{"guid": "56cc9604-829f-4678-b5d8-c4923a15758f:a45a0486-5e4e-4efd-841b-a3661674004b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:8113235356.1", "spisova_znacka": "5Obdo/34/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/34/2021 z 24. 5. 2022", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. mája 2022, sp. zn. 5Obdo/34/2021, ECLI:SK:NSSR:2022:8113235356.1", "identifikacne_cislo": "8113235356", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Andrea Moravčíková PhD.", "sudca_id": 240, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-andrea-moravcikova-phd-240", "datum_vydania": "2022-05-24", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1990/116/#paragraf-6.odsek-1", "nazov": "§ 6 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1990/116/#paragraf-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/116-1990/paragraf-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-470.odsek-3", "nazov": "§ 470 ods. 3 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-470.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-470"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-382", "nazov": "§ 382 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-382", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-382"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-517.odsek-2", "nazov": "§ 517 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-517.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-517"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1990/116#paragraf-6", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-470", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-382", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-517"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a45a0486-5e4e-4efd-841b-a3661674004b", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:8113235356.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:8113235356.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:8113235356.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Obdo/34/2021\n8113235356\n24. 05. 2022\nJUDr. Andrea Moravčíková\nECLI:SK:NSSR:2022:8113235356.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu\nJUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD., a členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Lenky Praženkovej\nv spore žalobcu AGRO MX, s.r.o., so sídlom Družstevná 36, Prešov,\nIČO: 36 617 415, zastúpený JUDr. Peter Ličák, advokát, so sídlom Záhradná 19/468, Kapušany, proti\nžalovanému Ľubomír Boroň - Glass & Decor, s miestom podnikania Brežany 26, 082 41 Brežany, IČO:\n30 291 682, zastúpený Peter Farkaš, advokátska kancelária spol. s r.o., so sídlom Puškinova 16, Prešov,\nIČO: 36 855 928, o zaplatenie 7.961,79 eur\ns príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 8Cb/173/2014, o dovolaní\nžalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 4Cob/74/2020-325\nzo dňa 23. februára 2021, takto\nrozhodol:\nI. Dovolanie žalovaného o d m i e t a .\nII. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 8Cb/173/2014-251 (druhým\nv poradí) zo dňa 12.2.2020 v prvom výroku rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu\n7.751,79 eur spolu s úrokmi z omeškania špecifikovanými v prvom výroku rozsudku. Druhým výrokom\nvo zvyšnej časti žalobu zamietol.\nPosledným výrokom priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu\n94,72%, pričom uložil povinnosť žalovanému zaplatiť trovy konania žalobcovi.\n2. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy\n7.961,79 eur s príslušenstvom, ako aj náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným\nako nájomcom uzatvoril dňa 21.12.2009 zmluvu o nájme nebytových priestorov č. 2010/1 od 1.1.2010.\nŽalobca fakturoval žalovanému dohodnuté nájomné 3.495,80 eur ročne, a to v mesačných splátkach vo\nvýške 291,17 eur (346,50 eur s DPH), pričom v cene nájmu neboli zahnuté platby za elektrinu, vodnéstočné, odvoz smetí, ktoré sa mali fakturovať zvlášť jedenkrát za polrok. Žalovaný neuhrádzal platby\nza nájomné\na za náklady spojené s užívaním nebytových priestorov, čím žalobcovi vznikol nárok\nvo výške 7.961,79 eur.\n3. Ako nesporné vyhodnotil súd prvej inštancie to, že žalovaný na základe ústnej dohody\nso žalobcom v období od 30.8.2009 do 15.1.2016 užíval nebytové priestory, zapísané\nna liste vlastníctva č. 3711 v k. ú. Solivar, ako garáže - opr. hala, postavené na parcele\nč. 2148 so súpisným č. 11621, a to sklad č. 4, 5 a 6 o celkovej výmere 188 m2.