{"guid": "119b3745-564f-44ca-9ced-c8390e2056f2:e5f223a0-0468-4740-9a5d-6e55f9efaba1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:6117213067.1", "spisova_znacka": "5Cdo/175/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/175/2019 z 27. 4. 2022", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. apríla 2022, sp. zn. 5Cdo/175/2019, ECLI:SK:NSSR:2022:6117213067.1", "identifikacne_cislo": "6117213067", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Halušková", "sudca_id": 966, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-haluskova-966", "datum_vydania": "2022-04-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-2", "nazov": "§ 449 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-2.odsek-1", "nazov": "§ 2 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-2.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/66-2009/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-2.odsek-2", "nazov": "§ 2 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/66-2009/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-4.odsek-1", "nazov": "§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-4.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/66-2009/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-4.odsek-2", "nazov": "§ 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-4.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/66-2009/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-151.odsek-1.pismeno-o", "nazov": "§ 151 ods. 1 písm. o) OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-151.odsek-1.pismeno-o", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-151"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-101", "nazov": "§ 101 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-101", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-101"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-20.odsek-4", "nazov": "§ 20 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-20.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-20"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449", "/SK/ZZ/2009/66#paragraf-2", "/SK/ZZ/2009/66#paragraf-4", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-151", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-101", "/SK/ZZ/1992/460#paragraf-20"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e5f223a0-0468-4740-9a5d-6e55f9efaba1", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:6117213067.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:6117213067.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:6117213067.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Cdo/175/2019\n6117213067\n27. 04. 2022\nJUDr. Jana Halušková\nECLI:SK:NSSR:2022:6117213067.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu F. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom P. XXXX/XX,\nXXX XX W. W., zastúpeného JUDr. Alenou Babišovou, advokátkou so sídlom Pestovateľská 2682/18,\n974 09 Banská Bystrica, proti žalovanému Mesto Banská Bystrica, so sídlom Československej armády\n26, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 00 313 271, o zaplatenie 15.084,- eur s príslušenstvom, vedenom\nna Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 20C/29/2017, o dovolaní žalovaného proti rozsudku\nKrajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/157/2018 zo dňa 05. júna 2019 takto\nrozhodol:\nRozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 05. júna 2019 sp. zn. 17Co/157/2018 a rozsudok\nOkresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 20C/29/2017 z 27. marca 2018 v spojení s dopĺňacím\nrozsudkom sp. zn. 20C/29/2017 z 24. apríla 2018 z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému súdu\nBanská Bystrica na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z\n27.03.2018 č. k. 20C/29/2017-148 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 20C/29/2017-170 zo dňa\n24.04.2018 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 4.653,36 eur v lehote 3 dní\nodo dňa právoplatnosti rozhodnutia a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.653,36 eur\nod 15.05.2017 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol, konanie čiastočne zastavil o sumu\n8.604,- eur a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi podľa pomeru úspechu\nv konaní 38 %.\n1.1. Z obsahu rozsudku vyplýva, že predmetom konania bolo zaplatenie náhrady podľa zákona č.\n66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré\nprešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej\naj „zákon č. 66/2009 Z. z.“) za obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu k pozemku CKN parc. č. XXXX/\nXX, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 360 m2, zapísanému na LV č. XXXX pre katastrálne územie\nH., obec W. W. v dôsledku užívania žalovaným tak, že na pozemku je zriadená miestna komunikácia\npre účely verejnej dopravy obyvateľmi mesta Banská Bystrica. Počas konania zobral žalobca podaním\nzo dňa 21.03.2018 žalobu čiastočne späť o sumu 8.604,- eur s tým, že si za parcelu č. CKN XXXX/XX,\norná pôda o výmere 10 m2 a parcelu č. CKN XXXX/XX, orná pôda o výmere 468 m2, obe zapísané\nna LV č. XXXX pre kat. ú. H., obec W. W. neuplatňuje finančnú náhradu, lebo nejde o verejnú zeleň\nv správe mesta. Okresný súd uviedol, že žalovanému vzniklo v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009\nZ. z. k uvedenej parcele právo zodpovedajúce vecnému bremenu ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009\nZ. z., t. j. od 01.07.2009. Zákon č. 66/2009 Z. z., ktorý upravuje vlastnícke vzťahy k pozemkom pod\nstavbami vo vlastníctve obcí, problém náhrady za nútené obmedzenie vlastníckych práv vlastníkov\npozemkov pod stavbami priamo nerieši. V ustanovení § 4 odkazuje na úpravu vecných bremien v §\n151n až 151p Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), z ktorých je preto potrebné vychádzať. Žalobca\nsi podľa predložených odhadov realitných kancelárií uplatnil finančnú náhradu za pozemok CKN parc.\nč. XXXX/XX vo výške 9,- eur za m2/rok (t. j. 360 m2 x 9 eur/m2 x 2 roky = 6.480,- eur). Súd prvej\ninštancie mal za to, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaný má poskytnúť náhradu za\n\nvecné bremeno, sporná bola výška náhrady. Žalobca predložil aj znalecký posudok č. 14/2018, ktorým\nbol určený ročný nájom daného pozemku sumou 6,463 eur za m2/rok, čo predstavuje pri výmere 360\nm2 za rok sumu 2.326,68 eur, za dva roky 4.653,36 eur. Súd prvej inštancie vychádzal pri určení výšky\nnáhrady z predmetného znaleckého posudku, a nie z odhadu realitných kancelárií z dôvodu, že ide len o\nodhad bez zohľadnenia ostatných skutočností, uvedených v znaleckom posudku. Priznal preto žalobcovi\nnárok vo výške 4.653,36 eur (360 x 6,463 x 2) a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.\n1.2. Súd prvej inštancie mal vo vzťahu k námietke premlčania vznesenej žalovaným za to, že\nnárok žalobca uplatnil včas vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Žaloba bola podaná dňa\n15.05.2017 a žalobca si uplatnil nárok z vecného bremena za obdobie od 15.05.2015 do 15.05.2017.\nOkresný súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, že trojročná premlčacia lehota plynie odo dňa\núčinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. a že náhrada z vecného bremena patrí len prvému vlastníkovi a je\njednorazová. Jednorazová náhrada za zriadenie zákonného vecného bremena by podľa okresného súdu\nnemotivovala oprávneného z vecného bremena riešiť situáciu tak, ako to predpokladá zákon. Žalobca\nmá právo na náhradu za vecné bremeno, ktorým je zo zákona zaťažený pozemok v jeho vlastníctve\na výška náhrady má objektívne zodpovedať hodnote nájmu za obdobné pozemky v danom mieste\na čase. Na podporu svojej argumentácie poukázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici\nsp. zn. 12Co/687/2013 zo dňa 07.05.2015 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n4MCdo/2/2014 zo dňa 23.04.2015.\n1.3. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalovanému priznal náhradu\ntrov konania vo výške 38 %. Uviedol, že žalobca vzal žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 8.604,eur a v tejto časti zavinil zastavenie konania. Celková priznaná suma istiny je 4.653,36 eur z celkom\npožadovanej sumy 15.084,- eur, čo predstavuje pomer 30,85 % úspechu žalobcu ku 69,15 % úspechu\nžalovaného (69,15 % - 30,85 % = 38,30 %).\n2. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (ďalej iba „krajský súd“ alebo „odvolací súd“),\nvychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, rozsudkom zo dňa 05. júna 2019\npotvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi\nistinu vo výške 4653,36 eur v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, zmenil vo výroku o\nnároku na náhradu trov konania tak, že žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania voči\nžalobcovi nepriznal a rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\n2.1. Odvolací súd aplikujúc čl. 20 ods. 4 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj\n„Ústava SR“), § 128 ods. 1 a § 151o ods. 1 vetu prvú Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1 a 2, § 3 ods.