{"guid": "05141a8a-f716-4630-bd5d-47aa032a6658:718a9cc8-85b5-4114-a156-70cc08b6161e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:6119375076.2", "spisova_znacka": "5Obdo/31/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/31/2021 z 27. 4. 2022", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. apríla 2022, sp. zn. 5Obdo/31/2021, ECLI:SK:NSSR:2022:6119375076.2", "identifikacne_cislo": "6119375076", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Andrea Moravčíková PhD.", "sudca_id": 240, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-andrea-moravcikova-phd-240", "datum_vydania": "2022-04-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "II. ÚS 488/2022", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:4b8e80fa-d92c-451f-8f92-73570e1595ee", "datum": "2022-10-26", "vztah": "zamietnute"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. c) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-576.odsek-1", "nazov": "§ 576 ods. 1 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-576.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-576"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-349", "nazov": "§ 349 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-349", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-349"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-672", "nazov": "§ 672 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-672", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-672"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-672a", "nazov": "§ 672a ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-672a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-672a"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-582.odsek-2", "nazov": "§ 582 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-582.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-582"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-576", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-349", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-672", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-672a", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-582"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/718a9cc8-85b5-4114-a156-70cc08b6161e", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:6119375076.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:6119375076.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:6119375076.2/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Obdo/31/2021\n6119375076\n27. 04. 2022\nJUDr. Andrea Moravčíková\nECLI:SK:NSSR:2022:6119375076.2\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu\nJUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD. a členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Lenky Praženkovej\nv spore žalobkyne Ing. Miriam Crchová - ADUCT, s miestom podnikania Petrovo č. 1, Petrovo, IČO: 44\n059 353, zast. JUDr. Juraj Lukáč, advokát, so sídlom Námestie sv. Egídia 11/6, Poprad, proti žalovanému\nNAWARA, s.r.o., so sídlom Banská Belá č. 49, Banská Belá, IČO: 45 262 721, zast. ŠKODA LEGAL,\ns.r.o., so sídlom Jarabinková 17563/2C, Bratislava, IČO: 47 244 259, o 6.936,99 eur s príslušenstvom,\nvedenom\nna Okresom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 7Cb/2/2020, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského\nsúdu v Banskej Bystrici zo dňa 19. novembra 2020,\nč. k. 43Cob/57/2020-74, takto\nrozhodol:\nI. Dovolanie žalobcu o d m i e t a .\nII. Žalovaný m á proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom č. k.\n7Cb/2/2020-51 zo dňa 9. marca 2020 zamietol žalobu o zaplatenie sumy 6.936,99 eur s príslušenstvom,\nktorú mal žalovaný uhradiť podľa Mandátnej zmluvy uzatvorenej dňa 13. augusta 2012 medzi stranami\nsporu (ďalej len „mandátna zmluva“ alebo „zmluva“). Ako podstatnú skutočnosť pre zamietnutie nároku\nvyhodnotil súd prvej inštancie to, že uvedená suma nemá v tejto zmluve oporu. Poukázal na odplatu\nzakotvenú v článku V. mandátnej zmluvy, pričom podľa článku VII. bod 1 až 4 bola dojednaná i zmluvná\npodmienka, tzv. konkurenčná doložka, pričom mandant (žalovaný) sa podľa\nčl. VII. bod 4 zaviazal poskytnúť mandatárovi primeranú peňažnú náhradu, najmenej v sume 50 %\npriemernej mesačnej odmeny za každý mesiac, pri splnení povinností špecifikovaných podľa bodu 1\nčlánku VII. zmluvy. Žalobkyňa vyfakturovala žalovanému postupne v konaní uvedenú sumu faktúrami za\nobdobie september 2018 až august 2019, ktorých opodstatnenosť žalovaný konštante popieral a faktúry\nodmietal uhrádzať, pričom v liste zo dňa 27. júla 2019 uviedol, že na konkurenčnej doložke, tvoriacej\nsúčasť mandátnej zmluvy podľa článku VII. bod 1 až 4, netrvá.\n2. Za sporné v konaní považoval súd prvej inštancie otázku existencie a trvania právneho nároku,\nzakotveného v čl. VII. bod 1 - 4 mandátnej zmluvy a z toho plynúceho nároku\nna uplatnenie si plnenia podľa čl. VII bod 4 mandátnej zmluvy. Z dokazovania vyplynulo, že žalovaný\nako mandant listom zo dňa 27. júla 2018 vypovedal zmluvu z dôvodu ukončenia obchodnej činnosti\nžalovaného, na ktorú sa zmluva viazala, pričom účinnosť výpovede stanovil ku koncu kalendárneho\nmesiaca, nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola výpoveď doručená, t. j. ku dňu 31. augusta 2018.\nSúd prvej inštancie klasifikoval zmluvné dojednanie podľa čl. VII bod 1 až 4 ako zmluvnú podmienku\ndvojstranného právneho úkonu, pričom zánikom účinnosti dvojstranného právneho úkonu ako celku\ndošlo k zániku i jednotlivých zmluvných podmienok a z toho plynúcich nárokov.\n\n3. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že vzhľadom na dojednanie podľa článku VII.\nbod 4 mandátnej zmluvy ohľadom výšky odmeny za plnenie povinností zo strany mandatára podľa\nčlánku VII. bod 1 mandátnej zmluvy, uplatnený nárok nezodpovedá dojednaniu o výške takéhoto nároku,\nktorý bol viazaný sumou 50 % priemernej mesačnej odmeny za každý mesiac plnenia záväzku, keď si\nžalobkyňa uplatňovala jednotlivými faktúrami nárok z priemernej sumy dosahovanej za obdobie roku\n2017, resp. 2018.\nTakto uplatnený nárok pri jeho eventuálnom priznaní sa javil súdu prvej inštancie\nako bezdôvodné obohatenie na strane žalobkyne, keď by sa jednalo o plnenie\nbez právneho titulu.\n4. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom č.k.\n43Cob/57/2020-74, zo dňa 19. novembra 2020, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v prvom výroku\npotvrdil, zároveň priznal žalovanému voči žalobcovi nárok\nna náhradu trov odvolacieho konania.\n5. V odôvodnení uviedol, že ust. čl. VII. mandátnej zmluvy, ktoré bolo označené\nako „Konkurenčná doložka“, neobsahuje vymedzenie konkurenčnej doložky,\na ani následky porušenia zákazu konkurencie. Súd prvej inštancie teda správne podľa obsahu\nvyhodnotil právny úkon ako úpravu vzájomných povinností strán sporu týkajúcu sa povinnosti mandatára\ndodržiavať mlčanlivosť. Obsahom tohto ustanovenia bol záväzok mandatára dodržiavať mlčanlivosť o\nskutočnostiach, s ktorými sa oboznámi\npri vykonávaní činností pre mandatára podľa mandátnej zmluvy, a to aj po zániku mandátnej zmluvy.