{"guid": "970120af-6a26-426c-9bfb-3d58cd6b9fa4:77f14346-d86a-44b6-8886-d213cc15c6bb", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:6919205358.1", "spisova_znacka": "7Cdo/341/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/341/2021 z 13. 12. 2022", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13. decembra 2022, sp. zn. 7Cdo/341/2021, ECLI:SK:NSSR:2022:6919205358.1", "identifikacne_cislo": "6919205358", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Peter Brňák", "sudca_id": 691, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-peter-brnak-691", "datum_vydania": "2022-12-13", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/77f14346-d86a-44b6-8886-d213cc15c6bb", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:6919205358.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:6919205358.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:6919205358.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Cdo/341/2021\n6919205358\n13. 12. 2022\nJUDr. Peter Brňák\nECLI:SK:NSSR:2022:6919205358.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne F. D., bývajúcej v D. P., P. 3, zastúpenej\nsplnomocnencom JUDr. Marian Dzuroška, s.r.o., so sídlom v Rimavskej Sobote, Hviezdoslavova 468/31,\nIČO: 47 254 513, proti žalovanej B. Q., bývajúcej v D. P., L. P. XXXX/X, zastúpenej JUDr. Zuzanou\nMorháčovou, advokátkou so sídlom v Lučenci, Haličská cesta 3200, o zaplatenie 2.335,- eur, o dovolaní\nžalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 16. decembra 2020 sp. zn. 15Co/49/2020,\ntakto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a .\nŽalobkyňa má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Rimavská Sobota (ďalej len „súd prvej inštancie\") rozsudkom zo dňa 17. februára 2020,\nč. k. 15C/25/2019-48 vyhovel žalobe a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.335,- eur,\ntiež povinnosť zaplatiť žalobkyni plnú náhradu trov konania a povinnosť zaplatiť štátu súdny poplatok\nza žalobu v sume 140,- eur.\n1.1. Vo svojom odôvodnení uviedol, že žalobkyňa v minulosti požičala tretej osobe 3.600,- eur a žalovaná\nponúkla žalobkyni, že vie za odplatu zabezpečiť súčinnosť pri legálnom vymožení tejto pohľadávky.\nŽalobkyňa a žalovaná uzavreli spolu dohodu o vymožení finančných prostriedkov vo výške 3.600,- eur,\nna základe ktorej žalobkyňa postupne v čase od 6.10.2017 do 9.10.2017 vyplatila žalovanej sumu 3.035,eur. Dňa 12.10.2019 žalobkyňa odstúpila od dohody o vymožení dlhu a požiadala žalovanú o vrátenie\nposkytnutých peňazí vo výške 3.035,- eur. V trestnom konaní vedenom na súde prvej inštancie pod sp.\nzn. 3T/59/2018 bola žalovaná právoplatne odsúdená za trestný čin sprenevery a okrem trestu povinnej\npráce jej bola uložená povinnosť nahradiť žalobkyni spôsobenú škodu vo výške 700,- eur a so zvyškom\nsvojho nároku bola odkázaná na civilný proces.\n1.2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žaloba žalobkyne je dôvodná,\nkeď civilný súd je v konaní o náhradu škody viazaný výrokom právoplatného odsudzujúceho rozsudku\nvydaného v trestnom konaní (§ 193 CSP), a to v prejednávanej veci rozsudkom súdu prvej inštancie\nv trestnej veci sp. zn. 3T/59/2018 zo dňa 20.3.2019. Skutková časť výroku odsudzujúceho rozsudku v\ntakom prípade deklaruje nielen zavinené protiprávne konanie páchateľa, ale aj vznik škody a existenciu\npríčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a vzniknutou škodou, prípadne aj (minimálnu) výšku\nspôsobenej škody. Súdom zistená škoda predstavuje minimálnu výšku spôsobenej škody, čo znamená,\nže v civilnom konaní sa môže eventuálne dokazovať len vznik škody presahujúcej škodu zistenú v\ntrestnom konaní, nie však skutočnosť, či mohla byť škoda nižšia. Tým, že žalovaná prijala od žalobkyne\npeňažné prostriedky v celkovej výške 3.035,- eur došlo na jej strane k bezdôvodnému obohateniu.\nŽalovaná je povinná žalobkyni vrátiť takto prijaté prostriedky. Vzhľadom na výrok o náhrade škody v\nadhéznom konaní v rozsahu sumy 700,- eur, súd zaviazal žalovanú na zaplatenie zvyšnej časti nároku\nžalobkyne v sume 2.335,- eur.\n\n2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd\") na odvolanie žalovanej rozsudkom zo 16.\ndecembra 2020 sp. zn. 15Co/49/2020 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil vo výroku o povinnosti\nžalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 2.335,- eur a vo výroku o trovách konania, vo výroku o povinnosti\nžalovanej zaplatiť štátu súdny poplatok vo výške 140,- eur zrušil a žalobkyni priznal nárok na náhradu\ntrov odvolacieho konania voči žalovanej. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vyhodnotil\njednotlivé dôkazy aj celkové výsledky vykonaného dokazovania správne a na ich základe dospel k\nsprávnemu záveru, keď žalobe vyhovel. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s jeho skutkovými\na právnymi závermi.\n2.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie,\nže základom pre rozhodnutie v danej veci o vydanie bezdôvodného obohatenia žalovanou žalobkyni je\npre civilný súd záväzný právoplatný rozsudok vydaný súdom prvej inštancie dňa 20.3.2019 pod sp. zn.\n3T/59/2018 v trestnej veci obžalovanej, t. j. v tomto konaní žalovanej, ktorá bola uznaná vinnou, že na\nzáklade dohody o vymožení finančných prostriedkov vo výške 3.600,- eur v prospech poškodenej, t.\nj. v tomto konaní žalobkyne od jej dlžníčky B. R., postupne od poškodenej prijala dňa 6.10.2017 sumu\n400,- eur, dňa 7.10.2017 sumu 700,- eur, dňa 8.10.2017 sumu 300,- a 100,- eur, dňa 9.10.2017 sumu\n1.535,- eur, svoj záväzok z uvedenej dohody nesplnila, následkom čoho poškodená od uvedenej dohody\ndňa 11.10.2017 odstúpila a žalovaná napriek opakovanej výzve na vrátenie poskytnutého plnenia toto\nnevrátila, čím spôsobila poškodenej škodu vo výške nie menej ako 3.035,- eur, teda prisvojila si cudziu\nvec, ktorá jej bola zverená a spôsobila tak na cudzom majetku väčšiu škodu, tým spáchala prečin\nsprenevery podľa § 213 ods. 1, 2 písm. a/ Trestného zákona. Za to bola odsúdená k trestu povinnej práce\nvo výmere 300 hodín, bolo jej uložené nahradiť poškodenej škodu vo výške 700,- eur a súd žalobkyňu\nso zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces.\n2.2. V prebiehajúcom konaní o náhradu škody je súd viazaný výrokom právoplatného odsudzujúceho\nrozsudku vydaného v trestnom konaní. Keďže v posudzovanom prípade v trestnom rozsudku súd\nvyslovil, že „obžalovaná spôsobila poškodenej škodu vo výške nie menej ako 3.035,- eur\", potom je\nkonajúci súd viazaný právoplatným trestným rozsudkom aj čo do minimálnej výšky spôsobnej škody.\nŽalobkyňa v prejednávanej veci sa domáhala zaplatenia sumy 2.335,- eur, čo spolu so sumou 700,eur, ktorá bola priznaná žalobkyni v adhéznom konaní nepresahuje sumu 3.035,- eur, t. j. minimálnu\nvýšku spôsobenej škody ustálenú v trestnom konaní. Vzhľadom na uvedené, nebolo preto úlohou\nsúdu a ani nebolo prípustné (§ 193 CSP) dokazovať skutočnosti, ktoré boli ustálené v skutkovej časti\nvýroku odsudzujúceho rozsudku a ktorými je následne konajúci súd o náhradu škody viazaný. Preto\nodvolacie námietky žalovanej, že vo veci konajúci súd napriek tomu, že žalovaná chcela svoje tvrdenia\npreukázať ňou navrhnutými dôkazmi, nie je opodstatnená. Sudca súdu prvej inštancie na pojednávaní\ndňa 17.2.2020, na ktorom bolo vyhlásené dokazovanie za skončené oznámil, že navrhnuté dôkazy\nvýsluchom strán sporu, pustením záznamu z hlavného pojednávania a ani iné dôkazy v konaní nevykoná\ndôvodiac, že v predchádzajúcom trestnom konaní súd uznal žalovanú za vinnú práve z dôvodu, že\nmal preukázané, že postupne od žalobkyne prijala postupne sumu 3.035,- eur, a túto sumu žalobkyni\nnevrátila. Zistená škoda predstavuje minimálnu výšku spôsobenej škody, čo znamená, že v civilnom\nkonaní sa môže eventuálne dokazovať len vznik škody presahujúcej škodu zistenú v trestnom konaní,\nnie však skutočnosť, či mohla byť škoda nižšia.\n3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj ako „dovolateľka\") dovolanie,\nktorého prípustnosť vyvodila z § 420 písm. f/ CSP.\n3.1. Dovolateľka poukázala na to, že už v odpore navrhla vypočuť v konaní ako svedkyňu I. P. a\nstrany sporu. Súd prvej inštancie navrhnuté dôkazy nevykonal bez ďalšieho zdôvodnenia, napriek\ntomu, že mohli byť vykonané priamo na prejednaní sporu bez potreby odročenia pojednávania. Podľa\ndovolateľky došlo v konaní k vylúčeniu dôkazov, a to výsluch strán sporu ako aj pustenie záznamu z\nhlavného pojednávania, ktoré mali potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený stranou\nsporu. Dovolateľka zároveň namietla, že došlo k porušeniu princípu rovnosti strán ako aj princípu\nústnosti.