{"guid": "cc6310f2-e2b8-444a-abd2-ccdea4543d38:673f9290-a9a6-4164-a5d2-06ed33a2430a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:3815219469.2", "spisova_znacka": "9Cdo/85/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/85/2021 z 8. 2. 2023", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 8. februára 2023, sp. zn. 9Cdo/85/2021, ECLI:SK:NSSR:2023:3815219469.2", "identifikacne_cislo": "3815219469", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Blažena Fedorková", "sudca_id": 512, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-blazena-fedorkova-512", "datum_vydania": "2023-02-08", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "II. ÚS 505/2023", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:2fdc44a6-5929-4bc1-9b0a-f6688ca6a6cf", "datum": "2024-02-29", "vztah": "zrusene"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "nazov": "§ 393 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. c) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/673f9290-a9a6-4164-a5d2-06ed33a2430a", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:3815219469.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:3815219469.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:3815219469.2/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n9Cdo/85/2021\n3815219469\n08. 02. 2023\nJUDr. Soňa Mesiarkinová\nECLI:SK:NSSR:2023:3815219469.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej\na sudcov JUDr. Mariána Sluka, PhD. a JUDr. Martina Holiča, v spore žalobcu D. P., bývajúceho v obci\nU. č. XXX, zastúpeného Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v Trnave, Hlavná\n31, proti žalovanej FORTISCHEM a. s., so sídlom v Novákoch, M. R. Štefánika 1, IČO: 46 693 874, o\nurčenie existencie právneho vzťahu, vedenom na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 12Cpr/4/2015,\no dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 31. októbra 2017 sp. zn. 17CoPr/8/2016,\ntakto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a.\nŽalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Prievidza (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 23. mája 2016 sp. zn. 12Cpr/4/2015\nv spojení s uznesením z 18. júla 2016 sp. zn. 12Cpr/4/2015 žalobu žalobcu zamietol a žalovanej náhradu\ntrov konania nepriznal. Zamietnutie žaloby odôvodnil nenaplnením znakov závislej práce vyžadovaných\n§ 1 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“). Z vykonaného\ndokazovania mal preukázané, že medzi stranami sporu dochádzalo k uzatváraniu zmlúv o dielo podľa\n§ 536 a nasl. zákona č. 513/1991 Z. z. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), ktoré\nobsahovali jasnú identifikáciu zmluvných strán, popis diela, určenie ceny za zhotovenie diela, ako aj\nplán prác. Rozsah zhotovenia diela bol kontrolovaný a odsúhlasovaný v dennom zázname stavby\noprávneným zamestnancom žalovanej spolu s uvedením počtu hodín strávených realizáciou diela.\nPredmetné záznamy boli potom podkladom pre fakturáciu ceny za zhotovenie diela. Z vyplatených súm\nza dielo žalobca riadne plnil svoje odvodové povinnosti. Prílohou zmlúv o dielo bol presne špecifikovaný\ndruh prác a predpokladaný počet hodín potrebných na zhotovenie diela. Počet hodín objednaných a\nreálne vykonaných bol rozdielny, teda žalobca vykonával práce nepravidelne. V prípade, že žalovaná\npre žalobcu prácu nemala, tento ostal doma. Dospel preto k záveru, že vzťah medzi stranami sporu\nnenapĺňa znaky závislej práce predpokladané § 1 Zákonníka práce a na ich naplnenie nepostačuje\nzáujem žalobcu pracovať u žalovanej v pracovnom pomere.\n2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 31. októbra 2017 sp. zn. 17 CoPr/8/2016\npotvrdil rozsudok okresného súdu a rozhodol o trovách odvolacieho konania. Potvrdenie rozsudku\nsúdu prvej inštancie odôvodnil jeho vecnou správnosťou, stotožňujúc sa s odôvodnením odvolaním\nnapadnutého rozhodnutia. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie dodal, že z\nvykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že medzi stranami sporu neexistoval pracovnoprávny\nvzťah alebo náznak existencie závislej práce podľa § 1 Zákonníka práce. Nebola preukázaná ani\nhospodárska a osobná závislosť žalobcu na žalovanej. Žalobca ako aj vypočutí svedkovia uviedli, že\n\nžalobca vykonával pre žalovanú práce ako živnostník na základe zmlúv o dielo podľa Obchodného\nzákonníka. Zo zmlúv o dielo vyplývala špecifikácia druhu práce žalobcu u žalovanej, predpokladaný\npočet hodín k zhotoveniu diela, ako aj rozdielnosť objednaných a reálne vykonaných hodín na\nkonkrétnom diele. Predmetná skutočnosť potom jednoznačne preukázala nepravidelnosť prác žalobcu\nu žalovanej. Stotožnil sa so súdom prvej inštancie, že vykonávanie dohodnutých prác žalobcom v\nrovnakom čase, v akom pracovali aj zamestnanci žalovanej, že žalobca bol usmerňovaný pri realizácii\ndiela zamestnancami žalovanej, že mal rovnako ako zamestnanci žalovanej pridelenú magnetickú kartu,\na že mu bola poskytnutá časť špeciálnych pracovných pomôcok, nie sú skutočnosťami, z ktorých možno\njednoznačne vyvodiť právny záver o výkone závislej práce žalobcu pre žalovanú. Napokon súhlasil\naj s právnym názorom súdu prvej inštancie, že len samotný záujem žalobcu pracovať u žalovanej v\npracovnom pomere bez naplnenia znakov závislej práce vyžadovaných Zákonníkom práce, nepostačuje\nna založenie pracovnoprávneho vzťahu medzi stranami sporu.\n3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Dovolanie odôvodnil dovolacím\ndôvodom podľa § 431 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) tvrdiac, že\nsúd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/\nCSP). Porušenie práva na spravodlivý proces videl v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho\nsúdu. Odvolaciemu súdu vyčítal, že sa dostatočným spôsobom nevysporiadal s jeho argumentáciou\nobsiahnutou v odvolaní. Za nesprávny procesný postup považoval aj doručenie vyjadrenia žalovanej k\njeho odvolaniu bez toho, aby bol vyzvaný vyjadriť sa k nemu. Rozsudok odvolacieho súdu napadol aj\nnesprávnym právnym posúdením veci, pričom prípustnosť vyvodzoval z § 421 ods. 1 písm. c/ CSP. Podľa\nžalobcu v danom spore boli dostatočne preukázané znaky potrebné na to, aby jeho výkon práce pre\nžalovanú bol posúdený ako výkon závislej práce. Odvolací súd preto nesprávne na zistený skutkový stav\npoužil príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce zmluvu o dielo. Na základe uvedeného\npotom žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil\nodvolaciemu súdu na ďalšie konanie, alternatívne rozhodnutie odvolacieho súdu zmenil a určil, že medzi\nstranami sporu existoval dňa 17. septembra 2013 pracovný pomer.\n4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedla, že vykonané dôkazy preukazujú, že medzi ňou a\nžalobcom nikdy neexistoval právny vzťah alebo jeho znaky, ktoré majú charakter pracovného pomeru.\nNavrhla ho preto zamietnuť.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj len najvyšší súd, dovolací súd) uznesením z 30. júla 2019\nsp. zn. 6Cdo 86/2018 dovolanie žalobcu odmietol a rozhodol o nároku žalovanej na trovy dovolacieho\nkonania.\n6. K dôvodom prípustnosti dovolania, ako ich vymedzil žalobca uviedol, že pokiaľ žalobca namietal,\nže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené, keď sa nezaoberal jeho\npodstatnou argumentáciou, najvyšší súd pripomenul, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej\nsúčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z\naspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť\nvšeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak)\ns výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť\nv rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a\nrelevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr.\nIII. ÚS 107/07). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú\nnámietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre\nrozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré\nsa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Treba zdôrazniť, že len výnimočne, keď písomné\nvyhotovenie rozhodnutia neobsahuje žiadne dôvody alebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov\npodstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť a súčasne aj\ndôvodnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP.\n6.1. Najvyšší súd po preskúmaní veci nezistil, že by v danej veci išlo o takýto extrémny prípad vybočenia\nz medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces.\n6.2. Dovolaním napádaný rozsudok odvolacieho súdu uviedol, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie,\nobsah odvolania žalobcu a vyjadrenia žalovanej, zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie\n\na za týmto účelom aj doplnenie ďalších dôvodov. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ako\naj rozsudku súdu prvej inštancie, nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení\nvšeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.\nKonajúce súdy dali dostatočnú odpoveď, prečo vzťah medzi stranami sporu považovali za vzťah\nobchodnoprávny a prečo nepovažovali prácu vykonávanú žalobcom pre žalovanú za výkon závislej\npráce. Žalobca v dovolaní napokon ani konkrétne neuviedol, ktorá argumentácia v jeho odvolaní\nmala byť natoľko podstatná, že sa ňou mal odvolací súd zaoberať. Ponechal tak svoje tvrdenia len v\nrovine dohadov, pričom nie je úlohou najvyššieho súdu dotvárať ním podané dovolanie. Žalobca preto\nnedôvodne argumentoval, že rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie\nje nedostatočne odôvodnený; pričom za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP v žiadnom prípade\nnemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu.\n7. Pokiaľ žalobca v dovolaní tvrdil, že odvolací súd ho nevyzval, aby sa vyjadril k vyjadreniu žalovanej\nk jeho odvolaniu, najvyšší súd uviedol, že z ustanovenia § 374 ods. 1 CSP nevyplýva pre súd prvej\ninštancie povinnosť vyzývať odvolateľa, aby sa k vyjadreniu protistrany k jeho odvolaniu vyjadril, ako\nje tomu v prípade § 373 ods. 3 CSP, ale len umožniť mu podať vyjadrenie najneskôr v lehote desať\ndní od jeho doručenia. Predmetné vyjadrenie bolo právnemu zástupcovi odvolateľa (žalobcu) doručené\n2. septembra 2016, pričom odvolací súd rozhodol až 31. októbra 2017. Žalobca zastúpený právnym\nzástupcom, (tento je mimochodom povinný pri výkone advokácie postupovať podľa § 18 zákona č.\n586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní\n(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov), mal k dispozícii lehotu dlhšiu ako jeden rok, aby k\nvyjadreniu žalovanej zaujal svoje stanovisko. To, že tak žalobca neučinil, nemožno v žiadnom prípade\nhodnotiť ako procesné pochybenie súdu prvej inštancie s následkom porušenia práva žalobcu na\nspravodlivý proces.\n8. So zreteľom na uvedené najvyšší uzavrel, že zo strany žalobcu nebol preukázaný nesprávny procesný\npostup súdu, ktorým by bol vylúčený z uskutočňovania jemu patriacich procesných práv v takej miere,\nže došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Najvyšší súd preto\ndovolanie žalobcu v tejto časti ako procesne neprípustné odmietol (§ 447 písm. c/ CSP).\n9. Dovolací súd následne pristúpil k preskúmaniu dovolania žalobcu, pokiaľ uplatnil ako dovolací dôvod\nnesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 432 ods. 1 CSP).