{"guid": "f10f659a-54a6-48c2-b6cb-ed3a5b570967:ff2e843d-1b16-42a6-ad9d-f4d2fec88146", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:5920201225.1", "spisova_znacka": "2Cdo/313/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/313/2021 z 24. 2. 2022", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. februára 2022, sp. zn. 2Cdo/313/2021, ECLI:SK:NSSR:2022:5920201225.1", "identifikacne_cislo": "5920201225", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Renáta Gavalcová", "sudca_id": 95, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-renata-gavalcova-95", "datum_vydania": "2022-02-24", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-219.odsek-4", "nazov": "§ 219 ods. 4 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-219.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-225.odsek-1", "nazov": "§ 225 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-225.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-225"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "nazov": "§ 453 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-453"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/161", "nazov": "CMP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/161", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/161-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/161/#paragraf-2", "nazov": "§ 2 CMP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/161/#paragraf-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/161-2015/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/161/#paragraf-52", "nazov": "§ 52 CMP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/161/#paragraf-52", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/161-2015/paragraf-52"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/161/#paragraf-121", "nazov": "§ 121 CMP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/161/#paragraf-121", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/161-2015/paragraf-121"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-219", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-225", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-453", "/SK/ZZ/2015/161#paragraf-2", "/SK/ZZ/2015/161#paragraf-52", "/SK/ZZ/2015/161#paragraf-121"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ff2e843d-1b16-42a6-ad9d-f4d2fec88146", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:5920201225.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:5920201225.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:5920201225.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Cdo/313/2021\n5920201225\n24. 02. 2022\nMgr. Renáta Gavalcová\nECLI:SK:NSSR:2022:5920201225.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti Q. U., nar. M. a Q. U.,\nnar. M., obidve bývajúce u matky, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a\nrodiny Ružomberok, deti matky D. I., bývajúcej v Q., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Ladislav\nJanči, s. r. o., so sídlom v Ružomberku, Dončova 1451/21 a otca K. U., bývajúceho Q., zastúpeného\nMgr. Monikou Brunovou, advokátkou, so sídlom v Bratislave, Račianska 153, o návrhu otca na zníženie\nvýživného na maloleté deti, vedenej na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 2P/32/2020, o dovolaní\nmatky proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 13. januára 2021 sp. zn. 7CoP/56/2020, takto\nrozhodol:\nI. Dovolanie o d m i e t a .\nII. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Ružomberok (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“ a „okresný súd“) rozsudkom zo 16.\nseptembra 2020 č. k. 2P/32/2020-92 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 24. septembra 2020 č. k.\n2P/32/2020-96 znížil vyživovaciu povinnosť otca na mal. Q. a mal. Q. zo sumy 350 eur mesačne na sumu\n200 eur mesačne na každé dieťa od 2. júla 2020, ktoré je povinný zasielať na účet matky maloletých\ndetí. Vo zvyšnej časti návrh otca na zníženie vyživovacej povinnosti zo sumy 350 eur na sumu 150 eur\nako nedôvodný zamietol. Dopĺňacím rozsudkom z 24. septembra 2020 č. k. 2P/32/2020-96 súd prvej\ninštancie v zmysle § 225 CSP rozhodol, že týmto sa mení rozsudok Okresného súdu Ružomberok sp.