{"guid": "8174b394-b2a4-442f-9326-3f0cd269ce37:56197520-4eff-47d0-aeb3-cdd9ec0061e9", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:3117219352.1", "spisova_znacka": "4Cdo/129/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/129/2022 z 25. 7. 2023", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. júla 2023, sp. zn. 4Cdo/129/2022, ECLI:SK:NSSR:2023:3117219352.1", "identifikacne_cislo": "3117219352", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr.Ing. Mario Dubaň", "sudca_id": 141, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-ing-mario-duban-141", "datum_vydania": "2023-07-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo", "Občianske právo"], "podoblast": ["Bezdôvodné obohatenie", "Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-181.odsek-2", "nazov": "§ 181 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-181.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-181"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393", "nazov": "§ 393 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-385.odsek-1", "nazov": "§ 385 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-385.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-385"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. c) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/258", "nazov": "zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/258", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/258-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/258/#paragraf-4.odsek-2.pismeno-d", "nazov": "§ 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 258/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/258/#paragraf-4.odsek-2.pismeno-d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/258-2001/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/258/#paragraf-4.odsek-2.pismeno-k", "nazov": "§ 4 ods. 2 písm. k) zákona č. 258/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/258/#paragraf-4.odsek-2.pismeno-k", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/258-2001/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/258/#paragraf-4.odsek-2.pismeno-i", "nazov": "§ 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/258/#paragraf-4.odsek-2.pismeno-i", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/258-2001/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/258/#paragraf-7a.odsek-2", "nazov": "§ 7a ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/258/#paragraf-7a.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/258-2001/paragraf-7a"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/258/#paragraf-8aa.odsek-1", "nazov": "§ 8aa ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/258/#paragraf-8aa.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/258-2001/paragraf-8aa"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-181", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-385", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/2001/258#paragraf-4", "/SK/ZZ/2001/258#paragraf-7a", "/SK/ZZ/2001/258#paragraf-8aa"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/56197520-4eff-47d0-aeb3-cdd9ec0061e9", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:3117219352.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:3117219352.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:3117219352.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Cdo/129/2022\n3117219352\n25. 07. 2023\nJUDr. Mario Dubaň\nECLI:SK:NSSR:2023:3117219352.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa\na sudcov JUDr. Aleny Svetlovskej a JUDr. Nory Halmovej v spore žalobkyne G. M., narodenej X.\nY. XXXX, S., L.. Q. XXXX/XX, zastúpenej Občianskym združením OPOS, Trenčianska Teplá, A.\nHlinku 1084/24A, IČO: 51 147 688, proti žalovanej obchodnej spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a. s.,\nBratislava, Tomášikova 48, IČO: 00 151 653, zastúpenej advokátskou kanceláriou AK JUDr. Marek Hic,\ns. r. o., Martin, P. O. Hviezdoslava 10625/23B, IČO: 36 865 036, o vydanie bezdôvodného obohatenia\na určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverovej zmluvy, vedenom na Okresnom súde Trenčín pod\nsp. zn. 12C/41/2017, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 30. novembra\n2021 sp. zn. 17Co/116/2020, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a.\nŽalovanej náhradu trov dovolacieho konania voči žalobkyni nepriznáva.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Trenčín (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z\n2. septembra 2020 č. k. 12C/41/2017-220 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala vydania\nbezdôvodného obohatenia vo výške 5 938,87 eur zo zmluvy o revolvingovom úvere č. 0274648234\nzo dňa 27. marca 2008 a určenia, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov. Zároveň uložil žalobkyni\nnahradiť trovy konania žalovanej v plnom rozsahu k rukám jej právneho zástupcu. Súd prvej inštancie\nv odôvodnení uviedol, že dokazovaním nemal za sporné, že ide o spotrebiteľský vzťah vzhľadom na\ncharakter strán sporu. Následne podrobil úverovú zmluvu prieskumu vo svetle § 4 ods. 2 písm. d), i) a\nk) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon č. 258/2001 Z. z.“) v platnom\nznení ku dňu podpísania zmluvy dňa 27. marca 2008, t. j. či obsahuje všetky obligatórne vyžadované\nnáležitosti. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti uviedol, že podľa judikatúry EÚ, ktorá je pre súdy\nčlenských štátov záväzná, ako aj judikatúry NS SR, náležitosti podľa písm. d), i) a k) zákona č. 258/2001\nZ. z. nie sú zákonnými náležitosťami podľa Smernice 208/48/ES, členské štáty ich nemôžu zavádzať do\nsvojej vnútroštátnej úpravy a pokiaľ bez nich môže spotrebiteľ posúdiť rozsah svojho záväzku, nejde o\nokolnosť spôsobujúcu bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Súd prvej inštancie konštatoval, že v tejto\nveci išlo práve o takéto náležitosti, pričom ostatné náležitosti podľa § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z.