{"guid": "faa32db4-58f1-488f-9f02-c914e9a82ea7:019789bb-ddcf-4e86-a434-7ee96092094b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:8701899333.1", "spisova_znacka": "5Cdo/65/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/65/2021 z 30. 8. 2022", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. augusta 2022, sp. zn. 5Cdo/65/2021, ECLI:SK:NSSR:2022:8701899333.1", "identifikacne_cislo": "8701899333", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Halušková", "sudca_id": 966, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-haluskova-966", "datum_vydania": "2022-08-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/019789bb-ddcf-4e86-a434-7ee96092094b", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:8701899333.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:8701899333.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:8701899333.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Cdo/65/2021\n8701899333\n30. 08. 2022\nJUDr. Jana Halušková\nECLI:SK:NSSR:2022:8701899333.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. a\nčlenov senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobcu BAU land, spol. s r. o.,\nso sídlom Levočská 2, 058 01 Poprad, IČO: 31 687 539, zastúpeného JUDr. Mikuláš Buzgó, advokát so\nsídlom Štúrova 20, 040 01 Košice, proti žalovanej Slovenská republika - Ministerstvo dopravy, výstavby\na regionálneho rozvoja SR, so sídlom Nám. slobody 6, 810 05 Bratislava, o náhradu škody, vedenom na\nOkresnom súde Poprad pod sp. zn. 7C/1082/2021, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v\nPrešove zo dňa 25. mája 2020 sp. zn. 13Co/64/2019 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu\nv Prešove zo dňa 30. marca 2021 sp. zn. 13Co/64/2019 takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a.\nŽalovanej voči žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Poprad (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 02. júla\n2018 zamietol žalobu o zaplatenie náhrady škody 131.479,19 eur (3.960.942,- Sk) spolu so 17,6 %\nročným úrokom z omeškania zo sumy 49.790,88 eur od 22.01.2001 do zaplatenia a s 8 % ročným\núrokom z omeškania zo sumy 81.688,31 eur od 03.02.2005 do zaplatenia a s náhradou trov konania.\nŽalobu odôvodnil žalobca tým, že on aj vlastník nadstavby skladu kusových zásielok mal byť účastníkom\nkonania o umiestnení stavby prízemného skladu na nakladacej rampe R.. B. B., pretože povoľovanou\nstavbou došlo k zamedzeniu prístupu do objektu skladu cez jedinú prístupovú cestu. Stavba R.. B.\nbola povolená ako dočasná do 01.07.1999. Po uplynutí tejto doby mal Štátny dráhový úrad, pobočka\nKošice ako stavebný úrad vydať rozhodnutie o odstránení stavby, čo neurobil a pre jeho nečinnosť\ndošlo ku škode na strane žalobcu. Jej náhradu si uplatňoval podľa ustanovení zák. č. 58/1969 Zb. Súd\nprvej inštancie po posúdení veci v zmysle § 2a, § 3, § 4 a § 18 zák. č. 58/1969 Zb., § 415 a § 442\nObčianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) dospel k záveru, že stavba R.. B. bola povolená ako dočasná\npo dobu trvania nájomnej zmluvy medzi R.. B. a Železnicami SR. V čase správnych konaní o vydanie\nstavebného povolenia a kolaudačného rozhodnutia v rokoch 1994 - 1996 boli vlastníkom susediacej\nstavby Železnice SR, ktorých vlastníctvo v tom čase nebolo spochybnené. Žalobca bol nájomcom skladu\nč. 801 na základe nájomnej zmluvy z roku 1996 uzatvorenej so Železnicami SR. V zmysle § 59 ods.\n1 zák. č. 50/1976 Zb. boli účastníkmi stavebného konania stavebník a organizácia, či občania, ktorí\nmali vlastnícke právo a iné právo k susedným pozemkom alebo stavbám. V čase vydania stavebného\npovolenia SAD, a.s. nebola vlastníkom a nemala iné práva k susedným pozemkom a stavbám, až\nrozsudkom okresného súdu č. k. 7C/556/1997-109 zo dňa 18.09.1998 bolo určené výlučné vlastníctvo\nskladu súp. č. XXXX na parc. KN č. XXXX/X, KN parc. č. XXXX/XX a na KN parc. č. XXXX/XX zapísaných\nna liste vlastníctva č. XXX pre kat. úz. B. v prospech SAD, š. p. Žalobca v uvedenom konaní vystupoval\nako vedľajší účastník práve na strane SAD, š. p. Poprad. Účastníkom kolaudačného konania v zmysle\n\nzák. č. 50/1976 Zb. je stavebník či užívateľ, ak je v čase konania známy. Žalobca ako nájomca skladu\nnespĺňal podmienky účastníctva v kolaudačnom konaní. Voči žiadnemu z uvedených rozhodnutí nepodal\nodvolanie ani mimoriadny opravný prostriedok. Súd prvej inštancie zdôraznil, že stavebné povolenie\nani kolaudačné rozhodnutie neboli zrušené ani zmenené, čím nebola splnená podmienka v zmysle §\n3 a § 4 zák. č. 58/1969 Zb. pre uplatnenie nároku na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia\nalebo nesprávneho úradného postupu. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods.\n1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) a priznal úspešnej žalovanej náhradu trov konania v\nrozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku v zmysle\n§ 262 CSP.\n2. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom zo dňa 25. mája 2020\npotvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.\nPo zopakovaní relevantných častí rozsudku súdu prvej inštancie v bodoch 1. - 5. odvolací súd vo\nsvojom rozsudku uviedol, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo\nzistených skutočností prijal správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na\ntýchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé\nodôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkázal (§ 387 ods. 2 CSP).\n2.1. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenal, že v konaní pred\nsúdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie\nsporu, preto odvolací súd vychádzal z § 383 CSP. Zdôraznil, že súd nemusí rozhodovať v súlade so\nskutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez\nďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných\nprostriedkov a podľa nich rozhodovať.\n2.2. Vzhľadom na čas vzniku žalobcom tvrdenej škody bolo podľa odvolacieho súdu potrebné vec v\nzmysle ustanovenia § 27 ods. 2 (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. júla 2004) zákona\nč. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých\nzákonov posúdiť podľa zákona č. 58/1959 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu\nštátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej aj „zákon“), tak ako to súd prvej inštancie správne\naj urobil.