{"guid": "031e5bc8-fe76-4e9e-81a4-dbdde89d0447:5a957720-5372-48f3-a8de-ab04fbc61438", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:8119012370.1", "spisova_znacka": "1Tdo/50/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tdo/50/2022 z 28. 9. 2022", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. septembra 2022, sp. zn. 1Tdo/50/2022, ECLI:SK:NSSR:2022:8119012370.1", "identifikacne_cislo": "8119012370", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Natália Laurenčíková", "sudca_id": 293, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-natalia-laurencikova-293", "datum_vydania": "2022-09-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Trestné právo"], "podoblast": ["Sloboda a ľudská dôstojnosť"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-188.odsek-1", "nazov": "§ 188 ods. 1 TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-188.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-188"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-188.odsek-2.pismeno-d", "nazov": "§ 188 ods. 2 písm. d) TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-188.odsek-2.pismeno-d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-188"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-139.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 139 ods. 1 písm. a) TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-139.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-139"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-382", "nazov": "§ 382 TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-382", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-382"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 371 ods. 1 písm. c) TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-371"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-i", "nazov": "§ 371 ods. 1 písm. i) TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-i", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-371"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-2.odsek-14", "nazov": "§ 2 ods. 14 TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-2.odsek-14", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-263.odsek-1", "nazov": "§ 263 ods. 1 TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-263.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-263"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/300#paragraf-188", "/SK/ZZ/2005/300#paragraf-139", "/SK/ZZ/2005/301#paragraf-382", "/SK/ZZ/2005/301#paragraf-371", "/SK/ZZ/2005/301#paragraf-2", "/SK/ZZ/2005/301#paragraf-263"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/5a957720-5372-48f3-a8de-ab04fbc61438", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:8119012370.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:8119012370.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:8119012370.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Tdo/50/2022\n8119012370\n28. 09. 2022\nJUDr. Martin Bargel\nECLI:SK:NSSR:2022:8119012370.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr.\nPatrika Príbelského, PhD. a JUDr. Emila Klemaniča na neverejnom zasadnutí konanom 28. septembra\n2022 v Bratislave v trestnej veci obvineného V. A. pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d)\nTrestného zákona, § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, o dovolaní obvineného V. A. podanom proti\nrozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 2To/24/2020, zo 6. augusta 2020 takto\nrozhodol:\nPodľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného V. A. o d m i e t a.\nodôvodnenie:\nRozsudkom Okresného súdu Prešov, sp. zn. 6T/131/2019, z 27. mája 2020 bol obvinený V. A. uznaný za\nvinného zo spáchania zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona, s poukazom\nna § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, ktorého sa dopustil tak, že\ndňa 23. 08. 2019 v čase okolo 15:00 hod. v W. v bývalých tzv. D. K. na ul. V. v W., lúpežne prepadol mal.\nS. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., ul. Q. č. X, a to tým spôsobom, že pod slovnou hrozbou polámania\nrúk mu z ruksaku odcudzil 9 CD kaziet na W. X a takisto pod slovnou hrozbou polámania rúk mal.\nP. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom W., ul. V.. A. č. X tak, že tomuto z jeho ruksaku odcudzil retiazku zo\nžitého kovu s príveskom v tvare krížika, pričom vzhľadom na výzor a fyzické proporcie maloletých si bol\nvedomý toho, že sa zmocňuje vecí, patriacich maloletým osobám - deťom a keď mu v jeho konaní chceli\nobidvaja maloletí zabrániť, opäť im povedal, že im doláme ruky, čím takto svojím konaním im spôsobil\nškodu, a to mal. S. S. vo výške 105,50 EUR a mal. P. F. škodu vo výške 1,- EUR, pričom k zraneniu\nmaloletých osôb nedošlo.\nOkresný súd za to obvinenému uložil podľa § 188 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, ods.\n4 Trestného zákona pri neexistencii poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 Trestného zákona a existencii\npriťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere osem\nrokov a osem mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona ho na výkon trestu odňatia slobody\nzaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.\nKrajský súd v Prešove na podklade odvolania podaného obvineným, rozsudkom sp. zn. 2To/24/2020,\nzo 6. augusta 2020 rozhodol tak, že zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a sám uložil\nobvinenému podľa § 188 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, § 36 písm. d) Trestného\nzákona trest odňatia slobody vo výmere sedem rokov a podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona\nmenovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom\nstráženia.