{"guid": "4793a130-c4b6-4782-adba-7ba2953a4875:568c6652-fa03-49d2-9581-f50d8b5ac978", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:2118201030.1", "spisova_znacka": "4Obdo/78/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/78/2021 z 22. 2. 2023", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. februára 2023, sp. zn. 4Obdo/78/2021, ECLI:SK:NSSR:2023:2118201030.1", "identifikacne_cislo": "2118201030", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Lenka Praženková", "datum_vydania": "2023-02-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Obchodné záväzkové vzťahy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-1", "nazov": "§ 432 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-432"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-2", "nazov": "§ 432 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-432"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "nazov": "§ 39 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-39"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-525.odsek-2", "nazov": "§ 525 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-525.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-525"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/586", "nazov": "zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/586", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/586-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/586/#paragraf-23.odsek-1", "nazov": "§ 23 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/586/#paragraf-23.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/586-2003/paragraf-23"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/586/#paragraf-38.odsek-1", "nazov": "§ 38 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/586/#paragraf-38.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/586-2003/paragraf-38"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-432", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-39", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-525", "/SK/ZZ/2003/586#paragraf-23", "/SK/ZZ/2003/586#paragraf-38"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/568c6652-fa03-49d2-9581-f50d8b5ac978", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:2118201030.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:2118201030.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:2118201030.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Obdo/78/2021\n2118201030\n22. 02. 2023\nJUDr. Lenka Praženková\nECLI:SK:NSSR:2023:2118201030.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Lenky Praženkovej, členiek\nsenátu JUDr. Gabriely Mederovej a JUDr. Aleny Priecelovej v spore žalobcu: INT Collector s.r.o., so\nsídlom v Prahe, Chudenická 1059/30, Hostivař, Česká republika, IČO: 064 51 136, zastúpeného SOPKO\nLEGAL s.r.o., so sídlom v Trnave, Paulínska 7523/24, IČO: 47 631 741, proti žalovanému 1/ PSA\nServices Centre Europe, s.r.o., so sídlom v Trnave, Automobilová ulica 1, IČO:36 289 752 (vymazaný\nz obchodného registra dňa 1.1.2023), žalovanému 2/ PCA Slovakia, s.r.o., so sídlom v Trnave,\nAutomobilová ulica 1, IČO: 36 256 013, obaja zastúpení: PETERKA & PARTNERS advokátní kancelář\ns.r.o., so sídlom v Prahe, Karlovo náměstí 671/24, Nové Město, Praha 1, Česká republika, IČO: 261\n69 720, konajúca prostredníctvom PETERKA & PARTNERS advokátska kancelária s.r.o. organizačná\nzložka, so sídlom v Bratislave, Kapitulská 18/A, o zaplatenie 19.507,14 eura s príslušenstvom, o dovolaní\nžalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 31Cob/3/2020-232 z 30. marca 2021 takto\nrozhodol:\nI. V konaní p o k r a č u j e s právnym nástupcom žalovaného 1/, a to žalovaným 2/: PCA Slovakia,\ns.r.o., so sídlom v Trnave, Automobilová ulica 1, IČO: 36 256 013.\nII. Dovolanie z a m i e t a .\nIII. Žalovanému sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom\nrozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Trnava (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 36Cb/36/2018-148 z 13.\nseptembra 2019 prvým výrokom žalobu zamietol a druhým výrokom žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť\nžalovaným náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania bude\nrozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.\n2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 261 ods. 1, § 269 ods. 2 zákona č.\n513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej „Obchodný zákonník“), § 39, § 525 ods. 1 zákona č. 40/1964\nZb. Občiansky zákonník (ďalej aj ako „Občiansky zákonník“ alebo ,, OZ“), § 28 ods. 1 (pozn.: správne\n§ 23 ods. 1), § 38 ods. 1, ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona\nč. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej\n„zákon o advokácii“), Čl. 8, § 153 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej\n„CSP“).\n3. Vecne dôvodil, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca si v danom konaní uplatňuje pohľadávku\nna zaplatenie odmeny za právne služby, ktorú (ako žalobca tvrdil) nadobudol platne na základe písomnej\n\nzmluvy o postúpení pohľadávky z 12.01.2018 od euroadvokáta Mgr. Pavla Strnada. Euroadvokát so\nžalovaným 2/ dňa 21.04.2011 uzatvoril zmluvu o poskytovaní právnych služieb, pričom odmena advokáta\nbola dohodnutá ako mesačná paušálna odmena. Dňa 19.3.2013 bol medzi advokátom a oboma\nžalovanými uzatvorený Dodatok č. 1 k zmluve, v zmysle ktorého sa klientom podľa zmluvy stal namiesto\nžalovaného 2/ žalovaný 1/. Žalovaní sa v konaní bránili tvrdením, že právny úkon postúpenia predmetnej\npohľadávky odporuje zákonu, preto je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatný a žalobca\nnie je v danom konaní aktívne vecne legitimovaný. Súd prvej inštancie prioritne posudzoval aktívnu\nvecnú legitimáciu žalobcu a v tej súvislosti platnosť, resp. neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky\nz 12.01.2018. V tejto súvislosti uviedol, že v konaní bolo preukázané, že euroadvokát Mgr. Pavel\nStrnad ako postupca a žalobca ako postupník uzatvorili dňa 12.01.2018 zmluvu o postúpení pohľadávky,\nktorá predstavuje finančný nárok na odmenu advokáta za právne služby poskytnuté žalovaným. Na\neuroadvokáta sa v zmysle zákona o advokácii viaže profesijná povinnosť zachovávať mlčanlivosť o\nvšetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie, zatiaľ čo žalobca\ntakúto zákonnú povinnosť už nemá. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť\nokrem iného i také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávka advokáta voči\nsvojim klientom predstavuje práve takýto druh pohľadávky, nakoľko absencia povinnosti mlčanlivosti,\nktorá sa zo zákona neviaže na inú osobu, predstavuje tú zmenu obsahu právneho vzťahu, s ktorou\ndané zákonné ustanovenie spája zákaz postúpenia. Súd prvej inštancie konštatoval, že pohľadávka\nadvokáta tak nie je postupiteľná, pretože tomu bráni § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Postúpenie\ntakej pohľadávky je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je absolútne\nneplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení,\nale aj navonok, voči dlžníkovi, na čo musí súd prihliadať z úradnej povinnosti. V rámci odôvodnenia\nsúd prvej inštancie poukázal na viaceré rozhodnutia slovenských súdov (rozhodnutia Krajského súdu\nv Trnave sp. zn. 21Cob/89/2018 z 27.08.2019, sp. zn. 23Co/85/2016 z 23.05.2016) a Slovenskej\nadvokátskej komory. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že rozhodnutie Krajského\nsúdu v Trnave v konaní sp. zn. 21Cob/89/2018 je pre toto konanie neaplikovateľné, nakoľko posúdenie\notázky neplatnosti postúpenia pohľadávky, ktorá je predmetom daného sporu je založená na obdobných,\ntotožných skutočnostiach a právne posúdenie nevychádza len z obsahu zmluvy o postúpení pohľadávky,\nktorá v danom konaní nebola žalobcom vôbec predložená. Krajský súd vo svojom rozhodnutí jasne\nvysvetlil, že k porušeniu povinnosti mlčanlivosti došlo už uzatvorením predmetnej zmluvy a v nadväznosti\nna skutočnosť, že pohľadávka bola prevedená na tretiu osobu, ktorá nepodlieha povinnosti mlčanlivosti,\nje toto postúpenie v rozpore so zákonom a je absolútne neplatné. Súd prvej inštancie preto nepovažoval\nza nevyhnuté oboznamovať sa s obsahom zmluvy o postúpení pohľadávky a vykonať túto zmluvu ako\ndôkaz, nakoľko k porušeniu povinnosti mlčanlivosti došlo už z iných skutočností (z postúpenia, z rozsahu\nobsahu argumentácie, ktorú žalobkyňa prezentuje, z detailov vzťahu údajného klienta a pod.). Z tohto\ndôvodu nevykonal žalobcom navrhnutý dôkaz - predloženie z jeho strany písomnej zmluvy o postúpení\nz 21.04.2011 (pozn. správne z 12.01.2018), nakoľko aj bez oboznámenia sa s obsahom zmluvy bolo\nzrejmé, že postúpením došlo k porušeniu povinnosti mlčanlivosti, čo je zásadné pre právne posúdenie\nveci. Druhým dôvodom pre nevykonanie tohto dôkazu bola skutočnosť, že súd prvej inštancie tento\nnávrh žalobcu považoval za oneskorený, v rozpore so zásadou koncentrácie konania a zo strany žalobcu\núčelový a spôsobujúci nedôvodné prieťahy v konaní (bol by jediným dôvodom, pre ktorý by súd mal\npojednávanie odročiť a nerozhodnúť meritórne) s poukazom na § 153 ods. 1, ods. 2 a Čl. 8 CSP.\nPre rozhodnutie o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie súd prvej inštancie považoval za podstatné,\nže na pohľadávku sa viaže advokátske tajomstvo, a teda je principiálne vylúčená z postúpenia. Mal\nza to, že z dôvodu neplatnosti zmluvy o postúpení na žalobcu platne neprešlo právo na zaplatenie\nfinančnej sumy, ktorej sa domáha v danom konaní, teda nie je aktívne vecne legitimovaný. Vzhľadom\nna nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu súd prvej inštancie už bližšie neskúmal tvrdenia\ntýkajúce sa dôvodnosti tohto nároku a ďalšiu právnu argumentáciu strán (dotýkajúcej sa pasívnej vecnej\nlegitimácie z dôvodu prekročenia oprávnenia osoby vystupujúcej v záväzkovom vzťahu za žalovaných\natď.).\n4. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trnave (ďalej len ,,odvolací súd“) rozsudkom č. k.\n31Cob/3/2020-232 z 30. marca 2021 potvrdil rozsudok Okresného súdu Trnava z 13. septembra 2019 č.\nk. 36Cb/36/2018-148 ako vecne správny (§ 387 ods. 1, 2 zákona č.160/2015 Z.z. Civilného sporového\nporiadku; ďalej len „CSP“) a žalovaným 1/,2/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom\nrozsahu (§ 396 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP). Na výzvu odvolacieho súdu (§ 382 CSP) k možnej\naplikácii na danú vec i ustanovenia § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, strany sporu zotrvali na\nvyjadreniach prezentovaných v priebehu konania.\n\n5. V súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu, že zákon o advokácii ani žiadny iný všeobecne záväzný\nprávny predpis s porušením povinnosti mlčanlivosti advokáta nespája následok neplatnosti postúpenia\npohľadávky, odvolací súd poukázal na možnosť výkladu pomocou, ktorého sa zisťuje, či nejaké konanie\nporušuje zákonný zákaz, čo má za následok neplatnosť právneho úkonu. Mal za to, že zákon o advokácii\nv ust. § 23 ods. 1 zakotvuje povinnosť mlčanlivosti advokáta o všetkých skutočnostiach, o ktorých\nsa dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie. Okrem zákona o advokácii je advokátska mlčanlivosť\nzakotvená v čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods.\n2 Ústavy Slovenskej republiky, v stavovských predpisoch, ako aj v základných princípoch advokátskej\netiky ako takej. Povinnosť mlčanlivosti advokáta predstavuje významný inštitút oddeľujúci postavenie\nadvokáta od iných subjektov poskytujúcich právne služby. Je to teda základná statusová povinnosť\ncharakterizujúca toto povolanie a súčasne nevyhnutná podmienka pre jeho vykonávanie. Z podstaty\npostavenia advokáta vyplýva, že klient advokátovi poskytne informácie, ktoré by inému neposkytol,\na ktoré mu poskytne na základe vzájomnej dôvery. Táto dôvera však nemôže existovať bez zrejmej\nistoty garantovanej práve mlčanlivosťou o zverených informáciách. Obsahom advokátskej mlčanlivosti\nje zákaz advokáta prezradiť dôverné informácie získané od klienta, použiť dôverné informácie v\nneprospech klienta, použiť predmet advokátskej mlčanlivosti v prospech tretej osoby. Za dôverné\ninformácie sa považujú ústne alebo písomné informácie, o ktorých sa advokát dozvedel od klienta\nalebo inej osoby, ktorých prezradenie si klient neželá, alebo zverejnenie ktorých by mohlo byť na\nujmu klienta. Do rozsahu povinnosti mlčanlivosti patria nielen všetky informácie, ktoré sa týkajú priamo\nvýkonu mandátu, ale aj súkromné, osobné, obchodné, daňové či politické súvislosti s klientom. Zákonná\npovinnosť mlčanlivosti svedčiaca advokátovi je povinnosťou štátom prikázanou, a teda i všeobecne\nchránenou, nejde pritom o výsadu advokáta, ale ide o povinnosť uloženú advokátovi, v záujme jeho\nklientov a na ich ochranu. Dodal, že povinnosť mlčanlivosti sa podľa zákona o advokácii vzťahuje aj na\nusadeného euroadvokáta, nakoľko je povinný dodržiavať povinnosti advokáta podľa vyššie uvedeného\nzákona. Odvolacím súdom bolo odkázané na uznesenie sp. zn. 21Cob/89/2018, v rámci ktorého bol\nvyslovený názor, podľa ktorého ,,obmedzenie postupiteľnosti pohľadávky advokáta (euroadvokáta) je\nzaložené na ochrane citlivých údajov a povinnosti mlčanlivosti. Advokát je v zmysle zákona o advokácii\npovinný zachovávať mlčanlivosť, a teda uvedenou právnou úpravou je jeho profesijná povinnosť\nmlčanlivosti obmedzená podobne ako pri povinnosti mlčanlivosti podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001\nZ. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o bankách“). Tým, že advokát\nuzatvoril zmluvu o postúpení pohľadávky a previedol svoju pohľadávku vzniknutú z výkonu advokácie na\ntretieho, porušil povinnosť mlčanlivosti, ktorej ho klient nezbavil“. Pri rozhodovaní sa odvolací súd odvolal\naj na závery Krajského súdu v Trnave vyjadrené v rozsudku z 23.05.2016 sp. zn. 23Co/85/2016, v ktorom\nsa odvolací súd zaoberal zákonnými podmienkami postupovania tzv. bankových pohľadávok, súčasne\nvšak vo všeobecnej rovine aj otázkou postupiteľnosti pohľadávok, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa\nzmenil (§ 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka), pričom v tejto súvislosti bolo konštatované, že treba\nprincipiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu\npohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť\no záležitostiach dlžníka. Odvolací súd sa s daným stotožnil a uviedol, že peňažné pohľadávky v zásade\nnepatria medzi pohľadávky, ktorých obsah sa by sa postúpením mohol zmeniť. Obsahom pohľadávky\nna peňažné plnenie je povinnosť dlžníka plniť v peniazoch a právo veriteľa požadovať peňažné\nplnenie. Zmena veriteľa peňažnej pohľadávky teda nemá vplyv na obsah pohľadávky. Postupovaniu\npohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť\no záležitostiach dlžníka, bráni samotný (osobitný) zákon. Aj v čase pred novelizáciou Občianskeho\nzákonníka, t.j. pred 23.12.2015, postúpeniu takýchto pohľadávok bránilo ustanovenie § 39 Občianskeho\nzákonníka, a to i bez toho, aby rozpor so zákonom bol ako výslovný dôvod nemožnosti postúpenia\npohľadávky uvedený v § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Nedovolenosť určitého konania nemusí\nprávny predpis upravovať výslovne, ale môže vyplynúť z kontextu jednotlivých ustanovení právneho\npredpisu či viacerých predpisov.\n6. Ohľadne námietky, že zákon o bankách stanovuje konkrétne hmotnoprávne podmienky pre platnosť\npostúpenia pohľadávok, avšak zákon o advokácii žiadne osobitné podmienky neobsahuje, a preto sa\nzmluva o postúpení pohľadávky advokáta na zaplatenie odmeny riadi výlučne režimom Občianskeho\nzákonníka, odvolací súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24.04.2018\nsp. zn. 1 Cdo 147/2017, v ktorom riešil právnu otázku, či § 92 ods. 8 zákona o bankách upravuje\npodmienky, ktorých splnenie je potrebné pre prelomenie bankového tajomstva v prípade postúpenia\npohľadávky banky na inú osobu, alebo upravuje podmienky, ktorých splnenie je potrebné pre platné\n\npostúpenie pohľadávky banky na inú osobu. Dovolací súd tu konštatoval, že tie isté zákonné špeciálne\npodmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu\n(nebankovú) osobu (§ 92 ods. 8) musia byť splnené aj pri prelomení bankového tajomstva, pričom tieto\nsa vzájomne nevylučujú, práve naopak sa prekrývajú. Avšak v prejednávanej veci odvolací súd dospel k\nzáveru, že keď advokát postúpil svoju pohľadávku titulom odmeny voči svojim klientom (ktorí ho písomne\npovinnosti mlčanlivosti nepozbavili) na žalobcu (teda osobu, ktorá nepodlieha povinnosti mlčanlivosti),\nsa nejedná o niektorý z prípadov prelomenia advokátskej povinnosti mlčanlivosti ustanovených v §\n23 zákona o advokácii. Jedná sa preto o postúpenie v rozpore so zákonom (v tomto prípade so\nzákonom o advokácii), kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka\nvylúčené/zakázané. Ide teda o absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.\nK porušeniu povinnosti mlčanlivosti advokáta došlo už len tým, že euroadvokát ako postupca uzavrel\nzmluvu o postúpení pohľadávky so žalobcom (čo v konaní sporné nebolo) a poskytol mu dôverné\núdaje podliehajúce povinnosti mlčanlivosti, pričom žalovaní povinnosti mlčanlivosti advokáta nezbavili.\nO poskytnutí dôverných informácií svedčí samotná skutočnosť, že euroadvokát odovzdal žalobcovi ako\npostupníkovi zmluvu o poskytovaní právnych služieb a dodatok k nej, uzatvorené so žalovanými (ktoré\nžalobca aj priložil k žalobe), a v ktorých sú uvedené jednak údaje o klientovi, druh poskytovaných\nprávnych služieb i výška odmeny, teda skutočnosti, ktoré sa euroadvokát dozvedel v súvislosti s výkonom\nadvokácie.\n7. Ohľadne rozhodnutí Slovenskej advokátskej komory (ďalej len ,,SAK“), na ktoré poukázal žalobca,\nodvolací súd konštatoval, že samotná stavovská organizácia advokátov považuje konanie svojho\nčlena - advokáta, ktorý (rovnako ako tomu je i v danej veci) postúpil pohľadávku z titulu odmeny\nvoči svojmu klientovi tretej osobe (ktorá nie je viazaná mlčanlivosťou) bez toho, aby ho klient zbavil\nmlčanlivosti, za závažné konanie, ktoré je v hrubom rozpore s predpismi upravujúcimi výkon advokácie\na to poukazujúc na rozhodnutia II. odvolacieho disciplinárneho senátu z 13.11.2018 sp. zn. II. ODS\n- 18/2018: 2072/2017 v spojení s rozhodnutím VI. disciplinárneho senátu SAK zo 04.04.2018, sp.\nzn. DS VI.-76/2017/2072/2017 (zverejneného v Bulletine slovenskej advokácie 3/2020 z 17.04.2020),\nktorým sa disciplinárny senát SAK opätovne pridržal rozhodnutia III. disciplinárneho senátu SAK\nsp. zn. DS III.-702/07, ktorý dospel k záveru, že advokát, ktorý postúpi svoju pohľadávku voči\nklientovi, vzniknutú titulom trov právneho zastúpenia, na tretiu osobu, ktorá nemá povinnosť zachovávať\nadvokátske tajomstvo, pričom do zmluvy o postúpení pohľadávky označí svojho klienta, druh právneho\nzastupovania i výšku trov právneho zastúpenia bez toho, aby bol klientom pozbavený povinnosti\nzachovávať mlčanlivosť, dopúšťa sa disciplinárneho previnenia podľa § 56 ods. 1 zákona o advokácii,\npretože takýmto konaním porušuje povinnosti mu uložené podľa § 23 ods. 1 zákona o advokácii. Zo\nstrany odvolacieho súdu nebolo možné prihliadnuť na rozhodnutie v disciplinárnej veci vedenej pod sp.\nzn. II. ODS-23/13:1225/2012 (na ktoré odvolateľ poukazoval), nakoľko sa jednalo o situáciu, keď bola\npostúpená časť pohľadávky na konateľku dlžníka, ktorá sa tak mohla oboznamovať so skutočnosťami,\nktoré podliehali režimu povinnosti advokáta zachovávať mlčanlivosť.\n8. Keďže žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda\nnepreukázal svoju aktívnu legitimáciu (spochybňovanú žalovanými) na jej uplatňovanie, odvolací súd\noznačil postup súdu prvej inštancie za správny, keď žalobu v celom rozsahu zamietol.\n9. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ“) dovolanie, ktorého\nprípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, že rozhodnutie odvolacieho súdu\nzáviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola\nvyriešená.