{"guid": "61132f94-ebd3-4f00-85cf-0a1d02613c9c:52cf3e58-357b-4c60-9d9c-fc0f3f104993", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:4109899900.1", "spisova_znacka": "7Cdo/139/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/139/2023 z 13. 12. 2023", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13. decembra 2023, sp. zn. 7Cdo/139/2023, ECLI:SK:NSSR:2023:4109899900.1", "identifikacne_cislo": "4109899900", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Peter Brňák", "sudca_id": 691, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-peter-brnak-691", "datum_vydania": "2023-12-13", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-48.odsek-1", "nazov": "§ 48 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-134.odsek-1", "nazov": "§ 134 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-134.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-134"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-130.odsek-1", "nazov": "§ 130 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-130.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-130"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-48", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-134", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-130"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/52cf3e58-357b-4c60-9d9c-fc0f3f104993", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:4109899900.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:4109899900.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:4109899900.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Cdo/139/2023\n4109899900\n13. 12. 2023\nJUDr. Peter Brňák\nECLI:SK:NSSR:2023:4109899900.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Brňáka a členov\nsenátu JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Martiny Valentovej, v spore žalobcov 1/ A. D., bývajúcej v Y. A.,\nD. 8, 2/ Ing. A. A., bývajúcej vo K., S. 4, 3/ Z. K., bývajúceho v A. pri I., I. XXX, 4/ A. K., bývajúcej v\nY. A., D. 8, všetci zastúpení JUDr. Petrom Koscelanským, advokátom so sídlom v Nitre, Fr. Mojtu 24,\nproti žalovaným 1/ A. I., bývajúcej v I., S. XXXX/XX, 2/ Ing. C. P., bývajúcej v I., L. XX, 3/ Ing. O. I.,\nbývajúcej v I., S. XXXX/XX, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Slivka & Lečková, s.r.o. so sídlom v\nBratislave, Turčianska 16, 4/ D. Z., bývajúcej v Y. A., A. 3, 5/ U. I., bývajúcemu v Y. A., G. XXXX/XX, 6/\nW. G., bývajúcej v J., M. B. XX, 7/ K. I., bývajúcemu v Y. A., E. 7, 8/ I. S., bývajúcej v J. A. XX, 9/ W. Y.,\nbývajúcej v Y. A., A. XXXX/X, 10/ Ing. K. Y., bývajúcemu v I., D. X/B, 11/ J. Y., bývajúcemu v Y. A., G.\nXX, žalovaní 10/ a 11/ zastúpení žalovanou 9/, 12/ A. K., bývajúcej v Y., E. Y. XX, 13/ W. Y., bývajúcej\nv J., Z. 7, 14/ W. D., bývajúcemu v G. 1, L. X., 15/ O. D., bývajúcej v P. - P., S. A. XXX, L. X., 16/ G.\nI., bývajúcej v G. 1, L. X., 17/ W. I., bývajúcej vo K. Z., U X. XXX, L. X., o určenie vlastníckeho práva\nk nehnuteľnostiam, vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 9C/97/2009, o dovolaní žalovanej 3/\nproti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 24. septembra 2019 sp. zn. 12Co/108/2017, takto\nrozhodol:\nSenát 7C Najvyššieho súdu Slovenskej republiky p o s t u p u j e v e c na prejednanie a rozhodnutie\nveľkému senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Nitra (ďalej aj „súd prvej inštancie\" alebo „prvostupňový súd\") ostatným rozsudkom z\n18. apríla 2017 č. k. 9C/97/2009-941 zamietol žalobu žalobcov 1/ až 4/ (ďalej spolu aj „žalobcovia\"),\nžalovaným 1/ až 17/ (ďalej spolu aj „žalovaní\") priznal právo na plnú náhradu trov konania a vzájomnú\nžalobu žalovanej 3/ zo 16. marca 2017 o určenie vlastníckeho práva vylúčil na samostatné konanie.\n1.1. Konštatoval, že prvýkrát rozhodol vo veci rozsudkom z 27. januára 1999 č.k. 9C/163/98-19\ntak, že žalobe vyhovel a určil, že (pôvodní) žalobcovia sú výlučnými bezpodielovými spoluvlastníkmi\nvyčlenených nehnuteľností v geometrickom pláne. Krajský súd v Nitre (ďalej aj „odvolací súd\")\nuznesením z 28. februára 2005 sp. zn. 6Co/35/2005 odvolanie pôvodne žalovaného 1/ odmietol s\npoukazom na ustanovenie § 204 ods. 1 OSP v spojení s § 47 ods. 1,2 OSP. Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky (ďalej aj „najvyšší súd\" alebo „dovolací súd\") rozsudkom z 22. februára 2008 sp. zn.\n5Cdo/213/2007 zrušil odvolacie uznesenie a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že v danom\nprípade nebol zachovaný zákonný postup určený ustanovením § 47 ods. 2 OSP. Odvolací súd následne\nrozhodol vo veci uznesením z 31. marca 2009 sp. zn. 6Co/212/2008 tak, že napadnutý prvostupňový\nrozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že napadnutý rozsudok je pre nedostatok\ndôvodov nepreskúmateľný, že v spise chýbajú zápisnice o pojednávaniach a vyjadrenia strán sporu\na vykonané dôkazy na pojednávaniach, pričom zo žaloby žalobcov vyplýva, že v predmetnej veci sa\nuž viedlo konanie s totožným predmetom pod sp. zn. 14C/110/1997, ktorý sa v spise nenachádza, bol\npripojený v stratenom spise, jeho rekonštrukcia nebola vykonaná a rozhodnutie vo veci nie je možné\nbez oboznámenia sa s týmto spisom a vykonaním dokazovania prečítaním listín z uvedeného spisu\nprípadne pre posúdenie, či nejde o prekážku veci rozhodnutej. Prvostupňovému súdu nariadil vykonať\n\ndôslednú rekonštrukciu spisu sp. zn. 14C/ 110/1997, doplniť rekonštrukciu spisu sp. zn. 9C/163/1998\na vypočuť strany sporu.