{"guid": "474d0b54-02e1-479d-a2d9-51037960f7d7:35cd3286-1c5a-45ab-9bbb-c0e9c7d5b6e7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:1403899455.2", "spisova_znacka": "6Cdo/92/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/92/2022 z 25. 7. 2023", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. júla 2023, sp. zn. 6Cdo/92/2022, ECLI:SK:NSSR:2023:1403899455.2", "identifikacne_cislo": "1403899455", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Zemková", "sudca_id": 393, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-zemkova-393", "datum_vydania": "2023-07-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "nazov": "§ 453 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-453"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "nazov": "§ 255 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-262.odsek-2", "nazov": "§ 262 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-262.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-262"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-35", "nazov": "§ 35 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-35", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-35"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-558", "nazov": "§ 558 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-558", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-558"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-453", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-262", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-35", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-558"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/35cd3286-1c5a-45ab-9bbb-c0e9c7d5b6e7", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:1403899455.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:1403899455.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:1403899455.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Cdo/92/2022\n1403899455\n25. 07. 2023\nJUDr. Jana Zemková\nECLI:SK:NSSR:2023:1403899455.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemkovej, PhD.\na členov senátu JUDr. Terézie Mecelovej a Mgr. Dušana Čima v spore žalobkyne Dobrá správa, s.r.o.,\nBratislava, Pluhová 32, proti žalovanému: Stavebné bytové družstvo Bratislava IV, Bratislava, Polianky\n9, zastúpené: Mgr. Matejom Vidom, advokátom, Bratislava, Papraďová 3, o zaplatenie 15 139,14 eur\ns príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 12C/273/2003, o dovolaní\nžalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/211/2018 z 29. septembra 2021,\ntakto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a .\nŽalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\nRozhodnutie súdu prvej inštancie\n1. Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „súd prvej inštancie\" alebo „prvoinštančný súd\") rozsudkom z\n20. decembra 2017 (v poradí druhým) žalobu žalobkyne (ďalej aj „žalobca\") v celom rozsahu zamietol,\nžalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % a štátu priznal proti\nžalobcovi nárok na náhradu trov konania za znalecký úkon znalkyne R.. I.. J. W., U.., vo výške 100 % .\n2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobou podanou na súd dňa 2. septembra 2003 sa\npôvodní žalobcovia označení ako Vlastníci bytov a nebytových priestorov A.. S. X-XX Q., zastúpení\nSprávcovským bratislavským družstvom, neskôr v spresnenom označení ako fyzické osoby v l. rade I.\nL. a spol., domáhali od žalovaného zaplatenia sumy 591 525,10 Sk, t.j. 19 635,04 eur s príslušenstvom\na náhrady trov konania a to z dôvodu, že na základe zmluvy o výkone správy vykonáva Správcovské\nbratislavské družstvo od 01. septembra 2001 správu tohto objektu. Správu objektu do 31. augusta 2001\nvykonával žalovaný a podľa § 16 ods. 7 zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových\npriestorov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z.\") bol žalovaný povinný nevyčerpané prostriedky určené\nna údržbu a opravy domu previesť na fond prevádzky, údržby a opráv bytu. Tento fond bol pre žalobcu\nzriadený na samostatnom bankovom účte. Dňa 19. júla 2001 žalovaný uznal nevyčerpané prostriedky\nurčené na údržbu a opravy domu, bytov a nebytových priestorov v dome k 31. decembra 2000 ako\nsvoj dlh voči vlastníkom bytov a nebytových priestorov (ďalej aj „NP\") v danom bytovom dome. Zároveň\nsa v uznaní dlhu zaviazal, že tvorba a čerpanie fondu prevádzky údržby a opráv (ďalej aj „FPÚO\")\nza obdobie od 01. januára 2001 do 31. júla 2001 bude predmetom konečného vyúčtovania, ktoré sa\nspracuje do 30. novembra 2001. Konečné vyúčtovanie bolo zrealizované 12. marca 2003. Na základe\ntohoto vyúčtovania vznikol podľa tvrdenia žalobcov žalovanému voči nim dlh 591 525,10 Sk. Podľa\nuznania dlhu mal previesť žalovaný danú sumu, resp. ju zaplatiť do 30. júla 2001, ktorú povinnosť si\n\nnesplnil. Uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 31. mája 2006 bola pripustená zámena účastníkov\nkonania tak, aby namiesto doterajších žalobcov - fyzické osoby, v konaní vystupoval ako žalobca\nSprávcovské bratislavské družstvo, IČO: 35 803 843, so sídlom Bratislava, Drobného 27. Uznesením\nč. k. 4Co/211/2018-1300 z 8. januára 2020 bolo rozhodnuté o zámene žalobcu tak, že namiesto\ndovtedajšieho žalobcu vstúpila spoločnosť Dobrá správa, s.r.o., Bratislava, ktorá je aktuálnym správcom\nv bytovom dome.\n3. V poradí prvým rozsudkom zo dňa 16. januára 2012 uložil súd prvej inštancie žalovanému povinnosť\nzaplatiť žalobcovi sumu 15 139,14 eur s príslušenstvom a v časti sumy 4 495,90 eur žalobu zamietol.