\nzn. 2P/39/2019 z 25. novembra 2019 v časti o určení vyživovacej povinnosti otca voči maloletým deťom.\nSúd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že naposledy o výživnom otca na maloleté deti\nbolo rozhodované rozsudkom Okresného súdu Ružomberok z 25. novembra 2019 sp. zn. 2P/39/2019,\nktorým na základe rodičovskej dohody sa otec zaviazal platiť výživné na každé z maloletých detí vo\nvýške 350 eur mesačne. V čase rozhodovania súdu prvej inštancie mal otec otvorenú živnosť od 15.\noktóbra 2019, pred otvorením živnosti pracoval vo Švajčiarsku, kde jeho priemerný mesačný príjem\npredstavoval 3.477 eur. V tom čase otec nevedel preukázať, akým spôsobom bol ukončený pracovný\npomer vo Švajčiarsku. Na základe vykonaného dokazovania je zrejmé, že tento bol 13. mája 2019\ndohodnutý na dobu neurčitú a 30. septembra 2019 na dobu určitú, maximálne na 14 dní, pričom otec\nzvažoval, že sa vráti na územie Slovenskej republiky. V čase, keď otec uzatváral dohodu, mal úspory vo\nvýške 20.000 eur, ktoré sú predmetom BSM, ktoré požičal svojmu kamarátovi W. V., ktorý mu v súčasnej\ndobe spláca splátku dlhu vo výške 200 eur s tým, že suma 20.000 eur bude predmetom vyporiadania\nBSM po rozvode rodičov maloletých detí. V súčasnej dobe otec pracuje cez agentúru TRENKWALDER\npre spoločnosť K., kde dosahuje čistý príjem 850-900 eur mesačne. Na základe výkonu živnostenskej\nčinnosti otec dosahoval príjem 450 eur, ktorú ukončil 4. januára 2020 pre nedostatok zákaziek. Na\nzáklade takto zisteného skutkového stavu dospel súd prvej inštancie k záveru, že na strane otca oproti\npredchádzajúcemu rozhodnutiu došlo k podstatnému poklesu príjmu, z ktorého nie je v jeho možnostiach\na schopnostiach platiť výživné na základe uzavretej rodičovskej dohody vo výške 350 eur na každé\ndieťa. Otec v konaní preukázal, akým spôsobom skončil jeho pracovný pomer vo Švajčiarsku, pričom\nnie je možné od neho spravodlivo žiadať, aby naďalej bol v zahraničí zamestnaný. V čase posledného\n\nrozhodovania súdu prvej inštancie otec sa zaviazal platiť výživné za omnoho lepších pomerov, než sa\nv súčasnej dobe nachádza, keď dosahuje príjem iba z pracovného pomeru v spoločnosti Mondi SCP,\nkeď doposiaľ dohodnutá výška výživného predstavuje viac ako 20 - 30 % čistého príjmu. Uviedol, že\nmatka maloletých detí má vyšší príjem ako otec maloletých detí. Na základe takto zisteného skutkového\nstavu dospel súd k záveru, že je dôvodné, aby otec platil znížené výživné vo výške 200 eur na každé\ndieťa s účinnosťou od podania návrhu. Návrhu otca na zníženie výživného v celom rozsahu nevyhovel,\nkeďže deti sú vekovo staršie, staršia dcéra nastúpila na strednú školu, na ktoré okolnosti pri rozhodovaní\nprihliadal. Na tvrdenia matky, že otec by mohol dosahovať aj príjem z nájmu rodinného domu, nemohol\nprihliadať, keďže sa jedná o nehnuteľnosť, ktorá je ich spoločným majetkom.\n2. Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako „odvolací súd“ a „krajský súd“) rozsudkom z 13. januára 2021 sp. zn.\n7CoP/56/2020 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a určil, že žiaden z účastníkov nemá nárok\nna náhradu trov odvolacieho konania. Podľa názoru odvolacieho súdu je záver súdu prvej inštancie,\nktorý na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v zmysle § 78 ods. 1 v spojení\ns podmienkami uvedenými v § 75 ods. 1 a § 62 Zákona o rodina (ďalej len ,,ZoR“) je dôvodné znížiť\nvýživné otca zo sumy 350 eur na sumu 200 eur mesačne s účinnosťou od podania návrhu, t. j. od 2. júla\n2020, správny. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania nebolo možné otcovi vytknúť správanie,\nže by úmyselne a so zámerom po predchádzajúcom rozhodnutí - uzavretím dohody o výživnom, znižoval\nsvoj príjem, keďže mal uzatvorené živnostenské oprávnenie, z ktorého sa snažil príjem pravidelne\nzískavať. K ukončeniu živnostenskej činnosti otca došlo 4. januára 2020, podľa jeho tvrdenia pre\nnedostatok zákaziek, pričom v konaní neboli produkované dôkazy a tvrdenia, ktoré by preukazovali\nopak. Pokiaľ otec ukončil živnostenskú činnosť a tým aj možnosť dosahovať určitý príjem, zamestnal\nsa v obchodnej spoločnosti Mondi SCP na základe uzatvorenej pracovnej zmluvy. Vychádzajúc teda\nzo sledu týchto udalostí, je zrejmé, že otec mal snahu zabezpečovať si finančné prostriedky prácou,\nči to už bolo pracovnou činnosťou v zahraničí alebo výkonom podnikateľskej činnosti a neskôr na\nzáklade uzatvoreného pracovného pomeru. Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, odvolací súd\nzhodne so záverom súdu prvej inštancie preto dospel k záveru, že oproti predchádzajúcemu rozhodnutiu\nsúdu o výživnom - v okolnostiach uzavretia dohody o výživnom, došlo v možnostiach a schopnostiach\npovinného rodiča k zmene pomerov, keďže oproti predchádzajúcemu rozhodnutiu v súčasnej dobe otec\ndosahuje príjem už iba z pracovného pomeru, z ktorej výšky bolo potrebné pri rozhodovaní o výživnom\nvychádzať. Na ďalšie okolnosti, že otec nakladá so sumou 20.000 eur - úsporami nadobudnutými za\ntrvania manželstva, ako aj s nehnuteľnosťou - rodinným domom, v ktorom býva a ktorý by mohol\nprenajať, správne súd prvej inštancie neprihliadal, keďže tieto veci tvoria predmet BSM účastníkov, a\nktoré vo vzťahu k podmienkam uvedeným v § 62 ods. 2 ZoR by mohli byť vyhodnocované v prípade,\nak by mal otec z týchto majetkových hodnôt príjem. Obdobne vyššie uvedené je možné hodnotiť aj\nvo vzťahu k nakladaniu s pozemkom vo výlučnom vlastníctve otca, nakoľko z výsledkov vykonaného\ndokazovania nevyplýva, o aký pozemok sa jedná, prípadne, či by otec mohol mať z neho majetkový\nprospech získaný napríklad uzavretím nájomnej zmluvy. V tejto súvislosti odvolací súd nepovažoval\nodvolacie námietky matky, že otec mohol pozemok predať (len) za účelom platenia výživného, za\ndôvodné. Správne súd prvej inštancie na základe zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že\nnebolo dôvodné návrhu otca na zníženie výživného v plnom rozsahu vyhovieť vzhľadom k tomu, že aj\nmladšia dcéra nastúpila na strednú školu, obidve deti sú vekovo staršie, do budúcna budú potrebovať\n- vzhľadom na osobné, kultúrne, spoločenské vyžitie - viac, z uvedených dôvodov odvolací súd sa\nstotožnil so záverom súdu prvej inštancie, keď vo zvyšnej časti návrh otca na zníženie výživného\nzamietol. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, keď súd prvej inštancie na základe výsledkov\nvykonaného dokazovania dospel k záveru, že je dôvodné v zmysle § 78 ods. 1 ZoR v spojení s\npodmienkami uvedenými v § 75 ods. 1 a § 62 ZoR znížiť vyživovaciu povinnosť otca na maloleté deti\nna každé vo výške 200 eur mesačne s účinnosťou od podania návrhu s tým, že vo zvyšnej časti návrh\notca ako nedôvodný zamietol, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne\nsprávny potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení\ns § 52 CMP a žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže z\nokolností veci nevyplýva, že by bolo dôvodné niektorému z nich náhradu trov priznať.\n3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala matka (ďalej aj ako „dovolateľka“) dovolanie,\nprípustnosť ktorého vyvodzovala z § 420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Matka má za to, že\nrozsudok odvolacieho súdu nebol riadne odôvodnený, a že odvolací súd nerozhodoval podľa relevantnej\nprávnej normy, t. j. § 26 a § 78 ZoR. Taktiež matka nedostala na nastolené právne a skutkovo relevantné\notázky ohľadom existencie zásadnej zmeny pomerov a nemožnosti rozhodnúť nad rámec návrhu na\nzačatie konania v časti momentu, od ktorého sa zmení výživné, a ani na otázku porušenia legitímnych\n\nočakávaní matky, také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede\nna všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením\nnárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Jedná sa o rozhodnutie, ktoré je\nprekvapivé a v rozpore s predchádzajúcim právnym názorom všeobecných súdov, ktoré v zásade\njednotne nahliadajú na aplikáciu § 78 a § 26 ZoR. Nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia spočíva v\ntom, že hoci súd prijal záver o znížení výživného otca k maloletým Q. a Q., nevysvetlil, na základe čoho\ndospel k záveru o zmene pomerov na strane otca, resp. zásadnej zmene pomerov u otca, a ako boli v\ndanom prípade naplnené podmienky aplikácie § 78 Zákona o rodine. Odvolací súd nereagoval ani na\nnámietku, že okresný súd tým, že 24. septembra 2020 