{"guid": "8cd4e1e9-8480-4207-886b-eac0e261bac2:2069025f-eaef-422a-b153-a225da8c3b96", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:2116011054.1", "spisova_znacka": "1Tdo/57/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tdo/57/2023 z 8. 11. 2023", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 8. novembra 2023, sp. zn. 1Tdo/57/2023, ECLI:SK:NSSR:2023:2116011054.1", "identifikacne_cislo": "2116011054", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Natália Laurenčíková", "sudca_id": 293, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-natalia-laurencikova-293", "datum_vydania": "2023-11-08", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Trestné právo"], "podoblast": ["Majetok"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-221.odsek-1", "nazov": "§ 221 ods. 1 TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-221.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-221"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-221.odsek-4", "nazov": "§ 221 ods. 4 TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-221.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-221"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-382", "nazov": "§ 382 TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-382", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-382"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/300#paragraf-221", "/SK/ZZ/2005/301#paragraf-382"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2069025f-eaef-422a-b153-a225da8c3b96", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:2116011054.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:2116011054.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:2116011054.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Tdo/57/2023\n2116011054\n08. 11. 2023\nJUDr. Martin Bargel\nECLI:SK:NSSR:2023:2116011054.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr.\nPatrika Príbelského, PhD. a JUDr. Emila Klemaniča na neverejnom zasadnutí konanom 8. novembra\n2023 v Bratislave v trestnej veci obvineného F. U., pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods.\n1, ods. 3 písm. c), ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona,\no dovolaní obvineného F. U. podanom proti rozsudku Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 3To/64/2022, z\n23. mája 2023 takto\nrozhodol:\nPodľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného F. U. o d m i e t a.\nodôvodnenie:\nRozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 7Tk/1/2016, z 29. októbra 2019 v spojení s rozsudkom\nKrajského súdu v Trnave, sp. zn. 3To/64/2022, z 23. mája 2023 bol obvinený F. U. uznaný za vinného\nzo spáchania obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. c), ods. 4 písm. a)\nTrestného zákona s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona na skutkovom základe, že\nobvinení v samostatnom konaní M. E., M. N., odsúdený Ing. Z. C. a ďalšie doposiaľ nestotožnené osoby,\naj v mieste trvalého bydliska M. N. v obci H., po spoločnej dohode a rozdelení úloh zjednali obvineného\nv samostatnom konaní Z. N. a obvineného F. U. na jeseň roku 2012 na vykonanie prepravy tak, že na\npokyn doposiaľ nestotožnenej osoby Ing. Z. C. spoločne s M. E.Š. oslovili M. N., aby vybavil šoféra\nna vykonanie podvodnej kamiónovej prepravy, a tento oslovil Z. N. s tým, že tohto dopredu inštruoval,\nako má postupovať, pričom zabezpečil od neho jeho fotografie na vyhotovenie falošného občianskeho\npreukazu a tieto odovzdal M. E. a Ing. Z. C. a následne zabezpečil presun Z. N. do mesta E. na\nparkovisko pre R., kde ich čakali M. E. spolu s Ing. Z. C., ktorí Z. N. zabezpečili falošný občiansky\npreukaz s jeho fotografiami na meno B. N., č. K. XXX XXX a následne Z. N. na prvej čerpacej stanici\nza hraničným prechodom E. v smere do Maďarskej republiky naložil druhého vodiča - obvineného F.\nU., ktorý bol vopred inštruovaný o priebehu podvodnej kamiónovej prepravy s tým, že pred miestom\nnakládky vystúpi z kamióna, nakoľko falošné osobné doklady mal vyhotovené iba Z. N., o čom mal\nobvinený F. U. vedomosť, a následne Z. N. pod falošnou identitou ako vodič spoločnosti SLINK, s. r. o.,\nIČO: 44917996, dňa 5. októbra 2012 predložil pri nakládke tovaru falošný občiansky preukaz na meno\nB. N. v spoločnosti Aurubis Bulgaria AD so sídlom v meste Pirdop, Bulharsko, kde nechal naložiť na\nkamión e. č. M. a príves e. č. M. dodávku tovaru pre spoločnosť JMB STEEL, s. r. o. - medené katódy\nv hodnote 144.972,36 € za účelom prepravy na miesto vykládky na adresu D. Q., Z. č. X, S. XXX XX,\nSlovenská republika, avšak už v čase naloženia Z. N. a obvinený F. U. vedeli, že tovar nedoručia na\nurčenú vykládku a tento premiestnili na neznáme miesto, čím obvinený F. U. objednávateľovi prepravy\n- spoločnosti JMB STEEL, s. r. o., so sídlom Zámocké námestie 42, Frýdek-Místek, Česká republika,\nspôsobil škodu vo výške 144.972,36 €.\nZa to (v konečnom dôsledku) odvolací súd uložil obvinenému F. U. podľa § 221 ods. 4 Trestného zákona\ns prihliadnutím na § 36 písm. j) Trestného zákona a § 38 ods. 3, § 39 ods. 1 Trestného zákona s\n\nprihliadnutím na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd trest odňatia slobody vo výmere\n7 (sedem) rokov.\nPodľa § 48 ods. 3 písm. b), ods. 4 Trestného zákona obvineného na výkon trestu odňatia slobody zaradil\ndo ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.\nProti rozsudku Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 3To/64/2022, z 23. mája 2023 podal obvinený F. U.\ndovolanie s poukazom na dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) a písm. i) Trestného poriadku.