{"guid": "2b60aa02-b11f-443d-bebe-701a6178c946:6526065c-b427-4f7a-b53f-b5a11b9ce5d3", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:8113202532.2", "spisova_znacka": "2Cdo/151/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/151/2020 z 31. 3. 2022", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. marca 2022, sp. zn. 2Cdo/151/2020, ECLI:SK:NSSR:2022:8113202532.2", "identifikacne_cislo": "8113202532", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Viera Petríková", "sudca_id": 164, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-viera-petrikova-164", "datum_vydania": "2022-03-31", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/1976/50/#paragraf-58.odsek-2", "nazov": "§ 58 ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1976/50/#paragraf-58.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/50-1976/paragraf-58"}, {"iri": "/SK/ZZ/1976/50", "nazov": "zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1976/50", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/50-1976"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-4.odsek-1", "nazov": "§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-4.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/66-2009/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/66", "nazov": "zákon č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/66", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/66-2009"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/1976/50#paragraf-58", "/SK/ZZ/2009/66#paragraf-4", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6526065c-b427-4f7a-b53f-b5a11b9ce5d3", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:8113202532.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:8113202532.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:8113202532.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Cdo/151/2020\n8113202532\n31. 03. 2022\nJUDr. Viera Petríková\nECLI:SK:NSSR:2022:8113202532.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Petríkovej\na členiek senátu JUDr. Márie Trubanovej, PhD. a Mgr. Renáty Gavalcovej, v spore žalobcu F. A.,\nbývajúceho v X., zastúpeného JUDr. Michalom Feciľakom, advokátom, so sídlom v Prešove, Jesenná\n8, proti žalovanému Prešovskému samosprávnemu kraju, so sídlom v Prešove, Námestie mieru 2,\nIČO: 37 870 475, zastúpenému Správou a údržbou ciest Prešovského samosprávneho kraja, so sídlom\nv Prešove, Jesenná 14, IČO: 37 936 859, o zaplatenie 8.543,60 eur s príslušenstvom, vedenom na\nOkresnom súde Prešov pod sp. zn. 14C/21/2013, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v\nPrešove z 27. februára 2020 sp. zn. 15Co/50/2019, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a .\nŽalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Prešov (ďalej ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 20. októbra 2016 č. k.\n14C/21/2013-364 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy\n8.543,60 eur s 8,75 %-tným ročným úrokom z omeškania od 28. januára 2013 do zaplatenia z titulu\nbezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľností v období od 29. januára 2011 do 28. januára 2013\na žalovanému priznal náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. Súd prvej inštancie svoje\nrozhodnutie odôvodnil tým, že mal za preukázané, že žalobca je výlučným vlastníkom parcely č. KN-E\n258/207 - trvalý trávny porast o výmere 389 m2 zapísanej na LV č. XXXX kat. úz. K., na ktorej je čiastočne\npostavená cesta tretej triedy, ktorej vlastníkom je žalovaný na základe zákona č. 416/2001 Z. z. o\nprechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a na vyššie územné celky. Stotožnil\nsa s tvrdeniami žalobcu, na základe ktorých neprihliadol na námietku žalovaného o nedostatku aktívnej\nvecnej legitimácie žalobcu. V prípade nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia totiž nemožno\nobmedziť tento nárok iba na predchádzajúceho vlastníka pozemku, keďže v prípade bezdôvodného\nobohatenia vzniknutého z protiprávneho stavu sa nejedná o jednorazové právo, ale právo, ktoré vzniká\nv súvislosti s protiprávnym stavom pretrvávajúcim. V prípade žalujúceho bezdôvodného obohatenia\nnepovažoval za dôvodnú ani námietku žalovaného o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie, keďže\nrelevantným je stav zabratia pozemku bez súhlasu jeho vlastníka a existencia protiprávneho stavu,\npričom porušovateľom práva bol žalovaný a nie štát. Vo vzťahu k tejto argumentácii súd prvej inštancie\ncitoval ustanovenie § 451 ods. 1, 2 a § 454 Občianskeho zákonníka. Posúdenie veci v zmysle vyššie\nuvedeného považoval však súd prvej inštancie za dôvodné len do 1. júla 2009, kedy nadobudol účinnosť\nčlánok I. zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov\npod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov (ďalej ako „zákon č. 66/2009 Z. z.