\nIde o zmluvne dohodnutú povinnosť, ktorú treba odlíšiť od zákonnej povinnosti mandatára dodržiavať\nmlčanlivosť o zariadení záležitosti mandanta, ktorá vyplýva z ust. § 567 ods. 1 zákona č. 513/1991\nZb. Obchodný zákonník v platnom znení (ďalej len „ObZ“). Dodržiavanie mlčanlivosti o záležitostiach\nmandanta je jedným z prejavov odbornej starostlivosti a na mandatára sa vzťahuje aj po obstaraní\nzáležitosti.\n6. Zo strany mandanta mala byť obsahom záväzku podľa čl. VII. zmluvy povinnosť vykonávať činnosť,\na teda poskytovať primeranú peňažnú náhradu v dohodnutej výške\nza plnenie povinností mandatára dodržiavať mlčanlivosť. Z uvedeného vyplynulo to,\nže medzi povinnosťou mandatára dodržiavať mlčanlivosť a povinnosťou mandanta platiť mandatárovi\nza dodržiavanie mlčanlivosti, je vzájomná súvislosť, a tieto dve povinnosti od seba navzájom závisia.\nV danom prípade nebolo sporné, že mandant vypovedal zmluvu, čím zároveň vypovedal aj svoju\npovinnosť platiť peňažnú náhradu mandatárovi za dodržiavanie mlčanlivosti, čoho následkom bol\nmandatár zbavený svojej povinnosti prevzatej v ust. čl. VII. ods. 1 mandátnej zmluvy.\n7. Ohľadom námietky žalobcu, že nie je možné vypovedať zo strany mandanta jeho povinnosť plniť za\ndodržiavanie mlčanlivosti mandatára, pretože podľa ust. § 582 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky\nzákonník (ďalej len „OZ“) je podanie výpovede vylúčené, odvolací súd uviedol, že toto ustanovenie\noznačuje za neúčinnú iba takú výpoveď, ktorá sa týka záväzku zdržať sa určitej činnosti, pokiaľ tento\nzáväzok je časovo neobmedzený, avšak zo strany mandanta nešlo o výpoveď záväzku zdržať sa určitej\nčinnosti, ale išlo o výpoveď záväzku poskytovať platby. Mandant bol na takýto typ výpovede oprávnený,\nnebránilo tomu ani znenie zmluvy a ani ust. § 582 ods. 2 ObZ, záväzok na zdržanie sa činnosti na\nseba žalovaný ako mandant neprevzal, tento na seba prevzal iba mandatár. Pokiaľ mandant výpoveďou\nprejavil vôľu odstúpiť od povinnosti zabezpečujúcej mlčanlivosť na strane mandatára prejavil tým vôľu\nukončiť túto povinnosť na strane mandatára momentom účinnosti výpovede zmluvy, kedy zanikli všetky\npráva a povinnosti zmluvných strán prevzaté zmluvou.\n8. Odvolací súd tiež konštatoval, že nedošlo k porušeniu zásady autonómie vôle a zmluvnej voľnosti\nstrán, pretože možnosť vypovedať práva a povinnosti strán si strany v zmluve dohodli, teda si dohodli\naj možnosť mandanta vypovedať jeho povinnosť platiť\nza dodržiavanie zmluvne prevzatej povinnosti mlčanlivosti na strane mandatára.\nPodľa odvolacieho súdu to možno chápať ako určitú nadstavbu základnej povinnosti mlčanlivosti, ktorá\nvyplýva z ustanovení o mandátnej zmluve, a túto mohol mandant ukončiť, pretože si to strany dohodli\npriamo v mandátnej zmluve, kedy mu dali túto možnosť vypovedať mandátnu zmluvu, čo mandant aj\nvyužil.\n\n9. Vzhľadom na to, že okresný súd dospel k záveru, že výpoveďou záväzok mandanta\naj mandatára upravený v čl. VII. mandátnej zmluvy zanikol, nemal už dôvod zaoberať\nsa jeho obsahom. Pokiaľ by súd preskúmaval obsah ustanovenia čl. VII. ods. 1 zmluvy, musel by\nprihliadnuť k tomu, že strany si v ňom nedohodli platbu mandanta\nza dodržiavanie mlčanlivosti mandatára o záležitostiach mandanta, ale dohodli si platbu mandanta za\nzáväzok mandatára dodržiavať mlčanlivosť o skutočnostiach, s ktorými\nsa oboznámi pri vykonávaní činností podľa mandátnej zmluvy pre mandatára, najmä\no skutočnostiach tvoriacich obchodné tajomstvo mandatára. V ďalšej vete je podľa odvolacieho\nsúdu vymedzené obchodné tajomstvo mandanta, záväzok mlčanlivosti súvisiaci s tam vymedzeným\nobchodným tajomstvom mandanta v čl. VII. mandátnej zmluvy, mandatár na seba neprevzal. Mandatár\nsa v čl. VII. bod 1 zaviazal dodržiavať mlčanlivosť o tom, čo sa dozvie, keď bude vykonávať činnosti podľa\nmandátnej zmluvy, pre seba samého. Súd prvej inštancie by preto musel vyhodnocovať, k čomu takéto\nzmätočné zmluvné dojednanie malo viesť, a či vôbec bolo dojednané platne. Keďže však výpoveďou\nmandátnej zmluvy zanikli všetky práva a povinnosti strán, vrátanie práv\na povinností upravených v čl. VII. Mandátnej zmluvy, posudzovanie zaniknutého obsahu by už nemalo\nzmysel, a preto sa ním súd zaoberať nemusel.\n10. Na žalobcom poukazované rozdiely medzi odstúpením od zmluvy a výpoveďou odvolací súd uviedol,\nže v prípade obchodnoprávneho vzťahu žalobcom vymedzený rozdiel\nnie je relevantný, pretože odstúpenie od zmluvy má právne účinky od začiatku (ex tunc) iba pre oblasť\nobčianskeho práva. Pre oblasť obchodného práva má odstúpenie od zmluvy v zmysle § 349 ObZ účinky\nod doručenia prejavu vôle oprávnenej strany odstúpiť\nod zmluvy (ex nunc), rovnako ako účinky výpovede, ktoré nastávajú ex nunc.\n11. Žalobca poukazoval aj na to, že konanie má inú vadu, vo vzťahu k odôvodneniu okresného súdu\nv ods. 22 jeho rozhodnutia, v ktorom upozornil na okolnosť, že vzhľadom na „verbálne dojednanie“\npodľa čl. VII. bod 4 výška dojednanej odmeny nezodpovedá výške uplatneného nároku. Odvolací súd\nkonštatoval, že z kontextu odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu nevyplýva, že by dospel k záveru,\nže nad rámec písomne dojednanej zmluvy bola ešte nejaká ďalšia časť zmluvy dohodnutá inou než\npísomnou formou (ústne), pričom z odôvodnenia vyplýva, že uvedenou vetou chcel zdôrazniť znenie\ndojednania podľa čl. VII. bod 4, pričom adjektívum „verbálne“ použil vo význame „doslovné“ dojednanie\npodľa čl. VII bod 4. Odvolací súd pripustil, že takáto formulácia bola zmätočná a mohla u žalobcu\nvyvolať dojem, že okresný súd považoval takéto dojednanie za ústne, ako opak písomného, avšak pri\npreštudovaní odôvodnenia okresného súdu z jeho kontextu takýto záver nevyplynul.\n12. Ďalšou žalobcom namietanou skutočnosťou bol záver okresného súdu, že dojednanie podľa čl. VII.\nbod 4 mandátnej zmluvy ohľadom výšky odmeny za plnenie povinností\nzo strany mandatára podľa čl. VII bod 1 mandátnej zmluvy nezodpovedá výške uplatneného nároku,\nktorý bol viazaný sumou 50% priemernej mesačnej odmeny za každý mesiac plnenia záväzku, pričom\nvšak žalobca uplatňoval jednotlivými faktúrami nárok\nz priemernej sumy dosahovanej za obdobie roku 2017, resp. 2018. Podľa odvolacieho súdu si žalobca\nuvedené odôvodnenie nesprávne vyložil tak, že okresný súd mal na mysli mesiace po odstúpení\nžalovaného od zmluvy, kedy logicky už žiadna mesačná odmena žalobcovi nevznikla. Okresný súd tým\npoukazoval na skutočnosť, že mandátna zmluva bola medzi stranami uzavretá pred rokom 2017, preto\nak by podľa mandátnej zmluvy žalobcovi trval nárok na zaplatenie odmeny (ktorý zanikol), táto by sa\nvypočítavala\nz priemeru všetkých mesačných odmien žalobcu, t.j. od uzavretia zmluvy\n13. augusta 2012, a nemohla by sa obmedziť len na priemer odmien za roky 2017-2018.