{"guid": "73e178fb-9884-424a-96c5-36e6c5bf64f5:072d1527-652a-4946-9354-90c930412728", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:3110213143.1", "spisova_znacka": "4Obdo/69/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/69/2022 z 8. 11. 2023", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 8. novembra 2023, sp. zn. 4Obdo/69/2022, ECLI:SK:NSSR:2023:3110213143.1", "identifikacne_cislo": "3110213143", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Lenka Praženková", "sudca_id": 317, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-lenka-prazenkova-317", "datum_vydania": "2023-11-08", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Obchodné právo", "Obchodné právo"], "podoblast": ["Obchodné záväzkové vzťahy", "Náhrada škody"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-419", "nazov": "§ 419 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-419", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-419"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431.odsek-1", "nazov": "§ 431 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-431"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431.odsek-2", "nazov": "§ 431 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-431"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-1", "nazov": "§ 432 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-432"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-2", "nazov": "§ 432 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-432"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-230", "nazov": "§ 230 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-230", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-230"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-228.odsek-1", "nazov": "§ 228 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-228.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-228"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-439", "nazov": "§ 439 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-439", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-439"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-440", "nazov": "§ 440 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-440", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-440"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-262.odsek-2", "nazov": "§ 262 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-262.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-262"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-159.odsek-3", "nazov": "§ 159 ods. 3 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-159.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-159"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-159.odsek-2", "nazov": "§ 159 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-159.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-159"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-135.odsek-2", "nazov": "§ 135 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-135.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-135"}, {"iri": "/SK/ZZ/1993/38", "nazov": "zákon č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1993/38", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/38-1993"}, {"iri": "/SK/ZZ/1993/38/#paragraf-56.odsek-6", "nazov": "§ 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1993/38/#paragraf-56.odsek-6", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/38-1993/paragraf-56"}, {"iri": "/SK/ZZ/1993/38/#paragraf-134.odsek-1", "nazov": "§ 134 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1993/38/#paragraf-134.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/38-1993/paragraf-134"}, {"iri": "/SK/ZZ/1993/38/#paragraf-134.odsek-2", "nazov": "§ 134 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1993/38/#paragraf-134.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/38-1993/paragraf-134"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243d.odsek-1", "nazov": "§ 243d ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243d.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-243d"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-419", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-431", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-432", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-230", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-228", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-439", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-440", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-262", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-159", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-135", "/SK/ZZ/1993/38#paragraf-56", "/SK/ZZ/1993/38#paragraf-134", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-243d"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/072d1527-652a-4946-9354-90c930412728", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:3110213143.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:3110213143.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:3110213143.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Obdo/69/2022\n3110213143\n08. 11. 2023\nJUDr. Lenka Praženková\nECLI:SK:NSSR:2023:3110213143.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Lenky Praženkovej, členiek\nsenátu JUDr. Gabriely Mederovej a Mgr. Sone Pekarčíkovej, v spore žalobcu Tatra Real Trade, a.s.,\nso sídlom Dunajská 25, 811 08 Bratislava, IČO: 35 729 465, zast. Mgr. Rastislav Sopóci, advokát,\nso sídlom Kpt. M. Uhra 2621/3,901 01 Malacky, IČO: 50 432 168, proti žalovanému: Mesto Trenčín,\nso sídlom Mierové námestie 2, 911 64 Trenčín, IČO: 00 312 037, zast. GARANT PARTNER legal s.\nr. o., so sídlom Einsteinova 21, 851 01 Bratislava, IČO: 36 856 380, o zaplatenie 1.689.320,25 eura\ns príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 38Cb/130/2010, o dovolaniach\nžalovaného proti rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 16Cob/22/2017-1303 zo dňa 13. júna 2018\na č. k. 16Cob/23/2017-1318 zo dňa 13. júna 2018 takto\nrozhodol:\nI. Dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 16Cob/22/2017-1303 zo dňa\n13. júna 2018 z a m i e t a.\nII. Dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 16Cob/23/2017-1318 zo dňa\n13. júna 2018 z a m i e ta.\nIII. Žalobcovi sa proti žalovanému p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v plnom\nrozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Trenčín ako súd prvej inštancie čiastočným rozsudkom č. k. 38Cb/130/2010-1114 zo dňa\n10. novembra 2016 (v poradí druhý prvoinštančný rozsudok) vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť\nzaplatiť žalobcovi sumu 64.411,48 eura s 3,982 % ročným úrokom zo sumy 63.782,12 eura od 21.\nmája 2010 do zaplatenia a 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 6.383,20 eura od 21. mája 2009\ndo zaplatenia a zo sumy 58.028,28 eura od 30. decembra 2009 do zaplatenia, to všetko do 3 dní od\nprávoplatnosti rozsudku. Výrokom II. priznal žalobcovi náhradu 100 % trov konania o zaplatenie sumy\n289.904,40 eura s 3,982 % ročným úrokom zo sumy 63.782,12 eura od 21. mája 2010 do zaplatenia\na 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 57.398,92 eura od 21. mája 2009 do zaplatenia, zo sumy\n168.094,-- eur od 30. decembra 2009 do zaplatenia, zo sumy 6.383,20 eura od 21. mája 2009 do\nzaplatenia a zo sumy 58.028,28 eura od 30. decembra 2009 do zaplatenia.\n2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne zdôvodnil poukazom na § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993\nZ. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov\n(ďalej len „zákon č. 38/1993 Z. z.), § 261 ods. 2, 6, § 267 ods. 1, § 59a ods. l, § 289 ods. 1, § 292 ods.\n5, § 324 ods. 1, § 354, § 351 ods. 2, § 502 ods. 1, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1, § 373, § 379 a § 381\nObchodného zákonníka (ďalej len „ObchZ“), § 37 ods. 1, § 39 ods. 1, § 498, § 151n ods. 1, 2, § 151o\nods. 1, § 15lp ods. 1, 2, § 575 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, § 456, § 457, § 458 ods. 2, § 488, § 489, § 490\n\nods. 1, § 494. § 559 ods. 2, § 499, § 504, § 507 ods. l, § 510, § 420 ods. 1, § 428 ods. 3 a § 442 ods. 1\nObčianskeho zákonníka (ďalej len „OZ) a § 213 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).\n3. Z odôvodnenia čiastočného rozsudku prvoinštančného súdu vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal\nproti žalovanému zaplatenia sumy 1.235.635,42 eura s 3,982 % ročným úrokom zo sumy 63.782,12 eura\nod 21. mája 2009 do zaplatenia, 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 63.782,12 eura od 21. mája\n2009 do zaplatenia, zo sumy 1.170.853,30 eura od 30. decembra 2009 do zaplatenia a náhrady trov\nkonania. Svoj nárok odvíjal od toho, že v priebehu roka 2006 začal realizáciu investičného zámeru na\npozemkoch žalovaného, ktorý mal spočívať vo vybudovaní podzemných garáží a nadzemného objektu\nna Jaselskej ulici v Trenčíne. Tento projekt mal o. i. prispieť k navýšeniu počtu parkovacích miest v\ncentre mesta Trenčín. V súlade s týmto zámerom žalobca vstúpil do viacerých zmluvných vzťahov so\nžalovaným a vynaložil významné náklady na jeho realizáciu.\n4. Uznesením Okresného súdu Trenčín, vyhláseným na pojednávaní dňa 25. januára 2012, ktoré\nnadobudlo právoplatnosť v rovnaký deň, súd pripustil zmenu žaloby, v zmysle ktorej sa žalobca voči\nžalovanému domáhal: a/ vrátenia uhradených finančných prostriedkov v zmysle zmluvy č. 318/2007\nv sume 63.782,12 eura s 3,982 % ročným úrokom zo sumy 63.782,12 eura od 21. mája 2009 do\nzaplatenia a 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 63.782,12 eura od 21. mája 2009 do zaplatenia,\nb/ náhrady škody na základe zmluvy č. 318/2007 pozostávajúcej zo skutočnej škody v sume 761.799,77\neura a ušlého zisku v sume 863.109,-- eur, c/ vydania bezdôvodného obohatenia na základe zmluvy\nč. 319/2007, teda vrátenia preddavku na kúpnu cenu v sume 185.089,29 eura, d/ vrátenia finančnej\nzábezpeky z neuzatvorenej kúpnej zmluvy ohľadom časti pozemku v sume 6.140,-- eur, e/ náhrady\nškody titulom ušlého zisku z platieb prijatých žalovaným na základe zmluvy č. 319/2007 a Upozornenia\nna zaplatenie finančnej zábezpeky, ktoré žalobca nemohol zhodnotiť pri výkone podnikania, ktorý k 30.\n04. 2010 predstavoval sumu 34.892,12 eura.\n5. Ďalej z odôvodnenia čiastočného rozsudku vyplýva, že vo veci bol dňa 20. júna 2012 vyhlásený\nrozsudok č. k. 38Cb/l30/2010-823 (čo bol v poradí prvý prvoinštančný rozsudok v tomto spore), ktorým\nbola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 225.492,92 eura s 9 % ročným úrokom z\nomeškania zo sumy 57.398,92 eura od 21. mája 2009 do zaplatenia a zo sumy 168.094,-- eur od 30.\ndecembra 2009 do zaplatenia. V časti o zaplatenie sumy 1.689.320,20 eura s 3,982 % ročným úrokom\nzo sumy 63.782,12 eura od 21. mája 2010 do zaplatenia, 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy\n6.383,20 eura od 21. mája 2009 do zaplatenia, zo sumy 1.003.759,40 eura od 30. decembra 2009 do\nzaplatenia a zo sumy 679.177,75 eura od 20. januára 2012 do zaplatenia súd žalobu zamietol.\n6. Vyššie uvedený prvý rozsudok okresného súdu bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne\nč. k. 16Cob/126/2012-1005 zo dňa 16. septembra 2014 (v poradí prvý odvolací rozsudok). Následne\nbol na základe ústavnej sťažnosti žalobcu vydaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej\ntiež „Ústavný súd SR“, „ústavný súd“ alebo „ÚS SR“) sp. zn. I.ÚS 184/2015-35 zo dňa 26. augusta\n2015, ktorým bol rozsudok Okresného súdu Trenčín č. k. 38Cb/l30/2010-823 v zamietajúcej časti, ako\naj rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 16Cob/126/2012-1005 v časti, v ktorej potvrdil zamietnutie\nčasti žaloby, zrušený. Ústavný súd v predmetom náleze v bodoch 10.1 a 10.2 skonštatoval, že zmluva\nč. 319/2007 o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy uzavretá v zmysle § 289 ObchZ a zmluva č. 318/2007\no zriadení vecného bremena, s ohľadom na ich náležitosti, boli uzavreté platne. Súčasne v bode\n9.2 odôvodnenia nálezu ústavný súd vyslovil, že zmluvné vzťahy strán sporu sa posudzujú podľa\nObchodného zákonníka, keďže ako účastníci rozhodujúcich zmlúv jasne deklarovali inkriminovanou\ninvestičnou akciou zabezpečenie verejných potrieb.\n7. Rozsudkom Okresného súdu Trenčín č. k. 38Cb/130/2010-832 zo dňa 20. júna 2012 v spojení s\nrozsudkom odvolacieho súdu je teda spor právoplatne rozhodnutý v časti žalobou uplatneného nároku\nžalobcu na: a/ vrátenie uhradených finančných prostriedkov podľa zmluvy č. 318/2007 v sume 57.398,92\neura s 9 % ročným úrokom z omeškania od 21. mája 2009 do zaplatenia, b/ na vrátenie preddavku\nna kúpnu cenu v sume 161.953,13 eura s 9 % ročným úrokom z omeškania od 30. decembra 2009 do\nzaplatenia, c/ na vrátenie finančnej zábezpeky z neuzatvorenej kúpnej zmluvy ohľadom časti pozemku\nv sume 6.140,87 eura.\n8. Ako ďalej uvádza súd prvej inštancie v odôvodnení čiastočného rozsudku (bod 1 tohto odôvodnenia)\nna základe nálezu Ústavného súdu SR č. k. I.ÚS 184/2015-35 zo dňa 26. augusta 2015, pokračoval v\n\nkonaní v časti žaloby: a/ o zaplatenie sumy 6.383,20 eura s 9 % ročným úrokom z omeškania od 21. mája\n2009 do zaplatenia a s 3,982 % ročným úrokom zo sumy 63.782,12 eura od 21. mája 2009 do zaplatenia\ntitulom vrátenia uhradených finančných prostriedkov podľa zmluvy č. 318/2007, b/ o zaplatenie sumy\n23.136,16 eura s 9 % ročným úrokom z omeškania od 30. decembra 2009 do zaplatenia titulom vrátenia\npreddavku na kúpnu cenu v zmysle zmluvy č. 319/2007, c/ o náhradu škody v sume 34.892,12 eura\ns 9 % ročným úrokom z omeškania od 30. decembra 2009 do zaplatenia titulom náhrady ušlého zisku\nku dňu 30. apríla 2010, d/ o náhradu skutočnej škody v sume 761.799,77 eura s 9 % ročným úrokom\nz omeškania zo sumy 721.962,02 eura od 30. decembra 2009 do zaplatenia a zo sumy 39.837,75 eura\nod 20. januára 2012 do zaplatenia, e/ o náhradu škody v sume 863.109,-- eur s 9 % ročným úrokom z\nomeškania zo sumy 223.769,-- eur od 30. decembra 2009 do zaplatenia a zo sumy 639.340,-- eur od\n20. januára 2012 do zaplatenia. Skonštatoval, že vzhľadom k tomu, že rozhodnutie súdu v časti: a/ o\nzaplatenie sumy 6.383,20 eura s 9 % ročným úrokom z omeškania od 21. mája 2009 do zaplatenia\na s 3,982 % ročným úrokom zo sumy 63.782,12 eura od 21. mája 2009 do zaplatenia titulom vrátenia\nuhradených finančných prostriedkov podľa zmluvy č. 318/2007, b/ o zaplatenie sumy 23.136,16 eura s\n9 % ročným úrokom z omeškania od 30. decembra 2009 do zaplatenia titulom vrátenia preddavku na\nkúpnu cenu v zmysle zmluvy č. 319/2007, c/ o náhradu škody v sume 34.892,12 eura s 9 % ročným\núrokom z omeškania od 30. decembra 2009 do zaplatenia titulom náhrady ušlého zisku ku dňu 30. apríla\n2010, nevyžadovalo ďalšie dokazovanie a aj v intenciách nálezu ústavného súdu sa stalo nesporným,\no tejto časti žaloby rozhodol v zmysle § 213 CSP čiastočným rozsudkom, ktorým žalobe v tejto časti v\nplnom rozsahu vyhovel.\n9. S poukazom na body 12.2 až 12.06 odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR č. k. I.