{"guid": "6643467f-a11a-4a7d-9714-64968eeb342d:3a341a76-d954-4fc0-b447-a2e7d033c83c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:1404899481.1", "spisova_znacka": "4Cdo/169/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/169/2022 z 29. 11. 2023", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. novembra 2023, sp. zn. 4Cdo/169/2022, ECLI:SK:NSSR:2023:1404899481.1", "identifikacne_cislo": "1404899481", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr.Ing. Mario Dubaň", "sudca_id": 141, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-ing-mario-duban-141", "datum_vydania": "2023-11-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo", "Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastníctvo bytov a nebytových priestorov", "Zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-124.odsek-1", "nazov": "§ 124 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-124.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-124"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-185.odsek-1", "nazov": "§ 185 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-185.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-185"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191", "nazov": "§ 191 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-192", "nazov": "§ 192 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-192", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-192"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "nazov": "§ 220 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "nazov": "§ 393 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-444.odsek-1", "nazov": "§ 444 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-444.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-444"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-444.odsek-2", "nazov": "§ 444 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-444.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-444"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-34", "nazov": "§ 34 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-34", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-34"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-35.odsek-2", "nazov": "§ 35 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-35.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-35"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-558", "nazov": "§ 558 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-558", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-558"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-124", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-185", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-191", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-192", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-220", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-444", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-34", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-35", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-558"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/3a341a76-d954-4fc0-b447-a2e7d033c83c", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:1404899481.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:1404899481.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:1404899481.1/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Cdo/169/2022\n1404899481\n29. 11. 2023\nJUDr. Mario Dubaň\nECLI:SK:NSSR:2023:1404899481.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa\na sudkýň JUDr. Aleny Svetlovskej a JUDr. Nory Halmovej v spore žalobcu Správcovské bratislavské\ndružstvo, Bratislava, Drobného 27, IČO: 35 803 843, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária\nJUDr. Barbara Holíková, s. r. o., Bratislava, Staré Grunty 162, IČO: 36 863 971, proti žalovanému\nStavebné bytové družstvo Bratislava IV, Bratislava, Polianky 9, IČO: 00 169 731, zastúpenému\nadvokátom Mgr. Matejom Vidom, Bratislava, Papraďová 3, o zaplatenie 4 664,28 eura s príslušenstvom,\nvedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 22C/109/2004, o dovolaní žalovaného proti\nrozsudku Krajského súdu v Bratislave z 27. októbra 2021 sp. zn. 4Co/10/2018, takto\nrozhodol:\nDovolanie zamieta.\nŽalobcovi priznáva náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) v poradí druhým\nrozsudkom z 23. augusta 2017 č. k. 22C/109/2004-719 I. konanie v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania\nvo výške 17,60 % ročne zo sumy 4 664,28 eura od 01. októbra 2001 do 31. decembra 2001 zastavil;\nII. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 4 664,28 eura spolu s úrokom z\nomeškania vo výške 15,50 % ročne zo sumy 4 664,28 eura od 01. januára 2002 do zaplatenia do\ntroch dní od právoplatnosti rozsudku; III. vo zvyšnej časti žalobu zamietol; IV. žalobcovi priznal nárok na\nnáhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % a štátu priznal nárok na náhradu trov konania\nvoči žalovanému v rozsahu 100 %.\n1.1. V odôvodnení uviedol, že žalobca vzal žalobu čiastočne späť podaním doručeným súdu 31.\ndecembra 2010, na pojednávaní konanom dňa 19. apríla 2017 (po vrátení veci Krajským súdom v\nBratislave) na čiastočnom späťvzatí žaloby zotrval, žalovaný s čiastočným späťvzatím žaloby vyjadril\nsúhlas, preto súd prvej inštancie zastavil konanie v časti uplatnených úrokov z omeškania od 01. októbra\n2001 do 31. decembra 2001.\n1.2. Súd prvej inštancie zaoberajúc sa posúdením vecnej legitimácie sporových strán uviedol, že otázku\npasívnej vecnej legitimácie posudzoval podľa zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových\npriestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z.