{"guid": "0c8f26cd-ae41-4ce9-8a6d-8bd301f8e0ec:7e51dec2-8c9c-4c4e-9011-79d33d4314ef", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:2120205743.1", "spisova_znacka": "7Cdo/65/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/65/2022 z 27. 9. 2023", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. septembra 2023, sp. zn. 7Cdo/65/2022, ECLI:SK:NSSR:2023:2120205743.1", "identifikacne_cislo": "2120205743", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Martina Valentová", "sudca_id": 158, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-martina-valentova-158", "datum_vydania": "2023-09-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Bezdôvodné obohatenie"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "nazov": "§ 220 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-228", "nazov": "§ 228 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-228", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-228"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-298", "nazov": "§ 298 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-298", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-298"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "nazov": "§ 393 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "nazov": "§ 39 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-39"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53.odsek-5", "nazov": "§ 53 ods. 5 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-53"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53a", "nazov": "§ 53a OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-53a"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-220", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-228", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-298", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-39", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-53", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-53a"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7e51dec2-8c9c-4c4e-9011-79d33d4314ef", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:2120205743.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:2120205743.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:2120205743.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Cdo/65/2022\n2120205743\n27. 09. 2023\nJUDr. Martina Valentová\nECLI:SK:NSSR:2023:2120205743.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore v spore žalobcu Bytového družstva so sídlom v Trnave,\nTrnava, Ludvika van Beethovena 26, IČO: 00 175 480, zastúpeného advokátskou spoločnosťou\nUNITED LAWYERS, advokátska kancelária, s.r.o., Bratislava, Mliekárenská 2, IČO: 36 662 291, proti\nžalovanej Prima banka Slovensko, a.s., Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, zastúpenej advokátskou\nspoločnosťou SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., Bratislava, Štefánikova 8, IČO: 36 853 186, o vydanie\nbezdôvodného obohatenia, vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 11Csp/42/2020, o dovolaní\nžalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 30. novembra 2021 sp. zn. 23CoCsp/57/2021, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Trnava (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 1. júla 2021 č. k. 11Csp/42/2020-231\nvýrokom I. žalobu zamietol, výrokom II. žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania\nv rozsahu 100%.\n1.1. Súd prvej inštancie po citovaní § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 3 písm. i), § 53 ods. 1, 2, 3, 4, 5,\n6, § 53 od. 12, § 53a ods. 1 § 451 ods. 1, 2, § 488, § 489 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), §\n502 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 2 písm. a/ a b/, § 1 ods. 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z. z o\nspotrebiteľských úveroch (v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, § 24a zákona č. 129/2010 Z. z.\no spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 8b ods. 1, 3, § 9 ods.\n7 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len ZoVB) vecne dôvodil\ntým, že medzi stranami nebolo sporným, že žalovaná ako banka (pod obchodným menom Dexia banka\nSlovensko a.s.) a žalobca - správca ako zákonný zástupca vlastníkov bytov a nebytových priestorov v\nbytovom dome H. V. X-XX, F. uzavreli dňa 9. mája 2007 Zmluvu o termínovanom úvere č. XX/XXX/XX,\nktorej predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške 1.000.000,- Sk za účelom obnovy bytového domu\na odstránenia systémových porúch bytového domu. V konaní sa žalobca ako správca bytového domu\ndomáhal vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré malo vzniknúť tým, že žalovaná neoprávnene zvýšila\nod 1. júla 2011 úrokové rozpätie z 0,9 % p.a. na 2,50 % p.a.. Žalobca žiadal vydanie bezdôvodného\nobohatenia za obdobie od 21. júla 2018 do dňa podania žaloby (t. j. do 20. júla 2020), keď na obdobie\ndo 20. júla 2018 (vrátane splátky zo dňa 20. júla 2018) sa vzťahoval rozsudok Okresného súdu Trnava\nč. k. 22C/78/2017-381 zo dňa 17. apríla 2019. Suma bezdôvodného obohatenia mala predstavovať\nsumu 385,66 eura ako rozdiel medzi sumou, ktorú vlastníci bytov žalovanej zaplatili po zvýšení úrokovej\nsadzby, a sumou, ktorú by zaplatili na úrokoch bez zvýšenia úrokovej sadzby. Nebolo pritom sporným,\nže úver bol splácaný v zmysle Prehľadu splátok úveru. Žalobca nárok odôvodnili tým, že žalovaná\nzískala bezdôvodné obohatenie plnením na základe neplatného ustanovenia bodu 5.5. zmluvy, ktoré je\nneprijateľnou zmluvnou podmienkou s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 6Cdo/127/2017, uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky III.ÚS 124/2020 a stanovisko\nNárodnej banky Slovenska zo dňa 28. apríla 2016. Podľa prvoinštančného súdu sú uvedené súdne\n\nrozhodnutia na prejednávanú vec neaplikovateľné, keďže vychádzajú z iných skutkových okolnosti.\nPredovšetkým, v uvedených konaniach nebola posudzovaná zmluva o termínovanom úvere uzavretá za\núčelom obnovy bytového fondu, v ktorej by ako dlžníci vystupovali vlastníci bytov zastúpení správcom; v\nuvedených konaniach bola posudzovaná zmluva o hypotekárnom úvere, t. j. iný typ úverového produktu,\nv ktorej ako dlžníci vystupovali obyčajné fyzické osoby bez zastúpenia, a teda išlo o iný typ zmluvy ako\nv prejednávanej veci. Naviac, znenie bodov 4.6. z porovnávanej veci a 5.5. z veci prejednávanej ani\nnie je totožné, keďže je inak definovaná zmena miery rizika klienta. Vzhľadom na uvedenú odlišnosť\nskutkových okolnosti oboch prípadov a odlišné znenie dojednaní zmlúv nie je možné automaticky\nprihliadať na to, že ustanovenie bodu 4.6. Zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/128/05 zo dňa 10. mája 2005\nje neprijateľnou podmienkou a je neplatné, t. j. nie je možné aplikovať ustanovenie § 53a ods. 1 OZ.\nPokiaľ ide o stanovisko Národnej banky Slovenska (NBS), NBS sa v stanovisku (ktoré pre súd ani nie\nje záväzné) žiadnym spôsobom nevyjadruje k citovanému bodu 5.5. zmluvy, ale iba k bodu 12.1.1.1.\nzmluvy (uplatnenie sankčného zvýšenia), na základe ktorého ustanovenia však k zvýšeniu úrokového\nrozpätia v prejednávanej veci neprišlo.