{"guid": "ca3f688d-5ca0-46c3-b4e8-fa37ce66aa7e:075cacdf-c3ee-4657-add6-e10f88daf701", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:1019200133.1", "spisova_znacka": "2Obo/3/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo/3/2022 z 14. 12. 2023", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 14. decembra 2023, sp. zn. 2Obo/3/2022, ECLI:SK:NSSR:2023:1019200133.1", "identifikacne_cislo": "1019200133", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Beáta Miničová", "sudca_id": 470, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-beata-minicova-470", "datum_vydania": "2023-12-14", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Incidenčné spory"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/328", "nazov": "ZKV", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/328", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/328-1991"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/328/#paragraf-23.odsek-1", "nazov": "§ 23 ods. 1 ZKV", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/328/#paragraf-23.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/328-1991/paragraf-23"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/328/#paragraf-23.odsek-2", "nazov": "§ 23 ods. 2 ZKV", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/328/#paragraf-23.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/328-1991/paragraf-23"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/328/#paragraf-24.odsek-1", "nazov": "§ 24 ods. 1 ZKV", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/328/#paragraf-24.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/328-1991/paragraf-24"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/328/#paragraf-25.odsek-1", "nazov": "§ 25 ods. 1 ZKV", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/328/#paragraf-25.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/328-1991/paragraf-25"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/328/#paragraf-31.odsek-2", "nazov": "§ 31 ods. 2 ZKV", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/328/#paragraf-31.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/328-1991/paragraf-31"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/511", "nazov": "zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/511-1992"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-38.odsek-3", "nazov": "§ 38 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-38.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/511-1992/paragraf-38"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-44.odsek-5", "nazov": "§ 44 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-44.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/511-1992/paragraf-44"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-69.odsek-1", "nazov": "§ 69 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-69.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/511-1992/paragraf-69"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563", "nazov": "zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/563-2009"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-16.odsek-4", "nazov": "§ 16 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-16.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-16"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-68.odsek-4", "nazov": "§ 68 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-68.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-68"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-69.odsek-1", "nazov": "§ 69 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-69.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-69"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/1991/328#paragraf-23", "/SK/ZZ/1991/328#paragraf-24", "/SK/ZZ/1991/328#paragraf-25", "/SK/ZZ/1991/328#paragraf-31", "/SK/ZZ/1992/511#paragraf-38", "/SK/ZZ/1992/511#paragraf-44", "/SK/ZZ/1992/511#paragraf-69", "/SK/ZZ/2009/563#paragraf-16", "/SK/ZZ/2009/563#paragraf-68", "/SK/ZZ/2009/563#paragraf-69"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/075cacdf-c3ee-4657-add6-e10f88daf701", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:1019200133.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:1019200133.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:1019200133.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Obo/3/2022\n1019200133\n14. 12. 2023\nJUDr. Beáta Miničová\nECLI:SK:NSSR:2023:1019200133.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beaty Miničovej\na členiek senátu JUDr. Ivany Izakovičovej a Mgr. Sone Pekarčíkovej, v právnej veci žalobkyne:\nSlovenská konsolidačná, a.s., Bratislava, Cintorínska 21, IČO: 35 776 005, proti žalovanej: JUDr. Darina\nKurňavová, Trnava, Kapitulská 447/5, správca konkurznej podstaty úpadcu Ing. Dušan Piačka - TYRNA\nKONZORCIUM „v konkurze\", so sídlom OD Jednota, Trnava, Zelený rínok 1, IČO: 11 756 136, o určenie\npohľadávky proti podstate vo výške 41 706,40 eura, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu\nv Bratislave č. k. 2Cbi/1/2019-142 zo dňa 16. marca 2022, takto\nrozhodol:\nI. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Cbi/1/2019-142 zo\ndňa 16. marca 2022 p o t v r d z u j e.\nII.\n\nŽalobkyňa má proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n\n1. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo ,,krajský súd“) rozsudkom č. k.\n2Cbi/1/2019-142 zo dňa 16. marca 2022 v prvom výroku určil, že pohľadávka žalobkyne v sume\n41 706,40 eura uplatnená prihláškou zo dňa 25. júla 2005 je oprávnená a zistená ako pohľadávka\nproti podstate v konkurznom konaní úpadcu, vedeného Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn.\n3K/130/1994. V druhom výroku súd prvej inštancie rozhodol, že žalobkyni nárok na náhradu trov konania\nnepriznáva.\n2. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou, doručenou súdu\ndňa 15. augusta 2016 domáhala určenia, že pohľadávka Slovenskej konsolidačnej a.s., uplatnená ako\npohľadávka proti podstate u správcu konkurznej podstaty prihláškou zo dňa 25. júla 2005, doručenou\ndňa 4. augusta 2005, predstavujúca daňový nedoplatok v zmysle daňového priznania k dani z príjmov\nfyzických osôb za rok 1998, č.j. 47291 zo dňa 30. marca 1999, podaného dňa 31. marca 1999 je\noprávnená a zistená vo výške 41 706,40 eura ako pohľadávka proti podstate v konkurznom konaní na\nmajetok úpadcu C. Y. P. - TYRNA KONZORCIUM „v konkurze“, V. V. 3, Z., t.č. bytom B. XX, Z. (ďalej aj\nako ,,úpadca“), vedeného Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. Z-2-3 K130/1994.\n3. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že na základe uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.