{"guid": "aa752a54-765a-4e40-acd6-bc830729a08a:4514f002-0b24-40f6-ae1d-ae33b626c07c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:1410201555.1", "spisova_znacka": "7Cdo/52/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/52/2023 z 13. 12. 2023", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 13. decembra 2023, sp. zn. 7Cdo/52/2023, ECLI:SK:NSSR:2023:1410201555.1", "identifikacne_cislo": "1410201555", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Martina Valentová", "sudca_id": 158, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-martina-valentova-158", "datum_vydania": "2023-12-13", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. c) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-456", "nazov": "§ 456 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-456", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-456"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-129", "nazov": "§ 129 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-129", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-129"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-456", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-129"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/4514f002-0b24-40f6-ae1d-ae33b626c07c", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:1410201555.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:1410201555.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:1410201555.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Cdo/52/2023\n1410201555\n13. 12. 2023\nJUDr. Martina Valentová\nECLI:SK:NSSR:2023:1410201555.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Valentovej\na členov senátu JUDr. Petra Brňáka a JUDr. Ivana Rumanu v spore žalobkyne G. H., U., M. č. XX,\nzastúpenej splnomocnenkyňou GEDRA LEGAL s.r.o., Bratislava, Rezedová č. 25, IČO: 52 374 351,\nproti žalovaným 1/ Ing. Z. R., U., N. č. X, 2/ Ing. D. R., U., R. č. XX, zastúpenej žalovaným 1/, 3/ Ing. H.\nU., U., Y. č. XX, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Rohaľom Iľkivom, Bratislava, Timravina č. 9, 4/\nJ. E., U., D. rad č. XX, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Rohaľom Iľkivom, Bratislava, Timravina\nč. 9, 5/ Ing. H. X., U., X. č. X, zastúpeného advokátom Mgr. Mariánom Hrbáňom, Bratislava, Jelačičova\nč. 1, 6/ J. X., U., J. č. XX, zastúpenej advokátom Mgr. Mariánom Hrbáňom, Bratislava, Jelačičova č. 1, 7/\nX. F., U., U. č. C. (právnej nástupkyni po pôvodnom žalovanom T. T., zomr. dňa X. G. XXXX), zastúpenej\nadvokátkou JUDr. Tijanou Ćećezovou, Bratislava, Račianska č. 13152/69B, 8/ U. T., U., X. č. XX (právnej\nnástupkyni po pôvodnom žalovanom T. T., zomr. dňa X. G. XXXX), zastúpenej advokátkou JUDr. Tijanou\nĆećezovou, Bratislava, Račianska č. 13152/69B, 9/ R. R., U., U. č. X, zastúpeného splnomocnenkyňou\nC&T Advokáti s.r.o., Bratislava, Fedinova č. 3b, IČO: 51 284 961, 10/ R. W., U., J. Y. č. XX (právneho\nnástupcu po pôvodnej žalovanej G. T., zomr. dňa XX. H. XXXX), zastúpeného advokátom Mgr. Mariánom\nHrbáňom, Bratislava, Jelačičova č. 1, 11/ J. W., U., I. č. XX (právnej nástupkyni po pôvodnom žalovanom\nJ. W., zomr. XX. J. XXXX), zastúpenej advokátom Mgr. Mariánom Hrbáňom, Bratislava, Jelačičova č.\n1, 12/ H. W., U., I. č. XX, zastúpeného advokátom Mgr. Mariánom Hrbáňom, Bratislava, Jelačičova\nč. 1, 13/ PaedDr. J. W., U., F. č. XX, zastúpeného advokátom Mgr. Mariánom Hrbáňom, Bratislava,\nJelačičova č. 1, 14/ Ing. T. S., Y., X. č. XX, 15/ Ing. J. X., U., D. rad č. XX, zastúpeného advokátom Mgr.\nMariánom Hrbáňom, Bratislava, Jelačičova č. 1, 16/ J. X., U., D. rad č. XX, zastúpenej advokátom Mgr.\nMariánom Hrbáňom, Bratislava, Jelačičova č. 1, 17/ Ing. N. F., U., F. č. XX, zastúpeného advokátkou\nJUDr. Annou Orthovou, Bratislava, Rebarborovou č. 1/B, 18/ M. Y., U., R. č. XX, zastúpenej advokátom\nMgr. Mariánom Hrbáňom, Bratislava, Jelačičova č. 1, 19/ R. T., U., W. č. XX, zastúpeného advokátom\nMgr. Mariánom Hrbáňom, Bratislava, Jelačičova č. 1, 20/ F. T., U., W. č. XX, zastúpenej advokátom Mgr.\nMariánom Hrbáňom, Bratislava, Jelačičova č. 1, o určenie vlastníckeho práva, vedenom na Mestskom\nsúde Bratislava IV pod sp. zn. 11C/51/2010, o dovolaní žalovaných 9/, 10/, 11/, 12/, 13/, 15/, a 16/ proti\nrozsudku Krajského súdu v Bratislave z 26. januára 2022 č. k. 15Co/119/2018-1181, takto\nrozhodol:\nDovolanie žalovaného 9/ z a m i e t a .\nDovolanie žalovaných 10/, 11/, 12/, 13/, 15/, a 16/ o d m i e t a .\nŽalobkyňa má voči žalovaným 9/, 10/, 11/, 12/, 13/, 15/, a 16/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava IV - v súčasnosti Mestský súd Bratislava IV (ďalej len „súd prvej inštancie“)\nrozsudkom z 10. februára 2017 č. k. 11C/51/2010-589 určil výrokom I., že žalobkyňa je výlučnou\n\nvlastníčkou v podiele 1/1 tých častí parcely registra „E“ č. XXXX-lesné pozemky vedených pre okres\nBratislava IV, Obec U.-J., katastrálne územie D., v LV č. XXXX, evidované na mape určeného operátu,\nktorým podľa geometrického plánu č. XX/XXXX J. F., R., H., XXX XX Bratislava, vyhotoveného a\nautorizačne overeného dňa 4.9.2009, úradne overeného dňa 26.10.2009 pod. č. XXXX/XX, ktorý\nje súčasťou rozsudku, zodpovedajú parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape, všetky\nnachádzajúce sa v katastrálnom území D.: O. parcela č. XXXX/X.-záhrada vo výmere 300 m2, O. parcela\nč. XXXX/X-záhrada vo výmere 30 m2, O. parcela č. XXXX/X-záhrada vo výmere 53 m2, O. parcela č.\nXXXX/X-záhrada vo výmere 88 m2, O. parcela č. XXXX/X-záhrada vo výmere 93 m2, O. parcela č.\nXXXX/X- zastavaná plocha vo výmere 75 m2, O. parcela č. XXXX/X-záhrada vo výmere 173 m2, O.\nparcela č. XXXX/XX-zastavaná plocha vo výmere 109 m2, O. parcela č. XXXX/XX- záhrada vo výmere\n13 m2, O. parcela č. XXXX/XX-zastavaná plocha vo výmere 187 m2, O. parcela č. XXXX/XX-záhrada\nvo výmere 105 m2, O. parcela č. XXXX/XX-zastavaná plocha vo výmere 102 m2, O. parcela č. XXXX/\nXX-záhrada vo výmere 31 m2, O. parcela č. XXXX/XX-záhrada vo výmere 455 m2, O. parcela č. XXXX/\nXX-záhrada vo výmere 3 m2, O. parcela č. XXXX/XX-záhrada vo výmere 136 m2, O. parcela č. XXXX/\nXX-zastavaná plocha vo výmere 27 m2, O. parcela č. XXXX/XX-záhrada vo výmere 32 m2, O. parcela\nč. XXXX/XX-záhrada vo výmere 7 m2 O. parcela č. XXXX/XX-záhrada vo výmere 4 m2, O. parcela č.\nXXXX/XX-zastavaná plocha vo výmere 3 m2, O. parcela č. XXXX/XX- záhrada vo výmere 6 m2, O.\nparcela č. XXXX/XX-záhrada vo výmere 3 m2 (ďalej len „nehnuteľnosti“). Vo výroku II. žalobkyni proti\nžalovaným priznal nárok náhradu trov konania v rozsahu 100 %\n1.1. Súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení skonštatoval, že sa v prejednávanej veci žalobkyňa\ndomáhala určenia vlastníckeho práva na tom skutkovom základe, že postupom okresného úradu v\nkonaní o vyporiadaní vlastníctva k pozemkom v záhradkovej osade došlo k odňatiu vlastníckeho práva\nk časti nehnuteľnosti v jej vlastníctve - časti parcely č. XXXX v rozsahu určenom geometrickým plánom\nč. XX/XXXX J. F., R., U.. Žalobkyňa, ktorá nadobudla svoje vlastnícke právo dedením, a v exekučnom\nkonaní ako vydražiteľka, spochybnila dobromyseľnosť záhradkárov pri nadobúdaní vlastníctva, ktorý\nnadobudli vlastnícke právo na základe právoplatného rozhodnutia štátneho orgánu. Súd prvej inštancie\nďalej uviedol, že námietka žalovaných, že žalobkyňa nevyužila svoje práva ako účastníčka konania pred\nsprávnym orgánom je účinná len voči tomu žalobcovi, ktorý by bol účastníkom daného konania, v ktorom\nbolo konštitutívne rozhodnutie vydané. Ako vyplynulo z listinných dôkazov v spise okresného úradu a\nvýpovede žalobkyne, táto sa uvedeného konania nezúčastnila, rozhodnutia jej neboli doručované, a o\npriebehu konania nemala vedomosť. Rovnako súd prvej inštancie uviedol, že z geometrického plánu J.\nF. ako aj z jeho výsluchu vyplynulo, že zistil skutočnosti, ktoré sú uvedené v geometrickom pláne, a to\npresah častí nehnuteľností žalovaných do nehnuteľnosti žalobkyne. Závery geometrického plánu neboli\nžalovanými namietané a ani vyvrátené.\n1.2. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že na strane žalovaných nedošlo ani k vydržaniu\nvlastníckeho práva, nakoľko od nadobudnutia vlastníckeho práva v roku 2001 neuplynula zákonná 10\nročná lehota, keď žalobkyňa podala žalobu na súd v roku 2010 a správny orgán rozhodol v roku 2001.\nRovnako súd prvej inštancie skonštatoval, že strany, ktoré sa v konaní bránili námietkou vydržania\nnároku, započítania doby užívania pozemku, podľa nájomných zmlúv, okrem svojho tvrdenia o vydržaní\nnepredložili súdu žiadne konkrétne dôkazy ku skutočnostiam preukazujúcim tieto tvrdenia.\n1.3. