{"guid": "55e5d9ab-acb9-4374-a321-99cf13d51f8c:c6a1bb55-a15a-4fae-8f7d-39e3d2e3a515", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:7117224145.1", "spisova_znacka": "4Cdo/13/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/13/2021 z 27. 4. 2022", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. apríla 2022, sp. zn. 4Cdo/13/2021, ECLI:SK:NSSR:2022:7117224145.1", "identifikacne_cislo": "7117224145", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr.Ing. Mario Dubaň", "sudca_id": 141, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-ing-mario-duban-141", "datum_vydania": "2022-04-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-48.odsek-1", "nazov": "§ 48 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-48.odsek-3", "nazov": "§ 48 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-48.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-48", "nazov": "§ 48 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-48", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. c) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514", "nazov": "zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-1", "nazov": "§ 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-2", "nazov": "§ 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3", "nazov": "§ 3 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-4", "nazov": "§ 4 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-5", "nazov": "§ 5 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-6", "nazov": "§ 6 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-6", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-6.odsek-1", "nazov": "§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-6.odsek-2", "nazov": "§ 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-6.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-15", "nazov": "§ 15 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-15", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-15"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-16", "nazov": "§ 16 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-16", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-16"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17", "nazov": "§ 17 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-18", "nazov": "§ 18 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-18", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-18"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-415", "nazov": "§ 415 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-415", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-415"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-420"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-48", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-1", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-2", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-3", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-4", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-5", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-6", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-15", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-16", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-17", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-18", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-415", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-420"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c6a1bb55-a15a-4fae-8f7d-39e3d2e3a515", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:7117224145.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:7117224145.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:7117224145.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Cdo/13/2021\n7117224145\n27. 04. 2022\nJUDr. Mario Dubaň\nECLI:SK:NSSR:2022:7117224145.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu P.. U. O., bývajúceho v F., U.. U. XXX/X, zastúpeného\nAdvokátskou kanceláriou ŠKODLER & PARTNERS, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Dobšinského 12, IČO:\n47 238 232, proti žalovaným 1/ Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej\nrepubliky, so sídlom v Bratislave, Štúrova 2, 2/ Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, so sídlom v\nKošiciach, Šrobárova 2, IČO: 00 397 768, zastúpenej Sýkora - advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom\nv Košiciach, Murgašova 3, IČO: 47 256 206, o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., vedenom\nna Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 19 C 38/2017, o dovolaní žalovanej 1/ proti rozsudku Krajského\nsúdu v Košiciach zo 16. júna 2020 sp. zn. 6 Co 174/2019, takto\nrozhodol:\nSenát 4 C Najvyššieho súdu Slovenskej republiky postupuje vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému\nsenátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 26. februára\n2019 č. k. 19 C 38/2017-153, výrokom I. žalovanej 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 6.141,42 eur\nspolu s úrokom z omeškania 5 % ročne od 2. júna 2017 do zaplatenia, II. žalobu voči žalovanej 1/ v\nprevyšujúcej časti uplatnených úrokov z omeškania zamietol, III. žalobu voči žalovanej 2/ zamietol v\ncelom rozsahu, IV. žalobcovi priznal náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanej 1/ v celom rozsahu a\nvýrokom V. žalovanej 2/ priznal náhradu trov konania vo vzťahu k žalobcovi v celom rozsahu. Rozhodol\ntak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaných zaplatenia 6.141,42 eur s prísl. titulom náhrady\nškody, a to voči žalovanej 1/ podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri\nvýkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej aj len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) argumentujúc,\nže ide o škodu spôsobenú nezákonným trestným stíhaním a voči žalovanej 2/ podľa ustanovení § 415\na § 420 zákona č. 40/1964 Zb. (ďalej len „Občiansky zákonník“) argumentujúc tým, že žalovaná 2/\nvypracovala v trestnom konaní nezákonný znalecký posudok, pre ktorý bolo voči žalobcovi vznesené\nobvinenie a následne podaná obžaloba a vedené trestné stíhanie, ktoré bolo ukončené oslobodzujúcim\nrozsudkom. Žalovaná suma predstavuje trovy obhajoby v trestnom konaní. Vykonaným dokazovaním\nmal za preukázané začatie trestného stíhania voči žalobcovi uznesením Okresného riaditeľstva PZ,\nÚrad justičnej a kriminálnej polície - Odbor všeobecnej kriminality Prievidza z 31. októbra 2008, proti\nktorému žalobca sťažnosť nepodal a zároveň jeho oslobodenie spod obžaloby rozsudkom Okresného\nsúdu Prievidza z 19. januára 2015 č. k. 3 T 29/2011-528, ktorý nadobudol právoplatnosť 19. mája 2016\nv spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne z 19. mája 2016 sp. zn. 2 To 55/2015. Faktúrou č.