\njúla 1995 č.k. 3K/130/1994 bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu. Slovenská konsolidačná, a.s.\nsi v konkurznom konaní uplatnila prihláškou zo dňa 25. júla 2005, doručenou dňa 4. augusta 2005,\nu správcu konkurznej podstaty L.. Y. M. (ďalej len „SKP“) pohľadávku proti podstate vo výške 1 256\n447 Sk, t.j. 41 706,40 eura. Predmetná pohľadávka predstavuje daňový nedoplatok, ktorý vznikol a je\ndokladovaný daňovým priznaním k dani z príjmov fyzických osôb za rok 1998, č. 47291 zo dňa 30. marca\n1999, podaným SKP dňa 31. marca 1999. V zmysle vyjadrenia k podaným námietkam proti konečnej\n\nspráve, SKP vo svojom podaní zo dňa 9. júna 2015 prihlásenú pohľadávku vo výške 41 706,40 eura\nuznala a zaradila na uspokojenie z výťažku z konkurznej podstaty. Následne, pod vplyvom oddeleného\nveriteľa, SKP prihlásenú pohľadávku poprela z dôvodu zistenia, že daňové priznanie bolo nesprávne\nvyhotovené a daň uvedená v daňovom priznaní má byť nižšia a to v tomto prípade nula. SKP podala\ndodatočné daňové priznanie a má za to, že Daňovému úradu Bratislava III nevznikla žiadna pohľadávka,\nteda túto pohľadávku nemožno uznať ani ako pohľadávku Slovenskej konsolidačnej, a.s. Krajský súd\nv Bratislave vyzval veriteľa, spoločnosť Slovenská konsolidačná, a.s. v zmysle ust. § 29 ods. 5 zákona\nč. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKV“), na uplatnenie\npráva z tejto pohľadávky žalobou na súde v lehote 31 dní od obdržania výzvy, ktorá bola doručená dňa\n14. júla 2016. Slovenská konsolidačná, a.s. požiadala príslušný daňový úrad o zaujatie stanoviska k\npodanému dodatočnému priznaniu a k existencii postúpenej pohľadávky, z ktorého vyplynulo, že Daňový\núrad Trnava oznámil SKP, že jej podanie považuje za bezpredmetné a neakceptoval ho. S popretím\npohľadávky SKP sa žalobkyňa nestotožnila aj s poukazom na ust. § 40a, § 40d zák. č. 286/1992 Zb.,\n§ 38 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., § 68 ods. 4, § 16 ods. 5, § 69 ods. 1, 2, 5 zákona č. 563/2009\nZ.z. (Daňový poriadok).\n4. Žalovaná sa dňa 22. mája 2017 vyjadrila k žalobe s tým, že túto považuje za nedôvodnú a v\ncelom rozsahu neuznáva uplatnený nárok žalobkyne. Uviedla, že predmetná suma predstavujúca\ndaň z priznania, bola Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 20. decembra 2004, N 5197/2004,\nNz93343/2004 postúpená na ďalšieho veriteľa a to na žalobkyňu. Tento konkurzný veriteľ prihlásil\npostúpenú pohľadávku proti podstate na jej uspokojenie z konkurznej podstaty úpadcu. V konkurznom\nkonaní žalovaná zistila, že pri vyhotovovaní priznania zamestnankyňa, ktorú SKP zamestnávala ako\núčtovníčku, nesprávne vyhotovila toto priznanie, keď opomenula aplikovať ust. § 19 písm. h), i) zákona\nč. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov, účinného k 31. decembru 1998. Keď po uplynutí lehoty na\npodanie riadneho priznania SKP zistila tieto skutočnosti, že v danom prípade mala byť daň nula,\npodala dodatočné daňové priznanie a je toho názoru, že Daňovému úradu Bratislava III nevznikla\nžiadna pohľadávka, teda túto pohľadávku nemožno uznať ani ako pohľadávku žalobkyne, na ktorú\nbola postúpená, a ktorú si uplatnila na uspokojenie prihláškou proti podstate zo dňa 25. júla 2005 do\nkonkurzného konania. Listom č. 389231 zo dňa 14. apríla 2016, Daňový úrad Trnava ako správca dane\nSKP oznámil, že podanie dodatočného daňového priznania za rok 1998 neakceptuje a považuje ho\nza bezpredmetné, pričom poukázal na § 69 ods. 1 Daňového poriadku. Dodatočné daňové priznanie\nbolo podané za účelom opravy predmetu dane, ktorý obsahoval príjmy, ktoré boli v zmysle platných\nhmotnoprávnych predpisov - zákon č. 286/1992 Zb. - § 19 písm. h), i) oslobodené od dane z príjmov.\nZákon explicitne zaraďoval medzi príjmy oslobodené od dane z príjmov príjmy plynúce z odpisu\nzáväzkov pri vyrovnaní vykonanom podľa zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní a hospodársky\nvýsledok (zisk alebo strata) plynúci zo speňaženia konkurznej podstaty - zákon č. 328/1991 Zb.\nŽalovaná poukázala na to, že žalobkyňou uplatnenej pohľadávke chýbajú zákonné podmienky pre\nvznik a existenciu daňovej pohľadávky, s následkom jej nulitnosti. Pre existenciu daňovej pohľadávky\nvyplývajúcej zo zákona musia byť splnené skutkové okolnosti (zdaniteľné príjmy), ako aj evidenčné\nokolnosti (podanie daňového priznania). Žalovaná namietla aplikáciu uvedených právnych predpisov nejde ani o vyrubenie dane alebo rozdielu dane, ani o uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných\npredpisov. Má za to, že v danom prípade nie sú splnené podmienky vyplývajúce zo zákona - zdaniteľný\npríjem, evidenčné okolnosti, pričom samotné daňové priznanie nie je dostatočným dôvodom pre vznik\na uplatňovanie pohľadávky s tým, že navyše došlo k podaniu dodatočného daňového priznania. V\ndôsledku neexistencie pohľadávky namietla aj neplatnosť Zmluvy o postúpení pohľadávky. Vo zvyšku\nnamietla aplikáciu uvedených právnych predpisov zo strany žalobkyne, odmietnutie daňového priznania\npovažuje v tomto konaní za irelevantné a za rozhodujúcu považuje skutočnosť, že pohľadávka nevznikla.\n5. Žalobkyňa v podaní doručenom súdu dňa 25. augusta 2017 uviedla, že námietku žalovanej ohľadom\nzániku práva vyrubiť daň podľa § 45 zákona č. 511/1992 Zb. považuje za irelevantnú. Mala za to, že\nza vyrubenie dane sa považuje podané daňové priznanie alebo hlásenie. Za deň vyrubenia dane sa\npovažuje posledný deň lehoty na podanie daňového priznania alebo hlásenia. V danom prípade bola daň\nvyrubená podaním daňového priznania č. 47291 dňa 31. marca 1999, teda v lehote na podanie daňového\npriznania s tým, že splatnosť dane nastala dňa 31. marca 1999. K premlčaniu práva na vymáhanie\nnedoplatku uviedla, že aplikáciou ustanovenia § 69 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. sa právo premlčí po\nšiestich rokoch po skončení roka, v ktorom sa stal tento nedoplatok splatným, v danom prípade dňa 1.\njanuára 2006. Žalobkyňa si uplatnila pohľadávku dňa 25. júla 2005 prihláškou, doručenou SKP dňa 4.\n\naugusta 2005 a keďže prihláška pohľadávky má rovnaké právne účinky ako uplatnenie práva na súde,\nžalobkyňa uviedla, že trvá na podanej žalobe v celom rozsahu.\n6. Krajský súd v Bratislave dňa 14. marca 2017 postúpil vec Okresnému súdu Bratislava I ako vecne a\nmiestne príslušnému súdu. Rozsudkom č. k. 28Cbi/3/2017-95 zo dňa 23. novembra 2017 okresný súd\nurčil, že pohľadávka žalobkyne predstavujúca daňový nedoplatok v zmysle daňového priznania k dani z\npríjmov fyzických osôb za rok 1998, č.j. 47291 zo dňa 30. marca 1999, podaného dňa 31. marca 1999\nvo výške 41 706,40 eura je pohľadávkou proti podstate v konkurznom konaní na majetok úpadcu C.. Y.