“), ako aj s ohľadom na zmluvu\no výkone správy, podľa ktorej voči vlastníkom bytov a nebytových priestorov zodpovedá žalovaný ako\nbývalý správca, ktorý ukončil výkon správy ku dňu 31. decembra 2001. Preto bol podľa jeho názoru\nžalovaný pasívne vecne legitimovaný v predmetnom konaní. Konštatoval, že skutočnosť, že medzi\nžalobcom a žalovaným bola dňa 15. februára 2001 uzatvorená mandátna zmluva, v zmysle ktorej bol\nžalobca poverený výkonom správy bytových domov, nič nemení na právnom postavení žalovaného ako\nsprávcu bytového domu na Púpavovej 30 v Bratislave (ďalej len „bytový dom“), a to až do ukončenia\nzmluvy o výkone správy 31. decembra 2001. K žalovaným namietanej aktívnej vecnej legitimácii\n\nžalobcov, najmä v súvislosti s tým, že v konaní vystupovalo pôvodne 79 žalobcov, hoci v bytovom\ndome je len 52 bytov, konštatoval, že aktívnu vecnú legitimáciu na podanie žaloby, ktorou sa vlastníci\nbytov domáhajú od bývalého správcu vydania nevyčerpaných prostriedkov určených na údržbu a opravu\ndomu, mali v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z. účinného do 30. júna 2004 len vlastníci bytov a nebytových\npriestorov vo svojom mene. Súd prvej inštancie zároveň poukázal na skutočnosť, že v súdnom konaní\nna strane žalobcov vystupovali vlastníci jednotlivých bytov, a preto v prípade, ak je vlastníkov jedného\nbytu viac, neznamená to, že za jeden byt má v súdnom konaní vystupovať len jeden vlastník, resp.\nspoluvlastník, ale za každý byt musia v konaní vystupovať všetci jeho vlastníci, to znamená v prípade\nspoluvlastníkov všetci spoluvlastníci jedného bytu. Pokiaľ išlo o skutočnosť, že vlastníci bytov (ktorí v\nkonaní vystupovali ako pôvodní žalobcovia) neudelili plnú moc advokátke na zastupovanie, ale túto\nudelilo Správcovské bratislavské družstvo ako zástupca vlastníkov bytov, poukázal na znenie čl. IX\nZmluvy o výkone správy č. 63/2001, podľa ktorého vlastníci splnomocnili správcu na všetky právne\núkony, ktoré v ich mene vykoná v súvislosti so zabezpečením povinností vyplývajúcich z výkonu správy\nv zmysle a rozsahu tejto zmluvy. Dospel preto k záveru, že správca bol oprávnený splnomocniť v\nmene vlastníkov bytov a nebytových priestorov advokátku, ktorá týchto vlastníkov bytov zastupovala v\npredmetnom konaní a v ich mene podala aj žalobu.\n1.3. Ohľadom uplatneného nároku titulom nevyčerpaných prostriedkov určených na údržbu a opravy\ndomu vlastníkov bytov a nebytových priestorov bytového domu neprevedených bývalým správcom\n(žalovaným) na fond prevádzky, údržby a opráv bytového domu (ďalej len „FPÚO“) v súvislosti s\nukončením jeho správy súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný napriek preneseniu niektorých\npovinností súvisiacich s výkonom správy bytového domu zo žalovaného na žalobcu na základe\nmandátnej zmluvy zodpovedal za svoje záväzky na základe zmluvy o výkone správy uzatvorenej\ns jednotlivými vlastníkmi bytov a nebytových priestorov. Uviedol, že žalovanému ako končiacemu\nsprávcovi vyplývala povinnosť previesť zostatok finančných prostriedkov na FPÚO na účet vlastníkov\nzo zmluvných podmienok dohodnutých v zmluvách o výkone správy medzi žalovaným ako správcom\na jednotlivými vlastníkmi bytov a nebytových priestorov, konkrétne z čl. VIII bod 1 písm. c) zmluvy. V\ntejto súvislosti poukázal na uznanie dlhu zo dňa 12. septembra 2001, kde žalovaný zastúpený I.. B.\nČ., predsedom predstavenstva a I.. T. G., členom predstavenstva, ako správca uznal dlh, že je povinný\nv súlade s § 16 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z. z. nevyčerpané prostriedky určené na údržbu a opravu\ndomu, bytu a nebytového priestoru v dome previesť na FPÚO (ďalej aj „Uznanie dlhu“). Súd prvej\ninštancie toto Uznanie dlhu vyhodnotil ako platné uznanie dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákona\n(ďalej len „OZ“), pretože obsahuje všetky náležitosti predpísané zákonom a z vykonaných dôkazov\nnevyplynula žiadna taká skutočnosť, ktorá by mohla spôsobiť jeho neplatnosť. K dôvodnosti a výške\ndlhu konštatoval, že z uznávacieho prejavu je zrejmý odkaz na ustanovenie § 16 ods. 7 zákona č.\n182/1993 Z. z., podľa ktorého je správca povinný nevyčerpané prostriedky určené na údržbu a opravu\ndomu, bytu a nebytového priestoru v dome previesť na FPÚO. Uviedol, že výška dlhu je v uznávacom\nprejave jednoznačne určená sumou 11 049,98 eura (332 891,73 Sk), Uznanie dlhu bolo podpísané\ndvoma členmi štatutárneho orgánu žalovaného, tak ako to bolo potrebné v zmysle obchodného registra\nžalovaného. K námietke žalovaného, že prejav označený ako Uznanie dlhu nezohľadňuje nedoplatky\nvlastníkov bytov za rok 2001, uviedol, že listinné dôkazy predložené v konaní preukazujú správnosť\njednotlivých položiek uvedených v Uznaní dlhu, ako aj konečnom vyúčtovaní zo dňa 15. marca 2002. Súd\nprvej inštancie ustálil, že v priebehu konania žalovaný žiadnym spôsobom nevyvrátil správnosť sumy\nuvedenej v Uznaní dlhu, ktorou sa predchádzajúci správca zaviazal uhradiť záväzok vyplývajúci mu z\nustanovenia § 16 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z. z. Prílohu č. 29 k znaleckému posudku, vypracovanému\nZnaleckým ústavom Ekonomickej univerzity, na ktorú poukazoval žalovaný bez samotného znenia\nposudku, súd prvej inštancie nevyhodnotil ako dôkaz svedčiaci v prospech žalovaného z dôvodu, že\nuvedený znalecký posudok nebol vypracovaný v tomto súdnom konaní a bez jeho celého znenia nebolo\nmožné podľa súdu prvej inštancie vyhodnotiť váhu tohto dôkazu pre teraz posudzovaný spor, nakoľko\nnebolo možné overiť ani správnosť údajov uvedených v tabuľke, ktorá tvorí prílohu č. 29 k tomuto\nznaleckému posudku. Obranu žalovaného vyhodnotil ako účelovú a namietané personálne posúdenie a\notázku personálnych sporov medzi bývalými a terajšími štatutárnymi zástupcami žalovaného považoval\npre posúdenie dôvodnosti nárokov uplatnených žalobcom v tomto konaní za právne bezvýznamnú.\nSúd prvej inštancie uviedol, že bolo na žalovanom, aby vyvrátil právnu domnienku o existencii dlhu\nžalovaného vo vzťahu k žalobcovi, avšak žalovanému sa dôkazné bremeno, ktoré na ňom spočívalo,\nnepodarilo uniesť. Dospel preto k záveru, že žalovaný porušil svoju zákonnú povinnosť, keď nepreviedol\nzostatok z FPÚO do ukončenia výkonu správy, a teda mu vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške\nžalovanej sumy (nevyplatených finančných prostriedkov vo vlastníctve vlastníkov bytov a nebytových\npriestorov), ktoré musí vydať. Ako nedôvodnú napokon vyhodnotil aj námietku žalovaného, že žalovaný\n\nnemohol previesť zostatok finančných prostriedkov na FPÚO na nového správcu (ktorým sa od 01.