{"guid": "73843da0-27d4-43ee-aecb-cdb563b13777:95f0f028-3837-4790-bfd2-e1d4f2420201", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:2321010727.1", "spisova_znacka": "1Tdo/26/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tdo/26/2023 z 13. 6. 2023", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13. júna 2023, sp. zn. 1Tdo/26/2023, ECLI:SK:NSSR:2023:2321010727.1", "identifikacne_cislo": "2321010727", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Natália Laurenčíková", "datum_vydania": "2023-06-13", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Trestné právo", "Trestné právo", "Trestné právo"], "podoblast": ["Sloboda a ľudská dôstojnosť", "Majetok", "Všeobecne nebezpečné a proti životnému prostrediu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-382", "nazov": "§ 382 TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-382", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-382"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-257.odsek-7", "nazov": "§ 257 ods. 7 TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-257.odsek-7", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-257"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-257.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 257 ods. 1 písm. c) TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-257.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-257"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-364.odsek-1", "nazov": "§ 364 ods. 1 TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-364.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-364"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-216.odsek-1", "nazov": "§ 216 ods. 1 TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-216.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-216"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-194.odsek-1", "nazov": "§ 194 ods. 1 TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-194.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-194"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/301#paragraf-382", "/SK/ZZ/2005/301#paragraf-257", "/SK/ZZ/2005/300#paragraf-364", "/SK/ZZ/2005/300#paragraf-216", "/SK/ZZ/2005/300#paragraf-194"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/95f0f028-3837-4790-bfd2-e1d4f2420201", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:2321010727.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:2321010727.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:2321010727.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Tdo/26/2023\n2321010727\n13. 06. 2023\nJUDr. Martin Bargel\nECLI:SK:NSSR:2023:2321010727.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr.\nPatrika Príbelského, PhD. a JUDr. Emila Klemaniča na neverejnom zasadnutí konanom 13. júna 2023 v\nBratislave v trestnej veci obvineného R. Z. pre prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1,\nods. 2 písm. a) Trestného zákona a iné o dovolaní obvineného R. Z. podanom proti uzneseniu Krajského\nsúdu v Trnave, sp. zn. 6To/95/2021, z 5. mája 2022 takto\nrozhodol:\nPodľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného R. Z. odmieta.\nodôvodnenie:\nRozsudkom Okresného súdu Galanta, sp. zn. 17T/55/2021, zo 14. októbra 2021 [ktorému predchádzalo\nzo strany okresného súdu prijatie vyhlásenia obvineného Z. o tom, že nepopiera spáchanie skutku\nuvedeného v obžalobe v zmysle § 257 ods. 1 písm. c), ods. 7 Trestného poriadku - a ktoré okresný\nsúd pre potreby ďalšieho konania a rozhodnutia považoval za priznanie spáchania skutku] bol obvinený\nR. Z. uznaný za vinného zo spáchania prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods.\n2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. d) Trestného zákona v súbehu s prečinom\nneoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 216 ods. 1 Trestného zákona, resp.\nprečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. e) Trestného zákona, ktorých sa dopustil\nna tom skutkovom základe, že\ndňa 30. júna 2020 v bližšie neurčenom čase po 15.30 hod. v meste O. na presne nešpecifikovanom\nmieste v blízkosti rieky O., neďaleko supermarketu Z., sa spýtal W. W., nar. XX. M. XXXX, trvale bytom\nŠ., N. XX, či má peniaze a po jeho zápornej odpovedi ho následne udrel polootvorenou dlaňou do ľavej\nčasti tváre, pričom po asi jednej minúte od úderu ho začal prehľadávať, a to tým spôsobom, že mu\notvoril kapsičku, ktorú mal W. W. prevesenú cez plece, následne z nej vybral kľúče od jeho osobného\nmotorového vozidla zn. VW Golf, 1K striebornej farby, EČ: M. XXX X., tieto si zobral, pričom sa spýtal\nW. W., kde má auto, na čo mu tento odpovedal, že doma na parkovisku, následne mu potom siahol do\nvšetkých vreciek