{"guid": "8491ca50-3026-48c9-bf8e-6bbfe48c295a:ba1a9daf-d85a-43c9-9a50-dd76abb3b952", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:4407203111.2", "spisova_znacka": "2Cdo/179/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/179/2021 z 12. 7. 2023", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 12. júla 2023, sp. zn. 2Cdo/179/2021, ECLI:SK:NSSR:2023:4407203111.2", "identifikacne_cislo": "4407203111", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Bajánková", "sudca_id": 238, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-bajankova-238", "datum_vydania": "2023-07-12", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo", "Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam", "Reštitúcie a rehabilitácie"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/161/#paragraf-3.odsek-1.pismeno-c)", "nazov": "§ 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 161/2005 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/161/#paragraf-3.odsek-1.pismeno-c)", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/161-2005/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/161/#paragraf-5.odsek-1", "nazov": "§ 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/161/#paragraf-5.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/161-2005/paragraf-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/161/#paragraf-2.odsek-2.pismeno-a)", "nazov": "§ 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 161/2005 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/161/#paragraf-2.odsek-2.pismeno-a)", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/161-2005/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/161", "nazov": "zákon č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/161", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/161-2005"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/161#paragraf-3", "/SK/ZZ/2005/161#paragraf-5", "/SK/ZZ/2005/161#paragraf-2", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ba1a9daf-d85a-43c9-9a50-dd76abb3b952", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:4407203111.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:4407203111.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:4407203111.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Cdo/179/2021\n4407203111\n12. 07. 2023\nJUDr. Jana Bajánková\nECLI:SK:NSSR:2023:4407203111.2\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Rímskokatolíckej cirkvi Biskupstvo Nitra, Nitra,\nNám. J. Pavla II. 7, zastúpenej advokátom JUDr. Svoradom Petruškom, Nitra, Kupecká 18, proti\nžalovanému LESY Slovenskej republiky, š. p., Banská Bystrica, Banská Bystrica, Námestie SNP 8, o\nvydanie a navrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a iné, vedenom na Okresnom súde Nové\nZámky pod sp. zn. 9C/56/2007, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 10.\noktóbra 2018 sp. zn. 5Co/200/2017, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalobkyni priznáva náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Žalobkyňa sa žalobou podanou na Okresnom súde Nové Zámky (ďalej ako „súd prvej inštancie“)\ndomáhala podľa § 2 ods. 2 zák. č. 161/2005 Z. z. o navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam,\ncirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej ako\n„zákon č. 161/2005 Z. z.“ alebo ako „zákon o cirkevných reštitúciách“) navrátenia a vydania vlastníctva\nk nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v kat. území I., zapísaných na Okresnom úrade Nové Zámky,\nodbore katastrálnom, v katastri nehnuteľností registra „C“, vedených v PKV č. 78, kat. územie I. spolu s\ndokumentáciou, ktorá k nim prislúcha, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.\n2. Súd prvej inštancie rozsudkom z 23. januára 2017 č. k. 9C/56/2007-1054 rozhodol, že žalovaný je\npovinný vydať a navrátiť žalobkyni vlastníctvo k nehnuteľnostiam parc. č. XXXX, druh pozemku: lesný\npozemok o výmere 1079 m2, parc. č. XXXX, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 201639 m2, parc.\nč. XXXX, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 364633 m2, parc. č. XXXX, druh pozemku: lesný\npozemok o výmere 1006933 m2, parc. č. XXXX, druh pozemku: tr. trávny porast o výmere 33909 m2,\nparc. č. XXXX, druh pozemku: ostatné plochy o výmere 2586 m2, parc. č. XXXX/X., druh pozemku:\nlesný pozemok o výmere 196316 m2, parc. č. XXXX/X, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 387400\nm2, parc. č. XXXX, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 93046 m2, parc. č. XXXX, druh pozemku:\nlesný pozemok o výmere 3953 m2, parc. č. XXXX., druh pozemku: tr. trávny porast o výmere 25626\nm2, parc. č. XXXX, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 57518 m2, parc. č. XXXX., druh pozemku:\nostatné plochy o výmere 4470 m2, parc. č. XXXX, druh pozemku: ostatné plochy o výmere 1532 m2,\nparc. č. XXXX, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 13329 m2, parc. č. XXXX., druh pozemku:\nlesný pozemok o výmere 481 m2, parc. č. XXXX, druh pozemku: ostatné plochy o výmere 730 m2,\nparc. č. XXXX, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 1064 m2, parc. č. XXXX, druh pozemku:\nostatné plochy o výmere 1327 m2, parc. č. XXXX., druh pozemku: lesný pozemok o výmere 473874\nm2, parc. č. XXXX, druh pozemku: ostatné plochy o výmere 569 m2, parc. č. XXXX, druh pozemku:\nlesný pozemok o výmere 4374 m2, parc. č. XXXX, druh pozemku: ostatné plochy o výmere 148 m2,\nparc. č. XXX, druh pozemku: tr. trávne porasty o výmere 9233 m2, zapísané na LV č. XXXX pre kat.