\nKrajský súd v Bratislave ako súd odvolací, na odvolanie žalovaného voči vyhovujúcej časti žaloby,\nuznesením zo dňa 30. októbra 2015 č. k. 4Co/156/2012-446 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej\nvyhovujúcej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n4. Po zrušení a vrátení veci v jej vyhovujúcej časti (15 139,14 eur s prísl.) súd prvej inštancie vec\nopätovne prejednal a právne posúdil (v poradí druhým rozsudkom) podľa ust. § 8 ods. 1, 2, 3, § 6\nods. 1, § 8 ods. 1, 2, § 5 ods. 1 písm. b), § 16 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z. z., § 558 Občianskeho\nzákonníka (ďalej aj „OZ\"). Konštatoval, že vo veci nebolo medzi stranami sporné, že Stavebné bytové\ndružstvo Bratislava IV - žalovaný, na základe Zmluvy o výkone správy č. S 0101//009/001/98 z marca\n1998 vykonával správu bytového domu na A.. S. X-XX v Q.. Správu predmetného bytového domu\nvykonával do 31. augusta 2001. Od 01. septembra 2001 na základe zmluvy o výkone správy z 23. júla\n2001 vykonávalo správu bytového domu A.. S. X-XX v Q., najprv Správcovské bratislavské družstvo a\nnásledne aktuálny žalobca (poznámka dovolacieho súdu). Tiež nepovažoval za sporné, že Správcovské\nbratislavské družstvo (ďalej aj „SBD\") ako mandatár a žalovaný ako mandant uzavreli dňa 15. februára\n2001, s účinnosťou od 01. marca 2001, mandátnu zmluvu podľa § 566 a nasl. Obchodného zákonníka\n(ďalej aj „ObchZ\"), v znení jej dodatkov. Z mandátnej zmluvy uzavretej podľa § 566 ObchZ medzi\nžalovaným, zastúpený I.. B.V., predsedom a I.. T. G., členom predstavenstva a SBD zastúpeným\npredsedom I.. T. L. vyplýva, že mandant poveril mandatára realizáciou výkonu správy nehnuteľností (čl.\nII. bod 1 zmluvy). Podľa čl. II. bod 4 mandátnej zmluvy, mandant poveril mandatára vedením účtovníctva\nmandanta podľa právnych predpisov vrátane účtovnej závierky a spracovania podkladov pre podanie\npriznania k dani z príjmov PO aj za rok 2000. Podľa čl. III. bod 3 citovanej zmluvy sa mandatár zaviazal,\nže správu bude vykonávať v mene mandanta, a na jeho účet, že bude viesť FPÚO každej nehnuteľnosti\nna samostatnom bankovom účte. Poukázal aj na čl. XI. bod 2 mandátnej zmluvy, že výkon správy\npodľa tejto zmluvy pre jednotlivé nehnuteľnosti končí skončením platnosti zmluvy o výkone správy medzi\nmandantom a vlastníkmi nehnuteľností pokiaľ mandant neuzavrel novú zmluvu. Zmluva bola uzavretá na\ndobu určitú tri roky od 01. marca 2001 do 31. decembra 2003. Podľa bodu 8 cit. Článku mandátnej zmluvy\nvyúčtovanie FPÚO mandatár predloží do 30 dní po ukončení správy a poukáže zostatky fondov na účty\nurčené mandantom alebo vlastníkmi bytov a NP. Z listiny Uznanie dlhu zo dňa 19. júla 2001 vyplýva,\nže žalovaný zastúpený I.. B. N., predsedom družstva a I.. T. G., členom predstavenstva, ako správca\nuznáva dlh ku dňu 31. decembra 2000 vo výške 1 028 094,69 Sk. Tento dlh uznáva, čo do dôvodu a\nvýšky a prehlasuje, že ho prevedie vlastníkom bytov a nebytových priestorov na fond prevádzky, údržby\na opráv v dome, pre ktorý je SBD ako mandatárom zriadený účet v Tatra banka, a.s. Bratislave v troch\nlehotách: 1. splátka 300 000 Sk do 30. júla 2001, 2. splátka 300 000 Sk do 31. augusta 2001, 3. splátka\n428 094,69 Sk do 30. septembra 2001. Potvrdenie bolo vystavené mandatárom - žalobcom, podpísané\nza mandatára I.. B. N., riaditeľom SBD. Konečné vyúčtovanie bolo zrealizované 12. marca 2003, na\nzáklade čoho bol pre žalovaného ustálený dlh 591 525,10 Sk. Podľa listiny - Zostava výsledkov ročného\nvyúčtovania bytov za rok 2000 bol celkový nárok domu 1 047 606,88 Sk, doplatok od žalovaného za\nobjekt A. S. X-XX vo výške + 591 525,10 Sk. Konštatoval, že predmetom sporu je nárok žalobcu na\nzaplatenie sumy 15 139,14 eur s príslušenstvom (po čiastočnom zamietnutí žaloby vo výške 4 495,90\neur s príslušenstvom, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, keď strany nepodali odvolanie).\n5. K otázke posúdenia aktívnej vecnej legitimácie súd prvej inštancie uviedol, že túto vyriešil vydaním\nrozhodnutia - uznesenia o zámene účastníkov z 31. mája 2006 tak, že namiesto pôvodných žalobcov\n- vlastníkov bytov a NP pripustil zámenu na strane žalobcu v osobe žalobcu ako správcu. Uvedená\nzámena reflektuje zmenu v právnej úprave, ku ktorej došlo zákonom č. 367/2004 Z. z. ktorým sa mení\na dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových\npriestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 367/2004 Z. z.\"), § 8b ods. 1 a § 31 ods.\n2. Konštatoval, že žalobca má aktívnu vecnú legitimáciu na uplatnenie nároku, keď ako správca koná\nza vlastníkov v ich mene a na ich účet. Vlastníci tak vo vlastnom mene a na vlastný účet žiadali zaplatiť\n\npredmetné finančné prostriedky od žalovaného, nakoľko sú to finančné prostriedky a majetok vlastníkov\nbytov a NP. Uviedol, že predmetná pohľadávka je uplatňovaná za obdobie od 1. januára 2001 do 31.\naugusta 2001, kedy v zákone č. 182/1993 Z. z., v tom platnom znení § 8 ods. 2 cit. zák., nebola vyslovene\nupravená povinnosť končiaceho správcu previesť zostatok majetku vlastníkov na účet nového správcu.