a rukou mu siahol aj na ponožky, pričom obžalovaný R. Z. chytil W. W. za predlaktie,\nkúsok ho potiahol, následne mu ruku pustil, a potom spolu pokračovali v ceste smerom k bytovému domu\nna N. ul. XX v Š., kde býva W. W., neďaleko ktorého W. W. obžalovanému R. Z. povedal, že by predal\nsvoje náramkové hodinky, obžalovaný R. Z. ho požiadal, aby mu tieto hodinky ukázal, čo W. W. urobil,\npričom obžalovaný R. Z. mu ich nevrátil ani na naliehanie W. W., po príchode ku vchodu bytového domu,\nv ktorom býva W. W., po tom, ako otvoril dvere, obžalovaný R. Z. násilím vošiel do vchodu a po tom, ako\nW. W. otvoril dvere do bytu, kde býva, ho obžalovaný R. Z. odsotil a vošiel dnu, v byte si svojvoľne zobral\nrôzne potraviny a začal ich konzumovať a zotrval tam napriek tomu, že ho W. W. niekoľkokrát vyzval,\naby z bytu odišiel a k odchodu z bytu ho vyzýval aj L. W., nar. XX. J. XXXX, bytom Š., N. XX, ktorý sa\nv tom čase v uvedenom byte nachádzal, obžalovaný R. Z. až následne z bytu odišiel a poškodený W.\nW. po tom, ako zavolal políciu, zistil, že jeho osobné motorové vozidlo zn. VW Golf, 1K striebornej farby,\nEČ: M. XXX X. v hodnote 2.000,00 Eur, ktoré bolo zaparkované na parkovisku za predmetným bytovým\n\ndomom, sa tam nenachádza a obžalovaný R. Z. na ňom odišiel na neznáme miesto, pričom ho v ten istý\ndeň v čase pred 20:50 hod. zaparkoval na tom istom parkovisku o niekoľko parkovacích miest ďalej,\nhoci bol rozhodnutím Obvodného oddelenia PZ Šaľa z 29. marca 2020 uznaný vinným zo spáchania\npriestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. e) zák. č. 372/1990 Zb. o\npriestupkoch, a to blokom na pokutu č. 14132781,\nrozhodnutím Obvodného oddelenia PZ Šaľa z 27. marca 2020 uznaný vinným zo spáchania priestupku\nproti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. e) zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, a to\nblokom na pokutu č. 14132636,\nrozhodnutím Obvodného oddelenia PZ Šaľa z 19. marca 2020 uznaný vinným zo spáchania priestupku\nproti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, a to\nblokom na pokutu č. 14108923,\nrozhodnutím Obvodného oddelenia PZ Šaľa z 25. januára 2020 uznaný vinným zo spáchania priestupku\nproti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, a to\nblokom na pokutu č. 14132780,\nrozhodnutím Obvodného oddelenia PZ Šaľa z 3. decembra 2019 uznaný vinným zo spáchania\npriestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. e) zák. č. 372/1990 Zb. o\npriestupkoch, a to blokom na pokutu č. 14099376,\nZa to okresný súd obvinenému uložil podľa § 194 ods. 2 Trestného zákona, s prihliadnutím na § 37 písm.\nh), písm. m) Trestného zákona a s poukazom na § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona za použitia § 42\nods. 1 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky a 4 (štyri) mesiace s tým,\nže podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona ho na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu\nna výkon trestu so stredným stupňom stráženia za súčasného uloženia ochranného dohľadu vo výmere\n2 (dva) roky podľa § 76 ods. 2 a § 78 ods. 1 Trestného zákona\nOkresný súd zároveň s poukazom na § 42 ods. 2 Trestného zákona zrušil výrok o treste uloženom v\ntrestnom rozkaze Okresného súdu Galanta, sp. zn. 0T/212/2020, z 30. augusta 2020 (právoplatným\ntoho istého dňa) ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom\nna zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.\nKrajský súd v Trnave ako súd odvolací, rozhodujúci na podklade odvolania obvineného proti rozsudku\nokresného súdu - podaného v ,,obmedzenom\" rozsahu, a síce čo do časti voči výroku o treste - rozhodol\nuznesením, sp. zn. 6To/95/2021, z 5. mája 2022 tak, že odvolanie obvineného zamietol postupom podľa\n§ 319 Trestného poriadku.\nProti uzneseniu krajského súdu podal obvinený dovolanie dôvodiac naplnením dôvodu dovolania podľa\n§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení\nzisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť\nzisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť), argumentujúc v podstate nasledovne.\n,, .... obvinený podal vlastnou rukou písané dovolanie z 5. októbra 2022, v ktorom uviedol dovolací dôvod\npodľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku s tým, že Okresný súd Galanta ako ani Krajský súd\nv Trnave neaplikovali ustanovenie § 36 písm. l) Trestného zákona napriek tomu, že urobil vyhlásenie\no vine, ktoré súd prijal, vyjadril ľútosť, čo však mali urobiť. Uvádzal, že okresný ani krajský súd sa\nnezaoberali s možnosťou mimoriadneho zníženia trestu s odkazom na právny názor kolégia NS SR\nč. R 44/2017, avšak ak by aplikovali poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona a\nmimoriadne zníženie trestu podľa § 39 Trestného zákona, tak pri pomere priťažujúcich a poľahčujúcich\nokolností 2:1 trestná sadzba by sa ustálila v rozpätí 1 až 5 rokov a žiadal, aby dovolací súd zrušil\nrozhodnutie krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu a prikázal vo veci opäť rozhodnúť\".