\nXXXXXX zo 17. augusta 2016, vystavenou advokátskou kanceláriou ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o.\npre odberateľa - žalobcu, mal okresný súd za nespochybniteľné vyúčtovanie odmeny za poskytnuté\nprávne služby formou obhajoby v trestnom konaní obvineného žalobcu v celkovej výške 6.141,42 eur.\nPrílohou tejto faktúry je aj vyčíslenie jednotlivých úkonov právnej služby. Rozhodnutie založil na právnom\nposúdení podľa ustanovení §§ 1 až 6, §§ 15 až 18 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa § 415 a § 420\nObčianskeho zákonníka, podľa § 9 zákona č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch\na podľa § 119 a § 146 Trestného poriadku. V odôvodnení uviedol, že vo vzťahu k žalovanej 1/ žalobe\n\nvyhovel, keďže vzal za preukázané splnenie všetkých zákonných predpokladov zodpovednosti štátu\nza škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Nezákonným rozhodnutím v prejednávanej veci bolo\nuznesenie o vznesení obvinenia voči žalobcovi z 31. októbra 2008 a keďže žalobca bol následne\nspod žaloby rozsudkom Okresného súdu v Prievidzi z 15. januára 2015 oslobodený, vychádzal z toho,\nže sa jedná o špecifický prípad zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., kedy nárok na\nnáhradu škody sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a\nrozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší\nvýsledok trestného konania. Uviedol, že súdna judikatúra dospela k extenzívnemu výkladu ohľadom\nsplnenia podmienky zrušenia alebo zmeny právoplatného rozhodnutia, ktorým bola škoda spôsobená\npre nezákonnosť príslušným orgánom, t. j. že zákon nevyžaduje, aby právoplatné rozhodnutie o\nvznesení obvinenia bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Konštatoval,\nže rovnako je potrebné realizovať obdobným spôsobom rozšírený výklad aj pri posudzovaní ďalšej\npodmienky, a to, že poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa\nosobitných predpisov. Pri tomto extenzívnom výklade vo všetkých tých prípadoch, ktoré boli zahrnuté do\nustanovenia § 6 prostredníctvom extenzívneho výkladu, okresný súd nepovažoval za možné požadovať\nsplnenie podmienky ustanovenej v § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Teda z hľadiska priznania\nnároku nie je rozhodujúcim to, či poškodená osoba využila alebo nevyužila opravné prostriedky. Z\ntýchto dôvodov sa otázkou podania riadneho opravného prostriedku zo strany žalobcu ani nezaoberal.\nZa splnenú považoval aj štvrtú podmienku, a to podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku.\nKeďže boli splnené všetky podmienky zodpovednosti žalovanej 1/ za škodu spôsobenú nezákonným\nrozhodnutím a výška škody pozostávajúca z trov právneho zastúpenia žalobcu v trestnom konaní sporná\nnebola, okresný súd zaviazal žalovanú 1/ na zaplatenie 6.141,42 eur spolu s úrokom z omeškania odo\ndňa nasledujúceho po uplynutí šesťmesačnej lehoty na plnenie odo dňa, keď žalobca nárok riadne\nuplatnil. Žiadosť bola doručená žalovanej 1. decembra 2016, šesťmesačná lehota na plnenie uplynula\ndňom 1. júna 2017, preto žalovaná 1/ sa dostala do omeškania dňom 2. júna 2017, od ktorého žalobcovi\nsúd priznal úrok z omeškania. Nárok na náhradu škody voči žalovanej 2/ súd prvej inštancie zamietol\nako nedôvodný vychádzajúc zo záveru, že medzi podaním znaleckého posudku žalovanej 2/ a škodou\nžalobcu nie je príčinná súvislosť, keďže znalecký posudok nebol jediným dôkazom, na základe ktorého\nbolo začaté trestné stíhanie voči žalobcovi. O nároku na náhradu trov konania medzi žalobcom a\nžalovanou 1/ rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok\n(ďalej len „CSP“). O nároku na náhradu trov konania medzi žalobcom a žalovanou 2/ rozhodol podľa\nustanovenia § 255 ods. 1 CSP a úspešnej žalovanej 2/ priznal voči neúspešnému žalobcovi náhradu\ntrov konania v plnej výške.\n2. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu a žalovanej\n1/ rozsudkom zo 16. júna 2020 sp. zn. 6 Co 174/2019, I. rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I.,\nktorým súd uložil 1/ žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 6.141,42 eur spolu s úrokom z omeškania\n5 % ročne od 2. júna 2017 do zaplatenia a vo výrokoch IV. a V. o náhrade trov konania podľa § 387\nods. 1, ods. 2 CSP ako vecne správne potvrdil, II. rozhodol, že žalobca má proti žalovanej 1/ nárok\nna náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu a III. žalovanej 2/ priznal nárok voči žalobcovi\nna náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení skonštatoval, že žalovaná 1/\nv odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzala už v konaní pred súdom prvej inštancie a s\nktorými sa tento náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní sporu. Stotožnil sa s jeho záverom o\nsplnení všetkých zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovanej 1/ za škodu spôsobenú\nžalobcovi vedením trestného stíhania, ktoré bolo skončené jeho oslobodením spod obžaloby s tým,\nže škodu predstavujú trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní v celej uplatnenej a preukázanej\nvýške 6.141,42 eur. Na ďalšie zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a vo vzťahu k odvolacím\nnámietkam žalovanej 1/ doplnil, že pokiaľ žalovaná 1/ namieta nesplnenie podmienok pre priznanie\nnáhrady škody v zmysle ustanovenia § 6 zákona 514/2003 Z.z., konkrétne ide o absenciu nezákonného\nrozhodnutia, jeho zrušenie alebo zmenu pre nezákonnosť príslušným orgánom a nesplnenie podmienky\nvyužitia opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu (keďže žalobca nepodal sťažnosť proti\nuzneseniu o vznesení obvinenia), uvedenú odvolaciu námietku žalovanej 1/ vyhodnotil ako nedôvodnú.