\nTáto povinnosť bola poňatá do právnej úpravy výslovne v ust. § 8a zák. č. 182/1993 Z. z. s účinnosťou\nod 01.07.2004. Poukázal na čl. VIII. bod bod 1. Zmluvy o výkone správy z 17. marca 1998, v zmysle\nktorého je zmluva uzavretá na dobu neurčitú, pričom ju možno vypovedať ktoroukoľvek zo zmluvných\nstrán a to aj bez udania dôvodu. Pri ukončení správy odovzdá správca vlastníkom: a/ do dňa ukončenia\nsprávy všetku projektovú a písomnú dokumentácie od príslušného objektu, b/ do 31. mája nasledujúceho\nroka vyúčtovanie za predchádzajúce obdobie, c/ ku dňu ukončenia správy prevedie zostatok na účet\nvlastníkov. Konštatoval, že povinnosť žalovaného ako končiaceho správcu, bez ohľadu, že nebola v tom\nčase výslovne poňatá v zákone č. 182/1993 Z. z. v ustanovení § 8 ods. 2, vyplývala priamo zo zmluvy\no výkone správy uzavretej medzi jednotlivými vlastníkmi bytov a NP a žalovaným ako správcom. Ide\nteda o peňažný záväzok vyplývajúci zo zmluvy o výkone správy, ktorý podlieha všeobecnej trojročnej\npremlčacej lehote podľa § 100, § 101 OZ so začiatkom plynutia od 01. septembra 2001. Záväzok\nžalovaného mal byť splnený do 31. augusta 2001, teda lehota by uplynula 31. augusta 2004. Žalobný\nnávrh bol podaný 02.09.2003, t. j. včas ešte v rámci plynutia premlčacej lehoty. Nárok žalobcu podľa\nsúdu prvej inštancie nie je premlčaný.\n6. Ďalej sa okresný súd zaoberal uznaním dlhu. Podľa súdu prvej inštancie z ustanovenia § 6 ods. 1,\n§ 8 ods. 1, 2, § 5 ods. 1 písm. b), § 8 ods. 1 písm. c) zák. č. 182/1993 Z. z. vyplýva, že prostriedky\nzískané od vlastníkov bytov a NP, ktorými je tvorený FPÚO, predstavujú majetok samotných vlastníkov\nbytov a NP v bytovom dome. Ide teda o prostriedky vlastníkov bytov a NP a tieto nemôžu byť dlhom\nsprávcu. Správca je len subjektom, ktorý s týmito prostrediami hospodári v súlade s uzavretou zmluvou\no výkone správy a vo vzťahu ku nim preto správca nevystupuje ako dlžník, nakoľko zo záväzkovoprávneho vzťahu - zo zmluvy, mu nevyplýva povinnosť vo vzťahu k týmto prostriedkom niečo dať, trpieť,\nkonať. Vzhľadom na uvedené nemôže podľa súdu prvej inštancie správca bytového domu uznať dlh ako\nsvoj dlh zostatok finančných prostriedkov na FPÚO, pretože tieto sú vo vlastníctve jednotlivých bytov a\nNP v bytovom dome. Správca vo vzťahu k týmto prostriedkom FPÚO teda nemôže mať dlh vo vzťahu k\ntýmto prostriedkom, je len zodpovedný za riadne hospodárenie s nimi, i za prípadnú škodu. Správcovi\nvzniká povinnosť tieto prostriedky previesť na účet nového správcu až v prípade zániku zmluvy a to v\nčase zániku správy, ak to bolo dohodnuté v zmluve o výkone správy. Dlh žalovaného by mohol vzniknúť\nnajskôr dňom ukončenia správy bytového domu, ak by odmietol previesť nevyčerpané prostriedky FPÚO\nna účet nového správcu. Uznanie dlhu zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku o jeho existencii v čase\nuznania. Mal za to, že Uznanie dlhu z 19. júla 2001 nemôže byť platným právnym úkonom, nakoľko\nžalovaný ako správca nebol k danému dňu povinný previesť zostatok na FPÚO na vlastníkov, resp.\nnového správcu. Dospel k záveru, že uznanie dlhu je neplatné.\n7. Podľa názoru súdu prvej inštancie aj ďalšie skutočnosti spochybňujú tento uznávací prejav pretože\nho podpísali I.. N. a I.. G. pôsobiaci u žalovaného do 01. augusta 2002 pričom od 04. decembra 2002\nobaja pôsobili u žalobcu ako predseda a podpredseda. Potvrdenie o konečnom finančnom vysporiadaní\nz 15. marca 2002 však vydal mandatár podpísaný I.. N. ako riaditeľ žalobcu a financie na účte viedol\nmandatár, teda žalobca. Podľa čl. X. bod 1 Mandátnej zmluvy bol mandatár - žalobca splnomocnený\nlen na úkony vykonávané v súvislosti so zabezpečením povinností vyplývajúcich z plnenia predmetu\nzmluvy, z ktorých je zaviazaný priamo mandant. Mandátna zmluva z 15. februára 2001 v čl. XI. bod\n2 určuje, že výkon správy medzi mandantom a vlastníkmi nehnuteľnosti končí skončením platnosti\nzmluvy o výkone správy medzi mandantom a vlastníkmi nehnuteľnosti, k čomu došlo 31. augusta 2001.\nV súvislosti s existenciou a výškou uplatňovanej pohľadávky v žalovanej sume dospel k záveru, že z\nvykonaných dôkazov nevyplynula pre žalovaného žalobcom tvrdená povinnosť žalovaným zaplatiť dlh v\nžalovanej výške. Bez existencie samotného dlhu nemôže dôjsť k jeho uznaniu a nie je možné uznať dlh\nv čase, kedy tento neexistuje. Podľa súdu prvej inštancie v danom prípade z vykonaného dokazovania\nnevyplynulo, že boli splnené zákonné podmienky pre posúdenie právneho základu žaloby pre priznanie\nsamotného nároku na základe uznávacieho písomného prejavu žalovaného z 19. júla 2001. Podľa súdu\nprvej inštancie z uznania dlhu z 19. júla 2001 nevyplýva jednoznačne práve výška žalovanej sumy\npôvodne 591 525,10 Sk, ktorá bola ustálená až konečným vysporiadaním z r. 2003.Finančné prostriedky\nvlastníkov bytov a NP sa nachádzali na účte číslo XXXXXXXXXX/XXXX, s týmto účtom mal právo\ndisponovať na základe mandátnej zmluvy žalobca, na tento účet boli poukazované finančné prostriedky\nvlastníkov bytov a NP počas trvania zmluvy o výkone správy so žalovaným. Ku dňu zániku zmluvného\n\nvzťahu medzi vlastníkmi a žalovaným bola na účte výška 456 081,78 Sk, ktorú sumu si vzali vlastníci ku\nnovému správcovi a ktorej vydania sa od žalovaného nedomáhajú. Konštatoval, že v prejednávanej veci\nnebolo možné zistiť dokazovaním presnú výšku nároku, a v takom prípade žalobca neuniesol dôkazné\nbremeno, čo vedie k tomu, že jeho žalobu zamietol.\nRozhodnutie odvolacieho súdu\n8. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd\") na odvolanie žalobcu rozsudkom z 29. septembra\n2021 sp. zn. 4Co/211/2018 zmenil napadnutý prvostupňový rozsudok tak, že zaviazal žalovaného\nzaplatiť žalobcovi 15 139,14 € so 17,6% úrokom z omeškania ročne od 1. decembra 2001 do zaplatenia\na priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vrátane trov odvolacieho konania\n(výrok IV.). Rovnako tak priznal štátu voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.\n9. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), preskúmal napadnutý\nrozsudok súdu prvej inštancie, postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania a viazaný skutkovým\nstavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), dospel k záveru, že odvolanie podané žalobcom\nje dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je treba zmeniť, pretože súd prvej inštancie vec neposúdil\nsprávne po právnej stránke.