{"guid": "bff67260-fccf-47ad-866a-c15a82f790a2:70e1434a-8dca-4d50-b57b-3964c607ffab", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:6716215368.1", "spisova_znacka": "2Cdo/304/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/304/2020 z 21. 12. 2022", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. decembra 2022, sp. zn. 2Cdo/304/2020, ECLI:SK:NSSR:2022:6716215368.1", "identifikacne_cislo": "6716215368", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Mária Trubanová, PhD", "sudca_id": 297, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-maria-trubanova-phd-297", "datum_vydania": "2022-12-21", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-124", "nazov": "§ 124 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-124", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-124"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-451.odsek-3", "nazov": "§ 451 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-451.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-451"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-124", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-451"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/70e1434a-8dca-4d50-b57b-3964c607ffab", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:6716215368.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:6716215368.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:6716215368.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Cdo/304/2020\n6716215368\n21. 12. 2022\nJUDr. Mária Trubanová\nECLI:SK:NSSR:2022:6716215368.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Trubanovej,\nPhD. a členiek senátu JUDr. Viery Petríkovej a Mgr. Renáty Gavalcovej, v spore žalobkyne N. D.,\nbývajúcej v I., zast. JUDr. Michalom Vlkolinským, advokátom, so sídlom vo Zvolene, Nám. SNP 87/8,\nproti žalovanej M. W., bývajúcej v I., zast. JUDr. Ivanom Hegerom, advokátom, so sídlom v Banskej\nBystrici, Na Troskách 3, o určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn.\n18C/183/2016, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 25. februára\n2020 sp. zn. 14Co/195/2019, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a .\nŽalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Zvolen (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 18. júna 2019\nč. k. 18C/183/2016-331 v spojení s uznesením zo 16. júla 2019 č. k. 18C/183/2016-332 žalobu\nžalobkyne o určenie vlastníckeho práva v celom rozsahu zamietol (výrok I.) a žalobkyni uložil\npovinnosť nahradiť žalovanej trovy konania v rozsahu 100 % v lehote do 3 (troch) dní od právoplatnosti\nuznesenia, ktorým bude rozhodnuté o výške náhrady trov konania (výrok II.).\n1.1. Žalobkyňa sa pôvodne žalobou domáhala vyslovenia neplatnosti dražby voči žalovaným 1/ WR\nCredit, s. r. o., 2/ Dražby Coloseum, s. r. o. a 3/ M. W. na tom skutkovom základe, že žalovaná\n3/ nadobudla dražbou do vlastníctva nehnuteľnosť označenú v žalobe, ktorej výlučnou vlastníčkou\nbola pôvodne žalobkyňa. Dražba sa v zmysle notárskej zápisnice zo 14. mája 2013 notárky JUDr.\nPavlovičovej uskutočnila v sídle dražobnej spoločnosti, pričom dôvodom dražby predmetného bytu\nmal byť údajný záväzok žalobkyne vo výške 6.000 eur voči označenému žalovanému 1/ na základe\nzmluvy o spotrebiteľskom úvere z 24. apríla 2012. Poskytnutý úver bol zabezpečený zmluvou o zriadení\nzáložného práva z 24. apríla 2012. Žalobkyňa sama originálom ani kópiou zmluvy o spotrebiteľskom\núvere nedisponuje.\n1.2. Súd prvej inštancie uznesením z 12. apríla 2018 č. k. 18C/183/2016-157 na základe návrhu\nžalobkyne pripustil zmenu žaloby a následne uznesením zo 17. júla 2018 č. k. 18C/183/2016-170\nkonanie voči pôvodne označenému žalovanému 1/ a 2/ zastavil. Žalobkyňa sa po zmene žaloby\ndomáhala toho, aby súd pri určení vlastníckeho práva v prospech žalobkyne ako predbežnú otázku\nposúdil neplatnosť zmluvy o záložnom práve. Poukazovala na to, že zmluva o spotrebiteľských úveroch\nmá mať písomnú formu, pre nedostatok písomnej formy nemôže byť platná od začiatku a všetky na ňu\nnadväzujúce právne úkony vrátane záložnej zmluvy sú taktiež neplatné. Žalobkyňa mala za to, že pokiaľ\ndošlo k výkonu dražby, jednalo sa o právny úkon absolútne neplatný, v rozpore so zákonom.\n1.3. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa v konaní nevystupovala aktívne, nepreukázala\nžiadne také skutkové okolnosti, na základe ktorých by bolo možné žalobe vyhovieť, preto žalobu\n\nposúdil ako nedôvodnú. Po právnej stránke vec posúdil podľa § 126 ods. 1, § 151a, § 151j ods. 1,\n§ 3 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 11 ods. 1 písm. a/ zákona\nč. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 21 ods. 2\nzákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady\nč. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „Zákon o dobrovoľných dražbách“). V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že bremeno\nskutkových tvrdení ako aj dôkazné bremeno spočíva na stranách sporu. V súvislosti s uplynutím\nprekluzívnej lehoty na podanie žaloby o neplatnosť dražby uviedol, že hoci právo na určenie neplatnosti\ndražby a navrátenie vlastníckeho práva zaniká ex lege, nemožno vylúčiť prípady, keď s ohľadom na\nokolnosti hodné osobitného zreteľa alebo zásadné dôvody, zakladajúce neplatnosť vykonanej dražby,\nbude možné určiť vlastnícke práva k vydraženej veci prostredníctvom žaloby o určenie podľa § 137\npísm. c/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). V prípade určovacej\nžaloby sa súd prvej inštancie v prvom rade zaoberal tým, či žalobkyňa preukázala naliehavý právny\nzáujem, pričom konštatoval, že bez súdneho rozhodnutia by žalobkyňa nemohla dosiahnuť zmenu\nzápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností vo svoj prospech, a preto mal naliehavý právny\nzáujem na požadovanom určení za daný. Z výsluchu žalobkyne, ale aj z oboznámeného výsluchu\nsvedkyne J. vyplynulo, že medzi žalobkyňou a úverovou spoločnosťou WR Credit, s. r. o. malo dôjsť k\nuzavretiu úverovej zmluvy, a to v byte žalobkyne. Žalobkyňa sama uviedla, že predmetnú úverovú zmluvu\npodpísala a následne podpísala aj zmluvu o záložnom práve, pričom jej podpis mal byť overený úradne.