\n2.3. Podľa § 1 ods. 1 prvej vety zák. č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným\nrozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom\nkonaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o\nrozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len štátny\norgán). Podľa § 1 ods. 2 zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. Z ustanovenia §\n4 ods. 1 uvedeného zákona vyplýva, že nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné\nrozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím\ntohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. Podľa § 4 ods. 2 ako výnimku z ustanovenia\nodseku 1 možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným\nbez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3)\nzrušené alebo zmenené. Podľa § 18 ods. 1 tejto právnej úpravy štát zodpovedá za škodu spôsobenú\nv rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1\nnesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Podľa § 18 ods. 2 zodpovednosti podľa\nodseku 1 sa nemožno zbaviť.\n2.4. Odvolací súd uviedol, že zákon č. 58/1959 Zb. rozlišuje dve základné formy objektívnej\nzodpovednosti štátu za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom štátnej moci štátnymi a inými\npoverenými orgánmi.\n2.5. Nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa\n§§ 1 - 17 zákona (špecifickou súčasťou je zodpovednosť za škodu nezákonným rozhodnutím o väzbe\na treste) je existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci štátny orgán aplikuje pravidlo právnej\nnormy na ním posudzovaný prípad a rozhoduje tak o právach a povinnostiach individuálnych subjektov.\nPodľa ustanovenia § 4 zákona je nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu, aby bolo právoplatné\nalebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie ako nezákonné zrušené či zmenené. Vznik\nzodpovednosti štátu podľa prvej hlavy prvej časti zákona č 58/1969 Zb. teda predpokladá zistenie,\nže rozhodnutie bolo nezákonné a odstránenie (zrušenie) nezákonného rozhodnutia, lebo inak by sa\nsúčasnou existenciou nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia priznávajúceho zodpovednostný nárok\nna základe jeho nezákonnosti vytvoril nekonsolidovaný právny stav. Rozhodnutie vydané vo veci\nnezákonnosti rozhodnutia príslušným orgánom je pre súd rozhodujúci o náhrade škody záväzné (§ 4\nods. 1), súd rozhodujúci o zodpovednosti štátu nemôže sám otázku jeho nezákonnosti preskúmavať,\n\nčo správne zdôraznil vo svojom odôvodnení súd prvej inštancie. Tento záver vyplýva aj z rozhodnutí\nnapríklad Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý v náleze sp. zn. II. ÚS 145/2019 uviedol, že\nv prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím zákon z dôvodu potreby\nprelomenia prezumpcie správnosti individuálnych správnych aktov predpokladá a vyžaduje vyslovenie\nnezákonnosti rozhodnutia na to povolaným orgánom v rámci inštančného postupu (napríklad nadriadený\nsprávny orgán rozhodujúci o riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkoch, správny súd, ústavný\nsúd). Okresný súd rozhodujúci o náhrade škody nie je oprávnený skúmať zákonnosť právoplatného\nadministratívneho rozhodnutia a o to menej jeho vecnú správnosť ani ako prejudiciálnu otázku. Najvyšší\nsúd v rozhodnutí publikovanom R 35/1977 uviedol, že otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno riešiť\nako predbežnú bez toho, aby toto rozhodnutie pre nezákonnosť bolo pred tým zrušené príslušným\norgánom.\n2.6. Pre nesprávny úradný postup je s poukazom na § 18 - 19 zák. č. 58/1969 Zb. určujúce, že\núkony tzv. úradného postupu sami osebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané,\nbezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia. Z tohto hľadiska je nesprávnym úradným postupom\nsúvisiacim s rozhodovacou činnosťou napríklad nevydanie či oneskorené vydanie rozhodnutia, prípadne\niná nečinnosť štátneho orgánu. Štát potom zodpovedá za vzniknutú škodu, pokiaľ je v príčinnej súvislosti\ns chybným postupom. Pokiaľ ale orgán štátu zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia,\nza tým účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne posudzuje\na pod., ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia; prípadné nesprávnosti či vady pri\nzisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska\nzodpovednosti štátu môžu byť hodnotené len podľa § 1 - 17 zákona. Za nesprávny úradný postup v\nzmysle § 18 uvedeného zákona teda nie je možné považovať pochybenie a nedostatky spočívajúce v\ntom, že štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky jeho vydania a že v\ndôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne a nemalo byť vydané, prípadne že malo byť vydané\nv inej podobe či za iných okolností.\n2.7. V posudzovanej veci žalobcom vytýkaný postup Štátneho dráhového úradu vyústil do prijatia\nrozhodnutia o povolení stavby. Chybné posúdenie predpokladov a podmienok povolenia stavby podľa\nodvolacieho súdu nepredstavuje nesprávny úradný postup, ale mohlo by spôsobiť potencionálne\nnesprávnosť samotného rozhodnutia. V posudzovanej veci však žalobca ani netvrdil, že by rozhodnutie\nbolo zrušené. V konaní nebol zistený ani prípad osobitného zreteľa podľa § 3 prvej vety zákona, aj\nkeď žalobca nebol účastník správneho konania. Odvolací súd dospel k záveru, že podľa zisteného\nskutkového stavu žalobcovi ním tvrdené postavenie ani nesvedčalo.\n2.8. Za relevantnú skutočnosť vyplývajúcu z obsahu dôkazov odvolací súd označil to, že v čase\nvydania (07.05.1996) kolaudačného rozhodnutia o povolení užívať stavbu - Sklad a predajňa stavebného\nmateriálu pre R.. B. nebol vlastníkom susedného objektu SAD š. p., ktorý len v roku 1997 podal žalobu\no určenie vlastníckeho práva k skladu č. 801, vedenú pod sp. zn. 7C/556/1997 a vlastnícke právo mu\nbolo potvrdené až rozhodnutím odvolacieho súdu zo 07.04.1999. Štátny dráhový úrad konal v správnom\nkonaní v zmysle platnej legislatívy s účastníkmi, ktorí boli známi v čase konania.\n2.9. Podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zák. č. 50/76 Zb. stavebný úrad nariadi vlastníkovi stavby odstránenie\ndočasnej stavby, pri ktorej uplynul určený čas jej trvania alebo pominul účel, na ktorý bola zriadená.