{"guid": "4708e0dc-3958-457f-906f-3f5b6e45e9cf:350f8b90-5d50-4915-b740-30942456a464", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:6111201097.3", "spisova_znacka": "6Cdo/198/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/198/2020 z 30. 11. 2022", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. novembra 2022, sp. zn. 6Cdo/198/2020, ECLI:SK:NSSR:2022:6111201097.3", "identifikacne_cislo": "6111201097", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dušan Čimo", "sudca_id": 144, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-dusan-cimo-144", "datum_vydania": "2022-11-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Bezdôvodné obohatenie"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-454", "nazov": "§ 454 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-454", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-454"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. c) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-454", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/350f8b90-5d50-4915-b740-30942456a464", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:6111201097.3", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:6111201097.3", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:6111201097.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Cdo/198/2020\n6111201097\n30. 11. 2022\nMgr. Dušan Čimo\nECLI:SK:NSSR:2022:6111201097.3\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalujúceho Mesta Banská Bystrica, so sídlom v Banskej\nBystrici, Československej armády 26, IČO 00 313 271, zastúpeného splnomocnenkyňou Advokátska\nkancelária GEREG & MESSINGEROVÁ, s.r.o., so sídlom v Banskej Bystrici, Horná Strieborná 4, IČO 47\n253 011, v mene ktorej koná ako konateľ advokát JUDr. Ján Gereg, proti žalovanej Slovenskej republike,\nza ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Račianska 71, o\n1.455.029,16 € s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 7C/16/2011,\no dovolaní žalujúceho proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 11. marca 2020 sp. zn.\n16Co/31/2019, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a .\nŽalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“)\nrozsudkom z 19. júla 2018 č. k. 7C/16/2011-391 (v poradí tretím a po odstránení aj skôr Najvyšším\nsúdom Slovenskej republiky - ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“ - vytknutých procesných\npochybení, týkajúcich sa najmä označenia žalovanej) zamietol žalobu, ktorou sa žalujúce domáhalo\nna žalovanej zaplatenia sumy 1.455.029,16 € so 7%-ným ročným úrokom z omeškania od 4. júna\n2011 do zaplatenia; v časti o zaplatenie úroku z omeškania z istiny zhora za obdobie od 1. decembra\n2000 (správne „2010“) do 3. júna 2011 konanie zastavil a rozhodol tiež o povinnosti žalujúceho\nzaplatiť žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100% (s tým, že o výške náhrady bude rozhodnuté\nsamostatným uznesením). Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil právne predovšetkým ust. § 454\nObčianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len\n„O. z.“) a usmerneniami zo skoršieho rozhodnutia v tejto veci, t. j. z uznesenia z 22. februára 2017\nsp. zn. 6 Cdo 9/2016, ktorým bol zrušený skorší žalobe vyhovujúci rozsudok súdu prvej inštancie aj\nrozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej\ninštancie tiež len „nižšie súdy“), ktorým bol takýto rozsudok potvrdený. Vecne mal za to, že z vykonaného\ndokazovania vyplynulo, že subjektom, ktorý získal na úkor žalujúceho bezdôvodné obohatenie (tým,\nže žalujúce, nech aj nedobrovoľne a v exekúcii postihnutej závažným procesným deficitom splnilo\nzáväzok niekoho iného), bola vlastná príspevková organizácia mesta a nie spoločnosť so sídlom na\nCypre v pozícii oprávnenej z exekúcie. Vo vzťahu k tej žalujúce nepreukázalo stav bezvýslednosti\njeho požiadavky na vydanie bezdôvodného obohatenia a v súlade so závermi relevantnej judikatúry,\nna ktoré upozorňovala žalovaná a upriamilo na ne pozornosť i zrušujúce uznesenie najvyššieho\nsúdu, tak nešlo považovať za preukázané splnenie tej zákonnej podmienky zodpovednosti za škodu\nspôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorou je samotný vznik škody (keď preukázanie nemožnosti\nuspokojenia pohľadávky zodpovedajúcej požadovanej náhrade škody iným spôsobom vrátane vydania\nbezdôvodného obohatenia tu nie je podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody, bez neho však\nhovoriť o vzniku škody je predčasné). Ak potom na postup žalujúceho predchádzajúci podaniu žaloby\n\nv prejednávanej veci nešlo nazerať ako na dostatočne bdelý a opatrný, vylučovalo to podľa súdu\nprvej inštancie predpokladanú mimoriadnu a výnimočnú okolnosť oprávňujúcu súd opomenúť splnenie\nžalujúcim povinnosti, o ktorej je reč a jeho žalobe preto nešlo vyhovieť.