{"guid": "7dd55d1c-9b57-4c50-a62f-3ef728b67ebd:de168368-2451-402c-871e-55badf0a4536", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:6112215925.1", "spisova_znacka": "9Cdo/308/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/308/2021 z 28. 9. 2022", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. septembra 2022, sp. zn. 9Cdo/308/2021, ECLI:SK:NSSR:2022:6112215925.1", "identifikacne_cislo": "6112215925", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Martin Holič", "datum_vydania": "2022-09-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-23", "nazov": "§ 23 zákona č. 58/1969 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-23", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/58-1969/paragraf-23"}, {"iri": "/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-18", "nazov": "§ 18 zákona č. 58/1969 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-18", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/58-1969/paragraf-18"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-3", "nazov": "§ 9 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-4", "nazov": "§ 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-8.odsek-5", "nazov": "§ 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-8.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a,b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a,b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431", "nazov": "§ 431 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-431"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-435", "nazov": "§ 435 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-435", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-435"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1969/58#paragraf-23", "/SK/ZZ/1969/58#paragraf-18", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-9", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-8", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-431", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-435"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/de168368-2451-402c-871e-55badf0a4536", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:6112215925.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:6112215925.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:6112215925.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n9Cdo/308/2021\n6112215925\n28. 09. 2022\nJUDr. Martin Holič\nECLI:SK:NSSR:2022:6112215925.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej\na sudcov JUDr. Mariána Sluka, PhD. a JUDr. Martina Holiča, v spore žalobcu F. P., bývajúceho v P.,\nW. XX, zastúpeného JUDr. Michalom Slameňom, advokátom so sídlom v Martine, Šoltésovej 11, proti\nžalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej konajú Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so\nsídlom v Bratislave, Račianska 71, a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,\nŠtúrova 2, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod\nsp.zn. 10C/63/2012, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. apríla\n2021 sp.zn. 14Co/55/2020, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovanej nárok na náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nl. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len ,,súd prvej inštancie”) rozsudkom z 24. marca 2020 č.k.\n10C/63/2012-315 (v poradí druhým) zamietol žalobu a žalovanej priznal náhradu trov konania vo výške\n100%. Rozhodol tak s odôvodnením, že žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody, nemajetkovej\nujmy a skutočnej škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe podľa zákona č. 58/1969 Zb.\no zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným\npostupom v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 58/1969 Zb.“) je premlčaný v zmysle\nustanovenia § 23 zákona č. 58/1969 Zb., nakoľko rozhodnutie o zastavení trestného stíhania žalobcu\nzo dňa 30. júna 2010 nadobudlo právoplatnosť dňa 10. júla 2010 a týmto momentom začala plynúť\njednoročná premlčacia doba na uplatnenie nároku žalobcu, ktorá tak uplynula dňa 10. júla 2011. Keďže\nžaloba bola podaná dňa 29. júla 2012, stalo sa tak po uplynutí premlčacej doby. Vo vzťahu k nároku\nžalobcu na náhradu skutočnej škody titulom nezákonného rozhodnutia o začatí trestného stíhania a\nzároveň nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu žalovanej spočívajúcej v prieťahoch\nv konaní súd žalobu zamietol pre neunesenie dôkazného bremena ich existencie a príčinnej súvislosti\nmedzi tvrdeným zásahom do jeho práv a uplatnenou škodou. Potvrdenie vystavené spoločnosťou\nRichard Valent Construcció považoval súd za nedostatočné na preukázanie reálnej pracovnej ponuky\ndanej žalobcovi a dôvodu, z akého pracovný pomer napokon uzatvorený nebol, teda preukázania\nskutočnosti, že uzavretie pracovného pomeru zmarilo práve trestné stíhanie žalobcu. Z