{"guid": "1ab20dca-a3c9-42f3-b050-76effa8e3f50:0a8bd2f6-76db-4e3e-ab60-149aaefd68ec", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:3114222602.1", "spisova_znacka": "2Cdo/215/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/215/2021 z 26. 10. 2023", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. októbra 2023, sp. zn. 2Cdo/215/2021, ECLI:SK:NSSR:2023:3114222602.1", "identifikacne_cislo": "3114222602", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Viera Nevedelová", "sudca_id": 188, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-viera-nevedelova-188", "datum_vydania": "2023-10-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-385", "nazov": "§ 385 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-385", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-385"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-385", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0a8bd2f6-76db-4e3e-ab60-149aaefd68ec", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:3114222602.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:3114222602.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:3114222602.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Cdo/215/2021\n3114222602\n26. 10. 2023\nJUDr. Viera Nevedelová\nECLI:SK:NSSR:2023:3114222602.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Nevedelovej\na členiek senátu JUDr. Márie Trubanovej, PhD. a JUDr. Aleny Adamcovej v spore žalobkyne A. P. D.,\nnarodenej XX. S. XXXX, bytom A. Č.. XXX, právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Danica\nBirošová, s. r. o., so sídlom Trenčín, Piaristická 46, IČO: 36 837 857, proti žalovanej Slovenskej sporiteľni,\na. s., so sídlom Bratislava, Tomášikova 48, IČO: 00 151 653, právne zastúpenej AK JUDr. Marek\nHic, s. r. o., so sídlom Martin, P. O. Hviezdoslava 10625/23B, IČO: 36 865 036, o určenie neplatnosti\nspotrebiteľskej zmluvy, vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 16C/161/2014, o dovolaní\nžalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28. apríla 2020, sp. zn. 27Co/118/2019,\ntakto\nrozhodol:\nI. Dovolanie z a m i e t a.\nII. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Trenčín (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) v poradí prvým rozsudkom zo dňa 3. októbra\n2017 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy - Zmluvy\no splátkovom úvere zo dňa 24. októbra 2008. Zamietnutie žaloby odôvodnil neexistenciou naliehavého\nprávneho záujmu na takom určení, keďže by sa ním nezabránilo žalovanému domáhať sa vrátenia\nposkytnutého plnenia titulom bezdôvodného obohatenia, keď vyriešiť otázku, či bolo plnené na existujúci\nalebo neexistujúci záväzok, možno tiež až v konaní o žalobe na plnenie; rozhodnutie o neplatnosti zmluvy\no spotrebiteľskom úvere by tak nevytvorilo pevný základ pre vzťah oboch strán sporu a bolo by len\npredpokladom ďalšej žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia.\n2. Uznesením zo dňa 19. októbra 2018, sp. zn. 27Co/81/2018, Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj „odvolací\nsúd“) rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že v zmysle §\n3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase rozhodovania\nodvolacieho súdu záujem spotrebiteľa na určovacej žalobe nie je potrebné preukazovať, nakoľko vyplýva\nz osobitného predpisu a v zmysle § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o\niných úveroch a pôžičkách v znení platnom v čase rozhodovania odvolacieho súdu sa spotrebiteľ môže\npred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti\na bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Súdu prvej inštancie uložil posúdiť uplatnený nárok podľa\npredpisov určených na ochranu spotrebiteľa s prihliadnutím na namietané skutočnosti.\nII.\n\n3. V ďalšom konaní žalobkyňa na pojednávaní dňa 19. februára 2019 navrhla, aby súd pripustil zmenu\nžaloby - aby určil, že zmluva o splátkovom úvere ... je bezúročná bez poplatkov, že rozhodcovská\nzmluva medzi stranami sporu je neplatná a aby žalobkyni priznal náhradu trov konania; súd navrhovanú\nzmenu nepripustil. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom zo dňa 19. februára 2019,\nsp. zn. 16C/161/2014, žalobu zamietol, žalovanej priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného\nkonania v rozsahu 100 % a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu\n100 %. Súd prvej inštancie žalobu zamietol v celom rozsahu ako nedôvodnú, nakoľko žiadny zo\nžalobkyňou tvrdených dôvodov nespôsobil neplatnosť celej úverovej zmluvy, keď namietaný nedostatok\nobligatórnych náležitostí zmluvy vyžadovaných v ust. § 4ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. nespôsobujú\nneplatnosť zmluvy, ale nanajvýš spôsobujú bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru v zmysle § 4\nods. 3 tohto zákona. Tvrdenie, že zmluva nie je dostatočne určitá, jasná a zrozumiteľná žalobkyňa\nnepodoprela žiadnym konkrétnym skutkovým tvrdením, rovnako nekonkretizovala tvrdenie o rozpore\nzmluvy s dobrými mravmi - pokiaľ mienila namietať neprimeranosť odplaty, mal za to, že dohodnutá\núroková sadzba 15,95 % ročne a RPMN 18,93 % neprekračuje limity vymedzené právnym predpisom.