\n1.2. Ďalej uviedol, že v poradí druhým rozsudkom z 23. septembra 2010 č. k. 9C/97/2009-293 žalobe\nvyhovel a určil, že (pôvodní) žalobcovia 1/ a 2/ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi bližšie označených\nnehnuteľností. Zároveň určil, že bližšie označený geometrický plán tvorí neoddeliteľnú súčasť tohto\nrozsudku. Odvolací súd uznesením z 24. augusta 2011 sp. zn. 6Co/338/2010 opätovne zrušil rozsudok\nsúdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom v odôvodnení uviedol, že v konaní\nboli vypočutí len dvaja žalovaní, ich výsluchy pozostávajú iba z niekoľkých viet, nie sú vypočutí\ndôsledne k predmetu konania a všetkým okolnostiam významným pre posúdenie veci a skutočnosť, že\nväčšina žalovaných súhlasila so žalobou ešte neznamená, že nie je potrebný ich výsluch za účelom\nriadneho zistenia skutkového stavu. Ostatní žalovaní neboli prítomní, dožiadaným súdom súd vypočul\nžalovaného 1/, so žalovanou 11/, ktorá nadobudla dňa 20. júla 2009 plnoletosť nekonal, nedoručoval\njej písomnosti. Ďalej uviedol, že prvostupňový súd neskúmal pasívnu legitimáciu žalovaných, nevenoval\npozornosť, že geometrický plán bol vyhotovený v roku 1993 a novovytvorené parcely XXXXX/X, XXXXX/\nX boli vytvorené z parc. č. XXXX, ktorá zanikla a táto nebola zapísaná v pzkn. vl. XXXX.\n1.3. Ďalej uviedol, že najvyšší súd rozsudkom z 22. mája 1997 sp. zn. 2Cdo/198/96 zrušil prvostupňový\nrozsudok č. k. 14C/186/93-109 (ktoré konanie predchádzalo konaniu vo veci sp. zn. 14C/110/97, pozn.),\nako aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 2. apríla 1996 sp. zn. 14Co/67/96 a to z dôvodu, že\nObčiansky zákonník, v znení v čase začatia užívania nehnuteľnosti žalobcami (február 1982) vydržanie\nneupravoval a nadobudnutie vlastníckeho práva týmto spôsobom neumožňoval. Následne právny\nzástupca žalobcov vzal predmetný návrh späť a konanie bolo zastavené uznesením prvostupňového\nsúdu zo 6. marca 1998 č. k. 14C/110/97-167; v predmetnej veci teda nebolo meritórne rozhodnuté.\n1.4. Právny zástupca žalobcov podal opätovne žalobu s rovnakými skutkovými a právnymi dôvodmi dňa\n19. mája 1998, v ktorej uviedol, že z dôvodu, že medzičasom najvyšší súd rozsudkom z 25. novembra\n1997 sp. zn. 3Cdo/193/96, t.j. po vyše pol roka od právneho názoru vyjadreného v zrušujúcom rozsudku\ndovolacieho súdu z 22. mája 1997 sp. zn. 2Cdo/198/96, v takom istom spore o určenie vlastníckeho\npráva vyslovil úplne opačný právny názor, podľa ktorého bolo možné vydržanie vlastníckeho práva k\nakejkoľvek pôde t.j. aj k poľnohospodárskej. Ďalej vyslovil právny názor, že po 1. januári 1992 teda po\nnadobudnutí účinnosti zákona č. 509/1991 Zb. možno v súdnom konaní skúmať vznik vlastníckeho práva\nako aj, či boli splnené podmienky pre jeho nadobudnutie vydržaním, pričom pre rozsudok je rozhodujúci\nstav v čase jeho vyhlásenia, teda či sú splnené podmienky vydržania podľa práva platného v čase\nrozhodovania súdu, či je vec vydržiteľná, či vydržiteľ vstúpil do oprávnenej držby a či uplynula vydržacia\ndoba.\n1.5. Prvostupňový súd ďalej uviedol, že vypočutý svedok A. P. uviedol, že má problémy s pamäťou, avšak\nuž v minulosti k sporu vypovedal. Vyjadril sa, že nebol pri odovzdávaní nehnuteľností rodine K., nepočul\no kúpe vinice, nemal vedomosť o tom či K. vinicu obrábali, avšak jeho rodičia ju v minulosti obrábali,\nnespomínali mu, že by ju kúpili, nakoľko nato nemali ani prostriedky. Z bližšie označenej vkladnej knižky\nvyplynulo, že dňa 15. februára 1982 bol z nej uskutočnený výber 12 000 Kčs. Z potvrdenia mesta Y. A.\nz 13. novembra 2013 vyplynulo, že pôvodného žalobcu 1/ evidujú podľa daňového priznania k dani z\nnehnuteľností zo dňa 30. januára 1996 ako osobu daňovníka považovanú za vlastníka nehnuteľností,\nktoré sú predmetom sporu s tým, že evidenciu má mesto iba od roku 1996, nakoľko staršie údaje obec\nnie je povinná evidovať a podliehajú skartácií.\n1.6. Vzhľadom na súčasnú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu (5Cdo/49/2010, 1Cdo/137/2011,\n4Cdo/61/2012) a vykonané dokazovanie, skutkové a právne zistenie mal súd prvej inštancie preukázané,\nže žalobcovia v predmetnej veci neuniesli dôkazné bremeno predovšetkým v tom, že nepreukázali platný\nnadobúdací titul (napríklad darovaciu zmluvu, kúpnu zmluvu a podobne). Samotné dlhodobé užívanie\nnehnuteľnosti, ani ich nerušené užívanie pre dobromyseľnosť nepostačuje. Rovnako nepostačuje\npreukázanie zaplatenie sumy 12.000 Kčs, ktorú navyše zaplatili nevlastníkovi, teda užívateľom\nnehnuteľnosti - manželom P.. Z výsluchu strán sporu a to na strane žalovaných (pôvodne účastníkov\nkonania) súd nezistil žiadne rozhodujúce skutočnosti, nakoľko žalovaní nemali vedomosť o predmete\nsporu, nepoznali okolnosti rozhodujúce pre posúdenie nároku žalobcov, ich výpovede boli zväčša z\ntohto dôvodu stručné, strohé, čo je zdôvodnené skutočnosťou, že nepoznali okolnosti týkajúce sa\npredmetu sporu. Vzhľadom na odstup času výpoveď svedka A. P. nepotvrdila skutočnosť, že jeho\nrodičia boli vlastníkmi spornej nehnuteľnosti, nepotvrdil obsah dohody, iba zaplatenie kúpnej ceny zo\nstrany pôvodných žalobcov rodine P.. V konaní navyše nebolo preukázané nad všetky pochybnosti,\nže manželia P. boli vlastníkmi spornej nehnuteľnosti, ktorú skutočnosť nepotvrdil ani svedok A. P..