\n1 a § 4 ods. 1, 2 zákona č. 66/2009 Z. z. v dôvodoch svojho rozsudku zdôraznil, že zák. č. 66/2009\nZ. z. bol prijatý za účelom majetkovoprávneho usporiadania pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z\nvlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky. Spôsob usporiadania pozemkov je upravený v § 2\n(poskytnutím náhradného pozemku v primeranej výmere, bonite a rovnakého druhu ako bol pôvodne\npozemok pred zastavaním) a pre prípad, že obec alebo vyšší územný celok, ktorý sa stal vlastníkom\nstavby podľa osobitných predpisov, neuplatní postup podľa ods. 1 (poskytnutím náhradného pozemku)\nnastupuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou v konaní o nariadení pozemkových\núprav podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 330/1991 Zb. Zákon č. 66/2009 Z. z. teda upravuje\nnielen spôsob, ale aj poradie spôsobu usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami\nvo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva obce alebo vyššieho\núzemného celku podľa osobitných predpisov. Obec alebo vyšší územný celok nie sú pri usporiadaní\nvlastníckych vzťahov spôsobom uvedeným v § 2 a 3 zákona č. 66/2009 Z. z. viazaní žiadnou lehotou.\n2.2. Krajský súd uviedol, že vecné bremeno, obsah ktorého je vymedzený v § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009\nZ. z. vzniká zo zákona, a to už nadobudnutím jeho účinnosti, pokiaľ nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti\nzákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo. Vznik vecného bremena zo zákona,\ni keď vo verejnom záujme, neznamená, že toto vecné bremeno vzniká bez náhrady za obmedzenie\nvlastníckeho práva k pozemku (článok 20 ods. 4 Ústavy SR). Ustanovenie § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009\nZ. z. v časti o vzniku vecného bremena zo zákona odkazuje na ustanovenia § 151n až § 151p OZ\no vecných bremenách a sám ako lex specialis k Občianskemu zákonníku žiadne iné otázky okrem\nspôsobu a času vzniku vecného bremena neupravuje. V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 4Cdo/89/2008 zo dňa 21. decembra 2009 vecné bremená zriadené na základe zákona\nmajú špecifický režim upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Aj keď\nmajú nesporný verejnoprávny prvok daný spôsobom ich vzniku a účelom, ktorému slúžia, nemožno\nprehliadať, že majú aj významný prvok súkromnoprávny. Občianske právo definuje vecné bremeno ako\nprávo niekoho iného než vlastníka veci, ktoré ho obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho\nsa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež. Ich režim ale nie\n\nje celkom totožný s režimom zmluvných vecných bremien, lebo sa riadi špeciálnou úpravou právnych\npredpisov, ktoré upravujú činnosti, na ktorých prevádzkovanie vznikli. Nejde o úpravu komplexnú, ktorá\nby vylučovala použitie všeobecnej úpravy Občianskeho zákonníka o vecných bremenách. Preto pokiaľ\ntieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou občianskoprávnou\núpravou. To potom znamená, že ak špeciálne predpisy zákonných vecných bremien neupravujú náhrady\nsúvisiace s ich výkonom, treba použiť úpravu súkromnoprávnu.\n2.3. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/26/2014 zo dňa 24.03.2015, ktorý poukazuje na nález\nÚstavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 227/2012 zo dňa 03.05.2012 a rovnako aj rozsudok Najvyššieho súdu\nSR sp. zn. 3Cdo/49/2014 zo dňa 14.04.2016 sa vzťahujú k náhrade za vznik vecného bremena v zmysle\nzákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej aj „zákon č. 182/1993 Z.\nz.“), ktorá je stanovená ako jednorazová a na ktorú má nárok len ten vlastník, ktorý pozemok vlastnil ku\ndňu účinnosti tohto zákona a ďalšiemu vlastníkovi pozemku za pretrvávajúce obmedzenie vlastníckych\npráv táto náhrada už nepatrí. Podľa odvolacieho súdu nemožno odvodzovať, že rovnaký výklad vyplýva\nautomaticky aj zo zákona č. 66/2009 Z. z. Odvolaciemu súdu nie je známe rozhodnutie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (okrem uznesenia sp. zn. 4MCdo/2/2014 z 23. apríla 2015), ktoré by meritórne\nriešilo náhradu za vecné bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z. z. (uznesenie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/181/2014 z 23. septembra 2015 rieši otázku právomoci všeobecného\nsúdu rozhodovať vo veci uplatnenej náhrady za zriadené vecné bremeno ex lege podľa zákona č.\n66/2009 Z. z.) ani rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom by najvyššie súdne\nautority vyslovili názor k forme náhrady za vecné bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z. z.\nRozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 227/2012, I. ÚS 474/13, I. ÚS 1/2012\na II. ÚS 506/2011 citované v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/49/2014 sa\nvzťahujú k zákonu č. 182/1993 Z .z.\n2.4. Zásadný rozdiel medzi právnou úpravou vecného bremena, výkon práva ktorého je vlastník\npovinný strpieť podľa zákona č. 66/2009 Z. z. a zákona č. 182/1993 Z. z. videl odvolací súd v\ntom, že vlastník pozemku pod stavbou podľa § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. je povinný strpieť\nvýkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu len do vykonania pozemkových úprav v príslušnom\nkatastrálnom území, pričom pozemkové úpravy podľa zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách,\nusporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových\nspoločenstvách v znení neskorších predpisov majú byť konečným spôsobom majetkovoprávneho\nusporiadania pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky\npodľa osobitných predpisov. Odvolací súd bol názoru, že práve z § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z.\nvyplýva dočasnosť tohto zákonom vzniknutého vecného bremena. Odvolací súd poukázal na dôvodovú\nsprávu k § 4 zák. č. 66/2009 Z. z., ktorá uvádza, že „vecné bremeno nezakladá vlastnícke právo k\npozemkom a nie je definitívnym riešením“. Zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových\npriestorov v § 23 ods. 4 ukladá vlastníkovi domu, ktorý nie je vlastníkom pozemku, na ktorom je dom\npostavený, usporiadať vlastníctvo k pozemku pred prvým prevodom vlastníctva bytu alebo nebytového\npriestoru v dome. Podľa ods. 5 tohto zákonného ustanovenia, ak vlastník domu nie je vlastníkom\npozemku, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra\nnehnuteľností. V zákone o vlastníctve bytov a nebytových priestorov nie je trvanie vecného bremena\nžiadnym spôsobom obmedzené, preto je trvalým a konečným riešením usporiadania majetkovoprávnych\nvzťahov vlastníkov bytov a nebytových priestorov k pozemku pod touto stavbou, keď vecné bremeno\nvzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z. z. je iba dočasným riešením (do vykonania pozemkových úprav\nv príslušnom katastrálnom území).\n2.5. Odvolací súd uviedol, že v uznesení sp. zn. 4MCdo/2/2014 z 23.04.2015, na ktoré odkazuje\nsúd prvej inštancie, Najvyšší súd SR vyslovil, že záver súdov nižšej inštancie o neexistencii práva\nvlastníkov pozemku na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva podľa zákona č. 66/2009 Z.\nz. nie je v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka a Listinou základných práv a slobôd ani s\nÚstavou Slovenskej republiky. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/2/2014\nz 23.04.2015 bolo zrušené nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 19.01.2016 sp. zn. I.\nÚS 349/2015 iba z dôvodu neprípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, ak sám\núčastník konania prostredníctvom dovolania mohol dosiahnuť nápravu, resp. zvrátenie stavu založeného\nrozhodnutiami súdov nižšej inštancie, ale sami účastníci toto právo nevyužili. Odvolací súd pri vyslovení\nzáveru, že vlastníkovi pozemku užívaného vlastníkom stavby podľa zák. č. 66/2009 Z. z. vznikne právo\nna náhradu za zákonom zriadené vecné bremeno, vychádzal podporne z rozhodnutia Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/2/2014 zo dňa 23.04.2015 napriek jeho zrušeniu Ústavným súdom\nSR majúc za to, že náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné priznať aj opakovane\nza určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným v § 2 a v §\n\n3 zákona č. 66/2009 Z. z. a že tento nárok sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe podľa § 101\nObčianskeho zákonníka.\n2.6. Zákon č. 66/2009 Z. z. formu náhrady za zákonom zriadené vecné bremeno nerieši. V súlade\ns článkom 20 ods. 4 Ústavy SR upravuje právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva\nObčiansky zákonník v § 128 tak, že vo verejnom záujme možno vec vyvlastniť alebo vlastnícke právo\nobmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe zákona, len na tento účel a za\nnáhradu. Odvolací konštatoval, že ak zákon č. 66/2009 Z. z. vlastníkovi stavby neurčuje žiadnu lehotu\nna usporiadanie majetkovoprávnych vzťahov k pozemku a nenúti vlastníka stavby podať v konkrétnej\nlehote návrh na začatie konania o pozemkových úpravách a povinnosť vlastníka strpieť výkon práva\nzodpovedajúceho vecnému bremenu vlastníkom stavby trvá podľa § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z.\naž do vykonania pozemkových úprav, patrí vlastníkovi pozemku náhrada za obmedzenie vlastníckeho\npráva vo forme opakujúceho sa plnenia za konkrétny časový úsek od obmedzenia vlastníckeho práva\naž do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným v § 2 a § 3 zákona č. 66/2009 Z. z.