\n10. Dovolateľ za právnu otázku, ktorá nebola dosiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená\npovažoval otázku ,,či pohľadávka advokáta na zaplatenie paušálnej odmeny za poskytnutie právnych\nslužieb možno zmluvou o postúpení pohľadávky platne postúpiť na tretiu osobu, ktorá ex lege nie je\nviazaná mlčanlivosťou, resp. otázka, či porušenie povinnosti mlčanlivosti uzavretím zmluvy o postúpení\ntakejto pohľadávky zakladá právny následok absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky\nna zaplatenie odmeny advokáta za poskytnutie právnych služieb“. Za nesprávne právne posúdenie\noboch súdov nižšej inštancie považuje žalobca ich tvrdenie, že absolútnu neplatnosť právneho úkonu\nmôže zakladať bez ďalšieho (de facto každé) porušenie právnej povinnosti zakotvenej v kogentnom\nustanovení osobitného právneho predpisu, hoci tento iný právny predpis s porušením právnej povinnosti\nvýslovne nespája sankciu neplatnosti právneho úkonu. Podľa žalobcu absolútnu neplatnosť právneho\n\núkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka môže zakladať len porušenie takého zákonného zákazu\nalebo obmedzenia [hoc i ustanoveného osobitným právnym predpisom), ktorý sa explicitne viaže\nna hlavné znaky konkrétneho druhu právneho úkonu, ktorého neplatnosť sa posudzuje, A contrario,\nabsolútnu neplatnosť právneho úkonu nemôže spôsobovať porušenie takej právnej povinnosti, ktorá\nnie je ustanovená ako: a/ zákonný predpoklad uskutočnenia právneho úkonu b/ porušenie tohto\nzákonného predpokladu uskutočnenia právneho je svojou povahou a intenzitou tak zásadnej intenzity,\nže je nevyhnutné dospieť k záveru o absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Absolútnu neplatnosť\nprávneho úkonu však nemôže zakladať porušenie akejkoľvek zákonnej povinnosti účastníka právneho\núkonu, ak sa táto povinnosť pojmovo neviaže k hlavným znakom konkrétneho druhu právneho úkonu\nako jeho základná náležitosť, resp. ako základný predpoklad jeho platnosti. Ak by sa mal prijať\ntakýto záver, boli by bez právneho významu zákonné ustanovenia o zodpovednosti za škodu či\nzodpovednosti za vady, pretože akékoľvek porušenie zákonnej povinnosti by v každom prípade založilo\nneplatnosť právneho úkonu. Ak by aj advokát povinnosť mlčanlivosti podľa § 23 Zákona o advokácii\nporušil, nešlo by o porušenie právnej povinnosti ustanovenej zákonom, ktorá je upravená pre príslušný\nprávny úkon- zmluvu o postúpení pohľadávky, ale len o porušenie povinnosti, ktorá so zmluvou o\npostúpení pohľadávky ako právnym úkonom súvisí (pre totožnosť účastníka právneho úkonu a osoby\nzaviazanej zákonnou povinnosťou mlčanlivosti). Podľa dovolateľa nedošlo ani k porušeniu § 525 ods. 2\nObčianskeho zákonníka, keďže dohoda medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená nebola a pohľadávka\nna zaplatenie odmeny advokáta za poskytnutie právnych služieb nie je ani pohľadávkou, ktorej obsah\nby sa zmenou veriteľa zmenil. O takýto prípad by išlo vtedy, ak by právne postavenie dlžníka a jeho\npovinnosti boli dotknuté v tom smere, že si nezachová svoj pôvodný obsah. Bolo zdôraznené, že\npredmetom postúpenia neboli všetky práva a povinnosti zo Zmluvy o poskytovaní právnych služieb,\nale výlučne len právo na zaplatenie peňažnej pohľadávky. Postúpením pohľadávky na zaplatenie\nodmeny za poskytnutie právnych služieb sa žalobca nestal zmluvnou stranou Zmluvy o poskytovaní\nprávnych služieb, t.j. nestal sa advokátom. Podľa dovolateľa však zákon o advokácii nezakazuje postúpiť\njeho pohľadávku na zaplatenie odmeny za poskytnutie právnych služieb, resp. neustanovuje osobitné\npodmienky, ktoré je potrebné splniť, aby pohľadávku postúpiť možné bolo. Je namietaná nesprávna\ninterpretácia zákona o bankách ako aj účelné použitie vybraných právnych viet z rozhodnutia Krajského\nsúdu v Trnave, sp. zn. 23Co/85/2016, a to zo strany odvolacieho súdu. K odkazu odvolacieho súdu na\nrozhodnutie II. odvolacieho disciplinárneho senátu SAK z 13.11.2018, sp. zn. II ODS-18/2018:2072/2017\nv spojení s rozhodnutím VI. disciplinárneho senátu SAK zo 04.04.2018, sp. zn. DS VI.-76/2017/2072\nuviedol žalobca, že len samotná skutočnosť, že určité právne porušenie povinnosti je v rámci predpisov\nSAK považované za disciplinárne previnenie, nezakladá bez ďalšieho neplatnosť samotnej zmluvy o\npostúpení pohľadávky. Na záver bolo vytknuté odvolaciemu súdu strohé odôvodnenie vo vzťahu k\nžalobcom prezentovanému rozhodnutiu Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4594/2009.\n11. Na základe vyššie uvedeného dovolateľ navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok súdu prvej\ninštancie a odvolacieho súdu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a priznal mu nárok na\nnáhradu trov dovolacieho konania.\n12. Žalovaný sa k podanému dovolaniu žalobcu vyjadril a uviedol, že odvolací súd správne rozhodol,\nkeď potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, pretože bol v konaní na základe vykonaného dokazovania\nzistený nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, keďže Zmluva o postúpení pohľadávky je\nabsolútne neplatný právny úkon. Mal za to, že slovenské súdy vo svojej rozhodovacej činnosti\njednoznačne judikovali, že ,,treba principiálne vychádzať z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ\npovinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka“. Podľa neho je Zmluva o postúpení\npohľadávky absolútne neplatným právnym úkonom, pretože jej predmetom bolo postúpenie pohľadávok,\nktoré mali euroadvokátovi vzniknúť v súvislosti s poskytovaním právnych služieb jeho údajným klientom\nžalovaným 1/ a 2, teda pohľadávok, ktorých postúpenie je v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka\nv spojitosti s § 23 ods. 1 zákona o advokácií vylúčené, nakoľko žalobca (postupník) nie je osobou, ktorá\nby podliehala povinnosti mlčanlivosti. Obmedzenie postupiteľnosti pohľadávky je založené na ochrane\ncitlivých údajov a povinnosti mlčanlivosti poukazujúc na § 23 ods. 1 zákona o advokácií, podľa ktorého je\nadvokát povinný zachovávať mlčanlivosť, a teda uvedenou právnou úpravou je jeho profesijná povinnosť\nmlčanlivosti obmedzená podobne ako pri povinnosti mlčanlivosti podľa zákona o bankách. V dôsledku\ntoho mal za to, že súd postupoval pri posúdení otázky neplatnosti správne (viď bod 10-17 odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia) a posúdil zmysel a účel povinnosti mlčanlivosti v zmysle zákona o advokácií.\nNeplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky plynie z účelu a obsahu normy, t.j. zákona o advokácií v\nspojení s § 525 OZ, a preto považuje toto právne posúdenie za vecne správne a stotožňuje sa s ním.\n\n13. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako ,,najvyšší súd“) z výpisu z Obchodného registra\nOkresného súdu Trnava zistil, že žalovaný 1/ PSA Services Centre Europe, s.r.o., so sídlom v Trnave,\nAutomobilová ulica 1, IČO:36289752 bol k 1. januáru 2023 vymazaný z obchodného registra a jeho\nprávnym nástupcom sa stal žalovaný 2/ obchodná spoločnosť PCA Slovakia, s.r.o., so sídlom v Trnave,\nAutomobilová ulica 1, IČO: 36 256 013.\n14. Podľa § 64 Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“), ak strana zanikne počas konania skôr,\nako sa konanie právoplatne skončilo, súd rozhodne, že v konaní pokračuje s jej právnym nástupcom. Ak\nprávneho nástupcu niet, súd konanie zastaví. V zmysle citovaného ustanovenia § 64 CSP, ktoré je podľa\n§ 438 ods. 1 CSP primerane aplikovateľné aj v dovolacom konaní, najvyšší súd rozhodol o pokračovaní\nv konaní s právnym nástupcom žalovaného 1/, ktorým je obchodná spoločnosť PCA Slovakia, s.r.o.,\nso sídlom v Trnave, Automobilová ulica 1, IČO: 36 256 013 (pôvodne označený ako „žalovaný 2/“, vo\nvýroku III. a v texte odôvodnenia tohto uznesenia označený aj ako „žalovaný“).\n15. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) po zistení, že\ndovolanie bolo podané včas (§ 427 CSP) a oprávnenou osobou (§ 424 CSP), zastúpenou v dovolacom\nkonaní v zmysle § 429 ods. 1 CSP skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a\npredpoklady prípustnosti dovolania, pričom dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je prípustné, avšak\nnie je dôvodné a treba ho zamietnuť.