\nPokiaľ žalobkyňa dôvodnosť návrhu na určenie neplatnosti celej úverovej zmluvy vyvodila poukázaním\nna vybrané ustanovenia všeobecných obchodných podmienok, súd prvej inštancie skonštatoval, že\nexistencia neprijateľných zmluvných podmienok automaticky neznamená, že úverová zmluva je celá\nneplatná. Vytýkané ustanovenia všeobecných obchodných podmienok, ktoré majú podľa žalobkyne\nspôsobiť neplatnosť zmluvy ako celku, sa týkajú spôsobu splácania splátok započítaním pohľadávky\nz účtu v banke (poukazované ust. 7.3.2 VOP), podmienok zmien úrokovej sadzby (poukazované\nust. 7.4.7, 7.4.8 VOP), následkov porušenia povinností dlžníka (poukazované ust, 7.6.1 VOP),\nmechanizmu doručovania písomností medzi zmluvnými stranami (poukazované ust. 10.3, 10.4 VOP),\npráva banky započítať pohľadávky voči dlžníkovi (poukazované ust. 14.1 VOP), zakotvenia poplatkov\na nákladov (poukazované ust. 16.1.2, 16.1.3, 16.3.2 VOP), podmienok práva banky na odstúpenie od\nzmluvy (poukazované ust. 17.2 VOP), rozhodcovskej doložky (poukazované ust. 18 VOP), podmienok\nvzťahujúcich sa na vkladový účet a vkladnú knižku (časť 4 bod 4.2VOP: pozn. súdu - toto ustanovenie\nsa ani nevzťahuje na úverové produkty), režimu upomienok (poukazované ust. čl. II bod 2 úverových\nzmluvných podmienok) a možných zmien splatnosti splátok úrokov a poplatkov (poukazované ust. čl.\nI bod 7 úverových zmluvných podmienok). Všetko ide teda o ustanovenia, ktoré predstavujú vedľajšie\ndojednania, netýkajú sa základných esenciálnych obsahových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom\núvere, platná zmluva o úvere by vznikla a naďalej existovala i nebyť týchto bočných ustanovení. V\nprejednávanej veci preto súd dospel k záveru, že aj keby ustanovenia obchodných podmienok, na ktoré\npoukazuje žalobkyňa, boli naozaj neprijateľnými podmienkami, nespôsobili by neplatnosť zmluvy ako\ncelku v žiadnom prípade tak, ako tento dôsledok vyvodila žalobkyňa.\nIII.\n4. Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj ako „odvolací súd“) rozsudkom z 28. apríla 2020 sp. zn.\n27Co/118/2019 (ďalej len „rozhodnutie odvolacieho súdu“) po odvolaní žalobkyne rozsudok súdu prvej\ninštancie zmenil tak, že určil zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX uzatvorenú dňa 24. októbra\n2008 (ďalej aj ako „zmluva“) medzi žalobkyňou ako dlžníčkou a žalovanou ako veriteľom za neplatnú a\nžalobkyni priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu\n100%.\n5. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd poukázal na § 37, § 39, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, ods. 5\nObčianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, § 2 písm. a), písm. b), § 3 ods. 1,\nods. 2 , ods. 10, ods. 11, § 4 ods. 1 až 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 1 ods.\n1 nariadenia vlády SR č. 238/2008 Z. z. a § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch.\nV súvislosťou s námietkou o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie na strane žalovanej uviedol, že\ntak na strane žalobkyne, ako aj na strane žalovanej je danosť vecnej legitimácie byť stranami sporu,\nkeďže sú nositeľmi hmotnoprávneho vzťahu v ktorom má pôvod žalobou uplatnený nárok. Postúpením\npohľadávky totiž neprechádza na postupníka celý záväzkový vzťah, z ktorého pohľadávka vznikla,\npredmetom postúpenia je len právo na plnenie a vo veci určenia neplatnosti úverovej zmluvy, o ktorú\nišlo tiež v posudzovanom prípade, bola žalovaná vecne pasívne legitimovaná, keďže dotknutú zmluvu\nso žalobkyňou uzavrela práve ona, preto sa žalobkyňa domáhala neplatnosti zmluvy správne voči nej.\nPrávnym základom dotknutého zmluvného vzťahu bola zmluva o úvere, teda spotrebiteľská zmluva\npodľa § 52 Občianskeho zákonníka s dopadom zákona č. 258/2001 Z. z. a Smernice rady 93/13 EHS.\nOdvolací súd ďalej uviedol, že súdnej kontrole podrobil zmluvné ustanovenia tak podľa všeobecných\n\nustanovení Občianskeho zákonníka o vadnosti právneho úkonu, ako aj podľa Zákona o spotrebiteľských\núveroch, Zákona ochrane spotrebiteľa a podľa ustanovení o súdnej kontrole neprijateľnosti zmluvných\npodmienok z toho aspektu, či sú spôsobilé vytvoriť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach\nzmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, keďže žalovaná v priebehu konania neuniesla dôkazné\nbremeno, že zmluvné podmienky boli individuálne vyjednané.\n6. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie konštatoval, že nebolo možné dospieť k inému záveru,\nako o neplatnosti úverovej zmluvy v celom jej rozsahu. K jednotlivým článkom zmluvy odvolací súd\nuviedol, že žalovaná poskytla žalobkyni úver nižší ako je uvedený v zmluve, a to o sumu rovnajúcu\nsa spracovateľskému poplatku. Zahrnutie takéhoto nákladu do celkovej ceny úveru bolo neprípustné,\npretože nezodpovedalo dikcii § 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľskom úvere (ďalej\nako „zákon č. 258/2001 Z. z.“). Odvolací súd splácanie sumy úveru neposkytnutej na ekonomické\nvyužitie, posúdil ako neprijateľnú podmienku, odporujúcu ratio legis inštitútu úveru. Žalobkyňa prakticky\nod počiatku poukazovala na uvedenú vadu týkajúcu sa výšky poskytnutého úveru, predstavujúcej\nnajesenciálnejšie zmluvné dojednanie, napriek tomu súd prvej inštancie nielenže uzavrel, že vady\nesenciálnych podmienok úveru nezistil, námietkou žalobkyne sa vôbec nezaoberal a odôvodnení s ňou\nnevysporiadal, čo indikovalo naplnenie § 365 ods. 1 písm. 1 písm. d), f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z.