\nProti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie obvinený V. A. argumentujúc naplnením dôvodu\ndovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku [zásadným spôsobom bolo porušené právo\nna obhajobu] a podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku [rozhodnutie je založené na nesprávnom\n\nprávnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia;\nsprávnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť].\nObvinený v dovolaní argumentoval v zásade nasledovne.\nOdôvodnenie dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku:\n\n„Rozhodnutia súdov oboch stupňov sú založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku\na nesprávnej aplikácii hmotnoprávneho ustanovenia. Súdy oboch stupňov nevenovali pri právnej\nkvalifikácii skutku patričnú pozornosť posúdeniu okamžiku, kedy malo dôjsť ku zmocneniu sa cudzej veci\na použitiu hrozby násilia zo strany dovolateľa. Súd prvého stupňa sa v rozsudku nezaoberal podstatným\nrozdielom medzi skutkovou podstatou trestného činu lúpeže podľa § 188 ods. l , ods. 2 písm. d) Trestného\nzákona a trestným činom krádeže podľa § 212 ods. 3 Trestného zákona, ktorý spočíva práve v posúdení\nokamžiku, kedy dôjde k zmocneniu sa cudzej veci a k použitiu hrozby násilia. Pojem „zmocniť sa cudzej\nveci\" sa pritom podľa judikatúry vykladá tak, že k nemu dochádza až v okamžiku, kedy je vec odňatá z\ndispozície vlastníka veci (poškodeného), čo v prípade zisteného skutku súdom prvého stupňa nastalo\npred tým, ako mal použiť hrozbu násilia. Dovolateľ nesúhlasí s právnymi závermi súdov oboch stupňov,\npodľa ktorých svojim konaním naplnil znaky skutkovej podstaty zločinu lúpeže podľa § 188 ods. l , ods.\n2 písm. d) Trestného zákona a namieta, že jeho konanie malo byt' na základe súdom prvého stupňa\nzisteného skutku kvalifikované ako trestný čin krádeže podľa § 212 ods. 3 Trestného zákona, pretože\njeho úmyslom nebolo použiť hrozbu násilia k zmocneniu sa cudzej veci, ale ponechať si vec, ktorú už\nfyzicky ovládal (z jej dispozície už vlastníka veci vylúčil) a hrozbu násilia mal použiť len preto, aby zabránil\nvlastníkovi v opätovnom získaní odcudzených vecí.\nOdôvodnenie dovolania podľa § 371 ods. I písm. c) Trestného poriadku:\nDovolateľ prostredníctvom obhajcu namietal postup vyšetrovateľa v prípravnom konaní, ktorý troch\nmaloletých svedkov, ktorých výpovede boli jediným usvedčujúcim dôkazom proti dovolateľovi, vypočul\n24. augusta 2019 ako svedkov po začatí trestného stíhania (23. augusta 2019), avšak pred vznesením\nobvinenia, ktoré bolo vydané v ten istý deň (24. augusta 2019). Dovolateľ prostredníctvom obhajcu\nžiadal, aby boli svedkovia maloletí vypočutí po vznesení obvinenia účasti obhajcu a bola tak zachovaná\nzásada kontradiktórnosti konania ako predpoklad pre realizáciu práv obvineného a zároveň navrhol\ndoplniť dokazovanie o konfrontáciu medzi obvineným a svedkami maloletými. Vyšetrovateľ návrh na\ndoplnenie dokazovania dovolateľa zamietol a svoje rozhodnutie zdôvodnil stanoviskom trestnoprávneho\nkolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. Tpj 63/2009, prijatého dňa 7. decembra 2009.\nVyšetrovateľ zvoleným poradím úkonov v konaní vytvoril prekážku v realizácii práv dovolateľa vo\nvzťahu k výsluchom maloletých svedkov, t. j. dôvod pre zamietavé rozhodnutie k návrhom na doplnenie\ndokazovania opätovnými výsluchmi maloletých a konfrontácie s maloletými po vznesení obvinenia,\nargumentujúc vyššie spomínaným stanoviskom trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky, hoci na to neboli splnené podmienky, pretože:\nza a) v tomto prípade pri výsluchoch troch maloletých svedkov nešlo o neodkladný ani o neopakovateľný\núkon v zmysle § 10 ods. 16 a 17 Trestného poriadku a\nza b) na podklade zistených skutočností po začatí trestného stíhania predsa už bol dostatočne\nodôvodnený záver, že trestný čin mal spáchať práve dovolateľ, ktorý bol maloletými svedkami označený\na na mieste policajtmi zadržaný, preto vyšetrovateľ mal vzniesť obvinenie a až následne realizovať\nvýsluchy svedkov maloletých tak, aby mal možnosť byť obhajca dovolateľa na úkonoch prítomný.\nDovolateľ namieta porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom, pretože mu bolo odňaté\nprávo konfrontovať sa (sám alebo prostredníctvom obhajcu) s maloletými svedkami bezprostredne\npo udalosti, klásť im otázky, poukazovať a reagovať na diskrepancie v ich výpovediach a požadovať\nich vysvetlenie, byt' účastný a vnímať ich výpovede priamo a bezprostredne vrátane neverbálnej\nkomunikácie zúčastnených osôb na predmetných úkonoch a uplatňovať tak zákonom a ústavou\ngarantované práva obvineného. Mám za to, že podmienka dovolania z uvedeného dovolacieho dôvodu\nuvedená v § 371 ods. 4 Trestného poriadku je splnená.\n\nUvedomujúc si skutočnosť, že skutkové zistenia oboch súdov sú z dovolacieho prieskumu vylúčené,\npovažujem za potrebné uviesť, že súdy oboch stupňov zásadným spôsobom pochybili pri hodnotení\nvykonaných dôkazov a rozhodnutím o vine dovolateľa opomenuli zásadu in dubio pro reo. Súdy\noboch stupňov precenili význam usvedčujúceho dôkazu - výpovedí poškodených maloletých, ktoré sú v\nmnohých miestach mätúce, práve s poukazom na údajnú hrozbu násilia zo strany dovolateľa smerom k\nmaloletým svedkom a naopak dostatočne neprihliadali k tým dôkazom, ktoré podporovali jeho výpoveď.\nDovolateľ sa zločinu lúpeže nedopustil, pretože proti maloletým poškodeným nepoužil násilie ani hrozbu\nnásilia v úmysle zmocniť sa ich veci.\nDovolateľ prostredníctvom obhajcu navrhuje, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok Krajského súdu\nv Prešove, sp. zn. 2To/24/2020, zo 6. augusta 2020 a rozsudok Okresného súdu v Prešove, sp. zn.\n6T/131/2019, z 27. mája 2020 zrušil\".