\n10. Odvolací súd v súvislosti s povinnosťou končiaceho správcu previesť zostatok majetku vlastníkov\nna účet nového správcu (alebo spoločenstva) právne vychádzal z ustanovenia § 10 ods. 2 zákona\nč. 182/1993 Z. z. (v znení platnom v čase uzavretia zmluvy). Žalovaný v konaní argumentoval o.\ni. v súvislosti s výkonom správy tým, že správu fakticky do 31. augusta 2001 vykonával žalobca\nz dôvodu, že medzi stranami bola uzavretá dňa 15.02.2001 mandátna zmluva, v zmysle ktorej bol\nžalobca poverený výkonom správy nehnuteľností (bytov a nebytových priestorov viacerých bytových\ndomov). K uvedenej mandátnej zmluve odvolací súd uviedol, že táto nič nemení na právnom postavení\nžalovaného ako správcu bytového domu vo vzťahu k vlastníkom bytov a nebytových priestorov v\npredmetnom bytovom dome až do 31. augusta 2001, lebo postavenie správcu mu vyplývalo zo\nzmlúv o výkone správy, uzavretých s jednotlivými vlastníkmi bytov a nebytových priestorov. Z týchto\nprávnych skutočností (jednotlivých Zmlúv o výkone správy uzavretých medzi žalovaným ako správcom\na jednotlivými vlastníkmi bytov a nebytových priestorov), vyplýva vecná pasívna legitimácia žalovaného\nv tomto konaní. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že výkon správy od 01. septembra 2001 vo\nvzťahu k bytovému domu v Bratislave, na ul. Ľ. Zúbka, na základe zmlúv o výkone správy (uzavretých\nopäť s jednotlivými vlastníkmi bytov a nebytových priestorov) vykonáva žalobca. Z dokazovania tiež\nvyplynulo, že žalovaný dňa 19. júla 2001 uznal dlh na nevyčerpaných finančných prostriedkoch,\nurčených na údržbu a opravu domu k 31. decembra 2000 voči žalobcovi vo výške 1 028 094,69 Sk.\nZ predmetnej listiny vyplýva, že tento dlh uznáva čo do dôvodu a výšky a prehlasuje, že ho prevedie\nvlastníkom bytov a nebytových priestorov na fond prevádzky, údržby a opráv v dome, pre ktorý je SBD\nako mandatárom zriadený účet: XXXXXXXXXX vedený v A., v troch splátkach: 1. splátka 300 000 Sk do\n30. júla 2001, 2. splátka 300 000 Sk do 31. augusta 2001, 3. splátka 428 094,69 Sk do 30. septembra\n2001. Záverom prehlásil, že tvorba a čerpanie FÚOO od 01. januára 2001 do 31. júla 2001 bude\npredmetom konečného vyúčtovania, ktoré správca spracuje do 30. novembra 2001. Sporná zostala\nvýška týchto prostriedkov za obdobie od 01. januára 2001 do 31. augusta2001 (t.j. do zmeny správcu\npredmetného bytového domu), ktorá mala byť predmetom konečného vyúčtovania, ktoré sa žalovaný\nzaviazal spracovať do 30. novembra 2001, čo ale neurobil.\n11. Predmetná pohľadávka je uplatňovaná za obdobie od 01. januára 2001 do 31. augusta 2001, kedy\nv zákone č. 182/1993 Z. z. v tom čase platnom znení § 8 ods. 2, nebola výslovne upravená povinnosť\nkončiaceho správcu previesť zostatok majetku vlastníkov na účet nového správcu (alebo spoločenstva).\nTakáto povinnosť bola zahrnutá do právnej úpravy v ustanovení § 8a zák. č. 182/1993 Z. z. s účinnosťou\nod 01. júla 2004. Zákon č. 182/1993 Z. z. (v znení platnom k 30. septembra 2001) odkazoval v §\n10 ods. 2, posledná veta, zmluvné strany zmluvy o výkon správy, t.j. vlastníkov bytov a nebytových\npriestorov a správcu, aby si v zmluve o výkone správy upravili spôsob a oprávnenie hospodárenia s\nprostriedkami fondu prevádzky, údržby a opráv. Ako vyplýva zo Zmluvy o výkone správy zo 17. marca\n1998, jednotliví vlastníci bytov a nebytových priestorov pre prípad ukončenia výkonu správy zaviazali\nsprávcu - žalovaného podľa čl. VIII. bod 1 Zmluvy pri ukončení správy odovzdať vlastníkom: a/ do\ndňa ukončenia správy všetku projektovú a písomnú dokumentácie od príslušného objektu, b/ do 31.5.\nnasledujúceho roka vyúčtovanie za predchádzajúce obdobie, c/ ku dňu ukončenia správy previesť\n\nzostatok na fonde D. na účet vlastníkov. Takáto povinnosť teda žalovanému ako končiacemu správcovi\nbez ohľadu na to, že nebola v tom čase výslovne pojatá do zákona č. 182/1993 Z. z., ust. § 8 ods.\n2, vyplývala zo zmluvných podmienok dohodnutých v zmluvách o výkone správy, uzavretých medzi\nžalovaným ako správcom a jednotlivými vlastníkmi bytov a nebytových priestorov, konkrétne čl. VIII ods.\n1 písm. b) a c). Ide teda o peňažný záväzok vyplývajúci zo Zmluvy o výkone správy, ktorý podlieha\npremlčaniu vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe (§ 100 ods. 1, § 101 OZ), so začiatkom plynutia\nod 01. septembra 2001 (záväzok mal byť splnený do 31. augusta 2001), ktorá by uplynula 31. augusta\n2004. Žalobca v súdenej právnej veci podal žalobu na súde dňa 02. septembra 2004, t.j. včas, ešte\nv rámci plynutia premlčacej doby. Odvolací súd preto uzavrel, že súd prvej inštancie správne posúdil\notázku premlčania uplatneného nároku, keď dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je premlčaný, keď\nžaloba bola podaná včas, v rámci plynutia premlčacej doby.\n12. Ohľadom existencie a výšky uplatňovanej pohľadávky odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie\ndospel k záveru, že existencia dlhu žalovaného ako aj jeho výška bola v konaní preukázaná žalobcom\nprodukovanými dôkazmi, predovšetkým z písomného Uznania dlhu zo dňa 19. júla 2001 (č.l. 20 spisu),\npotvrdením o konečnom finančnom vyúčtovaní fondu prevádzky, údržby a opráv za objekt 0101, A.. S.\nX, XX, XX ku dňu ukončenia správy 31. augusta 2001 zo dňa 15. marca 2002, konečné vyúčtovanie z\n12. marca 2003, tabuľka - zostava výsledkov. Z hľadiska posúdenia Uznania dlhu žalovaným zo dňa 19.