{"guid": "f4169235-f587-48ea-8a81-c2983becb621:ef83d6ea-a23d-4e59-bb8b-57eeac9f604f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:1112243152.1", "spisova_znacka": "4Cdo/143/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/143/2022 z 25. 9. 2023", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. septembra 2023, sp. zn. 4Cdo/143/2022, ECLI:SK:NSSR:2023:1112243152.1", "identifikacne_cislo": "1112243152", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr.Ing. Mario Dubaň", "sudca_id": 141, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ing-mario-duban-141", "datum_vydania": "2023-09-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "I. ÚS 249/2024", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:738c447a-eff3-4eb8-97b3-883ca9355f69", "datum": "2024-05-23", "vztah": "zamietnute"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-182", "nazov": "§ 182 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-182", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-182"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393", "nazov": "§ 393 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-428", "nazov": "§ 428 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-428", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-428"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431", "nazov": "§ 431 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-431"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432", "nazov": "§ 432 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-432"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514", "nazov": "zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-27.odsek-2", "nazov": "§ 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-27.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-27"}, {"iri": "/SK/ZZ/1969/58", "nazov": "zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1969/58", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/58-1969"}, {"iri": "/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-27", "nazov": "§ 27 zákona č. 58/1969 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-27", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/58-1969/paragraf-27"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-182", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-428", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-431", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-432", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-27", "/SK/ZZ/1969/58#paragraf-27"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ef83d6ea-a23d-4e59-bb8b-57eeac9f604f", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:1112243152.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:1112243152.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:1112243152.1/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Cdo/143/2022\n1112243152\n25. 09. 2023\nJUDr. Mario Dubaň\nECLI:SK:NSSR:2023:1112243152.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a\nsudcov JUDr. Aleny Svetlovskej a JUDr. Nory Halmovej v spore žalobkyne K. F., narodenej XX. L. XXXX,\nK., Š., zastúpenej advokátkou Mgr. Máriou Jurickou, Bratislava, Na kopci 42, proti žalovanej Slovenskej\nrepublike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Račianska 71,\no náhradu škody, vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 15C/239/2012, o dovolaní\nžalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 31. marca 2021 sp. zn. 6Co/44/2019, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a.\nŽalovanej priznáva náhradu trov dovolacieho konania voči žalobkyni v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala voči žalovanej náhrady majetkovej škody 3 160 000 eur\na nemajetkovej ujmy vo výške 6 100 000 eur titulom zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie\npodľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej\nlen „zákon č. 514/2003 Z. z.“) na tom skutkovom základe,\nže jej právny predchodca R.. J. Z., čs. štátny občan, sa so svojou rodinou v roku 1946 legálne\nvysťahoval z ČSR do Š., pričom čs. orgány mu pred odchodom vystavili potvrdenie, že nemá\nžiadne nedoplatky na daniach. Na území Slovenskej republiky zanechal nehnuteľný majetok 1 budovy\nManderláku v Bratislave. Počas legálneho pobytu R.. Z. vo Š. rozhodol dňa 5. februára 1952 bývalý\nÚNV Bratislava výmerom zn. VIII/3-193.1-1952 o národnej správe na spoluvlastnícky podiel R.. Z.\npredmetnej nehnuteľnosti. Tento výmer bol rozhodnutím býv. Odboru pre MH rady ONV Bratislava Staré Mesto č. MH/74-631/1958-1-227 z 30. júna 1958 pozmenený tak, že s účinnosťou od 1. októbra\n1955 bola za národného správcu predmetnej nehnuteľnosti stanovená Domová správa mesta Bratislava\nč. 8. V roku 1961 národnú správu vykonával Obvodný podnik bytového hospodárstva BA I. Následne\nsa Štátna sporiteľňa v Bratislave návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava - mesto dňa 14.\noktóbra 1961 domáhala nariadenia exekúcie zriadením exekučného záložného práva na nehnuteľnosť\nprávneho predchodcu žalobkyne a nariadenia exekučnej dražby uvedenej nehnuteľnosti pre nedoplatok\n127 369,58 Kčs s 5 % úrokom od 1. januára 1954 do zaplatenia (dovyrubenie tzv. milionárskej dane),\nako aj trov exekúcie 20 Kčs. Okresný súd Bratislava - mesto rozhodol, že na nehnuteľnosť dlžníka\noznačeného ako Národná správa domového majetku R.. J. Z., bytom vo Š., vkladá exekučné záložné\nprávo pre pohľadávku veriteľa - Štátna sporiteľňa v Bratislave 127 269,58 Kčs s úrokmi 5 % od 1.\njanuára 1954, hoci (podľa žalobkyne) štátnej sporiteľni nič nedlhoval. Súčasne nariadil dražbu uvedenej\nnehnuteľnosti. Následne Okresný súd Bratislava - mesto Uznesením č. k. E 3997/61-31 zo dňa 21.\ndecembra 1962 rozhodol, že dražobnú kúpnu cenu 544 000 Kčs rozvrhne medzi vymáhajúcich veriteľov\ntak, že vymáhajúca veriteľka Štátna sporiteľňa v Bratislave obdrží sumu 127 269 Kčs, na trojročných\núrokoch sumu 19 090,44 Kčs a na exekučných trovách 340 Kčs, vymáhajúci veriteľ Okresný súd\n\nBratislava - mesto, oddelenie súdnych poplatkov sumu 3 818 Kčs ako poplatok z nariadenia exekúcie\na vymáhajúci veriteľ Mestský národný výbor v Bratislave dávku z prírastku na majetku vo výške 350\n002,04 Kčs a na trojročných úrokoch sumu 43 480 Kčs. Postupom Okresného súdu Bratislava - mesto\na Uzneseniami Okresného súdu Bratislava - mesto č. k. E 3997/61 zo dňa 8. decembra 1961, č. k.\nE 3997/61-3 zo dňa 1. novembra 1961, č. k. E 3997/61-7 zo dňa 8. decembra 1961, č. k. E 3997/61\n-9 zo dňa 9. januára 1962, č. k. E 3997/61 - 11 zo dňa 20. februára 1962, č. k. E 3997/61 zo dňa 3.\naugusta 1962, č. k. E 3997/61 - 21 zo dňa 4. augusta 1968, č. k. E 3997/61 - 24 zo dňa 26. októbra\n1962 došlo k porušeniu práv R.. J. Z.. Predmetné rozhodnutia považuje žalobkyňa za nezákonné z\ndôvodu, že boli zrušené uzneseniami Krajského súdu v Bratislava č. k. 20CoE/40/2009 zo dňa 10.