{"guid": "b1c5ac35-ae6d-4acf-aba3-cce99fb7cbcc:9bd42760-d794-4adc-99e2-76fbddbf90ee", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:8115011116.1", "spisova_znacka": "1Tdo/41/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tdo/41/2021 z 20. 7. 2022", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. júla 2022, sp. zn. 1Tdo/41/2021, ECLI:SK:NSSR:2022:8115011116.1", "identifikacne_cislo": "8115011116", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Natália Laurenčíková", "sudca_id": 293, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-natalia-laurencikova-293", "datum_vydania": "2022-07-20", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Trestné právo"], "podoblast": ["Hospodárske trestné činy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-382", "nazov": "§ 382 TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-382", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-382"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-g", "nazov": "§ 371 ods. 1 písm. g) TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-g", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-371"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-h", "nazov": "§ 371 ods. 1 písm. h) TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-h", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-371"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-i", "nazov": "§ 371 ods. 1 písm. i) TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-i", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-371"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-36", "nazov": "§ 36 TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-36", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-36"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/301#paragraf-382", "/SK/ZZ/2005/301#paragraf-371", "/SK/ZZ/2005/300#paragraf-36"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9bd42760-d794-4adc-99e2-76fbddbf90ee", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:8115011116.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:8115011116.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:8115011116.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Tdo/41/2021\n8115011116\n20. 07. 2022\nJUDr. Martin Bargel\nECLI:SK:NSSR:2022:8115011116.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr.\nPatrika Príbelského, PhD. a JUDr. Emila Klemaniča na neverejnom zasadnutí konanom 20. júla 2022 v\nBratislave v trestnej veci obvineného L. J. pre zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods.\n1 alinea druhá, ods. 3 Trestného zákona a iné, o dovolaní obvineného proti rozsudku Krajského súdu v\nPrešove, sp. zn. 5To/44/2020, z 2. decembra 2020 takto\nrozhodol:\nPodľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného L. J. o d m i e t a.\nodôvodnenie:\nRozsudkom Okresného súdu Prešov, sp. zn. 41T/93/2015, z 25. septembra 2020 bol obvinený L. J.\nuznaný za vinného zo spáchania zločinu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 alinea druhá,\nods. 3 Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom skrátenia dane a poistného a § 276 ods. 1,\nods. 2 písm. d) Trestného zákona, ktorého sa dopustil na skutkovom základe, uvedenom vo výrokovej\nčasti označeného rozsudku.\nZa tieto trestné činy bol L. J. uložený podľa § 277 ods. 3, § 42 ods. 1, § 38 ods. 2, § 37 písm. h), § 36\npísm. j) Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky; pričom podľa § 48 ods.\n2 písm. a) Trestného zákon bol na výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu\ns minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona súd uložil obvinenému\ntrest zákazu činnosti výkonu podnikateľskej činnosti na dobu 8 (osem) rokov. Podľa § 56 ods. 1, ods.\n2 Trestného zákona mu bol uložený aj peňažný trest vo výške 300 Eur a podľa § 57 ods. 3 Trestného\nzákona súd ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky. Súd prvého stupňa zároveň\npodľa § 42 ods. 2 Trestného zákona zrušil výroky o treste v rozsudku Okresného súdu Prešov, sp. zn.\n1T/64/2016, z 2. augusta 2016, v rozsudku Okresného súdu Prešov, sp. zn. 33T/34/2012, z 20. januára\n2014, v trestnom rozkaze Okresného súdu Prešov, sp. zn. 6T/1/2012, z 31. januára 2012 a v trestnom\nrozkaze Okresného súdu Prešov, sp. zn. 41T/58/2011, z 15. júna 2011, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia\nna tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením stratili podklad.\nKrajský súd v Prešove ako odvolací súd rozhodujúci na podklade odvolaní obvineného i prokurátora\nrozhodol rozsudkom, sp. zn. 5To/44/2020, z 2. decembra 2020 tak, že podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm.\nd) Trestného poriadku zrušil rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 41T/93/2015, z 25. septembra\n2020 v celom rozsahu. Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku obvineného L. J. uznal za vinného\nzo spáchania zločinu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 alinea druhá, ods. 3 Trestného\nzákona, za to, že\nako spoločník a jediný konateľ konajúci za spoločnosť O., so sídlom V., IČO: XXXXXXXX, DIČ:\nXXXXXXXXXX, ktorá bola spočiatku štvrťročným a neskôr mesačným platcom dane z pridanej hodnoty\n(DPH), konajúc v úmysle získať neoprávnený majetkový prospech spočívajúci v neoprávnenom\nuplatnení nadmerného odpočtu DPH podal na miestne príslušnom Daňovom úrade Prešov II,\n\n- dňa 26. júla 2010 daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2010, v ktorom pri základe\ndane vo výške 39.354.32 eur a odpočítaní dane vo výške 38.592,02 eur si uplatnil nadmerný odpočet\nDPH vo výške 31.114,70 Eur, ktorá suma mu aj bola vyplatená dňa 23. septembra 2010 prevodom na\núčet spoločnosti, pričom do uplatneného nároku zahrnul aj celkovo 14 faktúr vystavených dodávateľom\n- M., R., IČO: XXXXXXXX, v dobe od 6. apríla 2010 do 30. júna 2010 na celkovú fakturovanú sumu\n261.035,09 eur, z toho DPH vo výške 38.247,97 eur, za práce a služby spojené s údržbou vinohradov\na postrekmi, aj keď práce a služby neboli v deklarovanom rozsahu dodané spoločnosťou Y., v dôsledku\nčoho spoločnosti nevznikol nárok na vrátenie DPH v deklarovanej výške, ale za II. štvrťrok 2010\nspoločnosti vznikla daňová povinnosť k DPH vo výške 7.133,27 eur,\n- dňa 25. augusta 2010 daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie júl 2010, v ktorom pri základe\ndane vo výške 348,53 eur a odpočítaní dane vo výške 3.603,30 Eur si uplatnil nadmerný odpočet DPH\nvo výške 3.537,08 eur, ktorá suma mu z dôvodu začatia daňovej