\nBolo by nespravodlivé od vlastníka pozemku požadovať, aby po vopred neurčenú dobu trpel obmedzenie\nsvojho vlastníckeho práva bez náhrady alebo za neadekvátnu náhradu. Odvolací súd dospel k záveru, že\nprimeraná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom môže zodpovedať\naj výške bezdôvodného obohatenia rovnajúcej sa obvyklému nájomnému za prenájom porovnateľných\npozemkov. Odvolací súd poukázal na § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., podľa ktorého je obsahom\nvecného bremena držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu\nstavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na\nobec alebo vyšší územný celok. Vlastník pozemku je takýmto obsahom vecného bremena absolútne\nvylúčený z užívania svojho vlastníctva spôsobom podľa vlastných predstáv a potrieb, zostalo mu len\ntzv. holé vlastníctvo pozemku bez práva predmet vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky\na nakladať s ním (§ 123 OZ).\n2.7 K námietke premlčania vznesenej žalovaným odvolací súd uviedol, že ak si žalobca uplatňuje nárok\nlen za obdobie dvoch rokov spätne od podania žaloby na súd, čo je 15.05.2015, nemohla premlčacia\ndoba začať plynúť od 01.07.2009, teda skôr ako nárok vznikol. Náhrada za vecné bremeno ako\nmajetkové právo podlieha premlčaniu vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 OZ. Nárok\nna finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu prináleží žalobcovi proti žalovanému\npodľa § 128 ods. 2 OZ. Za vodítko pre rozhodnutie o náhrade za obmedzenie vlastníckeho práva\nžalobcov označil odvolací súd rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/52/2009, v\nktorom dovolací súd vysvetlil pojem verejného priestranstva a prijal záver, že ak nie je v občianskoprávnej\nrovine napríklad zmluvou upravené všeobecné užívanie verejného priestranstva zahrňujúce aj len sčasti\npozemky vlastnícky patriace tretej osobe, vzniká bezdôvodné obohatenie na strane obce plnením\nbez právneho dôvodu (§ 451 ods. 2 OZ), pretože aj keď existuje právny dôvod užívania verejného\npriestranstva, nejde o titul, podľa ktorého by obci vzniklo oprávnenie, aby také plnenie zo strany\ntretej osoby (strpenie užívania jej majetku) bolo poskytované bezplatne. Pripustením opačnej možnosti\nby došlo k porušeniu základného princípu občianskoprávnych vzťahov spočívajúceho v rovnosti ich\núčastníkov (§ 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka).\n2.8. Za čiastočne dôvodné označil odvolací súd odvolanie žalobcu voči výroku o trovách konania.\nUviedol, že súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu\nstrán v spore (§ 255 ods. 2 v spojení s § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej aj „CSP“)\nvecne nesprávne, pretože žalovaný síce mal v prvoinštančnom konaní väčší úspech, nakoľko žalobca\nzavinil zastavenie konania o sumu 8.604,- eur s príslušenstvom, keď vzal žalobu v tejto časti späť,\nale súd prvej inštancie zarátal do pomeru úspechu a neúspechu strán sporu v neprospech žalobcu\naj zamietnutie žaloby v prevyšujúcej časti. Odvolací súd uviedol, že čo do základu veci mal žalobca\nplný úspech a priznaná výška plnenia závisela len od úvahy súdu. Za úspech žalobcu bolo potrebné\npovažovať sumu, ktorá ostala predmetom konania 6.480,- eur (43 %) a za úspech žalovaného sumu\n8.604,- eur (57 %), o ktorú bola žaloba vzatá späť. Argument žalobcu, že v čase podania žaloby nemal\nvedomosť o tom, že zeleň na priľahlých pozemkoch (parc. č. CKN XXXX/XX a parc. č. CKN XXXX/XX)\nnie je v pasporte zelene žalovaného, nie je dôvodný, nakoľko si túto informáciu mohol zabezpečiť už\npred podaním žaloby. Podľa § 255 ods. 1 CSP by bola vznikla žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému\nnáhradu trov prvoinštančného konania vo výške 14 % (57 % - 43 %) z dôvodu čiastočného úspechu\nžalovaného v konaní. Nárok na náhradu trov prvoinštančného konania však žalovanému odvolací súd\nnepriznal z dôvodu, že mu preukázateľne v prvoinštančnom konaní žiadne trovy nevznikli, zo spisu\nžiadne mu trovy v prvoinštančnom konaní nevyplývajú.\n2.9. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s § 396 ods. 1 v\nspojení s § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1 CSP. Vzhľadom na pomer úspechu a neúspechu žalobcu a\n\nžalovaného v spore, ktorý vyhodnotil odvolací súd ako rovnaký (odvolanie žalovaného vo veci samej\nnebolo dôvodné vôbec a odvolanie žalobcu proti výroku o trovách konania nebolo dôvodné z väčšej\nčasti, nakoľko žalobca žiadal priznať náhradu trov konania v plnom rozsahu, avšak odvolací súd zmenil\nvýrok o trovách tak, že žalovanému trovy vo výške 14 % nepriznal z dôvodu, že mu žiadne nevznikli)\nodvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.\n3. Proti I. výroku rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie z dôvodov podľa § 420 písm. f/\na § 421 ods. 1 písm. b/ CSP navrhnúc zrušenie I. výroku rozsudku odvolacieho súdu a vrátenie veci na\nďalšie konanie súdom dovolacím.\n3.1. Nesprávny procesný postup odvolacieho súdu znemožňujúci strane, aby uskutočňovala jej patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (vadu zmätočnosti podľa\n§ 420 písm. f/ CSP) videl žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) v tom, že odvolací súd právnu otázku vzniku\nnároku na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva podľa zák. č. 66/2009 Z. z. posúdil v\nzmysle odôvodnenia neexistujúceho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V rozpore s čl. 2\na § 393 ods. 2 CSP odvolací súd v rozsudku citoval uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4MCdo/2/2014,\nktoré zrušil Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. I. ÚS 349/2015. Odvolací súd síce\nkonštatoval, že k zrušeniu uznesenia najvyššieho súdu došlo z procesných dôvodov, ale dôvod zrušenia\nuznesenia podľa dovolateľa nie je podstatný. Dovolateľ vytkol aj rozpornosť odôvodnenia rozsudku\nodvolacieho súdu, ktorý posúdil nárok žalobcu čo sa týka jeho výšky ako bezdôvodné obohatenie, ale\npri premlčaní aplikoval premlčaciu lehotu podľa § 101 OZ bez toho, aby posudzoval, kedy sa nárok stal\nactio nata, keď bral do úvahy len skutočnosť, že žalobca podal návrh iba za obdobie dvoch rokov od\npodania žaloby spätne.\n3.2. Z obsahu dovolania vyplýva, že za právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie\nodvolacieho súdu a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1\npísm. b/ CSP) označil dovolateľ otázku, či vlastníkovi pozemku pod stavbou, ktorá je povolená podľa\nplatných právnych predpisov a prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok vzniká\nnárok na náhradu za vecné bremeno vzniknuté podľa § 4 zák. č. 66/2009 Z. z. a ak áno, či má byť\ntáto náhrada vo forme opakujúceho sa alebo jednorazového plnenia a či má jej výška zodpovedať\nvýške bezdôvodného obohatenia rovnajúcej sa obvyklému nájomnému za prenájom porovnateľných\npozemkov. Nesprávne právne posúdenie veci dovolateľ videl aj v tom, že odvolací súd posúdil nárok\nžalobcu z dôvodu vzniku bezdôvodného obohatenia a plnenie ako opakujúce sa, pričom nesprávne\nuzavrel, že žalobca si uplatnil nárok v 3 ročnej objektívnej premlčacej dobe, teda včas.\n3.3. Dovolanie podané podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP dovolateľ odôvodnil tým, že odvolací súd\naplikoval nesprávnu právnu normu - § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože mal vychádzať zo\nzákona č. 66/2009 Z. z., ktorý ako lex specialis nárok za obmedzenie vlastníckeho práva neupravuje.\nUviedol, že za právny základ vzniku nároku na náhradu za vznik vecného bremena nemožno použiť §\n128 ods. 2 Občianskeho zákonníka ani čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústavy“),\npretože nedošlo k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva, ktoré predpokladá kumulatívne naplnenie\nštyroch predpokladov (nútené obmedzenie v nevyhnutnej miere, vo verejnom záujme, na základe\nzákona a za poskytnutie primeranej náhrady - k vzniku vecného bremena došlo nie na základe zákona,\nale zákonom (č. 66/2009 Z. z.). Dovolateľ citoval z komentára k Ústave SR autora Doc. Jána Drgonca,\nv zmysle ktorého čl. 20 ods. 4 ústavy predpokladá existenciu zákona umožňujúceho, aby oprávnený\npríslušný orgán štátnej správy zasiahol do výkonu vlastníckeho práva individuálnych vlastníkov za\npodmienok určených zákonom (PL. ÚS 38/95). Slovné spojenie na základe zákona je uvedené aj v §\n128 ods. 2 Občianskeho zákonníka, kde potom platí rovnaká právna argumentácia.\n3.4. Nesprávne právne posúdenie veci videl dovolateľ v interpretácii § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z\nodvolacím súdom, podľa ktorého je vlastník pozemku obsahom vecného bremena tam vymedzeným\n(držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o\nstavbu povolenú, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok) absolútne vylúčený\nz užívania svojho vlastníctva, keď skonštatoval, že primeraná náhrada za obmedzenie vlastníckeho\npráva zákonným vecným bremenom môže zodpovedať aj výške bezdôvodného obohatenia rovnajúcej\nsa obvyklému nájomnému za prenájom porovnateľných pozemkov. Dovolateľ argumentoval, že aj z\núčelu zákona č. 66/2009 Z. z., ako je uvedené v dôvodovej správe, vyplýva, že pri decentralizácii\nmajetku súvisiaceho s vykonávaním jednotlivých kompetencií prešiel do vlastníctva obcí a vyšších\núzemných celkov aj príslušný majetok štátu, prostredníctvom ktorého štát svoje kompetencie vykonával.