\núzemie I., vedené Okresným úradom Nové Zámky, katastrálnym odborom, ako parcely registra „E“ parc.\n\nč. XXXX., druh pozemku: lesný pozemok o výmere 2244 m2, parc. č. XXXX, druh pozemku: lesný\npozemok o výmere 17922 m2, parc. č. XXX, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 4061 m2, parc.\nč. XXX, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 687 m2, parc. č. XXX, druh pozemku: lesný pozemok\no výmere 2233 m2, zapísané na LV č. XXX pre kat. územie I., vedené Okresným úradom Nové Zámky,\nkatastrálnym odborom ako parcely registra „E“, spolu s nasledovnou dokumentáciou: plán starostlivosti\no lesy, všeobecnú časť plánu starostlivosti o lesy, opis porastov, plán hospodárskych opatrení, plochovú\ntabuľku, prehľadové tabuľky, obrysovú a porastovú mapu, ťažbovú mapu, evidenčnú časť programu\nstarostlivosti o lesy, prieskum a plán lesnej dopravnej siete, prieskum a plán zahrádzania bystrín v\nlesoch, plán lesno-technických meliorácií, ekonomický prieskum vrátane vyčíslenia dosahov osobitného\nspôsobu hospodárenia a ocenenia lesného majetku, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň\npriznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n2.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že Ostrihomskú kapitulu, ktorá pôvodne\npodliehala pod jurisdikciu Ostrihomskej arcidiecézy, je potrebné považovať za útvar rímskokatolíckej\ncirkvi, status ktorého je upravený normami kanonického práva. Poznamenal, že v súčasnosti tento\npôvodný subjekt už neexistuje, a teda sa jedná o právneho predchodcu žalobkyne, čím je daná aktívna\nlegitimácia žalobkyne. Uviedol, že žalobkyňa je štátom registrovanou cirkvou so sídlom v Slovenskej\nrepublike podľa § 22 odsek 1 zákona č. 308/1990 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví\na náboženských spoločností. Rímskokatolícka cirkev bola vlastníkom nehnuteľností, ktoré boli v čase\nodňatia štátom vedené v pozemkových knihách na Ostrihomské arcibiskupstvo, alebo iný zahraničný\nprávny subjekt rímskokatolíckej cirkvi. Čo sa týka vecnej pasívnej legitimácie žalovaného konštatoval,\nže žalovaný v súlade s ustanovením § 4 odsek 1 zákona o cirkevných reštitúciách, je právnickou osobou,\nktorý ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky podľa\nlistov vlastníctva č. XXXX a č. XXX kat. územia I., čo bolo jednoznačne preukázané dôkazmi zo strany\nžalobkyne, a teda žalovaný je pasívne vecne legitimovanou povinnou osobou podľa § 4 odsek 1 zákona\no cirkevných reštitúciách. Okrem iného uviedol, že o tejto skutočnosti niet pochýb aj vzhľadom na to, že\nna LV č. XXX je poznačený ako správca SPF, ktorý údaj ale nie je relevantný z dôvodu, že SPF nemôže v\nsúlade so zákonom o správe štátneho majetku spravovať nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu s označením\ndruhu pozemku ako lesné pozemky. Lesné pozemky vo vlastníctve SR môže zo zákona spravovať len\nštátny podnik Lesy SR. Preto žalobkyňa dostatočne preukázala výzvou, ktorú doručila Lesom SR, š. p.,\nže ju doručila povinnej osobe, a táto výzva bola postačujúca, v rámci ktorej žalobkyňa uviedla dôvod,\nakým spôsobom prešli nehnuteľnosti z PKV č. 78 do vlastníctva štátu, a to podľa ustanovenia § 3 odsek\n1 písmeno c/ zákona o cirkevných reštitúciách odňatím bez náhrady v zmysle zákona č. 142/1947 Zb.\no revízii prvej pozemkovej reformy, čo osvedčuje samotný zápis v pripojenej pozemnoknižnej vložke\na tento dôvod je možné zistiť aj z PKV č. 78, ktorá bola pripojená k výzve, z ktorej vyplýva, že ako\nvlastník týchto nehnuteľností bolo Ostrihomské arcibiskupstvo. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že\nžalobkyňa nepreukázala reštitučný titul, súd prvej inštancie uviedol, že z hľadiska prechodu sporného\nmajetku zo žalobkyne na štát, resp. jeho orgán bol rozhodujúci dátum súpisu majetku podliehajúceho\nrežimu zák. č. 142/1947 Zb. vykonaný aj v pzkn. vl. č. 78 v konaní vedenom na okresnom súde pod\nporadovým číslom 48 a 49 z 30. júna 1948 a 25. júla 1948, a to bez ohľadu na nezachované rozhodnutie\no odňatí žiadaného majetku žalobkyni, pretože tento majetok držal a užíval ho odvtedy (nepretržite\na bez akýchkoľvek pochybnosti) štát, (resp. jeho orgány a organizácie) až do účinnosti reštitučného\nzákona. Súd prvej inštancie záverom uviedol, že všetky ďalšie námietky zo strany žalovaného nemajú\nžiadny základ, pretože sú riešené v množstve rozhodnutí všeobecných súdov a Ústavného súdu SR\nako aj Najvyššieho súdu SR, preto nie je dôvod sa k nim bližšie vyjadrovať a vôbec tieto námietky\nnie sú opodstatnené, pretože aktuálne existujú rozhodnutia, ktoré nekorešpondujú s právnym názorom\nžalovanej strany. Na základe uvedeného súd prvej inštancie rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokoch\nrozhodnutia.