\nP. - TYRNA KONZORCIUM „v konkurze“, so sídlom OD Jednota, Zelený rínok 1, 917 01 Trnava, IČO: 11\n756 136, vedeného Krajským súdom v Bratislave pod sp.zn. 3K/130/1994. Súd žalobkyni priznal nárok\nna náhradu trov konania voči žalovanej.\n6.1. V odôvodnení uviedol, že nie je možné podaním dodatočného daňového priznania v roku 2016 za\ndaňové obdobie roku 1998 dosiahnuť ničotnosť daňového nedoplatku s argumentáciou o neexistencii\npohľadávky, v dôsledku čoho aj neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. Súd mal za to, že v záujme\nprávnej istoty a rešpektovaní objektívnych očakávaní (aj správcu dane v tomto konaní) vo väzbe na\nplynutie času pre premlčanie, alebo zánik práva, nie je možné a právne dovolené akceptovať výklad\nSKP o neexistencii/zániku pohľadávky. Pohľadávka na daňovom nedoplatku vo výške 41.706,40 Eura je\nexistujúca pohľadávka žalobkyne ako veriteľa proti podstate vedeného konkurzného konania na majetok\núpadcu.\n7. Krajský súd v Bratislave, na odvolanie žalovanej, uznesením č. k. 3CoKR/7/2018-116 zo dňa 28.\nseptembra 2018, napadnutý rozsudok bez meritórneho prejednania zrušil a vec vrátil súdu prvej\ninštancie na ďalšie konanie s tým, že je potrebné s poukazom na § 43 Civilného sporového poriadku\n(ďalej aj ,,CSP“) vec predložiť Krajskému súdu v Bratislave na prejednanie veci. Uviedol, že vo veci\nrozhodol vecne nepríslušný súd.\n8. Krajský súd nariadil na deň 16. marca 2022 pojednávanie, na ktorom žalobkyňa uviedla, že sa v celom\nrozsahu pridržiava podanej žaloby. Má za to, že dodatočné daňové priznanie nemá právne účinky a\nneakceptoval ho ani daňový úrad. Ak žalovaná argumentuje § 19 písm. h) a j) zákona č. 286/1992 Zb.,\ntak toto ustanovenie upravuje práva a povinnosti týkajúce sa právnických osôb. Úpadcom je však fyzická\nosoba - podnikateľ, pričom má za to, že daňový nedoplatok je pohľadávkou voči podstate. Žalovaná\nuviedla, že pre posúdenie dôvodov žaloby nie je podľa nej podstatné, či daňový úrad neakceptoval\ndodatočné daňové priznanie, ale je podstatné, či právo zaniklo, alebo nie. Opätovne poukázala na §\n19 písm. h) a j) zákona č. 286/1992 Zb. účinného ku dňu 31. decembra 1998, § 85 ods. 4 zákona\nč. 563/2009 Z.z., podľa ktorého právo na vymáhanie daňové nedoplatku zaniká po uplynutí 20 rokov.\nPodľa žalobkyne prihlásenie pohľadávky do konkurzného konania má rovnaké účinky, ako konanie pred\nsúdom, dodatočné daňové priznanie bolo podané po lehote a má za to, že namietané oslobodenie od\ndane sa na tento prípad nevzťahuje.\n9. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinami založenými v súdnom spise, vykonal vo veci\npojednávanie a vychádzajúc zo zhodných tvrdení strán sporu ustálil, že medzi stranami sporu je sporné,\nči podanie dodatočného daňového priznanie zakladá nulovú daňovú povinnosť, má právne účinky, a či\ndošlo k premlčaniu pohľadávky alebo zániku vymáhateľnosti pohľadávky žalobkyne. V nadväznosti na\nspornosť existencie pohľadávky žalobkyne za sporné považoval aj postúpenie daňovej pohľadávky na\nžalobkyňu v zmysle prílohy č. 1 Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 20. decembra 2004, pohľadávka\npod č. 12.\n10. Krajský súd mal z podaného daňového priznania, ako aj skutkových tvrdení strán sporu za\npreukázané, že správkyňa konkurznej podstaty podala daňové priznanie pre daň z príjmu úpadcu za rok\n1998 dňa 31.marca 1999, t.j. včas podľa ust. § 38 ods. 3 zákona 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov\na o zmenách v sústave územných finančných orgánov (v znení účinnom do 31. augusta 1999).\n10.1. Z listu zo dňa 23. februára 2016 mal krajský súd taktiež za preukázané, že žalovaná poskytla\nkonkurznému súdu vysvetlenie k podanému dodatočnému daňovému priznaniu pre daň z príjmov\nfyzických osôb, z ktorého vyplýva, že podľa názoru správkyne konkurznej podstaty je daňová povinnosť\núpadcu nulová, nakoľko na strane účtovníčky pri vyhotovovaní daňového priznania za rok 1998 došlo k\nchybe, keďže nezohľadnila oslobodenie od dane podľa § 19 písm. h), j) zákona č. 286/1992 Zb. o dani\nz príjmov, a preto správkyňa konkurznej podstaty pristúpila k podaniu dodatočného daňového priznania.\n\nVzhľadom na uvedené správkyňa konkurznej podstaty pohľadávku žalobkyne vo výške 41 706,40 eura\nneuznala ako pohľadávku proti podstate.\n10.2. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku ďalej uviedol, že nakoľko daň je vyrubená\na splatná podaním daňového priznania dňa 31. marca 1999 (§ 38 a § 44 zákona č. 511/1992 Zb.) a\ndodatočné daňové priznanie nebolo podané v lehote 5 rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť\npodať daňové priznanie (§ 69 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. správe daní (Daňový poriadok)) a i napriek\nexistencii práva podať dodatočné daňové priznanie (§ 16 ods. 4 Daňového poriadku, ak daňový subjekt\nzistí, že daň má byť nižšia), podanie dodatočného daňového priznania s ohľadom na právnu istotu v\ndaňových veciach pri výklade vyššie uvedených právnych predpisov, nespôsobuje zánik pohľadávky\nžalobkyne, nemá vplyv na výšku pohľadávky žalobkyne.\n11. Krajský súd dospel k záveru, že podanie dodatočného daňového priznania dňa 23. februára 2016 je\npo lehote podľa § 69 zákona 563/2009 Z. z. správe daní (Daňový poriadok), t.j. po uplynutí piatich rokov\nod konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, pričom riadne daňové priznanie bolo\nnesporne potrebné podať do 31. marca 1999, t.j. podanie dodatočného daňového priznania nemá za\nnásledok zánik pohľadávky žalobkyne uplatňovanej ako pohľadávky proti podstate vo výške 41 706,40\neura.\n11.1 Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie označil za bezpredmetné, aby sa zaoberal tým, či\nbolo dodatočné daňové priznanie vyhotovené správne ako nulové t.j., či boli splnené podmienky pre\noslobodenie od dane, nakoľko pre vznik pohľadávky žalobkyne je v tomto spore rozhodujúce riadne\ndaňové priznanie podané dňa 31. marca 1999, t.j. daň je vyrubená podaním daňového priznania dňa\n31. marca 1999. Keďže daňová pohľadávka v čase postúpenia pohľadávky na žalobkyňu existovala,\ndošlo k platnému postúpeniu pohľadávky.\n11.2 Vo vzťahu k premlčaniu, alebo prípadnému zániku práva na vymáhanie daňového nedoplatku súd\nprvej inštancie uviedol, že prihláška pohľadávky bola správcovi konkurznej podstaty doručená podľa\ndoručenky dňa 4. augusta 2005, t.j. v lehote 6 rokov po skončení roka, v ktorom sa stal tento nedoplatok\nsplatným (31. marca 1999). Podľa § 20 ods. 7 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní: Prihláška\npohľadávky má pre plynutie premlčacej lehoty a zánik práva rovnaké účinky, ako uplatnenie práva\nna súde. Vzhľadom na uvedené, nedošlo podľa krajského súdu k premlčaniu pohľadávky žalobkyne\npodľa § 69 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, a teda ani k zániku práva na\nvymáhanie pohľadávky podľa § 85 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. správe daní (Daňový poriadok),\nnakoľko bola uplatnená u správcu konkurznej podstaty. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že\npopretie pohľadávky zo strany SKP nie je dôvodné a vychádzajúc z predmetu sporu, rozsahu skutkových\ntvrdení sporných a nesporných, navrhovaných dôkazov a na podklade súdneho spisu rozhodol v súlade\ns § 23 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní tak, že pohľadávka žalobkyne v sume 41 706,40\neura uplatnená prihláškou zo dňa 25. júla 2005 je oprávnená a zistená ako pohľadávka proti podstate v\nkonkurznom konaní úpadcu, vedeného Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 3K/130/1994. Nedošlo k\npremlčaniu, ani zániku pohľadávky uplatnenej u správcu, ktorá je pohľadávkou proti podstate podľa § 31\nzákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, čiže daňou splatnou v priebehu konkurzného konania.\n12. O nároku na náhradu trov konania rozhodol krajský súd s poukazom na §§ 255 ods. 1 a 2, 262 ods.\n1 a 2 CSP tak, že nakoľko žalobkyňa bola v konaní úspešná, podľa § 255 ods. 1 CSP jej patrí nárok\nna náhradu trov konania, avšak trovy jej nevznikli, preto súd v súlade s čl. 17 CSP žalobkyni nárok na\nnáhradu trov konania nepriznal.\n13. Proti rozsudku v časti jeho prvého výroku podala včas odvolanie žalovaná, odôvodnené podľa ust.\n§ 365 ods. 1 písm. h) CSP, v ktorého úvode uviedla, že s právnym názorom súdu prvej inštancie sa\nnestotožňuje, žalobu považuje za nedôvodnú a neuznáva uplatnený nárok žalobkyne v celom rozsahu.\nNavrhla, aby odvolací súd posúdil právne dôvody popretia žalobkyňou uplatnenej pohľadávky proti\npodstate ako právne významné a zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 389 ods.\n2 CSP.\n13.1. Súd prvej inštancie podľa žalovanej neskúmal a nevysporiadal sa s inštitútom oslobodenia od dane\ns poukazom na ust. § 9 ods. 1 písm. d) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov, v zmysle ktorého\nsú od dane z príjmu oslobodené ,,príjmy z predaja majetku zahrnutého do konkurznej podstaty a z\nodpisu záväzkov pri konkurze alebo reštrukturalizácii vrátane odpisu záväzkov voči veriteľom, ktorí v\nkonkurze neuplatnili svoje pohľadávky voči daňovníkovi; obdobne sa postupuje aj pri odpise záväzkov\nu daňovníka, ktorý sa zrušuje zamietnutím návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku a u\ndaňovníka, ktorý sa zrušuje zrušením konkurzu z dôvodu, že majetok úpadcu nepostačuje na úhradu\n\nvýdavkov a odmenu správcu konkurznej podstaty“. Odvolateľka taktiež vytýka krajskému súdu, keď tento\nsa v bode 18. odôvodnenia svojho rozhodnutia zaoberá otázkou, čo je pohľadávka, avšak opomenul\nsa vysporiadať s inštitútom pohľadávky v súvislosti s vtedy účinnými daňovými predpismi t.j., či išlo o\noslobodenie príjmu od dane a nevysporiadal sa podľa odvolateľky ani s námietkou premlčania, resp.\nzániku práva pohľadávky titulom daňového nedoplatku.\n13.2. Odvolateľka v ďalšom opakuje svoje tvrdenia pred súdom prvej inštancie a síce, že ako SKP v\nkonkurznom konaní dňa 8. februára 2016 zistila, že zamestnankyňa, ktorú žalovaná zamestnávala ako\núčtovníčku, nesprávne vyhotovila Priznanie k dani z príjmov fyzických osôb za rok 1998 z 31. marca\n1999, keď opomenula aplikovať ust. § 19 písm. h), i) zákona č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov\núčinného k 31. decembru 1998, pričom v riadnom priznaní výnosy a príjmy podľa uvedených ustanovení\nboli zahrnuté do základu dane, avšak tieto zahrnuté byť nemali s poukazom na odkaz pri ust. § 19 zákona\nč. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov na zákon o konkurze a vyrovnaní, nakoľko ide o príjmy plynúce zo\nspeňaženia konkurznej podstaty, z čoho následne bola vypočítaná daň 1 256 447 Sk. Za aplikácie ust §\n19 písm. h), i) zákona č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov mala byť v riadku 25 /daň k úhrade/ uvedená\npodľa žalovanej suma nula, keďže v dodatočnom daňovom priznaní sú vylúčené príjmy 1 650 000 Sk a k\ntomu výdavky zo zostatkovej ceny 4 429 078 Sk, ako aj odpis záväzkov vo výške 5 854 242,40 Sk, ktoré\nsú oslobodené od dane. Podľa žalovanej v dodatočnom daňovom priznaní sú zohľadnené pripočítateľné\npoložky, ktoré nie sú daňovým nákladom. Tvrdí, že Daňovému úradu Bratislava III nevznikla žiadna\npohľadávka. Žalovaná rovnako nesúhlasí s právnym názorom žalobkyne, že s poukazom na §§ 40a,\n40d zákona č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov a § 38 ods. 3 zákona č. 511/1992 bola žalovaná povinná\nokrem podania daňového priznania uhradiť aj daň z príjmov fyzických osôb za rok 1998 do 31. marca\n1999, nakoľko pokiaľ by tak žalovaná urobila, porušila by podľa nej práve zákon o konkurze a vyrovnaní\na konala v rozpore s ust. § 19 písm. h), i) zákona č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov.\n13.3. Vo vzťahu k listu Daňového úradu Trnava zo dňa 14. apríla 2016, v ktorom tento uviedol, že\nDodatočné daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb za rok 1998 u daňového subjektu C.. P. Y.\npovažuje za bezpredmetné s poukazom na ust. § 69 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o\nzmene a doplnení niektorých zákonom v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako ,, Daňový poriadok“)\nžalovaná poukazuje na skutočnosť, že citované ustanovenie § 69 ods. 1 Daňového poriadku práve\nupravuje možnosť, resp. nemožnosť vyrubiť daň alebo rozdiel dane, alebo uplatniť nárok na sumu podľa\nosobitných predpisov. Tvrdí, že v dodatočnom daňovom priznaní sa žiaden z týchto nárokov neuplatňuje,\npreto nemožno aplikovať toto ustanovenie. Nie je podľa žalovanej namieste ani aplikácia ust. § 69 ods.\n2 citovaného zákona, nakoľko žiadna náležitosť z tohto ustanovenia podľa žalovanej nie je naplnená,\nkeďže v danom prípade sa nejedná o vyrubenie dane alebo rozdielu dane a nejde ani o uplatnenie nároku\nna sumu podľa osobitných predpisov. Žalovaná uvádza, že v prejednávanej veci Dodatočné daňové\npriznanie bolo podané za účelom opravy predmetu dane, ktorý obsahoval príjmy, ktoré boli v zmysle\nplatných hmotnoprávnych predpisov - § 19 písm. h), i) zákona č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov\núčinného k 31. decembru1998, oslobodené od dani z príjmov a v prípade, ak by žalovaná ako SKP, ktorá\nkoná za úpadcu, pristúpila k úhrade predmetnej dane, došlo by zo strany žalovanej k poškodzovaniu\noprávnených veriteľov a zo strany žalobkyne, na ktorú by prešiel sporný nárok, by došlo k plneniu, ktoré\npodľa žalovanej nemá zákonný podklad.