dokazovania tiež\nvyplynulo, že v čase, za ktorý si uplatňoval žalobca ušlý príjem v uvedenej spoločnosti, bol zamestnaný\nv colnej správe. Nepreukázaný ostal aj nárok na ušlý zisk vo forme zárobku žalobcu v zamestnaní na\ncolnej správe, pretože pracovný pomer bol ukončený súhlasným prejavom vôle bez uvedenia dôvodu\ndňa 4. novembra 1993 a tvrdenie žalobcu, že ho zamestnávateľ po skončení trestného stíhania vezme\nv prípade oslobodenia späť, nebolo ničím preukázané. Navyše žalobca v tom čase podnikal a preto by\nmusel preukázať, že jeho príjem z podnikania bol nižší ako predpokladaný zárobok. Nárok na náhradu\nskutočnej škody vo forme mzdy vyplatenej zamestnancovi firmy žalobcu súd nemohol akceptovať,\npretože žalobca mal vo svojej firme najmenej dvoch zamestnancov a tvrdenie, že by práve tohto\n\nzamestnanca nezamestnával, ak by mohol vycestovať do zahraničia, nebolo objektívne preukázané.\nNáhradu skutočnej škody vo forme trov obhajoby žalobca nepreukázal, nakoľko súdu nepredložil\nžiadny dôkaz o zastupovaní, vyúčtovaní a úhrade trov obhajoby. Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej\nujmy spôsobnej prieťahmi v konaní smerujúcej voči žalovanej zastúpenej Generálnou prokuratúrou\nSlovenskej republiky žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca v konaní nepredložil rozhodnutie o\npreskúmaní postupu policajného vyšetrovateľa (alebo iné), ktorým by bolo konštatované, že sa policajný\nvyšetrovateľ alebo prokurátor dopustili nesprávneho úradného postupu a zbytočných prieťahov v konaní.\nJe zrejmé, že trestné stíhanie trvalo dlho, ale podľa názoru súdu táto skutočnosť bola spôsobená najmä z\ndôvodu nedosiahnuteľnosti spoluobvineného, preto faktické trestné stíhanie žalobcu trvalo v skutočnosti\nkratšiu dobu. O trovách konania rozhodol podľa § 255 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového\nporiadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).\n2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len ,,odvolací súd”) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 27.\napríla 2021 sp.zn. 14Co/55/2020 napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne\n(§ 387 ods. 1, 2 CSP). Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (§ 396 ods.\n1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP). Odvolací súd mal zato, že rozhodnutie súdu prvej\ninštancie je vecne správne, založené na správne zistenom skutkovom stave a náležite odôvodnené,\npričom s jeho odôvodnením sa stotožnil v celom rozsahu a odkázal naň v zmysle § 387 ods. 2 CSP.\nNa zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd\nuviedol, že žalobca skončil svoj pracovný pomer v štátnej správe dohodou o skončení pracovného\npomeru zo dňa 4. novembra 1993, z ktorej nevyplýva, že by dôvodom skončenia pracovného pomeru\nbolo práve trestné stíhanie žalobcu, a preto chýba príčinná súvislosť medzi trestným stíhaním žalobcu a\nukončením pracovného pomeru. Tvrdenie, že zamestnávateľ vezme žalobcu späť po ukončení trestného\nstíhania preukázané nebolo. Odvolací súd konštatoval, že žalobca síce v odvolaní napáda jednotlivé\nzávery súdu prvej inštancie, avšak bez konkrétnych námietok súvisiacich s nimi. Pokiaľ išlo o námietky\ntýkajúce sa prieťahov v konaní, odvolací súd uviedol, že včasnosť vykonania úkonov v trestnom konaní\na správnosť postupu orgánu činného v trestnom konaní nemôže vyhodnocovať civilný súd konajúci o\nžalobe na náhradu škody a navyše bez návrhu na vykonanie dokazovania v prvoinštančnom konaní\noboznámením sa s konkrétnym vyšetrovacím spisom, zameraným na preukázanie porušenia konkrétnej\nzo zákona vyplývajúcej povinnosti orgánom činným v trestnom konaní, pričom žalobca takýto návrh v\nkonaní nevzniesol. Poukázal na znenie ustanovenia § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti\nza škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon č.\n514/2003 Z.z.”), v zmysle ktorého možno pri porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie\nv zákonom ustanovenej lehote vychádzať len z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu\nvyšetrovateľa policajného zboru, povereného príslušníka policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej\nsprávy alebo povereného pracovníka finančnej správy, prokurátorom. V prejednávanej veci však žalobca\ntakýto dôkaz nepredložil. Rovnako z uvedeného dôvodu nemožno objektívne konštatovať ani prieťahy\nv konaní, keď nebol vznesený návrh na oboznámenie vyšetrovacieho spisu, z ktorého by bolo možné (a\nzároveň nevyhnutné) posúdiť i zložitosť a právnu náročnosť vedenej trestnej veci. Žalobca nesprávnosť\núradného postupu jednotlivých orgánov činných v trestnom konaní inak nepreukázal. Výrok o trovách\nkonania potvrdil ako vecne správny, nakoľko nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre\nktoré by v tomto prípade nemal žalovanej priznať nárok na náhradu trov konania a aplikovať ustanovenie\n§ 257 CSP. Trovy odvolacieho konania nepriznal žalovanej z dôvodu, že jej žiadne nevznikli.