\n9.1. Najvyšší súd dospel k záveru, že žalobca v dovolaní neuvádza právne posúdenie veci, ktoré\npokladá za nesprávne a predovšetkým chýba argumentácia, v čom spočíva nesprávnosť právneho\nposúdenia, na ktorom odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Takémuto vymedzeniu dovolacieho dôvodu\nnezodpovedá len jednoduché tvrdenie žalobcu o tom, že odvolací súd mal na zistený skutkový stav\nprávne aplikovať ustanovenia Zákonníka práce. Zároveň podotkol, že žalobca koncipoval dovolanie len\nako nesúhlas s rozhodnutím odvolacieho súdu, spochybňovanie správnosti ním prijatého skutkového\na následne právneho záveru a polemiku s týmito závermi, čo rozhodne nebolo možné považovať za\nriadne vymedzený dovolací dôvod. Dovolanie podané žalobcom pre nesprávne právne posúdenie veci\nnezodpovedalo požiadavkám z hľadiska vymedzenia dovolacieho dôvodu v zmysle § 432\nods. 1 a\nods. 2 CSP.\n9.2. Navyše dovolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci nie je prípustným\ndovolacím dôvodom bez ďalšieho, ale len ak sú odôvodnené aj predpoklady jeho prípustnosti uvedené\nv § 421 ods. 1 CSP. Povinnosť odôvodniť dovolanie prípustným dovolacím dôvodom v prípade\ndovolacieho dôvodu, ktorým sa namieta nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce v rozdielnej\nrozhodovacej praxi dovolacieho súdu, znamená preto povinnosť odôvodniť aj predpoklad vyplývajúci\nz § 421 ods. 1 písm. c) CSP, t. j. označiť rozdielnu rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Vzhľadom\nna povinné právne zastúpenie v dovolacom konaní a s prihliadnutím na čl. 11 ods. 3 CSP, podľa\nktorého kto sa v styku so súdom alebo verejne prihlási k určitej profesijnej odbornosti, považuje sa\nza schopného konať s náležitou znalosťou veci spojenou s touto odbornosťou, je požiadavka na\nodôvodnenie dovolania týmto spôsobom, t. j. aj konkrétnym označením rozdielnej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, opodstatnená a akceptovateľná. Podľa zásad správneho logického uvažovania, ak\ntotiž všeobecne dovolateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom alebo inou osobou\ns vysokoškolským právnickým vzdelaním) tvrdí, že právna otázka je dovolacím súdom rozhodovaná\nrozdielne, potom bez väčších ťažkostí, by mal byť schopný takúto prax (rozhodnutia) aj označiť, a\n\nteda uviesť, z čoho takéto tvrdenie vyvodil. V danom spore žalobca neoznačil ani jedno rozhodnutie\nnajvyššieho súdu, čím svoje tvrdenie o prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. c/ znegoval.\n10. Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na vyššie uvedené dôvody, dovolanie žalobcu v časti\nnesprávneho právneho posúdenia odmietol podľa § 447 písm. f/ CSP.\n11. Na základe podanej ústavnej sťažnosti Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj len ústavný súd)\nnálezom zo 4. februára 2021 sp. zn. III.ÚS 8/2020 rozhodol, že základné právo sťažovateľa D. P. (žalobcu\nv tomto konaní) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 86/2018 z 30. júla 2019 porušené boli,\nuznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 86/2018 z 30. júla 2019 zrušil a vec mu\nvracia na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovel a priznal sťažovateľovi náhradu\ntrov konania.\n11.1. Ústavný súd uviedol, že : ...“ z obsahu dovolania sťažovateľa vyplýva, že prípustnosť dovolania\nodvodzuje od ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti\nrozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie,\nak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne. Z obsahu dovolania sťažovateľa však na strane druhej vôbec nevyplýva,\nže rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne. Treba prisvedčiť najvyššiemu súdu, že dovolanie sťažovateľa neuvádza\nrozdielne rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré by riešili žalobou a zisteným skutkovým stavom nastolenú\notázku právneho posúdenia, konkrétne či skutočnosti, ktoré boli v konaní zistené, zakladajú také\nprávne posúdenie, na základe ktorého treba žalobe sťažovateľa vyhovieť. K tomu treba uviesť, že\nCivilný sporový poriadok rozlišuje medzi náležitosťami dovolania (§ 428 CSP), vymedzením dovolacieho\ndôvodu (§431 a § 432 CSP) a prípustnosťou dovolania (§ 420 a § 421 CSP). Náležitosťou dovolania\nje okrem iného uvedenie dovolacích dôvodov, teda toho, z akých dôvodov sa dovolaním napadnuté\nrozhodnutie považuje za nesprávne. Dovolací dôvod v takomto prípade spočíva v uvedení právneho\nposúdenia veci, ktoré dovolateľ pokladá za nesprávne spolu s tým, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia. Sťažovateľ v tomto prípade jasne uviedol, že nedostatok právneho posúdenia bol\nv tom, že na zistený, relatívne zložitý a štruktúrovaný skutkový stav neboli použité ním uvedené normy,\nktoré mali viesť k záveru, že medzi ním a žalovaným vznikol pracovnoprávny vzťah. Tým si sťažovateľ\nsplnil svoje procesné povinnosti tak, aby najvyšší súd mohol dospieť k záveru o tom, či je jeho dovolanie\nprípustné, teda či je splnený niektorý z dôvodov prípustnosti tak, ako sú uvedené v § 421 ods. 1 Civilného\nsporového poriadku. Až po splnení povinnosti uviesť nesprávne právne posúdenie veci odvolacím\nsúdom sa sťažovateľ dopustil zjavnej nesprávnosti v tom, keď pod citáciou súdnych rozhodnutí iných\nako slovenských súdov videl právnu otázku, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Z obsahu\ndovolania sťažovateľa, nie z pomenovania dôvodu prípustnosti dovolania sťažovateľa je však zrejmé, že\nsťažovateľ nastoľuje otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola vyriešená a následne\ncitáciou ktoré je v protiklade s právnym posúdením odvolacieho súdu. Najvyšší súd by k neprípustnosti\ndovolania mohol dospieť len v tom prípade, ak by sám poukázal na svoje vlastné rozhodnutia, v ktorých\nje otázka nastolená sťažovateľom už bez rozporov a ustálené vyriešená a zároveň sa odvolací súd\nod takejto praxe neodklonil. Len takáto konštrukcia môže viesť k ústavne konformnému konštatovaniu\nneprípustnosti dovolania. V tejto súvislosti možno len zopakovať (I. ÚS 51/2020, bod 51): „Zmyslom\ndovolania je okrem eliminovania zmätočných rozhodnutí (§ 420 v spojení s § 431 CSP) vytvárať\njednotnú rozhodovaciu prax týkajúcu sa zásadných právnych otázok (§ 421 v spojení s § 432 CSP).\nDovolatelia, ako aj širšia právnická obec očakáva odpovede na tieto otázky. Od najvyššieho súdu sa\npreto pri posudzovaní prípustnosti dovolania podaného podľa § 421 CSP oprávnene očakáva citlivý\na dôsledný prístup pri zvažovaní, či určité jeho skoršie rozhodnutia nielen z formálneho hľadiska, ale\naj reálne dávajú odpoveď na dovolateľom nastolenú právnu otázku zásadného významu. Len tak je\nmožné naplniť cieľ dovolania, ktorým je riešenie otázok zásadného právneho významu i zjednocovanie\njudikatúry, čo sú podstatné prvky napĺňania princípu právnej istoty. Naplnením tejto funkcie plní dovolanie\naj celospoločenskú úlohu.\nV tomto prípade k tomu treba uviesť, že nestačí zvažovať len, či skoršie rozhodnutia určitú právnu otázku\nriešia, ale aj to, či takéto rozhodnutia vôbec sú. Takéto zváženie, ktorého výsledkom je záver o tom, či je\ndovolanie prípustné, nie je úlohou tých, ktorí dovolania podávajú, ale toho, kto o nich rozhoduje. Najvyšší\nsúd svoje rozhodnutie o neprípustnosti dovolania musí založiť nie na precenení zjavného lapsusu\ndovolateľa, ale na tom, či dovolateľom nastolená právna otázka je správne a ustálené riešená v jeho\n\nrozhodovacej činnosti. Takéto posúdenie v napadnutom rozhodnutí chýba. Základné právo na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa priznáva v spojení čl. 51 ods. 1 ústavy, teda v medziach zákonov,\nktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Týmito ustanoveniami sú i príslušné normy, ktorých výklad viedol\nk odmietnutiu dovolania sťažovateľa. Najvyšší súd môže na dovolaním položenú otázku odpovedať\ni odmietnutím dovolania podľa § 447 písm. c/ Civilného sporového poriadku pre jeho neprípustnosť\npodľa § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku. V takomto prípade však odpoveď musí byť vyjadrená\njasným odkazom na rozhodnutia, ktoré nastolenú otázku riešia tak, že ich možno považovať za ustálenú\nrozhodovaciu prax, od ktorej sa odvolací súd neodklonil. Zmysel noriem Civilného sporového poriadku\no dovolaní bol v napadnutom rozhodnutí vyložený nesprávnym a ústavne nekonformným smerom, čo\nviedlo k nezodpovedaniu sťažovateľom nastolenej právnej otázky na nižšími súdmi zistený skutkový\nstav. To viedlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa či. 46 ods. 1 ústavy.