\njanuára 2002 stalo Správcovské bratislavské družstvo), nakoľko tento správca už bol vlastníkom\npredmetného účtu. Súd prvej inštancie konštatoval, že peniaze vedené na predmetnom účte boli vedené\nv účtovníctve žalovaného ako cudzie prostriedky, pričom žalovaný mal tieto peniaze iba spravovať a\núčtovať a následne po ukončení zmluvy o výkone správy mal v zmysle čl. VIII bod 1 písm. c) povinnosť\npreviesť tieto finančné prostriedky na účet vlastníkov. Poukázal pritom na Uznanie dlhu, ktorým sa\nžalovaný zaviazal, že tvorba a čerpanie FPÚO za obdobie od 01. januára 2001 do 30. septembra 2001\nbude predmetom konečného vyúčtovania, ktoré spracuje do 30. novembra 2001.\n1.4. Námietku premlčania uplatnenú žalovaným posúdil súd prvej inštancie s ohľadom na písomný\nuznávací prejav žalovaného a vyhodnotil ju ako nedôvodnú. Uviedol, že premlčacia doba sa v danom\nprípade predĺžila na desaťročnú dobu, ktorá sa počítala odo dňa uznania t. j. od 12. septembra 2001.\nVlastníci bytov a nebytových priestorov si teda v žalobe doručenej súdu prvej inštancie 02. septembra\n2003 uplatnili predmetný nárok riadne a včas.\n1.5. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods.\n1, 2 CSP.\n2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného rozsudkom z 27. októbra\n2021 sp. zn. 4Co/10/2018 rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil. Žalobcovi priznal\nvoči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.\n2.1. Odvolací súd v odôvodnení k otázke spochybňovanej aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní\npovažuje uviedol, že táto bola súdom prvej inštancie skúmaná, pričom súd pripustil zámenu účastníkov\nkonania tak, aby do konania namiesto dovtedajších žalobcov vstúpil terajší žalobca - Správcovské\nbratislavské družstvo, teda správca bytového domu. Podotkol, že uvedená zámena účastníka na strane\nžalobcu reflektovala zmenu v právnej úprave, ku ktorej došlo zákonom č. 367/2004 Z. z., ustanoveniami\n§ 8b ods. 1 a § 31 ods. 2. Pokiaľ žalovaný namietal aj nedostatok svojej pasívnej legitimácie, odvolací\nsúd s poukazom na mandátnu zmluvu uzavretú medzi stranami sporu uviedol, že táto nič nemení\nna právnom postavení žalovaného ako správcu bytového domu vo vzťahu k vlastníkom bytov a\nnebytových priestorov v predmetnom bytovom dome až do 31. decembra 2001. Toto postavenie správcu\ntotiž vyplývalo žalovanému zo zmlúv o výkone správy, uzavretých s jednotlivými vlastníkmi bytov a\nnebytových priestorov bytového domu. Uzavrel, že z týchto právnych skutočností vyplývala vecná\npasívna legitimácia žalovaného v tomto konaní.\n2.2. Ohľadom existencie a výšky uplatňovanej pohľadávky odvolací súd v zhode so súdom prvej\ninštancie dospel k záveru, že existencia dlhu žalovaného, ako aj jeho výška bola v konaní preukázaná\nžalobcom produkovanými dôkazmi, predovšetkým z písomného Uznania dlhu, prehľadom tvorby a\nčerpania ROUBF zo dňa 12. marca 2002, potvrdením o konečnom finančnom vyúčtovaní „FPÚO za\nobj. 0007, Púpavová 30“ zo dňa 15. marca 2002. Odvolací súd v súlade so súdom prvej inštancie\nUznanie dlhu vyhodnotil ako platné uznanie dlhu v zmysle § 558 OZ, pretože obsahuje všetky náležitosti\npredpísané zákonom. Zdôraznil, že v ňom je obsiahnuté písomné uznanie žalovaného, že zaplatí svoj\ndlh určený čo do dôvodu aj výšky, keď je nesporné, že právnym dôvodom vzniku záväzku bolo vrátenie\nnevyčerpaných prostriedkov FPÚO bytového domu správcom po ukončení výkonu správy. Vychádzajúc\nz toho, že uznaním dlhu prechádza dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka, za podstatné považoval, že\nžalovaný svoje tvrdenie, že dlh ku dňu uznania neexistoval, resp. existoval v inom rozsahu (bez presnej\nšpecifikácie), ničím nepreukázal, a teda ničím nepodložené spochybňovanie skutočností nebolo z jeho\nstrany spôsobilým prostriedkom pre dosiahnutie úspechu v konaní.\n2.3. Odvolací súd ďalej konštatoval, že v čase vzniku predmetnej pohľadávky nebola v zákone č.\n182/1993 Z. z. výslovne upravená povinnosť končiaceho správcu previesť zostatok majetku vlastníkov\nna účet nového správcu (alebo spoločenstva). Keďže žalovaný v čase ukončenia správy nemal zákonnú\npovinnosť previesť zostatok majetku vlastníkov na účty nového správcu, odvolací súd dospel k záveru,\nže v danom prípade išlo o povinnosť z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. V tejto súvislosti potom\nkonštatoval, že žalovaný ukončil výkon správy ku dňu 31. decembra 2001, t. j. od uvedeného dátumu\nodpadol dôvod spravovania majetku vlastníkov a žalobca od 01. januára 2002 vedel, že žalovaný sa\nna jeho úkor bezdôvodne obohatil a od uvedeného dňa začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia\ndoba v zmysle § 107 ods. 1 OZ, ktorá by uplynula dňom 01. januára 2004. Žaloba bola podaná na\nOkresný súd Bratislava IV dňa 02. septembra 2003, t. j. včas, ešte v rámci plynutia premlčacej doby\na vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru o správnosti prvoinštančného rozhodnutia o\nnedôvodnosti vznesenej námietky premlčania.\n2.4. Napokon sa odvolací súd stotožnil aj s namietaným hodnotením dôkazov uskutočneným súdom\nprvej inštancie a ako nedôvodnú vyhodnotil tiež námietku, že odôvodnenie prvoinštančného rozsudku\n\nje nepreskúmateľné, pretože ho bolo možné bez pochybností v odvolacom konaní preskúmať a závery\nv ňom vyslovené boli podložené vykonaným dokazovaním, zákonnými ustanoveniami a konkrétnymi\nprávnymi úvahami. Odvolací súd preto dospel k záveru, že podané odvolanie je úplne nedôvodné\na rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vecne správny, založený na správne zistenom\nskutkovom stave a vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci vrátene výroku o úrokoch z\nomeškania.\n2.5. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods.\n1, 2 CSP.