\nRovnako tak vyplynulo z výpovede svedkyne J. v trestnom konaní. Žalobkyňa teda vo svojej výpovedi\nani netvrdila, že by nedošlo k písomne uzavretej zmluve o úvere, tvrdila len, že ju nemá k dispozícii,\nčo nie je to isté. Súd prvej inštancie poukázal na § 11 ods. 1 písm. a/ Zákona o spotrebiteľských\núveroch, v zmysle ktorého následkom nedodržania písomnej formy zmluvy o spotrebiteľskom\núvere je jeho bezúročnosť a bezpoplatkovosť, nie jeho neplatnosť. Žalobkyňa nepredložila žiaden\ndôkaz o svojom tvrdení, že jej skutočne v čase podpisu zmluvy nebola vydaná úverová zmluva v\nlistinnej podobe alebo na inom dostupnom trvanlivom médiu, preto súd toto tvrdenie považoval za\nnepreukázané. Ďalšie úvahy o následkoch neplatnosti samotnej úverovej zmluvy a zmluvy o záložnom\npráve a aj zachovania vlastníckeho práva žalobkyne k predmetnému bytu považoval za nedôvodné a\nďalej sa nimi nepovažoval za potrebné zaoberať, keďže žalobkyňa tvrdenú neplatnosť nepreukázala.\nSúd prvej inštancie konštatoval, že zmluva o záložnom práve bola dojednaná medzi účastníkmi zmluvy\nindividuálne, a preto ju súd nemôže posudzovať ako neprijateľnú podmienku. Vo vzťahu k posudzovaniu\notázky dobrých mravov prisvedčil námietkam žalovanej, že otázku platnosti dobrovoľnej dražby môže\nsúd riešiť výlučne v konaní podľa § 21 ods. 2 Zákona o dobrovoľných dražbách. Žalobkyňa nepreukázala\nsvoje tvrdenia, že by uzavrela úverovú zmluvu v nižšej sume, než ako je špecifikovaná pohľadávka\npodľa predloženej zmluvy o zriadení záložného práva, ani že by jej z poskytnutého úveru bolo reálne\nposkytnuté v hotovosti len 1.000 eur. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila neprimeranosť zabezpečenia, z dokladov\no priebehu dobrovoľnej dražby vyplýva, že sporná nehnuteľnosť bola ocenená znaleckým posudkom,\na to za účasti žalobkyne, znalcom na sumu 20.600 eur, pričom inú hodnotu nehnuteľnosti žalobkyňa\nnepreukázala. Žalobkyňa nepreukázala ani ďalšie svoje tvrdenia. Žalovaná preukázala, že sa riadne\nzúčastnila dražby a na základe splnených podmienok jej bol udelený príklep, následne bolo jej vlastníctvo\nk spornému bytu zapísané v katastri nehnuteľností, a teda bola oprávnene v domnení, že vlastníctvo k\nnemu nadobudla a má právo s ním riadne nakladať. Súd prvej inštancie mal naopak v konaní preukázané\nneuvážené konanie žalobkyne, aj preto žalobu v celom rozsahu zamietol.\n2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne\nrozsudkom z 25. februára 2020 č. k. 14Co/195/2019-394 rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle §\n387 ods. 1 a 2 CSP z dôvodu vecnej správnosti v spojení s opravným uznesením potvrdil a žalobkyni\nuložil povinnosť zaplatiť žalovanej trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní od\nnadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške náhrady trov.\n2.1. Odvolací súd na základe preskúmania veci dospel k záveru, že podané odvolanie žalobkyne nie\nje dôvodné. Poukázal, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vyčerpávajúcim\nspôsobom vysporiadal so všetkými námietkami a tvrdeniami uvedenými žalovanou v konaní pred súdom\nprvej inštancie, berúc do úvahy zistený skutkový stav, pričom správne konštatoval, že dôkazné bremeno\nzaťažuje v tomto súdnom spore strany sporu. Žalobkyňa v odvolaní neuvádzala žiadne iné skutočnosti\nako v konaní pred súdom prvej inštancie, a teda ani žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej\ninštancie dostatočným spôsobom v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal. Súd prvej inštancie\nv odôvodnení svojho rozhodnutia náležite objasnil, akými úvahami sa riadil pri rozhodovaní o pripustení\n\nzmeny žaloby, kedy žalobkyňa sa pôvodne podanou žalobou domáhala neplatnosti dobrovoľnej dražby,\npričom túto nepodala v zákonom stanovenej lehote, a až následne navrhla pripustenie zmeny žaloby\ntak, že sa domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré v rámci dobrovoľnej dražby\nvydražila žalovaná. Odvolací súd považoval za nepochybné, že súd prvej inštancie rozhodnutím o\npripustení zmeny žaloby sa dôsledne riadil právom strán sporu poskytnúť stranám sporu právo na\nsúdnu ochranu. Zároveň súd prvej inštancie dostatočným spôsobom objasnil, z akých dôvodov pristúpil\nk preskúmaniu, či žalobkyni svedčí vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré žalovaná nadobudla na\nzáklade dobrovoľnej dražby napriek tomu, že žalobkyňa nepodala žalobu o určenie neplatnosti dražby v\nzákonom stanovenej lehote postupom v zmysle § 21 ods. 2 Zákona o dobrovoľných dražbách. Stotožnil\nsa aj s názorom súdu prvej inštancie, že nemožno úplne vylúčiť prípady, keď s ohľadom na okolnosti\nhodné osobitného zreteľa alebo zásadné dôvody zakladajúce neplatnosť vykonanej dražby bude možné\nurčiť vlastnícke právo k vydraženej veci aj prostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho práva podľa\n§ 137 písm. c/ CSP a ako správny posúdil aj odkaz na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn.