{"guid": "5d34f245-8351-4e6d-9b49-451dca6f8250:07a96b4a-6b64-434a-961f-a649a979d45a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:1314210447.1", "spisova_znacka": "5Cdo/188/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/188/2022 z 29. 6. 2023", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. júna 2023, sp. zn. 5Cdo/188/2022, ECLI:SK:NSSR:2023:1314210447.1", "identifikacne_cislo": "1314210447", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Alena Adamcová", "datum_vydania": "2023-06-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Vyživovacie povinnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-75.odsek-2", "nazov": "§ 75 ods. 2 ZoR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-75.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/36-2005/paragraf-75"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-217.odsek-1", "nazov": "§ 217 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-217.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-217"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/36#paragraf-75", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-217"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/07a96b4a-6b64-434a-961f-a649a979d45a", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:1314210447.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:1314210447.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:1314210447.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Cdo/188/2022\n1314210447\n29. 06. 2023\nJUDr. Alena Adamcová\nECLI:SK:NSSR:2023:1314210447.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej\na členov senátu JUDr. Jany Bajánkovej a JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD., v právnej veci navrhovateľa:\nB. E., nar. Y., trvale bytom J., t. č. Y., so sídlom B., zast. JUDr. Radovan Repa, advokát, s. r. o.,\nso sídlom Záhradnícka 16514/60, Bratislava, IČO: 36 742 023, proti odporcovi: F. E., nar. Y., bytom\nJ., zast. BARKOCI law firm, s. r. o., so sídlom Námestie slobody 28, Bratislava, IČO: 47 247 916, o\nurčenie vyživovacej povinnosti na plnoleté dieťa, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn.\n14C/140/2014 (v súčasnosti vedenej na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B3-14C/140/2014),\no dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 28. septembra 2021 sp. zn.\n16Co/87/2020, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a .\nOdporcovi p r i z n á v a voči navrhovateľovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom\nrozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Návrhom podaným 05.05.2014 a doplneným písomne 12.06.2014 sa navrhovateľ ako plnoletá osoba\ndomáhal voči svojmu otcovi ako osobe povinnej platiť výživné (ďalej aj „povinný“, „odporca“ alebo\n„otec“), určenia výživného v sume 500 eur mesačne tak, že výživné za obdobie od 05.05.2014 do konca\nkalendárneho mesiaca, v ktorom rozsudok nadobudne právoplatnosť, je povinný zaplatiť navrhovateľovi\ndo troch dní od právoplatnosti rozsudku a výživné za obdobie od konca kalendárneho mesiaca, v ktorom\nrozsudok nadobudne právoplatnosť, je povinný zaplatiť navrhovateľovi mesačne vopred, vždy do 10.\ndňa v danom kalendárnom mesiaci.\n2. Okresný súd Bratislava III (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 23.\nseptembra 2019 č. k. 14C/140/2014-463, výrokom I. konanie v časti nároku na výživné za obdobie\nod mája 2011 do 04.05.2014 a za obdobie od 01.09.2015 do konca kalendárneho mesiaca, v ktorom\nrozsudok nadobudne právoplatnosť, zastavil. Výrokom II. návrh vo zvyšnej časti zamietol. Výrokom III.\npovinnému priznal proti navrhovateľovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.\n2.1. Podaním z 18.12.2018 navrhovateľ vzal svoj návrh späť v časti výživného za obdobie do 04.05.2014\n(teda do dňa predchádzajúceho dňu podania návrhu) a v časti výživného za obdobie od 01.09.2015.\nPredmetom konania tak zostal nárok na výživné za obdobie od podania návrhu - 05.05.2014 do\n31.08.2015, teda za obdobie, počas ktorého bol navrhovateľ študentom vysokej školy s tým, že v čase\nod 05.05.2014 do 31.08.2014 bol študentom Ekonomickej univerzity v Bratislave a v čase od 01.09.2014\ndo 31.08.2015 bol študentom Paneurópskej vysokej školy, na ktorej ukončil štúdium dňa 31.08.2015.