{"guid": "e75ee62f-9fea-4dcd-9e5a-707e13b6c77b:4c2025f6-52ad-407a-874d-4c505564b93f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:6715203699.1", "spisova_znacka": "1Cdo/164/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/164/2020 z 24. 8. 2022", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. augusta 2022, sp. zn. 1Cdo/164/2020, ECLI:SK:NSSR:2022:6715203699.1", "identifikacne_cislo": "6715203699", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Erika Šobichová", "sudca_id": 205, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-erika-sobichova-205", "datum_vydania": "2022-08-24", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Odmietajúce podanie"], "oblast": ["Občianske právo", "Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu", "Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-18.odsek-3", "nazov": "§ 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-18.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-18"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-18.odsek-1", "nazov": "§ 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-18.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-18"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393", "nazov": "§ 393 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "nazov": "§ 393 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "nazov": "§ 220 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-256.odsek-1", "nazov": "§ 256 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-256.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-256"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255", "nazov": "§ 255 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-257", "nazov": "§ 257 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-257", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-257"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431.odsek-2", "nazov": "§ 431 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-431"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431.odsek-1", "nazov": "§ 431 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-431"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/514#paragraf-18", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-220", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-256", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-257", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-431", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/4c2025f6-52ad-407a-874d-4c505564b93f", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:6715203699.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:6715203699.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:6715203699.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Cdo/164/2020\n6715203699\n24. 08. 2022\nJUDr. Erika Šobichová\nECLI:SK:NSSR:2022:6715203699.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: I.. U. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom vo S., B..\nŠ. XXXX/X, XXX XX, zastúpeného: PETKOV & Co s. r. o., so sídlom v Bratislave, Šoltésovej 14, 811 08,\nIČO: 50 430 742, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo obrany Slovenskej\nrepubliky, so sídlom v Bratislave, Kutuzovova 8, 832 47, IČO: 30 845 572, o zaplatenie 1 377,14 Eur\ns príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 14 C 146/2015, o dovolaní žalobcu\nproti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 11 Co 128/2019-309 zo dňa 28. mája 2020, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „súd prvej inštancie“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi\n380,96 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 380,96 Eur, počítaným od\n25.03.2015, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol\n(druhý výrok) a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 44 % (tretí\nvýrok).\n1.1. Z jeho dôvodov vyplýva, že vychádzal z ustanovení § 1, § 2, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, § 6\nods. 1, 3, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, § 18, ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti\nza škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom od 01.01.2013 (ďalej v texte aj len „z.č.\n514/2003 Z.z.“ alebo aj „zákon o zodpovednosti za škodu“), § 81, § 82 ods. 2, 3, § 70 ods. 1, § 1 ods.\n1, 2, 3, § 2 ods. 1, 6, § 191 ods. 1 zákona č. 346/2005 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov\nOzbrojených síl Slovenskej republiky (ďalej v texte aj len „z.č. 346/2005 Z. z.“ alebo „zákon o štátnej\nslužbe“), § 1 ods. 3, § 11 ods. 1, § 15, § 16 ods. 3, 4, § 17 ods. 1, 2 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych\nslužieb (ďalej v texte aj len „vyhláška“).\n1.2. Konštatoval, že riaditeľ Personálneho úradu Ozbrojených síl Slovenskej republiky (ďalej aj len\n„riaditeľ“) dňa 12.08.2014 vydal personálny rozkaz č. 7485, ktorým rozhodol o prepustení žalobcu\nako profesionálneho vojaka zo služobného pomeru podľa § 70 ods. 1 písm. o) z.č. 346/2005 Z.z.\njeho doručením, t. j. dňom 12.09.2014, kedy personálny rozkaz nadobudol vykonateľnosť. Žalobca\nv lehote 15 dní podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie a to po porade s advokátom, ktoré si za\nslužby vyúčtoval faktúrou č. 80/2014 sumu 1.080,- Eur, zaplatenú žalobcom 30.10.2014 vo výške\n1.000,- Eur a 31.10.2014 vo výške 80,- Eur. Následne žalobca advokáta splnomocnil na zastupovanie\nv odvolacom správnom konaní; dohodnutú tarifnú odmenu podľa vyhlášky vo výške 297,14 Eur,\nvyúčtovanú advokátom faktúrou č. 82/2014, žalobca zaplatil v hotovosti dňa 07.11.2014.\n1.3. Riaditeľ odvolaniu v celom rozsahu vyhovel a personálny rozkaz dňa 20.10.2014 zrušil; s poukazom\nna § 3 ods. 1 písm. h), § 6 ods. 3 veta prvá, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1, 3 z. č. 514/2003 Z.z. žalobca\ntvrdil, že ide o nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci, pretože rozhodnutie bolo vykonateľné bez\nohľadu na právoplatnosť už v momente doručenia žalobcovi a následne bolo na základe podaného\n\nriadneho opravného prostriedku žalobcom zrušené autoremedúrou. Toto rozhodnutie ako priama príčina\nbezprostredne vyvolalo následok vo forme oprávneného konania žalobcu za účelom jeho právnej obrany,\nčím bol splnený predpoklad priamej príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou,\npričom toto nezákonné rozhodnutie priamo produkovalo oprávnené a účelne vynaložené náklady na\nprávne služby vo forme právneho stanoviska a následne trov právneho zastúpenia odvolacieho konania\npredstavujúce skutočnú škodu vo výške 1.080,- Eur v zmysle § 17 ods. 1 z.č. 514/2003 Z.z. zaplatením\nfaktúr a suma 297,14 Eur ako náhrada trov konania v zmysle § 18 ods. 3 zákona o zodpovednosti štátu\nza škodu, celkom vo výške 1.377,14 Eur.\n1.4. Žalobca zo dňa 28.11.2014 požiadal žalovaného v zmysle § 4 ods. 1 písm. d) a § 15 ods. 1 z.č.