ÚS 184/2015-35,\nsúd prvej inštancie posúdil námietku premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume\n6.383,20 eura a v sume 23.136,16 eura, ako nedôvodnú, nakoľko od času, kedy právny dôvod plnenia\ndodatočne odpadol (vydanie rozhodnutia Ministerstva kultúry SR číslo: MK-1597/2009-51/3539 zo\ndňa 13. marca 2009), ku dňu podania žaloby (04. mája 2010), neuplynula štvorročná premlčacia\ndoba v zmysle § 397 ObchZ. Medzi stranami sporu bolo nesporné, že k uzavretiu kúpnej zmluvy\nv zmysle zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy č. 319/2007 nedošlo, a to z dôvodu zistenej\nnemožnosti zrealizovať predmetnú stavbu v súvislosti s rozhodnutím Ministerstva kultúry SR číslo:\nMK-1597/2009-51/3539 zo dňa 13. marca 2009, ktorým bolo archeologické nálezisko vyhlásené za\nnárodnú kultúrnu pamiatku. Vzhľadom k tomu, v intenciách bodu 12.3 odôvodnenia nálezu, v zmysle\n§ 292 ods. 5 ObchZ žalobcovi vzniklo právo na vrátenie zálohy v sume 23.136.16 eura, uhradenej\nv zmysle zmluvy č. 319/2007, keďže nedošlo k uzavretiu kúpnej zmluvy. Podľa názoru súdu prvej\ninštancie, označeným rozhodnutím sa zmenili okolnosti, z ktorých strany sporu vychádzali pri uzavretí\nzmluvy o budúcej zmluve do tej miery, že nebolo možné rozumne požadovať od zaviazanej strany,\naby kúpnu zmluvu uzavrela. Zmluvou o zriadení vecného bremena č. 318/2007 sa v zmysle § 151o\nods. l OZ zmluvné strany dohodli na zriadení vecného bremena v súlade s § 151n ods. 1 OZ, ktorého\npriamym predmetom bola, podľa čl. V zmluvy, povinnosť žalovaného strpieť pod povrchom pozemku:\n1. Umiestnenie podzemných parkovacích garáží a 2. Prevádzkovanie a údržbu podzemných garáží po\nich výstavbe. Podľa č. IV bodu 1 zmluvy č. 318/2007 mal oprávnený z vecného bremena právo na\nvýstavbu a prevádzkovanie podzemných garáží podľa štúdie „.Podzemná parkovacia garáž Trenčín centrum“ vypracovanej Ing. arch. Jozefom Gabrišom, Ing. arch. Matúšom Kollárom a Ing. arch. Pavlínou\nKašparovou z roku 2006. Nepriamym predmetom uvedeného vecného bremena bol pozemok, na ktorom\nbolo vecné bremeno zriadené, a to parc. č. XXX/XX, k.ú. U., vytvorený geometrickým plánom č. 67/2007,\novereným dňa 10. júla 2007, odčlenením z pozemkov parc. č. XXX/X, parc. č. XXXX/X a parc. č. XXXX/\nX. Súd prvej inštancie podotkol, že archeologické nálezisko sa v dobe vyhlásenia za národnú kultúrnu\npamiatku, nachádzalo podľa vyjadrenia Ministerstva kultúry SR zo dňa 07. decembra 2011, na parc.\nč. XXX/X, k.ú. U., pričom v súčasnosti sa nachádza na parc. č. XXX/XX, k.ú. U.. Podľa čl. VI zmluvy\nč. 318/2007 vecné bremeno bolo zriadené ako odplatné. Hodnota vecného bremena bola dohodnutá v\nsume 63.782,12 eura\n(1.921.500,-- Sk), ktorá bola žalobcom uhradená v dvoch splátkach, a to dňa\n24. októbra 2006 v sume 6.383,20 eura (192.300,-- Sk) a dňa 04. mája 2007 v sume 57.398,92 eura\n(1.729.200,--Sk). Vecné bremeno nadobudlo vecnoprávne účinky vkladom do katastra nehnuteľností.\nPo začatí zemných prác na predmetnom projekte došlo k objavu archeologického nálezu - vonkajšie\nopevnenie mesta Trenčín. Rozhodnutím Ministerstva kultúry SR, č. k. MK-l597/2009-51/3539 zo dňa 13.\nfebruára 2009 bolo nájdené archeologické nálezisko vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku. Medzi\nstranami sporu nebolo sporné, že v dôsledku vyhlásenia predmetného archeologického náleziska nebolo\nmožné na predmetnom pozemku postaviť podzemné garáže podľa štúdie ,,Podzemná parkovacia garáž\nTrenčín - centrum“. Mohlo dôjsť iba k stavbe iného, zmeneného, obdobného objektu, ktorý by mal inú\n\nkapacitu parkovacích miest. K dohode strán na stavbe takéhoto zmeneného objektu podzemných garáží\nvšak nedošlo. Vzhľadom k tomu mal súd prvej inštancie za preukázané, že vyhlásením archeologického\nnálezu za národnú kultúrnu pamiatku nastala trvalá zmena, v dôsledku ktorej už predmetný pozemok\nnemohol slúžiť potrebám žalobcu ako oprávneného z vecného bremena, deklarovaným v čl. IV bode\nI zmluvy č. 318/2007, teda na stavbu podzemné garáže podľa štúdie .,Podzemná parkovacia garáž\nTrenčín - centrum“. Námietku žalovaného, ktorý tvrdil, že na predmetnom pozemku bolo možné postaviť\nprojekt podzemných garáží, aj keď v zmenenej forme, keďže, podľa žalovaného, nebol dohodnutý\nkonkrétny objekt podzemných garáží, súd považoval za nedôvodnú, nakoľko v čl. IV bode 1 zmluvy\nč. 318/2007 bol dohodnutý konkrétny projekt (štúdia), podľa ktorého mali byť garáže postavené.\nUvedenému tvrdeniu žalovaného súd neprisvedčil aj z toho dôvodu, že logicky možno predpokladať, že\nak by žalobca v prípade, ak by nedošlo k archeologickému nálezisku, jednostranne zmenil projekt a napr.\nnavýšil kapacitu garáží, výšku objektu alebo jeho účel v neprospech žalovaného alebo obyvateľov mesta,\nžalovaný by takisto s takouto jednostrannou zmenou objektu nesúhlasil. Preto, aj za použitia výkladových\npravidiel obsiahnutých v § 266 ObchZ, súd ustálil, že práve za účelom zabránenia jednostranného\nrozhodnutia žalobcu o zmene stavby bol dohodnutý konkrétny projekt (štúdia), podľa ktorého mala byť\nstavba postavená. V súlade s čl. IV bod I a čl. V zmluvy č. 318/2007, predmetom vecného bremena bola\nteda povinnosť žalovaného strpieť pod povrchom predmetného pozemku umiestnenie, prevádzkovanie\na údržbu podzemných garáží podľa štúdie „Podzemná parkovacia garáž Trenčín - centrum“. V dôsledku\ntrvalej zmeny (vyhlásením archeologického náleziska za národnú kultúrnu pamiatku), pre ktorú už\npredmetný pozemok nemohol slúžiť potrebám žalobcu ako oprávneného z vecného bremena pre\numiestnenie, prevádzkovanie a údržbu podzemných garáží, ktoré mali byť postavené podľa predmetnej\nštúdie z roku 2006, uvedené vecné bremeno v zmysle § l51p ods. 2 OZ zaniklo. Zmluvou o zriadení\nvecného bremena č. 318/2007 teda vznikla žalovanému povinnosť strpieť pod povrchom predmetného\npozemku umiestnenie, prevádzkovanie a údržbu podzemných garáží (vecné bremeno ako ťarcha) a\nžalobcovi právo správať sa určitým spôsobom (právo zodpovedajúce vecnému bremenu) pripúšťajúce\ntrvalý výkon, pričom vecnoprávne účinky vecného bremena nastali vkladom do katastra nehnuteľností.\nŽalovanému na základe zmluvy o zriadení vecného bremena teda vznikol záväzok strpieť obmedzenie\njeho vlastníckeho práva k predmetnému pozemku vo forme vecného bremena, ktorý mu, ako určitá\nhospodárska ujma, bol kompenzovaný dohodnutou odplatou v sume 63.782,12 eura (1.921.500,-- Sk),\nktorá predstavovala dohodnutú hodnotu vecného bremena. V dôsledku vyhlásenia archeologického\nnáleziska za národnú kultúrnu pamiatku po uzavretí zmluvy o zriadení vecného bremena č. 318/2007\nžalovaný už nemohol plniť svoj záväzok zo zmluvy, keďže predmetný pozemok ako nepriamy predmet\nvecného bremena už nebol spôsobilý na umiestnenie a prevádzkovanie podzemných garáží podľa\nštúdie z roku 2006. Zároveň zánikom vecného bremena zaniklo vecné právo dohodnuté v zmluve č.\n318/2007, ktoré predstavovalo záväzok žalovaného z vecného bremena a zo zmluvy o zriadení vecného\nbremena. Z uvedeného je zrejmé, že okrem zániku vecného bremena, došlo aj k zániku nesplneného\nzáväzku žalovaného, vyplývajúceho mu zo zmluvy o zriadení vecného bremena č. 318/2007 v dôsledku\ndodatočnej nemožnosti plnenia v zmysle § 575 ods. 1 OZ.\n10. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam vznikol podľa okresného súdu žalobcovi v zmysle § 354 a\n§ 351 ods. 2 ObchZ nárok na vrátenie finančných prostriedkov v sume 6.383,20 eura, ktoré uhradil\nžalovanému na základe zmluvy č. 318/2007. V zmysle § 351 ods. 2 a § 502 ods. 1 ObchZ zaviazal\nsúd žalovaného aj na zaplatenie 3,982 % ročných úrokov z omeškania zo sumy 63.782,12 eura od\n21. mája 2010 do zaplatenia. Výška takto uplatnených úrokov nepresahuje výšku obvyklých úrokov\npožadovaných za úvery, ktoré poskytovali banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia predmetnej\nzmluvy. Žalobca v žalobe poukazoval na to, že plnenie poskytnuté na základe zmluvy č. 318/2007 (t. j.\nprávo zodpovedajúce vecnému bremenu), v dôsledku vyhlásenia archeologického náleziska za národnú\nkultúrnu pamiatku, trpelo neodstrániteľnou vadou v zmysle § 507 OZ, v dôsledku čoho mu malo podľa §\n504 OZ vzniknúť právo zrušiť zmluvu č. 318/2007, čo aj urobil listom zo dňa 30. apríla 2009. Toto tvrdenie\nvšak v konaní nepreukázal. V zmysle § 499 OZ, vznik zodpovednosti za vady predpokladá prenechanie\nveci, ktorá bola predmetom zmluvy inému za odplatu, z čoho vyplýva, že vady v zmysle tohto ustanovenia\nsa viažu k veci. Súd prvej inštancie poukázal na § 118 ods. l a § l19 ods. 1 OZ a konštatoval, že\nObčiansky zákonník právo zodpovedajúce vecnému bremenu nedefinuje ako vec. Uviedol ďalej, že pri\nobchodných záväzkových vzťahoch je úprava zodpovednosti za vady prispôsobená jednotlivým typom\nzmlúv, pričom sa tu uplatní obligatórne úprava Obchodného zákonníka ako lex specialis k všeobecnej\núprave vykonanej v § 488 a nasl. OZ (bod 9.1 odôvodnenia nálezu ústavného súdu), čo žalobca pri\nposudzovaní právneho vzťahu strán nerešpektoval. Okrem toho, v tomto prípade vecné bremeno zaniklo\nzo zákona v dôsledku trvalej zmeny, a preto nemožno (v prípade, že by súd akceptoval právny názor,\n\npodľa ktorého sa v zmysle § 499 OZ za vec považuje aj plnenie zo záväzku), uvažovať o vadách práv\nzo zaniknutého vecného bremena, a to ani za použitia § 853 ods. 1 OZ. Zo žaloby tiež nie je zrejmé, za\naké konkrétne vady plnenia zo zmluvy o zriadení vecného bremena si žalobca uplatnil zodpovednosť\nžalovaného za vady. Okrem toho, zodpovednosť za vady vyplývajúca z § 499 až 510 OZ má všeobecnú\npovahu, uplatní sa len vtedy, keď zákon pri úprave jednotlivých záväzkov neustanovuje niečo iné. Pri\nvecnom bremene však v zmysle § 151p ods. 2 OZ v prípade, ak plnenie z vecného bremena v dôsledku\ntrvalej zmeny už nemôže slúžiť potrebám oprávnenej osoby z vecného bremena, nastáva zánik vecného\nbremena zo zákona a teda nemožno v tomto prípade uplatňovať práva zo zodpovednosti za vady veci.\nVzhľadom k uvedeným skutočnostiam súd prvej inštancie považoval v zmysle § 39 OZ zrušenie zmluvy\nzriadení vecného bremena žalobcom za neplatné pre jeho rozpor s § 151 ods. 2 OZ, nakoľko v prípade\ntrvalej zmeny, kvôli ktorej už nemôže vec slúžiť potrebám oprávnenej osoby, vecné bremeno zaniká,\na teda nemožno aplikovať § 507 ods. 1 vetu prvú OZ, preto žalobca nebol oprávnený domáhať sa\nzrušenia zmluvy č. 318/2007. Žalovaný finančné prostriedky, ktoré mu žalobca uhradil na základe zmlúv\nč. 318/2007 a č. 319/2007, doteraz žalobcovi nevráti1, je teda so splnením tohto záväzku v omeškaní,\nna základe čoho súd v zmysle § 365, § 369 ods. l ObchZ v znení účinnom do 31. januára 2013 zaviazal\nžalovaného aj na zaplatenie 9 % ročných úrokov z omeškania zo sumy 6.383,20 eura od 21. mája 2009\ndo zaplatenia a zo sumy 23.136,16 eura od 30. decembra 2009 do zaplatenia. Vzhľadom k tomu. že\nžalovaný v konaní neoznačil, ani nepreukázal dôvody, ktoré by ho tejto zodpovednosti za škodu zbavili,\nzaviazal súd prvej inštancie v zmysle § 442 ods. 1 OZ žalovaného na náhradu ušlého zisku žalobcu v\nsume 34.892,12 eura. Konajúci súd podotkol, že nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného\nstyku, pokiaľ si žalobca uplatnil z nevrátených platieb úroky z omeškania v zákonom stanovenej výške\na zároveň náhradu škody titulom ušlého zisku, ktorý si uplatnil vo výške priemernej úrokovej sadzby\nobchodných bánk. Žalovaný je so zaplatením sumy 34.892,12 eura v omeškaní, preto súd prvej inštancie\nv zmysle § 365, § 369 ods. 1 ObchZ v znení účinnom do 31. januára 2013 zaviazal žalovaného aj\nna zaplatenie 9 % ročných úrokov z omeškania zo sumy 34.892,12 eura od 30. decembra 2009 do\nzaplatenia.\n11. O náhrade trov konania v čiastočnom rozsudku rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP\ntak, že žalobcovi priznal 100 % náhradu trov konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.\n12. Ďalším, medzitýmnym rozsudkom č. k. 38Cb/130/2010-1154, rozhodol Okresný súd Trenčín dňa 10.\nnovembra 2016 o tom, že uznal žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody za obdobie od 01. októbra\n2009 do 31. decembra 2011, titulom náhrady skutočnej škody a ušlého zisku, čo do právneho základu za\ncelkom opodstatnený (I. výrok). Vo výroku II. vyslovil, že o výške nároku na náhradu škody a o náhrade\ntrov v tejto časti konania o náhradu škody, bude rozhodnuté v konečnom rozsudku.\n13. Súd prvej inštancie svoje medzitýmne rozhodnutie právne odôvodnil poukazom na § 56 ods. 6\nzákona č. 38/1993 Z. z., § 261 ods. 2, 6, § 267 ods. 1, § 59a ods. 1, § 324 ods. 1, § 575 ods. 1, 2, § 353,\n§ 354, § 757, § 373, § 374, § 379, § 380, § 381, § 268 ObchZ, § 37 ods. 1, § 39 ods. 1, § 151n ods. 1,\n2, § 151o ods. l, § 151p ods. 1, 2, § 575 ods. 1, 2, § 488, § 489, § 490 ods. 1, § 494, § 559 ods. 2, §\n499, § 504, § 507 ods. 1, § 510, § 415 a § 420 ods. 1 OZ.\n14. V odôvodnení medzitýmneho rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že v časti konania o náhradu\nškody v sume l.624.908,70 eura s príslušenstvom za obdobie od 01. októbra 2009 do 31. decembra\n2011 rozhodol podľa § 214 ods. 1 CSP medzitýmnym rozsudkom, nakoľko určenie výšky náhrady škody\nvyžaduje podrobné a časovo náročné dokazovanie, pričom sa javí byť účelné v prvom rade ustálenie\notázky opodstatnenosti nároku na náhradu škody.\n15. Z odôvodnenia medzitýmneho rozsudku ďalej vyplýva, že žalobca sa v žalobe domáhal v súvislosti\nso zmluvou č. 318/2007 o zriadení vecného bremena, náhrady škody v sume 1.624.908,70 eura na\nzáklade zmluvy č. 318/2007, pozostávajúcej zo skutočnej škody v sume 761.799,77 eura a ušlého zisku v\nsume 863.109,-- eur. Rozsudkom Okresného súdu Trenčín č. k. 38Cb/l30/20l0-832 zo dňa 20. júna 2012,\nv spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu, bola žaloba v časti o náhradu škody v sume\n1.624.908,70 eura s príslušenstvom zamietnutá. Následne bol vo veci vydaný nález Ústavného súdu\nSR č. k. I.ÚS 184/2015-35 zo dňa 26. augusta 2015, ktorým bol označený rozsudok súdu prvej inštancie\nv zamietajúcej časti, teda aj v časti o náhradu škody o zaplatenie l.624.908,70 eura s príslušenstvom,\nzrušený, aj v spojení s v tejto časti potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu.\n\n16. Odôvodnenie medzitýmneho rozsudku je sčasti identické s odôvodnením čiastočného rozsudku,\nktoré je zhrnuté v bodoch 1. až 11. tohto odôvodnenia, a preto dovolací súd na tieto identické dôvody\nodkazuje, nebude ich opakovať, ale uvádza ďalšie (osobitné) dôvody, ktorými súd prvej inštancie\nodôvodňoval svoje medzitýmne rozhodnutie. Súd prvej inštancie v medzitýmnom rozsudku ďalej\nuviedol, že v zmysle § 353 ObchZ vznikol žalobcovi nárok na náhradu škody spôsobenej žalobcovi,\na preto je žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody za obdobie od 1. októbra 2009 do 31.