\n2. Rozsudkom z 11. marca 2020 sp. zn. 16Co/31/2019 na odvolanie žalujúceho odvolací súd napadnutý\nrozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej (čo do zamietnutia žaloby) aj v časti trov konania podľa §\n387 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení,\nďalej tiež len „C. s. p.“) potvrdil a žalujúcemu uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov odvolacieho\nkonania v rozsahu 100% do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške takejto\nnáhrady. I on takéto svoje rozhodnutie právne založil na ustanovení § 454 O. z., pričom s poukazom na\nexistenciu kasačnej záväznosti skoršieho rozhodnutia najvyššieho súdu v tejto veci zdôraznil možnosť\nodchýlenia sa od záverov v ňom uvedených len za predpokladu zásadného judikatórneho posunu po\njeho vydaní (ktorého tu nebolo) i čiastkové závery najvyššieho súdu z jeho zrušujúceho uznesenia\nformulujúce takýto záväzný právny názor. Ak relatívna stabilita názoru o preukázaní vzniku škody,\nza ktorú nesie zodpovednosť štát, len v prípade preukázania nemožnosti dosiahnuť uspokojenie\npohľadávky predstavujúcej zníženie majetku inak (najmä vydaním bezdôvodného obohatenia), bola\npotvrdená aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý inak odmietol aj ústavnú sťažnosť žalujúceho\nproti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 9/2016 a jediné konanie spôsobilé privodiť záver\no neexistencii práva cyperskej spoločnosti, zodpovedajúce-ho pohľadávke vymoženej v exekúcii od\nžalujúceho, skončilo bez zaujatia stanoviska k tejto otázke (zastavením konania), odvolanie tentoraz\nnebolo dôvodné.\n3. Proti takémuto rozsudku podalo žalujúce dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovalo z ust. § 420\npísm. f/ a tiež § 421 ods. 1 písm. b/ aj c/ C. s. p. Vytýkanú tzv. zmätočnostnú vadu podľa neho založil\narbitrárny (bližšie nezdôvodnený a z rozhodnej úpravy nevyvoditeľný) názor odvolacieho súdu o potrebe\nuplatnenia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia ešte pred podaním žaloby o náhradu škody\nvoči štátu, hoci za zachovania takéhoto postupu by s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou došlo k\nzmareniu reálnej možnosti uplatniť právo na náhradu škody voči štátu. V rozhodovacej praxi dovolacieho\nsúdu dosiaľ neriešenou a aj pre rozhodnutie v prejednávanej veci nepochybne významnou otázkou je, či\nje predpokladom úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci\npre-ukázanie bezúspešného uplatnenia nároku poškodeného na vydanie bezdôvodného obohatenia a\npodobne pri riešení otázky, či takáto žaloba má predchádzať žalobe o náhradu škody proti štátu, alebo je\nsúd konajúci o žalobe proti štátu oprávnený si vyriešiť otázku úspešnosti žaloby o vydanie bezdôvodného\nobohatenia ako predbežnú, nie je rozhodovacia prax dovolacieho súdu jednotná (ako to napokon vyplýva\nz rozsudkov nižších súdov aj zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu). Navrhlo zrušiť rozsudky oboch\nnižších súdov a vec vrátiť na ďalšie konanie odvolaciemu súdu (?).\n4. Žalovaná dovolací návrh nepodala.\n5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie podala za účinnosti C. s. p.\nv stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C. s. p.) strana, v ktorej neprospech bol vydaný napádaný rozsudok\nodvolacieho súdu i jemu predchádzajúci rozsudok súdu prvej inštancie (§ 424 C. s. p.) a to za splnenia\npodmienky jej zastúpenia i spísania dovolania na to určenou osobou (§ 429 ods. 1 C. s. p. v spojení\ns príslušnými ustanoveniami zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.