\n3.2. V praxi súd prizná v trestnom konaní poškodenému časť uplatneného nároku vtedy, ak bol v\nkonaní preukázaný základ nároku a aspoň časť jeho výšky a vo zvyšnej časti odkáže poškodeného,\nak by sa muselo o ostatnom nároku vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré by bolo neprimerane dlhé. Ak\nvýsledky dokazovania nepreukážu opodstatnenosť nároku v celej uplatnenej výške, súd vždy rozhodne v\nrozsahu preukázaného nároku o povinnosti obžalovaného nahradiť škodu poškodenému, ktorú trestným\nčinom spôsobil a so zvyškom, t.j. nepreukázanou časťou uplatneného nároku, poškodeného odkáže\nna civilný proces alebo na konanie pred iným príslušným orgánom. Dovolateľka namietla, že pokiaľ by\nmal súd rozhodujúci v trestnej veci za preukázanú konkrétnu výšku škody spôsobenej dovolateľkou,\n\nneodkázal by žalobkyňu so zvyškom nároku na civilný proces. Súd však tak urobil a preto bolo potrebné\nvykonať ďalšie dokazovanie na rozhodnutie o povinnosti konkrétnej náhrady škody. Súd prvej inštancie\nvšak rozhodol bez vykonania ďalších dôkazov, len na základe listinných dôkazov, ktoré mal rovnako k\ndispozícii aj súd prvej inštancie rozhodujúci v trestnej veci. Pokiaľ by mal tento súd rozhodujúci v trestnej\nveci za to, že vykonané dôkazy sú postačujúce, neodkázal by žalobkyňu s nárokom na náhradu škody\nna civilný proces.\n3.3. Dovolateľka navrhla, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom\nsúdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a zároveň žiadala priznať nárok\nna náhradu trov dovolacieho konania.\n4. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhla, aby dovolací súd dovolanie žalovanej ako\nnedôvodné v zmysle § 448 CSP zamietol a zároveň žiadala priznať nárok na náhradu trov dovolacieho\nkonania. Žalobkyňa poukázala na to, že súd v trestnom konaní po vykonaní dokazovania dospel k\nzáveru, že dovolateľka v dňoch 6.1.2017, 7.10.2017, 8.10.2017 a 9.10.2017 postupne prevzala od\nžalobkyne sumu nie menej ako 3.035,- eur a túto spreneverila. V rámci trestného konania súd prvej\ninštancie vyriešil aj otázku relevantnú pre prebiehajúce sporové konanie, t. j. výšku škody, ktorú svojím\númyselným protiprávnym konaním dovolateľka spôsobila žalobkyni v sume nie menej ako 3.035,- eur.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd\" alebo „dovolací súd\") ako súd dovolací [§\n35 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP\")] po zistení, že dovolanie podala\nv stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané\n(§ 424 CSP), zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§\n443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP)\nrozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných bodoch:\n6. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a\nv záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto\nprávo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní\na rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené\nvšetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre\nvšetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015,\n5Cdo/255/2014, 8Cdo/400/2015). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých\nsa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.\n6.1. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,\nktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata),\nmusí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho\nkonania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už\nprávoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad\n(3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/57/2016, 3ECdo/154/2013, 3Cdo/208/2014).\n6.2. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej\nsprávnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo\nna súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd\") sp. zn. II. ÚS 172/03].\n6.3. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle\n§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To\nznamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho\nsúdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.\n7. Dovolateľka prípustnosť dovolania odvodzovala z § 420 písm. f/ CSP, v zmysle ktorého je dovolanie\nprípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,\nak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n8. Dovolateľka namietala nevykonanie navrhnutého dokazovania.