\nseptembra 2009, č. k. 20CoE 42/2009 zo dňa 10. septembra 2009, č. k. 20CoE/43/2009 zo dňa 10.\nseptembra 2009, č. k. 20CoE/44/2009 zo dňa 10. septembra 2009, č. k. 20CoE/45/2009 zo dňa 10.\nseptembra 2009, č. k. 20CoE46/2009 zo dňa 10. septembra 2009 a č. k. 20CoE/47/2009 zo dňa 10.\nseptembra 2009. Konkrétne uznesenie Okresného súdu Bratislava - mesto zo dňa 8. decembra 1961,\nč. k. E 3997/61-6 bolo zrušené uznesením Krajského súdu č. k. 20CoE/41/2009 zo dňa 10. septembra\n2009 a vec bola vrátená Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie. Následne bola exekúcia na\nmajetok povinného zrušená uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 9. septembra 2010. Týmito\nnezákonnými rozhodnutia mala byť žalobkyni (resp. jej právnym predchodcom) spôsobená škoda v\ncelkovej výške 9 376 048,40 eur, ktorú si nárokuje od štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobkyňa\npožiadala o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, avšak bezvýsledne.\n2. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom\nz 23. marca 2018 č. k. 15C/239/2012-626 I. zamietol návrh žalobkyne zo dňa 6. februára 2017 na\nprerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“); II. zamietol návrh žalobkyne na iniciovanie konania\npred Ústavným súdom podľa č. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR; III. zamietol žalobu vo veci samej a IV.\nžalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania.\n2.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že aplikácia zákona č. 514/2003 Z. z. je možná len\nv tom prípade, ak zákonný titul v podobe nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného\npostupu existoval v čase, kedy už bol tento zákon účinným. V konaní mal za nesporné, že žalobkyňou\ntvrdené nezákonné rozhodnutia boli vydané pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 514/2003, t. j.\npred 1. júlom 2004 (išlo o roky 1961-1962), a preto predmetný zákon na namietané rozhodnutia nie\nje možné použiť. Rovnako nemožno v konaní aplikovať ani zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za\nškodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom\n(ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“), nakoľko ten nadobudol účinnosť 1. júla 1969. Dodal, že pôvodným\nžalobcom priznávali určité práva vo vzťahu k predmetnej nehnuteľnosti reštitučné predpisy (konkrétne\nzákon č. 87/1991 Zb.) ako špeciálna právna úprava, ktorú možnosť nevyužili, čo však nevylučuje, aby\nsa aktuálna žalobkyňa domáhala svojich práv cestou určovacej žaloby, resp. vindikačnej žaloby viažucej\nsa priamo na vlastnícky vzťah k predmetnému majetku, ktorý sa nepremlčuje. Súd prvej inštancie mal\nz výpovede žalobkyne preukázané, že o tom, že jej vznikla škoda a kto ju spôsobil, vedela už pred\nrokom 1989; v tomto kontexte dodal, že ak by aj pripustil, že sa o nej dozvedela až z rozhodnutí\nsúdov v rámci exekučných konaní v roku 2008, kedy proti týmto uzneseniam bolo podané odvolanie,\nvzhľadom na dátum podania žaloby na náhradu škody (žaloba bola podaná 21. decembra 2012), došlo k\nuplatneniu práva po uplynutí subjektívnej premlčacej doby (§ 106 Občianskeho zákonníka). Z uvedeného\ndôvodu vyhodnotil námietku premlčania vznesenú žalovanou ako dôvodnú. Dodal, že nárok žalobkyne\nna vydanie veci je v zmysle reštitučných predpisov prekludovaný (hoci v prípade uplatnenia príslušného\nnároku by boli pôvodní žalobcovia v ňom úspešní aj bez potreby rušiť uznesenia z roku 1961) a má\nza to, že aktuálne sa domáhajú svojho nároku „na druhý pokus“ uplatnením náhrady škody z titulu\nnezákonných rozhodnutí vydaných pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z. z. a zákona č. 58/1969 Zb.\nSúd prvej inštancie konštatoval, že nárok žalobkyne bol uplatnený po uplynutí premlčacej doby a žalobu\nako nedôvodnú zamietol.\n2.2. Súd prvej inštancie ďalej zamietol návrh žalobkyne na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm.\nb) CSP, nakoľko nepovažoval § 27 zákona č. 58/1969 Zb. a § 27 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z.\nza rozporné s čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd argumentujúc,\nže prechodné ustanovenia zákona nemožno považovať za rozporné so základným zákonom štátu a\nmedzinárodným dohovorom len z dôvodu ich obmedzenej časovej pôsobnosti.\n2.3. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods.\n1, 2 CSP.\n\n3. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 31. marca\n2021 sp. zn. 6Co/44/2019 I. pripustil späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy 4 066\n666,70 eura, v tejto časti zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastavil; II. odvolanie voči\nvýroku, ktorým bol zamietnutý návrh žalobkyne na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP\na voči výroku, ktorým bol zamietnutý návrh žalobkyne na iniciovanie konania pred Ústavným súdom\npodľa č. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, odmietol; III. rozhodnutie súdu prvej inštancie v zamietajúcom\nvýroku a v súvisiacom výroku o trovách konania potvrdil a IV. žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov\nodvolacieho konania.\n3.1. V odôvodnení uviedol, že v priebehu odvolacieho konania žalobkyňa písomným podaním\ndoručeným odvolaciemu súdu dňa 17. marca 2021 vzala žalobu späť v časti o zaplatenie nemajetkovej\nujmy v rozsahu 4 066 666,70 eura, s čím žalovaná vyslovila súhlas, a preto toto čiastočné späťvzatie\nžaloby pripustil, zároveň v tejto časti zrušil prvoinštančný rozsudok a konanie podľa § 370 ods. 1, 3 CSP\nzastavil.\n3.2. Pokiaľ išlo o odvolanie žalobkyne čo do výroku I. a II. prvoinštančného rozsudku, dospel odvolací\nsúd k záveru, že odvolanie voči týmto výrokom je potrebné odmietnuť ako objektívne neprípustné podľa\n§ 386 písm. c) v spojení s § 357 CSP. Dodal, že odvolanie by bolo prípustné len voči rozhodnutiu súdu\nprvej inštancie o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164 CSP.\n3.3. Odvolací súd ďalej konštatoval, že žalobkyňa v konaní nepreukázala existenciu nezákonného\nrozhodnutia v zmysle § 426 zákona č. 40/1964 Zb. v znení účinnom do 30. júna 1969, ani existenciu\nnezákonného rozhodnutia v intenciách zákona č. 514/2003 Z. z. (resp. zákona č. 58/1969 Zb.), t. j.