\n16. Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.\n17. Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ ktorá\nje dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n18. Podľa § 432 ods. 1, 2 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým,\nže rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak,\nže dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie v čom spočíva\nnesprávnosť tohto právneho posúdenia.\n19. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorým je možné napadnúť rozhodnutie\nodvolacieho súdu pri splnení zákonom stanovených predpokladov a podmienok. Z hľadiska posúdenia\nprípustnosti dovolania je podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v\nzákone (§ 431 až § 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie\nodvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a predpoklady\nprípustnosti dovolania, nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť vecnému\npreskúmaniu v dovolacom konaní.\n20. Žalobca v danom prípade vyvodzuje prípustnosť a dôvodnosť svojho dovolania z § 421 ods. 1 písm.\nb/ CSP.\n21. Uvedený dôvod prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu predpokladá, že danú\nprávnu otázku dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu preto daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia\nsúdna autorita túto otázku vyriešil. Na rozdiel od doterajšej právnej úpravy v zmysle Občianskeho\nsúdneho poriadku, keď výlučne odvolací súd mohol vysloviť, že je v jeho rozhodnutí riešená otázka\nzásadného právneho významu, na ktorú samostatným výrokom pripustil dovolanie a dovolací súd\nnemal oprávnenie skúmať, či skutočne ide o otázku zásadného právneho významu, ale bol oprávnený\npreskúmavať takéto rozhodnutie odvolacieho súdu iba v rámci pripustenej otázky, súčasná právna\núprava dáva dovolaciemu súdu právomoc rozhodnúť o tom, či ide o otázku zásadného právneho\nvýznamu, ktorá nebola dosiaľ riešená, a z tohto pohľadu rozhodnúť o prípustnosti dovolania. Dovolací\nsúd o tom, že dovolanie je z tohto dôvodu prípustné, nevydáva osobitné rozhodnutie, ale sám si\nposúdi túto otázku ako predbežnú a v prípade, že dospeje ku kladnému záveru, ide o prípustné\ndovolanie a dovolací súd bez ďalšieho preskúma napadnuté rozhodnutie a meritórne o ňom rozhodne.\nPredpokladom prípustnosti dovolania je dôsledné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, v ktorom\nmusí uviesť svoj názor na riešenie tejto právnej otázky (§ 393 ods. 2, 3 CSP). V konkrétnom prípade\n\nmusí dovolateľ relevantne odôvodniť, že dovolanie je prípustné, pretože zásadná právna otázka\nnebola dovolacím súdom dosiaľ riešená, pričom dôvodom dovolania potom môže byť len otázka\nprávneho posúdenia a spochybnenie jej vyriešenia zo strany odvolacieho súdu a ako aj odôvodnenie\nprávneho záveru, ktorý zastáva dovolateľ (porovnaj Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S.,\nBajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, str. 1382).\n22. Pokiaľ dovolací súd má riešiť právnu otázku, ktorou sa dovolací súd ešte nezaoberal (§ 421 ods. 1\npísm. b/ CSP, tak je povinnosťou dovolateľa ako procesnej strany a) konkretizovať právnu otázku riešenú\nodvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd a b) uviesť, ako mala byť táto otázka správne\nriešená (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017) CSP, v tomto smere zaťažuje argumentačnou\npovinnosťou dovolateľa a nie dovolací súd. Právna otázka takto dovolateľom v dovolaní nenastolená a\nnekonkretizovaná, nemá relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP.\n23. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, musí mať zreteľné\ncharakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (nie skutkovú) hmotnoprávnej alebo\nprocesnoprávnej povahy, ktorú odvolací súd riešil a na jej riešení založil svoje rozhodnutie. Otázka\nrelevantná podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP musí byť procesnou stranou vymedzená v\ndovolaní jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj\ndôvodnosť) dovolania.\n24. Pre účely ďalšieho výkladu dovolací súd, so zreteľom na dovolaciu argumentáciu dovolateľa\nuvádza, že v zmysle judikátu R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho\nsúdu“ predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované\nv Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných\nrozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí,\npokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v\nskoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne\nnadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť\naj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia\na stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi\nČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho\nsúdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v\nZborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.\n25. Z obsahu s vecou súvisiaceho súdneho spisu vyplýva, že dovolateľ za právnu otázku dosiaľ\nneriešenú dovolacím súdom považuje nasledovnú otázku: ,,či pohľadávka advokáta na zaplatenie\npaušálnej odmeny za poskytnutie právnych služieb možno zmluvou o postúpení pohľadávky platne\npostúpiť na tretiu osobu, ktorá ex lege nie je viazaná mlčanlivosťou, resp. otázka, či porušenie povinnosti\nmlčanlivosti uzavretím zmluvy o postúpení takejto pohľadávky zakladá právny následok absolútnej\nneplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky na zaplatenie odmeny advokáta za poskytnutie právnych\nslužieb“.\n26. Dovolací súd sa preto zameral na skutočnosť, či rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia vyššie uvedenej právnej otázky (v bode 25. tohto rozhodnutia), ktorá v rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Najvyšší súd v tejto súvislosti uvádza, že mu nie sú známe\nžiadne rozhodnutia (stanoviská) najvyššieho súdu, ktoré by sa predmetnou otázkou v minulosti zaoberali\na táto otázka nebola doposiaľ ani judikatórne riešená.\n27. So zreteľom na riadne nastolenie právnej otázky spôsobom zodpovedajúcim § 421 ods. 1 písm.\nb/ CSP a v situácii, na ktorú sa vzťahuje toto ustanovenie, dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie\nžalobcu je v danom prípade procesne prípustné; následne preto skúmal, či je podané dovolanie dôvodné\n(či je ním skutočne napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočívajúce na nesprávnom právnom\nposúdení veci).