\núverová zmluva obsahovala, a to aj správnu výšku RPMN. Súd ďalej na námietky žalobkyne zdôraznil, že\núver poskytla banka, ktorá nie je predávajúcim, u ktorého je možné uplatniť reklamáciu. Ak by žalobkyňa\nako dlžník chcela podať sťažnosť, v úverovej zmluve je uvedená presná adresa veriteľa i s IČO, kde\nmôže adresovať svoje sťažnosti. Napokon dodal, že pokiaľ úver nie je bezúročný a bezpoplatkový, nie je\nprávny titul na vydanie bezdôvodného obohatenia. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie\nrozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).\n\n2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 30. novembra\n2021 sp. zn. 17Co/116/2020 rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanej nepriznal nárok na\nnáhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, že súdna prax nebola pri aplikácii ustanovenia\n§ 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. donedávna jednotná. Rozhodnutie Najvyššieho súdu\nSR zo dňa 22. februára 2018, sp. zn. 3Cdo/146/2017 však prijalo záver, že uvedené ustanovenie je\npotrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné\nvyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej-ktorej anuitnej splátky. Odvolací súd konštatoval,\nže pokiaľ ustanovenie zákona č. 258/2001 Z. z. hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a\niných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť\npožadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t. j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne,\nale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky. K ďalšej odvolacej\nnámietke žalobkyne, že zmluva o úvere neobsahuje povinný údaj, a to priemernú hodnotu RPMN,\nuviedol, že povinnosť uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom úvere údaj o priemernej hodnote RPMN, ako\nobligatórnej náležitosti spotrebiteľskej zmluvy, bola do zákona o spotrebiteľských úveroch vložená až\nnovelou č. 568/2007 Z. z., účinnou od 1. januára 2008. Podľa prechodného ustanovenia § 8aa ods. 1\nvznikla povinnosť uvádzať v úverovej zmluve údaj o priemernej hodnote RPMN až dňa 29. júna 2008.\nOdvolací súd preto dospel k záveru, že pokiaľ zmluva o úvere bola v danom prípade uzatvorená už dňa\n27. marca 2008, bolo to v čase, keď neexistovala povinnosť uvádzať v úverovej zmluve údaj o priemernej\nhodnote RPMN pod sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Vo vzťahu k ďalšej námietke, že\nadresa predávajúceho na reklamáciu alebo sťažnosť nebola v zmluve o úvere uvedená, konštatoval,\nže zákonodarca diferencoval v zákone č. 258/2001 Z. z. podobné obligatórne náležitosti na „adresu\npredávajúceho na reklamáciu alebo sťažnosť“ a „identifikačné údaje veriteľa“. V prejednávanom prípade\nbol žalobkyni poskytnutý bezúčelový úver bankou, a preto v zmluvnom vzťahu, a to ani medzi veriteľom\na treťou osobou, tak nefiguroval „predávajúci“. V zmluve o úvere potom nemohla byť uvedená nijaká\nadresa predávajúceho na reklamáciu alebo sťažnosť. Odvolací súd dodal, že adresa predávajúceho na\nreklamáciu alebo sťažnosť by bola povinne vyžadovaná vtedy, ak by bol žalobkyni poskytnutý účelový\núver na kúpu tovaru; vtedy by žalobkyňa mohla „tovar“ reklamovať, na čo by potrebovala poznať adresu\n„predávajúceho“. Uzavrel, že v prípade bezúčelového úveru ale nie je možné úver reklamovať. Za\nnedôvodnú považoval i námietku žalobkyne, podľa ktorej zmluva o úvere neobsahuje termín konečnej\nsplatnosti a dobu trvania zmluvy. Poukázal na to, že zmluva o úvere tieto náležitosti spĺňa, keďže je\nv nej jasne vyjadrená splatnosť prvej splátky istiny (20. apríla 2008), počet splátok (120), periodicita a\nsplatnosť splátok (mesačne, k 20. dňu v kalendárnom mesiaci) a konečná splatnosť úveru (20. marca\n2018). Odvolací súd napokon ako bez právnej relevancie vyhodnotil i poslednú námietku žalobkyne, že\nsúd prvej inštancie neaplikoval zákon č. 258/2001 Z. z., ale zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských\núveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“), keď z\nprvoinštančného rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie aplikoval zákon č. 258/2010 Z. z. platný a\núčinný ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods.\n1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.\n3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktoré\nodôvodnila poukazom na ustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) a c) CSP.\n3.1. Namietala nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý sa nezaoberal\npredbežnou právnou otázkou absencie namietanej náležitosti Zmluvy podľa § 4 ods. 2 písm. d) zákona\nč. 258/2001 Z. z. Odvolací súd mal prvoinštančné rozhodnutie zrušiť pre jeho arbitrárnosť, avšak tento\niba doplnil jeho odôvodnenie a rozhodnutie potvrdil, čím bolo upreté právo žalobkyne na spravodlivý\nproces. Dovolateľka ďalej namietala, že odvolací súd nenariadil pojednávanie tak, ako mu to vyplývalo\nz ustanovenia § 385 ods. 1 CSP za účelom doplnenia dokazovania, ktoré nevykonal súd prvej inštancie.\nTiež poznamenala, že súdy jej ako spotrebiteľke neposkytli náležitú ochranu, ktorá vyplýva zo zákonnej\núpravy. Poukázala na to, že pri rozhodovaní je nutné prijať výklad pre spotrebiteľa jednoznačne\nvýhodnejší.\n3.2. V súvislosti s ustanovením § 421 ods. 1 CSP dovolateľka konštatovala, že súdy dospeli k\nnesprávnemu právnemu záveru, že zmluva o úvere uzatvorená so žalovanou obsahuje všetky podstatné\nnáležitosti podľa § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. Ďalej konkretizovala, že odvolací súd nesprávne\nposúdil otázku, či absencia náležitostí zmluvy uvedených v § 4 ods. 2 písm. d) a k) zákona č. 258/2001\nZ. z. má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Mala za to, že táto otázka nebola v\n\nrozhodovacej praxi dovolacieho súdu dosiaľ vyriešená v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Vo vzťahu\nk uvedenému dôvodila, že predmetná zmluva neobsahuje náležitosť vyžadovanú v § 4 ods. 2 písm.