\nexistenciu právoplatných rozhodnutí, ktoré by boli zrušené v rámci mimoriadneho opravného prostriedku\na v tomto smere svoju žalobu nesprávne skutkovo vymedzila. Mal za to, opierajúc sa pritom o dôvody\nuznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 20CoE/41/2009-154 zo dňa 10. septembra 2009, že v\nprejednávanom prípade došlo k nesprávnemu úradnému postupu bývalého Okresného súdu Bratislava mesto v exekučnom konaní č. E 3997/61, keď správoplatnil exekučné rozhodnutie, na ktorého podklade\nsa zrealizovala v roku 1962 dražba domovej nehnuteľnosti právneho predchodcu žalobcov R.. J. Z.,\nhoc právoplatnosť nenadobudlo pre jeho nedoručenie povinnej osobe - dlžníkovi I (R.. Z.). Odvolací\nsúd v tejto súvislosti uviedol, že k nesprávnemu postupu exekučného súdu došlo v rokoch 1961 1962, k samotnej škode momentom zrealizovania dražby a rozdelením dražobnej kúpnej ceny, teda v\nroku 1962. Nesprávny postup v úradnom výkone upravoval v predmetnom čase Občiansky zákonník\nč. 141/1950 Zb., podľa ktorého náhrada škody bola podmienená osobitným predpisom. Keďže takýmto\nosobitným predpisom sa stal až zákon č. 58/1969 Zb., odvolací súd skonštatoval, že v roku 1962 na\núzemí bývalej ČSR neexistovala právna úprava, ktorá by postihla štát za nesprávny úradný postup, z\nčoho však nebolo možné vyvodiť aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne na podklade zákona č. 514/2003\nZ. z., ani zákona č. 58/1969 Zb. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že pôvodní\nžalobcovia (resp. žalobca 1/ J. Z.) ako právni nástupcovia R.. J. Z. nevyužili možnosť odškodnenia\n(nápravy), ktorú im v súvislosti s majetkovou krivdou pri dražbe 1 budovy Manderláku ponúkal zákon\nFederálneho zhromaždenia ČSFR č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, hoci boli oprávnenými\nosobami. Predmetný zákon riešil aj situáciu R.. J. Z. (resp. jeho právnych nástupcov), keďže podľa §\n6 ods. 1 písm. e) povinnosť vydať vec sa vzťahovala aj na tie prípady, keď v rozhodnom období vec\nprešla na štát v dražobnom konaní vykonanom skrátenou formou na úhradu pohľadávky štátu. Odvolací\nsúd ďalej poukázal na výpoveď žalobkyne, z ktorej vyplýva, že rodina Z. sa o škode dozvedela už pred\nrokom 1989, zmena politickej situácie na území bývalej ČSSR im musela byť známa, rovnako ako aj\nprávna možnosť uplatniť si reštitučný nárok na majetok prevzatý v roku 1962 štátom podľa reštitučných\npredpisov účinných od roku 1991, čo žalobkyňa nevyužila. Pritom zákon č. 514/2003 Z. z. (rovnako tak\nani zákon č. 58/1969 Zb.) na prejednávaný prípad nebolo možné aplikovať, nakoľko k nesprávnemu\núradnému postupu a ku škode došlo ešte v roku 1962. Odvolací súd napokon dodal, že pokiaľ išlo o\nprávne posúdenie vznesenej námietky premlčania, na túto je potrebné aplikovať zákon č. 141/1950 Zb.\ns ohľadom na skutočnosť, že za účinnosti tohto zákona došlo k nesprávnemu úradnému postupu a k\nvzniku škody.\n3.4. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods.\n1 CSP.\n4. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktoré\nodôvodnila poukazom na ustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP.\n4.1. Namietala nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, keďže odvolací súd nereagoval na\njej ústavnoprávnu argumentáciu. Pokiaľ sa odvolací súd stotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie\no časovej pôsobnosti právnych noriem, mal doplniť jeho rozhodnutie o tzv. test proporcionality. Ďalej\n\nžalobkyňa konštatovala, že jej bolo znemožnené realizovať právo na záverečnú reč, keď prvoinštančný\nsúd nevyzval jej právneho zástupcu v súlade s ustanovením § 182 CSP, aby zhrnul uplatnený nárok,\nvyjadril sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci. Uviedla, že tým je daný dovolací dôvod podľa § 420\npísm. f) CSP.\n4.2. V súvislosti s uplatneným dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľka uviedla, že\nodvolací súd nesprávne právne posúdil otázku nezákonnosti označených rozhodnutí Okresného súdu\nBratislava - mesto a vylúčil tým aj aplikáciu ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., prípadne zákona\nč. 58/1969 Zb. na jej prípad. Mala za to, že napadnutým rozhodnutím došlo k odklonu od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu, konkrétne rozsudku z 30. mája 2011 sp. zn. 4MCdo/20/2009,\nktorým bol poskytnutý záväzný právny výklad pojmu „nezákonné rozhodnutie“ v intenciách práva na\nnáhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu. Ďalej dôvodila, že jej nárok na náhradu\nškody vznikol 4. októbra 2010, keď nadobudlo právoplatnosť uznesenie Okresného súdu Bratislava\nI sp. zn. 1E 366/1995. Poukázala na ustanovenie § 6 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého je\nzákladnou podmienkou na uplatnenie nároku na náhradu škody zrušenie právoplatného rozhodnutia,\nktorým bola škoda spôsobená. Táto podmienka bola splnená v čase účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z.\nDovolateľka preto konštatovala, že výklad a aplikáciu zákona č. 58/1969 Zb. a zákona č. 514/2003 Z. z.\nnižšími súdmi považuje za nesprávne a v rozpore so zásadou zákazu denegatio iustitiae. Pokiaľ ju súdy\nodkázali s jej nárokom na tzv. reštitučné predpisy, podotkla, že v rozhodnom čase jej právny predchodca\nnespĺňal zákonné požiadavky na uplatnenie si svojich nárokov na základe zákona č. 87/1991 Zb., a to\npožiadavku trvalého pobytu na území Slovenskej republiky. V súvislosti s možnosťou uplatnenia nárokov\nprostredníctvom žaloby na určenie vlastníckeho práva dovolateľka uviedla, že vlastnícke právo k spornej\nnehnuteľnosti bolo reťazovo prevedené na tretie dobromyseľné osoby a podanie určovacej žaloby by\ntak bolo zbytočným vynaložením finančných prostriedkov a psychických síl.\n4.3. Vzhľadom na uvedené dovolateľka navrhla, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že\nžalobe v celom rozsahu vyhovie, alternatívne ho zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.\n5. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že žalobkyňa nejasne formulovala právnu otázku,\nneoznačila ani ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jej názoru odvolací\nsúd odklonil, a preto je dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP neprípustné. Napokon, odvolací\nsúd správne skonštatoval, že žalobkyňa nepreukázala „existenciu právoplatných rozhodnutí, ktoré boli\nzrušené v rámci mimoriadneho opravného prostriedku“ a tento právny záver nemožno spochybniť ani\npoukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/20/2009. Žalovaná ďalej\nuviedla, že nižšie súdy nijakým spôsobom nezasiahli do práva žalobkyne na spravodlivý proces, vykonali\na prihliadli na všetky relevantné dôkazy, ktoré správne vyhodnotili a posúdili, a na ich základe vec\nrozhodli. Vo vzťahu k námietke žalobkyne ohľadom porušenia jej práva na záverečnú reč poukázala\nna skutočnosť, že nie každý nesprávny procesný postup súdu nevyhnutne musí dosahovať intenzitu\nporušenia práva na spravodlivý proces tej-ktorej strany sporu. Odvolací súd pritom tento nedostatok\nzhojil na pojednávaní a vyzval strany na záverečnú reč, pričom tie ju aj predniesli. Žalovaná preto navrhla,\naby dovolací súd podané dovolanie žalobkyne odmietol.