\n20Co/123/2011 a sp. zn. 20Co/51/2012, a to predovšetkým vo vzťahu k skutočnosti, že Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 3 Cdo 186/2010 ponechal otvorenú otázku, aké právne\ndôsledky má pri dobrovoľnej dražbe skutočnosť, že oprávnená osoba neuplatnila právo domáhať sa\nurčenia neplatnosti dražby na súde do 3 mesiacov odo dňa príklepu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu\nbolo potrebné skúmať, či v súdenej veci s prihliadnutím na možné skutkové a právne osobitosti prípadu,\nje možný odklon od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, a práve z tohto dôvodu súd\nprvej inštancie pristúpil k preskúmaniu tvrdenej existencie vlastníckeho práva žalobkyňou. Skonštatoval,\nže súd prvej inštancie na základe zisteného skutkového stavu správne dospel k názoru, že žalobkyňa\nv konaní nepreukázala žiadne skutkové okolnosti, na základe ktorých by bolo možné žalobe vyhovieť,\npreto správne súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol. Z uvedených dôvodov sa nestotožnil s\nodvolacou námietkou žalobkyne podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Vo vzťahu k odvolacej námietke\nžalobkyne podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP odvolací súd uviedol, že túto odvolaciu námietku v obsahu\nodvolania žalobkyňa žiadnym spôsobom konkrétne nešpecifikovala, preto sa touto odvolacou námietkou\nnad rozsah skúmania splnenia procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP) pri rozhodovaní o podanom\nodvolaní zaoberať nemohol. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení\ns § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie s odkazom na §\n421 ods. 1 písm. a/ a c/ CSP. Namietala, že rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu\nprvej inštancie trpí nedostatkom odôvodnenia. V tejto súvislosti poukázala na uznesenie Krajského\nsúdu v Banskej Bystrici č. k. 12Co/12/2017-268, v zmysle ktorého jednou z esenciálnych náležitostí\nsúdneho rozhodnutia je jeho odôvodnenie v písomnom vyhotovení; písomné vyhotovenie rozsudku\nmusí okrem iných náležitostí obsahovať i súdom ustálený záver o skutkovom stave veci. Dovolateľka\nnamietala, že rozsudok súdu prvej inštancie nespĺňa zákonné atribúty, a preto ho ani nebolo možné\npreskúmať. Odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdené dovolaním napadnutým\nrozsudkom je podľa názoru dovolateľky zmätočné, nezrozumiteľné, bez takého odôvodnenia, z ktorého\nby bolo možné vyvodiť, akými úvahami bol súd prvej inštancie vedený. Namietala, že aj odvolací súd\nrozhodoval výslovne formálne. Poukázala tiež, že závery súdu prvej inštancie, ktoré prevzal aj odvolací\nsúd, sú zavádzajúce, pretože ani ona samotná nevie uviesť, či v jej byte sa skutočne podpisovala úverová\nzmluva a s akým obsahom, resp. či sa podpisoval iný dokument. Namietala, že výpoveď svedkyne J.\nje pre konanie bez zásadného významu. Opätovne odkázala na zásadný rozpor vo výške poskytnutého\núveru, keď jej podľa jej vyjadrenia mala byť vyplatená suma 6.000 eur (1.000 eur žalobkyni, 3.000\neur na vyplatenie exekúcie a 2x 1.000 eur za sprostredkovanie úveru), avšak v záložnej zmluve je\nuž uvedená iná pohľadávka, než mala byť v zmysle zmluvy o spotrebiteľskom úvere dohodnutá, a to\npohľadávka vo výške 9.000 eur. Poukázala aj na neprimeranosť dojednaného zabezpečenia zmluvného\nvzťahu s odkazom na § 53 ods. 4 písm. s/, ods. 5 OZ, tvrdiac, že aj v jej prípade ide o neprijateľnú\nzmluvnú podmienku, ktorá je v zmysle OZ neplatná. Uviedla, že zo strany spoločnosti WR Credit, s. r.\no. došlo k zneužitiu práva, pretože všetky okolnosti svedčia o úmyselnom vedomom konaní pôvodného\nveriteľa dosiahnuť, aby dovolateľka ako dlžník poskytnutý úver nezaplatila a veriteľ mohol pristúpiť k\nrealizácii záložného práva. Dovolateľka mala v dovolaní aj naďalej za to, že vlastnícke právo jej bolo\nvykonanou dražbou odňaté v rozpore so zákonom, a že právny úkon vydraženia je absolútne\nneplatný. Namietala, že zmluva o úvere nemôže byť pre nedostatok formy od začiatku platná\ntak, ako i všetky na ňu nadväzujúce právne úkony, a to vrátane záložnej zmluvy z dôvodu,\nže predmetom zabezpečenia bola pohľadávka veriteľa z neplatnej zmluvy o úvere, ktorú je potrebné\nposúdiť tiež podľa § 53 ods. 4 písm. s/ OZ. Uviedla, že súd prvej inštancie mal povinnosť riešiť v\n\nkonaní otázku platnosti právnych úkonov ako predbežnú otázku. Navrhla, aby dovolací súd napadnutý\nrozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Dovolateľka v dovolaní žiadala aj o odklad\nvykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej\ninštancie z dôvodu, že ich výkonom by bolo priamo ohrozené jej bývanie, pričom s prihliadnutím na\njej vek, zdravotný stav a príjem nemá možnosť si zabezpečiť iné, jej potrebám adekvátne bývanie, a\nto až do rozhodnutia dovolacieho súdu o podanom dovolaní s prihliadnutím na súdne konanie vedené\nna Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 7C/178/2014, v ktorom sa žalovaná v tomto konaní domáha\nvypratania predmetného bytu, a ktoré bolo prerušené do právoplatného skončenia konania sp. zn.\n18C/183/2016.\n4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalobkyne navrhla, aby dovolací súd dovolanie odmietol\na rozhodol tak, že žalobkyňu zaviaže na náhradu trov konania.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) nezistil\nsplnenie podmienok pre odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia podľa ustanovenia\n§ 444 ods. 1 CSP a v súlade s ustálenou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie (napr.\nrozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 144/2019, 4 Cdo 108/2019, 9 Cdo 72/2020, 9 Cdo\n184/2020).\n6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§\n427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo\nnapadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP) bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru,\nže dovolanie žalobkyne je potrebné zamietnuť.\n7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n8. Podľa § 420 písm. f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n8.1. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f/ CSP je a/ zásah súdu do\npráva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby\nsvojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite),\nv dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n8.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie)\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou\npráva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa\nku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť\nrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom\nsvojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio\niustitiae (odmietnutie spravodlivosti).\n9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n10. Z obsahu dovolania (§ 124 CSP) vyplýva, že dovolateľka o. i namietala súdmi nižšej inštancie\nnesprávne zistený skutkový stav, nesprávne hodnotenie dôkazov a nesprávne právne posúdenie, pričom\npodľa nej je odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho (aj okresného) súdu zmätočné, nezrozumiteľné a\nnie je možné z neho vyvodiť, akými úvahami bol súd prvej inštancie vedený (nedostatočnosť\nodôvodnenia, resp. jeho nepreskúmateľnosť), čo predstavuje zmätočnostnú vadu v zmysle § 420 písm.\nf/ CSP.\n\n11. K dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP treba uviesť, že ustálená judikatúra\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne\nuviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími\nargumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto\nargumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces\n(pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).\n12. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný\nsúd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne\nkorektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,\nktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou\nvšeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie\nzaložil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej i právnej stránky\nrozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení\nv žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie\npovažovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení\nkoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný\nzáver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené\nv rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú\n(ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I.\nÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).\n13. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry\nESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie\nspravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý\nproces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom\npráva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa\nzaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami\nstrany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane\ndruhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným\nspôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci\nvyužitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadneho\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá\ni prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP.\n14. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a\npresvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa\nodvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup\nmusí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené\nvykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho\nsúdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení\npredmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného\nprávneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne\nnepodriadil zistený skutkový stav. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj\ndostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho\nsúdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 393 CSP, je nepreskúmateľné.\n15. Vo vzťahu k uplatnenej námietke nedostatočného odôvodnenia (nepreskúmateľnosti) napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd uvádza, že v posudzovanom prípade obsah spisu nedáva\npodklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú\nvadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP.\n15.1. V danom prípade okresný súd po pripustenej zmene žaloby žalobkyne domáhajúcej sa určenia\nvlastníckeho práva k označenému bytu a spoluvlastníckemu podielu na spoločných častiach a\nspoločných zariadeniach domu a pozemku (ďalej aj „sporná nehnuteľnosť“) dôvodiac neplatnosťou\n\nzmluvy o záložnom práve a dobrovoľnej dražby, na základe ktorej žalovaná ako vydražiteľka\nnadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, túto žalobu zamietol konštatujúc žalobkyňou\nnepreukázanie žiadnych skutkových okolností, na základe ktorých by bolo možné žalobe vyhovieť,\nkeď tvrdenia žalobkyne žalovaná popierala a žalobkyňa okrem vlastného výsluchu neuviedla žiaden\ndôkaz, ktorým by preukázala skutkové tvrdenia pri uzavretí priebehu úverového vzťahu, okolnosti v\nčase splatnosti úveru a následného výkonu a ukončenia dražby, ktorými by preukázala tvrdený nárok.