\nS čiastočným späťvzatím návrhu povinný vyslovil súhlas na pojednávaní dňa 23.09.2019, preto súd\n\nkonanie vo vyššie špecifikovanej časti nároku podľa § 29 ods. 1 veta tretia zákona č. 160/2015 Z. z.\nCivilný mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CMP“) zastavil. Súd najskôr\nskúmal dôvodnosť nároku navrhovateľa na výživné vo vzťahu k obdobiu, za ktoré si nárok v konaní\nuplatnil. S prihliadnutím na objektívnu skutočnosť, že navrhovateľ dňa 27.01.2015 dovŕšil 25 rokov\nveku, súd dospel k právnemu záveru, že navrhovateľ od uvedeného dátumu už nezastával status\nnezaopatreného dieťaťa, a preto nárok na výživné uplatnený za obdobie od 27.01.2015 do 31.08.2015,\nnebolo možné navrhovateľovi priznať, keďže jeho otec voči nemu už zákonnú vyživovaciu povinnosť\nnemal. Skutkové tvrdenia navrhovateľa týkajúce sa jeho núteného odchodu z Národohospodárskej\nfakulty na Ekonomickej univerzite v Bratislave, sa podľa súdu nezakladajú na pravde, a preto štúdium\nnavrhovateľa na v poradí druhej vysokej škole od 22.10.2014 nemožno spravodlivo považovať za\nsústavnú prípravu navrhovateľa na jeho budúce povolanie, preto nevyhovel návrhu ani v časti nároku\nna výživné uplatneného za obdobie od 01.09.2014 do 26.01.2015, t. j. za obdobie od vylúčenia\nnavrhovateľa z Národohospodárskej fakulty Ekonomickej univerzity v Bratislave do dovŕšenia 25\nrokov veku navrhovateľa. Posudzoval teda len obdobie od podania návrhu (05.05.2014) do vylúčenia\nnavrhovateľa z denného vysokoškolského štúdia na Národohospodárskej fakulte Ekonomickej univerzity\nv Bratislave (31.08.2014), ktoré ako jediné obdobie v posudzovanej právnej veci prichádza do úvahy,\nza ktoré si navrhovateľ ako plnoletá osoba oprávnene mohol nárok na výživné uplatniť. Súd skúmal\nokolnosti týkajúce sa plnenia si zákonnej vyživovacej povinnosti otca navrhovateľa a zistil, že povinný si\nv tomto období svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť voči navrhovateľovi ako plnoletému dieťaťu plnil.\n2.2. Na základe zistených skutočností týkajúcich sa správania navrhovateľa súd skonštatoval, že\nprejavy jeho správania nepredstavovali iba obyčajnú nevďačnosť, prípadne nezáujem dieťaťa o rodiča.\nTrestný rozsudok Špecializovaného trestného súdu v Pezinku č. k. BB-4T/8/2010-2102 zo 14. júla\n2010 demonštruje konanie navrhovateľa, ktorého sa dopustil v súvislosti s úkladnou vraždou dňa\n18.09.2009, a ktoré nemožno označiť za správanie prijateľné spoločnosťou, v ktorej platia morálne\na etické normy správania; práve naopak, predstavuje spoločnosťou zavrhnutiahodné konanie, ktoré v\nžiadnom prípade nevykresľuje navrhovateľa (už vtedy plnoletého) v pozitívnom svetle, a takéto konanie\nsa nepochybne vymyká profilu slušnej a morálne bezúhonnej dospelej osoby. Na základe rozsudku\nOkresného súdu Bratislava I sp. zn. 3Tk/1/2016 z 27. apríla 2016, právoplatného dňom 14.09.2016,\nktorým bol navrhovateľ odsúdený za vraždu blízkej osoby - svojej starej matky (matky povinného),\nktorej sa dopustil dňa 26.04.2015, mal súd pre potreby konania o určenie výživného preukázané, že\nani za predpokladu existencie nároku navrhovateľa ako plnoletej osoby na výživné voči povinnému,\nnie je možné tento nárok navrhovateľovi priznať, nakoľko je prinajmenšom opovážlivé od navrhovateľa\na zároveň je neprípustné, aby plnoletá osoba, ktorá úmyselne usmrtí vlastnú matku svojho otca,\nsa voči nemu domáhala výživného za akékoľvek obdobie. Je bez významu, že k vražde došlo až\npo čase, za ktorý by inak navrhovateľovi patril nárok na výživné. Životný štýl, ktorý navrhovateľ\nviedol (požívanie omamných a psychotropných látok vrátane verejnej prezentácie na sociálnej sieti a\ntakýto záhaľčivý spôsob života radil medzi svoje záujmy a aktivity) a najmä vyššie uvedené konania,\nktorých sa dopustil pred ako aj počas obdobia, ktoré je predmetom jeho návrhu na určenie výživného,\nmožno objektívne kvalifikovať ako správanie, ktoré svojou intenzitou a závažnými dôsledkami majúcimi\nzaručený a nespochybniteľný dopad na jeho otca (povinného), je porušovaním dobrých mravov. O\ntrovách konaniach súd rozhodol v intenciách ustanovenia § 55 CMP, keď vzhľadom na okolnosti prípadu\npovažoval za spravodlivé povinnému priznať náhradu trov konania.