\n12. Dovolací súd je viazaný v predmetnej veci príkazom ústavného súdu, hoci sú mu známe rozhodnutia\nústavného súdu, kedy k otázke vymedzenia právnej otázky dovolateľom zastával odlišný výklad.\n12.1. Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol napr. vo svojom uznesení I. ÚS 215/ 2022 k odmietnutiu\ndovolania pre nesplnenie náležitostí zadefinovania dôvodov prípustnosti mimoriadneho opravného\nprostriedku, že dovolací súd si bez náležitého vymedzenia právnej otázky dovolateľom nemôže túto\notázku vyabstrahovať z dovolania sám (II. ÚS 29/2021). Ústavne konformné riešenie vyžaduje, aby\nprávna otázka z dovolania jasne vyčnievala a takisto, aby z dovolania vyčnievalo aj právne posúdenie\nveci, ktoré dovolateľ pokladá za nesprávne s uvedením toho, v čom má spočívať táto nesprávnosť.\nDovolateľ, resp. jeho advokát musí preto pripraviť jasné, vecné a zmysluplné vymedzenie nesprávneho\nprávneho posúdenia spornej právnej otázky.\n12.2. Najvyšší súd konštante judikuje vo svojich rozhodnutiach, že len konkrétne označenie právnej\notázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či\nide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa pri jej riešení odvolací\nsúd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo ktorá v rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Za otázky\nzásadného právneho významu možno označiť také, ktoré svojím významom z hľadiska kvalitatívnej\nprávnej argumentácie majú ambíciu prelomiť doterajšiu ustálenú judikatúru (overruling) reprezentovanú\nstanoviskami alebo rozhodnutiami publikovanými v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov SR vydávanej najvyšším súdom, alebo odchýliť sa od právnych názorov po dlhšiu dobu fakticky\nakceptovaných v súdno-aplikačnej praxi a rešpektovaných právnou vedou (náukou). Treba zdôrazniť,\nže o otázku relevantnú z hľadiska ustanovenia § 421 ods. 1 CSP sa nejedná pri riešení otázky, či strana\nsporu (ne)uniesla dôkazné bremeno, bremeno procesnej zodpovednosti za výsledok v spore, pretože\nzáver súdu o tom, či strana sporu (ne)uniesla dôkazné bremeno, ktoré ju v tom-ktorom spore zaťažovalo,\nspočíva v každom jednotlivom prípade (v každom jednotlivom civilnom sporovom konaní) na posúdení\nvysoko individuálnych, konkrétnych skutkových okolnostiach, ktoré súd posudzuje v rámci zásady\nvoľného hodnotenia dôkazov. Pri hodnotení dôkazov nemožno odvolaciemu súdu vyčítať pochybenia\na preto ani nemožno polemizovať s jeho závermi, ktoré dovolateľ namieta. Dovolací súd totiž nie je v\nrámci dovolacieho konania oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, keďže je viazaný skutkovým\nstavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).\n13. V predmetnej veci, ako už bolo uvedené, sa dovolací súd musel sám zaoberať vymedzením právnej\notázky, ktorú mal zodpovedať, čím sa súčasne dostal až na hranu zásady rovnosti strán v konaní (m.m.\n(II. ÚS 172/03).\n14. Dovolací súd viazaný skutkovým stavom, na ktorý nadväzovalo právne posúdenie v predmetnej\nveci, dospel k záveru, že dovolateľ namieta záver súdov nižších stupňov, že v jeho prípade, nevznikol\npracovný pomer so žalovanou, napriek tomu, že pre žalovanú vykonával práce podľa jej pokynov.\n14.1. Podľa § 1 ods. 1. Zákonníka práce, tento zákon upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v\nsúvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne\npracovnoprávne vzťahy.\nPodľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce závislá práca je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti\nzamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa\npokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom.\nPodľa § 1 ods. 3. Zákonníka práce závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere v\nobdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom\n\npracovnom právnom vzťahu. Závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom\nvzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov.\nPodľa § 1 ods. 5 Zákonníka práce pracovnoprávne vzťahy vznikajú najskôr od uzatvorenia pracovnej\nzmluvy alebo dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru, ak tento zákon alebo osobitný\npredpis neustanovujú inak.\nV zmysle § 46 Zákonníka práce, pracovný pomer vniká odo dňa, ktorý bol dohodnutý v pracovnej zmluve\nako deň nástupu do práce.\nPracovný pomer môže vzniknúť i fakticky, nakoľko nedostatok písomnej formy pracovnej zmluvy nemá\nvplyv na jej platnosť, avšak v každom prípade, musí byť tento deň identifikovateľný z obsahu pracovného\npomeru, napr. začiatkom vykonávania závislej práce zamestnanca pre zamestnávateľa, na ktorej sa obe\nstrany dohodli.\nV zmysle § 47 ods. 1 písm. a/, b/ Zákonníka práce odo dňa, keď vznikol pracovný pomer zamestnávateľ\nje povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť\nmu za vykonanú prácu\nmzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky\nustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou. Zamestnanec je povinný\npodľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom\nčase a dodržiavať pracovnú disciplínu.\n15. Z vykonaného dokazovania súdmi (obsah spisu) dovolací súd nemohol inak, len uzavrieť, že právne\nposúdenie skutočnosti, že dovolateľovi nevznikol a ani nemohol vzniknúť pracovný pomer u žalovanej,\nvzhľadom na skutočnosť, že ním vykonávané práce na základe opakovane uzatváraných zmlúv o dielo\npodľa Obchodného zákonníka, tak ako k nemu nižšie súdy dospeli, je správny.\n16. Právny vzťah medzi dovolateľom a žalovanou neobsahoval ani pri širokom výklade tohto vzťahu\nprvky pracovnoprávneho vzťahu, dovolateľ dodával žalovanej dielo, na základe zmlúv o zhotovení\ndiela, ktorých obsah bol jednoznačne daný, zrozumiteľný a určitý, (ako uviedol súd prvej inštancie :\n„ ....rozsah zhotovenia diela bol kontrolovaný a odsúhlasovaný v dennom zázname stavby oprávneným\nzamestnancom žalovanej spolu s uvedením počtu hodín strávených realizáciou diela. Predmetné\nzáznamy boli potom podkladom pre fakturáciu ceny za zhotovenie diela. Z vyplatených súm za dielo\nžalobca riadne plnil svoje odvodové povinnosti. Prílohou zmlúv o dielo bol presne špecifikovaný druh\nprác a predpokladaný počet hodín potrebných na zhotovenie diela. Počet hodín objednaných a reálne\nvykonaných bol rozdielny, teda žalobca vykonával práce nepravidelne“), takže nebolo možné uskutočniť\niný výklad tohto vzťahu medzi oboma subjektami. Naviac, dovolací súd dodáva, že takýto konkrétny\nzmluvný vzťah bol opakovane uzatváraný počas siedmych rokov, dovolateľ nemal k nemu výhrady až\ndo okamihu vzniku pracovného úrazu v roku 2013 a výzvy Sociálnej poisťovne na domáhanie sa určenia\npracovnoprávneho vzťahu.\n17. Obsah právnych úkonov a v tomto konkrétnom prípade, vznik pracovného pomeru, nie je možné\nvykladať v príkrom rozpore s tým, čo reálne predstavujú. Vzhľadom k tomu, že právny vzťah medzi\ndovolateľom a žalovanou neobsahoval ani jeden zo základných prvkov vzniku pracovného pomeru\n(definovaných v § 1 Zákonníka práce), pracovný pomer medzi stranami sporu nemohol vzniknúť.\n18. So zreteľom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že žalobcom podané dovolanie síce,\nna základe príkazu ústavného súdu, vyvolalo procesný účinok umožňujúci uskutočnenie meritórneho\ndovolacieho prieskumu, výsledok najvyšším súdom uskutočneného dovolacieho prieskumu ale vedie k\nzáveru, že jeho dovolanie je nedôvodné. Najvyšší súd preto dovolanie žalobcu zamietol podľa § 448\nCSP.