\nK zmluve o úvere, ktorá podľa dovolateľky „nemôže byť pre nedostatok formy od začiatku\nplatná“, ako i všetky na ňu nadväzujúce právne úkony, a to vrátane záložnej zmluvy, okresný súd dôvodil:\n„Žalobkyňa tvrdila, že podkladom pre výkon dobrovoľnej dražby bola Zmluva o záložnom práve, ktorou\nbola zabezpečená pohľadávka zo Zmluvy o úvere. Zmluvu o úvere však nemala k dispozícii, nakoľko\njej ju veriteľ neposkytol, z tohto dôvodu považovala za nedodržanú podmienku písomnosti Zmluvy o\núvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch, čím je daná neplatnosť Úverovej zmluvy, a teda\naj neplatnosť Záložnej zmluvy, na podklade ktorej mala byť vykonaná dobrovoľná dražba (...) uvedené\ntvrdenie nezodpovedá skutkovému, ani právnemu stavu zistenému súdom. Z výsluchu žalobkyne, ale\naj z oboznámeného výsluchu svedkyne J., vyplynulo, že medzi žalobkyňou a úverovou spoločnosťou\nWR Credit, s. r. o. malo dôjsť k uzavretiu Úverovej zmluvy, a to v byte žalobkyne. Žalobkyňa sama\nuviedla, že predmetnú Úverovú zmluvu podpísala a následne podpísala aj Zmluvu o záložnom práve,\npričom jej podpis mal byť overený úradne. Rovnako tak svedkyňa J. v trestnom konaní vypovedala, že\nv byte pani D. malo dôjsť k podpisu zmlúv, osobne však prítomná pri tom nebola, následne sa presunuli\nk notárskemu úradu, kde malo dôjsť k overeniu podpisov žalobkyne, rovnako však pri tom prítomná\nnebola. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa vo svojej výpovedi ani netvrdila, že by nedošlo k písomne\nuzavretej Zmluve o úvere, tvrdila len, že ju nemá k dispozícii, čo nie je to isté (...) posúdenie platnosti\nZáložnej zmluvy, na podklade ktorej bola vykonaná dobrovoľná dražba, je možné len v konaní podľa\n§ 21 ods. 2 Zákona dobrovoľných dražbách, t. j. na základe žaloby o neplatnosti dobrovoľnej dražby\npodanej v prekluzívnej 3-mesačnej lehote odo dňa príklepu. Pôvodne sa žalobkyňa žalobou domáhala\nvyslovenia neplatnosti dražby z rovnakých dôvodov, avšak na základe námietky žalovanej o uplynutí\nprekluzívnej lehoty a predbežného názoru súdu, ktorý sa stotožnil s obranou žalovanej, žalobkyňa\nžalobu zmenila a žiadala, aby súd otázku platnosti Záložnej zmluvy riešil ako prejudiciálnu. Vzhľadom na\nuvedenú právnu úpravu Zákona o dobrovoľných dražbách súd nie je oprávnený riešiť platnosť Záložnej\nzmluvy v tomto konkrétnom prípade pri prejednávaní žaloby žalobkyne o určenie vlastníckeho práva k\nnehnuteľnosti.“ (bližšie pozri body 13. až 32. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie).\n15.2. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny v zmysle § 387 ods. l\nCSP stotožniac sa s dôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 CSP) vrátane správnych\nskutkových a právnych záverov (pozri bod 9. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu). Treba mať\nna pamäti, že prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m.\nm. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09) a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným\nrozsudkom súdu prvej inštancie vytvára ich organickú jednotu. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho\nsúdu v spojení s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie má podľa názoru dovolacieho súdu\nvšetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP. Dovolací súd nezistil, že\nby v danej veci išlo o takýto prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by\ndošlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces. Odvolací súd odôvodnil potvrdzujúci výrok\nsvojho rozhodnutia spôsobom zodpovedajúcim zákonu. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ako\nvo veci rozhodol súd prvej inštancie, obsah odvolania dovolateľky, zhrnutie podstatných skutkových\ntvrdení a právnych argumentov strán sporu, jasne a zrozumiteľne vysvetľuje, prečo rozhodnutie súdu\nprvej inštancie o zamietnutí žaloby žalobkyne považuje za vecne správne, k čomu na zdôraznenie\njeho správnosti dopĺňa aj ďalšie dôvody, najmä v reakcii a za účelom vysporiadania sa s podstatnými\nodvolacími námietkami žalobkyne (§ 387 ods. 2 CSP), ktoré napokon boli len opakovaním rovnakých\nskutočností ako v konaní pred súdom prvej inštancie. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu\n(body 6. až 9.), ako aj odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie (body 13. až 32.), nevyplýva\nnezrozumiteľnosť, či rozpornosť alebo nepresvedčivosť, ani absencia o skutkových a právnych\nzáveroch, či taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá\nby bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací\nsúd svoje rozhodnutie dostatočne a náležite neodôvodnil, a že pri rozhodovaní nezohľadnil odvolaciu\nargumentáciu dovolateľky.\n16. Aj napriek vyššie uvedenému konštatovaniu dovolací súd považuje za potrebné v súvislosti s\nnámietkami dovolateľky (totožnými ako v konaní pred súdmi nižšej inštancie) poukázať na konkrétne\nzávery prijaté súdmi nižšej inštancie. K čomu najskôr odkazuje na obsah spisu a z neho vyplývajúce\n\nnasledovné skutočnosti: v danom prípade došlo na dobrovoľnej dražbe dňa 14. mája 2013 k odpredaju\nspornej nehnuteľnosti (ohodnotenej znaleckým posudkom č. 44/2013 na sumu 20.600 eur) vo vlastníctve\nžalobkyne žalovanej (pozri oznámenie o výsledku dobrovoľnej dražby č. l. 7 a nasl. spisu), pričom\ndraženou nehnuteľnosťou bol v zmysle zmluvy o zriadení záložného práva z 24. apríla 2012 (ďalej aj\n„zmluva o zriadení záložného práva“) zabezpečený dlh žalobkyne vo výške 9.000 eur, ktorý mala zaplatiť\ndo 24. októbra 2012 (pozri č. l. 5a spisu). V rozvrhu výťažku zo 06. decembra 2013 mimo iného je\nuvedené, že výška pohľadávky záložného veriteľa bola 26.926,72 eur (pozri č. l. 7 spisu).\n16.1. K námietke dovolateľky týkajúcej sa zásadných rozporov vo výške poskytnutého úveru, keď podľa\njej vyjadrenia mala byť vyplatená suma 6.000 eur (1.000 eur žalobkyni, 3.000 eur na vyplatenie exekúcie\na 2x 1.000 eur za sprostredkovanie úveru), avšak v záložnej zmluve je už uvedená iná pohľadávka, než\nmala byť v zmysle zmluvy o spotrebiteľskom úvere dohodnutá, a to pohľadávka vo výške 9.000 eur,\nsa vyjadril okresný súd v bode 32. odôvodnenia svojho rozhodnutia takto: „Žalobkyňa nepreukázala,\nže by uzavrela Úverovú zmluvu v nižšej sume, než ako je špecifikovaná pohľadávka podľa predloženej\nZmluvy o zriadení záložného práva. Rovnako nepreukázala, že by jej z poskytnutého úveru bolo reálne\nposkytnuté v hotovosti len 1.000 eur. Pokiaľ by súd vychádzal z tvrdení žalobkyne, že minimálne do\nsumy cca 3.000 eur boli vyrovnané jej dlžoby, na podklade ktorých sa voči nej viedla exekúcia, aj v tejto\nčasti je to potrebné považovať za poskytnutie úveru žalobkyni, rovnako tak, ak bola dohodnutá s treťou\nosobou mimo úverového vzťahu, že jej za „sprostredkovanie úveru“ vyplatí čiastku 1.000 eur (svedkyni\nJ.), aj túto čiastku je potrebné zahrnúť do istiny úveru. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že okrem toho odovzdala\n1.000 eur konateľovi veriteľa, toto tvrdenie ničím nepreukázala.“\n16.2. O námietkach dovolateľky o neprimeranosti dojednaného zabezpečenia zmluvného vzťahu\ns odkazom na § 53 ods. 4 písm. s/, ods. 5 OZ, tvrdiac, že aj v jej prípade ide o neprijateľnú zmluvnú\npodmienku, ktorá je v zmysle OZ neplatná a všetky okolnosti svedčia o úmyselnom vedomom konaní\npôvodného veriteľa dosiahnuť, aby dovolateľka ako dlžník poskytnutý úver nezaplatila a veriteľ mohol\npristúpiť k realizácii záložného práva, dovolací súd uvádza, že súdy nižšej inštancie sa uvedenými\nnámietkami zapodievali (pozri body 29. a 30. odôvodnenia rozsudku okresného súdu a bod\n9. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu), keď uzavreli, že následkom nedostatku písomnej formy\nzmluvy o úvere je jej bezúročnosť a bezpoplatkovosť, nie neplatnosť, zmluva o zriadení záložného práva\nbola medzi zmluvnými stranami dojednaná individuálne a nemožnosť konštatovania rozporu s dobrými\nmravmi, keď „žalovaná preukázala, že sa riadne zúčastnila dražby, na základe splnených podmienok jej\nbol udelený príklep, následne bolo jej vlastníctvo k spornému bytu zapísané v katastri nehnuteľností (...),\nnaopak v konaní bolo preukázané neuvážené konanie žalobkyne, ktorá po splatnosti úveru tento riadne\nneuhradila, (...) žalobkyňa bola oboznámená o dražbe, (...) nepodnikla žiadne kroky na zabránenie\ndražby, ani po jej vykonaní účinné právne kroky na preskúmanie dražby v zmysle Zákona o dobrovoľných\ndražbách (...), ani v konaní nevystupovala aktívne, (...) nedoložila žiadne dôkazy, (...) žalobkyňa svojím\nsprávaním v tomto konaní nepresvedčila súd o tom, že by jej mala byť spôsobená ujma dosahujúca\ninštitút dobrých mravov.“ (bližšie pozri odôvodnenie rozsudku okresného súdu v bode 32. a odvolacieho\nsúdu v bode 9.).\n16.3. K námietke dovolateľky, že súd prvej inštancie mal povinnosť riešiť v konaní otázku platnosti\nprávnych úkonov ako predbežnú otázku vrátane ne/platnosti záložnej zmluvy a dobrovoľnej dražby,\ndovolací súd na podporu správnosti záverov súdov nižšej inštancie dodáva, že najvyšší súd svojou\nrozhodovacou praxou ustálil, že neplatnosť dobrovoľnej dražby môže súd určiť len v samostatnom\nkonaní o určenie jej neplatnosti (viď rozhodnutia sp. zn. 3 Cdo 272/2007, tiež Zo súdnej praxe č.\n47/2008, sp. zn. 2 Cdo 66/2008, aj ako R 23/2010, sp. zn. 5 Cdo 51/2009). V rozhodnutí sp. zn. 3\nCdo 186/2010 (R 1/2011) najvyšší súd doslovne uviedol: „neplatnosť dobrovoľnej dražby môže vysloviť\nsúd iba v občianskom súdnom konaní, ktoré začalo podaním návrhu na určenie neplatnosti dobrovoľnej\ndražby v zmysle § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. Otázku neplatnosti dobrovoľnej dražby nemôže\nsúd posudzovať v inom konaní než v konaní podľa uvedeného ustanovenia, a to ani ako otázku\nprejudiciálnu (predbežnú)“ (mutatis mutandis aj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 62/2019).\n17. Z vyššie uvedeného je tak zrejmé, že odôvodnenie odvolacieho súdu spolu s odôvodnením\nokresného súdu sa vyporadúva so všetkými podstatnými rozhodujúcimi skutočnosťami a myšlienkový\npostup odvolacieho súdu je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky\nrozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré\nprijal (§ 220 ods. 2 CSP). Žalobkyňou nedôvodne vytýkaná vada zmätočnosti ohľadne absencie úvah,\nktoré viedli k záverom odvolacieho súdu (aj okresného súdu) v jeho rozhodnutí, neodôvodňuje čo do\nintenzity zásahu do procesných práv žalobkyne záver, že bolo porušené jej právo na spravodlivý proces.\n\n18. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd\nneodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne\nuspokojivým spôsobom, čo nie je daný prípad. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II.\nÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 324/2011) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu\nochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať\nv súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania (strán sporu) vrátane ich dôvodov a\nnámietok. Samotné odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový\na právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo\núčastníka na spravodlivé súdne konanie (IV. ÚS 112/05, IV. ÚS 324/2011). Dovolací súd neakceptoval\nopodstatnenosť dôvodov, ktoré žalobkyňa uvádzala v dovolaní o zmätočnosti napadnutého rozsudku\nodvolacieho súdu, trpiaceho nedostatkom riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia, pretože uvedené\nnezistil. Pre úplnosť dovolací súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne\nodôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f/ CSP\nsprávnosť právnych záverov, ku ktorým odvolací súd dospel, nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne\nprávne posúdenie veci túto vadu zmätočnosti nezakladá (R 24/2017); tento právny záver považuje za\nústavnoprávne akceptovateľný i ústavný súd (I. ÚS 61/2019).