\n3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktoré\nodôvodnil explicitným poukazom na ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\n3.1. Dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, ktoré spočívalo vo\nvyhodnotení listiny „Uznanie dlhu zo dňa 12. septembra 2001“ ako platného uznania dlhu v zmysle § 558\nOZ. Právne posúdenie Uznania dlhu a prenesenie dôkazného bremena preukázať výšku pohľadávky\nžalobcu zo žalobcu na žalovaného považoval za nesprávne. Mal za to, že predmetné Uznanie dlhu\nje neplatným právnym úkonom a prenesenie dôkazného bremena na dovolateľa je nesprávny postup\nsúdu. Dovolateľ ďalej namietal, že mu bolo nesprávnym procesným postupom znemožnené, aby\nrealizoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\nUviedol, že dokazovanie, najmä vykonanie a hodnotenie dôkazov, nebolo vykonané riadne a zákonom\nustanoveným spôsobom. Za obzvlášť závažné procesné pochybenie súdu prvej inštancie dovolateľ\npovažoval nevykonanie dôkazu znaleckým posudkom Znaleckého ústavu Ekonomickej univerzity v\nBratislave č. 5/2010, prílohu č. 29, ktorý žalovaný predložil ako listinný dôkaz preukazujúci nedôvodnú\ndisproporciu peňažných prostriedkov vlastníkov v bytovom dome k 1. januáru 2000 oproti ich pôvodnému\nstavu k 31. decembru 1999. Napokon odvolaciemu súdu vytkol, že v odôvodnení nezohľadnil obsah\nprávne neúčinného Uznania dlhu v súvislosti s ďalšími skutočnosťami preukázanými dokazovaním.\n3.2. Vzhľadom na uvedené dovolateľ navrhol, aby dovolací súd rozhodnutia nižších súdov zrušil a\nvec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň žiadal odložiť vykonateľnosť napadnutého\nrozsudku.\n4. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že žalovaný vo svojom dovolaní nekonkretizoval právnu\notázku riešenú v odvolacom konaní v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP a ani neuviedol, ako ju riešil\nodvolací súd. Dodal, že pokiaľ by právnou otázkou malo byť právne posúdenie platnosti Uznania dlhu\na prenesenie dôkazného bremena na žalovaného, táto právna otázka v ustálenej praxi dovolacieho\nsúdu už riešená je. Konštatoval preto, že žalovaný vo svojom dovolaní neodôvodnil ním označenú\nprípustnosť svojho dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP žiadnym relevantným dovolacím\ndôvodom. V súvislosti s obsahom ďalších námietok naznačujúcich uplatnenie dovolacieho dôvodu podľa\n§ 420 písm. f) CSP žalobca uviedol, že nesprávnosť hodnotenia dôkazov či polemika so skutkovými\nzávermi nezakladá prípustnosť dovolania podľa predmetného ustanovenia. Vzhľadom na to navrhol\ndovolanie žalovaného odmietnuť, prípadne zamietnuť.\n5. Podľa § 444 ods. 1 CSP dovolací súd môže na návrh odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia,\nak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Podľa § 444 ods. 2 CSP ak nejde o rozhodnutie, ktoré\nukladá povinnosť plniť, dovolací súd môže na návrh odložiť jeho právoplatnosť, ak sú tu dôvody hodné\nosobitného zreteľa; ustanovenie § 230 tým nie je dotknuté.\n6. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého\nrozhodnutia podľa ustanovenia § 444 ods. 1 CSP a v súlade s ustálenou praxou o tom nevydal\nsamostatné rozhodnutie. Uvedený procesný postup z ústavnoprávneho hľadiska považuje za udržateľný\naj Ústavný súd Slovenskej republiky (m. m. IV. ÚS 158/2022, IV. ÚS 442/2022).\n7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací\n(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená\nv súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané\n(§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú dané procesné predpoklady\npre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu\npredchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je síce procesne prípustné, ale nie je dôvodné\na preto ho zamietol (§ 448 CSP).\n\n8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n9. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej\nalebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto\nv konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne\nkonať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,\nd/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n10. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n11. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n12. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n13. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §\n431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n14. Dovolateľ (vychádzajúc z obsahu dovolania podľa čl. 11 ods. 1 a § 124 ods. 1 CSP) vyvodzuje\nprípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Namieta nesprávnosti pri obstarávaní\nskutkových podkladov a nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku.\n15. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej\nmiere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva\nna spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv\nna nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované\nprávnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce\nkonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady\nsúdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na\nspravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu\nspočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká\nnielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj\nporušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo\nna verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným\ndôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie\nrovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a\n\nna rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia\nspravodlivosti).\n16. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne\nnámietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý\nproces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,\nbod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá\nrozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola\núčastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na\nprávny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi\nv dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia\ndôkazov a pod.).\n17. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v\nzmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil\nvady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho\nsúdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017,\n8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti\nargumentácie dovolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jeho práva na\nspravodlivý proces.\n18. V danom prípade dovolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu\nspĺňa náležitosti odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP), a preto\nho nemožno považovať za nepreskúmateľné či nedostatočne odôvodnené. Odôvodnenie rozsudku\nzodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí\nodôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú\ninterpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj\núvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Argumentácia\nodvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé. Z odôvodnenia\nrozhodnutia krajského súdu je zrejmé, z akých skutkových zistení a úvah vychádzal, keď dospel k záveru\no danosti žalobcom uplatneného nároku na uloženie povinnosti žalovaného.