\nOdvolací súd poukázal na to, že Štátny dráhový úrad vydal povolenie na začatie prevádzky (užívacie\npovolenie) stavby dňa 07.05.1996 na dobu trvania nájomnej zmluvy R.. B. so Železnicami SR. Tento\nnájomný vzťah trval nerušene počas obdobia rokov 1998 - 2000, za ktorý žalobca uplatňuje náhradu\nškody. Odvolací súd vychádzal z nájomných zmlúv z roku 1994 a z 28.12.1999 v spojení s § 676 ods. 2\nOZ, keď po 01.07.1999 nebol podaný návrh na vypratanie nájomcu zo strany prenajímateľa a následne\nbola uzatvorená nájomná zmluva z 28.12.1999. Uzavrel, že stavba bola povolená a Štátny dráhový úrad\nnepochybne nekonal v rozpore so zákonom. Odvolací súd citoval z uznesenia Ústavného súdu SR sp.\nzn. I. ÚS 327/2018.\n2.10. Odvolací súd akcentoval, že podľa rozhodovacej praxe súdov Slovenskej republiky bez ohľadu\nna skutkové okolnosti individuálnej právnej veci nezákonné rozhodnutie orgánu štátu alebo orgánu\nverejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup, prípadne protiprávny úkon musí byť priamou,\nbezprostrednou a nesprostredkovanou príčinou škody a nestačí, ak je iba sprostredkovanou príčinou\nškody. Nezákonné rozhodnutie orgánu štátu alebo orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný\npostup môže mať za následok vznik zodpovednosti za škodu len vo vzťahu k takej škode, ktorá bola\npriamo a nesprostredkovane spôsobená práve týmto rozhodnutím alebo postupom. Zodpovednosť však\nnemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite, keďže atribútom príčinnej súvislosti je priamosť\npôsobenia príčin na následok, pri ktorej príčina priamo predchádza následku a vyvoláva ho. Skutočnosť,\nže vzťah medzi príčinou a jej následkom musí byť bezpečne preukázaný a bezprostredný, konštatoval\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. I. ÚS/177/08. Žalobca musí v konaní preukázať\nexistenciu podmienok zodpovednosti žalovaného za škodu, vrátane existencie príčinnej súvislosti medzi\nprotiprávnym konaním a škodou, a nie žalovaný musí preukázať, že za škodu nezodpovedá.\n2.11. Za nedôvodnú odvolací súd považoval odvolaciu námietku nevykonania ďalšej ohliadky na mieste\nsamom. Odkázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 332/2009, v zmysle ktorého nevykonanie\nnavrhovaného dôkazu je porušením práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 46 ods. 1\nÚstavy SR vtedy, ak tento dôkaz mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz\nvykonaných dôkazov bezpečne ustáliť nemožno. V prejednávanom spore bol podľa odvolacieho súdu\nskutkový stav potrebný pre rozhodnutie vo veci ustálený, preto je postup súdu prvej inštancie, ktorý\nnevykonal ďalšiu ohliadku aj s prihliadnutím na skutočnosť, že vo veci boli už vykonané dve ohliadky na\nmieste samom (03.11.2006 a 26.04.2013), procesne správny.\n2.12. Ani odvolaciu námietku vytýkajúcu porušenie práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie\nneumožnením záverečného vyjadrenia štatutárneho zástupcu, nepovažoval odvolací súd za dôvodnú.\nO porušenie práva na spravodlivý proces súdom ide len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu\nznemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne intenzitu jednoznačne odôvodňujúcu záver, že celé\nkonanie sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne konanie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého\nkonania. Namietané konanie súdu nespĺňa znaky porušenia práva žalobcu na spravodlivý proces aj s\npoukazom na predošlé uvedené skutočnosti. Všetky skutočnosti, ktoré mali vyplynúť zo záverečnej reči\nštatutárneho zástupcu boli opakovane v konaní prednášané a súd sa s nimi vysporiadal.\n2.13. Rovnako podľa odvolacieho súdu nemožno konštatovať, že by rozhodnutie súdu prvej inštancie\nbolo nedostatočne odôvodnené. Súd prvej inštancie uviedol, ktoré okolnosti vzal za preukázané a ktoré\nnie, z ktorých dôkazov vychádzal a jeho rozhodnutie ako celok z hľadiska jeho faktickej výpovednej\nhodnoty spĺňa náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP vzťahujúce sa na odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, čím neboli porušené práva žalobcu na spravodlivý proces.\n2.14. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP v\nspojení s ustanovením § 396 ods.1 CSP. V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, ktorej však zo\nspisu žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania nevyplývajú, ani si ich neuplatnila. V odvolacom\nkonaní neúspešnému žalobcovi náhrada trov odvolacieho konania nemohla byť priznaná. Odvolací súd\npreto stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.\n3. Uznesením zo dňa 30. marca 2021 sp. zn. 13Co/64/2019 odvolací súd rozhodol o oprave záhlavia\nsvojho rozsudku tak, že správne označenie žalobcu znie: BAU land, spol. s r.o., so sídlom Levočská\n2, Poprad, IČO: 31 687 539, práv. zast. JUDr. Mikuláš Buzgó, advokát, so sídlom Štúrova 20, Košice.\nZ odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že podstata opravy spočívala v oprave identifikačného čísla\n(IČO) žalobcu uvedeného v záhlaví nesprávnym 31 678 539 namiesto správneho 31 687 539.\n4. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie z dôvodov uvedených\nv § 420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. b/, c/ CSP s návrhom, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho\nsúdu a rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Uplatnil si nárok na náhradu\ntrov dovolacieho konania.\n4.1. Dovolateľ po rozsiahlom zopakovaní genézy súdneho sporu zdôraznil, že účastníkom konania\no umiestnení stavby prízemného skladu na nakladacej rampe nebol SAD Poprad, š. p. ako vlastník\nsusediacej nehnuteľnosti skladu kusových zásielok, ktorý bol do rozhodnutia okresného súdu v konaní\nsp. zn. 7C/556/97 o určení jeho vlastníckeho práva zo zákona správcom tohto skladu a pozemkovej\nnehnuteľnosti uzavretého areálu skladu kusových zásielok. Povoľovanou stavbou pritom došlo k\nzamedzeniu prístupu do objektu skladu cez jedinú prístupovú cestu. SAD Poprad, š. p. ani žalobca\nako nájomca susednej nehnuteľnosti nemohli využiť svoje zákonné práva, utrpeli škodu vytvorením\npodmienok poškodzujúcich spoločnosť v dôsledku rozhodnutí Obvodného úradu životného prostredia\nv Poprade o umiestnení stavby, Štátneho dráhového úradu, pracovisko Košice o stavebnom povolení\na rozhodnutím o užívaní stavby, čo vyvolalo aj potrebu ďalších investícií. Ani jeden zo súdov podľa\ndovolateľa neposudzoval možnosť uplatňovania nároku dôsledne. Súdy vôbec nehodnotili návrh žalobcu\nna doplnenie dokazovania a jeho procesné návrhy ani právne hodnotenie správy majetku štátu závodom\n06 Poprad ČSAD Košice, národný podnik, ktoré neboli tak bezvýznamné, aby súdy na ne nemuseli dať\nodpovede.