\nPoukázal na to, že súd prvej inštancie vychádzal z ustálenej judikatúry súdov v tejto otázke a zdôraznil,\nže ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má\npri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa zákona č. 514/2003 Z.z. zásadne právo na náhradu\nškody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Odvolací súd potom z hľadiska meritórneho\nposúdenia sporu mal za zrejmé, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného\nstíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa\n\nzákona č. 514/2003 Z.z. a že rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia trestného\nstíhania je neskorší výsledok trestného konania (sp. zn. 4 Cdo 183/2009). S poukazom na súdnu\njudikatúru poznamenal, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá\nmajetková ujma spôsobená nesprávnym alebo nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej\nosobe) bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom judikatúra dospela k záveru, že\nak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo došlo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím\nna konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie\nproti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa\nposudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porov. R 70/1994). Tieto\nzávery, prijaté v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. považoval odvolací súd, napriek zmene právnej\núpravy, za stále použiteľné (sp. zn. 1 Cdo 64/2008, 4 Cdo 183/2009, 4 M Cdo 15/2009). Vyslovil,\nže oslobodenie spod obžaloby má taký istý význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia\npre jeho nezákonnosť s tým, že iný výklad by odporoval zmyslu právnej úpravy o zodpovednosti za\nškodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z. V tejto súvislosti upriamil\npozornosť na dva nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 320/2016 a I. ÚS 395/2016.\nOdvolací súd ďalej na margo judikátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 37/2014, podľa ktorého\nzmyslu a účelu ustanovenia § 6 ods. 1 veta prvá zákona 514/2003 Z.z. zodpovedá interpretácia tohto\nustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného\nstíhania a o vznesení obvinenia, má tiež rozhodnutie o zastavení trestného stíhania, vydané z dôvodu,\nže sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu, naznačilo smer, akým sa vydal Najvyšší súd\nSlovenskej republiky. K druhej námietke o nesplnení podmienky využitia opravného prostriedku proti\nnezákonnému rozhodnutiu (keďže žalobca nepodal sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia)\nodvolací súd zrekapituloval, že rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení\nobvinenia pre nezákonnosť, má tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby a\nskutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení.\nPodstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov\nčinných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného konania\n(sp. zn. 3 Cdo 194/2010). Odvolací súd na uvedenom základe považoval za správny postup súdu prvej\ninštancie, ak za rozhodujúce meradlo opodstatnenosti (zákonnosti) začatia a vedenia trestného stíhania\nžalobcu pri posúdení splnenia predpokladu nároku žalobcu na náhradu škody považoval výsledok\ntrestného konania, a prihliadol pritom na ustálenú rozhodovaciu prax, a nevychádzal „iba“ zo žalovaným\noznačeného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci Lavrechov\nproti Českej republike. Aj keď žalobca nevyužil možnosť podať opravný prostriedok proti uzneseniu o\nvznesení obvinenia, podľa odvolacieho súdu okresný súd vychádzal správne z extenzívneho výkladu\nustanovenia § 6 ods. 2 zákona 514/2003 Z.z. vo všetkých tých prípadoch, ktoré boli zahrnuté do\nustanovenia § 6 ods. 1 prostredníctvom extenzívneho výkladu (jedná sa o prípady, ktoré sú posudzované\nz pohľadu výsledku trestného konania) a správne uzavrel, že nie je možné v týchto prípadoch požadovať\nsplnenie podmienky stanovenej v ustanovení § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. z hľadiska priznania\nnároku. Za relevantné odvolací súd považoval posúdenie otázky, či splnenie podmienky uvedenej v\nustanovení § 6 ods. 2 zákona č. 514/20003 Z.z. je nevyhnutné vo všetkých prípadoch, teda či sa táto\npožiadavka vzťahuje aj na prípady, pri ktorých je rozhodujúcim meradlom neskorší výsledok trestného\nkonania (ak došlo k zastaveniu trestného stíhania, k oslobodeniu spod obžaloby, alebo k postúpeniu\nveci inému orgánu, pri ktorých treba vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie\nproti nemu nemalo byť začaté) a s odkazom na logický a systematický výklad interpretovanej právnej\nnormy dospel k názoru, že z výkladu ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ale ani zo\nsamotného účelu cit. zákona nemožno vyvodiť záver, že (len) nepodaním sťažnosti proti uzneseniu\no začatí trestného stíhania sa žalobca dobrovoľne zbavuje svojho základného práva na náhradu\nškody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu zakotveného v ústave (čl. 46 ods. 3).\nZdôraznil, že tak, ako súdna prax extenzívnym výkladom dospela k tomu, že zrušenie rozhodnutia sa\nstáva bezpredmetným a nadbytočným v prípadoch, v ktorých rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti\nsplnenia tejto podmienky je neskorší výsledok trestného konania, je potrebné realizovať rozšírený výklad\naj na posudzovanie splnenia podmienky stanovenej v § 6 ods. 2 zákona 514/2003 Z.z. (podmienky\npodania opravného prostriedku), a preto nie je možné vychádzať z doslovného výkladu ustanovení\nzákona. Odvolací súd napokon uzavrel, že odvolacie námietky žalovanej 1/ nesmerovali voči výške\na spôsobu určenia škody žalobcu, predstavujúcej vynaložené trovy právneho zastúpenia v trestnom\nkonaní a žalovaná 1/ nespochybnila ani záver súdu prvej inštancie o existencii príčinnej súvislosti\nmedzi nezákonným rozhodnutím a škodou. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok vo\nvyhovujúcom výroku I. a súvisiacom výroku IV. o nároku na náhradu trov konania medzi žalobcom a\n\nžalovanou 1/ ako vecne správny potvrdil a ako nedôvodné vyhodnotil aj odvolanie žalobcu proti výroku\nV. rozsudku o jeho povinnosti nahradiť žalovanej 2/ trovy konania v zmysle § 255 ods. 1 CSP. O nároku\nna náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255\nods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP.\n3. Proti potvrdzujúcemu výroku I. rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná 1/ (ďalej aj „dovolateľka“)\ndovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, podľa ktorého je\ndovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej\nriešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a to v otázke\n„či sa ku vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej vydaním uznesenia o vznesení obvinenia\npodľa § 206 Trestného poriadku, vyžaduje splnenie zákonnej podmienky uvedenej v ustanovení § 6\nods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a to podanie riadneho opravného prostriedku.“ Za nesprávne právne\nposúdenie veci súdmi nižších inštancií považovala ich záver, podľa ktorého žalobca nebol v danej\nveci povinný podať opravný prostriedok voči nezákonnému rozhodnutiu. Považovala ho v rozpore s\nrozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej je priznanie náhrady škody\npoškodenému voči štátu výslovne podmienené splnením podmienky spočívajúcej vo využití riadnych\nopravných prostriedkov proti nezákonnému rozhodnutiu. Na preukázanie odklonu odvolacieho súdu pri\nriešení rozhodujúcej právnej otázky od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu poukázala na\nrozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 5 Cdo 173/2015. Avšak ani súd prvej inštancie ani odvolací súd\nnezdôvodnili odchýlenie sa od tejto ustálenej judikatúry dovolacieho súdu a neuviedli, či k odklonu v\ntejto konkrétnej prejednávanej veci existoval dôvod hodný osobitného zreteľa. Na podporu správnosti\nnázoru o povinnosti žalobcu podať voči uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť, poukázala aj na\nrozhodovaciu prax ústavného súdu (ako jednej z najvyšších súdnych autorít) sp. zn. IV. ÚS 100/2019. V\nbode 36 predmetného nálezu sa konštatuje, že „ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku (....)\ndospel k záveru, že právne závery krajského súdu, na základe ktorých zamietol žalobu sťažovateľa, sú\nlogické, rešpektujú účel príslušných ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. a nie sú arbitrárne. Krajský súd\nsvoj právny záver o zamietnutí žaloby sťažovateľa primerane a preskúmateľne odôvodnil, napadnutý\nrozsudok nie je ani zjavne neodôvodnený, preto je ústavne akceptovateľný.“ Dovolateľka zastávala\nnázor, že právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky obsiahnutý v rozhodnutí sp. zn. 5\nCdo 173/2015 a Ústavného súdu Slovenskej republiky v cit. náleze z 1. apríla 2020 sp. zn. IV. ÚS\n100/2019 má byť výlučne smerodajný pre rozhodovanie všeobecných súdov v Slovenskej republike.\nVyslovila presvedčenie, že prijatím extenzívneho výkladu súdov nižších inštancií dochádza k popieraniu\njednoznačnej vôle zákonodarcu spočívajúcej v doktríne, že každý sa má aktívnym spôsobom podieľať\nna ochrane svojich práv s tým, že žalobca neuviedol žiadne subjektívne okolnosti na svojej strane,\nani objektívne skutočnosti na strane policajného orgánu, ktoré by boli dôvodom na aplikáciu výnimky\nuvedenej v druhej vete § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a predstavovali by dôvody hodné osobitného\nzreteľa. Z týchto dôvodov navrhla rozsudok odvolacieho súdu v dovolaním napadnutom výroku I. zrušiť\na vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie.\n4. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu úvodom poukázal na osobitosť prístupu k náhrade škody vzniknutej\nnezákonným trestným stíhaním a to predovšetkým na skutočnosť, že uznesením o vznesení obvinenia\nsa trestné stíhanie voči konkrétnej osobe len začína, účastník v konaní môže uplatňovať svoje práva,\nnavrhovať a predkladať dôkazy, ktoré mu v čase vznesenia obvinenia nemuseli byť známe; uviedol, že\naž do právoplatného rozhodnutia súdu má účastník konania možnosť ovplyvňovať konečné rozhodnutie\na preto požiadavka podania opravného prostriedku v trestných konaniach sa má týkať len rozhodnutí,\nktorým sa trestné konanie končí. S ohľadom na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Českej republiky\nzastával názor, že trvanie na podaní opravného prostriedku je prepätým formalizmom, zakladajúcim\nnielen porušenie práva na spravodlivý proces ale aj porušenie práva na náhradu škody spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci. V tejto súvislosti považoval za potrebné upozorniť\nna zákonnú povinnosť prokurátora dozorovať zákonnosť uznesenia z úradnej povinnosti. Napadnutý\nrozsudok krajského súdu považoval za vecne správny a súladný s judikatúrou ESĽP, berúc do úvahy\npotrebu extenzívneho výkladu ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v\nstanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP),\nv ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia dovolacieho\npojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú dané procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho\n\ndovolacieho prieskumu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru,\nže dovolanie žalovanej 1/ je procesne prípustné.\n6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n7. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd\nneprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím\ndôvodom.\n8. Žalovaná 1/ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP (rozhodnutie\nodvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu).\n9. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo\nalebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne.\n10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n11. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka).\nMôže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka,\nObchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej\nriešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).\n12. Dovolací súd v tejto súvislosti uvádza, že pri rozhodovaní je viazaný iba vymedzením právnej otázky,\nod ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už\nurčením, pod ktorý prípad prípustnosti jej riešenia (§ 421 ods. 1 CSP) táto otázka spadá. Prípustnosť\npodaného dovolania dovolací súd tak posudzuje vždy autonómne podľa jeho obsahu (porov. 8 Cdo\n54/2018, I. ÚS 51/2020), keďže povinnou náležitosťou dovolania v prípade uplatnenia dovolacieho\ndôvodu podľa ustanovenia § 432 CSP nie je uvedenie toho, v čom dovolateľ vidí prípustnosť podaného\ndovolania. Rovnako tak dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania nie je viazaný (a zároveň\nobmedzený) rozhodnutiami najvyššieho súdu, ktoré v dovolaní označil dovolateľ (rozhodnutie veľkého\nsenátu obchodnoprávneho kolégia sp. zn. 1 V Obdo 2/2020).