\n3. Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“ alebo „krajský súd“)\nrozsudkom z 28. septembra 2021 sp. zn. 16Co/87/2020, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej\nzamietajúcej časti potvrdil (výrok I.) a odporcovi priznal proti navrhovateľovi plný nárok na náhradu trov\nodvolacieho konania.\n3.1. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam navrhovateľa v odvolaní podotkol, že ide v celom rozsahu o\nnedôvodnú argumentáciu, a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností\nvedúcich k zamietnutiu návrhu. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie\npotrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu, ako aj\nna zistenie relevantnosti tvrdení odporcu. Dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe\nvyvodil aj správny právny záver, keď s poukazom na § 75 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine v\nznení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o rodine“ alebo „ZR“) posúdil správanie navrhovateľa voči\nodporcovi ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, ktorá skutočnosť mala za následok zamietnutie\nnávrhu navrhovateľa na určenie vyživovacej povinnosti voči odporcovi. Svoje dôvody vedúce k\n\nzamietnutiu návrhu súd prvej inštancie aj riadne logicky a presvedčivo odôvodnil. Na zdôraznenie\nsprávnosti rozhodnutia poznamenal, že z obsahu spisu je zrejmé, že vzájomný vzťah navrhovateľa a\nodporcu nezodpovedá vzťahu dospelého dieťaťa a rodiča. Vychádzajúc zo skutkového stavu možno\nnepochybne dospieť k záveru, že vražda vlastnej starej matky, t. j. matky povinného na platenie\nvýživného, je bez akýchkoľvek pochybností absolútne odsúdeniahodným správaním, ktoré svojou\nintenzitou a závažnými dôsledkami objektívne porušuje základné pravidlá slušnosti a ľudskosti, a takýto\nčin možno jednoznačne označiť za konanie proti dobrým mravom. Zdôraznil, že prioritným predmetom\núpravy rodinného práva sú osobné vzťahy medzi subjektmi rodinného práva, na ktoré sa vyživovacie\nvzťahy viažu. Narušenie príslušných osobných vzťahov z relevantných dôvodov zákon sankcionuje tým,\nže nepovažuje za spravodlivé, aby osoba, ktorá sa takéhoto konania dopustila, bez ohľadu na dôvody\ntakéhoto správania, požadovala plnenia založené práve na takomto osobnom vzťahu. Bez ohľadu na to,\nči boli v jednotlivých návrhom uplatnených obdobiach naplnené zákonné kritériá pre určenie vyživovacej\npovinnosti, nemožno v súlade s § 75 ods. 2 ZR priznať navrhovateľovi výživné, nakoľko v tomto prípade\ndošlo z jeho strany vo vzťahu k povinnému, od ktorého sa výživného domáha, ku konaniu v rozpore s\ndobrými mravmi. Odvolací súd podčiarkol, že Zákon o rodine nestanovuje časový rámec, v rámci ktorého\nje nutné hodnotiť správanie sa oprávneného k povinnému v rozpore s dobrými mravmi. Výkladom\nustanovenia § 75 ods. 2 Zákona o rodine dospel k záveru, že konanie oprávneného v rozpore s dobrými\nmravmi všeobecne spôsobuje stratu jeho práva na priznanie výživného. Formulácia „výživné nemožno\npriznať“ znamená úplnú stratu nároku, preto napr. nemožno toto ustanovenie použiť ani ako modifikačný\nčiniteľ a na jeho základe výšku požadovaného výživného primerane znížiť. Konanie v rozpore s dobrými\nmravmi nevplýva na zánik vyživovacej povinnosti, tá trvá naďalej, avšak pre prekážku rozporu s dobrými\nmravmi súd nemôže výživné priznať, a to bez ohľadu na to, kedy nastali skutočnosti odôvodňujúce\nzánik nároku. V posudzovanej veci tak neobstojí námietka navrhovateľa o nemožnosti aplikácie § 75\nods. 2 ZR z dôvodu, že podanie návrhu na začatie konania časovo predchádzalo času, kedy zavraždil\nsvoju starú matku. Odvolací súd neakceptoval dôvody navrhovateľa a rozsudok súdu prvej inštancie\nv napadnutej zamietajúcej časti ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil. O nároku na\nnáhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 55 CSP\ntak, že odporcovi priznal proti navrhovateľovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Vzhľadom\nna odsúdeniahodné správanie navrhovateľa voči odporcovi, odvolací súd vyhodnotil ako spravodlivé,\naby navrhovateľ znášal trovy konania, v ktorom sa domáhal určenia vyživovacej povinnosti.