“). Poukazom na ustanovenie § 4 ods. 1 uvedeného\nzákona konštatoval, že ku dňu jeho účinnosti, ak vlastník stavby nemá k pozemku pod stavbou zmluvne\ndohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkom stavby\n\nv prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Dospel k záveru, že pozemná\nkomunikácia, ktorá z časti leží aj na pozemku vo vlastníctve žalobcu je stavbou povolenou, keďže bola\nrealizovaná na základe platného rozhodnutia o umiestení stavby, ako aj stavebného povolenia, teda\nna základe predpisov účinných ku dňu vydania týchto rozhodnutí. Pre posúdenie vzniku zákonného\nvecného bremena nepovažoval súd prvej inštancie za právne významné, či je stavba oprávnená\nalebo neoprávnená a za podstatnú považoval len skutočnosť, že stavba bola povolená v súlade so\nzákonom č. 50/1976 Zb. (ďalej ako „stavebný zákon“). Od účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., teda od\n1. júla 2009 preto žalovaný neužíval parcelu žalobcu pod komunikáciou bez právneho dôvodu, ale v\ndôsledku zákonného vecného bremena. Z uvedeného dôvodu od 1. júla 2009 nedochádza na strane\nžalovaného k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobcu. Za situácie, že žalobca si uplatnil nárok na\nvydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 29. januára 2011 do 28. januára 2013, a na takto\nkvalifikovanom nároku zotrval v priebehu celého konania, považoval súd prvej inštancie nárok žalobcu\nza nedôvodný, preto ho v celom rozsahu zamietol. Súd prvej inštancie za podstatné pre rozhodnutie\npovažoval aj to, že v dôsledku stavby pozemnej komunikácie ako stavby povolenej sa na pozemok pod\ntouto stavbou vzťahuje režim ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Nárok žalobcu považoval\nza nedôvodný aj v prípade jeho posúdenia podľa citovaného zákona, teda ako náhrady za zriadenie\nvecného bremena. Mal za to, že takáto náhrada má jednorazový charakter, čo nevylučuje použitie\ninštitútu premlčania, ktorú námietku žalovaný vzniesol v priebehu konania. Keďže žalobca podal žalobu\nna súd až 28. januára 2013 a vecné bremeno zo zákona vzniklo dňom 1. júla 2009, uplynula tak\nvšeobecná trojročná premlčacia doba v súlade s ustanovením § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka a\nnárok ani z dôvodu jeho premlčania by nebolo možné priznať. O trovách konania rozhodol súd prvej\ninštancie odkazom na ustanovenie § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku (ďalej\nlen „CSP“).\n2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom z 27. februára 2020\nsp. zn. 15Co/50/2019 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a rozhodol, že žalovaný má nárok na\nnáhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %. Odvolací súd svoje rozhodnutie\nodôvodnil tým, že sa stotožnil so súdom prvej inštancie v závere, že za žalované obdobie, teda\nod 29. januára 2011 do 28. januára 2013 nedošlo na strane žalovaného k splneniu základného\npredpokladu vzniku bezdôvodného obohatenia žalovaného, a to neexistencie právneho dôvodu užívania\nvlastníctva žalobcu žalovaným. Pokiaľ žalobca tvrdil, že v danom období poskytoval žalovanému\nplnenie bez právneho dôvodu, tak toto tvrdenie nezodpovedá skutkovému stavu zistenému v konaní\npred súdom prvej inštancie. K tomuto záveru správne dospel súd prvej inštancie výkladom § 451\nObčianskeho zákonníka v nadväznosti na zákon č. 66/2009 Z. z. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu\ntýkajúcej sa nesplnenia zákonných podmienok pre vydanie územného, resp. stavebného povolenia na\nrealizáciu stavby odvolací súd uviedol, že v jeho právomoci nie je preskúmavať správnosť stavebného\nrozhodnutia v tomto občianskoprávnom konaní, keďže by to bolo zásahom do rozhodovacej právomoci\norgánov verejnej moci vykonávanej prostredníctvom územnej samosprávy. Za nedôvodnú považoval\nodvolací súd aj námietku žalobcu, že parcela v jeho vlastníctve nie je uvedená v územnom rozhodnutí,\ndôsledkom čoho je skutočnosť, že stavba je postavená na inom mieste, než na aké bolo stavebné,\nresp. územné rozhodnutie vydané. Za nespornú považoval odvolací súd skutočnosť, že stavbou je\npozemná komunikácia III/068015, predtým označená ako mestská komunikácia K2, na ktorú bolo\nvydané územné rozhodnutie bývalým MsNV v Prešove pod číslom Výst. 5833/75-Se dňa 10. júla 1975\na stavebné povolenie číslo Výst. 6703/76-Ve dňa 26. mája 1977. Nie je možné spochybniť, že takto\noznačená stavba bola povolená, a že takáto stavba sa nachádza čiastočne aj na pozemku žalobcu.\nNavyše odvolací súd uvádza, že uvedená stavba bola stavbou veľkého rozsahu, logickým dôsledkom\nčoho môžu byť realizačné odchýlky premietnuté do porealizačného zamerania. Dané nepresnosti\nnepovažoval odvolací súd za tak závažné, že by stavbu robili nepovolenou. S poukazom na uvedené\nodvolaciemu súdu ostávalo posúdiť správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie podľa zákona č. 66/2009\nZ. z., vrátane dôvodnosti/nedôvodnosti vznesenej námietky premlčania. Uviedol, že vychádzajúc z\nvykonaného dokazovania je potrebné ustáliť, že na pozemku vo vlastníctve žalobcu stojí povolená\nstavba, ku ktorej v zmysle vtedy platných príslušných predpisov bolo vydané stavebné povolenie, preto\nv súlade s citovanými ustanoveniami účinnosťou zákona č. 66/2009 Z. z. vzniklo žalovanému právo\nzodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého vysporiadanie musí byť súladne so zákonom. Odvolací súd\nsa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že v prípade náhrady za zákonné vecné bremeno ide o\nnáhradu jednorazovú, ktorá podlieha premlčaniu. Odvolací súd nepoprel existenciu rozsiahlej, ale aj\nrozdielnej judikatúry v otázke náhrady za zákonné vecné bremeno do doby definitívneho vyriešenia\nvzťahov. K názoru o jednorazovej náhrade sa priklonil odvolací súd poukazom na najnovšiu judikatúru,\na to predovšetkým na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 1/2020 zo 14. januára 2020. Uviedol,\n\nže v predmetnom spore posúdil rovnakým spôsobom charakter náhrady za zákonné vecné bremeno, a to\naj s dôrazom na skutočnosť, že konečné vysporiadanie vzťahu medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom\nstavby bude realizované v zmysle zákonnej úpravy uvedenej v § 2 ods. 1 alebo v § 3 ods. 3 citovaného\nzákona. Aj keď vyššie uvedená judikatúra riešila vznik zákonného vecného bremena podľa zákona č.