vydal „doplňujúci” rozsudok, sám priznal, že jeho\nrozhodnutie zo 16. septembra 2020 je arbitrárne a nesprávne, a odňal tak matke právo konať pred súdom\nvo svojej veci. Súd vydaním rozsudku zo 16. septembra 2020 určil otcovi novú povinnosť platiť výživné\nbez toho, aby zrušil predchádzajúce súdne rozhodnutie o výživnom. Navyše súd sa snažil rozhodnúť\nretroaktívne, pretože novú vyživovaciu povinnosť určil spätne od 2. júla 2020, hoci rozsudok vyhlásil až\n16. septembra 2020. Takáto retroaktivita je v rodinno-právnych veciach neprijateľná. Pri vydaní rozsudku\nz 24. septembra 2020 súd nemal snahu rozhodovať o „zabudnutej” časti predmetu konania, ale snažil\nsa opraviť svoju chybu pri vydaní rozsudku zo 16. septembra 2020. Túto opravu navyše učinil v rozpore\ns obsahom § 225 ods. 1 CSP. Dňa 16. septembra 2020 ale súd o predmete konania rozhodol aj keď\nvadne, ale týmto rozhodnutím predmet konania vyčerpal. Súd prvej inštancie stranám oznámil, že bude\nvyhlásený dopĺňajúci rozsudok až v deň jeho vyhlásenia, doslova niekoľko minút predtým ako sa tak\nmalo stať. Z tohto pohľadu nebol ani dodržaný procesný postup pri vyhlásení doplňujúceho rozsudku.\nDoplňujúci rozsudok vyhlásil spôsobom nerešpektujúcim právo účastníka konania účasť na konaní a\nprávo byť prítomný na vyhlásení rozsudku. K dovolaciemu dôvodu § 421 ods. 1 písm. a/ CSP matka\nuviedla, že náklady na maloleté sa medzičasom mierne zvýšili, pričom príjem matky ostal približne\nna rovnakej úrovni ako pri poslednom rozhodnutí. Rovnako tvrdí, že v danej veci nedošlo z pohľadu\notca k zmene k horšiemu, pričom poukázala na nesprávne vyhodnotenie skutkových okolností prípadu.\nZároveň uviedla rozhodnutia sp. zn. 3 Cdo 236/2018, R 72/1965, R 101/1967, R 27/1974. Na záver\ndovolateľka navrhla, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na\nďalšie konanie, eventuálne vo veci rozhodol sám tak, že zmení napadnuté rozhodnutie tak, že návrh\notca na zníženie výživného v celom rozsahu zamietne a prizná matke plnú náhradu trov konania.\n4. Otec vo vyjadrení k dovolaniu považoval vykonané dokazovanie za dostačujúce, rozsudok za vecne\nsprávny, zákonný a riadne odôvodnený a preto navrhol, aby dovolací súd dovolanie zamietol.\n5. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k dovolaniu zotrval na svojich doterajších prednesoch a písomných\nvyjadreniach v konaní.\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP), v spojení\ns ustanovením § 2 CMP, po zistení, že dovolanie podal včas účastník, v ktorého neprospech bolo\nrozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpený v súlade s § 429 ods. 1 CSP a súčasne spĺňajúci\npodmienku § 429 ods. 2 písm. b/ CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), po\npreskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP), dospel k záveru, že\ndovolanie treba odmietnuť.\n7. Dovolateľka v danom prípade vyvodzuje prípustnosť a dôvodnosť svojho dovolania z § 420 písm. f/\nCSP.\n8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie dovolaním napadnúť (úspešne). Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n9. V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť\nsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný\nopatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n10. Podľa § 420 písm. f/ CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\n\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n11. Pod porušením práva na spravodlivý proces z hľadiska § 420 písm. f/ CSP treba rozumieť taký\nprocesný postup súdu, ktorým súd zasiahol do Ústavou Slovenskej republiky, resp. Dohovorom o\nochrane ľudských práv a základných slobôd garantovaných práv dovolateľa, v dôsledku čoho\nbolo dovolateľovi znemožnené domáhať sa práva na súdnu ochranu prostriedkami, ktoré mu zákon\npriznáva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku\nvšetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné\nkonanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie\nspravodlivosti).\n12. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nie je významný subjektívny názor\ndovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je\nvýlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (porovnaj sp. zn. 1\nCdo 42/2017, 2 Cdo 20/2017, 3 Cdo 41/2017, 4 Cdo 131/2017, 7 Cdo 113/2017, 8 Cdo 73/2017).