\n1.2. Súd prvej inštancie tiež konštatoval, že pokiaľ ide o znenie bodu 5.5. zmluvy, považoval ho za\nurčité a zrozumiteľné, a teda v tomto smere za platne dojednané (§ 37 ods. 1 OZ a contrario). Zo\nznenia bodu 5.5. zmluvy, za použitia interpretačných pravidiel v § 35 ods. 2 OZ, vyplýva, že žalovaná\nje oprávnená jednostranne zmeniť úrokovú sadzbu (resp. úrokové rozpätie), ak dôjde k zmene miery\nrizika klienta, ktorá zmena miery rizika klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou ratingu klienta\nalebo so zmenou rizikovej váhy klienta, pričom sa porovnávajú skutočnosti v čase posledného posúdenia\nmiery rizika klienta s aktuálnymi skutočnosťami. Pojmy „miera rizika klienta“ a „rating klienta“ sú pritom\nekonomickými pojmami, ktorých význam musel byť žalobcovi ako správcovi a zároveň podnikateľovi\nzrejmý. Pojem „miera rizika klienta“ pritom znamená pravdepodobnosť zlyhania klienta pri splácaní úveru\na tento pojem sa nepoužíva len v uvedenom bode 5.5., ale aj v bode 5.7. zmluvy, ktorý rieši možnosť\nprehodnotenia miery rizika na žiadosť klienta. „Rating klienta“ predstavuje interné hodnotenie banky a\nhovorí o schopnosti splácať dlhy, pričom konkrétne hodnotiace postupy sú súčasťou know-how banky\nalebo ratingovej agentúry a preto ich podrobnosti nebývajú zverejňované. Zároveň je potrebné brať\ndo úvahy aj skutočnosť, že kontraktácia prebiehala medzi dvoma právnickými osobami - podnikateľmi,\npričom správca ako profesionál v danej oblasti má mať dostatok vedomostí na porozumenie obsahu\nzmluvných dojednaní. Uvedené znenie ustanovenia zmluvy je tak s poukazom na jeho formuláciu\nzrozumiteľné a určité. Z uvedeného ustanovenia 5.5. je zrejmé, že správca si bol vedomý toho,\nže banka môže jednostranne zmeniť úrokové rozpätie v prípadoch uvedených v ustanovení. Tejto\nvedomosti zodpovedalo jazykové vyjadrenie ustanovenia, predchádzajúce rokovania banky a správcu\no uzavretí zmluvy vrátane pripomienkovania, ako aj následné správanie sa, keď správca nakoniec\naplikáciu uvedeného ustanovenia zo strany banky akceptoval. Na určitosti zmluvného dojednania nič\nnemení ani to, že v bode 5.5. zmluvy sa hovorí o zmene úrokovej sadzby, pričom banka pristúpila k\nzmene úrokového rozpätia. Sadzbu EURIBOR (predtým BRIBOR) neurčuje totiž žalovaná, ale príslušná\neurópska inštitúcia, a preto ustanovenie bodu 5.5. možno aplikovať iba na zmenu úrokového rozpätia,\nnie na zmenu základnej sadzby, avšak v konečnom dôsledku došlo k zmene úrokovej sadzby ako takej.\nUvedené je zrejmé aj z bodu 12.1.1.1. zmluvy, z ktorého vyplýva, že k zvýšeniu úrokovej sadzby dôjde\npráve zvýšením úrokového rozpätia. Súd poukazuje na to, že pri skúmaní platnosti a určitosti zmluvy\nje potrebné preferovať výklad v prospech jej platnosti, pričom poukazuje na nález Ústavného súdu\nSlovenskej republiky I.ÚS 640/2014, v zmysle ktorého „úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia\nsúdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo ,,vyhľadávaní“\ndôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej\nochrany účastníkom občianskeho súdneho konania. Táto má byť založená okrem iného aj na zohľadnení\na plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii\nvýkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu.“.\n1.3. Súd prvej inštancie tiež poukázal, že v prípade zmluvy o úvere nešlo o formulárovú zmluvu, do\nktorej dlžník nemá možnosť zasiahnuť, ale správca zároveň ako odborne spôsobilá osoba mal možnosť\novplyvniť obsah zmluvy. Skutočnosť, že sa znenie ustanovení neskôr dojednaných zmlúv väčšinou\nzhodovalo so znením ustanovení skorších zmlúv (vrátane bodu 5.5.), nie je daná jednostranným\npôsobením banky, ale zhodnou vôľou banky a správcu pri procese kontraktácie, a preto nejde o\nformulárové zmluvy, i keby sa niektoré ich ustanovenia zhodovali. Rozhodujúce je, že kontraktačný\nproces prebehol medzi žalovanou ako bankou a správcom, ktorý bol odborne spôsobilou osobou, a ktorý\nmal možnosť do znenia zmluvy zasiahnuť a ak pri neskorších zmluvách nezasiahol, iba z vlastného\nrozhodnutia, nie preto, že by bola zmluva formulárová. Opätovne zdôraznil, že otázku neprijateľnosti\nzmluvnej podmienky je predovšetkým potrebné posudzovať podľa ustanovenia účinného v čase, keď sa\n\nzmluva uzatvárala, pričom podľa znenia § 53 ods. 2 OZ účinného v čase uzavretia zmluvy, pre vylúčenie\nneprijateľnosti zmluvnej podmienky postačovalo, aby išlo predmet plnenia alebo cenu plnenia, čo v\ntu prejednávanej veci bolo splnené, bez ohľadu na individuálnosť dojednania (čo však bolo naplnené\ntiež). Odhliadnuc od všetkého ustanovenie bodu 5.5. zmluvy umožňuje zmenu úrokového rozpätia\naj v prospech spotrebiteľa, keďže banka má možnosť meniť, a teda aj znížiť, nielen zvýšiť, úrokové\nrozpätie, a preto tu chýba značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech\nspotrebiteľa. Napokon za istých podmienok aj ustanovenie § 53 ods. 15 písm. a) OZ (účinné od 1.\njúna 2010) umožňuje jednostranné zvýšenie úrokovej sadzby zo strany dodávateľa a nepovažuje ho za\nneprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. i) OZ.\n1.4. Podľa názoru prvoinštančného súdu oznámenie zvýšenia úrokového rozpätia, s poukazom na\nznenie bodu 5.5. zmluvy, ani prípadné neoznámenie zvýšenia by nebolo dôvodom neúčinnosti alebo\nneplatnosti zvýšenia. Zvýšenie úrokového rozpätia bolo žalobcovi oznámené. Žalobca neuviedol žiadne\nskutkové tvrdenie, kedy mu malo byť oznámenie doručené, a prečo by to malo byť inokedy ako v období,\nako je oznámenie datované (v júni 2011), t. j. ešte pred dňom zvýšenia úrokového rozpätia. Pokiaľ ide\no námietku neurčitosti uvedeného oznámenia vznesenú žalobcom, nie je zrejmé, od absencie akých\nzákonných náležitostí žalobca neurčitosť oznámenia odvodzoval, keďže podľa zmluvy (bod 5.5. veta\nposledná) postačuje oznámenie samotnej zmeny bez stanovenia náležitostí oznámenia.\n1.5. K dôvodnosti použitia bodu 5.5. zmluvy o úvere prvoinštančný súd odkázal na skutkové tvrdenie\nžalovanej vo vyjadrení k žalobe, a síce, že sa tak stalo v dôsledku zmeny ratingu klienta, pretože v rokoch\n2008-2009 došlo k rozsiahlej ekonomickej kríze, v dôsledku ktorej sa celosvetovo sprísnilo posudzovanie\nrizikovej váhy klientov bankového sektora, keď zároveň s účinnosťou k 1. januáru 2009 došlo k\nzániku sadzby BRIBOR a jej nahradeniu sadzbou EURIBOR, ktorá v rokoch 2006-2011 výrazne znížila\nsvoju hodnotu, čím sa stala pôvodná dohodnutá úroková sadzba, s ohľadom na určený rating klienta,\nneadekvátnou, pričom žalovaná v dôsledku porušenia povinností podľa bodu 10.1.4. zmluvy nemala\nk dispozícii všetky podklady na určenie výhodnejšieho ratingu klienta. Uvedené skutkové tvrdenie\nžalovanej žalobca nepoprel, a preto sa stalo nesporným. V prejednávanej veci došlo k zmene miery\nrizika klienta z dôvodu zmeny ratingu klienta, čím sa naplnil jeden z dôvodov, ktorý si banka a správca\nako dôvod jednostrannej zmeny úrokového rozpätia dojednali v bode 5.5. zmluvy. Zmenou úrokového\nrozpätia (ktoré je jednou dvoch zložiek revizibilnej úrokovej sadzby) došlo v konečnom dôsledku aj\nk zmene úrokovej sadzby ako takej. Zároveň je možné zvýšenie úrokového rozpätia považovať za\nadekvátne, a to vzhľadom na to, že ustanovenie bodu 12.1.1.1. (ktoré žalovaná neaplikovala) umožňuje\nza určitých podmienok zvýšenie úrokového rozpätia až do 6,85 % p.a.. Bod 5.5. zmluvy pritom ani\nnemá hornú hranicu zvýšenia, napriek tomu žalovaná úrokové rozpätie zvýšila iba na hodnotu 2,50 %\np.a., čo ani zďaleka nedosahuje úroveň možného zvýšenia dojednaného podľa bodu 12.1.1.1. zmluvy.