\nPri delimitáciách prechádzali na obce a vyššie územné celky aj stavby, ktoré stoja na majetkovo\nneusporiadaných pozemkoch. K výstavbe zariadení spadajúcich pod pojem národného majetku mohlo v\nzmysle Ústavy z r. 1960, § 66 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka a § 7 vyhl. č. 156/1975 Zb. dochádzať aj\n\nbez majetkovoprávneho usporiadania vlastníctva stavby s pozemkom pod ňou. Návrh zákona umožní,\nuvádza dôvodová správa, riešiť problematiku usporiadania vlastníctva k pozemkom pod stavbami v\nrámci pozemkových úprav ako štandardnom nástroji usporiadania vlastníctva v tom-ktorom katastrálnom\núzemí. Podľa dovolateľa skutočnosť, že náhrada za vznik vecného bremena žalobcovi nepatrí, vyplýva\naj z § 1 zák. č. 66/2009 Z. z.\n3.5. Svoj nesúhlas so záverom odvolacieho súdu, že za vznik vecného bremena podľa zák. č. 66/2009 Z.\nz. patrí náhrada vo forme opakujúceho sa plnenia za časový úsek od obmedzenia vlastníckeho práva do\nusporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným v § 2 a § 3 zák. č. 66/2009 Z. z. dovolateľ\npodporil odkazom na iné zákony, ktoré ustanovujú nárok na primeranú náhradu za vznik vecného\nbremena ako jednorazového plnenia napr. zák. č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách a zák.\nč. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike. Zdôraznil, že v zmysle pravidiel tvorby zákonov upravených\nv zák. č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky daný\n(jednotlivý) zákon obsahuje práva a povinnosti subjektov práva, ak je to zámerom predkladateľa návrhu\nzákona, zákonodarcu. Ak by zákonodarca v prípade vzniku zákonného vecného bremena podľa § 4\nzák. č. 66/2009 Z. z. (lex specialis voči Občianskemu zákonníku) mienil stanoviť nárok na náhradu,\nnie je dôvod, prečo by tak neurobil. Ani všeobecná právna úprava § 151n - § 151p vecných bremien v\nObčianskom zákonníku, na ktorú odkazuje zákonodarca v poznámke pod čiarou č. 10, výslovne neviaže\nvznik vecných bremien s náhradou pre povinného z vecného bremena.\n3.6. Napokon dovolateľ namietol nesprávnu interpretáciu § 4 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z. z. odvolacím\nsúdom, ktorý (vychádzajúc z ods. 13. odôvodnenia rozsudku) nárok žalobcu posúdil ako nárok z dôvodu\nvzniku bezdôvodného obohatenia, a zároveň toto plnenie posúdil ako opakujúce sa. Odvolací súd potom\npodľa dovolateľa nesprávne uzavrel, že žalobca si uplatnil nárok v 3-ročnej objektívnej premlčacej dobe.\nNavyše objektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku podľa dovolateľa potom s poukazom na § 15\nzák. č. 400/15 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky začala plynúť\ndňom nasledujúcim po účinnosti čl. I zák. č. 66/2009 Z. z. (02.07.2009) a uplynula dňom 02.07.2012;\nžaloba bola podaná dňa 15.05.2017. Ak nie nadobudnutím účinnosti uvedeného zákona, tak najneskôr\nprevzatím odpovede žalovaného zo dňa 24.04.2014, z ktorej vyplýva, že žalovaný nezačal konanie\npodľa § 2 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z. z. musel žalobca vedieť, že mu vznikol majetkový nárok na základe\npráva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Ustanovenie § 4 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z. z. neobsahuje\nnijaký nárok na náhradu v súvislosti so vznikom zákonného vecného bremena a tobôž nie to, že má\nísť o opakované plnenie za určitý časový úsek tak, ako konštatoval odvolací súd, ktorý uviedol, že zo\nzáveru, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu za vecné bremeno vo forme opakujúceho sa plnenia za\nurčitý časový úsek vyplýva aj záver o nedôvodne vznesenej námietke premlčania.\n4. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného uviedol, že sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie\na odvolanie podal iba proti výroku o trovách konania. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie do\nzákladu veci, v ktorej bol žalobca úspešný, potvrdil a zmenil ho iba vo výroku o trovách konania. Žalobca\nsa s rozhodnutím odvolacieho súdu stotožnil, navrhol preto zamietnutie dovolania a prisúdenie náhrady\ntrov dovolacieho konania žalobcovi. V ďalšej časti vyjadrenia žalobca zopakoval skutkové a právne\nzávery, ku ktorým dospeli súdy nižších inštancií. Po citácii v konaní aplikovanej právnej úpravy zdôraznil,\nže zákonodarca obci resp. vyššiemu územnému celku neurčil žiadnu lehotu na poskytnutie náhradného\npozemku ani na pozemkové úpravy, čím by mohlo dôjsť k tomu, že by bol vlastník pozemku nútený\npo vopred neurčenú dobu trpieť užívanie jeho pozemku obcou z titulu vecného bremena bez nároku\nna akúkoľvek náhradu. Ak by zákonodarca mienil zákonom č. 66/2009 Z. z. zriadiť vecné bremeno\nbezodplatne, vyjadril by to priamo v zákone. Žalobca, ktorý sa svojich práv domáha od r. 2013, má za to,\nže právo na náhradu za vecné bremeno, ktorým je zo zákona zaťažený pozemok v jeho vlastníctve mu\npatrí a výška náhrady má objektívne zodpovedať hodnote nájmu za obdobné pozemky v danom mieste\na čase. Vlastník svoj pozemok nemohol a nemôže využívať ani ním disponovať iným spôsobom. Na jeho\nzáujem pozemok odpredať, resp. prenajať žalovanému alebo tento zameniť sa žalovaný vyjadril tak, že\nnedisponuje voľnými pozemkami na zámenu a výška kapitálových príjmov jeho rozpočtu neumožňuje\nvýkup pozemkov pod komunikáciami vo vlastníctve mesta a jeho zákonnou povinnosťou nie je ani\npozemky prenajať. O jednorazovej náhrade by bolo možné podľa žalobcu uvažovať v prípade zriadenia\nvecného bremena bez časového obmedzenia. Súhlasil s názorom odvolacieho súdu o zásadnom\nrozdiele medzi právnou úpravou vecného bremena zákonom č. 66/2009 Z. z. a zákonom č. 182/1993\nZ. z.\n\n5. Dovolací súd po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v\nktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP),\nskúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania.\n6. Dovolací súd sa najskôr zaoberal prípustnosťou a dôvodnosťou dovolania podaného podľa § 420\npísm. f/ CSP.\n6.1. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP sú zásah súdu\ndo práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo\nk porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť\nfyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde. Ide napr. o\nprávo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti jeho strán, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným\ndôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia a na jeho\nriadne odôvodnenie, zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so\nzákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Porušením\npráva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým\nv zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj\nz ústavnoprávneho rámca.\n7. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky\nvyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj právo podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia\nskutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a\nprávne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Súd má\npovinnosť presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť (§ 220 CSP,\nI. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadnuť na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho,\nčo uviedli strany sporu. Všeobecný súd by mal v argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia\ndbať aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery,\nku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne,\nale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva\naj povinnosť súdu zaoberať sa námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú\nvýznam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993,\nSéria A, č. 254-B, str. 49, § 30). O arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide aj vtedy, ak dôvody, na ktorých\nje založené súdne rozhodnutie absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a\nprávnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi\nspravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\n8. Vo vzťahu k dovolateľom tvrdenej vade zmätočnosti spočívajúcej v tom, že odvolací súd otázku\nvzniku nároku na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva podľa zák. č. 66/2009 Z. z.\nposúdil v zmysle odôvodnenia neexistujúceho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. 4MCdo/2/2014 dovolací súd konštatuje, že rozhodovanie v súlade s ustálenou súdnou praxou\nje naplnením požiadavky spravodlivého procesu a princípu právnej istoty, vyjadreného v čl. 2 ods.\n2 základných princípov Civilného sporového poriadku. Právna istota je stav, v ktorom každý môže\nlegitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších\nsúdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne\nočakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Sporové strany legitímne očakávajú, že ich\nspor bude rozhodnutý za obdobnej skutkovej a právnej situácie rovnakým spôsobom. Ak súd dospeje\nk záveru, že v prejednávanej veci nastala typická situácia, už riešená v judikatúre súdov určitým\nspôsobom, má možnosť v odôvodnení rozsudku jednoducho odkázať na ustálenú rozhodovaciu prax.