\n3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) pre\nnesprávne právne posúdenie veci podľa § 421 písm. a) a b) CSP. Za nesprávny označil záver súdov\nnižšej inštancie o premlčaní jeho nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, ktorú\nodvolací súd posúdil v zmysle § 23 zákona č. 58/1969 Zb. v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou\nsúdov s poukazom na judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 36/2020. Podľa tohto rozhodnutia\nsa premlčanie práva na náhradu nemajetkovej ujmy za rozhodnutie o väzbe spôsobenej poškodenému\nza účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. nemôže posudzovať podľa § 23 cit. zákona ale podľa príslušných\nustanovení Občianskeho zákonníka. Nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe v zmysle\n§ 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z. nie je podmienený povinnosťou podať proti rozhodnutiu o väzbe\nsťažnosť alebo iný opravný prostriedok. Vzhľadom na tieto závery mal žalobca zato, že jeho nárok nie\nje premlčaný, keďže žaloba bola podaná 29. júla 2012 a rozhodnutie o zastavení trestného stíhania\nnadobudlo právoplatnosť 10. júla 2010. Návrh na predbežné prerokovanie nároku bol podaný 1. júna\n2011. V prípade aplikácie § 22 ods. 3 zákona č. 58/1969 Zb. dochádza k predĺženiu premlčacej doby\nv rozsahu 163 dní pri nároku voči Ministerstvu spravodlivosti SR a o 42 dní pri nároku voči Generálnej\n\nProkuratúre SR. V súvislosti s tým žiadal, aby dovolací súd vyriešil otázku, či aplikácia premlčania\npodľa ustanovenia § 23 zákona č. 58/1969 Zb. bola v danom prípade správna a nemalo dôjsť k\naplikácii premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka. Pokiaľ by dovolací súd dospel k opačnému\nzáveru, argumentoval proti aplikácii námietky premlčania rozporom s dobrými mravmi ako neprimerane\ntvrdým postihom voči žalobcovi, ktorý bol 17 rokov vystavený pochybeniu orgánov činných v trestnom\nkonaní a to s poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. III. ÚS 2552/1, IV. ÚS\n3542/20, III. ÚS 44/2017. Za nesprávny označil žalobca aj právny záver odvolacieho súdu, že dôvodom\nukončenia jeho pracovného pomeru s Colným úradom Žilina nebolo trestné stíhanie vedené proti nemu\nnezákonne. Žalobca poukázal na skutočnosť, že ešte pred ukončením pracovného pomeru dohodou,\ndošlo k okamžitému skončeniu pracovného pomeru so žalobcom pre hrubé porušenie pracovnej\ndisciplíny z dôvodov totožných ako vo veci, v ktorej bolo vedené trestné stíhanie žalobcu. Týmto bola\nnepochybne preukázaná príčinná súvislosť medzi ukončením pracovného pomeru a vzniknutou škodou.\nŽalobca okamžité skončenie pracovného pomeru napadol na súde, pričom jeho zamestnávateľ netrval\nna okamžitom skončení pracovného pomeru z dôvodu, že došlo k mimosúdnej dohode. V žiadnom\nustanovení zákona nie je obmedzenie uvádzajúce, že náhrada škody nebude poskytnutá, ak došlo k\nukončeniu pracovného pomeru dohodou, kde zo strany zamestnávateľa podľa v tom čase platného\nZákonníka práce mohlo dôjsť k okamžitému skončeniu pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa.\nŽalobca má zato, že táto otázka ešte nebola dovolacím súdom riešená a je daný dovolací dôvod v\nzmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných\nsúvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala (sp.zn. 5 Cdo 126/2009), preto z titulu priamosti za\nnásledok došlo k rozviazaniu pracovného pomeru nepochybne z dôvodu trestného stíhania. Vo vzťahu\nk požadovanej náhrade škody za pracovný pomer v Španielsku žalobca uviedol, že o tejto skutočnosti\ninformoval aj povereného vyšetrovateľa v čase, kedy bola ponuka aktuálna. Keďže z dôvodu trestného\nstíhania pracovnú ponuku prijať nemohol, nie je zrejmé, ako inak mal preukázať vznik ujmy v podobe\nušlej mzdy, ktorá bola spôsobená nemožnosťou nastúpiť do pracovného pomeru. Obdobne odvolací\nsúd postupoval aj pri náhrade škody, ktorá vznikla žalobcovi platením mzdy pre jeho zamestnanca.\nNesprávne právne posúdenie nároku na náhradu trov na obhajobu žalobca videl v tom, že aj keby\nnepredložil do súdneho spisu plnú moc advokáta, je nespochybniteľné, že bol v trestnom konaní\nzastúpený advokátom. Preto mu mal súd priznať takú výšku škody, ktorá zodpovedala odmene advokáta\npodľa v tom čase platnej vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych\nslužieb. Účelnosť nákladov na obhajobu sa dá stotožniť s ich nevyhnutnosťou alebo právnou pomocou v\nzmysle čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a preto sa trovy právneho zastúpenia vo všeobecnosti\nza účelne vynaložené považujú (sp.zn. III. ÚS 481/2015). Žalobca nesúhlasil ani so záverom odvolacieho\nsúdu, že nepredloženie potvrdenia o pochybení orgánov činných v trestnom konaní, resp. rozhodnutia o\npreskúmaní ich postupu je obligatórnou náležitosťou pre priznanie náhrady škody za prieťahy v konaní.