\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35\nCSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade\nso zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),\nbez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú dané procesné predpoklady pre uskutočnenie\nmeritórneho dovolacieho prieskumu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo.\n7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n8. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n\n9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n10. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n11. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §\n431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n13. V danom prípade žalobkyňa vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovení § 420 písm. f) CSP a §\n421 ods. 1 písm. a) CSP napadla výroky rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorými a/ odvolanie žalobkyne\nvoči výroku, ktorým bol zamietnutý návrh žalobkyne na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b)\nCSP a voči výroku, ktorým bol zamietnutý návrh žalobkyne na iniciovanie konania pred Ústavným súdom\npodľa č. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, odmietol, b/ rozhodnutie súdu prvej inštancie v zamietajúcom\nvýroku a v súvisiacom výroku o trovách konania potvrdil a c/ žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov\nodvolacieho konania. Prípustnosť podaného dovolania dovolací súd posudzoval vo vzťahu ku každému\nz uvedených výrokov osobitne.\nI.\n14. V zmysle § 428 CSP je dovolateľ povinný o. i. uviesť, z akých dôvodov dovolaním napadnuté\nrozhodnutie považuje za nesprávne, a tento dovolací dôvod (resp. dôvody) vymedziť spôsobom\nuvedeným v § 431 až § 435 CSP. Uvedené je podstatné a smerodajné aj pre samotný dovolací súd,\npretože ten je v súlade s dispozičnou zásadou viazaný uplatnenými dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP),\nvrátane ich obsahového i rozsahového vymedzenia, a z iných, než dovolateľom uplatnených dôvodov,\nnapadnuté rozhodnutie preskúmavať nemôže. Preto ak dovolanie nie je odôvodnené prípustnými\ndovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až §\n435 CSP, tento nedostatok má za následok odmietnutie dovolania podľa § 447 písm. f) CSP.\n15. Pokiaľ žalobkyňa formálne vyvodzovala prípustnosť dovolania z hľadiska zmätočnostnej vady § 420\npísm. f) CSP vo vzťahu k výrokom odvolacieho súdu, ktorými a/ odvolanie žalobkyne voči výroku, ktorým\nbol zamietnutý návrh žalobkyne na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP a voči výroku,\nktorým bol zamietnutý návrh žalobkyne na iniciovanie konania pred Ústavným súdom podľa č. 125 ods.\n1 písm. a) Ústavy SR, odmietol a b/ žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania,\ndovolací súd konštatuje, že z obsahu dovolania (čl. 11 ods. 1 a § 124 ods. 1 CSP) nie je zrejmé, v čom\npodľa názoru dovolateľky spočívala ňou označená vada, z existencie ktorej vyvodzovala prípustnosť\nsvojho dovolania. V dôsledku toho spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam § 431 ods. 1 a 2 CSP\nnevymedzila dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP tak, ako to predpokladajú predmetné ustanovenia.\nDovolací súd dodáva, že v prípade takéhoto dovolania (t. j. dovolania, v ktorom absentuje uvedené\nvymedzenie) súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania; jediný prípad, v ktorom\nsúd výnimočne vedie dovolateľa k tomu, aby svoje dovolanie niečím doplnil alebo nedostatok niečoho v\ndovolacom konaní odstránil, vyplýva totiž z ustanovenia § 436 ods. 1 CSP. Preto dovolací súd uzatvára,\nže dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP vo vzťahu k výrokom špecifikovaným v prvej vete tohto\nbodu nebol v danom prípade vymedzený spôsobom zodpovedajúcim § 431 CSP.\n\n16. V preskúmavanej veci žalobkyňa zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom) vo\nvzťahu k napadnutým výrokom špecifikovaným v bode 15 nevymedzila ani uplatnený dovolací dôvod\npodľa § 421 ods. 1 CSP (nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom) spôsobom uvedeným\nv § 432 ods. 2 CSP v spojení s § 421 ods. 1 CSP, keď v kontexte vymedzenom predmetnými výrokmi\nnenastolila, nevymedzila, neformulovala, nepomenovala právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo\nrozhodnutie odvolacieho súdu, ani neuviedla, v čom spočíva nesprávnosť jej riešenia. Absenciu takej\nnáležitosti dovolania - ako už bolo dovolacím súdom uvedené - považuje Civilný sporový poriadok za\ndôvod pre jeho odmietnutie v zmysle § 447 písm. f) CSP.\n17. Naviac, pokiaľ ide o výrok napadnutého rozsudku, ktorým odvolací súd odmietol odvolanie\nžalobkyne, dovolací súd uvádza, že základným (a spoločným) znakom rozhodnutí odvolacieho súdu,\nproti ktorým je dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP, je to, že ide buď o rozhodnutie,\nktorým bolo potvrdené rozhodnutie súdu prvej inštancie, alebo o rozhodnutie, ktorým bolo zmenené\nrozhodnutie súdu prvej inštancie. Ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré nie\nje rozhodnutím, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie súdu prvej inštancie, alebo rozhodnutím, ktorým\nbolo zmenené rozhodnutie súdu prvej inštancie, je z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421\nods. 1 CSP irelevantné, či k dovolateľom uvádzanému dôvodu prípustnosti dovolania došlo alebo\nnedošlo. Rozhodnutie, ktorým odvolací súd odmietol odvolanie, nie je rozhodnutím odvolacieho súdu\npotvrdzujúcim alebo zmeňujúcim rozhodnutie súdu prvej inštancie. Z uvedeného dôvodu by v tejto časti\npodané dovolanie ani nebolo prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP.\n18. Rovnako v prípade napadnutého výroku, ktorým odvolací súd žalovanej nepriznal nárok na\nnáhradu trov odvolacieho konania, dovolací súd konštatuje, že v tomto prípade dovolanie smeruje\nproti procesnému rozhodnutiu, ktorého prieskum dovolacím súdom z hľadiska (ne)správneho právneho\nposúdenia je vylúčený per analogiam § 421 ods. 2 CSP v spojení s § 357 písm. m) CSP (k tomu porovnaj\naj bod 27. uznesenia Ústavného súdu SR z 8. februára 2017 sp. zn. I. ÚS 56/2017). Preto ani v tejto\nčasti by nebola daná prípustnosť dovolania žalobkyne podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP; nehovoriac o\nnesplnení podmienky subjektívneho oprávnenia podať dovolanie v tejto časti.\nII.\n19. Dovolateľka vo vzťahu k napadnutému potvrdzujúcemu výroku vyvodzujúc prípustnosť dovolania z\nustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala (i) nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, (ii)\nnerešpektovanie ustanovenia § 182 CSP, (iii) neuplatnenie tzv. testu proporcionality.\n20. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej\nmiere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva\nna spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv\nna nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované\nprávnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce\nkonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady\nsúdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na\nspravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu\nspočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká\nnielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj\nporušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo\nna verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným\ndôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie\nrovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a\nna rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia\nspravodlivosti).\n21. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne\nnámietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý\n\nproces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,\nbod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá\nrozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola\núčastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na\nprávny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi\nv dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia\ndôkazov a pod.).\n22. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v\nzmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil\nvady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho\nsúdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017,\n8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti\nargumentácie dovolateľky, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jej práva na\nspravodlivý proces.\n23. V danom prípade dovolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa\nnáležitosti odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP), a preto ho nemožno\npovažovať za nepreskúmateľné či nedostatočne odôvodnené. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá\nzákladnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia\na ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú\npresvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri\nhodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových\nzistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je\nkoherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené, aj závery, ku\nktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Z odôvodnenia rozhodnutia\nkrajského súdu je zrejmé, z akých skutkových zistení a právnych úvah vychádzal, keď dospel k záveru o\nnedôvodnosti uplatneného nároku žalobkyne spočívajúcom v náhrade majetkovej škody a nemajetkovej\nujmy vo výške titulom zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie podľa zákona č. 514/2003 Z. z.\n23.1. Odvolací súd v odôvodnení riadne zdôvodnil, prečo mal za to, že ani zákon č. 514/2003 Z.\nz. a rovnako tak ani zákon č. 58/1969 Zb. na prejednávaný prípad nie je možné aplikovať, a to\nnajmä s poukazom na skutočnosť, že k nesprávnemu úradnému postupu a ku škode došlo ešte v\nroku 1962. V nadväznosti na to dôvodil, že žalobkyňa v konaní nepreukázala existenciu nezákonného\nrozhodnutia v zmysle § 426 zákona č. 40/1964 Zb. v znení účinnom do 30. júna 1969, ani existenciu\nnezákonného rozhodnutia v intenciách zákona č. 514/2003 Z. z. (resp. zákona č. 58/1969 Zb.), t. j.\nexistenciu právoplatných rozhodnutí, ktoré by boli zrušené v rámci mimoriadneho opravného prostriedku.\nUviedol, že žalobkyňa v tomto smere svoju žalobu nesprávne skutkovo vymedzila. Naviac, odvolací súd\nmal za to, že v prejednávanom prípade došlo k nesprávnemu úradnému postupu bývalého Okresného\nsúdu Bratislava - mesto v exekučnom konaní č. E 3997/61, keď správoplatnil exekučné rozhodnutie,\nna ktorého podklade sa zrealizovala v roku 1962 dražba domovej nehnuteľnosti právneho predchodcu\nžalobcov R.. J. Z., hoc nenadobudlo právoplatnosť pre jeho nedoručenie povinnej osobe - dlžníkovi I (R..\nZ.). Rozviedol, že k nesprávnemu postupu exekučného súdu došlo v rokoch 1961 - 1962, k samotnej\nškode momentom zrealizovania dražby a rozdelením dražobnej kúpnej ceny, teda v roku 1962. Poukázal\nna to, že nesprávny postup v úradnom výkone upravoval v predmetnom čase Občiansky zákonník č.\n141/1950 Zb., v zmysle ktorého náhrada škody bola podmienená osobitným predpisom. Keďže takýmto\nosobitným predpisom sa stal až zákon č. 58/1969 Zb., odvolací súd skonštatoval, že v roku 1962 na\núzemí bývalej ČSR neexistovala právna úprava, ktorá by postihla štát za nesprávny úradný postup.\nV tejto súvislosti podotkol, že z uvedeného nie je možné vyvodiť aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne\nna podklade zákona č. 514/2003 Z. z., ani zákona č. 58/1969 Zb. Odvolací súd ďalej s poukazom\nna účel zákona Federálneho zhromaždenia ČSFR č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách\ndôkladne vysvetlil, prečo sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že pôvodní žalobcovia ako právni\nnástupcovia R.. J. Z. nevyužili možnosť odškodnenia (nápravy), ktorú im v súvislosti s majetkovou\nkrivdou pri dražbe 1 budovy Manderláku ponúkal predmetný zákon, hoci boli oprávnenými osobami.\nUviedol, že podľa § 6 ods. 1 písm. e) tohto zákona povinnosť vydať vec sa vzťahovala aj na tie prípady,\nkeď v rozhodnom období vec prešla na štát v dražobnom konaní vykonanom skrátenou formou na\núhradu pohľadávky štátu. Odvolací súd zdôraznil, že žalobkyňa nevyužila vedomosť o škode spred\nroku 1989, o zmene politickej situácie na území bývalej ČSSR a rovnako o právnej možnosti uplatniť si\n\nreštitučný nárok na majetok prevzatý v roku 1962 štátom podľa reštitučných predpisov účinných od roku\n1991. Pre úplnosť dodal, že pokiaľ išlo o právne posúdenie vznesenej námietky premlčania, na túto je\npotrebné aplikovať zákon č. 141/1950 Zb. s ohľadom na skutočnosť, že za účinnosti tohto zákona došlo\nk nesprávnemu úradnému postupu a k vzniku škody.\n23.2. Na základe uvedeného možno konštatovať, že odvolací súd pri hodnotení skutkových zistení a\nskutkových záverov neopomenul vziať do úvahy žiadnu z namietaných skutočností, či skutočností, ktoré\nv konaní vyšli najavo. Z uvedeného je zrejmé, z akých dôvodov odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu\nprvej inštancie v zamietajúcom výroku. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a\npred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným\nrozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Odôvodnenie dovolaním napadnutého\nrozsudku odvolacieho súdu má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti\nv zmysle ustanovenia § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP\nnemožno považovať to, že žalobkyňa sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd\nneodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jej predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľka so skutkovými\na právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje\nsa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP,\npretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným\nsúdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal\na riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou\na požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,\nprípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.\nÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n24. Dovolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\nstranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne\na jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je\nplne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom\nkonaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré\nmajú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú\nnevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania\nv odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Neostáva preto nič iné, než konštatovať, že v prejednávanej veci\nboli z tohto pohľadu odvolacím súdom splnené ústavnoprávne nároky kladené na odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia.\n25. Žalobkyňa ďalej tvrdí, že jej bolo znemožnené realizovať právo na záverečnú reč, keď prvoinštančný\nsúd nevyzval jej právneho zástupcu v súlade s ustanovením § 182 CSP, aby zhrnul uplatnený nárok,\nvyjadril sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci.\n25.1. V zmysle § 182 vety prvej CSP ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd vyzve\nstrany, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Z tohto ustanovenia\nvyplýva jednak procesná povinnosť súdu vyzvať strany na zhrnutie ich návrhov a na vyjadrenie sa\nk dokazovaniu i právnej stránke veci, jednak tomu zodpovedajúce procesné oprávnenie strany na\n„záverečnú reč“. V nej môže strana zhrnúť svoje návrhy, vyjadriť svoj názor na vykonané dokazovanie z\nhľadiska jeho úplnosti, zákonnosti a hodnotenia jednotlivých dôkazov. Vyjadriť sa môže tak k skutkovej,\nako aj právnej stránke veci. Takéto zhrnutie a vyjadrenie nemusí predniesť osobne strana sporu, môže ho\nza ňu predniesť jej zástupca. Podstatný obsah „záverečnej reči“ treba uviesť do zápisnice o pojednávaní.\nSpravidla je na toto zhrnutie a vyjadrenie vyzvaný žalobca pred žalovaným, je však na úvahe súdu,\nv akom poradí im udelí slovo. Záverečné zhrnutie a vyjadrenie nemusí byť takto formálne označené;\nzáverečným zhrnutím a vyjadrením („záverečnou rečou“) je aj takto neoznačený procesný úkon strany\nurobený na záver pojednávania, ktorým zhrňuje svoje návrhy, vyjadruje sa k dokazovaniu a k právnej\nstránke veci.\n26. V preskúmavanej veci je v spise na č. l. 623 a 624 založená zápisnica o pojednávaní konanom pred\nsúdom prvej inštancie, ktoré sa uskutočnilo 23. marca 2018. Zo zápisnice vyplýva, že súd sa najprv\nbezúspešne pokúsil o zmier strán sporu, na čo otvoril pojednávanie vo veci podľa § 180 CSP. Súd dal\nnásledne poučenie v zmysle § 153 a § 154 CSP a oboznámil prítomné strany s listinami. Po vyzvaní na\noznačenie ďalších dôkazov strany zhodne uviedli, že návrhy na dokazovanie nemajú. Súd uznesením\nvyslovil, že dokazovanie končí, v nadväznosti na čo vyhlásil rozsudok.\n\n27. Dovolací súd uvádza, že obsah tejto zápisnice nesvedčí o tom, že súd prvej inštancie postupoval\npodľa § 182 CSP a že žalobkyni vytvoril procesnú možnosť realizovať procesné práva, ktoré jej z tohto\nustanovenia vyplývajú. Napriek tomu je však potrebné vziať na zreteľ, že žalobkyni ostala zachovaná\nmožnosť namietať rozhodnutie súdu v riadnom opravnom prostriedku. Žalobkyňa túto možnosť využila\na uplatnila svoj vplyv na konanie podaním odvolania, v ktorom uviedla, z akých dôvodov považuje\nrozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne, keď sa vyjadrila k skutkovej aj právnej stránke. Odvolací\nsúd sa s jej námietkami, ktoré by logicky hodlala predostrieť súdu prvej inštancie, v odôvodnení svojho\nrozhodnutia dostatočne vyporiadal. Dovolací súd poukazuje, že v danej situácii žalobkyňa už cestou\nriadneho opravného prostriedku dosiahla sledovaný účel, jej tvrdenie o porušení práva na spravodlivý\nproces nemá tak žiadne opodstatnenie (m. m. R 39/1993). Tieto závery vo svojej judikatúre akceptoval\naj ústavný súd (porov. napr. uznesenia sp. zn. II. ÚS 869/2015, II. ÚS 7/2018). Aj podľa konštantnej\njudikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nedostatok pri uplatňovaní niektorých záruk spravodlivého\nsúdneho konania, napr. na súde prvej inštancie, môže byť korigovaný konaním na druhoinštančnom\nsúde (Le Compte, Van Leuven a De Meyere v. Belgicko z 23. júna 1981, Adolf v Rakúsko z 26. marca\n1982, Feldbrugge v. Holandsko z 29. mája 1986). Preto daným postupomv konečnom dôsledku nedošlo\nk porušeniu práva na spravodlivý proces a zaťaženiu konania vadou v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n28. Dovolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že nie každé procesné pochybenie súdu znamená, že\nbolo porušené právo na spravodlivý proces; ak súd síce nepostupoval správne, ale v dôsledku tohto\nnesprávneho postupu nedošlo k takej intenzite zásahu, že ho nemožno hodnotiť ako porušenie práva na\nspravodlivý proces, nie je namieste, aby došlo k naplneniu predpokladov pre tento dôvod zmätočnosti.\nO naplnení dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP pôjde vtedy, ak postup súdu, ktorý znemožní realizáciu\npráv strany sporu, dosiahne takú intenzitu, ktorá odôvodňuje záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako\nspravodlivé; v danej veci však o takýto prípad nešlo.\n29. Pokiaľ sa dovolateľka dožadovala aplikácie tzv. testu proporcionality, z povahy tejto námietky je\nmožné vyvodiť, že žalobkyňa vyjadruje nespokojnosť s právnym posúdením veci.\n29.1. K tomu dovolací súd uvádza, že prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá\nskutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočíva na nesprávnych právnych\nzáveroch, nakoľko nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle §\n420 písm. f) CSP (porov. R 24/2017). Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k\nzáveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R\n54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011,\n7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014). Skutočnosť, že dovolateľka má odlišný právny názor než odvolací\nsúd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n29.2. V tomto kontexte hodno zdôrazniť záver Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého\nani pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych\nzáverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie\nveci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že\ndovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej\nneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).