\nd) v tom čase platného zákona č. 258/2001 Z. z., podľa ktorého zmluva musí obsahovať adresu\npredávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Zároveň konštatovala,\nže v spornej zmluve absentuje aj zákonná náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. k) zákona č. 258/2001 Z.\nz., t. j. priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov\nna príslušný spotrebiteľský úver. S ohľadom na prechodné ustanovenie § 8aa ods. 1 zákona č. 258/2001\nZ. z. poznamenala, že žalovaná mala do dvoch mesiacov po 29. apríli 2008 dodatkom doplniť údaj daný\nzákonodarcom.\n3.3. Dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP odôvodňovala rozdielnou rozhodovacou praxou\ndovolacieho súdu (rozhodnutia sp. zn. 7Cdo/128/2016 a 3Cdo/146/2017) v otázke (absentujúcej)\nobligatórnej náležitosti zmluvy o úvere podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. Poukázala\nna to, že v rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/128/2016 sa najvyšší súd stotožnil so záverom odvolacieho\nsúdu, že primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá len taký\nvýklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 258/2001 Z. z., ktorý každý z atribútov vyjadrených\nv zákone slovami „výška“, „počet“ a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek\nspotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom\na tiež k poplatkom. Naplneniu uvedeného účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca\naj vyčíslenie čiastkových súm reprezentujúcich jednotlivé čiastkové položky, čo je napriek odchylnosti\ntakejto úpravy spotrebiteľských úverov od úpravy úverov všeobecne práve dôkazom zvýšenej pozornosti\nvenovanej ochrane spotrebiteľa. Na druhej strane v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/146/2017 dovolací súd\nkonštatoval, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z. z. nemožno od dodávateľov\nžiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach\n(samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č.\n129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“,\nje za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka\núveru zahrňuje. Dovolateľka v tejto súvislosti poukázala na historický a teleologický výklad ustanovenia\n§ 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. a podotkla, že až s účinnosťou od 1. mája 2018\ndošlo k zmene zákonného predpisu, z ktorej možno preukázať, že vnútorné členenie splátok už nie je\nzákonnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Priklonila sa k záverom obsiahnutým v skoršom\nrozhodnutí sp. zn. 7Cdo/128/2016 a uviedla, že pokiaľ dovolací súd v uznesení sp. zn. 3Cdo/146/2017\ndôvodil eurokonformným výkladom, tak limity tohto výkladu spočívajú okrem iného v tom, že nesmú\nbyť porušené všeobecné právne zásady, najmä zásada právnej istoty, a preto nesprávna transpozícia\nsmernice nemôže byť odstraňovaná výkladom contra legem.\n3.4. Na základe uvedeného dovolateľka navrhla, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec\nvrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.\n4. Žalovaná sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadrila.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací\n(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená\nv súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané\n(§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú dané procesné predpoklady\npre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu\npredchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je síce procesne prípustné, ale nie je dôvodné\na preto ho zamietol (§ 448 CSP).\n6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n7. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\n\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n9. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo\nalebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne.\n10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §\n431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n12. Dovolateľka vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala (i)\nnedostatočné odôvodnenie prvoinštančného rozhodnutia a neodstránenie tejto vady odvolacím súdom,\n(ii) porušenie ustanovenia § 181 ods. 2 CSP, (iii) nenariadenie pojednávania odvolacím súdom a (iv)\nneposkytnutie náležitej ochrany dovolateľke ako spotrebiteľke.\n13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej\nmiere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva\nna spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv\nna nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované\nprávnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce\nkonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady\nsúdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na\nspravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu\nspočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká\nnielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj\nporušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo\nna verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným\ndôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie\nrovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a\nna rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia\nspravodlivosti).\n14. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne\nnámietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý\nproces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,\nbod 26., 5Cdo/57/2019, bod 9., 10.) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá\nrozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola\núčastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na\n\nprávny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi\nv dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia\ndôkazov a pod.).\n15. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v\nzmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil\nvady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho\nsúdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017,\n8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti\nargumentácie dovolateľky, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jej práva na\nspravodlivý proces.\n16. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že súd prvej inštancie (prípadne\nodvolací súd) svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti\nv zmysle § 420 písm. f) CSP. V odôvodnení svojich rozhodnutí súdy oboch inštancií popísali obsah\npodstatných skutkových tvrdení strán sporu a dôkazov vykonaných v konaní, uviedli, z ktorých dôkazov\nvychádzali a ako ich vyhodnotili, zároveň citovali ustanovenia, ktoré aplikovali a z ktorých vyvodili\nsvoje právne závery. Odôvodnenie súdu prvej inštancie i odvolacieho súdu sa vyporadúva so všetkými\npodstatnými rozhodujúcimi skutočnosťami. Ich myšlienkové postupy sú v odôvodnení dostatočne\nvysvetlené nielen poukazom na všetky rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním,\nale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijali, keď nevyhoveli žalobe žalobkyne o vydanie\nbezdôvodného obohatenia vo výške 5 938,87 eur zo zmluvy o revolvingovom úvere a určenie, že zmluva\nje bezúročná a bez poplatkov.\n16.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení konštatoval, že vzhľadom na charakter strán sporu ide v\ndanej veci o spotrebiteľský vzťah. Ďalej náležite zdôvodnil potrebu aplikácie ustanovení § 52 a nasl.\nObčianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) o ochrane spotrebiteľa ako aj ďalších ustanovení OZ a zákona\nč. 258/2001 Z. z. ako lex specialis, ktorý má podľa § 52 ods. 2 OZ prednosť pred ustanoveniami\nObchodného zákonníka ako všeobecného zákona. Následne s poukazom na súdnu prax i právnu\núpravu EÚ dospel k záveru, že žalobkyňou namietané okolnosti - absencia 3 náležitostí úverovej zmluvy\n- nespôsobujú bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru. Vzhľadom na obsah dovolacích\nnámietok dovolateľky hodno zdôrazniť, že súd prvej inštancie explicitne vyslovil, že predmetný úver\nposkytla banka, ktorá v zmysle namietaného § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 258/2001 Z. z. nie je\npredávajúcim, u ktorého je možné uplatniť reklamáciu. Dodal, že ak by žalobkyňa ako dlžník chcela\npodať sťažnosť, v úverovej zmluve je uvedená presná adresa veriteľa i s IČO, kde môže adresovať\nsvoje sťažnosti.\n16.2. Odvolací súd v odôvodnení vo vzťahu k namietanej nesprávnej aplikácii § 4 ods. 2 písm. i) zákona\nč. 258/2001 Z.z. riadne vysvetlil, prečo sa priklonil k záverom vysloveným v rozhodnutí Najvyššieho\nsúdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2017, v zmysle ktorých nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom\núvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej-ktorej anuitnej splátky.\nZároveň poukázal na eurokonformný výklad ustanovenia, podľa ktorého predmetná norma neustanovuje\npovinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t. j. istine, úrokom a iným\npoplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky.\nOdvolací súd ďalej dostatočne zdôvodnil, prečo absencia údaju o priemernej hodnote RPMN v danom\nprípade nemala za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Poukázal na ustanovenie § 8aa\nods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z., podľa ktorého vznikla povinnosť uvádzať v úverovej zmluve údaj o\npriemernej hodnote RPMN až dňa 29. júna 2008. Odvolací súd sa náležite vysporiadal aj s namietaným\nnedostatkom zmluvy o úvere podľa § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 258/2001 Z.z., keď zdôraznil, že v\nprejednávanom prípade bol žalobkyni poskytnutý bezúčelový úver bankou, a teda v zmluvnom vzťahu\nnefiguroval predávajúci. V zmluve o úvere potom nemohla byť uvedená nijaká adresa predávajúceho\nna reklamáciu alebo sťažnosť (pričom veriteľ úver nepredáva, lež poskytuje). Odvolací súd dodal, že\nadresa predávajúceho na reklamáciu alebo sťažnosť by bola povinne vyžadovaná vtedy, ak by bol\nžalobkyni poskytnutý účelový úver na kúpu tovaru; vtedy by žalobkyňa mohla tovar reklamovať, na čo\nby potrebovala poznať adresu predávajúceho. Uzavrel, že v prípade bezúčelového úveru však nie je\nmožné úver reklamovať. Vo vzťahu k ďalšej námietke žalobkyne, že zmluva o úvere neobsahuje termín\nkonečnej splatnosti a dobu trvania zmluvy, poukázal na údaje uvedené v zmluve, ktorá obsahovala\nvyjadrenie splatnosti prvej splátky istiny (20. apríla 2008), počet splátok (120), periodicitu a splatnosť\n\nsplátok (mesačne, k 20. dňu v kalendárnom mesiaci) a konečnú splatnosť úveru (20. marca 2018).\nNapokon sa vyjadril aj k poslednej odvolacej námietke a konštatoval, že súd prvej inštancie aplikoval\nzákon č. 258/2010 Z.z. platný a účinný ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy, pričom aj výslovne citoval\nrelevantné ustanovenia tohto zákona.