\n514/2003 Z.z. o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody v celkovej výške 1.377,14\nEur, avšak tento prípisom zo dňa 11.03.2015 nárok žalobcu na náhradu škody neuznal. Žalovaný\nnesúhlasil so žalobou s poukazom na § 191 ods. 1 zákona č. 346/2005 Z.z. z dôvodu, že v predmetnej\nveci mal riaditeľ analogickú pozíciu ako zamestnávateľ v pracovnoprávnych vzťahoch voči svojmu\nzamestnancovi; služobný pomer profesionálneho vojaka je špecifickým služobným vzťahom, ktorý\nmá vzhľadom na svoju podstatu zamestnanecký charakter s určitými modifikáciami. Neboli splnené\npredpoklady zodpovednosti za škodu, pretože žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal nezákonnosť\npredmetného personálneho rozkazu, keďže riaditeľ postupoval pri prepustení žalobcu zo služobného\npomeru v zmysle zákona a interných predpisov. Žalobca nemusel byť zastúpený advokátom; podľa\nSprávneho poriadku, v zmysle ustanovení, ktorého prebehlo konanie o prepustenie žalobcu zo\nslužobného pomeru profesionálneho vojaka, trovy konania, vrátane trov právneho zastúpenia má\nžalobca znášať sám; ak rozhodnutie neobsahovalo výrok o tom, že žiadny účastník nemá právo na\nnáhradu trov konania, nemohlo u žalobcu dôjsť ku vzniku škody v rozsahu uplatnených trov právneho\nzastúpenia podľa § 18 ods. 3 zákona č.514/2003 Z.z. Nesúhlasil s tým, aby odmena za právne\nzastupovanie bolo dohodnutá v ľubovoľnej výške: trovy právneho zastúpenia by bolo možné akceptovať\niba v prípade ich dohodnutia na úrovni tarifnej odmeny v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky.\n1.5. Okresný súd dňa 29.03.2017 rozhodol rozsudkom č. k. 14 C 146/2015-101. Poukázal na to, že\nriaditeľ nemohol vystupovať v pozícii zamestnávateľa vzhľadom na § 191 ods. 1 zákona o služobnom\npomere, preto pri vydaní predmetného personálneho rozkazu, ktorým bol žalobca prepustený zo\nslužobného pomeru profesionálneho vojaka, nebolo možné aplikovať analogicky ustanovenia Zákonníka\npráce. Žalobca preukázal kumulatívne splnenie troch podmienok pre úspešné uplatnenie nároku na\nnáhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., a to: 1/ nezákonné rozhodnutie, 2/ vznik škody a 3/\npríčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.\n1.6. K nezákonnému rozhodnutiu uviedol, že hoci personálny rozkaz nebol vydaný v rozpore so žiadnym\nzákonným ustanovením, bolo v ňom prezentované stanovisko k príslušnej problematike, ktoré síce bolo\nodlišné od stanoviska, uvedeného v rozhodnutí o zrušení pôvodného personálneho rozkazu v dôsledku\nvyhoveniu odvolania žalobcu, to však neznamená, že by predmetný personálny rozkaz nebol v súlade\ns objektívnym právom, čím bola splnená základná podmienka na uplatnenie nároku na náhradu škody,\na to existencia nezákonného rozhodnutia; nezákonným rozhodnutím je personálny rozkaz riaditeľa č.\n7485 z 12.08.2014 v zmysle § 6 ods. 3 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý bol vykonateľný bez\nohľadu na jeho právoplatnosť, hoci síce proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať v zákonnej lehote\nodvolanie, avšak bez ohľadu na to služobný pomer žalobcu skončil dňom doručenia tohto rozhodnutia.\nV zmysle § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v takomto prípade možno nárok na náhradu škody uplatniť\naj vtedy, ak takéto nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného\nprostriedku; v súdenej veci nebolo potrebné vyžadovať, aby predmetné rozhodnutie po nadobudnutí jeho\nprávoplatnosti bolo následne zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Zákon č.\n514/2003 Z.z. pojem „nezákonné rozhodnutie“ legálne nedefinuje, avšak aj v zmysle ustálenej judikatúry\npre správnu interpretáciu § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. je potrebné ho vykladať v širších súvislostiach a\nnevychádzať len z doslovného gramatického výkladu tak, aby výklad bolo možné považovať za ústavne\nkonformný.\n1.7. Ku vzniku škody okresný súd zdôraznil, že napriek špecifikovaniu škody žalobcom vo výške 1.377,14\nEur odmietol jeho právne posúdenie ohľadom interpretácie § 17, resp. § 18 z.č. 514/2003 Z.z.; považoval\nza nesporné, že právna analýza advokáta pre žalobcu bola vypracovávaná bezprostredne v príčinnej\nsúvislosti s odvolacím konaním proti personálnemu rozkazu a na základe toho tento uplatnený nárok\nžalobcu možno priznať, ale len vo výške tarifnej odmeny za úkon právnej služby „vypracovanie právneho\nrozboru veci“ v zmysle § 13a ods. 1 písm. e) vyhlášky, t. j. vo výške 380,96 Eur (tri úkony právnej služby\npo 61,85 Eur -1/13 výpočtového základu v roku 2014, 3x režijný paušál v roku 2014 po 8,04 Eur, cestovné\nnáklady vo výške 54,20 Eur a náhrada za stratu času na ceste Bratislava - Zvolen a späť vo výške\n\n53,60 Eur, fakturované faktúrou č. 82/2014 a uplatnené len v rozsahu 50 % v tomto konaní, pretože boli\nvynaložené aj ešte pre ďalšieho klienta, a to všetko navýšené o 20 % DPH).\n1.8. Poslednú podmienku náhrady škody - príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom\nškody - považoval okresný súd za preukázanú žalobcom tým, že pokiaľ by nebol vydaný predmetný\npersonálny rozkaz, nebol by musel žalobca proti nemu podávať odvolanie, dať sa pritom zastúpiť\nprávnym zástupcom a v dôsledku toho by mu nevznikla žiadna škoda, predstavujúca vynaložené\nvýdavky na trovy právneho zastúpenia.\n1.9. Prvostupňový súd považoval za nesporné, že náhrada škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.\nzahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, vrátane trov právneho zastúpenia v konaní, v\nktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané alebo zrušené; takýmito konaniami sú aj konania správne,\npretože zo žiadneho z ustanovení tohto zákona nemožno vyvodiť, že by na konania, prebiehajúce podľa\nSprávneho poriadku, sa ustanovenie § 18 z.č. 514/2003 Z.z. nemalo aplikovať.\n2. Na odvolanie žalobcu aj žalovaného Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „odvolací súd“) uznesením\nč. k. 17 Co 294/2017-150 zo dňa 30.11.2018 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie a nové rozhodnutie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. Okresný súd v ďalšom konaní\ndoplnil dokazovanie predložením listinných dokladov stranami sporu, nariadil pojednávanie a rozhodol\nopäť zhodne so svojím prvším rozsudkom. Z doplneného dokazovania - predloženého Služobného\npredpisu hlavného služobného úradu pre štátnu službu profesionálnych vojakov č. 54/2011 o určení\nslužobných úradov, o určení rozsahu rozhodovania vedúcich služobných úradov a o určení rozsahu\npôsobnosti veliteľov pri vykonávaní štátnej služby profesionálnych vojakov Ozbrojených síl Slovenskej\nrepubliky z 09.09.2011 v znení Služobných predpisov hlavného služobného úradu pre štátnu službu\nprofesionálnych vojakov č. 4/2012 zo dňa 26.01.2012, č.72/2012 zo dňa 20.12.2012 a č. 97/2012 zo dňa\n18.12.2013 uzavrel, že (podľa článku 1. Základné ustanovenia bod 1) vo veciach týkajúcich sa štátnej\nslužby profesionálneho vojaka Ozbrojených síl Slovenskej republiky (ďalej len „profesionálny vojak“) a\nprávnych vzťahov súvisiacich so vznikom, zmenami a skončením služobného pomeru profesionálneho\nvojaka (ďalej len „opatrenie“) koná a rozhoduje vedúci služobného úradu alebo veliteľ na základe zákona\nv rozsahu podľa tohto služobného predpisu; v článku 2 (určenie služobných úradov) sú určené služobné\núrady (v zmysle § 5 ods. 1 písm. b) zákona č. 346/2005 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov)\na to Personálny úrad Ozbrojených síl Slovenskej republiky pre profesionálnych vojakov Personálneho\núradu a profesionálnych vojakov v rozsahu podľa článku 5, v ktorom je určené oprávnenie riaditeľa\nrozhodovať v zmysle § 82 ods. 3 zákona č. 346/2005 Z.z., a teda vydať personálny rozkaz č. 7485 zo\ndňa 12.08.2014, ktorým žalobcu prepustil zo služobného pomeru profesionálneho vojaka.\n2.1. Súd prvej inštancie však neuposlúchol inštrukcie krajského súdu v zrušujúcom uznesení, vydanom\ndňa 30.11.2018, pretože dňa 04.12.2018 rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky kompetenčným\nsenátom uznesením sp. zn. 1 KO 25/2018 negatívny kompetenčný spor podľa § 8 Správneho súdneho\nporiadku, v ktorom boli vo všeobecnej rovine riešené aj otázky, majúce zásadný dosah na rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie v tomto súdnom spore.