\nSúd zároveň dodal, že nebolo preukázané, že by v čase zvýšenia úrokového rozpätia žalobca namietal\nneadekvátnosť zvýšenia. Navyše s poukazom na priemerné úrokové miery z úverov bánk zverejnené na\ninternetovej stránke NBS, úročenie úveru po zvýšení úrokového rozpätia bolo porovnateľné s priemerom,\na teda zvýšenie bolo adekvátne.\n1.6. Prvoinštančný súd napokon uzavrel, že vychádzajúc z uvedeného nebolo možné považovať bod\n5.5. zmluvy za neprijateľnú zmluvnú podmienku a nebolo možné dospieť k záveru, že by žalovaná prijala\nbezdôvodné obohatenie na úkor vlastníkov bytov, pretože jej bolo plnené na základe platného zmluvného\nustanovenia. Súd prvej inštancie preto žalobu zamietol.\n2. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 30. novembra 2021\nsp. zn. 23CoCsp/57/2021 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie (výrok I.) ako vecne správny podľa §\n387 ods. 1 zákona č. 150/2016 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„CSP“) a žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu\n(výrok II.).\n2.1. Podľa odvolacieho súdu rozhodnutie súdu prvej inštancie je vyčerpávajúco, správne skutkovo\na právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.\nPrvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným\nspôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného\ndokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne\nzávery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Samotný fakt, že žalobca sa s dôvodmi uvedenými v\nnapadnutom rozhodnutí nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne.\n2.2. Ani namietanie záveru súdu prvej inštancie, že znenie bodu 5.5. zmluvy je určité a zrozumiteľné,\na teda v tomto smere platne dojednané (§ 37 ods. 1 OZ a contrario) nemohlo podľa dovolacieho súdu\nobstáť, pretože skutočnosť, že pojmy, ktoré žalovaný uvádzal v danom ustanovení žalobca nepoznal\n\nneznamená, že iba z tohto dôvodu je dané dojednanie neurčité a z tohto dôvodu neplatné. Žalobca ako\nprávnická osoba založená výlučne za účelom správy bytových domov je povinný hospodáriť s majetkom\nvlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome s odbornou starostlivosťou v súlade s podmienkami\nzmluvy o výkone správy (§ 8b ods. 2 písm. a) ZoVB. Preto sa možno dovolávať aj odbornej starostlivosti\n(a teda aj očakávať, že pokiaľ uzatváral Zmluvu o termínovanom úvere č. XX/XXX/XX zo dňa X.X.XXXX,\nmal určité vedomosti a vedel čo podpisuje) a pokiaľ táto objektívna starostlivosť správcom dodržaná\nnebola, vytvára to zodpovednostný vzťah medzi ním a vlastníkmi.\n2.3. Odvolací súd nevidel dôvod neplatnosti sporného zmluvného dojednania ani pre rozpor s dobrými\nmravmi (§ 39 OZ). Ako bolo konštatované i súdom prvej inštancie, zmluva bola uzatváraná správcom\nvlastníkov bytom, u ktorého sa predpokladajú určité vedomosti, odvolací súd má za to, že zmluva bola\ndojednaná individuálne a ani výška zmeny úrokového rozpätia s ohľadom na okolnosti, za ktorých k nej\nbanka pristúpila nebola v takej výške, ktorá by bola neprimeraná\n2.4. Odvolací súd sa stotožnil so závermi prvoinštančného súdu o individuálne dojednanej zmluve ako aj\no oznámení zvýšenia úrokového rozpätia žalobcovi. Argumentácia žalobcu stála na tom, že dojednanie\nbodu 5.5 zmluvy o úvere považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku, neskôr že ide o neplatne\ndojednané ustanovenie pre jeho neurčitosť a nezrozumiteľnosť. Žalovaná vo svojich vyjadreniach\nuviedla, z akého dôvodu nie je možné považovať predmetné dojednanie bodu 5.5 za neprijateľnú\nzmluvnú podmienku, vyjadrila sa aj k jeho určitosti a zrozumiteľnosti a zdôvodnila tiež za akých okolností\nmohla pristúpiť k zmene úrokového rozpätia. Vo veci boli ako dôkaz zo strany žalovanej navrhnuté\nvýsluchy svedkov Ing. D. L. a Ing. W. O., keď žalovaná zároveň doložila i zápisnice z pojednávania z\nkonania vedeného Okresným súdom Trnava sp. zn. 11C/51/2017 zo dňa 4. februára 2020 a sp. zn.\n11C/33/2017 zo dňa 9. júla 2020, kde zo strany svedka Ing. L. boli vysvetlené okolnosti, za ktorých\nsa zmluvy uzatvárali, a vyjadrila sa aj k pojmom a okolnostiam za ktorých mohla žalovaná pristúpiť k\nzmene úrokového rozpätia a tým aj k zmene úrokovej sadzby, ktoré žalobca pred súdom prvej inštancie\nnevyvrátil.\n3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie,\nprípustnosť ktorého vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Navrhol,\naby dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a\naby žalobcovi priznal náhradu trov konania.\n3.1. Dovolateľ namietal, že napádaný rozsudok je nepreskúmateľný, vykazuje znaky svojvoľnosti a\narbitrárnosti, nie je v súlade s platnou právnou úpravou, popiera zmysel interpretovaných a aplikovaných\nprávnych noriem a neobsahuje dostatočne náležité a zrozumiteľné vysvetlenie prípadu. Odvolací súd sa\nnevysporiadal so zásadnou argumentáciou obsiahnutou v odvolaní, rozhodnutie je arbitrárne, vnútorne\nprotirečivé a založené na extrémne nespravodlivom výklade zákona. Odvolací súd nevykonal právne\nposúdenie určitosti a zrozumiteľnosti ustanovenia bodu 5.5. zmluvy a v rozsudku iba poukázal na\nargumentáciu súdu prvej inštancie. Súdy opomenuli vykonať právne posúdenie textu bodu 5.5. zmluvy\na zaoberali sa okolnosťami odlišnými od jeho znenia, teda súdy nesprávne procesne postupovali, ak sa\nnezaoberali obsahom, právnym významom a výkladom textu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Súdy\ntak postupovali v rozpore s platnou legislatívou [§ 37 ods. 1 OZ v spojení s § 54 ods. 1 písm. b) OZ, článok\n5 Smernice Rady č. 93/13/EHS] a judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (C-92/11, C-26/13). Súdy\ntiež nelogicky, nepresvedčivo, ale najmä nedostatočne odôvodnili, ako dospeli na základe vykonaného\ndokazovania k záveru, že žalovaná preukázala individuálne dojednanie zmluvy, pretože svedok Ing. O.\nsa ani raz nevyjadril konkrétne k spornej zmluve. Súd venoval veľa času kontraktačnému procesu medzi\nsprávcom a bankou, a proces dokazovania individuálneho dojednávania viedol nesprávne, zaujato, v\nprospech žalovanej, v rozpore s § 53 ods. 3 OZ. Vôbec sa nezaoberal tým, či spotrebitelia mali možnosť\noboznámiť sa pred podpisom zmluvy so zmluvnými ustanoveniami, a či mali možnosť ovplyvniť obsah\nzmluvných ustanovení. Aj napriek tomu, že žalovaná nikdy neprodukovala žiaden dôkaz, nenavrhla\npreukazovanie individuálneho dojednania so spotrebiteľmi v zmysle § 53 ods. 3 OZ, súd zamietol\nžalobu z dôvodu „preukázania“ individuálneho dojednania. Súd neprípustne a bez opory v Občianskom\nzákonníku preklenul nedostatok individuálneho dojednávania spotrebiteľmi cez priebeh „kontraktačného\nprocesu“ medzi zamestnancom banky a zástupcom správcu (prokuristom). Z ustanovení Občianskeho\nzákonníka je pritom evidentné, že individuálne dojednanie musí prebiehať medzi dodávateľom a\nspotrebiteľom, a zároveň dodávateľ musí produkovať dôkazy o tom, že skutočne došlo k individuálnemu\ndojednaniu pri konkrétnej zmluve, ktorá je predmetom súdneho konania. Súd z vykonaného dokazovania\nvyabstrahoval skutkový stav ohľadom „individuálneho dojednania“ a „oprávnenosti zvýšenia úrokového\nrozpätia“ podľa bodu 