\nK dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor v podstate nasledovne:\n„Čo sa týka odôvodnenia dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, dovolateľ\nprostredníctvom obhajcu namietal postup vyšetrovateľa PZ v prípravnom konaní, ktorý troch maloletých\nsvedkov, ktorých výpovede boli jediným usvedčujúcim dôkazom proti dovolateľovi, vypočul ako svedkov\n24. augusta 2019 po začatí trestného stíhania (23. augusta 2019), avšak pred vznesením obvinenia,\nktoré bolo vydané v ten istý deň (24. augusta 2019). Dovolateľ prostredníctvom obhajcu žiadal, aby\nboli maloletí svedkovia vypočutí po vznesení obvinenia za účasti obhajcu a bola tak zachovaná zásada\nkontradiktórnosti konania ako predpoklad pre realizáciu práv obvineného a zároveň mohol doplniť\ndokazovanie o konfrontáciu medzi obvineným a maloletými svedkami, čo sa však nestalo, vyšetrovateľ\nnávrh obhajcu zamietol, čím vyšetrovateľ zvoleným poradím úkonov v konaní vytvoril prekážku v\nrealizácii práv dovolateľa vo vzťahu k výsluchom maloletých svedkov, t. j. dôvod pre zamietavé\nrozhodnutie k návrhom na doplnenie dokazovania opätovnými výsluchmi maloletých a konfrontácie s\nmaloletými osobami po vznesení obvinenia. Týmto dovolateľ namieta porušenie práva na obhajobu,\npretože mu bolo odňaté právo konfrontovať sa s maloletými osobami bezprostredne po udalosti. Podľa\nmôjho názoru rozsudky v tomto konaní sú plne v súlade so zákonom. Súd sa v pôvodnom konaní riadne\nvysporiadal so všetkými skutočnosťami, procesnými úkonmi, vykonanými na hlavnom pojednávaní, ako\naj s otázkami právnej kvalifikácie skutku, ktorý sa kladie ods. V. A. za vinu. Neboli porušené práva\nobvineného na obhajobu, ako to uvádza v dovolaní ods. V. A. a jeho obhajca.\nČo sa týka dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku poukazujem na\nodôvodnenie rozsudku prvostupňového sudu, ako aj na rozsudok odvolacieho súdu, s dôvodmi tam\nuvedenými sa plne stotožňujem, majúc za to, že vina obžalovaného, teraz už odsúdeného, bola riadne\npreukázaná v konaní pred súdmi v spojení s výsledkami prípravného konania. K tomuto dovolaciemu\ndôvodu je potrebné vo všeobecnosti uviesť, že tento je daný v prípadoch, keď rozhodnutie súdov\nspočíva na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného\nhmotnoprávneho ustanovenia. Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho\ndôvodu je dovolací súd vždy viazaný konečnými skutkovými zisteniami, ktoré vo veci urobili súdy prvého\na druhého stupňa. V rámci posudzovania existencie tohto dovolacieho dôvodu súd skúma, či skutok\nustálený súdmi v pôvodnom konaní bol správne podradený (subsumovaný) pod príslušnú skutkovú\npodstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad odôvodňuje naplnenie tohto\ndovolacieho dôvodu. K tomuto dovolaciemu dôvodu ďalej uvádzam, že podľa ustálenej judikatúry\nNS SR vyslovovanej opakovane v rozhodnutiach o dovolaniach odsúdených osôb, pri posudzovaní\noprávnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu je dovolací súd vždy viazaný konečným\nskutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy nižšieho stupňa, teda dôvodom dovolania nemôžu byt'\nnesprávne skutkové zistenia, čo vyplýva aj z dikcie ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Trestného\nporiadku. Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi nižšieho stupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať,\nnemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho\nprehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko\ndokazovania je totiž v konaní na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, resp.\nkorigovať iba odvolací súd v rámci odvolacieho konania. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu\n„odvolaciu\" inštanciu zameranú na preskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa.\nV tejto veci som toho názoru, že súdom ustálený skutok obsiahnutý v rozsudku súd náležite\nprávne kvalifikoval. Z dôvodov uvedených v dovolaní je nepochybné, že dovolateľ namieta aj postup\nvyšetrovateľa v prípravnom konaní a v podstate tým aj hodnotenie dôkazov súdmi oboch stupňov, čo\npodľa ustálenej praxe dovolacieho súdu nezakladá žiaden dovolací dôvod. Nad rámec vyššie uvedeného\n\nodkazujem na dôvody uvedené v odôvodnení obžaloby, kde je rozpísané, ktoré dôkazy a ako usvedčujú\nteraz už odsúdeného zo spáchania žalovaného skutku.\n\nZ týchto dôvodov navrhujem zamietnuť dovolanie podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku, prípadne\ndovolanie odmietnuť podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku\".\n+++\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) zistil, že dovolanie\nbolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného poriadku), osobou\noprávnenou na jeho podanie (§ 369 ods. 2 písm. b) v spojení s § 372 ods. 1 veta druhá Trestného\nporiadku), prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1\nTrestného poriadku), na príslušnom súde (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku), spĺňa obligatórne obsahové\nnáležitosti (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku) a dospel k záveru, že dovolanie je potrebné\nodmietnuť postupom podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, nakoľko nemožno konštatovať naplnenie\nžiadneho dovolacieho dôvodu.\nNajvyšší súd poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, pričom nielen z označenia\ntohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v\nTrestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené na nápravu akýchkoľvek pochybení súdov, ale\nlen tých najzávažnejších - mimoriadnych - procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie\ndôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku.\nV porovnaní s dôvodmi, ktoré opodstatňujú podanie odvolania, sú dovolacie dôvody koncipované\npodstatne užšie. Je tomu tak z dôvodu, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola\nvec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je\nzárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Právoplatnosť súdneho rozhodnutia v sebe\nponíma jeho faktickú nezmeniteľnosť (formálna právoplatnosť) a záväznosť (materiálna právoplatnosť).