\n2.2. Okresný súd s poukazom na uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu dospel k záveru, že\nani po doplnení dokazovania nemožno konštatovať, že predmetný personálny rozkaz riaditeľa\nPersonálneho úradu Ozbrojených síl Slovenskej republiky č. 7485 z 12.08.2014 je individuálnym aktom\nzamestnávateľa, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru, ale jedná sa o rozhodnutie\norgánu verejnej moci; preto je aj daná pasívna vecná legitimácia žalovaného v zmysle § 1 ods. 3 z.č.\n346/2005 Z.z.. Keďže rozhodnutie Najvyššieho súdu bolo vydané až po rozhodnutí krajského súdu,\nokresný súd nemohol byť viazaný jeho právnym názorom. Žalobca uplatnil svoj nárok v zákonnej\nlehote, keď predbežne požiadal o prerokovanie svojho nároku Ministerstvo obrany Slovenskej republiky\nžiadosťou zo dňa 28.11.2014, na ktorú dostal negatívnu odpoveď (11.03.2015). Okrem popierania\nsamotného základu nároku žalobcu žalovaný poukazoval na to, že rozhodnutie riaditeľa Personálneho\núradu nie je nezákonným rozhodnutím, pretože nebolo vydané v rozpore so žiadnym zákonným\nustanovením, ani v rozpore s ustanovením niektorého z interných predpisov; okresný súd sa nestotožnil\nani s touto obranou žalovaného, pretože žalobca preukázal splnenie troch základných podmienok,\nktoré musia byť splnené kumulatívne pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody v zmysle\nzákona č. 514/2003 Z.z. Predmetný personálny rozkaz riaditeľa bol vykonateľný bez ohľadu na jeho\nprávoplatnosť; v takom prípade v zmysle § 6 ods. 3 z. č. 514/2003 Z.z. možno nárok na náhradu\nškody uplatniť aj vtedy, ak takéto nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe\nriadneho opravného prostriedku. Preto nebolo potrebné vyžadovať, aby predmetné rozhodnutie po\nnadobudnutí jeho právoplatnosti bolo následne zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným\norgánom. Zákon č. 514/2003 Z.z. neobsahuje legálnu definíciu pojmu nezákonné rozhodnutie; v zmysle\n\nustálenej judikatúry pre správnu interpretáciu ustanovenia § 6 z.č. 514/2003 Z.z. je potrebné vykladať v\nširších súvislostiach tak, aby výklad bolo možné považovať za ústavne\nkonformný.\n2.3. Okresný súd nesúhlasil s názorom žalovaného ani ohľadom interpretácie § 17 a § 18 z. č. 514/2003\nZ.z.; je nesporné, že právna analýza bola vypracovávaná advokátom pre žalobcu bezprostredne v\npríčinnej súvislosti s odvolacím konaním proti predmetnému personálnemu rozkazu, žalobca svojmu\nadvokátovi za ňu riadne zaplatil, preto je v základe tento uplatnený nárok dôvodný; výška tohto nároku\nje však determinovaná tarifnou odmenou za úkon právnej služby - vypracovanie právneho rozboru veci\nv zmysle § 13a ods. 1 písm. e) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. Výška škody potom predstavuje 380,96\nEur ako tarifná odmena advokáta za 3 úkony právnej služby po 61,85 Eur (1/13-ina výpočtového základu\nv roku 2014), 3-krát režijný paušál v roku 2014 po 8,04 Eur, cestovné náhrady vo výške 54,20 Eur a\nnáhrada za stratu času na ceste Bratislava - Zvolen a späť vo výške 53,60 Eur tak, ako boli tieto právnym\nzástupcom žalobcu fakturované faktúrou č. 82/2014, keďže cestovné náhrady ako i náhrada za stratu\nčasu boli uplatnené len v rozsahu 50 %, pretože boli vynaložené aj pre ešte ďalšieho klienta, a to všetko\nnavýšené o 20% DPH.\n2.4. Okresný súd považoval za preukázanú aj príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a\nvznikom škody, pretože pokiaľ by nebol vydaný predmetný personálny rozkaz, nemusel by žalobca proti\nnemu podávať odvolanie, dať sa pritom zastúpiť právnym zástupcom a v dôsledku toho by mu nevznikla\nžiadna škoda, predstavujúca vynaložené výdavky na trovy právneho zastúpenia. Za neudržateľný\npovažoval právny názor žalovaného, že v zmysle Správneho poriadku, podľa ktorého prebiehalo konanie\no prepustení žalobcu zo služobného pomeru profesionálneho vojaka, si všetky trovy, vrátane trov\nprávneho zastúpenia má znášať žalobca sám, pretože nemá oporu v žiadnom z ustanovení zákona\nč. 514/2003 Z.z. Náhrada škody v zmysle tohto zákona zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov\nkonania, vrátane trov právneho zastúpenia v konaní, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané alebo\nv ktorom bolo zrušené s tým, že v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. je zrejmé, že takýmito konaniami\nbudú aj konania správne. Zo žiadneho z ustanovení tohto zákona nemožno vyvodiť, že by na konanie,\nprebiehajúce podľa Správneho poriadku, sa ustanovenie § 18 zákona č. 514/2003 Z.z. nemalo aplikovať.\n2.5. Okresný súd priznal žalobcovi aj úroky z omeškania vo výške 5,05 % ročne od podania žaloby\nz prisúdenej sumy 380,96 Eur, pretože žalovaný je preukázateľne v súdenej veci ku tomuto dňu v\nomeškaní. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa pomeru úspechu vo veci v zmysle § 255 ods.\n1, § 262 ods. 1, 2 CSP.\n3. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu a žalovaného rozsudok\nsúdu prvej inštancie potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalobcu\ni žalovaného vo veci nie je dôvodné, stotožnil sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie.\n4. V prvom rade odvolací súd poukázal na (správne) doplnené dokazovanie po zrušení prvšieho\nrozhodnutia okresného súdu, a to predloženie služobných predpisov žalovaným, po oboznámení sa\ns ktorými okresný súd definoval oprávnenie riaditeľa personálneho úradu Ozbrojených síl SR vydať\npersonálny rozkaz, ktorým žalobcu prepustil zo služobného pomeru profesionálneho vojaka. So záverom\nokresného súdu sa krajský súd stotožnil a na dôvody v tomto smere poukázal. Považoval za potrebné\n- vzhľadom na námietky najmä žalobcu, ale i žalovaného v odvolaní - osobitne odkázať na dôvody v\nzrušujúcom uznesení, vzhľadom na ktoré sa tam nevysporadúval s ich odvolacími námietkami: krajský\nsúd uviedol, že za aktuálneho dôkazného stavu súhlasí s názorom žalovaného, že v prejednávanej veci\nnejde o rozhodnutie orgánu pri výkone verejnej moci, tak ako to má na mysli § 1 zákona č. 514/2003 Z.z.;\nuviedol tiež, že v dôsledku vady postupu okresného súdu, ktorú videl v nedostatočnom špecifikovaní\noprávnenia riaditeľa personálneho úradu Ozbrojených síl SR, sa ďalšími odvolacími námietkami vo\nvzťahu k základu a výške škody nezaoberal. Po doplnení dokazovania okresným súdom predložením\nslužobných predpisov žalovaným bola táto pochybnosť jednoznačne odstránená.\n5. Žalovaný namietal v odvolaní, že okresný súd vzhľadom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v\nkompetenčnom senáte sp. zn. 1 KO 25/2018 dňa 04.12.2018 - krajský súd v súdenej veci rozhodoval\nuznesením zo dňa 30.11.2018 - nepostupoval v zmysle predbežného právneho názoru odvolacieho\nsúdu. Krajský súd nepovažoval takýto postup okresného súdu za rozporný s procesnými ustanoveniami:\nokresný súd jednak doplnil dokazovanie v zmysle pokynu krajského súdu a až za takto zmeneného\nskutkového stavu, pod vplyvom rozhodnutia kompetenčného senátu najvyššieho súdu (rozhodujúceho\nlen niekoľko dní po rozhodovaní krajského súdu - 30.11.2018-04.12.2018), v ktorého rozhodnutí\nbola zodpovedaná otázka, majúca zásadný význam pre rozhodnutie aj v prejednávanej veci, sa\nodklonil od právneho názoru odvolacieho súdu. Spornou otázkou, ako správne konštatoval okresný\n\nsúd v prejednávanej veci, bolo zadefinovanie, či v prejednávanom spore ide o verejnoprávny alebo\nsúkromnoprávny vzťah medzi žalobcom a jeho nadriadeným; okresný súd správne konštatoval, že bola\nnamieste aplikácia záverov odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR pri riešení negatívneho\nkompetenčného konfliktu, na ktoré vo svojich dôvodoch poukázal.