5.5. takým spôsobom, že jeho závery nie sú v súlade s vykonaným dokazovaním,\nale v príkrom rozpore so skutočnosťami, ktoré z dokazovania vyplynuli. Súd prvej inštancie v rozpore\n\ns § 53a ods. 1 OZ úplne odignoroval zákonný zákaz aplikácie a povinnosť zdržať sa používania\nneprijateľnej zmluvnej podmienky alebo podmienky s rovnakým významom žalovanou v zmluvách so\nvšetkými spotrebiteľmi. Súdy sa osobitne nezaoberali ani aplikáciou § 39 OZ, hoci mali. Oznámenie o\nzvýšení úrokového rozpätia neobsahovalo žiaden dôvod, teda spotrebitelia nemohli zistiť, či existoval\naprobovaný dôvod zmeny úrokového rozpätia v zmysle zmenovej klauzuly v bode 5.5. zmluvy. Dovolateľ\npoukazoval i na to, že podľa súdu prvej inštancie oprávnenosť aplikácie zmenovej klauzuly preukázali\nvýpovede svedka Ing. L. a odvolací súd k tejto otázke nezaujal žiaden právny záver a nezaoberal sa ani\nvyhodnotením správnosti postupu súdu prvej inštancie. Súdy podľa dovolateľa vychádzali z nesprávneho\npredmetu konania, podali nesprávny výklad a aplikáciu pojmu „značná nerovnováha“ pri posudzovaní\nneprijateľnosti zmenovej klauzuly a aplikovali neúčinný právny predpis v čase uzatvorenia zmluvy.\n3.2. V súvislosti s dovolaním podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalobca namietal závery súdov, že\núrok z úveru predstavuje cenu plnenia, v dôsledku čoho neprichádzalo do úvahy posudzovanie bodu\n5.5. zmluvy ako prípadne neprijateľnej zmluvnej podmienky. Súdy nesprávne vyhodnotili, že zmluvné\npodmienky (vrátane bodu 5.5. zmluvy) boli individuálne dojednané. Podľa sa nemožno stotožniť ani so\nzávermi súdov nižšej inštancie, že dôvody jednostrannej zmeny úrokovej sadzby v zmluvnom ustanovení\nbodu 5.5. boli dohodnuté zrozumiteľne a určito, prečo nebolo možné dojednanie v bode 5.5. posúdiť\nako neprijateľné z pohľadu ustanovenia § 53 ods. 4 písm. i) OZ. Pokiaľ súdy dospeli k záverom, že\nustanovenie bodu 5.5. zmluvy umožňuje zmenu úrokovej sadzby nielen v neprospech spotrebiteľa\n(teda sadzbu zvýšiť), ale aj v prospech spotrebiteľa (teda sadzbu znížiť), a teda nemôže spôsobiť\nznačnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán iba v neprospech spotrebiteľa, aj tieto\npovažoval dovolateľ za nesprávne. Namietal, že v konaní prichádzala do úvahy aplikácia § 53a ods.\n1 OZ. Dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalobca vymedzil otázkami: „Je možné\nindividuálne dojednať v zmysle § 53 ods. 2 OZ zmluvné ustanovenia s inou osobou ako spotrebiteľom?“;\nSú podmienky uvedené v § 53 ods. 4 písm. a) až w) OZ spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach\na povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ak sa týkajú hlavného predmetu plnenia\na primeranosti ceny a sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak sú individuálne dojednané,\npovažované za neprijateľné a teda neplatné podľa § 53 ods. 5 OZ, alebo sa na ne vzťahuje režim druhej\nvety § 53 ods. 1 OZ?; Aké sú výnimky aplikácie § 53a ods. 1 OZ na posudzované neprijateľné zmluvné\npodmienky; patria medzi ne „iné skutkové okolnosti“, „netotožnosť“, prípadne iné zákonné výnimky?; Je\nmožné značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v\nzmysle citovaného ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka hodnotiť podľa súdom hypoteticky\nnastolenej otázky, že by dodávateľ mohol na základe takto formulovaného ustanovenia aj znížiť úrokovú\nsadzbu, pričom však nikdy k zníženiu nedošlo?“.\n4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalobcu navrhla, aby dovolací súd dovolanie odmietol\na priznal jej nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Rozhodnutie odvolacieho súdu považovala\nza dostatočne odôvodnené a vecne správne, odvolací súd sa podľa nej nedopustil odmietnutia\nspravodlivosti. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP uviedla, že odvolací\nsúd žalobcom vymedzené otázky vôbec neriešil (čo mal potvrdiť aj samotný žalobca) a dovolací dôvod\nnebol špecifikovaný v súlade s § 432 ods. 2 CSP.\n5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej\nneprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 427 ods. 1 CSP), zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1\nCSP) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky\ndovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, pričom dospel k záveru, že dovolanie je\npotrebné odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 CSP) dovolací súd uvádza nasledovné:\n6. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu\nspravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na\nopravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom\nkonaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd\nkonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka\nposúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí\ndo výlučnej právomoci dovolacieho súdu (viď napr. rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 3Cdo/42/2017,\n4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 8Cdo/99/2017).\n7. Dovolanie aj za účinnosti Civilného sporového poriadku treba považovať za mimoriadny opravný\nprostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné\n\npostavenie. Dovolanie ani podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie\nbyť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie\nodvolacieho súdu (viď napríklad rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013,\n3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012, 7Cdo/92/2012).\n8. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,\nktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata),\nmusí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho\nkonania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už\nprávoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad\n(1Cdo/26/2017, 2Cdo/154/2017, 3Cdo/42/2017, 5Cdo/12/2017, 7Cdo/163/2017, 8Cdo/73/2017). Ak by\nnajvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti\nrozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu\nochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. II. ÚS 172/03).\n9. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle\n§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To\nznamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho\nsúdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.\n10. Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu\npodľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje\nprípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421\nCSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací\nsúd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím\ndôvodom.\nDovolanie podľa § 420 písm. f) CSP\n11. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n12. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 <T.> možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo\nk vade uvedenej v tomto ustanovení (ods. 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v\nčom spočíva táto vada (ods. 2).\n13. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor\ndovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce\nje výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,\n2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Inak povedané z práva\nna spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd\nstotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom\nvšeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať\nsa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu\nhodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).