\n13. V prejednávanej veci žalovaná 1/ vymedzila právnu otázku, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie\nodvolacieho súdu. Touto otázkou je posúdenie, či „sa ku vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej\nvydaním uznesenia o vznesení obvinenia podľa § 206 Trestného poriadku vyžaduje splnenie zákonnej\npodmienky uvedenej v ustanovení § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a to podanie riadneho opravného\nprostriedku.“\n14. Dovolateľka teda vymedzila právnu otázku, pri riešení ktorej sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu (s poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo\n173/2015) a ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu (IV. ÚS 100/2019). Vec prejednávajúci senát\n4 C dovolacieho súdu (ďalej aj „vec prejednávajúci senát“ alebo „senát 4 C“) preto skúmal, pod ktorý\nprípad prípustnosti jej riešenia (§ 421 ods. 1 CSP) táto otázka spadá a či dovolanie žalovanej 1/ je v\nzmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP prípustné. Dospel k záveru, že predmetnou otázkou (viď vyššie ods.\n12) sa dovolací súd zaoberal nielen v nepublikovanom rozhodnutí uvádzanom dovolateľkou sp. zn. 5\nCdo 173/2015, ale poznajúc vlastnú judikatúru („iura novit curia“ I. ÚS 51/2020, III. ÚS 289/2017) uvádza,\n\nže dovolací súd sa touto otázkou zaoberal aj v neskoršom (nepublikovanom) rozhodnutí z 29. septembra\n2020 sp. zn. 9 Cdo 65/2020, ktorý sa síce proti názorom obsiahnutým v skoršom rozhodnutí (sp. zn.\n5 Cdo 173/2015) priamo nevyhranil a nekonfrontoval ich, ale z hľadiska vecného ich neakceptoval a\nv spojitosti s povinnosťou poškodeného využiť riadne opravné prostriedky proti uzneseniu o vznesení\nobvinenia (nezákonnému rozhodnutiu) zaujal opačný právny názor.\n16. Podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho\nsúdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\nRozdielnosť rozhodovanej otázky v zmysle § 421 ods. 1 písm. c/ CSP znamená pretrvávajúcu\nrozdielnosť rozhodovania dovolacích senátov, t. j. existujúcu nejednotnosť posudzovania danej otázky.\n17. Odvolací súd sa pri riešení rozhodujúcej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie\nodvolacieho súdu a ktorej správnosť riešenia namietala dovolateľka, odklonil od názoru vysloveného\nv rozsudku dovolacieho súdu z 26. októbra 2016 sp. zn. 5 Cdo 173/2015, ktorý vo vzťahu k\npovinnosti poškodeného využiť riadne opravné prostriedky proti nezákonnému rozhodnutiu v ods. 11\nodôvodnenia okrem iných uviedol: (...) „Zákonodarca v tomto ustanovení (§ 6 ods. 2 zákona č. 514/2003\nZ.z.) podmienil priznanie náhrady škody poškodenému voči štátu výslovne splnením povinnosti zo\nstrany poškodeného spočívajúcej vo využití riadnych opravných prostriedkov proti nezákonnému\nrozhodnutiu. Ide o určitý druh prevenčnej povinnosti kladenej zákonom č. 514/2003 Z.z. na poškodeného\nvychádzajúci zo zásady ,,právo patrí bdelým, pozorným, ostražitým, bedlivým,, - „nech si každý chráni\nsvoje práva“ („vigilantibus iura scripta sunt“) ovládajúcej súkromné právo.“ (...) „Keďže zákon v tomto\nsmere nepripúšťa žiadne výnimky, uvedené platí aj pre nezákonné rozhodnutia vydané v trestnom\nkonaní, a to aj vo fáze prípravného konania. Splnenie tejto povinnosti poškodený nemôže prenášať\nna prokurátora a napokon už podaním sťažnosti proti vznesenému obvineniu od počiatku deklaruje\nsvoju nevinu a nezákonnosť rozhodnutia. Opačný výklad by v podstate znamenal, že táto povinnosť\nsa neuplatní, pokiaľ v konaní vystupuje dozorujúci orgán štátu s kompetenciou zrušiť nezákonné\nrozhodnutie, čo však nezodpovedá zákonnému zneniu.“\n17.1. Najvyšší súd v kasačnom uznesení z 29. septembra 2020 sp. zn. 9 Cdo 65/2020, vychádzajúc z\nprávneho názoru, podľa ktorého viazanosť štátnych orgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy neznamená\nvýlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných\nustanovení (II.ÚS 5/2020) dospel k záveru, že „rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného\norgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. V tomto smere nie je správny výklad, ktorý poskytol\nodvolací súd v otázke podmienenia nároku na náhradu škody v predmetnej veci podaním opravného\nprostriedku (sťažnosti) proti uzneseniu o vznesení obvinenia s poukazom na § 6 ods. 2 zákona č.\n514/2003 Z.z., keď tento jeho výklad ide proti zmyslu a obsahu tohto zákona, „...aby každá majetková\nujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená“ (sp. zn. 4 M Cdo 15/2009).\nRozhodujúci je z hľadiska nároku, ktorý uplatnil žalobca, výsledok trestného konania.“\n18. Na uvedenom základe senát 4 C prípustnosť predmetného dovolania posudzoval iba z ustanovenia\n§ 421 ods. 1 písm. c/ CSP, nakoľko rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľkou\nvymedzenej právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n19. Po konštatovaní prípustnosti dovolania mienil vec prejednávajúci senát pristúpiť k meritórnemu\ndovolaciemu prieskumu a posúdeniu dôvodnosti dovolania z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu,\nt. j. z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom vo vymedzenej právnej otázke. Je objektívne\ndané, že v dvoch rôznych rozhodnutiach najvyššieho súdu boli vyslovené právne názory, ktoré odlišným\nspôsobom vykladajú (interpretujú) rovnaké ustanovenie § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v otázke,\nktorú pre lepšiu názornosť a vystihujúc podstatu sporu možno sformulovať aj tak, „či je, alebo nie je,\npre priznanie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (pri splnení ostatných\nzákonných predpokladov) potrebné bezpodmienečne trvať na splnení požiadavky uvedenej v ustanovení\n§ 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., podať proti uzneseniu o vznesení obvinenia riadny opravný\nprostriedok (sťažnosť) v prípade, ak bol žalobca ako obžalovaný v trestnom konaní s pod obžaloby\noslobodený (okrem výnimky stanovenej v druhej vete cit. ustanovenia).“ Niet pochybností, že sa jedná\no spor o interpretáciu právnej normy, ktorý je judikatórnym rozporom.