\nŽalobcovia tak nemohli nadobudnúť nehnuteľnosti od nevlastníka. Preto súd žalobu zamietol.\n\n1.7. Vzájomnú žalobu žalovanej 3/ vylúčil na samostatné konanie z dôvodu hospodárnosti konania,\npredmetná žaloba je založená na iných skutkových tvrdeniach, navyše táto žaloba bola súdu doručená\nv deň pojednávania 16. marca 2017.\n1.8. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, pričom plne úspešným\nžalovaným priznal plnú náhradu trov konania.\n2. Odvolací súd na odvolanie žalobcov rozsudkom z 24. septembra 2019 sp. zn. 12Co/08/2017\nnapadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a určil, že žalobkyňa 4/ je podielová spoluvlastníčka v\npodiele 1/2-polovice bližšie označenej nehnuteľností a podiel 1/2-polovice týchto nehnuteľností patrí do\ndedičstva po neb. Z. K., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX. Zároveň žalobcom priznal voči žalovanej\n3/ nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu.\n2.1. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, poukazujúcim na dve rozhodnutia\ndovolacieho súdu (správne malo byť tri rozhodnutia, pozri bod 1.6., pozn.), ktoré nemožno chápať ako\nustálenú judikatúru ohľadne posúdenia uvedenej právnej oblasti. V tomto ohľade poukázal na nález\nÚstavného súdu SR zo 14. novembra 2018 sp. zn. II. ÚS 484/2015 a rozhodnutie najvyššieho súdu sp.\nzn. 3Cbo (správne 3Cdo, pozn.) 117/94 (R 44/1996).\n2.2. Podľa názoru odvolacieho súdu z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že manželia K. v roku 1982\nzačali sporné nehnuteľnosti užívať na základe ústnej kúpy od Laurových. Ich držba bola vzhľadom k\ntomu oprávnená, nehnuteľnosti užívali v dobrej viere, že im patria, boli dobromyseľní, ich držba nebola\nnikým a ničím rušená. Uvedené skutočnosti boli preukázané aj svedeckou výpoveďou A. P. v čase\npred rekonštrukciou strateného spisu, keďže potvrdil kúpu a vyplatenie peňazí. Jeho výpoveď po pár\nrokoch v rámci dokazovania po rekonštrukcii spisu už nie je vierohodná vzhľadom na odstup času, ale\nnajmä na jeho zdravotný stav po mozgovej príhode, keďže sám uviedol, že si už okolnosti nepamätá,\nmá to popletené. Tvrdenie právneho predchodcu žalovanej 3/, že pôvodní žalobcovia nemohli byť\ndobromyseľní v držbe, pretože s nimi riešil vlastníctvo ešte pred uplynutím vydržacej doby, nebolo ničím\nbez pochýb preukázané. Ďalej uviedol, že ak by aj manželia K. nadobudli nehnuteľnosti od P., ktorí neboli\nvlastníci nehnuteľností, teda od nevlastníkov, neznamená to automaticky nemožnosť vydržať vlastnícke\nprávo v prospech K..\n2.3. Odvolací súd dodal, že tvrdenie právneho zástupcu žalovanej 3/, že v tomto konaní je súd viazaný\nrozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/188/96 vydaného v rámci konania sp. zn. 14C/110/1997,\nje nesprávne. Uvedené rozhodnutie nebolo judikované, ide výlučne o rozhodnutie týkajúce sa daného\nsúdneho konania a má právnu záväznosť len pre dané konanie. Ustanovenie § 455 CSP, na ktoré\nprávny zástupca žalovanej 3/ na odvolacom pojednávaní poukázal, stanovuje viazanosť odvolacieho\nsúdu rozhodnutím súdu vyššieho stupňa, resp. právnym názorom vysloveným súdom vyššieho stupňa v\nrozhodnutí, ktorým sa zrušuje rozhodnutie odvolacieho súdu iba v danom konkrétnom súdnom konaní.\n2.4. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že v konaní úspešným\nžalobcom priznal nárok na náhradu účelne vynaložených trov prvoinštančného aj odvolacieho konania\n(§ 255 ods. 1 CSP) voči žalovanej 3/, keďže ostatní žalovaní buď so žalobou súhlasili alebo nemali voči\nnej výhrady.\n3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná 3/ dovolanie, prípustnosť ktorého\nvyvodzovala z § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) resp. c) CSP. Navrhla, aby dovolací súd zmenil\nnapadnuté odvolacie rozhodnutie a žalobu zamietol a priznal jej plnú náhradu trov konania.\n3.1. V súvislosti s dovolaním podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľka po opise priebehu konania v\npodstatnom namietala, že odvolací súd v rozpore s § 455 CSP nerešpektoval právny názor vyslovený\nnajvyšším súdom v rozsudku z 22. mája 1997 sp. zn. 2Cdo/198/96.\n3.2. V súvislosti s dovolaním podľa § 421 ods. 1 písm. a) resp. c) CSP namietala nesprávne právne\nzávery odvolacieho súdu, že\n(i) nehnuteľnosti, určenie vlastníckeho práva ku ktorým bolo predmetom konania, mohli byť spôsobilým\npredmetom vydržania (2Cdo/198/96) a\n(ii) žalobcovia boli dobromyseľní pri držbe, hoci nimi údajne uzavretá kúpna zmluva týkajúca\nsa sporných nehnuteľností nebola urobená v písomnej forme a nikdy nebola registrovaná\npríslušným orgánom [3Cdo/97/2009, 4Cdo/283/2009, 5Cdo/30/2010, 3MCdo/7/2010, 3MCdo/8/2010,\n6MCdo/5/2010, 5Cdo/49/2010, 1Cdo/137/2011, 4Cdo/361/2012 (R 74/2015)].