\n14. Citované ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých\nprípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva\nna spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba\nrozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných\nprocesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu\nrámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s\nuplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany\n\nsporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia,\nna predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu\nspojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so\nzákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n15. Z obsahu podaného dovolania podľa § 420 písm. f) CSP v podstatnom vyplynulo namietanie\nnepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, vady v dokazovaní, odignorovanie nižšími súdmi § 53a\nOZ, a 298 ods. 1 CSP, ako aj podanie nesprávneho výkladu aplikovaných zákonných ustanovení v znení\nneúčinnom v čase uzatvorenia úverovej zmluvy.\n16. Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu\npri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia\nnáležite odôvodniť (§ 220 a § 393 CSP, I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo\nvyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia\nmusí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane\na právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v\nodôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené\nv rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj\nlaickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Judikatúra\nEurópskeho súdu pre ľudské práva však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý\nje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak ale ide o argument\npre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.\nŠpanielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 09. decembra\n1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára\n1998).\n17. Dovolací súd pritom dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu spĺňa vyššie uvedené kritériá\npre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 a § 393 ods. 2 CSP, preto ho nemožno\npovažovať za nepreskúmateľné, neodôvodnené, či zjavne arbitrárne (svojvoľné). Odôvodnenie obidvoch\nrozsudkov (konanie pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť\nrozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu)\nzodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí\nodôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj ich všeobecnú\ninterpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia každého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými\nzisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.\nArgumentácia obidvoch súdov je koherentná a ich rozhodnutia konzistentné, zvolené premisy aj závery,\nku ktorým na ich základe súdy dospeli, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť.\n18. K tvrdeniu dovolateľa, že odvolací súd sa nevysporiadal s podstatnou argumentáciou obsiahnutou v\nodvolaní, dovolací súd upriamuje pozornosť na umožnenie odvolaciemu súdu procesným právom, aby\ntakýto súd, pokiaľ sa v celom rozsahu stotožní s odôvodnením odvolaním napadnutého rozhodnutia, sa\nv odôvodnení len obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne\ndoplnil na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP). V\ntýchto prípadoch potom stačí, ak odvolací súd v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné\nskutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, keď spätosť potvrdzovaného a potvrdzujúceho\nrozsudku vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu a rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak\nzahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie; ak sa však odvolací súd\nrozhodne ísť touto cestou, vedome tým preberá zodpovednosť i za kvalitu argumentácie súdu prvej\ninštancie (t. j. či v prípadnom dovolacom konaní obstojí ako ním potvrdené rozhodnutie, tak i ním samým\ndoplnené dôvody). Dopĺňanie ďalších dôvodov na podporu argumentácie prvoinštančného súdu (zo\nstrany súdu odvolacieho) v tomto prípade nie je pravidlom (ale výnimkou) a môže sa stať, že toto ani\nnebude reálne možné, ak súd prvej inštancie sa v rámci odôvodňovania svojho rozhodnutia, neskôr\npodrobovaného prieskumu v odvolacom konaní sám objektívne uspokojivým spôsobom vyporiada so\nvšetkými relevantnými argumentmi všetkých sporových strán a ani odvolanie neprinesie nič iné, než\npolemiku s takýmito jeho úvahami. O takýto prípad išlo aj v danej veci, keď odvolací súd v súvislosti\nso spochybňovaním záveru, že zmluvné dojednanie obsiahnuté v bode 5.5. zmluvy o úvere je potrebné\npovažovať za určité a zrozumiteľné dospel k záveru, že v čase podpisu zmluvy o termínovanom úvere\nbol predmet zmluvy dostatočne špecifikovaný tak, aby sa dal považovať za dostatočne určitý a preto\n\npovažoval záver súdu prvej inštancie, ktorý prijal pri posúdení platnosti zmluvy o termínovanom úvere\nza správny a v plnej miere naň odkázal. Ako už bolo uvedené, treba mať na pamäti, že konanie pred\nsúdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV.\nÚS 372/08, IV. ÚS 350/09) a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom\nsúdu prvej inštancie vytvára ich jednotu. Tým potom nemožno súhlasiť s argumentáciou dovolateľa, že\nsúdy opomenuli vykonať právne posúdenie textu bodu 5.5. zmluvy, nakoľko z odôvodnenia rozsudku\nsúdu prvej inštancie explicitne vyplýva, že súd vec právne posúdil o. i. aj podľa § 37 ods. 1 OZ. K\nnámietke dovolateľa o absencii dôvodu zmeny v jednostrannom zvýšení úrokového rozpätia dovolací\nsúd poukazuje na závery súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožnil aj odvolací súd, že ani prípadné\nneoznámenie zvýšenia úrokového rozpätia by v okolnostiach prejednávaného prípadu nebolo dôvodom\nneúčinnosti alebo neplatnosti jeho zvýšenia (k tomu pozri bod 49. odôvodnenia rozsudku súdu prvej\ninštancie). Rovnako to platí aj vo vzťahu k námietke podania nesprávneho výkladu a aplikácie pojmu\n„značná nerovnováha“ pri posudzovaní zmenovej klauzuly v zmysle § 53 ods. 3 písm. i) OZ (bod 47.\nodôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie).\n19. Dovolací súd nepovažoval za opodstatnenú ani námietku, že sa súdy nižšej inštancie nevenovali\naplikácii § 39 OZ. Žalobca už v odvolaní namietal, že obsahom jeho procesnej obrany bolo poukazovanie\nna rozpor s dobrými mravmi v zmysle § 39 OZ, k čomu dovolací súd považuje za potrebné doplniť, že\nobsahom procesnej obrany žalobcu boli (iba) tvrdenia ohľadom rozporu žalovanou vznesenej námietky\npremlčania s dobrými mravmi. V tejto súvislosti súdy nižšej inštancie dospeli k záveru, že žalovaná sa\nbezdôvodne neobohatila, preto považovali za nadbytočné podrobne sa zaoberať otázkou premlčania\nnároku a vznesenou námietkou premlčania, s čím sa náležite vysporiadali. Žalobca v rámci procesnej\nobrany nežiadal aplikáciu § 39 OZ pri posudzovaní bodu 5.5. zmluvy o termínovanom úvere. Vo vzťahu\nk tvrdeniam dovolateľa, že súdy mali aplikovať § 39 OZ a ex offo prihliadať na (ním tvrdenú) absolútnu\nneplatnosť bodu 5.5. dovolací súd zdôrazňuje, že ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu\nneplatnosť právneho úkonu prihliada súd i bez návrhu, t. j. z úradnej povinnosti, no zároveň pripomína\ntzv. preferenciu platnosti právnych úkonov a potrebu uprednostňovania takého výkladu právnych úkonov,\nktorý neplatnosť právneho úkonu, resp. jeho časti nezakladá. Napokon, je potrebné mať na pamäti aj\nskutočnosť, že špeciálna právna úprava (v § 53 ods. 5 OZ) má prednosť pred všeobecnou (v § 39 OZ).