\n16.3. Na základe uvedeného možno konštatovať, že tak súd prvej inštancie ako i odvolací súd pri\nhodnotení skutkových zistení a skutkových záverov neopomenuli vziať do úvahy žiadnu z namietaných\nskutočností, či skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo. Z uvedeného je zrejmé, z akých dôvodov odvolací\nsúd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej\ninštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s\npotvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Odôvodnenie rozhodnutia\nsúdu prvej inštancie v spojení s odôvodnením dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu\nmá podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia §\n393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať\nto, že žalobkyňa sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil\nsvoje rozhodnutie podľa jej predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľka so skutkovými a právnymi\nzávermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi,\nnemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do\npráva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom\núspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil\nsa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a\npožiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,\nprípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.\nÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n17. Dovolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\nstranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne\na jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je\nplne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom\nkonaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré\nmajú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú\nnevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania\nv odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Neostáva preto nič iné, než konštatovať, že v prejednávanej veci\nboli z tohto pohľadu súdmi nižších inštancií splnené ústavnoprávne nároky kladené na odôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia.\n18. Dovolateľka ďalej vytýkala súdu prvej inštancie, že neoboznámil strany sporu o sporných a\nnesporných skutočnostiach a o predbežnom právnom posúdení veci podľa § 181 ods. 2 CSP.\n18.1. Dovolací súd po preskúmaní spisu dospel k záveru o neopodstatnenosti uvedenej námietky. Súd\nprvej inštancie výzvou z 11. mája 2020 (č. l. 196 spisu) vyzval žalobkyňu na späťvzatie žaloby podľa\n§ 138 CSP ako zjavne nedôvodnej žaloby s odôvodnením, že sa stotožňuje s rozhodnutím Súdneho\ndvora EÚ C-42/2015 zo 6. novembra 2016 Home Credit Slovakia a.s./Klára Biróová. Podľa názoru\ndovolacieho súdu je z obsahu uvedenej výzvy, ktorá bola doručená obom stranám sporu, celkom\nzrejmé, aký predbežný právny názor súd prvej inštancie zastával. Navyše, na pojednávaní konanom\ndňa 2. septembra 2020 konajúca sudkyňa uviedla, že v danej veci nie sú skutkové okolnosti sporné,\nnie je potrebné vykonávať žiadne ďalšie dôkazy, žaloba je na zamietnutie. Z uvedených skutočností\nnepochybne vyplýva, že v prejednávanom prípade bolo učinené ustanoveniu § 181 ods. 2 CSP zadosť.\n18.2. Bez ohľadu na uvedené dovolací súd zdôrazňuje, že ani prípadné porušenie predmetného\nustanovenia nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv, keďže opomenutie aplikácie §\n181 ods. 2 CSP sa v zásade konvaliduje vydaním rozhodnutia vo veci samej súdom prvej inštancie,\nv ktorom rozhodnutí súd oznámi svoje názory a tým zhojí tento prípadný procesný nedostatok (pozri\nmutatis mutandis rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/17/2021, 7Cdo/130/2018, 4Cdo/142/2018,\n3Cdo/9/2018, aj uznesenie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 16/2012, z ktorého vyplýva, že súd až v samotnom\nrozhodnutí vo veci, a nie v rámci postupu podľa § 118 ods. 2 OSP, vyjadrí svoj definitívny právny\nnázor týkajúci sa konkrétnej prejednávanej veci; k tomu porovnaj aj rozhodnutia najvyššieho súdu sp.\n\nzn. 5Cdo/211/2013, 3Cdo/3/2016, 7Cdo/279/2021). Vzhľadom na uvedené je potrebné konštatovať, že\nnamietaným postupom súdu prvej inštancie nedošlo k založeniu vady podľa § 420 písm. f) CSP.\n19. Dovolateľka ďalej namietala, že odvolací súd nenariadil pojednávanie v zmysle § 385 ods. 1 CSP.\n19.1. K tomu dovolací súd v prvom rade uvádza, že ani Dohovor o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd, ani judikatúra ESĽP netrvá na tom, aby sa civilné konania na každej inštancii/stupni prejednávali\nverejne, t. j. na ústnych pojednávaniach. Ak súd prvej inštancie rozhodoval na pojednávaní, odvolací\nsúd v zásade pojednávanie nariadiť nemusí.\n19.2. Realizácia procesného oprávnenia strany sporu (účastníka konania) byť prítomnou na pojednávaní\nneprichádza do úvahy vtedy, keď súd v súlade so zákonom koná a rozhoduje bez nariadenia\npojednávania. Vo všeobecnosti platí, že okrem taxatívne vymedzených prípadov odvolací súd môže\nrozhodnúť bez nariadenia pojednávania s tým, že ide o možnosť, nie povinnosť rozhodovať bez\npojednávania a zásadne je len na rozhodnutí príslušného senátu odvolacieho súdu, či túto možnosť\nvyužije. Odvolací súd však vždy môže nariadiť pojednávanie, ak to považuje za potrebné, čo je na úvahe\nodvolacieho senátu.\n19.3. Podľa § 385 ods. 1 CSP na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je\npotrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.\n19.4. Nakoľko odvolací súd v posudzovanom prípade nezistil potrebu zopakovať alebo doplniť\ndokazovanie a nezistil ani existenciu dôležitého verejného záujmu, a teda nešlo ani o jeden prípad\nzákonom vymenovaný, kedy by odvolací súd bol povinný obligatórne nariadiť pojednávanie, postupoval\nsprávne, keď pojednávanie nenariadil. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je dovolací súd\ntoho názoru, že postup odvolacieho súdu bol zákonný. Odvolací súd, zohľadňujúc princíp procesnej\nekonómie, v konaní postupoval v súlade s procesnými právnymi predpismi a žalobkyni neznemožnil\nuplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom na zabezpečenie jej práv a oprávnených\nzáujmov. Sporové strany boli pritom riadne upovedomené o čase a mieste verejného vyhlásenia\nrozsudku odvolacieho súdu spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s §\n219 ods. 3 CSP). Neopodstatnená je preto námietka, že označeným postupom odvolacieho súdu došlo\nk procesnej vade v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n20. Pokiaľ dovolateľka v podanom dovolaní argumentovala, že súdy jej ako spotrebiteľke neposkytli\nnáležitú ochranu, s odôvodnením, že pri rozhodovaní je nutné prijať výklad pre spotrebiteľa jednoznačne\nvýhodnejší, z povahy týchto námietok je možné usúdiť, že žalobkyňa vyjadruje nespokojnosť s právnym\nposúdením veci.