\n3. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalovaný odvolanie. Krajský súd v Nitre (ďalej ako „odvolací súd“)\nrozsudkom z 10. októbra 2018 sp. zn. 5Co/200/2017 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobkyni\nvoči žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd svoje rozhodnutie\nodôvodnil tým, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie pri rozhodovaní o uplatnenej žalobe žalobkyne\nvoči žalovanému týkajúcej sa vydania a navrátenia vlastníctva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa\nv kat. území I. zapísaných na LV č. XXXX a č. XXX v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, ktorý\nnásledne aj správne posúdil podľa príslušných ustanovení hmotnoprávneho predpisu (§ 1, § 2 ods. 1,\n§ 3 ods. 1 písm. c/, § 4 a § 5 ods. 1, 2 zák. č. 161/2005 Z. z., ako reštitučného predpisu). Vychádzajúc\nz uvedeného, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387\nods. 1 CSP potvrdil. Vo vzťahu k namietanej aktívnej legitimácii sa odvolací súd v plnom rozsahu\n\nstotožnil s posúdením tejto aktívnej vecnej legitimácie ako ju posúdil súd prvej inštancie. Uviedol, že\npri posúdení tohto inštitútu postupoval súd v súlade s ustálenou súdnou praxou (rozhodnutia NS SR\nsp. zn. 4Cdo/10/99, sp. zn. 5Cdo/139/2010 a sp. zn. 3Cdo/119/02). V danej veci je potom nepochybné,\nže súd prvej inštancie správne považoval za oprávnenú osobu Rímskokatolícku cirkev v Slovenskej\nrepublike, resp. jej útvar so samostatnou právnou subjektivitou, ktorým je žalobkyňa. Doplnil, že ak\nv rozhodnom období, t. j. od 8. mája 1945 do 1. januára 1990 prešla nehnuteľná vec do vlastníctva\nštátu alebo obce spôsobom zakotveným v ustanovení § 3 ods. 1 zák. č. 161/2005 Z. z., ktorá bola\nevidovaná v pozemkovej knihe ako vlastníctvo právneho subjektu Rímskokatolíckej cirkvi sídliaceho\nmimo územia Slovenska, má sa za to, že išlo o prechod vlastníctva k tejto nehnuteľnosti z vlastníctva\nprávneho subjektu Rímskokatolíckej cirkvi sídliaceho na území Slovenskej republiky (rozhodnutie NS\nSR sp. zn. 3Cdo/200/2010). Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku pasívnej vecnej\nlegitimácie. Poznamenal, že žalovaný je právnickou osobou, ktorá ku dňu účinnosti reštitučného zákona\nspravovala a naďalej aj spravuje predmetné nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, a preto\nžalovanému s poukazom na ustanovenie § 4 ods. 1 zákona o cirkevných reštitúciách aj svedčí pasívna\nvecná legitimácia v tomto spore, pretože lesné pozemky vo vlastníctve štátu môže zo zákona spravovať\niba jediný subjekt, ktorým je žalovaný. Pokiaľ ide o výzvu žalobkyne na vrátenie nehnuteľností zo dňa\n1. apríla 2006, ktorú žalovaný prevzal dňa 6. apríla 2006, odvolací súd zhodne ako súd prvej inštancie\nuviedol, že predmetnú výzvu považuje za dostatočne zrozumiteľnú a určitú, t. j. spĺňajúcu všetky kritériá\nzák. č. 161/2005 Z. z. Výzva totiž obsahuje uvedenie kat. územia, čísla PKV, identifikáciu parciel, ako\naj uvedenie dôvodu, že požadované nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedenom v § 3\nods. 1 písm. c) zák. č. 161/2005 Z. z., odňatím bez náhrady podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej\npozemkovej reformy, čo osvedčuje aj zápis v pripojenej PKV č. 78. Uvedenú výzvu nie je možné oddeliť\nod príloh, ktoré boli spolu s ňou žalovanému doručované. K námietke žalovaného, že súd prvej inštancie\nvydal aj parcely s inou kultúrou ako sú lesné pozemky odvolací súd uviedol, že geodetická dokumentácia\nč. 43/2016 identifikuje nehnuteľnosti tak, ako sú zapísané v PKV č. 78 a súčasne sú evidované na LV\nč. XXXX a č. XXX. K týmto nehnuteľnostiam nebolo potrebné vyhotovovať geometrický plán, nakoľko\nsú identické a priamo identifikovateľné s pôvodnými pozemnoknižnými parcelami. Doplnil, že výpisom\nz LV č. XXXX pre kat. územie I. z 11. októbra 2016 bolo preukázané, že parcely, ktorých vydania sa\nžalobkyňa domáha z tohto LV, sú vo výlučnom vlastníctve SR - LESY SR š. p. Výpisom z LV č. XXX pre\nto isté kat. územie vyplýva, že uvedené parcely, ktorých vydania sa žalobkyňa domáha, sú vo výlučnom\nvlastníctve SPF Bratislava. Ortomapami týkajúcich sa parciel č. XXXX a č. XXXX zapísaných na LV č.\nXXXX pre kat. územie I. žalobkyňa preukázala, že ide o kultúru „trvalé trávne porasty“, ktoré vlastní\nžalovaný. V prípade parciel č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX a XXXX. zapísaných na tom istom LV\ntak ide o kultúru „ostatná plocha“, kde je vlastníkom takisto žalovaný, pričom ide najmä o cesty slúžiace\nk prístupu na lesné pozemky a pôvodné lesné pozemky, ktoré zarástli trávnym porastom. Vzhľadom na\nuvedené odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia.\n4. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie,\nktorého prípustnosť odôvodnil poukazom na § 421 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP. Uviedol, že odvolací\nsúd vydaním parciel s inou kultúrou ako sú lesné pozemky porušil doktrínu legitímneho očakávania, a to\nz dôvodu, že údaje zapísané v katastri nehnuteľností sú právne záväzné, pokiaľ sa nepreukáže opak. V\nprípade pochybnosti o správnosti údajov evidovaných v katastri je možné ich opraviť v konaní o oprave\nchýb v katastrálnom operáte (§ 22 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z. z.). Ak ide o lesný pozemok rozhoduje o\nzosúladení údajov v katastri so skutočným stavom orgán štátnej správy lesného hospodárstva. V tejto\nsúvislosti poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžo/84/2009 a skonštatoval, že odvolací súd sa odklonil\nod rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, keď nepovažoval údaje uvedené v katastri za spoľahlivé a\nprekročil svoju právomoc, keď sám rozhodol o otázke druhu pozemku zapísaného v katastri, právnu\notázku, ktorá podľa dovolateľa nebola dovolacím súdom ešte vyriešená, formuloval ako „či môže súd\nautonómne rozhodnúť o druhu pozemku zapísaného v katastri nehnuteľností a na základe voľnej úvahy\nurčiť druh pozemku inak ako je vedený v katastri nehnuteľností“.\n4.1. Ďalej namietal, že odvolací súd sa nedostatočne vysporiadal s posúdením splnenia všetkých\nzákonných podmienok, keď dostatočne nevyriešil otázku dôvodu odňatia nehnuteľností. Poukázal na\nto, že žiadnou listinou nebol preukázaný dôvod prechodu vlastníctva na štát alebo obec v zmysle\nreštitučného zákona, preto mal za to, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu v otázke „splnenia všetkých zákonných požiadaviek na navrátenie vlastníctva“, pričom\npoukázal na rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 4Cdo/247/2009.\n4.2. Navrhol, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu vo výroku I. zmenil tak, že žalobu zamietne\na vo výroku II. žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania, alebo zruší rozhodnutie odvolacieho\n\nsúdu a vec mu vráti na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby dovolací súd odložil vykonateľnosť a\nprávoplatnosť napadnutého rozsudku.\n5. K dovolaniu sa vyjadrila žalobkyňa. Uviedla, že právnu otázku, ktorú dovolateľ formuloval v bode a)\nsúd prvej inštancie ani odvolací súd neriešili, pretože nerozhodovali o zmene druhu pozemku, ale či je\nmožné žalované nehnuteľnosti vydať oprávnenej osobe. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu uvedenému v\nbode b) uviedla, že predmetná otázka už bola vyriešená dovolacím súdom ako aj Ústavným súdom SR.\nPoznamenala, že pozemnoknižná vložka je verejnou listinou a v prípade, že dovolateľ tvrdí niečo iné ako\nje vo verejnej listine uvedené, je povinný svoje tvrdenie preukázať, k čomu zo strany dovolateľa nedošlo.\n6. Najvyšší súd SR o dovolaní rozhodol rozsudkom z 29. júna 2020 sp. zn. 2Cdo/162/2019, ktorým\nzrušil rozsudok Krajského súdu v Nitre z 10. októbra 2018 sp. zn. 5Co/200/2017 v časti, v ktorej\npotvrdil rozsudok Okresného súdu Nové Zámky z 23. januára 2017 č. k. 9C/56/2007-1054 o povinnosti\nžalovaného vydať a navrátiť žalobkyni vlastníctvo k nehnuteľnostiam vedených na LV č. XXXX pre\nkatastrálne územie I. pod parc. č. XXXX, druh pozemku: trvalý trávny porast o výmere 33 909 m2, parc.\nč. XXXX, druh pozemku: ostatné plochy o výmere 2586 m2, parc. č. XXXX, druh pozemku: trvalý trávny\nporast o výmere 25 626 m2, parc. č. XXXX., druh pozemku: ostatné plochy o výmere 4470 m2, parc. č.\nXXXX, druh pozemku: ostatné plochy o výmere 1532 m2, parc. č. XXXX., druh pozemku: ostatné plochy\no výmere 730 m2, parc. č. XXXX., druh pozemku: ostatné plochy o výmere 1327 m2, parc. č. XXXX,\ndruh pozemku: ostatné plochy o výmere 569 m2, parc. č. XXXX, druh pozemku: ostatné plochy o výmere\n148 m2 a parc. č. XXX, druh pozemku: trvalé trávne porasty o výmere 9233 m2 a vo výroku o trovách\nkonania a vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie a v prevyšujúcej\nčasti dovolanie zamietol.\n6.1. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, kde žalovaný tvrdil,\nže dovolacím súdom ešte nebola vyriešená práva otázka, „či môže súd autonómne rozhodnúť o\ndruhu pozemku zapísaného v katastri nehnuteľností a na základe voľnej úvahy určiť druh pozemku\ninak ako je vedený v katastri nehnuteľností“, najvyšší súd poukázal na to, že otázku spôsobilosti\npredmetu cirkevnej reštitúcie riešil už vo svojom rozhodnutí č. k. 7Cdo/169/2016 zo 14. júna 2018\n(R 75/2019), ktorým judikoval, že „Spôsobilým predmetom navrátenia vlastníctva podľa § 2 ods. 1\npísm. a) zákona č. 161/2005 Z. z. nie je iná než poľnohospodárska pôda, ktorej legálnu definíciu vo\nforme taxatívneho výpočtu obsahuje ustanovenie § 2 písm. b) zákona č. 220/2004 Z. z. o ochrane\na využívaní poľnohospodárskej pôdy a o zmene zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii\na kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Spôsobilým\npredmetom navrátenia vlastníctva podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 161/2005 Z. z. sú výlučne stavby\nzodpovedajúce tam uvedeným kritériám (bez pozemkov).