\n3.3. Podaním doručeným najvyššiemu súdu 30. januára 2020 (č. l. 1109 spisu) navrhla dovolateľka\nodložiť právoplatnosť napadnutého odvolacieho rozhodnutia z dôvodu rozhodnutia odvolacieho súdu o\ntrovách konania.\n\n4. Žalobcovia vo vyjadrení k dovolaniu žiadali dovolanie zamietnuť. V podstatnom poukázali na\nsprávnosť právnych záverov odvolacieho súdu.\n5. Ostatní žalovaní sa k dovolaniu žalovanej 3/ nevyjadrili.\n6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods.\n1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená\nadvokátom (§ 429 ods. 1 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a\npredpoklady prípustnosti dovolania a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že\ndovolanie je sčasti prípustné vzhľadom na uplatnený dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) resp.\nc) CSP [bod 3.2.(ii)], avšak nie je dôvodné.\n6.1. Najvyšší súd, vychádzajúc z argumentácie žalovanej 3/ (bod 3.3.), nezistil splnenie predpokladov\npre odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 444 ods. 1 CSP; v súlade s ustálenou\npraxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie (toto sa vydáva iba v prípade vyhovenia\nnávrhu, pozn.).\n6.2. V súvislosti s dovolaním podľa § 420 písm. f) CSP žalovaná 3/ v podstatnom namietala, že odvolací\nsúd v rozpore s § 455 CSP nerešpektoval právny názor vyslovený najvyšším súdom v rozhodnutí z 22.\nmája 1997 sp. zn. 2Cdo/198/96 (bod 3.1.). Odvolací súd k uvedenej námietke dovolateľky uviedol, že\ntvrdenie právneho zástupcu žalovanej 3/, že v tomto konaní je súd viazaný rozhodnutím najvyššieho\nsúdu sp. zn. 2Cdo/188/96 vydaného v rámci konania sp. zn. 14C/110/1997, je nesprávne. Uvedené\nrozhodnutie nebolo judikované, išlo výlučne o rozhodnutie týkajúce sa daného súdneho konania a malo\nprávnu záväznosť len pre dané konanie. Ustanovenie § 455 CSP, na ktoré právny zástupca žalovanej 3/\nna odvolacom pojednávaní poukázal, stanovuje viazanosť odvolacieho súdu rozhodnutím súdu vyššieho\nstupňa, resp. právnym názorom vysloveným súdom vyššieho stupňa v rozhodnutí, ktorým sa zrušuje\nrozhodnutie odvolacieho súdu iba v danom konkrétnom súdnom konaní. Podľa názoru dovolacieho\nsúdu, napriek zjavne účelovému správaniu sa strany žalobcov pri späťvzatí pôvodnej žaloby po vydaní\nzrušujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/188/96, bol názor odvolacieho súdu v tomto\nohľade právne konformný. Dovolací súd dodal, že žalobcovia podali novú žalobu (teraz posudzovanú,\npozn.) v čase, kedy právny názor vyslovený v zrušujúcom rozsudku najvyššieho súdu z 22. mája 1997\nsp. zn. 2Cdo/198/96 bol dovolacím súdom prekonaný, na čo poukazovali tak žalobcovia v rámci podanej\nnovej žaloby, poukazujúc na dovolacie sp. zn. 3Cdo/193/96, ako aj samotný prvostupňový súd (bod 39\nodôvodnenia prvostupňového rozhodnutia). Z uvedených dôvodov dovolací súd konštatoval, že konanie\npred odvolacím súdom nebolo postihnuté dovolateľkou namietanou vadou vyplývajúcou z § 420 písm.\nf) CSP.\n6.3. V súvislosti s dovolaním podľa § 421 ods. 1 písm. a) resp. c) CSP dovolateľka namietala nesprávne\nprávne závery odvolacieho súdu, že žalobcovia boli dobromyseľní pri držbe, hoci nimi údajne uzavretá\nkúpna zmluva týkajúca sa sporných nehnuteľností nebola urobená v písomnej forme a nikdy nebola\nregistrovaná príslušným orgánom. V tomto ohľade poukázala na viaceré dovolacie rozhodnutia [bod\n3.2.(ii)]. Odvolací súd v podstatnom vychádzal so skutkových zistení prvostupňového súdu, že pôvodní\nžalobcovia manželia K. v roku 1982 nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania kúpili od P.. Nasvedčoval\ntomu výber z vkladnej knižky dňa 15. februára 1982 v sume 12 000 Kčs. Ďalej uviedol, že z vykonaného\ndokazovania bolo zrejmé, že manželia K. v roku 1982 začali sporné nehnuteľnosti užívať na základe\nústnej kúpy od P.. Ich držba bola vzhľadom k tomu oprávnená, nehnuteľnosti užívali v dobrej viere, že im\npatria, boli dobromyseľní, ich držba nebola nikým a ničím rušená. Uvedené skutočnosti boli preukázané\naj svedeckou výpoveďou A. P. v čase pred rekonštrukciou strateného spisu, keďže potvrdil kúpu a\nvyplatenie peňazí. Jeho výpoveď po pár rokoch v rámci dokazovania po rekonštrukcii spisu už nebola\nvierohodná vzhľadom na odstup času, ale najmä na jeho zdravotný stav po mozgovej príhode, keďže\nsám uviedol, že si už okolnosti nepamätá, má to popletené (body 25 a 29 odôvodnenia odvolacieho\nrozhodnutia).\n6.3.1. Najvyšší súd v súvislosti so zisteným skutkovým stavom zvýraznil konkrétne okolnosti prípadu,\nna základe ktorých súd ustálil (§ 442 CSP), že právni predchodcovia žalobcov splnili všetky zákonom\npožadované podmienky vydržania, keďže nehnuteľnosti nadobudli v dobrej viere ako kúpu, uhradili za\nňu sumu 12 000 Kčs, ich držba bola oprávnená a dobromyseľná, vo viere, že im nehnuteľnosti patria,\ndržba bola nerušená a trvala viac ako 10 rokov.