\n9. Dovolací súd zhodne s odvolacím súdom uvádza, že Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom\nsp. zn. I. ÚS 349/2015 zo dňa 19.01.2016 uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4MCdo/2/2014 zrušil\na vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Odvolací súd na uvedené uznesenie neodkázal ako\nna ustálenú rozhodovaciu prax v zmysle § 393 ods. 2 CSP, lež uviedol, že z neho (s ohľadom na jeho\nzrušenie iba z procesných dôvodov) podporne vychádzal pri vyslovení záveru o vzniku vecného bremena\nv zmysle zák. č. 66/2009 Z. z. za náhradu a dospel potom k záveru, že túto náhradu je možné priznať aj\nopakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným\n\nv § 2 a v § 3 zák. č. 66/2009 Z. z. a že sa tento nárok premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe\npodľa § 101 Občianskeho zákonníka (ods. 12.3. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu). Tento\npostup odvolacieho súdu nemožno posudzovať len prísne a striktne formálne, lebo jeho výsledkom je\nposúdenie existencie nároku na náhradu za zriadenie vecného bremena podľa zák. č. 66/2009 Z. z.\nnielen v zmysle označeného zrušeného rozhodnutia dovolacieho súdu. Odvolací súd totiž pri riešení\nuvedenej otázky primárne aplikoval ustanovenie čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a § 128 ods.\n2 Občianskeho zákonníka. Dovolací súd potom dospel k záveru, že odvolací súd takýmto nesprávnym\nprocesným postupom žalovanému neznemožnil uskutočňovanie jemu patriacich procesných práv v\nmiere porušujúcej jeho právo na spravodlivý proces (miera porušenia procesného práva žalovaného\nnenadobudla intenzitu porušenia jeho práva na spravodlivý proces).\n10. Za dôvod dovolania podľa § 421 písm. f/ CSP dovolateľ tiež označil rozpor v odôvodnení\nrozsudku odvolacieho súdu v časti týkajúcej sa výšky nároku ako bezdôvodného obohatenia (cit.:\n„Primeraná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným spôsobom môže zodpovedať aj\nvýške bezdôvodného obohatenia rovnajúcej sa obvyklému nájomnému za prenájom porovnateľných\npozemkov.“) a posúdenia námietky premlčania podľa § 101 Občianskeho zákonníka, ktorý podľa\ndovolateľa upravuje objektívnu premlčaciu dobu, ktorej plynutie sa začína okamihom, keď je nárok\nactio nata. Dovolací súd ani na základe tejto dovolacej námietky nezistil existenciu takého porušenia\nprocesných práv dovolateľa, ktoré by zakladalo odňatie spravodlivosti (porušenie práva žalobcu na\nspravodlivý proces). Odvolací súd podľa súdu dovolacieho neposúdil výšku náhrady za vecné bremeno\nako bezdôvodné obohatenie. Z vyššie (dovolateľom) citovanej vety z ods. 13 odôvodnenia odvolacieho\nrozsudku vyplýva, že odvolací súd nárok žalobcu nepovažoval za bezdôvodné obohatenie, len pri\nzisťovaní výšky požadovaného nároku (primeranej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva), pri\nnedostatku explicitnej právnej úpravy, postupoval spôsobom v právnej praxi používaným pri zisťovaní\nvýšky bezdôvodného obohatenia.\n10.1. Odvolací súd vo svojom rozsudku výslovne neuviedol, kedy sa nárok žalobcu stal actio nata.\nKonštatoval, že vlastníkovi pozemku patrí náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva za konkrétny\nčasový úsek od obmedzenia vlastníckeho práva do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom\npredpokladaným v § 2 a § 3 zák. č. 66/2009 Z. z. Pri posudzovaní dôvodnosti dovolania z hľadiska\n§ 420 písm. f/ CSP je nevyhnutné zdôrazniť, že aj pri vysporiadaní sa s námietkou premlčania\nvznesenou žalovaným odvolací súd vychádzal zo záveru (prvá veta bodu 13.1. odôvodnenia), že\nžalobcovi vznikol nárok na náhradu za vecné bremeno vo forme opakujúceho sa plnenia za určitý\nčasový úsek. Odvolací súd preto uzavrel, nakoľko si žalobca uplatnil nárok za obdobie dvoch rokov\nspätne od podania žaloby (od 15.05.2015 do 15.05.2017), že všeobecná trojročná premlčacia doba na\npremlčanie majetkového práva podľa § 101 OZ nemohla začať plynúť od 01.07.2009, teda skôr ako\nnárok (za čas uplatnený žalobou, pozn. dovolacieho súdu) vznikol. Tento záver odvolacieho súdu, riadne\nodôvodnený, zodpovedá právnemu posúdeniu nároku žalobcu odvolacím súdom ako opakujúceho sa\nplnenia a nezakladá vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ CSP (posudzovanie vecnej správnosti\ntakéhoto právneho záveru odvolacieho súdu nie je predmetom dovolacieho konania podľa § 420 písm.\nf/).\n11. Pretože konanie pred odvolacím súdom nebolo postihnuté dovolateľom namietanou vadou\nvyplývajúcou z § 420 písm. f/ CSP, dovolací súd pristúpil k posúdeniu dovolania aj z hľadiska ďalšieho\nuplatneného dovolacieho dôvodu - nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom.\n12. V prvej časti dovolacej otázky podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP sa dovolateľ pýta, či vlastníkovi\npozemku pod stavbou, ktorá je povolená podľa platných právnych predpisov a prešla z vlastníctva štátu\nna obec alebo vyšší územný celok, vzniká nárok na náhradu za vecné bremeno vzniknuté podľa § 4\nzák. č. 66/2009 Z. z..\n13. Táto časť dovolateľovej právnej otázky bola otázkou, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho\nsúdu. Nebol ale splnený ďalší predpoklad prípustnosti dovolania vyplývajúci z § 421 ods. 1 písm. b/\nCSP, teda že ide o otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Ako\nuvádza najvyšší súd v uznesení sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020 alebo v uznesení sp. zn.\n2Cdo/194/2018 zo dňa 26.08.2020, obdobná právna otázka bola rozhodovacou praxou dovolacieho\nsúdu vyriešená v rozsudkoch najvyššieho súdu z 24. marca 2015 sp. zn. 7Cdo/26/2014 a zo 14. apríla\n2016 sp. zn. 3Cdo/49/2014 (teda vydaných pred rozhodnutím odvolacieho súdu napadnutým dovolaním\nv prejednávanom spore), týkajúcich sa priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena\n\npodľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon\nč. 182/1993 Z. z.“). V nich vyslovený právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie\nprimeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zák. č. 66/2009 Z. z. Dovolací súd preto\ndovolanie žalovaného vzhľadom na jeho obsah (§ 124 CSP) posudzoval podľa § 421 ods. 1 písm. a/\nCSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo\nalebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu.\n14. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní\npozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov v platnom znení ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona\nk pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod\nstavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo\nzodpovedajúce vecnému bremenu, 10) ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou,\nvrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych\npredpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie\nzáznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo\nv prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu. 11)\nPodľa § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní\npozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v platnom znení vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť\nvýkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom\nkatastrálnom území.\n15. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 2Cdo/194/2018 uviedol, že citované ustanovenia zák. č. 66/2009\nZ. z. „označili oprávnenie obcí a vyšších územných celkov držať a užívať pozemky pod stavbami v ich\nvlastníctve za vecné bremeno a v poznámkach pod čiarou odkazujú na § 151n až § 151p Občianskeho\nzákonníka. Ide o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva odôvodnené verejným záujmom,\nkeď oprávnenie držať a užívať pozemok prislúcha nie konkrétnej osobe, ale druhovo vymedzenému\nsubjektu (obci alebo vyššiemu územnému celku). Stavbami sú predovšetkým cestné komunikácie,\nmaterské školy, cintoríny, parky a ďalšie všeobecne prospešné zariadenia vybudované pred rokom\n1989. Zriadenie vecného bremena predstavuje spôsob, ako vyriešiť dlhodobo neusporiadané vzťahy\nz predchádzajúceho spoločenského režimu k pozemkom vo vlastníctve iných osôb, na ktorých sa\nnachádzajú povolené stavby, ktoré boli pôvodne vo vlastníctve štátu a podľa osobitných predpisov prešli\nna obce a vyššie územné celky. Zákonodarca prijatím zákona č. 66/2009 Z. z. ustanovil mechanizmy,\nakými možno usporiadať medzery vo vlastníckych vzťahoch“. Dovolací súd ďalej v tomto rozhodnutí\nuviedol, že „ani zákon č. 182/1993 Z. z., ani zákon č. 66/2009 Z. z. expressis verbis neuvádza, že vecné\nbremeno vzniká za náhradu. Ústavný súd však v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 474/2013 konštatoval, že\naj keď zák. č. 182/1993 Z. z. neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len\nza náhradu, je potrebné vychádzať z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s\ntým aj s právnou úpravou obsiahnutou v pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka.\nNajvyšší súd už skôr uzavrel, že pri nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno\nodvodiť zo všeobecne uznávaných princípov, príkazu na ochranu základných práv a slobôd, teda aj\nzo základného práva vlastniť a užívať majetok (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/89/2008).\nI v prípade zriadenia vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z. je primeraná náhrada\nnamieste“.\n16. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. IV. ÚS 539/2020 zo dňa 28. októbra 2020\nústavnú sťažnosť vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.