\n18.1. Odvolací súd sa v odôvodnení dôsledne zaoberal námietkami žalovaného ohľadom nedostatku\naktívnej a pasívnej legitimácie. Vo vzťahu k aktívnej vecnej legitimácii uviedol, že súd prvej inštancie\ntúto skúmal a reflektujúc zmenu v právnej úprave, ku ktorej došlo ustanoveniami § 8b ods. 1 a\n§ 31 ods. 2 zákona č. 367/2004 Z. z., pripustil zámenu účastníkov konania tak, aby do konania\nnamiesto dovtedajších žalobcov vstúpil terajší žalobca - Správcovské bratislavské družstvo, teda\nsprávca bytového domu na ul. Púpavová 30 v Bratislave. K nedostatku pasívnej legitimácie odvolací\nsúd konštatoval, že súvisiaca mandátna zmluva uzavretá medzi stranami sporu nič nemení na právnom\npostavení žalovaného ako správcu bytového domu vo vzťahu k vlastníkom bytov a nebytových\npriestorov v predmetnom bytovom dome až do 31. decembra 2001. Uzavrel, že toto postavenie správcu\ntotiž vyplývalo žalovanému zo zmlúv o výkone správy, uzavretých s jednotlivými vlastníkmi bytov a\nnebytových priestorov bytového domu. Ďalej sa odvolací súd dôkladne venoval existencii a výške\nuplatňovanej pohľadávky, pričom dospel k záveru, že existencia dlhu žalovaného, ako aj jeho výška\nbola v konaní preukázaná žalobcom produkovanými dôkazmi, predovšetkým z písomného Uznania\ndlhu zo dňa 12. septembra 2001, prehľadom tvorby a čerpania ROUBF zo dňa 12. marca 2002,\npotvrdením o konečnom finančnom vyúčtovaní fondu prevádzky, údržby a opráv za obj. 0007, Púpavová\n30 zo dňa 15. marca 2002. V nadväznosti na to sa dostatočne vysporiadal s námietkou žalovaného\nohľadom nesprávneho právneho posúdenia sporného Uznania dlhu, ktoré vyhodnotil ako platné uznanie\ndlhu v zmysle § 558 OZ, obsahujúce všetky náležitosti predpísané zákonom. Bližšie dôvodil, že je\nv ňom obsiahnuté písomné uznanie žalovaného, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky,\nkeď je nesporné, že právnym dôvodom vzniku záväzku bolo vrátenie nevyčerpaných prostriedkov\nFPÚO bytového domu správcom po ukončení výkonu správy. Odvolací súd následne vychádzajúc z\npremisy, že uznaním dlhu prechádza dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka, konštatoval, že žalovaný\nsvoje tvrdenie, že dlh ku dňu uznania neexistoval, resp. existoval v inom rozsahu (bez presnej\nšpecifikácie), ničím nepreukázal, a len ničím nepodložené spochybňovanie skutočností nebolo z jeho\nstrany spôsobilým prostriedkom pre dosiahnutie úspechu v konaní. Pokiaľ išlo o námietku premlčania\n\nvznesenú žalovaným, aj s touto sa odvolací súd riadne vysporiadal, keď posudzujúc žalovaný nárok\nako povinnosť z titulu vydania bezdôvodného obohatenia považoval podanú žalobu za uplatnenú v\nrámci plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby v zmysle § 107 ods. 1 OZ. Napokon reflektoval\naj odvolaciu argumentáciu súvisiacu s hodnotením jednotlivých dôkazov súdom prvej inštancie, jeho\nskutkovými zisteniami a závermi, pričom sa po preskúmaní procesu obstarávania skutkových poznatkov\nv rámci prvoinštančného konania stotožnil s hodnotením dôkazov uskutočneným súdom prvej inštancie.\nDodal, že odôvodnenie prvoinštančného rozsudku nie je nepreskúmateľné, pretože ho bolo možné\nbez pochybností v odvolacom konaní preskúmať a závery v ňom vyslovené sú podložené vykonaným\ndokazovaním, zákonnými ustanoveniami a konkrétnymi právnymi úvahami. Odvolací súd uzavrel, že\npodané odvolanie je úplne nedôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vecne správny,\nzaložený na správne zistenom skutkovom stave a vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci\nvrátene výroku o úrokoch z omeškania.\n18.2. Na základe uvedeného možno konštatovať, že odvolací súd pri hodnotení skutkových zistení a\nskutkových záverov neopomenul vziať do úvahy žiadnu z namietaných skutočností, či skutočností, ktoré\nv konaní vyšli najavo, z uvedeného je zrejmé, na základe akých dôvodov odvolací súd rozhodol a podľa\nnázoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky náležitosti v zmysle\n§ 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať\nto, že žalovaný sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil\nsvoje rozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi\nzávermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi,\nnemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do\npráva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom\núspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil\nsa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a\npožiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,\nprípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.\nÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n19. Žalovaný ďalej namietal, že dokazovanie nebolo realizované v intenciách zákona. K tomu dovolací\nsúd uvádza, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie\nnedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať\nnové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení,\nuž len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu\nprvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - porov.\nustanovenie § 442 CSP, v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil\nodvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených\nsúdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd síce má\nmožnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní\n(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či\nkonajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle,\nktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k\nvade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak dovolací súd takúto vadu v posudzovanom spore\nnezistil.