\nObvinený k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku argumentoval v\npodstate nasledovne.\n„Voči rozsudku Okresného súdu Trnava, sp. zn. 7Tk/l/2016, z 29. októbra 2019 v spojení s rozsudkom\nKrajského súdu v Trnava, sp. zn. 3To/64/2022, z 23. mája 2023, podávam v zákonnej lehote dovolanie\nprostredníctvom svojho obhajcu v nasledovnom rozsahu: Som toho názoru, že v trestnom konaní, ktoré\nsa voči mne viedlo, bol porušený Trestný poriadok a trestné konania vrátane rozsudku nie sú v súlade\ns Trestným zákonom a Trestným poriadkom v dôsledku čoho tu vidím dôvod dovolania uvedený v ust.\n§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a síce, že bolo zásadným spôsobom porušené právo na\nobhajobu, § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku a síce, že rozhodnutie je založené na nesprávnom\nprávnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.\nObvinený poukázal na to, že je spolupracujúci svedkom vo veciach vedených NAKA Západ, sp. zn.\nČVS:PPZ-386/NKA-ZA2-2019 a sp. zn. ČVS:PPZ-207/NKA-západ2-2022, pričom uviedol: „Krajský súd\nvo svojom odôvodení nesprávne uvádza, že tieto trestné stíhania s touto vecou nesúvisia, týkajú sa\ninej veci, pretože práve naopak, trestná vec, sp. zn. ČVS:PPZ-207/NKA-západ2-2022, vyšetrovateľ p.\nK.G., vedená na NAKA Západ, je práve rovnakou trestnou vecou, kde sa jedná o rovnaký skutok, pričom\ntáto sa vedie práve voči organizátorom tohto skutku, kde výraznou mierou mojou svedeckou výpoveďou\nprispievam k odhaleniu tejto trestnej činnosti (v tejto veci mám pridelený ako svedok špecifický status,\nnakoľko vypovedám voči vplyvným osobám v okolí mesta E. a E., ktoré sú dodnes na slobode, a to\nnajmä B. C. a S. F., a v tom čase sa pohybovali v mojom okolí) a takisto opisujem, prečo som doposiaľ\nnikdy nemohol vypovedať, keďže moje trestné oznámenie, ktoré som podal v čase spáchania skutkov\nzáhadne zmizlo, bol som vystavený psychickému nátlaku príslušníkov polície a fyzickému nátlaku osôb,\nktoré s ňou boli v úzkom kontakte a podieľali sa na páchaní trestnej činnosti, pričom tieto skutočnosti\nsú podrobne opísané a sú predmetom trestného konania v druhej vyššie uvedenej trestnej veci pod\ndozorom Úradu špeciálne prokuratúry - prokurátor Mgr. Martin Tamaškovič, z toho časť vyčlenená do\nspisu, sp. zn. ČVS:PPZ-386/NKA-ZA2-2019, vyšetrovateľ mjr. Ing. Z. Č.. Z uvedeného jasne vyplýva, že\nsom mohol vo veci vypovedať až potom, ako došlo k personálnym zmenám v polícii, nakoľko dovtedy\nsom bol iba obeťou ich systému a nijako som sa nemohol brániť. Vyššie popísané trestné konanie\nvedené na NAKA Západ, teda priamo súvisí s týmto mojim skutkom, za ktorý som odsúdený, kde tieto\nosoby sú v obžalobe a v rozsudku označované ako „ďalšie doposiaľ nestotožnené osoby\". Pritom z hore\nuvedených konaní vyplýva, že tieto majú priamy vplyv na skutok, za ktorý som bol odsúdený, pričom\nzároveň modifikujú a upresňujú moju účasť na ňom a zároveň dotvárajú okolnosti, za ktorých a ako sa\ntento skutok stal. Uvedené skutočnosti majú vplyv na rozsah dokazovania v tejto trestnej veci a keďže\nsa jedná o nové dôkazy, ktoré sú k dispozícii až po rozsudku prvostupňového súdu, som toho názoru,\nže uvedenú vec by bolo potrebné vrátiť na Okresný súd Trnava na doplnenie dokazovania, aby bolo\nzrejmé, akým spôsobom som sa na tomto skutku skutočne podieľal a za akých okolností.\nNa základe uvedených skutočností sme požiadali krajský súd v rámci odvolacieho konania o doplnenie\ndokazovania, pričom Krajský súd v Trnave v rámci verejného zasadnutia 23. mája 2023 prečítal\nlistinné dôkazy, ktoré som v rámci odvolacieho konania predložil, vrátane mojich návrhov na doplnenie\ndokazovania, následne verejné zasadnutie prerušil kvôli porade senátu a po návrate do pojednávacej\nmiestnosti predseda senátu oznámil, že udeľuje slovo na konečné návrhy. Žiadnym spôsobom sa senát\nnevyjadril k mojim návrhom na doplnenie dokazovania a žiadnym spôsobom o nich nerozhodol. Senát\nkrajského súdu nesprávne uviedol skutočnosti, ktoré sa udiali na verejnom zasadnutí dňa 23. mája 2023,\nnakoľko chronológia návrhov a oboznamovania bola odlišná od znenia zápisnice, na základe čoho môj\nobhajca žiadal o jej opravu, ktorá bola sčasti odstránená, avšak nie úplne zodpovedala stavu, ako sa\npojednávanie vyvíjalo, pričom taktiež je nesprávne uvedené v zápisnici na str. 3, že malo byť vyhlásené\nuznesenie „dokazovanie sa vyhlasuje za skončené\", pretože takýto postup by nemal racionálny zmysel,\nkeďže môj obhajca rozsiahlo osobne predniesol návrh na doplnenie dokazovania, kde popísal dôvody,\nz akých to navrhujeme a s čím tieto dôkazy súvisia, následne súd sa spýtal strán konania, či majú\nďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a keď ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania neboli, prerušil\nkonanie, aby sa senát poradil o doplnení návrhov na doplnenie dokazovania, ktoré rozsiahlo predniesol\n\na popísal môj obhajca v spojitosti s našimi písomne podanými návrhmi na doplnenie dokazovania. Takže\nsenát krajského súdu nemal prečo vyhlásiť uznesenie o tom, že dokazovanie sa vyhlasuje za skončené\npred prerušením verejného zasadnutia, keďže v rámci prerušenia sa senát mal o týchto návrhoch\nporadiť a z iného dôvodu nemal senát prečo prerušovať verejné zasadnutie. Ako som už uviedol, po\nnašom návrate do pojednávacej miestnosti senát vôbec nerozhodol o našich návrhoch na doplnenie\ndokazovania, tieto zostali nepovšimnuté a predseda senátu iba udelil slovo na konečné návrhy. Týmto\npostupom senát porušil moje právo na obhajobu a na spravodlivý súdny proces. Som toho názoru, že\nkrajský súd ako súd odvolací, bol povinný skúmať všetky okolnosti spáchania trestného činu, vrátane\nmojich osobných pomerov ako osoby páchateľa, pretože všetky skutočnosti a nové dôkazy, na ktoré\nsom poukazoval, sú z obdobia až po rozhodnutí Okresného súdu Trnava, a teda sa jedná o nové dôkazy.