\n13.4. Žalovaná vo svojom odvolaní ďalej namieta, že žalobkyňou uplatnenej pohľadávke chýbajú\nzákonné podmienky pre vznik a existenciu daňovej pohľadávky (právny dôvod) s následkom jej nulitnosti.\nTvrdí, že samotné daňové priznanie je nedostatočným dôvodom pre vznik a uplatňovanie pohľadávky.\nNeexistencia predmetnej pohľadávky má podľa odvolateľky za následok, že neexistujúca pohľadávka\nnemohla byť ani predmetom postúpenia na ďalšieho veriteľa, t.j. na žalobkyňu a v tejto časti žalovaná\nnamieta neplatnosť Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 20. decembra 2004.\n13.5. Žalobkyňa nemá podľa odvolateľky oporu v ustanoveniach citovaných v čl. III žaloby, keď cituje z\nust. § 68 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. napriek tomu, že tento zákon vstúpil do platnosti až 1. januára\n2009 a v čase vzniku povinnosti SKP podať daňové priznanie bol účinný zákon č. 511/1992 Zb. o správe\ndaní.\n14. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu označila odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za\nvecne správny v celom rozsahu a navrhla ho z tohto dôvodu potvrdiť. K veci samej na doplnenie uviedla,\nže naďalej má za to, že dodatočné daňové priznanie podané zo strany SKP, ktoré nebolo akceptované\nDaňovým úradom nemá žiadne právne účinky a oslobodenie od dane podľa ust. § 19 písm. h), i) zákona\nč. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov sa nevzťahuje na tento prípad, nakoľko predmetné ustanovenie\nupravuje oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb. Námietku žalovanej ohľadom zániku práva\n\nvyrubiť daň (§ 45 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní) považuje žalobkyňa za irelevantnú. Navrhla,\naby odvolací súd odvolanie žalobkyne zamietol a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.\n15. Žalovaná vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne opakuje argumenty vyplývajúce z jej odvolania\ns tým, že naďalej má za to, že existujú právne dôvody popretia žalobkyňou uplatnenej pohľadávky proti\npodstate a tieto má odvolací súd právne posúdiť ako významné dôvody s následkom zrušenia odvolaním\nnapadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.\n16. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ďalej aj „odvolací súd“) [§ 470 ods. 1, 4 CSP],\npo zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou proti rozhodnutiu,\nproti ktorému je možné podať odvolanie, bez nariadenia pojednávania, viazaný rozsahom odvolania,\nodvolacími dôvodmi a zisteným skutkovým stavom súdom prvej inštancie (§ 379, § 380 ods. 1, § 383\nCSP), prejednal odvolanie a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné potvrdiť.\n17. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku\nvecne správne.\n18. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením\nnapadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov\nnapadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie\ndôvody.\n19. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie vecnej správnosti napadnutého I. výroku rozsudku\nsúdu prvej inštancie, ktorým konajúci súd určil, že pohľadávka žalobkyne v sume 41 706,40 eura\nuplatnená prihláškou zo dňa 25. júla 2005 je oprávnená a zistená ako pohľadávka proti podstate\nv konkurznom konaní úpadcu, vedeného Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 3K/130/1994.\nNapadnutému rozhodnutiu odvolateľka vytýka vecnú nesprávnosť z hľadiska odvolacieho dôvodu podľa\n§ 365 ods. 1 písm. h) CSP a síce, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho\nposúdenia veci. Žalovaná naprieč celým odvolaním argumentuje, že v riadnom daňovom priznaní k dani\nz príjmov fyzických osôb za rok 1998 podanom dňa 31. marca 1999 žalovanou ako SKP úpadcu nemali\nbyť zahrnuté do základu dane výnosy a príjmy, a to s poukazom na ust. § 19 písm. h) a i) zákona č.\n286/1992 Zb. o daniach z príjmov účinného k 31. decembru 1998, nakoľko ide o príjmy plynúce zo\nspeňaženia konkurznej podstaty, z čoho následne bola vypočítaná daň 1 256 447 Sk. Za aplikácie ust §\n19 písm. h), i) zákona č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov mala byť v riadku 25 /daň k úhrade/ uvedená\npodľa žalovanej suma nula, teda Daňovému úradu Bratislava III nevznikla žiadna pohľadávka a túto\npohľadávku nemožno podľa žalovanej uznať ani ako pohľadávku žalobkyne, na ktorú bola postúpená.\n20. Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní: Pohľadávka sa pokladá za zistenú,\nak ju uznal správca a ak ju nepoprel žiaden z konkurzných veriteľov. Popretie pohľadávky úpadcom sa\npoznamená v zozname prihlášok, ale nemá pre zistenie pohľadávky význam.\n21. Podľa § 23 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní: Konkurzní veritelia pohľadávok,\nktoré zostali sporné, čo do pravosti, výšky alebo poradia, môžu sa domáhať určenia svojho práva;\nžalobu musia podať proti popierajúcim konkurzným veriteľom aj správcovia, smú sa v nej dovolávať\nlen právneho dôvodu uvedeného v prihláške alebo na prieskumnom pojednávaní a pohľadávku môžu\nuplatniť len do výšky v nich uvedenej. Ak nejde o vec patriacu do právomoci súdu, rozhodne o pravosti\npohľadávky príslušný správny orgán.\n22. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní: Správca je oprávnený poprieť\nnárok prihlásený konkurzným veriteľom, výšku nároku alebo jeho právny dôvod. O tom súd upovedomí\nkonkurzného veriteľa, o ktorého nárok ide a súčasne ho vyzve, aby nárok, jeho výšku alebo právny\ndôvod uplatnil do 30 dní na súde, ktorý vyhlásil konkurz alebo na inom príslušnom orgáne, s tým, že\ninak sa na poprený nárok, jeho uplatnenú výšku alebo uplatnený právny dôvod nevezme zreteľ.\n23. Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní: Rozhodnutia súdu alebo\npríslušného správneho orgánu o pravosti, výške alebo poradí poprených pohľadávok sú účinné proti\nvšetkým veriteľom.\n\n24. Podľa § 31 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní: Pohľadávky proti podstate\nvzniknuté po vyhlásení konkurzu sú nároky na náhradu nákladov spojených s udržiavaním a správou\npodstaty, včítane nároku správcu na úhradu odmien a výdavkov, dane a poplatky, ak došlo k ich splatnosti\nv priebehu konkurzného konania, a ďalej nároky veriteľov zo zmlúv uzavretých správcom, ako aj nároky\nna vrátenie plnenia zo zmluvy, od ktorej sa odstúpilo podľa § 14 ods. 1 písm. a).