kontroly oprávnenosti uplatnenia tohto\nnároku nebola vyplatená, pričom do uplatneného nároku zahrnul aj faktúru vystavenú dodávateľom spoločnosťou Y., R., zo dňa 9. júla 2010 na sumu 18.103,80 eur, z toho DPH vo výške 2.890,52 eur,\nza dodanie postrekov, aj keď deklarovaná dodávka nebola dodaná spoločnosťou Y., v dôsledku čoho\nspoločnosti nevznikol nárok na vrátenie DPH v deklarovanej výške, ale za júl 2010 jej vznikol nárok na\nvrátenie DPH len vo výške 646,56 eur,\n- dňa 27. septembra 2010 riadne daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie august 2010, v ktorom\npri základe dane vo výške 183,85 eur a odpočítaní dane vo výške 2,986,14 eur si uplatnil nadmerný\nodpočet DPH vo výške 2.951,19 eur, ktorá suma mu z dôvodu začatia daňovej kontroly oprávnenosti\nuplatnenia tohto nároku nebola vyplatená, pričom do uplatneného nároku zahrnul aj 3 faktúry vystavené\ndodávateľom - spoločnosťou H., H., IČO: XXXXXXXX, v dňoch 9. a 24. augusta 2010 na celkovú sumu\n18.427,77 eur z toho DPH vo výške 2.942,25 eur za práce a služby spojené s obnovou pôdnej úrodnosti\na hnojením pôdy, aj keď práce a služby neboli v deklarovanom rozsahu spoločnosťou H., v dôsledku\nčoho spoločnosti nevznikol nárok na vrátenie DPH v deklarovanej výške, ale za august 2010 jej vznikol\nnárok na vrátenie DPH len vo výške 8,94 eur,\nčím si takto za spoločnosť O., s .r. o,. za zdaňovacie obdobia II. štvrťrok 2010, júl 2010 a august 2010\nuplatnil nárok na vrátenie DPH v celkovej výške 37.602,97 eur, hoci mal nárok na vrátenie DPH len vo\nvýške 655,50 eur, a takto si zabezpečil na úkor štátneho rozpočtu finančný prospech z neoprávnene\nuplatneného nároku na vrátenie DPH vo výške 36.947,47 eur.\nKrajský súd v Prešove obvinenému uložil podľa § 277 ods. 3, § 42 ods. 1, § 41 ods. 2, § 39 ods. 1,\n§ 38 ods. 4, § 37 písm. h) Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky.\nPodľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona na výkon trestu odňatia slobody obvineného zaradil do\nústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona\nmu uložil trest zákazu činnosti výkonu podnikateľskej činnosti na 8 (osem) rokov a trest zákazu činnosti\nvedenia motorových vozidiel všetkých druhov na dobu 30 (tridsať) mesiacov. Podľa § 56 ods. 1, ods.\n2 Trestného zákona uložil obvinenému aj peňažný trest vo výške 300,- (tristo) eur. Podľa § 57 ods. 3\nTrestného zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, ustanovil\nnáhradný trest odňatia slobody na 3 (tri) mesiace. Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona súčasne zrušil\nvýroky o treste v rozsudku Okresného súdu Prešov, sp. zn. 1T/64/2016, z 2. augusta 2016, v rozsudku\nOkresného súdu Prešov, sp. zn. 33T/34/2012, z 20. januára 2014, v trestnom rozkaze Okresného súdu\nPrešov, sp. zn. 6T/1/2012, z 31. januára 2012 a v trestnom rozkaze Okresného súdu Prešov, sp. zn.\n41T/58/2011, z 15. júna 2011, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce,\nak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.\nObvinený L. J. podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, a to s poukazom na dovolacie dôvody\npodľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku [rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli\nsúdom vykonané zákonným spôsobom], § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku [bol uložený\ntrest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon\nza prejednávaný trestný čin nepripúšťa] a § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku [rozhodnutie je\nzaložené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného\nhmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať\na meniť].\nObvinený v dovolaní namietal:\n„ ... nezákonnosť dôkazu, a to Znaleckého posudku vypracovaného znalcom Ing. O.. Odvolací súd sa\ns námietkou obhajoby k nezákonnosti dôkazu vysporiadal tým spôsobom, že znalec vypovedal pred\n\nsúdom po zákonnom poučení, teda aj po poučení o trestných následkoch v prípade podania vedome\nnepravdivého znaleckého posudku, čo postačuje na odstránenie nedostatku v znaleckej doložke. Ak\naj znalecký posudok neobsahuje všetky predpísané náležitosti, odvolací súd sa stotožnil so záverom\nprvostupňového súdu, že jeho závery môžu slúžiť ako dôkaz, a to berúc na zreteľ obsah záverov v\nznaleckom posudku a výpoveď znalca pred súdom, v ktorom objasňoval svoje závery. Poukázal tiež\nna § 145 ods. 2 Trestného poriadku, kde v prípadoch jednoduchšieho posúdenia môže znalec podať\nvyjadrenie aj ústne do zápisnice. Vo vzťahu k namietanému dôvodu, že znalec hodnotil dôkazy nad\nrámec svojho oprávnenia, odvolací súd uviedol, že nakoľko sa znalec mal vyjadriť k rozsahu vykonaných\nprác, musel sa zaoberať aj dennými záznamami, pričom sa jednalo o záznamy z iného obdobia, ako\nsú posudzované práce, preto nie je možné na nich prihliadať. K uvedenému odsúdený uvádza, že\npredmetný znalecký posudok nedáva jednoznačné odpovede na položené otázky, nie je vykonaný v\nsúlade s Trestným poriadkom a sú v ňom uvedené subjektívne vyjadrenia znalca nad rámec znaleckej\nčinnosti. Znalec sa nevyhol subjektívnemu hodnoteniu vykonaných skutkových dôkazov nad rámec\nnevyhnutnej miery, ktorá je ešte akceptovateľná za účelom podania odborného posúdenia veci znalcom,\nčím došlo k porušeniu jeho povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 145 ods. 1 Trestného poriadku,\nďalej poukazuje na nesplnenie obsahových náležitostí znaleckého posudku, závery prijaté znalcom nie\nsú podložené dôkazmi, respektíve znalec nad rámec vyšetrovacieho spisu sám vypočúval svedkov\na následne výpovede zohľadňoval v znaleckom posudku (starosta obce M., informácie o zrážkových\núhrnoch...). Podľa názoru obžalovaného nie sú tvrdenia znalca podporené žiadnymi podkladmi a\nnevyplývajú zo súdneho spisu, a v konečnom dôsledku nie sú spôsobilé odborne odôvodniť závery\nznalca v rámci príslušného znaleckého odvetvia. Odvolací súd na verejnom zasadnutí vykonal dôkaz\nprečítaním správy Slovenského hydrometeorologického ústavu z 23. novembra 2020. K uvedenému\nvšak odsúdený uvádza, že znalec sa už v rámci vypracovania znaleckého posudku odvoláva na\ninformácie o zrážkových úhrnoch a tieto následne aj v rámci svojich výpovedí pred súdom prezentoval,\nspráva SHMÚ bola ako dôkaz vykonaná až následne, preto má odsúdený za to, že znalec vychádzal\npri svojej znaleckej činnosti z dôkazov, ktoré neboli súčasťou súdneho spisu. Podľa ustálenej súdnej\npraxe totiž platí: ‚Znalcovi neprislúcha vykonávať hodnotenie dôkazov a riešiť právne otázky. Z