\n182/1993 Z. z., nie je vylúčená aplikácia daných záverov ani v prípade vzniku zákonného vecného\nbremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. V súlade s uvedenými právnymi závermi pokiaľ\nsa žalobca domáhal náhrady za zriadenie vecného bremena zákonom, tak sa domáhal majetkového\npráva podliehajúceho inštitútu premlčania. Nárok žalobcu vznikol účinnosťou citovaného zákona, teda\n1. júla 2009 a pokiaľ žalobca podal žalobu 28. januára 2013, tak nepochybne došlo k premlčaniu jeho\npráva v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že z dôvodu vznesenej námietky premlčania\npreto nebolo možné nárok žalobcovi priznať a rozhodnutie súdu prvej inštancie je tak vecne správne aj\nv prípade posúdenia nároku podľa zákona č. 66/2009 Z. z.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej ako „dovolateľ“) dovolanie, ktoré odôvodnil\npoukazom § 420 písm. f/ CSP a na § 421 ods. 1 písm. a/ a písm. b/ CSP. Vo vzťahu k námietke\nvyplývajúcej z § 420 písm. f/ CSP uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu je arbitrárne a\nnepreskúmateľné v tom, že odvolací súd sa nezaoberal námietkou žalobcu, že na stavbu pozemnej\nkomunikácie nachádzajúcej sa na pozemku žalobcu nebolo vydané stavebné povolenie. Rovnako\nuviedol, že v konaní došlo k nesprávnemu procesnému postupu, spočívajúcemu v tom, že odvolací súd\nsám neinicioval konanie o súlade právnych predpisov v zmysle § 74 a nasl. zákona č. 314/2018 Z. z.\nVo vzťahu k námietke vyplývajúcej z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP uviedol, že rozhodnutie odvolacieho\nsúdu záviselo od vyriešenia právnych otázok, od ktorých sa odvolací súd odklonil od rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, a to od otázok 1. „povahy náhrady za vecné bremeno zriadené priamo zákonom č.\n66/2009 Z. z. jednorazová alebo opakovaná?“ a otázky 2. „či je stavba postavená na pozemku žalobcu\nbez súhlasu vlastníka pozemku podľa platných právnych predpisov posúdená ako stavba povolená?“\nPoukázal na rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 6 MCdo 44/2012 a sp. zn. 1 Cdo 3/03. Vo vzťahu k\nnámietke vyplývajúcej z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, ktorá nebola riešená dovolacím súdom, a to od otázky „či je stavba postavená\nna pozemku žalobcu bez súhlasu vlastníka pozemku považovaná ako stavba povolená v súlade s\nplatnými právnymi predpismi?“ Má za to, že takúto stavbu je potrebné posúdiť ako povolenú v rozpore\ns právnymi predpismi. Navrhol, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil\nna ďalšie konanie.\n4. Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) preskúmal vec a zistil, že sú splnené\nprocesné podmienky prejednania veci. Dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana\nzastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie\nvydané (§ 424 CSP). Vec preskúmal a dospel k záveru, že dovolanie treba zamietnuť, k čomu uvádza\nnasledovné:\n6. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok\na tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej\nCivilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti\nrozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To\nznamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.\n7. V zmysle § 420 písm. f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým,\nže rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa\nvymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom\nspočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n9. Z obsahu podaného dovolania vyplýva, že dovolateľ v zmysle § 420 písm. f/ CSP namieta, že\nrozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné a arbitrárne v tom, že odvolací súd sa nezaoberal\nnámietkou žalobcu, že na stavbu pozemnej komunikácie nachádzajúcej sa na pozemku žalobcu nebolo\nvydané stavebné povolenie. Rovnako uviedol, že v konaní došlo k nesprávnemu procesnému postupu,\n\nspočívajúcemu v tom, že odvolací súd sám neinicioval konanie o súlade právnych prepisov v zmysle §\n74 a nasl. zákona č. 314/2018 Z. z.\n10. Vo vzťahu k námietke nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu,\ndovolací súd uvádza, že v danom prípade, dovolateľ namieta vadu zmätočnosti konania v zmysle\nustanovenia § 420 písm. f/ CSP. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi túto procesnú vadu sú a/ zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej\nmiere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva\nna spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na\nnestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym\nporiadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne\nkonanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie)\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou\npráva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa\nku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť\nrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom\nsvojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio\niustitiae (odmietnutie spravodlivosti).\n11. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu pre\nľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na\nktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými\nstranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto\npožiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko,\nVetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).\n12. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný\nsúd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne\nkorektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,\nktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou\nvšeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie\nzaložil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej i právnej stránky\nrozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení\nv žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie\npovažovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení\nkoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný\nzáver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené\nv rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú\n(ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I.\nÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).\n13. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry\nESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie\nspravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý\nproces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom\npráva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa\nzaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami\nstrany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane\ndruhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným\nspôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci\nvyužitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadneho\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá\ni prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP.\n14. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a\npresvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.\n\n15. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa teda odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi\nskutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s\npoukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne\nzávery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak\nodvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých\nustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto\nustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav.\n16. Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o takýto prípad vybočenia z medzí ustanovenia §\n393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Z odôvodnenia\nrozhodnutia odvolacieho súdu je v danom prípade dostatočne zrejmé, čoho a z akých dôvodov sa strany\ndomáhali, čo navrhovali, z ktorých skutočností a dôkazov odvolací súd vychádzal, akými úvahami sa\nriadil prvoinštančný súd a ako tieto úvahy posudzoval odvolací súd. Odvolací súd sa vyjadril a náležite\nodôvodnil, či komunikácia postavená na pozemku žalobcu bola stavbou povolenou alebo nie. Uviedol, že\nz rozhodnutia o umiestnení stavby z 10. júla 1975, stavebného povolenia z 26. mája 1977 a stavebného\npovolenia z 10. decembra 1984 bývalého Mestského národného výboru v Prešove správne dospel súd\nprvej inštancie k záveru, že na komunikáciu čiastočne postavenú aj na pozemku žalobcu bolo vydané\ntak územné ako aj stavebné povolenie, teda ide o stavbu povolenú administratívnymi rozhodnutiami v\nsprávnom konaní. Účinnosťou zákona č. 66/2009 Z. z. (1. júla 2009) tak na pozemku žalobcu vzniklo\nzákonné vecné bremeno, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou. Takýto záver\nvylučuje aplikáciu ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka, teda priznanie náhrady žalobcovi z titulu\nbezdôvodného obohatenia. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku žalobcu, že parcela v\njeho vlastníctve nie je uvedená v územnom rozhodnutí, dôsledkom čoho je skutočnosť, že stavba je\npostavená na inom mieste, než na aké bolo stavebné, resp. územné rozhodnutie vydané. Za nespornú\npovažoval odvolací súd skutočnosť, že stavbou je pozemná komunikácia III/068015, predtým označená\nako mestská komunikácia K2, na ktorú bolo vydané územné rozhodnutie bývalým MsNV v Prešove\npod číslom Výst. 5833/75-Se dňa 10. júla 1975 a stavebné povolenie číslo Výst. 6703/76-Ve dňa 26.\nmája 1977. Nie je možné spochybniť, že takto označená stavba bola povolená, a že takáto stavba\nsa nachádza čiastočne aj na pozemku žalobcu. Navyše odvolací súd uvádza, že uvedená stavba\nbola stavbou veľkého rozsahu, logickým dôsledkom čoho môžu byť realizačné odchýlky premietnuté\ndo porealizačného zamerania. Dané nepresnosti nepovažoval odvolací súd za tak závažné, že by\nstavbu robili nepovolenou. S poukazom na uvedené odvolací súd posúdil správnosť rozhodnutia súdu\nprvej inštancie podľa zákona č. 66/2009 Z. z., vrátane dôvodnosti/nedôvodnosti vznesenej námietky\npremlčania. Dovolací súd vzhľadom na uvedené má za to, že obsah spisu nedáva podklad pre záver,\nže odvolací súd svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/\nCSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.\n17. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa nesprávneho procesného postupu spočívajúceho v tom,\nže odvolací súd sám neinicioval konanie o súlade právnych predpisov v zmysle § 74 a nasl. zákona č.\n314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky (ďalej ako „zákon o Ústavnom súde SR“) dovolací\nsúd uvádza:\n18. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že\nsa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť\nsúdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu\nrealizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R\n129/1999 a sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem\nnemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu.\n„Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie\nsúdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Pod nesprávnym procesným postupom\nsúdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv,\nktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom-ktorom konkrétnom konaní, pričom miera\ntohto porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces.\n19. Podľa § 74 zákona o Ústavnom súde SR návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 ústavy\no súlade právnych predpisov nižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo\nmedzinárodnou zmluvou, s ktorou vyslovila súhlas národná rada, a ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená\nspôsobom ustanoveným zákonom, môžu podať: a/ najmenej pätina poslancov národnej rady; b/\nprezident; c/ vláda; d/ súd v súvislosti s prejednávanou vecou; e/ generálny prokurátor; f/ predseda\nsúdnej rady, ak ide o právny predpis týkajúci sa výkonu súdnictva; g/ verejný ochranca práv, ak ďalšie\nuplatňovanie právneho predpisu môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a\n\nzákladné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala, a ktorá\nbola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom (ďalej len „základné práva a slobody“).\n20. Dovolací súd uvádza, že predmetné ustanovenie tohto zákona má fakultatívny charakter a to\nvyjadrením slovného spojenia „môže podať“ a teda sa nejedná o procesný postup všeobecných súdov,\nktorý by mali v rámci súdneho konania všeobecné súdy obligatórne realizovať.\n21. Nad rámec uvedeného dovolací súd uvádza, že podmienka aktívnej procesnej legitimácie\nvšeobecného súdu nie je splnená ani v prípade, ak všeobecný súd síce podá návrh na začatie konania\no súlade právnych predpisov, ale z odôvodnenia tohto návrhu vyplýva, že všeobecný súd sa sám\nnedomnieva, že ním napadnutá právna úprava je nesúladná, resp. nie je sám presvedčený o nesúlade\nnapadnutej právnej úpravy, ale návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podáva na\nzáklade návrhu účastníka konania z dôvodu opatrnosti s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania\na rozhodovaciu prax odvolacieho súdu (PL. ÚS 20/06).\n22. Vzhľadom na uvedené, dovolací súd v konaní nezistil ani vadu nesprávneho procesného postupu\nodvolacieho súdu vyplývajúceho z § 420 písm. f/ CSP, tak ako to namietal dovolateľ.\n23. Vo vzťahu k námietke vyplývajúcej z § 421 ods. 1 písm. a/ a písm. b/ CSP dovolací súd uvádza\nnasledovné:\n24. Pokiaľ dovolateľ opieral prípustnosť svojho dovolania o ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, k\nuvedenému dovolací súd poznamenáva, že v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods.\n1 písm. a/ CSP, by mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť,\nako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa\nriešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nc/ uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi\nnázormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako\nodvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v §\n421 ods. 1 písm. a/ CSP.\n25. Podľa názoru dovolateľa odvolací súd vec nesprávne právne posúdil, keď sa odklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri riešení otázky „či je povaha náhrady za vecné bremeno\nzriadené priamo zákonom č. 66/2009 Z. z. jednorazová“. Poukázal pritom na nález Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z 12. októbra 2016. Mal za to, že správne by mala byť\npovaha náhrady za vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009 Z. z. posúdená ako opakovaná.\n26. K názoru o jednorazovej náhrade sa priklonil odvolací súd poukazom na najnovšiu judikatúru, a to\npredovšetkým na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 1/2020 zo 14. januára 2020. Uviedol, že\nv predmetnom spore posúdil rovnakým spôsobom charakter náhrady za zákonné vecné bremeno, a to\naj s dôrazom na skutočnosť, že konečné vysporiadanie vzťahu medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom\nstavby bude realizované v zmysle zákonnej úpravy uvedenej v § 2 ods. 1 alebo v § 3 ods. 3 citovaného\nzákona. Aj keď vyššie uvedená judikatúra riešila vznik zákonného vecného bremena podľa zákona č.\n182/1993 Z. z., nie je vylúčená aplikácia daných záverov ani v prípade vzniku zákonného vecného\nbremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.\n27. Dovolací súd uvádza, že obdobnú „dovolaciu otázku“ už najvyšší súd riešil v uznesení z 26. augusta\n2019 sp. zn. 2 Cdo 194/2018, pričom v predmetnom uznesení poukázal na rozsudok dovolacieho\nsúdu z 24. marca 2015 sp. zn. 7 Cdo 26/2014 a rozsudok zo 14. apríla 2016 sp. zn. 3 Cdo 49/2014,\nktoré sa týkali priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej\nlen „zákon č. 182/1993 Z. z.“).\n28. Dovolací súd tu konštatoval, že tak ako zákon č. 182/1993 Z. z., ani zákon č. 66/2009 Z. z. expressis\nverbis neuvádza, že vecné bremeno vzniká za náhradu. Ústavný súd však vo svojom rozhodnutí sp. zn.\nI. ÚS 474/2013 konštatoval, že aj keď zákon č. 182/1993 Z. z. neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté\npodľa § 23 ods. 5 vzniká len za náhradu, je potrebné, aby vychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných\npráv a slobôd a v kontexte s tým aj s právnou úpravou obsiahnutou v pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3\nObčianskeho zákonníka. Najvyšší súd už skôr uzavrel, že pri nedostatku právnej úpravy možno náhradu\nza vzniknuté bremeno odvodiť zo všeobecne uznávaných princípov, príkazom na ochranu základných\npráv a slobôd, teda aj zo základného práva vlastniť a užívať majetok (rozhodnutie najvyššieho súdu sp.\nzn. 4 Cdo 89/2008).\n29. I v prípade zriadenia vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. je primeraná\nnáhrada namieste. Všeobecné súdy vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti plne rešpektujú, že\nvlastníkom pod stavbami patriacimi obci alebo vyššiemu územnému celku patrí primeraná náhrada\npodľa všeobecných zásad upravujúcich inštitút vecného bremena determinovaná proporcionalitou a\nvyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva a hodnoty verejného záujmu (rozsudok Krajského súdu v\n\nTrnave sp. zn. 10Co/134/2012, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/198/2014, uznesenie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 4 MCdo 2/2014).