\n,,Obvinený napáda rozhodnutia tak Krajského súdu v Trnave ako aj Okresného súdu Galanta v časti\nvýroku o trvaní trestu odňatia slobody ... dovolanie oprel o ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i) Trestného\nporiadku ... Okresný súd Galanta a Krajský súd v Trnave aplikovali výlučne iba § 37 písm. h), písm. m)\nTrestného zákona ako priťažujúce okolnosti s ustálením pomeru priťažujúcich a poľahčujúcich okolností\n2:0, avšak mali aplikovať aj hmotnoprávne ustanovenie § 36 písm. l) Trestného zákona a zároveň\naj hmotnoprávne ustanovenie § 39 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona, čím sa dostali do nesprávneho\nurčenia rozpätia trestnej sadzby a uložili takto trest v nesprávnom trvaní odňatia slobody. Poľahčujúcou\nokolnosťou podľa § 36 písm. l) Trestného zákona je to, že páchateľ sa priznal a trestný čin úprimne\noľutoval. Podľa vyššie citovaných právnych názorov NS SR (5Tdo/40/2020, Tpj/55/2016), či došlo\n\nk oľutovaniu skutku, je potrebné posúdiť podľa konkrétnych okolností prípadu vrátane procesných\nprejavov páchateľa (procesne obvineného či obžalovaného) po prijatí vyhlásenia o uznaní viny, pričom\nzáver o jej ne/existencii nemožno zakladať výlučne na ústnych prejavoch, ale je nevyhnutné zohľadniť aj\nostatné procesné prejavy obvineného. Okrem uvedeného pri hodnotení prejavov páchateľa je potrebné\nzohľadniť aj jeho osobné, osobnostné a intelektuálne pomery a schopnosti vrátane určitého spôsobu\nvyjadrovania špecifického pre konkrétne sociálne prostredie\".\n,,Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo 14. októbra 2021, strana č. 4 vyplýva, že právom záverečnej\nreči a posledného slova obvinený uviedol: ,...chcem nahradiť škodu ... chcem sa zmeniť, chcem sa liečiť\npsychológom alebo psychiatrom...´. Tento prejav obsahuje v sebe ľútosť vo vzťahu k poškodenému,\nktorému chce nahradiť škodu, a tak isto snahu o zmenu, ktorá vyjadruje uvedomenie si, že jeho konanie\nbolo nesprávne a je potrebné toto zmeniť, t. j. snahu o nápravu spôsobeného stavu aj poškodenému.\nSlová obvineného v jeho výpovedi z prípravného konania do zápisnice z 3. augusta 2020 ,... vedel\nsom, že sa ma bojí ... som mu dal facku, a povedal som mu ... že to má za to, že klame...´ v spojení s\nvyjadrením obžalovaného na hlavnom pojednávaní 14. októbra 2021, že , ...od uvedeného skutku som\npoškodeného nijako nekontaktoval, keď ho náhodou stretnem, tak sa otočím a idem preč´, potvrdzujú, že\nobžalovaný nechce už ubližovať poškodenému, ani sa s ním nechce stretnúť, aby nedošlo k nepríjemnej\nsituácii pre poškodeného a takýto ďalší prejav obžalovaného potvrdzuje hodnotenie jeho prejavu v\nsmere jeho vyjadrenia ľútosti. Dané vyjadrenia v spojení s vyhlásením o vine mal okresný súd ako\naj krajský súd posúdiť ako poľahčujúcu okolnosť. Vo vzťahu k mimoriadnemu zníženiu trestu podľa §\n39 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona v zmysle stanoviska kolégia NS SR č. R 44/2017 pri vyhlásení\nviny obžalovaným je možné analogicky aplikovať uvedené ustanovenie. Najvyšší súd uvádza, že ide\no uznanie viny bez garancie alebo predpokladu určitého, pre obžalovaného priaznivého rozhodnutia o\ntreste, možnosť mimoriadne znížiť trest je tu ešte dôvodnejšia, pričom ide o špeciálnu procesnú logiku\nvzdania sa práva na súdne konanie v plnom rozsahu, v rámci ktorej je vhodné a vecne správne umožniť\nmimoriadne zmiernenie trestu. V tomto prípade za prítomnosti poľahčujúcej okolnosti nejde o blokáciu z\nhľadiska ustanovenia § 38 ods. 1 Trestného zákona medzi poľahčujúcou okolnosťou a okolnosťou, ktorá\npodmieňuje uloženie trestu pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby. Je tomu tak preto,\nže poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona obsahuje aj ďalší obsahový prvok, resp.\ntrest sa mimoriadne znižuje na základe podobnej, avšak kvalitatívne odlišnej okolnosti, a to vytvorenia\nmožnosti obžalovaným pre zjednodušený procesný postup ako v konaní o dohode o uznaní viny a\nprijatí trestu. Obžalovaný priznal vinu, ergo nič nebránilo okresnému ani krajskému súdu, aby aplikoval\nhmotnoprávne ustanovenie § 39 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona a napokon určil pomer priťažujúcich a\npoľahčujúcich okolností na 2:1 a stanovil upravený rozsah trestnej sadzby v rozpätí 1 rok až 5 rokov. Pri\naplikácii mimoriadneho zníženia trestu ide o hmotnoprávne posúdenie. Obdobne je tomu tak pri aplikácii\nustanovenia § 36 písm. l) Trestného zákona\".