\n\nRovnako ako nespornú vyhodnotil výšku uplatnených nákladov za spotrebu elektrickej energie, a tiež\nskutočnosť, že žalovaný spočiatku odplatu za užívanie nehnuteľností platil, no neskôr „nájomné“ platiť\nprestal.\n4. Za spornú považoval existenciu záväzkového vzťahu z platnej zmluvy, vlastníctvo prenajatej odstavnej\nplochy, dohodu o výške nájomného a dobe nájmu, dobu omeškania\ns platbou nákladov za spotrebu elektrickej energie, ako aj právny dôvod fakturácie\nza prefakturovanie služieb vo výške 10,- eur mesačne. Obrana žalovaného spočívala v tvrdení, že\nzmluvu nikdy nepodpísal, a teda nedošlo k platnému uzatvoreniu zmluvného vzťahu, ako aj z dôvodu,\nže v zmluve absentuje údaj o dobe nájmu. Žalobca tiež nemohol prenajať asfaltovú plochu, ktorá bola\nvo vlastníctve Slovenskej republiky.\n5. Súd prvej inštancie uviedol, že pre zmluvu o podnájme nebytového priestoru alebo jej časti zákon\nnevyžaduje výslovne písomnú formu, pričom pripúšťa možnosť nájomcu prenechať nebytový priestor\nalebo jeho časť do podnájmu len na určitý čas. Žalobca aj žalovaný\nna pojednávaní uviedli, že nepodmienili platnosť zmluvy písomnou formou, preto súd prvej inštancie\nmal za to, že platnosť tejto zmluvy je podmienená výlučne súhlasom prenajímateľa a všeobecnými\nzákonnými požiadavkami pre platnosť právneho úkonu. Žalobca predloženými listinami riadne\npreukázal, kto je vlastníkom prenajatých nebytových priestorov, ktoré žalobca užíval na základe zmluvy\no nájme nehnuteľností\nzo dňa 20.1.2007, a že žalobca ako nájomca bol oprávnený dať prenajaté nehnuteľnosti\ndo podnájmu tretím osobám aj bez písomného súhlasu prenajímateľa. Tiež bolo preukázané, že\nvlastníkom odstavnej asfaltovej plochy je Ing. Mikolaj, ktorý zmluvou o nájme tieto nehnuteľnosti dňa\n1.8.2006 prenajal žalobcovi na dobu neurčitú.\n6. K dodržiavaniu všeobecných pravidiel týkajúcich sa uzatvárania zmlúv súd prvej inštancie uviedol, že\nžalobca bol v lete 2009 oslovený žalovaným ohľadom záujmu o podnájom nebytových priestor, pričom\nprvotne nedošlo k dohodne o výške nájomného.\nNásledne koncom augusta 2009 bol žalobca opätovne kontaktovaný žalovaným ohľadom podnájmu\nnebytových priestorov, čo nebolo žalovaným rozporované. Prejav vôle žalovaného určený žalobcovi, v\npodobe prejavenia záujmu o podnájom nebytových priestorov vyhodnotil súd prvej inštancie ako návrh\nna uzavretie zmluvy, nakoľko z neho dostatočne vyplývala vôľa žalovaného vstúpiť so žalobcom do\npodnájomného vzťahu\na byť týmto prejavom vôle viazaný. Žalobca s týmto návrhom súhlasil a žalovanému umožnil tieto\npriestory fakticky užívať, čím došlo k akceptácii návrhu žalovaného\nna uzavretie podnájomnej zmluvy. Súd prvej inštancie mal zato, že skutočnosť, že strany mienili vstúpiť\ndo podnájomného vzťahu podporilo aj vyjadrenie žalovaného v trestnom konaní, kde pripustil, že bol v\npodnájme v budove, kde mal prenajaté garáže č. 4 až 6\nna ulici Zlatobanskej 12 v Prešove, ako aj skutočnosť, že si bol vedomý podlžností\nna neuhradenom nájomnom.\n7. Súd prvej inštancie skonštatoval, že aj napriek splneniu formálnych náležitostí pre platnosť zmluvy o\npodnájme nebytových priestorov, túto nepovažoval za platnú, keďže podľa\nust. § 6 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov\n(ďalej aj „ZNPNP“), možno túto uzavrieť len na určitý čas. Žalobcom nebolo preukázané, že by medzi\nsporovými stranami bola dohoda o konkrétnej dobe podnájmu, pričom tento tvrdil, že zmluva bola\nuzavretá na dobu neurčitú, preto s ohľadom na absenciu dohody o dobe trvania podnájmu, resp. jeho\ndojednaní na dobu neurčitú, nebolo možné túto súdom posúdiť ako platnú. Znalecké dokazovanie\nza účelom preukázania pravosti podpisu žalovaného na zmluve o podnájme nebytových priestorov z\ndôvodu hospodárnosti a účelnosti konania súd nepripustil, a to aj s ohľadom na to, že prípadná pravosť\npodpisu\nby nezaložila platnosť tejto písomnej zmluvy.\n8. Neplatnosť zmluvy o podnájme nebytových priestorov nezbavuje žalovaného povinnosti vydať\nžalobcovi majetkový prospech získaný na jeho úkor plnením z neplatnej zmluvy o podnájme nebytových\npriestorov. Súd prvej inštancie konštatoval, že došlo k naplneniu skutkovej podstaty bezdôvodného\nobohatenia plnením z neplatného právneho úkonu,\n\na to užívaním cudzej nehnuteľnosti bez nájomnej zmluvy, či iného titulu oprávňujúceho užívať cudziu\nvec, kedy prospech vzniká tomu, kto realizuje užívateľské oprávnenie\nbez toho, aby zaň zaplatil úhradu vo výške obvyklého nájomného a nákladov spojených\ns užívaním nehnuteľnosti. Žalovaný 12 mesiacov nesporne uhrádzal žalobcovi odplatu\nza užívanie nebytových priestorov vo výške 346,50 eur. Čiastočným plnením podľa § 407 ods. 3 zákona\nč. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“) možno podľa súdu prvej inštancie usudzovať,\nže žalovaný vyjadril súhlas s takouto výškou platby za užívanie nebytových priestorov.\n9. Výšku nákladov na spotrebovanú elektrickú energiu žalovaný nerozporoval, a teda túto považoval súd\nza nespornú. K dátumom splatnosti nákladov súd uviedol, že nakoľko zmluva o podnájme nebytových\npriestorov je neplatná, nebolo možné považovať prípadné zmluvné dojednanie o dobe splatnosti týchto\nnákladov za platné, oprávnenosť fakturácie sumy 10,- eur, ktorú v jednotlivých faktúrach žalobca vyčíslil\nako prefakturovanie služieb, žalobca v konaní ničím neobjasnil ani nepreukázal, preto súd tento nárok\nvyhodnotil\nako nedôvodný a žalobu v časti o zaplatenie sumy 210,- eur (21 x 10,- eur) ako nedôvodnú zamietol.\n10. Súd prvej inštancie vyhodnotil nárok žalobcu na zaplatenie odplaty za užívanie nehnuteľnosti ako\naj nákladov spojených s užívaním nehnuteľnosti, v celkovej výške 7.751,79 eur za dôvodný a žalobe v\ntejto časti vyhovel. Nakoľko žalovaný nesplnil svoj záväzok v celom rozsahu riadne a včas, dostal sa do\nomeškania s jeho plnením, vzniklo žalobcovi právo požadovať úroky z omeškania, ktoré mu priznal súd\nv zákonnej sadzbe platnej k prvému dňu omeškania. Pri rozhodovaní o trovách konania dospel k záveru,\nže v konaní bola každá zo sporových strán čiastočne úspešná, preto žalobcovi priznal nárok na náhradu\ntrov konania v rozsahu 94,72 %.\n11. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného rozsudkom\nč. k. 4Cob/74/2020-325, zo dňa 23.2.2021, napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v prvom výroku\npotvrdil. Druhým výrokom rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti\nžalovanému v rozsahu 100%.\n12. Odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie vo veci dospel k správnym skutkovým zisteniam, avšak\nuvedené skutkové zistenia podľa odvolacieho súdu nesprávne právne posúdil, ak ich nevyhodnotil ako\nkonkludentne uzavretú podnájomnú zmluvu,\nkeď mal za to, že žalobca v konaní nepreukázal, že medzi stranami sporu došlo k dohode o konkrétnej\ndobe podnájmu, čo znamená, že zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú,\no čom svedčí aj jej písomné znenie. Súd prvej inštancie absenciu doby podnájmu vyhodnotil ako\nrozpornú s ust. § 6 ods. 1 ZNPNP, čo spôsobuje jej neplatnosť. Odvolací súd mal zato, že ak súd\nprvej inštancie pristúpil k posúdeniu predmetu sporu titulom bezdôvodného obohatenia, dopustil sa\nnesprávneho právneho posúdenia veci.\n13. Odvolací súd dospel k záveru, že medzi sporovými stranami bola uzavretá zmluva o podnájme\nnebytových priestorov a asfaltovej plochy už 30.8.2009, kedy sa žalovaný\naj reálne ujal užívania predmetných priestorov a vykonal na nich určité stavebné úpravy. Z listinných\ndôkazov nemal odvolací súd pochybnosť, že za obdobie od septembra\ndo decembra 2009 sa strany sporu dohodli o podnájme priestorov, avšak so započítaním nákladov\nvynaložených žalovaným s nájomným za toto obdobie. Tejto dohode malo nasvedčovať aj konanie\nžalovaného, ktorý od januára do decembra 2010 uhrádzal žalobcovi sumu 346,50 eur mesačne, čo\nmožno podľa odvolacieho súdu vyhodnotiť ako dôkaz o dohode o výške nájomného za čas trvania tohto\nzáväzkového vzťahu. Pre platenie tejto sumy mesačne žalovaný v konaní nepredložil súdu vierohodnú\nargumentáciu, preto\nak od januára 2011 neplatil dohodnuté nájomné, neplnil svoju povinnosť vyplývajúcu\nzo záväzkového vzťahu (podnájomnej zmluvy), čím sa dostal do omeškania s plnením.\n14. Uviedol, že súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, ak priznal žalobcovi žalované plnenie\npredstavujúce nájomné a úhradu za spotrebovanú elektrickú energiu vo výške uvedenej vo výroku\nrozsudku súdu prvej inštancie a správne bol aj podľa ust. § 517\nods. 2 zákona č. 40/1964 Sb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) priznaný žalobcovi\naj úrok z omeškania. Odvolací súd pristúpil k zmene právneho posúdenia veci bez výzvy strán sporu\npodľa ust. § 382 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok\n\n(ďalej len „CSP“), nakoľko pri doterajšom priebehu konania bola argumentácia o záväzkovom vzťahu\npodľa ZNPNP (v konaní pred súdom prvej inštancie) prednesená a strany sporu mali možnosť sa k tejto\nprávnej kvalifikácii vyjadriť, v dôsledku čoho nedošlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces.\n15. Na záver uviedol, že odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie považoval fakturované sumy\nza správne, hoci mesačne nezodpovedali presne výške dohodnutého nájomného,\nale v súčte žalovanej sumy bolo vyčíslenie dlhu správne. Za právne irelevantné vyhodnotil aj námietky\nžalovaného týkajúce sa zmeny žaloby, nakoľko žalobca od podania žaloby\nako aj v priebehu konania opieral nárok o záväzkový vzťah, a hoci ho nesprávne pomenoval, tak skutkové\ntvrdenia k uplatnenému nároku nemenil, preto sa odvolací súd nestotožnil s názorom žalovaného, že\nsúd prvej inštancie sa dopustil pochybenia, ktoré\nmu bránilo rozhodnúť vo veci. Pokiaľ sa teda žalobca dopustil nepresnosti v pomenovaní záväzkového\nvzťahu a na základe vykonaných dôkazov bol preukázaný vzťah podnájomný, tak ani takéto pochybenie\nnie je podľa odvolacieho súdu možné vyhodnotiť ako nesplnenie procesných podmienok. Za nadbytočné\npovažoval odvolací súd vyhodnocovať ďalšie námietky žalovaného smerujúceho k posúdeniu právneho\nvzťahu ako vzťahu\nz bezdôvodného obohatenia.\n16. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal včas žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, prípustnosť\nktorého vyvodil z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, keďže odvolací súd nesprávnym procesným postupom\nznemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu\npráva na spravodlivý proces.\n17. Dovolateľ vadu podľa ust. § 420 písm. f/ CSP videl v skutočnosti, že odvolací súd zmenil právnu\nkvalifikáciu veci a priznal nárok žalobcovi titulom zmluvy o podnájme nebytových priestorov, čím porušil\nprávo žalovaného na spravodlivý súdny proces a vyniesol prekvapivé rozhodnutie, ktoré bolo v rozpore\ns legitímnymi očakávaniami žalovaného.\nTiež namietal, že súd priznal právo titulom právneho úkonu, ktorý žalobca v žalobnom návrhu netvrdil,\nže rozhodol o veci bez toho, aby v konaní došlo k zmene žaloby podľa\nust. § 139 až 143 CSP, pričom túto odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.\nTiež, že odvolací súd rozhodol o veci bez toho, aby vyzval žalovaného na vyjadrenie v zmysle § 382 CSP,\nkeďže nárok priznal podľa ZNPNP, čo malo za následok prekvapivosť rozhodnutia. Dovolateľ zároveň\nvidel porušenie jeho práv aj v skutočnosti, že odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, avšak\nz iného právneho dôvodu a v rozpore s právnym názorom vysloveným v jeho skoršom rozhodnutí\n(predvídateľnosť) a na základe skutkových zistení, ktoré neboli predmetom dokazovania ani tvrdení\núčastníkov,\nčím rozhodol v rozpore so zásadou dvojinštančnosti, nakoľko znemožnil žalovanému uplatnenie práva\ndomáhať sa riadnym opravným prostriedkom preskúmania skutkových tvrdení a právnych záverov\nprvýkrát použitých až v rozsudku odvolacieho súdu.\n18. Na záver navrhol, aby dovolací súd rozhodnutia súdov nižších inštancií zrušil a vec vrátil súdu prvej\ninštancie na ďalšie konanie, prípadne aby rozsudok odvolacieho súdu zmenil. Zároveň navrhol odložiť\nvykonateľnosť napadnutého rozhodnutia, z dôvodov hrozby výkonu rozhodnutia, ktorý je spôsobilý\nprivodiť žalovanému škodu (osobitný zreteľ).\n19. K dovolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca s tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu\nnie je prekvapivé a navrhol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby dovolanie žalovaného ako\nneprípustné odmietol, resp. ako nedôvodné zamietol. Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho\nkonania.\n20. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“) ako súd dovolací v zmysle ust. § 35\nCSP (ďalej aj „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu zastúpená v súlade s\nustanovením § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou\nCSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobcu\nje potrebné odmietnuť (§ 447 písm. f/ CSP).\n21. Podľa ustanovenia § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne\n\nvymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené\npodmienky prípustnosti dovolania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.\n22. Podľa ust. § 420 písm. f/ CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n23. Podľa ustanovenia § 431 ods. 1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť\niba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že\ndovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n24. Podľa ustanovenia § 440 CSP, dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.\n25. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 CSP nie je významný subjektívny názor\ndovolateľa tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne\nzistenie (záver) dovolacieho súdu, že k dovolateľom vymedzenému dôvodu zmätočnosti skutočne došlo.\n26. Za porušenie práva na spravodlivý proces sa považuje v zmysle rozhodovacej činnosti ústavného\nsúdu situácia, ak všeobecný súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodní\na nevysporiada sa so všetkými relevantnými námietkami uplatnenými sporovými stranami, a to\nspôsobom zodpovedajúcim miere ich závažnosti. V takom prípade všeobecný súd svojím postupom\nzaloží nepreskúmateľnosť ním vydaného rozhodnutia, a spravidla\ntak aj jeho protiústavnosť. Ak nie sú totiž zrejmé dôvody toho - ktorého rozhodnutia, svedčí to o ľubovôli\nv súdnom rozhodovaní, pričom zásada právneho štátu ľubovôľu\nv rozhodovaní orgánov verejnej moci zakazuje; len vecne správne rozhodnutie a náležite,\nt. j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie, napĺňa ako neoddeliteľná súčasť „stanoveného postupu“ - ústavné kritériá vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy.\nPodobne ako v skutkovej oblasti, aj v oblasti nedostatočne vyloženej\na zdôvodnenej právnej argumentácie nastávajú obdobné následky vedúce k neúplnosti\na hlavne k nepresvedčivosti rozhodnutia, čo je však v rozpore nielen s požadovaným účelom súdneho\nkonania, ale tiež aj so zásadami spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nNámietka nesprávneho procesného postupu nepripustením zmeny žaloby\n27. Porušenie práva na spravodlivý proces videl dovolateľ v nepripustení zmeny žaloby súdom prvej\ninštancie bez zohľadnenia zákonných podmienok. Odvolací súd danú námietku žalovaného v rozhodnutí\nvyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko žalobca od podania žaloby, ako aj počas celého konania, opieral\nsvoj nárok o záväzkovo právny vzťah, ktorý síce nepresne označil, avšak jeho skutkové tvrdenia sa k\nuplatňovanému nároku nemenili.\n28. Žalobný petit čo do požadovanej peňažnej sumy zostal rovnaký, ani nedošlo k zmene tvrdených\nskutkových okolností v žalobe počas celého konania. Išlo teda výlučne o zmenu právnej kvalifikácie\nuplatneného nároku. Bez pripustenia zmeny žaloby by súd nemohol rozhodovať len o prípadnej\nžalobcom novo v konaní tvrdenej povinnosti žalovaného.\n29. Tak ako je uplatnenie nároku žalobou výsostným prejavom dispozičného princípu\nv civilnom procese, ktorý prislúcha žalobcovi, je takým prejavom rovnako aj zmena žaloby. Súd prvej\ninštancie je v zásade povinný tento dispozičný princíp primárne rešpektovať, jeho úlohou je len posúdiť,\nči sú pre jeho účinné uplatnenie splnené procesné podmienky\nv tom - ktorom štádiu konania (napr. pri späťvzatí žaloby v priebehu konania môže\nbyť potrebný súhlas žalovaného, pri zmene žaloby súhlas súdu). V prípade zmeny žaloby zákon ukladá\nsúdu pred udelením svojho súhlasu predovšetkým skúmať, či výsledky doterajšieho konania (k momentu\nuplatnenia zmeny a rozhodovania o jej pripustení) môžu byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe.\nPri kladnom závere súd zmenu žaloby pripustí a pokračuje v konaní o zmenenej žalobe, alebo naopak\n(§ 143 ods. 1 až 3 CSP). Zákonom uložená povinnosť v tomto prípade zo strany súdov nižších inštancií\nporušená nebola.\n\n30. Dovolací súd zdôrazňuje, že zmena právnej kvalifikácie skutku nie je zmenou žaloby, pretože\nžalobcovi zo zákona nevyplýva povinnosť právne kvalifikovať svoj nárok, pretože posúdenie skutku po\nprávnej stránke je vždy úlohou súdu. Skutkovou zmenou žaloby\nje podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe.\nV takom prípade žalobca opiera svoj nárok o nové skutočnosti, ktoré sú rozhodné\npre uplatnený nárok, avšak bez zmeny žalobného petitu. V konaní nedošlo k zmene skutkových okolností\n- tvrdenia o užívaní nehnuteľností žalovaným, bez toho, aby došlo k úhrade za ich používanie, tieto\ntvrdenia zostali počas celého konania nemenné a preukázané, došlo len k zmene právnej kvalifikácie\n- titulu, na základe, ktorého žalovaný dané nehnuteľnosti užíval. Žalovaným uvedené skutočnosti,\nvzhľadom na vyššie uvedené, nie je možno kvalifikovať ako podstatnú zmenu žaloby.\nNámietka prekvapivosti súdneho rozhodnutia a rozhodnutia v rozpore so zásadou dvojinštančnosti\n31. Podľa názoru dovolateľa v konaní došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces z dôvodu porušenia\nzásady dvojinštančnosti súdneho konania odvolacím súdom, ktorú videl\nv tom, že odvolací súd právne posúdil nárok inak ako súd prvej inštancie, hoci nevyzval žalobcu na\nvyjadrenie sa k tejto inej právnej kvalifikácii (§ 382 CSP), čo malo za následok prekvapivosť súdneho\nrozhodnutia, ktoré bolo v rozpore s legitímnymi očakávaniami žalovaného.