\nCivilný sporový poriadok (ďalej ako „CSP“) a okolnosti veci viedli odvolací súd k záveru o neplatnosti\nzmluvy podľa § 37 ods. 1 a § 39 zákona č. 40/1964 Občiansky zákonník. K povinnosti zaplatenia\nspracovateľského poplatku odvolací súd uviedol, že daný poplatok bol neprijateľný pre jeho neurčitosť,\nnakoľko žalovaná bližšie nešpecifikovala, aké skutočné plnenie, za ktoré mala zaplatiť už v čase\nposkytnutia úveru nezanedbateľný poplatok vo výške 189,14 €, žalobkyňa dostala. Takéto vedľajšie\nplnenie si žalobkyňa zjavne neobjednala, ani individuálne nevyjednala a neslúžilo na jej prospech, ale\nvýlučne na prospech žalovanej, čím nadobudlo vlastnosť neprijateľnosti) čl. I. zmluvy v spojení s bodom\n2. písm. B/ Formulára).\n7. Ako neprijateľné vyhodnotil odvolací súd tiež zmluvné ustanovenia umožňujúce inkasovať od\nžalobkyne tiež iné poplatky, a to za predčasné splatenie úveru percentuálnej výške v závislosti od\npredčasne splatenej sumy (bod 4 písm. A/ Formulára), poplatky za upomienky vo výške 25 eur za každú,\ns možnosťou jednostrannej zmeny ich výšky podľa Sadzobníka VOP, na ktoré odkazuje čl. bod 2 zmluvy,\npoplatok za správu úveru vo výške 1,99 eura s možnosťou jednostrannej zmeny jeho výšky (čl. I. bod\n1 zmluvy).\nK poplatku za predčasné splatenie úveru, odvolací súd konštatoval, že č. 258/2001 Z. z. garantuje právo\nna splatenie spotrebiteľskej zmluvy pred lehotou, pričom žalovaná napriek tomu podmienila uplatnenie\ntohto práva splnením podmienky banky v podobe finančnej straty. Touto zmluvnou podmienkou došlo bez\nzodpovedajúceho dôvodu k negatívnym dôsledkom dopadajúcim na žalobkyňu, zakladajúci vo vzťahu\nk nej nerovnovážny stav, pričom poplatok za predčasné splatenie úveru bol ako neprijateľná zmluvná\npodmienka určený v zmysle § 3 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa so zaradením do databázy\nneprijateľných zmluvných podmienok.\nV súvislosti s výškou poplatku za upomienky odvolací súd uviedol, že táto neodzrkadľovala reálnu\nvýšku nákladov s ňou spojených, preto mala charakter zmluvnej pokuty, ktorú by bolo potrebné zarátať\npodľa § 53b ods. 1 OZ, § 3a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. do tzv. „sankčného stropu“, preto\nzmluvná pokuta koncipovaná žalovanou ako pokuta predstavovala obchádzanie zákona predstavujúcim\nnekalú obchodnú praktiku. Ani v tomto prípade žalovaná nepreukázala, že by boli vyššie uvedené\npoplatky so žalobkyňou výslovne dojednané a vôbec platne písomne dojednané, hoci súčasťou zmluvy\nje ustanovenie o tom, že Všeobecné podmienky a Sadzobník, sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy,\ndo obsahu ktorých žalobkyňa ako spotrebiteľ nemohla nijakým spôsobom zasiahnuť a s ich obsahom\noboznámená ani nebola, keď žalovaná opak nepreukázala.\n8. Podľa odvolacieho súdu obsah dokumentov na ktoré odkazuje zmluva v čl. I. body 1, 2, 5, 7 až 9 a čl.\nII. body 2, 3, 4 nebol priamo inkorporovaný do textu samotnej zmluvy, ani nebolo preukázané splnenie\nsi informačnej povinnosti oboznámenia s ich obsahom, v dôsledku čoho ich nebolo možné považovať\nza platnú súčasť zmluvy, preto bolo podľa odvolacieho súdu nehospodárne a nadbytočné zaoberať sa\nich obsahom a dodal, že nekalé obchodné praktiky sú zakázané (§ 7 zák. o ochrane spotrebiteľa),\na v prípade ak by sa stali súčasťou zmluvy, boli ako celok neudržateľné. S príkladným poukázaním\nna konkrétne ustanovenia VOP spôsobujúce ich nezrozumiteľnosť odvolací súd uzavrel, že nemožno\npochybovať o takom objeme neprijateľných podmienok vo VOP, ktoré by spravodlivo a udržateľne mohli\n\nviesť k odlišnému záveru ako o absolútnej neplatnosti zmluvy ako celku, a to aj v prípade, ak by nebola\nzistená existencia inej vady právneho úkonu diskvalifikujúca VOP z toho, aby boli považované za platnú\nsúčasť uzatvorenej zmluvy.\n9. Najväčšiu pozornosť bolo podľa odvolacieho súdu potrebné venovať základným parametrom úveru\nobsiahnutým v čl. I bod 1 samotnej úverovej zmluvy, trpiacim vnútornou rozpornosťou, neurčitosťou a\nnesprávnosťami, hoci predstavujú podľa § 4 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. obligatórne povinné\nnáležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, absenciou ktorých nie je síce spôsobilá privodiť záver o\nneplatnosti zmluvy, avšak v spojení s ďalšími zistenými závažnými vadami, ktorými zmluva trpí a vo\nsvetle tiež ich nesprávnosti, neurčitosti a nezrozumiteľnosti, bolo nevyhnutné posúdenie jej absolútnej\nneplatnosti.\n10. Odvolací súd označil za neprijateľné tiež znenia čl. I bod 5 až 8, čl. II bod 3 až 5 a\nzdôraznil, že obe tieto zmluvné podmienky neprimeraným spôsobom obmedzili zmluvnú autonómiu\nžalobkyne ako spotrebiteľky a spôsobili nerovnováhu v právach a povinnostiach dodávateľa a\nspotrebiteľa neakceptovateľným spôsobom, keďže predformulovaný súhlas nemožno považovať za\nindividualizovaný prejav vôle spotrebiteľa s úkonom, na ktorý sa tento výslovne požaduje. Taktiež\nformulácia „akákoľvek zmluvná povinnosť“, trpí vadou neurčitosti, nekonkrétnosti a neudržateľnosti vo\nsvetle prijateľnosti podľa § 53 ods. 4 písm. a) Občianskeho zákonníka. Nesprávne uvedenie výšky úveru\nbolo odzrkadlené tiež v nesprávne, v neprospech žalobkyne, uvedenej RPMN.