\nPreto sú možnosti podania dovolania - vrátane dovolacích dôvodov - striktne obmedzené, aby sa\npotenciálne ,,širokým\" uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala v rámci\nkonania pred dovolacím súdom ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako\n„ďalšie odvolanie\".\nZ ustanovenia § 385 ods. 1 Trestného poriadku vyplýva, že dovolací súd je viazaný dôvodmi dovolania,\nktoré sú v ňom uvedené. Viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania sa týka vymedzenia chýb\nnapadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie\nprávnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich\nhodnotenia podľa § 371 Trestného poriadku. Podstatné sú teda vecné argumenty uplatnené dovolateľom\na nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku (R 120/2012).\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.\n\nPodľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo\nporušené právo na obhajobu.\nJednou zo základných zásad trestného konania je zásada práva na obhajobu, vyjadrená v ustanovení §\n2 ods. 9 Trestného poriadku. Právo na obhajobu je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,\nv čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a tiež v čl. 6 ods. 3 písm. b), c), d), Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd. Právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého\nprocesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom na\ndruhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov a práv osoby, proti ktorej sa\nkonanie vedie, pretože bezchybné rešpektovanie práva na obhajobu je dôležitým predpokladom vydania\nzákonného a spravodlivého rozhodnutia.\nZásada „práva na obhajobu\" vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv\na záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného\nvýkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne\nzabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo\nsvojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné\nkonanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj\nzo záujmu štátu na zistenie pravdy. Právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby,\nktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd a možno\nho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú\npredmetom ústavnej ochrany.\nKonštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c)\nTrestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného\na jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie\nkaždého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení (príkladmo viď\n§ 34 a nasl., pokiaľ ide o obvineného, resp. § 44 a nasl. Trestného poriadku, čo sa týka obhajcu a\npod.), ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva na obhajobu, charakteristické pre príslušné štádium\ntrestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví\nna postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods.\n1 písm. c) Trestného poriadku. Napokon, aj zo samotného gramatického znenia naposledy označeného\nustanovenia Trestného poriadku jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným\nspôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. Takýmto zásadným porušením by bolo najmä\nporušenie ustanovení o povinnej obhajobe podľa § 37 Trestného poriadku, ktoré by mohlo mať konkrétny\nvplyv na vykonanie jednotlivých úkonov trestného konania smerujúcich k vydaniu rozhodnutí procesnej\npovahy (napr. rozhodnutie o obmedzení osobnej slobody) alebo meritórneho rozhodnutia. Dôležité sú\nteda aj konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne ako aj vo vzájomných\nsúvislostiach.\nMožno zovšeobecniť, že až takéto ,,kvalifikované\" porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom\nmôže byť dôvodom na konštatáciu porušenia práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru,\npričom predmetné porušenie musí mať vzhľadom na vyššie uvádzané konkrétne okolnosti prípadu aj\nsúčasne podstatný vplyv na výsledok konania - tzn. na rozhodnutie vo veci samej. Zásadným je v tomto\nsmere záver, že právo na obhajobu v zmysle označeného dôvodu dovolania je potrebné chápať ako\nnutné vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného, resp. jeho obhajcu (§ 34\nods. 4 Trestného poriadku).\nDovolateľ namieta porušenie práva na obhajobu, tým že výsluchy maloletých poškodených neboli v\nprípravnom konaní vykonané kontradiktórne.\nNajvyšší súd k tomu poznamenáva.\nKontradiktórnosť sa považuje za všeobecný právny princíp konania, za pravidlo procesného práva\novládajúci každý súdny proces. Spolu s právom na obhajobu je jeho najzákladnejším princípom. Bez\nneho vôbec nemožno hovoriť o procese, keď podstatou procesu je konfrontácia dvoch strán, z ktorých\nkaždá musí mať možnosť vyjadriť sa, popierať návrhy, argumenty a dôkazy druhej strany a predkladať\n\nvlastné. Ide o jednu z hlavných záruk súdneho konania. Neexistuje spravodlivosť bez kontradiktórnej\ndiskusie a čím skôr k nej dôjde, tým väčšia je nádej na objektívnosť. Kontradiktórna diskusia je\nkráľovskou cestou pri hľadaní pravdy. Princíp kontradiktórnosti sa uplatňuje predovšetkým v súdnom\nkonaní. Prvky kontradiktórnosti sa však vyskytujú už v prípravnom konaní. To znamená, že ak nemôže\nbyť svedok vypočutý kontradiktórne na hlavnom pojednávaní, musí mať obhajoba možnosť vypočuť\ntakéhoto svedka kontradiktórne už v prípravnom konaní. Dôkazy musia byť spravidla vykonané pred\nobvineným na verejnom konaní za účelom ich kontradiktórneho prejednania, ale použitie výpovedí z\nprípravného konania samo o sebe neodporuje čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru pod podmienkou,\nže boli rešpektované práva obhajoby.\nJedným z aspektov práva na spravodlivý proces je aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá\nokrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti konania a „rovnosti\nzbraní\". Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacej „rovnosti zbraní\" je, aby všetci účastníci konania\nmali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na protiargumenty\nprotistrany.