\n6. Žalovaný vo svojom odvolaní poukázal na rozpory v odôvodnení tohto uznesenia Najvyššieho súdu\nSR, vzhľadom na ktoré navrhol neakceptovať ich v prejednávanej veci pri posudzovaní vzťahu žalobcu\n(keďže je v pozícii zamestnanca) a žalovaného (keďže je v pozícii zamestnávateľa). Takýto názor\nneobstojí. V prvom rade krajský súd poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 170/2018\nzo dňa 23.05.2019, z ktorého má vyplývať, čo sa považuje za ustálenú súdnu prax. Najvyšší súd SR k\nrovnakému názoru (vzťah vojaka a služobného úradu nie je vzťahom zamestnanca a zamestnávateľa)\ndospel nielen v uznesení sp. zn. 1 KO 25/2018, ale obdobný záver prijal aj v rozhodnutí sp. zn. 1 KO\n3/2019 z 19.02.2019, uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č.\nR 32/2019. Poukázal pritom aj na rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 4 As 225/2018 zo\ndňa 25.10.2018 a rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 3 Abs 83/2013 zo dňa 16.07.2014.\n6.1. Okrem toho, Najvyšší súd SR obdobnú problematiku riešil aj v rozhodnutiach zo dňa 28.03.2019, sp.\nzn. 3 Cdo 78/2018 a 3 Cdo 79/2018, uverejnených v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov SR pod č. 7/2019, v ktorých okrem iného konštatuje, že služobný pomer (policajtov) je inštitútom\nverejného práva, ktorý nevzniká zmluvou, ale rozhodnutím o prijatí do služobného pomeru a po celú\ndobu trvania sa výrazne odlišuje od pomeru pracovného, ktorý je typický súkromnoprávny, kde účastníci\nmajú rovnaké postavenie. Krajský súd vzhľadom na vyššie uvedené mal za to, že okresný súd správne\npostupoval, keď vychádzal z citovaného uznesenia najvyššieho súdu; závery najvyšších súdnych autorít\nsú pre súdy nižšieho stupňa záväzné, a to aj v zmysle článku 2 ods. 2 Základných princípov Civilného\nsporového poriadku.\n7. Žalovaný v odvolaní namietol existenciu vzniku škody ako prvého predpokladu nároku žalobcu na\nnáhradu škody v predmetnom spore; odvolacia námietka žalobcu smerovala ku priznanej výške škody\ns odkazom na § 17 ods. 1 a § 18 ods. 1, 3 z.č. 514/2003 Z.z. Práve z pohľadu predmetu sporu v\nprejednávanej veci bolo potrebné zdôrazniť, že nejde o preskúmavanie samotného rozhodnutia riaditeľa\n- tento orgán v rámci autoremedúry svoje rozhodnutie zrušil v správnom konaní; správne konanie\nteda začalo vydaním personálneho rozkazu o prepustení žalobcu zo služobného pomeru a skončilo\nprávoplatnosťou rozhodnutia o odvolaní žalobcu. Na to, aby riaditeľ zrušil svoje pôvodné rozhodnutie,\nbolo potrebné podať odvolanie, čo žalobca aj urobil, a to cestou advokáta, ktorého na základe\nsplnomocnenia poveril svojím právnym zastupovaním. O tejto skutočnosti svedčí zmluva o poskytovaní\nprávnych služieb zo dňa 13.09.2014, na základe ktorej advokát vyhotovil právny rozbor klientovi žalobcovi, následne podal (úspešne) odvolanie (v súlade so splnomocnením zo dňa 24.09.2014), v\ndôsledku čoho žalobca zostal naďalej v služobnom pomere a, ako bolo uvedené v rozhodnutí riaditeľa\nPersonálneho úradu, bol mu doplatený plat za čas neplatného skončenia služobného pomeru. Za právne\nslužby advokát vystavil žalobcovi faktúru na sumu 1.080,- Eur a ďalšiu faktúru na sumu 297,14 Eur,\nktoré žalobca postupne zaplatil.\n7.1. Krajský súd sa stotožnil s konštatovaním okresného súdu ohľadom vzniku a výšky škody, a to aj v\ntom, že priznanie sumy vo výške 1.080,- Eur, vyúčtovanej ako \"dohodnutá zmluvná paušálna odmena\nza právnu analýzu a stanovisko v predmetnej veci\" by bolo obchádzaním ustanovenia § 18 ods. 3 z.č.\n514/2003 Z.z., pretože je nesporné, že predmetná právna analýza bola vypracovávaná bezprostredne\nv príčinnej súvislosti s odvolacím konaním proti personálnemu rozkazu a tento uplatnený nárok možno\npriznať len vo výške tarifnej odmeny za úkon právnej služby „vypracovanie právneho rozboru veci“ v\nzmysle § 13a ods. 1 písm. e) Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. Správne okresný\nsúd ustálil výšku škody na sumu 380,96 Eur, stanovenú ako tarifnú odmenu advokáta za tri úkony právnej\nslužby po 61,85 Eur (1/13 výpočtového základu v roku 2014) + 3x režijný paušál v roku 2014 po 8,04 Eur,\ncestovné náhrady vo výške 54,20 Eur a náhradu za stratu času na ceste Bratislava - Zvolen a späť vo\nvýške 53,60 Eur, fakturované v rozsahu 50 % podľa vyúčtovania žalobcu, všetko navýšené o 20 % DPH.\n7.2. V zmysle § 17 ods. 1 z.č. 514/2003 Z.z. sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný\npredpis neustanovuje inak; ustanovenie § 18 ods. 1, 3 citovaného zákona upravuje, že náhrada škody\nzahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo\nvydané nezákonné rozhodnutie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené, pričom súčasťou trov\nkonania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu\nza zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta.\n\n7.3. Odvolací súd poukázal na to, že okresný súd žalobcovi správne priznal škodu, spočívajúcu\nv náhrade účelne vynaložených trov konania, ktorých súčasťou boli predovšetkým trovy právneho\nzastúpenia, vzniknutých mu v správnom konaní, v priebehu ktorého bolo zrušené rozhodnutie o jeho\nprepustení zo služobného pomeru. Na uvedené nadviazala i ďalšia odvolacia námietka žalovaného\n(ktorú skutočnosť namietal i v prvostupňovom konaní), že žalobcovi nevznikla žiadna škoda z dôvodu,\nže v zmysle Správneho poriadku si všetky trovy, vrátane trov právneho zastúpenia, mal znášať žalobca\nsám. Okresný súd v tejto súvislosti v dôvodoch svojho rozhodnutia konštatoval len, že takýto právny\nnázor nie je udržateľný a nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona o náhrade škody voči štátu, pretože\ntáto zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, vrátane trov právneho zastúpenia v konaní,\nv ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané alebo v ktorom bolo zrušené a jednoznačne takýmito\nkonaniami sú aj konania správne.\n7.4. Odvolací súd považoval za potrebné v tomto smere doplniť odôvodnenie okresného súdu: trovami\nkonania sú všetky účelne vynaložené výdavky správneho orgánu, účastníka a ďalších subjektov, ktorí\nvystupujú v konaní (svedok, znalec, zástupca a pod.), ktoré im vzniknú v súvislosti s určitým procesným\núkonom v správnom konaní; v správnom konaní sa vychádza zo skutočnosti, že bez ohľadu na to, či\nzačalo na podnet účastníka, alebo na podnet správneho orgánu, vždy dochádza k ochrane verejných\nzáujmov; preto správny poriadok vychádza z toho, že trovy konania, ktoré vznikli správnemu orgánu,\nznáša tento orgán a trovy konania, ktoré vznikli účastníkovi, znáša tento účastník; to isté platí o\nnákladoch zúčastnenej osoby. Ustanovenie § 31 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. v aktuálnom znení\n(ďalej aj \"Správny poriadok\") okrem iného stanovuje, že pri náhrade trov správneho konania sa do\nrozhodnutia o trovách nepremieta zásada úspechu, v správnom konaní sa náhradou trov konania\nrozumie ich náhrada tomu, kto ich znášal, ak sú na to splnené zákonné predpoklady. Podľa správneho\nporiadku právo na náhradu trov konania vzniká iba vtedy, ak by tieto trovy nevznikli bez zavinenia\núčastníka alebo ďalšej osoby zúčastnenej na konaní (napr. prípady zavinených prieťahov v konaní,\nnapr. nepredloženie listinného dôkazu, neospravedlnená neúčasť na konaní atď.). O povinnosti nahradiť\ntrovy konania rozhoduje správny orgán, buď v meritórnom rozhodnutí, alebo podľa okolností prípadu\nsamostatným rozhodnutím, a to aj bez návrhu rozhodnutím. Správny poriadok nerieši prípad, keď k\ndôvodom zakladajúcim právo na náhradu trov konania došlo na strane správneho orgánu; pri nedostatku\npozitívnej právnej úpravy možno dospieť k názoru, že ak nedôjde k dobrovoľnej náhrade trov konania zo\nstrany správneho orgánu, možno sa tohto práva domáhať podľa § 3 z.