\n11. K obrane žalovanej uplatnenej pred súdom prvej inštancie odvolací súd uviedol, že legislatívna\núprava, ako aj súdna prax štandardne zabezpečuje ochranu spotrebiteľa pred konaním, ktoré ho\nmôže poškodzovať. Praktika rozporná s požiadavkami odbornej starostlivosti je spôsobilá podstatne\nnarušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa, vo vzťahu k výrobku alebo službe, ktorému\nje adresovaná, sa považuje za klamlivé konanie (nekalú obchodnú praktiku), keďže dodávateľ nesmie\nklamať a zavádzať spotrebiteľa, resp. uvádzať lživé, neúplné, nepresné, nejasné údaje, naviac\nspracované do zjavne zámerne zložitej konštrukcie. Pre priemerného bežného spotrebiteľa, ktorému\nbola táto zmluva určená, nemusela byť výkladom či už sporného ustanovenia o výške úveru, ako aj\nďalších zložito konštruovaných parametrov, bez odborných znalostí termínov a obdobných nekalých\npraktík dodávateľov pochopiteľná a teda nebolo dôvodné legitímne očakávať, že žalobkyňa zmluvu bez\nrozumných pochybností o jej obsahu musela aj adekvátne vnímať.\n12. Záverom odôvodnenia svojho rozhodnutia odvolací súd konštatoval, že dotknutá zmluva prakticky\nnemá ustanovenie, ktoré by nebolo postihnuté vadou pri jej konštruovaní vo vzťahu k podstatným\nparametrom zmluvy buď neurčito, nevyvážene, hrubo v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľky, nebolo\nmožné hovoriť o tzv. šikanóznom výkone práva zo strany žalobkyne.\nIV.\n13. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj ako „dovolateľ“) dovolanie z dôvodov podľa\n§ 420 písm. e), písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP.\n14. V súvislosti s uplatnením dovolania podľa § 420 písm. e) CSP dovolateľka poukázala na\nzáver obsiahnutý v ods. 90 rozhodnutia odvolacieho súdu, týkajúci sa množstva a závažnosti vád\ndotknutej spotrebiteľskej zmluvy, ktoré však v iných sporoch týkajúcich sa obdobných zmlúv iné\nsúdy nekonštatovali, čo podľa dovolateľky narúša zdanie sa nestrannosti konajúceho sudcu (celého\nodvolacieho senátu) a preto rozhodoval vylúčený sudca.\n15. Porušenie práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP vzhliadla dovolateľka v tom, že\nodvolací súd svoje rozhodnutie založil na úplne odlišných právnych a skutkových dôvodoch, než na\nktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, pričom žalovaná nemala možnosť sa k uvedenému\nvyjadriť, či namietať, čím sa stalo jeho rozhodnutie v celom rozsahu nepredvídateľným, teda prekvapivým\na tiež došlo k porušeniu princípu kontradiktórnosti, v dôsledku nemožnosti strany vyjadriť sa k novým\nskutočnostiam a k inému možnému právnemu posúdeniu veci.\n16. V danej súvislosti dovolateľka s poukazom na § 382 až 385 CSP namietla, že odvolací súd aplikoval\niné predpisy ako boli uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, pričom žalovaná nebola súdom vyzvaná\n\nna vyjadrenie sa k možnému použitiu iného právneho predpisu. Odvolací súd viazaný skutkovým stavom\ntak, ako ho zistil súd prvej inštancie, zjavne vychádzal z iného skutkového stavu, ktorý by bol zákonným\nskutkovým podkladom len v prípade, ak by odvolací súd doplnil alebo zopakoval dokazovanie na povinne\nnariadenom pojednávaní. Súd však v rozpore o. i. s § 385 CSP pojednávanie nenariadil, čím žalovanej\nneumožnil k uvedenému sa vyjadriť. Daným procesným postupom bola podľa dovolateľky porušená\nzásada priamosti, ústnosti, kontradiktórnosti a možnosti vyjadriť sa ku všetkému, čo vyšlo v konaní\nnajavo.\n17. V súvislosti s konštatovaním odvolacieho súdu (ods. 59, 74 a ďalšie), že podrobil súdnej kontrole\nzmluvné ustanovenia tak podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o vadnosti právneho\núkonu, ako aj podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch, Zákona o ochrane spotrebiteľa, tiež podľa\nustanovení o súdnej kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok dovolateľka namietla neurčitosť,\nkeďže neboli uvedené konkrétne použité právne normy, čo taktiež považovala za vadu, ktorou došlo k\nnesprávnemu procesnému postupu znemožňujúcim jej uskutočňovať svoje práva.\nZ odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplynulo, že boli aplikované napr. ustanovenia § 53\nods. 4 písm. l) OZ a § 53 ods. 4 písm. a) OZ, pričom išlo nielen o právne predpisy neaplikované\nsúdom prvej inštancie, ale išlo o aplikáciu významnú, keďže na základe aplikácie týchto ustanovení\nsúd vyvodil záver o údajne nekalých praktikách a o údajne neprijateľných zmluvných podmienkach,\nktoré skutočnosti mali byť v súhrne dôvodom odôvodňujúcim samotné rozhodnutie o údajnej neplatnosti\nzmluvy. Súd prvej inštancie sa prípadnou absenciou povinných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom\núvere podľa zákona\no spotrebiteľských úveroch vôbec nezaoberal, odvolací súd sa však údajnou\nabsenciou takýchto povinných náležitostí zmluvy zaoberal. Prvoinštančný súd vôbec nezisťoval všetky\nustanovenia zmluvy, súd odvolací však uviedol, že neboli zistené prekážky na vykonanie súdnej (ex offo)\nkontroly a to všetkých zmluvných podmienok (čo predpokladá skutkové ustálenie ich obsahu), pričom aj\ntieto boli interpretované inak ako v prípade súdu prvej inštancie. Z uvedeného je zrejmé, že odvolacie\nrozhodnutie bolo založené na nových skutočnostiach, odvolacím súdom doplnených a zmenených bez\nzabezpečenia zákonného podkladu. Išlo tak o dôvody nové, stranou nepredvídateľné, spôsobujúce\nprekvapivosť rozhodnutia. V danej súvislosti dovolateľka rovnako namietla nedostatočné odôvodnenie\nrozhodnutia odvolacieho súdu.