\n32. Ohľadom dovolateľom namietaného vydania prekvapivého rozhodnutia, dovolací súd uvádza, že o\ntzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, keď odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci\nna iných právnych záveroch, ako súd prvej inštancie,\nza súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným právnym záverom odvolacieho súdu nemá\nstrana sporu možnosť vyjadrovať sa, právo argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa\nz hľadiska právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili\nako významné. Výzva odvolacieho súdu podľa § 382 CSP je potrebná vždy, keď odvolací súd dospeje\nk záveru, že nárok treba posúdiť podľa celkom iného právneho predpisu,\nako ho posúdil súd prvej inštancie, alebo síce podľa toho istého právneho predpisu,\nako ho posúdil súd prvej inštancie, ale podľa iného ustanovenia za súčasného splnenia podmienky, že\ntoto iné zákonné ustanovenie je pre rozhodnutie veci rozhodujúce.\n33. Pod „prekvapivým rozhodnutím“ sa v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu rozumie rozhodnutie,\nktorým odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, za rozhodujúcu považoval skutočnosť, ktorú\nnikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom prvej inštancie.\nPrekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných právnych záveroch než\nrozhodnutie súdu prvej inštancie (porovnaj 3 Cdo 102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov\nkonania na súde prvej inštancie „nečakane“ založené nepredvídateľne na iných „nových“ dôvodoch,\nnež na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, pričom strana sporu v danej procesnej\nsituácii nemala možnosť namietať ne/správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom\nkonaní\n34. Tiež Ústavný súd SR vo svojej judikatúre definoval tzv. prekvapivé rozhodnutie, o ktoré ide\npredovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných zásadne odlišných\nprávnych záveroch ako súd prvej inštancie, pričom zároveň odvolací súd účastníkovi konania neumožní\nvyjadriť sa k jeho iným (odlišným) právnym záverom, teda účastník konania nemá možnosť právne\nargumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu\nprvej inštancie nejavili\nako významné (II. ÚS 407/2016, I. ÚS 736/2016).\n35. Podľa dovolacieho súdu v prejednávanom spore dovolateľ nedôvodne namietal prekvapivosť\nrozhodnutia odvolacieho súdu. Po preskúmaní veci dospel dovolací súd\nk záveru, že v danom prípade odvolací súd nebol povinný postupovať podľa § 382 CSP\na vyzývať strany na vyjadrenie k možnému použitiu iného ustanovenia právneho predpisu, pretože\nodvolací súd žalobou uplatnený procesný nárok právne neposúdil podľa takého ustanovenia právneho\npredpisu, ktoré by pri doterajšom rozhodovaní nebolo použité.\n36. O \"nové\" ustanovenie právneho predpisu nejde vtedy, ak už bolo predmetné ustanovenie aplikované\nv skoršom štádiu konania, napr. v skoršom rozhodnutí súdu prvej inštancie (zrušenom na základe\n\npoužitia opravných prostriedkov), alebo ak jeho možná aplikácia bola posudzovaná v predchádzajúcom\nkasačnom rozhodnutí odvolacieho súdu.\nRovnako nemožno dospieť k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je prekvapivé,\nak pri svojom rozhodovaní použil iné ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu ako súd\nprvej inštancie, ak sa aplikácie tohto ustanovenia domáhala niektorá zo strán sporu, či už v priebehu\nprvoinštančného konania, alebo v odvolacom konaní, a druhá strana sporu mala procesnú možnosť sa\nk tomu vyjadriť.\n37. Súd prvej inštancie už vo svojom skoršom (v poradí prvom) rozsudku zo dňa 13.9.2016,\nč. k. 8Cb/173/2014-134 (ktorý bol odvolacím súdom zrušený) aplikoval na prejednávanú vec ustanovenia\nzákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov,\na to ust. § 3 ods. 1 a 3, § 5 ods. 1 -3, 7, § 6 ods. 1, 2. Odvolací súd tak svoj právny záver vyvodil zo\nskutočností, ktoré právne vyhodnocoval aj súd prvej inštancie, nezaložil svoje rozhodnutie na celkom\nnovom právnom názore, ako tvrdí dovolateľ, preto uvedeným postupom odvolacieho súdu, nedošlo k\nporušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces vydaním prekvapivého rozhodnutia, resp. k\nporušeniu zásady dvojinštančnosti. Skutočnosť, že na podklade rovnakých ustanovení dospeli oba súdy\nk odlišným právnym záverom (nie skutkovým zisteniam), nemožno považovať z hľadiska § 420 písm.