\n455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších zmien a doplnení), skúmal bez nariadenia\npojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou C. s. p.), či sú dané procesné predpoklady pre\nuskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu a dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na\nodôvodnenie, prečo bol namieste takýto postup (§ 451 ods. 3 veta prvá C. s. p.), uvádza nasledovné :\n6. Aj za účinnosti C. s. p. (podobne ako skôr za účinnosti jemu predchádzajúceho Občianskeho súdneho\nporiadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „O. s. p.“) dovolanie\ntreba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov\ncivilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším\nodvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani sebou samým) ako tretia\ninštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (v\ntejto súv. por. napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo\n18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).\n\n7. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle\n§ 419 C. s. p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To\nznamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho\nsúdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach §§ 420 a 421 C. s. p.\n8. Podľa § 420 písm. f/ C. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak (o i.) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil\nstrane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na\nspravodlivý proces.\n9. Podľa § 421 ods. 1 písm. b/ a c/ C. s. p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho\nsúdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola\nvyriešená, resp. ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n10. Podľa § 431 ods. 1 C. s. p. dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v\nkonaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení a podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia sa dovolací\ndôvod vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada; podľa § 432 ods. 1 C. s. p. potom\ndovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci a podľa odseku 2 tu spomínaného ustanovenia sa dovolací dôvod vymedzí\ntak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva\nnesprávnosť tohto právneho posúdenia.\n11. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú dovolaním namietanú procesnú (tzv. zmätočnostnú) vadu, sú\na/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby (svojou procesnou aktivitou)\nuskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia a b/ miera (intenzita) takéhoto zásahu súdu, ktorej\nvýsledkom je porušenie (nerešpektovanie) práva strany sporu na spravodlivý proces.\n12. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny\nproces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej\nprávnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných\npredpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu\nhodnotenia ňou navrhnutých dôkazov sú-dom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia\nvykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/ 04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Z práva\nna spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,\nargumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS\n46/ 05).\n13. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa\nním rozumie faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu,\nteda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie alebo spor) znemožňujúca strane\nsporu (skôr a dnes v mimosporovom konaní ešte stále účastníkovi konania) realizáciu jej procesných\noprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní.\n14. Na to, aby mohlo dôjsť ku konštatovaniu zaťaženia konania pred súdom vadou v podobe porušenia\nnesprávnym procesným postupom súdu práva strany sporu na spravodlivý proces, musí byť daná okrem\npostupu súdu hodnotiteľného za nesprávny i príčinná súvislosť medzi takýmto procesným postupom\nsúdu a upretím strane sporu niektorého z jej prináležiacich procesných práv, popri tom tu však musí byť\naj zákonom predpokladaná intenzita zásahu do práv, odôvodňujúca záver, že nebyť takéhoto zásahu,\nstrane sporu by sa dostalo možnosti uplatniť tie argumenty alebo námietky, ktoré pre nenáležitý postup\nodvolacieho súdu (resp. aj súdu prvej inštancie) museli byť uplatnené až dovolaním.