\n6.3.2. Najvyšší súd na potvrdenie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu ďalej uviedol, že súčasná\nrozhodovacia prax najvyššieho súdu je konštantná v názore, že posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom\nna všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych\npredstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t. j., či\n\ndržiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu\nna každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých\nvlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod,\nstačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom\nna všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí (rozhodnutie najvyššieho súdu sp.\nzn. 4Cdo/287/2006). Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ\nobjektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť\nteda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba\npovažovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce,\nže držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo\npreukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie. V tomto ohľade najvyšší súd poukázal na nález\nÚstavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd\") sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14. novembra\n2018 a rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/210/2019.\n7. Na základe sťažnosti žalovanej 3/ ústavný súd v náleze z 18. júla 2023 sp. zn. I. ÚS 197/2023 (ďalej\nlen „Nález\") konštatoval, že najvyšší súd rozsudkom z 24. augusta 2022 sp. zn. 7Cdo/108/2020 porušil\nzákladné práva žalovanej 3/ podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„Ústava\"), podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu\nna ďalšie konanie, priznal žalovanej 3/ trovy konania a vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovel.\n7.1. V podstatnom ústavný súd vytýkal najvyššiemu súdu, «že senát najvyššieho súdu nepostúpil vec\nveľkému senátu na prejednanie a rozhodnutie dovolania sťažovateľky\". Ďalej uviedol, že prvostupňový\nsúd sa vo svojom ostatnom rozsudku „priklonil k „jednotnej judikatúre súdov\" nepripúšťajúcej možnosť\nsplnenia podmienok vydržania bez existencie písomného nadobúdacieho titulu, zatiaľ čo krajský súd\nzmeňujúcim rozsudkom s odkazom na nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 484/2015 zo 14. novembra\n2018 a na rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov pod č.\nR 44/1996 považoval držbu sporných nehnuteľností žalovanými na základe ústnej kúpnej zmluvy za\noprávnenú.». V tomto ohľade ústavný súd uviedol, že v čase jeho rozhodovania existovali publikované\nrozhodnutia najvyššieho súdu (R 73/2015, R 74/20015, R 83/2018) s odlišným právnym názorom, než k\nakému dospel v napadnutom rozsudku, pričom sa priklonil k ústavnej konformite staršieho rozhodnutia\n(R 44/1996).\n8. Najvyšší súd je viazaný právnym názorom ústavného súdu, ktorý vyslovil v náleze (§ 134 zákona č.\n314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov), preto\nvec podľa § 48 ods. 1 CSP postupuje veľkému senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu.\n9. Nález poukazuje na to, že najvyšší súd sa nevysporiadal s odlišnou judikatúrou, na ktorú poukazovala\naj žalovaná 3/ v podanom dovolaní, a to predovšetkým v rozsahu zodpovedania otázky, či môžu byť\nsplnené podmienky vydržania (aj) bez existencie písomného nadobúdacieho úkonu (v okolnostiach\ndanej veci na základe ústnej kúpnej zmluvy, pozn.); zodpovedanie tejto otázky súviselo s výkladom §\n134 ods. 1 v spojení s § 130 ods. 1 OZ. Vec prejednávajúci senát najvyššieho súdu sa preto v ďalších\nbodoch tohto uznesenia zaoberal touto stránkou argumentácie ústavného súdu.\n10. Najvyšší súd vo svojej staršej judikatúre [R 44/96 (rozsudok z 28. februára 1995 sp. zn. 3Cdo/117/94)]\nrozlišoval medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby, keď nadviazal na skoršiu judikatúru (R 45/1986,\nZb. rozh. č. 45, zoš. 9-10/1986, str. 193) podľa ktorej ,,[n]a rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude\ntreba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale\nlen okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva\na ochranou držby\". Podľa právnej vety R 44/96 „neplatnosť právneho úkonu o prevode vlastníctva nie\nje okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie vlastníctva vydržaním\". Najvyšší súd v okolnostiach danej veci\nuviedol, že „k oprávnenej držbe došlo až po dohode o ich kúpe, o ktorej súdy nemali pochybnosti.\nSkutočnosť, že nedošlo k perfektnej, teda k platnej kúpnej zmluve, na posudzovanie oprávnenosti tejto\ndržby to nemalo podstatný vplyv. Platnosť nadobúdacieho právneho titulu je rozhodujúci len pri prevode\nvlastníctva na základe právneho úkonu. O takúto formu nadobudnutia vlastníctva v prejednávanej veci\nvšak nešlo, ako na to správne poukázal už odvolací súd, ale nadobúdajúcim titulom bolo vydržanie\".\n11. Neskôr - niekedy od roku 2010 - sa najvyšší súd viacerými rozhodnutiami [napr. 4Cdo/283/2009 (R\n73/2015), 4Cdo/361/2012 (R 74/2015), 5Cdo/49/2010, 3Cdo/97/2009, 3MCdo/7/2010, 3MCdo/8/2010,\n\n2Cdo/207/2005, či 6MCdo/5/2010] priklonil k názoru, že do podmienok oprávnenej držby, resp.