\ndecembra 2011 titulom náhrady skutočnej škody, vrátane vynaložených nákladov a ušlého zisku, čo do\nprávneho základu celkom opodstatnený. Súd uviedol, že ide o objektívnu zodpovednosť s možnosťou\nliberácie podľa všeobecnej úpravy obsiahnutej v § 373 a nasl. ObchZ. Povinnosť nahradiť škodu\nvzniká nemožnosťou plnenia. Pre vznik zodpovednosti za škodu v zmysle § 353 ObchZ postačuje,\nak v dôsledku dodatočnej nemožnosti vznikla veriteľovi škoda. Podľa § 379 ObchZ sa nahrádza\nskutočná škoda a ušlý zisk. Podľa § 380 ObchZ za škodu sa považuje tiež ujma, ktorá poškodenej\nstrane vznikla tým, že musela vynaložiť náklady v dôsledku porušenia povinnosti druhej strany. V\nkonaní neboli preukázané okolnosti vylučujúce zodpovednosť žalovaného za žalobou uplatnenú škodu\nv zmysle § 374 ObchZ, nakoľko žalovaný na základe záväzného stanoviska Krajského pamiatkového\núradu k projektovej dokumentácii, ale aj lokality, v ktorej sa predmetný pozemok nachádzal (blízkosť\nTrenčianskeho hradu) a okolité archeologické nálezy, mohol v čase vzniku záväzku predvídať možnosť\narcheologického nálezu takého významu, že môže byť vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Súd\nprvej inštancie výstavbu podzemných garáží neposúdil ako porušenie prevenčnej povinnosti v zmysle\n§ 415 OZ, nakoľko účelom predmetných zmlúv bola výstavba garáží a ich prevádzkovanie, a to aj za\npredpokladu archeologických nálezov, s čím boli obe strany uzrozumené, a teda začiatok výstavby\ngaráží neznamená porušenie prevenčnej povinnosti. Podľa názoru súdu však v čase uzavretia zmlúv a\nvýstavby garáží nebolo možné od žalobcu rozumne žiadať, aby nezačal s výstavbou kvôli predpokladu\narcheologických nálezísk. Ustanovenie § 415 OZ neukladá povinnosť predvídať každý v budúcnosti\nmožný vznik škody. Označené ustanovenie má na mysli prevenčnú povinnosť pri odvrátení priamo\nhroziacej škody. V dôsledku platnosti predmetných zmlúv súd prvej inštancie nemohol uplatnený nárok\nsubsumovať pod § 268 ObchZ. Podotkol, že žalovaný v súvislosti s uplatnenou náhradou škody dal\ndo pozornosti súdu ustanovenia § 356 a § 357 ObchZ o zmarení účelu zmluvy. Ide o ustanovenia,\nktoré majú veľmi blízko k právnej úprave nemožnosti plnenia. Najčastejšie pôjde o právnu udalosť,\nktorá síce nemusí mať za následok nemožnosť plnenia, ale bude znamenať nemožnosť dosiahnutia\núčelu uzavretej zmluvy. Vzhľadom k tomu, že v konaní bola preukázaná dodatočná nemožnosť plnenia,\nsúd považoval túto námietku žalovaného za právne irelevantnú. Zrušenie zmluvy o zriadení vecného\nbremena žalobcom považoval v zmysle § 39 OZ za neplatné pre jeho rozpor s § 151 ods. 2 OZ, nakoľko\nv prípade trvalej zmeny, kvôli ktorej už nemôže vec slúžiť potrebám oprávnenej osoby, vecné bremeno\nzaniká, a teda nemožno aplikovať § 507 ods. 1 prvej vety OZ. Žalobca preto nebol oprávnený domáhať\nsa zrušenia zmluvy č. 318/2007. Námietku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalovaného v konaní\nsúd prvej inštancie posúdil ako nedôvodnú a v tejto súvislosti poukázal na bod 11.4 odôvodnenia nálezu\nÚstavného súdu SR. Mal za nesporné, že dňa 04. septembra 2007 uzavrela TATRA REAL, a.s., IČO\n31 396 437 so žalovaným zmluvu č. 143/2007 o zriadení vecného bremena a zmluvu č. 144/2007 o\nuzatvorení budúcej kúpnej zmluvy, ktoré mali rovnaký predmet a ich obsahom boli rovnaké zmluvné\npráva a povinnosti ako v zmluvách č. 318/2007 a č. 319/2007, uzavretých medzi stranami sporu. Z\nhľadiska obligačných, ako aj vecnoprávnych účinkov týchto zmlúv, ide o samostatné právne vzťahy,\nktoré sa navzájom nevylučujú, ani nepodmieňujú. Existencia zmlúv č. 143/2007 a č. 144/2007 žiadnym\nspôsobom nebránila uzavretiu zmlúv č. 3l8/2007 a č. 319/2007, ani nespôsobila ich neplatnosť. Žalobca\nv konaní odvodzuje žalobou uplatnené práva zo zmlúv č. 3l8/2007 a č. 319/2007. Súd mal za nesporné,\nže žalobca je zmluvnou stranou zmlúv č. 318/2007 a č. 319/2007, čo preukazuje jeho aktívnu vecnú\nlegitimáciu v spore. Žalovaný v konaní namietal, že platby na základe zmlúv č. 318/207 a č. 319/2007\nneuhradil žalobca, ale TATRA REAL, a.s., v dôsledku čoho žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu v\nspore o vydanie bezdôvodného obohatenia (vrátenie uhradených platieb). Aj túto námietku žalovaného\nsúd prvej inštancie posúdil ako neopodstatnenú. Podľa čl. VI bodu 2 zmluvy č. 318/2007, dohodnutú\nhodnotu vecného bremena v sume 63.782,12 eura (1.921.500,-- Sk) zaplatila spoločnosť TATRA REAL,\na.s. za oprávneného z vecného bremena, ktorým bol žalobca. Podľa čl. V bodu 2 zmluvy č. 319/2007\nspoločnosť TATRA REAL, a.s. zaplatila za budúceho kupujúceho, ktorým bol žalobca, formou preddavku\n80 % dohodnutej kúpnej ceny. t. j. 185.089,30 eura (5.576.000,-- Sk). Z uvedeného vyplýva, že odplatu\nza zriadenie vecného bremena, ako aj preddavok na kúpnu cenu uhradil žalobca, čo potvrdil aj žalovaný\npodpisom predmetných zmlúv, čo opätovne potvrdzuje aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore. To,\nže v skutočnosti poskytla žalovanému finančné prostriedky zodpovedajúce výške odplaty a preddavku\nTATRA REAL, a.s., je vo vzťahu k aktívnej vecnej legitimácii žalobcu v spore bezpredmetné, nakoľko\n\npovinnosť uhradiť odplatu a preddavok vznikla v zmysle zmlúv č. 318/2007 a č. 319/2007 žalobcovi,\nktorý ju splnil, čo potvrdzujú zmluvy v citovaných článkoch. Dôkazom toho je aj Dohoda o úhrade platieb\nuskutočnených zo Zmluvy o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy a zriadení vecného bremena zo dňa\n10. decembra 2008, uzavretá medzi žalobcom a TATRA REAL, a.s., ktorej predmetom bola podľa jej\nčl. II úprava práv a povinností zmluvných strán v súvislosti s uhradením platieb TATRA REAL, a.s.\nza žalobcu, a to hodnoty vecného bremena a preddavku na kúpnu cenu, uhradených spoločnosťou u\nTATRA REAL, a.s. na základe zmlúv č. 143/2007 a č. 144/2007. Strany Dohody sa dohodli, že žalobca\nuhradí spoločnosti TATRA REAL, a.s. finančné prostriedky, ktoré spoločnosť za neho uhradila. Aj Dohoda\npotvrdzuje, že žalobca uhradil odplatu a preddavok na základe zmlúv č. 318/2007 a č. 319/2007, a\nteda žalovaný sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu. Vzhľadom k tomu, že žalobca nenadobudol na\nzáklade tejto Dohody žiadny majetok, nevzťahuje sa na túto Dohodu ustanovenie § 59a ObchZ v znení\núčinnom do 07. novembra 2008. Okrem toho, Dohoda v tomto konaní slúži iba ako dôkaz preukazujúci\nplnenie žalobcu zo zmlúv č. 318/2007 a č. 319/2007, teda TATRA REAL, a.s. v tejto zmluve potvrdzuje\núhrady žalobcu na základe zmlúv č. 318/2007 a č. 319/2007, ktorých nie je zmluvnou stranou, a preto\nje účinnosť Dohody vo vzťahu k preukazovanej skutočnosti právne irelevantná. Vzhľadom k uvedeným\nskutočnostiam je vo vzťahu k predmetu sporu, v ktorom si žalobca uplatňuje práva na základe zmlúv č.\n318/2007 a č. 319/2007, bezpredmetné aj postúpenie pohľadávok zo zmlúv č. 144/2007 a č. 143/2007\nz TATRA REAL, a.s. na žalobcu, ktorého dôkazom je oznámenie o postúpení pohľadávok zo dňa 14.\naugusta 2008.\n17. Na včas podané odvolanie žalovaného z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d/ a h/ CSP proti\nčiastočnému rozsudku súdu prvej inštancie č. k. 38Cb/130/2010-1114 zo dňa 10. novembra 2016,\nKrajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po preskúmaní veci v rozsahu podaného odvolania podľa § 379\na § 380 ods. 1, 2 CSP, rozsudkom\nč. k. 16Cob/22/2017-1303 zo dňa 13. júna 2018 (v poradí druhý\nodvolací rozsudok), bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. l CSP, prvoinštančný čiastočný\nrozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd, aplikujúc § 380 ods. 2 CSP,\nnezistil v konaní procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/\na b/ CSP. Konštatoval, že postupom súdu prvej inštancie nedošlo k odňatiu možnosti žalovaného konať\npred súdom a od 01. 07. 2016 k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý znemožnil strane\nuskutočniť jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\nV súlade s § 387 ods. 3 CSP ďalej konštatoval, že súd prvej inštancie sa vysporiadal s podstatnými\nvyjadreniami strán sporu, preto postup odvolacieho súdu podľa tohto ustanovenia neprichádzal do\núvahy.\n18. V tomto smere poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 78/2005. Odvolací súd dospel\nk záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami\na dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 CSP, zo zisteného\nskutkového stavu vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s požiadavkami\n§ 120 ods. 2 O. s. p. (pozn. správne malo znieť „§ 220 ods. 2 CSP“, keďže prvoinštančný súd aplikoval\nustanovenia nového procesného predpisu účinného od 01. 07. 2015).\n19. Vo vzťahu k rozhodnutiu o odvolaní žalovaného bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1\nCSP, odvolací súd odkazom na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 2/2014 z 23. 01. 2014,\nosobitne zdôraznil, že dôležitý verejný záujem zákon nedefinuje a ani nešpecifikuje a je vecou súdu\nposúdiť, či vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu ide v danej veci o dôležitý verejný záujem alebo\nnie. V danej veci sa odvolaním napadnuté rozhodnutie týka posúdenia náhrady škody a ušlého zisku\nvyplývajúceho zo zmluvného vzťahu - investičného zámeru spočívajúceho vo vybudovaní podzemných\ngaráží a nadzemného objektu na N. ulici v U., čo odvolací súd neposúdil ako dôležitý verejný záujem.\n20. Odvolací súd ani jednu vecnú odvolaciu námietku žalovaného nevyhodnotil ako opodstatnenú a\ndôvodnú. Nestotožnil sa s odvolacím tvrdením žalovaného, že v prejednávanej veci ide o prekážku res\niudicata (keď rozhodnutím sp. zn. 38Cb/130/2010 zo dňa 20. júna 2012, v spojení s rozsudkom Krajského\nsúdu v Trenčíne sp. zn. 16Cob/126/2012 zo dňa 16. septembra 2014 v časti o zaplatenie 225.492,92\neura s príslušenstvom, bolo žalobe v tejto časti vyhovené a rozsudky nadobudli právoplatnosť). Žalovaný\ntvrdil, že súd prvej inštancie mal povinnosť vychádzať z už právoplatne vyriešenej predbežnej otázky o\ntom, že zmluva o budúcej zmluve č. 319/2007 a zmluva o zriadení vecného bremena č. 318/2007 sú\nneplatné a vzťah medzi žalobcom a žalovaným je občiansko-právnym vzťahom.\n\n21. Odvolací súd poukázal na § 230 CSP (predtým § 159 ods. 3 O. s. p.), ktorého ustanovenie zakotvuje\nzásadu prekážky rozhodnutej veci - res iudicata, podľa ktorej, ak sa vo veci právoplatne rozhodlo,\nnemôže sa prejednávať a rozhodovať znova. Zdôraznil, že predmetná zásada sa môže uplatniť až po\nsplnení dvoch predpokladov, a to a/ predpokladu totožnosti predmetu konania, t. z. že ide o totožný nárok\nuplatnený z totožného skutkového základu, b/ predpokladu totožnosti strán v novom konaní, v ktorom\nbudú vystupovať rovnaké strany ako v konaní, v ktorom už bolo vydané právoplatné rozhodnutie bez\nohľadu na procesné postavenie strán. Odvolací súd konštatoval, že nebola splnená podmienka nového\nkonania, pretože stále ide o to isté konanie, čo vyplýva aj zo spisovej značky. Na rozhodnutia, na ktoré\npoukazoval žalovaný v odvolaní [rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší\nsúd SR“, „najvyšší súd“ alebo „NS SR“) sp. zn. 3Sžp/23/2009 zo dňa 16. apríla 2009 a nález ÚS SR sp.\nzn. IV.ÚS 331/2008 zo dňa 26. februára 2009], nemohol odvolací súd prihliadnuť z dôvodu, že sa v nich\njednalo o špecifické prípady, ktoré nemajú súvis s predmetom sporu tohto konania. Odvolací súd preto\nuzavrel, že sa nejedná o prípad res iudicata.\n22. Vo vzťahu k nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 184/ 2015 zo dňa 26. augusta 2015, na\nktorý poukazoval žalovaný v odvolaní v tom zmysle, že ústavný súd nedodržal Ústavu SR a zákony,\nkeď si prisvojil právo posudzovať to, čo patrí do právomoci všeobecných súdov (dôsledkom čoho bola\nposudzovaná platnosť, resp. neplatnosť právnych úkonov, ako aj premlčanie), odvolací súd vzhľadom\nna článok 127 ods. 2 Ústavy SR uviedol, že právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne\nzáväzné, čo do výroku aj odôvodnenia a všeobecné súdy sú viazané právnym názorom Ústavného\nsúdu SR a musia ho rešpektovať. Nerešpektovanie právneho názoru Ústavného súdu SR vyjadreného\nv zrušujúcom náleze by bolo porušením základného práva strany sporu na súdnu ochranu a inú právnu\nochranu.\n23. Žalovaný v podaní zo dňa 27. decembra 2017, označenom ako „Doplnenie dôkazu“ k odvolaniu proti\nčiastočnému rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 10. novembra 2016, ktorým doplnil odvolanie zo dňa\n1. decembra 2016, oznámil odvolaciemu súdu, že pred nedávnom získal kópiu listiny žalobcu zo dňa\n13. februára 2015, o ktorej nemal vedomosť a ktorou sa žalobca domáha zaplatenia náhrady podľa §\n127 ods. 3 Stavebného zákona, pričom ide o takmer identickú výšku škody a rovnaké položky. Podľa\nžalovaného došlo medzičasom k posunu, keď v nadväznosti na rozsudok Najvyššieho súdu SR bolo\nstavebné povolenie na stavbu právoplatne zrušené a s poukazom na čl. 20 ods. 4 Ústavy SR žalovaný\nnemôže niesť zodpovednosť za nemožnosť výstavby zamýšľanej stavby podľa stavebného práva, ani\npodľa predpisov občianskeho práva. Aj v tomto podaní žalovaný uviedol, že považuje názor súdu prvej\ninštancie o dôvodnosti nároku na náhradu škody, za mylný a nezákonný.\n24. Odvolací súd vo vzťahu k uvedenej námietke žalovaného uviedol, že konanie vedené pred Okresným\núradom Trenčín, odbor výstavby a bytovej politiky podľa § 127 ods. 3 Stavebného zákona, má iný\nprávny základ, ako konanie začaté na súde podľa § 137 CSP (pôvodne podľa § 80 O. s. p.). Predmetom\nžaloby je splnenie povinnosti žalovaného zo záväzkového vzťahu, a teda ide o vzťahy súkromného\npráva. Pokiaľ sú predmetom konania i náklady na realizáciu projektu, tieto si žalobca uplatnil z titulu\nnáhrady škody v dôsledku porušenia zmluvnej povinnosti žalovaného a nie podľa § 127 ods. 3 zákona č.\n50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku, v dôsledku zrušenia stavebného povolenia.\nNaviac, konanie na príslušnom stavebnom úrade nie je skončené, nakoľko v spise sa nenachádza\ndôkaz o skončení konania. V tomto konaní žalobcovi doposiaľ neboli priznané žiadne nároky, preto\nide o predčasné tvrdenia žalovaného, na ktoré odvolací súd nemohol prihliadať, a to aj vzhľadom na\nrozhodnutie č. k. 38Cb/130/2010-278 zo dňa 14. júna 2011, podľa ktorého vec patrí do právomoci súdu.\nNa základe uvedeného vyhodnotil odvolací súd tvrdenie žalovaného za nedôvodné a neopodstatnené.\n25. Odvolací súd sa v ďalšom zaoberal aj námietkou žalovaného týkajúcou sa dodatočnej nemožnosti\nplnenia a dôsledkov zániku záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ktorú vyhodnotil ako\nnedôvodnú a odkázal na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v bodoch 76, 77, 78, 79, 80, 81,\n82, ako aj na správnu aplikáciu ustanovenia § 151p ods. 2 OZ prvoinštančným súdom. S odôvodnením\njeho rozhodnutia sa stotožnil v celom rozsahu a na zdôraznenie jeho správnosti doplnil, že medzi\nstranami sporu nebolo sporné, že dňa 11. apríla 2008 uzavreli písomne zmluvu č. 318/2007 o zriadení\nvecného bremena a zmluvu č. 319/2007 o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy. Podľa odôvodnenia nálezu\nÚstavného súdu SR, zmluvné vzťahy sporu sa majú posudzovať podľa Obchodného zákonníka, preto\nvznesená námietka premlčania na vydanie bezdôvodného obohatenia je nedôvodná, keď nárok žalobcu\nbol uplatnený v štvorročnej premlčacej dobe v súlade s § 397 ObchZ. Podľa názoru Ústavného súdu\n\nSR, s ktorým sa odvolací súd stotožnil, lehota na vrátenie plnenia začala plynúť, keď právny dôvod\ndodatočne odpadol, v danom prípade od 13. marca 2009, kedy bolo archeologické nálezisko vyhlásené\nza národnú kultúrnu pamiatku. Keďže žaloba bola podaná na súd dňa 04. mája 2010, bola podaná včas\nK vydaniu bezdôvodného obohatenia poskytnutého na základe zmlúv medzi žalobcom a žalovaným,\nodvolací súd uviedol, že tieto nároky žalobcu podľa záväzného právneho názoru nálezu Ústavného\nsúdu SR vyplývajú zo záväzkového vzťahu a z vykonaného dokazovania a v danom prípade neexistuje\nprekážka res iudicata.\n26. Odvolací súd sa zaoberal aj námietkou žalovaného, ktorá sa týka náhrady ušlého zisku z\nneoprávnene zadržiavaných platieb žalobcu zo strany žalovaného a ustálil, že tento nárok žalobcu je\noprávnený a bol priznaný v nadväznosti na uplatnené a priznané bezdôvodné obohatenie, v súlade s\nnálezom Ústavného súdu SR.\n27. Za skutkovo a právne správny vyhodnotil odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti\nvýroku o náhrade trov konania podľa § 255 ods. 1 CSP. Doplnil, že žalobca bol v konaní úspešný, pričom\nmiera úspechu vo veci závisí od výroku meritórneho rozhodnutia.\n28. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP\nv spojení § 396 ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania 100 % s\ntým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.