\n25. Podľa § 38 ods. 3 zákona 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných\nfinančných orgánov v znení úč. do 31. augusta 1999: Daňové priznanie alebo hlásenie sa podáva\nnajneskôr do 31. marca roku nasledujúceho po uplynutí zdaňovacieho obdobia, ak tento zákon alebo\nosobitný predpis neustanovuje inak. V tejto lehote je daňový subjekt povinný daň i zaplatiť, ak osobitný\npredpis neustanovuje inak.\n26. Podľa § 44 ods. 5 zákona 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných\nfinančných orgánov úč. do 31. augusta 1999: Ak sa daňová povinnosť neodlišuje od dane uvedenej v\ndaňovom priznaní alebo hlásení, nemusí správca dane oznámiť daňovému subjektu výsledok vyrubenia,\nak o to daňový subjekt výslovne nepožiada. V tomto prípade sa za vyrubenie dane považuje podané\ndaňové priznanie alebo hlásenie a za deň vyrubenia dane sa považuje posledný deň lehoty na podanie\ndaňového priznania alebo hlásenia a ak bolo daňové priznanie alebo hlásenie podané oneskorene,\ndeň, keď ho správca dane dostal. Deň vyrubenia sa považuje za deň doručenia. Vzťahuje sa to aj na\ndodatočné daňové priznanie alebo hlásenie. Odvolacia lehota je pätnásť dní.\n27. Podľa § 69 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave\núzemných finančných orgánov v znení účinnom do 31. augusta 1999: Právo vybrať a vymáhať\nnedoplatok je premlčané po šiestich rokoch po skončení roka, v ktorom sa stal tento nedoplatok\nsplatným.\n28. Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. správe daní (Daňový poriadok) v znení ku dňu podania\ndodatočného daňové priznania: Daňový subjekt je oprávnený podať dodatočné daňové priznanie, ak\nzistí, že a) daň uvedená v podanom daňovom priznaní má byť nižšia, alebo nadmerný odpočet vyšší,\nalebo nárok na vrátenie dane vyšší, b) daň má byť nižšia, ako bola správcom dane vyrubená, c) daňové\npriznanie neobsahuje správne údaje alebo d) daňová strata je vyššia, ako bola uvedená v daňovom\npriznaní.\n29. Podľa § 68 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. správe daní (Daňový poriadok) v znení ku dňu podania\ndodatočného daňové priznania: Daň je vyrubená a) rozhodnutím správcu dane, b) podaním daňového\npriznania vrátane dodatočného daňového priznania alebo c) zaplatením dane, pri ktorej nie je povinnosť\npodať daňové priznanie.\n30. Podľa § 69 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. správe daní (Daňový poriadok) v znení ku dňu podania\ndodatočného daňové priznania: Ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, nemožno\nvyrubiť daň, ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov po uplynutí piatich\nrokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, alebo v ktorom bol daňový\nsubjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu\nvznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov. Ak ide o daňový subjekt, ktorý si uplatňuje\nodpočítanie daňovej straty, nemožno vyrubiť daň, ani rozdiel dane po uplynutí siedmich rokov od konca\nroka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, v ktorom bola táto daňová strata vykázaná.\n31. Odvolací súd prioritne uvádza, že v konaní bolo vykonaným dokazovaním s dostatočnou istotou a\nhodnoverne preukázané, že správkyňa konkurznej podstaty podala daňové priznanie pre daň z príjmu\nfyzických osôb za rok 1998, s daňovou povinnosťou pri prepočte na eurá vo výške 41 706,40 eura včas,\nt.j. dňa 31. marca 1999 (Podľa § 38 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách\nv sústave územných finančných orgánov v znení účinnom do 31. augusta 1999). Podľa ust. § 44 ods. 5\nzákona 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov\núčinnom do 31. augusta 1999 sa za vyrubenie dane považuje podané daňové priznanie alebo hlásenie a\nza deň vyrubenia dane sa považuje posledný deň lehoty na podanie daňového priznania alebo hlásenia\na ak bolo daňové priznanie alebo hlásenie podané oneskorene, deň, keď ho správca dane dostal.\nDeň vyrubenia sa považuje za deň doručenia. Vzťahuje sa to aj na dodatočné daňové priznanie alebo\nhlásenie. Aplikujúc na prejednávanú vec odvolací súd súhlasí so súdom prvej inštancie, že podaním\n\ndaňového priznania SKP úpadcu dňa 31. marca 1999 sa daň stala vyrubenou a splatnou. V konaní bolo\nnesporné, že žalovaná podala Dodatočné daňové priznanie dňa 23. februára 2016. K uvedenému tak\ndošlo k podaniu dodatočného daňového priznania po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom\nvznikla povinnosť podať daňové priznanie (§ 69 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. správe daní (Daňový\nporiadok) v znení ku dňu podania dodatočného daňové priznania). Súd prvej inštancie s odkazom na\npre vec relevantné zákonné ustanovenia správne uzavrel, že podanie dodatočného daňového priznania\npo uplynutí zákonom stanovenej lehoty nespôsobuje zánik pohľadávky žalobkyne a nemá vplyv ani na\njej výšku 41 706,40 eura.\n32. Vo vzťahu k v odvolaní prevládajúcej argumentácii žalovanej ustanovením § 19 písm. h) a i) zákona č.\n286/1992 Zb. o daniach z príjmov účinného k 31. decembru 1998 odvolací súd konštatuje, že predmetné\nustanovenie upravuje oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb, systematicky začlenené do\ndruhej časti Zákona o daniach z príjmov, ktorý súčasne v ust. § 17 ods. 1 tejto časti ustanovuje, že\ndaňovníkmi dane z príjmov právnických osôb sú osoby, ktoré nie sú fyzickými osobami. V súdenej\nveci predmetná pohľadávka predstavuje daň z príjmu fyzických osôb, upravenú v prvej časti Zákona\no daniach z príjmov, ktorý oslobodenie od dane z príjmov fyzických osôb upravuje ustanovením § 4.\nPredmetná v odvolaní žalovanej dominujúca argumentácia ustanovením § 19 písm. h) a i) zákona č.\n286/1992 Zb. o daniach z príjmov účinného k 31. decembru 1998 a tvrdenia žalovanej, že dodatočné\ndaňové priznanie bolo podané za účelom opravy predmetu dane, ktorý obsahoval príjmy, ktoré boli v\nzmysle platných hmotnoprávnych predpisov (§ 19 písm. h), i) zákona č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov\núčinného k 31. decembru 1998) oslobodené od dani z príjmov, je tak v súvislostiach s prejednávanou\nvecou irelevantná.