\n18. Odvolací súd sa podľa dovolateľky nevyporiadal ani so závermi dlhodobo konštantne judikovanými\nNS SR, že „žalovať na určenie nie je možné tam, kde je možné žalovať priamo na splnenie povinnosti\npodľa § 80 písm. b/ O.s.p“ (R 17/1972, , resp. uznesenie najvyššieho súdu zo 14. mája 2014 sp.\nzn. 7Cdo/46/2013), že „určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie\nurčitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu“ (rozsudok\nnajvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/112/2004), a so záverom ústavného súdu „Aj keď je ochrana spotrebiteľov\nneoddeliteľnou súčasťou súčasného súkromného práva a postavenie spotrebiteľov je potrebné brať\nvážne, ochranu spotrebiteľov je nutné interpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek iné právne\ninštitúty\" (rozhodnutie č. k. PL. ÚS 11/2016, ZNUÚS 1/2018).\n19. Dovolateľka tiež namietla nevysporiadanie sa odvolacieho súdu s aplikáciou ustanovenia zákona č.\n129/2010 Z. z. účinného od 1. januára 2018, t. j. dávno po uzavretí zmluvy a dávno po začatí sporu a\nv tomto smere sa nevysporiadal ani s princípmi materiálneho právneho štátu ako sú zákaz retroaktivity,\nprávna istota a legitímne očakávania.\n20. Odvolací súd podľa dovolateľky taktiež nezohľadnil, že z prieskumu sú vylúčené transparentné\ncenové dojednania a dojednania, ktoré sú odrazom zákonného pravidla (napr. C - 34/13, výrok II).\n21. Z celého odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je podľa dovolateľky zrejmé, že posudzoval\nvšeobecné podmienky odtrhnuto od konkrétnych okolností, zaoberal sa ustanoveniami, ktoré sa\nprávneho vzťahu vôbec netýkali, čo znamená, že takýto prieskum spotrebiteľskej prijateľnosti vykazuje\nvšetky parametre prieskumu abstraktného.\n22. K uplatneniu dôvodu dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľka s poukazom\nna rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/322/2009, 5Cdo/210/2009, 2Cdo/277/2008 namietla,\nže rozhodnutie odvolacieho súdu je založené na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolaním\nnapadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, resp. možnosť jeho vydania, záviselo podľa nej o. i. od\n\nriešenia otázky, či možno vydať rozhodnutie v odvolacom konaní za situácie, ak odvolací súd založí\nsvoje rozhodnutie vo veci na iných, zásadne odlišných právnych záveroch ako súd prvého stupňa,\npričom zároveň odvolací súd účastníkovi konania neumožní vyjadriť sa k jeho iným (odlišným) právnym\nzáverom, teda účastník konania nemá možnosť právne argumentovať, prípadne predkladať nové\ndôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili ako významné tak, aby išlo o rozhodnutie zákonné, to je i tzv. neprekvapivé.\n23. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaná navrhla, aby dovolací súd zrušil rozsudok\nodvolacieho súdu a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie.\n24. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že dovolanie považuje v celom rozsahu za nedôvodné,\nneopodstatnené a účelovo podané, preto ho navrhla odmietnuť.\nV.\n25. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,\nže dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená v súlade so zákonom\n(§ 429 ods. 1 a 2 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez\nnariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalovanej nie je dôvodné.\n26. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna\núprava jeho prípustnosti.\n27. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. Pokiaľ zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho\nsúdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.\n28. V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť\nsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný\nopatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n29. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n30. V danom prípade z dovolania žalovanej jednoznačne vyplýva, že napáda rozsudok odvolacieho súdu\nv celom jeho rozsahu na základe ustanovení § 420 písm. e/, písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.\n31. Podľa § 420 písm. e/ CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený\nsúd.\n32. Dôvody, pre ktoré je možné sudcu považovať za vylúčeného, určuje § 49 ods. 1 a 2 CSP. Sú nimi jeho\npomer k sporu a jeho pomer k stranám, ich právnym zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní.\nPomer k veci môže vyplývať predovšetkým z priameho právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci\n(keby bol sám stranou sporu alebo rozhodnutím by bol priamo dotknutý na svojich právach) a ďalej ak\nzískal poznatky iným spôsobom ko dokazovaním (napr. ako svedok). Dovolací súd, postupujúc v zmysle\nrozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/153/96, publikovaného pod č. 59 v Zbierke rozhodnutí a\nstanovísk najvyššieho súdu č. 5-6/1997, obsahujúceho záver, že neexistencia žiadneho rozhodnutia\nalebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený\nz prejednávania a rozhodovania veci nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti\ndovolania v zmysle § 237 písm. g/ OSP (teraz § 420 písm. e/ CSP) posúdiť túto otázku samostatne a\n\nprípadne i inak než ju posúdil súd nadriadený súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak k námietke\nboli uvedené nové skutočnosti, nezistil dôvody, pre ktoré by mal byť vo veci konajúci senát odvolacieho\nsúdu vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, pričom dovolateľkou uvedené dôvody sú iba jej\nkritickými názormi týkajúcimi sa postupu senátu prejednávajúceho spor a nespĺňajú žiadne z kritérií\nzaujatosti sudcu daných v § 49 CSP.\n33. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor\ndovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce\nje výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (porovnaj\nsp. zn. 1Cdo/42/2017, 2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017).\nDovolací súd preto posudzoval opodstatnenosť argumentácie dovolateľa, že v konaní (pred nižšími\nsúdmi) došlo k ním tvrdenej vade zmätočnosti.\n34. Pojmovým znakom vady zmätočnosti uvedenej v ustanovení § 420 písm. f) CSP je, že k nej\ndošlo nesprávnym „procesným“ postupom súdu, ktorý znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pojem „procesný\npostup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie\nfaktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama\nprocedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie), znemožňujúca strane sporu realizáciu jej\nprocesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (tu por. R 129/1999 a sp.\nzn. 1Cdo/202/2017, 2Cdo/162/2017, 3Cdo/22/2018, 4Cdo/87/2017, 5Cdo/112/2018, 7Cdo/202/2017 a\n8Cdo/85/2018). Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb\ndomáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty\na záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné,\nzákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.\n35. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a) zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.\n36. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo\núčastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva\nodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s\nuplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04).\nVšeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, avšak musí dať\nodpoveď na otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam (II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04).\n37. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva\npatrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces\nje možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred\nním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý\nsúdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej\nprávnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných\npredpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany\nvyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého\nspôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov.\n38. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera\nporušenia procesných práv strany v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu nadobudla\nznačnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením\npráva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie nesprávny (vadný) procesný\npostup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymykajú\nzákonnému, ale aj ústavnému procesno-právnemu rámcu, ktorý zároveň znamená aj porušenie\nprocesných práv garantovaných ústavnou.\n\n39. Žalovaná v rámci dôvodov dovolania odvodených z § 420 písm. f) CSP vzhliadla porušenie svojho\npráva na spravodlivý proces v tom, že odvolací súd aplikoval v prejednávanej veci iné predpisy ako boli\nuvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, pričom žalovaná nebola súdom vyzvaná na vyjadrenie sa k\nmožnému použitiu iného právneho predpisu, preto považuje rozhodnutie za prekvapivé.\n40. Podľa § 382 CSP, ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne\nzáväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie\nveci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.\n41. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre definoval tzv. prekvapivé rozhodnutie, o ktoré ide\npredovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných, zásadne odlišných\nprávnych záveroch ako súd prvého stupňa, pričom zároveň odvolací súd účastníkovi konania neumožní\nvyjadriť sa k jeho iným (odlišným) právnym záverom, teda účastník konania nemá možnosť právne\nargumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu\nprvého stupňa nejavili ako významné (m. m. II. ÚS 407/2016).\n42. V uznesení zo dňa 27. novembra 2019, sp. zn. 3Obdo/96/2019, najvyšší súd vyslovil, že o prekvapivé\nrozhodnutie ide vtedy, ak odvolací súd nepostupoval v zmysle ustanovenia § 382 CSP, a zároveň\npri svojom rozhodovaní použil ako rozhodujúce zákonné ustanovenie, ktoré v konaní pred súdom\nprvej inštancie nebolo použité, a ktorého aplikácie sa v priebehu sporu strany nedomáhali, a to ani v\npriebehu odvolacieho konania. O „nové“ ustanovenie právneho predpisu nejde ani vtedy, ak už bolo\npredmetné ustanovenie aplikované v skoršom štádiu konania, napr. v skoršom rozhodnutí súdu prvej\ninštancie (zrušenom na základe použitia opravných prostriedkov), alebo ak jeho možná aplikácia bola\nposudzovaná v predchádzajúcom kasačnom rozhodnutí odvolacieho súdu (R 48/2020).