toho\nvyplýva, že znalec, okrem vlastných poznatkov pre podanie posudku zistených metódami špecifickými\npre jeho odbor, môže svoj posudok založiť len na skutkovom stave, ktorý bol objasnený dôkazmi\nvykonanými orgánmi činnými v trestnom konaní, či súdom v zmysle Trestného poriadku' (V 14 / 1 978 );\n‚Dôkazom je znalecký posudok, ak spĺňa všetky zákonné kritériá - dôkazom však nie je napríklad to,\nčo povedal obvinený, respektíve poškodený znalcovi počas ich vzájomného rozhovoru - u týchto osôb\nmôže byť dôkazom len to, čo povedali vo výsluchu realizovaného v zmysle Trestného poriadku' (R\n49/1968); ‚Zákonnosť dôkazov, z ktorých vychádza znalecký posudok v trestnom konaní, je potrebné\ndbať na to, že znalecký posudok by mal vychádzať iba z dôkazov, ktoré sú použiteľné v trestnom\nkonaní' (B 3/1982); ‚Vzhľadom na uvedené nie je možné akceptovať znalecký posudok, ktorý vychádza\nnapríklad z úradných záznamov vypracovaných políciou, či napríklad správcom dane, prípadne z\nvýpovedi rôznych osôb získaných v daňovom konaní, v civilnom konaní, z podaných vysvetlení podľa\nzákona o Policajnom zbore a podobne. Znalecké dokazovanie vychádzajúce z takýchto materiálov nie\nje možné akceptovať'. Podľa názoru odsúdeného ak už raz znalec pri vypracovaní znaleckého posudku\nvychádzal z dôkazov, ktoré neboli zákonným spôsobom zabezpečené OČTK v rámci vyšetrovania, nie\nje možné celé jeho znalecké dokazovanie konvalidovať jeho dopočutím v rámci hlavného pojednávania,\nči následne verejného zasadnutia pred odvolacím súdom. Odsúdený poukazuje na tzv. teóriu ‚ovocia\notráveného stromu'. Predmetná teória rieši prípad keď, dôkaz sám o sebe vykonaný zákonne bol\nzadovážený na základe iného dôkazu, ktorý však bol získaný nezákonne. Odsúdený ďalej uvádza,\nodvolací súd sa s námietkou zaujatosti vznesenou voči znalcovi vysporiadal tým spôsobom, že nakoľko\nvinohrady nie sú v jeho vlastníctve ani vo vlastníctve jeho blízkych osôb, nemôže sa jednať o zaujatosť.\nS daným záverom odsúdený nemôže súhlasiť. Možnú zaujatosť znalca odsúdený videl práve v jeho\nzáveroch, ktoré sú evidentne značne citovo ovplyvnené a nie založené na odborných poznatkoch znalca.\n‚Na základe podrobného preštudovania súdneho spisu môžem konštatovať, že je na škodu veci, že\nschválená reštrukturalizácia a následná výsadba sa nerealizovala'. ‚Realizácia jednotlivých projektov\nmohla zabezpečiť mnoho pracovných miest v regióne a nezabúdajme aj na skultúrnenie životného\nprostredia v danej oblasti'. Z týchto vyjadrení a záverov znalca je zrejmé, že vinohrady osobne poznal\ndlhé desaťročia a mal a má k nim určitý citový vzťah, čo možno objektívne vyvodiť z toho, že hodnotiacim\nspôsobom vyjadruje ľútosť nad tým, že vinohrady, o ktorých je zrejmé, že sa podieľal na ich výsadbe\nosobne a že pri nich strávil svoju profesijnú časť života aj jeho nebohý otec ako viničný agronóm,\nsú v súčasnosti v zanedbanom stave, hoci v nich boli vysadené veľmi kvalitné odrody viniča. Teda\nje nepochybné, že znalec má taký pomer k veci (k predmetným vinohradom), na základe ktorých v\n\nsúlade s § 11 ods. 1 zák. ě. 382/2004 Z. z. o znalcoch možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.\nNad rámec odsúdený uvádza, že z uvedeného je nepochybné, že znalec sa nevyhol subjektívnemu\nhodnoteniu vykonaných skutkových dôkazov. Zaujatosť osoby znalca znamená, že existuje dôvodné\npodozrenie, že znalec pre svoj pomer k veci nebol a nie je spôsobilý vypracovať znalecký posudok\nnestranne a objektívne, v dôsledku čoho existuje riziko, že znalecký posudok bude vypracovaný v\nrozpore s požiadavkou využitia iba objektívneho, vecného a vedeckého prístupu. V tejto súvislosti je\npotrebné poukázať práve na to, že predmetný znalecký posudok je nejasný a nepreskúmateľný, čo\nnepochybne objektívne zakladá dôvodné podozrenie z príčinnej súvislosti medzi zaujatosťou osoby\nznalca a výsledkom znaleckého posudku. Z prejavu znalca obsiahnutého v znaleckom posudku je\ntotiž zrejmé, že znalcov emocionálny vzťah k súčasnému stavu predmetných vinohradov spočíva v\nnevôli znalca k tomuto stavu, v dôsledku čoho je objektívne predpokladateľné, že väčšou tendenciou\nznalca bude príklon k záveru o neuskutočnení potrebných prác vo vinohradoch, než o ich vykonaní.\nOdsúdený zároveň uvádza, že namietal aj obsahove a formálne nedostatky znaleckého posudku,\npričom odvolací súd vyzval znalca na odstránenie formálnych vád podania. Doplnený znalecký posudok\nnásledne predložil na verejnom zasadnutí 2. decembra 2021, pričom obhajoba sa nemala možnosť\noboznámiť s podaním, čím bola vážne porušená zásada kontradiktórnosti konania, a tým aj práva\nna spravodlivý proces. Avšak z výzvy súdu adresovanej znalcovi vyplýva, že sa malo jednať o\nodstránenie vytýkaných formálnych nedostatkov, obsahové nedostatky odstránene neboli, pričom ani z\nodôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, ako sa súd s predmetnými námietkami vyporiadal.\nOdsúdený namietal, že časti znaleckého posudku je najmä vymedzenie obsahu a rozsahu prác, ktorých\nvykonanie malo byť znalcom skúmané, realizované nedostatočne, nedôsledne, nepresne a vágne, v\ndôsledku čoho z obsahu znaleckého posudku nie je možné exaktne a bez akýchkoľvek pochybností\nvyvodiť, aké práce čo do obsahu a rozsahu, vyplývajúce z jednotlivých podkladov, boli predmetom\nskúmania znalca pre účely predmetného znaleckého posudku. V časti Záver nie sú odcitované otázky\nzadávateľa, a teda nie sú ani na tieto otázky uvedené odpovede. Znalec v tejto časti síce podáva\nnejaké odpovede, avšak tieto nie sú priradené ku konkrétnym otázkam a nie je tak zrejmé, na ktorú\notázku zadávateľa je uvedená aká odpoveď, nehovoriac o tom, že svojím rozsahom tieto odpovede\nznalca nepokrývajú rozsah mu položených otázok. Tieto rozpory neboli vyvrátené ani realizovaným\ndopočutím znalca. Odsúdený poukazuje na skutočnosť, že ani výsluch znalca na pojednávaní 7. augusta\n2020 neodstránil pochybnosti ohľadom vypracovaného znaleckého posudku Znalec v časti Posudok\n(str. 4 ) sám uvádza, že ‚berúc do úvahy veľký časový rozdiel je veľmi ťažko objektívne posúdiť\nna jednotlivé práce, ktoré sa v danom vinohrade urobili pred 7 rokmi'. Z uvedeného jednoznačne\nvyplýva, čo potvrdil aj sám znalec, že miera objektívnej exaktnosti predmetného znaleckého posudku\na záverov znalca v ňom obsiahnutom je výrazne znížená z dôvodu značného časového odstupu\nod skúmaného obdobia, čo objektívne spôsobuje presun charakteru záverov vyplývajúcich z tohto\nznaleckého posudku (bez ohľadu na namietané vady znaleckého posudku) z roviny faktickej iba do\nroviny odhadovej. Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku ‚Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak,\naby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom\nna ich rozhodnutie'. V dôsledku vyššie uvedených vád a nedostatkov znaleckého posudku tento nie\nje spôsobilý po odbornej stránke objasniť skutkový stav bez dôvodných pochybností, následkom čoho\ntak v predmetnom trestnom konaní absentuje akýkoľvek dôkaz založený na odbornom posúdení vecí\ntvoriacich predmet uvedeného trestného konania. Podľa ustálenej súdnej praxe, ktorá je súladná s\npožiadavkami uvedenými na nálezovú časť znaleckého posudku podľa § 17 ods. 5 zákona č. 382/2004\nZ. z. ‚Aby súd mohol znalecký posudok zodpovedne zhodnotiť, nesmie sa znalec obmedziť vo svojom\nposudku na podanie len odborného záveru, ale z jeho posudku musí mať súd možnosť poznať, z\nktorých zistení v posudku znalec vychádzal, akou cestou k týmto zisteniam dospel a na základe\nakých úvah došiel k svojmu záveru' (rozsudok NS ČR civilný 30 Cbo/5359/2007). Vzhľadom na mieru\nrozsiahlosti a závažnosti namietaných vád znaleckého posudku a tiež na zaujatosť osoby znalca pre\njeho vzťah k predmetu znaleckého skúmania predmetný znalecký posudok nie je možné konvalidovať\nprostredníctvom vysvetlenia znalca alebo doplnením znaleckého posudku v zmysle § 146 Trestného\nporiadku. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na tú skutočnosť, že znalec bol ohľadom predmetného\nznaleckého posudku vypočutý na hlavnom pojednávaní 13. júna 2018. Ako vyplýva zo zápisnice z tohto\nhlavného pojednávania, ani v rámci svojho výsluchu znalec neodstránil žiadny z nedostatkov znaleckého\nposudku, keď sa obmedzil iba na to, že opäť iba bez ďalšieho zotrval na všetkom, čo v znaleckom\nposudku uviedol. Znalec v rámci svojho výsluchu nepodal žiadne vysvetlenia a doplnenia znaleckého\nposudku, dokonca výslovne uviedol, že (citujúc): ‚na tomto znaleckom posudku trvám, nechcem na ňom\nnič zmeniť ani doplniť'. Z výsluchu znalca však vyplynula skutočnosť, ktorá iba dosvedčila to, že znalecký\nposudok je nepresný, nedôsledný a neexaktný, ba dokonca zavádzajúci, v dôsledku čoho sú takéto\n\nzávery znalca z tohto znaleckého posudku vyplývajúce. Súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia\nuvádza, že pri ustálení skutkového stavu vychádzal predovšetkým z listinných dôkazov, a to protokolov o\nvykonaní daňových kontrol, z predložených faktúr, dodacích listov, z daňových priznaní, ktoré osvedčoval\naj výpoveďami svedkov, kde súd uvádza, že ide o zákonné dôkazy, preto sa o nich mohol opierať.\nOdsúdený opakovane počas konania poukazoval na nedostatky vykonaných daňových kontrol. Úradný\nzáznam spísaný Daňovým úradom Prešov II z 21. januára 2011 uvádza, že v jednom z vinohradov\nv lokalite H. bolo vidieť, že práce boli vykonané avšak nie v takom rozsahu, ako boli fakturované. V\nostatných častiach správca práce nepreveril, nakoľko pre značné množstvo snehu nebolo možné sa\ntam dostať. V súvislosti s týmto poukazuje odsúdený na skutočnosť, že pre účely daňových konaní\ntakéto zisťovanie je postačujúce nakoľko v daňovom konaní platí tzv. obráteného dôkazného bremena\nspočívajúca v tom, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte a jednotlivé skutočnosti podstatné\npre určenie daňovej povinnosti musí preukazovať daňový subjekt. Pri dokazovaní v daňovom konaní\nteda správca dane preukazuje len existenciu, resp. posúdenie nároku na odpočet DPH a daňový subjekt\npreukazuje pravdivosť údajov uvedených v daňovom priznaní. Odsúdený uvádza, že závery vyplývajúce\nz daňovej kontroly uvedenej v Protokole, ktoré uvádzajú, že daňovému subjektu nevznikol nárok na\nodpočítanie dane z pridanej hodnoty, môžu stačiť v daňovom konaní, avšak v žiadnom prípade nemôže\nako dôkaz stačiť aj pre konanie trestné. Na rozdiel od zásad, na ktorých spočíva trestné konanie. Nie\nje povinnosťou obžalovaného dokazovať svoju nevinu, zásada prezumpcie neviny vyžaduje, aby bol\nštát ten, kto nesie v trestnom konaní dôkazné bremeno. Je nevyhnutné, aby vina odsúdeného bola bez\nakýchkoľvek pochybností preukázaná. Odsúdený taktiež nesúhlasí s názorom odvolacieho súdu, ktorý\nsa stotožnil s názorom prvostupňového súdu, kde uvádza, že ak aj znalecký posudok neobsahuje všetky\nformálne zákonom predpísané náležitosti v zmysle § 17 zákona č. 382/2004 Z. z., jeho závery môžu\nslúžiť ako dôkaz, a to predovšetkým berúc zreteľ na obsah záverov a výpoveď znalca v súdnom konaní,\nv ktorom objasňoval svoje závery. Ostatne ustanovenie § 145 ods. 2 Trestného poriadku umožňuje\npodať v niektorých jednoduchších prípadoch znalecký posudok aj ústne do zápisnice o výsluchu, pričom\nz pohľadu objasňovanej skutočnosti postačoval aj takýto kombinovaný postup. Odsúdený danú vec\nnepovažuje za prípad jednoduchšieho charakteru, ktorý umožňuje postup podľa § 145 ods. 2 Trestného\nporiadku, pričom uvádza, že ak by súd nepovažoval za potrebné písomné vyhotovenie znaleckého\nposudku, už na začiatku by ho nenariaďoval a uplatňoval by postup podľa § 145 Trestného poriadku [§\n371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku].\nOdvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza, že prvostupňový súd nesprávne priznal\npoľahčujúcu okolnosť podľa 36 písm. j) Trestného zákona, keď z odpisu registra trestov je zrejmé,\nže v dobe od roku 1999 do 2001 bol odsúdený uznaný 4x vinným zo spáchania rôznej trestnej\nčinnosti, pričom uložené tresty sú zahladené. Preto naňho nemožno hľadieť, ako by bol odsúdený v\nzmysle § 37 písm. m) Trestného zákona, avšak samotná skutočnosť, že trestnú činnosť spáchal sa\nnezahladzuje, a preto nemožno konštatovať, že viedol pred spáchaním skutku riadny život. Odsúdený\nuvádza, že bez širšieho odôvodnenia nie je možné jednoznačne zastať vyššie uvedený názor, ale\nje potrebné vedenie „riadneho života\" posudzovať zo širšieho hľadiska a skúmať všetky okolnosti,\nza ktorých k spáchaniu skutkov malo dôjsť ako závažnosť skutkov, okolnosti za ktorých ku skutkom\ndošlo, následkom trestných činov a podobne. Súd by taktiež mal brať na zreteľ rodinný život, osobné\nvlastnosti, predpoklady, pracovné skúsenosti a ostatné. Inštitút zahladenia odsúdenia má predstavovať\nbezúhonnosť. Zahladenie odsúdenia predstavuje odstránenie nepriaznivých dôsledkov odsúdenia, ktoré\nnepochybne majú mať význam smerujúci k tomu, aby nedošlo k sťažovaniu ďalšieho spoločenského\nuplatnenia. Aj keď inštitút zahladenia odsúdenia nie je dôvodom zániku trestnosti ani dôvodom zániku\ntrestu, predstavuje však možnosť, aby sa po splnení zákonných podmienok mohli odstrániť nepriaznivé\ndôsledky trestu. Ak by bola úvaha odvolacieho súdu správna, prakticky potom zahladenie odsúdenia\nv reálnom živote nemalo žiadny význam, hoci k nemu došlo ex lege. V danom prípade teda odsúdený\npoukazuje na skutočnosť, že odvolací súd nesprávne vychádzal pri ukladaní trestu z § 38 ods. 4\nTrestného zákona. Trest mal teda konajúci súd ukladať v trestnej sadzbe 4 roky až 13 rokov a 4 mesiace.