\n4.2. V konkrétnostiach videl dovolateľ svojvôľu súdov nižších inštancií pri hodnotení dôkazov vo vzťahu\nku skutočnosti, či právny predchodca žalobcu bol alebo nebol správca alebo vlastník susednej stavby.\nSúdu prvej inštancie vytkol, že si nepripojil spis Okresného súdu Poprad sp. zn. 7C/556/97, v ktorom si\nmohol overiť vedomosť organizačných zložiek žalovaného, že správcom stavby súp. č. XXXX je firma\n\nSAD, š. p. Poprad, ktorý mal byť účastníkom stavebného konania, územného konania aj kolaudačného\nkonania spornej stavby. V ďalšej časti dovolania dovolateľ rozsiahlym spôsobom poukazoval na podľa\nneho relevantné časti spisu Okresného súdu Poprad sp. zn. 7C/556/97.\n4.3. S odkazom na § 182 CSP dovolateľ vytkol súdu prvej inštancie, že konateľ žalobcu predpokladal\npriestor na naplnenie svojich procesne upravených práv a chcel vo svojej záverečnej reči, ktorá mu\nnebola umožnená, uviesť súdu prvej inštancie rozlíšenie vecí podstatných a relevantných. Skutkový stav\nako výsledok hodnotenia dôkazov súdmi je potom pre žalobcu neakceptovateľným výsledkom súdneho\nkonania najmä preto, že záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobca nebol stavebným zákonom\nuvádzaným subjektom, ktorý mal byť účastníkom stavebného konania, bol v celosti osvojený odvolacím\nsúdom. Existencia a napĺňanie obsahu hospodárskej zmluvy z roku 1977 spoločnosťou ČSAD, n. p.\nKošice resp. SAD, š. p. Poprad neguje odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré si osvojil aj\nodvolací súd, že v čase vydania stavebného povolenia SAD, š. p. nebola vlastníkom ani nemala iné\npráva k susedným pozemkom a stavbám a tiež, že v čase vydania rozhodnutia (07.05.1996) o povolení\nužívania stavby skladu a predajne stavebného materiálu pre R.. B. nebol vlastníkom susedného objektu\nSAD, š. p. Ani jeden z nižších súdov nezistil, že do rozhodnutia o privatizácii v apríli 2002 nikto dovtedy\npretrvávajúcu správu nehnuteľností štátu štátnym podnikom SAD relevantným spôsobom nezrušil, preto\nv čase jednotlivých fáz správneho konania bol správcom susediacich nehnuteľností a súdy v rozpore s\nuvedeným nesprávne aplikovali právny predpis.\n4.4. V ďalšej časti dovolania uvádza dovolateľ svoje výhrady voči hodnoteniu kolaudačného konania,\nktorého účastníkom nebol žalobca ani SAD, š. p. Poprad. Predmetom územného a stavebného konania\nbola stavba skladu stavebného materiálu, až v dokumente o povolení užívať spornú stavbu je táto\nsprávnym orgánom označená ako sklad a predajňa stavebného materiálu. Odvolací súd si osvojil ako\nrelevantné rozhodnutie Železničného zdravotného úradu Bratislava z 09.04.1996, o ktorom uviedol,\nže nebolo spochybnené a patrí mu prezumpcia správnosti. Žalobca ho však spochybňoval ako listinu,\nna základe ktorej Štátny dráhový úrad zmenil povolenú stavbu sklad stavebného materiálu na sklad\na predajňu stavebného materiálu. Skutočnosť, že stavba nevyhovuje zákonným požiadavkám nielen\nna predajňu, ale ani na pracovisko, vyvrátila svedkyňa W.. F. F. z Regionálneho úradu verejného\nzdravotníctva v Poprade. Štátny dráhový úrad pri vydávaní užívacieho povolenia potom nekonal v zmysle\nplatnej legislatívy.\n4.5. Ďalšie dovolacie výhrady dovolateľ smeroval k obdobiu po skončení platnosti pôvodnej nájomnej\nzmluvy. Uviedol, že nájomná zmluva medzi Železnicami SR a R.. B. bola pôvodne uzavretá do\n01.07.1999, nasledujúca bola uzatvorená až 28.12.1999. Hoci odvolací súd poukázal na § 88 zák. č.\n50/76 Zb. a na § 676 ods. 2 OZ, nečinnosť Železníc SR a Štátneho dráhového úradu v dobe pred a\n30 dní po 01.07.1999 vo veci podania návrhu na vypratanie veci resp. návrhu na odstránenie stavby\numožnila opätovne zlegalizovať spornú stavbu a vytvoriť žalobcovi ďalšiu škodu. Odstránením spornej\nstavby v roku 1999 by sa pokračovanie vzniku ďalších škôd žalobcu zastavilo. K odstráneniu dočasnej\nstavby žalovaným a jemu podriadenými organizáciami nedošlo 28.12.1999 ani 30.06.2000. Po uplynutí\nzákonnej jednoročnej lehoty, keď nájom bol dojednaný na dobu dlhšiu ako rok, novou nájomnou zmluvou\nŽeleznice SR zlegalizovali pôvodnému vlastníkovi spornej stavby dovtedy nelegálny predmet činnosti\nprevádzky a dovtedy nezazmluvnenú časť nespevnenej plochy o ďalších 330 m2.\n4.6. Odvolaciemu súdu dovolateľ vytkol, že bez hodnotenia súdom prvej inštancie aj bez zmienky\nodvolacieho súdu zostali dokumenty preukazujúce vývoj účelu využívania spornej stavby sklad\nstavebného materiálu na sklad a predajňa stavebného materiálu, ktoré boli prístupné súdu aj žalobcovi\ndoručené až v prípise žalovaného z 29.09.2014.\n4.7. Dovolateľ zdôraznil, že škoda ako ju vyčíslil žalovaný (správne má byť zrejme žalobca, pozn.\ndovolacieho súdu) v tomto konaní nevznikla výstavbou skladu stavebného materiálu. Bezprostrednou\nnesprostredkovanou príčinou škody bolo až vydanie kolaudačného rozhodnutia č. 565/96-ŠDÚ/V-Rt\nzo 07.05.1996, teda užívacieho povolenia stavby ako sklad a predajňa stavebného materiálu, čo súdy\nnižších inštancií neriešili, a najmä nečinnosť kompetentných zložiek žalobcu počas 30 dní od 01.07.1999.\n4.8. V závere svojich tvrdení dovolateľ zdôraznil objektívny charakter zodpovednosti štátu v zmysle §\n18 zák. č. 58/69 Zb., ktorá sa neviaže na vydanie rozhodnutia v predpísanom konaní a ani nevyžaduje,\naby bol poškodený účastníkom konania. Podstatné je ustálenie, či poškodenému vznikla škoda, ktorá\nje v príčinnej súvislosti s nesprávnym postupom orgánu štátu. Nemusí ísť o príčinu jedinú, stačí, aby\nišlo o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, ktorého odškodnenie je predmetom\nkonania. Súd po vykonaní ohliadky na miestne samom predchádzajúcimi sudcami nemal pochybnosť\no náležitom preukázaní príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a protiprávnym úkonom (nečinnosťou\nŠDÚ) žalovaného ako otázkou skutkovou. Rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo napokon vyhlásené\nbez ohliadky na mieste samom, bez poznania danosti celého miesta pre účely právneho posúdenia\n\npríčinnej súvislosti medzi škodou a porušením právnej povinnosti žalovaného. Ako dôkaz v tejto\nsúvislosti dovolateľ označil rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo/1099/99,\n25Cdo/1946/2000, 25Cdo/818/2005, 21Cdo/300/2001 a 25Cdo/818/2005 bez bližších tvrdení o tom,\nakú problematiku uvedené rozhodnutia riešia a čo majú vo vzťahu k prejednávanému sporu preukázať.