\n20. Námietka nezaoberania sa odvolacieho súdu s nesprávnosťou aplikácie predpisov Občianskeho\nzákonníka (ich neúčinnosťou) nemohla obstáť predovšetkým z dôvodu, že z princípu racionálneho,\nefektívneho a inštančného súdneho konania o dovolaní vyplýva, že dovolateľ musí uplatniť celú\nargumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie návrhy už v odvolacom\nkonaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy odvolací súd riadne\npreskúmal a či k nim zaujal správny právny záver. Povedané inými slovami, nedávalo by žiaden\nrozumný zmysel, aby podstatné argumenty a návrhy, ktoré mohol (a mal) dovolateľ uplatniť už v\npredchádzajúcom odvolacom konaní, predkladal až dovolaciemu súdu. Takto by totiž nastala celkom\nabsurdná situácia, kedy by najvyšší súd preskúmaval rozsudok odvolacieho súdu (teda jeho „zákonnú\nsprávnosť a spravodlivosť“), hoci by však tento odvolací súd nemal žiaden dôvod, pre ktorý by sa\nmohol (a mal) zaoberať určitou argumentáciou, ktorá mu nebola známa (zrejmá), pretože ju dovolateľ\nnepoužil a „vyčkal“ by s ňou až na konanie pred dovolacím súdom. Inak povedané, dovolanie nemôže\npredstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti vyčerpania riadnych procesných\nprostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen formálne, ale aj materiálne,\ndispozične, teda obsahovo vecne (argumentačne); hodnotové obmedzenie prípustnosti opravného\nprostriedku nepredstavuje odmietnutie spravodlivosti.\n21. V tomto prípade ide totiž o kontradiktórne sporové konanie, v ktorom platí zásada, že práva patria\nbdelým (vigilantibus iura scripta sunt). Ak potom žalobca dovolaciu námietku „aplikácie neúčinných\nprávnych predpisov v čase uzatvorenia zmluvy o termínovanom úvere č. XX/XXX/XX zo dňa X. G.\nXXXX.“ neuplatnil v odvolacom konaní - hoci mu bola známa - v rámci ochrany svojich práv, nemôže ju\ndovolací súd posudzovať pre nedostatok svojej právomoci (§ 419 CSP a contrario), lebo inak by fakticky\npreskúmaval rozsudok súdu prvej inštancie namiesto odvolacieho súdu, ktorý však na to nedostal\npríležitosť.\n22. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že dovolateľ môže urobiť spôsobilým predmetom dovolacieho\nkonania len také námietky, ktoré už uplatnil v odvolacom konaní, pokiaľ tak s ohľadom na konkrétne\nokolnosti prípadu urobiť mohol, a tak poskytol príležitosť odvolaciemu súdu sa k nim vyjadriť.\n\n23. V podstate obdobne postupuje vo svojej činnosti aj ústavný súd, z ktorého judikatúry vyplýva, že ak\nsťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom\nargumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd\nna jej posúdenie nemá právomoc a sťažnosť sťažovateľa odmietne (II. ÚS 70/2017).\n24. Podľa dovolacieho súdu odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie (najmä body 46. až 53.) v\nspojení s odôvodnením rozsudku odvolacieho súdu dávajú spoľahlivý podklad pre záver, že súdy pri\nposudzovaní dôvodnosti žalobcami uplatneného nároku vychádzali zo správne určeného predmetu\nkonania, posudzujúc otázku (ne)prijateľnosti zmluvnej podmienky obsiahnutej v bode 5.5. zmluvy o\ntermínovanom úvere. Nedôvodná je preto argumentácia dovolateľa, že napadnutý rozsudok odvolacieho\nsúdu je zmätočný.\n25. Dovolateľ vyvodzoval porušenie práva na spravodlivý proces aj zo skutočnosti, že odvolací súd\nopomenul § 53a OZ a v súlade s § 298 ods. 1 CSP nevyslovil, že zmluvná podmienka používaná\nžalovanou v spotrebiteľskej zmluve pod bodom 5.5. zmluvy o termínovanom úvere je neprijateľná. K\ntomu dovolací súd odkazuje na závery z rozhodnutia v skutkovo totožnej veci sp. zn. 9Cdo/135/2022,\nod ktorých nie je dôvod sa odchýliť, preto ich plne preberá a cituje:\n26. „V zmysle § 53a OZ ak súd právoplatne rozhodne o určitej zmluvnej podmienke uvedenej či už\npriamo v spotrebiteľskej zmluve, alebo v prílohe k zmluve, že je neplatná, nesmie ju dodávateľ viac\npoužívať ani vo vzťahu k iným spotrebiteľom a musí ju zo svojich zmlúv vypustiť. Rovnakú povinnosť\nmá dodávateľ aj v prípade, ak súd rozhodol o vydaní bezdôvodného obohatenia, náhrade škody alebo\no primeranom finančnom zadosťučinení v dôsledku podmienky, ktorá bola neplatná. Takéto rozhodnutie\nsúdu však vždy predpokladá najprv rozhodnúť o neplatnosti zmluvnej podmienky. Ustanovenie § 305\nods. 1 veta druhá CSP stanovuje povinnosť súdu v konaní o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských\nveciach, ak žalobe vyhovie, určiť vo výroku neprijateľnosť zmluvnej podmienky a znenie tejto zmluvnej\npodmienky výslovne uviesť alebo vo výroku určiť, že obchodná praktika je nekalá; inak súd žalobu\nzamietne. V zmysle ods. 3 citovaného ustanovenia ak súd určí neprijateľnosť zmluvnej podmienky\nalebo určí, že obchodná praktika je nekalá, zakáže žalovanému používať túto zmluvnú podmienku\nalebo zmluvnú podmienku s rovnakým významom vo všetkých spotrebiteľských zmluvách alebo v\niných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou alebo žalovanému zakáže\npoužívať nekalú obchodnú praktiku. Podľa § 306 CSP je výrok právoplatného rozsudku podľa § 305\nzáväzný pre každého. Podľa dovolateľa boli súdy povinné ex offo skúmať, či voči žalobcom ako\nspotrebiteľom nebolo uplatňované plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky, pričom mali prihliadnuť\naj na skutočnosť, že Okresný súd Piešťany rozsudkom z 13. augusta 2020 č. k. 14C/21/2017-500 (ktorý\nbol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 24. novembra 2021 sp. zn. 25Co/90/2020) vyslovil\nv skutkovo a obsahovo totožnej veci neprijateľnosť zmluvnej podmienky obsiahnutej v bode 5.5 zmluvy\no termínovanom úvere č. XX/XXX/XX zo XX. N. XXXX. Vo vzťahu k dovolacej argumentácii žalobcu\n1/ ustanoveniami § 305 a § 306 CSP dovolací súd poukazuje na systematické zaradenie uvedenej\nprávnej úpravy v druhej hlave tretej časti Civilného sporového poriadku upravujúcej konanie o abstraktnej\nkontrole v spotrebiteľských veciach, ktoré je konaním mimo konkrétneho konania (porovnaj označenie\nako konanie o abstraktnej kontrole), teda mimo rámca sporu medzi spotrebiteľom a dodávateľom.\nPripomenúť treba, že abstraktná kontrola neprijateľnosti zmluvných podmienok prebieha na podnet\nšpecificky legitimovaných subjektov (§ 302 CSP) a so špecifickými účinkami tohto rozsudku (záväznosť\npre každého). Dovolací súd na podklade vyššie uvedeného konštatuje, rozsudok Okresného súdu\nPiešťany z 13. augusta 2020 č. k. 14C/21/2017-500 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave z\n24. novembra 2021 sp. zn. 25Co/90/2020 nebol prijatý v spore o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských\nveciach. Subjektívne záväzné právne závery vyjadrené v rozsudku Okresného súdu Piešťany z 13.