\nTýmto spôsobom sa odvolací súd odklonil od právnej praxe s poukazom na rozhodnutia najvyššieho\nsúdu sp.zn. 4Cdo 125/2019, 4Cdo 183/2009, 3Tdo 37/2017 a 4MCdo 15/2009. Mal zato, že nezákonný\npostup orgánov činných v trestnom konaní bol potvrdený samotným zastavením trestného stíhania voči\nžalobcovi. Je nepochybné, že dĺžka konania 17 rokov je zjavne neprimeraná a obmedzujúca. Navrhol,\naby dovolací súd zrušil rozhodnutia oboch súdov nižších inštancií a vec vrátil súdu prvej inštancie na\nďalšie konanie.\n4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za vecne\nsprávne a plne sa stotožňuje s jeho odôvodnením. Navrhla, aby dovolací súd dovolanie zamietol ako\nnedôvodné.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ,,najvyšší súd” alebo ,,dovolací súd”) ako súd dovolací (§\n35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v\nsúlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424\nCSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.\n6. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a\nv záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto\nprávo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní\na rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené\nvšetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Dovolanie\ntreba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov\ncivilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolací súd nie je súdom tretej inštancie, v rámci\n\nkonania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázka posúdenia, či\nsú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej\nprávomoci dovolacieho súdu (por. 9 Cdo/72/2020, 9 Cdo/260/2021), nie strany sporu.\n7. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty\nstrán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami\nprípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne\nprelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je\nskôr reštriktívny výklad (por. 9 Cdo/72/2020, 9 Cdo/260/2021).\n8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.\nRozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.\n9. Dovolateľ prípustnosť podaného dovolania vyvodzoval z § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP.\n10. Podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,\nktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho\nsúdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu (písm. a/), ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte\nnebola vyriešená (písm. b/), alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (písm. c/).\n11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je procesnou povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým\nspôsobom dovolací dôvod (§ 421 CSP v spojení s § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti\ndovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným\ndôvodom prípustnosti dovolania.\n12. Otázkou relevantnou z hľadiska ustanovenia § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna\n(nie skutková otázka). Môže ísť o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie alebo\naplikácie Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine) alebo\notázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii alebo interpretácii procesných ustanovení).\nDovolací súd zároveň zdôrazňuje, že dôvody prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP sa vzťahujú\nvýlučne na právnu otázku, riešenie ktorej viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí\nodvolacieho súdu. Právna otázka, vyriešenie ktorej nemalo určujúci význam pre rozhodnutie odvolacieho\nsúdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola\nprípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska\ntohto ustanovenia.\n13. Dovolateľ v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP namietal nesprávne\nprávne posúdenie sporu odvolacím súdom v otázke premlčacej doby podľa § 23 zákona č. 58/1969\nZb. pokiaľ išlo o jeho nárok na náhradu škody, nemajetkovej ujmy a skutočnej škody za nezákonné\nrozhodnutie o väzbe, ktorá mala byť správne vyriešená tak, že jeho nárok premlčaný nie je, pretože\npremlčanie sa v tomto prípade posudzuje podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Odklon\nod rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v tejto otázke odôvodnil poukazom na závery rozhodnutia\nnajvyššieho súdu sp.zn. R 36/2020.