\nZa daných okolností v nadväznosti na skutočnosť, že trest súd ukladal po vyše 9 rokoch od spáchania\npredmetného skutku, správne aplikoval zmierňovacie ustanovenie podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona,\npričom odsúdený sa domnieva, že v jeho prípade prichádzal do úvahy aj trest s podmienečným odkladom\nvýkonu trestu odňatia slobody [§ 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku].\nOdvolací súd konštatuje, že konanie odsúdeného, ktorým si na základe fiktívnych faktúr mal odpočítať\ndaň z pridanej hodnoty z uhradených zdaniteľných plnení smerovalo k uplatneniu nadmerného odpočtu\ni keď si tým súčasne znížil svoju daňovú povinnosť. Je potrebné si uvedomiť, že ak chce daňový\nsubjekt uplatniť daňový odpočet, musí preukázať nárok na uplatnenie dane z pridanej hodnoty vo výške\npresahujúcej jeho daňovú povinnosť. Odsúdeného odvolací súd uznal vinným zo skutku neodvedenia\n\ndane a poistného podľa § 277 ods. 1 alinea druhá, ods. 3 Trestného zákona v znení zákona č. 224/2010\nZ. z., teda neoprávnene uplatnil nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty v úmysle zadovážiť inému\nneoprávnený prospech a takým trestným činom spôsobil značnú škodu. Odsúdený si mal uplatniť\nneoprávnený odpočet postupne vo výške 31.114,70 Eur, následne 3.603,0 Eur, 2.951,19 Eur, čím\nspoločne mal takto Slovenskej republike spôsobiť škodu vo výške 36.947,47 Eur. Odsúdený poukazuje\nna skutočnosť, že prvostupňový ako aj odvolací súd uviedli, že nespochybňuje v absolútnej rovine, že\nnejaké práce vykonané boli, pripúšťa túto alternatívu, avšak konštatuje, že k ich realizácii cez sporné\nspoločnosti nedošlo. Ak súd pripúšťa, že práce vykonané boli a že boli riadne uhradené, nemôže\njednoznačným spôsobom vychádzať zo zistenej výšky škody, ktorú mal odsúdený spôsobiť štátu, a to na\nzáklade mechanizmu vzniku nároku na uplatnenie nadmerného odpočtu, nakoľko náklady odsúdenému\nvznikli a výška v konaní preukázaná nebola. Odsúdený v tejto súvislosti poukazuje tiež na skutočnosť,\nže pri výške škody súd vychádza z podkladov protokolu k daňovej kontrole, ktorý vzhľadom na spôsob\npriebehu daňovej kontroly (bližšie rozpísané v odseku I) nie je možné posudzovať za zákonný dôkaz,\na preto nie je možné jednoznačne určiť výšku spôsobenej škody. V ostatných častiach správca práce\nnepreveril, nakoľko pre značné množstvo snehu nebolo možné sa tam dostať. V daňovom konaní platí\nzásada tzv. obráteného dôkazného bremena spočívajúca v tom, že dôkazné bremeno je na daňovom\nsubjekte a jednotlivé skutočnosti podstatné pre určenie daňovej povinnosti musí preukazovať daňový\nsubjekt. Pri dokazovaní v daňovom konaní teda správca dane preukazuje len existenciu, resp. posúdenie\nnároku na odpočet DPH, nie samotnú výšku. Aj znalec Ing. O. konštatuje, že niektoré práce boli\nvykonané a táto skutočnosť pri určení výšky škody zohľadňovaná nebola, zároveň odsúdený poukazuje\nna skutočnosť, že v znaleckom posudku vypracovaným Ing. O. bolo konštatované, že ceny za použité\nhnojivá boli adekvátne. Na základe vyššie uvedeného odsúdený uvádza, že za daných okolností súd\nnemohol jednoznačne bez ďalšieho dokazovania preukázať výšku škody, ktorú mal svojím konaním\nodsúdený spôsobiť štátu, čím za použitia zásady in dubio pro reo prichádza do úvahy použitie miernejšej\ntrestnej sadzby, nakoľko použitie kvalifikovanej skutkovej podstaty sa v danom prípade odlišuje práve\nspôsobenou výškou škody [§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku]\".\nNavrhol, aby dovolací súd rozhodol tak, že zruší rozsudok Krajského súd v Prešove, sp. zn. 5To/44/2020,\nz 2. decembra 2020 a rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 41T/93/2015, z 25. septembra 2020 a\nprikáže Okresnému súdu Prešov, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.\nK dovolaniu sa vyjadrila prokurátorka v podstate takto:\n„Čo sa týka dovolacieho dôvodu § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, dôvody tam uvedené celkom\nzjavne nasvedčujú tomu, že zo strany dovolateľa ide len o snahu o iné hodnotenie uvedeného dôkazu\n- znaleckého posudku, než ako tento posudok hodnotili oba konajúce súdy. Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky (ďalej tiež „najvyšší súd\") opakovane vo svojich rozhodnutiach zdôrazňuje, že dovolacie\nkonanie nie je zamerané na nápravu skutkových záverov riadneho aj odvolacieho súdu a teda, že\nnajvyšší súd nie je akoby treťou inštanciou v sústave všeobecných súdov. Takéto odvolania najvyšší súd\nvždy posudzuje ako nedôvodné a takto navrhujem dovolanie odsúdeného posúdiť aj v tomto prípade.\nČo sa týka dovolacieho dôvodu § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku, odsúdený namieta nepriznanie\npoľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného zákona, teda vedenie riadneho života, s poukazom\nna okolnosti spáchania skutku, jeho závažnosť a pod., s poukazom na zahladenie jeho odsúdení.\nPostup súdu, ak nepriznal túto poľahčujúcu okolnosť, považujem za správny a zákonný, majúci oporu\nv zaužívanej praxi súdov, s poukazom na skoršie odsúdenia odsúdeného, hoci sa vo vzťahu k nemu\nna ne hľadí, akoby nebol odsúdený. Každopádne to však neznamená, že tieto skoršie trestné činy\nnespáchal a že teda viedol riadny život. Len poukazujem na to, že podľa odpisu registra trestov bol R.\nJ. celkom 4x odsúdený pre rôzne trestné činy, čo určite neznamená, že viedol riadny život. Preto aj v\ntomto bode považujem dovolacie námietky odsúdeného za zjavne neopodstatnené. Nakoniec, proti tejto\nčasti rozsudku smerovalo aj odvolanie okresnej prokuratúry, podané v neprospech obžalovaného, ktoré\nodvolací súd vo svojom rozsudku plne akceptoval.\nČo sa týka dovolacieho dôvodu § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, dôvody tam uvedené taktiež\nnasvedčujú tomu, že zo strany dovolateľa ide len o snahu o iné hodnotenie dôkaznej situácie, ktorá bola\nriadne preukázaná v konaní pred súdmi, tak okresným ako aj krajským, obdobne, ako je to pri dovolacom\ndôvode podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.