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že o dobromyseľnosti nadobudnutia pozemkov pôvodnými\nzáhradkármi sú pochybnosti, ktoré vyplývajú zo spisového materiálu vyšetrovacieho spisu Okresného\nriaditeľstva Policajného zboru Bratislava IV. č. ORP-XXX/OEK-BX-XXXX. K námietke žalovaných N. R. R. R., N. F., T. T. - U. T. a X. F., Ing. Z. S., ktorí sa v konaní bránili, že sú právnymi nástupcami pôvodných\nnadobúdateľov, uvádzajúc, že vlastníctvo nadobudli dobromyseľne súd prvej inštancie konštatoval, že\nvzhľadom na vzájomnú kolíziu ochrany dobrej viery nadobúdateľov vo vzťahu k ochrane vlastníckeho\npráva predchádzajúcej vlastníčky - žalobkyne, na základe vykonaného dokazovania uvedení žalovaní\nnetvrdili a ani nepreukazovali také individuálne okolnosti konkrétneho prípadu, na základe ktorých by na\nne súd mohol vo vzťahu k nároku žalobkyne v ich prospech prihliadnuť.\n1.4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s\n262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„CSP“) tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške.\n2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovaných 3/ - 8/ a žalovaných 15/ 20/ rozsudkom z 26. januára 2022 č. k. 15Co/119/2018-1181 späťvzatie žaloby vo vzťahu k žalovanému\n9/ týkajúce sa parcely registra „C“ č. XXXX/X-záhrady vo výmere 93 m2 vedenej pre okres Bratislava\nIV, Obec U.-J.., katastrálne územie D., v LV č. XXXX (predtým v LV č. XXXX) nepripustil (výrok I.), výrok\nI. rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému 9/ týkajúce sa parcely registra „C“ č. XXXX/X-\n\nzáhrady vo výmere 93 m2 vedenej pre okres Bratislava IV, Obec U.-J., katastrálne územie D., v LV č.\nXXXX (predtým v LV č. XXXX) zrušil a vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti\nvýrok I. potvrdil a súčasne výrok II. vo vzťahu k odvolateľom zmenil tak, že žalobkyni priznal nárok na\nnáhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že sa žalovaní 3/ - 8/, 15/ - 20/ na tomto nároku podieľajú\nkaždý v podiele 1/20 (výrok II.). O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu\ntrov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že sa žalovaní 3/ - 8/, 15/ - 20/ na tomto nároku\npodieľajú každý v podiele 1/17 (výrok III.).\n2.1. Odvolací súd vo svojom odôvodnení k námietke žalovaných, že žalobkyňa nevyužila svoje práva\nvyplývajúce zo zákona č. 64/1997 Z. z. o užívaní pozemkov v zriadených záhradkových osadách a\nvyporiadaní vlastníctva k nim, a tak sa už nemôže domáhať ochrany v predmetnej právnej veci uviedol,\nže námietka žalovaných by bola dôvodná v prípade, ak by okresný úrad so žalobkyňou konal, pričom\nžalovaní ani len netvrdili, nieto preukázali, žeby žalobkyňa pred okresným úradom vystupovala ako\núčastníčka konania, a že žalobkyňa bola pasívna. Rovnako, že žalobkyňa bola účastníčkou konania\npred okresným úradom nevyplýva ani zo žiadnych rozhodnutí. Ak okresný úrad so žalobkyňou ako\núčastníčkou konania nekonal a napriek tomu rozhodol, svojím konaním a rozhodnutím založil duplicitné\nvlastníctvo, ktoré možno napraviť len v sporovom občianskom súdnom konaní. Za tohto stavu je podľa\nodvolacieho súdu bez právneho dôvodu to, že rozhodnutia okresného úradu sú naďalej právoplatné,\nvykonateľné, a že doteraz neboli zrušené, a tiež to, či rozhodnutia mali charakter konštitutívny alebo\ndeklaratórny. Je tiež bez právneho významu, že okresný úrad podľa odvolateľov doručoval rozhodnutia\nneznámym účastníkom verejnou vyhláškou. Z obsahu spisu, ale ani z tvrdení žalovaných a nimi\npredložených dôkazov tak nevyplýva, žeby dal Okresný úrad Bratislava IV žalobkyni reálnu možnosť v\nkonaní pred ním realizovať svoje procesné práva a povinnosti.\n2.2. Odvolací súd vo vzťahu k námietke žalovaných 3/ a 4/ ohľadom preukázania naliehavého právneho\nzáujmu žalobkyni na podanie určovacej žaloby uviedol, že v danom prípade žalobkyňa, ako aj žalovaní\n1/ - 20/ majú podľa evidencie nehnuteľností vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Cieľom\ntohto konania je odstrániť tieto pochybnosti a určiť, resp. založiť právnu istotu, kto je vlastníkom\ndaných nehnuteľností. Duplicitu vlastníctva, a teda aj naliehavý právny záujem, žalobkyňa preukázala\ngeometrickým plánom č. XX/XXXX J. F., R. U.. V zhode so súdom prvej inštancie mal odvolací súd za\nto, že žalobkyňa má na požadovanom určení naliehavý právny záujem a súdne rozhodnutie zabezpečí\nvnesenie právnej istoty do právneho postavenia žalobkyne ako aj žalovaných ohľadne tvrdených\nvlastníckych práv a odstráni evidovanú duplicitu vlastníctva. Zároveň sa rozhodnutím súdu dosiahne\nzmena zápisu v katastri nehnuteľností, čím dôjde k odstráneniu duplicity vlastníctva a k odstráneniu\npochybností o tom, kto je vlastníkom predmetných nehnuteľností.\n2.3. Vo vzťahu k späťvzatiu žaloby voči žalovanému 9/ odvolací súd uviedol, že so zreteľom na\nprezentované vážne dôvody spočívajúce v zmene vlastníckeho práva k danej nehnuteľnosti, pre ktoré\nžalovaní 5/ - 13/ a žalovaní 15/, 16/, 18/ - 20/ v odvolacom konaní nesúhlasia s čiastočným späťvzatím\nžaloby voči žalovanému 9/, a v tejto súvislosti vo vzťahu k nehnuteľnosti vedenej pre okres Bratislava\nIV, Obec U.-J., katastrálne územie D., v LV č. XXXX (predtým v LV č. XXXX) ako parcela registra „C“ č.\nXXXX/X-záhrady vo výmere 93 m2, nemohol pripustiť v tejto časti späťvzatie žaloby, a zároveň uviedol,\nže bolo nevyhnutné v tomto rozsahu z dôvodu nesprávneho procesného postupu zrušiť rozsudok súdu\nprvej inštancie. Aj keď žalovaný 9/ na základe kúpnej zmluvy zo dňa 16.6.2016 previedol vlastnícke\nprávo k predmetnej nehnuteľnosti na nadobúdateľa R. K., žalovaný 9/ R. R. zostáva stranou sporu.\nOdvolací súd na základe uvedeného poukázal na to, že žalovaný 9/ skutočnosť, že nie je už vlastníkom\nparcely registra „C“ č. XXXX/X-záhrady vo výmere 93 m2 oznámil súdu až po uplynutí lehoty na\nodvolanie. V tejto súvislosti odvolací súd uviedol, že žalovaný 9/ konal v rozpore s dobrými mravmi,\nkeď o predmetnom súdnom konaní vedel a napriek tomu, že nebolo skončené, a nebol právoplatne a\nvykonateľne vyriešený právny vzťah k nehnuteľnostiam previedol časť svojho vlastníctva do vlastníctva\nR. K. bez toho, aby o tejto rozhodujúcej právnej skutočnosti súd informoval. Táto povinnosť mu pritom\nvyplývala už z ustanovenia § 101 ods. l zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (konanie do\n30.6.2016 súdu prvej inštancie posudzoval odvolací súd aj podľa Občianskeho súdneho poriadku), ale aj\nz ustanovenia § 150 ods. l CSP, keďže súd ďalej konal a rozhodol napadnutým rozsudkom za účinnosti\nCivilného sporového poriadku.\n2.4. Na ďalšie námietky žalovaných ohľadom titulu nadobudnutia vlastníctva žalovaných odvolací súd\nv prvom rade uviedol, že súd v sporovom občianskom súdnom konaní nemôže preskúmavať vecnú a\nprávnu správnosť rozhodnutí vydaných v správnom konaní. Súd prvej inštancie sa tak podľa odvolacieho\nsúdu mal zamerať na zistenia o tvrdených skutočnostiach zo strany žalobkyne o nadobudnutí vlastníctva\nk sporným pozemkom zo strany jej právnych predchodcov a ku každému svojmu záveru poskytnúť\ntaké právne odôvodnenie a vysvetlenie, ktoré nebude vzbudzovať žiadne pochybnosti o jeho správnosti\n\na spravodlivosti, čo sa aj podľa odvolacieho súdu stalo. Nadobudnutie vlastníckeho práva k daným\nnehnuteľnostiam v prospech žalobkyne má tak prednosť pred žalovanými, keď rozhodujúcim hľadiskom\nje časové hľadisko nadobudnutia vlastníctva a spôsob a okolnosti jeho nadobudnutia. Rovnako zo spisu\nnevyplýva, a žalovaní ani len netvrdili, nieto preukázali, žeby žalobkyňa alebo jej právni predchodcovia\nvlastníctvo zákonným spôsobom „stratili“ zo svojej moci. Žalovaní, resp. ich právni predchodcovia, mohli\nzákonným spôsobom nadobudnúť do vlastníctva len časť zemského povrchu v záhradkovej osade W.\nosada, ktorú na základe nájomnej zmluvy užívali a nie aj časť parcely č. XXXX, o ktorú, bez právneho\ndôvodu, rozšírili užívací priestor. Dobromyseľnosť užívania časti parcely č. XXXX nemohlo podľa\nodvolacieho súdu založiť ani rozhodnutie Okresného úradu Bratislava IV v roku 2001. So zdôraznením\nvšeobecne platnej zásady súkromného práva „nikto nemôže na iného previesť viac práv, než má sám“\ntak žalovaní nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k označeným nehnuteľnostiam, pretože ich právni\npredchodcovia, neboli v rozsahu určeného duplicitného vlastníctva ich oprávnenými užívateľmi. Je podľa\nodvolacieho súdu v rozpore s právom, aby žalobkyňa v dôsledku zlej evidencie nehnuteľností prišla o\nsvoje vlastnícke právo. Bolo rovnako podľa odvolacieho súdu preukázané, že už v minulosti dochádzalo\nk bezdôvodnému zabratiu časti pozemkov, čo nesvedčí o dobromyseľnosti nadobudnutia pozemkov\npôvodnými záhradkármi.\n2.5. V nadväznosti na odvolaciu argumentáciu žalovaných založenú na rozhodnutí ústavného súdu sp.