\njúla 2001 sa odvolací súd nestotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý posúdil Uznanie\ndlhu za neplatné. Uznanie dlhu zo dňa 19. júla 2001 vyhodnotil odvolací súd ako platné uznanie dlhu v\nzmysle § 558 OZ, pretože obsahuje všetky náležitosti predpísané zákonom. Je v ňom totiž obsiahnuté\npísomné uznanie žalovaného, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, keď je nesporné, že\nprávnym dôvodom vzniku záväzku bolo vrátenie nevyčerpaných prostriedkov FPÚO bytového domu na\nulici A.. S. X-XX, v Q. správcom po ukončení výkonu správy. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že\nuznanie dlhu je samostatným zabezpečovacím inštitútom. Zabezpečovaciu funkciu plní tým, že zakladá\nvyvrátiteľnú právnu domnienku existencie dlhu v dobe uznania. Pokiaľ ide o vymedzenie dlhu čo do\ndôvodu a výšky, toto vymedzenie nemožno prísne formalizovať. Je však nevyhnutné, aby z úkonu\ndlžníka bolo možné dôvod a výšku dlhu stanoviť určito a zrozumiteľne. Vymedzením dlhu sa rozumie\nurčenie jeho právneho titulu, z ktorého vznikol (napr. zmluva, ustanovenie zákona, a pod.). Uznaním\nzáväzku je založená vyvrátiteľná právna domnienka o trvaní uznaného záväzku v okamihu jeho uznania.\nDôkazné bremeno trvania záväzku v dobe uznania sa tak presúva na dlžníka, ktorý, ak sa má zbaviť\npovinnosti plniť, musí preukázať, že uznaný záväzok neexistuje. Ak založilo uznanie dlhu vyvrátiteľnú\ndomnienku, podľa ktorej sa má za to, že záväzok v dobe uznania trval, potom v konaní, v ktorom sa veriteľ\ndomáha splnenia tohto záväzku, spočíva dôkazné bremeno ohľadom neexistencie záväzku na dlžníkovi.\nZa situácie platného uznania záväzku nemožno urobiť záver, že oprávnený veriteľ neuniesol ohľadom\nskutočnosti, ktorej svedčí vyvrátiteľná právna domnienka, dôkazné bremeno, a to ani vtedy, ak dlžník\npopiera takúto skutočnosť negatívnymi tvrdeniami. V nadväznosti na uvedené dospel odvolací súd k\nzáveru, že prejav označený ako „uznanie dlhu\" zo dňa 19. júla 2001 obsahuje všetky náležitosti potrebné\npre platné uznanie dlhu v zmysle § 558 OZ, teda bol spísaný v písomnej forme, obsahuje vyjadrenie\nprísľubu zaplatiť dlh a uvedenie dôvodu a výšky. Samotné uznanie dlhu bolo podpísané dvoma členmi\nštatutárneho orgánu žalovaného, tak ako to bolo potrebné v zmysle obchodného registra žalovaného.\nPredmetné Uznanie dlhu preukazuje výšku dlhu k 31. decembra 2000 a prípadné prírastky, či úbytky\nvo fonde údržby a opráv v nasledujúcom období nie sú relevantné z hľadiska posudzovania platnosti\ntohto právneho úkonu.\n13. Uvedené uznanie dlhu zo dňa 19. júla 2001 založilo právnu domnienku existencie dlhu žalovaného\nvoči vlastníkom bytov a nebytových priestorov vo výške 1 028 094,69 Sk ku dňu 31. decembra 2000,\nktorá predstavuje zostatok s poukazom na § 16 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z. z. a v ďalšej časti sa správca\nzaväzuje predložiť tvorbu a čerpania FPÚO a vyhotoviť do 30. novembra 2001. Žalobca ohľadom výšky\nžalovanej istiny produkoval dôkazy, ktorými odôvodňoval ním uplatňovanú výšku zostatku , ktorú mal\nžalovaný ako končiaci správca poskytnúť za obdobie od 1. januára 2001 - do 31. augusta 2001.Právom\nžalovaného bolo, aby v konaní pred súdom prvej inštancie preukázal, že dlh nevznikol a vzhľadom k\ntejto skutočnosti je žalovaný nositeľom dôkazného bremena v súvislosti s uznaním dlhu zo dňa 19.\njúla 2001. Súd prvej inštancie okrem konštatovania neplatnosti Uznania dlhu argumentoval aj tým, že\nčiastku, ktorá by mala byť predmetom finančného vysporiadania, nie je možné presne stanoviť, nemožno\nju ustáliť a v konečnom dôsledku nebola preukázaná výška dlhu žalovaného. Odvolací súd uvedený\nzáver prvoinštančného súdu nepovažoval za správny. Podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí záver,\nže žalobcovi nemožno priznať žiadne plnenie, lebo jeho výšku nemožno jednoznačne zistiť. Žalobca\n\nv tomto smere produkoval dôkazy, ktorými odôvodňoval ním uplatňovanú výšku zostatku, ktorú mal\nžalovaný ako končiaci správca poskytnúť za obdobie od 1. januára 2001 do 31. augusta 2001. Námietky\nžalovaného voči uplatňovanej výške pohľadávky sa obmedzili len na jej popieranie, pritom to bol\nžalovaný, kto mal mať k dispozícii chýbajúce prvotné doklady. Pokiaľ tieto neboli k dispozícii, nemôže\nísť táto skutočnosť na úkor vlastníkov bytov a nebytových priestorov označeného bytového domu.\nVýška pohľadávky mala byť potom stanovená na základe tých dôkazov, ktoré boli dostupné. Samotné\nuznanie dlhu k 31. decembra 2000 nebolo dostačujúce pre ustálenie výšky neprevedeného zostatku\npeňažných prostriedkov. Túto bolo potrebné ustáliť v spojení s obsahom Potvrdenia o konečnom\nfinančnom vyúčtovaní fondu prevádzky údržby a opráv zo dňa 15. marca 2002 (č.1. 1097) ku dňu\nukončenia správy 31. augusta 2001, ktoré dôkazy produkoval v konaní žalobca. Na základe týchto\nskutočností potom odvolací súd dospel k záveru, že v konaní bola preukázaná výška zostatku fondu,\nktorý bol žalovaný povinný previesť žalobcovi, ako novému správcovi, na účet vlastníkov a to v sume\n15 139,14 eur.\nDovolanie a argumentácia procesných strán\n14. Proti ostatnému rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ\") dovolanie z dôvodu\nnesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, ohľadne\nvyhodnotenia listiny Uznanie dlhu z 19.07.2001 (ďalej len „Uznanie dlhu\") ako platného uznania dlhu v\nzmysle § 558 OZ. Dovolateľ je toho právneho názoru, že Uznanie dlhu je neplatným právnym úkonom\na prenesenie dôkazného bremena na dovolateľa je nesprávny postup súdu.\n15. Dovolateľ na rozdiel od odvolacieho súdu uviedol, že má zhodne so súdom prvého stupňa\nza to, že Uznanie dlhu z 19. júla 2001 nemôže byť platným právnym úkonom, lebo žalovaný ako\nsprávca, nebol k danému dňu povinný previesť zostatok na FPÚO na vlastníkov, resp. nového správcu.