\n14. Takto žalobcom zadefinovaná právna otázka by mohla mať znaky relevantné v zmysle § 421\nods. 1 písm. a) CSP iba vtedy, ak by výsledok jej riešenia (posúdenia a vyhodnotenia) odvolacím\nsúdom predstavoval jediný a výlučný dôvod, pre ktorý nebolo odvolaniu žalobcu vyhovené a pre ktorý\nbolo potvrdené ako vecne správne zamietajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie. V tomto prípade\nvšak rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo na vyriešení predmetnej právnej otázky, a to z dôvodu\njej neuplatnenia žalobcom v základnom konaní (a to ani v rámci podaného odvolania). Súd prvej\ninštancie totiž zamietol žalobu v tejto časti z dôvodu žalovanou uplatnenej námietky premlčania\npodľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb. (viď body 18, 19 rozsudku súdu prvej inštancie), pričom žalobca\ntento právny záver súdu prvej inštancie v odvolaní žiadnym spôsobom nenamietal, ktorú skutočnosť\nkonštatoval už odvolací súd (viď bod 31 rozhodnutia odvolacieho súdu). Pokiaľ žalobca nevyužil\n\nmožnosť obrany námietkou nesprávneho právneho posúdenia premlčacej doby podľa ustanovení\nzákona č. 58/1969 Zb. v základnom konaní a tento záver v odvolaní nijako nespochybňoval, napriek\ntomu, že namietaným spôsobom posúdil námietku premlčania už súd prvej inštancie, nemôže sa\núspešne domáhať preskúmania tejto právnej otázky až v dovolacom konaní.\n15. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je totiž vo vzťahu k odvolaniu ako riadnemu\nopravnému prostriedku subsidiárny nielen z procesného hľadiska - teda že dovolanie možno podať\nlen proti rozhodnutiu vydanému v odvolacom konaní (čo znamená, že odvolacie konanie predchádza\ndovolaciemu konaniu), ale aj z hmotnoprávneho hľadiska, ktoré zohľadňuje skutočnosť, že dovolateľ\nmôže v mimoriadnom opravnom prostriedku (úspešne) argumentovať len takými dôvodmi, ktoré\nnamietol už v rámci riadneho opravného prostriedku a ktoré boli meritórne posudzované odvolacím\nsúdom. V prípade, že takéto námietky v odvolacom konaní neuplatnil, hoci tak urobiť mohol a mal, tieto\nnámietky ex post nemôžu byť spôsobilé založiť prípustnosť dovolania.\n16. Dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia je pre prípustnosť dovolania relevantný len vtedy,\nak vec nesprávne právne posúdil odvolací súd, alebo ak v odvolaní namietané nesprávne právne\nposúdenie veci súdom prvej inštancie odvolací súd svojím procesným postupom nenapravil. Avšak\nnemôže tomu tak byť v prípade, ak samotná strana sporu nevyužila svoje právo namietať konkrétnu\nnesprávnosť v rámci podaného odvolania, v takom prípade strana sporu mala možnosť uplatniť svoj\nvplyv na výsledok konania vo vzťahu ku konkrétnej otázke, ale keď tak neurobila, hoci tak urobiť mohla\na mala, predmetná právna otázka sa nestala predmetom prieskumu odvolacieho súdu, ktorý nemal\nmožnosť v rámci opravného konania vyhodnotiť jej opodstatnenosť aj vo vzťahu k existujúcej judikatúre\nnajvyššieho súdu. Povedané inými slovami, nedávalo by žiaden rozumný zmysel, aby podstatné\nargumenty a návrhy, ktoré mohol (a mal) dovolateľ uplatniť už v predchádzajúcom odvolacom konaní,\npredkladal až dovolaciemu súdu. Takto by totiž nastala celkom absurdná situácia, kedy by najvyšší súd\npreskúmaval rozsudok odvolacieho súdu (teda jeho „zákonnú správnosť a spravodlivosť), hoci by však\ntento odvolací súd nemal žiaden dôvod, pre ktorý by sa mohol (a mal) zaoberať určitou argumentáciou,\nktorá mu nebola známa (zrejmá), pretože ju dovolateľ nepoužil a „vyčkal” by s ňou až na konanie\npred dovolacím súdom. Dovolanie nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné)\npovinnosti vyčerpania riadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to\nnielen formálne, ale aj materiálne, dispozične, teda obsahovo vecne (argumentačne).\n17. V tomto prípade ide totiž o kontradiktórne sporové konanie, v ktorom platí zásada, že práva patria\nbdelým (vigilanlibus iura scripta sunt). Ak potom žalobca námietku nesprávneho posúdenia premlčacej\ndoby zakladajúcu prípustnosť a dôvodnosť dovolania, neuplatnil v odvolacom konaní, v rámci ochrany\nsvojich práv, hoci mu bola známa už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, nemôže ju\ndovolací súd posudzovať pre nedostatok svojej právomoci (§ 419 CSP a contrario), lebo inak by fakticky\npreskúmaval rozsudok súdu prvej inštancie namiesto odvolacieho súdu, ktorý však na to nedostal\npríležitosť (por. 9 Cdo 69/2021, 9 Cdo 79/2021).\n18. V podstate obdobne postupuje vo svojej činnosti aj ústavný súd, z ktorého judikatúry vyplýva, že ak\nsťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom\nargumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd\nna jej posúdenie nemá právomoc a sťažnosť sťažovateľa odmietne (por. II. ÚS 70/2017).\n19. Z týchto dôvodov sa dovolací súd nemohol vecne zaoberať položenou právnou otázku žalobcu\ntýkajúcou sa posudzovania premlčacej doby pri nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa\nzákona č. 58/1969 Zb. a to ani vo vzťahu k jeho argumentácii o rozpore námietky premlčania s dobrými\nmravmi, ktorá tiež bola žalobcom uplatnená po prvý krát až v rámci podaného dovolania.\n20. Dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP a otázku v doterajšej praxi dovolacieho súdu\nneriešenú žalobca formuloval tak, že žiadne ustanovenie zákona nie je obmedzenie uvádzajúce, že\nnáhrada škody nebude poskytnutá, ak k ukončeniu pracovného pomeru došlo dohodou, avšak zo strany\nzamestnávateľa podľa v tom čase platného Zákonníka práce mohlo dôjsť k okamžitému skončeniu\npracovného pomeru.