\n13. Rovnako sa odvolací súd nestotožnil s tým, že by procesná vada spočívajúca v iných dôvodoch\nrozhodnutia prezentovaných okresným súdom po vyhlásení rozsudku, než boli uvedené v písomnom\nvyhotovení rozsudku bola dôvodom pre zrušenie rozhodnutia okresného súdu. Na základe zvukového\nzáznamu z pojednávania konaného\ndňa 9. marca 2020, odvolací súd prisvedčil žalobcovi, že sudca po vyhlásení rozsudku\nna okresnom súde uviedol ako dôvod zamietnutia žaloby, že dojednanie mandátnej zmluvy VII. je v\nrozpore s účelom § 672 až § 672a ObZ, pričom rozobral v zmysle § 672a ObZ náležitosti konkurenčnej\ndoložky a dospel k záveru, že tieto v mandátnej zmluve absentovali. Tieto dôvody už v písomnom\n\nvyhotovení rozhodnutia neuviedol a namiesto toho ako dôvod zamietnutia žaloby uviedol, že zánikom\nprávneho úkonu mandátnej zmluvy jej výpoveďou zanikli aj práva a povinnosti z nej vyplývajúce.\nK uvedenému konštatoval, že právne záväzným je len výrok rozhodnutia súdu, ktorým\nv tomto prípade okresný súd žalobu zamietol. V prípade ak súd pochybí v tom zmysle,\nže neuvedie všetky dôvody, ktoré ho k rozhodnutiu viedli, resp. niektoré z dôvodov, ktoré uvedie\nbezprostredne po vyhlásení rozhodnutia, nepremietne do písomného vyhotovenia rozhodnutia, za\npredpokladu, že jeho rozhodnutie bolo vo výroku vecne správne, nie je to dôvodom pre zrušenie\nrozhodnutia. Odvolací súd vychádzal výlučne z tých dôvodov, ktoré boli uvedené v písomnom vyhotovení\nrozsudku, pretože voči nim sa žalobca\naj bránil podaním opravného prostriedku. Procesné práva žalobcu spočívajúce v možnosti brániť sa voči\nrozhodnutiu okresného súdu ostali v plnom rozsahu zachované a žalobca ich aj riadne využil.\n14. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) včas dovolanie. Prípustnosť\ndovolania odôvodnil podľa ust. § 420 písm. f/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok\n(ďalej len „CSP“) tým, že odvolací súd dovolateľovi nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby\nuskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces, a zároveň podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza\nz nesprávneho právneho posúdenia veci.\n15. Dovolateľ má za to, že záver odvolacieho súdu, ktorým sa stotožnil so súdom prvej inštancie, že\n„následkom výpovede zanikli všetky zmluvné dojednania medzi mandantom\na mandatárom dohodnuté v mandátnej zmluve“, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia obsahu\nčl. VII. Mandátnej zmluvy, ktorý pri správnej aplikácii § 582 ods. 2 OZ nemá doručením výpovede žalobcu\nzo zákona právne účinky jeho zániku. Dovolateľ tvrdí, že odvolací súd preto s poukazom na ust. §\n582 ods. 2 OZ nemohol pri správnej aplikácii zákona dospieť k záveru o zániku dojednania článku VII.\nMandátnej zmluvy.\n16. Za nesprávny považuje aj záver odvolacieho súdu v tom, „že mandant doručením výpovede prejavil\nvôľu ukončiť všetky práva a povinnosti strán z mandátnej zmluvy a nadobudnutím účinnosti tejto\nvýpovede práva a povinnosti zo zmluvy zanikli.\nZo strany mandanta tak zanikla povinnosť poskytovať platby za tie povinnosti mandatára, ktoré zanikli,\nkonkrétne aj za povinnosť dodržiavania mlčanlivosti, ktorej bol týmto úkonom mandanta mandatár\nzbavený“. Uvedeným malo dôjsť k narušeniu základnej autonómie vôle a zmluvnej voľnosti strán,\npretože trvanie povinností po zániku Mandátnej zmluvy si strany v zmluve vyslovene dohodli, a dohodli\nsi aj povinnosť mandanta platiť za dodržiavanie zmluvne prevzatej povinnosti mlčanlivosti na strane\nmandatára, ktorú chápali ako určitú nadstavbu tej základnej zákonnej povinnosti mlčanlivosti, ktorá\nvyplýva z ustanovení o mandátnej zmluve.\n17. Dovolateľ nesúhlasí s názorom odvolacieho súdu, že by sa v zmysle prejavenej vôle zaviazal\ndodržiavať mlčanlivosť o tom, čo sa dozvie, keď bude vykonávať činnosti podľa mandátnej zmluvy pre\nseba, ale má za to, že z čl. VII. bod 1 mandátnej zmluvy vyplýva, že ide o záväzok mlčanlivosti o\nskutočnostiach týkajúcich sa podnikania žalovaného\nako mandanta.\n18. Druhý dovolací dôvod videl v pochybeniach v procesnom postupe súdu, ktorý taktiež mohol mať\nza následok nesprávne rozhodnutie súdu. Poukázal na odseky 43 - 45 odôvodnenia rozhodnutia, kde\nsa odvolací súd nestotožnil s tým, že by procesná vada spočívajúca v iných dôvodoch rozhodnutia\nprezentovaných okresným súdom po vyhlásení rozsudku, než sú uvedené v jeho písomnom vyhotovení,\nbola dôvodom pre zrušenie rozhodnutia okresného súdu. Dovolateľ mal za to, že ide o závažné\nnedostatky v procesnom postupe súdu prvej inštancie, ktoré svojím výkladom neodstránil\nani odvolací súd konštatujúc, že uvedené okolnosti vzbudzujú dôvodné pochybnosti o nestrannosti a\nobjektivite konania súdu a tiež sú v rozpore so zásadami prijatými judikatúrou ESĽP. Tvrdí, že s ohľadom\nna toto „nestotožnenie“ sa odvolacieho súdu s námietkou žalobcu možno predpokladať, že súd prvej\ninštancie v čase rozhodovania\nvo veci samej ešte preukázateľne nevedel (alebo vedel nesprávne) skutočné dôvody slúžiace ako\npodklad rozhodnutia, a teda odôvodnenie písal s vopred určeným záverom zamietnutia žaloby, resp. že\nsúd tým, že na pojednávaní a v jeho závere prezentoval\n\nza sporné okolnosti týkajúce sa ust. § 672a ObZ, a nie okolnosti týkajúce sa mandátnej zmluvy, čím\nodňal strane celý jeden stupeň procesného konania a obrany, kedy\nmu neumožnil na toto iné predbežné právne posúdenie veci súdom procesne reagovať.\n19. Na záver uviedol, že oba súdy nižšej inštancie vec nesprávne právne posúdili,\na to za stavu, kedy svojím procesným postupom zásadným spôsobom narušili autonómiu obchodných\nzmluvných vzťahov, ale aj dôveru v objektívnosť a spravodlivosť súdneho rozhodovania. Dovolateľ\nnavrhol, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil, resp. ho zmenil a žalobe v\ncelom rozsahu vyhovel, zároveň si uplatnil trovy dovolacieho konania.\n20. K dovolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý ho označil za nedôvodné. Dovolaciemu\nsúdu navrhol, aby dovolanie žalobcu odmietol, resp. ako nedôvodné zamietol.\n21. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení,\nže dovolanie podala včas strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená\nv súlade s ust § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal vec\na dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť (§ 447 písm. c/ a f/ CSP).\n22. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie\nodvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho\nprípustnosti.\n23. Dovolanie podľa ust. § 420 písm. f/ CSP je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd neprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n24. Podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,\nktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie,\nak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací\nsúd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/\nje dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n25. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho\nsúdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom, týkajúcim sa jeho dôvodnosti.\nZo zákonných ustanovení, upravujúcich otázku prípustnosti dovolania, je zrejmé, že na to, aby sa\ndovolací súd mohol zaoberať vecným prejednaním dovolania, musia byť splnené podmienky prípustnosti\ndovolania vyplývajúce z ust. § 420 alebo § 421 CSP a tiež podmienky dovolacieho konania, t. j. aby\n(okrem iného) dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolacie dôvody,\na aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v ust. § 431 až § 435 CSP.\n26. Dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzoval z ust. § 420 písm. f/ CSP a zároveň z ustanovenia §\n421 ods. 1 CSP.\n27. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 420 CSP nie je významný subjektívny\nnázor dovolateľa tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne\nzistenie (záver) dovolacieho súdu, že k dovolateľom vymedzenému dôvodu zmätočnosti skutočne došlo.\n28. Ustanovenie § 420 písm. f/ CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade,\nak miera porušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu,\nnadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pre naplnenie prípustnosti dovolania\npodľa § 420 písm. f/ CSP je nevyhnutné kumulatívne splnenie troch zákonných znakov, ktorými sú: 1/\nnesprávny procesný postup súdu, 2/\ntento nesprávny procesný postup znemožnil strane sporu realizovať jej patriace procesné práva a\nzároveň 3/ intenzita tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n\n29. Vadu podľa ust. § 420 písm. f/ CSP, ktorou malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces videl\ndovolateľ najmä v nestotožnení sa odvolacieho súdu s námietkou žalobcu,\nže súd prvej inštancie v čase rozhodovania vo veci samej ešte preukázateľne nevedel (alebo vedel\nnesprávne) skutočné dôvody slúžiace ako podklad rozhodnutia, a teda odôvodnenie písal s vopred\nurčeným záverom zamietnutia žaloby, resp. že súd tým,\nže na pojednávaní a v jeho závere prezentoval za sporné okolnosti týkajúce sa ust. § 672a a nie\nokolnosti týkajúce sa mandátnej zmluvy, čím odňal strane celý jeden stupeň procesného konania a\nobrany, kedy mu neumožnil na toto iné predbežné právne posúdenie veci súdom procesne reagovať,\nčím narušili autonómiu obchodných zmluvných vzťahov, ale aj dôveru v objektívnosť a spravodlivosť\nsúdneho rozhodovania.\n30. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom. Právo na spravodlivý proces\nje naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych\nnoriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery\nnie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, dôsledkom čoho by\nbolo popretie zmyslu a podstaty práva na spravodlivý proces.\n31. Za porušenie práva na spravodlivý proces sa považuje v zmysle rozhodovacej činnosti Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) situácia, ak všeobecný súd svoje rozhodnutie riadne\nneodôvodní a nevysporiada sa so všetkými relevantnými námietkami uplatnenými sporovými stranami,\na to spôsobom zodpovedajúcim miere\nich závažnosti. V takom prípade všeobecný súd svojim postupom založí nepreskúmateľnosť ním\nvydaného rozhodnutia, a spravidla tak aj jeho protiústavnosť.\nAk nie sú totiž zrejmé dôvody toho - ktorého rozhodnutia, svedčí to o ľubovôli v súdnom rozhodovaní,\npričom zásada právneho štátu ľubovôľu v rozhodovaní orgánov verejnej moci zakazuje; len vecne\nsprávne rozhodnutie a náležite, t. j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie,\nnapĺňa - ako neoddeliteľná súčasť „stanoveného postupu“ - ústavné kritériá vyplývajúce z čl. 46\nods. 1 ústavy. Podobne ako v skutkovej oblasti, aj v oblasti nedostatočne vyloženej a zdôvodnenej\nprávnej argumentácie nastávajú obdobné následky vedúce k neúplnosti a hlavne k nepresvedčivosti\nrozhodnutia,\nčo je však v rozpore nielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež\naj so zásadami spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n32. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav\na po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie\nsú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, dôsledkom čoho by bolo\npopretie zmyslu a podstaty práva na spravodlivý proces.\n33. Pri posudzovaní vád zmätočnosti konania podľa § 420 písm. f/ CSP sa dovolací súd nemôže\nzaoberať vecnou správnosťou rozhodnutia súdu nižšej inštancie a je vylúčené, aby vstupoval do\nskutkových okolností veci. Zaoberá sa otázkou, či došlo k takému procesnému postupu súdu, ktorým\ndošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces alebo nie. Do práva na spravodlivý proces nepatrí\nprávo strany sporu, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi, s jej návrhmi dôkazov a ani s jej\nvyhodnotením dôkazov. Do tohto práva nespadá ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu\nhodnotenia ňou navrhnutých dôkazov, prípadne dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia\nvykonaných dôkazov, resp. aby súdy prebrali alebo sa riadili výkladom všeobecných právnych predpisov,\nktorý predkladá strana sporu.\n34. Z porovnania rozsudku súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu je zrejmé, že odvolací súd vychádzal\nz tohto istého skutkového základu ako súd prvej inštancie. Oba súdy vec\naj rovnako posúdili, pričom vychádzali zo zistenia, že mandant doručením výpovede prejavil vôľu ukončiť\nvšetky práva a povinnosti strán z mandátnej zmluvy (aj s ohľadom na to, že ukončoval obchodnú činnosť,\nna ktorú sa mandátna zmluva viazala) a nadobudnutím účinnosti výpovede, tak práva a povinnosti zo\nzmluvy zanikli.\nVzhľadom na uvedené teda zanikla aj povinnosť mandatára dodržiavať mlčanlivosť, ktorou bol úkonom\n(výpoveďou) mandanta mandatár zbavený. Pokiaľ odvolací súd svoj myšlienkový postup ešte viac\n\nrozvinul, a uviedol vlastné dôvody na podporu záverov súdu prvej inštancie, tak týmto konaním nebola\ndovolateľovi odňatá možnosť konať\npred súdom v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP.\n35. Dovolateľ, rovnako ako v odvolaní, tiež poukazoval na rozdiel argumentácie sudcu\npo vyhlásení rozsudku na súde prvej inštancie, pričom ako dôvod zamietnutia žaloby bolo, že dojednanie\nmandátnej zmluvy v čl. VII. je v rozpore s účelom § 672 až § 672a ObZ, kde súd prvej inštancie\nrozobral v zmysle § 672a ObZ náležitosti konkurenčnej doložky, konštatujúc, že tieto v mandátnej zmluve\nabsentovali. Tieto dôvody v písomnom odôvodnení rozhodnutia však okresný súd neuviedol, a ako\ndôvod zamietnutia žaloby uviedol zánik právneho úkonu mandátnej zmluvy jej výpoveďou.