\nKontradiktórnosť je upravená v čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru, podľa ktorého každý, kto je obvinený z\ntrestného činu, má tieto minimálne práva:\nd) vypočúvať alebo dať vypočuť svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a vypočutie svedkov vo\nsvoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.\nV slovenskom právnom poriadku kontradiktórnosť upravuje Ústava Slovenskej republiky v čl. 48 ods.\n2, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v\njeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť\nlen v prípadoch ustanovených zákonom.\nTrestný poriadok sa kontradiktórnosti a rovnosti strán venuje v ustanoveniach:\n§ 2 ods. 14\nStrany sú si v konaní pred súdom rovné.\n§ 263\n(1) Namiesto výsluchu svedka na hlavnom pojednávaní možno čítať zápisnicu o jeho výpovedi alebo jej\npodstatnú časť, ak s tým súhlasí prokurátor a obžalovaný a súd nepovažuje osobný výsluch za potrebný.\n(2) Súhlas obžalovaného nie je potrebný, ak sa výslovne vyjadril, že sa na hlavnom pojednávaní\nnezúčastní, alebo výslovne požiadal, aby sa hlavné pojednávanie konalo v jeho neprítomnosti, alebo ak\nsa na hlavné pojednávanie napriek riadnemu predvolaniu bez ospravedlnenia nedostavil, alebo sa bez\nvážneho dôvodu vzdialil z pojednávacej siene, alebo ak prokurátor navrhol v obžalobe čítať výpoveď\nsvedka a obžalovaný po doručení výzvy podľa § 240 ods. 3 takého svedka nenavrhol vypočuť osobne.\nV uvedených prípadoch stačí súhlas prokurátora. O tejto skutočnosti musí byť obžalovaný v predvolaní\npoučený.\n(3) Zápisnica o výpovedi spoluobžalovaného alebo svedka sa môže prečítať aj vtedy, ak bol výsluch\nvykonaný spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam tohto zákona a\na) taká osoba zomrela alebo sa stala nezvestnou, pre dlhodobý pobyt v cudzine alebo na neznámom\nmieste nedosiahnuteľnou, alebo ochorela na chorobu, ktorá natrvalo, alebo na dlhší čas znemožňuje\njej výsluch, alebo ak sa taká osoba ani na opätovné predvolanie súdu k výsluchu bez dôvodného\nospravedlnenia nedostaví a jej predvedenie bolo neúspešné; ak ide o výpoveď svedka, u ktorého bol\nv čase jeho výpovede v prípravnom konaní, ktorá sa má prečítať, dôvodný predpoklad, že na hlavnom\npojednávaní ho nebude možné vypočuť, možno jeho výpoveď prečítať len vtedy, ak bol o úkone riadne\nupovedomený obvinený, a ak má obhajcu, jeho obhajca,\nb) išlo o neodkladný úkon alebo neopakovateľný úkon, alebo\nc) taká osoba na hlavnom pojednávaní bez oprávnenia odoprela vypovedať.\n(4) Zápisnicu o výpovedi svedka, ktorý na hlavnom pojednávaní využil svoje právo odoprieť výpoveď\npodľa § 130, možno prečítať len za predpokladu, že bol pred výsluchom, ktorého sa zápisnica týka, o\nsvojom práve odoprieť výpoveď riadne poučený a výslovne vyhlásil, že toto právo nevyužíva, ak bol\nvýsluch vykonaný spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam tohto zákona.\n(6) Strany môžu namietať spôsob vykonávania výsluchu, najmä môžu namietať prípustnosť otázky\npoloženej vypočúvajúcim. O námietke rozhodne predseda senátu. Ak námietke vyhovie, vypočúvaný nie\n\nje povinný na otázku odpovedať a táto otázka sa do zápisnice nezapíše, alebo sa zo zápisnice vyčiarkne.\nO námietke proti otázke predsedu senátu, sudcu alebo prísediaceho rozhodne senát.\nZ citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, že § 263 Trestného poriadku sa týka situácie, ak\nsvedka nemožno na hlavnom pojednávaní (z akýchkoľvek dôvodov) vypočuť, a preto sa má prečítať jeho\nvýpoveď z prípravného konania. Na takúto situáciu sa striktne musí aplikovať princíp kontradiktórnosti\nobsiahnutý v čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru.\n+++\nEurópsky súd pre ľudské práva vyslovil v nasledujúcich veciach takéto právne závery:\n- Unterpetinger p. Rakúsku, rozsudok z 24. novembra 1986 - sťažovateľ bol obvinený z ublíženia\nna zdraví svojej manželke a nevlastnej dcére. Vyhlásil, že sa necíti vinný. Svedkyne boli vypočuté\nvyšetrovateľom v prípravnom konaní. Na hlavnom pojednávaní odmietli vypovedať. Na návrh\nprokurátora boli prečítané ich výpovede z prípravného konania. ESĽP vyslovil, že prečítanie výpovedí\nsvedkov z prípravného konania je prípustné, ak tieto boli získané v súlade s právami obhajoby.\nĎalej uviedol, že obžaloba bola založená hlavne na výpovediach jeho manželky a nevlastnej dcéry\na vnútroštátny súd ich výpovede z prípravného konania považoval za dôkaz o pravdivosti obvinenia.\nMajúc na pamäti, že obvinený nemal možnosť v žiadnom štádiu konania klásť otázky osobám, ktorých\nvýpovede sa prečítali na pojednávaní, dospel k záveru o porušení práva obvineného na spravodlivý\nsúdny proces v zmysle čl. 6 ods. 1 v spojení s princípmi obsiahnutými v čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru.\n- Kostovski p. Holandsku, rozsudok z 20. novembra 1999 - sťažovateľ bol odsúdený za bankové lúpežné\nprepadnutie na základe prečítaných výpovedí dvoch anonymných svedkýň z prípravného konania. Na\nhlavnom pojednávaní svedkyne neboli vypočuté. ESĽP vyslovil, že v princípe sa musia všetky svedecké\nvýpovede uskutočniť v prítomnosti obvineného. Použitie svedeckých výpovedí, ktoré sa získali v štádiu\nvyšetrovania, je prípustné, pokiaľ sa rešpektovalo právo na obhajobu. Obvinený musí mať adekvátnu a\ndostatočnú príležitosť na to, aby mohol v čase, keď sa urobila svedecká výpoveď, alebo v neskoršom\nštádiu konania poprieť ju a klásť svedkom otázky. V tomto prípade obvinenému nebola takáto príležitosť\nposkytnutá, a preto rozhodol o porušení čl. 6 ods. 1 v spojení s princípmi obsiahnutými v čl. 6 ods. 3\npísm. d) Dohovoru.\n- Luca p. Taliansku, rozsudok z 27. februára 2001 - sťažovateľ bol odsúdený za prechovávanie\nomamných látok na základe prečítanej výpovede spolupáchateľa získanej v prípravnom konaní.