\nf/ CSP\nza právne významnú.\n38. Podľa názoru niektorých autorov postup podľa ustanovenia § 382 neprichádza do úvahy,\nak sa odvolací súd rozhodol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť, ale z iných právnych\ndôvodov. Výsledok konania je totiž totožný s výsledkom konania\npred prvoinštančným súdom a v takom prípade by bolo zložité vyvodzovať zo zmeny právnej kvalifikácie\nsituáciu, v ktorej došlo k odňatiu možnosti konať pred opravným súdom. (pozri: Števček, M., Ficová, S.,\nBaricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.\nPraha: C. H. Beck, 2016,\ns. 1272).\n39. Dovolací súd k dôvodom, z ktorých žalobca vyvodzoval porušenie ústavnej zásady dvojinštančnosti\nkonania, považuje za potrebné uviesť, že z obsahu spisu jednoznačne\na nesporne vyplýva, že žalovaný mal možnosť namietať rozhodnutie súdu v riadnom opravnom\nprostriedku. Žalovaný túto možnosť využil a uplatnil svoj vplyv na konanie podaním odvolania, v ktorom\nuviedol, z akých dôvodov považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne, keď sa vyjadril\nk skutkovej aj právnej stránke veci. Odvolací súd neporušil princíp dvojinštančnosti konania, keďže\nnevykonal žiadne nové dôkazy\na nevyhodnocoval žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli už skôr prezentované\npred súdom prvej inštancie. V súvislosti s týmito námietkami dovolací súd konštatuje,\nže v danom prípade nemožno rozhodnutie odvolacieho súdu považovať za prekvapivé, a tiež že by došlo\nk porušeniu ústavného princípu dvojinštančnosti konania. Ústavný súd SR sa vo svojom rozhodnutí z 28.\njanuára 2020, sp. zn. IV. ÚS 536/2018 vyjadril, že ústava explicitne neupravuje princíp dvojinštančnosti\nkonania. Ani čl. 6 Dohovoru nevyžaduje\nv občianskoprávnom konaní dve a viac inštancií. Ak však procesný kódex reguluje apelačný stupeň, je\nnevyhnutné rešpektovať jeho pravidlá. Nerešpektovanie princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho\nkonania odvolacím súdom znamená znemožnenie realizácie procesných práv účastníka, čím mu je\nodňatá možnosť konať pred súdom. Neprípustný je stav, aby prvoinštančný súd nerozhodol o celom\nrozsahu žaloby a k zvyšným bodom žaloby prvýkrát zaujímal stanovisko až odvolací súd. Uvedený stav\nby vo svojich dôsledkoch znamenal, že hoci prebehlo tak prvostupňové, ako aj odvolacie konanie\n(z formálneho hľadiska bol princíp dvojinštančnosti konania dodržaný), v skutočnosti\nz materiálneho hľadiska o týchto častiach žaloby konal a rozhodol iba krajský súd,\nv dôsledku čoho účastník už nemal možnosť podať odvolanie.\nNámietka ne/predvídateľnosti súdneho rozhodnutia\n40. Predvídateľnosť postupu (rozhodovania) súdov v súlade so zákonom stanovenými požiadavkami je\nimanentnou súčasťou princípu právnej istoty (čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ústavy). Predvídateľné je rozhodnutie,\nktorému predchádza predvídateľný postup súdu v konaní\n\na pri rozhodovaní. V praxi dochádza k vydaniu nepredvídateľného rozhodnutia medziiným vtedy,\nkeď odvolací súd nerešpektuje ustanovenie § 382 CSP, účelom ktorého je predísť vydaniu\nnepredvídateľného alebo prekvapivého rozhodnutia.\n41. Žalovaný v danom prípade namieta nepredvídateľnosť napadnutého rozhodnutia, ktorú vyvodzuje z\ntoho, že odvolací súd poprel svoj vlastný právny názor vyslovený v skoršom zrušujúcom rozhodnutí. K\nuvedenému najvyšší súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 3. septembra\n2013 sp. zn. III. ÚS 46/2013, z ktorého\npre odvolací súd nevyplýva z ust. § 391 ods. 2 CSP jeho viazanosť skôr zaujatým vlastným právnym\nnázorom; odvolací súd teda môže (napríklad, ale nie výlučne, aj pod vplyvom záväzného právneho\nnázoru ústavného súdu vysloveného v konaní podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) svoj\nskorší právny názor zmeniť. Potvrdzuje to aj súdna judikatúra, podľa ktorej odvolací súd nepostupuje\nv rozpore s procesnými predpismi,\nak svoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny názor zmení a potvrdí rozhodnutie nerešpektujúce\nskorší právny názor odvolacieho súdu. Aj keď zmena skoršieho právneho názoru odvolacieho súdu je\nv zásade nežiaduca, nemožno ju považovať za nepatričnú, predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny\nprincíp nezávislosti sudcu, ktorý\nje vo všeobecnosti viazaný len zákonom. Obdobne zo starších zdrojov, Občiansky súdny poriadok\nnemá ustanovenie, ktoré by vyslovovalo viazanosť súdu, ktorý pôvodný právny názor vyslovil, ak sa\nvec v dôsledku opravného prostriedku podaného proti ďalšiemu rozhodnutiu znova stane predmetom\nopravného konania (R 68/1971).