\n21. V tejto časti dovolania žalobca v podstate napadol záver súdov nižších inštancií o neexistencii\npríčinnej súvislosti medzi skončením jeho pracovného pomeru dohodou a trestným stíhaním. V dovolaní\n\nvyjadril nesúhlas s vyhodnotením skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie a predostrel vlastné\nprávne závery o existencii príčinnej súvislosti založené na vlastnom hodnotení skutkového stavu vo\nsvoj prospech. Otázka, ktorú na základe svojej predstavy o tom, ktorý dôkaz bol vo veci podstatný a\nako ho mali súdy vyhodnotiť, sformuloval, táto však nie je a ani nemohla byť kľúčovou pre rozhodnutie\nodvolacieho súdu z viacerých dôvodov. Jednak preto, že opätovne ide o argumentáciu neuplatnenú\nv odvolaní žalobcu (tá bola založená na neprimeranej dĺžke trestného stíhania a na nepreukázanom\ntvrdení žalobcu o prísľube jeho dovtedajšieho zamestnávateľa) a zároveň ide o otázku čisto hypotetickú,\nktorá nemá priamy dosah na prejednávanú vec a na ktorej odvolací súd nezaložil svoje rozhodnutie,\nkeď zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že dovolateľ pracovný pomer skončil dohodou a nie\nokamžitým skončením pracovného pomeru zamestnávateľom. Súd nemôže založiť svoje rozhodnutie na\nsimulácii rôznych možných skutkových okolností, ale na riadne zistenom skutkovom stave vyplývajúcom\nz vykonaných dôkazov. Pokiaľ, ako to uvádza dovolateľ, došlo po okamžitom skončení pracovného\npomeru zamestnávateľom následne k dohode o ukončení pracovného pomeru, je vylúčené, aby súd\nskúmal dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru, takýto úkon už totiž de iure neexistuje a bol\nnahradený iným pracovnoprávnym vzťahom založeným dohodou (9Cdo 196/2020). Pre súd tak v tomto\nprípade bol rozhodujúci len dôvod skončenia pracovného pomeru vyplývajúci z dohody, ktorý preskúmal\na dospel k záveru, že nie je v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním žalobcu.\n22. Dovolací súd uzatvára, že dovolateľom formulovaná dovolacia námietka má charakter námietky\nnesprávneho hodnotenia dôkazov a následne nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom ale takáto\nnámietka nie je nespôsobilá založiť prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Samotné\npolemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti\njeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, významovo\nnezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 CSP (porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.\n9 Cdo 150/2020, 9 Cdo 219/2021).\n23. Ďalej dovolateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom), v dovolaní vyjadril\nnesúhlas so záverom súdov o neexistencii príčinnej súvislosti medzi skutočnou škodou spočívajúcou\nv náhrade ušlej mzdy za neuskutočnený pracovný pomer v Španielsku a v náhrade mzdy svojho\nzamestnanca a náhrade trov obhajoby v trestnom konaní (vo vzťahu k tomuto nároku aj s neunesením\ndôkazného bremena) a vedením trestným stíhaním. Dovolateľ v tejto časti neuviedol, podľa ktorého\nkonkrétneho ustanovenia Civilného sporového poriadku namietal správnosť týchto záverov a ktorý\ndovolací dôvod má na mysli. Dovolateľ uvádza všeobecnú charakteristiku nesprávností, ku ktorým podľa\njeho názoru došlo v konaní pred odvolacím súdom (nesprávne a nedostatočné zistenie skutkového\nstavu, nesprávne vyhodnotenie dôkazov súdom s následkom nesprávneho právneho posúdenia veci),\navšak nekonkretizoval právnu otázku, na riešení ktorej podľa jeho názoru odvolací súd založil svoje\nnesprávne rozhodnutie a ktorú by mal dovolací súd posúdiť a zodpovedať.\n24. Dovolací súd zdôrazňuje, že dovolateľ je zo zákona povinný nielen uviesť právne posúdenie\nveci, ktoré pokladá za nesprávne (a vyložiť, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia),\nale tiež konfrontovať túto nesprávnosť s doterajšou rozhodovacou činnosťou dovolacieho súdu, lebo\ntomu patrí úloha zjednocovať rozhodovaciu činnosť súdov v civilnom konaní. Podľa toho je dovolateľ\npovinný vymedziť, v čom vidí splnenie predpokladov prípustnosti dovolania. Mal by teda uviesť, ktorý\nz predpokladov vymedzených v § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku je naplnený a prečo. Len\npolemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho\nrozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky a ako hodnotil\ndôkazy významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v citovanom ustanovení (porovnaj rozhodnutia\nnajvyššieho súdu sp. zn. 9 Cdo 254/2020, 9 Cdo 284/2021, 9 Cdo 289/2020).