\nZáverom som toho názoru, že je tu zákonný dôvod v zmysle ust. § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného\nporiadku, aby Najvyšší súd SR konštatoval, že postupom Krajského súdu v Trnave a Okresného\nsúdu Trnava bol z hore uvedených dôvodov porušený zákon v neprospech mojej osoby a napadnuté\nrozhodnutie Krajského súdu v Trnave a Okresného súdu Trnava zrušil\".\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku obvinený neuviedol nič, a to\ndoslova.\nK dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor nasledovne.\n„Odsúdený v dovolaní uvádza dva dovolacie dôvody, a to podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. i)\nTrestného poriadku. Poukázal pritom na svoj nepriaznivý zdravotný stav a existenciu viacerých udalostí\na skutočností majúcich zásadný vplyv na posudzovanie skutku, skutkovej vety, účasti jednotlivých\nosôb a zmenu jeho osobných pomerov ako páchateľa. Ďalej poukázal na podania jeho obhajcu z 12.\napríla 2023 a 17. mája 2023, v ktorých popísal svoju spoluprácu v iných trestných veciach a žiadal\no doplnenie dokazovania vyžiadaním správ od vyšetrovateľov k preukázaniu ďalších poľahčujúcich\nokolností. Odvolací súd v tejto súvislosti nesprávne uviedol, že tieto trestné stíhania nesúvisia s aktuálne\nprejednávanou trestnou vecou. Práve naopak trestná vec ČVS: PPZ-207/NKA-ZA2-2022 je rovnakou\ntrestnou vecou vedenou proti organizátorom skutku, kde odsúdený prispieva k odhaleniu tejto trestnej\nčinnosti. O týchto veciach nemohol skôr vypovedať z dôvodov podrobne popísaných vo veci ČVS:\nPPZ-386/NKA-ZA2-2019. Opísané konanie priamo súvisí so skutkom odsúdeného, kde sa jedná o osoby\noznačované v obžalobe a rozsudku ako „ďalšie doposiaľ nestotožnené osoby\". Označené skutočnosti\nmajú vplyv na rozsah dokazovania v tejto trestnej veci, a preto by bolo potrebné vec vrátiť okresnému\nsúdu na doplnenie dokazovania, aby bolo zrejmé, akým spôsobom a za akých okolností sa na skutku\npodieľal. K týmto návrhom sa senát odvolacieho súdu nevyjadril a nerozhodol o nich, ale po krátkom\nprerušení verejného zasadnutia len dal slovo na konečné návrhy. Senát nesprávne uviedol skutočnosti,\nktoré sa udiali na verejnom zasadnutí dňa 23. mája 2023, chronológia návrhov a oboznamovania bola\nodlišná od znenia zápisnice, na základe čoho obhajca žiadal o jej opravu, ktorá bola sčasti odstránená,\navšak nie úplne zodpovedala stavu, ako sa pojednávanie vyvíjalo, pričom taktiež je nesprávne uvedené\nv zápisnici na str. 3, že malo byť vyhlásené uznesenie „dokazovanie sa vyhlasuje za skončené\",\npretože takýto postup by nemal racionálny zmysel, keďže obhajca rozsiahlo osobne predniesol návrh\nna doplnenie dokazovania, následne súd sa spýtal strán konania, či majú ďalšie návrhy na doplnenie\ndokazovania, a keď ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania neboli, prerušil konanie, aby sa senát\nporadil o doplnení návrhov na doplnenie dokazovania, ktoré rozsiahlo predniesol a popísal obhajca v\nspojitosti s písomne podanými návrhmi na doplnenie dokazovania. Takže senát krajského súdu nemal\nprečo vyhlásiť uznesenie o skončení dokazovania pred prerušením verejného zasadnutia, keďže v rámci\nprerušenia sa senát mal o týchto návrhoch poradiť a z iného dôvodu nemal senát prečo prerušovať\nverejné zasadnutie. Po návrate do pojednávacej miestnosti senát vôbec nerozhodol o návrhoch na\ndoplnenie dokazovania, tieto zostali nepovšimnuté a predseda senátu iba udelil slovo na konečné\nnávrhy. Týmto spôsobom bolo porušené právo odsúdeného na obhajobu a na spravodlivý súdny proces.\nOdsúdený je toho názoru, že odvolací súd bol povinný skúmať všetky okolnosti spáchania trestného\nčinu, vrátane osobných pomerov odsúdeného ako osoby páchateľa, pretože všetky skutočnosti a nové\ndôkazy, na ktoré poukazoval, sú z obdobia až po rozhodnutí Okresného súdu Trnava, a teda sa jedná\no nové dôkazy.\nOdsúdený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vzhliada v podstate v\nnevyhovení jeho návrhu na doplnenie dokazovania, ktorým čím mienil dosiahnuť preukázanie ďalších\npoľahčujúcich okolností, a to vyžiadaním správ od policajtov realizujúcich iné trestné veci, kde má\nnapomáhať v objasňovaní v trestnej činnosti. Odvolací súd však tieto návrhy neprehliadol, ale náležité\na podrobne v odôvodnení svojho rozsudku odôvodnil, prečo návrhom na doplnenie dokazovania\nnevyhovel, pričom na tieto závery je potrebné poukázať a stotožniť sa s nimi. Odvolací súd o. i. výstižne\n\npoukázal na postoj odsúdeného v priebehu trestného stíhania ako aj na to, že odsúdený po celý čas\npopieral, že by mal vedomosť o organizátoroch skutku, pričom týchto mal možnosť usvedčovať aj v\ndovtedajšom priebehu konania. Je pritom neprehliadnuteľné, že odsúdený sám spochybňoval svoju vinu\nna žalovanom skutku, a preto sa jeho snaha o dosiahnutie poľahčujúcej okolnosti z titulu objasňovania\ntrestnej činnosti dostáva do príkreho rozporu s jeho postojom k vlastnej trestnej činnosti, v dôsledku\nčoho je ďalšie zohľadnenie jeho prípadnej spolupráce v iných trestných konaniach a ďalšie zmiernenie\ntrestu bezpredmetné (odhliadnuc od toho, že už napadnutým rozsudkom mu bol uložený mimoriadne\nznížený trest pod dolnou hranicou trestnej sadzby). Skutočnosť, že organizátori, ktorých má usvedčovať\nv iných konaniach, sú prípadne zhodní s organizátormi skutku v aktuálne prejednávanej veci (osoby\noznačené v rozsudku ako „doposiaľ nestotožnené osoby\"), nemá vplyv na správnosť záveru odvolacieho\nsúdu, že sa jedná o iné skutky, pretože totožnosť osôb páchateľov nemožno stotožňovať s totožnosťou\nskutku. Navrhované doplnenie dokazovanie prednesené až v odvolacom štádiu konania preto bolo\nnadbytočné, nehospodárne, a tento návrh odvolací súd vecne správne a s náležitým odôvodnením\nodmietol. Vzhľadom na túto procesnú situáciu v žiadnom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu práva\nna obhajobu, a už vôbec nie zásadným spôsobom. Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu\npodľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku totiž možno chápať ako vytvorenie podmienok na plné\nuplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných\nv trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého práva na obhajobu. Právo na obhajobu garantované\nčl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 50 ods. 3 ústavy\nsa premietlo do viacerých ustanovení Trestného poriadku, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva\nna obhajobu obvineného v rôznych štádiách trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z\nnich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví v postavení obvineného v trestnom konaní, samo\nosebe nezakladá dovolací dôvod. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe za porušenie práva na obhajobu\nzásadným spôsobom nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých\ndôkazných prostriedkov Trestného poriadku ako ani vlastné hodnotenie dôkazov (R 7/2011, R 14/2015).\nPokiaľ ide o namietaný obsah zápisnice, resp. chronológiu priebehu verejného zasadnutia, prípadná\nnesprávnosť obsahu zápisnice, ak by sa aj preukázala, taktiež nemôže predstavovať porušenie práva\nna obhajobu. V zmysle judikatúry totiž platí, že ak v odvolacom konaní strana navrhla vykonať dôkaz a\nodvolací súd, konajúci na verejnom zasadnutí, jej nemieni vyhovieť, nie je potrebné, aby návrh formálne\nodmietol, ale z hľadiska zachovania práv obhajoby je podstatné, či sa odvolací súd v odôvodnení\nsvojho rozhodnutia s návrhom, resp. dôkaznou situáciou vo vzťahu k návrhom dotknutej okolnosti\nvysporiadal; k takému vysporiadaniu môže dôjsť aj konkrétnym odkazom na odôvodnenie napadnutého\nrozsudku, s jeho prípadným doplnením (R 43/2018). Nakoľko teda odvolací súd ani nebol povinný\nv zápisnici formálne odmietnuť návrh na doplnenie dokazovania a navyše odmietnutie dokazovania\nnáležité odôvodnil aj v písomnom vyhotovení uznesenia, je nepodstatné, či k formálnemu odmietnutiu\ndošlo pred alebo po prerušení verejného zasadnutia.\nDovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku bol taktiež uplatnený nedôvodné. Tento\ndôvod síce odsúdený označil, avšak ďalej nešpecifikoval, v čom by malo spočívať jeho naplnenie, pričom\nani z ostatného odôvodnenia dovolania nevyplývajú také argumentačné tvrdenia, ktoré by materiálne\npod tento dovolací dôvod bolo možné podriadiť. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujem,\naby dovolací súd rozhodol o podanom dovolaní na neverejnom zasadnutí tak, že dovolanie podľa § 382\npísm. c) Trestného poriadku odmietne, pretože je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa §\n371 Trestného poriadku\".\n+++\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku) skúmal procesné\npodmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§\n368 ods. 2 písm. h) Trestného poriadku), prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku),\nosobou oprávnenou na podanie dovolania [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku], v zákonnej lehote\n(§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni (§ 370 ods. 3 Trestného\nporiadku), dovolanie spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného\nporiadku) a dospel k záveru, že dovolanie obvineného nie je dôvodné.\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.\nPodľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bolo zásadným spôsobom\nporušené právo obvineného na obhajobu.\n\nPrávo na obhajobu tak, ako je zakotvené v článku 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, v článku 40\nods. 3 Listiny základných práv a slobôd i v článku 6 ods. 3 písm. b), písm. c), písm. d) Dohovoru a v\nneposlednom rade v ustanovení § 2 ods. 9 Trestného poriadku treba chápať ako vytvorenie podmienok\npre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov,\nčinných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu patrí\nk základným atribútom spravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným\nna jednej strane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných\nzáujmov a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože aj bezchybné rešpektovanie práva na\nobhajobu, je dôležitým predpokladom vydania zákonného a spravodlivého rozhodnutia. Tento dovolací\ndôvod možno úspešne uplatňovať len vtedy, ak právo na obhajobu bolo porušené zásadným spôsobom.\nZásada „práva na obhajobu\" vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv\na záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného\nvýkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne\nzabezpečenie svedčí nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej podstate\njej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie,\nale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj\nzo záujmu štátu na zistení pravdy. Právo na obhajobu možno vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci\nspravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany a ochranou\npráv obvineného.\nTrestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného,\ncharakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich,\npokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe\nnezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.\nVo vzťahu k námietkam obvineného, ním podradených pod písm. c) § 371 ods. 1 Trestného poriadku,\nnajvyšší súd uvádza, že tieto smerujú proti nerozhodnutiu krajského súdu o návrhoch na doplnenie\ndokazovania, resp. nedostatočnému vysporiadaniu sa s návrhmi na doplnenie dokazovania, pričom\npredložené návrhy môžu „mať zásadný vplyv na posúdenie osoby obvineného v rámci rozhodovania o\ntreste ...\" (pozn. ide o citáciu z návrhu na doplnenie dokazovania).\nK tomu najvyšší súd uvádza.\nPrávu obvineného spočívajúceho v možnosti navrhovať dôkazy zodpovedá paralelne existujúca\npovinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a\nnajneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť, alebo ho odmietnuť (§ 272 ods.\n3 Trestného poriadku), prípadne rozhodnúť o tom, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 274 ods.\n1 Trestného poriadku - primerane pozri R 116/2014).\nNie je možné úspešne podať dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku\npreto, že sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo. Za porušenie práva na obhajobu v zmysle\ntohto dovolacieho dôvodu nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých\ndôkazných prostriedkov. Ak by záver súdu urobený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom,\nže určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal\nopodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, odporovalo by to\nviazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktorá\nvyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok a nie posudzovanie\nsprávnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu.\nPre posúdenie možnosti aplikácie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku\nje v tom - ktorom prípade dôležité zistenie, že sa konkrétny súd predloženým návrhom na doplnenie\ndokazovania zaoberal, avšak sa mu rozhodol z určitých dôvodov nevyhovieť. Treba si uvedomiť, že súd\nnie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli a nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany\nsíce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a dôležité pre spravodlivé rozhodnutie (§ 272 ods. 3\nTrestného poriadku, § 2 ods. 10 Trestného poriadku, § 2 ods. 11 Trestného poriadku) a napokon súd\n\nnemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale „neskoro\" (§ 240 ods. 3 druhá veta Trestného\nporiadku), alebo neprejavili reálnu snahu o ich vykonanie (§ 240 ods. 4 tretia veta Trestného poriadku).\nZároveň ale platí, že rozhodnutie súdu o odmietnutí návrhov na doplnenie dokazovania môže za istých\nokolností predstavovať porušenie práva na obhajobu - § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.\nStane sa tak vtedy, ak súd nevysvetlí - neodôvodní v uznesení o odmietnutí návrhov na doplnenie\ndokazovania podľa § 272 ods. 3 Trestného poriadku (ktoré uznesenie sa len vyhlási a zaznamená do\nzápisnice o hlavnom pojednávaní alebo verejnom zasadnutí a písomne nevyhotovuje), resp. minimálne v\nodsudzujúcom rozsudku v zmysle § 168 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku zrozumiteľným, úplným a\npresvedčivým spôsobom nadbytočnosť a nepotrebnosť doplnenia dokazovania a zároveň existujú ďalšie\nskutočnosti naznačujúce, že celé konanie bolo vedené neobjektívne a zjavne nerešpektovalo pravidlá\nspravodlivého procesu.\nPre konanie pred odvolacím súdom platí (a tu je daná odpoveď dovolateľovi, prečo krajský súd\nnerozhodol o návrhoch na doplnenie dokazovania), že tento nemusí o návrhu na doplnenie dokazovania\nformálne rozhodnúť uznesením podľa § 272 ods. 3 Trestného poriadku, pretože „ustanovenia o\ndokazovaní na hlavnom pojednávaní sa podľa § 295 ods. 2 Trestného poriadku na verejné zasadnutie\npoužijú len vtedy, ak sa na verejnom zasadnutí vykonávajú dôkazy (o čom rozhodne súd, v odvolacom\nkonaní odvolací súd) - nepoužijú sa pritom priamo, ale „primerane\". „Z hľadiska zachovania práv\nobhajoby (čomu zodpovedá dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku) je\npodstatné, či sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia s návrhom, resp. dôkaznou situáciou vo\nvzťahu k návrhom dotknutej okolnosti vysporiadal, k takému vysporiadaniu môže dôjsť aj konkrétnym\nodkazom na odôvodnenie napadnutého rozsudku, s jeho prípadným doplnením (R 43/2018).\nNevykonanie (arbitrárne), pre spravodlivé rozhodnutie známeho a dôležitého, významného či\nrozhodného dôkazu súdom, môže však byť dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 3 Trestného\nporiadku, pretože posúdenie rozsahu (ne)vykonaných dôkazov je otázkou skutkovou a nie právnou. Za\nskutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti\nrozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie.\nS ohľadom na to nemôže argumentácia dovolateľa, ktorým nie je minister spravodlivosti, o nevykonaní\nnavrhnutého dôkazu súdom (o odmietnutí vykonania, ktorého bolo rozhodnuté podľa § 272 ods. 3\nTrestného poriadku a rozhodnutie o tom bolo riadne odôvodnené minimálne v rozsudku súdu prvého\nstupňa alebo v rozhodnutí odvolacieho súdu v zmysle § 168 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku)\nzodpovedať dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.