“ Uvedeným záverom dovolacieho súdu bol\nvymedzený a ohraničený okruh nehnuteľných vecí, ktoré v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.\nz. môžu byť spôsobilým predmetom navrátenia vlastníctva. S prihliadnutím na uvedené spočíva záver\nkrajského súdu, že predmetné nehnuteľnosti sú spôsobilé byť predmetom vydania podľa § 2 ods. 1\nzákona č. 161/2005 Z. z., na nesprávnom právnom posúdení. Krajský súd sa ním zvoleným riešením\notázky spôsobilosti predmetu na vydanie odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nktoré predstavuje rozhodnutie najvyššieho súdu č. k. 7Cdo/169/2016 zo 14. júna 2018. Z uvedených\ndôvodov najvyšší súd v zmysle § 449 a § 450 CSP rozsudok krajského súdu čiastočne zrušil a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie.\n6.2. Pokiaľ žalovaný prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP vyvodzoval z toho,\nže odvolací súd sa v otázke „splnenia všetkých zákonných požiadaviek na navrátenie vlastníctva“\nodklonil od rozhodnutia najvyššieho súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 4Cdo/247/2009, najvyšší súd\nuviedol, že týmto rozhodnutím bolo zrušené rozhodnutie odvolacieho súdu pre nepreskúmateľnosť,\npričom toto rozhodnutie zásadne nerieši otázku nepreukázania dôvodu prechodu vlastníckeho práva\nk nehnuteľnostiam na štát alebo obec v zmysle zákona č. 161/2005 Z. z., ale iba na margo uvádza\nnáležitosti výzvy v zmysle § 5 ods. 1 uvedeného zákona. Keďže rozsudkom krajského súdu č. k.\n5Co/200/2017 z 10. októbra 2018 vo vzťahu k parcelám označeným ako lesné pozemky nedošlo k\nodklonu od rozhodnutia najvyššieho súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 4Cdo/247/2009, v tejto časti bolo\ndovolanie nedôvodné a ako také ho najvyšší súd v zmysle § 448 zamietol.\n7. Uvedený rozsudok dovolacieho súdu bol zrušený nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 39/2021\nzo dňa 5. mája 2021 a vec bola vrátená dovolaciemu súdu na ďalšie konanie. Ústavný súd skonštatoval\nporušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nsťažovateľky Rímskokatolíckej cirkvi Biskupstvo Nitra.\n\n7.1. V odôvodnení nálezu skonštatoval, že ústavný súd už v uznesení č. k. I. ÚS 39/2021-32 z 26.\njanuára 2021 (bod 9.) uviedol, že pokiaľ najvyšší súd v napadnutom rozsudku poukázal na skutočnosť,\nže spôsobilosť predmetu cirkevnej reštitúcie riešil vo svojom rozhodnutí č. k. 7Cdo/169/2016 zo 14. júna\n2018 (R 75/2019), vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 46/2020-43\nzo 4. februára 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi Biskupstvo\nNitra, ,,ktorou namietala porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,\npráva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Ústavný súd následne\nnálezom č. k. III. ÚS 46/2020-71 z 30. marca 2021 rozhodol, že uznesením najvyššieho súdu č. k.\n7Cdo/169/2016 zo 14. júna 2018 bolo porušené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.\n1 ústavy, uvedené uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení\nuvedeného nálezu konštatoval, že najvyšší súd vybral napadnuté uznesenie na uverejnenie do Zbierky\nstanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, čím naznačil, že obdobné veci\nz hmotnoprávneho hľadiska vyžadujú zjednotenie, a ovplyvnil tak rozhodovanie všeobecných súdov\nv obdobných veciach. V okolnostiach daného prípadu ústavný súd zistil, že v čase rozhodovania\nnajvyššieho súdu v predmetnej veci existovalo rozhodnutie s odlišným právnym názorom, a preto sa\nkonajúci senát mal obrátiť na základe § 48 ods. 1 CSP na veľký senát. Tým, že najvyšší súd nepostúpil\npredmetnú vec veľkému senátu, neaplikoval vo veci relevantnú právnu normu, ktorej neaplikovanie\nsa z hľadiska procesného práva rovná vade zmätočnosti, čím došlo k porušeniu základného práva\nsťažovateľky na súdnu ochranu. Skutočnosť, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí vôbec nezmienil\nvýchodiskové rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/238/2013 a nevysporiadal sa s ním, zaťažuje\nnapadnuté uznesenie najvyššieho súdu i svojvôľou zakázanou čl. 46 ods. 1 ústavy.\n7.2. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd skonštatoval, že rozsudok najvyššieho súdu č. k.\n2Cdo/162/2019 z 29. júla 2020, ktorý sťažovateľka napadla ústavnou sťažnosťou, stratil právny podklad,\nna základe ktorého bol vydaný, keďže referenčné, resp. vzťažné uznesenie najvyššieho súdu č. k.\n7Cdo/169/2016 zo 14. júna 2018 ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 46/2020-71 z 30. marca 2021 zrušil a\nvec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Za týchto okolností ústavnému súdu neostalo nič iné ako\nprisvedčiť tvrdeniu sťažovateľky, že odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nemožno\npovažovať za dostatočné po skutkovej stránke ani po právnej stránke.