\nzn. I. ÚS 549/2015, odvolací súd poukázal, že v danom prípade právny názor prezentovaný v rozhodnutí\nÚstavného súdu Slovenskej republiky je ojedinelý, a predstavuje odklon od doposiaľ jednotnej judikatúry\ntak Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky. Nemožno\ntiež podľa odvolacieho súdu dospieť k záveru, že rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky\ndošlo k prelomeniu zásady „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“ v rozhodovacej\nčinnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky, keď z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky\nvyplýva, že sa právna zásada „nemo plus iuris“ dá vyjadriť aj slovami „z nepráva nemôže vzniknúť\nprávo“, a teda žalovaní, či už ako pôvodní nadobúdatelia, ale aj ako ich právni nástupcovia nemohli\nplatne nadobudnúť vlastnícke právo z dôvodu, že toto právo k predmetným nehnuteľnostiam nikdy platne\nnenadobudli, teda ak ho nemali, nemohli ho ani ďalej platne prevádzať, pričom dobrá viera žalovaných je\nrozhodná iba potiaľ, že jej možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného držiteľa. Z uvedeného\npodľa názoru odvolacieho súdu jasne vyplýva, že pre nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka v zásade\nnepostačuje samotná dobromyseľnosť nadobúdateľa, že získal vlastníctvo k veci, ale musí ísť o taký\nprípad dobromyseľnosti, s ktorým je takáto možnosť explicitne normatívne spojená. Žalovaní, a ich právni\npredchodcovia, tak preukázateľne neboli oprávnenými držiteľmi parciel vymedzených geometrickým\nplánom č. XX/XXXX a uvedených vo výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.\n2.6. Súd prvej inštancie tak podľa odvolacieho súdu dospel na základe vykonaných dôkazov ku\nsprávnym skutkovým zisteniam a následne vec právne správne posúdil. Odvolatelia vo svojich\nodvolaniach neuvádzali, v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci, či súd prvej inštancie použil\nnesprávny právny predpis a ktorý a ktorý správny použiť mal, resp. síce použil správny právny predpis,\nale ho nesprávne aplikoval (vykladal) a v tejto súvislosti opätovne neuvádzali, ako mal správny právny\npredpis v konkrétnej právnej veci použiť. Rozsudok súdu prvej inštancie rovnako podľa odvolacieho súdu\nobsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 220 CSP. Záverom odvolací súd uviedol, že\nrozhodol bez nariadenia pojednávania, keďže nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadné ďalšie tvrdenia\nprednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné\nrozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie.\n2.7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 v spojení s § 255\nods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu\n100% s tým, že žalovaní v 3. až 13., 15. až 20. rade sa na tomto nároku podieľajú každý v podiele 1/17.\nOdvolací súd rovnako určil, že žalovaný 9/ sa podieľa rovnako na nároku žalobkyne na náhradu trov\nkonania v rozsahu 1/17, keď sám zavinil, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie bolo potrebné\nzrušiť vo vzťahu k pôvodne jeho nehnuteľnosti vedenej pre okres Bratislava IV, Obec U.-J., katastrálne\núzemie D. v LV č. XXXX.\n3. Žalovaný 9/ (ďalej aj ako „dovolateľ“) podal voči rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, ktorého\nprípustnosť vyvodzoval z § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. V úvode žalovaný 9/ len\nzopakoval doterajší priebeh konania a uviedol, že sa odvolací súd vo svojom rozhodnutí stotožnil s\nargumentáciou súdu prvej inštancie, a uplatnil zásadu „nemo plus uiris“.\n3.1. Dovolateľ k zásade „nemo plus iuris“ poukázal na to, že Veľký senát Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky vydal dňa 27. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020 uznesenie k otázke možnosti\nnadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa, a s tým\n\nspojeného prelomenia zásady „nemo plus iuris“, a rovnako poukázal na závery v ňom zhrnuté. Ďalej\nuviedol, že nenadobudol predmetnú nehnuteľnosť na základe absolútne neplatného právneho úkonu,\nale na základe platnej kúpnej zmluvy ako štvrtý vlastník od rozhodnutia správneho orgánu. Odvolací\nsúd podľa dovolateľa nezohľadnil závery najvyššieho súdu vyplývajúce z uznesenia Veľkého senátu,\nčím sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ako príklad dovolateľ uviedol\naj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré pripúšťajú prelomenie zásady „nemo plus uiris“ (sp.\nzn. 1Cdo/160/2018, 2Cdo/231/2017, 4Cdo/102/2017, 4Cdo/95/2019, 4Cdo/142/2019, 4Cdo/28/2020,\n6Cdo/71/2011 a 6Cdo/792/2015 ako aj nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 151/2016 a I. ÚS\n460/2017). Podľa žalovaného 9/ súdy nižšej inštancie nezohľadnili špecifické okolnosti, za ktorých\nnadobudol vlastnícke právo, a aplikovali rovnaký meter na všetkých žalovaných, čím je podľa neho\nnaplnený dovolací dôvod podľa § 420 ods. 1 písm. a) CSP.\n3.2. Porušenie práva na spravodlivý proces, t. j. dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP videl dovolateľ\nv nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu. Podľa dovolateľa sa odvolací súdu vôbec\nnevysporiadal so špecifickými okolnosťami, ktoré sa ho týkajú, ako ani s ďalšími jeho relevantnými\nargumentami. Súd prvej inštancie nezdôvodnil, prečo v spore ustálil aj jeho nedobromyseľnosť, keď nie\nje pôvodným vlastníkom nehnuteľností, a pozemky kupoval od rozhodnutia Okresného úradu Bratislava\nbez akejkoľvek vedomosti o súdnom spore, čím je podľa neho neprípustné odôvodnenie rozhodnutia\nodvolacieho súdu v bode 18.2, že porušil dobré mravy. Rovnako sa súd prvej inštancie ako ani odvolací\nsúd nevysporiadali s otázkou prípadného vydržania jeho vlastníckeho práva, a iba povrchne konštatovali,\nže neuplynulo 10 rokov. Ďalej poukázal na rad ďalších prednesených argumentov, s ktorými sa podľa\nneho odvolací súd ani súd prvej inštancie riadne nevysporiadali. Žalovaný 9/ namietal i neurčitosť,\nnejasnosť a materiálnu nevykonateľnosť petitu rozhodnutia odvolacieho súdu. Nie je podľa neho možné\npotvrdiť iba časť výroku a časť toho istého výroku vrátiť súdu prvej inštancie. Na záver podaného\ndovolania požiadal dovolací súd, aby zrušil rozsudok súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu a\nvrátil im vec na nové konanie a rozhodnutie, alternatívne aby zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec\nmu vrátil na nové konanie rozhodnutie.\n4. Žalovaní 10/, 11/, 12/, 13/, 15/ a 16/ (ďalej aj ako „dovolatelia“) podali voči rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovali z § 420 písm. b), f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b), c)\nCSP. V úvode zopakovali rozhodnutia súdov nižšej inštancie a uviedli, že konanie pred súdom prvej\ninštancie ako aj odvolacieho súdu trvalo neprimerane dlho, pričom odvolacie konanie trvalo 5 rokov bez\ntoho, aby odvolací súdu nariadil čo len jedno pojednávanie. Týmto postupom podľa dovolateľov došlo k\nodňatiu práva účastníkov na rozhodnutie vo veci v primeranom čase. Rovnako majú dovolatelia za to,\nže vec mala byť prerokovaná podľa Občianskeho súdneho poriadku, a v konaní pred odvolacím súdom\ndošlo k porušeniu princípu rovnakého postavenia všetkých žalovaných vylúčením konania vo vzťahu k\nžalovanému v 9/, resp. neprizvanie R. K. do konania na strane žalovaných. Podľa dovolateľov je takýto\npostup porušením práva na spravodlivý proces, ako aj naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm.\nb/ CSP, keď súd v konaní konal len s pánom R., pričom mal konať s pánom K.. Dovolatelia majú za\nto, že všetci žalovaní sú v rovnakej pozícii ako pán R. K., a keďže jeho pozícia sa nijakým spôsobom\nneodlišuje od pozície v spore, nemožno iba jeho vylúčiť na samostatné konanie, keď jeho hmotnoprávna\npozícia ako aj dobromyseľnosť je rovnaká ako u všetkých žalovaných. Zrušenie rozhodnutia súdu prvej\ninštancie v tejto časti je podľa názoru dovolateľov pokusom obchádzať riadny civilný proces. Napadnuté\nrozhodnutie tak predstavuje neprimeraný zásah súdnej moci do základného práva účastníkov konania\nvlastniť majetok a dochádza k diskriminácii žalovaných.\n4.1. Následne dovolatelia požiadali o odklad právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho\nsúdu. Dovolatelia mali za to, že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, nakoľko dovolanie je\ndôvodné a existuje hrozba vzniku nenapraviteľnej alebo ťažko napraviteľnej ujmy. Právnym následkom\nrozhodnutia odvolacieho súdu je povinnosť vrátenia nehnuteľnosti dovolateľmi, čím bude zmarený\nvýznam a účinok rozhodnutia o dovolaní, ak už dovolatelia nebudú mať možnosť užívať nimi vlastnené\nnehnuteľnosti. V závere podaného dovolania dovolatelia požiadali dovolací súdu, aby zrušil rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu, a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\n5. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalovaného 9/ v úvode zopakovala argumentáciu\npredostretú počas celého konania a poukázala na aktuálnu judikatúru k zásade „nemo plus uiris“. Podľa\nžalobkyni žalovaný 9/ nenadobudol svoje vlastnícke právo na základe platnej kúpnej zmluvy a nebol ani\ndobromyseľný tak, ako to uvádza vo svojom dovolaní, rovnako ako sa odvolací súd podľa nej neodklonil\nod ustálenej rozhodovacej praxe. Žalobkyňa je vlastníčkou nehnuteľností od roku 1933 doteraz, a\nnedôslednosť orgánu štátnej správy, ktorá vytvorila nesúlad vo vlastníckych vzťahoch, nemôže byť na\n\nujmu jej práv, keďže, ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania, je vlastníčkou sporného pozemku.\nRovnako je podľa žalobkyne spochybnená aj dobromyseľnosť žalovaného 9/ viacerými skutočnosťami.\nS ohľadom na uvedené, je podľa názoru žalobkyne zrejmé, že jej svedčí ústavná ochrana práva vlastniť\nmajetok. K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP žalobkyňa uviedla, súd prvej inštancie aj\nodvolací súd dali jasnú, presnú, kvalifikovanú odpoveď prečo žalobe vyhoveli. Poukázala na to, že\nsúd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre\nvec podstatný význam, ako sa ani súd nemusí stotožniť s právnymi názormi strany sporu. Dovolaním\nnapádaný rozsudok podľa jej názoru uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci,\nvýsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne\nnázory sú vysvetlené v odôvodnení. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa požiadala dovolací súd aby\ndovolanie žalovaného 9/ ako procesne neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.\n6. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalovaných 10/-13/, 15/ a 16/ rovnako zopakovala\nargumentáciu predostretú počas celého konania a poukázala na aktuálnu judikatúru k zásade „nemo\nplus uiris“. Žalobkyňa následne poukázala na to, že nie sú podľa nej splnené podmienky pre\nprípustné a dôvodné dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b), c) CSP. Podľa žalobkyni z obsahu\ndovolania nevyplýva konkrétne ktorou „právnou“ otázkou (pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil\nod ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, dovolacím súdom ešte neriešenou) bola podľa\nnázoru dovolateľov založená prípustnosť podaného dovolania. Z podaného dovolania vyplýva, že\ndovolatelia len vytýkajú odvolaciemu súdu viacero nesprávností, kritizujú správnosť jeho právnych úvah,\nnáhľadov a záverov, ako aj neopodstatnenosť niektorých jeho konštatovaní. Rovnako podľa žalobkyne\nani neprimerane dlhé konanie, na ktoré poukazujú dovolatelia nezakladá dovolací dôvod v zmysle\n§ 420 písm. f) CSP. Ak mali dovolatelia v priebehu súdneho konania pocit, že dochádza k súdnym\nprieťahom, mohli podať sťažnosť. V prípade, ak dovolatelia poukazujú na to, že odvolací súd nevytýčil\npojednávanie na odvolacom súde, v tomto žalobkyňa plne súhlasí s odvolacím súdom, ktorý k tomuto\nuviedol, že prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom\nsúde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Žalobkyňa ďalej uviedla, že súhlasí s\nnázorom odvolacieho súdu, že ak súd prvej inštancie nekonal so stranou sporu, bolo konanie postihnuté\nvadou spočívajúcou v nesprávnom procesnom postupe, ktorým znemožnil R. K. uskutočňovať jemu\npatriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Určite však\npodľa názoru žalobkyne tento úmyselný účelový prevod vlastníckeho práva v priebehu súdneho konania\nnezakladá dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP. Ďalej zopakovala argumentáciu už uvedenú vo\nvyjadrení k dovolaniu žalovaného 9/. Na záver žalobkyňa uviedla, že podľa jej názoru vzhľadom k tomu,\nže dovolanie nie je opodstatnené a v danom prípade dovolatelia nepreukázali žiadne dôvody hodné\nosobitného zreteľa, nie je dôvod vyhovieť ani návrhu na odklad vykonateľnosti rozsudku napádaného\ndovolaním, a požiadala dovolací súd aby dovolanie dovolateľov ako procesne neprípustné odmietol\npodľa § 447 CSP.\n7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), vychádzajúc z\nargumentácie žalovaných 10/, 11/, 12/, 13/, 15/ a 16/, nezistil splnenie predpokladov pre odloženie\nvykonateľnosti, tu správne malo byť právoplatnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 444 ods. 2\nCSP; v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie (toto sa vydáva\niba v prípade vyhovenia návrhu, pozn.).\n8. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§\n427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo\nnapadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), či sú\ndané procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu a dospel k záveru,\nže dovolanie žalovaného 9/ podľa § 420 písm. f) CSP nie je prípustné a dovolanie podľa § 421 ods. 1\npísm. a) CSP nie je dôvodné. V prípade dovolania žalovaných 10/, 11/, 12/, 13/, 15/ a 16/ nie je prípustné\nako podľa § 420 písm. f) CSP, tak aj podľa § 421 ods. 1 písm. b) a c) CSP.\n9. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a\nv záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto\nprávo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní\na rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené\nvšetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre\nvšetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015,\n\n5Cdo/255/2014, 8Cdo/400/2015). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých\nsa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.\n10. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty\nstrán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res\niudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a\ndovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť\nuž právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad\n(3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3ECdo/154/2013, 3Cdo/208/2014).\n11. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej\nsprávnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo\nna súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie ústavného súdu\nsp. zn. II. ÚS 172/03].\n12. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle\n§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To\nznamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho\nsúdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.\nDovolanie žalovaného 9/ podľa § 420 písm. f) CSP\n13. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP je a) zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej\nmiere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n14. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak\nzároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou\npráva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku\nvšetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné\nkonanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie\nspravodlivosti).\n15. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je právo na určitú kvalitu súdneho konania,\nktorej súčasťou je aj právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Účelom odôvodnenia\nrozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia.\n16. Dovolací súd v súvislosti s námietkou nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku je si vedomý,\nže podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky riadne odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa\nsúd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi\nskutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07).\nPovinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých\nsvoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako\ni právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných\nskutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba\ntakéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v\nodôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť\npríslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby\n\npremisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre\nširšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a\npresvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).\n17. Podľa dovolacieho súdu odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ale\nnedáva podklad pre tvrdenie dovolateľa, že nespĺňa požiadavku riadneho odôvodnenia súdneho\nrozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie obsahuje dostatočne primerané vysvetlenie dôvodov, na ktorých\nodvolací súd založil svoje rozhodnutie, pričom treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej\ninštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť uznesenia odvolacieho súdu s\npotvrdzovaným uznesením vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu.\n18. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností\nvychádzal, akými úvahami sa riadil a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. Odvolací súd\nsa v napadnutom rozsudku výstižne a zrozumiteľne vysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami\nžalovaného 9/, vrátane argumentácie o nadobudnutí vlastníckeho práva k spornej parcele s poukazom\nna dobrú vieru jej nadobúdateľov, keď nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka právna úprava\na súdna prax umožňuje, pričom sám nenadobudol predmetnú nehnuteľnosť na základe absolútne\nneplatného právneho úkonu, ale na základe platnej kúpnej zmluvy, ako v poradí štvrtý vlastník a\nkonkrétne sa tak stalo v bodoch 24., 25.6. až 25.10. dôvodov napadnutého rozsudku, ktoré všetky sa\nvo svojej podstate vzťahujú aj na žalovaného 9/. Odvolací súd sa výstižne a zrozumiteľne vysporiadal\naj s otázkou prípadného vydržania vlastníckeho práva vo vzťahu k dovolateľovi, stalo sa tak v bodoch\n22. a 23. napadnutého rozsudku v spojení s bodom 66 rozsudku súdu prvej inštancie, z ktorých v\nkontexte s danou námietkou vo vzťahu k dovolateľovi vyplýva základný nadobúdací titul rozhodnutie\nOkresného úradu Bratislava IV, odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva, zo dňa\n16.5.2001, od právoplatnosti, ktorého do podania žaloby neuplynula 10 ročná vydržacia doba, t. j. doba\nuchopenia držby spornej nehnuteľnosti od prvého vlastníka na základe daného titulu až po žalovaného\n9/, u všetkých bez ohľadu na ich dobromyseľnosť, čo vylučuje jej vydržanie už len z dôvodu neuplynutia\nvydržacej doby.\n19. V reakcii na daný dovolací argument žalovaného 9/ dovolací súd upriamuje pozornosť, že\nza procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd\nsvoje rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne\nuspokojivým spôsobom, čo nie je tento prípad. Žalovaný 9/ preto neopodstatnene namieta, že mu\nodvolací súd nedostatočným a nepresvedčivým odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňoval\nmu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto\nsúvislosti dovolací súd poznamenáva, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať\nodpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o\nodvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné\ndať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05).\n20. Pre úplnosť dovolací súd dodáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f) CSP, správnosť právnych\nzáverov, ku ktorým odvolací súd dospel, nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne právne posúdenie\nprípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry\nústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje,\nnemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS\n188/06). Navyše do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v zásade\nnepatrí ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom,\nprípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).\n21. Z obsahu dovolania žalovaného 9/ vyplýva i namietanie neurčitosti, nejasnosti a materiálnej\nnevykonateľnosti „petitu“ (správne má byť výroku - pozn.) rozhodnutia odvolacieho súdu. Podľa\ndovolateľa nie je možné potvrdiť iba časť výroku a časť toho istého výroku vrátiť súdu prvej inštancie.\n22. Najvýznamnejšou zo zásad uplatňovaných v spornom konaní je zásada dispozičná. Spočíva\nv možnosti procesných strán (predovšetkým žalobcu) disponovať konaním, čím procesnú iniciatívu\nzveruje im a nie súdu. Je primárne vecou žalobcu, akým spôsobom v duchu dispozičnej zásady\novládajúcej sporné konanie skumuluje svoje nároky do jednej žaloby - akého \"práva\" a voči „koľkým“\n\nžalovaným sa v jednom konaní domáha. Ak sa žalobca rozhodne podľa seba z jasných a zrozumiteľných\ndôvodov podať žalobu, ktorou sa domáha viacerých práv voči viacerým žalovaným založených na\nspoločnom skutkovom základe, nie je možné, aby súd i v prípade zmeny skutkových okolností počas\nkonania takto prejavenú vôľu menil, bez ohľadu na to, ktorá sporovaná strana je takouto zmenou\ndotknutá, resp. či je takáto zmena fakticky v prospech žalobcu.\n23. Otázka vecnej legitimácie vyplýva z hmotného práva. Nesprávne určenie okruhu strán sporu\nv sporovom konaní nemôže súd odstrániť ex offo a nemôže o tomto nedostatku poučiť v zmysle\nvšeobecnej poučovacej povinnosti podľa § 160 CSP.\n24. Hmotné právo umožňuje, aby predmet konania bol prejednaný a rozhodnutý samostatne voči\nkaždému žalovanému a v prípade žalovaného 9/ aj vo vzťahu k predmetu sporu, t. j. samostatne k dvom\nparcelám, ktoré v čase podania žaloby vlastnil. Tomu potom svedčí i odlišný výrok napadnutého rozsudku\nvo vzťahu k predmetu sporu týkajúceho sa dovolateľa ako výsledok odvolacieho prieskumu na základe\nním podaného odvolania, konkrétne k parcele registra „C“ č. XXXX/X-záhrady vo výmere 93 m2 vedenej\npre okres Bratislava IV, Obec U.-J.., katastrálne územie D., v LV č. XXXX (predtým v LV č. XXXX).\n25. Vychádzajúc z postavenia žalovaných ako samostatných procesných spoločníkov (§ 76 CSP),\nza splnenia podmienky plurality žalovaných, založenej na rozhodnutí žalobkyne a tiež alternatívnych\npodmienok vzájomného súvisu žalobkyňou označených viacerých subjektov na strane žalovanej,\nkonkrétne subjektívnej podmienky hmotnoprávnej solidarity, či právneho spoločenstva alebo podmienky\nskutkového (objektívneho) súvisu žalobkyňou tvrdeného skutkového stavu, ktoré podmienky (ako\nsubjektívna, tak aj objektívna kumulácia) boli splnené, pri odlišnom rozhodnutí o samostatnom predmete\nsporu voči jednému zo žalovaných vedenému spoločne so spormi žalobkyne voči viacerým (ostatným)\nžalovaným skutkovo spolu súvisiacich, sa muselo odzrkadliť aj vo formulácii výroku napadnutého\nrozsudku tak, ako k tomu pristúpil súd odvolací.\nDovolanie žalovaných 10/, 11/, 12/, 13/, 15/ a 16/ podľa § 420 písm. f), b) CSP\n26. Dovolatelia námietku procesnej vady v zmysle § 420 písm. f) CSP spájajú s tvrdením o rozhodnutie\nvo veci v neprimerane dlhom čase, čím im súd odoprel právo na spravodlivý súdny proces.\n27. V zmysle čl. 17 Základných princípov CSP súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie\nprejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a\nneprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Tomu korešpondujúce procesné právo strany\nsporu môže byť v určitom prípade negatívne dotknuté nečinnosťou súdu, ktorej dôsledkom sú prieťahy\nv konaní. Právnym prostriedkom ochrany v prípade ich vzniku je právo obracať sa so sťažnosťou na\norgány súdnej správy a právo podať sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky. I keď neodôvodnená\nnečinnosť súdu môže komplikovať procesným stranám výkon ich procesných práv, nápravu možno\ndosiahnuť iba vyššie uvedenými prostriedkami ochrany. Pri úvahe, či prostriedkom ochrany strany\nv tomto prípade môže byť aj dovolanie, treba vziať na zreteľ, že zrušenie rozhodnutia súdu nižšej\ninštancie dovolacím súdom nesmie byť nikdy samoúčelné a musí byť vždy spojené s možnosťou nápravy\npochybenia, ktoré bolo dôvodom zrušenia. Pokiaľ sa prieťahy v konaní považovali za procesnú vadu\nkonania v zmysle § 420 písm. f) CSP, zrušením napadnutého rozhodnutia by sa nemohla dosiahnuť\nochrana (náprava) procesných práv sporovej strany dotknutých prieťahmi.\n28. Z uvedených dôvodov prieťahy v súdnom konaní nie sú judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky považované za dôvod, ktorý by bez ďalšieho zakladal procesnú vadu konania v zmysle § 420\npísm. f) CSP (viď napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré bolo uverejnené\nv časopise Zo súdnej praxe pod č. 4/2005).\n29. Dovolací súd nemal ani v prejednávanej veci dôvod odkloniť sa od doterajšej judikatúry. Dodáva,\nže účel procesného práva strany sporu, aby civilné sporové súdne konanie prebiehalo rýchlo a účinne\n(čl. 17 Základných princípov CSP) treba vždy vykladať aj v súlade s ústavným princípom právnej istoty,\nktorý zahrňuje požiadavku, aby súd rozhodol vždy (až) so znalosťou všetkých významných skutkových\na právnych okolností prejednávanej veci. Zo samotnej skutočnosti, že dĺžka konania nezodpovedá\npredstave strany, nemožno bez ďalšieho vyvodiť existenciu procesnej vady konania, ktorá by mala za\nnásledok odňatie možnosti pred súdom konať, keď aj z doterajšej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej\n\nrepubliky vyplýva, že konanie bez zbytočných prieťahov nemožno presne časovo ohraničiť (III. ÚS\n199/02, II. ÚS 26/95).\n30. Dovolatelia ďalej namietajú, že vec mala byť prejednaná podľa Občianskeho súdneho poriadku.\n31. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ktorý\nnadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo\ndňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré\nv konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.\n32. V súvislosti s danou námietkou dovolací súd odkazuje na citované prechodné ustanovenia Civilného\nsporového poriadku, ktorý nový civilný procesný kódex (CSP) nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ktorými\nsa zdôrazňuje princíp okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem Civilného sporového poriadku,\nrešpektujúc pritom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti\ntohto zákona. Preto aplikáciou noriem Civilného sporového poriadku nižšími súdmi po 1. júli 2016\nnemohlo dôjsť k zmätočnostnej vade vytýkanej žalovanými 10/, 11/, 12/, 13/, 15/ a 16/ v ich dovolaní.\nOpačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na\nzáklade dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď rozhodnutie\nústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 36/1995).\n33. K námietke porušenia princípu rovnakého postavenia všetkých žalovaných vylúčením konania vo\nvzťahu k žalovanému v 9/, resp. neprizvanie R. do konania na strane žalovaných, ktorý procesný postup\nmá byť podľa dovolateľov porušením práva na spravodlivý proces, ako aj naplnenie dovolacieho dôvodu\npodľa § 420 písm. b) CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal\nprocesnú subjektivitu (zrejme namietanie nekonania s R. K. ako s právnym nástupcom žalovaného 9/,\nna ktorého tento žalovaný počas konania previedol jednu z parciel, ktorej sa spor týka - pozn.), dovolací\nsúd uvádza:\n34. Podľa § 424 dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.\n35. Dovolací súd preto skúmal prípustnosť dovolania žalovaných vo vzťahu k dovolacej argumentácii\nvzťahujúcej sa k žalovanému 9/ z hľadiska jeho subjektívnej prípustnosti, najmä s prihliadnutím na\npodmienku vzniku ujmy strane, ktorá dovolanie podáva. Pri skúmaní subjektívnej stránky prípustnosti\ndovolania je potrebné zohľadniť, či napadnuté rozhodnutie má negatívny dopad na dovolateľa a či mu\nbola spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery, či prípadným zrušením rozhodnutia sa dosiahne\nnáprava dôsledkov, ktoré vyvolalo (pozri napr. rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/46/01\nuverejnené v časopise Zo súdnej praxe 2003 pod č. 49). Ak je úlohou civilného sporového konania\nochrana práv a právom chránených záujmov strán sporu - jednotlivcov (Čl. 2 ods. 1 Základných princípov\nCivilného sporového poriadku), nemôže opravný prostriedok podať osoba, ktorej práva nie sú porušené.\nTo znamená, že právo (účinne) podať dovolanie nie je dané tomu subjektu, v neprospech ktorého\nrozhodnutie odvolacieho súdu nevyznelo a ktorý týmto rozhodnutím nebol negatívne dotknutý na svojich\nprávach, pretože nie je splnená podmienka subjektívnej prípustnosti takéhoto dovolania.\n36. Už v bode 22. a nasl. najvyšší súd zdôraznil, že žalovaní majú v spore postavenie samostatných\nprocesných spoločníkov (§ 76 CSP). Znamená to, že každý zo žalovaných koná sám za seba. Každý zo\nžalovaných je v samostatnom právnom vzťahu k žalobkyni a spoločná je len procesná stránka veci. Ak\nsa rozhodlo jedným rozsudkom, je v ňom rozhodnuté o každom zo žalovaných osobitne. Výsledok sporu\npreto mohol byť ohľadom každého žalovaného iný. Judikatúra je konštantná i v posudzovaní úkonov\nspoločníkov. Platí, že procesné úkony každého samostatného spoločníka sa týkajú len jeho, nemôžu mať\nz nich prospech (ani ujmu) ostatní spoločníci. Rovnako povinnosť tvrdiť a preukázať tvrdenia splní len ten\nspoločník, ktorý tvrdil a navrhol vykonanie dôkazov. Zo vznesenej námietky premlčania má prospech iba\nspoločník, ktorý ju vzniesol. Ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní jedným spoločníkom sa nevťahuje\naj na ostatných spoločníkov. Zhodný režim sa vzťahuje aj na odvolacie a dovolacie konanie. Samostatný\nspoločník je tak oprávnený podať opravný prostriedok iba za seba.\n37. Namietaním porušenia procesných práv žalovaného 9/ inými žalovanými (tu dovolateľmi)\nvystupujúcimi v konaní ako samostatní spoločníci, nemožno dovolateľom vo vzťahu k napadnutému\n\nrozsudku odvolacieho súdu priznať subjektívne oprávnenie na podanie dovolania vo vzťahu k danej\ndovolacej námietke (bod 30.).\n38. Vzhľadom na spôsob vysporiadania sa najvyšším súdom s dovolacími námietkami žalovaných podľa\n§ 420 písm. f) a b) CSP, nemožno pripustiť dovolateľmi namietaný pokus nižších súdov obchádzať\nriadny civilný proces, neprimeraný zásah napadnutým rozhodnutím do súdnej moci, do základného\npráva strany konania vlastniť majetok a namietanú diskrimináciu.\nDovolanie žalovaných 10/, 11/, 12/, 13/, 15/ a 16/ podľa § 421 ods. 1 písm. b) a c) CSP\n39. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na\nnesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti\ndovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP dôsledne odlišuje prípustnosť a\ndôvodnosť dovolania. V neposlednom rade dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP).\nV dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ\nvymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n40. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n41. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n42. Napriek tomu, že dovolatelia boli riadne zastúpený advokátom, z ich dovolania formálne označenom\ni podľa § 421 ods. 1 písm. b) a c) CSP najvyšší súd ani s použitím výkladového pravidla uvedeného v\nustanovení § 124 ods. 1 CSP nezistil rozporovanú právnu (nie skutkovú) otázku, na riešení ktorej založil\nodvolací súd svoje rozhodnutie a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,\nresp. ktorá je rozhodovaná rozdielne. Navyše žiadne takéto rozdielne rozhodnutia dovolacieho súdu\ndovolatelia ani neoznačili. V dôsledku nevymedzenia právnej otázky relevantnej v zmysle tohto\nustanovenia neboli dané predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu.\n43. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 malo určujúci význam vymedzenie „právnej“\notázky, ktorá bola riešená odvolacím súdom, avšak dovolací súd ju riešil odlišne resp. rôzne.\nSama polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti\njeho rozhodnutia nezodpovedajú kritériu danému týmto ustanovením (1Cdo/51/2017, 2Cdo/71/2018,\n3Cdo/172/2018, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 6Cdo/128/2017, 7Cdo/99/2018, 8Cdo/169/2018). Ak\ndovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z tohto ustanovenia, nevymedzí právnu otázku,\ndovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. V\ntakom prípade nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach (o tom, ktorú\nprávnu otázku mal dovolateľ na mysli). Ak by postupoval inak, rozhodol by bez relevantného podkladu\n(3Cdo/141/2018).\n44. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky relevantnej podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP\ndovolací súd nemôže pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok,\nktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa\n(advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa); v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil\nprocesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum, priečiaci sa koncepcii právnej úpravy dovolania a\ndovolacieho konania.\nDovolanie žalovaného 9/ podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP\n45. Dovolací súd si plne uvedomuje, že by bolo v rozpore s princípmi spravodlivého procesu, pokiaľ by\nsa pri posudzovaní dovolania uplatňoval prílišný formalizmus. V rozpore s týmito princípmi ale nie je\n\nprístup majúci na zreteli, že ustanovenia CSP vyžadujú istú mieru formálneho a obsahového vyjadrenia\ndôvodov, z ktorých procesná strana vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania.\n46. V prejednávanej veci žalovaný 9/ prípustnosť svojho dovolania vyvodzoval i z ustanovenia §\n421 ods. 1 písm. a) CSP, v súvislosti s ktorým dovolaním najvyšší súd (aj) s použitím výkladového\npravidla uvedeného v § 124 ods. 1 CSP ustálil, že žalobca v podanom dovolaní namietal nesprávne\nprávne posúdenie právnej otázky „možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od\nnevlastníka dobromyseľným kupujúcim a spôsob posúdenia tejto dobromyseľnosti“. V tejto súvislosti\npoukázal predovšetkým na rozhodnutie veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu\nsp. zn. 1VObdo/2/2020, v ktorom sa podľa dovolateľa najaktuálnejšie najvyšší súd vyjadril k možnosti\nnadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa a s tým\nspojeného prelomenia zásady nemo plus iuris. Podľa dovolateľa aj skoršie rozhodnutia umožňovali\nprelomenie zásady nemo plus iuris a pripúšťali nadobudnutie vlastníckeho práva (len) na základe\ndobrej viery nadobúdateľa nehnuteľnosti (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/160/2018,\n2Cdo/231/2017, 4Cdo/102/2017, 4Cdo/95/2019 - vo vzťahu k záložnému právu ako vecnému právu,\n4Cdo/142/2019, 4Cdo/28/2020, 6Cdo/71/2011, 6Cdo/792/2015 a nálezy Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky - ďalej aj „ústavný súd“ sp. zn. I. ÚS 151/2016, I. ÚS 460/2017).