\nVyššie uvedený záver zodpovedá doterajšej aplikačnej praxi i judikatúre najvyššieho súdu ako súdu\ndovolacieho o nemožnosti preskúmavania správnosti a úplnosti skutkových zistení súdmi v pôvodnom\nkonaní, s výnimkou prieskumu ich rozhodnutí uvedeným spôsobom, a síce dovolania podaného\nministrom spravodlivosti na podklade podnetu oprávnenej osoby podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku.\nPokiaľ neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní dovolací súd\nnemôže preskúmavať v rámci dovolateľom (obvineným alebo generálnym prokurátorom) uplatneného\ndovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, nemožno takéto „skutkové\"\npreskúmanie rozhodnutí súdov v pôvodnom konaní dosiahnuť (a vo svojej podstate obchádzať)\nprostredníctvom uplatnenia dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku\n[a už vôbec nie písm. i)], uplatnením dovolacej námietky spočívajúcej v tom, že v pôvodnom konaní\nnebol vykonaný konkrétny dôkaz, ktorý však podľa subjektívneho hodnotenia dovolateľa vzhľadom na\njeho význam (dôležitosť) vykonaný byť mal. Posúdenie dôležitosti (významu) konkrétneho dôkazu totiž\nnie je možné bez komplexného vyhodnotenia dôkazného stavu na podklade rozsahu a kvality procesu\ndokazovania vykonaného súdmi v pôvodnom konaní, ktorého výsledkom je nimi zistený skutkový stav,\nv konečnom dôsledku odzrkadlený v tzv. skutkovej vete výroku o vine obvineného.\nZáver o dôležitosti (významu) takého dôkazu preto logicky nie je možný bez primárneho posúdenia\notázky náležite zisteného skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ktorý je zase\nvýsledkom procesu hodnotenia dôkazov podľa kritérií upravených v § 2 ods. 12 Trestného poriadku,\nz ktorého obsahu je navyše nepochybné, že žiadny dôkaz v trestnom konaní nemožno posudzovať\nizolovane od iných, v danej veci zabezpečených, resp. vykonaných dôkazov.\n\nVyššie uvedený záver tak zohľadňuje systematickú prepojenosť jednotlivých dovolacích dôvodov\nupravených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku, ich vzájomné vzťahy a obsahovú nadväznosť, v\nposudzovanom prípade medzi dovolacími dôvodmi upravenými v tomto ustanovení pod písmenami c) a\ni) a na vetu za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku logicky nadväzujúci ako jediný\nmožný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku.\nNajvyšší súd sumarizuje.\nDôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,\nvo vzťahu k návrhu obvineného na doplnenie dokazovania, môže byť naplnený ak:\na) súd prvého stupňa o návrhu obvineného na doplnenie dokazovania nerozhodol podľa § 273 ods. 3\nTrestného poriadku - „ignoroval\" ho a s návrhom\nna doplnenie dokazovania sa nevysporiadal ani v odôvodnení svojho rozhodnutia - § 168 ods. 1\nTrestného poriadku,\nb) ak bol návrh na doplnenie dokazovania predložený až v odvolaní\na odvolací súd sa s týmto návrhom nevysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia vo veci samej „mlčal\"\na zároveň existujú ďalšie skutočnosti naznačujúce, že celé konanie bolo vedené neobjektívne a zjavne\nnerešpektovalo pravidlá spravodlivého procesu.\nZa takéhoto stavu totižto dochádza k porušeniu práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, čo\nvšak nie je tento prípad.\nPrávo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia spočíva v troch nasledujúcich a vzájomne sa\ndoplňujúcich rovinách:\na) je korelátom práva účastníka konania prednášať návrhy, argumenty a námietky, aby na tieto dostal\nod súdu náležitú odpoveď,\nb) predstavuje jednu zo záruk, že ,,výkon spravodlivosti\" (justice in procedural effect, resp. justice in\naction) nie je arbitrárny (svojvoľný), nepriehľadný a že rozhodovanie verejnej moci je kontrolované\nverejnosťou,\nc) vytvára predpoklad pre účinné uplatnenie opravných prostriedkov, ktoré má strana konania k\ndispozícii.\nNapriek nespornému významu vyššie rozvedeného práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia\nnejde o právo absolútne. Povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie nemožno interpretovať v\ntom zmysle, že by zahŕňalo podrobnú odpoveď na každý argument strany konania (Van de Hurk\nv. Holandsko, resp. Ruiz Torija v Španielsko). Podstatnou práva na riadne odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia je povinnosť súdu vyhodnotiť a v odôvodení rozhodnutia zareagovať na hlavné námietky\núčastníka konania (Donadze v. Gruzínsko) a riadne posúdiť tvrdenia, argumenty a dôkazy predložené\nstranou konania (opätovne viď napr. Van de Hurk v. Holandsko). Na podklade takéhoto postupu\nsúdu je následne možné kvalifikovaným spôsobom posúdiť, či bolo konanie ako celok spravodlivé.\nMlčanie odvolacieho súdu ohľadom zákonnosti odmietnutia vykonania dôkazov navrhnutých obvineným\nodporuje myšlienke spravodlivého procesu (Krasulya v. Rusko).\nJedným zo základných princípov trestného konania je nutnosť starostlivo a úplne popísať dôkazný\npostup, ktorý súčasne treba logicky a presvedčivo odôvodniť. Uvedenú požiadavku zakotvil zákonodarca\ndo sústavy nárokov na odôvodnenie rozsudku, a tak isto aj uznesenia, ktoré má povahu rozhodnutia\nvo veci samej. Preto nie je prípustné, aby odôvodnenie rozhodnutia, ktoré musí rešpektovať vyššie\nvymedzené kritériá, bolo založené na skutkových zisteniach, ktoré nie sú náležitým spôsobom\nodôvodnené, resp. primerane vysvetlené. Takéto rozhodnutia (ich odôvodnenie alebo absencia\ntakéhoto odôvodnenia tam, kedy rozhodné skutočnosti v zásade musia byť odôvodnené) nie sú\nadhézne k určite zistenému skutkovému stavu vyjadrenému v odôvodnení dotknutého rozhodnutia.