\n20.1. K tomu dovolací súd uvádza, že prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá\nskutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočíva na nesprávnych právnych\nzáveroch, nakoľko nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle §\n420 písm. f) CSP (porov. R 24/2017). Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k\nzáveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R\n54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011,\n7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014). Skutočnosť, že dovolateľka má odlišný právny názor než odvolací\nsúd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n20.2. V tomto kontexte hodno zdôrazniť záver Ústavného súdu SR, podľa ktorého ani pri posudzovaní\nsplnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy\ndospeli, nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania\nnezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym\nnázorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo\narbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).\n21. Dovolací súd pre úplnosť uvádza, že v danom prípade obsah spisu nedáva podklad ani pre záver,\nže by súdy porušili zásadu rovnosti procesných strán. Súd prvej inštancie i odvolací súd vytvorili obom\nprocesným stranám rovnakú možnosť vyjadriť sa k veci, k vykonanému dokazovaniu, k priebehu konania\n\na k vyjadreniam protistrany, pričom z obsahu spisu nevyplýva taký postup súdov, ktorý by nezohľadňoval\nčl. 6 Základných princípov CSP.\n22. Vec prejednávajúci senát s poukazom na vyššie uvedené dospel k záveru, že procesný postup\nsúdov, ktoré konali v zmysle ustanovení a zásad Civilného sporového poriadku, nemožno považovať\nza porušenie práva na spravodlivý proces. Postup odvolacieho súdu (a rovnako i súdu prvej inštancie)\nneporušil kogentné procesné ustanovenia a napadnuté rozhodnutie sa nevymyká nielen zo zákonného,\nale ani z ústavnoprávneho rámca. Nižšie súdy neporušili vo vzťahu k dovolateľke zaručené procesné\npráva spojené so súdnou ochranou práva.\n23. Dovolací súd preto dospel k záveru, že žalobkyňa neopodstatnene namieta, že odvolací súd\nnesprávnym procesným postupom jej znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere,\nže došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP).\n24. Žalobkyňa ďalej vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) a c)\nCSP.\n25. Dovolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že je viazaný iba vymedzením právnej otázky, od ktorej\nzáviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením,\npod ktorý prípad prípustnosti jej riešenia (§ 421 ods. 1 CSP) táto otázka spadá. Najvyšší súd nemôže\nbyť viazaný tým, o ktorý prípad právnej otázky podľa § 421 ods. 1 CSP oprel prípustnosť dovolania\ndovolateľ. Situácia dovolateľa sa totiž môže v priebehu dovolacieho konania meniť. Napríklad ak\ndovolateľ tvrdí, že právna otázka ešte nebola na dovolacom súde riešená a medzičasom k jej vyriešeniu\ndošlo. Z uvedeného dôvodu dovolací súd z hľadiska prípustnosti dovolania posudzuje (iba) materiálny\nsubstrát samotného dovolacieho konania spočívajúci vo vymedzení právnej otázky a predostretí vlastnej\nargumentácie dovolateľa v zmysle § 432 ods. 2 CSP, súčasne zohľadňujúc vlastnú rozhodovaciu prax\n(iura novit curia, 4Cdo/11/2021, 8Cdo/54/2018, I. ÚS 51/2020).\n26. Dovolací súd konštatuje, že dovolateľka v danom prípade zákonu zodpovedajúcim spôsobom\nvymedzila právne otázky týkajúce sa interpretácie: 1/ ustanovenia § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 258/2001\nZ.z. v platnom znení ku dňu podpísania spornej zmluvy; 2/ ustanovenia § 4 ods. 2 písm. k) v spojitosti\ns ustanovením § 8aa ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z.; 3/ ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i) zákona č.\n258/2001 Z. z. Po konštatovaní prípustnosti dovolania pristúpil dovolací súd k meritórnemu dovolaciemu\nprieskumu a posúdeniu dôvodnosti podaného dovolania z hľadiska uplatnenej dovolacej argumentácie,\nt. j. z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom vo vymedzených právnych otázkach.\n27. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca\nv podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a\npovinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich\nriešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne\nposúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa\nprávnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne\nvyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.\n28. Dovolateľka prostredníctvom prvej (1/) právnej otázky namietala absenciu náležitosti vyžadovanej\nustanovením § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 258/2001 Z. z. v spornej zmluve o úvere, s čím spájala\nbezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.\n29. Podľa § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 258/2001 Z. z. zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem\nvšeobecných náležitostí musí obsahovať adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť\nreklamáciu alebo sťažnosť.\n30. Dovolací súd sa stotožňuje s názorom odvolacieho súdu, že z hľadiska sémantického zákon č.\n258/2001 Z.z. rozlišuje subjekty predávajúci a veriteľ [pozri napr. § 3 ods. 1 alebo § 7 ods. 2 písm.