{"guid": "26f2448f-e6c0-41b9-ad0c-2692fe5ad478:bde97796-b569-4a77-9db1-6b75cefb54c8", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:2116215177.1", "spisova_znacka": "9Cdo/135/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/135/2022 z 26. 7. 2023", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. júla 2023, sp. zn. 9Cdo/135/2022, ECLI:SK:NSSR:2023:2116215177.1", "identifikacne_cislo": "2116215177", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Martin Holič", "sudca_id": 75, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-martin-holic-75", "datum_vydania": "2023-07-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "nazov": "§ 393 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-305", "nazov": "§ 305 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-305", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-305"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-306", "nazov": "§ 306 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-306", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-306"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-298", "nazov": "§ 298 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-298", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-298"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53a", "nazov": "§ 53a OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-53a"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53", "nazov": "§ 53 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-53"}, {"iri": "/SK/ZZ/1993/182", "nazov": "zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1993/182", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/182-1993"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-305", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-306", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-298", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-53a", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-53"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/bde97796-b569-4a77-9db1-6b75cefb54c8", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:2116215177.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:2116215177.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:2116215177.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n9Cdo/135/2022\n2116215177\n26. 07. 2023\nJUDr. Martin Holič\nECLI:SK:NSSR:2023:2116215177.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ družstva Bytové družstvo so sídlom v Trnave,\nTrnava, Ludvika van Beethovena 26, IČO: 00 175 480, 2/ E. Y., narodeného XX. D. XXXX, P., P. XX, 3/ C.\nY., narodenej XX. V. XXXX, P., P. XX, 4/ C. T., narodenej X. K. XXXX, P., P. XX, 5/ C. J., narodenej XX. I.\nXXXX, P., P. XX, 6/ W. Č., narodeného X. S. XXXX, P., P. XX, 7/ R. Č., narodenej X. C. XXXX, P., P. XX, 8/\nI. P., narodeného XX. M. XXXX, P., P. XX, 9/ Ľ. P., narodenej XX. V. XXXX, P., P. XX, 10/ R. P., narodenej\nX. C. XXXX, P., P. XX, 11/ I. C., narodeného XX. M. XXXX, P., P. XX, 12/ I. C., narodenej XX. S. XXXX, P.,\nP. XX, 13/ I. G., narodeného XX. M. XXXX, P., P. XX, 14/ X. G., narodenej X. V. XXXX, P., P. XX, 15/ E. J.,\nnarodenej XX. S. XXXX, P., P. XX, 16/ S. C., narodeného XX. S. XXXX, P., P. XX, 17/ Ľ. C., narodenej X.\nV. XXXX, P., P. XX, 18/ I. C., narodeného XX. S. XXXX, P., P. XX, 19/ I. Y., narodeného XX. C. XXXX, P.,\nP. XX, 20/ Y. Y., narodenej X. S. XXXX, P., P. XX, 21/ D. Š., narodeného X. V. XXXX, P., P. XX, 22/ C.. K.\nŠ., narodenej XX. C. XXXX, P., P. XX, 23/ G. J., narodeného X. C. XXXX, P., P. XX, 24/ C. J., narodenej\nX. C. XXXX, P., P. XX, 25/ I. Š., narodeného XX. C. XXXX, P., P. XX, 26/ R. Š., narodenej XX. S. XXXX,\nP., P. XX, 27/ C. Y., narodeného XX. V. XXXX, P., P. XX, 28/ C. Y., narodenej XX. S. XXXX, P., P. XX,\n29/ X. G., narodenej XX. M. XXXX, P., P. XX, všetkých právne zastúpených advokátskou kanceláriou\nUNITED LAWYERS, advokátska kancelária, s. r. o., Bratislava - mestská časť Ružinov, Mliekárenská\n2, IČO: 36 662 291, proti žalovanej akciovej spoločnosti Prima banka Slovensko, a.s., Žilina, Hodžova\n11, IČO: 31 575 951, zastúpenej advokátskou kanceláriou SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., Bratislava,\nŠtefánikova 8, IČO: 36 853 186, o vydanie bezdôvodného obohatenia, vedenom na Okresnom súde\nTrnava pod sp. zn. 11C/51/2017, o dovolaní žalobcu 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 26.\njanuára 2022 sp. zn. 24Co/7/2021, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovanej priznáva voči žalobcovi 1/ náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Trnava (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 3. septembra 2020 č. k.\n11C/51/2017-502 výrokom I. konanie v časti o zaplatenie sumy 747,27 eura zastavil, výrokom II. žalobu\nvo zvyšnej časti zamietol a výrokom III. žalovanej priznal voči žalobcom 1/ až 29/ nárok na náhradu trov\nkonania v rozsahu 100 %.\n1.1. Medzi stranami nebolo sporné, že vlastníci bytov v bytovom dome na ul. Tehelná 30 v Trnave klienti, zastúpení žalobcom 1/ (v zastúpení W.. V. M., prokuristom) - správcom, a žalovaná ako banka\n(pôvodne ešte ako Dexia banka Slovensko a.s.) uzavreli 23. mája 2008 zmluvu o termínovanom úvere\nč. 06/034/08, na základe ktorej sa žalovaná zaviazala poskytnúť klientovi úver vo výške 3 765 861 Sk\nza účelom zateplenia, rekonštrukcie výťahu bytového domu. Žalobcovia sa v konaní domáhali vydania\nbezdôvodného obohatenia, ktoré malo vzniknúť tým, že žalovaná zvýšila od 1. júla 2011 úrokové rozpätie\nz 0,90% p.a. na 2,50% p.a., a to podľa žalobcov na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky. Suma\nbezdôvodného obohatenia mala predstavovať spolu sumu 10 228,18 eura, z toho suma 7 222,87 eura\nako bezdôvodné obohatenie za obdobie od 20. júla 2011 do 30. júna 2016, suma 1 919,39 eura ako\n\nbezdôvodné obohatenie za obdobie od 1. júla 2016 do 22. júna 2018 a suma 1 085,92 eura ako\nbezdôvodné obohatenie za obdobie od 1. júla 2018 do 31. januára 2020. Nebolo pritom sporným, že\núver bol splácaný v zmysle prehľadu splátok úveru na č. l. 370, resp. č. l. 379 spisu. Žalobcovia v\nkonaní svoj nárok odôvodnili tým, že žalovaná získala bezdôvodné obohatenie plnením na základe\nneplatného ustanovenia bodu 5.5. zmluvy, ktoré je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a to s poukazom\nna stanovisko Národnej banky Slovenska z 28. apríla 2016 a rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.\n7Co/563/2015 z 10. februára 2016. Vlastníci bytov uzatvorili s bytovým družstvom v zmysle § 8a zákona\nč. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z.“) zmluvu\no výkone správy, predmetom ktorej bolo obstarávanie služieb a tovaru, ktorými správca zabezpečuje pre\nvlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome činnosti uvedené v zákone č. 182/1993 Z. z..\nUzatvorením úverovej zmluvy týkajúcej sa bytového domu preto práva a povinnosti z právneho úkonu\nvznikli priamo vlastníkom bytov a nebytových priestorov v bytovom dome.\n1.2. Úročenie úveru bolo dojednané v bode 2.2.4. zmluvy, keď celková revizibilná úroková sadzba je\nhodnota 6 mesačného BRIBOR plus úrokové rozpätie 0,9% p.a.. V bode 5.5. zmluvy je obsiahnuté\ndojednanie o tom, že banka má právo adekvátnym spôsobom meniť úrokovú sadzbu v prípade, ak\ndôjde k zmene miery rizika klienta. Zmena miery rizika klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou\nratingu klienta stanoveného bankou, alebo so zmenou rizikovej váhy klienta podľa pravidiel stanovených\nNárodnou bankou Slovenska. Pre posúdenie zmeny miery rizika klienta sú rozhodujúce skutočnosti\nplatné v čase ich ostatného posúdenia v porovnaní s aktuálnymi rozhodujúcimi skutočnosťami. Príslušnú\nzmenu úrokovej sadzby je banka oprávnená uskutočniť automaticky bez dodatkov k úverovej zmluve.\nBanka predmetnú zmenu v primeranej lehote oznámi klientovi. Z Dodatku č. 1 k Zmluve o termínovanom\núvere č. 06/034/08 z 15. júla 2008 (č. l. 36 spisu) vyplýva, že sa ním navýšila výška pôvodného úveru o\n218 614,- Sk a zvýšila sa výška splátky. Z listu Dexia banka Slovensko a.s. z 8. júna 2011 (č. l. 35 spisu)\nadresovaného správcovi vyplýva, že ním banka oznamuje správcovi, že na základe predchádzajúcich\nspoločných rokovaní k problematike zvýšenia úrokového rozpätia podľa bodu 5.5. úverovej zmluvy č.\n06/034/08 sa dňom 1. júla 2011 mení úrokové rozpätie predmetného úveru na 2,50 % p.a., s tým, že\ncelková úroková sadzba bude predstavovať hodnotu 6 mesačného EURIBORU + 2,50 % p.a..\n1.3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 488, § 489 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky\nzákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“ alebo „Občiansky zákonník“), § 497, § 502 ods.\n1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „ObZ“), §\n1 ods. 2 písm. a/, § 2 písm. a/, b/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a\ndoplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení\nneskorších predpisov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, § 24a zákona č. 129/2010 Z.\nz. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov, § 52 ods. 1 až 4 OZ, § 53 ods. 1 až 3 OZ v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy,\n§ 53 ods. 4 písm. i/, ods. 5, ods. 12 OZ, § 53a ods. 1 OZ v znení účinnom od 1. marca 2010, § 451\nods. 1, 2 OZ, § 8b ods. 1 veta prvá zákona č. 182/1993 Z. z. v znení účinnom do 31. októbra 2018, § 9\nods. 7 zákona č. 182/1993 Z. z. v znení účinnom od 1. novembra 2018, § 8b ods. 3 zákon č. 182/1993\nZ. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, § 290, § 298 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného\nsporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Dospel k záveru, že právny vzťah\nzaložený zmluvou o úvere je právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou a je nevyhnutné\nposudzovať ho nielen podľa príslušných ustanovení ObZ (§ 497 a nasl.), ale aj právnych predpisov, ktoré\nupravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl. OZ). Znenie bodu 5.5. zmluvy o úvere\npovažoval za určité a zrozumiteľné, teda v tomto smere za platne dojednané (§ 37 ods. 1 OZ a contrario).\nZo znenia bodu 5.5. zmluvy za použitia interpretačných pravidiel v § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka\nmu vyplynulo, že žalovaná je oprávnená jednostranne zmeniť úrokovú sadzbu, ak dôjde k zmene miery\nrizika klienta, pričom zmena miery rizika klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou ratingu klienta\nalebo so zmenou rizikovej váhy klienta. Z výsluchu svedkov mal súd prvej inštancie za preukázané, že za\núčelom uzatvorenia zmluvy o úvere prebehol vždy riadny kontraktačný proces, pripomienkovanie zmluvy\nsa zo strany správcu udialo za pomoci právnika, pričom po kontraktačnom procese nezostalo žiadne\nustanovenie zmluvy neurčité. Spotrebitelia mali prostredníctvom správcu možnosť zmluvné podmienky\nsi dohodnúť, zmluvné podmienky tak boli individuálne dojednané, a preto žiadnu z nich (a teda ani\nbod 5.5. zmluvy) nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Svoje závery doplnil\nkonštatovaním, že o neprijateľnú zmluvnú podmienku nejde ani vtedy, ak ide o cenu plnenia, pričom v\nprípade úroku možno hovoriť o cene plnenia.\n1.4. Bod 5.5. zmluvy tak nebolo podľa názoru súdu prvej inštancie možné považovať za neprijateľnú\nzmluvnú podmienku, preto ani nebolo možné dospieť k záveru, že by žalovaná prijala bezdôvodné\nobohatenie na úkor vlastníkov bytov, pretože jej bolo plnené na základe platného ustanovenia. Z\n\nuvedeného dôvodu súd žalobu vo výroku II. rozsudku zamietol. Ďalej uviedol, že pre splnenie aktívnej\nvecnej legitimácie bolo potrebné, aby ako žalobcovia vystupovali všetci aktuálni vlastníci bytov, keďže\nna týchto (v prípade prevodu alebo prechodu vlastníckeho práva k bytu) prešlo právo pôvodného\nvlastníka na vydanie prípadného bezdôvodného obohatenia, ktoré patrí do fondu prevádzky, údržby a\nopráv. Keďže žalobcami neboli všetci vlastníci bytov v bytovom dome (tvoriaci nútené spoločenstvo),\nhoci suma bezdôvodného obohatenia by v prípade úspechu v konaní patrila do fondu prevádzky,\núdržby a opráv (na tvorbe ktorého sa podieľajú všetci vlastníci bytov), aj z tohto dôvodu bolo potrebné\nžalobu zamietnuť [§ 78 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „CSP“)]. Nakoľko súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná sa\nbezdôvodne neobohatila, uviedol, že by bolo nadbytočné podrobne sa zaoberať otázkou premlčania\nnároku a vznesenou námietkou premlčania, keďže žalobcom voči žalovanej žiaden nárok na vydanie\nbezdôvodného obohatenia nevznikol. Keďže súd prvej inštancie dospel k záveru, že o neprijateľnú\nzmluvnú podmienku v bode 5.5. zmluvy nejde, nevyslovil jej neplatnosť. O nároku na náhradu trov\nkonania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP a\n§ 255 ods. 1 CSP, keď žalobcovia procesne zavinili zastavenie konania v časti istiny 747,27 eura (zobrali\nv tejto časti žalobu bez zavinenia žalovanej späť), pričom vo zvyšnej časti bola žalovaná úspešná.\nRozhodnutie odvolacieho súdu\n2. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcov proti výroku II. a III. rozsudku\nsúdu prvej inštancie rozsudkom z 26. januára 2022 sp. zn. 24Co/7/2021 rozsudok súdu prvej inštancie vo\nvýrokoch II. a III. potvrdil a žalovanej priznal voči žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania\nv plnom rozsahu.\n2.1. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie odvolací súd uviedol, že dospel k\nzáveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo vzťahu k žalobcami namietaným skutočnostiam\nvyčerpávajúco, správne skutkovo a právne odôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným\nna odôvodnenie rozhodnutia. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie riadne vyhodnotil výsledky\nvykonaného dokazovania a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožnil.\nV posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním\nriadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj veľmi podrobne\na presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalobcami v odvolaní nemali za následok úvahu\nodvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s úvahou súdu prvej inštancie.\n2.2. Zhodne so súdom prvej inštancie odvolací súd konštatoval, že pre posúdenie opodstatnenosti\npožiadavky žalobcov na zaplatenie bezdôvodného obohatenia bolo rozhodujúcim zistenie, či\nustanovenie bodu 5.5. zmluvy o termínovanom úvere je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Odvolací\nsúd považoval závery súdu prvej inštancie o otázke individuálneho dojednania tejto zmluvnej podmienky\nza dostatočné. Uviedol, že výpovede svedkov W.. T. a W.. M. potvrdzujú zistenia, že správca bytov\na nebytových priestorov rokoval s bankou pred uzavretím zmluvy o termínovanom úvere, zmluva o\ntermínovanom úvere mu bola predložená na preštudovanie, mal možnosť predniesť pripomienky k\nzmluve o termínovanom úvere, pričom zmluva o termínovanom úvere bola pred jej podpisom predložená\nna preštudovanie jeho právnikovi a na obsahu zmluvy o termínovanom úvere sa zmluvné strany\ndohodli. Hodnotenie týchto svedeckých výpovedí vykonaných súdom prvej inštancie bolo primerané a\nsamotná skutočnosť, že ide o bývalých zamestnancov zmluvných strán zmluvy o termínovanom úvere,\nnemohla podľa odvolacieho súdu mať za následok hodnotenie ich výpovedí ako nevierohodných, resp.\núčelových. Z tvrdenia žalobcov ani len nevyplývalo, v čom by sa mohli uvedení svedkovia navzájom\npoškodiť, nakoľko predmet sporu sa netýka žiadnych ich osobných záležitostí a vypovedali o dávnych\nskutočnostiach súvisiacich s výkonom ich povolania. Súd prvej inštancie pri hodnotení výpovede\nsvedkov kládol dôraz na okolnosť, ako boli svedkovia W.. T. a W.. M. zúčastnení skutočností, o ktorých\nvypovedali, vo väzbe na vzájomnú súvislosť udalostí, na poznatky získané na základe hodnotenia\niných dôkazov a až po celkovom posúdení vyslovil záver o ich pravdivosti vo vzťahu k preukazovaným\nskutočnostiam, pričom súd prvej inštancie tieto svedecké výpovede nevyhodnocoval izolovane, ale vo\nvzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi vykonanými v prejednávanej sporovej veci. Z uvedených\ndôvodov odvolací súd neprihliadol k námietke žalobcov o účelovosti svedeckých výpovedí W.. T. a W..\nM., ktoré bez pochybností potvrdzovali individuálne dojednanie zmluvy o termínovanom úvere.\n2.3. Odvolací súd konštatoval, že v konaní pred súdom prvej inštancie nedošlo ani k porušeniu princípu\nrovnosti sporových strán v neprospech žalobcov. V postupe súdu prvej inštancie pri vytváraní skutkového\nzákladu neboli zistené žiadne pochybenia súdu prvej inštancie, žalobcom bolo počas celého konania\n\npred súdom prvej inštancie daná reálna možnosť využiť ich procesné práva predložiť argumenty a\nreagovať na protiargumenty protistrany, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom za podmienok, ktoré ich\npodstatne neznevýhodňujú vo vzťahu k žalovanej a tiež im bol poskytnutý rovnaký priestor v konaní\nnavrhnúť a predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a vyjadriť sa k dôkazom navrhnutým\nprotistranou. Porušenie zásady rovnosti nebolo možné vyvodiť zo skutočnosti, že súd prvej inštancie\nskúmal znenie bodu 5.5. zmluvy o termínovanom úvere z hľadiska určitosti a zrozumiteľnosti v zmysle\nustanovenia § 37 ods. 1 OZ, keďže ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť\nprávneho úkonu prihliada súd i bez návrhu, t. j. z úradnej povinnosti, a to dokonca bez toho, aby\nvyčkával na zodpovedajúcu procesnú iniciatívu strán sporu. Odvolací súd posúdil za neopodstatnené\ni odvolacie námietky žalobcov o nesprávnom procesnom postupe zákonnej sudkyne. Vo vzťahu k\nodvolacej námietke žalobcov o upretí ich práva domáhať sa súdnej ochrany tým, že súd prvej inštancie\nmal po novele zákona č. 283/2018 Z. z. o návrhu na zmenu účastníkov vyhovieť, odvolací súd o. i.\nuviedol, že uvedená novela zákona č. 182/1993 Z. z. zmenila spôsob konania správcu (zastupuje a\nkoná vo vlastnom mene na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome), avšak nevylučuje,\nže aj samotní vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome si uplatnia svoje práva na súde. Preto aj\nodvolací súd v uznesení č. k. 23Co/132/2018-313 z 27. mája 2019 (ktorým odvolací súd zamietol návrh\nžalobcov 2/ až 29/, aby do konania na ich miesto nastúpil žalobca 1/) poučil žalobcov 2/ až 29/ o možnosti\nzobrať žalobu späť. Odvolací súd nevzhliadol v konaní ani žalobcami namietané vady v zmysle § 365\nods. 1 písm. d/ CSP. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. g/ CSP odvolací súd\nuviedol, že neboli splnené zákonom predpísané predpoklady pre úspešné uplatnenie novôt v odvolacom\nkonaní, preto odvolací súd na návrhy na doplnenie dokazovania nemohol prihliadnuť. Vychádzal preto\nlen z výsledkov z dokazovania vykonaného v konaní pred súdom prvej inštancie.\n2.4. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku ďalej poukázal, že ust. bodu 5.5. zmluvy bolo\ndojednané určito a zrozumiteľne, na čom nič nemení ani možnosť veriteľa zmeniť úrokovú sadzbu v\nnadväznosti na zmenu ratingu klienta, ktorý si stanovuje banka (veriteľ), alebo v nadväznosti na zmenu\nrizikovej váhy klienta, ktoré sa určuje podľa pravidiel stanovených Národnou bankou Slovenka, keďže v\nprejednávanej veci je jednoznačné, kedy môže banka (veriteľ) pristúpiť k zmene úrokovej sadzby (nadol\nalebo nahor). Na tomto závere nemohla nič zmeniť ani proklamácia žalobcov v konaní pred súdom\nprvej inštancie (viac ako osem rokov od uzavretia zmluvy o termínovanom úvere) o ich dodatočnej\nnevedomosti o určitosti právneho úkonu. V čase podpisu zmluvy o termínovanom úvere bol predmet\nzmluvy dostatočne špecifikovaný tak, aby sa dal považovať za dostatočne určitý, a preto odvolací\nsúd považoval záver súdu prvej inštancie, ktorý prijal pri posúdení platnosti zmluvy o termínovanom\núvere, za správny a v plnej miere naň odkázal. Pokiaľ žalobcovia nesúhlasili ani so záverom súdu\nprvej inštancie, že vlastníci bytov tvoria nerozlučné spoločenstvo, odvolací súd poukázal na rozhodnutia\nÚstavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 428/2019 a sp. zn. II. ÚS 302/2019. Uviedol, že\npokiaľ si žalobcovia zvolili spôsob uplatnenia svojich nárokov v prejednávanej veci tak, že ako žalobcovia\nbudú vystupovať jednotliví vlastníci bytov (čo právna úprava nevylučuje), musia znášať aj dôsledky\nspojené s neúspechom spoločnej žaloby. Odvolací súd sa plne stotožnil so záverom súdu prvej inštancie\no nútenom spoločenstve žalobcov vzhľadom na hmotnoprávny charakter vzťahu. Uviedol, že aktívna\nvecná legitimácia všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome vyplýva nielen\nz predchádzajúcej právnej úpravy, ale aj aktuálnej právnej úpravy vlastníkov bytov (§ 3 zákona č.\n182/1993 Z. z.), správca vždy bol a je len zástupcom. V danom prípade žalobcami neboli v čase vydania\nrozsudku súdu prvej inštancie všetci aktuálni vlastníci bytov v bytovom dome, ktorých sa týka skutkový a\nprávny základ sporu, a preto opodstatnene súd prvej inštancie žalobu aj z toho dôvodu (pre nedostatok\naktívnej legitimácie v spore) zamietol. Podľa odvolacieho súdu aj výsledky dôkaznej verifikácie všetkých\nprávne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú\nz obsahu spisu, viedli k záveru o neopodstatnenosti nároku žalobcov na vydanie bezdôvodného\nobohatenia. Uviedol, že ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že posudzovaná zmluvná podmienka\nnie je neprijateľná, nemohol potom vysloviť jej neprijateľnosť, preto odvolací súd námietku žalobcov, že\nsa súd prvej inštancie nezaoberal ich návrhom na vyslovenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky v bode\n5.5. zmluvy posúdil ako nedôvodnú. Ako irelevantné posúdil odvolacie námietky žalobcov vo vzťahu k\nplynutiu premlčacej doby. Pre absenciu výnimočných okolností odvolací súd považoval za nedôvodnú aj\nžiadosť žalobcov na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania\nrozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP.\nDovolanie a argumentácia procesných strán\n\n3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca 1/ (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie,\nprípustnosť ktorého vyvodzoval z ust. § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Navrhol, aby\ndovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a aby\nžalobcom priznal náhradu trov konania.\n3.1. Žalobca 1/ v dovolaní namietal, že napádaný rozsudok je nepreskúmateľný, vykazuje znaky\nsvojvoľnosti a arbitrárnosti, nie je v súlade s platnou právnou úpravou, popiera zmysel interpretovaných\na aplikovaných právnych noriem a neobsahuje dostatočne náležité a zrozumiteľné vysvetlenie\nprípadu. Odvolací súd sa nevysporiadal so zásadnou argumentáciou žalobcov obsiahnutou v odvolaní,\nrozhodnutie je arbitrárne, vnútorne protirečivé a založené na extrémne nespravodlivom výklade zákona.\nDovolateľ namietal, že odvolací súd nevykonal právne posúdenie určitosti a zrozumiteľnosti ustanovenia\nbodu 5.5. zmluvy a v bode 41. odôvodnenia rozsudku iba poukázal na argumentáciu súdu prvej inštancie.\nSúdy opomenuli vykonať právne posúdenie textu bodu 5.5. zmluvy a zaoberali sa okolnosťami odlišnými\nod jeho znenia, teda súdy nesprávne procesne postupovali, ak sa nezaoberali obsahom, právnym\nvýznamom a výkladom textu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Súdy tak postupovali v rozpore s platnou\nlegislatívou [§ 37 ods. 1 OZ v spojení s § 54 ods. 1 písm. b/ OZ, článok 5 Smernice Rady č. 93/13/\nEHS] a judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (C-92/11, C-26/13). Dovolateľ ďalej namietal, že\nsúdy nelogicky, nepresvedčivo, ale najmä nedostatočne odôvodnili, ako dospeli na základe vykonaného\ndokazovania k záveru, že žalovaná preukázala individuálne dojednanie zmluvy, pretože svedok W..\nM. sa ani raz nevyjadril konkrétne k zmluve č. 06/034/08 z 23. mája 2008. Súd venoval veľa času\nkontraktačnému procesu medzi správcom a bankou, a proces dokazovania individuálneho dojednávania\nviedol nesprávne, zaujato, v prospech žalovaného, v rozpore s § 53 ods. 3 OZ. Vôbec sa nezaoberal tým,\nči spotrebitelia mali možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy so zmluvnými ustanoveniami, a či mali\nmožnosť ovplyvniť obsah zmluvných ustanovení. Aj napriek tomu, že žalovaná nikdy neprodukovala\nžiaden dôkaz, nenavrhla preukazovanie individuálneho dojednania so spotrebiteľmi v zmysle § 53 ods.\n3 OZ, súd zamietol žalobu z dôvodu „preukázania“ individuálneho dojednania. Súd neprípustne a bez\nopory v OZ preklenul nedostatok individuálneho dojednávania spotrebiteľmi cez priebeh „kontraktačného\nprocesu“ medzi zamestnancom banky a zástupcom správcu (prokuristom). Z ustanovení OZ je pritom\nevidentné, že individuálne dojednanie musí prebiehať medzi dodávateľom a spotrebiteľom, a zároveň\ndodávateľ musí produkovať dôkazy o tom, že skutočne došlo k individuálnemu dojednaniu pri konkrétnej\nzmluve, ktorá je predmetom súdneho konania. Súd z vykonaného dokazovania vyabstrahoval skutkový\nstav ohľadom „individuálneho dojednania“ a „oprávnenosti zvýšenia úrokového rozpätia“ podľa bodu\n5.5. takým spôsobom, že jeho závery nie sú v súlade s vykonaným dokazovaním, ale v príkrom rozpore\nso skutočnosťami, ktoré z dokazovania vyplynuli. Súd prvej inštancie v rozpore s § 53a ods. 1 OZ úplne\nodignoroval zákonný zákaz aplikácie a povinnosť zdržať sa používania neprijateľnej zmluvnej podmienky\nalebo podmienky s rovnakým významom žalovanou v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Súd ani v\nsúlade s § 298 ods. 1 CSP nevyslovil, že zmluvná podmienka používaná žalovanou v spotrebiteľskej\nzmluve pod bodom 5.5. je neprijateľná. Súdy sa osobitne nezaoberali ani aplikáciou § 39 OZ, hoci tak\npodľa dovolateľa urobiť mali. Dovolateľ tiež argumentoval, že oznámenie o zvýšení úrokového rozpätia\nneobsahovalo žiaden dôvod, teda spotrebitelia nemohli zistiť, či existoval aprobovaný dôvod zmeny\núrokového rozpätia v zmysle zmenovej klauzuly v bode 5.5. zmluvy. Poukazoval, že podľa súdu prvej\ninštancie oprávnenosť aplikácie zmenovej klauzuly preukázali výpovede svedka W.. T. a odvolací súd\nk tejto otázke nezaujal žiaden právny záver a nezaoberal sa ani vyhodnotením správnosti postupu\nsúdu prvej inštancie. Dovolacia argumentácia žalobcu 1/ vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420\npísm. f/ CSP ďalej smerovala k tomu, že súdy nesprávne právne posúdili otázku núteného spoločenstva\nžalobcov. Napokon, súdy podľa dovolateľa vychádzali z nesprávneho predmetu konania.\n3.2. Dovolateľ k dovolaciemu dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP uviedol, že závery súdov, že\núrok z úveru predstavuje cenu plnenia, v dôsledku čoho neprichádzalo do úvahy posudzovanie bodu\n5.5. zmluvy ako prípadne neprijateľnej zmluvnej podmienky, sú nesprávne. Súdy nesprávne vyhodnotili,\nže zmluvné podmienky (vrátane bodu 5.5. zmluvy) boli individuálne dojednané. Podľa žalobcu 1/ sa\nnemožno stotožniť ani so závermi súdov nižšej inštancie, že dôvody jednostrannej zmeny úrokovej\nsadzby v zmluvnom ustanovení bodu 5.5. boli dohodnuté zrozumiteľne a určito, prečo nebolo možné\ndojednanie v bode 5.5. posúdiť ako neprijateľné z pohľadu ustanovenia § 53 ods. 4 písm. i/ OZ.\nPokiaľ súdy dospeli k záverom, že ustanovenie bodu 5.5. zmluvy umožňuje zmenu úrokovej sadzby\nnielen v neprospech spotrebiteľa (teda sadzbu zvýšiť), ale aj v prospech spotrebiteľa (teda sadzbu\nznížiť), a teda nemôže spôsobiť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán iba v\nneprospech spotrebiteľa, aj tieto považoval dovolateľ za nesprávne. Namietal, že v konaní prichádzala\ndo úvahy aplikácia § 53a ods. 1 OZ. Žalobca 1/ dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP\nvymedzil nasledovnými otázkami: 1/ „Je možné individuálne dojednať v zmysle § 53 ods. 2 OZ zmluvné\n\nustanovenia s inou osobou ako spotrebiteľom?“; 2/ Sú podmienky uvedené v § 53 ods. 4 písm. a) až\nw) OZ spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech\nspotrebiteľa, ak sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny a sú vyjadrené určito, jasne a\nzrozumiteľne alebo ak sú individuálne dojednané, považované za neprijateľné a teda neplatné podľa §\n53 ods. 5 OZ, alebo sa na ne vzťahuje režim druhej vety § 53 ods. 1 OZ?; 3/ Aké sú výnimky aplikácie\n§ 53a ods. 1 OZ na posudzované neprijateľné zmluvné podmienky; patria medzi ne „iné skutkové\nokolnosti“, „netotožnosť“, prípadne iné zákonné výnimky?; 4/ Je možné značnú nerovnováhu v právach\na povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v zmysle citovaného ustanovenia § 53 ods.\n1 Občianskeho zákonníka hodnotiť podľa súdom hypoteticky nastolenej otázky, že by dodávateľ mohol\nna základe takto formulovaného ustanovenia aj znížiť úrokovú sadzbu, pričom však nikdy k zníženiu\nnedošlo?“.\n4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalobcu 1/ navrhla, aby dovolací súd dovolanie\nodmietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Rozhodnutie odvolacieho\nsúdu považovala za dostatočne odôvodnené a vecne správne, odvolací súd sa podľa nej nedopustil\nodmietnutia spravodlivosti. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP uviedla,\nže odvolací súd žalobcom vymedzené otázky vôbec neriešil (čo mal potvrdiť aj samotný žalobca) a\ndovolací dôvod nebol špecifikovaný v súlade s § 432 ods. 2 CSP.\nPosúdenie veci dovolacím súdom\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§\n35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu - žalobca\n1/, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, skúmal prípustnosť\ndovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.\n6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.\nRozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.\n7. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným\nspôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade\nje vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných\nprostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a\nslobôd.\n8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných\nprostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a\ndovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia\ninštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z\nakýchkoľvek dôvodov a hľadísk.\n9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,\nktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými\npodmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže\nbyť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho;\nnamieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.\n10. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu\nspravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na\nopravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom\nsporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých\nmôže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho\nkonania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu.\n11. Dovolací súd považuje za prospešné opakovane pripomínať, že dovolanie nepredstavuje opravný\nprostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací\nsúd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený\npreskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený\n\nprehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v\ndovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, nie je súdom skutkovým. Dovolaním sa preto\nnemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani\nprieskumu nimi vykonaného dokazovania. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového\nstavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle\n§ 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových\nzistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho\nzisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a\nposúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz,\ndeformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi\nprijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel\nzmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), avšak len pri dovolacom dôvode (vade\nzmätočnosti) v zmysle § 420 písm. f/ CSP, nie pri dovolacom dôvode v zmysle § 421 ods. 1 CSP.\n12. V dôsledku spomenutej viazanosti (§ 440 CSP) dovolací súd neprejednáva (ex officio) dovolanie\nnad rozsah, ktorým dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatnený dovolací dôvod; ide o posilnenie\ndispozičného princípu v dovolacom konaní (deetatizáciu dovolania), pri plnom rešpektovaní autonómie\na zodpovednosti dovolateľa, pri rozhodovaní o tom, či podá dovolanie, aký dovolací dôvod uplatní a\nakým spôsobom ho vymedzí. S tým súvisí aj procesná pasivita dovolacieho súdu, ktorý pri prípadných\nvadách dovolania tieto pri riadnom zastúpení dovolateľa nenapráva.\n13. Dovolací súd opakovane, aj v súlade so závermi ústavného súdu konštatuje, že dovolacie konanie\nmá povahu typického „advokátskeho procesu“, a to nielen vzhľadom na znenie CSP. Spracovaniu\ndovolania a celkovej kvalite zastupovania dovolateľa musí advokát, dovolateľ, ktorý má vysokoškolské\nvzdelanie druhého stupňa, ale aj zamestnanec dovolateľa, ktorý je právnickou osobou, nevyhnutne\nvenovať zvýšenú pozornosť. Dovolací proces je v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou\npodstatne rigoróznejší a odborne náročnejší. Z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania je teda\npodstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v zákone (§ 431 až § 435\nCSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu. Pokiaľ nie\nsú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, nemožno\ndovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť vecnému preskúmaniu v dovolacom\nkonaní.\n14. Žalobca 1/ prípustnosť podaného dovolania vyvodzoval v prvom rade z ust. § 420 písm. f/ CSP,\nv zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej\nalebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n15. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP, sú\na/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci\nprocesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.\n16. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie)\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou\npráva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku\nvšetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné\nkonanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie\nspravodlivosti).\n16.1. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa\nvšeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným\nvýkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej voľou a požiadavkami, ale ani\nprávo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou\nnavrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Podstatou práva\n\nna spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na\nnestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym\nporiadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie\nsúdov a iných orgánov Slovenskej republiky.\n16.2. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor\ndovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce\nje výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolací súd\npreto cez prizmu v dovolaní uplatnených dovolacích námietok skúmal, či došlo k dovolateľom namietanej\nprocesnej vade.\n17. Žalobca 1/ namietanú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP oprel o tvrdenie, že rozhodnutie\nodvolacieho súdu je nepreskúmateľné, vykazujúce prvky svojvôle a arbitrárnosti. Argumentoval\nnesprávnym právnym posúdením veci vrátane nesprávneho posúdenia núteného spoločenstva žalobcov\na namietal tiež vady v dokazovaní. Porušenie práva na spravodlivý proces vyvodzoval zo skutočnosti,\nže súdy odignorovali aplikáciu § 53a OZ, §305 a § 298 ods. 1 CSP.\n18. K vzneseným námietkam dovolací súd vo všeobecnosti poznamenáva, že podľa konštantnej\njudikatúry najvyššieho súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/\nCSP paušálne tvrdenie o nedostatočne zistenom skutkovom stave, nevykonanie všetkých navrhovaných\ndôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (por. 9Cdo/224/2021, 9Cdo/213/2021).\nSúlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval ústavný súd napríklad v\nuznesení sp. zn. II. ÚS 465/2017, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti.\n18.1. Nespôsobilou založiť prípustnosť dovolania je preto dovolacia námietka týkajúca sa (prípadného)\nnesprávneho hodnotenia vykonaných dôkazov odvolacím súdom, ktoré bez ďalších relevantných\nskutočností nemožno považovať za tzv. zmätočnostnú vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu,\na to preto, že (i) hodnotenie dôkazov prislúcha zásadne len tomu súdu, ktorý ich vykonal, teda v tomto\nprípade súdu prvej inštancie a (ii) pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže\nbyť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, ale táto skutočnosť sama osebe prípustnosť dovolania\nv zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nezakladá.\n19. Dovolací súd v prejednávanej veci nezistil, že by odvolací súd, či súd prvej inštancie opomenul\nvykonať dokazovanie žalobcami predloženými listinami, ako to naznačuje dovolateľ. Z obsahu spisu, ako\naj z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie (pozri bod 14., 16. a 17. odôvodnenia rozsudku súdu prvej\ninštancie) vyplýva, aké dôkazy žalobcovia v spore predložili, a ako boli tieto listinné dôkazy súdom prvej\ninštancie vykonané a vyhodnotené. Záver súdov bol výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia\nskutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného\nhodnotenia dôkazov súdy viedli k právnemu záveru a prijatiu ich rozhodnutia. Dovolací súd na tomto\nmieste opätovne pripomína, že z obsahu práva na spravodlivý súdny proces procesnej strane nevyplýva\njej právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou\nnavrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov.\n20. Pokiaľ dovolateľ namietal nesprávny a nezákonný procesný postup dokazovania individuálneho\ndojednania obsahu bodu 5.5. zmluvy o úvere, dovolací súd je toho názoru, že doposiaľ vykonané\ndokazovanie dostatočne odôvodňuje skutkové i právne závery prijaté súdmi nižšej inštancie (súdom\nprvej inštancie, aj súdom odvolacím). V súdenom spore dovolací súd nezistil v postupe súdov nižších\ninštancií také pochybenia alebo vady v procese dokazovania a jeho hodnotenia, ktoré by predstavovali\nporušenie práva žalobcu 1/ na spravodlivé súdne konanie.