\n47. Dovolací súd je pri rozhodovaní viazaný iba vymedzením právnej otázky, od ktorej záviselo\nrozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením, pod\nktorý prípad prípustnosti jej riešenia (§ 421 ods. 1 CSP) táto otázka spadá. Prípustnosť podaného\ndovolania teda dovolací súd posudzuje vždy autonómne podľa jeho obsahu (porov. 8Cdo/54/2018,\nI. ÚS 51/2020), keďže povinnou náležitosťou dovolania v prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu\npodľa ustanovenia § 432 CSP nie je uvedenie toho, v čom dovolateľ vidí prípustnosť podaného\ndovolania. Rovnako tak dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania nie je viazaný (a zároveň\nobmedzený) rozhodnutiami najvyššieho súdu, ktoré v dovolaní označil dovolateľ (viď rozhodnutie\nveľkého senátu obchodnoprávneho kolégia sp. zn. 1VObdo/2/2020). Dovolanie podľa uvedeného\nzákonného ustanovenia (§ 421 CSP) je preto prípustné aj vtedy, ak je založené na rozpore dovolaním\nnapadnutého rozhodnutia nielen s judikatúrou dovolacieho, ale aj judikatúrou ústavného súdu. Tento\nzásadný výklad vychádza z konceptu, že nálezová judikatúra ústavného súdu je tiež záväzná pre všetky\nvšeobecné súdy, vrátane najvyššieho súdu a ďalej z toho, že judikatórna činnosť najvyššieho súdu a\nústavného súdu sa (aj napriek tomu, že náplň ich činností je vo všeobecnej rovine iná) reálne prekrýva.\n48. Vychádzajúc z uvedeného a zohľadňujúc vlastnú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu (teda aj to,\nči je právna otázka dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne) a tiež skutočnosť, že súčasná existencia\npredpokladov prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP a § 421 ods. 1 písm. c) CSP je\nbez ďalšieho z povahy veci vylúčená (keďže určitá právna otázka nemôže byť dovolacím súdom riešená\nustálene a zároveň ním byť riešená rozdielne), prípustnosť predmetného dovolania posudzoval iba z\nustanovenia § 421 ods. 1 písm. c) CSP, nakoľko rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\ndovolateľom nastolenej právnej otázky, ktorá dovolacím súdom v čase rozhodovania odvolacieho súdu\naj v čase podania dovolania bola rozhodovaná rozdielne.\n49. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že až donedávna existovali dve skupiny rozhodnutí\nnajvyššieho súdu posudzujúce predmetnú právnu otázku, keď do prvej skupiny bolo možné zaradiť\nrozhodnutia zotrvávajúce na zásade nemo plus iuris a do druhej skupiny rozhodnutia, ktoré umožňovali\nprelomenie predmetnej zásady, keď práve závery vyslovené v náleze ústavného súdu zo dňa 20. apríla\n2016, sp. zn. I. ÚS 239/2016 sa stali kľúčovými pre rozhodnutie napadnutým rozsudkom odvolacieho\nsúdu, ktorého závery, dá sa uvažovať, že odmietavým spôsobom rozoberá žalovaný 9/ v dovolaní,\npričom poukazuje predovšetkým na rozhodnutie veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho\nsúdu sp. zn. 1VObdo/2/2020, ktorým uznesením sa podľa dovolateľa veľký senát vyjadril k otázke\nmožnosti nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa a s tým\nspojeného prelomenia zásady nemo plus iuris.\n50. Do skupiny rozhodnutí zotrvávajúcich na zásade nemo plus iuris patrili napríklad rozhodnutia\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/146/2012, 2MCdo/20/2011, 3Cdo/144/2010, 3Cdo/223/2016,\n5MCdo/12/2011 a 7Cdo/139/2019.\n\n51. V rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/223/2016 najvyšší súd v kontexte stretu princípov „nemo plus iuris“ vs.\n„bona fides“ dal za pravdu pôvodnej vlastníčke (žalobkyni), keď uviedol, že „[d]obrá viera t... ďalších\nnadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného\ndržiteľa ... Dobrej viere ale súčasný právny poriadok žiadne iné právne následky nepriznáva. Ochrana,\nktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne\nuplatňovať svoje absolútne právo. Inými slovami: pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá\nskutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri“, zároveň ale akceptoval názor právnej\nteórie, podľa ktorého možno pripustiť (aj) dobromyseľné nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka, ale\nlen ako výnimku z pravidla (napr. nadobudnutie vlastníckeho práva pri prevode od tzv. nepravého dediča\npodľa § 486 Občianskeho zákonníka), ktorú možnú výnimku pripúšťal i dovolateľ, v danej veci ju ale\nnevzhliadol (pozn. dovolacieho súdu) <F.>. „Tieto výnimky z pravidla nemožno ľubovoľne rozširovať bez\ntoho, aby takúto možnosť zákonodarca pripustil. Preto je nutné zotrvať na dôslednom uplatnení zásady\n„nemo plus iuris ...“ aj v prípadoch, ktoré sa môžu javiť ako nespravodlivé.“. Z uvedeného rozhodnutia\nnajvyššieho súdu nakoniec vychádzal aj odvolací súd v napadnutom rozhodnutí.\n52. V rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/71/2011 najvyšší súd vo veci, ktorej predmetom bolo určenie veci do\ndedičstva, zrušil napadnuté odvolacie rozhodnutie z dôvodu nesprávneho posúdenia otázky naliehavého\nprávneho záujmu na určení vlastníctva. Okrem toho tiež uviedol, že „nemožno vylúčiť situáciu,\nkeď proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery\nnového nadobúdateľa. V súvislosti s riešením kolízie týchto princípov dovolací súd zastáva názor,\nže ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než má\nsám“ možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad\nakúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol ...\nDobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému\nnadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako\nspravodlivé. Poskytnutie tejto ochrany sa vo svojich dôsledkoch prejaví ako možnosť dobromyseľného\nnadobúdateľa pokračovať v oprávnenej držbe ... O dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti\nani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu\npožadovať, nemal, prípadne nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné\npochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri\n(evidencii) nehnuteľností, takéto právo nesvedčí.“.\n53. Dovolací súd k týmto rozhodnutiam najvyššieho súdu uzatvára, že tieto rozhodnutia, zhodne ako\naj skoršie rozhodnutie vec prejednávajúceho senátu - sp. zn 7Cdo/139/2019, pri ich zovšeobecnení\nvychádzajú zo zásady prednosti princípu „nemo plus iuris“, a iba ako výnimku pripúšťajú aj úspech\nprincípu „bona fides“. Dokonca aj rozhodnutie ústavného súdu (I. ÚS 549/2015), ktorým sa zaoberal aj\nodvolací súd v napadnutom rozsudku pri riešení danej právnej otázky, ju rovnako riešil pomerovaním\ndvoch ústavných hodnôt - princípu ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery,\ndôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princípu ochrany vlastníckeho\npráva pôvodného vlastníka (princíp „nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet“, t. j. nikto\nnemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z\nobidvoch základných práv, podľa ústavného súdu treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti,\nkeď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne\nokolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu (v podstate tak, ako to odprezentoval dovolateľ), a až na\nzáklade individuálnych okolností konkrétneho rozhodovaného prípadu zvýraznil v prospech „bona fides“\nprávny názor, že vyššie riziko tu má niesť nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v dobrej viere. Otázka, či sa\nsúdy v individuálnych okolnostiach daného prípadu neodklonili od všeobecných právnych východísk pri\ninterpretovaní sporu „nemo plus iuris“ vs. „bona fides“, súvisí s ich skutkovými zisteniami; zodpovedanie\ntejto otázky je vždy v každom konkrétnom prípade jedinečné.\n54. Odvolací súd napadnuté rozhodnutie založil na zásade, že nikto nemôže previesť viac práv, než\nmá sám, ktoré pravidlo oprel o jednotnú judikatúru tak najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu\nreprezentovanú rozhodnutiami sp. zn. 6Cdo/107/2001, 2MCdo/20/2011, I. ÚS 50/2010, III. ÚS 468/2010.