\n28. Žalobca za podstatu nesprávnosti právnych záverov odvolacieho súdu považuje jeho právny záver\nspočívajúceho v tom, že ,,absolútnu neplatnosť právneho úkonu môže bez ďalšieho zakladať porušenie\nprávnej povinnosti zakotvenej v kogentnom ustanovení osobitného právneho predpisu, hoci tento iný\n\nprávny predpis s porušením právnej povinnosti nespája sankciu neplatnosti právneho úkonu“. Podľa\nžalobcu prijatie daného právneho názoru by znamenalo, že zákonné ustanovenia o zodpovednosti\nza škodu, či zodpovednosti za vady by boli bez právneho významu, pretože akékoľvek porušenie\nzákonnej povinnosti by v každom prípade založilo neplatnosť právneho úkonu. Ak by aj advokát\npovinnosť mlčanlivosti podľa § 23 Zákona o advokácii porušil, nešlo by o porušenie právnej povinnosti\nustanovenej zákonom, ktorá je upravená pre príslušný právny úkon- zmluvu o postúpení pohľadávky,\nale len o porušenie povinnosti, ktorá so zmluvou o postúpení pohľadávky ako právnym úkonom súvisí\n(pre totožnosť účastníka právneho úkonu a osoby zaviazanej zákonnou povinnosťou mlčanlivosti).\nPodľa dovolateľa nedošlo ani k porušeniu § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže dohoda medzi\nžalobcom a žalovaným uzatvorená nebola a pohľadávka na zaplatenie odmeny advokáta za poskytnutie\nprávnych služieb nie je ani pohľadávkou, ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil, pričom bolo\nzdôraznené, že predmetom postúpenia neboli všetky práva a povinnosti zo Zmluvy o poskytovaní\nprávnych služieb, ale výlučne len právo na zaplatenie peňažnej pohľadávky. Postúpením pohľadávky\nna zaplatenie odmeny za poskytnutie právnych služieb sa žalobca nestal zmluvnou stranou Zmluvy\no poskytovaní právnych služieb, t.j. nestal sa advokátom. Dovolateľ odmietol vziať do úvahy záver\nSlovenskej advokátskej komory, podľa ktorej určité právne porušenie povinnosti je v rámci jej predpisov\npovažované za disciplinárne previnenie, keďže dané nezakladá neplatnosť samotnej zmluvy o postúpení\npohľadávky.\n29. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom\nodporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.\n30. Podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) nemožno postúpiť pohľadávku, ak by\npostúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom.\n31. Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991\nZb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o\nadvokácii“) advokát je povinný zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel\nv súvislosti s výkonom advokácie, ak osobitný predpis na úseku predchádzania a odhaľovania legalizácie\npríjmov z trestnej činnosti a financovania terorizmu neustanovuje inak.\n32. Podľa § 38 ods. 1 zákona o advokácii usadený euroadvokát je oprávnený poskytovať právne\nslužby na území Slovenskej republiky za podmienok a spôsobom ustanoveným týmto zákonom. Na\núčely tohto zákona a osobitných predpisov a v súlade s podmienkami ustanovenými týmto zákonom sa\nusadený euroadvokát považuje za advokáta podľa tohto zákona. Podľa ods. 2 cit ustanovenia usadený\neuroadvokát je povinný dodržiavať povinnosti advokáta podľa tohto zákona, osobitných predpisov a\npredpisov komory; tým nie je dotknutá jeho povinnosť dodržiavať právne predpisy štátu registrácie.\n33. Podľa § 1881 zákona č. 89/2019 Sb. Občanský zákonník ods. 1, 2 (platného od 22.03.2012,\núčinného od 01.01.2014) postoupit lze pohledávku, kterou lze zcizit, pokud to ujednání dlužníka a věřitele\nnevylučuje (1). Nelze postoupit pohledávku, která zaniká smrtí nebo jejíž obsah by se změnou věřitele\nk tíži dlužníka změnil (2).\n34. Ohľadne namietaného nesprávneho právneho posúdenia týkajúceho sa otázky absolútnej\nneplatnosti právneho úkonu nie je podľa dovolacieho súdu možné súhlasiť s právnym názorom\nvysloveného žalobcom. V tejto súvislosti poukazuje na komentované znenie § 39 OZ, podľa ktorého\nprávny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči\ndobrým mravom nie je dovolený. Nedovolenosť je teda daná, ak a) obsah alebo účel právneho úkonu\nodporuje zákonu, b) obsah alebo účel právneho úkonu obchádza zákon, c) sa právny úkon prieči dobrým\nmravom. Obsahom právneho úkonu sú jeho podstatné, náhodné alebo vedľajšie zložky. Z týchto zložiek\nmôže odporovať zákonu ktorákoľvek, avšak normatívny dôsledok uvedený v § 39 OZ vyvoláva iba rozpor\npodstatných zložiek právneho úkonu so zákonom, prípadne tých zložiek, ktoré nie sú podstatné ex\nlege, ale ich zaradenie medzi podstatné zložky vyplýva z dohody účastníkov právneho úkonu. Účelom\nprávneho úkonu treba rozumieť jeho hospodárske určenie, ktorá je, alebo nie je v súlade s účelom\ndovoleným zákonom, pričom zákonom je každá právna norma, ktorá v zmysle zákona č. 1/1993 Z.z. o\nZbierke zákonov Slovenskej republiky bola vyhlásená ako zákon. Nemusí to byť len Občiansky zákonník.\n(CIRÁK, J., HANZELOVÁ, I., KRAJČO, J., ĽALÍK, M., MAZÁK, J., NESROVNAL, V., ONDRÁČEK, M.,\n\nPLANK, K., ŤAPÁK, J., VOJČÍK, P. Občiansky zákonník - komentár. [Systém ASPI]. Iura Edition [cit.\nfebruár 2023].)\n35. Z obsahu spisu vyplynulo, že euroadvokát Mgr. Pavel Strnad ako postupca a žalobca ako\npostupník uzatvorili dňa 12. 01. 2018 Zmluvu o postúpení pohľadávky (ďalej ako ,, Zmluva o postúpení“),\nktorá predstavuje finančný nárok na odmenu advokáta za právne služby poskytnuté žalovaným. Ako\nvyplýva z obsahu spisu dňa 21.04.2011 bola uzavretá Zmluva o poskytovaní právnych služieb medzi\nMg. Pavlom Strnadom, advokátom a žalovaným 2/. Dňa 19.03.2013 bol uzavretý Dodatok k tejto\nZmluve o poskytovaní právnych služieb medzi advokátom Mgr. Pavlom Strnadom a žalovanými 1/ a 2/.\nZmluva o poskytovaní právnych služieb bola uzavretá podľa právnych predpisov Slovenskej republiky s\ndohodnutou odmenou za právne služby podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky\nč. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Konajúce súdy\nsprávne konštatovali, že profesijná povinnosť zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach podľa\n§ 23 ods. 1 zákona o advokácií, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie sa automaticky\nvzťahuje aj na vyššie uvedeného euroadvokáta, a to podľa § 38 ods. 1, 2 zákona o advokácii. Dovolací\nsúd bližšie uvádza, že medzi tieto dôverné informácie a do obsahu advokátskeho tajomstva patrí identita\nklienta, informácie o vzniku a výške odmeny a celkovo všetky informácie, ktorých zverejnenie si klient\nneželá a nie sú verejne dostupné. Dovolací súd vychádza zo skutkového záveru zisteného súdmi\nnižšej inštancie, že daný euroadvokát sa dopustil porušenia povinnosti zachovávať mlčanlivosť o vyššie\nmenovaných skutočnostiach, a to uskutočnením právneho úkonu zmluvného postúpenia pohľadávok\nadvokáta Mgr. Strnada na zaplatenie odmeny za poskytnutie právnych služieb Zo zmluvy o poskytovaní\nprávnych služieb zo dňa 21.04.2011, v znení jej Dodatku zo dňa 19.03.2013, na žalobcu, teda na tretiu\nosobu, ktorá nie je nositeľom povinnosti mlčanlivosti advokáta. Súčasťou tohto postúpenia bol aj úkon\nodovzdania tejto Zmluvy o poskytovaní právnych služieb a Dodatku k nej (ktoré žalobca priložil aj k\nžalobe), a v ktorých sú uvedené údaje o klientovi, druh poskytovaných právnych služieb i výška odmeny,\nžalobcovi ako postupníkovi.\n36. Podstatou daného prípadu je vyriešenie právnej otázky, či právny úkon (Zmluva o postúpení\npohľadávok z 12.01.2018), na základe ktorého bola postúpená pohľadávka za poskytovanie právnych\nslužieb na základe zmluvy o poskytovaní právnych služieb euroadvokáta na žalobcu, je absolútne\nneplatným právnym úkonom.