\n29. Na včas podané odvolanie žalovaného z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d/ a h/ CSP\nproti medzitýmnemu rozsudku súdu prvej inštancie, Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po\npreskúmaní veci v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP, rozsudkom č. k.\n16Cob/23/2017-1318 zo dňa 13. júna 2018, bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. l CSP,\nprvoinštančný medzitýmny rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.\n30. Odvolací súd, aplikujúc § 380 ods. 2 CSP, nezistil v konaní procesné vady zakladajúce dôvody\npre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP. Konštatoval, že postupom súdu prvej\ninštancie nedošlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom a od 01. 07. 2016 k takému\nnesprávnemu procesnému postupu, ktorý znemožnil strane uskutočniť jej patriace procesné práva v\ntakej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V súlade s § 387 ods. 3 CSP ďalej\nkonštatoval, že súd prvej inštancie sa vysporiadal s podstatnými vyjadreniami strán sporu, preto postup\nodvolacieho súdu podľa tohto ustanovenia neprichádzal do úvahy. V tomto smere poukázal na uznesenie\nÚstavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 78/2005. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal\ndokazovanie dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil\nv súlade so zásadami podľa § 191 CSP, zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver a\nsvoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s požiadavkami § 120 ods. 2 O. s. p. (správne malo znieť „§ 220\nods. 2 CSP“, keďže prvoinštančný súd aplikoval ustanovenia nového procesného predpisu účinného od\n01. 07. 2015).\n31. Vo vzťahu k rozhodnutiu o odvolaní žalovaného bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1\nCSP, odvolací súd odkazom na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 2/2014 z 23. 01. 2014,\nosobitne zdôraznil, že dôležitý verejný záujem zákon nedefinuje a ani nešpecifikuje a je vecou súdu\nposúdiť, či vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu ide v danej veci o dôležitý verejný záujem alebo\nnie. V danej veci sa odvolaním napadnuté rozhodnutie týka posúdenia náhrady škody a ušlého zisku\nvyplývajúceho zo zmluvného vzťahu - investičného zámeru spočívajúceho vo vybudovaní podzemných\ngaráží a nadzemného objektu na N. ulici v U., čo odvolací súd neposúdil ako dôležitý verejný záujem.\n32. Odvolací súd odvolacie námietky žalovaného vyhodnotil ako neopodstatnené a nedôvodné.\nNestotožnil sa s odvolacím tvrdením žalovaného, že v prejednávanej veci ide o prekážku res iudicata\n(keď rozhodnutím sp. zn. 38Cb/130/2010 zo dňa 20. júna 2012, v spojení s rozsudkom Krajského súdu\nv Trenčíne sp. zn. 16Cob/126/2012 zo dňa 16. septembra 2014 v časti o zaplatenie 225.492,92 eura s\npríslušenstvom, bolo žalobe v tejto časti vyhovené a rozsudky nadobudli právoplatnosť). Žalovaný tvrdil,\nže súd prvej inštancie mal povinnosť vychádzať z už právoplatne vyriešenej predbežnej otázky o tom,\nže zmluva o budúcej zmluve č. 319/2007 a zmluva o zriadení vecného bremena č. 318/2007 sú neplatné\na vzťah medzi žalobcom a žalovaným je občiansko-právnym vzťahom.\n\n33. Odvolací súd poukázal na § 230 CSP (predtým § 159 ods. 3 O. s. p.), ktorého ustanovenie zakotvuje\nzásadu prekážky rozhodnutej veci - res iudicata, podľa ktorej, ak sa vo veci právoplatne rozhodlo,\nnemôže sa prejednávať a rozhodovať znova. Zdôraznil, že predmetná zásada sa môže uplatniť až po\nsplnení dvoch predpokladov, a to a/ predpokladu totožnosti predmetu konania, t. z. že ide totožný nárok\nuplatnený z totožného skutkového základu, b/ predpokladu totožnosti strán v novom konaní, v ktorom\nbudú vystupovať rovnaké strany ako v konaní, v ktorom už bolo vydané právoplatné rozhodnutie bez\nohľadu na procesné postavenie strán. Odvolací súd konštatoval, že nebola splnená podmienka nového\nkonania, pretože stále ide o to isté konanie, čo vyplýva aj zo spisovej značky. Na rozhodnutia, na ktoré\npoukazoval žalovaný v odvolaní (rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžp/23/2009 zo dňa 16. apríla 2009 a nález\nÚS SR sp. zn. IV.ÚS 331/2008 zo dňa 26. februára 2009), nemohol odvolací súd prihliadnuť z dôvodu,\nže sa v nich jednalo o špecifické prípady, ktoré nemajú súvis s predmetom sporu tohto konania. Odvolací\nsúd preto uzavrel, že sa nejedná o prípad res iudicata.\n34. Vo vzťahu k nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 184/ 2015 zo dňa 26. augusta 2015, na\nktorý poukazoval žalovaný v odvolaní v tom zmysle, že ústavný súd nedodržal Ústavu SR a zákony,\nkeď si prisvojil právo posudzovať to, čo patrí do právomoci všeobecných súdov (dôsledkom čoho bola\nposudzovaná platnosť resp. neplatnosť právnych úkonov, ako aj premlčanie), odvolací súd vzhľadom\nna článok 127 ods. 2 Ústavy SR uviedol, že právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne\nzáväzné, čo do výroku aj odôvodnenia a všeobecné súdy sú viazané právnym názorom Ústavného\nsúdu SR a musia ho rešpektovať. Nerešpektovanie právneho názoru Ústavného súdu SR vyjadreného\nv zrušujúcom náleze by bolo porušením základného práva strany sporu na súdnu ochranu a inú právnu\nochranu.\n35. Žalovaný v podaní označenom ako „Doplnenie dôkazu“ k odvolaniu proti medzitýmnemu rozsudku\nvo vzťahu k vzniku škody, doplnil odvolanie zo dňa 1. decembra 2016, a to o návrh na začatie konania\no náhradu nákladov zo dňa 13. februára 2015, ktorý podal žalobca na Pamiatkový úrad SR spolu\ns rozsudkom NS SR sp. zn. 8Sžo/4/2016 zo dňa 30. marca 2017. Podľa žalovaného bolo stavebné\npovolenie na stavbu právoplatne zrušené a žalobca si v tomto osobitnom konaní uplatňuje náhradu\nnákladov na prípravu a uskutočnenie stavby podľa § 127 ods. 3 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom\nplánovaní a stavebnom poriadku. S poukazom na čl. 20 ods. 4 Ústavy SR žalovaný tvrdí, že nemôže\nniesť zodpovednosť za nemožnosť výstavby zamýšľanej stavby podľa stavebného práva ani podľa\npredpisov občianskeho práva, preto považuje názor súdu prvej inštancie o dôvodnosti nároku na\nnáhradu škody za mylný a nezákonný.\n36. Odvolací súd vo vzťahu k uvedenej námietke žalovaného uviedol, že konanie vedené pred\nOkresným úradom Trenčín, odbor výstavby a bytovej politiky podľa § 127 ods. 3 Stavebného zákona,\nmá iný právny základ, ako konanie začaté na súde podľa § 137 CSP (pôvodne podľa § 80 O. s. p.).\nPredmetom žaloby je splnenie povinnosti žalovaného zo záväzkového vzťahu, a teda ide o vzťahy\nsúkromného práva. Pokiaľ sú predmetom konania i náklady na realizáciu projektu, tieto si žalobca\nuplatnil z titulu náhrady škody v dôsledku porušenia zmluvnej povinnosti žalovaného a nie podľa §\n127 ods. 3 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku, v dôsledku zrušenia\nstavebného povolenia. Naviac, konanie na príslušnom stavebnom úrade nie je skončené, nakoľko v\nspise sa nenachádza dôkaz o skončení konania. V tomto konaní žalobcovi doposiaľ neboli priznané\nžiadne nároky, preto ide o predčasné tvrdenia žalovaného, na ktoré odvolací súd nemohol prihliadať, a\nto aj vzhľadom na rozhodnutie č. k. 38Cb/130/2010-278 zo dňa 14. júna 2011, podľa ktorého vec patrí\ndo právomoci súdu. Na základe uvedeného vyhodnotil odvolací súd tvrdenie žalovaného za nedôvodné\na neopodstatnené.\n37. Za skutkovo a právne správny vyhodnotil odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti\nvýroku o náhrade trov konania podľa § 262 ods. 31 CSP, keď rozhodol medzitýmnym rozsudkom najskôr\no náhrade uplatneného nároku, pričom o nároku na náhradu trov konania rozhodne súd prvej inštancie\nv rozhodnutí v konečnom rozsudku.\n38. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP\nv spojení § 396 ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania 100 % s\ntým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.\n39. Rozsudky odvolacieho súdu č. k. 16Cob/22/2017-1303 zo dňa 13. júna 2018, ako aj č. k.\n16Cob/23/2017-1318 zo dňa 13. júna 2018, nadobudli právoplatnosť dňa 13. augusta 2018.\n\n40. Proti rozsudku odvolacieho súdu č. k. 16Cob/22/2017-1303 zo dňa 13. júna 2018, ako aj proti\nrozsudku odvolacieho súdu č. k. 16Cob/23/2017-1318 zo dňa 13. júna 2018 podal žalovaný v zákonom\nstanovenej lehote (čo do dovolacieho dôvodu a obsahu jeho odôvodnenia) v podstate identické\ndovolania (obsahovo sa odlišujú len v špecifikácii napadnutého rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne\na v tejto súvislosti aj v dovolacom petite).\n41. Prípustnosť oboch dovolaní podaných proti týmto rozsudkom odvolacieho súdu žalovaný (v ďalšom\ntexte tiež ako „dovolateľ“) vyvodil z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Dovolaciemu súdu navrhol,\naby napadnuté rozsudky odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnil\nnárok na náhradu trov dovolacieho konania vo výške 100 % (dovolania žalovaného na č. l. 1350 až\n1354 a č. l. 1357 až 1361).\n42. Žalovaný v dovolaniach namietol nerešpektovanie zásady prejudiciality v konaní, poukazujúc na\nto, že v súdnom konaní vedenom pred všeobecnými súdmi bol Okresným súdom Trenčín vydaný dňa\n20. júna 2012 rozsudok č. k. 38Cb/130/2010-823, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť\nžalobcovi sumu 225.492,92 eura s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 57.398,92 eura od 21. mája\n2009 do zaplatenia a zo sumy 168.094,-- eur od 30. decembra 2009 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti, teda\nv sume 1.689.320,20 eura a súvisiacom príslušenstve, Okresný súd Trenčín, žalobu zamietol. Krajský\nsúd v Trenčíne rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil rozsudkom č. k. 16Cob 126/2012-1005 zo dňa\n16. septembra 2014. Na základe sťažnosti žalobcu, Ústavný súd SR nálezom sp. zn. I.ÚS 184/2015\nzo dňa 26. augusta 2015 rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 16Cob 126/2012-1005 zo dňa 16.\nseptembra 2014 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Trenčín č. k. 38Cb/130/2010-823 zo dňa 20.\njúna 2012 v zamietajúcej časti zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Trenčín na ďalšie konanie. Rozsudok\nKrajského súdu v Trenčíne č. k. 16Cob/126/2012-1005 zo dňa 16. septembra 2014 v časti, v ktorej bol\nžalobcovi priznaný nárok na zaplatenie 225.492,92 eura s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy\n57.398,92 eura od 21. mája 2009 do zaplatenia a zo sumy 168.094,-- eur od 30. decembra 2009 do\nzaplatenia, predmetom sťažnosti žalobcu nebol, v tejto časti zostal rozsudok právoplatný a toho času je\nuž aj nezmeniteľný pre nemožnosť využitia akýchkoľvek prostriedkov nápravy.\n43. Dovolateľ poukázal na to, že v rámci konania, ktorého výsledkom je právoplatné rozhodnutie súdu o\npovinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 225.492,92 eura s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy\n57.398,92 eura od 21. mája 2009 do zaplatenia a zo sumy 168.094,-- eur od 30. decembra 2009 do\nzaplatenia, bolo ako predbežná otázka riešené aj to, či zmluva o budúcej zmluve č. 319/2007 a zmluva\no zriadení vecného bremena č. 318/2007 sú platné alebo neplatné a či je vzťah medzi žalobcom a\nžalovaným občianskoprávny alebo obchodnoprávny. Všeobecné súdy v tejto časti uloženej povinnosti\nžalovaného právoplatne rozhodli, že obe zmluvy sú neplatné, ako aj, že vzťah medzi žalobcom a\nžalovaným je občianskoprávneho charakteru.\n44. Na základe nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 184/2015 zo dňa 26. augusta 2015 sa vec\nv časti pôvodne zamietnutého nároku žalobcu, vrátila na nové konanie pred Okresný súd Trenčín a\npôvodne zamietnutá časť žalovaného nároku bola žalobcovi priznaná, a to rozsudkom Okresného súdu\nTrenčín č. k. 38Cb/130/2010-1114 zo dňa 10. novembra 2016 v spojení s rozsudkom Krajským súdom v\nTrenčíne č. k. 16Cob/22/2017-1303 zo dňa 13. júna 2018 (resp. rozsudkom Okresného súdu Trenčín č. k.\n38Cb/130/2010-1154 zo dňa 10. novembra 2016 v spojení s rozsudkom Krajským súdom v Trenčíne č.\nk. 16Cob/23/2017-1318 zo dňa 13. júna 2018). Všeobecné súdy v tomto prípade (v pôvodne zamietnutej\nčasti žaloby) v nových rozhodnutiach (nasledujúcich po náleze ústavného súdu) rozhodli naopak tak, že\nobidve vyššie označené zmluvy (t. j. zmluva o budúcej zmluve č. 319/2007 a zmluva o zriadení vecného\nbremena č. 318/2007) sú platné, ako aj, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným je obchodnoprávneho\ncharakteru.\n45. Súčasťou dovolaní dovolateľa je tabuľka, v ktorej prehľadne uviedol žalobcom žalované nároky a\nk nim prvé právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 16Cob/126/2012-1005 zo dňa 16.\nseptembra 2014 (právoplatné v časti priznaného nároku) a druhé právoplatné rozhodnutie Krajského\nsúdu v Trenčíne č. k. 16Cob/22/2017-1303 zo dňa 13. júna 2018 (č. l. 1351 spisu). Poukazujúc na\npredmetnú tabuľku dovolateľ Krajskému súdu v Trenčíne vytkol, že nesprávnym právnym posúdením\nveci, konkrétne nezohľadnením zásady a účinkov prejudiciality, rozhodol nezákonne, nakoľko bolo jeho\npovinnosťou vychádzať z už právoplatne vyriešenej predbežnej otázky medzi žalobcom a žalovaným\n\nohľadom neplatnosti zmlúv a právneho režimu ich právneho vzťahu a pri svojom rozhodovaní vychádzať\nzo skutočnosti, že zmluva o budúcej zmluve č. 319/2007 a zmluva o zriadení vecného bremena č.\n318/2007 sú neplatné a vzťah medzi žalobcom a žalovaným je občianskoprávny. Dovolateľ tvrdí, že je\nv rozpore so zásadou právnej istoty deklarovanou v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ak súd opätovne otázku\nplatnosti tých istých zmlúv a otázku režimu právneho vzťahu medzi tými istými účastníkmi konania\nopätovne posudzoval, naviac keď súd dospel v rámci toho istého konania k odlišnému právnemu záveru\na tento na daný spor i aplikoval.\n46. Krajskému súdu v Trenčíne dovolateľ vytkol, že nerešpektoval skutočnosť, že dovolací súd vo svojej\nrozhodovacej činnosti otázku prejudiciality a jej účinky už vyriešil a bez riadneho zdôvodnenia sa od jeho\nustálenej rozhodovacej praxe svojvoľne odklonil. Dovolateľ príkladom uviedol rozhodnutia Najvyššieho\nsúdu SR, v ktorých sa otázkou prejudiciality zaoberal, a to rozhodnutie sp. zn. 1Cdo/133/2009 zo dňa\n29. októbra 2010 a rozhodnutie sp. zn. 1Cdo/44/2010 zo dňa 31. 01. 2012, publikované v Zbierke\nstanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2013 na str. 32 ako R 40/2013.\nCitovaním odôvodnenia označených rozhodnutí dovolateľ vyslovil názor, že Krajský súd v Trenčíne pri\nsvojom rozhodovaní nerešpektoval zásadu prejudiciality, v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia\nsvojvoľne rozhodol a zasiahol tak do princípu právnej istoty deklarovanej čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „Ústava SR“). Podľa dovolateľa mal krajský súd žalobcov nárok zamietnuť.\n47. V ďalšej časti dovolaní sa dovolateľ vyjadril k nálezu Ústavného súdu SR č. k. I.ÚS 184/2015-35\nzo dňa 26. augusta 2015. Ústavnému súd vytkol, že nerešpektoval čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a\nprekročil svoju právomoc tým, že posudzoval to, či patrí zásadne do právomoci všeobecných súdov,\nkonkrétne otázku platnosti resp. neplatnosti právnych úkonov, otázku premlčania, otázku správnosti\naplikácie občianskoprávneho vzťahu a iné, konal dokonca bez ústneho pojednávania a bez opakovania\ndokazovania. Dovolateľ na podporu svojich tvrdení poukázal na odlišné stanovisko sudcu Petra\nBrňáka, ako aj názor Jána Drgonca v diele Ochrana ústavnosti Ústavným súdom Slovenskej republiky,\nEUROKÓDEX, r. 2010, z ktorého citoval strany 67 až 69.