\n36. Ustanovenia Civilného sporového poriadku vychádzajú z koncepcie, že záväzný\nje len výrok rozhodnutia. Odvolací súd správne konštatoval, že síce okresný súd procesne pochybil,\navšak toto pochybenie nemalo za následok tak vážne porušenie procesných práv žalobcu, čo by malo\nza následok, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie. Toto pochybenie odvolací súd\nvyhodnotil len ako formálnu nedokonalosť, nemajúcu zásadný vplyv na inak správne vecné rozhodnutie\nprvoinštančného súdu, pričom nosné odôvodnenie vyplývajúce z ods. 22 napadnutého rozsudku, ktoré\nviedlo okresný súd\nk zamietnutiu žalobného návrhu, inak spĺňalo všetky nevyhnutné požiadavky\nna odôvodnenie súdneho rozhodnutia a odvolací súd ho neoznačil ako arbitrárne\nči svojvoľné. Odvolací súd konštatoval, že procesné práva žalobcu spočívajúce v možnosti brániť sa\nvoči rozhodnutiu súdu prvej inštancie zostali zachované,\ntým že žalobca mohol a aj podal odvolanie, čím teda nedošlo k porušeniu práva\nna spravodlivý proces a naplneniu vady zmätočnosti podľa ust § 420 písm. f/ CSP.\n37. Dovolací súd v súvislosti s tvrdeným odňatím práva na spravodlivý proces žalobcovi uvádza,\nže takéto pochybenie nemožno v postupe súdov nižších inštancií vzhliadnuť vo vzťahu k žalobcovi a\nním uplatneným právam, keď vec bola riadne prejednaná, za jeho účasti\na pri vysporiadaní sa so všetkými jeho relevantnými námietkami.\n38. Dovolací súd tiež poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 2MCdo/1/2011, v ktorom uviedol: „Záväzný je výrok rozhodnutia a nie jeho odôvodnenie\".\nOdôvodnenie rozhodnutia nie je právne záväzné, t.j. nie je tou časťou súdneho rozhodnutia, ktorá by\nnadobúdala záväzné účinky na právne vzťahy strán sporu. Záväzný je výrok rozhodnutia, ktorý je jadrom\ncelého rozhodnutia a možno voči nemu podať opravný prostriedok, v danom prípade odvolanie, čo aj\nžalobca využil.\nDovolací súd má za to, že uvedeným konaním súdu prvej inštancie, resp. so žalobcom namietaným\nprocesným pochybením spočívajúcim v iných prezentovaných dôvodoch rozhodnutia súdom prvej\ninštancie, s ktorým sa nestotožnil odvolací súd, nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a teda\nk namietanej vade podľa ust. § 420\npísm. f/ CSP.\n39. Dovolací súd má za to, že dovolateľ v zásade namietal aj prekvapivosť rozhodnutia súdu prvej\ninštancie, resp. odvolacieho súdu čím malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces. O tzv.\nprekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, keď odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na\niných právnych záveroch, ako súd prvej inštancie,\nza súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným právnym záverom odvolacieho súdu nemá\nstrana sporu možnosť vyjadrovať sa, právo argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa\nz hľadiska právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili\nako významné.\n40. Princíp právnej istoty znamená, že strany môžu predvídať obsah súdneho rozhodnutia\nv konkrétnej právnej veci. O nečakané (prekvapivé) rozhodnutie odvolacieho súdu\nide vtedy, ak sa odvolací súd v rozhodujúcich okolnostiach odklonil od rozhodnutia súdu prvej inštancie\nalebo ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej\ninštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným právnym záverom odvolacieho\nsúdu nemá strana sporu možnosť vyjadrovať sa, právo argumentovať, prípadne predkladať nové\ndôkazy, ktoré sa z hľadiska právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné. V súvislosti s\n\ntouto námietkou dovolací súd konštatuje, že v danom prípade nemožno rozhodnutie odvolacieho súdu\npovažovať za prekvapivé, čím by nebol daný dovolací dôvod podľa ust. § 420\npísm. f/ CSP.\n41. K namietanému porušeniu zmluvnej voľnosti dovolací súd uvádza, že zásada zmluvnej voľnosti je\nv obchodnoprávnych vzťahoch dozaista účelná, chcená a opodstatnená, keďže Obchodný zákonník\nnemôže regulovať celú šírku rôznorodosti obchodnoprávnych vzťahov, ktoré vznikajú v rámci\nhospodárskej súťaže, avšak aj zásada zmluvnej voľnosti má svoje limity a obmedzenia, ktoré môžu byť\nreflektované práve v posudzovaní právneho úkonu aj cez pravidlá poctivého obchodného styku či súladu\ns dobrými mravmi.\n42. Dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu ČR 1. ÚS 546/03, v zmysle ktorého sa\norgán štátnej moci dopustí porušenia čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv\na slobôd i vtedy, pokiaľ formalistickým výkladom noriem jednoduchého práva odoprie autonómnemu\nprejavu vôle zmluvných strán dôsledky, ktoré zmluvné strany takýmto prejavom zamýšľali vo svojej\nprávnej sfére vyvolať. Zmluvná voľnosť je právny princíp, ktorý umožňuje zmluvným stranám upraviť si\nvzájomné pomery tak, aby čo najlepšie vyhovovalo ich potrebám a záujmom. Aj podľa nálezu ústavného\nsúdu sp. zn.\nIII. ÚS 48/2012, zo dňa 28. marca 2012, v zmysle ktorého právo plní iba korekčnú\na preventívnu funkciu voči takej zmluvnej úprave vo vzájomných vzťahoch súkromnoprávnych objektov,\nktorá s ohľadom na morálne, mravné a etické hodnoty spoločnosti nespravodlivo zvýhodnila, resp.\nznevýhodnila niektorého z kontrahentov.\nIba v prípade, ak všeobecný súd túto korekčnú a preventívnu funkciu práva nepretaví\ndo rozhodovania v konkrétnej kauze a naruší zásadným spôsobom ústavnoprávny status niektorého\núčastníka súkromnoprávneho vzťahu daný hodnotami, ktoré ústavný poriadok chráni, je potom daný\npriestor ústavnému súdu na zásah do výkonu kompetencie všeobecných súdov. Rozsudok súdu prvej\ninštancie a odvolacieho súdu vychádzal\nzo správneho právneho posúdenia veci a neignoroval prejavenú vôľu strán. Súdy svojím rozhodnutím\nnezasiahli do zmluvnej voľnosti strán, a teda neporušili základné princípy právneho štátu.\n43. Prípustnosť dovolania podľa ust. § 420 písm. f/ CSP teda nezakladá všeobecná nespokojnosť\ndovolateľa s rozhodnutiami súdov nižšej inštancie, ktoré vyzneli v jeho neprospech. Na zdôraznenie\nuvedeného dovolací súd dáva do pozornosti, že právo\nna spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bola strana sporu\npred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami\na právnymi názormi (I. ÚS 50/04).\n44. Dovolací súd uzatvára, že v prejednávanom prípade nedošlo k namietanému porušeniu práva\ndovolateľa na spravodlivý proces, a teda nebol postupom súdu prvej inštancie,\nako ani odvolacieho súdu, vylúčený z realizácie svojich procesných práv.\nZa týchto okolností tvrdenie dovolateľa, že postupom súdu došlo k procesnej vade\nv zmysle ust. § 420 písm. f/ CSP, nie je opodstatnené.\n45. Dovolanie žalobca odôvodnil aj dovolacími dôvodmi uvedenými v ustanovení § 421\nods. 1 písm. a/, b/ aj c/ CSP, avšak bez bližšieho zdôvodnenia.\n46. Dôvody, ktorými vyvodzoval prípustnosť podľa ust. § 421 ods. 1 CSP, videl v nesprávnom posúdení\nveci súdmi oboch inštancií ohľadom toho, že v mandátnej zmluve zo dňa 13. augusta 2012 si dohodli\nosobitné zmluvné dojednanie, obsahom ktorého bola povinnosť žalobcu dodržiavať mlčanlivosť, a to aj\npo zániku zmluvy (čl. VII), pričom zároveň v čl. VII bod 3 bolo dohodnuté, že v prípade, že k porušeniu\npovinnosti mlčanlivosti dôjde počas 18 mesiacov od zániku zmluvy, môže mandant po mandatárovi\npožadovať...