\ndobromyseľného držiteľa je potrebné zahrnúť aj povinnosť držiteľa dodržať právny titul potrebný pre\nnadobudnutie vlastníckeho práva. Najvyšší súd bez zásadného zdôvodnenia zmeny staršej judikatúry\n(bod 10.), reflektujúc skôr českú judikatúru (s rozdielnym historickým právnym zázemím, pozn.),\nzačal uprednostňovať reštriktívnejší názor, že držiteľ nemôže byť dobromyseľný v prípade prevodu\nnehnuteľnosti ústnou kúpnou zmluvou, ak právny poriadok vyžaduje na prevod nehnuteľnosti písomnú\nkúpnu zmluvu. Podľa jeho názoru išlo totiž o neospravedlniteľný právny omyl. Judikatúra sa rozvinula v\ntejto otázke do takej miery, že ani v prípade písomnej kúpnej zmluvy nemôže byť držba oprávnená, ak\nneprišlo k jej registrácii štátnym notárstvom v období, keď to právny poriadok vyžadoval. Ústavný súd\n(pozri bod 7.1.) explicitne poukázal na R 73/2015, R 74/2015 a R 83/2018.\n11.1. V uznesení z 27. októbra 2010 sp. zn. 4Cdo/283/2009 (R 73/2015) dovolací súd zrušil odvolacie\nrozhodnutie z dôvodu, že zmluva o prevode pozemkov nebola registrovaná štátnym notárstvom („[p]okiaľ\nv preskúmavanej veci sa poručiteľ a žalobkyňa 1/ ujali v roku 1971 držby pozemkov na základe zmluvy\no ich prevode, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom, hoci zákon takúto registráciu vyžadoval,\nnemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že sú ich vlastníkmi, aj keď subjektívne mohli\nbyť o svojom vlastníctve presvedčení\"). Vo svojich právnych východiskách dovolací súd tiež uviedol,\nže „[v]ydržanie ... hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je\nneplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak\ntu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že\ntu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju\nvydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym ... Posúdenie,\nči držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho\nhľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej\n(normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého\npožadovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu\nvec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a\nide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že\nmýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho\nprípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v\nneznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho\nnesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti\nsúkromného práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje),\nvyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne\nformulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie\nje neospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie\nzákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad.\". K uvedenému judikátu najvyšší súd dodáva, že dovolací\nsúd vo vyššie citovanom znení sám pripustil výnimky pre ospravedlnenie (aj) právneho omylu, i keď len\nvýnimočne a navyše neposudzoval oprávnenosť držby cez prizmu uhradenej kúpnej ceny.\n11.2. V rozhodnutí z 27. januára 2015 sp. zn. 4Cdo/361/2012 (R 74/2015) dovolací súd zamietol\ndovolanie žalobcov. Pri riešení otázky či boli v danej veci splnené predpoklady pre vydržanie vlastníctva\nnehnuteľnosti žalobcami dospel dovolací súd k pomerne striktnému záveru, že „[d]ržba nehnuteľnosti\nopierajúca sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu nehnuteľnosti (viď rozsudok najvyššieho súdu\nsp. zn. 1Cdo/137/2011)\". Vo svojich právnych východiskách dovolací súd tiež uviedol, že „[p]osúdenie\ntoho, či držiteľ je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí, treba posudzovať\nnielen zo subjektívnych predstáv držiteľa, ale i z objektívnych hľadísk viažucich sa k právnemu dôvodu\n(titulu), z ktorého sa odvodzuje vznik práva. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom\nna všetky okolnosti, sa musí vzťahovať aj na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke\nprávo. Tento titul nemusí byť vždy daný. Postačí, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej\nviere, že tu taký titul je. Nie je vylúčené, aby k vydržaniu vlastníckeho práva došlo na základe putatívneho\nprávneho titulu. Je ale potrebné posúdiť, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na\nokolnosti a povahu prejednávaného prípadu po každom vyžadovať, nemal po vydržaciu dobu dôvodné\npochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží\nvec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému\ndošlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na\nokolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny.\nPrávny omyl spočíva v neznalosti alebo neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a\nz toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností.\" S poukazom\nna citované dovolacie rozhodnutia (3Cdo/97/2009, 4Cdo/283/2009, 5Cdo/30/2010, 3MCdo/7/2010,\n\n3MCdo/8/2010 a 6MCdo/5/2010) ďalej konštatoval, „že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti\nalebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny\nomyl neospravedlniteľný ... Neznalosť jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona\nneospravedlňuje - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so\nzákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť ... V preskúmavanej veci žalobcovia\nnepreukázali, že so zreteľom na všetky okolnosti boli dobromyseľní, predovšetkým nepreukázali riadny\nvstup do držby\".\n11.3. V uznesení z 21. augusta 2018 sp. zn. 3Obdo/42/2018 (R 83/2018) najvyšší súd v\nrámci posudzovania právnej otázky nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním nezistil odklon\nprávnych záverov odvolacieho súdu od ustálenej praxe dovolacieho súdu, poukazujúc pritom na\nrozhodnutia 2Cdo/271/2007, 4Cdo/283/2009 (R 73/2015), 4Cdo/361/2012 (R 74/2015), 5Cdo/49/2010,\n3Cdo/12/2010, 4Cdo/287/2006, 5Cdo/234/2009 a 3Cdo/46/2017.\n12. Súčasná súdna prax (dovolacieho i ústavného súdu) sa v súvislosti s interpretáciou § 134 ods. 1 v\nspojení s § 130 ods. 1 OZ, t. j. s otázkou, či môžu byť splnené podmienky vydržania (aj) bez existencie\npísomného nadobúdacieho úkonu viacerými rozhodnutiami vrátila k právnym záverom staršej judikatúry\n(bod 10).\n12.1. V uznesení z 12. augusta 2021 sp. zn. 5Cdo/210/2019 najvyšší súd k nastolenej dovolacej otázke\n- či môže fyzická osoba splniť podmienku oprávnenej držby, ktorej základom je dobromyseľnosť, keď jej\nnesvedčí žiadny nadobúdací titul - najskôr poukázal na názor vyslovený nižšími súdmi, ktoré „zdôraznili,\nže vedomosť právneho predchodcu žalovanej o tom, že mu boli vrátené sporné nehnuteľnosti, pri\nposudzovaní nadobudnutia vlastníctva vydržaním sporných nehnuteľností na rozdiel od preukazovania\nvlastníctva, nie je treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia, ale len\nokolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v čom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva\na ochranou držby\". Následne tiež uviedol, že „[p]osúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky\nokolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv\ndržiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t. j., či držiteľ pri\nzachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom\nsubjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo\nnenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol\ni domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti\ndobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí (rozhodnutie najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/287/2006).\nPri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť\npresvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce,\nže pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také\nnadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú\nvec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar\nako bezodplatné plnenie. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14.\nnovembra 2018).\" Uvedené právne závery zopakoval tiež najvyšší súd napr. v uznesení z 30. mája 2022\nsp. zn. 2Cdo/190/2020 a v uznesení z 30. mája 2022 sp. zn. 2Cdo/201/2020.\n12.2. V náleze zo 14. novembra 2018 sp. zn. II. ÚS 484/2015 (publikovanom v Zbierke nálezov s\nuznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 48/2018) ústavný súd po podaní historického\nexkurzu právneho inštitútu oprávnenej držby, kritike nedostatočného zdôvodnenia zmeny (novšej)\njudikatúry (bod 11) a konštatovaní ústavnej konformity staršej judikatúry (bod 10) považoval za\npodstatné uviesť, že [p]ri poskytovaní súdnej ochrany v súvislosti s nadobúdaním vlastníckeho práva\nvydržaním treba za podstatu a zmysel základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1\nústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods.\n1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru považovať taký výklad\n§ 134 Občianskeho zákonníka, ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický\nstav nepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o\nsvojom domnelom vlastníckom práve) so stavom vlastníckym. A contrario, výklad, ktorý túto možnosť\nvylučuje, resp. ju obmedzuje podstatným spôsobom, nemôže byť považovaný za ústavne konformný ...\ntaký výklad § 134 v spojení s § 130 Občianskeho zákonníka, ktorý vo svojich dôsledkoch v značnom\nrozsahu a podstatným spôsobom vylučuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku\nvydržaním, treba považovať jednoznačne za neprípustne reštriktívny, nerešpektujúci podstatu a zmysel\nzákonného inštitútu vydržania, a teda za ústavne neakceptovateľný ... pri ústavne konformnom výklade\ndobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec\npoctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky.\n\nZa poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými\nmravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne\nposkytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie\".