\nZa takéhoto procesného stavu ide o rozhodnutia, ktoré nerešpektujú požiadavky Trestného poriadku\nako základného procesnoprávneho predpisu upravujúceho trestné konanie. V konečnom dôsledku sa\ntakéto rozhodnutie ,,posúva\" aj do protiústavnej polohy, a to najmä z hľadiska nároku trestne stíhaného\nobvineného na spravodlivé posúdenie jeho trestnej veci (ÚS 181/2000 - ČR). Napriek prezumpcii, že súd\nnie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy, platí, že musí o vznesených návrhoch na vykonanie\n\ndokazovania rozhodnúť a pokiaľ im nevyhovie, musí vo svojom rozhodnutí vysvetliť, z akých dôvodov\nnavrhnuté dôkazy nevykonal, resp. prečo ich neprevzal ako základ svojich skutkových zistení (ÚS\n413/2002 - ČR). Je vecou súdov nižšieho stupňa, ktoré dôkazy a v akej kvantite považujú za dostatočné\nna preukázanie skutkového stavu.\nZo strany odvolacieho súdu ide preto o otázku právnu, kedy by zistené pochybenie mohlo potenciálne\nzakladať dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (primerane pozri\n1TdoV/6/2017). Pre dovolací súd je z pohľadu skúmania dodržania práva na obhajobu podľa § 371\nods. 1 písm. c) Trestného poriadku podstatným zistenie, či sa súd prvého stupňa alebo odvolací súd\nnávrhom obvineného na vykonanie dokazovania zaoberali (t. j. či ho zaregistrovali) a súčasne uviedli\naspoň stručné dôvody, na podklade ktorých sa takémuto návrhu rozhodli nevyhovieť.\nPovinnosťou súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu je rešpektovať ústavne garantované právo\nobvineného na obhajobu, z ktorého vyplýva požiadavka, aby sa konajúce súdy vysporiadali s\nnámietkami odvolateľa, ktorými toto svoje právo realizuje (pre odvolací súd je táto povinnosť zvýraznená\nprostredníctvom článku 2 ods. 1 dodatkového protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nslobôd). Túto povinnosť konajúce súdy porušujú, ak ignorujú námietky odvolateľa voči dôkazom, na\nktoré je v odsudzujúcom rozhodnutí poukazované ako na kľúčové pre tvrdené skutkové závery.\nVýrok rozhodnutia sám o sebe totiž nestačí na to, aby naplnil požiadavku spravodlivého procesu,\npretože z pohľadu obvineného je potrebné, aby bolo zrejmé, akými úvahami sa súd riadil, ako sa\nvysporiadal s dôkazmi a ktorá argumentácia bola pre súd presvedčivejšia a tvorí základ jeho rozhodnutia.\nPreto musí byť daný výrok náležite odôvodnený. Sprostredkovaným výsledkom je následne možnosť\nobvineného ,,skontrolovať\", ako sa súd vysporiadal s jeho argumentáciou a dôkazmi, čím získa obraz o\nvýkone spravodlivosti v ,,jej mene\" (Tatishvili v. Rusko). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia (konkrétne aj\nvyhláseniu rozhodnutia predchádzajúci procesný postup - tzn. negatívne ,,stanovisko\" súdu k návrhom\nna vykonanie dokazovania v zmysle § 272 ods. 3 Trestného poriadku v spojení s § 295 ods. 2 veta\nprvá Trestného poriadku) sa musí vysporiadať s relevantnými právnymi a skutkovými otázkami ako aj\nargumentami obvineného, ktoré sú podstatného právneho významu.\nAk ide o náležitý argument významný pre rozhodnutie, odpoveď naň musí byť nielen konkrétna, no\nnavyše aj v zásade špecifická. Nakoľko platí predpoklad, že v zásade každý návrh obvineného je\npotrebné vnímať čo do významového hľadiska (pre obvineného) zvlášť citlivo, treba dodať, že v konaní\nvedenom pred profesionálnymi sudcami, obvineného chápanie jeho odsúdenia vychádza predovšetkým\nz dôvodov uvedených v súdnych rozhodnutiach. V takých prípadoch musia vnútroštátne súdy uviesť\ndostatočne jasne dôvody, na ktorých sa zakladajú ich rozhodnutia. Odôvodnené rozhodnutia tiež slúžia\nv dokazovaní stranám, ktoré boli vypočuté, a tým prispievajú k väčšej ochote prijať rozhodnutia o ,,ich\"\nstrane. Okrem toho je povinnosťou súdu založiť svoje úvahy na objektívnych argumentoch a tiež chrániť\nprávo na obhajobu. Rozsah povinnosti odôvodnenia závisí od povahy rozhodnutia a musí byť stanovený\ns ohľadom na okolnosti prípadu.\nNa splnenie požiadavky na spravodlivý proces, obvinený a samozrejme aj verejnosť musia byť schopní\npochopiť verdikt súdu, ktorý bol daný - to je zásadnou poistkou proti svojvôli (Taxquet v. Belgicko). V\nnadväznosti na to je úlohou súdu, aby sa jasným, právne korektným no najmä zrozumiteľným spôsobom\nvyrovnal so všetkými právnymi a skutkovými okolnosťami, ktoré tvoria podklad jeho rozhodnutia z\nhľadiska právneho významu (IV. ÚS 14/07).\nTrestný poriadok ustanovuje, že súd je povinný v odôvodnení rozsudku (toto platí aj pre rozhodnutie\nodvolacieho súdu, ktoré má povahu rozhodnutia vo veci samej) uviesť aj to, o ktoré dôkazy opiera svoje\nskutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom\nodporujú, ako sa súd vyrovnal s obhajobou a prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov\n(§ 168 ods. 1 veta druhá Trestného poriadku).\nV prípade, ak súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhnutý dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou\nv odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal navrhnuté dôkazy (I. ÚS 350/08). Z čl. 6 ods. 3 písm.\nd) Dohovoru nevyplýva povinnosť súdneho orgánu vykonať všetky dôkazy navrhnuté v trestnom konaní\n(vrátane výsluchu svedkov), avšak odmietnutie žiadosti obvineného o vykonanie ním navrhovaných\ndôkazov v trestnom konaní musí byť súdom náležite odôvodnené (II. ÚS 258/2012).\n\nUvedený stav potom v konaní generuje existenciu tzv. opomenutého dôkazu, resp. opomenutých\ndôkazov.