\n30. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa neopodstatnene namieta,\nže odvolací súd nesprávnym procesným postupom jej znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP).\n31. Žalobkyňa ďalej vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP,\npričom z obsahu dovolania je zrejmé, že žalobkyňa považuje za nesprávne právne posúdenie vylúčenie\naplikácie ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., prípadne iného vykonávacieho právneho predpisu v\nkontexte ochrany jej ústavných práv.\n32. V danom prípade teda dovolateľka vymedzila právnu otázku, pri riešení ktorej sa mal odvolací súd\nodkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (s poukazom na rozhodnutie najvyššieho\nsúdu sp. zn. 4MCdo/20/2009). Po konštatovaní prípustnosti dovolania dovolací súd pristúpil k\nmeritórnemu dovolaciemu prieskumu a posúdeniu dôvodnosti podaného dovolania z hľadiska uplatnenej\ndovolacej argumentácie, t. j. z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom vo vymedzenej\nprávnej otázke.\n\n33. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca\nv podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a\npovinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich\nriešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne\nposúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa\nprávnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne\nvyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.\n34. Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré\nboli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným\npostupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.\n35. Podľa § 27 zákona č. 58/1969 Zb. zodpovednosť podľa tohto zákona sa vzťahuje na náhradu škody\nspôsobenej rozhodnutiami, ktoré budú vydané po dni nadobudnutia účinnosti tohto zákona, a na náhradu\nškody spôsobenej po tomto dni nesprávnym úradným postupom.\n36. Keďže v preskúmavanej veci malo dôjsť k žalobkyňou tvrdenej škode nesprávnym postupom\nexekučného súdu v rokoch 1961-1962 a následným momentom zrealizovania dražby a rozdelením\ndražobnej kúpnej ceny v roku 1962, dovolací súd s ohľadom na znenie vyššie uvedených jednoznačných\na nesporných ustanovení dospel k totožnému záveru ako odvolací súd, že v danom prípade nebolo\nmožné aplikovať zákon č. 58/1969 Zb. (účinný od 1. júla 1969) a ani zákon č. 514/2003 Z. z. (účinný\nod 1. júla 2004). Pritom pre účely posúdenia časovej pôsobnosti právnej úpravy nebolo rozhodujúce,\nči nesprávny postup exekučného súdu bol súdmi kvalifikovaný ako nezákonné rozhodnutie alebo\nnesprávny úradný postup.\n37. Pokiaľ dovolateľka argumentovala rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 4MCdo/20/2009, dovolací\nsúd konštatuje, že označené rozhodnutie nie je vo vzťahu k preskúmavanej veci priliehavé pre odlišnosť\nskutkových okolností, pričom v konečnom dôsledku žiadnym spôsobom nevyvracia a ani nespochybňuje\nzávery súdov v tejto veci. Dovolateľka s poukazom na uznesenie sp. zn. 4MCdo/20/2009 dôvodila,\nže rozhodnutia exekučného súdu z rokov 1961 a 1962 sú nezákonnými rozhodnutiami, v súvislosti s\nktorými jej patrí nárok na náhradu spôsobenej škody. Dovolací súd poukazuje na to, že v označenom\nrozhodnutí podal výklad pojmu „nezákonné rozhodnutie“, ktoré však ako podklad pre zodpovednosť\nštátu za škodu mohlo podľa jeho názoru slúžiť iba „za splnenia ostatných zákonných podmienok“, medzi\nktoré najvyšší súd zaradil zrušenie právoplatného rozhodnutia príslušným orgánom, ktorým v označenej\nveci bol (na rozdiel od posudzovaného prípadu) Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací.\nUvedený predpoklad pre uplatnenie škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, vrátane povinnosti\npodať proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok, pritom vyplýva tak z právnej úpravy\nzákona č. 58/1969 Zb. (§ 3 a § 4), ako aj úpravy zákona č. 514/2003 Z. z. (§ 6).\n38. V preskúmavanej veci odvolací súd správne konštatoval, že žalobkyňa nepreukázala existenciu\nnezákonného rozhodnutia v intenciách zákona č. 58/1969 Zb., resp. zákona č. 514/2003 Z. z., keďže\nexekučné rozhodnutie, na ktorého podklade sa zrealizovala v roku 1962 dražba domovej nehnuteľnosti\nprávneho predchodcu žalobcov R.. J. Z. (Uznesenie Okresného súdu Bratislava - mesto č.k. E\n3997/61-31 zo dňa 21. decembra 1962), nenadobudlo právoplatnosť pre jeho nedoručenie povinnej\nosobe - dlžníkovi I (R.. Z.). Vychádzajúc z uvedeného a tiež z obsahu uznesenia Krajského súdu v\nBratislave č.k. 20 CoE/41/2009-154 zo dňa 10. septembra 2009 (ako výsledného aktu odvolacieho\nkonania vedeného vo vzťahu k spornému exekučnému rozhodnutiu) sa potom dovolací súd stotožnil aj\nso záverom odvolacieho súdu, podľa ktorého v prejednávanom prípade došlo k nesprávnemu úradnému\npostupu bývalého Okresného súdu Bratislava - mesto v exekučnom konaní sp. zn. E 3997/61, keď\ntento nesprávne správoplatnil predmetné exekučné rozhodnutie napriek jeho nedoručeniu Dr. Arturovi\nWollnerovi.\n39. V rozhodnom čase upravoval nesprávny úradný postup zákon č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník,\nkonkrétne v ustanovení § 346, podľa ktorého či a kto zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym\npostupom v úradnom výkone, ustanovujú osobitné predpisy. Zodpovednosť za škodu spôsobenú\nnesprávnym úradným postupom bola teda podmienená osobitnou úpravou. Týmto právnym predpisom\nsa však stal až zákon č. 58/1969 Zb., ktorý prvýkrát ucelene upravil zodpovednosť za škodu spôsobenú\n\nrozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Pred účinnosťou zákona č.\n58/1969 Zb., a teda aj v čase nesprávneho postupu exekučného súdu v posudzovanej veci v roku 1962,\nneexistovala právna úprava, ktorá by prakticky postihla štát za nesprávny úradný postup (či nezákonné\nrozhodnutie) a odškodnila dotknutý subjekt.\n40. Vzhľadom na obsah súvisiacich dovolacích námietok žalobkyne a na načrtnuté vacuum iuris\ntýkajúce sa vykonávacích predpisov v oblasti zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup v období\npred účinnosťou zákona č. 58/1969 Zb. sa dovolací súd v kontexte preskúmavanej veci zaoberal,\nči napadnutým rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu princípu zákazu odopretia spravodlivosti\n(denegatio iustitiae) žalobkyne. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na právny nástroj spočívajúci\nv tzv. reštitučných predpisoch, ktorý sa stal dostupným po zmene spoločensko-politického systému v\nroku 1989 za účelom nápravy krívd z hľadiska základných ľudských práv a slobôd, najmä v oblasti\nvlastníckeho práva. V okolnostiach skúmanej veci je treba vyzdvihnúť úlohu zákona č. 87/1991 Zb.\no mimosúdnych rehabilitáciách, prostredníctvom ktorého zákonodarca umožnil nápravu majetkových\nkrívd spôsobených občianskoprávnymi úkonmi a správnymi aktmi realizovanými v období od 25.\nfebruára 1948 do 1. januára 1990. Zmiernenie následkov majetkových a iných krívd spôsobených\nobčianskoprávnymi úkonmi, správnymi aktami alebo inými protiprávnymi postupmi, spočívalo vo vydaní\nveci alebo v poskytnutí finančnej náhrady, ktorej sa v podstate domáhala žalobkyňa aj v tomto konaní.\nZákon č. 87/1991 Zb. pritom dopadal aj na prípad Dr. J.E.D. Z. (a jeho právnych nástupcov), keď podľa\n§ 6 ods. 1 písm. e) povinnosť vydať vec sa vzťahovala aj na tie prípady, keď v rozhodnom období\nvec prešla na štát v dražobnom konaní vykonanom skrátenou formou na úhradu pohľadávky štátu.\nPrávni nástupcovia R.. Z. však túto možnosť odškodnenia nevyužili, a to napriek tomu, že z vykonaného\ndokazovania vyplynulo, že rodina Z. sa o krivde dozvedela už pred rokom 1989, pričom zmena politickej\nsituácie na území bývalej ČSSR, vrátane právnej možnosti uplatniť si reštitučný nárok na majetok\nprevzatý v roku 1962 štátom im musela byť známa. Napokon, aj po prekludovaní reštitučných nárokov\nostala žalobkyni zachovaná možnosť domáhať sa svojich práv cestou určovacej žaloby, resp. vindikačnej\nžaloby, keďže ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky\nvzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala\nžalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva (viď III. ÚS 178/06).\n41. Dovolací súd preto konštatuje, že žalobkyni na ochranu svojich základných práv (najmä vlastníckeho\npráva podľa čl. 20 Ústavy SR), ktorých porušenie namieta predmetným dovolaním, právny poriadok\nposkytoval (poskytuje) účinné a dostupné právne prostriedky nápravy. Z uvedeného dôvodu podľa\nnázoru vec prejednávajúceho senátu nemohlo dôjsť k porušeniu ústavou garantovaného práva\nžalobkyne na súdnu a inú právnu ochranu a princípu zákazu odopretia spravodlivosti (denegatio\niustitiae).\n42. Pokiaľ teda odvolací súd posúdil vec v súlade s vyššie prezentovanými závermi, dovolaciemu súdu\nneostalo iné než konštatovať nedôvodnosť dovolateľkou uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 421\nods. 1 CSP.\n43. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že podané dovolanie nie je dôvodné\na preto ho zamietol (§ 448 CSP).\n44. Žalovaná bola v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešná (§ 453 ods. 1 CSP v spojení s §\n255 ods. 1 CSP), preto jej dovolací súd proti žalobkyni priznal v súlade s § 262 ods. 1 CSP nárok na\nnáhradu trov dovolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie\npo právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§\n262 ods. 2 CSP).\n45. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"stav": {"sz": "I. ÚS 249/2024", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:738c447a-eff3-4eb8-97b3-883ca9355f69", "datum": "2024-05-23", "vztah": "zamietnute"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "6Co/44/2019", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6cd7b453-d8d1-4ce8-b68a-bfb21f972b12", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.7.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 7/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 7/2018 z 11. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-11", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.7.2018.1"}, {"guid": "ussr:4e4dd85e-3c84-4a18-a487-5de06d24d4ec", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 56/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/2017 z 8. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-08", "citacie_n": 424, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1"}, {"guid": "ussr:55faf7ae-368e-42e5-93f7-ee360cbb2bb8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.869.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 869/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 869/2015 z 17. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-17", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.869.2015.1"}, {"guid": "ussr:295715e0-9f3e-48e9-bfbc-7c8bf4bbe964", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 178/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 178/06 z 20. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-20", "citacie_n": 87, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:295715e0-9f3e-48e9-bfbc-7c8bf4bbe964"}, {"guid": "ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 2017, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-29", "citacie_n": 2526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:01e9b120-2948-45b8-982b-95a1e9fa3d0d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 98/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 98/97 z 18. 12. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-12-18", "citacie_n": 626, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:01e9b120-2948-45b8-982b-95a1e9fa3d0d"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:ee98ae3f-dc93-4f8e-8766-3f372395cb3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 26/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/94 z 10. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-10", "citacie_n": 1929, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1"}, {"guid": "1140d75b-71d2-419f-8291-b551c982ae34:7a0163f9-1d46-4c74-9e83-cd7d254006b8", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2019:6118280062.1", "spisova_znacka": "6Co/44/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/44/2019 z 29. 10. 2019", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2019-10-29", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2019:6118280062.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:738c447a-eff3-4eb8-97b3-883ca9355f69", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.249.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 249/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 249/2024 z 23. 5. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-05-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.249.2024.1"}, {"guid": "f7715a47-1e41-4be6-b96f-4ea6b71d5e35:ccab30ec-505c-449d-80ae-a103d1d9718d", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8122207289.1", "spisova_znacka": "18Co/3/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 18Co/3/2024 z 28. 11. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-11-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8122207289.1"}]}