“. Za nesprávne považuje dovolateľ s poukazom na ust. § 582 ods. 2 OZ to, že súd nemohol\npri správnej aplikácii zákona dospieť k záveru o zániku dojednania čl. VII Mandátnej zmluvy výpoveďou.\nRovnako vidí nesprávne právne posúdenie v záveroch súdov, a síce, že mandant doručením výpovede\nprejavil vôľu ukončiť všetky práva a povinností strán z mandátnej zmluvy a nadobudnutím účinnosti tejto\nvýpovede práva a povinnosti zo zmluvy zanikli. Zo strany mandanta tak zanikla povinnosť poskytovať\nplatby za tie povinnosti mandatára ktoré zanikli, konkrétne aj za povinnosť dodržiavať mlčanlivosť, ktorej\nbol týmto úkonom mandanta mandatár zbavený.\n\n47. Podľa ust. § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n48. Dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod\nsa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie,\nv čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Právnym posúdením je\nčinnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje\nkonkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový\nstav; dochádza k nej vtedy,\nak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,\nnesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne\nzávery.\n49. Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť\ndovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle,\nže posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ\nsám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý\nsa vzťahuje toto ustanovenie. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní\n(§ 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho\nodmietnutiu, je procesnou povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní,\nz čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom právnu otázku\nzásadného právneho významu, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň\npri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, resp. ktorá\nešte v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola riešená. V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací\nsúd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím\ndôvodom. Ak v dovolaní absentuje uvedené vymedzenie, súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu\nk doplneniu dovolania (uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/206/2016 z 26.09.2017, uznesenie NS SR sp.\nzn. 3Cdo/52/2017 z 8.06.2017).\n50. Dovolací súd v ust. § 421 ods. 1 CSP, zdôrazňuje, že prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia\nje striktne limitovaná tým, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia určitej,\ndovolateľom formulovanej právnej otázky. Pokiaľ dovolací súd má riešiť relevantnú právnu otázku,\nod vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, je zákonnou povinnosťou dovolateľa ako\nprocesnej strany konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť ako ju riešil odvolací\nsúd a zároveň uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená (viď uznesenie NS SR\nsp. zn. 3Cdo/146/2017 z 22.02.2018). CSP v tomto smere zaťažuje argumentačnou povinnosťou\ndovolateľa, a nie dovolací súd.\n51. Žalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodzoval z ustanovení § 421 ods. 1 CSP,\nbez bližšieho špecifikovania, či ide o dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a/, b/ alebo c/ CSP.\nUplatnenie dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 421 ods.\n1 písm. a/ CSP a súčasne podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP\na podľa § 421 ods. 1 písm. c/ CSP sa však vzájomne vylučuje; ich súbeh, resp. vzájomná kumulácia\nje vylúčená (viď napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/27/2017). Zásada, podľa ktorej\ndovolateľ nemôže uplatniť popri sebe viaceré, navzájom protichodné alebo logicky sa vylučujúce\ndôvody prípustnosti dovolania, sa uplatňuje tiež vo vnútri týchto ustanovení (vo vertikálnom usporiadaní\njednotlivých dôvodov prípustnosti dovolania v rámci toho istého ustanovenia).\n52. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP,\nby mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť,\nako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa\nriešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\n\nc/ uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi\nnázormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako\nodvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému\nv § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.\n53. V danom prípade žalobca v dovolaní uviedol len všeobecnú charakteristiku nesprávností, ku ktorým\npodľa jeho názoru došlo v konaní pred prvoinštančným a odvolacím súdom, avšak neoznačil konkrétne\nrozhodnutia dovolacieho súdu vyjadrujúce právne názory,\nv ktorých sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a zaujal iný právny\nnázor, než aký v konkrétnej právnej otázke zaujal dovolací súd v rozhodnutiach. Z uvedeného dôvodu\ndovolací súd dospel k záveru, že žalobca nevymedzil dovolací dôvod podľa § 432 CSP spôsobom\npredpokladaným v ustanovení\n§ 432 ods. 2 CSP, v dôsledku čoho je vylúčené uskutočnenie dovolacieho prieskumu v časti právnych\nzáverov vyslovených krajským súdom (prípadne aj súdom prvej inštancie).\n54. Rovnako vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/\nCSP, dovolateľ nenaformuloval tiež žiadnu právnu otázku. Z obsahu jeho dovolania vyplýva, že „len\"\nnesúhlasí s názorom súdov nižších inštancií, pričom tak robí\nbez konkrétneho vymedzenia právnej otázky, ktorá nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu\nešte vyriešená. Z dovolania tak nie je zrejmé, akú právnu otázku dovolateľ chce riešiť, keď túto jasne\nnekonkretizoval, a tak následne ani dovolací súd nemohol vyhodnotiť, či táto právna otázka už bola\ndovolacím súdom vyriešená alebo nie.\n55. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP musí byť procesnou stranou vymedzená\nv dovolaní jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne\naj dôvodnosť) dovolania. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní nevymedzí právnu otázku a nevysvetlí potrebu,\naby dovolací súd túto otázku vyriešil, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach\n(predpokladoch) o tom, ktorú otázku a akú jej naliehavosť mal dovolateľ na mysli.\n56. Dovolací súd vyrozumel základný nesúhlas dovolateľa s hodnotením možnosti vypovedať dojednaný\nzáväzok mlčanlivosti, pričom však dovolateľ opomína, že súdy nižších inštancií svoje závery postavili na\nskutkovom základe zistenom z obsahu samotnej zmluvy a účelu, pre ktorý malo toto dojednanie slúžiť.