\n48. Dovolateľ v ďalšom dôvodí prípadmi, kedy právne záväzné rozhodnutie vyššej právnej autority\nnebolo podriadeným orgánom rešpektované, poukazujúc na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. IV.ÚS\n331/08 zo dňa 26. februára 2009, ktorým sa štvrtý senát odchýlil od právneho názoru pléna Ústavného\nsúdu SR vysloveného v Plz. ÚS 2/09 zo dňa 25. februára 2009. Poukázal ďalej na rozsudok najvyššieho\nsúdu sp. zn. 3Sžp/23/2009 zo dňa 16. apríla 2009, v ktorom Najvyšší súd SR nerešpektoval nález\nÚstavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 91/08 zo dňa 9. septembra 2008 a správnosť tohto záveru potvrdil\naj sám ústavný súd rozhodnutím sp. zn. III.ÚS 21/2010 zo dňa 20. januára 2010. V neposlednom rade\ndôvodí nálezom ústavného súdu sp. zn. I.ÚS 11/2015 zo dňa 7. júla 2016, publikovaným v Zbierke\nrozhodnutí Ústavného súdu SR.\n49. K dovolaniam žalovaného sa vyjadril žalobca písomnými podaniami zo dňa 6. decembra 2018 (č.\nl. 1406 až 1412 a č. l. 1422 až 1428), v ktorých navrhol dovolania žalovaného podané proti rozsudkom\nKrajského súdu v Trenčíne č. k. 16Cob/22/2017-1303 a č. k. 16Cob/23/2017-1318, obidve zo dňa 13.\njúna 2018, zamietnuť, majúc za to, že nároky priznané žalobcovi dovolaním napadnutými rozhodnutiami\nvyplývali zo záväzného právneho názoru Ústavného súdu SR, ktorý žalovaný nenapadol dostupným\nopravným prostriedkom na Európskom súde pre ľudské práva, hoci túto možnosť mal a ani ústavný\nsúd vo svojej neskoršej rozhodovacej praxi závery nálezu č. k. I.ÚS/184/2015-35 zo dňa 26. augusta\n2015, nespochybnil. Podľa žalobcu žalovaný bezdôvodne spochybňuje nález ústavného súdu sp. zn.\nI.ÚS/184/2015 zo dňa 26.augusta 2015 a tento nález je potrebné rešpektovať. Tento nález sa nijakým\nspôsobom neodchýlil od štandardnej rozhodovacej praxe ústavného súdu. Na základe analýzy nálezu\nústavného súdu sp. zn. I.ÚS/11/2015 zo dňa 7. júla 2016, na ktorý sa pri kritike nálezu ústavného súdu sp.\nzn. I.ÚS/184/2015 žalovaný odvolával, žalobca dospel k záveru, že závery nálezu sp. zn. I.ÚS/11/2015\nnie sú v rozpore so závermi nálezu I.ÚS/184/2015, pričom v náleze I.ÚS/11/2015 ústavný súd\nkonštatoval riadne odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia, dostatočné dokazovanie, ústavne konformné\na kvalifikované odpovede na sporné otázky, na rozdiel od nálezu I.ÚS/184/2015, v ktorom bolo\nkonštatované nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, nevysporiadanie sa s námietkami uplatnenými\núčastníkmi konania, porušenie princípu rovnosti pred zákonom, keď žalobcovi bolo priznané nerovné\npostavenie v súkromnoprávnom vzťahu medzi podnikateľom a jednotkou územnej samosprávy, ako aj\nporušenie princípu rovnocennosti vlastníckych práv. Dôvodil súčasne vykonaným dokazovaním pred\nsúdom prvej inštancie, ktoré žalovaným nebolo v odvolaní, ani dovolaní namietané.\n\n50. Vo vyjadrení k dovolaniam ďalej žalobca poukázal na to, že žalovaný namieta výlučne nesprávne\nprávne posúdenie veci, nerozporoval skutkové zistenia súdov nižšej inštancie, čím súhlasil v danej\nčasti s odôvodnením prvoinštančného rozsudku i čiastočného prvoinštančného rozsudku. Žalobca\noponoval voči názoru žalovaného uvedenému v dovolaní o tom, že súdy mali vychádzať z už\nprávoplatne vyriešenej predbežnej otázky neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve č. 319/2007 a zmluvy\no zriadení vecného bremena č. 318/2007, ako aj, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným je\nobčianskoprávny, a to na základe právoplatnosti časti rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne č. k.\n16Cob/126/2012-1005 zo dňa 16. septembra 2014, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu\nTrenčín č. k. 38Cb/130/2010-823 zo dňa 20. júna 2012 v žalobe vyhovujúcej časti. Žalovaný vychádzal\npri týchto tvrdeniach z rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Cdo/133/2009 zo dňa 29. októbra 2010 v časti\ntýkajúcej sa úvah o res iudicata. Žalobca však uviedol, že toto rozhodnutie najvyššieho súdu nie je\npoužiteľné na tento spor, pretože v tomto spore ide o neduplicitné nároky uplatnené žalobcom v rámci\ntohto istého konania (žalované sú rôzne nároky v jednom konaní), zatiaľ čo v rozhodnutí sp. zn.\n1Cdo133/2009 sa riešila otázka vzťahu medzi istinou pohľadávky a úrokmi z omeškania, resp. poplatkom\nz omeškania vo vzťahu k tej istej pohľadávke, ktoré boli riešené v samostatných konaniach. NSSR\nv spomínanom rozhodnutí konštatoval, že právna úprava vylučuje, aby za to isté omeškanie patril aj\núrok z omeškania, aj poplatok z omeškania, keď už bola právoplatne vyriešená otázka hmotnoprávneho\nvzťahu účastníkov (rovnaké omeškanie a dôsledky), potom už nemožno prehodnocovať v inom konaní\ntúto otázku a za to isté omeškanie priznať iné príslušenstvo pohľadávky. Žalovaný teda v dovolaní len\núčelovo cituje teoretické úvahy, ale neuvádza podstatu daného sporu.\n51. Žalobca taktiež oponoval voči poukazu žalovaného na rozhodnutie ústavného súdu III.ÚS 21/2010\nzo dňa 20. januára 2010, ktoré taktiež rieši inú otázku (otázku vzťahu jednotlivého rozhodnutia senátu\nústavného súdu k zjednocovaciemu stanovisku pléna ústavného súdu - či je toto záväzné pre všetky\nsenáty alebo len pre plénu na zjednotenie vec predkladajúci senát v konkrétnej veci), nepoužiteľnú pre\npredmetný spor. Ďalej žalobca uviedol, že v rámci rozsudku NS SR zo dňa 16. apríla 2009 sp. zn.\n3Sžp/23/2009 ako aj nálezu ÚS SR zo dňa 26. februára 2009 sp. zn. IV.ÚS 331/08, ktoré taktiež žalovaný\nuvádza v argumentácii nerešpektovania záverov ústavného súdu uvedených v kasačnom náleze, sa\npodľa žalobcu taktiež na tento spor nevzťahuje, pretože rieši odlišný špecifický prípad diametrálne\nodlišný od predmetu tohto konania. Žalobca poukázal na uznesenie ÚS SR z 31. januára 2012 sp. zn.\nIII.ÚS/486/2011 ako príklad, v ktorom ústavný súd podával aj právne posúdenie konkrétnej otázky vo\nveci zmluvnej pokuty. Žalobca záverom vyjadrenia k dovolaniu namietol jeho neprípustnosť, nakoľko\nnerieši závažnú právnu otázku a iba opakuje námietky dané v odvolaní, pričom podľa neho nie je zrejmé\no aký odklon rozhodnutia krajského súdu od rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu ide. Žalobca si\nsúčasne uplatnil náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.\n52. Vyjadrenia žalobcu k dovolaniu súd postupom podľa § 436 ods. 4 CSP doručil žalovanému, ktorý\nvo svojom písomnom vyjadrení z 22. 02. 2019 (č. l. 1440), zotrval na dôvodoch uvedených vo svojich\ndovolaniach, poukazujúc na dvojkoľajnosť právoplatných rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne č. k.\n16Cob/126/2012-1005 zo dňa 16. septembra 2014 na strane jednej a rozhodnutí toho istého krajského\nsúdu napadnutých dovolaniami žalovaného, v totožnej právnej veci, na strane druhej.\n53. O dovolaniach žalovaného uvedených v bodoch 40.-48. tohto rozhodnutia rozhodol dňa 29. mája\n2020 najvyšší súd ako súd dovolací uznesením sp. zn. 4Obdo/6/2020, 4Obdo/7/2020 (č.l. 1469) tak, že\nrozsudky Krajského súdu v Trenčíne č. k. 16Cob/22/2017-1303 a č. k. 16Cob/23/2017-1318, obidva\nzo dňa 13. júna 2018, ako aj rozsudky Okresného súdu Trenčín č. k. 38Cb/130/2010-1114 a č. k.\n38Cb/130/2010-1154, obidva zo dňa 10. novembra 2016, zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Trenčín\nna ďalšie konanie.\n54. Svoje rozhodnutie dovolací súd po ustálení prípustnosti podaných dovolaní podľa § 421 ods. 1\npísm. a/ CSP odôvodnil tým, že v danom prípade bolo posúdenie platnosti, resp. neplatnosti zmluvy\nč. 318/2007 o zriadení vecného bremena, uzatvorenej medzi účastníkmi konania (sporovými stranami)\ndňa 11. apríla 2008 a zmluvy č. 319/2007, uzatvorenej medzi účastníkmi konania dňa 11. apríla 2008\no uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy, ako aj právneho vzťahu medzi stranami sporu, tzv. prejudiciálnou\n(predbežnou otázkou), ktorou je taká právna otázka, ktorá sama osebe nie je predmetom daného\nkonania, ale od jej vyriešenia závisí rozhodnutie súdu vo veci samej. Dal do pozornosti uznesenie\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/44/2010 zo dňa 31. januára 2012, publikované v Zbierke stanovísk\nNajvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky č. 3/2013 pod číslom 40 (R 40/2013), ako aj rozhodnutie\n\nsp. zn. 1Cdo 133/2009 zo dňa 29. apríla 2010 (na ktoré odkazuje predchádzajúce rozhodnutie NS SR) s\ntým, že ich závery sú aplikovateľné aj na túto rozhodovanú vec. Uviedol, že je nepochybné, že Okresný\nsúd Trenčín spolu s Krajským súdom v Trenčíne v ďalšom konaní (po vrátení veci z Ústavného súdu\nSR), postupovali v intenciách záverov ústavného súdu prijatých v jeho náleze\nč. k. I.ÚS 184/2015-35\nzo dňa 26. augusta 2015, avšak poukázal na význam princípu právnej istoty, zakotvený v Čl. 2 ods. 2\nC. s. p., ktorý je definovaný ako stav, v ktorom každý môže očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v\nsúlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej\npraxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.\nNespochybnil nepopierateľný význam Ústavného súdu SR, ktorý pri súčasnom nastavení súdnej moci\na judikatúry európskych ústavných súdov, medzi najvyššie súdne autority bezpochyby patrí, avšak\npoukázal na to, že pri súčasnom nastavení novej procesnej úpravy v novom civilnom procesnom kódexe,\núčinnom od 1. júla 2016, je pre rozhodovaciu činnosť súdov nižších inštancií (a s poukazom na ust. §\n421 ods. 1 CSP, obzvlášť pre odvolacie súdy), osobitne významná rozhodovacia prax dovolacieho súdu.\nV tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie sp. zn. 6Cdo/29/2017 zo dňa 24. 01. 2018 občianskoprávneho\nkolégia NS SR zverejnené pod č. R 71/2018. Z neho vyvodil, že pod pojem ustálenej súdnej praxe\nnemožno zahrnúť rozhodnutia ústavných súdov, tak Slovenskej, ako ani Českej republiky. Preto pre\nKrajský súd v Trenčíne ako odvolací súd mali byť pri posudzovaní otázky prejudiciality a v nadväznosti\nna ňu otázky platnosti, či neplatnosti zmlúv uzavretých medzi stranami sporu dňa 11. apríla 2008, ako\naj voľby právneho režimu ich právneho vzťahu, rozhodujúce rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ako tej\nnajvyššej súdnej autority, vo vzťahu ku ktorej zákonodarca zakotvil povinnosť dbať o jednotný výklad a\njednotné používanie zákonov a prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne\nzáväzných právnych predpisov a zverejňuje právoplatné súdne rozhodnutia zásadného významu v\nZbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (§ 8 ods. 3 zákona č.\n757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).\n55. Na základe vyššie uvedeného dospel dovolací súd v konaní sp. zn. 4Obdo/6/2020, 4Obdo/7/2020\npôvodne k záveru, že pokiaľ Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd nezohľadnil zásadu a účinky\nprejudiciality a z už právoplatne vyriešenej predbežnej otázky medzi žalobcom a žalovaným ohľadom\nneplatnosti zmlúv a právneho režimu ich vzťahu nevychádzal, potom žalovaný opodstatnene namietal,\nže odvolací súd sa pri riešení predmetných právnych otázok odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu a zároveň dôvodne namietal nesprávne právne posúdenie uskutočnené súdmi nižšej\ninštancie. Preto vyhodnotil dovolania žalovaného ako dôvodné a napadnuté rozsudky súdov nižšej\ninštancie (rozsudky Krajského súdu v Trenčíne č. k. 16Cob/22/2017-1303 a č. k. 16Cob/23/2017-1318,\nobidva zo dňa 13. júna 2018, ako aj rozsudky Okresného súdu Trenčín č. k. 38Cb/130/2010-1114 a č.\nk. 38Cb/130/2010-1154, obidva zo dňa 10. novembra 2016) zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na\nďalšie konanie (§ 449 ods. 1 C. s. p.).\n56. V ďalšom konaní súd prvej inštancie vo veci (v zostávajúcej časti žaloby o zaplatenie 1 689 320,20\neura s príslušenstvom; po uznesení NS SR sp. zn. 4Obdo 6/2020, 4Obdo7/2020) opätovne rozhodol\nrozsudkom sp. zn. 38Cb/130/2010 zo dňa 28. júla 2021 (v poradí štvrtý rozsudok súdu prvej inštancie)\ntak, že žalobu v tejto zostávajúcej časti zamietol a žalovanému priznal právo na náhradu trov konania vo\nvýške 76 % trov konania. Tento rozsudok súdu prvej inštancie však bol na základe podaného odvolania\nžalobcu zrušený rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16Cob/26/2021 zo dňa 19. októbra\n2022, a to z dôvodu, že nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/588/2021 zo dňa\n1. februára 2022 bolo zrušené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo/6/2020,\n4Obdo/7/2020 zo dňa 29. mája 2020 v celom rozsahu a vec bola vrátená Najvyššiemu súdu Slovenskej\nrepubliky na ďalšie konanie a opätovné rozhodnutie o dovolaniach žalovaného (uvedených v bodoch\n40.-48 tohto rozsudku).\n57. V náleze sp. zn. IV.ÚS/588/2021 zo dňa 1. februára 2022 (ďalej „nález“) ústavný súd skonštatoval\nporušenie základného práva žalobcu (v postavení sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom) na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a\nslobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd zo strany dovolacieho súdu a sťažnosťou napadnuté uznesenie dovolacieho súdu\nako už bolo v bode 54. odôvodnenia tohto rozhodnutia uvedené zrušil a vec vrátil dovolaciemu súdu na\nďalšie konanie o dovolaniach žalovaného uvedených v bodoch 40.-48 odôvodnenia tohto rozhodnutia.\n\n58. Ústavný súd v odôvodnení tohto nálezu uviedol, že v sťažnosťou napadnutom uznesení najvyššieho\nsúdu (sp. zn. 4Obdo/6/2020, 4Obdo/7/2020) bolo uložené okresnému a krajskému súdu pri ďalšom\nrozhodovaní fakticky neprihliadať na právne názory vyslovené v predchádzajúcom náleze ústavného\nsúdu (tzn. v náleze sp. zn. I.ÚS/184/2015) a naopak bezvýnimočne prijať najvyšším súdom predostreté\nnazeranie na prejudicialitu v otázke platnosti a právneho režimu sporných zmlúv. Ústavný súd\ndospel k záveru, že napadnutým rozhodnutím došlo k porušeniu princípu právnej istoty žalobcu\n(sťažovateľa). Podľa ústavného súdu nemožno vysloviť záver o právoplatnom vyriešení právnej otázky\nmedzi sporovými stranami iba na základe existencie právoplatného výroku o priznaní peňažnej\nsumy predstavujúcej časť predmetu sporu, keď spor o ďalšej časti rovnakého peňažného nároku\npokračuje a jeho konečný výsledok závisí práve od sporného posúdenia veci. V tejto súvislosti dodal,\nže časť už právoplatne priznanej sumy a príslušenstva predstavuje takú časť celkového nároku\nžalobcu, ktorá by mu bola priznaná aj pri opačnom posúdení sporných právnych otázok. Právne\notázky považované žalovaným za prejudiciálne vyriešené boli vecne prehodnotené ústavným súdom\nv predchádzajúcom (kasačnom) náleze sp. zn. I.ÚS/184/2015, pričom ústavný súd predchádzajúcim\nnálezom zrušil už právoplatné pôvodné rozsudky, čím prelomil možnú prejudicialitu odlišným právnym\nposúdením právneho vzťahu medzi sporovými stranami s kasačnými účinkami pre všeobecné súdy.\nÚčinky kasačnej záväznosti nálezu ústavného súdu zaväzujú všeobecný súd, ktorý vo veci konal, a to\nnajmä v prípade, keď nedošlo k zmene právnej úpravy, ani k zmene skutkových okolností a ústavný súd\nvo veci rozhodol meritórne a svoj právny názor jednoznačne formuloval (I.