\n7.3. V bode 31. vyslovil, že úlohou najvyššieho súdu bude opätovne rozhodnúť o dovolaní žalovaného,\nmajúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1 dohovoru, je kritériom\nukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať také riešenie ním prejednávanej veci, ktoré\nnebude možné vyhodnotiť ako popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení. Ústavný\nsúd na tomto mieste poukázal i na to, že osobitne posudzovanie otázok o reštitučných nárokov je\nmimoriadne citlivé a v súdnych sporoch je potrebné pristupovať k riešeniu veci tak, aby nedošlo k\nďalšej krivde. Preto v prípade znenia ustanovenia právneho predpisu umožňujúceho napr. viac verzií\ninterpretácie alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia,\no ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis (argumentácia\nzmyslom, rozumom, účelom) pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Okrem toho v zmysle\ndnes už ustálenej judikatúry je nesporné, že nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať a\nvykladať na ťarchu adresáta právnej normy - účastníka konania (strany sporu) (k tomu aj III. ÚS 342/2017\n- bod 40.).\n8. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§\n35 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.\n9. Dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania v danej veci z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) a b)\nCSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo\nalebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, resp. od vyriešenia otázky, ktorá nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu doposiaľ riešená.\n10. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné\ncharakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o\nskutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou\nriešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie\nnapríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj\nprocesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť\no právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.\n\nPrávna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo\nk záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi\nposudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná\nv zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a\nzrozumiteľným spôsobom).Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolací\nsúd uvádza, že toto ustanovenie dopadá len na takú právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil, t. j. vysvetlil\njej podstatu a uviedol súvisiace právne úvahy spolu s dôvodmi, pre ktoré zvolil práve riešenie, na ktorom\nzaložil svoje rozhodnutie a jej riešenia predstavuje odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dopadá na otázku, ktorá nebola\ndoposiaľ riešená dovolacím súdom.\n11. V predmetnom spore záviselo rozhodnutie súdu predovšetkým na posúdení otázky, či žalobca\nsplnil všetky zákonné požiadavky na navrátenie vlastníctva upravené v § 5 ods. 1 zákona o cirkevných\nreštitúciách.\n11.1. Interpretáciou tohto ustanovenia sa zaoberal dovolací súd vo svojom rozhodnutí zo dňa 28.\nseptembra 2010 sp. zn. 4Cdo/2447/2009, v ktorom vyslovil, že „Z hľadiska podstaty vzniku subjektívneho\npráva na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam je zákon č. 161/2005 Z. z. právnou skutočnosťou\nzakladajúcou toto právo pri splnení podmienok stanovených v tomto zákone. Vznik tohto práva je\nzároveň sprevádzaný vznikom povinnosti vydať nehnuteľné veci, ku ktorým sa žiada navrátiť vlastníctvo.\nPodmienkami vzniku práva na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam sú existencia oprávnenej osoby,\nprechod vlastníckeho práva tejto osoby k nehnuteľným veciam vymedzeným v zákone na štát alebo na\nobec v rozhodnom období z dôvodu určeného zákonom (reštitučného dôvodu) a existencia povinnej\nosoby. Ustanovenie § 5 ods. 1 uvedeného zákona sa netýka podmienok vzniku práva na navrátenie\nvlastníctva, ale upravuje len spôsob jeho uplatnenia, a to tak, že ho treba uplatniť výzvou, že táto\nvýzva musí mať písomnú formu, že musí byť urobená do 30. apríla 2006 a že v tejto lehote musí byť\npreukázaný prechod vlastníctva k nehnuteľným veciam na štát alebo na obec z niektorého reštitučného\ndôvodu vymedzeného v § 3 tohto zákona, pričom následkom neuplatnenia práva v stanovenej lehote\nje jeho zánik. Bolo vecou oprávnenej osoby, či právo na navrátenie vlastníctva v určenej lehote\nuplatní, alebo či ho neuplatní a nechá uplynutím lehoty zaniknúť. K zániku práva by však došlo aj\nv prípade, ak by nebola dodržaná písomná forma výzvy alebo ak by z výzvy nebolo zrejmé, resp.