\n37. Ohľadne daného dovolací súd zdôrazňuje, že pri posúdení nastolenej právnej otázky žalobcom\nje nutné prihliadnuť a neopomenúť vzájomné prepojenie významu a účelu ustanovenia § 39 OZ a §\n525 ods. 2 OZ vo vzájomnej spojitosti s § 23 ods. 1 zákona o advokácii, ktorý predstavuje osobitný\nzákon. Ustanovenie § 39 OZ zrozumiteľne uvádza, že neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom\nalebo účelom odporuje zákonu, pričom ustanovenie § 525 ods. 2 OZ obsahuje podobnú formuláciu\npojednávajúcu tom, že vyslovene nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu,\nči dohode s dlžníkom. Teda obidve ustanovenia Občianskeho zákonníka upozorňujú na odporovanie\nso zákonom. Dovolací súd sa stotožňuje s vyjadrením žalovaného, podľa ktorého ustanovenie § 39 OZ\nsa aplikuje na všetky právne úkony, pričom z neho vyslovene vyplýva, že sankcia neplatnosti sa viaže\nna rozpor so zákonom, t.j. porušenie povinnosti ustanovenej kogentnou normou, pričom v predmetnom\nprípade sa jedná o porušenie povinnosti mlčanlivosti v zmysle zákona o advokácii, a to § 23 ods. 1,\nkde je vyslovene stanovená povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach,\no ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie (s výnimkou, ktorá sa však na daný prípad\nnevzťahuje, ak osobitný predpis na úseku predchádzania a odhaľovania legalizácie príjmov z trestnej\nčinnosti a financovania terorizmu neustanovuje inak) a je podstatnou zložkou právneho vzťahu advokát\na klienta. Nejedná sa o sankciu za porušenie ,, akejkoľvek povinnosti“ ako sa vyjadril žalobca. Práve\nnaopak, došlo k porušeniu zákonnej povinnosti, ktorá je integrálnou súčasťou výkonu advokácie, a ktorá\nje významným faktorom poskytovania právnych služieb advokáta svojmu klientovi, čo podčiarkuje aj\nskutočnosť, že je súčasťou sľubu advokáta pri vstupe do výkonu tohto povolania. Vzťah medzi klientom a\nadvokátom by mal byť založený na dôvere, ktorá v konečnom dôsledku má významný vplyv aj na obsah\na kvalitu poskytnutej právnej pomoci. Prijatím argumentácie žalobcu by sa pripustil absurdný záver, že\nlen v prípade, kde zákon osobitne upozorňuje na sankciu neplatnosti, táto sankcia môže skutočne aj\nnastúpiť. Ak by tomu tak bolo, tak aplikovanie § 39 OZ by stratilo zmysle a účel, pretože by sa vôbec\nnemohlo uplatniť bez osobitného upozornenia pri jednotlivých ustanoveniach a type právneho úkonu.\n\n38. Občianky zákonník pre postúpenie pohľadávky obsahuje výnimky zo všeobecne platnej zásady, že\npredmetom zmluvy o postúpení pohľadávky môže byť akákoľvek pohľadávka. Má za cieľ zabrániť tomu,\naby sa postúpením pohľadávky v určitých prípadoch nezhoršilo postavenie dlžníka, alebo postavenie\nveriteľa. Ustanovuje, ktoré pohľadávky nie sú spôsobilým predmetom postúpenia a jednou kategóriou\nsú práve pohľadávky, ktorých postúpenie by odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom. Práve pre\nvyriešenie žalobcom nastolenej právnej otázky je vyššie uvedené kľúčové majúc tým na mysli formuláciu\nOZ obsahujúcu ,,odporuje zákonu (§ 39 OZ)? alebo ,, ak by postúpenie odporovalo zákonu (§ 525 od.\n2 OZ)?.\n39. Výkon advokácie a jej správa sú špecifickou verejnoprávne regulovanou činnosťou. Advokáciu\nmôžu vykonávať len osoby spĺňajúce prísne predpoklady podľa zákona o advokácii a za podmienky\nzachovania všetkých ustanovení zákona o advokácii a jednou z nich je aj zachovanie povinnosti\nmlčanlivosti zakotvenou v § 23 ods. 1 zákona o advokácii. Povinnosť mlčanlivosti predstavuje jeden\nzo základných princípov advokácie, pričom ide o právo klienta, ktoré musí byť rešpektované ako\nsúčasť ústavného práva na spravodlivý súdny proces a ochranu súkromia. Teda povinnosť mlčanlivosti\nadvokáta predstavuje právo klienta a nemôže byť svojvoľne porušovaná. V danom prípade je potrebné\nkonštatovať, že postúpeniu pohľadávok týkajúcich sa vyplatenia odmeny za poskytovanie právnych\nslužieb na základe zmluvy o poskytovaní právnych služieb, v ktorých je veriteľ (advokát) viazaný\npovinnosťou mlčanlivosti o dôverných informáciách získaných od klienta, okrem iného, zahrňujúcu aj\ninformácie o klientovi samotnom (napr. identita klienta, informácie o vzniku a výške odmeny, spôsob,\nrozsah a obsah vykonaných úkonov právnej pomoci a celkovo všetky informácie, ktorých zverejnenie\nsi klient neželá a nie sú verejne dostupné), bráni samotný osobitný zákon, a to zákon o advokácii\nv § 23 ods. 1, ktorý ukladá povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť. Predmetná povinnosť však\nbola euroadvokátom Mgr. Pavelom Strnadom porušená, keď na Základe zmluvy o postúpení postúpil\npohľadávky z titulu poskytnutia právnych služieb na žalobcu ako tretiu osobu nezaviazanú zákonnou\npovinnosťou uloženou ustanovením § 23 ods. 1 zákona o advokácii. V dôsledku vyššie uvedeného\nnemožno súhlasiť s uplatnenou argumentáciou žalobcu, že nedodržanie povinnosti mlčanlivosti nemá\nvplyv na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, a že zákon o advokácii, na rozdiel od zákona o\nbankách neobsahuje osobitné hmotnoprávne podmienky pre platnosť postúpenia. Dovolací súd na\nvyvrátenie uvedeného tvrdenia opätovne poukazuje na znenie § 525 ods. 2 OZ, ktoré vyslovene\nobmedzuje postupiteľnosť tých pohľadávok, ktorých postúpenie by odporovalo zákonu v spojení s §\n39 OZ, ktorý stanovuje neplatnosť právneho úkonu, ak svojím obsahom odporuje zákonu. Rovnako sa\nnedá prisvedčiť ani právnej argumentácii žalobcu spočívajúcej v tom, že zákon o advokácii nezakazuje\npostúpiť jeho pohľadávku na zaplatenie odmeny za poskytnutie právnych služieb, resp. neustanovuje\nosobitné podmienky, ktoré je potrebné splniť, aby pohľadávku postúpiť možné bolo. Podľa dovolacieho\nsúdu osobitnou podmienkou, ktorá bráni postúpiť pohľadávku na zaplatenie odmeny za poskytnutie\nprávnych služieb je práve povinnosť zachovania mlčanlivosti v zmysle zákona o advokácii.