\na)]. Najvýraznejšie je to badať pri stanovení obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere\n(§ 4 ods. 2), kde najprv pod písm. a) zákon vyžaduje identifikačné údaje veriteľa a následne pod\npísm. d) osobitne požaduje údaje (adresa na reklamáciu alebo sťažnosť) predávajúceho. Z hľadiska\nsamotného zmyslu jednotlivých pojmov je zrejmé, že povinné uvedenie adresy predávajúceho na\n\nuplatnenie reklamácie alebo sťažnosti bude vyžadované najmä v prípadoch poskytnutia účelového\núveru na kúpu tovaru, kedy veriteľ uzatvára s predávajúcim zmluvu o výhradnom poskytovaní úveru na\nkúpu svojho tovaru, pričom následne veriteľ uzatvára zmluvu o úvere s dlžníkom na kúpu konkrétneho\ntovaru od predávajúceho. Uvedené vyplýva aj z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z. z. (ktorý\nje totožný z hľadiska predmetu i účelu s predchádzajúcim zákonom č. 258/2001 Z. z.) vyjadrujúcej\númysel zákonodarcu, v ktorej sa konštatuje, že „adresa predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ\nuplatniť reklamáciu alebo sťažnosť (najmä pri účelovom úvere na nákup tovaru alebo služby, pri ktorom\npredávajúci a veriteľ uzatvorili zmluvu o výlučnom poskytovaní spotrebiteľského úveru a na základe\ntejto zmluvy spotrebiteľ získal spotrebiteľský úver musí byť spotrebiteľovi zo zmluvy zrejmé, na akej\nadrese predávajúceho môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť)“. Napokon ani z pohľadu\ngramatického výkladu pojmu reklamácia, ktorý je tradične chápaný v spojitosti s výrobkami (tovarom) a\nslužbami, nemožno vyvodiť priliehavosť ustanovenia § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 258/2001 Z. z. vo\nvzťahu k bezúčelovým úverom; ako je tomu v prejednávanej veci. Preto je podľa názoru dovolacieho\nsúdu namieste záver, že v prípade zmluvy o bezúčelovom úvere je aplikácia predmetného ustanovenia\nv zásade vylúčená.\n31. Keďže sa v danej veci odvolací súd nestotožnil s argumentáciou žalobkyne a dospel k záveru, že\nnáležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 258/2001 Z. z. (adresa predávajúceho na reklamáciu\nalebo sťažnosť) nemusela byť pod sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v spornej zmluve\no úvere vyjadrená, vzhľadom na vyššie uvedené východiská jeho rozhodnutie spočíva v tejto časti na\nsprávnom posúdení veci.\n32. V prípade druhej (2/) právnej otázky dovolateľka namietala absenciu údaju o priemernej hodnote\nRPMN v úverovej zmluve, ktorý nedostatok odvolací súd nesprávne posúdil.\n33. Podľa § 4 ods. 2 písm. k) zákona č. 258/2001 Z. z. zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem\nvšeobecných náležitostí musí obsahovať priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na\npríslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa\n§ 7a ods. 2.\n34. Podľa § 8aa ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. zmluva o spotrebiteľskom úvere a formulár (§ 3 ods. 5)\nmusí obsahovať prvýkrát priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov [§ 4 ods. 2 písm. k)]\ndo dvoch mesiacov po jej zverejnení podľa § 7a ods. 2.\n35. Podľa § 7a ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. ministerstvo, Národná banka Slovenska alebo nimi určená\nosoba zverejňujú informácie z údajov podľa odseku 1.\n36. Odvolací súd v tejto súvislosti správne poukázal na to, že povinnosť uvádzať v zmluve o\nspotrebiteľskom úvere údaj o priemernej hodnote RPMN bola do zákona č. 258/2001 Z. z. vložená\naž novelou č. 568/2007 Z. z., účinnou od 1. januára 2008. Podľa vyššie citovaného prechodného\nustanovenia § 8aa ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. povinnosť uvádzať v úverovej zmluve údaj o\npriemernej RPMN vznikla prvýkrát uplynutím dvoch mesiacov od prvého zverejnenia tejto hodnoty. Z\nwebovej stránky Ministerstva financií SR vyplýva, že „Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých\nspotrebiteľských úveroch veriteľmi za 1. štvrťrok 2008“ boli zverejnené dňa 29. apríla 2008, a teda s\npoukazom na § 8aa ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. vznikla povinnosť uviesť v zmluve o úvere údaj o\npriemernej hodnote RPMN prvýkrát až dňa 29. júna 2008. V posudzovanej veci bola zmluva o úvere\nuzatvorená dňa 27. marca 2008, teda v čase, keď náležitosť spočívajúca v uvedení údaju o priemernej\nhodnote RPMN v úverovej zmluve nebola obligatórna pod sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti\núveru. Vzhľadom na to v posudzovanom prípade absencia náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. k) zákona\nč. 258/2001 Z. z. nemala za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru. Zároveň\nnebolo povinnosťou zmluvných strán uzavrieť dodatok k úverovej zmluve, nakoľko takéto zosúladenie\nskôr uzatvorenej zmluvy o spotrebiteľskom úvere s novým právnym stavom zákon nevyžadoval.\n37. Keďže odvolací súd posúdil vec v súlade s vyššie uvedenými závermi, považoval dovolací súd\ndovolateľkou uplatnený dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 CSP aj v tejto časti za nedôvodný.\n38. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP (právna otázka\nje dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne) dovolateľka namietala nesprávne právne posúdenie v (3/)\n\notázke interpretácie náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere upravenej v ustanovení § 4 ods. 2 písm.\ni) zákona č. 258/2001 Z. z., ktorá je podkladom pre záver o tom, či poskytnutý spotrebiteľský úver je alebo\nnie je bezúročný. Vec prejednávajúci senát v tomto smere konštatuje, že vo vzťahu k uvedenej právnej\notázke došlo v čase po podaní predmetného dovolania k ustáleniu rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, a to prostredníctvom rozsudku veľkého senátu občianskoprávneho kolégia (ďalej len „veľký senát“)\nz 28. marca 2023 sp. zn. 1VCdo/4/2022, a preto v zmysle vyššie uvedeného výkladu (bod 25.) pre záver\no prípustnosti dovolania nebolo určujúce subsumovanie prípustnosti podaného dovolania samotnou\ndovolateľkou pod ustanovenie § 421 ods. 1 písm. c) CSP.