\nzistiteľné, ku ktorým nehnuteľnostiam má byť prinavrátené vlastníctvo alebo ak by nebol preukázaný\ndôvod prechodu vlastníctva na štát alebo na obec v zmysle § 3 zákona č. 161/2005 Z. z. Samotnú\nvýzvu však nebolo možné považovať za právny úkon, pretože s ňou nebol spojený vznik práva na\nnavrátenie vlastníctva, pretože, ako už bolo uvedené, vznik tohto práva bol podmienený splnením iných\npodmienok. Výzvou sa len malo uplatniť existujúce právo. Ak by vznik práva bol spojený až s doručením\npísomnej výzvy v zákonom určenej lehote, potom by sa nemohlo uplatniť ustanovenie o zániku tohto\npráva jeho neuplatnením, lebo by nemalo čo zaniknúť (zaniknúť môže len existujúce právo). Na takúto\nvýzvu preto nebolo možné klásť prísne formálne a obsahové požiadavky vyžadované zákonom pre\nplatnosť právnych úkonov. Zákon č. 161/2005 Z. z. je podľa predmetu v ňom obsiahnutej právnej úpravy\nreštitučným predpisom, ktorého účelom je zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd. Orgány\nštátu sú pri aplikácii a interpretácii tohto predpisu povinné postupovať v súlade so zákonnými záujmami\nsubjektov, ktorých ujma má byť aspoň čiastočne kompenzovaná. K splneniu jeho účelu a cieľa je preto\nnutné, aby súdy interpretovali tento predpis vo vzťahu k oprávneným osobám čo najústretovejšie v\nduchu snahy o zmiernenie niektorých majetkových krívd, v dôsledku ktorých k prechodu majetku došlo.\nZ hľadiska interpretácie § 5 ods. 1 uvedeného zákona to potom znamená, že pre riadne uplatnenie\npráva na navrátenie vlastníctva bolo postačujúce, ak v písomnej výzve doručenej povinnej osobe do\n30. apríla 2006, boli nehnuteľnosti, ku ktorým sa uplatnilo právo na navrátenie vlastníctva, označené\nhoci aj len odkazom na konkrétne pozemnoknižné vložky v konkrétnom katastrálnom území, a rovnako\nbolo postačujúce, ak reštitučný dôvod v zmysle § 3 zákona bol preukázaný hoci aj len odkazom na\ndokument zapísaný v pozemnoknižných vložkách, z ktorého bol tento dôvod zistiteľný. Podľa § 68\nzákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam\n(katastrálny zákon) v znení platnom v čase doručenia výzvy žalovaným bol totiž katastrálny operát (súbor\ndokumentačných materiálov obsahujúcich údaje katastra z jedného katastrálneho územia) verejný,\nkaždý mal právo doň nahliadať a robiť si z neho výpisy, odpisy alebo náčrty. V zmysle § 69 tohto\nzákona správa katastra bola povinná na požiadanie vyhotoviť potvrdený výpis alebo potvrdenú kópiu\nz pozemkových kníh, pričom tieto listiny boli označené za verejné listiny. Verejne dostupnou listinou s\nmožnosťou jej vyžiadania z príslušného archívu bol aj dokument zistiteľný z pozemnoknižných vložiek,\nna základe ktorého bolo zapísané vlastnícke právo štátu. Týmto dokumentom bol v predmetnej veci\n\nvýmer O., z ktorého bol zrejmý dôvod prechodu vlastníctva na štát. Žalovaným preto boli dostupné všetky\npotrebné údaje týkajúce sa uplatneného práva na navrátenie vlastníctva vydaním nehnuteľných vecí.“\n11.2. Rovnaký názor prezentoval aj Ústavný súd SR v náleze zo 7. júla 2010 sp. zn. I. ÚS 12/2010, v\nktorom uviedol: „V prípade písomnej výzvy podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. nemožno ustúpiť\nod požiadavky určitosti tohto jednostranného právneho úkonu ako podmienky jej platnosti v súlade s\n§ 37 Občianskeho zákonníka, ako to správne konštatoval aj krajský súd. Avšak vzhľadom na to, že\nv § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. nie je bližšie vymedzený obsah pojmu „výzva“ a jej náležitosti,\npotom sa stanovenie minimálnych kritérií pre jej určitosť a platnosť musí spravovať takým výkladovým\npravidlom, ktorý sleduje naplnenie účelu zákona. Stanovenie minimálnych kritérií pre určitosť a platnosť\nvýzvy nesmie opomenúť ani to, či obsah výzvy je spôsobilý vyvolať zákonodarcom zamýšľané účinky, a\nrovnako je namieste neopomenúť a prihliadať na konkrétne okolnosti veci vrátane subjektu oprávnenej a\npovinnej osoby. Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na už uvedené nemožno pri výzve oprávnenej\nosoby podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. ustúpiť od požiadavky minimálnej konkretizácie\nnehnuteľností, ku ktorým si oprávnená osoba uplatňuje reštitučný nárok a uvedenia dôvodu, o ktorý\nho opiera. Podľa ústavného súdu na splnenie požiadavky určitosti výzvy požiadavka minimálnej\nkonkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si sťažovateľka ako oprávnená osoba v posudzovanom prípade\nuplatnila reštitučný nárok, bola splnená označením príslušnej pozemkovoknižnej vložky a katastrálneho\núzemia.“\n12. Odvolací súd (zhodne so súdom prvej inštancie) dospel k záveru, že výzvu žalobkyne na vrátenie\nnehnuteľností zo dňa 1. apríla 2006, považuje za dostatočne zrozumiteľnú a určitú, t. j. spĺňajúcu všetky\nkritériá zák. č. 161/2005 Z. z.. Výzva totiž obsahuje uvedenie kat. územia, čísla PKV, identifikáciu parciel,\nako aj uvedenie dôvodu, že požadované nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedenom v\n§ 3 ods. 1 písm. c) zák. č. 161/2005 Z. z., odňatím bez náhrady podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii\nprvej pozemkovej reformy, čo osvedčuje aj zápis v pripojenej PKV č. 78. Uvedenú výzvu nie je možné\noddeliť od príloh, ktoré boli spolu s ňou žalovanému doručované.\n13. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ neopodstatnene tvrdí\ndôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, majúc za to, že odvolací súd sa pri\nvyriešení zákonných požiadaviek na navrátenie vlastníctva upravených v § 5 ods. 1 zákona o cirkevných\nreštitúciách odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Jeho rozhodnutie je plne\nsúladné s praxou dovolacieho súdu.\n14. Nastolenú právnu otázku, „či môže súd autonómne rozhodnúť o druhu pozemku zapísaného v\nkatastri nehnuteľností a na základe voľnej úvahy určiť druh pozemku inak ako je vedený v katastri\nnehnuteľností“ odvolací súd neriešil, preto v tomto prípade žalovaný v dovolaní nevymedzil právnu\notázku, na ktorej riešení odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Odvolací súd totiž neriešil záväznosť\núdajov katastra ani nesúlad údajov katastra so skutočným stavom. Na základe jeho rozhodnutia nedošlo\nk zmene zápisu údajov v katastri. Dovolacia argumentácia žalovaného preto nepredstavuje vymedzenie\npodstatnej právnej otázky tak, ako to predpokladá § 421 ods. 1 CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP.\n15. Dovolací súd posúdil dovolanie podľa obsahu (§ 124 CSP) a dospel k záveru, že dovolateľ namieta\naj nesprávne právne posúdenie otázky spôsobilého predmetu navrátenia vlastníctva v zmysle § 2 ods.\n1 zákona o cirkevných reštitúciách.\n15.1. Túto otázku riešil dovolací súd v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/238/2013 zo dňa 28. júla 2014. Vyslovil\nprávny názor, že pri navracaní na základe reštitučného nároku je navrátenie prípustné i v prípade, ak\nmedzičasom pôda zmenila svoje charakter. ,,Odvolací súd dospel k záveru, že je nesporné, že pozemky\n(pozn. ktoré mali byť predmetom reštitúcie) pôvodne tvorili lesný pôdny fond, ale na základe žiadosti\nfyzických osôb, kupujúcich M. a J., boli tieto rozhodnutím Okresného úradu v K., odbor pozemkového\npoľnohospodárstva a lesného hospodárstva vyňaté z lesného pôdneho fondu a preradené do kultúry\nzastavané plochy.“ Najvyšší súd k tomu uviedol: „Ak potom odvolací súd na základe takto zisteného\nskutkového stavu dospel k záveru, že predmetná nehnuteľnosť spĺňa podmienky ustanovenia § 2 ods.\n1 písm. c/ zákona č. 161/2005 Z. z., podľa ktorého vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam,\n8 ktoré tvoria lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním a ustanovenie §\n6 cit. zákona nemožno na prejednávanú vec aplikovať, bolo potrebné jeho rozhodnutie považovať za\nvecne správne, a to bez potreby osobitne vykladať pojem „lesný pozemok“ v zmysle zákona č. 61/1977\nZb., resp. zákona č. 326/2005 Z. z.“\n\n15.2. Aj Ústavný súd SR v náleze z 25. októbra 2017 sp. zn. III. ÚS 342/2017 vyslovil rovnaký názor\nna výklad ustanovení zákona o cirkevných reštitúciách, t. j. že ich je potrebné vykladať širšie - v\nprospech reštituentov. V bode 35. nálezu výslovne uviedol, že „Rozlišovanie „poľnohospodárskej pôdy“\npodľa zákona č. 220/2004 Z. z. a „poľnohospodárskeho pôdneho fondu“ podľa zákona č. 307/1992 Zb.\nnemá opodstatnenie, keďže jediným účinným zákonom, na ktorý mohol reštitučný zákon č. 161/2005\nZ. z. v čase jeho prijatia odkázať, bol zákon č. 220/2004 Z. z. (účinný od 1. mája 2004). Vylúčenie\nparciel reálne využívaných na poľnohospodárske účely, ale formálne evidovaných inak ako orná pôda,\nchmeľnice, vinice, ovocné sady, záhrady a trvalé trávne porasty by bolo popretím práva na spravodlivosť\nako imanentnej kategórie daného reštitučného práva k pôvodnému cirkevnému majetku. Obdobne\naj vylúčenie parciel slúžiacich na zabezpečenie využívania poľnohospodárskej pôdy na daný účel\n(cesta, chodník, hospodársky dvor a pod.) z vydania nehnuteľnosti reštituentovi by mohlo znamenať v\nokolnostiach konkrétnej veci znemožnenie faktického užívania reštituovanej poľnohospodárskej pôdy,\nčím by došlo k popretiu samotného účelu reštitúcie.“\n16. Z rovnakých hľadísk posudzoval odvolací súd predmet reštitučného nároku aj v danej veci, teda širšie\nv prospech reštituenta. Pokiaľ nevychádzal z formálnej evidencie katastra, ale z reálneho využívania\nnehnuteľností (ako cesty slúžiace k prístupu na lesné pozemky a pôvodné lesné pozemky, ktoré zarástli\ntrávnatým porastom - bod 18. rozsudku odvolacieho súdu) postupoval správne.\n17. Dovolací súd z vyššie uvedených dôvodov uzatvára, že súdy v základnom konaní sa od ustálenej\npraxe dovolacieho súdu pri riešení dovolacej otázky neodchýlili, práve naopak v plnom rozsahu ju\nrešpektovali.\n18. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie v danej veci smeruje proti rozhodnutiu,\nproti ktorému nie je prípustné, preto dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.\n19. Žalobkyňa bola v dovolacom konaní úspešná, a preto na základe ustanovenia § 453 ods. 1 s použitím\n§ 255 ods. 1 CSP má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\n20. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5Co/200/2017", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}