\n,,Na základe vyššie uvedeného navrhujeme dovolaciemu súdu, aby podľa § 386 Trestného poriadku\nzrušil rozhodnutie Krajského súdu Trnava ako aj Okresného súdu Galanta v časti výroku o trvaní\ntrestu odňatia slobody a prikázal podľa § 388 Trestného poriadku, aby vec v potrebnom rozsahu znovu\nprerokoval a rozhodol\".\nK dovolaniu obvineného sa využijúc svoje právo podľa § 376 Trestného poriadku vyjadrila prokurátorka,\na to v zmysle nižšie uvedeného.\n,, ... v prvom rade [pozn.: je potrebné poukázať] na prípravné konanie, v ktorom sa obvinený ku\ntrestnej činnosti nepriznával v rozsahu, v akom sa mu kladie za vinu a naopak, doslovne uviedol, že\nsvoje konanie neľutuje, nakoľko poškodenému nič nespravil (č. l. 11 vyšetrovacieho spisu). Následne v\nkonaní pred okresným súdom učinil vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, t.\nj. že nepopiera spáchanie skutku, ktoré vyhlásenie okresný súd prijal. Napokon, ani v záverečnej reči\nobvinený neprejavil úprimnú ľútosť, ale len konštatoval, že od uvedeného skutku poškodeného nijak\nnekontaktoval, keď ho stretne náhodou, tak sa otočí a ide ďalej. Vzhľadom k vyššie uvedenému mám\nza to, že pri ukladaní trestu okresný súd postupoval správne, keď neaplikoval ustanovenie § 36 písm. l)\nTrestného zákona o poľahčujúcich okolnostiach, keďže na priznanie uvedenej poľahčujúcej okolnosti sa\nvyžaduje, aby páchateľ svoj čin úprimne oľutoval. V danom prípade však obvinený trestný čin neoľutoval\nani počas prípravného konania, ani v konaní pred súdom, pričom samotné vyhlásenie obžalovaného\nv zmysle § 257 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nie je možné subsumovať pod úprimné oľutovanie\ntrestného činu, ktoré predpokladá ustanovenie § 36 písm. l) Trestného zákona. Tu poukazujem aj\nna uznesenie Krajského súdu ... z ktorého vyplýva, že obvinený R. Z. úprimnú ľútosť neprejavil ani\ndodatočne aspoň na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu\".\n\n,, ... uvádzam, že sa plne stotožňujem s rozsudkom Okresného súdu ... v spojení s uznesením\nKrajského súdu ... pokiaľ obhajca namieta neaplikovanie § 39 Trestného zákona ..., poukazujem\nna stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v Zbierke stanovísk\nnajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky zverejnené pod č. 5/2011, podľa ktorého ...\nnepoužitie ustanovenia § 39 Trestného zákona nezakladá žiadny dovolací dôvod\".\n,, ... navrhujem Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku\nodmietnuť dovolanie obvineného R. Z., nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa\n§ 371 Trestného poriadku\".\n+++\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) pred vydaním\nrozhodnutia o dovolaní skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo\npodané proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného poriadku], v zákonnej\nlehote a na príslušnom súde (§ 370 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku) a spĺňa obligatórne obsahové\nnáležitosti dovolania (§ 374 ods. 1 a ods. 2 Trestného poriadku). Okrem toho zistil, že bola splnená aj\npodmienka dovolania podľa § 372 ods. 1 Trestného poriadku, veta prvá, keďže obvinený pred podaním\ndovolania využil svoje právo podať riadny opravný prostriedok (čo do výroku o uloženom treste) a o tomto\nbolo rozhodnuté [hoci rozhodnutiu odvolacieho súdu predchádzalo okresným súdom prijaté vyhlásenie\nobvineného v zmysle § 257 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku].\nTým bola splnená podmienka dovolania podľa § 372 ods. 1 Trestného poriadku pre jeho prerokovanie,\nnakoľko naposledy označené ustanovenie Trestného poriadku vyjadruje zásadu, že podaniu dovolania\n(okrem tých procesných situácií, kedy je subjektom podávajúcim dovolanie minister spravodlivosti)\nmusí predchádzať uplatnenie riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa (v\nkonkrétnom prípade ide o odvolanie podané obvineným Z. proti výroku o treste).\nV predmetnej trestnej veci platí, že ak sa obvinený odvolal len proti výroku o treste [na podklade\nokresným súdom skôr prijatého vyhlásenia obvineného podľa § 257 ods. 1 písm. c), ods. 5 a 7 Trestného\nporiadku] a predmetom prieskumu odvolacieho súdu bol práve a len výrok o treste, nemôže obvinený\nprávne účinným spôsobom svojim dovolaním napadnúť aj otázku viny.\nV takom prípade totiž neexistuje právny záver odvolacieho súdu ohľadom súdom prvého stupňa prijatého\nvyhlásenia o vine z právno - kvalifikačného hľadiska, nakoľko o ňom krajský súd vecne nerozhodoval.\nMožnosť takéhoto rozhodovania v zmysle naznačeného je vylúčená práve s poukazom na § 257 ods.