\nSpolupáchateľ na pojednávaní odmietol vypovedať. ESĽP vyslovil, že dôkazy musia byť zásadne\nvykonané pred obvineným na verejnom pojednávaní na účely ich kontradiktórneho prerokovania.\nMôže byť potrebné opierať sa o výpoveď z prípravného konania. Obvinený však musí mať primeranú\na dostatočnú možnosť poprieť výpoveď buď počas vyšetrovania alebo počas pojednávania. Ak je\nodsúdenie založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na výpovedi osoby, ktorú obvinený nemohol\nnikdy vypočuť, alebo dať vypočuť, právo na obhajobu je skrátené spôsobom nezlučiteľným s čl. 6\nDohovoru.\n- Asch p. Rakúsku rozsudok z roku 1991. Družka obžalovaného bola vypočutá v prípravnom konaní\na následne sa na hlavnom pojednávaní rozhodla nevypovedať. Preto bola prečítaná jej výpoveď\nprodukovaná v prípravnom konaní. ESĽP nemal za preukázané porušenie Dohovoru, pretože uvedená\nvýpoveď nepredstavovala jediný dôkaz, na ktorom bolo založené rozhodnutie o vine. Obžalovaný mal\ntiež možnosť obsah výpovede kritizovať a využiť ďalšie spôsoby obhajoby. Obžalovaný nedostal v\nžiadnej fáze konania možnosť vypočuť svedkyňu a napriek tomu ESĽP tento postup za porušenie čl.\n6 ods. 3 nepovažoval, pretože jej výpoveď nepredstavovala jediný dôkaz, na ktorom bolo založené\nrozhodnutie o vine.\n- Saidi p. Francúzsku z roku 1993, keď rozhodol o porušení čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru\na uviedol, že práva obhajoby sú obmedzené spôsobom nezlučiteľným s požiadavkami článku 6, ak\nsa uznanie viny/odsúdenie zakladá výlučne či rozhodujúcim spôsobom na výpovedi svedka, ktorého\nobžalovaný nedostal príležitosť vypočuť, alebo dať vypočuť ani v prípravnej fáze konania, ani v priebehu\nsúdneho procesu (rovnako i Balšán proti ČR, Breukhoven proti ČR, Krasniki proti ČR).\n- Balšán p. ČR - ESĽP vyslovil: Ak vnútroštátne právo pripúšťa v prípade spoluobvineného, ktorý\nodmietne svedčiť na hlavnom pojednávaní, prečítať jeho výpoveď z prípravného konania (výpoveď\n\nobvineného), nie je táto skutočnosť dôvodom pre to, aby bol obvinený zbavený práva, ktoré mu zaručuje\nčl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru, teda preskúmať, alebo dať preskúmať kontradiktórnym spôsobom všetky\nzásadné dôkazy proti sebe.... Jedná sa totižto o právo obvineného vypočúvať, alebo dať vypočúvať\nsvedkov proti sebe, ktoré zaručuje čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru a ktorého výkon v zásade nepodlieha\nuváženiu súdu. K porušeniu čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru teda došlo.\n- K porušeniu Dohovoru došlo vo veci Breukhoven p. ČR rozsudok č. 44438/06 z 21.7.2011, kde išlo o\nprípad osoby odsúdenej okrem iného i za trestný čin obchodovania s ľuďmi, a to prevažne na základe\nvýpovedí niekoľkých žien, ktoré mal pod sľubom riadneho zamestnania vylákať z Rumunska a následne\npod hrozbou násilia donútiť k prostitúcií. Výsluch svedkýň bol vykonaný ako neodkladný úkon podľa\n§ 158a ČTP - za prítomnosti sudcu, ale bez prítomnosti obhajcu. Súd sa potom nepokúsil svedkyne\nvypočuť na hlavnom pojednávaní a ich výpovede prečítal podľa § 211 ods. 2 ČTP. ESĽP pripomenul\nzásadu, podľa ktorej je treba dať obvinenému možnosť vypočuť svedkov obžaloby, hoci táto zásada\npripúšťa výnimky, s právami obhajoby je nezlučiteľné, ak je odsudzujúci rozsudok založený výlučne alebo\nv rozhodujúcej miere na výpovediach svedkov, ktorých obvinený nemal možnosť vypočuť v žiadnej fáze\nkonania. Ak takí svedkovia nie sú k dispozícií, majú štátne orgány vyvinúť primeranú snahu k zaisteniu\nich prítomnosti počas konania. I keď pre obete sexuálnych trestných činov môže byť konfrontácia s\npáchateľom veľmi zraňujúca, sú štáty povinné prijať opatrenia, ktoré vyvážia znevýhodnenie pozície\nobhajoby. ESĽP konštatoval, že trestný čin obchodovania s ľuďmi bol sťažovateľovi preukázaný len\nvýpoveďami spomenutých svedkýň, ktoré sťažovateľ nemal možnosť vypočuť a ktorých výsluch sa súd\nnepokúsil zaistiť hoci priamo v Rumunsku. Došlo tak porušeniu čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru.\n- Rachdad p. Francúzsku (2003) ESĽP uviedol, že článok 6 ESĽP síce oprávňuje vnútroštátne súdy na\nto, aby založili výrok o uznaní viny na svedectve svedkov proti obžalovanému, ktorých tento alebo jeho\nobhajca nemohli vypočúvať v žiadnej fáze konania, ale výlučne len v prípade, ak\n- je nemožnosť konfrontácie spôsobená nemožnosťou svedka lokalizovať (objektívna nemožnosť), a to\ni napriek aktívnej činnosti (hľadaniu) orgánov štátu,\n- svedectvo/výpoveď nesmie v žiadnom prípade predstavovať jediný dôkaz, na ktorom je uznanie viny\nzaložené (Zentar proti Francúzsku, Guilloury proti Francúzsku).\nPostupom času ESĽP tieto závery rozšíril i na prípady, keď svedka síce lokalizovať možno, ale objektívne\nho nemožno predviesť pred súd a vypočuť (Ubach Mortes proti Andorre, Berisha proti Holandsku). Z\nuvedeného vyplýva, že trestné konanie je automaticky nespravodlivé a dochádza k porušeniu čl. 6 ods.\n3 písm. d) Dohovoru v prípade, ak je predmetná výpoveď svedka jediným usvedčujúcim dôkazom.\nAk sa však jedná o dôkaz rozhodujúci (ale nie jediný) považuje sa konanie síce za nespravodlivé,\nale členský štát sa môže zodpovednosti „zbaviť\" ak preukáže, že urobil všetko pre to, aby prítomnosť\nsvedka zabezpečil, teda že je vylúčená nedbanlivosť zo strany orgánov štátu. Niekedy ESĽP prihliada i\nk ďalším okolnostiam, napríklad, či súdy spornú výpoveď hodnotili s maximálnou starostlivosťou, čím sa\nmohli vyvážiť práva obhajoby (Haas proti SRN). Z uvedeného vyplýva formulácia pozitívneho záväzku\nštátu, aby vyvinul maximálne možné úsilie, na zabezpečenie prítomnosti svedka v konaní pred súdom,\na to jednak prijatím zodpovedajúcej právnej úpravy ako i aktívnym konkrétnym konaním (u nás napr.\nokrem iného i § 88 TP). Odmietnutie umožnenia výsluchu takého svedka musí byť zároveň dostatočne\nodôvodnené (Reiner a ďalší p. Rumunsku). Zároveň však kumulatívne platí podmienka, že s dôkazmi pri\nvykonávaní ktorých nie sú práva obhajoby dôsledne zabezpečené, musí súd pri rozhodovaní nakladať\nso zvláštnou starostlivosťou.