\n19. Žalovaná bola v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešná (§ 255 ods. 1 CSP) a vznikol jej nárok\nna náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov rozhodol najvyšší súd podľa § 453 ods. 1 a § 262\nods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia\ndovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).\n20. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\n\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"stav": {"sz": "II. ÚS 505/2023", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:2fdc44a6-5929-4bc1-9b0a-f6688ca6a6cf", "datum": "2024-02-29", "vztah": "zrusene"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "17CoPr/8/2016", "guid": "694c249b-6c1c-4d4e-90e4-9c887d2069ce:a578dff4-b4c6-4758-8d26-6a07311ee408", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f37833c3-7926-4a6b-83ff-826069177bc7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.8.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 8/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 8/2020 z 4. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-04", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.8.2020.1"}, {"guid": "ussr:04a5c461-983c-422a-b17e-7e0ba9d24f68", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.29.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 29/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 29/2021 z 28. 1. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-01-28", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.29.2021.1"}, {"guid": "ussr:cecc06ed-5bb1-4b6e-bcc1-015e231020bf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 51/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 51/2020 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 510, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2"}, {"guid": "ussr:25215f5e-97a7-4add-be9f-f527cdfbb11b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 107/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 107/07 z 30. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-30", "citacie_n": 1060, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:25215f5e-97a7-4add-be9f-f527cdfbb11b"}, {"guid": "ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-29", "citacie_n": 2526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 172/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 172/03 z 27. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-27", "citacie_n": 859, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a"}, {"guid": "c335e8a9-cad8-414a-9f9d-fc76ceb1c69c:2be67fb6-6b14-4546-8cf5-f270a6dd744d", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2017:6916201601.1", "spisova_znacka": "17CoPr/8/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17CoPr/8/2016 z 21. 2. 2017", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2017-02-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2017:6916201601.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:724a0da9-9ec5-42a0-833d-b9850021a4fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.437.2025.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 437/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 437/2025 z 26. 8. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-08-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.437.2025.1"}, {"guid": "ussr:2fdc44a6-5929-4bc1-9b0a-f6688ca6a6cf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.505.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 505/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 505/2023 z 29. 2. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-02-29", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.505.2023.1"}]}