\n20. Pokiaľ dovolateľ rozporoval nevykonanie dokazovania listinnými dôkazmi, pričom za závažné\nprocesné pochybenie súdu prvej inštancie nevykonanie dôkazu znaleckým posudkom Znaleckého\nústavu Ekonomickej univerzity v Bratislave č. 5/2010, prílohu č. 29, dovolací súd vo všeobecnosti\nuvádza, že kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strán sporu, len\nsúd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná (porov. § 185 ods. 1 CSP). Uvedené\npredstavuje prejav zákonnej právomoci súdu korigovať návrhy strán na vykonanie dokazovania sledujúc\ntak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu\ndokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu\npodstaty prejednávanej veci nie je relevantný.\n21. Z ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky zároveň vyplýva, že zásah\ndo základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti bolo\nmožné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného\ndôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu\n\nvychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním\nnavrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v\nkonaní (I. ÚS 350/08).\n21.1. Podľa názoru dovolacieho súdu ale o tento prípad v prejednávanej veci nešlo. Súd prvej inštancie\nv odôvodnení rozhodnutia (bod 71.) riadne objasnil, z akých dôvodov nevyhovel niektorým návrhom\nna vykonanie dokazovania. Uviedol, že zamietol návrhy na vykonanie dokazovania predložením zmlúv\no prevode vlastníctva bytov pôvodným nájomníkom, všetkých ročných vyúčtovaní nákladov vlastníkov\nbytov v bytovom dome za rok 2001 a dokladov o ich doručení vlastníkom, zmluvy o výkone správy,\nktorá bola s vlastníkmi bytov uzatvorená ako prvá v poradí a preukázaním vyplatenia čiastky 258 191\nSk ku dňu 15. marca 2002, nakoľko vykonanie tohto dokazovania nepovažoval za potrebné s ohľadom\nna doposiaľ predložené listinné dôkazy a zistený skutkový stav. Doplnil, že pokiaľ išlo o čiastku 258\n191 Sk, žalobca na pojednávaní konanom 19. apríla 2017 predložil listinné dôkazy preukazujúce, že\ntáto čiastka bola vyplatená vlastníkom bytov v novembri a decembri 2002. V súvislosti s namietaným\nnevykonaním dôkazu znaleckým posudkom Znaleckého ústavu Ekonomickej univerzity v Bratislave\nč. 5/2010 - prílohou č. 29 dovolací súd poukazuje na body 20. a 50. odôvodnenia prvoinštančného\nrozsudku, z ktorých vyplýva, že tento dôkaz nachádzajúci sa na č. l. 521 spisu súd prvej inštancie riadne\nvykonal oboznámením listinného dôkazu. Súdu prvej inštancie z neho vyplývalo, že ku dňu 31. decembra\n1999 mal byť stav FOU k bytovému domu na Púpavovej 30 vo výške -122 857,11 Sk a ku dňu 01. januáru\n2000 vo výške +26 411,19 Sk. Súd sa následne náležite zaoberal relevanciou poznatkov vyplývajúcich\nz uvedeného dôkazu, keď v rámci vyhodnotenia skutkového stavu konštatoval, že túto prílohu bez\nsamotného znenia posudku nemohol vyhodnotiť ako dôkaz svedčiaci v prospech žalovaného, a to z\ndôvodu, že uvedený znalecký posudok nebol vypracovaný v tomto súdnom konaní a bez jeho celého\nznenia nebolo možné vyhodnotiť váhu tohto dôkazu pre teraz posudzovaný spor, keďže nie je možné\noveriť ani správnosť údajov uvedených v tabuľke, ktorá tvorí prílohu č. 29 k tomuto znaleckému posudku.\n21.2. Dovolací súd považuje toto zdôvodnenie nevykonania navrhovaného dokazovania za dostatočné\na súladné so zákonom. Postup súdu prvej inštancie preto vec prejednávajúci senát vyhodnotil ako\nnespôsobilý zasiahnuť do práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Vzhľadom na uvedené je\npotrebné konštatovať, že týmto postupom nedošlo k založeniu vady podľa § 420 písm. f) CSP.\n22. Dovolací súd pripomína, že podľa § 191 CSP dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to\nkaždý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na\nvšetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Zároveň je potrebné uviesť, že\nnesprávne vyhodnotenie dôkazov bez toho, aby z toho plynúce skutkové závery boli svojvoľné či ústavne\nneudržateľné, nie je vadou konania v zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolací súd pritom pre úplnosť\npoznamenáva, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí\nprávo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa\ndožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).\n23. Dovolací súd na tomto mieste osobitne vyslovuje presvedčenie, že súd prvej inštancie vykonal\ndokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležite ho vyhodnotil, pričom dosiahnuté skutkové závery\nnemožno považovať za prejav svojvôle. Súd v predmetnej veci vykonal dokazovanie výsluchom\nštatutárneho zástupcu žalobcu I.. B. Č.V., výsluchom svedkov I.. L. Y., I.. T. Š., I.. Š. Q., výsluchom\nznalkyne I.. F. Q. a oboznámil v rozsiahlom počte listinné dôkazy založené v spise (viď bližšie bod 20.\nodôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie). Súd prvej inštancie na základe toho ustálil skutkový stav,\nže medzi vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v bytovom dome a Správcovským bratislavským\ndružstvom, Polianky č. 9, Bratislava, došlo k uzatvoreniu Zmluvy o výkone správy č. 63/2001 zo dňa 10.\nseptembra 2001; následne dňa 12. septembra 2001 došlo k písomnému Uznaniu dlhu podľa § 558 OZ;\nžalovaný zastúpený I.. B. Č., predsedom predstavenstva a I.. T. G., členom predstavenstva, ako správca\nuznal dlh, t. j. že je povinný v súlade s § 16 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z. z. nevyčerpané prostriedky\nurčené na údržbu a opravu domu, bytu a nebytového priestoru v dome previesť na FPÚO a prehlásil, že\nvlastníkom bytov a nebytových priestorov nachádzajúcich sa v bytovom dome ku dňu 31. decembra 2000\ndlhuje čiastku 11 049,98 eura (332 891,73 Sk), ktorú uhradí v dvoch splátkach a to, prvú splátku 6 638,78\neura (200 000 Sk) do 30. septembra 2001 a druhú splátku 4 411,20 eura (132 871,73 Sk) do 31. októbra\n2001. Pokiaľ spornou ostala v konaní výška nevyčerpaných prostriedkov, ktoré mal správca po ukončení\nsprávy previesť vlastníkom bytov a nebytových priestorov, vzhľadom na platný uznávací prejav žalobcu\npre súd z vykonaného dokazovania vyplývalo, že v priebehu konania žalovaný žiadnym spôsobom\nnevyvrátil správnosť sumy uvedenej v Uznaní dlhu, ktorou sa predchádzajúci správca zaviazal uhradiť\n\nzáväzok vyplývajúci mu z ustanovenia § 16 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z. z. Súd prvej inštancie z toho\nvyvodil, že domnienka existencie uznaného záväzku nebola žalovaným vyvrátená, a preto mal túto\nskutočnosť za preukázanú, nakoľko v konaní nevyšiel najavo opak (§ 192 CSP) a zaviazal žalovaného\nna zaplatenie sumy nevyčerpaných prostriedkov fondu údržby vo výške vyplývajúcej z potvrdenia o\nkonečnom vyúčtovaní FPÚO za bytový dom zo dňa 31. decembra 2001.