\n1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 rozsudkom\nKrajského súdu v Prešove č. k. 21Co/36/2017-286 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 2Cdo/194/2018 z 26. augusta 2019 odmietol. V bode 32. odôvodnenia uznesenia ústavný súd\nuviedol, že „Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu z pohľadu námietky sťažovateľa o nesprávnej a arbitrárnej\naplikácii použitej právnej úpravy zasahujúcej do jeho majetkových práv, ústavný súd ústavnú sťažnosť v\nčasti namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým\n\nuznesením najvyššieho súdu odmietol v súlade s § 56 ods. 2 písm. g/ zákona o ústavnom súde ako\nzjavne neopodstatnenú“.\n17. Problematiku priznávania náhrady za vecné bremeno vzniknuté podľa § 4 zák. č. 66/2009 Z.\nz. vlastníkovi pozemku pod stavbou povolenou podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z\nvlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok, riešil medzičasom najvyšší súd aj v uznesení sp.\nzn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30. novembra 2020. Aj v tomto rozhodnutí najvyšší súd vychádzal zo záverov\nskôr vydaných rozsudkov najvyššieho súdu z 24. marca 2015 sp. zn. 7Cdo/26/2014 a zo 14. apríla 2016\nsp. zn. 3Cdo/49/2014, ako aj z uznesenia sp. zn. 2Cdo/194/2019, s ktorými sa stotožnil.\n18. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ neopodstatnene tvrdí\ndôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP majúc za to, že odvolací súd sa pri\nvyriešení otázky vzniku nároku na náhradu za vecné bremeno vzniknuté podľa § 4 zák. č. 66/2009\nZ. z.. vlastníkovi pozemku pod stavbou, ktorá je povolená podľa platných právnych predpisov a\nprešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu.\n19. Ďalšia časť dovolateľom nastolenej problematiky smeruje k zodpovedaniu otázky, či v prípade, ak\nvznikol nárok na náhradu za vecné bremeno vzniknuté podľa § 4 zák. č. 66/2009 Z. z.. vlastníkovi\npozemku pod stavbou, ktorá je povolená podľa platných právnych predpisov a prešla z vlastníctva štátu\nna obec alebo vyšší územný celok, má byť táto náhrada vo forme opakujúceho sa alebo jednorazového\nplnenia.\n20. Dovolací súd opäť poukazuje na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/26/2014 a\n3Cdo/49/2014, najmä však na uznesenie sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30. novembra 2020, v ktorom\nv skutkovo a právne podobnej veci najvyšší súd hľadal odpoveď na dovolateľom nastolenú právnu\notázku, či vlastník pozemku, na ktorom viazne zákonné vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2019 Z.\nz. má nárok na primeranú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva aj opakovane za určitý\nčasový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom týmto zákonom predpokladaným.\nDovolací súd dospel k záveru, že „Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom\ndospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona\nč. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu\núčinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1\nzákona č. 66/2009 Z. z. Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t.\nj. ide o obmedzenie vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru\ns významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a\nnezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak\nani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor\nniet žiadnych presvedčivých argumentov. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/49/2014 konštatoval,\nže finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je\nnepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné\nbremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na\nspôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého\nnového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne\njednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka\nmal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno.\nPodstatu predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľnú“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp.\nzn. IV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti\nfinančnej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., v ktorých\nposudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS\n227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili. Ani nález ústavného súdu sp. zn.\nPL. ÚS 42/2015 neovplyvnil vyššie ustálený právny názor. Ako vyplýva z uznesenia ústavného súdu\nsp. zn. II. ÚS 323/2017 „nemožno stotožňovať právnu úpravu zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej\nenergetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o tepelnej energetike“), ktorý upravoval\nprimeranú jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena a náhradu za vecné bremeno upravené\nv § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, keďže upravujú rozličné situácie,\nktoré vyjadrujú rôznu formu obmedzenia v užívaní nehnuteľností. Kým pri obmedzení vlastníckeho práva\npodľa zákona o tepelnej energetike sa poskytuje náhrada za výmeru, v ktorej je vlastník obmedzený pri\n\nužívaní nehnuteľnosti v dôsledku uplatnenia zákonného vecného bremena držiteľom povolenia, a to pri\nvýkone práv a povinností podľa § 10 ods. 1 zákona o tepelnej energetike, ktorých rozsah a frekvenciu\nnemožno vopred určiť, pri právnej úprave zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vzniká k\npozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, teda\nrozsah vecného bremena je určiteľný už pri jeho vzniku, t. j. od účinnosti zákona 1. septembra 1993“. Je\ntomu tak aj pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., ktorého rozsah je\nurčiteľný už pri jeho vzniku“. Dovolací súd dopĺňa, že vecné bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009\nZ. z. treba pokladať vzhľadom na konštrukciu § 2 ods. 1, 2 za nútené obmedzenie vlastníkov síce na\ndlhý, ale zo zákona vopred určiteľný čas a jednorazová náhrada zohľadňuje povahu a dĺžku trvania\nnúteného obmedzenia vlastníka pozemku pri ustálení výšky tejto náhrady. K právnej istote vlastníka v\nzmysle čl. 20 ods. 4 ústavy patrí totiž aj istota o čase, kedy vlastník dostane primeranú náhradu.\n21. Ústavnú sťažnosť vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl.\n20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/17/2019 z 30.\nnovembra 2020 Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol uznesením sp. zn. III. ÚS 537/2021 zo dňa\n30. septembra 2021. Urobil tak z dôvodu, že sťažovateľmi spochybňovaný výklad relevantnej právnej\nnormy v konkrétnych okolnostiach veci (nesúhlas s právnym názorom najvyššieho súdu, že sa odvolací\nsúd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, keď v čase vydania rozhodnutia\nodvolacieho súdu nebolo známe žiadne rozhodnutie najvyššieho súdu meritórne riešiace otázku nároku\nna opakovanú primeranú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom\npodľa zák. č. 66/2009 Z. z.) sa môže stať predmetom ústavného prieskumu až vtedy, ak bude vec\nprávoplatne skončená.\n22. Odvolací súd v dovolaním napadnutom rozsudku vychádzal z odlišnosti vecného bremena\nupraveného zákonom č. 182/1993 Z. z. a zákonom č. 66/2009 Z. z., ktorú videl v časovom obmedzení\n(dočasnosti) vecného bremena vzniknutého podľa zák. č. 66/2009 Z. z. (do vykonania pozemkových\núprav), pričom vecné bremeno vzniknuté zo zákona č. 182/1993 Z. z. je trvalým a konečným riešením\nusporiadania majetkovoprávnych vzťahov vlastníkov bytov a nebytových priestorov k pozemku pod\ntouto stavbou, teda v tomto zákone nie je trvanie vecného bremena žiadnym spôsobom obmedzené.\nOdvolací súd preto konštatoval, že závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/26/2014,\npoukazujúceho na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 227/2012 a rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.\nzn. 3Cdo/49/2014, vzťahujúce sa na náhradu za vznik vecného bremena v zmysle zák. č. 182/1993 Z.\nz. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v prejednávanom spore použiť nemožno. Odvolací súd\npotom dospel k záveru, podporne vychádzajúc z ústavným súdom zrušeného rozhodnutia najvyššieho\nsúdu sp. zn. 4MCdo/2/2014, že náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva možno priznať aj\nopakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným\nv § 2 a v § 3 zákona č. 66/2009 Z. z. Aj keď v čase vydania rozsudku odvolacieho súdu (05. júna 2019)\nneboli vydané rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/194/2018 (zo dňa 26. augusta 2019) ani sp.\nzn. 8Cdo/17/2019 (zo dňa 30. novembra 2020), so záverom odvolacieho súdu o priznaní opakujúcej\nsa náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku zastavaného stavbou vo vlastníctve\nobce alebo vyššieho územného celku vecným bremenom vzniknutým v zmysle § 4 zák. č. 66/2009 Z.\nz. z dôvodov vyššie uvedených sa nemožno stotožniť a dovolací súd konštatuje, že týmto záverom sa\nodvolací súd odklonil od (v čase jeho rozhodnutia existujúcej) ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu.\n23. Dovolateľ za právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu označil aj\notázku, či v prípade, že vlastníkovi pozemku pod stavbou, ktorá je povolená podľa platných právnych\npredpisov a prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok vzniká nárok na náhradu\nza vecné bremeno vzniknuté podľa § 4 zák. č. 66/2009 Z. z., má výška tejto náhrady zodpovedať\nvýške bezdôvodného obohatenia rovnajúcej sa obvyklému nájomnému za prenájom porovnateľných\npozemkov. Dovolateľ argumentoval tým, že zákonodarca vznikom zákonného vecného bremena\nlegalizoval v § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z. užívanie pozemkov, na ktorých sa nachádzajú stavby\nvymedzené v § 1 ods. 1, 2 zák. č. 66/2009 Z. z.. Užívanie pozemku žalobcu žalovaným teda nadobudlo\nprávny základ a nedochádza k jeho užívaniu bez právneho dôvodu, kedy by bol daný zákonný nárok\nna vydanie bezdôvodného obohatenia.\n\n24. Okresný súd dospel k záveru, že výška náhrady za vecné bremeno vzniknuté podľa § 4 zák.\nč. 66/2009 Z. z. má objektívne zodpovedať hodnote nájmu za obdobné pozemky v danom mieste a\nčase. Odvolací súd vychádzal pri rozhodnutí o náhrade za obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu z\nrozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/52/2009 zo dňa 31. januára 2011, v\nktorom najvyšší súd vysvetlil pojem verejného priestranstva a prijal záver, že ak nie je v občianskoprávnej\nrovine napríklad zmluvou upravené všeobecné užívanie verejného priestranstva zahrňujúce aj len sčasti\npozemky vlastnícky patriace tretej osobe, má to za následok vznik bezdôvodného obohatenia na strane\nobce plnením bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka), pretože aj keď existuje\nprávny dôvod užívania verejného priestranstva, nejde o titul, podľa ktorého by obci vzniklo oprávnenie,\naby také plnenie zo strany tretej osoby (strpenie užívania jej majetku) bolo poskytované bezplatne.\nPripustením opačnej možnosti by došlo k porušeniu základného princípu občianskoprávnych vzťahov\nspočívajúceho v rovnosti ich účastníkov (§ 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka).\n25. Predmetom konania vedeného na najvyššom súde pod sp. zn. 4Cdo/52/2009 bolo vydanie\nbezdôvodného obohatenia požadovaného žalobkyňou od žalovaných na tom skutkovom základe, že\ntíto bezzmluvne užívali jej vlastnícky patriace nehnuteľnosti v tam vymedzenom období bez náhrady.\nUžívanie pozemku parc. č. X., ktorý bol verejným priestranstvom - verejnou zeleňou, žalovaným\n1/ (Mesto N.) spočívalo v užívaní dotknutého pozemku neobmedzeným okruhom užívateľov, najmä\nobyvateľmi obytných domov v bezprostrednej blízkosti pozemku (okrem iných), užívanie pozemku parc.\nč. X. žalovaným 2/ (Slovenská republika) spočívalo vo vlastníctve nehnuteľností - garáží na ňom sa\nnachádzajúcich. Žalovaný 1/ uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ Občianskeho\nsúdneho poriadku, t. j. že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci,\nkeď spochybnil správnosť právneho záveru odvolacieho súdu o pasívnej vecnej legitimácii uspokojenia\nnároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za tam vymedzené obdobie argumentujúc, že jeho\nužívanie spornej nehnuteľnosti - pozemku nebolo v konaní preukázané. Dovolací súd skonštatoval,\nže ide o posúdenie pasívnej legitimácie vo veci vydania bezdôvodného obohatenia vzniknutého\nužívaním cudzej veci bez zmluvy. Bezdôvodné obohatenie je chápané ako záväzok (§ 489 Občianskeho\nzákonníka), z ktorého vzniká tomu, kto sa obohatil, povinnosť vydať to, o čo sa bezdôvodne obohatil,\na tomu, na ktorého úkor k obohateniu došlo, právo požadovať vydanie predmetu bezdôvodného\nobohatenia. Kto je v rámci zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie pasívne legitimovaný vyplýva z\n§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd postavil svoje rozhodnutie na právnom názore,\nže užívaním verejného priestranstva, ktorým je aj pozemok žalobkyne, obyvateľmi žalovaného 1/ bez\nposkytovania finančného ekvivalentu žalobkyni sa dovolateľ bezdôvodne obohatil na úkor žalobkyne.\nDovolací súd poukázal na § 451, § 456 Občianskeho zákonníka, na § 4 ods. 3 písm. e/, f/ a g/\nzák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení do 31. decembra 2001, § 6 ods. 1 zákona č.\n369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení platnom a účinnom v rozhodnom období. Uviedol, že\nsúčasná právna teória i prax chápe pod pojmom verejné užívanie verejného priestranstva užívanie\nvšeobecne prístupných materiálnych statkov vopred neobmedzeným okruhom užívateľov. Rozlišujú\nsa dva druhy verejného užívania, a to užívanie všeobecné a užívanie osobitné. Oba druhy užívania\nmajú verejnoprávnu povahu, vôľa vlastníka tu nehrá žiadnu rolu. Všeobecné užívanie nevyžaduje\nžiadne rozhodnutie správneho orgánu, nie je preň treba žiadne povolenie, okruh užívateľov je\nneobmedzený. Osobitné užívanie vzniká na základe správneho rozhodnutia a len pre užívateľov v tomto\nrozhodnutí označených. Aj keď vlastník má teoretické právo brániť sa všeobecnému užívaniu svojho\nmajetku, vyňatie priestorov vlastnených súkromnými subjektmi a spĺňajúcich zákonné znaky verejného\npriestranstva z verejnoprávneho režimu verejného priestranstva by viedlo k podstatnému sťaženiu\nči znemožneniu právnej regulácie spoločenských vzťahov, na ktorých má obec ako verejnoprávna\nkorporácia verejný záujem. Obec (mesto) vykonáva jednak prenesenú pôsobnosť, ktorá predstavuje\nvýkon štátnej správy zverenej orgánom mesta, a ďalej samostatnú pôsobnosť, ktorá je prejavom jej\nsamosprávy. V oblasti prenesenej pôsobnosti sa uplatňujú princípy verejného práva regulujúce výkon\nverejnej správy. Pri výkone samosprávy, ktorej podstatou je predovšetkým hospodárenie s majetkom,\nkedy o spôsoboch jeho využitia a nakladania s ním rozhoduje v medziach zákona verejnoprávna\nkorporácia (právnická osoba - čl. 65 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) samostatne, verejnoprávna\nkorporácia vstupuje do súkromnoprávnych vzťahov, kde platia súkromnoprávne princípy, predovšetkým\nprincíp rovnosti strán a ďalšie princípy občianskeho práva, vrátane princípu vydania bezdôvodného\nobohatenia vzniknutého užívaním cudzieho majetku. Preto, ak nie je v občianskoprávnej rovine (napr.\nzmluvou) upravené všeobecné užívanie verejného priestranstva, zahrňujúce aj len sčasti pozemky\nvlastnícky patriace tretej osobe, má to za následok vznik bezdôvodného obohatenia na strane obce\nplnením bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka), pretože aj keď existuje právny\n\ndôvod užívania verejného priestranstva, nejde o titul, podľa ktorého by obci vzniklo oprávnenie, aby také\nplnenie zo strany tretej osoby (strpenie užívania jej majetku) bolo poskytované bezplatne. Pripustením\nopačnej možnosti by došlo k porušeniu základného princípu občianskoprávnych vzťahov, spočívajúceho\nv rovnosti ich účastníkov (§ 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Dovolací súd uzavrel, vychádzajúc aj\nzo všeobecného chápania vlastníckeho práva ako práva, ktoré môže byť obmedzené len so súhlasom\nvlastníka, inak len na základe zákona, že je správny záver odvolacieho súdu o tom, že užívaním\npozemku, vlastnícky patriaceho žalobkyni, ktorý je verejným priestranstvom, neobmedzeným okruhom\nužívateľov, najmä obyvateľmi obce, je užívaním žalovaného 1/. Dovolací súd považoval za správny\nvýpočet výšky bezdôvodného obohatenia rovnajúci sa výške obvyklého nájomného v danom mieste a\nčase za porovnateľný pozemok tak, ako postupoval odvolací súd vychádzajúc zo znaleckého posudku\nIng. I. C..\n26. Predmetom posudzovania v prejednávanej veci je v zmysle dovolateľom nastolenej právnej otázky\notázka výšky náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom vzniknutým podľa zák.\nč. 66/2009 Z. z. vlastníka pozemku, na ktorom je zriadená stavba, ktorá je povolená podľa platných\nprávnych predpisov a prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok, preto vyššie uvedené\nzávery týkajúce sa posudzovania pasívnej legitimácie osoby povinnej na vydanie bezdôvodného\nobohatenia vzniknutého v presne časovo vymedzenom období plnením bez právneho dôvodu podľa\nnázoru dovolacieho súdu využiteľné nie sú.\n27. Dovolací súd tiež upriamuje pozornosť na ustanovenie § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa\nktorého vecné bremená vznikajú nielen písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami\nkonania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu, ale aj zo zákona\nv prípadoch, v ktorých to osobitný právny predpis výslovne ustanovuje. Zákon č. 66/2009 Z. z. je potom\ntým zákonom, ktorý predpokladá § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka.\n28. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 4Cdo/89/2008 uviedol, že vecné bremená\nzriadené na základe zákona majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe\nktorých boli zriadené (napr. zákon o energetike), no majú aj prvok súkromnoprávny. Občianske právo\ndefinuje vecné bremeno ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktoré ho obmedzuje tak, že je\npovinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená majú tento\ncharakter tiež. Ich režim ale nie je celkom totožný s režimom zmluvných vecných bremien, lebo sa riadi\nšpeciálnou úpravou právnych predpisov, ktoré upravujú činnosti, na ktorých prevádzkovanie vznikli. Ak\nšpeciálne právne predpisy neupravujú náhrady súvisiace s výkonom zákonných vecných bremien, treba\npoužiť úpravu súkromnoprávnu. Zásadne teda nemožno užívať vecné bremeno celkom bezplatne, ale\nza odplatu, ktorá zahŕňa výdavky spojené so zachovaním veci a s jej opravami.