\nAj ďalšie skutočnosti spochybňujú tento uznávací prejav. Podpísali ho I.. N. a I.. G. pôsobiaci v SBD\nBA IV do 1. augusta 2002, pričom od 4. decembra 2002 obaja pôsobili u SBD ako predseda a\npodpredseda. Potvrdenie o konečnom finančnom vysporiadaní z 15. marca 2002 však vydal mandatár\npodpísaný I.. N. ako riaditeľ SBD a financie na účte viedol mandatár, teda žalobca. Podľa čl. X. bod 1\nMandátnej zmluvy bol mandatár splnomocnený len na úkony vykonávané v súvislosti so zabezpečením\npovinností vyplývajúcich z plnenia predmetu zmluvy, z ktorých je zaviazaný priamo mandant. Mandátna\nzmluva z 15. februára 2001 v čl. XI. bod 2 určuje, že výkon správy medzi mandantom a vlastníkmi\nnehnuteľnosti končí skončením platnosti zmluvy o výkone správy medzi mandantom a vlastníkmi\nnehnuteľnosti, k čomu došlo 31. augusta 2001. Po tomto dátume zaniklo aj oprávnenie mandatára\nkonať za mandanta a akékoľvek prehlásenie či potvrdenie vydané mandatárom po tomto dátume je bez\nprávneho významu. Uznanie práva čo do výšky musí byť vyjadrené tak, aby jeho výška bola objektívna\nurčiteľná, napr. musí byt' jednoznačne odvoditeľný z inej listiny, na ktorú listina o uznaní dlhu odkazuje.\nV súvislosti s existenciou a výškou uplatňovanej pohľadávky v žalovanej sume je žalobca názoru, že z\nvykonaných dôkazov nevyplynula pre žalovaného žalobcom tvrdená povinnosť žalovaného zaplatiť dlh v\nžalovanej výške. Pokiaľ žalobca opieral svoj nárok o právny úkon - uznanie dlhu uskutočnený správcom\nbytového domu počas trvania výkonu správy, týkajúce sa prostriedkov FPÚO, jeho nárok vychádza z\nneplatného právneho úkonu. Predpokladom platnosti právneho úkonu uznania dlhu je skutočnosť, že\njeho predmetom je dlh v pravom zmysle. Bez existencie samotného dlhu nemôže dôjsť k jeho uznaniu\na nie je možné uznať dlh v čase, kedy tento neexistuje. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že\nboli splnené zákonné podmienky pre posúdenie právneho základu žaloby pre priznanie samotného\nnároku na základe uznávacieho písomného prejavu žalovaného z 19. júla 2001. Z predmetného uznania\ndlhu nevyplýva práve výška žalovanej sumy. Uznanie dlhu žalovaným na základe len operatívnej\nevidencie tvorby a čerpania FPÚO bez zohľadnenia nedoplatkov nevyjadruje pravdivý stav záväzkov\nžalovaného voči bytovému objektu zo skutočne prijatých prostriedkov do FPÚO do 31. decembra 2000.\nZ uznania dlhu z 19. júla 2001 nevyplýva jednoznačne práve výška sumy pôvodne 591 525,10 Sk,\nktorá bola ustálená až konečným vysporiadaním z roku 2003, z operatívnej evidencie, ktorú žalovaný\nspochybňoval, aj z dôvodu previazanosti vzťahov medzi stranami sporu vyplývajúc z mandátnej zmluvy\na jej ukončenia. V konaní nebolo preukázané, či má žalovaný voči vlastníkom bytov a nebytových\npriestorov v spore zastúpených žalobcom, dlh na základe inej skutočnosti, t.j. či je daná existencia\njeho povinnosti vrátiť zostatok peňažných prostriedkov FPÚO k 31. augusta 2001, keď si túto povinnosť\nnesplnil podľa zmluvy o výkone správy. Ku dňu zániku zmluvného vzťahu medzi vlastníkmi a žalovaným\nbola na účte suma vo výške 456 081 Sk, ktorú sumu si vzali vlastníci ku novému správcovi a ktorej\nvydanie sa od žalovaného nedomáhajú.\n\n16. Podľa dovolateľa súd prvej inštancie v súlade s názorom žalovaného správne konštatoval, že čiastku,\nktorá by mala byt' predmetom finančného vysporiadania tak, ako je uvedené v Uznaní dlhu, nie je možné\nustáliť presne, pretože neboli predložené prvotné účtovné doklady a účtovníctvo žalovaného nebolo\nvedené riadne a správne. V súdenej veci nebolo možné zistiť dokazovaním presnú výšku nároku, a v\ntakom prípade podľa dovolateľa žalobca neuniesol dôkazné bremeno, čo vedie k tomu, že jeho žalobu\nmusí súd zamietnuť. Z hodnotenia vykonaných dôkazov, t.j. z hodnotenia jednotlivých svedeckých\nvýpovedí, listinných dôkazov produkovaných žalobcom, aj z potvrdenia o zaplatení nedoplatkov z\nročného vyúčtovania za roky 2000, 2001 - nebolo možné jednoznačne preukázať skutočnú výšku\nfinančných prostriedkov na FPÚO bytového domu, čo neumožnilo prijať záver existencii konkrétnej výšky\nnevyčerpaných peňažných prostriedkov určených na údržbu a opravy domu, bytu a nebytového priestoru\nv dome na účte, ktoré by bol žalovaný povinný v súlade s § 516 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z. z. previesť\nna fond prevádzky, údržby a opráv vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a preto žalobu\nv celom rozsahu zamietol Uvedené právne posúdenie uznania dlhu odvolacím súdom a prenesenie\ndôkazného bremena preukázať výšku pohľadávky žalobcu zo žalobcu na žalovaného považuje dovolateľ\nza nesprávne.\nKrajský súd v Bratislave v uzneseniach vydaných v konaniach 2Cob/54/2012-214 a 6Co/16/2014-865\nvyjadril právny názor o nemožnosti uznať dlh (záväzok) správcu vo všeobecnosti k majetku vlastníkov\ntvoreným ich prostriedkami FPÚO, ktoré správca ako cudziu vec iba spravuje (FPÚO nie sú prostriedky\nsprávcu).\n17. Záverom dovolateľ požadoval odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku Krajského súdu v\nBratislave sp. zn. 4Co/211/2018-1313 zo dňa 29. septembra 2021 Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol,\naby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 450 CSP rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.\n4Co/211/2018 zo dňa 29. septembra 2021 zrušil a svojim rozhodnutím podľa § 450 Civilného sporového\nporiadku (ďalej len „CSP\") vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie veci, ak Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky nerozhodne inak. V prípade úspechu dovolateľa v dovolacom konaní žiadal\npriznať náhradu trov súdneho konania vrátane trov právneho zastúpenia.