\n\n20. Spor o interpretáciu právnej normy je daný, ak sú v najmenej dvoch rozhodnutiach najvyššieho súdu\nvyslovené právne názory, ktoré rovnakú právnu normu interpretujú (vykladajú) odlišným spôsobom (I.\nÚS 189/2021).\n21. Pokiaľ ide o uplatnenie procesného postupu podľa § 48 ods. 1 CSP, senátu dovolacieho súdu 4 C\nje známa judikatúra veľkého senátu občianskoprávneho kolégia obsiahnutá v jeho rozhodnutiach z 28.\napríla 2020 sp. zn. 1 VCdo 4/2019 a sp. zn. 1 VCdo 3/2019, v zmysle ktorej „pre splnenie podmienky\npredloženia veci veľkému senátu je však rozhodujúca existencia právneho názoru trojčlenného senátu\n(vysloveného v uznesení o postúpení veci veľkému senátu), ktorý je odlišný od právneho názoru,\nktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu. Pokiaľ by existovalo rozhodnutie\ntrojčlenného senátu najvyššieho súdu, vyjadrujúce odlišným právny názor už vyslovený iným alebo\ntotožným, trojčlenným senátom, nie je splnená zákonná podmienka uvedená v ustanovení § 48 ods. 1\nCSP. V takomto prípade je naplnený dovolací dôvod podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ CSP, a\nriešenie právnej otázky, ktorá je rozhodovaná dovolacím súdom rozdielne a rozhodnutie vo veci prináleží\ntrojčlennému senátu najvyššieho súdu. Existencia publikovaného rozhodnutia najvyššieho súdu resp.\nstanoviska veľkého senátu nie je zákonnou podmienkou.“\n22. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu v neskoršom uznesení z 25. februára 2021\nsp. zn. 1 VObdo 1/2020, na rozdiel od veľkého senátu občianskoprávneho kolégia, považoval za súladný\ns právnou úpravou veľkého senátu podľa § 48 ods. 1 CSP iný názor a síce, že povinnosťou trojčlenného\nsenátu najvyššieho súdu je postúpiť vec veľkému senátu aj v situácii, kedy už o určitej otázke existuje\nrozdielna rozhodovacia prax jednotlivých senátov najvyššieho senátu a nie len v situácii, ak sa chce\nodkloniť od právneho názoru (dovtedy jediného alebo ustáleného), ktorý bol vyslovený v inom rozhodnutí\nnajvyššieho súdu. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia tak urobil v záujme plnenia základnej úlohy\nnajvyššieho súdu, ktorou je zjednocovanie judikatúry.\n23. V zmysle ustanovenia § 48 ods. 3 veta prvá CSP právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého\nsenátu je pre senáty najvyššieho súdu záväzný. Dotýka sa to senátov tak obchodnoprávneho ako aj\nobčianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, z čoho pre senát 4 C vyplýva, že uznesenie veľkého\nsenátu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. 1 VObdo 1/2020 je relevantné aj vo vzťahu\nk prejednávanej právnej veci.\n24. Ďalším dôvodom, pre ktorý prichádza do úvahy predloženie veci veľkému senátu občianskoprávneho\nkolégia je skutočnosť, že Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v náleze z 20.\noktóbra 2021 sp. zn. I. ÚS 189/2021, v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavných\nsťažnostiach proti zmieňovanému uzneseniu veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho\nsúdu sp. zn. 1 VCdo 3/2019 rozhodol tak, že týmto uznesením boli porušené základné práva sťažovateľa\npodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd. Uznesenie sp. zn. 1 VCdo 3/2019 spolu s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 202/2017\nz 24. júna 2020 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení konštatoval,\nže napriek skutočnosti, že v danom prípade veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho\nsúdu rozpor v interpretácii právnych noriem zistil, vo veci samej nerozhodol priamo, ale vychádzajúc\nz dôvodovej správy k § 48 CSP dospel k záveru, že chýba zákonný podklad na jeho meritórne\nrozhodnutie. Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu tým v podstate rozhodovanie\no dovolaní prípustnom podľa § 421 ods. 1 písm. c/ CSP zo svojej právomoci vylúčil a túto zúžil len\nna rozhodovanie o dovolaní prípustnom podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Ústavný súd uzavrel, že\ntakýto výklad § 48 ods. 1 CSP veľkým senátom občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu je ústavne\nneakceptovateľný z dôvodov porušovania princípu predvídateľnosti rozhodovania a rozhodnutia, kedy\nprax občianskoprávneho kolégia toto (legitímne) očakávanie popiera a prikazuje dovolaciemu senátu\no dovolaní rozhodnúť v základnej formácii, t. j. rozhodnutím (bez hyperboly) s účinkami len ďalšieho\ndovolacieho rozhodnutia pridaného do množiny existujúcich (a odporujúcich si) dovolacích rozhodnutí\no predmetnej otázke.\n25. V nadväznosti na vyššie uvedené za daného judikatórneho stavu ohraničeného uznesením veľkého\nsenátu obchodnoprávneho kolégia sp. zn. 1 VObdo 1/2020 a nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS\n189/2021, neostávalo trojčlennému senátu najvyššieho súdu iné, ako postúpiť vec na prejednanie a\nrozhodnutie veľkému senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu postupom podľa § 48 ods. 1\n\nCSP aj za stavu, ak pri rozhodovaní o určitej otázke existuje rozdielna rozhodovacia prax najvyššieho\nsúdu v sporoch o interpretáciu právnej normy, keď najmenej v dvoch rozhodnutiach najvyššieho súdu\nvyslovené právne názory odlišným spôsobom vykladajú (interpretujú) rovnakú právnu normu.\n26. Odlišný právny názor od právneho názoru vysloveného v rozsudku najvyššieho súdu z 26. októbra\n2016 sp. zn. 5 Cdo 173/2015, senát 4 C odôvodňuje jeho nesprávne zvolenou (doslovnou) interpretáciou\nustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorá : (1) nezohľadňuje okolnosť, že zákon 514/2003\nZ.z. výslovne neupravuje právo na náhradu škody v prípade trestného stíhania; (2) nezohľadňuje\njudikatúrou ustálený názor, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím\na vedením trestného stíhania; (3) má za výsledok také posúdenie práva na náhradu škody, ktoré ide\nproti zmyslu a obsahu zákona, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným\nzásahom štátu bola odčinená (sp. zn. 4 MCdo 15/2009). Doslovný výklad citovaného ustanovenia\nzákona č. 514/2003 Z.z., ktorý v rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 173/2015 zdôrazňuje, že „zákonodarca v tomto\nustanovení podmienil priznanie náhrady škody poškodenému voči štátu výslovne splnením povinnosti\nzo strany poškodeného spočívajúcej vo využití riadnych opravných prostriedkov proti nezákonnému\nrozhodnutiu a keďže zákon v tomto smere nepripúšťa žiadne výnimky, uvedené platí aj pre nezákonné\nrozhodnutia vydané v trestnom konaní, a to aj vo fáze prípravného konania“, vec prejednávajúci senát\npovažuje v okolnostiach danej veci za formalistický, nezohľadňujúci účel inštitútu náhrady škody podľa\nzákona č. 514/2003 Z.z.