\n33. Pokiaľ žalovaná i vo vzťahu k listu Daňového úradu Trnava zo dňa 14. apríla 2016 tvrdí, že v\nsúdenej veci nemožno aplikovať ust. § 69 ods. 1 a 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní, nakoľko\nv dodatočnom daňovom priznaní sa žiadny na v danom ustanovení uvedený nárok (vyrubiť daň, rozdiel\ndane, uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov) neuplatňuje, s uvedeným sa nemožno\nstotožniť. Podanie dodatočného daňového priznania upravuje ust. § 16 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe\ndaní, ktorý v 4. odseku ustanovuje, že Daňový subjekt je oprávnený podať dodatočné daňové priznanie,\nak zistí, že a) daň uvedená v podanom daňovom priznaní má byť nižšia, alebo nadmerný odpočet vyšší,\nalebo nárok na vrátenie dane vyšší, b) daň má byť nižšia, ako bola správcom dane vyrubená, c) daňové\npriznanie neobsahuje správne údaje alebo d) daňová strata je vyššia, ako bola uvedená v daňovom\npriznaní. Podľa § 16 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. ak daňový subjekt podá dodatočné daňové priznanie\npodľa odseku 4 v posledný rok lehoty podľa § 69 ods. 1, ods. 2 a ods. 5, táto lehota sa predĺži a uplynie\nv nasledujúcom kalendárnom roku posledným dňom mesiaca, ktorý sa svojím označením zhoduje s\nmesiacom, v ktorom bolo podané posledné dodatočné daňové priznanie; v tejto predĺženej lehote daňový\nsubjekt nemôže podať dodatočné daňové priznanie. Z obsahu spisu, ako i z rozhodnutia súdu prvej\ninštancie je zrejmé, že žalovaná podala dodatočné daňové priznanie, a to v zmysle ust. § 16 ods. 4\nzákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) v znení ku dňu podania dodatočného daňové\npriznania. Predmetné ustanovenie v piatom odseku vo vzťahu k počítaniu lehôt priamo odkazuje na ust.\n§ 69 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 tohoto zákona. Z tohto dôvodu sa odvolacia argumentácia odvolateľky o\nnemožnosti aplikácie predmetného ust. § 69 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní\nna súdenú vec javí ako nezrozumiteľná. Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že daň nemôže byť\nvyrubená po zániku práva vyrubiť daň, a to ani podaním dodatočného daňového priznania, ktoré je\npodaním, ktoré je správca dane povinný prijať, avšak pokiaľ je podané po zániku práva vyrubiť daň,\nnezakladá žiadne právne účinky. Z tohto dôvodu odvolací súd súhlasí so súdom prvej inštancie, keď\ntento uzavrel, že pre vznik pohľadávky žalobkyne je v tomto spore rozhodujúce včasne podané riadne\ndaňové priznanie zo dňa 31. marca 1999 (§ 38 a § 44 zákona č. 511/1992 Zb.), t.j. daň je vyrubená\npodaním daňového priznania dňa 31. marca 1999, a nakoľko daňová pohľadávka v čase postúpenia\npohľadávky na žalobkyňu existovala, došlo k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobkyňu.\n34. K tvrdeniu žalovanej, že samotné daňové priznanie je nedostatočným dôvodom pre vznik a\nuplatňovanie pohľadávky a žalobkyňou uplatnenej pohľadávke chýbajú zákonné podmienky pre vznik\na existenciu daňovej pohľadávky s následkom jej nulitnosti, odvolací súd sa nestotožňuje s uvedenou\nodvolateľkou sformulovanou argumentáciou. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa si riadne a včas\nprihlásila pohľadávku proti podstate prihláškou zo dňa 25. júla 2005, SKP doručenou dňa 4. augusta\n2005, ako pohľadávku vzniknutú z titulu daňového nedoplatku z daňového priznania dane z príjmov\nfyzických osôb za rok 1998 podaného SKP, a ktorá pohľadávka voči úpadcovi bola na žalobkyňu\n\npostúpená v súlade s ust. 65b zákona č. 511/1992 Zb. na základe Zmluvy o postúpení daňových\npohľadávok č. 11/2004 zo dňa 20. decembra 2004. Súd prvej inštancie správne skonštatoval, že pre\nvznik pohľadávky žalobkyne je v tomto spore rozhodujúce riadne daňové priznanie podané dňa 31.\nmarca 1999, t.j. daň je vyrubená podaním daňového priznania dňa 31. marca 1999. Keďže daňová\npohľadávka v čase postúpenia pohľadávky na žalobkyňu existovala, došlo k platnému postúpeniu\npohľadávky.\n35. K výhrade žalovanej, ktorá poukazuje i na to, že žalobkyňa cituje z ust. § 68 ods. 4 zákona č. 563/2009\nZ. z. napriek tomu, že tento zákon vstúpil do platnosti až 1. januára 2009 a v čase vzniku povinnosti SKP\npodať daňové priznanie bol účinný zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní, odvolací súd hodnotí uvedenú\nnámietku nanajvýš ako nezrozumiteľnú. Z textu žaloby je zreteľné, že žalobkyňa cituje z ust. § 68 ods.\n4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní v znení ku dňu podania dodatočného daňové priznania, práve\nvo vzťahu k dodatočnému daňovému priznaniu, nie k riadnemu daňovému priznaniu.\n36. Odvolací súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že žalovaná v odvolaní nedôvodne\nvytýkala krajskému súdu, že vec nesprávne právne posúdil.\n37. Z obsahu odvolania vyplýva i odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods.1 písm. b) CSP a síce, že\nsúd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie podľa\nžalovanej neskúmal a nevysporiadal sa s inštitútom oslobodenia od dane s poukazom na ust. § 9\nods. 1 písm. d) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov, v zmysle ktorého sú od dane z príjmu\noslobodené ,,príjmy z predaja majetku zahrnutého do konkurznej podstaty a z odpisu záväzkov pri\nkonkurze alebo reštrukturalizácii vrátane odpisu záväzkov voči veriteľom, ktorí v konkurze neuplatnili\nsvoje pohľadávky voči daňovníkovi; obdobne sa postupuje aj pri odpise záväzkov u daňovníka, ktorý\nsa zrušuje zamietnutím návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku a u daňovníka, ktorý sa\nzrušuje zrušením konkurzu z dôvodu, že majetok úpadcu nepostačuje na úhradu výdavkov a odmenu\nsprávcu konkurznej podstaty“. K tejto odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že zákon č. 595/2003\nZ. z. o dani z príjmov bol schválený 4. decembra 2003 a účinnosť nadobudol dňom 1. januára 2004.\nPredmetom súdneho prieskumu je podanie daňového priznania za rok 1998 v zmysle zákona č.\n286/1992 Zb. o daniach z príjmov účinného k 31. decembru 1998. Vzhľadom na uvedené, súd prvej\ninštancie nemal dôvod skúmať a vysporiadať sa s inštitútom oslobodenia od dane s poukazom na § 9\nods. 1 písm. d) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov, ktorý v rozhodnom čase nebol účinný. Pre\núplnosť odvolací súd dodáva, že zákon č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov účinný k 31. decembru 1998,\nktorý je na súdenú vec aplikovaný, úpravu oslobodenia od dane príjmov z predaja majetku zahrnutého\ndo konkurznej podstaty v prípade fyzických osôb, neobsahoval.