\n4. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie,\nprípustnosť ktorého vyvodzoval z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný\nsporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) tvrdiac, že rozhodnutie odvolacieho\nsúdu v danom prípade záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho\nsúdu ešte nebola vyriešená. Podľa dovolateľa súd druhej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenie §\n75 ods. 2 ZR, keď priznal účinky uvádzané v citovanom ustanovení Zákona o rodine retrospektívne,\nt. j. nepriznal navrhovateľovi nárok na výživné i za obdobie predchádzajúce času, kedy došlo k vražde\nmatky odporcu a starej mamy navrhovateľa. Uviedol, že z ustanovenia § 75 ods. 2 ZR nevyplýva, aký\nmá byť časový rámec konania proti dobrým mravom, ktoré je základom na nepriznanie výživného v\nzmysle uvádzaného ustanovenia, t. j. nie je explicitne upravené, či ho možno aplikovať aj retrospektívne\nalebo iba do budúcna. Uvedené ustanovenie Zákona o rodine však netreba interpretovať izolovane, ale\nv kontexte celého právneho poriadku a zásad, ktoré sa uplatňujú na aplikáciu práva. V tejto súvislosti\nuviedol, že právo by malo byť predvídateľné. Retrospektívna aplikácia ustanovenia § 75 ods. 2 ZR je však\npodľa názoru navrhovateľa v rozpore s princípom predvídateľnosti práva, ako aj všeobecným princípom\nspravodlivosti. Súd druhej inštancie mal vec právne posúdiť tak, že konanie, ktoré je inak dôvodom\nna aplikáciu § 75 ods. 2 ZR, nemá vplyv na nárok na výživné za obdobie predchádzajúce takémuto\nkonaniu. Právnu otázku vymedzil nasledovne: „aká má byť časová súvislosť medzi konaním, ktoré môže\nbyť dôvodom na nepriznanie výživného v zmysle § 75 ods. 2 Zákona o rodine a obdobím, za ktoré\nosoba oprávnená z vyživovacej povinnosti výživné uplatňuje.“ Dal tiež do pozornosti dovolaciemu súdu\nokolnosti týkajúce sa rodinnej situácie v rodine navrhovateľa, odporcu a nebohej starej matky. Dovolateľ\nnavrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nZároveň žiadal o priznanie náhrady trov dovolacieho konania.\n5. Povinný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že dovolaním navrhovateľa napadnuté výroky rozsudku\nv danej právnej veci sú vecne správne a uplatnené dovolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť\nzmenu, či zrušenie napadnutých výrokov rozsudku. Mal za to, že súdy oboch inštancií rozhodli na\nzáklade dostatočne zisteného skutkového stavu veci, vykonali vo veci dostatočné dokazovanie (vrátane\n\npojednávania), z výsledkov vykonaného dokazovania dospeli k správnym skutkovým zisteniam, ktoré sa\npremietli do správnej a zákonnej výrokovej časti napadnutého rozsudku, ktorá nie je zjavne nedôvodná\nani arbitrárna, pričom celá právna vec bola aj správne právne posúdená. Navrhol preto dovolanie\nodmietnuť alternatívne zamietnuť.\n6. Dovolanie je v danom prípade podané vo veci výživného medzi rodičmi a deťmi, ktoré je od 01. júla\n2016 upravené Civilným mimosporovým poriadkom. Vzájomný vzťah medzi CMP a CSP je vymedzený\nv § 2 ods. 1 CMP, podľa ktorého sa na konania podľa tohto zákona použijú ustanovenia CSP, ak tento\nzákon neustanovuje inak. CMP v ustanoveniach § 76 a § 77 obsahujúcich niektoré ustanovenia o\ndovolaní „neustanovuje inak“, ak ide o prípustnosť dovolania vo veci výživného medzi rodičmi a\ndeťmi; prípustnosť dovolania navrhovateľa bolo preto potrebné posudzovať podľa ustanovení CSP.\n7. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP; ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací\nsúd“) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu (účastník\nkonania), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods.\n1 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti\ndovolania, pričom dospel k záveru, že dovolanie je potrebné zamietnuť.\n8. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je\nproti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak\nzákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,\nnemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým\nje dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.\n9. V danom prípade dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.\nb) CSP. Aby na základe dovolania podaného podľa tohto ustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho\nsúdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho\nposúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania\nzodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo\nrozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného\npatrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v\nustanoveniach § 431 až § 435 CSP (porovnaj sp. zn. 2Cdo/203/2016, 6Cdo/113/2017, 7Cdo/95/2017).\nK posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na\nnesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť, len ak sú splnené uvedené predpoklady\n(po prijatí záveru o prípustnosti dovolania). Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP,\npodobne ako predchádzajúca právna úprava, totiž dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.\n9.1. So zreteľom na dovolaciu argumentáciu navrhovateľa treba zdôrazniť, že otázkou relevantnou podľa\n§ 421 ods. 1 CSP môže byť výlučne (iba tá) právna otázka, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení\nzaložil svoje rozhodnutie.\n10. Každé podanie (vrátane dovolania) posudzuje aj dovolací súd podľa jeho obsahu (§ 124 ods. 1 CSP).\n10.1. Navrhovateľom podané dovolanie za relevantnú v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP označuje\notázku, aká má byť časová súvislosť medzi konaním, ktoré môže byť dôvodom na nepriznanie výživného\nv zmysle § 75 ods. 2 Zákona o rodine a obdobím, za ktoré osoba oprávnená z vyživovacej povinnosti\nvýživné uplatňuje. Táto otázka prekračuje rámec okolností relevantných len v danom prípade a je\nvýznamná z hľadiska rozhodovania všeobecných súdov aj v iných obdobných veciach. Nakoľko uvedená\notázka ešte nebola predmetom rozhodovania dovolacieho súdu, dovolanie v zmysle ustanovenia § 421\nods. 1 písm. b) CSP je prípustné.\n11. Podľa § 75 ods. 1 veta prvá Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené\npotreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného.\n11.1. Podľa § 75 ods. 2 Zákona o rodine výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými\nmravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.\n\n12. Dovolací súd v prvom rade považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že súd prvej inštancie\nkonštatoval, že navrhovateľ nesplnil procesnú povinnosť tvrdenia, a teda by v konaní nemohol uspieť,\naj keby nebolo s ohľadom na vzniknutú situáciu priznanie výživného v rozpore s dobrými mravmi.\n12.1. Ďalej dovolací súd pripomína, že súd prvej inštancie dôvody, ktoré spôsobili nemožnosť priznania\nvýživného navrhovateľovi pre rozpor s dobrými mravmi, vymedzil nielen jeho odsúdením za\nvraždu svojej starej matky. Súd prvej inštancie poukázal v prvom rade na vyššie špecifikovaný rozsudok\nŠpecializovaného trestného súdu v Pezinku č. k. BB-4T/8/2010-2102 zo 14. júla 2010, ktorým bol síce\nnavrhovateľ oslobodený spod obžaloby vo veci obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy, avšak jeho\npreukázaná účasť na skutku jasne demonštruje jeho neprijateľné správanie. Keďže rozsudok je z roku\n2010, skutok sa musel udiať už dávno pred sporným obdobím, za ktoré sa domáhal výživného. Ďalšími\ndôvodmi spôsobujúcimi rozpor s dobrými mravmi okrem zavraždenia matky povinného bolo užívanie\npsychotropných látok navrhovateľom a jeho verejná prezentácia a tiež list, v ktorom navrhovateľ\nurážal a dehonestoval povinného. Okresný súd teda konštatoval rozpor priznania výživného s dobrými\nmravmi nielen z dôvodov, ktoré možno časovo rámcovať po podaní návrhu, ale aj z dôvodov známych\npred podaním návrhu.\n12.2. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pričom odkázal na správne vyhodnotenie\nskutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu návrhu; súd prvej inštancie podľa neho v\npreskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností\ndôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu, ako aj na zistenie relevantnosti tvrdení odporcu. Svoje\ndôvody vedúce k zamietnutiu návrhu súd prvej inštancie aj riadne v súlade s § 220 ods. 2 CSP podľa\nkrajského súdu logicky a presvedčivo odôvodnil. Z uvedeného prinajmenšom implicitne vyplýva, že\nodvolací súd súhlasil nielen s dôvodom, že zavraždením starej matky navrhovateľom sa stalo priznanie\npožadovaného výživného v súdenej veci neprípustným pre rozpor s dobrými mravmi, znamená to aj, že\nsúhlasí s ďalšími dôvodmi zamietnutia návrhu, ako sú špecifikované v bodoch 12. a 12.1., pričom ako\nuž uviedol dovolací súd, časť z nich má časový pôvod dávno pred podaním návrhu.\n12.3. Dovolací súd sa stotožňuje so záverom, že dôvody na zamietnutie návrhu na určenie výživného\nboli dostatočné, aj bez ohľadu na to, že navrhovateľ dokonal vraždu svojej starej mamy - matky odporcu,\npričom časť z nich má svoj pôvod už pred podaním samotného návrhu.\n13. Pokiaľ ide o predmetnú právnu otázku vymedzenú dovolateľom, súd prvej inštancie v tejto súvislosti\nuviedol, že vzhľadom na uvedenú trestnú činnosť navrhovateľa je bez významu, že k vražde došlo až\npo čase, za ktorý by inak navrhovateľovi patril nárok na výživné. V súvislosti s otázkou dobrých mravov\nsúd totiž musí skúmať správanie osoby oprávnenej na výživné komplexne bez ohľadu na časový faktor\n- obdobie, za ktoré sa výživné žiada. Preto aj ustanovenie § 75 ods. 2 ZR je koncipované tak, že súd je\npovinný nepriznať výživné, ak je to v rozpore s dobrými mravmi. Samotná hypotéza uvedenej právnej\nnormy vyžaduje výlučne zistenie existencie rozporu s dobrými mravmi na strane osoby oprávnenej na\nvýživné, a to nezávisle od konkrétneho subjektu, voči ktorému sa nemorálne prejavuje, miesta, ako i\nčasu, kedy sa dopúšťa konania v rozpore s dobrými mravmi. Okrem toho súd uvádza, že pre rozsudok\nje rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.\n13.1. Odvolací súd v súvislosti s namietanou právnou otázkou dôvodil, že Zákon o rodine nestanovuje\nčasový rámec, v rámci ktorého je nutné hodnotiť správanie sa oprávneného k povinnému v rozpore s\ndobrými mravmi; výkladom § 75 ods. 2 ZR teda možno dospieť k záveru, že konanie oprávneného v\nrozpore s dobrými mravmi všeobecne spôsobuje stratu jeho práva na priznanie výživného. Formulácia\n„výživné nemožno priznať“ znamená úplnú stratu nároku, preto napr. nemožno toto ustanovenie použiť\nani ako modifikačný činiteľ a na jeho základe výšku požadovaného výživného primerane znížiť. Konanie\nv rozpore s dobrými mravmi nevplýva na zánik vyživovacej povinnosti, tá trvá naďalej, avšak pre\nprekážku rozporu s dobrými mravmi súd nemôže výživné priznať, a to bez ohľadu na to, kedy nastali\nskutočnosti odôvodňujúce zánik nároku.\n13.2. Dovolateľ naopak svoju právnu otázku odôvodňoval tým, že uvedené ustanovenie Zákona o rodine\nnetreba interpretovať izolovane, ale v kontexte celého právneho poriadku a zásad, ktoré sa uplatňujú\nna aplikáciu práva. V tejto súvislosti možno uviesť, že právo by malo byť predvídateľné. Retrospektívna\naplikácia ustanovenia § 75 ods. 2 ZR je však podľa názoru navrhovateľa v rozpore s princípom\npredvídateľnosti práva, ako aj všeobecným princípom spravodlivosti.\n\n14. Podľa názoru dovolacieho súdu, pokiaľ súd prvej inštancie a odvolací súd nepriznali navrhovateľovi\nvýživné voči povinnému, postupovali správne a vec i správne právne posúdili.\n15. Nepochybná odôvodnenosť predmetného kritéria, vyplývajúceho z ustanovenia § 75 ods. 2 Zákona\no rodine, je daná prioritným predmetom úpravy rodinného práva, ktorým sú osobné vzťahy medzi\nsubjektmi rodinného práva, na ktoré sa vyživovacie vzťahy viažu. Narušenie príslušných osobných\nvzťahov z relevantných dôvodov zákon sankcionuje tým, že nepovažuje za spravodlivé, aby osoba,\nktorá sa takéhoto konania dopustila, požadovala plnenie založené práve na takomto osobnom vzťahu.\n(...) V zmysle striktného znenia normy súd v prípade zistenia rozporu s dobrými mravmi nemá inú\nmožnosť (napr. zníženie výživného) než výživné nepriznať. (viď. HORVÁTH, E., VARGA, E. Zákon o\nrodine - komentár. [Systém ASPI]. Iura Edition [cit. 2022-6-23]. ASPI_ID KO36_2005SK. Dostupné z:\nwww.aspi.sk. ISSN 2336-517X.).