\n18. Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalovaného navrhol, aby dovolací súd dovolanie odmietol\nako nedôvodné pretože dovolateľ nevymedzil dovolacie dôvody spôsobom uvedeným v § 432 CSP,\nkeď nevymedzil právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Pre prípad, ak by\nrelevantnou právnou otázkou mala byť otázka platnosti uznania dlhu a prenesenie dôkazného bremena\nna žalovaného tak, takáto otázka už v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu bola vyriešená a preto\ndovolanie oprieť o § 421 ods. 1 b) CSP považuje za bezpredmetné. Záverom poukázal na ďalšie\ndovolacie konania s totožným žalovaným, v ktorých boli dovolania žalovaného v obdobných veciach\nodmietnuté napr. 3Cdo/259/2019, 3Cdo/195/2017, 4Cdo/545/2015, 4Cdo/128/2018. Pre prípad, ak by\nsa dovolací súd zaoberal meritórne dovolaním žalovaného, navrhol, aby súd dovolanie zamietol.\nPosúdenie veci dovolacím súdom\n19. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala advokátom zastúpená (§\n429 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP) v zákonnej\nlehote (§ 427 ods. 1 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady\nprípustnosti dovolania.\n20. Najskôr najvyšší súd zaujal stanovisko k návrhu žalovaného na odklad vykonateľnosti napadnutého\nodvolacieho rozhodnutia. Tento návrh žalovaný odôvodnil (iba) tým, že v spore ide o dôvody hodné\nosobitného zreteľa podľa § 441 ods. 1 CSP, konkrétne o existujúcu hrozbu vzniku nenapraviteľnej ujmy\nspočívajúcej vo vedení exekučného konania.\n21. Najvyšší súd SR, vychádzajúc z argumentácie žalovaného, nezistil splnenie predpokladov hodných\nosobitného zreteľa pre odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 444 ods. 1 CSP;\nv súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie (toto sa vydáva iba\nv prípade vyhovenia návrhu, pozn.). Dôvody uvádzané žalovaným podľa názoru dovolacieho súdu\nnepredstavovali hrozbu vzniku nenapraviteľnej alebo ťažko napraviteľnej ujmy.\n\n22. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.\n23. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) ktorá\nje dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n24. Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva\nna nesprávnom právnom posúdení veci (ods. 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie\nprávne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia (ods. 2).\n25. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §\n431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n26. Dovolací súd predovšetkým uvádza, že žalovaný (kvalifikovane zastúpený advokátom) podal\ndovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže\nbyť len otázka právna (nie skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od\ninterpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o\nrodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných\nustanovení). Musí ísť o takú právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie\nnapadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu\n(vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne\nv priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto\nustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v\ndovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom). Rovnako tak sama polemika s právnymi\nzávermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika prístupu\nodvolacieho súdu k právnemu posudzovaniu veci významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v\nustanovení § 421 ods. 1 a § 432 CSP.\n27. Ako dovolací súd už vyššie spomenul, relevanciu podľa § 421 ods. 1 CSP má právna otázka (nie\nskutková), na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú právnu otázku, ktorá\nbola podľa názoru dovolateľa odvolacím súdom vyriešená nesprávne (porovnaj § 432 ods. 1 CSP) a pri\nktorej - s prihliadnutím na individuálne okolnosti veci (prípadu) - zároveň platí, že ak by bola vyriešená\nsprávne, súdy by nevyhnutne rozhodli inak, pre dovolateľa priaznivejším spôsobom.\n28. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca\nv podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach\na povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questioiuris). Ich\nriešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questiofacti), teda zistenie skutkového stavu. Právne\nposúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa\nprávnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne\nvyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.\n29. V prejednávanej veci dovolateľovi nešlo vytknúť, že by si vo svojom dovolaní vôbec nesplnil\npovinnosť uviesť (označiť) uplatnený dovolací dôvod, pretože z dovolania v tomto prípade celkom\njednoznačne vyplývalo (o. i. aj pre explicitný poukaz na § 421 ods. 1 písm. b) CSP) namietanie\nnesprávneho právneho posúdenia veci. Z obsahu dovolania dovolací súd vyabstrahoval, že žalovaný\nsa v zásade pýta na posúdenie otázky platnosti Uznania dlhu, ktorá nemala byť dovolacím súdom\ndoposiaľ riešená a na otázku, či uznanie práva čo do výšky musí byť vyjadrené tak, aby jeho výška bola\nobjektívne určiteľná, napr. odvoditeľná z inej listiny, na ktorú listina o uznaní dlhu odkazuje. V dovolaní\n(str. 4, bod 2 dovolania) dovolateľ uviedol, že uznanie dlhu je podľa jeho názoru v tejto veci neplatným\n\nprávnym úkonom a prenesenie dôkazného bremena na dovolateľa je nesprávny postup súdu. V tomto\nohľade dovolateľ poukázal na odvolacie rozhodnutia 2Cob/54/2012 a 6Co/16/2014 vydané Krajským\nsúdom v Bratislave.