\n29. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. PL. ÚS 42/2015 zo dňa 12. októbra 2016\n(posudzujúcom súlad niektorých ustanovení zák. č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení nesk.\npredpisov s Ústavou Slovenskej republiky) zdôraznil, že účelom úpravy prvých dvoch viet čl. 20 ods.\n1 ústavy je chrániť osoby (vlastníkov), a nie veci v právnom význame, ktoré sú objektom vlastníctva.\nČlánkom 20 ods. 1 ústavy sa teda chráni vlastník pred ľubovoľným nevlastníkom. Účelom úpravy čl. 20\nods. 4 ústavy (vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej\nmiere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu) je zaručenie ochrany\npred zbavením vlastníctva bez súhlasu vlastníka.\n30. Ústavný súd ďalej uviedol, že Ústava určuje dva právne dôvody pozbavenia vlastníctva - vyvlastnenie\na obmedzenie vlastníkovej dispozície s jeho majetkom. V náleze sp. zn. II. ÚS 8/97 z 26. marca 1997\nústavný súd vysvetlil, že pri vyvlastnení dôjde k zmene osoby vlastníka, pri obmedzení vlastníctva dôjde\nk zásahu do rozsahu oprávnení vyplývajúcich z obsahu ústavou zaručeného práva vlastniť majetok\nbez zmeny osoby vlastníka. Klasifikačnými kritériami pre odlíšenie týchto dvoch dôvodov zásahu do\nprávneho postavenia vlastníka sú intenzita zásahu do vlastníctva, trvalosť tohto zásahu v prípade\nvyvlastnenia a potenciálna dočasnosť pri nútenom obmedzení vlastníckych oprávnení, ďalej charakter\na rozsah zásahu do obsahu vlastníckeho práva. Vyvlastnenie je odňatím majetku vlastníkovi proti jeho\nvôli bez časového obmedzenia, teda navždy. Jeho dôsledkom je strata predmetu vlastníctva, a zároveň\naj obsahu vlastníctva (vyvlastnený vlastník stráca všetky štyri komponenty obsahu vlastníctva - uti, frui,\nhabere aj disponere). Nútené obmedzenie vlastníctva, tiež spojené so zásahom do vlastníckych práv\nproti vôli vlastníka, môže spočívať v dočasnom určení obmedzujúcich dispozícií majetkom alebo v odňatí\n\nčasti práv obsiahnutých v práve vlastniť majetok. Vlastník môže prísť o uti alebo frui alebo o disponere,\npričom aspoň jeden z týchto prvkov obsahu vlastníckeho práva mu musí zostať zachovaný (práve\nzachovanie aspoň jedného z nich v obsahu vlastníkových práv vylučuje kvalifikáciu obmedzujúceho\nzásahu do vlastníctva ako vyvlastnenia). Vyvlastnenie je nenávratný zásah do vlastníctva, pri nútenom\nobmedzení vlastníka existuje možnosť obnovy jeho práv, ak odpadne dôvod obmedzenia.\n31. Z účelu ochrany vlastníctva možno vyvodiť povinnosť štátu chrániť vlastníka aj pri rozhodovaní o\nintenzite a rozsahu zásahu do vlastníctva. Materiálnou podmienkou núteného obmedzenia vlastníctva\npodľa čl. 20 ods. 4 ústavy je podmienka primeranej náhrady za zákonom určené, teda nútené\nobmedzenie vlastníctva.\n32. Primeraná náhrada za nútené obmedzenie vlastníctva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy nemusí byť v\npeniazoch. Zákon č. 66/2009 v § 2 ods. 1, 2 ustanovuje, že obec alebo vyšší územný celok, ktorý sa stal\npodľa osobitných predpisov vlastníkom stavby prechodom z vlastníctva štátu bez majetkovoprávneho\nusporiadania vlastníctva k pozemkom, môže poskytnúť zámennou zmluvou vlastníkovi pozemku pod\nstavbou náhradný pozemok, ktorý je v jeho vlastníctve. Náhradný pozemok v primeranej výmere, bonite\na rovnakého druhu, ako bol pôvodne pozemok pred zastavaním, poskytne vlastník stavby v tom istom\nkatastrálnom území. Ak sa neuplatní postup podľa odseku 1, usporiadanie vlastníckych vzťahov k\npozemku pod stavbou sa vykoná v konaní o nariadení pozemkových úprav podľa osobitného predpisu.\n33. Zákon č. 66/2009 Z. z. teda nerieši otázku primeranej náhrady za obmedzenie vlastníckeho\npráva vlastníka pozemku vecným bremenom za dobu od jeho obmedzenia do doby konečného\nmajetkovoprávneho usporiadania vlastníctva spôsobom predpokladaným v § 2 ods. 1, 2 zák. č.\n66/2009 Z. z. Ako už bolo uvedené vyššie, vlastníci stavieb nemôžu užívať cudzie pozemky pod\nstavbami bezodplatne tým skôr, že nie sú nijakým zákonným spôsobom motivovaní ani nútení vyriešiť\nprávny režim pozemkov pod stavbami poskytnutím náhradného pozemku (zámenou) alebo v konaní\no nariadení pozemkových úprav. Dovolací súd sa preto domnieva, že spravodlivú rovnováhu medzi\nzáujmami vlastníkov pozemkov pod stavbami a vlastníkov stavieb (v prejednávanom spore obcí alebo\nvyšších územných celkov) možno dosiahnuť priznaním spravodlivej náhrady za nútené obmedzenie\nvlastníckeho práva k pozemkom za dobu od vzniku obmedzenia do konečného majetkovoprávneho\nusporiadania ich vzťahov. Aj ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 42/2015 pripomenul, že ústavná\nochrana sa vo výkone vlastníckych práv obmedzenému vlastníkovi zaručuje po celý čas trvania týchto\nobmedzení. Tomu zodpovedá aj ustanovenie § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého vo\nverejnom záujme možno vec vlastnícke právo obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak, len na základe\nzákona, len na tento účel a za náhradu.\n34. Náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva má byť podľa čl. 20 ods. 4 ústavy primeraná tak,\naby zásadne vyvážila ujmu vzniknutú zásahom do vlastníckeho práva. Treba potom určiť, aká náhrada\na kedy, za akých podmienok je primeraná. Hoci je nútené obmedzenie vlastníckeho práva miernejším\nobmedzením vlastníka ako vyvlastnenie, pri posudzovaní primeranosti náhrady treba dôsledne zvažovať\npovahu zásahu do právneho postavenia vlastníka. Primeraná náhrada má reálny, nepredstieraný\nvýznam a slúži vlastníkovi ako príspevok na náhradu ekonomických strát na výnose z majetku, ktorý\nmôže užívať iba v obmedzenej miere (PL. ÚS 42/2015).\n35. Pri zvažovaní výšky primeranej náhrady nie je rozhodujúca povaha verejného záujmu, kvôli\nktorému je obmedzené právne postavenie vlastníka. Zreteľ treba brať na intenzitu, rozsah a dĺžku\ntrvania núteného obmedzenia vlastníka (PL. ÚS 42/2015). V prejednávanom prípade vecného bremena\nvzniknutého podľa zák. č. 66/2009 Z. z. treba vychádzať zo skutočnosti, že vlastník pozemku pod\nstavbou, ktorá prešla do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku je fakticky obmedzený v\ndržaní svojho majetku, v jeho užívaní a v požívaní jeho plodov a úžitkov, aj v nakladaní alebo akejkoľvek\ndispozícii s ním (uti, frui, disponere), keďže ide o pozemok zastavaný miestnou komunikáciou. Inak\npovedané, zostalo mu iba habere v podobe tzv. holého vlastníctva (nuda proprietas) bez možnosti\nvykonávať akékoľvek vlastnícke oprávnenia. Rovnako treba prihliadať na dĺžku trvania obmedzujúceho\nzásahu (povinnosť strpieť stavbu miestnej komunikácie na svojom pozemku). Irelevantné je, že\nzákonodarca zrejme nepredpokladal trvanie obmedzujúceho zásahu (do konečného vysporiadania\nvlastníckeho vzťahu k pozemku) po taký dlhý čas, ako k nemu v skutočnosti dochádza.\n\n36. Pri odpovedi na dovolateľovu dovolaciu otázku, či v prípade, že vlastníkovi pozemku pod stavbou,\nktorá je povolená podľa platných právnych predpisov a prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší\núzemný celok vzniká nárok na náhradu za vecné bremeno vzniknuté podľa § 4 zák. č. 66/2009 Z. z., má\nvýška tejto náhrady zodpovedať výške bezdôvodného obohatenia rovnajúcej sa obvyklému nájomnému\nza prenájom porovnateľných pozemkov dovolací súd dospel k záveru, že ide o právnu otázku, od\nvyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu (aj súdu prvej inštancie), ktorá v rozhodovacej\npraxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, čo zakladá prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1\npísm. b/ CSP. Vzhľadom na závery dovolacieho súdu uvedené v odsekoch 24. až 36. tohto uznesenia\ndospel dovolací súd k záveru, že dovolanie podľa uvedeného zákonného ustanovenia je aj dôvodné.\nDovolací súd preto zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu aj rozhodnutie súdu prvej inštancie v\nspojení s rozhodnutím o jeho doplnení, nakoľko nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia\nodvolacieho súdu (§ 449 ods. 1, 2 CSP) a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\n37. Aj keď dovolateľ nenamietol problematiku premlčania žalovaného nároku z hľadiska (ne)správnosti\njej právneho posúdenia, dovolací súd z hľadiska hospodárnosti konania upriamuje pozornosť na\nuznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 8Cdo/17/2019, ktoré v odseku 44. vychádzajúc z rozhodnutia sp. zn.\n3Cdo/94/2014 uvádza, že vecné bremeno vzniklo in rem a jeho vznik nemožno samostatne posudzovať v\nprípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí\nsp. zn. I. ÚS 474/2013 vo vzťahu k vecnému bremenu zriadenému podľa zák. č. 182/1993 Z. z.\nkonštatoval, že finančná náhrada za vznik vecného bremena je jednorazová, tento nárok je len jeden\na má ho len ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného\nbremena. S ohľadom na uvedené potom treba posudzovať aj určenie počiatku plynutia všeobecnej\ntrojročnej premlčacej doby.\n38. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd\nprvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací\nsúd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,\nrozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).\nO trovách dovolacieho konania preto rozhodne odvolací súd.\n39. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}