\naugusta 2020 č. k. 14C/21/2017-500 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 24. novembra\n2021 sp. zn. 25Co/90/2020 navyše predstavujú jediný (dovolaciemu súdu známy) prípad, kedy súdy\nv skutkovo a právne obdobnej veci určili, že ustanovenie bodu 5.5 zmluvy o termínovanom úvere v\nznení: „Banka má právo adekvátnym spôsobom meniť úrokovú sadzbu v prípade, ak dôjde k zmene\nmiery rizika klienta. Zmena miery rizika klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou ratingu klienta\nstanoveného Bankou, alebo zmenou rizikovej váhy klienta podľa pravidiel stanovených Národnou\nBankou Slovenska. Pre posúdenie zmeny miery rizika Klienta sú rozhodujúce skutočnosti platné v\nčase ich ostatného posúdenia v porovnaní s aktuálnymi rozhodujúcimi skutočnosťami. Príslušnú zmenu\núrokovej sadzby je banka oprávnená uskutočniť automaticky bez dodatkov k úverovej zmluve. Banka\n\npredmetnú zmenu v primeranej lehote oznámi Klientovi“, je neprijateľnou podmienkou a je neplatné.\nNapriek subjektívnej záväznosti rozsudku v spotrebiteľskom spore (§ 228 ods. 1 CSP), z princípu právnej\nistoty vyjadreného v článku 2 CSP vyplýva požiadavka, aby súdy v obdobných veciach rozhodovali\nv zásade obdobne. V tejto súvislosti ale netreba opomínať ods. 3 citovaného ustanovenia CSP, v\nzmysle ktorého ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu\nrozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. V prejednávanej\nveci, aj keď súdy nižšej inštancie dospeli k záveru, že ust. bodu 5.5. zmluvy o úvere nemá povahu\nneprijateľnej zmluvnej podmienky, odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v spojení s odôvodnením\ndovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu dávajú spoľahlivý podklad pre súdmi prijaté závery.\nDovolací súd zároveň zdôrazňuje, že dovolateľ existenciou rozhodnutí (pozri bod 31. odôvodnenia\ntohto uznesenia vyššie) argumentuje prvýkrát až v dovolaní. V dovolaní pritom nemožno uplatňovať\nnové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov\nna preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP). Z princípu racionálneho,\nefektívneho a inštančného súdneho konania o dovolaní vyplýva, že dovolateľ musí uplatniť celú\nargumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie návrhy už v odvolacom\nkonaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy odvolací súd riadne\npreskúmal a či k nim zaujal správny právny záver. Povedané inými slovami, nedávalo by žiaden rozumný\nzmysel, aby podstatné argumenty a návrhy, ktoré mohol (a mal) dovolateľ uplatniť už v predchádzajúcom\nodvolacom konaní, predkladal až dovolaciemu súdu (k tomu pozri napr. aj uznesenie najvyššieho súdu\nsp. zn. 7Cdo/144/2021, sp. zn. 9Cdo/140/2022). Pokiaľ ide o argumentáciu o aplikácii § 53a OZ,\ndovolací súd uvádza, že zákaz používania neprijateľných zmluvných podmienok v zmysle § 53a OZ je\nupravený v hmotnoprávnom predpise (Občianskom zákonníku), a to napriek tomu, že uvedené zákonné\nustanovenie má charakter procesnoprávnej normy (normujúc procesné účinky súdneho rozhodnutia).\nÚčinky súdneho rozhodnutia, rozhodnutie vydané v spotrebiteľskom spore nevynímajúc, však upravuje\nCSP, a to v ust. § 228, v zmysle ktorého výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre\ntých, ktorí sa stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak.\nSkutočnosť, či určitá zmluvná podmienka v individuálnom spotrebiteľskom spore je neplatná z dôvodu\nneprijateľnosti, musí súd posudzovať v každom konkrétnom prípade s ohľadom na všetky okolnosti\nkonkrétneho prípadu. Znenie § 53a OZ sa tak istým spôsobom dostáva do nesúladu s § 228 CSP.\nUstanovenie § 53a bolo do Občianskeho zákonníka doplnené zákonom č. 575/2009 Z. z. účinným\nod 1. marca 2010. Podľa prechodného ustanovenia § 879l sa ustanoveniami tohto zákona spravujú\nprávne vzťahy vzniknuté do 28. februára 2010; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich\nuplatnené pred 1. marcom 2010 sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Zákon č. 160/2015 Z. z.\nCivilný sporový poriadok nadobudol účinnosť 1. júla 2016. Podľa § 1 CSP Civilný sporový poriadok\nupravuje postup súdu, strán sporu a osôb zúčastnených na konaní pri prejednávaní a rozhodovaní\nsporov. Podľa § 2 CSP sa podľa tohto zákona postupuje, ak je daná právomoc súdu, pokiaľ Civilný\nmimosporový poriadok, Správny súdny poriadok alebo iný zákon neustanovuje inak. Dovolací súd na\npodklade vyššie uvedeného uzatvára, že adekvátnym a účinným prostriedkom prevencie vo vzťahu k\npoužívaniu neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách je konanie o abstraktnej\nkontrole v spotrebiteľských veciach (§ 301 a nasl. CSP), na ktoré sú kauzálne príslušné vybrané krajské\nsúdy, je pri nich zabezpečená publicita vydaných rozhodnutí a tieto sú navyše záväzné erga omnes. Pri\nsubjektívne záväzných rozhodnutiach vydaných v individuálnych spotrebiteľských sporoch chýba práve\naspekt publicity súdnych rozhodnutí. Z uvedeného dôvodu možno konštatovať, že aj ust. § 53a OZ je\npotrebné vzťahovať len na prípady, v ktorých bola neprijateľnosť zmluvnej podmienky určená v konaní\no abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach, a to najmä s ohľadom na vzájomný vzťah § 53a OZ a\n§ 298 v spojení s § 228 CSP, a to o. i. aj vo svetle zásady lex posterior derogat legi priori (k tomu pozri\naj Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný\nsporový poriadok. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 1038). Možnosť súdu vysloviť neprijateľnosť zmluvnej\npodmienky aj v individuálnom prípade a s účinkami inter partes zostáva v režime spotrebiteľského\nsporu zachovaná prostredníctvom § 298 CSP. K námietke dovolateľa, že súdy nižších inštancií uvedené\nustanovenie zákona neaplikovali, dovolací súd v prvom rade zdôrazňuje, že súdy v posudzovanom\nprípade dospeli k záveru, že zmluvná podmienka obsiahnutá v bode 5.5. zmluvy o termínovanom úvere\nje individuálne dojednaná, a teda o neprijateľnú zmluvnú podmienku nejde, preto ani nemohli postupovať\nv zmysle § 298 CSP a neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky nevyslovili, s čím sa v odôvodnení\nsvojich rozhodnutí aj náležite vysporiadali (pozri bod 61. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie).\nDovolací súd na okraj dodáva, že § 298 CSP dáva súdom možnosť, nie však povinnosť (por. „súd môže“).\nNepodstatná je preto dovolacia argumentácia žalobcu 1/, že súdy mali postupovať podľa §§ 305 a 306\nCSP resp. § 298 CSP.“\n\n27. Dovolací súd považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že z práva na spravodlivý súdny proces pre\nprocesnú stranu nevyplýva jej právo, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a\npredstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol\nv súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia\nvykonaných dôkazov (viď rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04,\nI. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. 251/03). Porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného\nustanovenia zákona teda treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým\nv zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení vymykajúci sa nielen zo zákonného, ale aj\nz ústavnoprávneho rámca, ktoré zároveň znamená porušenie ústavou zaručených procesných práv\nspojených so súdnou ochranou práva.