\n24.1. Práve povinné zastúpenie advokátom (resp. právnické vzdelanie dovolateľa) má garantovať\nbezchybnosť podaných dovolaní, pričom snaha advokátov by mala smerovať k tomu, aby právna otázka\nz dovolania jasne vyčnievala a takisto aby z dovolania vyčnievalo aj právne posúdenie veci, ktoré\npokladá dovolateľ za nesprávne, s uvedením toho, v čom má spočívať táto nesprávnosť. Advokát týmto\nvymedzením začína svoj dialóg s najvyšším súdom ako najvyššou súdnou autoritou, a preto musí\npripraviť jasné, vecné a zmysluplné vymedzenie namietaného nesprávneho posúdenia spornej právnej\notázky (m. m. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 15/2021, I. ÚS 330/2021, I. ÚS 440/2022).\n25. Napokon dovolateľ namietal správnosť záveru odvolacieho súdu o nepreukázaní nezákonného\npostupu orgánov činných v trestnom konaní a prieťahov v trestnom konaní, ktorý bol založený na aplikácii\n\nustanovenia § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., za obdobie v čase účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. do 30.\njúna 2004. Dovolateľ mal zato, že nezákonný postup orgánov činných v trestnom konaní bol potvrdený\nsamotným zastavením trestného stíhania voči nemu a nie je potrebné ho dokladovať potvrdením,\nresp. rozhodnutím orgánov činných v trestnom konaní o preskúmaní ich postupu. Je nepochybné,\nže dĺžka trestného konania 17 rokov je zjavne neprimeraná a obmedzujúca. Poukázal na odklon od\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiam sp.zn. 4Cdo 125/2019, 4Cdo 183/2009,\n3Tdo 37/2017, 4MCdo 15/2009.\n26. Z obsahového hľadiska sa dovolateľ v podstate pýta, či predloženie potvrdenia o pochybení orgánov\nčinných v trestnom konaní, resp. rozhodnutia o preskúmaní ich postupu, je obligatórnou náležitosťou\npre priznanie náhrady škody za nesprávny úradný postup v konaní v čase účinnosti zákona č. 58/1969\nZb. K tomu dovolací súd uvádza nasledovné.\n27. Uvedená právna otázka by bola relevantná za predpokladu, že by bola výlučným dôvodom pre\npotvrdenie zamietnutia žaloby odvolacím súdom v tejto časti (t.j. v časti nárokov uplatnených počas\núčinnosti zákona č. 58/1969 Zb.). Odvolací súd však svoje rozhodnutie v tejto časti neodôvodnil výlučne\naplikáciou ustanovenia § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. ale tým, že žalobca neuniesol dôkazné\nbremeno a nepreukázal existenciu predpokladu vzniku nároku na náhradu škody v podobe nesprávneho\núradného postupu a príčinnej súvislosti s tvrdenou škodou, ktorý záver už prijal aj súd prvej inštancie (viď\nbod 23 rozsudku súdu prvej inštancie a bod 34 rozsudku odvolacieho súdu). Z odôvodnenia rozhodnutí\nsúdov nižšej inštancie vyplýva, že žalobca nevzniesol návrh na oboznámenie vyšetrovacieho spisu, z\nktorého by bolo možné posúdiť zložitosť a právnu náročnosť vedenej trestnej veci, pričom existenciu\nnesprávneho úradného postupu (vrátane) prieťahov v konaní iným spôsobom nepreukázal.\n28. Dovolací súd uvádza, že o otázku relevantnú z hľadiska ustanovenia § 421 ods. 1 CSP sa nejedná\npri riešení otázky, či strana sporu (ne)uniesla dôkazné bremeno, bremeno procesnej zodpovednosti za\nvýsledok v spore, pretože záver súdu o tom, či strana sporu (ne)uniesla dôkazné bremeno, ktoré ju v\ntom-ktorom spore zaťažovalo, spočíva v každom jednotlivom prípade (v každom jednotlivom civilnom\nsporovom konaní) na posúdení vysoko individuálnych, konkrétnych skutkových okolnostiach, ktoré súd\nposudzuje v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov. Pri hodnotení dôkazov nemožno odvolaciemu\nsúdu vyčítať pochybenia a preto ani nemožno polemizovať s jeho závermi, ktoré dovolatelia namietajú.\nDovolací súd totiž nie je v rámci dovolacieho konania oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy,\nkeďže je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).\n29. Zároveň dovolací súd konštatuje, že rozhodnutia najvyššieho súdu, na ktoré dovolateľ poukázal\npri odôvodnení odklonu odvolacieho súdu od ustálenej judikatúry, sa netýkajú aplikácie ustanovenia §\n9 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z., ani sporov o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným\npostupom orgánov činných v trestnom konaní podľa § 18 zákona č. 58/1969 Zb., ale nárokov na náhradu\nškody a nemajetkovej ujmy z titulu nezákonného rozhodnutia orgánu štátu v zmysle § 6 ods. 1 zákona\nč. 514/2003 Z.z. Závery týchto rozhodnutí preto nie je možné aplikovať na riešený prípad, resp. nie sú\npoužiteľné vzhľadom na vymedzený právny problém v prejednávanej veci.\n30. Obiter dictum. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že žalobca v tomto prípade nedôsledne\nrozlišuje medzi právnym titulom, z ktorého v žalobe uplatnil jednotlivé nároky, a z toho následne pramení\naj jeho mylný záver o nesprávnej aplikácii ustanovenia § 9 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., resp. jeho\nnázor, že k úspechu v spore mu postačovalo poukázať na nezákonné rozhodnutie o začatí trestného\nstíhania. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že v tejto časti sa žalobca domáhal svojich nárokov nie z titulu\nnezákonného rozhodnutia v zmysle § 1 ods. 1 v spojení s § 5 zákona č. 58/1969 Zb., ale z titulu\nnesprávneho úradného postupu orgánov činných v trestnom konaní v zmysle § 18 ods. 1 zákona č.\n58/1969 Zb. Obligatórnou podmienkou vzniku nároku na náhradu škody podľa § 1 a § 5 zákona č.\n58/1969 Zb. bolo podľa § 4 ods. 1 cit. zákona zrušenie napadnutého rozhodnutia pre nezákonnosť,\nresp. zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie od obžaloby (§ 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.)\na v prejednávanej veci by tak veľmi zjednodušene povedané bolo postačujúce predloženie uznesenia o\nzastavení trestného stíhania voči žalobcovi. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade\nneviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale\nna výsledok trestného stíhania (3 Cdo 194/2010, 4 MCdo 15/2009). V prípade nároku na náhradu škody\nza nesprávny úradný postup tak, ako si ju uplatnil žalobca v spore, podľa § 18 zákona č. 58/1969 Zb.,\nt.j. za nečinnosť, zbytočné prieťahy, porušenie povinnosti úkon urobiť, vydať rozhodnutie v zákonnej,\n\nči primeranej lehote atď., už musí žalobca konkrétne preukázať, že zo strany orgánu štátu došlo k\nporušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátneho orgánu pri jeho činnosti (6Cdo\n115/2010, 3MCdo 18/2011, 3Cdo 71/2009). Ide spravidla o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou\nnesúvisí (6Cdo 115/2010) a škoda musí byť vyvolaná inou ako rozhodovacou činnosťou. Nevyhnutným\npredpokladom pre záver o tom, že postup orgánov činných v trestnom konaní bol nesprávny, je tak\nnormatívne vyjadrenie „správneho úradného postupu“ a zistenie, že tento postup nebol zachovaný\n(3MCdo 18/2011). K tomu však nevyhnutne pristupuje povinnosť žalobcu nielen tvrdiť, ale aj preukázať,\nže k nesprávnemu úradnému postupu došlo, pričom súdy nižšej inštancie správne konštatovali, že bez\npotrebných dôkazných prostriedkov nebolo možné žalobcovi priznať úspech a konštatovať existenciu\nnesprávneho úradného postupu výlučne na základe rozhodnutia o zastavení trestného stíhania žalobcu.\n31. Na záver dovolací súd poznamenáva, že ak by absenciu konkrétne a riadne vymedzenej právnej\notázky nezohľadnil a napriek tomu by pristúpil aj k vecnému posúdeniu dôvodnosti podaného dovolania,\nuskutočnil by procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa cieľu sledovanému\nustanovením § 421 ods. 1 CSP (porovnaj 1Cdo/23/2017, 2Cdo/117/2017, 3Cdo/6/2017, 4Cdo/95/2017,\n7Cdo/140/2017, 8Cdo/78/2017, 9Cdo/197/2020). Ak by bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil\nk posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu [a na tom základe ho (dokonca) prípadne\nzrušil], porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS\n172/03).\n32. Dovolací súd poukazuje v tomto smere aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 14.\napríla 2022 sp. zn. I. ÚS 215/2022, ktorý uviedol, že „k odmietnutiu dovolania pre nesplnenie náležitostí\nzadefinovania dôvodu prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku ústavný súd považuje za\npotrebné dodať, že aj keď jeho súčasná judikatúra uprednostňuje materiálny prístup k vymedzeniu\ndovolacích dôvodov zo strany najvyššieho súdu (I. ÚS 336/2019, IV. ÚS 479/2021), dovolací súd si\nbez náležitého vymedzenia právnej otázky dovolateľom nemôže túto otázku vyabstrahovať z dovolania\nsám (II. ÚS 291/2021). Ústavne konformné riešenie vyžaduje, „aby právna otázka z dovolania jasne\nvyčnievala a takisto aby z dovolania vyčnievalo aj právne posúdenie veci, ktoré pokladá dovolateľ za\nnesprávne s uvedením toho, v čom má spočívať táto nesprávnosť...“ Sťažovateľ, resp. jeho advokát\n„preto musí pripraviť jasné, vecné a zmysluplné vymedzenie namietaného nesprávneho právneho\nposúdenia spornej právnej otázky.“ (I. ÚS 115/2020).“\n33. Dovolací súd uzatvára, že dovolanie podané dovolateľom pre nesprávne právne posúdenie veci v\ndanom prípade nezodpovedá požiadavkám z hľadiska vymedzenia dovolacieho dôvodu v zmysle § 432\nCSP v spojení s ustanovením § 421 ods. 1 CSP, keď ani v tejto časti dovolania dovolateľ nenastolil,\nnepomenoval takú právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ale\niba spochybnil správnosť rozhodnutí súdov nižších inštancií, polemizoval s ich závermi a hodnotením\ndôkazov.\n34. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcu odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako\ndovolanie, v ktorom dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.\n35. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v zmysle § 453 ods. 1 v spojení\ns § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalovanej v dovolacom konaní (§ 255 ods. 1 CSP) tak, že\nnáhradu trov dovolacieho konania jej nepriznal, lebo jej preukázateľne v dovolacom konaní žiadne trovy\nnevznikli (R 72/2018).\n36. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}