\n43. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 52/2019 z 1. apríla 2020 taktiež\nvyplýva, že „Prekvapivosť rozhodnutia môže spočívať v aplikácii právnej normy, ktorá dosiaľ v konaní\nnebola použitá sporovými stranami ani súdom, alebo v zmene právneho názoru súdu vyvolanej dôkazom\nvykonaným alebo skutočnosťou zistenou až v odvolacom konaní, ku ktorým sa účastník nemal možnosť\nvyjadriť. Posúdenie, či v danom prípade ide o prekvapivé rozhodnutie, bude vždy závisieť od konkrétnych\nskutkových okolností. Iba odlišná interpretácia totožného zákonného ustanovenia aplikovaného na\nzhodný skutkový stav nemôže spôsobiť prekvapivosť napadnutého rozhodnutia.\n44. V danom prípade z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd nevychádzal zo žiadnych nových dôkazov\na „nových skutkových zistení“ (ku ktorým by v zmysle stanoviska ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS\n1/2014 zo 7. mája 2014 musel sťažovateľke umožniť vyjadriť sa), neaplikoval iné (nové) zákonné\nustanovenie. V uznesení zo 19. októbra 2018 sp. zn. 27Co/81/2018, ktorým zrušil predchádzajúci\nrozsudok súdu prvej inštancie z 3. októbra 2017, odvolací súd v ods. 18 poukázal na potrebu posúdiť\nžalobu pre prípadne zistenú neprijateľnosť zmluvných podmienok a pre prípadne zistený rozpor s\nprávnou úpravou spotrebiteľských úverov, čo súd prvej inštancie po vrátení veci aj vykonal, ako to\nvyplýva z ods. 13. a 21. jeho rozhodnutia. Hoci súd prvej inštancie vo svojom v poradí druhom rozsudku\nneuviedol (nepoukázal na) ustanovenie § 53 ods. 4 písm. l) OZ a § 53 ods. 4 písm. a) OZ, z jeho ods.\n21 je zrejmé, že súd prvej inštancie sa otázkou neprijateľnosti podmienok predmetnej spotrebiteľskej\nzmluvy zaoberal aj v intenciách týchto ustanovení. Žalovaná zároveň mala možnosť vyjadriť sa k\nprijateľnosti, či neprijateľnosti zmluvných podmienok a aplikácii právnej úpravy spotrebiteľských úverov\naj na pojednávaní uskutočnenom dňa 19. októbra 2019 (po vrátení veci odvolacím súdom). Odvolací\nsúd vychádzal zo skutkových zistení súdu prvého stupňa, ale dospel k inému právnemu záveru.\n45. V danom prípade nedošlo v odvolacom konaní k aplikácii právnej normy, ktorá dosiaľ v konaní\nnebola použitá sporovými stranami ani súdom, ani k zmene právneho názoru súdu vyvolanej dôkazom\nvykonaným alebo skutočnosťou zistenou až v odvolacom konaní, ku ktorým by sa žalovaná nemala\nmožnosť vyjadriť. Z uvedených dôvodov sa podľa dovolacieho súdu nejedná o prekvapivé rozhodnutie.\n46. V súvislosti s dovolateľkou namietaným neurčito vymedzeným označením právnych noriem, ktoré\nboli vo veci aplikované, vzhľadom na konštatovanie odvolacieho súdu v ods. 59, 74 a ďalších, dovolací\nsúd uvádza, že odpoveď na otázku, aké konkrétne právne normy odvolací súd aplikoval pri posudzovaní\nveci možno nájsť najmä v ods. 35 až 53, 57, 67, 79 a 90 jeho rozhodnutia.\n\nV danej súvislosti dovolateľka namietla tiež nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu.\nK tomuto dôvodu najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom\njudikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na\nzabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo\nna spravodlivý proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a\nvyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť\nje totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia\nsúdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými\nnámietkami strany sporu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa súd musí vysporiadať so všetkými\nrozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený\nnielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na\nprávne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len\nvtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad,\nz ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo\npod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav. V posudzovanom prípade\nobsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým\nby založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP.\n47. Odvolací súd sa podľa dovolateľky taktiež nevyporiadal so závermi dlhodobo konštantne\njudikovanými NS SR, týkajúcimi sa opodstatnenosti podania žaloby o určenie neplatnosti právneho\núkonu. Z ods. 31 odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je však podľa dovolacieho súdu zrejmé,\nže uvedenej otázke sa odvolací súd dostatočne venoval, keď uviedol: „Pôvodná právna úprava\n(platná a účinná v čase podania žaloby, zakotvená v Občianskom súdnom poriadku) neobsahovala\nvšeobecné ustanovenie, ktoré by expressis verbis upravovalo prípustnosť žalobného návrhu na určenie\nprávnej skutočnosti. Už v tom čase však v niektorých prípadoch hmotné právo (osobitný predpis)\npripúšťalo žaloby na určenie právnej skutočnosti, ktorou je tiež neplatnosť právneho úkonu, pričom v\nkonkrétnostiach posudzovanej veci takýmto osobitným predpisom bol zákon č. 250/2007 o