\nSumárne možno konštatovať, že ak sa jedná v prípade svedeckých výpovedí o jediný dôkaz, tak ESĽP\nbude konštatovať porušenie Dohovoru bez ohľadu na zistenú, či absentujúcu nedbanlivosť štátu. Ak\nsa bude jednať o dôkaz rozhodujúci, tak v prípade zistenia nedbanlivosti bude rozhodnuté o porušení\nDohovoru, pri nezistení nedbanlivosti o porušenie nepôjde. V prípade slabšieho dôkazu o porušenie\nDohovoru nepôjde ani v jednom prípade.\n- Al Khawaja a Tahery p. Spojenému kráľovstvu (2011 - modifikácia pravidla jediného či rozhodujúceho\ndôkazu). Podstata spočívala v tom, že pán Al Khawaja sa mal ako rehabilitačný lekár dopustiť\nsexuálneho nátlaku na dvoch pacientkach po uvedení do hypnózy. Prvá pacientka sa po výsluchu na\npolícii o veci zverila dvom kamarátkam a následne spáchala samovraždu. Obžalovaný teda nemal\nmožnosť nikdy ju vypočuť. Vnútroštátny súd povolil prečítanie jej výpovede z fázy vyšetrovania na\n\nsúdnom konaní. Išlo pritom o jediný priamy dôkaz. Okrem toho mal súd k dispozícii výpovede dvoch\npriateliek poškodenej, ktoré boli nepriamymi dôkazmi.\nVo veci Tahery spočívalo obvinenie i obžaloba na tom, že pán Tahery mal pobodať iného muža, pričom\nsám poškodený uviedol, že nevidel, kto ho bodol. O dva dni sa na políciu dostavil svedok, ktorý uviedol,\nže videl, ako obžalovaný bodol poškodeného. Následne však v konaní pred súdom odmietol vypovedať,\nz obavy o život a zdravie seba a svojej rodiny. Jeho výpoveď bola preto pred súdom prečítaná, pričom\nsa jednalo o dôkaz zásadný.\nV oboch prípadoch rozhodli vnútroštátne súdy o vine.\nV konaní pred ESĽP bolo najprv v oboch prípadoch rozhodnuté o porušení čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d)\nDohovoru. Prípad bol však predložený Veľkému senátu ESĽP, ktorý v prípade Al Khawaja následne\nrozhodol odlišne a v prípade Tahery síce rovnako, ale s odlišným odôvodnením.\nVeľký senát použil, trojfázový test - tzv. Al Khawaja test. V rámci testu sa zisťuje:\n1. či neumožnenie výsluch svedka bolo založené na dobrom dôvode,\n2. či sporná výpoveď predstavuje jediný alebo rozhodujúci dôkaz,\n3. či toto obmedzenie práva na kontradiktórnosť konania bolo vyvážené ďalšími faktormi, vrátane\nprocesných opatrení využitých v konaní.\nDobrý dôvod\nDobrý dôvod postráda definíciu, pôjde zrejme o nevyhnutnosť použitia predchádzajúcej výpovede\nsvedka. Za dobrý dôvod je možné považovať napríklad smrť svedka. Ten sa však neuplatní, ak orgány\nštátu vedeli o riziku hroziacemu svedkovi a nič nepodnikli. Všeobecný a bližšie nezdôvodnený strach\nsvedka sa za dobrý dôvod nepovažuje, vždy treba skúmať i možnosť použitia inštitútu utajeného svedka.\nAk strach vzbudil obžalovaný alebo osoby s ním spolčené, vyskytuje sa názor, že sa obžalovaný týmto\nkonaním práva vypočúvať svedkov vzdal. To je však v rozpore s judikatúrou týkajúcou sa utajených\nsvedkov.\nVáha dôkazu (jediný/rozhodujúci)\nPodľa Al Khawaja testu teda samotná skutočnosť, že sa jedná o dôkaz jediný, či rozhodujúci, ešte\nnemusí spôsobiť porušenie Dohovoru, ak je táto skutočnosť vyvážená inými opatreniami. Vyžaduje sa\nteda existencia dostatočných vyvažovacích faktorov, vrátane silných procesných záruk, ktoré umožňujú\nnáležité a spravodlivé ohodnotenie spoľahlivosti spornej výpovede. Výpoveď obhajobou nevypočutého\nsvedka teda musí byť dostatočne spoľahlivá.\nVyvažujúce opatrenia\nPosudzuje sa napríklad, či bola výpoveď zachytená v korektnej procesnej forme, či je výpoveď\npotvrdzovaná inými nerozpornými dôkazmi, zohľadňujú sa prípadné inštrukcie sudcu porote, kde ju\nupozorní na úskalia výpovede - teda upozornenie na riziká výpovede.\nNa základe uvedeného testu prezentovaného v kauze Al Khawaja je teda možné právo obžalovaného\nna výsluch svedkov v celom rozsahu poprieť, ak je dostatočne vyvážené obmedzenie práv obhajoby.\nESĽP na základe bohatej judikatúry - A. M. p. Taliansku r. č. 37019/97 zo 14. decembra 1999, P. S. p.\nNemecku r. č. 33900/96 z 20. decembra 2001, S. N. p. Švédsku Magnusson p. Švédsku r. č. 53972/00\nzo 16. decembra 2003, Accardi a ďalší p. Taliansku r. č. 30598/02 z 20. januára 2005, Bocos Cuesta p.\nHolandsku r. č. 54789/00 z 10. novembra 2005, A. S. p. Fínsku r. č. 40156/07 z 28. septembra 2010, B.\np. Fínsku r. č. 17122/02 z 24. apríla 2007, W. p. Fínsku r. č. 14151/02 z 24. apríla 2007, A. H. p. Fínsku\nr. č. 46602/99 z 10. mája 2007 zhrnul:\nV prípade zraniteľných svedkov (zväčša deti pri sexuálnych deliktoch), u ktorých je predpoklad, že ich\nnebude možné v budúcnosti vypočuť, by mali OČVTK rešpektovať nasledujúce požiadavky:\n- výsluch by mal prebehnúť za aktívnej účasti obhajoby, t. j. výsluchu by mal byť prítomný obhajca,\nprípadne sám obvinený, pričom by im malo byť umožnené nepriamo sledovať výsluch (napr.\nprostredníctvom video - prenosu alebo cez jednosmerné zrkadlo),\n- obhajobe by malo byť umožnené podávať návrhy na doplňujúce otázky, ktoré by mali byť svedkovi\npoložené, bolo by vhodné umožniť obhajobe navrhnúť položenie otázok ešte pred začatím výsluchu v\nrámci jeho prípravy,\n- výsluch by mal byť zachytený na videokameru, aby mohol byť záznam následne prehraný pred súdom.\n\nPrincíp kontradiktórnosti sa uplatňuje predovšetkým v súdnom konaní. Prvky kontradiktórnosti sa\nvšak vyskytujú už v prípravnom konaní. Výpoveď svedka môže súd zásadne vziať za základ svojho\nrozhodnutia, len ak bol svedok vypočutý kontradiktórne v zmysle čl. 6 ods. 3 písm. d). Dôkazy musia byť\nspravidla vykonané pred obvineným na verejnom konaní za účelom ich kontradiktórneho prejednania,\nale použitie výpovedí z prípravného konania samo o sebe neodporuje čl. 6 ods. 1, 3 písm. d) Dohovoru\npod podmienkou, že boli rešpektované práva obhajoby.