\nDovolateľ vychádza z konštrukcie, svojej úvahy, že ide o nevypovedateľný záväzok podľa ust. § 582\nods. 2 OZ. Je zjavné,\nže jeho premisa je nesprávna, teda aplikácia ustanovenia, ktorého sa tu dovoláva,\nnie je možná. Dovolateľ poukazuje na právne závery súdov nižšej inštancie, stručne\na jasne obsiahnuté v kľúčovom vyhodnotení situácie odvolacím súdom,\na to, že „V danom prípade nebolo sporné, že mandant vypovedal zmluvu, čím zároveň vypovedal aj\nsvoju povinnosť platiť peňažnú náhradu mandatárovi za dodržiavanie mlčanlivosti, čoho následkom bol\nmandatár zbavený svojej povinnosti prevzatej\nv ust. čl. VII. ods. 1 mandátnej zmluvy“.\n57. Súdy nižších inštancií, aj vzhľadom na nejasné dojednania týkajúce sa skutočného obsahu uvedenej\npovinnosti mlčanlivosti a na ňu nadväzujúcej (dovolateľom tvrdenej časovo neobmedzenej) povinnosti\nmandanta uhrádzať žalovanú sumu mandantovi\nza dodržiavanie mlčanlivosti, tak jasne dali prednosť výkladu, ktorý je pre daný vzťah logickým vyústením\ntoho, ako ukončenie zmluvy, i predchádzajúca spolupráca strán prebiehali. Dovolací súd v takomto\nvyhodnotení nevzhliadol pochybenie, keď z obsahu textu zmluvy skutočne takýto výklad vyplýva. Súdy\nnijako nevybočili z rámca možnej interpretácie dohody strán na tom, ako sa má k povinnosti mlčanlivosti\npristupovať. Pokiaľ sa v zmluve v bode 4 článku VII. výslovne uvádza: „Mandant poskytne mandatárovi\nprimeranú peňažnú náhradu najmenej 50% priemernej mesačnej odmeny\nza každý mesiac plnenia záväzku podľa odseku 1.“, pričom tento záväzok je v odseku 1 formulovaný ako\ndodržiavanie mlčanlivosti o skutočnostiach, ktoré sa dozvedel mandant pri činnostiach vykonávaných\npre mandatára (navyše, s použitím zmätočných terminologických označení strán), pričom povinnosť\nformulovaná v bode 4 nie je nijako inak časovo obmedzená, ako len dojednaním o tom, že má ísť o\nplnenie záväzku počas vykonávania činností pre mandatára, tak je logickým a nepochybným ten výklad,\nže má ísť o plnenie, ktoré sa viaže na obdobie, kedy aktívne určitú činnosť mandant vykonáva, čo po\nskončení zmluvy platnou výpoveďou nie je dosť dobre možné.\n\nTakémuto výkladu potom svedčí aj naviazanie neurčito špecifikovanej odmeny\nna priemernú mesačnú odmenu za neurčený mesiac, t. j. bez jednoznačnej špecifikácie takéhoto plnenia\na s potrebou následnej dohody strán na určitej výške takejto odmeny,\nčo sa nestalo. Potom závery odvolacieho súdu obsiahnuté v bode 38 jeho rozhodnutia dovolací súd\nvyhodnotil ako správne, dávajúce detailné a zrozumiteľné odpovede\nna žalobcove odvolacie námietky a súvisiace so skutkovým a právnym vyhodnotením zmluvy medzi\nstranami.\n58. Pokiaľ dovolateľ tvrdí, že odvolací súd s poukazom na ust. § 582 ods. 2 OZ nemohol\npri správnej aplikácii zákona dospieť k záveru o zániku dojednania článku VII. Mandátnej zmluvy, tu\ndovolací súd len akcentuje skutkové zistenia súdov nižších inštancií - medzi stranami došlo k zániku\nzmluvy výpoveďou uskutočnenou v súlade s dojednaním zmluvných strán v tejto zmluve, pričom zo\nzmluvy nevyplýva, že by mala obsahovať časovo neobmedzený záväzok, čo je zjavné aj z výkladu\nposkytnutého súdmi nižších inštancií a dovolací súd rovnako dojednanie týkajúce sa mlčanlivosti\nvyhodnotil z povahy zmluvy ako dojednanie limitované výkonom činnosti počas trvania zmluvy samotnej.\nOdkaz dovolateľa v dovolaní na iné, s týmto dojednaním nesúvisiace, sankčné dojednanie strán v\ninom bode uvedeného článku (v dovolaní formulovaná úvaha týkajúca sa bodu 3 článku VII. zmluvy a\nprimeraného zadosťučinenia za porušenie bodu 1 po ukončení zmluvy), ktoré ani nebolo predmetom\nhodnotenia súdmi nižších inštancií, nemôže\nbyť predmetom dovolacej úvahy a nijako s hodnotením vysloveným súdmi nižších inštancií nesúvisí,\npričom ani túto úvahu ako možnú obranu nevzniesol dovolateľ v rámci odvolacieho konania, teda vôbec\nnebola predmetom úvah a právnej úvahy odvolacieho súdu, nemôže sa teda stať predmetom úvah súdu\ndovolacieho.\n59. Ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ust. § 421 ods. 1 písm. c/ CSP, tak podľa tohto\nustanovenia je relevantná právna otázka, pri riešení ktorej sa v rozhodovacej praxi vyskytla nejednotnosť\nnavonok prejavená v prijatí odlišných názorov, ide teda o otázku, ktorú dovolací súd už riešil, v jej riešení\ndovolacími senátmi sa však prezentuje nejednotnosť brániaca vytvoreniu ustálenej rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu. V rámci toho dovolacieho dôvodu bude povinnosťou dovolateľa: a) konkretizovať\nprávnu otázku riešenú odvolacím súdom, b) uviesť ako ju riešil, a c) označením konkrétnych odlišných\n(aj navzájom si protirečiacich) rozhodnutí dovolacieho súdu doložiť, že predmetná právna otázka je\ndovolacím súdom skutočne rozhodovaná rozdielne\n60. Dovolací súd dáva do pozornosti uznesenie ústavného súdu zo dňa 5. septembra 2018,\nsp. zn. II. ÚS 416/2018, ktorým bola odmietnutá ústavná sťažnosť proti uzneseniu najvyššieho súdu z 25.\napríla 2018, sp. zn. 5Obdo/22/2017 ako zjavne neopodstatnená, a v ktorom ústavný súd skonštatoval,\nže „mu nepatrí nahrádzať právne názory najvyššieho súdu a pokiaľ závery najvyššieho súdu v otázke\nprípustnosti dovolania vzhľadom\nna skutkový stav nie sú zjavne svojvoľné alebo nelogické, či z iného dôvodu ústavne neudržateľné,\nústavný súd nemá dôvod do právomoci najvyššieho súdu v otázke ustálenia prípustnosti dovolania na\nzáklade prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu zasahovať“. Zároveň poukazuje aj\nna záver vyslovený ústavným súdom v uznesení z 15. apríla 2020, sp. zn. III. ÚS 123/2020, v zmysle\nktorého „podľa názoru ústavného súdu už zo samotného znenia § 421 CSP je možné vyvodiť, že\nvzhľadom\nna skutočnosť, že od vymedzenia právnej otázky sa odvíja dovolací prieskum,\na to v rozsahu, či sa od nej odvolací súd v rámci jej vyriešenia odklonil, riešil ju rozdielne alebo ju\nešte neriešil, je pri jej formulácii nevyhnutný predpoklad jej zovšeobecnenia“. Argumentácia žalobcu\nobsiahnutá v dovolaní pritom ani predmetný atribút zovšeobecnenia nespĺňa.\n61. Posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo\nči zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery prichádza do úvahy až vtedy,\nak je dovolanie procesne prípustné (viď R 54/2012\na rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Cdo/62/2010, sp. zn. 2Cdo/97/2010,\nsp. zn. 4Cdo/68/2011, sp. zn. 7Cdo/17/2013). Z týchto dôvodov dovolací súd uzatvára, že dovolanie\nžalobcu s poukazom na § 421 CSP nevymedzuje právnu otázku relevantnú z hľadiska odseku 1 písm.\na/, b/ ani c/ tohto ustanovenia.\n\n62. To, že sa súdy oboch inštancií nestotožnili s výkladom a názorom žalobcu, že doručením výpovede,\npo nadobudnutí jej účinnosti zanikli všetky práva a povinnosti žalovaného z mandátnej zmluvy, a teda\nzanikla aj povinnosť poskytovať platby za povinnosti mandatára (povinnosť dodržiavať mlčanlivosť),\nnepredstavuje nesprávne právne posúdenie veci z hľadiska dôvodov prípustnosti dovolania podľa ust.