\n24. Sumarizujúc vyššie uvedené dovolací súd v okolnostiach preskúmavanej veci nezistil ústavnoprávne\ndeficity v rámci zisťovania skutkového stavu veci, súdy nižších inštancií postupovali v súlade so\nzákladnými princípmi civilného sporového konania, najmä zásadou voľného hodnotenia dôkazov (čl.\n15 CSP) a princípmi všeobecnej spravodlivosti. Tak okresný súd ako aj jeho nadriadený krajský súd\npri zisťovaní skutkového stavu rešpektovali ústavno-procesné zásady (ako sú zákaz tzv. deformácie\ndôkazu, či opomenutého dôkazu, zásadu rovnosti zbraní, priamosti, voľného hodnotenia dôkazov),\nnáležitým spôsobom zistili skutkový stav veci a po výklade a použití relevantných právnych noriem\nrozhodli tak, že ich skutkové a právne závery nemožno považovať za svojvoľné, neudržateľné, ani prijaté\nv zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z tohto hľadiska\npreto nemožno postupu súdov nižších inštancií nič vytknúť a námietky žalovaného preto dovolací súd\npovažoval z hľadiska prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP za neopodstatnené.\n25. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalovaný neopodstatnene namieta,\nže súdy nižších inštancií mu nesprávnym procesným postupom znemožnili uskutočňovať jemu patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP).\n26. Žalovaný ďalej vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\n27. Dovolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že je viazaný iba vymedzením právnej otázky, od ktorej\nzáviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením, pod\nktorý prípad prípustnosti jej riešenia (§ 421 ods. 1 CSP) táto otázka spadá. Z uvedeného dôvodu dovolací\nsúd z hľadiska prípustnosti dovolania posudzuje (iba) materiálny substrát samotného dovolacieho\nkonania spočívajúci vo vymedzení právnej otázky a predostretí vlastnej argumentácie dovolateľa v\nzmysle § 432 ods. 2 CSP, súčasne zohľadňujúc vlastnú rozhodovaciu prax (iura novit curia, sp. zn.\n4Cdo/11/2021, 8Cdo/54/2018, I. ÚS 51/2020).\n28. Dovolací súd konštatuje, že dovolateľ v danom prípade zákonu zodpovedajúcim spôsobom vymedzil\nprávnu otázku týkajúcu sa platnosti spornej listiny „Uznanie dlhu zo dňa 12. septembra 2001“ v zmysle\n§ 558 OZ. Po konštatovaní prípustnosti dovolania pristúpil dovolací súd k meritórnemu dovolaciemu\nprieskumu a posúdeniu dôvodnosti podaného dovolania z hľadiska uplatnenej dovolacej argumentácie,\nt. j. z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom vo vymedzenej právnej otázke.\n29. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca\nv podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a\npovinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich\nriešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne\nposúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa\nprávnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne\nvyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.\n30. Dovolateľ argumentoval, že predmetné Uznanie dlhu je neplatným právnym úkonom a s tým\nsúvisiace prenesenie dôkazného bremena preukázať výšku pohľadávky žalobcu na žalovaného\npovažoval za nesprávne.\n31. Podľa § 558 OZ ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky,\npredpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok,\nlen ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.\n32. Uznanie dlhu predstavuje zabezpečovací prostriedok, prostredníctvom ktorého dochádza k\nzabezpečeniu práv a povinností zo záväzkov. Ide o jednostranné vyhlásenie, resp. jednostranný právny\núkon dlžníka adresovaný veriteľovi, ktorým dlžník v písomnej forme vyhlasuje, že zaplatí svoj dlh čo do\ndôvodu a výšky. Okrem všeobecných náležitostí (§ 34 a nasl. OZ), potrebných na to, aby bol právny\n\núkon uznania dlhu perfektný, Občiansky zákonník v prípade uznania dlhu vyžaduje aj splnenie ďalších,\nosobitných náležitostí, ktorými sú písomná forma, sľub zaplatiť dlh a vymedzenie dlhu čo do dôvodu\naj výšky. Zároveň je pre perfektnosť a vznik všetkých účinkov uznania dlhu v prípade, že je dlh už\npremlčaný, potrebné, aby ten kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. Jedným z právnych účinkov inštitútu\nuznania dlhu je vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky, že dlh v čase jeho uznania trval, ktorá sa prejavuje\nnajmä v procesnej rovine. Ide o vyvrátiteľnú domnienku, ktorá zaťažuje dlžníka dôkazným bremenom,\na naopak, posilňuje postavenie veriteľa tým, že ten svoj nárok vie oprieť nie len o samotný primárny\nzáväzok, ale i o sekundárny, vedľajší záväzok, slúžiaci na jeho zabezpečenie. Skutočnosť, ktorej svedčí\nvyvrátiteľná právna domnienka, nie je predmetom procesného dokazovania, a ak nebola v konaní\ndomnienka existencie uznaného záväzku vyvrátená, súd musí mať podľa § 192 CSP skutočnosť za\npreukázanú. V konaní môžu nastať dve možné situácie - buď platí skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná\ndomnienka, za preukázanú, alebo vyšiel v konaní najavo jej opak (obsah domnienky bol vyvrátený\ndôkazom opaku, t. j. dôkazom, že skutočnosť je v konkrétnom prípade práve opačná, než ako ju uvádza\ndomnienka). Na dlžníka sa presúva dôkazné bremeno trvania záväzku v čase jeho uznania, t. j. ak\nchce byť dlžník v spore úspešný, musí preukázať, že uznaný záväzok neexistuje, resp. v čase uznania\nneexistoval. Ak založilo uznanie dlhu vyvrátiteľnú domnienku, podľa ktorej sa má za to, že záväzok\nv dobe uznania trval, potom v konaní, v ktorom sa veriteľ domáha splnenia tohto záväzku, spočíva\ndôkazné bremeno vzťahujúce sa na neexistenciu záväzku na dlžníkovi (k tomu porovnaj rozsudok\nnajvyššieho súdu z 29. januára 2009 sp. zn. 3Cdo/143/2008, podporne rozhodnutia Najvyššieho súdu\nČeskej republiky sp. zn. 29Odo/1457/2005, 33Odo/1028/2004, 32Cdo/4465/2007).