\n15.1. Právo oprávneného na výživné od povinného musí byť v súlade s dobrými mravmi. Skúma sa\noprávnenie, nie povinnosť. To znamená, že podľa tohto ustanovenia nemožno priznať výživné len\nv prípade, ak pre to existujú dôvody na strane oprávneného. Predpokladá to teda také správanie\noprávneného voči povinnému, ktoré spôsobí stratu práva priznať výživné. Nevplýva na zánik vyživovacej\npovinnosti, tá trvá naďalej. Avšak pre prekážku rozporu s dobrými mravmi súd nemôže výživné priznať.\nPrekážku rozporu s dobrými mravmi však netvoria okolnosti na strane povinného, teda ak sa oprávnený\nnezachoval voči povinnému žiadnym spôsobom odôvodňujúcim aplikáciu tohto ustanovenia, potom ani\nobjektívne okolnosti na strane povinného nemôžu spôsobiť, že súd výživné neprizná. (...) Ide o úplnú\nstratu nároku, preto nie je možné použiť toto ustanovenie ako modifikačný činiteľ a na jeho základe výšku\npožadovaného výživného primerane znížiť. Ak bolo právo na výživné priznané pred tým, než nastali\nskutočnosti odôvodňujúce zánik nároku, môže povinný požiadať súd o zrušenie rozhodnutia v zmysle §\n78. (PAVELKOVÁ, Bronislava, § 75 [Kritériá pre určenie výšky výživného]. In: PAVELKOVÁ, Bronislava,\nZákon o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov, 3. vydanie, Bratislava: C. H. Beck, 2019, s.\n473-474.).\n16. Ako vyplýva z jazykového znenia ustanovenia § 75 ods. 2 ZR v súlade s dobrými mravmi musí byť\nsamotné priznanie výživného. Skúmanie rozporu s dobrými mravmi zákon vecne vymedzuje na priznanie\nvýživného - na rozhodnutie súdu. Pri dobrých mravoch ide o vyjadrenie všeobecne uznávaných\nmorálno-etických hraníc správania v medziľudských vzťahoch, ktoré sa považujú v spoločnosti\nza správne, dobré a v súlade s prevládajúcimi morálnymi hodnotami v spoločnosti. Inými slovami,\nkeď vyhodnocujeme, či je nejaké správanie (úkon, rozhodnutie) v súlade s dobrými mravmi, treba sa na\ntúto skutočnosť pozerať očami spoločnosti. Spoločnosť sa totiž z hľadiska svojich záujmov pozerá na\nrozhodnutie súdu, ako bude chrániť jej záujmy pri priznaní výživného navrhovateľovi, t. j. z hľadiska toho,\nčo sa momentálne považuje v spoločnosti za dobré mravy. Súd musí zvážiť, či s ohľadom na znenie\nustanovenia § 75 ods. 2 ZR by jeho rozhodnutie v očiach spoločnosti nepredstavovalo porušenie dobrých\nmravov. Súd rozhoduje podľa skutočností zistených zo života navrhovateľa a jeho rodiny, hodnotí ho\na ak by mu vyplynulo, že v očiach spoločnosti by bolo rozhodnutie o priznaní výživného v rozpore s\ndobrými mravmi, tak mu nemôže vyhovieť. Jednotlivé časové okamihy zo života navrhovateľa, ktoré\nby rozpor s dobrými mravmi spôsobovali, pokiaľ by aj boli ohraničiteľné, nie sú bezvýhradne určujúce,\nskúma sa celková situácia, ktorá môže rozhodnutím vzniknúť. Pokiaľ teda súd skúma otázku dobrých\nmravov v zmysle ustanovenia § 75 ods. 2 ZR, zameriava sa na prípadný rozpor priznania výživného\nsvojím rozhodnutím (nie priamo úkon/situáciu oprávnenej osoby) s ohľadom na individuálne okolnosti\nsúdenej veci.\n17. Dovolacia otázka sa zameriava na časové hľadisko pri skúmaní rozporu priznania výživného s\ndobrými mravmi pre rozhodnutie súdu. Inými slovami, k akému času je potrebné skúmať rozpor\npriznania výživného s dobrými mravmi. Časovým kritériom vyžadovaným právnou normou pri\nnemožnosti priznať výživné pre rozpor s dobrými mravmi je podľa jazykového vyjadrenia ustanovenia\n§ 75 ods. 2 ZR rozhodnutie súdu o výživnom. Podľa ustanovenia § 217 ods. 1 CSP pre rozsudok\nje rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, preto je pre nepriznanie výživného pre rozpor s dobrými\nmravmi rozhodujúci čas, kedy sa o výživnom rozhoduje. Iný výklad nedáva zmysel. Zákon samotný\nteda časovo rámcuje súlad s dobrými mravmi k okamihu rozhodovania súdu, keďže rozhodnutím súdu\ndôjde k (ne)priznaniu výživného. Situáciu a prípadný rozpor priznania výživného skúma v čase\nrozhodovania a vyhlásenia rozhodnutia.