\n9. K námietkam dovolateľky dovolací súd uvádza, že nevykonanie dôkazov nebolo podľa\npredchádzajúcej procesnej úpravy považované za vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ zákona č. 99/1963\n\nZb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP\"). Strany boli povinné označiť dôkazy na preukázanie\nsvojich tvrdení, pričom posúdenie toho, či sa vyhovie návrhu na vykonanie dokazovania, a ktoré z\ndôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, bolo vecou súdu (§ 121 ods. 1 OSP). Najvyšší súd to\nvyjadril v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky ako judikát R 37/1993, v ktorom vysvetlil, že prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže\nmať za následok len neúplnosť skutkových zistení, nie však procesnú vadu zmätočnosti znemožňujúcu\nrealizáciu procesných oprávnení účastníka konania. Aj v rozhodnutí R 125/1999 najvyšší súd vysvetlil,\nže ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy, nemožno to považovať za odňatie\nmožnosti konať pred súdom. V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu do 30. júna 2016 sa vyskytovali\nnámietky dovolateľov vyššie uvedených skutočností. Najvyšší súd vo vzťahu k takýmto námietkam\ndospel k záveru, že dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania\nnie je nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných\ndôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1998, R 125/1999, R 42/1993,\n3Cdo/108/2016). Výnimkou sú iba rôzne závažné deficity v dokazovaní, a to napr. opomenutý dôkaz,\ndeformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod., prípadne konajúcimi súdmi\nsvojvoľné, neudržateľné alebo v zrejmom omyle prijaté skutkové závery, ktoré by popreli zmysel a\npodstatu práva na spravodlivý proces. Ani po novej právnej úprave civilného sporového konania, ktorá\nnadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420\npísm. f/ CSP nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov\nalebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.\n9.1. Dovolací súd v danej súvislosti poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. I. ÚS 350/08 zo dňa 30. septembra 2010, podľa ktorého: ,,Skutočnosť, že okresný súd a ani\nnásledne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľkou,\nnemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jej práv. Zásah do základného práva na súdnu\nochranu či práva na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa ústavného súdu bolo\nmožné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného\ndôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu\nvychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním\nnavrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v\nkonaní. Konanie všeobecných súdov v právnej veci sťažovateľky však takéto vady nevykazuje.\". Podľa\nnázoru dovolacieho súdu o tento prípad v prejednávanej veci nešlo. Súd prvej inštancie uviedol, prečo\nnepovažoval za potrebné vykonať dovolateľkou navrhnuté dokazovanie, na uvedené odkázal aj odvolací\nsúd, pričom dovolací súd považuje toto zdôvodnenie za relevantné a ústavne konformne.\n9.2. V zmysle uvedeného nemožno prisvedčiť námietke dovolateľky, že nevykonaním navrhovaných\ndôkazov, došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces.\n9.3. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu z 29. apríla 1992 sp. zn.\n2Cz/16/92, uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky\npod č. R 35/1993, v ktorom najvyšší súd vyslovil právny záver: „v občianskom súdnom konaní je súd\nviazaný nielen rozhodnutím súdu v trestnom konaní o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal,\nale aj právnou kvalifikáciou skutku a tým aj formou zavinenia predpokladaným trestným zákonom\".\nObdobné závery vyslovil najvyšší súd v uznesení zo 17. mája 2012 sp. zn. 1Obdo/41/2011, pričom\nvychádzal z právneho názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky uvedeného v jeho náleze z 23.\nnovembra 2011 sp. zn. I. ÚS 269/2011, v ktorom ústavný súd uviedol: „rozsah viazanosti všeobecného\nsúdu rozsudkom vydaným v trestnom konaní pri rozhodovaní v občianskom súdnom konaní v prípadoch,\nv ktorých sa zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu zhodujú s okolnosťami relevantnými,\nresp. podstatnými pre rozhodnutie v občianskoprávnom konaní, nemožno obmedziť len na závery o\nprotiprávnom konaní, t. j. o spáchaní trestného činu, a o tom, kto ho spáchal.