\n20.1. Vo vzťahu k námietke dovolateľa, že súd zamietol žalobu z dôvodu preukázania individuálneho\ndojednania napriek tomu, že žalovaná nikdy neprodukovala žiaden dôkaz, ani nenavrhla preukazovanie\nindividuálneho dojednania so spotrebiteľmi v zmysle § 53 ods. 3 OZ, dovolací súd považuje za potrebné\nnajmä poukázať, že odôvodnenie rozhodnutí oboch súdov nižšej inštancie dáva spoľahlivý podklad\npre záver, že súdy posudzovanie zmluvnej podmienky podrobili požiadavkám tzv. testu neprijateľnosti\n(§ 53 ods. 12 OZ). Účelom uvedeného testu je zabezpečiť, aby posudzovanie zmluvnej podmienky\nnebolo obmedzené len na striktné posudzovanie jej gramatického znenia, naopak posúdenie zmluvnej\npodmienky musí byť systematické, teleologické a zamerané vždy na jej význam a dôsledky pre\nspotrebiteľa, a to pri zohľadnení povahy tovarov a služieb, všetkých okolností súvisiacich s uzavretím\nzmluvy, či ostatných podmienok zmluvy, v rámci ktorých je zmluvná podmienka inkorporovaná. V tejto\nsúvislosti je potrebné poukázať najmä na bod 51. a 52. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie,\n\nz ktorých je zrejmé, že súdy nižšej inštancie neprijateľnosť zmluvnej podmienky vyhodnocovali aj so\nzreteľom na okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy (v dôsledku čoho sa ako nedôvodná javí aj\nargumentácia dovolateľa o „zbytočnom“ sústredení sa súdov na kontraktačný proces), pričom na základe\nvýsledkov vykonaného dokazovania dospeli k záveru o individuálnom dojednaní zmluvy o termínovanom\núvere (vrátane bodu 5.5.). Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, potvrdeného odvolacím súdom,\nnavyše vyplýva, že súdy nižšej inštancie reflektovali aj skutočnosť, že dôkazné bremeno ohľadom\npreukázania individuálneho dojednania zaťažovalo žalovanú, pričom uvedené mali za preukázané o. i. z\nvýsluchu svedka navrhnutého práve žalovanou (k tomu pozri bod 52. odôvodnenia rozsudku súdu prvej\ninštancie). Rovnako je nepochybné, že sa súdy zaoberali aj dôsledkami ustanovenia bodu 5.5 zmluvy\npre spotrebiteľa, keď vyslovili, že ustanovenie bodu 5.5. zmluvy umožňuje zmenu úrokovej sadzby aj v\nprospech spotrebiteľa (keďže banka má možnosť meniť, a teda aj znížiť, nielen zvýšiť, úrokovú sadzbu).\n21. Dovolateľ v súvislosti s vadou § 420 písm. f/ CSP taktiež namietal nedostatočné odôvodnenie\nrozhodnutia odvolacieho súdu, keď mal za to, že odvolací súd sa nevysporiadal so zásadnou\nargumentáciou žalobcov obsiahnutou v odvolaní.\n22. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu\npre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody,\nna ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými\nstranami sporu (účastníkmi konania) a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov,\na že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr.\nGarcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).\n23. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry\nESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie\nspravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý\nproces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom\npráva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa\nzaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany\nsporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej,\nsa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom)\nodníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia\nprípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia\nsúdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť\ndovolania podľa § 420 písm. f/ CSP.\n24. Obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľa, že odvolací súd sa nezaoberal jeho\nodvolacou argumentáciou a svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil. Odvolací súd zrozumiteľným a\njednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu; jeho postup nemožno považovať\nza neodôvodnený. Myšlienkový postup odvolacieho súdu je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen\npoukazom na všetky rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na\nprávne závery, ktoré prijal. Zároveň sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadal s podstatnými odvolacími\nnámietkami. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia v zmysle\n§ 393 ods. 2 CSP.\n25. Dovolací súd považuje za potrebné vzhľadom na námietky dovolateľa zdôrazniť, že všeobecný\nsúd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre\nvec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto\nodôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na\nspravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky\nuvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre\nrozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu\nprvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania.\n26. V danom prípade odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie vo svojich rozhodnutiach dostatočne\na jasne vysvetlili svoj záver, že zmluvné dojednanie obsiahnuté v bode 5.5. zmluvy o úvere je potrebné\n\npovažovať za určité a zrozumiteľné. Odvolací súd dospel k záveru, že v čase podpisu zmluvy o\ntermínovanom úvere bol predmet zmluvy dostatočne špecifikovaný tak, aby sa dal považovať za\ndostatočne určitý a preto považoval záver súdu prvej inštancie, ktorý prijal pri posúdení platnosti zmluvy\no termínovanom úvere za správny a v plnej miere naň odkázal. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje\nnajmä na bod 41. rozsudku odvolacieho súdu v spojení s bodom 48. rozsudku súdu prvej inštancie.\nTreba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí z hľadiska\njeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09) a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho\nsúdu s potvrdzovaným rozsudkom súdu prvej inštancie vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu.\nZ uvedeného dôvodu nemožno súhlasiť s argumentáciou dovolateľa, že súdy opomenuli vykonať právne\nposúdenie textu bodu 5.5. zmluvy, nakoľko z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie explicitne\nvyplýva, že súd vec právne posúdil o. i. aj podľa § 37 ods. 1 OZ. K námietke dovolateľa o absencii\ndôvodu zmeny v jednostrannom zvýšení úrokového rozpätia dovolací súd poukazuje na závery súdu\nprvej inštancie, s ktorými sa stotožnil aj odvolací súd, že ani prípadné neoznámenie zvýšenia úrokového\nrozpätia by v okolnostiach prejednávaného prípadu nebolo dôvodom neúčinnosti alebo neplatnosti jeho\nzvýšenia (k tomu pozri bod 55. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie).\n27. Dovolací súd neakceptoval opodstatnenosť dôvodov, ktoré žalobca 1/ uvádzal v dovolaní\no zmätočnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, trpiaceho nedostatkom riadneho a\nvyčerpávajúceho odôvodnenia, pretože uvedené nezistil. Pokiaľ dovolateľ v tejto súvislosti namietal\naj právne posúdenie veci odvolacím súdom dovolací súd pre úplnosť tiež poznamenáva, že\npri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej\nzmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f/ CSP správnosť právnych záverov, ku ktorým odvolací\nsúd dospel, nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne právne posúdenie veci túto vadu zmätočnosti\nnezakladá (R 24/2017); tento právny záver považuje za ústavnoprávne akceptovateľný i ústavný súd\n(I. ÚS 61/2019).\n28. Dovolací súd nezistil ani opodstatnenosť tvrdenia dovolateľa o arbitrárnosti postupu odvolacieho\nsúdu. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu odvolacím súdom by\nbolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa odvolací súd natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu\nale nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo znamenala aplikáciu príslušných\nustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov popierajúcu ich účel, podstatu a zmysel.\n29. Dovolateľ vyvodzoval porušenie svojho práva na spravodlivý proces aj zo skutočnosti, že odvolací\nsúd opomenul § 53a OZ a aplikáciu § 305 a 306 CSP a ani v súlade s § 298 ods. 1 CSP nevyslovil,\nže zmluvná podmienka používaná žalovanou v spotrebiteľskej zmluve pod bodom 5.5. zmluvy o\ntermínovanom úvere je neprijateľná. K tomu dovolací súd uvádza nasledovné:\n30. V zmysle § 53a OZ ak súd právoplatne rozhodne o určitej zmluvnej podmienke uvedenej či už priamo\nv spotrebiteľskej zmluve, alebo v prílohe k zmluve, že je neplatná, nesmie ju dodávateľ viac používať ani\nvo vzťahu k iným spotrebiteľom a musí ju zo svojich zmlúv vypustiť. Rovnakú povinnosť má dodávateľ\naj v prípade, ak súd rozhodol o vydaní bezdôvodného obohatenia, náhrade škody alebo o primeranom\nfinančnom zadosťučinení v dôsledku podmienky, ktorá bola neplatná. Takéto rozhodnutie súdu však\nvždy predpokladá najprv rozhodnúť o neplatnosti zmluvnej podmienky.\n30.1. Ustanovenie § 305 ods. 1 veta druhá CSP stanovuje povinnosť súdu v konaní o abstraktnej kontrole\nv spotrebiteľských veciach, ak žalobe vyhovie, určiť vo výroku neprijateľnosť zmluvnej podmienky a\nznenie tejto zmluvnej podmienky výslovne uviesť alebo vo výroku určiť, že obchodná praktika je nekalá;\ninak súd žalobu zamietne. V zmysle ods. 3 citovaného ustanovenia ak súd určí neprijateľnosť zmluvnej\npodmienky alebo určí, že obchodná praktika je nekalá, zakáže žalovanému používať túto zmluvnú\npodmienku alebo zmluvnú podmienku s rovnakým významom vo všetkých spotrebiteľských zmluvách\nalebo\nv iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou alebo žalovanému\nzakáže používať nekalú obchodnú praktiku. Podľa § 306 CSP je výrok právoplatného rozsudku podľa\n§ 305 záväzný pre každého.\n31. Podľa dovolateľa boli súdy povinné ex offo skúmať, či voči žalobcom ako spotrebiteľom nebolo\nuplatňované plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky, pričom mali prihliadnuť aj na skutočnosť, že\nOkresný súd Piešťany rozsudkom z 13. augusta 2020 č. k. 14C/21/2017-500 (ktorý bol potvrdený\nrozsudkom Krajského súdu v Trnave z 24. novembra 2021 sp. zn. 25Co/90/2020) vyslovil v skutkovo\n\na obsahovo totožnej veci neprijateľnosť zmluvnej podmienky obsiahnutej v bode 5.5 zmluvy o\ntermínovanom úvere č. 06/093/08 zo 16. decembra 2008.