\n12.3. V náleze z 24. novembra 2022 sp. zn. III. ÚS 468/2022 sa ústavný súd k vyššie uvedenému\nprávnemu názoru vo veci sp. zn. II. ÚS 484/2015 explicitným spôsobom znova prihlásil. Predmetom\nposudzovania tu bola otázka dobromyseľnosti sťažovateľky pri držbe sporných nehnuteľností, v ktorej\nsúvislosti nižšie súdy uviedli, že sťažovateľka mala vedieť, že vlastnícke právo so svojím manželom v\nskutočnosti nenadobudla, pretože k registrácii „Dohody\" z roku 1973 štátnym notárstvom nedošlo, hoci\nzákon obligatórne k nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v tom čase registráciu písomne\nuzavretej zmluvy vyžadoval, poukazujúc na prax najvyššieho súdu reprezentovanú rozhodnutiami\nsp. zn. 4Cdo/283/2009 (R 73/2015), 4Cdo/361/2012 (R 74/2015), 5Cdo/49/2010, 3Cdo/97/2009,\n3MCdo/7/2010, 3MCdo/8/2010 a sp. zn. 6MCdo/5/2010. Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol, že\n„[p]rávny názor, podľa ktorého súčasťou všetkých okolností, na ktoré je pri skúmaní dobromyseľnosti\npotrebné brať zreteľ, sú aj ťažiskové právne formy, bol predmetom ústavného prieskumu vo veci sp.\nzn. II. ÚS 484/2015. Ústavný súd v tejto veci rozhodol nálezom zo 14. novembra 2018, v ktorom vo\nvzťahu k uvedenému právnemu záveru zdôraznil, že takýto výklad § 134 v spojení s § 130 Občianskeho\nzákonníka, ktorý vo svojich dôsledkoch v značnom rozsahu a podstatným spôsobom vylučuje možnosť\nnadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku vydržaním, treba považovať jednoznačne za neprípustne\nreštriktívny, nerešpektujúci podstatu a zmysel zákonného inštitútu vydržania, a teda za ústavne\nneakceptovateľný ... Vo vzťahu k ústavne konformnému výkladu dobromyseľnosti držby v tomto\nnáleze ďalej považoval ústavný súd za podstatné zdôrazniť, že pri ústavne konformnom výklade\ndobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec\npoctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky.\nZa poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými\nmravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne\nposkytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.\" (body 22. a\n23. odôvodnenia nálezu).\n13. Vec posudzujúci senát 7C sa pri svojom rozhodovaní v danej veci priklonil k ostatným súdnym\nrozhodnutiam (bod 12 až 12.3.), ktoré fundamentálne reflektujú skôr staršiu judikatúru (bod 10),\nvychádzajúc pritom z interpretácie ustanovenia § 134 ods. 1 v spojení s § 130 ods. 1 OZ, ktoré\nustanovenia explicitným spôsobom nevyžadujú pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním právny\ntitul, a to pri rešpekte k účelu vydržania, ktorým je uvedenie do súladu dlhodobého faktického stavu\nnepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom\ndomnelom vlastníckom práve) so stavom vlastníckym. Na historickom pozadí nie nepodstatnou je tiež\nokolnosť, že ani v minulosti (podľa slovenského, resp. uhorského práva, pozn.) právny dôvod nebol\npodmienkou držby. Nedostatok právneho titulu (napr. ústna kúpna zmluva nehnuteľnosti) preto pre účely\nvydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby, resp. nedobromyseľnosť držiteľa; keď\ntak, môže byť (iba) jedným z dôkazov preukazujúcich oprávnenosť držby, resp. dobromyseľnosť držiteľa.\nV zhode s názorom ústavného súdu (bod 12.2.) pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby\ntreba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom\nnadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob\nnadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je\npreto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté\nplnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.\n14. Pokiaľ potom v okolnostiach posudzovanej veci odvolací súd skutkovo ustálil (§ 442 CSP), že právni\npredchodcovia žalobcov nadobudli nehnuteľnosti v dobrej viere ako kúpu, uhradili za ne sumu 12 000\nKčs, držba bola nerušená a trvala viac ako 10 rokov a na uvedenom skutkovom základe vyslovil, že ich\ndržba bola oprávnená a dobromyseľná, vo viere, že im nehnuteľnosti patria, vyslovený právny záver\nnemožno považovať za právne nekonformný. Z týchto dôvodov vec prejednávajúci senát zotrváva na\nzávere, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu dovolacích výhrad spočíva na\nsprávnom právnom posúdení veci a podané dovolanie je potrebné zamietnuť.\n15. Obiter dictum si senát 7C uvedomuje, že rozdielna rozhodovacia prax súdu o „totožných\", resp.\nobdobných veciach, či opakovaná zmena judikatúry nie sú žiaduce, nakoľko odporujú princípom právnej\nistoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktoré patria k imanentným znakom právneho štátu.\nUvedené platí o to viac, ak dochádza k viacnásobnej zmene judikatúry (pozri vyššie staršia, novšia\n\na súčasná prax súdov, pozn.). Východiskom z tejto situácie by preto mohla/mala byť zákonodarná\nzmena právnej úpravy, ktorá ustanoví, v ktorých prípadoch, resp. či vôbec je potrebný právny titul pre\nnadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. V Českej republike tak urobili (§ 1090 ods. 1 zákona č.\n89/2012 Sb. Občanský zákoník)\n16. Trojčlenný senát 7C najvyššieho súdu, viazaný právnym názorom ústavného súdu, podľa ktorého\nmala byť vec predložená veľkému senátu, postupuje týmto vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému\nsenátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu (§ 48 ods. 1 CSP).\n17. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}