\nZ uvedených dôvodov, považujúc dovolanie odsúdeného za nedôvodné vo všetkých jeho bodoch,\nnavrhujem ho zamietnuť podľa § 382 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, resp. podľa § 392 ods. 1\nTrestného poriadku\".\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku) zistil, že dovolanie bolo\npodané proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného poriadku a § 566 ods. 3\n\nTrestného poriadku], osobou oprávnenou [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku], prostredníctvom\nobhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na\npríslušnom súde (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku), že spĺňa obligatórne obsahové náležitosti (§ 374\nods. 1, ods. 2 Trestného poriadku) a tiež, že obvinený pred jeho podaním využil svoje právo podať riadny\nopravný prostriedok, o ktorom bolo rozhodnuté (§ 372 ods. 1 Trestného poriadku) a dospel k záveru, že\nnie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 a nasl. Trestného poriadku.\nNajvyšší súd poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto\nopravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom\nporiadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené na nápravu akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých\nnajzávažnejších, mimoriadnych, procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody\ntaxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom v porovnaní s dôvodmi\nzakotvenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú koncipované podstatne\nužšie.\nDovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný\nprielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty.\nPreto sú možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, striktne obmedzené, aby sa širokým\nuplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a\ndovolanie nebolo chápané ako „ďalšie odvolanie\".\nČo sa týka viazanosti dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385\nods. 1 Trestného poriadku k tomu treba poznamenať, že táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého\nrozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov\ndovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia\npodľa § 371 Trestného poriadku. Zjednodušene povedané, podstatné sú vecné argumenty uplatnené\ndovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku.\nZ toho vyplýva, že v prípade, ak chybám vytýkaným v dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Trestného\nporiadku nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania podľa § 371 Trestného poriadku a ani\niný dôvod dovolania uvedený v tomto ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 382 písm.\nc) Trestného poriadku, alebo zamietne podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku bez toho, aby zisťoval\ninú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania\noznačenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku.\nAk ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú dovolateľom podľa § 374\nods. 1 Trestného poriadku, ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný právne\nuplatniteľný dôvod dovolania, než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Trestného\nporiadku, dovolací súd dovolaniu vyhovie postupom podľa § 386 a nasledujúcich ustanovení Trestného\nporiadku a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu\n(viď k tomu bližšie uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 2Tdo/30/2011, zo 16. augusta 2011, publikované\nv Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 120/2012).\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku:\nPodľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na\ndôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.\nDovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať v prípadoch,\nkeď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané\nzákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so\nzákonom musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou\nzodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru, čomu napokon zodpovedá i\nsamotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku.\nZ uvedeného logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže\nbyť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku len vtedy, ak má, resp.\nmal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného\npostupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371\n\nods. 1 písm. g) Trestného poriadku, a to aj so zreteľom na to, že k porušeniu práva na spravodlivý proces\nv zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru by mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie bolo založené\nvýlučne alebo v rozhodujúcej miere („solely or to a decisive extent\") na dôkazoch získaných nezákonným\nspôsobom, čo sa v predmetnej veci nestalo (pozri Mariana Marinescu v. Rumunsko - rozsudok ESĽP\nz 2. februára 2010, Emen v. Turecko - rozsudok ESĽP z 26. januára 2010, Van Mechelen a ďalší v.\nHolandsko - rozsudok ESĽP z 23. apríla 1997, Visser v. Holandsko - rozsudok ESĽP zo 14. februára\n2002, Al-Khawaja a Tahery v. Spojené kráľovstvo - rozsudok ESĽP z 15. decembra 2011 a ďalšie).\nV rámci dovolaním iniciovaného prieskumu odôvodneného dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1\npísm. g) Trestného poriadku môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister\nspravodlivosti Slovenskej republiky podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku), či jediný usvedčujúci dôkaz\nalebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Ak dospeje k\nzáveru o zákonnosti vykonaného dokazovania najvyšší súd nemôže spochybňovať skutkové zistenia,\nprehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov.\nNajvyšší súd dopĺňa, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku - „rozhodnutie\nje založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom\" a jeho zrkadlové znenie\n- „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré boli súdom vykonané nezákonným spôsobom\", nemožno\nvykladať v rozpore s jeho logickým i materiálnym významom a účelom (je založené na dôkazoch) tak,\nže pôjde o prípady, keď súd dôkaz nevykonal. Súd nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli\na tiež nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a\ndôležité pre spravodlivé rozhodnutie (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku, § 2 ods. 10 Trestného poriadku, §\n2 ods. 11 Trestného poriadku) a napokon súd nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale\n„neskoro\" (§ 240 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku), alebo neprejavili reálnu snahu o ich vykonanie\n(§ 240 ods. 4 tretia veta Trestného poriadku).\nDovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku môže byť naplnený len vtedy, ak súd\nvykonal dôkazy nezákonným spôsobom tzn., že pri ich vykonávaní (ale aj získaní v prípravnom konaní)\nbol porušený zákon. Preto platí, že nevykonanie dôkazu súdom, nie je možné považovať za okolnosť\nodôvodňujúcu existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, nakoľko\niba opačný postup súdu - vykonanie dôkazu nezákonným spôsobom môže naplniť dovolací dôvod podľa\n§ 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.\nK uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku obvinený v podstate\nnič závažné neuviedol, namietal predovšetkým nezákonný dôkaz, ktorý mal byť voči nemu použitý,\nkonkrétne majúc na mysli znalecký posudok č. 1/2017.\nObvinený predmetný znalecký posudok síce hodnotil, ale nerozporoval jeho vykonanie nezákonným\nspôsobom súdmi nižšieho stupňa tak, aby vôbec mohol byť citovaný dôvod dovolania splnený.\nSúdy sa k tomuto posudku už skôr vyjadrovali. Oba zhodne uviedli, že trpí určitými formálnymi\nnedostatkami, avšak ako celok zodpovedá zadaniu súdu prvého stupňa a bolo ho možné použiť ako\nzákonný dôkazný prostriedok.\nČo sa týka záveru o nevykonaní prác vo vinohrade z dôvodu klimatických podmienok, ten je\nobjektivizovaný aj inými dôkazmi. Treba si tiež uvedomiť, že znalecký posudok sa musí hodnotiť nielen\njednotlivo, ale aj vo vzájomných súvislostiach s ostatnými dôkazmi. Toto hodnotenie však prináleží\nsúdom a nie obvinenému. Súd prvého stupňa navyše na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie\nzákonným spôsobom, vrátane namietaného znaleckého posudku a to je najpodstatnejšie.\nZároveň treba brať na zreteľ, že rozhodnutie o vine obvineného bolo okrem tohto dôkazu založené aj\nna iných dôkazov. Možno ustáliť, že takto formulované dovolacie námietky obvineného smerujú výlučne\nlen voči finálnemu hodnoteniu vykonaného dôkazu, ktoré nekorešponduje jeho predstavám.\nS poukazom na uvedené najvyšší súd nezistil naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.\ng) Trestného poriadku.\nK dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku:\n\nPodľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bol uložený trest mimo\nzákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný\ntrestný čin nepripúšťa - to znamená, že\n- obvinenému bol uložený trest mimo trestnej sadzby ustanovenej v Trestnom zákone alebo\n- obvinenému bol uložený taký druh trestu, ktorý Trestný zákon nepripúšťa.\nUložením trestu mimo zákonnej trestnej sadzby sa rozumie uloženie trestu odňatia slobody obvinenému\nmimo trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom za trestný čin, zo spáchania ktorého bol uznaný\nvinným, ako aj prekročenie maximálne povolenej výmery trestu (trestu domáceho väzenia, trestu\npovinnej práce, peňažného trestu, zákazu činnosti, zákazu pobytu a vyhostenia a pod.).\nDovolanie možno podať aj vtedy, ak súd uložil obvinenému taký druh trestu, ktorý Trestný zákon za\nprejednávaný trestný čin nepripúšťa (napr. uloženie trestu zákazu pobytu za nedbanlivostný trestný\nčin). Tento dovolací dôvod možno použiť aj v prípadoch, pri ktorých boli súčasne uložené tresty, pričom\nTrestný poriadok uloženie takýchto trestov súčasne nepripúšťa - § 34 ods. 7 Trestného zákona.\nObvinený v podstate namietal nepriznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného zákona\n[páchateľ viedol pred spáchaním trestného činu riadny život] zo strany Krajského súdu v Prešove.\nPokiaľ ide o takéto tvrdenie obvineného, najvyšší súd k tomu uvádza, že otázka zisťovania, resp.\nzhodnotenia (ne)existencie poľahčujúcich okolností nezakladá tak označený, ako ani žiaden iný dôvod\ndovolania.\nV tomto smere dáva dovolací súd obvinenému do pozornosti R 18/2015 a predovšetkým prvú vetu tohto\nrozhodnutia, podľa ktorej otázka zisťovania, resp. zhodnotenia (ne)existencie poľahčujúcich okolností\na priťažujúcich okolností je otázkou skutkovou, ktorá je vylúčená z preskúmania dovolacieho súdu v\nprípade, že tento koná na podklade dovolania obvineného podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.\nV predmetnej veci ani samotné nepriznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného zákona\nnie je v rozpore so zákonom. Je zrejmé, že obvinený bol v dobe od roku 1999 do roku 2001 štyrikrát\nuznaný za vinného zo spáchania rôznorodej trestnej činnosti, za súčasného zahľadenia uložených\ntrestov. To, že obžalovaný spáchal tieto trestné činy, je čírym faktom, čo pri hodnotení jeho osoby je\nmožné posúdiť ako okolnosť, že pred spáchaním trestného činu v danej veci neviedol riadny život. Na\ntom nič nemení ani zahladenie predchádzajúcej trestnej činnosti.\nZo zmieneného vyplýva, že v trestnej veci obvineného nemožno dospieť k záveru o tom, že by bol\nnaplnený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku.\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku:\nPodľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na\nnesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho\nustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať, ani meniť.\nPri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia existencie tohto dovolacieho dôvodu, je dovolací súd vždy\nviazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy nižšieho stupňa, a teda dôvodom\ndovolania nemôžu byť skutkové zistenia, čo vyplýva z dikcie ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného\nporiadku.\nVo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete\nvýroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať iba námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky\nskutkové. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam\nsúdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej\ninštancie. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je\noprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní\nsám vykonávať. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery\n\nmôže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci odvolacieho konania. Dovolací súd nie je\nodvolacou inštanciou zameranou na preskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa.\nNesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí\nkvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin, alebo že ustálený skutok\nvykazuje znaky iného trestného činu, alebo že obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného\nčinu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil. Podstatou správneho posúdenia skutku je aplikácia\nhmotného práva, teda že skutok zistený v napadnutom rozhodnutí súdu bol subsumovaný - podradený\npod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad\n(nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto dôvodu.\nNesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie nedostatočné posúdenie\nokolností vylučujúcich protiprávnosť (§ 24 - krajná núdza, § 25 - nutná obrana, § 26 - oprávnené\npoužitie zbrane, § 27 - dovolené riziko, § 28 - výkon práva a povinnosti, § 29 - súhlas poškodeného,\n§ 30 Trestného zákona - plnenie úlohy agenta), prípadne zániku trestnosti činu (najmä § 87 Trestného\nzákona - premlčanie trestného stíhania), resp. chybné rozhodnutia súdu pri uložení úhrnného trestu a\nspoločného trestu (§ 41 Trestného zákona), súhrnného trestu (§ 42 Trestného zákona), trestu odňatia\nslobody na doživotie (§ 47 a nasl. Trestného zákona) a pod.\nAko z citovaného ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, tak aj z inštitútu dovolania je\nzrejmé, že trestné konanie je v zásade dvojinštančné. Inak povedané, dovolací súd je viazaný zisteným\nskutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie. Rovnako nie je oprávnený posudzovať\nspôsob hodnotenia dôkazov a závery, ktoré z dokazovania skôr vo veci konajúce súdy vyvodili a ktoré\nsú podkladom pre zistenie skutkového stavu. Preto platí, že vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému\nsúdmi prvého prípadne druhého stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku môže obvinený v\ndovolaní uplatňovať len námietky právneho charakteru, no nikdy nie námietky skutkové.\nZa skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti\nrozsahu vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu dôkazov súdmi oboch stupňov. Dovolací\nsúd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez\nďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať\n(dokazovanie tu právna úprava pripúšťa len celkom výnimočne a v značne obmedzenom rozsahu, keď\nmôže byť zamerané výlučne na to, aby mohlo byť rozhodnuté o dovolaní - viď § 379 ods. 2 Trestného\nporiadku). Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže\ndoplňovať, alebo korigovať len odvolací súd (v zmysle druhej vety § 317 ods. 1 Trestného poriadku\nvšak nie obligatórne). Dovolací súd nie je možné chápať ako druhú, „odvolaciu\" inštanciu zameranú k\npreskúmaniu rozhodnutí súdu nižšieho stupňa.\nObvineným formulované dovolacie námietky nemožno kvalifikovane podradiť pod dovolací dôvod podľa\n§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku a ani pod akýkoľvek iný dovolací dôvod, nakoľko sa nimi domáha\npreskúmania skutkových záverov a prehodnotenia už hodnotených dôkazov súdmi nižších stupňov. Ich\nobsahom sa nie je možné z právneho hľadiska zaoberať tak, aby bol dovolací prieskum aspoň okrajovo\nsúladný s platnou a účinnou právnou úpravou (výnimkou je už skôr zmieňovaná procesná situácia, keď\nje subjektom podávajúcim dovolanie minister spravodlivosti podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku).\nNajvyšší súd pripomína, že v prípade podania dovolania obvineným nie je odvolacím súdom a má\ndoslova zakázané opätovne skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku a v rámci toho\nprehodnocovať vykonané dôkazy a vyslovovať iné skutkové závery ako súd prvej a súd druhej inštancie\n- viď veta za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.\nPre dovolací súd je v zmysle uvedeného kľúčovým skutkové zistenie, podľa ktorého obvinený L. J.\nspáchal trestný čin tak, ako je uvedené v rozsudku odvolacieho súdu. Popísanému skutkovému stavu\nplne zodpovedá aj právny záver vyjadrený v posúdení konania obvineného ako zločinu neodvedenia\ndane a poistného podľa § 277 ods. 1 alinea druhá, ods. 3 Trestného zákona. Použitú právnu kvalifikáciu\nodôvodňujú všetky skutkové okolnosti, ktoré sú v popise skutku zahrnuté a ktoré vyjadrujú naplnenie\npríslušných znakov skutkovej podstaty označeného trestného činu.\n\nPokiaľ obvinený v nadväznosti na svoje dovolacie námietky podotkol, že skutkový stav nebol zistený do\ntakej miery, aby o ňom neexistovali dôvodné pochybnosti v zmysle zásady v pochybnostiach v prospech\nobvineného (in dubio pro reo), tak k tomu najvyšší súd uvádza, že aj námietka týkajúca sa nepoužitia\nuvedenej zásady je vo svojej podstate založená na spochybňovaní procesu hodnotenia dôkazov vrátane\nskutkových zistení, ku ktorým dospeli vo veci konajúce súdy, a preto s výnimkou ministerského dovolania\npodľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku nepredstavuje účinne uplatniteľnú námietku v dovolacom konaní.\nPre lepšie pochopenie, zásada in dubio pro reo vyplýva z princípu prezumpcie neviny, ktorého materiálne\nukotvenie nachádzame v čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, resp. v čl. 50 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky a význam ktorého sa v trestnoprávnej legislatíve premietol v § 2 ods. 4 Trestného\nporiadku. Keďže povaha uvedenej zásady je výlučne procesná, námietky s ňou spojené nie sú spôsobilé\nnaplniť dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. (k tomu viď napr. uznesenie\nnajvyššieho súdu, sp. zn. 2Tdo/15/2013, z 1. júla 2013 alebo uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn.\n3Tdo/47/2015, z 9. septembra 2015).\nZ uvedeného vyplýva, že v trestnej veci obvineného nemožno dospieť k záveru o tom, že by bol naplnený\ndôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, a preto aj v tejto časti dovolaciu\nargumentáciu obvineného najvyšší súd odmietol ako nedôvodnú.\nNakoľko najvyšší súd s poukazom na vyššie konštatované nezistil naplnenie dôvodov dovolania\nnamietaných obvineným rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.\nToto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5To/44/2020", "guid": "82f9b7cf-df6e-438d-832f-d6d0b283d4a5:42050e0f-6468-43e0-88b8-5770176aeec7", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "75c1792a-079b-4919-9556-d8c3ed417878:2dfcbd66-9406-40f6-81b2-14827c3ca0a0", "ecli": null, "spisova_znacka": "5To/44/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 5To/44/2020 z 17. 9. 2020", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2020-09-17", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/75c1792a-079b-4919-9556-d8c3ed417878:2dfcbd66-9406-40f6-81b2-14827c3ca0a0"}], "citovane_v": []}