\n27. V uznesení najvyššieho súdu z 29. septembra 2020 sp. zn. 9 Cdo 65/2020 bol vyslovený právny\nnázor, ktorý presadzuje opačný (extenzívny) výklad ustanovenia § 6 ods. 2 zákona 514/2003 Z.z. a ktorý\nsa zhoduje s názormi prezentovanými v prejednávanej veci oboma súdmi nižších inštancií. Senát 4 C\nsa v celom rozsahu stotožňuje s argumentáciou uvedenou v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 9 Cdo\n65/2020, ktorú pre prehľadnosť považuje za potrebné zopakovať.\n28. Základom interpretácie a aplikácie každej právnej normy v materiálnom právnom štáte je určenie\núčelu právnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu a identifikácia jej obsahu (m. m. II. ÚS 171/05).\nNevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti všeobecných súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných\nprávnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej\nnormy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci\nktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy\nby sa mali navzájom dopĺňať a viest' k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu\nprávneho predpisu. Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným znením zákonného\nustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho\ntextu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou\nsúladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4\nústavy). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu\nprávnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. III. ÚS 72/2010). V prípadoch nejasnosti\nalebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu znenia so\nzmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybností, možno\nuprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť\nštátnych orgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť\ndoslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení (II.ÚS 5/2020).\n28.1. Dovolací súd v prejednávanej veci opätovne poukazuje na svoje právne závery vyjadrené v jeho\nrozhodnutiach, napr. 3 Cdo 194/2010, riešiace problematiku vzniku nároku na náhradu škody uplatnenú\nv zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. a od ktorých záverov nie je dôvod sa odkloniť.\n28.2. V súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú začatím trestného\nstíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola\nvyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej štátnym\norgánom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu\nštátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“). Rozhodovanie súdov\npodľa tohto zákona sa ustálilo medziiným na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené,\nalebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo\nna náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Na to nadviazal záver, že\nten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri\n\nsplnení ďalších zákonných predpokladov, podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb., zásadne právo na\nnáhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Na podstate týchto právnych záverov, ku\nktorým sa dospelo vo vzťahu k prípadom škôd vzniknutých za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., zotrváva\nsúdna prax aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z.z.\n28.3. I keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným\nrozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. je zrušenie alebo zmena\nprávoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, treba mať na zreteli, že zmyslu právnej\núpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym\nči nezákonným zásahom štátu bola odčinená (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 MCdo 15/2009,\nuznesením občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 6. decembra 2010\nnavrhnuté na uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky). Zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia\nobžalovaného spod obžaloby. Judikatúra dospela k záveru, že ide o špecifický prípad zodpovednosti\nštátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z\nanalogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným\nrozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre\nnezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby.\nSkutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení.\nPodstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov\nčinných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania.\n28.4. Tento právny záver (výklad), ktorý je jednotne prijímaný dovolacím súdom, bol opätovne analogicky\nvyjadrený i v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 30. septembra 2019, sp. zn. 6 Cdo 75/2017, ktorý bol\nprijatý na uverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky\nna ostatnom zasadnutí občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 16.\nseptembra 2020 s právnou vetou: „nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe v zmysle\n§ 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z. nie je podmienený povinnosťou podať proti rozhodnutiu o väzbe\nsťažnosť alebo iný opravný prostriedok“. (Ako poznámku uvádza dovolací súd, že uvedený rozsudok\nprešiel i testom ústavnosti, keď Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol uznesením z 27. augusta\n2020, sp. zn. II. ÚS 369/2020, sťažnosť proti záverom v ňom obsiahnutým ako zjavne bezdôvodnú).\n28.5. Zákon č. 514/3003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie),\nktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri\nrozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania\nvedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. V tomto smere nie je správny výklad, ktorý\nposkytol odvolací súd v otázke podmienenia nároku na náhradu škody v predmetnej veci, podaním\nopravného prostriedku (sťažnosti) proti uzneseniu o vznesení obvinenia, s poukazom na § 6 ods. 2\nzákona č. 514/2003 Z.z., keď tento jeho výklad ide proti zmyslu a obsahu tohto zákona, „...aby každá\nmajetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená“ (sp. zn. 4 MCdo\n15/2009). Rozhodujúci je z hľadiska nároku, ktorý uplatnil žalobca, výsledok trestného konania. Za\nsprávny argument uvedený dovolateľom naopak dovolací súd považuje poukázanie na skutočnosť, že\ni v prípade podania sťažnosti a jej zamietnutia, rozhodujúci je z hľadiska nároku výsledok trestného\nkonania a objektívna zodpovednosť štátu, bez ohľadu na zavinenie, ako je uvedené vyššie.