\n5 Trestného poriadku v spojení s § 372 ods. 1 Trestného poriadku. To znamená, že s poukazom na\nskôr vyjadrené nie je splnená podmienka uplatnenia riadneho opravného prostriedku - odvolania v ,,potrebnom\" rozsahu (aj vo vzťahu k výroku o vine).\nAk k uvedenému pristupuje skutočnosť, že vyhláseniu odsudzujúceho rozsudku súdom prvého stupňa\npredchádzalo vyhlásenie obvineného o tom, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe\npodľa § 257 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, je s takýmto vyhlásením (za predpokladu, že súd\nvyhlásenie obžalovaného o vine prijal s poukazom na § 257 ods. 7 Trestného poriadku) spojený\nprocesný následok podrobne opísaný v ods. 8 naposledy označeného ustanovenia Trestného poriadku\n- vyhlásenie súdu, že dokazovanie v rozsahu obžalovaným ,,nepopretej\" trestnej činnosti nevykoná.\nZ toho plynie záver, že v dôsledku aplikovania vyššie citovaných ustanovení Trestného poriadku je\nvylúčené ďalej na podklade obvineným podaného dovolania skúmať aj výrok o vine (okrem prípadného\ndôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, nakoľko tento vôbec nebol predmetom\nprieskumu súdom prvého stupňa (v spojení s uznesením odvolacieho súdu) v dôsledku dobrovoľného\nvzdania sa práva na kontradiktórne prejednanie trestnej veci zo strany obvineného. Skutkový podklad\nuvedený vo výrokovej časti podanej obžaloby bol súdom prvého stupňa právne konformným spôsobom v\ncelom rozsahu akceptovaný. To znamená, že pre obvineného neexistuje predmet, ktorý by bol spôsobilý\nbyť ,,atakovaný\" dovolacími námietkami akokoľvek sa dotýkajúcimi výroku o vine (priznanej obvineným).\nSúhrnne vzaté platí, že pokiaľ obvinený v konaní pred súdom prvého stupňa využil právo urobiť\nvyhlásenie o tom, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe [§ 257 ods. 1 písm. c) Trestného\nporiadku] a súd prvého stupňa toto vyhlásenie prijal, obvinený tak stratil možnosť predmetné vyhlásenie\n\no vine ,,odvolať\" a zároveň v tomto rozsahu (t. j. v rozsahu priznania viny) podať riadny, resp. mimoriadny\nopravný prostriedok.\nOdhliadnuc od skôr uvedeného je podstatným záver, že pokiaľ ide o dovolacie námietky obvineného\nuplatnené voči výroku o treste, v tomu zodpovedajúcej časti je obvinený osobou oprávnenou na podanie\ndovolania.\nTým je súčasne založená prieskumná povinnosť najvyššieho súdu ohľadom posúdenia skutočnosti, či\nobvineným namietané chyby zodpovedajú (resp. celkom zjavne nezodpovedajú) niektorému z dôvodov\ndovolania, ktoré obvinený bol oprávnený uplatniť a či tieto boli, alebo zjavne neboli naplnené, príp.\npreukázané.\nVyššie formulovaný záver možno spoľahlivo podoprieť aj o poukaz na obsah nálezu Ústavného súdu\nSR, sp. zn. II. ÚS 143/2020, zo 7. júla 2020, v ktorého zmysle je povinný zohľadniť okolnosť, že\ndovolanie obvineného smeruje aj proti výroku o treste (nielen proti výroku o vine), nakoľko ustanovenie\n§ 257 ods. 5 Trestného poriadku treba interpretovať ako ,,dotýkajúce sa\" priznania viny a s tým\nspojenej ,,nenapadnuteľnosti\" rozhodnutia dovolaním - čo sa týka výroku o vine.\nNajvyšší súd, súc bez opomenutia prihliadnuť na vyššie podrobne rozvedené úvahy, dospel po\noboznámení sa s rozhodnutiami vo veci samej v základnom konaní predchádzajúcom podaniu dovolania\nobvineného k záveru, že predmetné dovolanie menovaného je potrebné odmietnuť na neverejnom\nzasadnutí podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, nakoľko je zrejmé, že nie sú naplnené dôvody\ndovolania uvedené v § 371 ods. 1 Trestného poriadku.\nDovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, pričom nielen z označenia tohto opravného prostriedku\nako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé,\nže dovolanie nie je určené na nápravu akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších mimoriadnych - procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené\nv ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku.\nV porovnaní s dôvodmi, ktoré opodstatňujú podanie odvolania, sú dovolacie dôvody koncipované\npodstatne užšie.\nJe tomu tak z dôvodu, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená.\nPredstavuje tak výnimočný prielom do právoplatnosti rozhodnutia (napadnutého dovolaním), ktoré je\nzásadnou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Právoplatnosť je vlastnosťou rozhodnutia,\nktorá v sebe poníma jeho faktickú nezmeniteľnosť (formálna právoplatnosť) a záväznosť (materiálna\nprávoplatnosť). Nezmeniteľnosť rozhodnutia znamená, že v rámci konania, v ktorom bolo vydané,\nnemožno o veci, ktorá bola jeho predmetom, naďalej pokračovať, resp. ju ,,nanovo\" prejednať. Preto\nsú možnosti podania dovolania (vrátane dovolacích dôvodov) striktne obmedzené; potenciálne ,,široké\"\nponímania uplatnenia tohto mimoriadneho opravného prostriedku by nesporne mohla založiť takú\nprocesnú situáciu, kedy by konanie pred dovolacím súdom bolo v zásade konaním pred ,,ďalšou riadnou\nopravnou inštanciou\" a dovolanie tak chápané len ako „ďalšie odvolanie\".