\nVzhľadom na to, že dôvodom uplatňovanej náhrady škody bola nečinnosť správnych orgánov, dovolateľ\noznačil za prekonané úvahy o potrebe zrušenia rozhodnutia správneho orgánu. Takýto postup nie je\npotrebný, aj keď žalobca nebol účastníkom žiadneho z namietaných konaní.\n4.9. Podanie dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP dovolateľ zdôvodnil tým, že „v rozhodovacej\npraxi súdov okrem vyššie uvedených rozsudkov slovenských súdov, ktoré nie sú rozhodnutiami NS\nSR, uvedená problematika Najvyšším súdom SR ešte nebola vyriešená“, preto v dovolaní označuje\nrozhodnutia NS ČR. Ďalej uviedol, že: „Podľa § 432 ods. 2 ako dovolací dôvod žalobca vymedzuje:\nŽalobca môže byť aktívne legitimovaný k uplatňovaniu nároku na náhradu škody podľa § 18 ods. 2\nzák. č. 58/1969 Zb., aj keď nebol účastníkom administratívneho konania a administratívne rozhodnutie\nv merite veci nebolo v správnom konaní zrušené“.\n5. Žalovaná vo vyjadreniu k dovolaniu uviedla, že dovolacie dôvody uvádzané žalobcom sú zhodné s\ndôvodmi jeho žaloby, ako aj s právnymi názormi a námietkami použitými žalobcom v súdnom konaní.\nŽalovaná sa k nim vyjadrila písomne aj ústne a súdy sa s nimi vo svojich rozhodnutiach tiež vysporiadali.\nNavrhla zamietnutie dovolania.\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP; ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací\nsúd) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§\n424 CSP), zastúpená v súlade so zákonom advokátom (§ 429 CSP), bez nariadenia pojednávania (§\n443 CSP) dospel k záveru o nedôvodnosti žalobcom podaného prípustného dovolania.\n7. Dovolanie z dovolacieho dôvodu daného v § 420 písm. f/ CSP je prípustné proti každému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú\nv § 420 písm. f/ CSP sú a) zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný\npostup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace\nprocesné oprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických\nosôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky\nprávne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; jeho integrálnou súčasťou je právo na\nrelevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu\nza prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie\nzvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na\nzachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného\npostupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Porušením práva na spravodlivý\nproces v zmysle uvedeného ustanovenia zákona treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu\nspočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká\nnielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré zároveň znamená aj porušenie ústavou\nzaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.\n8. Iba z obsahu dovolania (§ 124 CSP) vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu v zmysle § 420 písm. f/ CSP\ndovolací súd vyvodil, že dovolateľ namieta porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré\nmalo spočívať v spôsobe vykonania a hodnotenia dôkazov, vrátane nevykonania ohliadky na mieste\nsamom a nepripojenia spisu Okresného súdu Poprad sp. zn. 7C/556/97 a v nenaplnení práva dovolateľa\nna prednes záverečnej reči v zmysle § 182 CSP.\n9. Dokazovanie je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné\nna rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť\nto, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz\nna jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi strán sporu\nna vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na\nvykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou\nsúdu (viď § 185 ods. 1 CSP), a nie strán sporu.\n\n10. Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil vo viacerých konaniach (napr. sp. zn. 4Cdo/100/2018,\n5Cdo/202/2018, 5Cdo/138/2018, 5Cdo/122/2019), že procesnému právu strany sporu navrhovať dôkazy\nzodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ\nim nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť prečo a z akých dôvodov tak neurobil. Nevyhovenie\ndôkaznému návrhu strany sporu možno odôvodniť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého\ntvrdená skutočnosť, k overeniu alebo vyvráteniu ktorej je navrhnutý dôkaz, je bez relevantnej súvislosti\ns predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť,\nčiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Tretím je nadbytočnosť dôkazu, t.\nj. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorého overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný,\nuž bolo doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody\nzistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, garantujúcimi strane\nsporu právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy\nzaloží nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho\nprotiústavnosť.\n11. Vady v procese dokazovania videl dovolateľ v tom, že sa súd prvej inštancie požadovaným spôsobom\nnezaoberal spisom Okresného súdu Poprad sp. zn. 7C/556/97, ktorý si nepripojil, hoci si z neho podľa\ntvrdenia dovolateľa „mohol overiť, že organizačné zložky žalovaného vedeli, že správcom stavieb súp.\nč. XXXX je firma SAD, š. p. Poprad, ktorá mala byť účastníkom územného konania, stavebného konania\na kolaudačného konania spornej stavby“. Dovolací súd na okraj podotýka, že žalobca (či už za účinnosti\nObčianskeho súdneho poriadku, alebo za účinnosti Civilného sporového poriadku) výslovne vykonanie\ndokazovania oboznámením s obsahom spisu okresného súdu sp. zn. 7C/556/97 nenavrhol. Konateľ\nžalobcu na pojednávaní dňa 22.10.2004 len uviedol, že „vlastníctvo SAD pri uzatváraní nájomnej zmluvy\nz 24.04.1997 je odvodzované od dôkazov, ktoré sa nachádzajú vo veci 7C/556/97“ a právny zástupca\nžalobcu na pojednávaní dňa 18.06.2012 uviedol, že „Rozhodnutie Okresného súdu v Poprade z roku\n1998 č. k. 7C/556/1997 je deklaráciou toho práva, ktoré ako vlastníctvo - správa majetku vznikla\nSAD, a. s., Poprad na základe hospodárskej zmluvy o delimitácii úloh v zmysle úpravy Federálneho\nministerstva dopravy v roku 1977“. Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že súdy nižších inštancií vykonali\ndokazovanie rozsudkom vydaným okresným súdom v konaní sp. zn. 7C/556/97 dňa 18.09.1998, ktorým\nbolo určené výlučné vlastníctvo skladu súpisné č. XXXX, postaveného na pozemkoch KN parc. č. XXXX/\nX, XXXX/XX, XXXX/XX subjektu SAD, š. p.. Zo súdneho spisu vyplýva, že súd prvej inštancie mal\npreukázané, že Štátny dráhový úrad povolil stavbu R.. B. B. rozhodnutím z 30.06.1994, právoplatným\n20.07.1994, pričom vlastníkom susediacej stavby skladu č. 801 v uvedenom období a rovnako v čase\nvydania užívacieho povolenia zo 07.05.1996, právoplatného 28.05.1996, boli Železnice SR. Žalobca\nsa stal nájomcom tohto skladu nájomnou zmluvou zo 06.03.1996. Účastníkmi stavebného konania\npritom podľa § 59 ods. 1 stavebného zákona v znení účinnom do 31.08.1997 (t. j. v čase vydania\nstavebného povolenia) boli stavebník, ako aj organizácie a občania, ktorí mali vlastnícke alebo iné práva\nk susedným pozemkom alebo stavbám a ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti\nmohli byť stavebným povolením dotknuté. Pri stavbách socialistických organizácií, ktoré uskutočňovali\njednotlivé organizácie samy pre seba, a pri stavbách uskutočňovaných občanmi svojpomocou bola\núčastníkom stavebného konania aj osoba, ktorá bude na návrh stavebníka vykonávať odborný dozor.\nSúd prvej inštancie v bode 21. svojho rozsudku konštatoval, že v čase vydania stavebného povolenia\n(30.06.1994, pozn. dovolacieho súdu) nemali SAD, a. s. ani žalobca žiadne vlastnícke ani iné práva k\nsusedným pozemkom alebo stavbám (SAD, a. s. nadobudli vlastníctvo v zmysle rozsudku Okresného\nsúdu Poprad sp. zn. 7C/556/97 zo dňa 18.09.1998 a žalobca sa stal nájomníkom nehnuteľnosti od\n06.03.1996, teda k obom skutočnostiam došlo po vydaní právoplatného stavebného povolenia). Podľa\n§ 78 ods. 1 stavebného zákona, ako ďalej uviedol súd prvej inštancie v bode 22. svojho rozsudku,\nbol účastníkom kolaudačného konania stavebník, prípadne užívateľ (prevádzateľ), ak je v čase začatia\nkonania známy. Žalobca ako nájomca skladu č. 801 v čase vydania kolaudačného rozhodnutia teda\npodmienku účasti v kolaudačnom konaní nespĺňal. Dovolací súd uzatvára, že vykonanie dokazovania\nobsahom celého spisu Okresného súdu Poprad sp. zn. 7C/556/97 bolo nadbytočným a nevykonanie\ntohto dôkazu nepredstavuje zásah do práva dovolateľa na spravodlivé súdne konanie (firma SAD\nš. p. Poprad sa stala vlastníkom nehnuteľnosti až na základe rozsudku vydaného v roku 1998).\nDovolací súd však musí zdôrazniť, že základný dôvod zamietnutia žaloby, ktorej predmetom bola\npožiadavka na náhradu škody, ktorá mala byť spôsobená nezákonným rozhodnutím, bolo nesplnenie\npodmienky vyžadovanej ustanoveniami § 3 a § 4 súdmi v základnom konaní aplikovaného zák. č.\n58/69 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym\núradným postupom [účastník nevyužil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie,\n\nrozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť a právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená\n(či už ide o rozhodnutie o povolení stavby alebo kolaudačné rozhodnutie), nebolo pre nezákonnosť\nzrušené príslušným orgánom]. Ako uviedli súdy nižších stupňov, nejde o výnimku v zmysle § 4 ods.\n2 zákona, pretože žalobcom označené nezákonné rozhodnutia neboli vykonateľné bez ohľadu na ich\nprávoplatnosť. Dovolací súd tiež zdôrazňuje, že súd rozhodujúci o náhrade škody nemá právomoc\npreskúmavať formálnu a vecnú správnosť rozhodnutí označených stranou konania za nezákonné. To\nplatí aj vo vzťahu k časti dovolania označenej žalobcom ako hodnotenie procesu kolaudačného konania,\nv ktorom došlo k povoleniu stavby skladu a predajne stavebného materiálu Štátnym dráhovým úradom\npri vydávaní užívacieho povolenia namiesto stavby skladu stavebného materiálu. Štátny dráhový úrad\n(v máji 1996) vychádzal z rozhodnutia Železničného zdravotného úradu Bratislava, žalobca poukazoval\nna výpoveď svedkyne W.. F. F. z Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Poprade z 01.06.2018 a\ntvrdenia žalobcu, že Štátny dráhový úrad nekonal v zmysle platnej legislatívy. Súd rozhodujúci o nároku\nna náhradu škody nemá oprávnenie vecne preskúmavať kolaudačné rozhodnutie. Práve preto § 4 zák.\nč. 58/69 Zb. ako podmienku priznania náhrady škody vyžadoval zrušenie nezákonného rozhodnutia\nzákonom predpísaným spôsobom. Irelevantné potom bolo skúmanie dokumentov preukazujúcich vývoj\núčelu využívania uvedenej stavby, keď dovolateľ vytýka súdu prvej inštancie aj odvolaciemu súdu, že\ntieto dôkazy zostali bez hodnotenia.\n12. Prostredníctvom dôkazného prostriedku, ktorým je obhliadka (§ 211 CSP), súd získava priame\npoznatky o skutočnostiach významných pre rozhodnutie vo veci svojimi zmyslami, najčastejšie zrakom\nalebo sluchom. Po vykonaní ohliadky sa spíše zápisnica, v ktorej je obsiahnutý priebeh vykonania\nobhliadky a vlastnosti veci tvoriacej jej predmet. V posudzovanom spore bola obhliadka súdom na\nmieste samom vykonaná dvakrát (03.11.2006 a 24.04.2013), z jej priebehu bola vyhotovená zápisnica\naj fotografická dokumentácia (č. l. 232 - 233 a č. l. 539 - 540). Dovolací súd sa stotožňuje so záverom\nodvolacieho súdu, že nevykonanie ďalšej ohliadky súdom prvej inštancie (len z dôvodu zmeny osoby\nkonajúceho sudcu, pozn. dovolacieho súdu) je procesne správnym postupom, pretože opakované\nvykonanie tohto dôkazu by neobjasnilo nové, pre riadne zistenie skutkového stavu relevantné informácie\n(čo žalobca pri navrhovaní vykonania tretej obhliadky na mieste samom ani netvrdil).