\n32. Vo vzťahu k dovolacej argumentácii žalobcu 1/ ustanoveniami § 305 a § 306 CSP dovolací súd\npoukazuje na systematické zaradenie uvedenej právnej úpravy v druhej hlave tretej časti Civilného\nsporového poriadku upravujúcej konanie o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach, ktoré je\nkonaním mimo konkrétneho konania (porovnaj označenie ako konanie o abstraktnej kontrole), teda\nmimo rámca sporu medzi spotrebiteľom a dodávateľom. Pripomenúť treba, že abstraktná kontrola\nneprijateľnosti zmluvných podmienok prebieha na podnet špecificky legitimovaných subjektov (§ 302\nCSP) a so špecifickými účinkami tohto rozsudku (záväznosť pre každého).\n33. Dovolací súd na podklade vyššie uvedeného konštatuje, že rozsudok Okresného súdu Piešťany\nz 13. augusta 2020 č. k. 14C/21/2017-500 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 24.\nnovembra 2021 sp. zn. 25Co/90/2020 nebol prijatý v spore o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských\nveciach. Subjektívne záväzné právne závery vyjadrené v rozsudku Okresného súdu Piešťany z 13.\naugusta 2020 č. k. 14C/21/2017-500 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 24. novembra\n2021 sp. zn. 25Co/90/2020 navyše predstavujú jediný (dovolaciemu súdu známy) prípad, kedy súdy v\nskutkovo a právne obdobnej veci určili, že ustanovenie bodu 5.5 zmluvy o termínovanom úvere v znení:\n„Banka má právo adekvátnym spôsobom meniť úrokovú sadzbu v prípade, ak dôjde k zmene miery rizika\nklienta. Zmena miery rizika klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou ratingu klienta stanoveného\nBankou, alebo zmenou rizikovej váhy klienta podľa pravidiel stanovených Národnou Bankou Slovenska.\nPre posúdenie zmeny miery rizika Klienta sú rozhodujúce skutočnosti platné v čase ich ostatného\nposúdenia v porovnaní s aktuálnymi rozhodujúcimi skutočnosťami. Príslušnú zmenu úrokovej sadzby je\nbanka oprávnená uskutočniť automaticky bez dodatkov k úverovej zmluve. Banka predmetnú zmenu v\nprimeranej lehote oznámi Klientovi“, je neprijateľnou podmienkou a je neplatné.\n33.1. Napriek subjektívnej záväznosti rozsudku v spotrebiteľskom spore (§ 228 ods. 1 CSP), z princípu\nprávnej istoty vyjadreného v článku 2 CSP vyplýva požiadavka, aby súdy v obdobných veciach\nrozhodovali v zásade obdobne. V tejto súvislosti ale netreba opomínať ods. 3 citovaného ustanovenia\nCSP, v zmysle ktorého ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti\nprípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. V\nprejednávanej veci, aj keď súdy nižšej inštancie dospeli k záveru, že ust. bodu 5.5. zmluvy o úvere\nnemá povahu neprijateľnej zmluvnej podmienky, odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v spojení s\nodôvodnením dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu dávajú spoľahlivý podklad pre súdmi\nprijaté závery.\n33.2. Dovolací súd zároveň zdôrazňuje, že dovolateľ existenciou rozhodnutí (pozri bod 31. odôvodnenia\ntohto uznesenia vyššie) argumentuje prvýkrát až v dovolaní. V dovolaní pritom nemožno uplatňovať\nnové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov\nna preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP). Z princípu racionálneho,\nefektívneho a inštančného súdneho konania o dovolaní vyplýva, že dovolateľ musí uplatniť celú\nargumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie návrhy už v odvolacom\nkonaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy odvolací súd riadne\npreskúmal a či k nim zaujal správny právny záver. Povedané inými slovami, nedávalo by žiaden rozumný\nzmysel, aby podstatné argumenty a návrhy, ktoré mohol (a mal) dovolateľ uplatniť už v predchádzajúcom\nodvolacom konaní, predkladal až dovolaciemu súdu (k tomu pozri napr. aj uznesenie najvyššieho súdu\nsp. zn. 7Cdo/144/2021, sp. zn. 9Cdo/140/2022).\n34. Pokiaľ ide o argumentáciu o aplikácii § 53a OZ, dovolací súd uvádza, že zákaz používania\nneprijateľných zmluvných podmienok v zmysle § 53a OZ je upravený v hmotnoprávnom predpise\n(Občianskom zákonníku), a to napriek tomu, že uvedené zákonné ustanovenie má charakter\nprocesnoprávnej normy (normujúc procesné účinky súdneho rozhodnutia). Účinky súdneho rozhodnutia,\nrozhodnutie vydané v spotrebiteľskom spore nevynímajúc, však upravuje CSP, a to v ust. § 228, v\nzmysle ktorého výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa stali právnymi\nnástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak. Skutočnosť, či určitá zmluvná\npodmienka v individuálnom spotrebiteľskom spore je neplatná z dôvodu neprijateľnosti, musí súd\nposudzovať v každom konkrétnom prípade s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu. Znenie\n§ 53a OZ sa tak istým spôsobom dostáva do nesúladu s § 228 CSP.\n\n35. Ustanovenie § 53a bolo do Občianskeho zákonníka doplnené zákonom č. 575/2009 Z. z. účinným od\n1. marca 2010. Podľa prechodného ustanovenia § 879l sa ustanoveniami tohto zákona spravujú právne\nvzťahy vzniknuté do 28. februára 2010; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich uplatnené\npred 1. marcom 2010 sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový\nporiadok nadobudol účinnosť 1. júla 2016. Podľa § 1 CSP Civilný sporový poriadok upravuje postup\nsúdu, strán sporu a osôb zúčastnených na konaní pri prejednávaní a rozhodovaní sporov. Podľa § 2\nCSP sa podľa tohto zákona postupuje, ak je daná právomoc súdu, pokiaľ Civilný mimosporový poriadok,\nSprávny súdny poriadok alebo iný zákon neustanovuje inak.\n36. Dovolací súd na podklade vyššie uvedeného uzatvára, že adekvátnym a účinným prostriedkom\nprevencie vo vzťahu k používaniu neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách je\nkonanie o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach (§ 301 a nasl. CSP), na ktoré sú kauzálne\npríslušné vybrané krajské súdy, je pri nich zabezpečená publicita vydaných rozhodnutí a tieto sú\nnavyše záväzné erga omnes. Pri subjektívne záväzných rozhodnutiach vydaných v individuálnych\nspotrebiteľských sporoch chýba práve aspekt publicity súdnych rozhodnutí. Z uvedeného dôvodu možno\nkonštatovať, že aj ust. § 53a OZ je potrebné vzťahovať len na prípady, v ktorých bola neprijateľnosť\nzmluvnej podmienky určená v konaní o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach, a to najmä s\nohľadom na vzájomný vzťah § 53a OZ a § 298 v spojení s § 228 CSP, a to o. i. aj vo svetle zásady\nlex posterior derogat legi priori (k tomu pozri aj Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,\nBajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 1038).\n37. Možnosť súdu vysloviť neprijateľnosť zmluvnej podmienky aj v individuálnom prípade a s účinkami\ninter partes zostáva v režime spotrebiteľského sporu zachovaná prostredníctvom § 298 CSP. K námietke\ndovolateľa, že súdy nižších inštancií uvedené ustanovenie zákona neaplikovali, dovolací súd v prvom\nrade zdôrazňuje, že súdy v posudzovanom prípade dospeli k záveru, že zmluvná podmienka obsiahnutá\nv bode 5.5. zmluvy o termínovanom úvere je individuálne dojednaná, a teda o neprijateľnú zmluvnú\npodmienku nejde, preto ani nemohli postupovať v zmysle § 298 CSP a neprijateľnosť predmetnej\nzmluvnej podmienky nevyslovili, s čím sa v odôvodnení svojich rozhodnutí aj náležite vysporiadali (pozri\nbod 61. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie). Dovolací súd na okraj dodáva, že § 298 CSP dáva\nsúdom možnosť, nie však povinnosť (por. „súd môže“). Nepodstatná je preto dovolacia argumentácia\nžalobcu 1/, že súdy mali postupovať podľa §§ 305 a 306 CSP resp. § 298 CSP.\n38. Spochybňujúc správnosť právnych záverov o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcov, je\nzrejmé, že žalobca 1/ z hľadiska obsahového (§ 124 ods. 1 CSP) vyvodzoval procesnú vadu konania\nv zmysle § 420 písm. f/ CSP aj z právnych záverov súdov oboch inštancií, na ktorých založili svoje\nrozhodnutia, keď dovolateľ prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP výslovne oprel aj o\ntvrdenie, že súdy nesprávne právne posúdili postavenie žalobcov ako núteného spoločenstva. Dovolací\nsúd ani túto dovolaciu argumentáciu žalobcu 1/ nemohol posúdiť ako dôvodnú, a to predovšetkým s\nodkazom na závery prezentované v bode 27. tohto uznesenia. Dovolací súd v tejto súvislosti upriamuje\npozornosť najmä na body 42. a 43. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, v ktorých sa odvolací súd,\nvzhľadom na hmotnoprávny charakter prejednávanej veci, plne stotožnil so zdôvodnením súdu prvej\ninštancie o nútenom spoločenstve žalobcov v preskúmavanom prípade prezentovaným v bodoch 62. až\n63. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie.\n39. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd\nneodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne\nuspokojivým spôsobom, čo nie je daný prípad. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS\n4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 324/2011) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu\nstotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade\nso skutkovým a právnym názorom účastníkov konania (strán sporu) vrátane ich dôvodov a námietok.\n39.1. Z uvedeného dôvodu dovolací súd nepovažoval za opodstatnenú ani námietku dovolateľa, že\nsa súdy nižšej inštancie nevenovali aplikácii § 39 OZ. Žalobca 1/ už v odvolaní namietal, že obsahom\njeho procesnej obrany bolo poukazovanie na rozpor s dobrými mravmi v zmysle § 39 OZ, k čomu\ndovolací súd považuje za potrebné doplniť, že obsahom procesnej obrany žalobcov, vrátane žalobcu\n1/, boli (iba) tvrdenia ohľadom rozporu žalovaným vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi.\nV tejto súvislosti súdy nižšej inštancie dospeli k záveru, že žalovaná sa bezdôvodne neobohatila, preto\npovažovali za nadbytočné podrobne sa zaoberať otázkou premlčania nároku a vznesenou námietkou\npremlčania, s čím sa náležite vysporiadali (pozri najmä bod 64. odôvodnenia rozsudku súdu prvej\n\ninštancie). Na druhej strane, žalobca 1/ v rámci procesnej obrany explicitne nepoukazoval na potrebu\naplikácie § 39 OZ pri posudzovaní bodu 5.5. zmluvy o termínovanom úvere. Vo vzťahu k tvrdeniam\ndovolateľa, že súdy mali aplikovať ust. § 39 OZ a ex offo prihliadať na (ním tvrdenú) absolútnu\nneplatnosť bodu 5.5. dovolací súd vo všeobecnosti súhlasí s tým, že ku skutočnostiam, ktoré majú za\nnásledok absolútnu neplatnosť právneho úkonu prihliada súd i bez návrhu, t. j. z úradnej povinnosti,\nno zároveň pripomína tzv. preferenciu platnosti právnych úkonov a potrebu uprednostňovania takého\nvýkladu právnych úkonov, ktorý neplatnosť právneho úkonu, resp. jeho časti nezakladá. Napokon, je\npotrebné mať na pamäti aj skutočnosť, že špeciálna právna úprava (v § 53 ods. 5 OZ) má prednosť pred\nvšeobecnou (v § 39 OZ), pričom dovolací súd konštatuje, že súdy nižšej inštancie sa v posudzovanej\nveci aplikáciou § 53 ods. 5 OZ dôsledne zaoberali.\n39.2. Žalobcovia sa v konaní domáhali voči žalovanej vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré malo\nvzniknúť tým, že žalovaná zvýšila od 1. júla 2011 úrokové rozpätie z 0,90% p.a. na 2,50% p.a., a to\npodľa žalobcov na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky. Žalobca 1/ v tejto súvislosti v dovolaní\nnamietal, že súdy nižšej inštancie vychádzali z nesprávneho predmetu konania, keď súd prvej inštancie\nv bode 46. odôvodnenia rozsudku poukázal na skutočnosť, že o neprijateľnú zmluvnú podmienku nejde\nani vtedy, ak ide o cenu plnenia, pričom v prípade úroku možno hovoriť o cene plnenia. Súd tiež dodáva,\nže za istých podmienok aj ustanovenie § 53 ods. 15 písm. a) OZ (účinné od 01.06.2010) umožňuje\njednostranné zvýšenie úrokovej sadzby zo strany dodávateľa a nepovažuje ho za neprijateľnú zmluvnú\npodmienku podľa § 53 ods. 4 písm. i) OZ. Dovolací súd v tejto súvislosti uzatvára, že odôvodnenie\nrozsudku súdu prvej inštancie (najmä body 47. až 61.) v spojení s odôvodnením rozsudku odvolacieho\nsúdu dávajú spoľahlivý podklad pre záver, že súdy pri posudzovaní dôvodnosti žalobcami uplatneného\nnároku vychádzali zo správne určeného predmetu konania, posudzujúc otázku (ne)prijateľnosti zmluvnej\npodmienky obsiahnutej v bode 5.5. zmluvy o termínovanom úvere. Nedôvodná je preto argumentácia\ndovolateľa, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je zmätočný.\n40. Vzhľadom na tú skutočnosť, že z obsahového hľadiska bolo jadrom dovolacej argumentácie\nžalobcu 1/ vyjadrenie nespokojnosti s tým, akým spôsobom súdy nižšej inštancie vyhodnotili dôkazy\nvykonané v priebehu základného konania a ktoré skutkové tvrdenia vyplývajúce z tohto dokazovania\npovažovali za relevantné vo vzťahu k prijatým právnym záverom, dovolací súd považuje za potrebné\nzdôrazniť, že samotný nesúhlas dovolateľa s takmer každým skutkovým zistením ako i rozsiahla\npolemika s rozhodnutím súdov v základnom konaní alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia\nodvolacieho súdu (ako i súdu prvej inštancie) z každého možného aspektu, či kritika jeho prístupu\nzvoleného pri právnom posudzovaní veci formuláciami navodzujúcimi stav zlyhania súdov nižšej\ninštancie, nie len významovo ale ani v spojení s okolnosťami prejednávaného prípadu nezodpovedajú\nkritériu uvedenému v § 420 písm. f/ CSP.\n41. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolateľom namietanú vadu konania v zmysle § 420 písm.\nf/ CSP nezistil, preto je dovolanie v tejto časti procesne neprípustné, čo je dôvod na jeho odmietnutie\npodľa § 447 písm. c/ CSP.\n42. Dovolateľ prípustnosť podaného dovolania vyvodzoval aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/\nCSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo\nalebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.\n43. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n43.1. Právnym posúdením veci treba považovať činnosť súdu spočívajúcu v podradení zisteného\nskutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach\núčastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich riešeniu\npredchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne\nposúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec\npodľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu\nnesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávne právne posúdenie\nveci nemožno preto vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu.\n\n44. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je procesnou povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým\nspôsobom dovolací dôvod. V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad\nrozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dôvodom prípustnosti dovolania.\n45. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, musí dovolateľ\nkonkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd; vysvetliť,\nv čom je riešenie právnej otázky odvolacím súdom nesprávne; uviesť ako by mala byť táto otázka\nsprávne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté\nspochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu\nprávnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. b/ CSP.\n46. Dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP predpokladá, že právnu otázku\nkľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd doposiaľ neriešil a je daná potreba, aby dovolací\nsúd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Základným predpokladom prípustnosti dovolania\nje, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej praxi doposiaľ neposudzoval právnu otázku vymedzenú\ndovolateľom (t. j. právne posúdenie veci odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí). Ak dovolateľ\nvyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími\ndôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania závisí od toho,\nako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia dovolateľom vymedzenej právnej otázky a že sa jedná o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto\nustanovenie.\n47. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné\ncharakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie\ntohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka\nhmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného\nzákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na\naplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na\njej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo\nrozhodnutie odvolacieho súdu, i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť\npovažovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP\nmusí byť procesnou stranou nastolená jasným, zrozumiteľným a nepochybným spôsobom. Dovolací súd\nje viazaný len tým, ako dovolateľ právnu otázku nastolí.\n48. Ako už bolo uvedené, z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP vyplýva, že otázkou relevantnou pre\nprípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia môže byť len otázka právna (hmotnoprávna alebo\nprocesnoprávna, ktorej vyriešenie viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho\nsúdu) a nie otázka skutková. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní\nspojené s obstarávaním skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania; to znamená, že pri jej\nriešení sa súd zameriava na skutkové okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo\nalebo malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti\nnastali po konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá\nlistina, čo vypovedal svedok, čo uviedol znalec a pod. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky\n(quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej\nnorme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu\ninterpretuje a na podklade svojich skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových otázok)\nprijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy\nna posudzovaný prípad. Ak v dovolaní vymedzená otázka - ktorú má podľa dovolateľa posudzovať vo\nsvojom rozhodnutí dovolací súd - nie je právnou otázkou, ale predstavuje skutkovú otázku, nie je splnená\nzákonná podmienka prípustnosti dovolania uvedená v ustanovení § 421 ods. 1 CSP a takúto otázku nie\nje dovolací súd oprávnený vo svojom rozhodnutí riešiť (3Cdo/218/2017, 3Cdo/27/2019, 4Cdo/172/2017,\n4Cdo/148/2018, 8Cdo/144/2018, 9Cdo/213/2021).\n49. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP dovolací súd v súlade s vyššie\nuvedeným skúmal, či dovolateľ vymedzil takú právnu otázku, na vyriešení ktorej spočívalo rozhodnutie\n\nodvolacieho súdu (vyriešenie ktorej viedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), či\nvysvetlil jej podstatu a uviedol súvisiace právne úvahy spolu s dôvodmi, pre ktoré zvolil práve riešenie,\nna ktorom založil svoje rozhodnutie a zároveň ide o otázku v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu\ndoposiaľ neriešenú.\n50. Dovolateľ formuloval nasledujúce otázky:\n1/ „Je možné individuálne dojednať v zmysle § 53 ods. 2 OZ zmluvné ustanovenia s inou osobou ako\nspotrebiteľom?“;\n2/ „Sú podmienky uvedené v § 53 ods. 4 písm. a) až w) OZ spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach\na povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ak sa týkajú hlavného predmetu plnenia\na primeranosti ceny a sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak sú individuálne dojednané,\npovažované za neprijateľné a teda neplatné podľa § 53 ods. 5 OZ, alebo sa na ne vzťahuje režim druhej\nvety § 53 ods. 1 OZ?“;\n3/ „Aké sú výnimky aplikácie § 53a ods. 1 OZ na posudzované neprijateľné zmluvné podmienky; patria\nmedzi ne „iné skutkové okolnosti“, „netotožnosť“, prípadne iné zákonné výnimky?