\n15. V prejednávanej veci nešlo podľa dovolacieho súdu usúdiť na splnenie žiadnej z takýchto podmienok.\n\n16. Žalujúce dovolaním vytýkalo rozsudkom nižších súdov (primárne rozsudku odvolacieho súdu)\narbitrárnosť, čiže nedostatok odôvodnenia (nepreskúmateľnosť) vo vzťahu k záveru osvojeného si\noboma nižšími súdmi zo zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu v tejto veci o potrebe preukazovania\npri vzniku škody (jedného zo základných predpokladov zodpovednosti štátu) tiež stavu bezúspešnosti\nsnahy vymôcť plnenie predstavujúce škodu (majetkovú ujmu) iným spôsobom, najmä titulom\nbezdôvodného obohatenia od toho, kto na úkor poškodeného nesprávnym postupom orgánu štátu alebo\njeho nezákonným rozhodnutím získal majetkový prospech, ktorý by inak (za riadneho chodu vecí) získať\nnemal, môžbyť aj tým, že sa jeho majetok nezmenšil o to, o čo by sa inak (opäť rozumej za riadneho\nchodu vecí) zmenšiť mal. Táto námietka ale podľa názoru odvolacieho súdu nie je opodstatnenou.\n17. Pôvodne čiastočne rozdielna a až neskôr zjednotená rozhodovacia prax najvyššieho súdu dospela\nk záveru, že diskutovaný pojem „procesný postup“ (priblížený už pod 13. zhora) principiálne nemožno\nvykladať extenzívne - jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu (v tejto súv.\npor. najmä stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015, uverejnené\nv Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 2/2016, podľa\nktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá tzv. zmätočnostnú vadu, skôr tvoriacu súčasť § 237\nods. 1 písm. f/ O. s. p. len výnimočne). Toto stanovisko je síce v podmienkach novej procesnej\núpravy použiteľným len pokiaľ ide o jeho druhú vetu, v prejednávanej veci ale o prípad spomínanej\nvýnimočnosti, a teda ani o prípad nutnosti jej uplatnenia nešlo (nakoľko úvahy oboch nižších súdov,\npojaté do odôvodnení ich rozsudkov, zodpovedali parametru objektívnej zrozumiteľnosti a otázka\nsubjektívnej uspokojivosti podaného vysvetlenia pre tú či onú stranu sporu je otázkou, ktorá z pohľadu\npreskúmateľnosti rozhodnutia význam nemá).\n18. Dovolaním napádaný rozsudok totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za\nrozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania,\nobsah odvolania aj ustanovenie právneho predpisu považované oboma nižší-mi súdmi za relevantné\npre náležité a dostatočne komplexné právne posúdenie veci, z ktorého vyvodili svoje právne názory\nvysvetlené v odôvodneniach ich rozsudkov. Treba pritom mať na pamäti, že konanie pred súdom\nprvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho\nsúdu s potvrdzovaným rozsudkom súdu prvej inštancie vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu.\nAk odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v\nodôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie\nveci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku\nsúdu prvého stupňa. Práve uvedené navyše musí platiť tým skôr, ak nižšie súdy sú z titulu kasačnej\nzáväznosti rozhodnutia dovolacieho súdu viazané právnym názorom vysloveným v jeho zrušujúcom\nrozhodnutí, o aký prípad šlo aj v tejto konkrétnej veci (čo nižšie súdy a z pohľadu otvorenia obraznej\nvstupnej brány k meritórnemu prieskumu ich rozhodnutí najmä súd odvolací neopomenuli zmieniť v\nodôvodneniach svojich rozsudkov a v takomto prípade žiadnemu z nich nepôjde dosť dobre vytknúť,\nak do svojich odôvodnení neprevezmú celú argumentáciu dovolacieho súdu, ale sa obmedzia len na\nextrakciu toho pre rozhodnutie naozaj podstatného). Vychádzajúc z týchto úvah a za stavu zdôraznenia\npredovšetkým odvolacím súdom rozdielu medzi zákonnými predpokladmi zodpovednosti štátu za škodu\nspôsobenú pri výkone verejnej moci a preukazovaním jednotlivých takýchto predpokladov (vrátane\ntoho, že na vznik škody pričítateľnej výlučne štátu na strane poškodeného nesprávnym postupom\nči nezákonným rozhodnutím orgánu štátu možno usúdiť až potom, čo poškodený preukáže stav\nnesplniteľnosti bez jeho viny záväzku na vydanie bezdôvodného obohatenia), tak dovolateľ nedôvodne\nargumentoval, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné. Za vadu konania v zmysle § 420\npísm. f/ O. s. p. pritom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje\nrozhodnutie podľa predstáv strany; ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom (o\naký prípad tu ale nešlo).