\n\n17.1. Navrhovateľ v podstate vo svojom dovolaní uviedol, že aplikácia § 75 ods. 2 ZR s poukazom\nna zavraždenie jeho babičky, sa netýka výživného za čas pred spáchaním jej vraždy. Odhliadnuc\nod skutočností týkajúcich sa vecného rámca skúmania rozporu s dobrými mravmi, nedáva jeho\nvýklad predmetného ustanovenia zmysel ani jazykovo, ani časovo, ani logicky. Prijať argumentáciu\nnavrhovateľa by totiž znamenalo, že po podaní návrhu na priznanie výživného by v istom čase nebolo\nnevyhnutné, aby sa navrhovateľ správal v súlade s dobrými mravmi, pričom by aspoň na nejaké časové\nobdobie výživné mal mať priznané. Účelom ustanovenia § 75 ods. 2 ZR je zachovanie dobrých mravov v\nosobných vzťahoch medzi príbuznými a motivácia príbuzných, aby istú kvalitu osobných vzťahov medzi\nsebou udržiavali, hoc i len z ekonomických dôvodov. Podľa názoru dovolacieho súdu nebolo\nv úmysle zákonodarcu deklarovať váhu dobrým mravom medzi príbuznými za účelom podmienenia\nvýživného iba na určitý čas. Podanie návrhu na priznanie výživného nie je žiadnou amnestiou na\nsprávanie sa v rozpore s dobrými mravmi, ktorá umožní navrhovateľovi, nech už ide o kohokoľvek, dostať\nsa k výživnému, čo i len čiastočne. Zákonodarca určite nechcel, aby sa dobré mravy v istom čase, pre\nisté časové obdobie v rodine prestali rešpektovať. Ak áno, v takom prípade by zvolil inú formuláciu\na nenaviazal by hodnotenie dobrých mravov na okamih rozhodovania súdu o priznaní výživného.\n18. Právna norma obsiahnutá v ustanovení § 75 ods. 2 ZR priamo nepredpokladá nejaký stupeň konania\noprávneného, i keď s ohľadom na podstatu právnych vzťahov je prirodzené ho očakávať a je aj\nnajčastejším spôsobom, podmieňujúcim jeho aplikáciu. Príklad, ktorý poskytuje súdená vec, je v\ntomto ohľade takpovediac učebnicový. V zmysle § 75 ods. 2 ZR však nemusí ísť priamo o konanie\noprávneného. V rozpore s dobrými mravmi musí byť samotná situácia majúca pôvod na strane\noprávneného, za výskytu ktorej by bolo priznanie výživného v rozpore s dobrými mravmi. Ako príklad\nmožno použiť situáciu dieťaťa, ktoré zdedilo veľký majetok (od iných osôb ako rodičov) alebo sa stalo\nveľmi úspešným v mladom veku (môže ísť o podnikanie, šport či umenie) a získalo veľké\nfinančné prostriedky, mnohonásobne nad pomery jeho rodičov. Pokiaľ študuje, prípadne je maloleté,\nmá právo žiadať od rodičov výživné, ale vzhľadom k porovnaniu ich majetku by priznanie výživného\ndieťaťu bolo v rozpore s dobrými mravmi, keďže jeho finančná situácia je ďaleko lepšia ako situácia\nrodičov. V takejto situácii nejde priamo o konanie oprávneného ale o situáciu, ktorá mohla vzniknúť\naj bez jeho pričinenia, naviac niekedy ju možno aj ťažko časovo ohraničiť. Táto situácia, a nie nejaké\nčasovo ohraničené konanie oprávneného spôsobí, že by prípadné priznanie výživného bolo v rozpore\ns dobrými mravmi.\n19. Napokon dovolací súd dopĺňa, že slovenský právny a ústavný poriadok je založený na\nzásade „neznalosť zákona neospravedlňuje“. Navrhovateľ preto pri podaní návrhu si mal byť vedomý\nskutočnosti, že priznanie výživného je viazané na súlad s dobrými mravmi. Ak teda sám rešpektuje, že\nnajneskôr pri dokonaní vraždy svojej starej matky si už výživné tak povediac „nezaslúži“, mal sa v danom\nmomente podľa toho správať alebo rátať s následkom, ktorým je nepriznanie výživného pre rozpor s\ndobrými mravmi.\n20. Dovolací súd uzatvára, že pri aplikácii ustanovenia § 75 ods. 2 ZR skúma súd rozpor priznania\nvýživného s dobrými mravmi v čase vyhlásenia rozhodnutia súdu. Pre rozhodnutie súdu v zmysle tohto\nustanovenia nie je rozhodujúce, či sa okolnosti spôsobujúce rozpor priznania výživného s dobrými\nmravmi, majúce pôvod na strane oprávnenej osoby, udiali až po začatí časového obdobia, za ktoré sa\nuplatňuje nárok na výživné.\n20.1. Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľ uplatnil dovolací dôvod podľa\n§ 421 ods. 2 písm. b) CSP nepodložene. Odvolací súd ako aj súd prvej inštancie postupovali správne a\nvec správne právne posúdili, a preto jeho dovolanie ako nedôvodné zamietol (§ 448 CSP).\n21. Rozhodnutie o trovách dovolacieho konania je založené na ustanovení § 52 CMP.\n22. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}