\n38.1. Zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov je podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch [§ 8\nods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zverené najvyššiemu súdu (resp. jeho\nplénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu\nvýkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05). Od\n1. júla 2016 je zabezpečenie jednoty rozhodovania a jednoty judikatúry predovšetkým úlohou veľkého\nsenátu najvyššieho súdu (§ 48 CSP) [II. ÚS 252/2019].\n38.2. V tomto kontexte si dovolací súd dovoľuje vyzdvihnúť úlohu veľkého senátu, ktorý je zásadným\nprávnym nástrojom, ktorým možno zjednotiť rozdielnu rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, a to aj\ns ohľadom na záväznosť jeho rozhodnutí podľa § 48 ods. 3 veta prvá CSP pre ostatné senáty\n(občianskoprávneho ako aj obchodnoprávneho kolégia) najvyššieho súdu. Aby totiž najvyšší súd mohol\nplniť svoju základnú úlohu, ktorou je zjednocovanie judikatúry, musí samotná judikatúra najvyššieho\nsúdu pôsobiť navonok jednotne, k čomu majú prispieť najmä všeobecne záväzné rozhodnutia veľkého\nsenátu.\n38.3. K retrospektívnym účinkom zmenenej judikatúry dovolací súd vyjadruje vo svojich rozhodnutiach\n(sp. zn. 8MCdo/4/2014, 3Cdo/223/2016, 3Cdo/198/2017, 9Cdo/67/2020, 7Cdo/20/2021) priebežne\nstabilný názor, že pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho\npravidla; ide o tú istú normu a iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny\njudikatúry nemožno obmedziť len do budúcnosti, ale nový právny názor je potrebné aplikovať aj na\nvšetky už prebiehajúce konania. Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba\nnachádza.\n39. V predmetnom rozhodnutí veľký senát vo vzťahu k nastolenej právnej otázke ustálil, že podľa § 4 ods.\n2 písm. i/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej\nnárodnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov nie je\npotrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna\nvnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky (istina, úroky a poplatky).\n40. Pokiaľ teda dovolateľka s poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/128/2016\ndôvodila, že v spornej zmluve o úvere absentuje obligatórna náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona\nč. 258/2001 Z. z., a to údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, z\nktorého dôvodu je žalovanou poskytnutý úver treba považovať za bezúročný a bez poplatkov, dovolací\nsúd v tejto súvislosti konštatuje, že žalobkyňou označené rozhodnutie sp. zn. 7Cdo/128/2016 je v\nčase rozhodovania o podanom dovolaní už prekonané neskoršou judikatúrou najvyššieho súdu (sp. zn.\n1VCdo/4/2022), ktorú je potrebné s ohľadom na § 48 CSP a zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch [§ 8 ods.\n3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] vnímať ako ustálenú rozhodovaciu prax.\n41. Dovolací súd pre úplnosť uvádza, že aj v prípade zákona č. 129/2010 Z. z., ktorých vzájomný\nvzťah s predmetným zákonom č. 258/2001 Z. z. je determinovaný vzťahom medzi lex prior a lex\nposterior, rozhodovacia prax najvyššieho súdu (sp. zn. 3Cdo/146/2017, 3Cdo/45/2018, 3Cdo/56/2018,\n3Cdo/126/2018, 4Cdo/187/2017, 4Cdo/211/2017, 5Cdo/132/2017, 6Cdo/113/2018, 7Cdo/98/2018,\n7Cdo/101/2019) dospela pri právnej analýze obsahovo identických právnych noriem k záveru, že\nustanovenie § 9 ods. 2 písm. k), resp. l) zákona č. 129/2010 Z. z. je potrebné interpretovať tak, že nie\nje potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna\nvnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Podľa označenej rozhodovacej praxe vychádzajúc z účelu\nprávnej úpravy, vymedzeného v dôvodovej správe k zákonu č. 129/2010 Z. z., a vychádzajúc z účelu a\nobsahu Smernice 2008/48/ES a zo záverov vyjadrených Súdnym dvorom Európskej únie vo veci C-42/15\nHome Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej, nemožno od dodávateľov v zmluvách uzatváraných\n\npodľa uvedeného zákona žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda\nrozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky).\n42. Vec prejednávajúci senát, súc viazaný právnymi závermi vyslovenými veľkým senátom v rozsudku\nz 28. marca 2023 sp. zn. 1VCdo/4/2022, vychádzajúc z ustanovenia § 48 ods. 3 veta prvá CSP, dospel\nv preskúmavanom prípade k záveru, že pokiaľ aplikácia a interpretácia ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i)\nzákona č. 258/2001 Z.z. odvolacím súdom bola v súlade s ustálenou rozhodovacou praxe najvyššieho\nsúdu reprezentovanou označeným rozhodnutím veľkého senátu a nepovažoval za potrebné, aby zmluva\no spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej\nanuitnej splátky (istina, úroky a poplatky), treba mať za to, že jeho rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci.\n43. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že podané dovolanie nie je dôvodné\na preto ho zamietol (§ 448 CSP).\n44. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v zmysle § 453 ods. 1 CSP v\nspojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalovanej v dovolacom konaní (§ 255 ods. 1 CSP) v záujme\nrozumného usporiadania procesných nárokov strán v súlade so zásadou procesnej ekonómie (článok 4\nods. 2 v spojení s článkom 17 Základných princípov CSP) náhradu trov dovolacieho konania nepriznal z\ndôvodu, že jej v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli, ani jej nevyplývajú z obsahu spisu (R 72/2018).\n45. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "17Co/116/2020", "guid": "976135dc-430c-4f38-9952-60a9ddd3182a:28e04830-a020-4860-842f-6a88100abcdc", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}