ochrane\nspotrebiteľa, ktorý v ust. § 3 ods. 5 umožňoval (a tiež ďalej umožňuje) spotrebiteľovi domáhať na súde\nochrany svojho práva proti porušovaniu práv a povinností ustanovených zákonom. Súdna prax totiž\npovažovala, a tiež považuje určovaciu žalobu za jeden z právnych prostriedkov ochrany spotrebiteľa,\nktorým je tiež žaloba o neplatnosť právneho úkonu. Pri hodnotení naliehavosti právneho záujmu v\nspotrebiteľských zmluvách je totiž potrebné vychádzať z princípov zvýšenej ochrany spotrebiteľa daných\nnielen komunitárnou, ale aj vnútroštátnou právnou úpravou, naplneniu ktorých môže dôjsť iba vtedy,\nak bude spotrebiteľovi umožnený reálny prístup na súd, a to so zvýšenou ingerenciou súdu, naplnenie\nktorej v spotrebiteľskej veci je dané zreteľom na základné interpretačné pravidlo, a to ochranu slabšej\nstrany spotrebiteľa.“.\n48. Dovolateľka tiež namietla nevysporiadanie sa odvolacieho súdu s aplikáciou ustanovenia zákona\nč. 129/2010 Z. z. účinného od 1. januára 2018, k danej otázke sa však odvolací súd vyjadril v ods. 32\nsvojho rozhodnutia.\n49. Odvolací súd sa podľa dovolateľky taktiež nevysporiadal so skutočnosťou, že z prieskumu sú\nvylúčené transparentné cenové dojednania a dojednania, ktoré sú odrazom zákonného pravidla (napr.\nC - 34/13, výrok II). K danej skutočnosti sa odvolací súd vyjadril v ods. 67, z ktorého vplýva, že cenové\ndojednania v zmluve nepovažoval za transparentné.\n50. Žalovaná prípustnosť podaného dovolania vyvodila aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP,\npodľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo\nzmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu.\n51. Dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, resp. možnosť jeho vydania, záviselo podľa\ndovolateľky o. i. od riešenia otázky, či možno vydať rozhodnutie v odvolacom konaní - za situácie, ak\nodvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných zásadne odlišných právnych záveroch ako súd\nprvého stupňa, pričom zároveň odvolací súd účastníkovi konania neumožní vyjadriť sa k jeho iným\n(odlišným) právnym záverom, teda účastník konania nemá možnosť právne argumentovať, prípadne\n\npredkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili\nako významné - tak, aby išlo o rozhodnutie zákonné, to je i tzv. neprekvapivé.\n52. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí ísť o právnu otázku,\nktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na\nvyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu, i keby bola prípadne v priebehu konania\nsúdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka\nrelevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní jasným, určitým,\nzrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj dôvodnosť) dovolania.\n53. Najvyšší súd k námietke dovolateľky poukazuje na body 40. až 45. tohto rozhodnutia a uvádza, že\ndôvod, pre ktorý odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie spočíval v posúdení skutkových\nokolností v intenciách § 53 OZ, ktoré sa nezhodovalo s posúdením súdu prvej inštancie. Jeho\nrozhodnutie nezáviselo na vyriešení si dovolaním nadnesenej právnej otázky. Dovolanie pritom\nnepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie prípadných nedostatkov pri\nustálení skutkového stavu veci; dovolací súd v dovolacom konaní nemôže formulovať nové skutkové\nzávery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení. Na hodnotenie\nskutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako\nskutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho\nzistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu,\nale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018).\n54. Dovolateľka v dovolaní nevymedzila riadne právnu otázku, na ktorej mal založiť svoje rozhodnutie\nodvolací súd a pri riešení ktorej by malo dôjsť k odklonu od doterajšej judikatúry Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky. Pokiaľ by dovolací súd nebral do úvahy absenciu náležitostí prípustnosti dovolania\na napriek tomu by pristúpil aj k posúdeniu dôvodnosti dovolania v tejto časti, uskutočnil by procesne\nneprípustný dovolací prieskum, priečiaci sa nielen koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho\nkonania zvolenej v CSP, ale aj cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP. Postup dovolacieho\nsúdu by v takom prípade porušil základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej\nstrane (II. ÚS 172/03).\n55. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie v tejto časti nie je procesne\nprípustné, ktorá okolnosť by sama o sebe bola dôvodom na odmietnutie dovolania.\n56. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd dovolanie v časti, v ktorej konštatoval prípustnosť\ndovolania žalovaného z dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP, zamietol ako nedôvodné podľa § 448 CSP.\n57. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 CSP v\nspojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne v súlade s § 262 ods.\n2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným\nuznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n58. Toto rozhodnutie prijal senát dovolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "27Co/118/2019", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}