\n19. Pokiaľ dovolateľka vytýkala nesprávne zistený skutkový stav veci, resp. nesúhlasila so skutkovými\nzisteniami a hodnotením dôkazov, dovolací súd poukazuje na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu,\npodľa ktorej je ustálený názor, že nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých\nnavrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je vadou konania v zmysle\n§ 420 písm. f/ CSP (porovnaj sp. zn. 1 Cdo 41/2017, 2 Cdo 232/2017, 3 Cdo 26/2017, 4 Cdo 56/2017,\n5 Cdo 90/2017, 7 Cdo 11/2017, 8 Cdo 187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej\nrepubliky posudzoval ústavný súd, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II.\nÚS 465/2017, III. ÚS 40/2020).\n19.1. V súvislosti s týmito dovolacími námietkami dovolací súd pripomína, že právomoc konať o veci,\nktorej sa žaloba týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu\nsú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Dokazovanie je\nčasťou občianskeho sporového konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie\nvo veci. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich\npravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza zo zásady voľného\nhodnotenia dôkazov, vyplývajúcej z ústavného princípu nezávislosti súdov. Táto zásada, vyplývajúca\nz čl. 15 základných princípov CSP, normatívne rozvinutá v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver,\nktorý si sudca z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického\nmyšlienkového postupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi\npredvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať\nlogickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania (v podrobnostiach pozri Števček, M.,\nFicová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol., Civilný sporový poriadok,\nKomentár, Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729).\n19.2. Napokon dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie\nnedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať\nnové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení\nuž len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od\nsúdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie,\nje viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolaním sa preto nemožno\núspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi\nvykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového\nstavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorého prieskum\nskutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri\nprocese jeho zisťovania (porovnaj I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť\nvyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv.\nopomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či\nkonajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle,\nktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k\nvade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP, avšak tieto vady v súdenej veci dovolací súd nezistil.\n19.3. Podľa názoru dovolacieho súdu doposiaľ vykonané dokazovanie dostatočne odôvodňuje skutkové\ni právne závery prijaté súdmi nižšej inštancie (súdom prvej inštancie, aj súdom odvolacím), ktoré závery\nsú koherentné a komplexné, racionálne a udržateľné vzhľadom na zmysel a podstatu práva na\n\nspravodlivý (riadny) proces. V súdenom spore dovolací súd nezistil v postupe súdov nižších\ninštancií pochybenia alebo vady v procese dokazovania a jeho hodnotenia predstavujúce porušenie\npráva žalobkyne na spravodlivý proces.\n19.4. Samotná skutočnosť, že dovolateľka sa nestotožňuje so spôsobom vyhodnotenia týchto dôkazov,\nnemôže bez ďalšieho viesť k záveru, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 420 písm. f/ CSP,\npretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia\nním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia\nvykonaných dôkazov (I. ÚS 98/97).\n20. Zhrnúc vyššie uvedené dovolací súd uzavrel, že žalobkyňa neopodstatnene namietala nesprávny\nprocesný postup odvolacieho súdu, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie jej procesných práv v takej\nmiere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP). Dovolací súd preto\ndovolanie žalobkyne v tejto časti ako nedôvodné v zmysle § 448 CSP zamietol.\n21. Dovolateľka vyvodzovala prípustnosť svojho dovolania aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ a\nc/ CSP.\n21.1. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n21.2. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny\nvýznam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní.\nOtázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková), ktorá\nmusí mať zreteľné charakteristické znaky. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia\nvyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa\nodvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce,\nZákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných\nustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie\nnapadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu\n(vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne\nv priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto\nustanovenia. V prípade dovolania podaného v zmysle tohto ustanovenia je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v § 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP ide, teda\nz čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 126/2017, 2 Cdo 225/2016,\n3 Cdo 235/2016, 4 Cdo 89/2017, 5 Cdo 12/2017, 7 Cdo 20/2017, 8 Cdo 73/2017).\n21.3. Ak dovolací súd má riešiť právnu otázku, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od rozhodovacej\npraxe najvyššieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP), resp. ktorá je rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods.\n1 písm. c/ CSP), tak v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení je povinnosťou dovolateľa ako\nprocesnej strany a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom, uviesť ako ju riešil odvolací\nsúd a b/ uviesť ako mala byť táto otázka správne riešená (viď uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo\n146/2017 z 22. februára 2018), c/ uviesť rozhodnutia dovolacieho súdu, od ktorých sa mal dovolací súd\nodkloniť, resp. rozdielne rozhodnutia dovolacieho súdu.