\nZ ustanovenia § 385 ods. 1 Trestného poriadku vyplýva, že dovolací súd je viazaný dôvodmi dovolania,\nktoré sú v ňom uvedené. Viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania sa týka vymedzenia chýb\nnapadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie\nprávnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich\nhodnotenia podľa § 371 Trestného poriadku. Podstatné sú teda vecné argumenty uplatnené dovolateľom\na nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku (R 120/2012\n- ide o princíp tzv. ,,námietkovej viazanosti\").\nJe potrebné dodať, že okresným súdom prijaté vyhlásenie obvineného, že nepopiera spáchanie skutku,\nspôsobuje významné procesné následky, keďže v danom rozsahu ex lege vylučuje preskúmavanie\nskutkového stavu konštatovaného výrokom obžaloby a tam určenej právnej kvalifikácie v zmysle\nich ,,odobrenia\" súdom na podklade pozitívneho stanoviska obvineného.\n\nInak tomu nebolo ani v prípade obvineného, ktorý sa dobrovoľne ,,vzdal\" možnosti ustálenia skutkového\nstavu v zmysle § 278 ods. 2 Trestného poriadku (ak nejde o prípad podania obžaloby po konaní o návrhu\nna dohodu o vine a treste podľa § 232 ods. 5 alebo 6, súd môže pri svojom rozhodnutí prihliadať len na\nskutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní a opierať sa o dôkazy, ktoré boli na hlavnom\npojednávaní vykonané). Okresný súd vo vzťahu ku skutku, z ktorého spáchania bol obvinený uznaný\nza vinného, nepostupoval podľa zásady ústnosti a bezprostrednosti a nijak nehodnotil kvantitatívny\nalebo kvalitatívny podklad skutku opísaného v skutkovej vete výrokovej časti obžaloby, nakoľko s\npoukazom na § 257 ods. 8 veta prvá Trestného poriadku okrem iného platí, že súd dokazovanie v\nobžalovaným ,,priznanom\" rozsahu spáchania skutku nevykoná. Jediným ,,podkladom\" pre ,,odobrenie\"\nskutkových okolností a skutku per se tak, ako je tento uvedený v podanej obžalobe, preto bolo a zostáva\nv zásade výlučne priznanie obvineného, čo je procesná konzekvencia plne súladná s relevantnými\nustanoveniami Trestného poriadku tak, ako najvyšší súd podrobne konkretizoval v skoršej časti tohto\nuznesenia.\nAko ale najvyšší súd naznačil v skoršom texte tohto uznesenia, záver najvyššieho súdu týkajúci sa\nvýroku o vine nemožno vztiahnuť aj na dovolaním (z hľadiska vecnej prípustnosti v zásade ,,správne\")\nnapadnutý výrok o treste.\nNajvyšší súd po oboznámení sa s obsahom podaného dovolania nezistil naplnenie niektorého z dôvodov\ndovolania (riadiac sa princípom tzv. ,,námietkovej\" viazanosti - viď R 120/2012) a s argumentáciou\nobvineného sa nestotožnil.\nNámietky obvineného, ktorými sa menovaný v zásade domáhal vyslovenia nesprávnosti\" uloženého\ntrestu v dôsledku pochybenia skôr vo veci konajúcich a rozhodujúcich súdov, ktorého sa mali tak okresný,\nako aj odvolací súd dopustiť na podklade ,,nerešpektovania\" záverov stanoviska trestnoprávneho\nkolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. Tpj 55/2016, z 27 júna 2017, publikovaných v\nZbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 44/2017, ako aj\nnepriznaním poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Trestného zákona, totiž nenapĺňajú tak súčasne,\nako ani osve žiadny dovolací dôvod.\nNajvyšší súd považuje pre prehľadnosť za potrebné odcitovať aspoň v stručnosti časť naposledy\noznačeného stanoviska:\n,,Ak možno páchateľovi trestného činu pri uzavretí a schválení dohody o vine a treste mimoriadne znížiť\ntrest podľa § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona <., teda v situácii vopred dohodnutého trestu,\nmožno (teda nie obligatórne) naposledy označené ustanovenie per analogiam a pri použití argumentu\na minori ad maior (od menšieho k väčšiemu) použiť aj v prípade uznania viny podľa § 257 ods. 1\npísm. b), c) Trestného poriadku <. (po prijatí takého vyhlásenia súdom), keďže páchateľ (procesne\nako obžalovaný) neodvolateľne prijal všetky právne účinky uznania viny (dokonca) bez toho, aby bolo\nakýmkoľvek spôsobom predznamenané rozhodnutie súdu o druhu a výške uloženého trestu\".