\n19. Zo všetkých dosiaľ uvedených dôvodov preto nešlo vyvodiť iný záver než ten, že prípustnosť\ndovolania v prejednávanej veci podľa § 420 písm. f/ C. s. p. daná nie je.\n20. Pokiaľ žalujúce zastávalo názor o prípustnosti ním podaného dovolania aj podľa ustanovení § 421\nods. 1 písm. b/ a c/ C. s. p., k tomuto je žiadúce uviesť, že z pohľadu posudzovania prípustnosti dovolania\njednotiacim prvkom pre všetky dovolania podávané z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci\n(nerozhodno či pre tvrdený odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu\npodľa písmena a/, pre doterajšie neriešenie problému dovolacím súdom podľa písmena b/ alebo pre\n\nstav rozdielnosti rozhodovania dovolacieho súdu podľa písmena c/) je to, že u otázky riešenej podľa\ndovolateľa odvolacím súdom nesprávne musí ísť o otázku právnu (questio iuris) a zároveň otázku\npre rozhodnutie odvolacieho súdu rozhodujúcu (teda takú, na ktorej určitom posúdení závisel celkom\nkonkrétny spôsob rozhodnutia o odvolaní, kým pri inom jej posúdení by bol očakávateľným úplne\niný výsledok odvolacieho konania). Z už uvedeného plynie, že spôsobilým predmetom dovolacieho\nprieskumu nie sú a prípustnosť dovolania pre nesprávne právne posúdenie veci nezakladajú ako otázky\nskutkové (questio facti), tak ani také právne otázky, od ktorých rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo\n(otázky len akademického rázu).\n21. Okrem práve uvedeného u dovolaní podľa § 421 ods. 1 písm. b/ a c/ C. s. p. v tomto už dostatočne\nustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu striktne rozlišuje medzi prípustnosťou dovolania a\njeho dôvodnosťou. V prípade podľa písmena b/ len dovolanie opodstanene tvrdiace stav neriešenia\nnastolenej právnej otázky dovolacím súdom vykazuje parameter prípustnosti (a následne od objektívnej\nuspokojivosti riešenia ponúknutého odvolacím súdom na jednej a dovolateľom na druhej strane bude\nzávisieť, ktoré z nich sa stane základom novej judikatúry a zaplnenia obrazného bieleho miesta na jej\nmape) a podobne v prípade podľa písmena c/ len stav rozdielnosti rozhodovania dovolacieho súdu\npretrvávajúci ešte i v čase podania dovolania, ktorým sa tento dôvod prípustnosti dovolania uplatňuje,\numožňuje dovolaciemu súdu pokúsiť sa o zjednotenie judikatúry tým, že zhromaždí dostatok argumentov\nv prospech jedného z oboch riešení predstavujúcich z povahy veci nezlučiteľné významové protiklady\na podľa možnosti tiež ponúkne argumenty na neprospech riešenia druhého (čiže vysvetlí, prečo ním\nodmietaný názorový prúd považuje v rámci riešenia problému za slepú uličku).\n22. Pri takomto nazeraní na problém síce dovolateľovi v prejednávanej veci nešlo vyčítať, žeby sa o\nsformulovanie podľa neho dosiaľ dovolacím súdom neriešenej otázky, resp. otázky riešenej dovolacím\nsúdom rozdielne nepokúsil a ani žeby tu nešlo o otázky (v skutočnosti jednu otázku majúcu dve\npodotázky I. potreby inej žaloby majúcej predchádzať žalobe o náhradu škody voči štátu a II. možnosti\nvyriešenia si otázky neúspechu takejto inej žaloby aj ako otázky predbežnej) právne a pre rozhodnutie\nv tejto veci rozhodujúce, vecnej prejednateľnosti dovolania opieraného o tento dôvod však bránila\nnemožnosť stotožnenia sa dovolacieho súdu s tým názorom žalujúceho, podľa ktorého dovolaním\nnastolená otázka v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, ako ani s ďalším jeho\nnázorom, podľa ktorého ešte aj v čase začatia ostatného dovolacieho konania v prejednávanej veci by\nmalo ísť o stav pretrvávajúcej (neodstránenej) rozdielnosti rozhodovania dovolacieho súdu.