\n30. Konštatoval, že ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru,\nže právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.\nz. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto\nzákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009\nZ. z. Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia\nvlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom\nsúkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra\nnehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou\nnáhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých\nargumentov. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 49/2014 konštatoval, že finančná\nnáhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je nepochybne\nmajetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno\nvzniká „in rem“,vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny\nvlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka\nzaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá\nteda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ\nzaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno.\n31. Dovolací súd konštatoval, že uvedený právny názor neovplyvnil ani nález ústavného súdu sp.\nzn. PL. ÚS 42/2015. Ako vyplýva z uznesenia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 323/2017 „nemožno\nstotožňovať právnu úpravu zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o tepelnej energetike“), ktorý upravoval primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie\nvecného bremena a náhradu za vecné bremeno upravené v § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov\na nebytových priestorov, keďže upravujú rozličné situácie, ktoré vyjadrujú rôznu formu obmedzenia\nv užívaní nehnuteľností. Kým pri obmedzení vlastníckeho práva podľa zákona o tepelnej energetike\nsa poskytuje náhrada za výmeru, v ktorej je vlastník obmedzený pri užívaní nehnuteľnosti v dôsledku\nuplatnenia zákonného vecného bremena držiteľom povolenia, a to pri výkone práv a povinností podľa §\n10 ods. 1 zákona o tepelnej energetike, ktorých rozsah a frekvenciu nemožno vopred určiť, pri právnej\núprave zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vzniká k pozemku právo zodpovedajúce\nvecnému bremenu, ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, teda rozsah vecného bremena je\nurčiteľný už pri jeho vzniku, t. j. od účinnosti zákona 1. septembra 1993“.\n32. Dovolací súd konštatuje, že je tomu tak aj pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona\nč. 66/2009 Z. z., ktorého rozsah je určiteľný už pri jeho vzniku.\n33. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu sa odvolací súd pri riešení predmetnej otázky neodklonil\nod ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyjadrenej vo vyššie uvedených rozhodnutiach, preto\nje dovolanie žalobcu aj v tejto časti nedôvodné.\n34. Vo vzťahu k otázke, či je stavba postavená na pozemku žalobcu, bez súhlasu vlastníka pozemku\npodľa platných právnych predpisov, posúdená ako stavba povolená, dovolací súd uvádza nasledovné:\n35. Odvolací súd za nespornú považoval skutočnosť, že stavbou je pozemná komunikácia III/068015,\npredtým označená ako mestská komunikácia K2, na ktorú bolo vydané územné rozhodnutie bývalým\nMsNV v Prešove pod číslom Výst. 5833/75-Se dňa 10. júla 1975 a stavebné povolenie číslo Výst.\n6703/76-Ve dňa 26. mája 1977. Konštatoval, že nie je možné spochybniť, že takto označená stavba\nbola povolená, a že takáto stavba sa nachádza čiastočne aj na pozemku žalobcu. Navyše odvolací\nsúd uviedol, že uvedená stavba bola stavbou veľkého rozsahu, logickým dôsledkom čoho môžu byť\nrealizačné odchýlky premietnuté do porealizačného zamerania. Dané nepresnosti nepovažoval odvolací\nsúd za tak závažné, že by stavbu robili nepovolenou.\n36. Dovolateľ v rámci svojho dovolania poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 6 MCdo 44/2012 z 23. apríla 2014 a sp. zn. 1 Cdo 3/03 z 25. marca 2003. V rámci nich\ndôvodil, že správne by mala byť táto právna otázka povolenosti stavby podľa právnych predpisov\npostavenej na pozemku žalobcu posúdená tak, že sa jedná o stavbu povolenú v rozpore s platnými\nprávnymi predpismi.\n37. K rozhodnutiu dovolacieho súdu sp. zn. 6 MCdo 44/2012, na ktoré poukázal dovolateľ, dovolací súd\nuvádza, že v predmetnom rozhodnutí dovolací súd konštatoval, že za neoprávnenú stavbu sa považuje\ntaká stavba, ktorú stavebník zriadi na cudzom pozemku bez toho, aby k tomu mal právny titul umožňujúci\nmu zriadiť stavbu na cudzom pozemku. Cudzím pozemkom pre zriaďovateľa stavby je každý pozemok,\nku ktorému nemá vlastnícke (spoluvlastnícke) právo, právo zodpovedajúce vecnému bremenu, prípadne\nobligačné právo umožňujúce zriadenie stavby. Pre kvalifikáciu stavby ako neoprávnenej postačuje,\n\nak stojí na cudzom pozemku len sčasti. To platí nielen vtedy, ak nadzemná stavba do pozemku\niného zasahuje časťou obvodového plášťa, ale aj vtedy, ak presah do cudzieho pozemku spôsobuje\nčasť konštrukcie strechy. Rozsah tohto presahu pritom nie je významný. V takomto prípade môže\nsúd rozhodnúť o odstránení časti stavby, ak to je technicky možné alebo zriadiť vecné bremeno v\nprospech stavebníka. Pre posúdenie stavby ako neoprávnenej nie je významné, či stavebník mal\nstavebné povolenie a nie je ani rozhodujúce samotné vedomie vlastníka pozemku, prípadne orgánu\nobce (štátneho orgánu) o stavbe.