\n28.6. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo\nvydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o\nväzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo\nrozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému\norgánu (§ 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.). Takéto právo má aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím\norgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, vynaložil náklady na trovy nutnej\nobhajoby (viď bližšie R 70/1994).\n28.7. Odvolací súd vo svojom, dovolaním napadnutom rozhodnutí uzavrel (bod 4.5.2.), že v dôsledku\nprávoplatného oslobodenia žalobcu v predmetnom konaní spod obžaloby je možné dospieť k záveru, že\nuznesenie o vznesení obvinenia z 14. marca 2012 predstavuje nezákonné rozhodnutie. Tým vymedzil\nz hľadiska hore uvedeného základ pre uplatnenie nároku na náhradu škody v zmysle žaloby, vrátane\nvšetkých uplatnených nárokov. Jeho právny záver o nesplnení podmienky na uplatnenie v zmysle § 6\n\nods. 2 zákona č. 514/2003 z hľadiska judikatúry dovolacieho súdu predstavuje odklon, ktorý je však\nzaložený na nesprávnom právnom posúdení veci z dôvodov hore uvedených.\n29. S poukazom na doposiaľ uvedené, možno odlišný právny názor senátu 4 C od právneho názoru\nvysloveného v rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 173/2015 zrekapitulovať v nasledovnej právnej argumentácii:\n29.1. Pokiaľ sa vychádza z premisy, že (1) rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia\no vznesení obvinenia pre nezákonnosť má tiež oslobodenie spod obžaloby a skutočnosť, že nedošlo\nk zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie na tom nič nemení a súčasne platí, že (2)\npodstata nároku na náhradu škody sa v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov\nčinných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného konania (sp.\nzn. 3 Cdo 194/2010). Potom rozširujúcim výkladom možno dospieť k záveru, že zrušenie rozhodnutia\n(uznesenia o vznesení obvinenia) sa stáva bezpredmetným a nadbytočným v prípadoch, v ktorých\nrozhodujúcim meradlom opodstatnenosti splnenia tejto podmienky je neskorší výsledok trestného\nkonania.\n29.2. Takéto hodnotenie veci oprávňuje senát 4 C domnievať sa, že právo na náhradu škody možno\npriznať aj vtedy, ak poškodený nesplnil podmienku vyžadovanú ustanovením § 6 ods. 2 veta prvá\nzákona č. 514/2003 Z.z. a nepodal proti uzneseniu o vznesení obvinenia riadny opravný prostriedok\npodľa osobitných predpisov (sťažnosť podľa Trestného poriadku), nakoľko je namieste vychádzať z\nextenzívneho výkladu ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. vo všetkých tých prípadoch, ktoré\nboli zahrnuté do ustanovenia § 6 ods. 1 prostredníctvom extenzívneho výkladu (jedná sa o prípady, ktoré\nsú posudzované z pohľadu výsledku trestného konania).\n29.3. Priznanie náhrady škody v týchto konaniach nie je podmienené neúspešnosťou podanej sťažnosti\nproti rozhodnutiu (uznesenie o vznesení obvinenia), ktoré sa neskôr stalo nezákonným. V prípade, keď\nprokurátor podal obžalobu, dal tým najavo svoje presvedčenie o dôvodnosti a zákonnosti začatého\ntrestného stíhania, preto je možné vychádzať z predpokladu, že obvineného sťažnosť by nebola úspešná\n(aj keby ju podal).\n29.4. Pravidlo vyčerpania procesných opravných prostriedkov vyžaduje, aby poškodený riadne využil tie\nprostriedky nápravy, ktoré sú dostupné a dostatočné k dosiahnutiu nápravy tvrdených porušení, pričom\npoškodený (žalobca) nie je povinný využiť opravné prostriedky, ktoré sú nedostatočné a neefektívne\n(rozsudok ESĽP z 8. apríla 2004 vo veci ASSANIDZE proti Gruzínsku).\n29.5. Nezákonnosť trestného stíhania je spravidla konštatovaná až jeho právoplatným zastavením\nalebo oslobodením spod obžaloby, k čomu dochádza spravidla po rade procesných úkonov, vrátane\ndokazovania, preto nie je možné od poškodeného žalobcu rozumne požadovať, aby namietal\nnedôvodnosť a v dôsledku toho i nezákonnosť trestného stíhania už na jeho začiatku.\n29.6. Keďže podstata nároku na náhradu škody v týchto prípadoch sa neviaže na správnosť postupu\norgánov činných v trestnom konaní, ale len na samotný výsledok trestného stíhania, ktorým je v\ntýchto analogických veciach oslobodzujúci rozsudok, striktná požiadavka na vyčerpaní tohto opravného\nprostriedku je prepiatym formalizmom, zakladajúcim porušenie práva na náhradu škody spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci a ktorý v týchto prípadoch znamená popretie účelu a\nzmyslu zákona, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola\nodčinená (sp. zn. 4 MCdo 15/2009).\n30. Sumarizujúc vyššie uvedené, vec prejednávajúci senát zhrnul svoj právny záver do nasledujúcej\nprávnej vety: Zmyslu a účelu ustanovenia § 6 ods. 2 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovedá\ninterpretácia tohto ustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia\no vznesení obvinenia na základe podanej sťažnosti podľa osobitného zákona má tiež oslobodzujúci\nrozsudok vydaný z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. Pre\npriznanie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z.z.\n(pri splnení ostatných zákonných predpokladov) tak nie je nevyhnutné v zmysle ustanovenia § 6 ods. 2\nzákona č. 514/2003 Z.z. trvať na splnení podmienky podať proti uzneseniu o vznesení obvinenia riadny\nopravný prostriedok (sťažnosť) v prípade, ak bol žalobca v trestnom konaní spod obžaloby oslobodený.\n\nStriktná požiadavka na vyčerpaní tohto opravného prostriedku je prepiatym formalizmom, zakladajúcim\nporušenie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci.\n31. So zreteľom na uvedené senát 4 C postúpil vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu\nobčianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu (§ 48 ods. 1 CSP).\n32. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}