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti\nza škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V správnom konaní v prejednávanom spore správny\norgán o trovách konania nerozhodoval vôbec (výrok o trovách konania v súlade so Správnym poriadkom\nabsentuje); pri obrane v správnom konaní žalobcovi však nepochybne vznikla škoda a preto sa správne\ndomáhal jej náhrady v zmysle zákona o náhrade škody voči štátu.\n8. Atribútom škody v zmysle z.č. 514/2003 Z.z. je aj nezákonné rozhodnutie. Predstavuje ďalšiu z\ntroch kumulatívnych podmienok pre priznanie náhrady škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím.\nNámietka žalovaného v odvolaní o neexistencii nezákonného rozhodnutia v prejednávanom spore je\ntiež nedôvodná; okresný súd dostatočne špecifikoval definíciu nezákonného rozhodnutia. Personálny\nrozkaz riaditeľa, ktorým v rámci autoremedúry zrušil svoje rozhodnutie o skončení služobného pomeru\nžalobcu, okresný súd správne považoval za nezákonné rozhodnutie, na základe ktorého si žalobca\nsprávne uplatnil nárok na náhradu škody. Predmetný personálny rozkaz bol vykonateľný bez ohľadu\nna jeho právoplatnosť, čo v zmysle § 6 ods. 3 veta prvá z.č. 514/2003 Z.z. predstavuje skutočnosť,\nže žalobca má možnosť nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo\nzrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku (...ak bola škoda spôsobená\nnezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu\nškody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho\nopravného prostriedku...). Uvedené ustanovenie predstavuje výnimku z pravidla, že zodpovednosť za\nškodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže založiť len právoplatné rozhodnutie, keď\nide o prípady, že škoda bola spôsobená nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, ktoré je vykonateľné\nbez ohľadu na právoplatnosť.\n8.1. Zákon o náhrade škody voči štátu explicitne nedefinuje pojem nezákonné rozhodnutie, pretože\nnezákonnosť môže byť tak rozmanitá, že jeho zovšeobecnené vyjadrenie v definícii a zovšeobecňujúci\npopis naráža na neprekonateľné prekážky. Otázka, či bolo vydané nezákonné rozhodnutie, sa vždy\nmusí posudzovať so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu. V prejednávanej veci konštatovanie\nexistencie nezákonného rozhodnutia kopíruje zákonné ustanovenie v jeho doslovnej podobe - § 6 ods.\n3 z.č. 514/2003 Z.z. - ako to urobil okresný súd, s čím sa krajský súd v plnom rozsahu stotožňuje.\nOdvolacia námietka žalovaného v tomto smere je nedôvodná.\n\n9. Posledným predpokladom kumulatívneho splnenia podmienok pre priznanie náhrady škody\nspôsobenej nezákonným rozhodnutím je príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom\nškody. Príčinná súvislosť je definovaná jednoznačne tým, že pokiaľ\nby nebol vydaný personálny\nrozkaz riaditeľa o odvolaní žalobcu zo služobného pomeru, nebol by žalobca nútený proti nemu podávať\nodvolanie, v dôsledku čoho by mu nevznikla žiadna škoda, predstavujúca vynaložené výdavky na trovy\nprávneho zastúpenia. Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi\nalebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom (článok\n47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), ktoré sa realizuje možnosťou zabezpečiť si kvalifikované právne\nzastúpenie splnomocneným právnym zástupcom - advokátom, a samozrejme, má i právo na náhradu\ntrov konania, kam bez akýchkoľvek pochybností patrí i náhrada trov právneho zastúpenia.\n10. Napokon odvolacia námietka žalobcu ohľadom priznanej náhrady trov konania žalovanému pred\nprvostupňovým súdom a nevyhnutnosť (vzhľadom na charakter sporu) použitia ustanovenia § 257 C.s.p.\nna rozhodnutie tiež nebola dôvodná. Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by\nkrajský súd mohol považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa, umožňujúce mu použitie tohto\nvýnimočného ustanovenia.\n11. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Dovolanie podal z dôvodov podľa\n§ 420 písm. f) CSP. Odvolací súd nereflektoval na námietky žalobcu o potrebe rozlišovania náhrady\nškody ako náhrady účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní (§ 18\nods. 1 a ods. 3 Zákona o zodpovednosti za škodu) a náhrady škody ako náhrady za poskytnuté\nprávne pomoci mimo konania. Neodôvodnil, prečo skutočnosti na ktoré poukazoval žalobca nie sú\nokolnosťami hodnými osobitného zreteľa na nepriznanie trov konania žalovanému. Zdôraznil, že\nrozhodnutie musí byť riadne zdôvodnené, pričom sa súd musí vysporiadať so všetkými relevantnými\nnámietkami uplatnenými účastníkmi konania a to spôsobom zodpovedajúcim miere ich závažnosti. Ak\ntakto odvolací súd nepostupoval, dopustil sa svojvôle zakázanej preň v článku 2 ods. 2 Ústavy SR a\nzaložil tým nepreskúmateľnosť napádaného rozsudku a v dôsledku toho aj protiústavnosť.\n12. Stotožnenie sa odvolacieho súdu s odôvodnením súdu nižšej inštancie nie je súladné s požiadavkami\nna spravodlivý proces najmä, keď súd prvej inštancie nedal dostatočnú odpoveď strane sporu na jej\nnámietky uplatnené v konaní alebo ak strana sporu použila v odvolaní novú právnu argumentáciu.\n12.1. Žalobca vo svojom odvolaní brojil proti spôsobu interpretácie a z nej vyvodeného vzájomného\nvzťahu medzi ustanovením § 17 ods. 1 (ako lex generalis) zákona č. 514/2003 Z.z. na jednej strane\na ustanovením § 18 ods. 1 v spojení s ustanovením § 18 ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu\nna strane druhej. Dôkladnou analýzou podľa názoru žalobcu vzťahu § 17 ods. 1 a § 18 ods. 1\nzákona možno dospieť k záveru, že § 17 ods. 1 zákona je ustanovením všeobecnej povahy, ktoré\nstanovuje rozsah náhrady škody. Ustanovenie § 18 ods. 1 je vo vzťahu k § 17 ods. 1 ustanovením\nšpeciálnym, pretože vo svojom obsahu výslovne pojednáva len o jednej z mnohých zložiek škody o\nčom svedčí spojka aj ktorá môže poškodenému v dôsledku nezákonného konania orgánov verejnej\nmoci vzniknúť. Touto zložkou je náhrada účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vzniknú\nv konaní. Práve jedine a výlučne k tejto zložke sa viaže norma obsiahnutá v ustanovení § 18 ods. 3\nzákona, obsahom ktorej je limitácia tejto zložky náhrady škody vyplývajúcej z ustanovenia § 18 ods.\n1. Žalobca poukazoval na to, že škoda, ktorá žalobcovi vznikla tým, že bol povinný zaplatiť advokátovi\nza vyhotovenie právneho stanoviska, nie je možné podradiť pod náhradu trov konania. Akékoľvek\noprávnené náklady poškodeného o ktoré zákon vyslovene ako škodu nevylučuje z uspokojenia alebo\nich uspokojení nelimituje, neobmedzuje a zároveň, ktoré poškodenému vzniknú v príčinnej súvislosti\ns nezákonným rozhodnutím, je potrebné považovať za skutočnú škodu, ktorá sa nahrádza v celom\njej rozsahu v súlade s § 17 ods. 1 zákona. Žalobcovi v konaní začali vznikať trovy (§ 18 ods. 1) až\nmomentom, kedy advokát akceptoval požiadavku žalobcu na zastupovanie žalobcu v správnom konaní.