\nVyzdvihol pritom závery uznesenia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 239/2016, podľa ktorých právna\nzásada „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“ sa dá vyjadriť aj slovami „z\nnepráva nemôže vzniknúť právo“, a teda žalovaní, či už ako pôvodní nadobúdatelia, ale aj ako právni\nnástupcovia (vrátane dovolateľa), nemohli platne nadobudnúť vlastnícke právo z dôvodu, že toto právo\nk predmetným nehnuteľnostiam nikdy platne nenadobudli, teda ak ho nemali, nemohli ho ani ďalej\n\nplatne prevádzať, pričom dobrá viera žalovaných je rozhodná iba potiaľ, že jej možno priznať všetky\npráva a povinnosti oprávneného držiteľa, ako to vyplýva z ustanovenia § 129 a nasl. Občianskeho\nzákonníka. Dobrá viera nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať\nsvoje absolútne právo. Inak povedané, pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti,\nmá táto skutočnosť prevahu nad údajmi v katastri nehnuteľností, čo je vyjadrené tým, že údaje zapísané\nv katastri nehnuteľností sa považujú za platné len dovtedy, kým sa nepreukáže opak.\n55. Dovolací súd považuje za nevyhnutné upriamiť pozornosť na to, že v otázke prelomenia zásady\n„nemo plus iuris“ a s tým súvisiaceho nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka na základe\ndobrej viery nadobúdateľa, došlo k ustáleniu rozhodovacej praxe dovolacieho súdu prostredníctvom\nuznesenia veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia (ďalej len „veľký senát“) z 27. apríla 2021 sp. zn.\n1VObdo/2/2020, na ktoré rozhodnutie sa v podstatnom odvoláva aj žalovaný 9/ v podanom dovolaní.\n56. Zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov je podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch [§ 8 ods.\n3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zverené najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu\na kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu\nzákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05). Od 1. júla\n2016 je zabezpečenie jednoty rozhodovania a jednoty judikatúry predovšetkým úlohou veľkého senátu\nnajvyššieho súdu (§ 48 Civilného sporového poriadku) [II. ÚS 252/2019].\n57. K retrospektívnym účinkom zmenenej judikatúry dovolací súd vyjadruje vo svojich rozhodnutiach (sp.\nzn. 8MCdo/4/2014, 3Cdo/223/2016, 3Cdo/198/2017, 9Cdo/67/2020, 7Cdo/20/2021) priebežne stabilný\nnázor, že pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla;\nide o tú istú normu a iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry\nnemožno obmedziť len do budúcnosti, ale nový právny názor je potrebné aplikovať aj na všetky už\nprebiehajúce konania. Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza.\n58. V predmetnom rozhodnutí veľký senát vo vzťahu k nastolenej právnej otázke uzatvoril, že: (i) Na\nzáklade absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani\nv prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností;\n(ii) S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám\nmá (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke\nprávo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu\nvedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností; (iii) Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú\nalebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ\nzákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú\nvieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie\nvlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje; (iv)\nUstanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných\npráv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra, nezodpovedá\nvýklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti zakladá\ndobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník.\n59. Na rozhodnutie veľké senátu už medzičasom nadviazal najvyšší súd rozhodnutiami sp. zn.\n8Cdo/278/2019, 7Cdo/174/2020, ktorú líniu sleduje najvyšší sud i v preskúmavanej veci, preto pokiaľ\nodvolací súd založil svoje rozhodnutie v dovolateľom nastolenej právnej otázke na zhodnom právnom\nnázore, podľa ktorého ochrana žalobkyne ako vlastníčky sporných nehnuteľností (vrátane tej, ktorej\nvlastníctva sa domáha i žalovaný 9/) je zaručovaná zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než má\nsám“, bez možnosti jej prelomenia ochranou dobrej viery žalovaného 9/ ako nadobúdateľa spornej\nparcely (za situácie, keď nešlo ani o jeden z taxatívne vymedzených prípadov, ktoré zákon v súvislosti\ns nadobudnutím vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje),\ntreba mať za to, že jeho rozhodnutie spočíva v správnom právnom posúdení veci.\n60. Obrana žalovaného 9/ založená na tvrdení, že v uznesení veľkého senátu (bod 58) najvyšší\nsúd pripúšťa výnimku zo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len od vlastníka, a to v\nprípadoch, keď zákon, prípadne konkrétne okolnosti prípadu uprednostňujú ochranu dobromyseľného\nnadobúdateľa veci a umožňujú prelomenie zásady nemo plus iuris, medzi ktoré výnimky patrí aj situácia,\nkeď osoba nadobudne vlastníctvo na základe právoplatného rozhodnutia alebo zmluvy, následne\n\nprevedie vlastníctvo na tretiu osobu a po prevode vlastníctva dôjde k zrušeniu rozhodnutia alebo\nk ukončeniu pôvodnej zmluvy (odstúpenie od zmluvy, rozväzovacia podmienka alebo dovolanie sa\nneplatnosti), čím vlastnícke právo tretej osoby (nového vlastníka), ktorá dobromyseľne nadobudla\nvlastníctvo, nie je dotknuté týmto zrušením rozhodnutia alebo zmluvy týkajúcej sa len pôvodného\nvlastníka, nakoľko v čase prevodu vlastníckeho práva bol predávajúci vlastníkom a teda bol oprávnený\npredmet prevodu previesť (bod 74 a nasl. uznesenia veľkého senátu), je len nepriliehavým vyňatím z\nkontextu daného rozhodnutia a na daný prípad nedopadá. Z rozhodnutia veľkého senátu jednoznačne\nvyplýva, že dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka,\nmá vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch\nnadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje\n(pozri § 486 Občianskeho zákonníka, § 446 Obchodného zákonníka, § 93 ods. 3 zákona o konkurze\na reštrukturalizácii, § 19 ods. 3 zákona o cenných papieroch a § 61 Exekučného poriadku), čo sa na\ndanú vec nevzťahuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva\nod nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje. A pokiaľ ide o argumentáciu\nžalovaného 9/, táto bola vyňatá a neprípustne (bez skutkovej súvislosti) prispôsobená na danú vec z\npriznanej výnimky zo zásady nemo plus iuris odprezentovanej v náleze ústavného súdu z 26. januára\n2021, sp. zn. IV. ÚS 65/2019, v ktorom ústavný súd vyvodil možnosť jej prelomenia z ustanovení\nprocesného práva. V predmetnom náleze ústavný súd uviedol, že „vtedy účinný právny predpis,\nktorým bol Občiansky súdny poriadok, v ustanovení § 243d ods. 2 výslovne uvádzal, že právne\nvzťahy niekoho iného než účastníka konania nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté. V súčasnosti\núčinný Civilný sporový poriadok v § 456 zakotvuje identickú úpravu, keď ustanovuje, že právne vzťahy\nniekoho iného než strany nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté. Z označenej právnej úpravy\nvyplýva, že v prípade, ak na právne pomery účastníkov súdneho konania ukončeného právoplatným\na vykonateľným rozhodnutím, aj keď neskôr na základe inštančného postupu zrušeným, nadväzujú\nďalšie právne vzťahy, nemôžu byť tieto nadväzujúce právne pomery tretích osôb novým rozhodnutím\ndotknuté“ (bod 25. odôvodnenia nálezu). „Inými slovami, tretími osobami už nadobudnuté práva a\npovinnosti po vydaní právoplatného a vykonateľného rozhodnutia nemôžu byť ovplyvnené tým, že toto\npôvodné právoplatné a vykonateľné rozhodnutie bolo zrušené a v následnom konaní boli tieto pôvodné\nprávne pomery autoritatívnym spôsobom usporiadané odlišne od pôvodného rozhodnutia“ (bod 26.\nodôvodnenia nálezu).\n61. Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalovaného 9/\nneopodstatnene smeruje proti takému rozsudku odvolacieho súdu, ktorý voči nemu nespočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd preto jeho nedôvodné dovolanie podľa § 421 ods.\n1 písm. c) CSP zamietol podľa § 448 CSP. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) a c) CSP žalovaní\n10/, 11/, 12/, 13/, 15/ a 16/ nevymedzili spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 CSP, preto ho dovolací súd\nodmietol podľa § 447 písm. f) CSP.\n62. Dovolania žalovaného 9/ a žalovaných 10/, 11/, 12/, 13/, 15/ a 16/ podľa § 420 písm. f) CSP (okrem\ndovolacej námietky podľa bodu 30) najvyšší súd odmietol podľa § 447 písm. c) CSP, keďže dovolania\nsmerovali proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.\n63. Napokon dovolanie žalovaných 10/, 11/, 12/, 13/, 15/ a 16/ podľa § 420 písm. f) CSP o námietke\npodľa bodu 33. (nekonanie s Petrom Obratkom ako s právnym nástupcom žalovaného 9/, na ktorého\ntento žalovaný počas konania previedol jednu z parciel, ktorej sa spor týka) odmietol podľa § 447 písm.\nb) CSP ako dovolanie podané neoprávnenou osobou.\n64. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 veta druhá CSP).\n65. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "15Co/119/2018", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}