\n37.1. V tejto súvislosti je potrebné upozorniť, že predmetom tohto dovolacieho sporu, nebola otázka\npovolenej, resp. nepovolenej stavby, ako tomu je v tomto prípade. Dovolací súd tu riešil otázku posúdenia\nrežimu neoprávnenej stavby a nie ne/povolenej stavby.\n37.2. V rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 3/03 sa dovolací súd zaoberal otázkou vyvlastnenia.\n38. Základom pre vyriešenie dovolateľom nastolenej právnej otázky je tak ustálenie, či sa v danom\nprípade považuje za povolenú stavbu v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. aj stavba\npostavená bez súhlasu vlastníka.\n39. V prvom rade považuje dovolací súd za dôležité ustáliť právnu problematiku tzv. neoprávnenej\nstavby a nepovolenej stavby. Problematika neoprávnenej stavby sa nezužuje len na prípadné určenie\nsubjektu, ktorý nadobúda vlastnícke právo k neoprávnene postavenej stavbe, ale je oveľa širšia.\nZahŕňa viaceré právne predpoklady a otázky, pri riešení ktorých sa občianskoprávna úprava prelína\ns administratívnoprávnou úpravou. Pričom tu možno dospieť k odlíšeniu neoprávnenej stavby z\nobčianskoprávneho hľadiska od nepovolenej stavby podľa administratívnoprávnych predpisov.\n40. V zmysle § 88a stavebného zákona nepovolená stavba je stavba bez stavebného povolenia, alebo\nv rozpore s ním, alebo bez právoplatného stavebného povolania.\n41. V zmysle § 135c Občianskeho zákonníka ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci na to\nnemá právo, môže súd na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, že stavbu treba odstrániť na náklady\ntoho, kto stavbu zriadil (ďalej len „vlastník stavby“); pokiaľ by odstránenie stavby nebolo účelné, prikáže\nju súd za náhradu do vlastníctva vlastníkovi pozemku, pokiaľ s tým vlastník pozemku súhlasí; súd môže\nusporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä tiež zriadiť za náhradu\nvecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe.\n42. Neoprávnenou je taká stavba, ktorá bola postavená na cudzom pozemku bez toho, aby vlastník\nstavby mal k jej postaveniu občianskoprávne oprávnenie. Pod takýmto oprávnením treba rozumieť najmä\nvlastnícke právo, vecné bremeno, obsahom ktorého je právo zriadiť stavbu a obligačné právne úkony,\nv rámci ktorých dáva vlastník súhlas na zriadenie stavby na jeho pozemku (napr. nájomná zmluva).\nOd neoprávnenej stavby treba odlišovať nepovolenú stavbu, hoci obe stavby bývajú laicky nazývané\n„čiernymi stavbami“. Nepovolenou je stavba, ktorá bola zrealizovaná v rozpore so stavebnoprávnymi\npredpismi, najmä bez stavebného povolenia. Medzi neoprávnenou a nepovolenou stavbou je však\nvzájomná previazanosť. V stavebnom konaní musí totiž stavebník preukázať, že je vlastníkom pozemku,\nalebo že má k pozemku iné právo, ktoré ho oprávňuje zriadiť na ňom požadovanú stavbu (§\n58 ods. 2 staveného zákona), ak tieto skutočnosti stavebník už nepreukázal v územnom konaní\na po právoplatnosti územného rozhodnutia nedošlo k zmene (§ 39a ods. 4 stavebného zákona).\nNepreukázanie práva stavebníka stavať na pozemku je dôvodom pre nevydanie stavebného povolenia,\nlen na základe ktorého možno postaviť stavbu občianskoprávneho charakteru (§ 55 a § 56 stavebného\nzákona). Samotné spochybnenie v katastri nehnuteľností zapísaného vlastníckeho práva k pozemku\npod stavbou alebo vecného bremena oprávňujúceho zriadiť stavbu, nie je dôvodom pre prerušenie\nstavebného konania, pretože aj pre stavebný úrad platí hodnovernosť a záväznosť údajov katastra\nnehnuteľností (§ 70, § 71 ods. 2 KZ); (viď komentár k Občianskemu zákonníku I, 2. vydání, 2019\nBAJÁNKOVÁ, DULAK, FEČÍK, SEDLAČKO, ŠTEVČEK, TOMAŠOVIČ A KOL.).\n43. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona\nk pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod\nstavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby\nprávo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou,\nvrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych\npredpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie\nzáznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo\nv prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu.\n44. Podľa § 58 ods. 2 stavebného zákona stavebník musí preukázať, že je vlastníkom pozemku alebo\nže má k pozemku iné právo podľa § 139 ods. 1 tohto zákona, ktoré ho oprávňuje zriadiť na ňom\npožadovanú stavbu. Stavebník významnej investície, diaľnice, rýchlostnej cesty alebo železničnej dráhy\npreukazuje, že je vlastníkom pozemku alebo že má k pozemku iné právo podľa § 139 ods. 1 pred\n\nvydaním stavebného povolenia. To neplatí, ak tieto skutočnosti preukázal v územnom konaní a po\nprávoplatnosti územného rozhodnutia nedošlo k zmene.\n45. Podľa § 139 ods. 1 stavebného zákona pod pojmom „iné práva k pozemkom a stavbám“ použitým v\nspojení „vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám na nich“ sa podľa povahy prípadu rozumie\na/ užívanie pozemku alebo stavby na základe nájomnej zmluvy, dohody o budúcej kúpnej zmluve alebo\ndohody o budúcej zmluve o vecnom bremene, z ktorých vyplýva právo uskutočniť stavbu alebo jej\nzmenu; b/ právo vyplývajúce z vecného bremena spojeného s pozemkom alebo stavbou; c/ právo\nvyplývajúce z iných právnych predpisov; d/ užívanie pozemku alebo stavby na základe koncesnej\nzmluvy, z ktorej vyplýva právo uskutočniť stavbu alebo jej zmenu.