\n40. Na základe daného má dovolací súd za to, že odvolací súd vec správne právne posúdil, správne\naplikoval právne predpisy Slovenskej republiky, podľa ktorých bola Zmluva o poskytovaní právnych\nslužieb uzavretá a nimi sa tak riadia všetky právne vzťahy z nej vyplývajúce. Dovolací súd preto dospel\nk záveru, že odvolací súd správne rozhodol, ak dospel k právnemu záveru, že v danom prípade sa\nnejedná o niektorý z prípadov prelomenia advokátskej povinnosti mlčanlivosti ustanovených v § 23\nzákona o advokácii, a preto sa jedná o postúpenie v rozpore so zákonom (zákona o advokácii), kedy\nje postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 OZ vylúčené/zakázané. Jedná sa teda o absolútne\nneplatný právny úkon v zmysle § 39 OZ. Dovolací súd sa s právnym názorom odvolacieho súdu\nstotožňuje a dopĺňa, že v predmetnom prípade išlo zo strany euroadvokáta o postúpenie pohľadávok,\nktoré vznikli v súvislosti s poskytovaním právnych služieb žalovaným 1/ a 2/ ako jeho klientom, teda\npohľadávok, ktorých postúpenie je v zmysle § 525 ods. 2 OZ v spojení s § 23 ods. 1 zákona o advokácii\nodporujúce zákonu o advokácii, nakoľko žalobca nie je osobou, na ktorú by sa vzťahovala zákonná\npovinnosť mlčanlivosti. V súvislosti s daným je potrebné ešte podotknúť, že postúpenie, by za určitých\nokolností neodporujúcich dohode s klientom, bolo možné za predpokladu, ak by sa jednalo o postúpenie\nna tretiu osobu, ktorá by bola viazaná povinnosťou mlčanlivosti alebo na druhej strane by bol postupca\n(advokát) pozbavený povinnosti mlčanlivosti klientom alebo jeho právnym nástupcom. Vo všeobecnosti\nteda na dovolaciu otázku možno uzavrieť, že postúpenie pohľadávok advokáta, ktoré vznikli v súvislosti\ns poskytovaním právnych služieb podľa zákona o advokácii, na osobu, na ktorú sa nevzťahuje zákonná\npovinnosť mlčanlivosti, odporuje zákonu o advokácii v zmysle § 525 ods. 2 OZ v spojení s § 23 ods. 1\nzákona o advokácii. Zmluva o postúpení pohľadávok vzniknutých advokátovi za poskytovanie právnych\n\nslužieb podľa zákona o advokácii na tretiu osobu, neviazanú povinnosťou mlčanlivosti, je podľa § 39\nOZ neplatným právnym úkonom, ak nebol advokát povinnosti mlčanlivosti klientom zbavený.\n41. K dovolacej námietke žalobcu spočívajúcej v tvrdení, že určité právne porušenie povinnosti je v\nrámci predpisov Slovenskej advokátskej komory považované za disciplinárne previnenie, nezakladá\nbez ďalšieho neplatnosť samotnej zmluvy o postúpení pohľadávky, uvádza dovolací súd nasledovné.\nMá za to, že žalobca ohľadne daného má pravdu, avšak na druhej strane je potrebné zdôrazniť, že\nkonajúce súdy posúdili daný prípad po právnej stránke prioritne podľa platnej právnej úpravy obsiahnutej\nv Občianskom zákonníku v spojení s osobitným zákonom, a to zákonom o advokácii. To, že súdy pri\nzisťovaní porušenia povinnosti zákonom ustanovenej povinnosti mlčanlivosti v rámci svojich rozhodnutí\npoukázali aj na rozhodnutia SAK, automaticky neznamená, že na daných rozhodnutia založili svoj právny\nzáver ohľadne predmetného sporu. Z ich odôvodnení práveže vyplýva, že na dané rozhodnutia SAK iba\npodporne poukázali, nakoľko sa jedná o stavovskú organizáciu, ktorá má výlučnú právomoc vykonávať\ndohľad nad výkonom predmetnej profesie, čo znamená, že jej rozhodovacia prax nie je bez právneho\nvýznamu a z toho dôvodu by bolo nesprávne neprihliadnuť na ich prijaté závery ohľadne danej veci.\nVzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd predmetnú dovolaciu námietku považuje za neopodstatnenú.\n42. Pokiaľ ide o dovolaciu námietku, na základe ktorej bolo poukázané na rozhodnutie Najvyššieho súdu\nČeskej republiky, sp. zn. 29Cdo/4594/2009, dovolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky z 24. januára 2018 sp. zn. 6 Cdo 29/2017, publikovaného v Zbierke stanovísk NS a\nrozhodnutí súdov SR č. 8/2018, pod číslom 71.,podľa ktorého „ustálená rozhodovacia prax najvyššieho\nsúdu“ je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako\njudikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.\nDo tohto pojmu však možno zaradiť aj prax, vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných\nrozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí,\npokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté\nv skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali.\nDo ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj\nnaďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia\na stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných najvyššími súdmi\nČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho\nsúdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené\nv Zborníkoch najvyšších súdov I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (viď.\nrozhodnutie č. 71, publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 8/2018). Z vyššie\nuvedeného však vyplýva, že rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky pod tento pojem nespadajú.\nV dôsledku toho dovolací súd konštatuje správnosť odvolacieho súdu, nakoľko nebol povinný sa\nrozhodnutím Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4594/2009 sa zaoberať.\n43. Napriek vyššie uvedenému v predchádzajúcom bode tohto rozhodnutia najvyšší súd ako považuje\nza potrebné poukázať na rozdielnosť českej právnej úpravy od slovenskej právnej úpravy. Zatiaľ čo\nslovenská právna úprava v § 525 ods. 2 OZ obsahuje znenie, že ,,nemožno postúpiť pohľadávku, ak\nby postúpenie odporovalo zákonu.......“, česká právna úprava v zmysle § 1881 zákona č. 89/2012 Sb.\nObčanského zákonníka povoľuje postúpiť pohľadávku, ktorú je možné scudziť, pokiaľ to dohoda dlžníka\na veriteľa nevylučuje. Žalobca pri použití svojej argumentácie dané opomenul. Dovolaciemu súdu nedá\nnepoukázať aj na stanovisko, ktoré bolo prijaté na zasadnutí 7. schôdze študijného a legislatívneho\nkolégia dňa 27.11.2007 (k návrhu novely zákona o advokácii), ktoré zaujalo stanovisko nasledovného\nznenia ,,na druhé straně je však potřeba přihlížet k tomu, že postoupením pohledávky nesmí advokát\nporušit povinnost mlčenlivosti uloženou mu ustanovením § 21 zákona o advokacii; z pohledávky a z\npostupu při jejím postoupení by tedy neměly být zjistitelné skutečnosti, které se advokát dozvěděl v\nsouvislosti s poskytováním právních služeb, pokud o těchto skutečnostech nebyl zbaven povinnosti\nmlčenlivosti klientem nebo jeho právním nástupcem“. Z vyššie uvedeného vyplýva záver, že ak aj by aj\nbola pohľadávka advokáta spôsobila k postúpeniu, advokát by musel zachovať povinnosť mlčanlivosti.\n44. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že pohľadávku advokáta, nezbaveného\npovinnosti mlčanlivosti, na zaplatenie paušálnej odmeny za poskytovanie právnych služieb podľa zákona\no advokácii nie je možné postúpiť na základe zmluvy o postúpení pohľadávok na tretiu osobu, ktorá\nnepodlieha povinnosti mlčanlivosti, nakoľko postúpenie takejto pohľadávky je v zmysle § 525 ods. 2\nObčianskeho zákonníka v spojení s § 23 ods. 1 zákona o advokácii v rozpore so zákonom o advokácii\n\ns právnym následkom absolútnej neplatnosti právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka.\nTeda odvolací súd v spojení so súdom prvej inštancie vec správne právne posúdili, ak dospeli k\nzáveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu dôvodiac absolútnou neplatnosťou zmluvy o\npostúpení pohľadávky, v zmysle čoho sa žalobca nemohol stať postupníkom, resp. majiteľom postúpenej\npohľadávky, a teda ani veriteľom dlžníka, t.j. nositeľom subjektívneho práva.\n45. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľ neopodstatnene\ntvrdí, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a\npreto nedôvodné dovolanie žalobcu podľa § 448 CSP zamietol.\n46. Žalovaný bol v dovolacom konaní úspešný, a preto mu dovolací súd priznal voči žalobcovi náhradu\ntrov dovolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne\npodľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,\nsamostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n47. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}