ÚS 89/2017). Nález ústavného\nsúdu predstavuje definitívne riešenie ústavnoprávnych otázok v konkrétnej veci, preto ho musí dotknutý\nvšeobecný súd v plnom rozsahu akceptovať, a to bez ohľadu na eventuálnu subjektívnu pochybnosť\no jeho správnosti. V predmetnej veci boli okresný súd i krajský súd ako priami adresáti prvého nálezu\nviazaní právnym názorom ústavného súdu. Ústavný súd vytkol najvyššiemu súdu, že vylúčil priznanie\nakýchkoľvek účinkov nálezu ústavného súdu vydanému skôr v tom istom spore, ktorého závery v plnom\nsúlade s jeho kasačnou záväznosťou rešpektovali okresný i krajský súd. Najvyšší súd vôbec nereagoval\nna podstatné námietky žalobcu vznesené v dovolacom konaní (o neexistencii prekážky res iudicata\nvo vzťahu k pôvodným rozsudkom, o nemožnosti vychádzať po náleze ústavného súdu z právneho\nposúdenia uvedeného v pôvodných rozsudkoch, o nepodmienení priznaných a zamietnutých nárokov,\no nepoužiteľnosti rozhodnutia sp. zn. 1Cdo 133/2009). Vzhľadom k tomu najvyšší súd nedodržal\nprocesné garancie práva na súdnu ochranu, konkrétne požiadavku na riadne odôvodnenie rozhodnutia\na požiadavku právnej istoty. Z týchto dôvodov ústavný súd uznesenie NS SR sp. zn. 4Obdo/6/2020,\n4Obdo/7/2020 zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie s tým, že najvyšší súd je podľa § 134\nods. 1 zákona o ústavnom súde viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v predmetnom\nnáleze.\n59. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) po zrušení\njeho predchádzajúceho kasačného rozhodnutia o dovolaniach žalovaného sp. zn. 4Obdo/6/2020,\n4Obdo/7/2020 zo dňa 29. mája 2020 nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.\nIV.ÚS/588/2021 zo dňa 1. februára 2020 a po tom, čo mu bola vec opätovne predložená (po zrušení\nrozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn. 38Cb/130/2010 zo dňa 28. júla 2021, vydaného v tomto spore\npo kasačnom rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 4Obdo/6/2020, 4Obdo/7/2020, a to rozhodnutím\nKrajského súdu v Trenčíne sp. zn.16Cob/26/2021 zo dňa 19. októbra 2022), dovolania žalovaného\npodané dňa 1. októbra 2018 proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 16Cob/22/2017-1303 zo\ndňa 13. júna 2018, ako aj proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 16Cob/23/2017-1318 zo dňa\n13. júna 2018 opätovne prejednal. Najvyšší súd v prvom rade konštatuje, že tieto dovolania žalovaného\nboli podané včas (§ 427 CSP) a oprávnenou osobou (§ 424 CSP), zastúpenou v dovolacom konaní\nadvokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Následne skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho\nkonania a predpoklady prípustnosti dovolania, pričom dospel k záveru, že dovolania žalovaného sú síce\nprípustné, avšak nie sú dôvodné.\n60. Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.\n61. Podľa § 420 písm. f/ CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu vo veci samej\nalebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n\n62. Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ ktorá\nje dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n63. Podľa § 431 ods. 1, 2 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní\ndošlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie v čom\nspočíva táto vada.\n64. Podľa § 432 ods. 1, 2 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým,\nže rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak,\nže dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie v čom spočíva\nnesprávnosť tohto právneho posúdenia.\n65. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorým je možné napadnúť rozhodnutie\nodvolacieho súdu pri splnení zákonom stanovených predpokladov a podmienok. Z hľadiska posúdenia\nprípustnosti dovolania je podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v\nzákone (§ 431 až § 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie\nodvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a predpoklady\nprípustnosti dovolania, nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť vecnému\npreskúmaniu v dovolacom konaní.\n66. V danom prípade dovolateľ uplatnil v oboch dovolaniach dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm.\na/ CSP, keď rozhodnutie súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd mal odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu. Podľa dovolateľa odvolací súd, ako aj súd prvej inštancie, vec v oboch rozsudkoch nesprávne\nprávne posúdili, keď nezohľadnili zásadu a účinky prejudiciality, pričom mali vychádzať z už právoplatne\nvyriešenej predbežnej otázky (dokonca vyriešenej tým istým sudcom v tom istom konaní) medzi\nžalobcom a žalovaným ohľadom neplatnosti zmlúv a právneho režimu ich právneho vzťahu (vyriešené\nv rozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn. 38Cb/130/2010 zo dňa 20. júna 2012 právoplatnom v\nžalobe vyhovujúcej časti, potvrdenom v tejto časti rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.\n16Cob/126/2012 zo dňa 16. septembra 2014). Pri svojom rozhodovaní mali vychádzať zo skutočnosti,\nže zmluva o budúcej zmluve č. 319/2007 a zmluva o zriadení vecného bremena č. 318/2007 sú\nneplatné a vzťah medzi žalobcom a žalovaným je občianskoprávnym. Podľa žalobcu je v rozpore\nso zásadou právnej istoty deklarovanou v čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ak súd opätovne\notázku platnosti týchto zmlúv v konaní medzi tými istými účastníkmi konania posudzoval a dokonca\ndospel v rámci toho istého konania k odlišnému právnemu záveru a tento na daný spor aplikoval.\nOdvolací súd podľa dovolateľa nerešpektoval rozhodnutia dovolacieho súdu, v ktorých vyriešil otázku\nprejudiciality a svojvoľne sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Najvyšší\nsúd sa prejudicialitou zaoberal, napr. v rozhodnutiach: sp. zn. 1Cdo/133/2009 zo dňa 29. októbra\n2010, ako aj v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/44/2010 zo dňa 31. januára 2012 publikovanom v Zbierke\nstanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 3/2013 ako R40/2013. Podľa dovolateľa odvolací\nsúd nerešpektoval zásadu prejudiciality, a tak nesprávne právne vec posúdil a svojvoľne rozhodol,\npričom zasiahol do princípu právnej istoty. V ďalších dôvodoch dovolania žalovaný namietol správnosť\nrozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I.ÚS/184/2015 zo dňa 26. augusta 2015, vytkol mu prílišný\naktivizmus, hĺbkové prehodnocovanie skutkového stavu za situácie, keď tu už je právoplatné rozhodnutie\nsúdu, ktorým bola ustálená neplatnosť predmetných zmlúv a posúdenie vzťahu medzi žalobcom a\nžalovaným ako občianskoprávneho. Podľa dovolateľa bolo povinnosťou súdu tento nález nerešpektovať,\nkeďže ide o výnimočnú situáciu, kde očividná chyba ústavného súdu vyústila do zjavnej nespravodlivosti.\nPoukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Sžp/23/2009 zo dňa 16. apríla 2009, v ktorom najvyšší súd\nnerešpektoval nález ÚS SR sp. zn. II.ÚS/91/08 zo dňa 9. septembra 2008 a správnosť tohto záveru\npotvrdil aj sám Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodnutím sp. zn. III.ÚS/21/2010 zo dňa 20. januára\n2010. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I.ÚS/11/2015 zo dňa 7. júla 2016.\nDovolateľ záverom navrhol oba napadnuté rozsudky Krajského súdu v Trenčíne, a to rozsudok Krajského\nsúdu v Trenčíne č. k. 16Cob/22/2017-1303 zo dňa 13. júna 2018, ako aj rozsudok Krajského súdu v\nTrenčíne č. k. 16Cob/23/2017-1318 zo dňa 13. júna 2018, zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie\nkonanie.\n\n67. Nevyhnutným predpokladom, aby dovolací súd mohol posúdiť prípustnosť dovolania v zmysle § 421\nods. 1 CSP, je konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa odvolací súd riešil nesprávne.\n68. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné\ncharakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o\nskutkovú otázku), ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.\nNemá ísť o otázku právnu, ktorá podľa dovolateľa mala byť riešená. Právna otázka, na vyriešení\nktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v\nrozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže\nbyť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1\nCSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní, a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom.\n69. Právnou otázkou, ktorej právne riešenie podľa dovolateľa nebolo správne, pričom na jej riešení\nbolo založené rozhodnutie tak súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu, bola otázka prejudiciality,\nresp. právnej záväznosti právneho posúdenia vzťahu žalobcu a žalovaného ako občianskoprávneho,\nako aj posúdenia neplatnosti zmlúv č. 318/2007 o zriadení vecného bremena a č. 319/2007 o uzatvorení\nbudúcej kúpnej zmluvy medzi nimi uzavretých, a to v právoplatnom rozhodnutí Okresného súdu\nTrenčín v časti, ktorej žalobe vyhovel (právoplatný rozsudok Okresného súdu Trenčín\nsp. zn.\n38Cb/130/2010-823 zo dňa 20. júna 2012 v žalobe vyhovujúcej časti, potvrdený v tejto časti rozsudkom\nKrajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16Cob/126/2012 zo dňa 16. septembra 2014). V súvislosti s touto\notázkou podľa dovolateľa došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keď sa súdy riadili právnym\nnázorom vysloveným v náleze sp. zn. I.ÚS/184/2015 zo dňa 26. augusta 2015, hoci ním došlo pre\nočividnú chybu ústavného súdu (podľa dovolateľa) k zjavnej nespravodlivosti, a preto záver z tohto\nrozhodnutia ústavného súdu, všeobecný súd nemal vo veci rešpektovať a mal vo veci vychádzať z\nuž právoplatného rozhodnutia okresného súdu, v ktorom bola otázka neplatnosti predmetných zmlúv\nvyriešená a rovnako aj charakter ich vzťahu ako občianskoprávneho. Pri riešení otázky prejudiciality\nsa odvolací súd v tomto konaní mal odchýliť od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu tým,\nže predbežnú otázku vyriešenú v predchádzajúcom právoplatnom rozhodnutí súdu neakceptoval, ale\npostupoval podľa nálezu ústavného súdu I.ÚS/184/2015.\n70. Pre účely ďalšieho výkladu dovolací súd, so zreteľom na dovolaciu argumentáciu žalovaného\n(dovolateľa) uvádza, že v zmysle judikátu R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax\ndovolacieho súdu“ predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako\njudikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.\nSúčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo\nviacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ\nnepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho\nsúdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z\nhľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle §\n421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou\nneprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk\nvydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere\nrozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o\nrozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT\nPraha v rokoch 1974, 1980 a 1986.\n71. Z vyššie uvedeného vyplýva, že dovolateľ v oboch dovolaniach smerujúcich proti potvrdzujúcim\nrozsudkom odvolacieho súdu formuloval rovnakú právnu otázku, resp. otázky (prejudiciality vyriešenia\npredbežnej otázky v právoplatnom rozhodnutí súdu v tomto konaní a otázku záväznosti kasačného\nrozhodnutia ústavného súdu) a aj predostrel jej riešenie s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky, od ktorých sa podľa neho odvolací súd v tomto konaní mal odchýliť. Dovolací súd\npreto dospel k záveru, že dovolateľ dovolací dôvod uplatnený v oboch dovolaniach podľa § 421 ods.\n1 písm. a/ CSP (nesprávne právne posúdenie rozhodujúcej právnej otázky, pri ktorom sa súdy odklonili\nod ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu) vymedzil spôsobom, aký vyplýva z ust. § 432 ods.\n2 CSP a dovolania smeroval voči potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu. Možno tak konštatovať,\nže obe dovolania sú procesne prípustné. Následne sa dovolací súd zaoberal tým, či podané dovolania\nžalovaného sú aj dôvodné.\n\n72. V dovolaní žalovaný namietol, že súdy nesprávne vec právne posúdili, keď pri svojom rozhodnutí\n(pozn. v čiastočnom, medzitýmnom a tieto rozsudky potvrdzujúcom odvolacom rozsudku) vychádzali ako\nz právne záväzného názoru ústavného súdu vyjadreného v kasačnom rozhodnutí sp. zn. I.ÚS/184/2015\nzo dňa 26. augusta 2015 a nerešpektovali právnu záväznosť právoplatného rozsudku Okresného súdu\nTrenčín č. k. 38Cb/130/2010-823 zo dňa 20. júna 2012 v žalobe vyhovujúcej časti, potvrdeného v\ntejto časti právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 16Cob/126/2012-1005 zo dňa 16.\nseptembra 2014. Podľa dovolateľa tak nesprávne posúdil otázku prejudiciality právoplatného súdneho\nrozhodnutia o predbežnej otázke a nesprávne posúdil záväznosť právneho názoru vysloveného v\nkasačnom náleze ústavného súdu sp. zn. I.ÚS/184/2015, ktorý (podľa žalovaného) vybočuje z ústavnej\npraxe a je zjavne nespravodlivý.\n73. Podľa § 230 CSP ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.\n74. Podľa § 228 ods. 1 CSP výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa\nstali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak.\n75. Podľa § 56 ods. 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení účinnom\ndo 28. februára 2019 (t.j. účinného v čase vydania čiastočného, medzitýmneho a tieto rozsudky\npotvrdzujúceho odvolacieho rozsudku), ak Ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo\nvykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je\nviazaný právnym názorom Ústavného súdu.\n76. Podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné rozhodnutie, opatrenie\nalebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení\nalebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe\nje viazaný právnym názorom ústavného súdu. Podľa ods. 2 cit ustanovenia ten, kto vo veci vydal\nrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa\n§ 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.\n77. Z § 230 CSP vyplýva, že len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.\nZakladá to teda prekážku právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata), ktorá je neodstrániteľným\nnedostatkom podmienky konania, čo znamená, že ak by sa začalo konanie o veci, o ktorej sa už\nprávoplatne rozhodlo, týkajúcej sa tých istých strán sporu a toho istého predmetu konania, súd takéto\nkonanie podľa § 161 ods. 2 CSP s poukazom na § 230 CSP zastaví. O tie isté strany ide aj vtedy, ak v\nkonaní vystupujú nositelia práv z rovnakého právneho vzťahu v opačnom procesnom postavení, a tiež\nvtedy, ak v neskoršom konaní vystupujú právni nástupcovia strán už skončeného konania. Totožnosť\npredmetu konania je daná vtedy, keď ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva\nz rovnakých skutkových tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený (t.j. ak je založený na rovnakých\nskutkových okolnostiach a rovnakom právnom dôvode). Podmienky totožnosti strán sporu a totožnosti\npredmetu konania musia byť splnené súčasne. Za tú istú vec v novom konaní sa považuje ten istý nárok,\no ktorom sa už prv právoplatne rozhodlo, ak sa opiera o ten istý právny dôvod vyplývajúci z totožného\nskutkového stavu. O prekážku rozsúdenej veci nejde, ak chýba čo i len jeden z uvedených znakov\n(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. októbra 2011, sp. zn. 5Cdo/280/2010).\n78. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo /44/2010 zo dňa 31. januára 2012, zverejnenom v Zbierke\nstanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č. 3/2013 pod R 40/2013, na ktorý poukázal dovolateľ riešil\notázku prejudiciality právoplatného rozhodnutia súdu o určitej otázke medzi tými istými stranami sporu,\nktorá je v ďalšom spore medzi tými istými stranami otázkou predbežnou, a ktorej vyriešenie je dôležité pre\nrozhodnutie ďalšieho sporu. Ide o rozhodnutie, ktoré rieši viazanosť súdu posúdením hmotnoprávneho\nvzťahu strán sporu v inom súdnom konaní. Podľa tohto rozhodnutia najvyššieho súdu „Pokiaľ už bola v\nobčianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je\nsúd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením.“\nV dôvodoch rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že žalobca, ktorý bol účastníkom konania, v ktorom\nsúd vydal právoplatné rozhodnutie ukladajúce v jeho prospech žalovanému určitú povinnosť, je týmto\nrozhodnutím (jeho výrokom) viazaný, a preto nemôže v inom súdnom konaní úspešne uplatňovať proti\n\ntomuto žalovanému ten istý nárok, ktorý mu už bol priznaný právoplatným rozhodnutím priznaný. Ak by\ntak urobil, zastavením takéhoto nového konania súdom sa prejavia účinky právoplatne rozhodnutej veci\npodľa § 159 ods. 3 O.s.p. Pokiaľ ide o iný (nie ten istý) nárok (predmet konania), zásadne platí, že ak\nv skončenom konaní účastníkov došlo právoplatným súdnym rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho\nvzťahu, z ktorého sa aj tento (nový) nárok (neidentický s predmetom skončeného konania) odvodzuje,\nje súd v tomto ďalšom (novom) občianskom súdnom konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky (ktorá\nprávoplatným súdnym výrokom sa už vyriešila ako vec sama) týmto vyriešením viazaný (ustanovenie\n§ 159 ods. 2 O.s.p. predstavuje totiž vo vzťahu k ustanoveniu § 135 ods. 2 druhá veta O.s.p. osobitnú\nprocesnú úpravu). Súd preto nesmie vychádzať z iného záveru o (ne)existencii uloženej povinnosti medzi\ntými istými účastníkmi, než ako o tomto ich právnom vzťahu už bolo právoplatne rozhodnuté. Keďže\nsúd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom\nspore účastníkov, nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní vec správne alebo\nnesprávne právne posúdil. So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť\nprávoplatného rozhodnutia nesmie byť táto otázka položená a akékoľvek jej „nové“ právne posudzovanie\nv inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov je neprípustné. Iné riešenie by znamenalo, že súd môže\nporušiť viazanosť uloženú mu zákonom v § 159 ods. 2 O.s.p. Pokiaľ súd spomenutý prejudiciálny účinok\nignoruje (nevezme za základ pre svoje rozhodnutie prejudikovaný hmotnoprávny vzťah a rozhodne v\nrozpore s prejudikovaným hmotnoprávnym vzťahom), nerešpektuje záväzné súdne rozhodnutie a koná\nv rozpore s ústavou, v zmysle ktorej môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach\na v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (viď čl. 2 ústavy). Toto rozhodnutie bolo zverejnené v\nZbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pričom je stále aktuálne, hoci sa\nvzťahuje k príslušným ustanoveniam O.s.p. a odkazujú naň aj viaceré následné rozhodnutia najvyššieho\nsúdu. Dovolací súd však (v zhode s názorom ústavného súdu) má za to, že na predmetnú vec sa toto\nrozhodnutie nedá v celosti aplikovať, pretože upravuje inú situáciu ako nastala v tomto spore, keď tu\nide o právoplatný rozsudok len v časti o priznaní niektorého z nárokov uplatnených v žalobe, zatiaľ čo o\nzvyšných, v tej istej žalobe uplatnených, nárokoch, toto isté súdne konanie pokračovalo a t.č. pokračuje\nv dovolacom konaní, pričom rozhodujúce právne otázky boli vecne prehodnotené a odlišne posúdené\nv kasačnom náleze ústavného súdu I.ÚS/184/2015.\n79. Otázkou prejudiciality sa zaoberal najvyšší súd tiež v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/133/2009 zo dňa\n29. apríla 2010, na ktoré dovolateľ tiež v dovolaní poukazoval. Toto rozhodnutie hovorí o tom, že\núčinky právoplatného súdneho rozhodnutia na peňažné plnenie pre adresátov účinkov záväznosti\ntohto rozhodnutia (účastníkov konania) zakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci, pričom výrok\ntohto rozhodnutia je záväzný pre súdy a iné štátne orgány, a to aj vtedy ak ako predbežnú otázku\nposudzujú právny vzťah medzi týmito účastníkmi, ktorý sa vyriešil uvedeným právoplatným rozhodnutím.\nŽalobca, ktorý bol účastníkom konania, v ktorom súd vydal právoplatné rozhodnutie zakladajúce v\njeho prospech žalovanému platobnú povinnosť, je týmto rozhodnutím (jeho výrokom) viazaný, a preto\nnemôže v inom súdnom konaní úspešne uplatňovať proti tomuto žalovanému ten istý nárok už raz\nprávoplatným rozhodnutím priznaný. Ďalej sa v rozhodnutí uvádza, že pokiaľ ide o iný (nie ten istý)\nnárok (predmet konania), zásadne platí, že ak v skončenom konaní účastníkov došlo právoplatným\nsúdnym rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento (nový) nárok (neidentický\ns predmetom skončeného konania) odvodzuje, súd v tomto ďalšom (novom) občianskom súdnom\nkonaní pri zodpovedaní predbežnej otázky (ktorá právoplatným súdnym výrokom sa už vyriešila ako vec\nsama, je týmto vyriešením viazaný. Nesmie preto vychádzať z iného záveru ohľadom existencie, resp.\nneexistencie platobnej povinnosti (príslušného nároku na plnenie) medzi tými istými účastníkmi, než ako\no tomto ich právnom vzťahu už bolo právoplatne rozhodnuté. Raz vydané právoplatné rozhodnutie je\nzásadne nezmeniteľné (odhliadnuc v tejto spojitosti od prípadnej osobitosti spojenej napr. so zrušením\ncestou mimoriadneho opravného prostriedku, resp. od situácie u tých rozhodnutí, u ktorých je prípustná\nzmena, keď došlo k zmene pomerov). To, že nejde o rozhodnutie o tej istej veci (s identickým predmetom\nkonania), ešte neznamená, že už raz súdom v predošlom občianskom súdnom konaní s konečnou\nplatnosťou medzi účastníkmi vyriešenú otázku hmotnoprávneho vzťahu by mohol neskôr (ďalší súd) v\ninom (novom) konaní občianskom súdnom konaní medzi tými istými účastníkmi posudzovať inak ako\notázku predbežnú. Bráni tomu ustanovenie § 159 ods. 2 O.s.p., ktoré je vo vzťahu k § 135 ods. 2\ndruhá veta O.s.p. osobitnou procesnou úpravou. Toto rozhodnutie je taktiež stále aktuálne a je súčasťou\nustálenej súdnej praxe k otázke prejudiciality. Rovnako však rieši odlišnú situáciu ako nastala v tomto\nspore, avšak toto rozhodnutie predpokladá aj možné výnimky z prejudiciality v dôsledku uplatnenia\nmimoriadnych opravných prostriedkov.\n\n80. Najvyšší súd poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia, ktoré sa týkali prekážky veci rozhodnutej, a to sp.\nzn. 5Cdo/120/2009, sp. zn. 3Cdo/42/2008, 3Cdo/115/2016 a R110/2003: Pre posúdenie, či je daná\nprekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový\ndej, ktorý bol predmetom pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy,\npokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený nesprávne alebo\nneúplne, resp. inak (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/120/2009). Prekážka právoplatne\nrozhodnutej veci nie je daná v prípade, ak v novom konaní ide o ten istý právny vzťah medzi tými istými\núčastníkmi, avšak novo uplatnený nárok sa opiera o iné skutočnosti, ktoré tu neboli v čase pôvodného\nkonania (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/42/2008). V zmysle konštantnej judikatúry\na riadiac sa zásadami prejudiciality a viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom\nkonaní, ak bola medzi účastníkmi s konečnou platnosťou vyriešená otázka hmotnoprávneho vzťahu,\nsúd v inom (novom) občianskom súdnom konaní nemôže posudzovať danú otázku inak, pričom je\nviazaný iba výrokom rozhodnutia, nie jeho odôvodnením (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n3Cdo/115/2016). Právoplatný rozsudok o žalobe na plnenie vytvára z hľadiska identity predmetu konania\nprekážku rozsúdenej veci pre konanie o žalobe na určenie, či tu právo alebo právny vzťah je, alebo nie\nje, vychádzajúcej z rovnakého skutkového základu / z rovnakého skutku (R 110/2003).\n81. Dovolací súd tiež v súvislosti so záväznosťou kasačného rozhodnutia poukazuje na rozhodnutie NS\nSR sp. zn. 3Cdo/12/2016 zo dňa 31. marca 2016, v ktorom uviedol, že „Postup súdu nižšej inštancie\nspočívajúci v nerešpektovaní záväzného právneho názoru, vysloveného v zrušujúcom uznesení súdu\nvyššej inštancie, a to len na základe vlastného uváženia, je neprípustným postupom, ktorý narúša princíp\nprávnej istoty.“ V dôvodoch tohto rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že ak dôjde k zrušeniu napadnutého\nrozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý\nrozhodoval o dovolaní, záväzný (§ 243d ods. 1 veta prvá a druhá O. s. p.). Záväznosť rozhodnutia súdu je\njeho vlastnosť, v dôsledku ktorej má rozsudok účinky, ktoré založiť má. Právna teória i súdna prax (pozri\nmedziiným napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/155/2010) rozoznávajú dva základné\ntypy záväznosti rozhodnutí najvyššieho súdu, a to na jednej strane záväznosť precedenčnú alebo\njudikatórnu [v inej (než prejednávanej) skutkovo a právne obdobnej veci], na druhej strane záväznosť\nkasačnú alebo inštančnú [v tej istej (priamo prejednávanej) veci]. Samozrejme, v určitom prípade\nmôže mať to isté rozhodnutie najvyššieho súdu zároveň účinky záväznosti oboch typov. Základným\nznakom precedenčnej záväznosti je, že presahuje judikatórne hranice tej - ktorej prejednávanej veci,\nmá všeobecný význam a týka sa bližšie neurčeného okruhu skutkovo a právne obdobných prípadov.\nI keď rozhodnutie najvyššieho súdu v právnom poriadku Slovenskej republiky nemožno chápať tak,\nako je v anglo-americkom právnom systéme vnímaný precedens, predsa len aj jeho rozhodnutie\npredstavuje určité východisko pre rozhodovanie všeobecných súdov Slovenskej republiky v iných,\nskutkovo a právne rovnakých alebo obdobných prípadoch. Pre precedenčnú záväznosť je typické aj\nto, že pri nej existuje možnosť súdu nižšieho stupňa nepodriadiť sa právnemu názoru vyššieho stupňa\nvtedy, keď - reflektujúc právne závery vyššieho súdu vyslovené v inej právnej veci - náležite v dobrej\nviere vysvetlí svoj právny odklon, predostrie svoje konkurujúce úvahy a začne s rozhodnutím vyššieho\nsúdu (judikátom najvyššieho súdu) zmysluplný právny dialóg, v rámci ktorého polemizuje s právnymi\nnázormi vyššieho súdu a vysvetlí, prečo svoj právny názor považuje za lepšie zodpovedajúci podstate\nprejednávanej veci. Účinky kasačnej záväznosti sú výrazne iné. Požiadavky na reflektovanie právneho\nnázoru najvyššieho súdu zaujaté v tej istej právnej veci a vyjadrené v jeho zrušujúcom rozhodnutí sú pri\nnáslednom rozhodovaní odvolacieho súdu výrazne prísnejšie, než v prípade precedenčnej (judikatórnej)\nzáväznosti. Pre konanie po zrušení rozhodnutia dovolacím súdom platí bezvýnimočne zásada viazanosti\na podriadenosti nižšieho súdu (odvolacieho alebo prvostupňového) právnym názorom vysloveným\ndovolacím súdom. Kasačná (inštančná) záväznosť môže byť reflektovaná len bezpodmienečným\nrešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu. Ďalej uviedol, že ani viazanosť odvolacieho súdu právnym\nnázorom dovolacieho súdu vysloveným v jeho kasačnom rozhodnutí nie je absolútna. V určitých\nprípadoch sa viazanosť právnym názorom neuplatní. K vymedzeniu týchto výnimočných prípadov,\nexplicitne v zákone neuvedených, dospela postupným dlhoročným vývojom aplikačná prax a právna\nteória. Ide najčastejšie o prípad zmeny v skutkových zisteniach, ktoré tvorili základ zrušujúceho\naj zrušovaného rozhodnutia, alebo prípad zmeny právnej úpravy, ku ktorej došlo po zrušovacom\nrozhodnutí, ale pred opätovným rozhodnutím odvolacieho súdu. Nie je tiež vylúčené, že odvolací súd\nrozhodne inak aj z dôvodu zásadného judikatórneho posunu (napríklad reflektujúc niektoré rozhodnutie\nEurópskeho súdneho dvora, alebo Európskeho súdu pre ľudské práva alebo ústavného súdu alebo\nnajvyššieho súdu) v otázke, ktorá v čase rozhodovania dovolacieho súdu nebola celkom uspokojivo\nvyriešená. Uvedené rozhodnutie rieši záväznosť právnych názorov súdov vyššej inštancie všeobecného\n\nsúdnictva pre súd nižšej inštancie. V predmetnej veci bolo potrebné však vyriešiť aj právnu záväznosť\nrozhodnutia ústavného súdu oproti právnej záväznosti právoplatného rozhodnutia všeobecného súdu o\nčasti nárokov v tom istom spore.\n82. Ako vyplýva z § 134 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde (v tomto prípade) pre dovolací súd ako\norgán, ktorý vydal nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/588/2021-53 zo dňa\n1. februára 2022 zrušené uznesenie sp. zn. 4Obdo/6/2020, 4Obdo/7/2020 z 29. mája 2020, je v ďalšom\nkonaní o dovolaniach žalovaného (uvedených v bode 59. a 66. odôvodnenia tohto rozsudku), právny\nnázor ústavného súdu vyjadrený v náleze sp. zn. IV.ÚS/588/2021-53 záväzný.\n83. Dovolací súd preto v tomto rozhodnutí o dovolaniach žalovaného bude z vyššie uvedeného nálezu\nústavného súdu a v ňom uvedených právnych názorov záväzne vychádzať. Vzhľadom na obsah ústavnej\nsťažnosti, odôvodnenia nálezu ústavného súdu a skutočnosti, že dovolateľ podal dovolanie len z dôvodu\npodľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP k právnej otázke týkajúcej sa prejudiciality právoplatného rozhodnutia\nokresného súdu vydaného v tomto spore o časti žaloby a právnej záväznosti predchádzajúceho nálezu\nústavného súdu sp. zn. I.ÚS/184/2015, je možné zo záväzného právneho názoru ústavného súdu\nvyjadreného v náleze IV.ÚS 588/2021 uzavrieť v celom rozsahu aj odpoveď na podanú dovolaciu otázku\nžalovaného a jeho dovolacie námietky.\n84. Zo záväzného právneho názoru ústavného súdu pre dovolací súd vyplýva, že nemožno uznať za\ndôvodnú námietku dovolateľa, že na základe existencie právoplatného výroku rozhodnutia Okresného\nsúdu Trenčín č. k. 38Cb/130/2010-823 zo dňa 20. júna 2012 o priznaní peňažnej sumy predstavujúcej\nčasť predmetu sporu (časť, v ktorej žalobe vyhovel), potvrdeného právoplatne v tejto časti rozsudkom\nKrajského súdu v Trenčíne č. k. 16Cob/126/2012-1005 zo dňa 16. septembra 2014, bola v konaní\nprávoplatne vyriešená právna otázka neplatnosti zmlúv: zmluvy o budúcej zmluve č. 319/2007 a zmluvy\no zriadení vecného bremena č. 318/2007 a právna otázka, že vzťah medzi sporovými stranami je\nobčianskoprávny. Právoplatný výrok rozhodnutia o priznaní peňažnej sumy sa v tomto prípade dotýka len\nčasti predmetu sporu, pričom spor o ďalšej časti peňažného nároku pokračuje a jeho konečný výsledok\nzávisí práve od sporného právneho posúdenia veci. Vyhovujúci výrok Okresného súdu Trenčín č. k.\n38Cb/130/2010-823 zo dňa 20. júna 2012 mohol napadnúť odvolaním iba žalovaný ako v tej časti\nkonania neúspešná strana. Žalovaný však odvolanie proti žalobe vyhovujúcej časti rozsudku nepodal.\nPodľa názoru ústavného súdu, však v okolnostiach veci táto skutočnosť neznamená, že tým došlo k\nvyriešeniu spornej otázky ne/platnosti sporných zmlúv a ich právneho režimu konečným spôsobom,\npretože sa žalobca, naopak, aktívne bránil proti právnemu posúdeniu veci okresným súdom. V tejto\nsúvislosti ústavný súd dodal, že časť už právoplatne priznanej sumy a príslušenstva predstavuje takú\nčasť z celkového nároku žalobcu, ktorá by mu bola priznaná aj pri opačnom posúdení sporných právnych\notázok.\n85. Vychádzajúc z nálezu ústavného súdu sp. zn. IV.ÚS 588/2021 dovolací súd uvádza, že právne\notázky neplatnosti predmetných zmlúv a občianskoprávneho charakteru vzťahu medzi žalobcom a\nžalovaným v tomto spore (ktoré otázky má nesprávne dovolateľ za prejudiciálne vyriešené rozsudkom\nOkresného súdu Trenčín č. k. 38Cb/130/2010-823) boli vecne prehodnotené ústavným súdom v\npredchádzajúcom náleze, a to v náleze I.ÚS/184/2015. Tu treba zdôrazniť, že ústavný súd v náleze\nsp. zn. IV.ÚS 588/2021 výslovne neakceptoval závery najvyššieho súdu uvedené k prejudicialite v\n(t.č. už zrušenom) rozhodnutí o dovolaniach žalovaného sp. zn. 4Obdo/6/2020, 4Obdo/7/2020. Naviac\nkonštatoval, že ústavný súd predchádzajúcim nálezom I.ÚS/185/2015 zrušil ústavnou sťažnosťou\nžalobcu v časti napadnuté (už právoplatné) pôvodné rozsudky Okresného súdu Trenčín č. k.