\nVyššie vyjadrená právna veta vychádza z argumentačného podkladu, že je namieste, aby súd po prijatí\nvyhlásenia obžalovaného o vine (rovnako právne rovnocenného vyhlásenia o nepopretí spáchania činu)\nmal možnosť, no v žiadnom prípade povinnosť pristúpiť za použitia analógie k mimoriadnemu zníženiu\ntrestu za rovnakých podmienok ako pri schválení dohody o vine a treste. Keďže ide o uznanie viny\nbez garancie alebo predpokladu určitého (pre obžalovaného priaznivého) rozhodnutia o treste, možnosť\n(opätovne je nutné zdôrazniť, že nie povinnosť) mimoriadne znížiť trest je tu ešte dôvodnejšia. Ide o\nprocesnú logiku vzdania sa práva na (kompletné) súdne konanie [pozn.: čo podopiera vyššie uvádzané\nzávery najvyššieho súdu ohľadom ,,dôsledkov\" akceptovania dobrovoľného vyhlásenia obvineného v\nzmysle § 257 ods. 1 písm. b), resp. písm. c) Trestného poriadku - tento prípad], v rámci ktorej je vhodné\na vecne správne umožniť, ale nie obligatórne prikázať v takýchto procesných situáciách konajúcim a\nrozhodujúcim súdom použiť príslušné ustanovenia Trestného zákona upravujúce mimoriadne zníženie\ntrestu.\nNakoľko výrok o vine v tomto prípade nepodlieha vecnému prieskumu zo strany dovolacieho súdu,\nmožno s ohľadom na obsah podaného dovolania poukázať na závery vyplývajúce zo stanoviska\ntrestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu (S 5/2011), podľa ktorého ak nejde o situáciu, keď výrok o\ntreste nemôže obstáť v dôsledku toho, že je chybný výrok o vine, možno výrok o treste napadnúť z\n\nhmotnoprávnej pozície zásadne len prostredníctvom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h)\nTrestného poriadku.\nV označenom stanovisku sa súčasne konštatuje, že hmotnoprávne ustanovenie § 39 Trestného zákona o\nmimoriadnom znížení trestu odňatia slobody sa svojou povahou a významom primkýna ku všeobecným\nhľadiskám stanoveným pre voľbu druhu trestu a jeho výmeru v § 34 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Trestného\nzákona a nasl., a preto na rozdiel od ustanovení § 41, § 42 (o ukladaní úhrnného, spoločného a\nsúhrnného trestu) alebo § 47 ods. 2 Trestného zákona, ktoré sú taktiež hmotnoprávne, ale kogentnej\npovahy, ho nemožno formálne podradiť pod nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia v\nzmysle dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.\nPodľa § 371 ods. 1 písm. i) a h) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak [podľa písm. i)]\nrozhodnutie je založené na nesprávnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného\nhmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať\na meniť, resp., [podľa písm. h)] bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol\nuložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.\nVzájomný vzťah dovolacích dôvodov v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) a h) Trestného poriadku možno\nšpecifikovať tak, že ostatne označený dôvod dovolania je špeciálnym hmotnoprávnym dôvodom\nvzťahujúcim sa výhradne k výroku o treste.\nPráve tento právny záver má právno-aplikačný dopad spočívajúci v tom, že okrem prípadov nesprávnej\naplikácie ustanovení kogentnej povahy viažucej sa k rozhodovaniu o treste možno tento výrok napadnúť\nlen prostredníctvom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku.\nPodstatnou je však zásadná skutočnosť, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného\nporiadku - ako ani iný dovolací dôvod - nemôže byť naplnený s poukazom na primeranosť (výšku) druhu\nuloženého trestu, ak je tento v zmysle Trestného zákona prípustný a uložený v rámci zákonom upravenej\ntrestnej sadzby. Týmto spôsobom je súčasne v princípe vylúčená možnosť ,,úspešne\" sa domáhať\nnaplnenia dotknutého dôvodu dovolania napr. na základe okolnosti, že nebolo použité ustanovenie o\nmimoriadnom znížení trestu (§ 39 a nasl. Trestného zákona) - okrem príkladmo takej modelovej situácie,\nak predmetné ustanovenie § 39 a nasl. Trestného zákona síce použité bolo, ale súd v rozhodnutí\nnapadnutom dovolaním neuviedol žiadnu okolnosť, ktorá je podkladom použitia ustanovenia § 39 a nasl.\nTrestného zákona o mimoriadnom znížení trestu (viď napr. R 57/2007, R 58/2007, R 5/2011, R 51/2014\na i.).\nAk sa preto obvinený Z. domáha na podklade ním formulovaných dovolacích námietok vyslovenia\nporušenia zákona v intenzite napĺňajúcej dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného\nporiadku, je potrebné predovšetkým uviesť, že všetky odseky obsiahnuté v ustanovení § 39 a\nnasl. Trestného zákona sú fakultatívneho charakteru. Teda na použitie príslušného hmotnoprávneho\nustanovenia upravujúceho mimoriadne zníženie trestu neexistuje v prípade naplnenia tej - ktorej\npodmienky obsiahnutej v naposledy označenom ustanovení Trestného zákona vo vzťahu k obvinenému\npozitívny právny nárok. Súd dôvody nepoužitia ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu totiž ani\nnemusí uvádzať v odôvodnení rozhodnutia, pokiaľ skutočnosti nasvedčujúce niektorému z dôvodov\ntakéhoto zníženia neboli predmetnom dokazovania. Iba použitie niektorého z ustanovení mimoriadneho\nzníženia trestu musí súd náležitým spôsobom odôvodniť (viď skorší poukaz na R 57/2007, R 58/2007,\nR 5/2011, R 51/2014).