\n13. K tomu, že malo dôjsť k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces neumožnením záverečného\nvyjadrenia štatutárneho zástupcu žalobcu s odkazom na § 182 CSP dovolací súd uvádza, že právo\npredniesť záverečnú reč má nielen strana sporu, ale aj jej zástupca. Pokiaľ sú na pojednávaní prítomní\nobaja, môže byť záverečná reč prednesená stranou a doplnená jej zástupcom, prípadne naopak\n(Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný\nsporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 677). Povinnosťou súdu je vyzvať\nstrany a ich zástupcov na prednesenie záverečnej reči. Túto povinnosť plní sudca iba voči osobám\nprítomným na pojednávaní. Strany a ich zástupcovia, v ktorých neprítomnosti prebieha konanie, sa\nvýkonu svojho práva na záverečnú reč nemôžu domáhať dodatočne. Zo zápisnice o pojednávaní zo\ndňa 01.06.2018 vyplýva, že predstúpil žalobca R.. V. W., ktorý bude podľa protokolácie vypočutý v\nzmysle § 195 ods. 2 CSP a k veci uviedol, že trvá na svojich predchádzajúcich vyjadreniach. Z uvedenej\nzápisnice tiež vyplýva, že po vyhlásení uznesenia v zmysle § 182 CSP a výzve okresného súdu\nstranám sporu, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k právnej stránke veci, žalobca navrhol, aby sa\nkonajúci sudca, tak ako jeho predchodcovia, oboznámil so stavom nehnuteľnosti za účelom vytvorenia\nurčitých nevyhnutných súvislostí a názorov na žalobcom uvádzané skutočnosti, keď pokračoval v\nprednese vysvetľovaním rozdielu medzi slovom predaj a predajňa. Po zamietnutí návrhu na doplnenie\ndokazovania vykonaním obhliadky predstúpil so záverečnou rečou právny zástupca žalobcu navrhnúc,\naby súd rozhodol o žalobe ako dôvodnej do právneho základu, pretože o číselných nárokoch nie\nje možné konať, a uplatnil náhradu trov konania. Potom predniesol záverečnú reč právny zástupca\nžalovaného a okresný súd pojednávanie odročil za účelom vyhlásenia rozhodnutia na termín 02.07.2018.\nV následnom odvolaní žalobca ako odvolateľ tvrdil, že na pojednávaní 01.06.2018 nebol štatutárnemu\nzástupcovi žalobcu umožnený prednes záverečnej reči, čo v písomnej forme zápisnice z pojednávania\nnie je uvedené, ale na zvukovom zázname to zachytené musí byť. K tomu dovolací súd udáva, že\nžalobca sa mohol domáhať opravy nahlas diktovanej zápisnice resp. jej písomného vyhotovenia pre\nnesúlad so zvukovým záznamom, čo podľa obsahu spisu neurobil. V odvolaní ďalej tvrdil, že žalobca\nnemal možnosť doplniť podanie svojho advokáta a zhrnúť mnoho rokov trvajúce konanie, v ktorom sa\nvymenili traja sudcovia, do rozhodujúcich téz „a) akým konaním žalovaného vznikla žalobcovi škoda,\nkeď jeho zložky konali zle a priznali R.. B. B. nároky, na ktoré nemal právo (v prípade užívacieho\npovolenia) a keď tieto zložky nekonali a mali konať po 01.07.1999, b) nekonanie ŠDÚ po 01.07.1999\n\na uzavretie novej nájomnej zmluvy medzi ŽSR a firmou R.. B. B. z 28.12.1999 opätovne zlegalizovalo\nnezákonný stav spočívajúci takýmto konaním vytvoreným nekalým konkurenčným prostredím, z ktorého\nžalobcovi vznikla škoda a c) poukaz na podanie žalobcu na č. l. 619 - 638, kde je okrem iných vysvetlený\ndôvod, prečo závery vyšetrovania orgánov prokuratúr, ktoré šetrili podnety žalobcu v roku 1999, žalobca\nnepovažuje za relevantné.“ Uviedol, že štatutárnemu zástupcovi žalobcu nebolo umožnené predniesť\nminimálne tieto tézy. Odvolateľ tvrdil, že vo vyjadrení advokáta žalobcu to takto nezaznelo, lebo nebolo\npredpokladané, že bude zamietnutý návrh na obhliadku na mieste samom a súd pristúpi k záverečných\nrečiam. Odvolací súd k uvedenému v bodoch 35. - 37. svojho rozsudku uviedol, že všetky skutočnosti,\nktoré mali vyplynúť zo záverečnej reči štatutárneho zástupcu, boli opakovane v konaní prednášané\na súd sa s nimi vysporiadal. Namietané konanie súdu prvej inštancie nespĺňa znaky porušenia práva\nodvolateľa na spravodlivý proces. O porušenie práva na spravodlivý proces súdom ide len vtedy,\nak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne intenzitu\njednoznačne odôvodňujúcu záver, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Dovolací súd k tomu\ndopĺňa, že stranu a jej zástupcu súd na záverečný prednes na pojednávaní vyzýva, nemôže ich k\ntomuto úkonu žiadnym spôsobom nútiť. Štatutárny zástupca žalobcu sa podľa obsahu zápisnice na\npojednávaní stručným spôsobom vyjadril, po výzve súdu prvej inštancie na prednes záverečných rečí\nsa ujal slova právny zástupca žalobcu bez toho, aby signalizoval, že záverečnú reč chce predniesť\naj štatutárny zástupca samotný. V odvolaní právny zástupca žalobcu pripustil, že zhrnutie súdneho\nkonania do v odvolaní uvedených téz (viď vyššie) po vyjadrení advokáta žalobcu nezaznelo, lebo\nnepredpokladal, že návrh na vykonanie dokazovania ohliadkou na mieste samom bude zamietnutý\na súd pristúpi k záverečným rečiam. Advokát zastupujúci žalobcu ako osoba znalá práva disponuje\npotrebnými odbornými znalosťami a skúsenosťami týkajúcimi sa pravidiel súdneho konania a aj z obsahu\nzápisnice o pojednávaní z 01.06.2018 vyplýva, že procesný postup súdu prvej inštancie bol v súlade s\nprocesnými predpismi, preto jasne predvídateľný a zreteľný a takéto odôvodnenie odvolania nemohlo\nobstáť. Zo záverečného prednesu právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní konanom dňa 01.06.2018\npred Okresným súdom Poprad vyplýva, že tento sa zaoberal nečinnosťou Štátneho dráhového úradu v\nčase, keď konať mal v tom smere, že žalobca mal byť účastníkom stavebného aj kolaudačného konania\na vyjadroval sa aj k nečinnosti, ktorá mala nastať po 01.07.99 do uzatvorenia ďalšej nájomnej zmluvy.\nV dovolacom konaní dovolateľ neumožnenie záverečnej reči konateľovi žalobcu spája so skutkovým\nzáverom, že žalobca nebol v čase vydania kolaudačného rozhodnutia vlastníkom susedného objektu\nSAD, š. p. Dovolací súd však správnosť skutkových záverov nepreskúmava (v zmysle § 442 CSP je\nviazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd). Vo vzťahu k takto formulovanej dovolacej\nnámietke udáva, že k zrušeniu kolaudačného rozhodnutia, ktoré je podmienkou priznania nároku na\nnáhradu škody v zmysle zákona č. 58/69 Zb. zákonným spôsobom nedošlo, keď v konaní o náhradu\nškody prieskum vecnej správnosti tohto rozhodnutia do úvahy, ako už bolo uvedené vyššie, neprichádza.\n14. Odvolací súd vo vzťahu k nároku na náhradu škody, ktorá mala byť spôsobená nesprávnym\núradným postupom, dovolateľovi vysvetlil, že prípadné chybné posúdenie predpokladov a podmienok\npovolenia stavby Štátnym dráhovým úradom nepredstavuje nesprávny úradný postup, ale mohlo by\nspôsobiť potencionálne nesprávnosť samotného rozhodnutia. K namietanému postupu žalovanej vo\nforme nekonania po uplynutí doby na povolenie užívania stavby odvolací súd uviedol, že Štátny dráhový\núrad vydal povolenie na začatie prevádzky 07.05.1996 na dobu trvania nájomnej zmluvy R.. B. so\nŽeleznicami SR. Tento nájomný vzťah trval do 30.06.1999 a od 01.07.1999 bolo potrebné aplikovať\nustanovenie § 676 ods. 2 OZ, v zmysle ktorého, ak nájomca užíva vec aj po skončení nájmu a\nprenajímateľ proti tomu nepodá návrh na vydanie veci alebo na vypratanie nehnuteľnosti na súde do\n30 dní, obnovuje sa nájomná zmluva za tých istých podmienok, za akých bola dojednaná pôvodne.