\n38Cb/130/2010-823 a Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16Cob/126/2012, čím prelomil možnú\nprejudicialitu odlišným právnym posúdením právneho vzťahu medzi sporovými stranami s kasačnými\núčinkami pre všeobecné súdy. Poukázal aj na to, že možnosť výnimky z prejudiciality v dôsledku\nuplatnenia mimoriadnych opravných prostriedkov predpokladá najvyšším súdom (pozn. aj dovolateľom )\ncitované uznesenie č. k. 1Cdo/133/2009 z 29. apríla 2010.\n86. Ústavný súd ďalej zdôraznil účinky kasačnej záväznosti nálezu ústavného súdu, ktoré zaväzujú vo\nveci konajúci všeobecný súd, a to najmä v prípade, keď nedošlo k zmene právnej úpravy, ani k zmene\nskutkových okolností a keď ústavný súd vo veci rozhodol meritórne a svoj právny názor jednoznačne\nformuloval (I.ÚS 89/2017).\n\n87. K námietkam dovolateľa ohľadom záväznosti kasačného nálezu ústavného súdu sp. zn. I.ÚS\n184/2015 preto dovolací súd uvádza, a to v zhode so záväzným právnym názorom ústavného súdu z\nnálezu sp. zn. IV.ÚS 588/2021, že okresný súd a krajský súd boli ako priami adresáti nálezu ústavného\nsúdu sp. zn. I.ÚS/184/2015 viazaní právnym názorom ústavného súdu vysloveným v kasačnom náleze, a\nto podľa § 56 ods. 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení účinnom do 28. februára\n2019. Týmto právnym názorom boli viazaní bez ohľadu na to, či pochybovali o jeho správnosti. Právny\nnázor sa týkal viacerých hmotnoprávnych otázok, pričom aj napriek ich záväznosti apriori nebola\nvylúčená možnosť tieto závery v pokračujúcom spore neskôr modifikovať, avšak na základe napríklad\npodstatnej zmeny v skutkových zisteniach, ktoré tvorili základ zrušujúceho aj zrušovaného rozhodnutia,\nalebo zmeny právnej úpravy, ku ktorej by došlo po vydaní nálezu, či na základe zásadného judikatúrneho\nposunu v otázke, ktorá v čase pôvodného rozhodovania nebola ešte vyriešená. Podľa dovolacieho\nsúdu však takáto situácia v tomto spore ku dňu rozhodovania tak okresného súdu v čiastočnom a\nmedzitýmnom rozsudku, ako aj ku dňu rozhodovania tieto rozsudky potvrdzujúceho odvolacieho súdu,\nnenastala, a preto nebol dôvod po náleze I.ÚS 184/2015 v pokračujúcom spore konajúcimi súdmi\nmodifikovať právne záväzný názor v tomto náleze k rozhodujúcim právnym otázkam uvedený .\n88. Naviac, treba zdôrazniť, že v konaní o dovolaniach žalovaného je dovolací súd podľa § 439 CSP\nviazaný rozsahom dovolania a podľa § 440 CSP dôvodmi dovolania, pričom dovolací súd ich nemôže\nrozširovať a správnosť rozhodnutia môže preskúmavať len v rozsahu podaného dovolania a len z\ndovolateľom podaných dovolacích dôvodov. Ako už bolo uvedené dovolateľ vymedzil v dovolaniach\niba dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, pričom formuloval právne otázky smerujúce\nlen k prejudicialite v žalobe vyhovujúcej časti právoplatného rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k.\n38Cb/130/2010-823 zo dňa 20. júna 2012, a to v otázkach neplatnosti zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej\nzmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena, ako aj v otázke posúdenia vzťahu sporových strán\nako občianskoprávneho. V tejto súvislosti dovolacia právna otázka smerovala aj k právnej záväznosti\nnázoru ústavného súdu v jeho kasačnom rozhodnutí a dôvody smerovali k spochybňovaniu záväznosti\nprávneho názoru vyjadreného v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/184/2015\npre súdy konajúce o tomto spore. Dovolací súd sa preto v tomto dovolacom konaní môže venovať len\nsprávnosti právneho riešenia týchto dovolacích otázok v napadnutých rozsudkoch súdov nižšej inštancie\n(vzhľadom na dovolateľom uplatnený len dovolací dôvod § 421 ods. 1 CSP), pričom naviac je dovolací\nsúd v tomto dovolacom konaní viazaný aj záväzným právnym názorom ústavného súdu vysloveným v\nkasačnom náleze sp. zn. IV.ÚS 588/2021. Úlohou dovolacieho súdu je posúdiť, či dovolanie podané\nžalovaným pre podľa neho nesprávne právne posúdenie veci a odklon od ustálenej súdnej praxe podľa §\n421 ods. 1 písm. a/ CSP je alebo nie je dôvodné. V inom rozsahu ako je vymedzený dovolaním dovolací\nsúd správnosť právneho posúdenia napadnutých rozsudkov skúmať nemôže (§ 439 CSP). Keďže\ndovolateľ nepodal dovolanie z dôvodu podľa § 420 CSP, dovolací súd nemôže skúmať ani existenciu\nvád zmätočnosti napadnutých rozsudkov, či čistoty (spravodlivosti) súdneho procesu, ktorý ich vydaniu\npredchádzal (§ 440 CSP - dovolací súd je /bez výnimiek/ dovolacími dôvodmi viazaný). Ak aj žalovaný v\ndovolaniach okrajovo uvádza, že Krajský súd Trenčín sa bez riadneho odôvodnenia svojvoľne odklonil\nod judikatúry najvyššieho súdu k prejudicialite, avšak dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP neuplatnil,\ndovolací súd sa týmto dôvodom nemôže ex offo zaoberať. K otázke prejudiciality a namietanému\nodklonu sa však dovolací súd vyjadruje v rámci žalovaným riadne uplatneného dovolacieho dôvodu\nnesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.\n89. Dovolací súd konštatuje nedôvodnosť podaných dovolaní žalovaného a dôvodnosť obranných\ntvrdení žalobcu uvedených vo vyjadrení k dovolaniam. K položeným právnym otázkam žalovaného\na k relevantným argumentom žalobcu dovolací súd uzatvára, že čiastočne právoplatný rozsudok\nOkresného súdu Trenčín č. k. 38Cb/130/2010-823 zo dňa 20. júna 2012 o priznaní peňažnej sumy\npredstavujúcej len časť predmetu sporu (časť, v ktorej žalobe vyhovel), právoplatne potvrdený v tejto\nčasti rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 16Cob/126/2012-1005 zo dňa 16. septembra 2014, v\ndanom prípade, po náleze ústavného súdu sp. zn. I.ÚS/184/2015 a z dôvodov uvedených v bode 85.-88.\ntohto rozhodnutia nepredstavuje prekážku res iudicata vo vzťahu k predbežným otázkam týkajúcich sa\nrozhodovania o nárokoch z časti žaloby, ktorá bola pôvodne rozsudkom zamietnutá, avšak následne\nbol tento rozsudok v zamietajúcej časti v kasačnom náleze ústavného súdu I.ÚS/184/2015 zrušený\n(spoločne aj s rozsudkom odvolacieho súdu, v časti potvrdzujúcej zamietnutie žaloby). V tejto zrušenej\nčasti bola vec ústavným súdom opätovne vrátená na ďalšie konanie na súd prvej inštancie s právnymi\nnázormi ústavného súdu na predbežné otázky, a to s názorom, že zmluva č. 319/2007 o uzatvorení\n\nbudúcej kúpnej zmluvy uzavretá v zmysle § 289 ObchZ a zmluva č. 318/2007 o zriadení vecného\nbremena, s ohľadom na ich náležitosti, boli uzavreté platne. Súčasne ústavný súd vyslovil, že zmluvné\nvzťahy strán sporu sa posudzujú podľa Obchodného zákonníka, keďže ako účastníci rozhodujúcich\nzmlúv jasne deklarovali inkriminovanou investičnou akciou zabezpečenie verejných potrieb. Vzťah medzi\nsporovými stranami je obchodnoprávny. Tieto právne závery boli pre všeobecné súdy v tomto spore\nkonajúce záväzné (boli priami adresáti týchto rozhodnutí), preto nebolo možné vychádzať po tomto\nnáleze ústavného súdu z právneho posúdenia týchto predbežných otázok uvedeného v pôvodnom, v\nčasti žalobe právoplatne vyhovujúcom rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 38Cb/130/2010-832 zo\ndňa 20. júna 2012. Naviac treba konštatovať, že právoplatným rozsudkom priznaný nárok predstavuje\nlen časť predmetu sporu, pričom spor o ďalšej časti nároku po náleze I.ÚS/184/2015 pokračoval/\npokračuje a jeho konečný výsledok závisí práve od právneho názoru vyjadreného v tomto ústavnom\nnáleze, pretože žalobca sa proti pôvodnému právnemu názoru na predbežné otázky vyjadreným v\nrozsudkoch súdov nižšej inštancie, zrušených nálezom I.ÚS/184/2015, úspešne bránil. V neposlednom\nrade treba zopakovať pre najvyšší súd právne záväzný názor ústavného súdu z nálezu sp. zn. IV.ÚS\n588/2021, že časť už právoplatne priznanej sumy a príslušenstva predstavuje takú časť z celkového\nnároku žalobcu, ktorá by mu bola priznaná aj pri opačnom posúdení sporných právnych otázok. V\npredmetnej veci ide o spor, v ktorom si žalobca uplatnil rôzne finančné nároky na základe viacerých\nprávnych titulov i to má vplyv na vyhodnotenie otázky prejudiciality právoplatného rozhodnutia len o\nčasti týchto nárokov v ďalšom (pokračujúcom, v tom istom) konaní.\n90. Rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré uvádza dovolateľ v podanom dovolaní, od ktorých sa mali súdy\nnižšej inštancie odkloniť, a ktoré riešili otázku prejudiciality, sú rozhodnutiami, ktoré riešia povinnosť\nrešpektovať predchádzajúce posúdenie právnej otázky, o ktorej súdy už právoplatne rozhodli v inom\n(odlišnom) spore. V predmetnej veci však ide o (ten istý) spor, v ktorom si žalobca uplatnil rôzne\nfinančné nároky na základe viacerých právnych titulov, čo má vplyv na vyhodnotenie otázky prejudiciality\nprávoplatného rozhodnutia len o časti týchto nárokov v ďalšom, pokračujúcom (teda v tom istom) konaní,\na naviac tieto predbežné otázky právne záväzne pre všeobecné súdy konajúce v tomto spore vyriešil\nústavný súd v náleze I.ÚS/184/2015. S poukazom na túto skutočnosť, ako aj vyššie, dovolacím súdom,\ncitované rozhodnutia k otázke prejudiciality a záväzný právny názor z nálezu ústavného súdu sp. zn.\nIV.ÚS 588/2021 (týkajúcich sa priamo tohto konania, keďže adresátmi týchto rozhodnutí sú všeobecné\nsúdy konajúce v tomto súdnom spore), preto nemožno konštatovať dôvodnosť dovolacej námietky\nžalovaného o nesprávnom právnom posúdení otázky prejudiciality tým, že by sa bol konajúci súd v\ndovolaním napadnutých rozhodnutiach odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, na\nktorú žalovaný poukázal v dovolaní. Vzhľadom na to dovolací súd konštatuje, že dovolateľ neuviedol\nrozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré by predstavovali ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu\nk otázke prejudiciality v prípade ako je v predmetnom spore (zjednodušene - prejudicialita vyriešenia\npredbežných otázok v čiastočne právoplatnom rozsudku, ktoré následne inak riešil ústavný súd v\nrozhodnutí o ústavnej sťažnosti žalobcu týkajúcej sa tohto konania, pričom v žalobe je uplatnených\nviacero nárokov). Nemožno teda v danom prípade hovoriť o odklone od rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, ale skôr o právnej otázke dovolacím súdom ešte neriešenej, čo zakladá prípustnosť dovolania\npodľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP a nie písm. a/, ako je uvedené v dovolaní. Dovolací súd má však za to,\nže ak dovolateľ „netrafil“ dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 CSP, nie je to prekážkou\npreskúmania správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom v dovolacom konaní, a preto sa\nsprávnosťou právneho posúdenia položenej dovolacej otázky zaoberal.\n91. Podľa dovolacieho súdu nemožno súhlasiť s právnym názorom žalovaného uvedeným v dovolaniach\nk právnej záväznosti prvého rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 20. júna 2012 č. k. 38Cb/\nl30/2010-823 v právoplatnej časti. Dovolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnym záverom\nvyjadreným súdmi nižšej inštancie v dovolaniami žalovaného napadnutých rozsudkoch, ktorý názor je\nsúladný aj s právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v (neskoršom) náleze Ústavného súdu SR\nv konaní o ústavnej sťažnosti žalobcu týkajúcej sa tohto konania sp. zn. IV.ÚS 588/2021 zo dňa 1.\nfebruára 2022.\n92. Dovolací súd v zhode so záväzným právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v náleze IV.\nÚS 588/2021 dospel k záveru, že odvolací súd (ako aj okresný súd) otázku právnej záväznosti názoru\nústavného súdu vysloveného v náleze sp. zn. I. ÚS/184/2015 správne právne posúdil a správne\npostupoval, keď predbežnú otázku platnosti zmlúv: Zmluvy o zriadení vecného bremena č. 318/2007 a\nZmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy č. 319/2007 vyriešil súladne s týmto pre neho podľa § 56 ods.\n\n6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky (resp. od 28. februára 2019 podľa § 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z.z. o ústavnom súde),\nprávne záväzným právnym názorom ústavného súdu.\n93. Dovolací súd tiež v súlade so záväzným právnym názorom ústavného súdu vyplývajúcim z nálezu\nIV. ÚS 588/2021 konštatuje, že odvolací súd v napadnutom rozsudku (rovnako aj okresný súd) správne\nvyriešil otázku právnej záväznosti záverov súdu prvej inštancie o predbežných otázkach uvedených v\nčiastočne právoplatnom rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 38Cb/l30/2010-823 zo dňa 20. júna\n2012 , v ktorej časti priznal súd žalobcovi len časť z uplatnených nárokov žalobcu, pokiaľ konanie\nv tom istom spore pokračuje po zrušujúcom náleze ústavného súdu s opačným právnym názorom\nna tie isté predbežné otázky, významné pre rozhodnutie ostatných žalobou uplatnených nárokov\n(o ktorých spor pokračuje). Dovolací súd preto v odpovedi na položené dovolacie otázky uvádza (s\npoukazom na vyššie uvedené), že nemožno vysloviť záver o právoplatnom vyriešení právnej otázky\nmedzi sporovými stranami iba na základe existencie právoplatného výroku o priznaní peňažnej sumy\npredstavujúcej časť predmetu sporu, keď spor o ďalšej časti sporu pokračuje a jeho konečný výsledok\nzávisí práve od sporného posúdenia veci, najmä ak časť už právoplatne priznanej sumy a príslušenstva\npredstavuje takú časť celkového nároku žalobcu, ktorá by mu bola priznaná aj pri opačnom posúdení\nsporných právnych otázok. Možná prejudicialita právoplatného rozhodnutia o časti nároku je prelomená,\nak ústavný súd v kasačnom náleze, týkajúcom sa ďalšej časti nároku uplatneného v tom istom súdnom\nspore, vecne prehodnotí rozhodujúce hmotnoprávne otázky a tieto odlišne posúdi ako všeobecný súd v\nprávoplatnom rozhodnutí o časti nároku. To znamená, že pokiaľ ústavný súd v kasačnom náleze, ktorým\nzruší rozsudok všeobecného súdu len v časti, v ktorej nebolo vyhovené strane sporu na ústavný súd sa\nso sťažnosťou úspešne obracajúcej, vysloví odlišný právny názor na rozhodujúce hmotnoprávne otázky,\nnepredstavuje nezrušená, právoplatná časť rozsudku všeobecného súdu (inak tejto strane sporu v časti\nvýroku vyhovujúca), rozhodnutie, ktorým by boli predbežne právoplatne vyriešené tieto hmotnoprávne\notázky významné pre ďalšie konanie a rozhodnutie o žalobe. Názorom ústavného súdu vyjadreným v\nkasačnom náleze je všeobecný súd v pokračujúcej časti sporu viazaný a môže sa od neho odchýliť,\nči modifikovať ho len výnimočne. Takou výnimkou by bola podstatná zmena v skutkových zisteniach,\nktoré tvorili základ zrušujúceho aj zrušovaného rozhodnutia, alebo v prípade zmeny právnej úpravy, ku\nktorej by došlo po vydaní kasačného nálezu, či na základe zásadného judikatúrneho posunu v otázke,\nktorá v čase pôvodného rozhodovania nebola ešte vyriešená.\n94. Z uvedených dôvodov považuje dovolací súd dovolania žalovaného podané podľa § 421 ods. 1\npísm. a/ CSP za nedôvodné. Odvolací súd (rovnako aj súd prvej inštancie) správne právne posúdil\nvyššie uvedené otázky, správne postupoval, keď vec posúdil v súlade so záväzným právnym názorom\nústavného súdu, pričom sa v otázke prejudiciality v konaní právoplatného rozhodnutia neodklonil od\nustálenej súdnej praxe a posúdil vec s prihliadnutím na osobitosti tohto prípadu. Dovolací súd preto\ndovolania žalovaného podľa § 448 CSP ako nedôvodné zamietol.\n95. Žalobca bol v dovolacom konaní plne úspešný, a preto mu dovolací súd priznal voči žalovanému\nnáhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne\npodľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,\nsamostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n96. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "16Cob/22/2017", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}