\n23. Bolo to totiž práve predošlé rozhodnutie dovolacieho súdu v tejto veci, t. j. uznesenie z 22. februára\n2017 sp. zn. 6 Cdo 9/2016, ako aj ďalšie jeho uznesenie z 29. novembra 2016 sp. zn. 6 Cdo 27/2016,\nv odôvodneniach ktorých najvyšší súd jednak objasnil, ktorý prístup k prípadnej konkurencii viacerých\ndo úvahy prichádzajúcich nárokov považuje (a prečo) za správny a prečo jednu (početnejšiu) skupinu\nskorších rozhodnutí viažucich sa k problému považuje za svoju korektnú a konštantnú rozhodovaciu prax\na prečo druhú skupinu (reprezentovanú prakticky len dvoma neskôr nenasledovanými rozhodnutiami\nsenátu 2 Cdo najvyššieho súdu v jednej a tej istej veci) za vybočenie z takejto konštantnej rozhodovacej\npraxe, čiže za exces a práve tieto rozhodnutia boli tiež svedectvom neopodstatnenosti oboch tvrdení\nžalujúceho, na ktorých toto zakladalo názor o prípustnosti dovolania v prejednávanej veci z dôvodu\nnesprávneho právneho posúdenia veci (rozumej ako tvrdenia o doterajšom neriešení nastolenej otázky\ndovolacím súdom, tak aj tvrdenia o pretrvávajúcej rozdielnosti jeho rozhodovacej praxe). Dovolaním\nsamozrejme šlo spochybniť aj takéto závery, na to by však bolo nevyhnutným viac než len púhe\npopieranie vyriešenia problému vyššie spomenutými rozhodnutiami a rovnako viac než len obmedzenie\nsa na tvrdenie stavu pretrvávajúcej rozdielnosti rozhodovania (bez poskytnutia prinajmenšom jedného\nrozhodnutia, ktorým by sa najvyšší súd ešte aj v čase po rozhodnutiach vo veciach sp. zn. 6 Cdo 9/2016\na 6 Cdo 27/2016 zasadil za významový protiklad nimi ponúkaného riešenia, uvedeného v rozhodnutiach\nz jeho vecí sp. zn. 2 Cdo 48/2010 a 2 Cdo 155/2011).\n24. Skutočne len pre úplnosť dovolací súd považuje za potrebné zo svojich skorších rozhodnutí\nzopakovať to, čo bolo z pohľadu tvrdeného nevyriešenia problému dovolacím súdom rozhodujúcim a od\nčoho podľa neho ani s odstupom času nevznikol dôvod ustupovať a síce toto:\n25. Odvolacím súdom sformulovanú otázku, odôvodňujúcu pripustenie ním dovolania a uvedenú v\nodôvodnení dovolaním napadnutého rozsudku (tu rozumej toho skoršieho v čase vedenia veci odvolacím\nsúdom pod sp. zn. 17Co/2/2013), nešlo chápať doslovne, teda iba ako potrebu ujasnenia si, či\n\npreukázanie bezúspešnosti žaloby o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je de facto ďalšou\n(v zodpovednostnom zákone priamo neupravenou) zákonnou podmienkou vzniku zodpovednosti štátu\nza škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (pri výkone verejnej moci), ale širšie. Takýmto širším\nponímaním dovolací súd rozumie poskytnutie korektnej (objektívne uspokojivej) odpovede na otázku,\nako pristupovať k vyriešeniu problému konkurencie nárokov na náhradu škody a na vydanie plnenia\nz bezdôvodného obohatenia, okrem nej však i na ďalšiu súvisiacu otázku, kde treba hľadať medze,\npo ktorých prekročení už nemôže byť obhájiteľným názor o nemožnosti kvalifikácie majetkovej ujmy\nvzniknutej niekomu v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím súdu za škodu, za ktorú\nzodpovedá štát.\n26. Vo vzťahu k prvej zo zhora položených otázok dovolací súd nemôže inak, než prisvedčiť tým\nnámietkam z dovolania, podstatou ktorých bolo zaštítenie sa (odvolacím súdom) judikatúrou, ktorá\nnebola v prejednávanej veci použiteľnou, a to na úkor inej judikatúry (ktorá naopak použiteľnou a aj\npoužitou byť mala). Tým z pohľadu použiteľnosti (resp. nepoužiteľnosti) judikatúry celkom kľúčovým\npritom bolo, že odvolací súd nerozlišoval medzi prípadmi existencie nárokov na vydanie plnenia\nz bezdôvodného obohatenia a na náhradu škody voči rôznym osobám a tými prípadmi, v ktorých\nnárok na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia má povahu doplnkového (záložného) titulu\nv takých záväzkových vzťahoch, v ktorých ako oprávnený (veriteľ) i zaviazaný (dlžník) figurujú tie\nisté osoby. Práve a len na prvú z takýchto dvoch skupín prípadov dopadajú i rozsudky najvyššieho\nsúdu a uznesenie ústavného súdu, na ktoré upriamovalo i ministerstvo spravodlivosti, pričom účelom\nje zabrániť nástupu zodpovednosti štátu za škodu, kým existuje možnosť uspokojenia na báze\ninštitútu bezdôvodného obohatenia od toho, kto takéto obohatenie získal a kto je osobou od štátu\nodlišnou. U druhej skupiny prípadov zhora ale ide o riešenie inej (aj od prejednávanej veci odchylnej)\nsituácie, v ktorej neexistencia nároku jednej osoby na náhradu škody voči osobe druhej nevylučuje\nuspokojenie „titulom“ bezdôvodného obohatenia. Až do vydania uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2\nCdo 48/2010 sa medzi týmito skupinami prípadov dôsledne rozlišovalo a z takéhoto rozlišovania vyplýva\naj opodstatnenosť záverov urobených súčasťou odôvodnení väčšiny rozhodnutí, resp. stanovísk,\nspomínaných v dovolaním napadnutom rozsudku odvolacieho súdu z prejednávanej veci i v