\nDovolací dôvod naviac nie je v trestnej veci obvineného R. Z. naplnený zákonne predpokladaným\nspôsobom už len s poukazom na skutočnosť, že hmotnoprávne ustanovenie § 39 a nasl. Trestného\nzákona o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody svojou fakultatívnou povahou a významom\npredstavuje paralelu so všeobecnými kritériami určenými pre voľbu druhu trestu a jeho výmery podľa §\n34 ods. 1, ods. 3, ods. 4 a nasl. Trestného zákona, pričom naproti nemu stoja napríklad ustanovenia § 41,\nresp. § 42 Trestného zákona upravujúce postup súdu pri ukladaní úhrnného, spoločného a súhrnného\ntrestu, respektíve § 47 ods. 2 Trestného zákona, ktoré predstavujú naopak ustanovenia kogentnej\npovahy.\n\nZ toho dôvodu nemožno - podľa subjektívneho názoru obvineného - cit.: ,,nespravodlivú\" absenciu\naplikácie niektorého z odsekov ustanovenia § 39 Trestného zákona podradiť dokonca ani pod nesprávne\npoužitie iného hmotnoprávneho ustanovenia zakladajúce dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.\ni) Trestného poriadku. Vyššie vyjadrené platí aj v prípade obvineným namietaného ,,nespravovania\nsa\" závermi vyjadrenými v stanovisku č. R 44/2017. Dotknuté stanovisko explicitne pozitívne pripúšťa\nmožnosť - ale v žiadnom prípade nie povinnosť - použitia vyhlásenia obvineného podľa § 257 ods. 1\npísm. b), resp. písm. c) Trestného poriadku ako hmotnoprávne súladný podklad pre postup podľa § 39\na nasl. Trestného zákona napriek absencii výslovnej právnej úpravy upravujúcej aj takúto ,,alternatívu\".\nAk skôr vo veci konajúce a rozhodujúce súdy nevyužili niektoré z citovaných zákonných ustanovení\nzakladajúce ich moderačné oprávnenie tak, ako tomu je vo veci predstavujúcej predmet dovolacieho\nprieskumu a uložený trest v konečnom dôsledku vymerali v rámci zákonom predpokladanej trestnej\nsadzby, nemožno tvrdiť, že by trest bol uložený mimo sadzbu upravenú v Trestnom zákone za trestný\nčin, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného.\nNajvyšší súd ohľadne ostatnej dovolacej námietky obvineného, spočívajúcej v atakovaní ,,nepriznania\"\nexistencie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Trestného zákona, poznamenáva, že otázka\nzisťovania, resp. zhodnotenia (ne) existencie poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností je\notázkou skutkovou, ktorá je vylúčená z preskúmania dovolacím súdom v prípade, ak tento koná na\npodklade dovolania podaného obvineným podľa § 371 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku. Opak by platil\nv prípade, ak by súd vo výroku dovolaním napadnutého rozhodnutia síce konštatoval danosť niektorej\nz týchto okolností, avšak v rozpore s týmto záverom by ju nevzal do úvahy pri ukladaní trestu (pri\núprave výmery trestnej sadzby podľa § 38 ods. 2 až 4 Trestného zákona). Len v takom prípade (a za\nsúčasného splnenia podmienky podľa § 371 ods. 5 Trestného poriadku) by označené pochybenie mohlo\nzakladať naplnenie dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (nesprávne použitie\niného hmotnoprávneho ustanovenia - viď R 18/2015). Takáto situácia však v posudzovanom prípade\nnenastala, a preto dovolacie námietky obvineného najvyšší súd nemohol akceptovať ani v tejto časti a\nodmietol ich ako zjavne nedôvodné.\nNajvyšší súd už len úplným záverom pripomína, že aj v prípade hypotetického pochybenia skôr vo veci\nkonajúcich a rozhodujúcich súdov spočívajúcom v nepriznaní poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l)\nTrestného zákona by toto pri ukladaní trestu odňatia slobody a jeho výmery, konkrétne v zmysle § 38 ods.\n2, ods. 4 Trestného zákona prakticky ,,nehralo žiadnu rolu\", nakoľko by tak obvinenému napriek tomu\nbol ukladaný trest odňatia slobody za súčasného konštatovania pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich\nokolností 1:2 (čo s poukazom na písomné dôvody podaného dovolania explicitne uvádza aj samotný\nobvinený) a v konečnom dôsledku ,,v neprospech\" obvineného. Povedané inými slovami, na ,,stav veci\"\na s tým spojené zákonom predpokladané zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby s poukazom na § 38\nods. 4 Trestného zákona by prípadné priznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Trestného\nzákona nezmenilo vôbec nič a bolo by bez akéhokoľvek právne - kvalifikačného dopadu na výpočet\ntrestnej sadzby podľa skôr zmienených hmotnoprávnych ustanovení Trestného zákona.\nV dôsledku zrejmého nesplnenia žiadneho z dovolacích dôvodov podľa § 371 Trestného poriadku\nnajvyšší súd rozhodol tak, ako je vyjadrené vo výrokovej časti tohto uznesenia.\nToto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}