\nV predmetnej veci je pravdou, že výsluchy maloletých svedkov B. B., W. H. a A. K. neboli v prípravnom\nkonaní vykonané kontradiktórne\nNajvyšší súd poznamenáva, že ak by menovaní svedkovia na hlavnom pojednávaní nevypovedali a súdy\nnižších stupňov by posúdili ich výpovede z prípravného konania ako jediné usvedčujúce dôkazy, nebolo\nby možné čítať ich ,,nekontradiktórne\" výpovede z prípravného konania postupom podľa § 263 Trestného\nporiadku, nakoľko by absentovala možnosť obvineného ,,vypočúvať, alebo dať vypočuť svedka …\" v\nzmysle čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru. Ak by súd prečítal ich ,,nekontradiktórne\" výpovede z prípravného\nkonania a tieto by boli jediným usvedčujúcim dôkazom, podľa názoru najvyššieho súdu by došlo k\nporušeniu čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru, pretože odsúdenie by bolo založené výlučne na\nvýpovediach osôb, ktoré nemohol obvinený nikdy vypočuť, alebo dať vypočuť, čím by bolo jeho právo\nna obhajobu obmedzené spôsobom nezlučiteľným s čl. 6 Dohovoru.\nV predmetnej veci ale nenastala taká situácia, ktorá by naznačovala porušenie článku 6 ods. 3 písm.\nd) Dohovoru.\nSvedkovia B. B. a W. H. boli osobne vypočutí na hlavnom pojednávaní konanom 4. mája 2020 za\nprítomnosti obvineného a jeho obhajkyne (č. l. 310 - 315, 303 - 309) a svedkyňa A. K. na hlavnom\npojednávaní konanom 27. mája 2020 za prítomnosti obvineného a jeho obhajkyne (č. l. 327 - 332).\nObhajoba tak mala možnosť klásť svedkom otázky a „konfrontovať\" ich na hlavnom pojednávaní, čo\naj v širokej miere využila. Preto nemohlo, podľa názoru najvyššieho súdu, dôjsť k porušeniu práva na\nobhajobu s odkazom na nerešpektovanie kontradiktórnosti pri výsluchoch menovaných svedkov.\nS poukazom na uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.\nc) Trestného poriadku naplnený nebol, a preto s tým súvisiacu argumentáciu obsiahnutú v podanom\ndovolaní odmietol ako nedôvodnú.\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.\nPodľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na\nnesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho\nustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.\nNesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí\nkvalifikovaný ako trestný čin napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin, alebo že ustálený skutok\nvykazuje znaky iného trestného činu, alebo že obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného\nčinu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil. Podstatou správneho posúdenia skutku je aplikácia\nhmotného práva, teda že skutok zistený v napadnutom rozhodnutí súdu bol subsumovaný - podradený\npod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad\n(nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto dôvodu.\nNesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie nedostatočné posúdenie\nokolností vylučujúcich protiprávnosť (§ 24 - krajná núdza, § 25 - nutná obrana, § 26 - oprávnené\npoužitie zbrane, § 27 - dovolené riziko, § 28 - výkon práva a povinnosti, § 29 - súhlas poškodeného,\n§ 30 Trestného zákona - plnenie úlohy agenta), prípadne zániku trestnosti činu (najmä § 87 Trestného\nzákona - premlčanie trestného stíhania), resp. chybné rozhodnutia súdu pri uložení úhrnného trestu a\nspoločného trestu (§ 41 Trestného zákona), súhrnného trestu (§ 42 Trestného zákona), trestu odňatia\nslobody na doživotie (§ 47 a nasl. Trestného zákona) a pod.\nV zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, je dovolací súd viazaný\nzisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie, pričom nie je oprávnený\nposudzovať spôsob hodnotenia dôkazov a závery, ktoré z dokazovania skôr vo veci konajúce a\n\nrozhodujúce súdy vyvodili a ktoré sú podkladom pre zistenie skutkového stavu. Preto platí, že vo vzťahu\nku skutkovému stavu zistenému súdmi prvého, prípadne druhého stupňa môže obvinený v dovolaní\nuplatňovať len námietky právneho charakteru, no nikdy nie námietky skutkové.\nDovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to aj z dôvodu, že sám nie\nje oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní\nsám vykonávať. Ťažisko dokazovania sa totiž nachádza v rámci konania na súde prvého stupňa a jeho\nskutkové závery môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci odvolacieho konania. Dovolací\nsúd nie je možné chápať ako druhú, „odvolaciu\" inštanciu zameranú na preskúmanie rozhodnutí súdu\nnižšieho stupňa.\nK námietkam obvineného, že skutok mal byť posúdený ako trestný čin krádeže podľa § 212 ods.\n3 Trestného zákona najvyšší súd poznamenáva, že pri riešení tejto otázky môže a musí vychádzať\nlen zo znenia skutku tak, ako je naformulovaný v skutkovej vete rozsudku okresného súdu. Nemôže\nposudzovať a hodnotiť tvrdenia jednotlivých svedkov a obvineného, nakoľko to by už bol zásah do\nskutkových zistení, čo je v dovolacom konaní pre najvyšší súd expresis verbis zakázané v zmysle § 371\nods. 1 písm. i) veta za bodkočiarkou Trestného poriadku - „správnosť a úplnosť zisteného skutku však\ndovolací súd nemôže skúmať a meniť\".\nZnenie skutkovej vety „ ... lúpežne prepadol mal. S. S. ... a to tým spôsobom, že pod slovnou hrozbou\npolámania rúk mu z ruksaku odcudzil 9 CD kaziet na W. X ...\" a „ ... pod slovnou hrozbou polámania\nrúk mal. P. F. ... z jeho ruksaku odcudzil retiazku zo žltého kovu s príveskom v tvare krížika ...\" celkom\nzreteľne a jednoznačne zodpovedá znakom skutkovej podstaty trestného činu lúpeže a nie trestného\nčinu krádeže.\nPreto najvyšší súd uzatvára, že ani táto námietka obvineného a s tým súvisiaca argumentácia nenapĺňa\ndovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (ani žiadny iný).\nSo zreteľom na uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že v predmetnej veci nebol naplnený žiadny\ndovolací dôvod.\nToto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2To/24/2020", "guid": "b9265eb4-9c4f-48f6-8836-4c65d1c8bb54:cfa57b83-9ba3-4503-8a5a-a0fedcf92084", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}