\nDo tohto momentu nemožno náklady, ktoré poškodený vynaloží v dôsledku nezákonného rozhodnutia\norgánu verejnej moci v dôsledku, čoho mu vzniká škoda považovať za trovy konania vzniknuté v konaní,\nkeďže nejde o trovy konania a teda tieto náklady ani nemôžu v konaní vzniknúť. Odvolací súd odbil\nžalobcu tým, že uplatnením škody v rozsahu 1 080 Eur za právnu analýzu ide zo strany žalobcu o\nobchádzanie zákona. Odvolací súd pritom vôbec nepodrobil ustanovenie § 17 ods. 1 a § 18 ods. 1 a 3\nzákona bližšej analýze ich vzájomného vzťahu, hoci žalobca sa takejto analýze výslovne dožadoval a\npodal odvolaciemu súdu svoj náhľad na vec. Odvolací súd sa v tomto smere výlučne stotožnil s názorom\nokresného súdu a adekvátne sa s argumentáciou žalobcu vôbec nevysporiadal.\n\n13. Ďalej poukazoval na to, že poškodený si skôr - mimo odvolacieho konania nechá advokátom\nvyhotoviť analýzu, či je vôbec účelné a dôvodné odvolacie konanie odvolaním proti nezákonnému\nrozhodnutiu orgánu verejnej moci iniciovať. Škodca Slovenská republika vzhľadom na znenie právnej\núpravy musí byť uzrozumený s tým, že skutočná škoda podľa § 17 ods. 1 s prihliadnutím na § 18 ods.\n1 zákona má rôzne zložky. Pritom limitáciu rozsahu náhrady škody v zmysle § 18 ods. 1 v spojení s\n§ 18 ods. 3 zákonodarca prijal výslovne len k náhrade trov vzniknutých v konaní (a nie mimo neho).\nArgumentácia súdov, že právne stanovisko bolo vyhotovené v príčinnej súvislosti s odvolaním a teda ide\no trovy vzniknuté žalobcovi v konaní nie je namieste. Zákon o zodpovednosti za škodu expresis verbis\nlimituje výhradne náhradu trov vzniknutých v konaní a nemožno pod ňu podradiť aj náklady vzniknuté\nv súvislosti s konaním, avšak zároveň vzniknuté mimo neho.\n14. Ak Ústava Slovenskej republiky umožňuje poškodenému slobodný výber advokáta, ktorý má na\nzáklade pokynu klienta najskôr mimo konania posúdiť, či sa voči rozhodnutiu bude brániť, potom\npoškodeným zaplatené náklady právnych služieb treba považovať za skutočnú škodu, ktorá nastala\nv jeho majetkovej sfére mimo konania, hoci bola v príčinnej súvislosti s jeho následnou obranou proti\nnezákonnému rozhodnutiu v konaní. Limitácia tejto náhrady iba do výšky tarifnej odmeny trov právneho\nzastúpenia je protiprávnym zaťažením poškodeného ako obete nezákonného rozhodnutia.\n15. Vo vzťahu k dovolaniu proti výroku o náhrade trov konania žalovanému uviedol, že žalobca brojil\naj proti výroku III. rozsudku okresného súdu, keď mal za to, že okresný súd aplikoval v predmetnej\nveci nesprávnu právnu normu a neaplikoval správne normy § 256 ods. 2 a § 257 CSP. Odvolací súd\nv napádanom rozsudku odôvodnil vecnú správnosť predmetného výroku tým, že žalobca v odvolaní\nneuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by krajský súd mohol považovať za dôvody hodné osobitného\nzreteľa umožňujúce mu použitie tohto výnimočného ustanovenia. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku\nnie je možné zistiť, ktoré zo skutočností uvádzaných žalobcom odvolací súd materiálne skúmal, tiež\nnie je možné zistiť prečo skutočnosti uvádzané žalobcom nie je možné hodnotiť ako dôvody hodné\nosobitného zreteľa.\n15.1. Žalobca uviedol, že dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým\ndruhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú a tento dôvod je daný\ncharakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Týmito závermi sa riadil aj žalobca\npri koncipovaní svojho odvolania, keď uviedol, že: procesné zavinenie podania žaloby je na strane\nžalovaného, keď tento aj spôsobil žalobcovi ujmu vo forme škody vzniknutej v priamej príčinnej súvislosti\ns nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci a tiež z dôvodu, že žalovaný nevyhovel žiadosti\nžalobcu na zaplatenie náhrady škody už v rámci predbežného prerokovania podľa § 15 a nasl. zákona o\nzodpovednosti za škodu. Žalobca v záujme riadnej ochrany svojich práv a právom chránených záujmov\nbol v dôsledku nekonania žalovaného nútený podať žalobu o zaplatenie náhrady škody. Všetky náklady\nvzniknuté s podaním žaloby a zastupovaním žalobcu v konaní advokátom vznikli práve v súvislosti s\npredchádzajúcim správaním žalovaného, ktorý takýmto svojim postupom vyvolal spor medzi žalobcom a\nním. Dôvod hodný osobitného zreteľa je v povahe samotného súdneho konania týkajúceho sa nároku na\nnáhradu škody poškodeného voči Slovenskej republike. Žalobca teda argumentoval dôvodmi vo vzťahu\nk druhu konania, k procesnej situácii a k ich charakteru, prihliadnúc na základné východisko ochrany\npráva - materiálnu spravodlivosť vo vzťahu medzi poškodeným a škodcom. Teda presne v intenciách,\nktoré sú na pôde Ústavného súdu SR považované za východiskové kritériá pri prípustnosti aplikácie\n§ 257 CSP. Odvolací súd len konštatuje, že žalobcom uvádzané dôvody nie sú dôvodmi hodnými\nosobitného zreteľa, pričom tak urobil bez vysvetlenia toho, prečo takýmito nie sú, v danom prípade teda\nnie je možné hovoriť o adekvátnom a presvedčivom odôvodnení rozhodnutia.\n15.2. Zároveň si uplatnil aj náhradu trov dovolacieho konania. Žalobca na základe uvedených\nskutočností navrhol dovolaciemu súdu, aby zrušil rozsudok krajského súdu a vec vrátil odvolaciemu\nsúdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.\n16. K dovolaniu podal písomné vyjadrenie žalovaný. Žalovaný v súvislosti s dovolaním, kde žalobca\nbrojí proti spôsobu interpretácie ustanovenia § 17 ods. 1 v spojitosti s § 18 ods. 1 a § 18 ods. 3 zákona\nč. 514/2003 Z.z. uvádza, že je zrejmé, že snahou dovolateľa je obchádzať dovolací dôvod podľa §\n420 písm. f) CSP, nakoľko z obsahu predmetnej argumentácie jednoznačne vyplýva, že dovolateľ sa\nnestotožňuje s právnym posúdením predmetnej veci. Malo by teda zrejme ísť o vyriešenie právnej otázky,\nto je otázky výšky náhrady škody a uvedené by zakladalo jeden z dovolacích dôvodov podľa § 421 CSP,\navšak s prihliadnutím na § 422 ods. 1 písm. a) CSP by bolo dovolateľom podané dovolanie neprípustné.\n\nŽalovaný má za to, že súdy sa s dovolateľom uvádzaným dovolacím dôvodom v časti ad a) dovolania\nvysporiadali riadne, pričom tento riadne zdôvodnili aj vo vzťahu k dovolaniu, že okresný súd aplikoval\nv predmetnej veci nesprávnu právnu normu - § 255 ods. 1 CSP a neaplikoval právne normy § 256\nods. 2 a § 257 CSP. Aj v tomto smere sa žalobca snaží obchádzať dovolací dôvod podľa § 420 písm.\nf) CSP, nakoľko je zjavné, že dovolateľ sa nestotožňuje s právnym posúdením otázky trov konania. V\nustanovení § 256 ods. 2 je vyjadrená zásada procesnej zodpovednosti, ktorá znamená zodpovednosť\nza trovy konania, ktoré strana sporu zbytočne zavinila svojim správaním. Dané zavinenie má spočívať v\nporušení procesných povinností vyplývajúcich zo zákona alebo v súlade so zákonom uložených súdom\nku ktorému došlo aspoň z nedbanlivosti.\n16.1. Žalovaný nemá vedomosť o tom, že by určité trovy konania svojim správaním zbytočne zavinil a\nteda, žeby porušil procesné povinnosti vyplývajúce mu zo zákona, resp. uložené v súlade so zákonom\na to ani z nedbanlivosti. Vychádzajúc z uvedeného sa dovolateľ mylne domnieva, že v otázke náhrady\ntrov konania by mal byť zo strany konajúcich súdov aplikovaný § 256 ods. 2 CSP, čiže aplikácia tohto\nustanovenia tu neprichádza do úvahy vôbec. Dovolateľ napadol rozsudok odvolacieho súdu s poukazom\nna § 420 písm. f) CSP, nakoľko mu konajúce súdy nesprávnym procesným postupom mali znemožniť,\naby uskutočnili mu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces. Dovolateľ sa však nestotožňuje s právnym posúdením veci o podanom dovolaní otváraných\notázok - určenie výšky škody a náhrada trov konania. Žalovaný poukázal na závery vyplývajúce z\nrozsudku NSSR 1 Cdo 241/2018, z ktorých vyplýva, že ani za účinnosti CSP nezakladá prípustnosť\ndovolania podľa § 420 písm. f) CSP to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu prípadne spočíva na\nnesprávnych právnych záveroch, pričom za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP v žiadnom prípade\nnemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strán sporu.