\n33. Po preskúmaní obsahu spisového materiálu a najmä predmetného Uznania dlhu dovolací súd\ndospel k záveru o správnosti posúdenia veci súdmi nižších inštancií. Aj podľa názoru dovolacieho\nsúdu je predmetné Uznanie dlhu (č. l. 17 spisu) platné v zmysle § 558 OZ, pretože obsahuje všetky\nnáležitosti predpísané zákonom. Ako jednostranný právny úkon žalovaného v písomnej forme a ako\nprejav vôle uznať dlh čo do dôvodu a výšky - je určitý a zrozumiteľný, pretože (aj) výkladom podľa §\n35 ods. 2 OZ je objektívne pochopiteľný, t. j. nevzbudzujúci pochybnosti o jeho obsahu. V predmetom\nUznaní dlhu je obsiahnuté uznanie a sľub žalovaného, že zaplatí dlh vymedzený čo do dôvodu aj\nvýšky v 2 splátkach v lehotách k 30. septembru 2001 a 31. októbru 2001. Z obsahu Uznania dlhu\nvyplýva, že právnym dôvodom vzniku záväzku je vrátenie zostatku (nevyčerpaných prostriedkov) FPÚO\nbytového domu na ul. Púpavová 30 v Bratislave správcom. Dovolací súd preto konštatuje, že uvedené\nUznanie dlhu platne založilo právnu domnienku existenciu dlhu vo výške 332 891,73 Sk ku dňu 31.\ndecembra 2000. V zmysle vyššie uvedeného výkladu bolo potom na žalovanom, aby skutočnosť, ktorú\npreukazovalo Uznanie dlhu (a ďalšie listinné dôkazy svedčiace v prospech žalobcu), v rámci prenesenia\ndôkazného bremena vyvrátil, resp. relevantne spochybnil. Pokiaľ za tohto stavu súdy vyhodnotili Uznanie\ndlhu ako platné a následne vyžadovali od žalovaného unesenie dôkazného bremena spočívajúceho v\npreukázaní tvrdenia, že dlh ku dňu uznania neexistoval, resp. existoval v inom rozsahu, nemožno z\npohľadu vymedzenej otázky postupu a záverom súdov nižších inštancií nič vytknúť.\n34. Dovolací súd v tomto kontexte považuje za dôležité poukázať na jeho rozhodnutia sp. zn.\n2Obdo/67/2018, sp. zn. 3Cdo/195/2017, m. m. sp. zn. 3Cdo/259/2019 a na rozhodnutie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 516/2020, ktoré už podobné spory medzi\nsporovými stranami posudzovali. Vo veci sp. zn. 2Obdo/67/2018 najvyšší súd síce v iných časových\nsúvislostiach, avšak v podobných rozhodných skutočnostiach, ako je tomu v teraz posudzovanej veci, k\nuznaniu dlhu žalovaným z 8. októbra 2001 uviedol, že toto uznanie spĺňalo všetky zákonom požadované\nnáležitosti. Uvedené právne závery akceptoval aj ústavný súd v uznesení z 5. novembra 2020 sp. zn.\nII. ÚS 516/2020, ktorý ústavnú sťažnosť žalovaného podanú proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.\n2Obdo/67/2018 odmietol. Podobne v rozhodných skutočnostiach obdobnej veci sp. zn. 3Cdo/195/2017\npovažoval najvyšší súd právne závery odvolacieho súdu konštatujúce platnosť uznania dlhu z 9. októbra\n2001 za primerane odôvodnené.\n35. Vzhľadom na vyššie uvedené uplatnený dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 CSP dovolací súd\nnepovažoval za dôvodný, keďže napadnuté rozhodnutie v otázke platnosti sporného Uznania dlhu a s\ntým súvisiaceho prenesenia dôkazného bremena na žalovaného spočíva v správnom posúdení veci.\n36. Dovolací súd preto dospel k záveru, že podané dovolanie nie je dôvodné a preto ho zamietol (§\n448 CSP).\n\n37. Žalobca bol v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešný (§ 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255\nods. 1 CSP), preto mu dovolací súd proti žalovanému priznal v súlade s § 262 ods. 1 CSP nárok na\nnáhradu trov dovolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie\npo právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§\n262 ods. 2 CSP).\n38. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4Co/10/2018", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2148d9ad-d76f-4ce4-8b29-3192726c45b6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.442.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 442/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 442/2022 z 20. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-20", "citacie_n": 132, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.442.2022.1"}, {"guid": "ussr:fc725027-865c-4a9c-990f-679527623f3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.158.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 158/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 158/2022 z 23. 3. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-03-23", "citacie_n": 113, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.158.2022.1"}, {"guid": "ussr:1bb606d6-3b17-4ea4-881b-71017ec0e341", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.516.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 516/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 516/2020 z 5. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-05", "citacie_n": 3, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.516.2020.1"}, {"guid": "ussr:cecc06ed-5bb1-4b6e-bcc1-015e231020bf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 51/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 51/2020 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 510, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2"}, {"guid": "ussr:2fc3ccd4-297c-48de-8e85-a00c1df42c0d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 350/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-30", "citacie_n": 1002, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:2fc3ccd4-297c-48de-8e85-a00c1df42c0d"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-29", "citacie_n": 2526, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:01e9b120-2948-45b8-982b-95a1e9fa3d0d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 98/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 98/97 z 18. 12. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-12-18", "citacie_n": 626, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:01e9b120-2948-45b8-982b-95a1e9fa3d0d"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:ee98ae3f-dc93-4f8e-8766-3f372395cb3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 26/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/94 z 10. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-10", "citacie_n": 1929, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1"}, {"guid": "83482c76-49f3-44d9-9ef8-181cf640f2af:6f489ba6-f04f-4286-90ee-0adabaccb586", "ecli": null, "spisova_znacka": "4Co/10/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/10/2018 z 16. 5. 2018", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2018-05-16", "citacie_n": 2, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/83482c76-49f3-44d9-9ef8-181cf640f2af:6f489ba6-f04f-4286-90ee-0adabaccb586"}], "citovane_v": []}