\n22. Pred posúdením samotného ,,vyriešenia právnej otázky“ (§ 421 ods. 1 písm. a/ a c/ CSP) dovolací\nsúd zdôrazňuje, že správnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom konaní\npodrobená meritórnemu prieskumu, lebo dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil\nodvolací súd (§ 442 CSP); skutková okolnosť (t. j. skutková otázka, resp. riešenie skutkovej otázky) z\nhľadiska § 421 ods. 1 CSP je irelevantná.\n22.1. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním\nskutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (quaestio\niuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, jej\naplikácie na podklade skutkových zistení (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 218/2017,\n3 Cdo 150/2017, 4 Cdo 7/2018, 4 Cdo 32/2018, 7 Cdo 99/2018).\n23. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ a c/ CSP musí byť procesnou stranou vymedzená\nv dovolaní jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj\ndôvodnosť) dovolania. V prípade absencie náležitého vymedzenia právnej otázky najvyšší súd nemôže\n\npristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili/\nneriešili prvoinštančný a odvolací súd.\n24. Dovolací súd sa preto najskôr zaoberal tým, či sú splnené tieto predpoklady prípustnosti dovolania, a\nto najmä z hľadiska, či žalobkyňa v podanom dovolaní vôbec nastolila právnu otázku, resp. ňou nastolené\nprávne otázky sú také otázky, od vyriešenia ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu.\n25. Žalobkyňa v súvislosti s uvádzaným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a/ a c/ CSP\nvšak neformulovala žiadnu právnu otázku (vo svojom dovolaní iba formálne odkázala na ustanovenie §\n421 ods. 1 a/ a c/ CSP vyjadrujúc svoj nesúhlas s právnym posúdením veci súdmi nižších inštancií). Z\nobsahu dovolania vyplýva, že dovolateľka „len“ nesúhlasí s názorom súdov nižších inštancií v súvislosti s\nposúdením obsahu zmluvy o úvere, zmluvy o zriadení záložného práva a v nadväznosti na to posúdením\nich ne/platnosti; avšak tak robí bez konkrétneho vymedzenia právnej otázky, vo vzťahu ku ktorej sa mal\nodvolací súd odkloniť od ustálenej súdnej praxe dovolacieho súdu, resp. vo vzťahu ku ktorej existuje\nrozdielna rozhodovacia prax najvyššieho súdu, a to aj bez uvedenia konkrétnych rozhodnutí dovolacieho\nsúdu, od ktorých sa mal odvolací súd odkloniť, resp. ktorými dovolací súd rozhoduje rozdielne. Z\ndovolania tak nie je zrejmé, aké konkrétne právne otázky chcela dovolateľka riešiť, keď tieto jasne\nnekonkretizovala, a tak následne ani dovolací súd nemohol vyhodnotiť, či tieto právne otázky už boli\ndovolacím súdom vyriešené a odvolací súd sa mal od nich odkloniť, resp. riešené dovolacím súdom\nrozdielne.\n26. Ako už bolo uvedené, otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ a c/ CSP musí byť\nprocesnou stranou vymedzená v dovolaní jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje\nposúdiť prípustnosť (prípadne aj dôvodnosť) dovolania. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní nevymedzí právnu\notázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, resp. bola riešená rozdielne, dovolací súd\nnemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú právnu otázku mal\ndovolateľ na mysli. V prípade absencie uvedeného dovolací súd nemôže pristúpiť ani k posudzovaniu\nvšetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešil prvoinštančný a odvolací\nsúd a v súvislosti s tým ani rozhodnúť o tom, či ide o právnu otázku, ktorá doposiaľ bola riešená\n(príp. bola riešená rozdielne) a z tohto pohľadu rozhodnúť o prípustnosti dovolania; v opačnom prípade\nby uskutočnil dovolací súd prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy\ndovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením §\n421 ods. 1 CSP (pozri Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič\nM. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK, s. 1382, rozhodnutia dovolacieho\nsúdu sp. zn. 3 Cdo 6/2017, 3 Cdo 28/2017).\n27. Iba samotné namietanie nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom, bez vymedzenia\nkonkrétnej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a odvolací súd sa\npri jej riešení odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo ktorá je rozhodovacou\npraxou dovolacieho súdu riešená rozdielne, na prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/\na c/ CSP, nepostačuje. Polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, či vyhodnotením\nskutkového stavu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako\nodvolací súd pristupoval k riešeniu skutkovej alebo právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu\nuvedenému v § 421 ods. 1 písm. a/ a c/ CSP (porovnaj sp. zn. 1 Cdo 36/2017, 2 Cdo 5/2017, 3 Cdo\n74/2017, 4 Cdo 95/2017, 5 Cdo 87/2017). V tejto časti preto nemožno dovolanie žalobkyne považovať\nza procesne prípustné.\n28. Dovolací súd tak môže len konštatovať, že dovolanie žalobkyne v časti namietajúcej vadu podľa §\n420 písm. f/ CSP je síce prípustné, ale nie dôvodné a v časti namietajúcej nesprávne právne posúdenie\nveci v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ a c/ CSP je neprípustné, pretože dovolacie dôvody neboli vymedzené\nspôsobom uvedeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP. Vzhľadom na uvedené dovolací súd\ndovolanie ako celok zamietol (§ 448 CSP).\n29. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§\n451 ods. 3 veta druhá CSP).\n30. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\n\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}