dovolaní,\npráve uznesenie najvyššieho súdu z 21. decembra 2010 sp. zn. 2 Cdo 48/2010 (pokúšajúce sa závery zo\nstanovísk dopadajúcich na prípady spadajúce do druhej skupiny zhora vztiahnuť aj na prípady rôznosti\nosôb volaných na jednej strane k plneniu titulom bezdôvodného obohatenia a na strane druhej titulom\nnáhrady škody) je ale v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu i v teórii považované za exces (ako na to\nnajvyšší súd poukázal napr. v uznesení z 29. novembra 2016 sp. zn. 6 Cdo 27/2016). Čo bolo povedané\no nazeraní na takéto uznesenie, musí platiť rovnako aj na uznesenie najvyššieho súdu z 21. decembra\n2011 sp. zn. 2 Cdo 155/2011, u ktorého by si iba ťažko šlo nepovšimnúť to, že tu ide o neskoršie\nrozhodnutie dovolacieho súdu v rovnakej veci, v akej tento už predtým rozhodol uznesením sp. zn. 2\nCdo 48/2010 a zároveň rozhodnutie, v ktorom si dovolací súd podržal názor vyslovený ním už skôr\n(navzdory jeho problematičnosti).\n27. V prípade druhej z otázok uvedených pod 25. zhora a reprezentujúcich širšie ponímanie problému\npredostretého odvolacím súdom potom odvolací súd síce principiálne správne uvažoval o spravodlivosti\nusporiadania veci a v takomto rámci i o možnosti od žalujúceho spravodlivo žiadať (pred uplatnením\nnároku na náhradu škody proti štátu) vedenie sporu o vy-danie plnenia z bezdôvodného obohatenia,\npričom úmerne vyhodnoteniu ním vyhliadok žalujúceho na úspech v takomto spore ako nereálnych\nuzavrel, že škoda, za ktorú zodpovedá štát, už žalujúcemu vznikla a je namieste ju nahradiť; dovolací súd\nvšak úvahy odvolacieho súdu vedúce k prijatiu týchto jeho záverov považuje za výsledok nesprávneho\n(nedostatočne úplné-ho) právneho posúdenia veci.\n28. Podľa § 451 O. z. kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať (odsek 1)\na bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením\nz neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový\nprospech získaný z nepoctivých zdrojov (odsek 2). Podľa § 454 O. z. potom bezdôvodne sa obohatil aj\nten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.\n29. Citované ustanovenia O. z. vymedzujú nielen všeobecnú povinnosť na vydanie plnenia z\nbezdôvodného obohatenia (zodpovedajúcu úprave vzniku záväzkového vzťahu aj v takýchto prípadoch,\ntu por. i §§ 488 a 489 O. z.), ale tiež jednotlivé skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia, z\nktorých prvé štyri zákonodarca urobil súčasťou § 451 ods. 2 O. z. a piatu súčasťou § 454 rovnakého\n\nzákona. Takéto rozdelenie má svoje racio, prameniace z to-ho, že kým pre všetky skutkové podstaty\nbezdôvodného obohatenia uvedené v § 451 ods. 2 O. z. je spoločnou - popri neexistencii záväzku na\nstrane toho, na koho úkor bolo obohatenie získané - aj neexistencia práva toho, kto sa obohatil (veriteľa),\nna plnenie predstavujúce predmet bezdôvodného obohatenia (či už 1. pre absolútnu neexistenciu\nprávneho dôvodu plnenia, 2. pre neplatnosť právneho úkonu predstavujúceho len domnelý právny\ndôvod, 3. pre odpadnutie pôvodne existujúceho právneho dôvodu alebo 4. pre nepoctivosť zdrojov\nzískaného prospechu), osobitosťou skutkovej podstaty podľa § 454 O. z. je presný opak práve\nuvedeného, teda právo veriteľa prijať predmet plnenia a bezdôvodné obohatenie vznikajúce nezávisle\nna jeho osobe tým, že mu plnil niekto iný než ten, kto mal takúto povinnosť (v ktorom prípade preto\nzáväzkový vzťah z bezdôvodného obohatenia vzniká medzi skutočným dlžníkom a tým, kto za neho\nplnil).\n30. Obsah spisu v prejednávanej veci potom nasvedčuje tomu, že tu šlo o (nech aj nedobrovoľné)\nsplnenie žalujúcim povinnosti vzniknutej jeho príspevkovej organizácii (Investorskému útvaru Mesta\nBanská Bystrica), teda práve o prípad skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia podľa § 454\nO. z. (plnenia za iného, čo podľa práva mal plniť on). Z ničoho totiž nateraz nejde vyvodiť ako to,\nžeby oprávnená z exekučného konania, uspokojená z prostriedkov získaných od dnešného žalujúceho\na súdny exekútor (ponechávajúci si časť celkovej zexekvovanej sumy) nemali byť nositeľmi práv,\noprávňujúcich ich na prijatie nimi si ponechaných plnení (najmä tu nebol preukázaný výsledok konania,\nzmieňovaného v poslednom odseku odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 16.