\nPodľa doktríny opomenutých dôkazov je opomenutým predovšetkým taký dôkaz, ktorého vykonanie\nmá pre posúdenie otázky viny zásadný význam, avšak vo veci rozhodujúci súd jeho vykonanie\nbez adekvátneho odôvodnenia odmietne, prípadne jeho vykonanie úplne opomenie bez akéhokoľvek\nodôvodnenia, čím v konečnom dôsledku dochádza k tomu, že vo vlastných rozhodovacích dôvodoch\no ňom vo vzťahu k jeho odmietnutiu absentuje akákoľvek zmienka, alebo zmienka je len okrajová a\nvšeobecná, nezodpovedajúca povahe a závažnosti veci.\nNa zistenie toho, či sa o opomenutý dôkaz jedná alebo nie, sa v praxi používa tzv. Perna test (Perna\nproti Taliansku, č. 48898/99, rozsudok veľkého senátu zo 6. mája 2003, doplnený koncepciou v zmysle\nRozsudku Veľkého senátu ESĽP vo veci Murtazaliyeva proti Rusku z 18. decembra 2018, č. 36658/05).\nPerna test pozostáva z posúdenia troch základných kritérií, a síce :\n(a) či bola žiadosť o doplnenie dokazovania dostatočne odôvodnená a či sa týkala podstaty obvinenia,\n(b) či bol posúdený význam určitého dôkazu a či v tejto súvislosti boli súdom poskytnuté dostatočné\ndôvody, prečo dôkaz nebol vykonaný v priebehu súdneho konania a napokon\n(c) či toto rozhodnutie nenarušilo celkovú spravodlivosť konania.\nNávrh na doplnenie dokazovania musí byť adekvátne a dostatočne odôvodnený, čo je potrebné\nposudzovať a hodnotiť s ohľadom na konkrétne okolnosti individuálneho prípadu a nie iba v abstraktných\nsúvislostiach (prvé kritérium). Individuálne posúdenie veci musí v sebe implikovať aj druhé kritérium,\nktorým je posúdenie relevantnosti navrhovaného dôkazu a poskytnutie dostatočného odôvodnenia\nsúdom. Úvaha súdu, ktorý nevyhovel návrhu na vykonanie určitého dôkazu, musí zodpovedať (čo sa týka\nrozsahu a podrobnosti poskytnutých dôvodov) argumentom, ktoré uviedla obhajoba. V tejto súvislosti\nmožno hovoriť o priamej úmere, t. j. čím silnejšie argumenty uvádza obhajoba, tým presvedčivejšie by\nmali byť dôvody súdu na odmietnutie jej návrhu na výsluch svedka/svedkov. Je však súčasne vhodné\npripomenúť, že nemožno od súdov vyžadovať, aby dávali podrobnú odpoveď na každý prednesený\nnávrh obhajoby, dôvody by však mali byť kvalitou adekvátne. V zmysle tretieho kritéria tzv. Perna testu\nje nutné skúmať, či v prípade, ak súd odmietne návrh na výsluch svedka, bola dodržaná spravodlivosť\nsúdneho konania ako celku. V tejto súvislosti je vhodné prízvukovať, že sa tak má diať vo vzťahu k\npriebehu celého konania a nie na základe izolovaného posúdenia jednej konkrétnej skutočnosti alebo\nudalosti. Práve posúdenie veci v zmysle posledného tretieho kritéria má za následok, že test bude\ndostatočne flexibilný a nie príliš formalistický (k tomu pozri nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky,\nsp. zn. I. ÚS 177/2021 a I. ÚS 292/2020).\nV predmetnej trestnej veci, takýto stav nenastal, pretože odvolací súd sa v súlade s § 168 ods. 1\nTrestného poriadku, vo svojom rozsudku náležite a dostatočne vysporiadal s návrhmi obvineného na\ndoplnenie dokazovania. Preto zo strany dovolacieho súdu nemožno zaujať stanovisko, že došlo k\nporušeniu práva na obhajobu obvineného F. U. zásadným spôsobom (dovolací dôvod podľa § 371 ods.\n1 písm. c) Trestného poriadku).\nV tejto súvislosti možno poukázať na str. 11 odsek druhý rozsudku krajského súdu, ktorý jasným a\nzrozumiteľným spôsobom uviedol svoje myšlienkové pochody, ktorými sa spravoval pri prijatí záveru\nohľadom nevykonania dôkazných návrhov obvineného U.. Krajský súd, uviedol: ,,Pokaľ ide o návrh\nobžalovaného na doplnenie dokazovania o vyšetrovacie spisy v inej trestnej veci, v ktorej je stíhaný pre\nmajetkovú trestnú činnosť, v tejto súvislosti odvolací súd nemal dôvod vyhovieť návrhu obžalovaného\nna doplnenie dokazovania, nakoľko skutkový stav veci tak, ako bol ustálený okresný súdom, bol\ndostatočne objasnený všetkými doteraz získanými dôkazmi. Na tomto názore nič nemení ani skutočnosť,\nže obžalovaný usvedčuje zo spáchania organizovaného zločinu iných páchateľov v inom trestnom\nkonaní, pretože údajnú totožnosť organizátorov podvodnej kamiónovej prepravy mal možnosť odhaliť už\nv pôvodnom konaní (kde však po celý čas popieral, že by mal vedomosť o organizátoroch skutku), a tiež\npreto, že v trestnej veci, v ktorej vypovedá ako spolupracujúci obvinený ide o odlišné skutky\". Odvolací\nsúd okrem toho na podporu vysloveného záveru na ďalších stranách až po str. 15, poskytol obvinenému\nodpovede na všetky rozhodné otázky, ktoré predostrel v odvolaní. Nemožno prehliadnuť, že s návrhmi\nobvineného na doplnenie dokazovania sa vysporiadal aj okresný súd - viď str. 19 jeho rozsudku.\n\nOkresný súd i krajský súd sa zákonne komfortným spôsobom vysporiadali s návrhmi obvineného na\ndoplnenie dokazovania a svoje úvahy v tomto smere náležitým spôsobom odôvodnili. S ohľadom na\nto dospel najvyšší súd k záveru, že k porušeniu práva obvineného na obhajobu nedošlo, a preto\nargumentáciu obvineného vo vzťahu k dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku\nodmietol ako nedôvodnú.\nObvinený síce v dovolaní označil aj dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ale\nišlo zjavne len o jeho formálne označenie, pretože k otázke čím mal byť podľa neho naplnený, neposkytol\nžiadny argument, ktorý by čo i len naznačoval jeho naplnenie. Najvyšší súd tak nemá možnosť reagovať\nna prípadné vecné a relevantné námietky, pretože nevie v čom dovolateľ vidí jeho naplnenie.\nNajvyšší súd na podklade dovolania podaného obvineným F. U.M.Ö. nezistil naplnenie žiadneho z\nním označených dôvodov dovolania (ako ani iného dovolacieho dôvodu), a preto rozhodol tak, ako je\nuvedené vo výroku tohto uznesenia.\nToto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}