\n30. V rozsahu žalovaným uplatnenej dovolacej argumentácie o doposiaľ neposúdenej/ nerozhodnutej\notázke platnosti/neplatnosti uznania dlhu považuje dovolací súd za dôležité poukázať už na viaceré\nrozhodnutia Najvyššieho súdu SR ako súdu dovolacieho napr. sp. zn. 2Obdo/67/2018, sp. zn.\n3Cdo/195/2017, sp. zn. 3Cdo/259/2019 a na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ústavného súdu\") sp. zn. II. ÚS 516/2020, ktoré už podobné spory aj s dovolateľom ako žalovaným\nposudzovali. Vo veci sp. zn. 2Obdo/67/2018 najvyšší súd síce v iných časových súvislostiach, avšak\nv podobných rozhodných skutočnostiach, ako je tomu v teraz posudzovanej veci, k uznaniu dlhu\nžalovaným z 8. októbra 2001 uviedol, že toto uznanie spĺňalo všetky zákonom požadované náležitosti.\nUvedené právne závery akceptoval aj Ústavný súd SR v uznesení z 5. novembra 2020 sp. zn. II.\nÚS 516/2020, ktorý ústavnú sťažnosť žalovaného podanú proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.\n2Obdo/67/2018 odmietol. Podobne vo veci sp. zn. 3Cdo/195/2017 považoval najvyšší súd síce v\niných časových súvislostiach, avšak v podobných rozhodných skutočnostiach, ako je tomu v teraz\nposudzovanej veci, právne závery odvolacieho súdu konštatujúce platnosť uznania dlhu z 9. októbra\n2001 za primerane odôvodnené. Rovnako sa touto otázkou zaoberal dovolací súd i v obdobnej veci sp.\nzn. 7Cdo/57/2021 z 31. mája 2022 s rovnakým žalovaným.\n31. V dovolaním napadnutom rozsudku odvolací súd najskôr konštatoval, že uznanie dlhu zo dňa 19.\njúla 2001 (č.l. 20 spisu) vyhodnotil ako platné uznanie dlhu v zmysle § 558 OZ, pretože obsahuje všetky\nnáležitosti predpísané zákonom. Je v ňom totiž obsiahnuté písomné uznanie žalovaného, že zaplatí\nsvoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, keď je nesporné, že právnym dôvodom vzniku záväzku bolo\nvrátenie nevyčerpaných prostriedkov fondu prevádzky údržby a opráv bytového domu na ulici Ľ. Zúbku\n9-13 v Bratislave, správcom po ukončení výkonu správy. Žalovaný skutočnosti, ktoré uvedené listinné\ndôkazy preukazujú, nebol schopný v konaní vyvrátiť, príp. relevantne spochybniť. Podstatné podľa\ndovolacieho súdu je, že žalovaný svoje tvrdenie, že dlh ku dňu uznania neexistoval, resp. existoval v\ninom rozsahu (bez presnej špecifikácie), napriek tomu, že na jeho strane bolo dôkazné bremeno ohľadne\npreukázania tvrdení, ničím nepreukázal, a len spochybňovanie skutočností, pre rozhodnutie v danej veci\nčasto nepodstatných, nebolo z jeho strany spôsobilým prostriedkom pre dosiahnutie úspechu v konaní.\nSamotná skutočnosť, že Uznanie dlhu sa nenachádza v evidenciách žalovaného nemá za následok\nneplatnosť tohto právneho úkonu. Pri ustálení výšky dlhu odvolací súd logicky odkázal na Potvrdenie o\nkonečnom finančnom vyúčtovaní fondu prevádzky údržby a opráv z 15. marca 2002 (l.č. 1097 súdneho\nspisu).\n32. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na na čl. 6 Základných princípov CSP, podľa ktorého\nmajú strany sporu rovné postavenie, spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky\nprocesného útoku a prostriedky procesnej obrany. Zachovanie rovnosti zbraní z pohľadu spôsobu a\nrozsahu vykonávaného dokazovania sa týka aj oprávnenia strán sporu navrhovať dôkazy. Možnosť\nnavrhovať dôkazy je spojená s princípom dôkazného bremena, ktorého úspešnosť sa viaže v sporovom\nkonaní na schopnosť strany predložiť súdu adekvátne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Výber\ndôkazných prostriedkov je ponechaná na účastníkovi sporu, no o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov\nbudú vykonané rozhoduje súd podľa svojej voľnej úvahy. Pokiaľ strana sporu svoje tvrdenia nepreukáže,\nneunesie dôkazné bremeno.\n33. Podľa § 558 OZ, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky,\npredpokladá sa, že dlh v čase uznania trval.\n34. Podľa § 35 ods. 1 OZ prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím; môže sa stať výslovne\nalebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť. Podľa odseku 2\nprávne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež\npodľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.\n35. V zhode s vyššie uvedeným najvyšší súd uvádza, že Uznanie dlhu z 19. júla 2001 - ako jednostranný\nprávny úkon žalovaného daný v písomnej forme a ako prejav vôle uznať dlh čo do dôvodu a výšky\n- je určitý a zrozumiteľný, pretože (aj) výkladom podľa § 35 ods. 2 OZ je objektívne pochopiteľný,\nt.j. nevzbudzujúci pochybnosti o jeho obsahu. K rovnakému záveru dospel dovolací súd aj vo vyššie\n\nuvedenom rozsudku vo veci sp. zn. 7Cdo/57/2021 z 31. mája 2022 v obdobnej veci. Dovolanie v tejto veci\nbolo podané 11. marca 2022, teda v čase, keď ešte predmetný rozsudok vo veci sp. zn. 7Cdo/57/2021\nnebol vydaný. Z tohto dôvodu dovolací súd predmetnú otázku v tejto veci znovu posúdil, avšak nedospel\nk inému ako vyššie uvedenému záveru.\n36. Dovolaciemu súdu preto za opísanej situácie neostávalo iné, než konštatovať, že dovolanie\nžalovaného síce vadou nedostatku jeho zákonom predpísaných náležitostí (vo všeobecnosti) netrpí,\navšak nie je dôvodné. Preto s dovolaním podľa § 421 písm. b) CSP naložil spôsobom uvedeným vo\nvýroku rozsudku, teda zamietol dovolanie podľa § 448 CSP.\n37. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1\nCSP tak, že neúspešnému dovolateľovi (žalovanému) určil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov\ndovolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným\nuznesením (§ 262 ods. 2 CSP).\n38. Rozsudok prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4Co/211/2018", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}