\" Teda pokiaľ bola znakom\nskutkovej podstaty trestného činu, za ktorý bola dovolateľka právoplatne odsúdená, spôsobenie väčšej\nškody, potom si súd rozhodujúci o žalobe poškodenej, ktorá bola so svojím nárokom na náhradu škody\nspôsobenej takýmto trestným činom odkázaná na občianskoprávne konanie, nemôže vytvoriť vlastný\nnázor na to, či jej bola spôsobená škoda a kto ju spôsobil. Ústavne konformný výklad § 135 ods. 1 OSP,\nresp. § 193 ods. 1 CSP totiž vyžaduje, aby súd rozhodujúci v občianskoprávnom konaní o náhrade\nškody spôsobenej trestným činom, bol viazaný právoplatným odcudzujúcim rozsudkom trestného súdu\n(jeho výrokovou časťou), a to vo vzťahu ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli podmienkou odsúdenia\npáchateľa za tento trestný čin.\n9.4. Ďalej dovolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 269/2011, podľa\nktorého: ,,Gramatický výklad ustanovenia § 135 OSP, ktorý má za následok v predmetnom prípade\nnerešpektovanie právoplatného rozhodnutia súdu a narušenie princípu právnej istoty, preto nemožno\n\npovažovať za ústavne konformné aplikovanie tohto ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku na\nzistený skutkový stav. V predmetnej veci ústavne súladný výklad uvedeného ustanovenia vyžaduje,\naby súdy zúčastnené na rozhodovaní o nej boli viazané odsudzujúcim rozsudkom okresného súdu z 8.\nfebruára 2008 vo vzťahu ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli podmienkou odsúdenia odsúdeného a\nokresným súdom boli zistené, to platí aj o zistení vzniku škody u poškodeného sťažovateľa v dôsledku\nprotiprávneho konania odsúdeného.\"\n9.5. V predmetnej veci zo skutkovej vety trestného rozsudku vyplýva, že dovolateľka postupne od\nžalobkyne prijala dňa 6.10.2017 sumu 400,- eur, dňa 7.10.2017 sumu 700,- eur, dňa 8.10.2017 sumu\n300,- a 100,- eur, dňa 9.10.2017 sumu 1.535,- eur, svoj záväzok z predmetnej dohody nesplnila,\nnásledkom čoho žalobkyňa od uvedenej dohody odstúpila a žalovaná toto nevrátila, čím spôsobila\nžalobkyni škodu vo výške nie menej ako 3.035,- eur. Teda konanie dovolateľky, ktorým si prisvojila\nsumu patriacu žalobkyni v minimálnej výške 3.035,- eur, ktorú jej žalobkyňa zverila, čím spôsobila\nna majetku žalobkyne väčšiu škodu, bolo podmienkou odsúdenia dovolateľky. Súdy nižších inštancií\npoukazom na svoju viazanosť celým výrokom právoplatného trestného rozsudku nevykonávali k\nuplatnenému nároku dokazovanie, keď nárok žalobkyne nepresahoval sumu špecifikovanú v skutkovej\nvete trestného rozsudku ako minimálna škoda spôsobená žalobkyni dovolateľkou. Uvedený záver\nvyplýva aj z odôvodnení rozhodnutí oboch.\n10. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým\nspôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP).\nV dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ\nvymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n11. Dovolací súd odmietne dovolanie, ak a/ bolo podané oneskorene, b/ bolo podané neoprávnenou\nosobou, c/ smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d/ nemá náležitosti podľa\n§ 428, e/ neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f/ nie je odôvodnené prípustnými dovolacími\ndôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435 CSP.\n12. Najvyšší súd odmietol dovolanie žalovanej podľa § 447 písm. c/ CSP.\n13. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 veta druhá CSP).\n14. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "15Co/49/2020", "guid": "0ccd2239-a116-4b5e-adef-44f3505ae61d:228a87a0-1077-48a1-acc7-3ccda96f65fc", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:76f3ef2e-cdde-40c3-881e-24e4ac58ae8d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 269/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 269/2011 z 23. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-23", "citacie_n": 181, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:76f3ef2e-cdde-40c3-881e-24e4ac58ae8d"}, {"guid": "ussr:2fc3ccd4-297c-48de-8e85-a00c1df42c0d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 350/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-30", "citacie_n": 1002, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fc3ccd4-297c-48de-8e85-a00c1df42c0d"}, {"guid": "ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 172/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 172/03 z 27. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-27", "citacie_n": 859, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a"}], "citovane_v": []}