\nRozhodnutie okresného súdu bolo primerane obsiahle, pričom následne aj odvolací súd sa vysporiadal\ns faktami ako aj s právnou argumentáciou súdu prvej inštancie rovnako ako aj s návrhmi predloženými\ndovolateľom riadne a v súlade so zákonom.\n17. Vo vzťahu k otázke nesprávneho právneho posúdenia veci uviedol, že v predmetnej právnej veci\nišlo o náhradu škody neprevyšujúcej desaťnásobok minimálnej mzdy, vzhľadom na § 422 ods. 1 písm.\na) CSP preto bola žalovanému zákonom odopretá možnosť podať dovolanie v zmysle § 421 CSP,\npričom samotné ustanovenie § 422 ods. 1 písm. a) žalovaný považuje v tomto smere za denegatio\niustitiae. Žalovaným mienená sporná právna otázka, ktorou sa zaoberali súdy nižšieho stupňa sa\ntýkala posúdenia či v prejednávanom spore išlo o verejnoprávny alebo súkromnoprávny vzťah medzi\nžalobcom ako profesionálnym vojakom a jeho nadriadeným v tomto prípade riaditeľom personálneho\núradu ozbrojených síl Slovenskej republiky. Žalovaný poukázal na to, že súdy nižších stupňov v riešení\npredmetnej otázky vychádzali zo záverov vyplývajúcich z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n1 KO 25/2018, žalovaný upriamil pozornosť dovolacieho súdu na neskôr vydaný rozsudok NS SR 3\nCdo 78/2018, ktorý bol zverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 7/19\na ktorého závery sú značne odlišné od právnych názorov dovolacej súdnej inštancie vyjadrených v\nkompetenčnom rozhodnutí. Navyše predmetom posudzovania kompetenčného rozhodnutia ani nebola\nprávna veta týkajúca sa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone\nverejnej moci. Žalovaný zároveň citoval z rozhodnutia najvyššieho súdu 3 Cdo 78/2018. Taktiež poukázal\nna rozhodnutie Ústavného súdu ČSFR sp. zn. I. ÚS 191/92 a uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I.\nÚS 133/2011. Žalovaný ďalej uviedol, že v intenciách jednotlivých rozhodnutí súdnych autorít zastáva\nnázor, že v predmetnej právnej veci bol vzťah žalobcu so žalovaným, založený zákonom č. 346/2000\nZ.z. Vo svojej podstate zamestnanecký s určitými modifikáciami, a ktorý síce môže vykazovať určité\nrysy výkonu verejnej moci realizovanej orgánom verejnej moci, avšak žalovaný v ňom vystupoval ako\nzamestnávateľ žalobcu, nie ako orgán vykonávajúci verejnú moc. Taktiež uviedol, že o výkon verejnej\nmoci v prípade profesionálnych vojakov ide vtedy, ak títo vykonávajú štátnu službu smerujúcu výlučne\nk plneniu úloh vyplývajúcich najmä zo zákona č. 321/2002 Z.z. (§ 4 a nasl. - napr. ak sú nasadení na\nochranu štátnej hranice Slovenskej republiky alebo na boj proti terorizmu) a zo zákona č. 319/2019\nZ.z. V prípade právnych vzťahov, ktoré súvisia so vznikom, zmenou a skončením služobného pomeru\nprofesionálneho vojaka, o výkone verejnej moci hovoriť nemožno a to aj z dôvodu, že právna úprava\ntýchto vzťahov v určitých oblastiach implementuje zmluvné prvky, ktoré nie sú pre služobný pomer\nprofesionálnych vojakov cudzorodé tak, ako to vo vyššie uvedenom rozhodnutí prezentuje Najvyšší súd\nSR v súvislosti so služobným pomerom príslušníkov policajného zboru. Ďalej poukázal aj na článok II\nods. 1 a ods. 2 CSP. Žalovaný uviedol, že vzhľadom na vyššie uvádzané právne relevantné skutočnosti\nv konečnom dôsledku navrhol, aby dovolací súd v zmysle § 449 ods. 1 a § 450 CSP rozsudok krajského\nsúdu zrušil a vec vrátil dovolaciemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.\n\n18. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) po\nzistení, že dovolanie podala strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§\n424 CSP), zastúpená podľa § 429 ods. 2 písm. b/ CSP, v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP), skúmal,\nči sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania.\n19. Dovolací súd skúmal namietanú existenciu dovolateľom uplatneného dovolacieho dôvodu, ktorým\nje tzv. vada zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Ak totiž dovolanie z dovolacieho dôvodu\nuvedeného v § 420 CSP smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým\nsa konanie končí, potom existencia tohto dôvodu, t. j. existencia niektorej z vád uvedených v\ntomto ustanovení (spôsobujúcich tzv. zmätočnosť rozhodnutia) neznamená len splnenie podmienky\nprípustnosti dovolania, ale zakladá bez ďalšieho aj jeho dôvodnosť. Z ustanovenia § 420 písm. f/\nCSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej\nalebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade\nuvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,\nv čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n20. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a) zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva\nna spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na\nnestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym\nporiadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne\nkonanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa\nvšeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným\nvýkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.\nJeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia\nvykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04,\nI. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n21. Dovolateľ namietal nevysporiadanie sa s podstatnou odvolacou argumentáciou dovolateľa v odvolaní\npo a) o potrebe rozlišovania náhrady škody ako náhrady účelne vynaložených trov konania, ktoré\npoškodenému vzniknú v konaní (§ 18 ods. 1 a ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu) a náhrady škody\nako náhrady za poskytnuté právne pomoci mimo konania a po b) neodôvodnil, prečo skutočnosti na\nktoré poukazoval žalobca nie sú okolnosťami hodnými osobitného zreteľa na nepriznanie trov konania\nžalovanému.\n22. Dovolací súd uvádza, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP nie je významný\nsubjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim\nje výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k dovolateľom vymedzenému dôvodu zmätočnosti\nskutočne došlo. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP súčasne nemožno považovať to,\nže odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil\nobjektívne uspokojivým spôsobom, čo podľa dovolacieho súdu nie je tento prípad.\n23. Dovolací súd v prvom rade uvádza, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom\ntvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom súdu prvej\ninštancie vytvára ich organickú jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia\nsúdu prvej inštancie, stačí ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a\nstručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej\nstránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým tvorí - ako už bolo spomenuté, jeden\ncelok. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 40/2018 zo dňa 18.07.2018)\n24. Podľa názoru dovolacieho súdu sa súd prvej inštancie vyčerpávajúco venoval všetkým kľúčovým\naspektom prejednávaného sporu. Dovolací súd vo vzťahu k nevysporiadaniu sa s podstatnou odvolacou\nargumentáciou o potrebe rozlišovania náhrady škody ako náhrady účelne vynaložených trov konania,\nktoré poškodenému vznikli v konaní (§ 18 ods. 1 a ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu a\n\nnáhrady škody ako náhrady za poskytnuté právne pomoci mimo konania poukazuje pritom na bod\n16. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu na odsek 2 a nasledujúce až po bod 19. odôvodnenia\nrozsudku odvolacieho súdu.\n25. S poukazom na vyššie uvedené dovolateľ nemôže dôvodne a opodstatnene namietať, že mu\nodvolací súd nedostatočným a nepresvedčivým odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňoval\njemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.\nV tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení\nsvojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len\nna tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na ktoré\npovažuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej\ninštancie (II. ÚS 78/05). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní\nskutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované\nzákladné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Pre úplnosť dovolací súd\npoznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska\nnamietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f/ CSP správnosť právnych záverov, ku ktorým\nodvolací súd dospel nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne právne posúdenie prípustnosť dovolania\npodľa ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže\nviesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06).\n26. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu ako súčasti práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd dovolací\nsúd zdôrazňuje, že ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení\nrozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre\nrozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (napr. rozhodnutia vo\nveciach Ruiz Torija proti Španielsku, Hiro Balani proti Španielsku, Georgiadis proti Grécku, Higgins proti\nFrancúzsku). Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Ani súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď\nna všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu)\npodstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie\ndôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II.\nÚS 78/05).\n27. Vo vzťahu k dovolacej námietke dovolateľa podľa § 420 písm. f) CSP, vo vzťahu k výroku o\nnáhrade trov konania, že odvolací súd neodôvodnil prečo skutočnosti, na ktoré poukazoval žalobca,\nnie sú okolnosťami hodnými osobitného zreteľa na nepriznanie trov konania žalovanému v zmysle §\n257 CSP, dovolací súd uvádza, že aj v tomto smere bola odvolacia námietka žalobcu v odôvodnení\nrozsudku krajského súdu riadne zdôvodnená a to v bode 20. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho\nsúdu. Na margo uvedeného dovolací súd poukazuje na to, že v § 255 CSP je vyjadrená zásada, že\nv sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v\nkonaní. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania,\nak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, táto prichádza do úvahy správne ako konštatoval aj\nodvolací súd v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania\npodľa § 255 CSP, ale súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré\nnáhradu trov neprizná, musí ísť o celkom výnimočný prípad, pričom výnimočnosť môže spočívať tak\nv okolnostiach danej veci ako aj v okolnostiach u strán sporu. Súd prvej inštancie, resp. odvolací súd\nsa s dovolateľom uvádzaným dôvodom vysporiadal v súlade so zákonom a tento riadnym spôsobom\nzdôvodnil. Podľa § 257 CSP súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné\nosobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti\nza výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Dôvody\nhodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto\npodmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú\núvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR\nsp. zn. 2 MCdo 17/2009, sp. zn. 5 Cdo 67/2010 či sp. zn. 3 MCdo 46/2012) ustanovenie § 257 nie je\nmožné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale\nide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne\n\nokolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy\nkonania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné\nprihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá\nmala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe\nvšeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov. Nejde o automatické\npravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného\nsúdu ČR sp. zn. III. ÚS 292/07 či sp. zn. I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo\nstrany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 727/2000). Hranice sudcovskej úvahy sú\ndané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa\nlen ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania\n(§ 255 ods. 1). Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať\niba vo výnimočných prípadoch (rozhodnutie ÚS SR II. ÚS 113/2019).\n28. Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí\n(zakotvené aj v § 220 ods. 2 CSP a § 393 ods. 2 CSP) spĺňa, preto ho nemožno považovať za\nnepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá\nzákladnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia\na ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú\npresvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri\nhodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových\nzistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je\nkoherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené aj závery,\nku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Obsah spisu vedeného\nv preskúmavanej veci v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľa, že odvolací súd svoje rozhodnutie\nneodôvodnil riadne. Odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho\nviedli k rozhodnutiu; jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím súdu prvej inštancie,\nnemožno považovať za neodôvodnený. Podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia\nodvolacieho súdu náležitosti v zmysle § 393 CSP.\n29. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd ustálil, že dovolateľ neopodstatnene namietal, že\nsúd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva\nv takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f/ CSP. Preto dospel\ndovolací súd k záveru, že konanie vadou podľa § 420 písm. f/ CSP postihnuté nebolo. S poukazom na\nto, že v prejednávanom prípade prelomenie stavu právnej istoty nastolenej právoplatnosťou rozhodnutia\nodvolacieho súdu konštatovaním prípustnosti dovolania do úvahy neprichádza, najvyšší súd dovolanie\npodľa § 420 písm. f/ CSP pre jeho procesnú neprípustnosť podľa § 447 písm. c/ CSP odmietol.\n30. Vo vzťahu k námietkam žalovaného či v prejednávanom spore išlo o verejnoprávny alebo\nsúkromnoprávny vzťah medzi žalobcom ako profesionálnym vojakom a jeho nadriadeným v tomto\nprípade riaditeľom personálneho úradu Ozbrojených síl Slovenskej republiky dovolací súd už\nnereagoval, nakoľko žalovaný podával vyjadrenie k dovolaniu, (dovolanie ako subjekt oprávnený na jeho\npodanie vzhľadom k tomu, že vo veci bol úspešnou stranou v spore ani nebol) nepodal, preto sa k tejto\nnámietke dovolací súd nevyjadruje.\n31. O náhrade trov dovolacieho konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a vyslovil, že žalovaný\nmá právo na náhradu trov konania.\n32. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}