\ndecembra 2008 sp. zn. 12 CoE/91/2008, ktorý by spochybňoval záver takéhoto súdu o dostatku vecnej\nlegitimácie obchodnej spoločnosti sídliacej na Cypre a vystupujúcej v pozícii oprávnenej na vedenie\nexekúcie), tak ani to, žeby inak zjavne nemajetnej, dosiaľ ale preukázateľne nezrušenej príspevkovej\norganizácii žalujúceho nemalo prislúchať postavenie dlžníka aj zodpovedajúca povinnosť (plniť).\n31. To ale muselo zásadným spôsobom zmeniť pohľad na posudzovaný problém, keďže takto sa javili\nbezpredmetnými či prinajmenšom predčasnými úvahy o nemožnosti od žalujúceho spravodlivo žiadať\nvedenie sporu s cyperskou schránkovou spoločnosťou (ak tým, za koho mesto v tomto prípade plnilo\na proti komu by malo viesť spor o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, bola jeho vlastná\npríspevková organizácia). Osoba obohacujúca sa na úkor žalujúceho pritom tomuto musela byť známou\nod momentu vymoženia povinnosti prináležiacej jeho príspevkovej organizácii, v exekúcii vystupujúcej\nv procesnom postavení povinného (s výhradou dosiaľ nepreukázaného nedostatku vecnej legitimácie\noprávnenej z exekúcie) a chybou úvah o premlčaní práva (na vydanie plnenia z bezdôvodného\nobohatenia) ešte pred právoplatným vyriešením otázky dôvodnosti návrhu Mesta Banská Bystrica na\nzastavenie exekúcie vedenej proti nemu bolo to, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 2/2007\ni uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoE/91/2008 boli žalujúcemu doručené ešte\npred uplynutím objektívnej premlčacej doby, čas nadobudnutia právoplatnosti tých-to rozhodnutí nemal\nžiaden právny význam a najneskôr od získania možnosti oboznámiť sa už s prvým z nich žalujúce nemalo\ndôvod s uplatnením nároku na vydanie plnenia z bezdôvodné-ho obohatenia otáľať. Pokiaľ takúto žalobu\nnepodalo, nielenže potvrdilo opodstatnenosť ná-mietky o nedostatočnej bdelosti pri uplatňovaní svojich\npráv (ktorá z pohľadu úspechu žaloby o náhradu škody proti štátu rozhodne nie je zanedbateľnou),\nale s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou možno usudzovať i na dôvod takejto jeho nečinnosti,\nspočívajúci v evidentnom uvedomovaní si ním bezvýslednosti konania vedeného ako proti spoločnosti\nsídliacej na Cypre, tak i proti vlastnej nemajetnej príspevkovej organizácii a v rozhodnutí sa za takéhoto\nstavu vecí pre žalobu proti štátu.\n32. Pri uvažovaní o tom, čo zodpovedá spravodlivému spôsobu usporiadania vecí, potom odvolací\nsúd (podľa všetkého pre podcenenie faktoru získania bezdôvodného obohatenia na úkor žalujúceho\njeho vlastnou príspevkovou organizáciou) opomenul položiť si a aj skúsiť zodpovedať otázku, či\nspravodlivému usporiadaniu vecí odporuje, ak zriaďovateľa dlžníka neschopného plniť svoje záväzky,\noprávneného rozhodnúť o zrušení takéhoto dlžníka a neochotného na takýto krok (nepochybne i z obavy\npred prechodom záväzkov dlžníka práve na zriaďovateľa) takpovediac „dostihne“ to, na čom má podiel,\nteda to, že obrazný Čierny Peter pri vymáhaní plnenia z bezdôvodného obohatenia ostane v jeho rukách\n(keď jedinou predstaviteľnou alternatívou k takémuto usporiadaniu je zaplatenie dlhu, vyprodukovaného\npríspevkovou organizáciou mesta, štátom).\n33. Dovolaciemu súdu za opísaného stavu vecí preto tentoraz neostávalo iné, než dovolanie žalujúceho\nneprípustné ako celok podľa § 447 písm. c/ C. s. p. odmietnuť.\n\n34. Rozhodnutie o trovách dovolacieho konania najvyšší súd zásadne neodôvodňuje (§ 451 ods. 3\nveta druhá C. s. p.), v tomto prípade sa však žiada urobiť výnimku a uviesť, že dôvodom nepriznania\nnáhrady trov dovolacieho konania žalovanej za cenu ustúpenia od dvojfázového modelu rozhodovania\npredpokladaného platnou úpravou, tu porovnaj § 262 C. s. p.), bolo to, že žalovanej z procesného\nhľadiska úspešnej v tomto konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli a rozhodovanie za takejto\nsituácie najskôr o nároku a potom o výške náhrady by bolo v rozpore s princípom procesnej ekonomiky\n(tu porovnaj tiež čl. 17 Základných princípov C. s. p. a R 72/2018).\n35. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "16Co/31/2019", "guid": "2f77dbe2-50e4-46ec-bb41-e6065432d6e3:d2f2d73b-3b33-4582-955e-bb7ff43320a4", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}