\nNájom dojednaný na dobu dlhšiu ako rok sa obnovuje vždy na rok, nájom dojednaný na kratšiu dobu\nsa obnovuje na túto dobu. Následne bola uzatvorená nová nájomná zmluva dňa 28.12.1999. K tvrdeniu\ndovolateľa, že nečinnosť Železníc SR a Štátneho dráhového úradu v dobe pred 01.07.1999 a 30 dní\npo 01.07.1999 vo veci vypratania resp. odstránenia stavby, umožnila zlegalizovať spornú stavbu a\ntvoriť žalobcovi ďalšiu škodu, dovolací súd udáva, že prenajímateľ (Železnice SR) podľa jeho žalobcom\nopísaného správania zrejme nemal úmysel skončiť nájomný pomer s R.. B., keď ako subjekt práva\nnepodal súkromnoprávny návrh na vypratanie nehnuteľností, naopak dňa 28.12.1999 (po predĺžení\nnájomného pomeru ex lege v zmysle § 676 ods. 2 OZ) uzatvoril novú nájomnú zmluvu. Vzhľadom na to sa\nŠtátny dráhový úrad nenariadením odstránenia dočasnej stavby jej vlastníkovi podľa názoru dovolacieho\nsúdu nedopustil nečinnosti, pretože určený čas trvania dočasnej stavby neuplynul.\n\n15. Zhrnúc zhora uvedené dovolací súd nezistil dovolateľom tvrdené porušenie jeho práva na\nspravodlivé súdne konanie procesným postupom súdu v zmysle § 420 písm. f/ CSP.\n16. Žalobca tvrdil, že podal dovolanie aj z dôvodu uvedeného v § 421 ods. 1 písm. b/, c/ CSP.\nV zmysle § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť\niba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací\ndôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a\nuvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). V dovolaní, ktorého\nprípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, by dovolateľ mal a) konkretizovať právnu otázku\nriešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) vysvetliť potrebu, aby dovolací súd ako\nnajvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil a c) uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. Z\nhľadiska prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ CSP je relevantná právna\notázka, pri riešení ktorej sa v rozhodovacej praxi vyskytla nejednotnosť navonok prejavená v prijatí\nodlišných právnych názorov. Procesnou povinnosťou dovolateľa v prípade tohto dovolacieho dôvodu\nje: a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b)\noznačením konkrétnych (odlišných, napríklad aj navzájom si protirečiacich) rozhodnutí dovolacieho súdu\ndoložiť, že predmetná právna otázka je dovolacím súdom skutočne rozhodovaná rozdielne. V rozhodnutí\nsp. zn. 8Cdo/78/2017 najvyšší súd doslovne uviedol, že v takom prípade je dovolateľ „povinný dovolací\ndôvod vymedziť označením rozhodnutí dovolacieho súdu, v ktorých dovolací súd o danej právnej otázke\nrozhodoval rozdielne (zaujal iné právne závery)“.\n17. V spojitosti s dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 CSP vymedzil žalobca ako relevantnú právnu\notázku, či môže byť aktívne legitimovaný na uplatnenie nároku na náhradu škody podľa § 18 ods. 2\nzák. č. 58/69 Zb., aj keď nebol účastníkom administratívneho konania a administratívne rozhodnutie v\nmerite veci nebolo v správnom konaní zrušené. Dovolací súd musí predovšetkým ozrejmiť, že aktívnou\nvecnou legitimáciou sa v zmysle rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/205/2009 zo dňa 29.06.2010\nrozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo\n(nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Najvyšší súd v\ntomto rozhodnutí tiež uviedol, že „Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného\npráva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je\nimanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a\naj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta. To, že sa súd výslovne k vecnej legitimácii\nnevysloví, neznamená, že sa ňou v konaní nezaoberal.“ Skutočnosť, či je žalobca aktívne vecne\nlegitimovaný (u žalovaného hovoríme o pasívnej vecnej legitimácii) sa prejaví jeho úspechom v spore,\nnedostatok aktívnej vecnej legitimácie má za následok zamietnutie žaloby. Ďalej dovolací súd upriamuje\npozornosť na skutočnosť, že ustanovenie § 18 ods. 2 zák. č. 58/69 Zb. pojednáva o tom, že štát sa\nnemôže zbaviť zodpovednosti vymedzenej v ods. 1, teda zodpovednosti za škodu spôsobenú v rámci\nplnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym\núradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Súd prvej inštancie, ale najmä odvolací súd žalobcovi\nnepriznali nárok na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom, pretože\nnesprávny úradný postup v konaní zistený nebol. Dovolacia otázka tak, ako ju vymedzil dovolateľ v\npodanom dovolaní (všeobecná otázka, či je subjekt v nej formulovanom konkrétnom prípade nositeľom\naktívnej vecnej legitimácie) nebola odvolacím súdom riešená vôbec a už vôbec nebola riešená ako\notázka zásadného právneho významu, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie súdu. Súdy nižších\ninštancií zamietnutím žaloby vyslovili, že žalobca v tomto individuálnom spore nositeľom aktívnej vecnej\nlegitimácie nie je (nie je nositeľom práva na náhradu škody podľa zák. č. 58/1969 Zb. pre nesplnenie\npodmienok vyžadovaných touto právnou normou). Dovolateľ preto nemohol byť v dovolaní úspešný ani\nna základe takto uplatneného dovolacieho dôvodu.\n18. Vzhľadom na neopodstatnenosť námietky dovolateľa, že konanie pred odvolacím súdom bolo\npostihnuté namietanou vadou vyplývajúcou z § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. b/ CSP (dovolací\ndôvod podľa § 421 ods. 1 písm. c/ CSP žalobca jasne a zrozumiteľne neuplatnil) dospel dovolací\nsúd k záveru, že dovolanie žalobcu je prípustné, avšak nie je dôvodné, preto ho dovolací súd podľa\nustanovenia § 448 CSP zamietol.\n\n19. Žalovaná bola v dovolacom konaní v celom rozsahu úspešná, čo zakladá jej právo na náhradu trov\ndovolacieho konania (§ 255 ods. 1 CSP). Z obsahu súdneho spisu ale vznik trov dovolacieho konania\nžalovanej preukázaný nie je (k dovolaniu žalobcu sa vyjadroval zamestnanec žalovanej elektronicky) a\nsamotná žalovaná ani prisúdenie náhrady trov dovolacieho konania nenavrhla, preto jej dovolací súd\nich náhradu voči žalobcovi nepriznal.\n20. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}