\n38. Na margo odvolaním namietnutého nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, s\npoukazom na zákonné ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu\na z dôvodov podaného odvolania uvádza, že pokiaľ odvolateľka vytýka súdu, že tento sa v bode\n18. odôvodnenia svojho rozhodnutia vysporadúva s otázkou, čo je pohľadávka, avšak opomenul sa\nvysporiadať s inštitútom pohľadávky v súvislosti s vtedy účinnými daňovými predpismi, z obsahu s\nvecou súvisiaceho spisu vyplýva, že odvolateľka má evidentne na mysli bod 18. odôvodnenia rozsudku\nOkresného súdu Bratislava I č. k. 28Cbi/3/2017-95 zo dňa 23. novembra 2017, ktorý bol uznesením\nKrajského súdu v Bratislave č. k. 3CoKR/7/2018-116 zo dňa 28. septembra 2018 zrušený. Pokiaľ\nodvolateľka namieta, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s námietkou premlčania, resp. zániku\npráva pohľadávky titulom daňového nedoplatku, z ktorého dôvodu je odôvodnenie rozsudku súdu prvej\ninštancie podľa odvolateľky nedostatočné, s uvedeným sa odvolací súd nestotožňuje. Krajský súd v\nbode 28. a nasl. svojho rozsudku dostatočne vyčerpávajúco zdôvodnil, že pokiaľ ide o premlčanie,\nalebo prípadný zánik práva na vymáhanie daňového nedoplatku, prihláška pohľadávky bola správcovi\nkonkurznej podstaty doručená podľa doručenky dňa 4. augusta 2005, t.j. v lehote 6 rokov po skončení\nroka, v ktorom sa stal tento nedoplatok splatným (§ 69 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní\na poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom do 31. augusta\n1999). Uviedol, že podľa § 20 ods. 7 ZKV prihláška pohľadávky má pre plynutie premlčacej lehoty a\nzánik práva rovnaké účinky, ako uplatnenie práva na súde. Vzhľadom na uvedené, nedošlo podľa súdu\nprvej inštancie k premlčaniu pohľadávky podľa § 69 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a\npoplatkov žalobkyne, a teda ani k zániku práva na vymáhanie pohľadávky podľa § 85 ods. 4 zákona č.\n563/2009 Z. z. správe daní (Daňový poriadok), nakoľko bola uplatnená u správcu konkurznej podstaty.\n\nSúd prvej inštancie uzavrel, že popretie pohľadávky správcom nie je dôvodné a rozhodol v súlade s § 23\nzákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní tak, že určil, že pohľadávka žalobkyne v sume 41 706,40\neura uplatnená prihláškou zo dňa 25. júla 2005 je oprávnená a zistená ako pohľadávka proti podstate\nv konkurznom konaní úpadcu, vedeného Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 3K/130/1994, t.j.\nnedošlo k premlčaniu ani zániku pohľadávky uplatnenej u správcu v celkovej výške 41 706,40 eura, ktorá\nje pohľadávkou proti podstate podľa § 31 ZKV, čiže daňou splatnou v priebehu konkurzného konania.\nSvoj záver krajský súd primerane zdôvodnil.\n39. Po preskúmaní veci na základe podaného odvolania žalovanou odvolací súd konštatuje, že krajský\nsúd zistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy\nvyhodnotil v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil\npodľa ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. Keďže sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením\nnapadnutého rozhodnutia, ktoré považuje za vecne správne, odkazuje na jeho dôvody uvedené súdom\nprvej inštancie, a to v plnom rozsahu. Napadnutý rozsudok z hľadiska odôvodnenia je podľa odvolacieho\nsúdu koherentný so zákonnou úpravou správne aplikovanou a interpretovanou súdom prvej inštancie na\nzistený skutkový stav tak, ako vyplynul z dokazovania dostatočne vykonaného pre možnosť rozhodnutia\nvo veci samej. V napadnutom rozsudku pritom súd prvej inštancie poskytol odpoveď na všetky kľúčové\notázky týkajúce sa prejednávanej veci, nastolené sporovými stranami v konaní, preto nebol priestor\npre prijatie iného záveru v rámci odvolacieho konania, limitovaného rozsahom a dôvodmi odvolania\nžalovanej, než ktoré vyústili do rozhodnutia o potvrdení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie ako\nvecne správneho rozhodnutia.\n40. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že konajúci súd je povinný svoje rozhodnutie odôvodniť\npresvedčivo a zrozumiteľne. Za porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného\nv čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že konajúci súd neodôvodnil svoje\nrozhodnutie podľa predstáv žalovanej (viď napr. I. ÚS 673/2014, II. ÚS 27/2008, III. ÚS 167/2013),\nprípadne nevyhodnotil dôkazy v duchu presvedčenia žalovanej, ktoré táto považovala za relevantné pre\núplné zistenie skutkového stavu s na to nadväzujúcim právnym posúdením.\n41. Vzhľadom na závery prijaté a vysvetlené v tomto rozhodnutí, odvolací súd rozsudok súdu prvej\ninštancie podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP potvrdil. Naplnenie odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1\npísm. b) a h) CSP uplatnených žalovanou odvolací súd nezistil.\n42. V odvolacom konaní bola úspešnou stranou žalobkyňa, ktorej vznikol proti žalovanej nárok na\nnáhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (§ 396 ods. 1 v spojení s § 262 a § 255 ods. 1 CSP).\n43. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie\nje podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo, alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo c) je dovolacím\nsúdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je\nprípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.\n2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať\nstrana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch\nmesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval\nv prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného\nuznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak\nbolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní\nsa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu\nsa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)\na čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní\n\nzastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods.\n1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou, alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 ods. 2 CSP).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).\nRozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie\ndovolania (§ 430 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2Cbi/1/2019", "guid": "602b1f38-0111-4cb4-b209-c6bb8870e481:a58d3a80-50cc-4377-a883-9d511ce56aaa", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f81f3990-719e-4f38-b8d6-5b14433890bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 673/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 673/2014 z 12. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-12", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f81f3990-719e-4f38-b8d6-5b14433890bd"}, {"guid": "ussr:b675f497-6ff7-47eb-be2f-cc301c97610b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 167/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 167/2013 z 16. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-16", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b675f497-6ff7-47eb-be2f-cc301c97610b"}, {"guid": "d00f9e1a-660c-496e-b177-fc75ae0c7a76:48bd235e-ec49-440e-9020-787030e229cd", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1016201515.2", "spisova_znacka": "3CoKR/7/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3CoKR/7/2018 z 27. 9. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-09-27", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1016201515.2"}], "citovane_v": []}