\n42. Odvolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí konštatoval, že z dokazovania vykonaného pred\nsúdom prvej inštancie nebolo možné dospieť k jednoznačnému záveru, či medzi stranami sporu bola\nuzavretá podnájomná zmluva a čo bolo jej obsahom, preto odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej\ninštancie a vec mu vrátil, aby v novom konaní dôsledne vyhodnotil tvrdenia procesných strán, dôkazy a\nďalšie skutočnosti, a až na základe tohoto vyhodnotenia uzavrel, či medzi sporovými stranami existoval\nzáväzkový vzťah z platnej zmluvy alebo vzťah založený na inom právnom základe.\n43. Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia nevyslovil žiaden záväzný\nprávny názor, ktorý by sa týkal hmotnoprávneho posúdenia veci.\nDovolacia námietka žalovaného o porušení práva na spravodlivý proces tým, že odvolací súd poprel\nsvoj vlastný právny názor vyslovený v predošlom zrušujúcom uznesení,\nje neopodstatnená.\n44. Pokiaľ žalovaný za procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f/ CSP považuje nesprávny právny záver\nsúdov nižších inštancií, nesprávne vykonávanie dokazovania, nevykonanie dôkazu, či obstarávanie\nskutkových podkladov v procese zisťovania skutkového stavu, dovolací súd uvádza, že nesprávne\nposúdenie veci (nesprávne vyriešenie niektorej právnej otázky súdom), nemožno považovať za vadu\nzmätočnosti. To isté platí aj pre námietku\no nesprávnom zistení skutkového stavu, či o nesprávnom hodnotení dôkazov, a teda nejde o nedostatok,\nktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci vadu konania v\nzmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP (obdobne tiež\nR 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000).\n45. So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že postupom odvolacieho súdu nedošlo\nk vade v zmysle ust. § 420 písm. f/ CSP, ktorá by zakladala porušenie práva žalovaného na spravodlivý\nsúdny proces, čo zakladá dôvod na odmietnutie dovolania v zmysle ust. § 447 písm. c/ CSP.\n46. Žalobca bol v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešný (§ 255 ods. 1 CSP) a vznikol mu nárok na\nnáhradu trov konania. O nároku na náhradu trov konania rozhodol najvyšší súd podľa ustanovení § 453\nods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti\nrozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).\n47. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\n\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný žiadny opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4Cob/74/2020", "guid": "3a8309f8-87cb-4b5d-aa09-2966f9fda761:accdfcdc-227f-487c-9da0-8115e483611f", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:3001763a-207f-4b65-a395-c2813154979f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.536.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 536/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 536/2018 z 28. 1. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-01-28", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.536.2018.1"}, {"guid": "ussr:e63a5516-d249-459d-aa03-1246ccc05a53", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.407.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 407/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 407/2016 z 12. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-12", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.407.2016.1"}, {"guid": "ussr:c0fa55c3-edde-4504-974b-2c346be2e52b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 46/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 46/2013 z 3. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-03", "citacie_n": 306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c0fa55c3-edde-4504-974b-2c346be2e52b"}, {"guid": "f0e75d0c-56f8-4ba9-8c23-3b502b14c19d:c6072bc9-4f50-42d3-bbdc-fec02028e186", "ecli": null, "spisova_znacka": "4Cob/74/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Cob/74/2020 z 9. 6. 2022", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2022-06-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/f0e75d0c-56f8-4ba9-8c23-3b502b14c19d:c6072bc9-4f50-42d3-bbdc-fec02028e186"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:e04c4277-9fc3-433e-a9fb-f32c956648ca", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.500.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 500/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 500/2022 z 27. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.500.2022.1"}]}