\n46. Ako uzˇ bolo spomenute´, stavebny´ u´rad vyzˇaduje od stavebni´ka preuka´zanie legiti´mneho\nvztˇahu k pozemku. Podlˇa § 139 ods. 1 stavebného zákona sa pod pojmom „ine´ pra´va k pozemkom a\nstavba´m“ pouzˇity´m v spojeni´ „vlastni´cke alebo ine´ pra´va k pozemkom a stavba´m na nich“ sa podlˇa\npovahy pri´padu rozumie a/ uzˇi´vanie pozemku alebo stavby na za´klade na´jomnej zmluvy, dohody\no budu´cej ku´pnej zmluve alebo dohody o budu´cej zmluve o vecnom bremene, z ktory´ch vyply´va\npra´vo uskutocˇnitˇ stavbu alebo jej zmenu, b/ pra´vo vyply´vaju´ce z vecne´ho bremena spojene´ho s\npozemkom alebo stavbou, c/ pra´vo vyply´vaju´ce z iny´ch pra´vnych predpisov, d/ uzˇi´vanie pozemku\nalebo stavby na za´klade koncesnej zmluvy, z ktorej vyply´va pra´vo uskutocˇnitˇ stavbu alebo jej zmenu.\n47. Na u´cˇely pi´sm. c/ uvedene´ho ustanovenia mozˇno uviestˇ, že takýmto zákonom je aj za´kon cˇ.\n66/2009 Z. z. o niektory´ch opatreniach pri majetkovopra´vnom usporiadani´ pozemkov pod stavbami,\nktore´ presˇli z vlastni´ctva sˇta´tu na obce a vysˇsˇie u´zemne´ celky a o zmene a doplneni´ niektory\n´ch za´konov.\n48. V prvej vete § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. sú stanovené podmienky, ktorých existenciou\n(splnením) je podmienený vznik vecného bremena, aj jeho obsah. Keďže vecné bremeno vzniká v\nprospech obce vo verejnom záujme, druhá veta tohto ustanovenia predpokladá, že ho uplatní zákonným\nspôsobom. Teda, že obec požiada o zápis vecného bremena do katastra nehnuteľností len k tým\npozemkom, na ktorých sa nachádzajú legálne postavené, od štátu delimitáciou nadobudnuté stavby v\njej vlastníctve, nevyužívané na podnikanie.\n49. Z uvedeného je zrejmé, že základným predpokladom toho, aby si niekto postavil na pozemku stavbu\nje, že stavebník má občianskoprávne oprávnenie (titul) na pozemku stavať. Takýmto občianskoprávnym\ntitulom je predovšetkým vlastnícke právo a ako je uvedené vyššie aj a iné právo umožňujúce\nzriadenie stavby trvalého charakteru.\n50. V konaní bolo preukázané, že žalobca je výlučným vlastníkom parcely č. KN-E 258/207 - trvalý trávny\nporast o výmere 389 m2 zapísanej na LV č. XXXX kat. úz. K., na ktorej je čiastočne postavená cesta\ntretej triedy, ktorej vlastníkom je žalovaný na základe zákona č. 416/2001 Z. z. o prechode niektorých\npôsobností z orgánov štátnej správy na obce a na vyššie územné celky. Čím sa tak v konaní stala\npredmetom sporu pozemná komunikácia III/068015, predtým označená ako mestská komunikácia K2,\nna ktorú bolo vydané územné rozhodnutie bývalým MsNV v Prešove pod číslom Výst. 5833/75-Se z 10.\njúla 1975 a stavebné povolenie číslo Výst. 6703/76-Ve z 26. mája 1977.\n51. Dovolací súd uznáva, že pri tak rozsiahlej realizácii pozemnej komunikácie III/068015, predtým\noznačenej ako mestská komunikácia K2, došlo k jej posunutiu, a to na pozemok, ktorý je vo vlastníctve\nžalobcu. Avšak, dovolací súd v tejto súvislosti považuje za dôležité uviesť, že v praxi mo^zˇe nastatˇ\nsitua´cia, kedy pri povolˇovani´ stavby do^jde k pochybeniu stavebne´ho u´radu a neopra´vnena´ stavba\nsa sta´va za´rovenˇ povolenou stavbou. Pochybenie mo^zˇe nastatˇ, ak stavebny´ u´rad nesku´ma pri\nvydani´ rozhodnutia o povoleni´ stavby v plnej sˇi´rke obcˇianskopra´vnu stra´nku veci. Na za´klade take\n´ho pochybenia, stavebny´ u´rad vyda´ stavebne´ povolenie a stavba sa stane zo spra´vnopra´vneho\nhlˇadiska povolenou, ale z obcˇianskopra´vneho hlˇadiska neopra´vnenou. Na to, aby sa predisˇlo takejto\nsitua´cii, stavebný zákon v § 58 ods. 2 vyzˇaduje od stavebni´ka, aby preuka´zal, zˇe je vlastni´kom\npozemku, alebo zˇe ma´ k pozemku ine´ pra´vo podlˇa § 139 ods. 1 stavebného zákona. Samozrejme,\nak tieto skutocˇnosti stavebni´k uzˇ nepreuka´zal v u´zemnom konani´ a po pra´voplatnosti u´zemne´ho\nrozhodnutia nedosˇlo k zmene. Nepreuka´zanie pra´va stavebni´ka stavatˇ na pozemku je do^vodom\npre nevydanie stavebne´ho povolenia, len na za´klade ktore´ho mozˇno postavitˇ stavbu obcˇianskopra\n´vneho charakteru.\n52. Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné konštatovať, že v konaní nie je pochybnosť o tom,\nže bolo vydané územné rozhodnutie bývalým MsNV v Prešove pod číslom Výst. 5833/75-Se z 10. júla\n1975 a stavebné povolenie číslo Výst. 6703/76-Ve z 26. mája 1977 (č. l. 248), čím tak možno predmetnú\nstavbu označiť za stavbu povolenú v súlade s § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., táto stavba podlieha\nzákonu č. 66/2009 Z. z. s tým, že tento zákon upravuje oblasť verejného práva.\n\n53. Vzhľadom na uvedené dovolací súd uzatvára, že odvolací súd sa svojím právnym posúdením v\notázke povolenosti stavby v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. neodklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.\n54. Vo vzťahu k dovolacej otázke vyplývajúcej z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP „či je stavba postavená na\npozemku žalobcu bez súhlasu vlastníka pozemku považovaná ako stavba povolená v súlade s platnými\nprávnymi predpismi“, v zmysle ktorej má dovolateľ za to, že takúto stavbu je potrebné posúdiť ako\npovolenú v rozpore s právnymi predpismi, dovolací súd uvádza, že predmetná otázka už bola posúdená\nv zmysle námietky vyplývajúcej z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, a to v predchádzajúcich bodoch tohto\nrozhodnutia. Vzhľadom na to sa dovolací súd už touto otázkou ďalej nezaoberal.\n55. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd dovolanie dovolateľa vyplývajúce z § 420 písm. f/ CSP\na z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP v zmysle § 448 CSP ako nedôvodné zamietol.\n56. Dovolací súd rozhodol o trovách dovolacieho konania podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. Súd\nprizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Dovolací súd priznal žalovanému\nnáhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.\n57. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}