\n28. Z ďalšieho obsahu dovolania vyplýva, už len argumentácia dovolateľa týkajúca sa zistenia\nskutkových okolností prípadu, vyhodnotenia dôkazov a ich (ne)vykonanie. Dovolací súd k tomu uvádza,\nže konanie odvolacieho súdu v prejednávanej veci nevykazuje vady svojvôle alebo neudržateľnosti\nskutkových a právnych záverov, resp. že by tieto boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý\nby poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04). Dovolací súd opakovane\nzdôrazňuje, že z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, ktoré dôkazy odvolací súd\nvykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil. Samotná skutočnosť, že dovolateľ sa\nnestotožňuje so spôsobom vyhodnotenia týchto dôkazov nemôže bez ďalšieho viesť k záveru, že v\nkonaní došlo k vade uvedenej v § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo\núčastníka vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia súdu ním navrhnutých dôkazov, prípadne sa dožadovať\nním navrhovaného spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 98/97).\n29. Žalobca prípustnosť dovolania podľa tohto dovolacieho dôvodu (§ 420 písm. f) CSP) čiastočne\nvyvodzuje aj z právnych záverov, na ktorých nižšie súdy založili svoje rozhodnutie. Dovolací súd v tejto\nsúvislosti pripomína, že už dávnejšie dospel k záveru, podľa ktorého realizácia procesných oprávnení\nsa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (R 54/2012). Najvyšší súd zotrváva na tomto\nzávere aj naďalej (R 24/2017 a sp. zn. 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017,\n5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018).\n30. So zreteľom na uvádzané dovolací súd uzatvára, že dovolanie žalobcu nie je podľa § 420 písm. f)\nCSP prípustné.\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP\n31. Dovolateľ prípustnosť podaného dovolania vyvodzoval aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b)\nCSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo\nalebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.\n32. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n33. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n33.1. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva\nna nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti\ndovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca právna\núprava, pozn.) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.\n33.2. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na\nzáklade dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť\ndovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP)\n\nkľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho,\nako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto\nustanovenie.\n33.3. V prípade dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci je dovolateľ\npovinný dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej\nzáviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola\nvyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (písm. a) až c) § 421 ods. 1 CSP). Dovolateľ\nje teda povinný v dovolaní jednoznačne uviesť, v čom vidí prípustnosť dovolania, t. j. ktorý z predpokladov\nuvedených v § 421 ods. 1 CSP zakladá jeho prípustnosť. Ak v dovolaní absentuje uvedené vymedzenie,\nsúd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania.\n34. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné\ncharakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o\nskutkovú otázku). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad\nObčianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku\nprocesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť\no právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.\nPrávna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo\nk záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi\nposudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná\nv zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a\nzrozumiteľným spôsobom). Rovnako tak sama polemika s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté\nspochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika prístupu odvolacieho súdu k právnemu\nposudzovaniu veci významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 a § 432\nCSP.\n35. V prejednávanej veci dovolateľ naformuloval štyri otázky (pozri bod 3.2.), ktoré by ale mohli mať\nznaky relevantnej otázky v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP za predpokladu, ak by výsledok ich riešenia\n(posúdenia a vyhodnotenia) odvolacím súdom predstavoval jedine a výlučne tie dôvody, pre ktoré nebolo\nodvolaniu žalobcu vyhovené, a pre ktoré bolo potvrdené ako vecne správne rozhodnutie súdu prvej\ninštancie. Pokiaľ sa ale odvolací súd riešením týchto otázok vôbec nezaoberal, na čo paradoxne v\ndovolaní poukázal samotný žalobca (pozri bod 3.6 dovolania) a rozhodnutie odvolacieho súdu spočívalo\nna odlišných dôvodoch, dovolanie v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) nie len že nie je dôvodné, ale nie je\nani prípustné.\n36. V preskúmavanej veci preto nemožno prijať iný záver, ako ten, že dovolateľ uplatnený dovolací dôvod\npodľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP (nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom) nevymedzil\nspôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 CSP, keď nenastolil, neformuloval, nepomenoval právnu otázku,\nod vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ale naopak pomenoval a vymedzil otázky,\nktorými sa podľa jeho názoru odvolací súd nezaoberal, hoci sa nimi zaoberať mal.\n37. Vo vzťahu k dovolateľom všeobecne namietanému nedostatku individuálneho dojednania zmluvnej\npodmienky dovolací súd konštatuje, že spotrebitelia mali možnosť ovplyvniť jej obsah, a to práve\nprostredníctvom správcu, ktorý jednotlivých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome\nzastupoval. Na posúdenie individuálneho dojednania zmluvnej podmienky nemá vplyv to, či sa jednotliví\nvlastníci mali v priebehu kontraktačného procesu možnosť oboznámiť so znením jednotlivých zmluvných\ndojednaní resp. ovplyvniť kontraktačný proces, pretože konanie správcu, ktorý vlastníkov bytov a\nnebytových priestorov v bytovom dome zastupuje, je konaním na ich účet. Vo vzťahu k výsledku\nkonania v prejednávanej veci je preto bez právneho významu, že kontraktačného procesu s bankou sa\nzúčastňoval namiesto jednotlivých vlastníkov iba správca ako ich zástupca, pretože to nemá vplyv na\nmožnosť posudzovania zmluvných podmienok ako individuálne dojednaných.\n38. Podľa § 447 CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak a/ bolo podané oneskorene, b/ bolo podané\nneoprávnenou osobou, c/ smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d/ nemá\nnáležitosti podľa § 428, e/ neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f/ nie je odôvodnené prípustnými\ndovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435.\n\n39. Z uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že na podklade dovolania žalobcu podľa § 421\nods. 1 CSP nemožno uskutočniť meritórny dovolací prieskum, a preto dovolanie žalobcu odmietol podľa\n§ 447 písm. f) CSP.\n40. Najvyšší súd rozhodnutie o trovách dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá\nCSP).\n41. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}