\n§ 421 ods. 1\npísm. a/, b/ ani c/. Dovolateľ v zásade len opakovane vznášal dôvody a námietky, ktoré\nuž boli v konaní pred súdmi nižšej inštancie v tejto súvislosti vznesené, a s ktorými\nsa vo svojich rozhodnutiach súdy aj vysporiadali Z obsahu dovolania je zrejmá\nlen všeobecná nespokojnosť dovolateľa s vyvodením iných skutkových zistení a záverov súdmi\nnižších inštancií, pričom v dovolaní uviedol len všeobecnú charakteristiku nesprávnosti napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu. Samotná polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho\nsúdu, resp. súdu prvej inštancie a spochybňovanie správnosti ich rozhodnutí, nezodpovedá kritériu\nuvedenému v ust. § 421 ods. 1 písm. a/, b/, resp. písm. c/ CSP v spojení s ust. § 432 ods. 1 a 2 CSP.\n63. Dovolací súd len poznamenáva, že nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach alebo\npredpokladoch o tom, akú právnu otázku, a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na\nmysli. Mohol by tým podsúvať strane sporu majúcej záujem na zvrátení výsledku konania pred nižšími\nsúdmi (za cenu porušenia princípu rovnosti zbraní) svoje vlastné úvahy o tom, čo je pre rozhodnutie vo\nveci zásadné, pominúc\nna tomto mieste ďalšie riziko dezinterpretácie obsahu dovolania (vyloženia si dovolacím súdom\nnesprávne, správnosť ktorej právnej úvahy nižších súdov alebo niektorého\nz nich mal dovolateľ v úmysle namietať). (K tomu obdobne pozri uznesenie najvyššieho súdu z 27.\naugusta 2019, sp. zn. 4Obdo/43/2018, ktoré prešlo testom ústavnosti v zmysle uznesenia ústavného\nsúdu zo 14. októbra 2021, č. k. III. ÚS 555/2021-21).\n64. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky alebo dotknutej judikatúry dovolateľom, dovolací\nsúd nemôže pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré\npred ním riešil prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým ani vyhľadávať všetky (do úvahy\nprichádzajúce) rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré sa týkajú danej problematiky; v opačnom prípade\nby uskutočnil dovolací súd prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy\ndovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením §\n421 ods. 1 CSP. (pozri Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič\nM. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK, str.1382)\n65. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ nevymedzil dovolací dôvod uplatnený\nv zmysle ust. § 421 ods. 1 písm. a/, b/ ani c/ CSP spôsobom, aký vyplýva z ust. § 432\nods. 2 CSP. Bez uvedeného nemôže dovolací súd pristúpiť k posúdeniu prípustnosti dovolania a v\nsúvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa. Je tak nepochybné,\nže v dovolaní žalobcu absentuje zákonom požadovaná náležitosť, t. j. dovolací dôvod\nv ňom nie je vymedzený spôsobom uvedeným v § 432 CSP, pričom absenciu uvedeného považuje CSP\nza dôvod pre odmietnutie dovolania.\n66. Podľa ust. § 447 písm. c/ CSP, dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti\nktorému nie je dovolanie prípustné.\n67. Podľa ust. § 447 písm. f/ CSP, dovolací súd odmietne dovolania, ak nie je odôvodnené prípustnými\ndovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435.\n68. Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže nie je daná procesná prípustnosť dovolania podľa ust. § 420\npísm. f/ CSP, ani podľa ust. 421 ods. 1 CSP, dovolací súd dovolanie žalobcu podľa ust. § 447 písm. c/\na písm. f/ CSP odmietol.\n69. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky\nneodôvodňuje (§ 451 ods. 3 druhá veta CSP). O výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd\nprvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).\n70. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\n\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"stav": {"sz": "II. ÚS 488/2022", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:4b8e80fa-d92c-451f-8f92-73570e1595ee", "datum": "2022-10-26", "vztah": "zamietnute"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "43Cob/57/2020", "guid": "c0270e5b-ae81-469c-90b0-bef548a96d6e:4d4e11d1-818c-47ea-a7fa-d8ab4a2d5ba7", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:37b2d257-0d8c-4251-8503-7931680d89cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.555.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 555/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 555/2021 z 14. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-14", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.555.2021.1"}, {"guid": "ussr:a470b9c6-216d-4d23-b4ed-f563f43b0d5d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.123.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 123/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 123/2020 z 15. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-15", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.123.2020.1"}, {"guid": "ussr:442c9e84-8b28-4332-a9b7-ebad24ce5323", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.416.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 416/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 416/2018 z 5. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-05", "citacie_n": 41, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.416.2018.1"}, {"guid": "ussr:be5835d9-1ed9-4f97-9bd1-4bb86c731202", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 48/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 48/2012 z 28. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-28", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:be5835d9-1ed9-4f97-9bd1-4bb86c731202"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "f7827e6a-cd65-4dec-9c87-e841eebc9985:26586983-85f2-4f71-89f7-6fabf2f9255b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:5709205717.1", "spisova_znacka": "5Obdo/22/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/22/2017 z 25. 4. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-04-25", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:5709205717.1"}, {"guid": "f4cd32b7-ab39-444c-9291-55f4dc47a2cd:e3d877ee-d10a-46e2-a905-0f783c976693", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:4107208783.1", "spisova_znacka": "1Cdo/206/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/206/2016 z 26. 9. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-09-26", "citacie_n": 168, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:4107208783.1"}, {"guid": "47cead7d-5bfc-40e5-a0d1-bb55e6a1ac6c:d0186b91-938c-4c32-a13f-37cb091ff927", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:6716204352.1", "spisova_znacka": "6Cdo/27/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/27/2017 z 23. 3. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-03-23", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:6716204352.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:4b8e80fa-d92c-451f-8f92-73570e1595ee", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.488.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 488/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 488/2022 z 26. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.488.2022.1"}]}