“;\n4/ „Je možné značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa\nv zmysle citovaného ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka hodnotiť podľa súdom hypoteticky\nnastolenej otázky, že by dodávateľ mohol na základe takto formulovaného ustanovenia aj znížiť úrokovú\nsadzbu, pričom však nikdy k zníženiu nedošlo?“.\n51. Takto dovolateľom zadefinované otázky by mohli mať znaky relevantnej otázky v zmysle § 421 ods.\n1 písm. b/ CSP za predpokladu, ak by výsledok ich riešenia (posúdenia a vyhodnotenia) odvolacím\nsúdom predstavoval jedine a výlučne tie dôvody, pre ktoré nebolo odvolaniu žalobcov vyhovené, a\npre ktoré bolo potvrdené ako vecne správne rozhodnutie súdu prvej inštancie. Pokiaľ sa ale odvolací\nsúd riešením týchto otázok vôbec nezaoberal, na čo paradoxne v dovolaní poukázal samotný žalobca\n1/ (pozri bod 3.6 dovolania na č. l. 620 a nasl. spisu) a rozhodnutie odvolacieho súdu spočívalo na\nodlišných dôvodoch, dovolanie v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ nie len že nie je dôvodné, ale nie je\nani prípustné. V preskúmavanej veci preto podľa názoru dovolacieho súdu nemožno prijať iný záver,\nako ten, že dovolateľ uplatnený dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP (nesprávne právne\nposúdenie veci odvolacím súdom) nevymedzil spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 CSP, keď nenastolil,\nneformuloval, nepomenoval právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu,\nale naopak pomenoval a vymedzil otázky, ktorými sa podľa jeho názoru odvolací súd nezaoberal, hoci\nsa nimi zaoberať mal.\n52. Vo vzťahu k dovolateľom všeobecne namietanému nedostatku individuálneho dojednania zmluvnej\npodmienky dovolací súd konštatuje, že spotrebitelia mali možnosť ovplyvniť jej obsah, a to práve\nprostredníctvom správcu, ktorý jednotlivých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome\nzastupoval. Na posúdenie individuálneho dojednania zmluvnej podmienky nemá vplyv to, či sa jednotliví\nvlastníci mali v priebehu kontraktačného procesu možnosť oboznámiť so znením jednotlivých zmluvných\ndojednaní resp. ovplyvniť kontraktačný proces, pretože konanie správcu, ktorý vlastníkov bytov a\nnebytových priestorov v bytovom dome zastupuje, je konaním na ich účet. Vo vzťahu k výsledku\nkonania v prejednávanej veci je preto bez právneho významu, že kontraktačného procesu s bankou sa\nzúčastňoval namiesto jednotlivých vlastníkov iba správca ako ich zástupca, pretože to nemá vplyv na\nmožnosť posudzovania zmluvných podmienok ako individuálne dojednaných.\n53. Nad rámec prejednávanej veci (bez posudzovania relevancie aplikovateľnosti na prejednávanú\nvec a správnosti riešenia tejto otázky odvolacím súdom) dovolací súd považuje za potrebné poukázať,\nže pokiaľ žalobca 1/ v dovolaní namietal vecnú legitimáciu žalobcov 2/ až 29/ a s tým súvisiace\nnesprávne právne posúdenie núteného spoločenstva žalobcov [explicitne podradiac túto argumentáciu\npod dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f/ CSP], novelou zákona č. 182/1993 Z. z., vykonanou zákonom\nč. 283/2018 Z. z., (účinnou od 1. novembra 2018), boli do zákona č. 182/1993 Z. z. vložené nové\nustanovenia § 9 ods. 7 a 8, v zmysle ktorých správca naďalej pri správe domu koná v mene a na\núčet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. Vzhľadom na problémy aplikačnej praxe pri\nzastupovaní vlastníkov bytov a nebytových priestorov na súde ale zákonodarca zmenil spôsob konania\nsprávcu pri súdnych sporoch, a to tak, že správca zastupuje a koná vo vlastnom mene na účet vlastníkov\nbytov a nebytových priestorov v dome pred súdom a iným orgánom verejnej moci. Po tejto novele je teda\nsprávca aktívne alebo pasívne vecne legitimovaný zastupovať vlastníkov bytov a nebytových priestorov\nna súde vo vlastnom mene, no na ich účet. Zákonná úprava zastúpenia vlastníkov bytov a nebytových\n\npriestorov správcom aj v konaní pred súdom ale neznamená, že by si svoje práva na súde nemohli hájiť\naj samotní vlastníci bytov a nebytových priestorov, resp. že by sa nemohli rozhodnúť iniciovať súdne\nkonanie spolu so správcom tak, ako tomu bolo aj v posudzovanej veci (por. tiež uznesenie Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky z 29. októbra 2019 sp. zn. I. ÚS 428/2019).\n53.1. Účelom a zmyslom zastúpenia vlastníkov bytov správcom v súdnych konaniach (v minulosti, aj v\nsúčasnosti) je efektívnosť, rýchlosť a hospodárnosť konania. Zmena právnej úpravy postavenia správcu,\núčinná od 1. novembra 2018, síce posilňuje postavenie (a oprávnenia) správcu, to však neznamená,\nže vlastníci bytov stratili vecnú legitimáciu v sporoch týkajúcich sa správy bytového domu (por. nález\nÚstavného súdu Slovenskej republiky z 20. februára 2020 sp. zn. II. ÚS 302/2019).\n54. V prejednávanej veci si žalobcovia zvolili spôsob uplatnenia svojich nárokov tak, že na strane\nžalobcov popri správcovi bytov vystupovali aj jednotliví vlastníci bytov v bytovom dome, pričom dovolací\nsúd na podklade vyššie uvedeného vo všeobecnosti konštatuje, že zákon č. 182/1993 Z. z. (ani po 1.\nnovembri 2018) takýto postup nevylučuje. Na obdobnom závere založil svoje rozhodnutie aj odvolací\nsúd.\n55. Dovolací súd ďalej dodáva, že v danom prípade žalobu podal žalobca 1/ spolu so všetkými (ku dňu\npodania žaloby aktuálnymi) vlastníkmi bytov v bytovom dome - žalobcami 2/ až 29/. V tejto súvislosti\ndovolací súd poukazuje aj na obsah súdneho spisu, z ktorého vyplynulo, že žaloba bola podaná v\nroku 2016. Žalobcovia 2/ až 29/ následne z dôvodu legislatívnej zmeny § 9 ods. 7 zákona č. 182/1993\nZ. z. (vykonanej zákonom č. 283/2018 Z. z.) súdu podaním z 19. decembra 2018 (č. l. 295 a nasl.\nspisu) navrhli zmenu účastníkov v zmysle § 80 CSP tak, aby na ich miesto do konania vstúpil žalobca\n1/ (správca). Krajský súd v Trnave (vtedy konajúci o odvolaní žalobcov proti uzneseniu súdu prvej\ninštancie z 9. mája 2018 č. k. 11C/51/2017-224) návrh žalobcov 2/ až 29/ zamietol z dôvodu, že\nsprávca už v konaní vystupoval ako žalobca 1/ a, reflektujúc novelu zákona č. 182/1993 Z. z., vykonanú\nzákonom č. 283/2018 Z. z. a posilnené postavenie správcu bytového domu, v uznesení z 27. mája\n2019 sp. zn. 23Co/132/2018 (č. l. 313 spisu) vyslovil, že ak žalobcovia 2/ až 29/ (bez ohľadu na dôvod)\nnetrvajú na tom, aby v spore (popri žalobcovi 1/) vystupovali ako účastníci konania, zoberú žalobu\nspäť. Zároveň uviedol, že ak tak neurobia, súd posúdi aktívnu legitimáciu všetkých žalobcov v spore.\nŽalobcovia 2/ až 29/ žalobu späť nezobrali, preto odvolací súd v dovolaním napadnutom rozsudku\nuzavrel, že pokiaľ si žalobcovia zvolili spôsob uplatnenia svojich nárokov v prejednávanej veci tak, že ako\nžalobcovia budú vystupovať jednotliví vlastníci bytov, musia znášať aj dôsledky spojené s neúspechom\nspoločnej žaloby. Pokiaľ žalobcovia 2/ až 29/ nevzali žalobu späť, čo viedlo k zamietnutiu žaloby (aj) pre\nnedostatok aktívnej legitimácie, následná kritika a nesúhlas dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho\nsúdu nie sú spôsobilé privodiť prípustnosť podaného dovolania, pretože významovo nezodpovedajú\nkritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a/, b/ ani c/ CSP.\n56. Zamietnutie žaloby z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie bolo navyše len jedným\nz viacerých (rovnocenných) dôvodov, pre ktoré nebolo návrhu žalobcov na vydanie bezdôvodného\nobohatenia vyhovené. Pritom pokiaľ (ako je tomu aj v tomto prípade) rozhodnutie odvolacieho súdu\nspočíva na dvoch alebo viacerých (z hľadiska merita rozhodnutia rovnocenných) dôvodoch, z ktorých\nkaždý jeden aj len samostatne bol súdom považovaný za kľúčový [v tom zmysle, že so zreteľom naň bolo\ntreba žalobu buď zamietnuť alebo (naopak) žalobe vyhovieť], zaťažuje procesná povinnosť dovolateľa\npreukázať prípustnosť a opodstatnenosť dovolania vo väzbe na každý jeden z týchto dôvodov. Pokiaľ ale\ndovolateľ (tak ako je tomu v prejednávanom prípade) v dovolaní nenamietal všetky otázky, od vyriešenia\nktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a dovolanie vo vzťahu k nim neodôvodnil v zmysle § 432\nCSP, dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP nie je možné posúdiť ako prípustné.\n57. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že nebolo možné uskutočniť meritórny dovolací prieskum, nakoľko\nobsah dovolania a vymedzenie prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP nemalo zákonom\nvyžadované náležitosti. Pokiaľ by dovolací súd za tohto stavu nebral do úvahy absenciu náležitostí\nprípustnosti dovolania a napriek tomu by pristúpil aj k posúdeniu dôvodnosti dovolania, uskutočnil\nby procesne neprípustný dovolací prieskum, priečiaci sa nielen všeobecne koncepcii právnej úpravy\ndovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj konkrétnemu cieľu sledovanému ustanovením §\n421 ods. 1 CSP. Postup dovolacieho súdu by v takom prípade dokonca porušil základné právo na súdnu\nochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03).\n\n58. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že je nevyhnutné aj v tejto časti odmietnuť podané\ndovolanie podľa § 447 písm. f/ CSP, v zmysle ktorého dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je\nodôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom\nuvedeným v § 431 až 435.\n59. Najvyšší súd na základe uvedeného, dovolanie žalobcu 1/ v časti, v ktorej namietal vady zmätočnosti\npodľa § 420 písm. f/ CSP odmietol v zmysle § 447 písm. c/ CSP a v časti, v ktorej namietal nesprávne\nprávne posúdenie veci podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, odmietol v zmysle § 447 písm. f/ CSP.\nTrovy a poučenie o opravnom prostriedku\n60. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255\nods. 1 CSP.\n61. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}