\n12.1. Dovolací súd preto aj v danom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie matky, že v konaní\ndošlo k ňou tvrdenej vade zmätočnosti.\n13. Pre naplnenie prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP je nevyhnutné kumulatívne splnenie\ntroch znakov, ktorými sú: 1/ nesprávny procesný postup súdu, 2/ tento nesprávny procesný postup\nznemožnil strane realizovať jej patriace procesné práva a zároveň 3/ intenzita tohto zásahu dosahovala\ntakú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n14. Pod pojmom nesprávny procesný postup je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorý je v rozpore\nso zákonom. Aby bola daná prípustnosť dovolania, musí súd svojím nesprávnym procesným postupom\nznemožniť strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, ktoré jej priznáva zákon. Medzi tieto\nprocesné práva patria v zmysle judikatúry najvyššieho súdu napr.: právo vykonávať procesné úkony vo\nformách stanovených zákonom, právo nazerať do spisu a robiť si z neho výpisky, právo vyjadriť sa k\nnávrhom na dôkazy a ku všetkým vykonaným dôkazom, právo byť predvolaný na súdne pojednávanie,\nprávo strany konať pred súdom vo svojom materinskom jazyku, alebo v jazyku, ktorému rozumie, právo\nna to, aby bol strane rozsudok doručený do vlastných rúk. Naopak medzi tieto práva nepatrí právo strany\nsporu na to, aby súd akceptoval jej procesné návrhy, aby súd rozhodol v súlade s predstavami strany\nsporu, alebo aby súd odôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu (pozri napr. sp. zn. 2 Cdo\n105/2018, 5 Obdo 17/2020).\n15. K namietanej vade malo podľa matky dôjsť nesprávnym procesným postupom odvolacieho súdu, a to\nže súd prvej inštancie stranám oznámil, že bude vyhlásený dopĺňací rozsudok až v deň jeho vyhlásenia\na dopĺňací rozsudok vyhlásil spôsobom nerešpektujúcim právo účastníka konania účasť na konaní a\nprávo byť prítomný na vyhlásení rozsudku. Dovolací súd podotýka, že samotné vyhlásenie dopĺňacieho\nrozsudku bez účasti matky však nespôsobuje reálnu ani právnu nemožnosť podania odvolania, resp.\niných procesných práv. Preto vytýkaný procesný postup prvoinštančného súdu, resp. jeho nesprávnosť,\nbez ďalšieho nemal za následok znemožnenie, aby matka uskutočňovala jej patriace procesné práva\nv takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Matke riadne doručil súd prvej\ninštancie dopĺňací rozsudok, pričom nebolo dotknuté jej právo podať odvolanie.\n16. Dovolací súd poznamenáva, že v rozhodnutí R 39/1993 bolo konštatované, že podmienka\nprípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. nie je splnená, ak sa účastníkovi odňala možnosť\nkonať pred súdom len pre časť konania a do tej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv\nna výsledok konania. Táto podmienka nie je daná napr. vtedy, ak súd síce rozhodol na pojednávaní,\nna ktoré účastníka nepredvolal, ale rozsudok mu riadne doručil, takže účastník mohol podať proti nemu\nodvolanie.\n17. Právo strany, resp. účastníka konania, aby jeho vec bola prejednaná verejne a v jeho prítomnosti,\nzaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno chápať tak, že by súd nemohol konať\na rozhodnúť vo veci bez prítomnosti strany, ale tak, že súd je povinný strane poskytnúť priestor na\nuplatnenie tohto práva. Uvedená požiadavka bola za predchádzajúcej platnej právnej úpravy vyjadrená\nhlavne v ustanovení § 115 ods. 2 O. s. p. (teraz § 178 ods. l a 2 CSP a § 33 ods. 2 CMP), ktoré\nsúdu ukladalo predvolať účastníkov na pojednávanie tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla\nnajmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať. Bolo na účastníkovi, či využije svoje právo\nzúčastniť sa pojednávania na súde. Ak účastníkovi bránila určitá prekážka v účasti na pojednávaní, mal\nz tohto dôvodu požiadať o odročenie pojednávania, pričom bolo treba súdu oznámiť dôvod tejto žiadosti.\nUstanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. súdu umožňovalo prejednať vec aj v neprítomnosti takéhoto účastníka,\n\nktorý - hoci riadne predvolaný - sa nedostavil na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o\njeho odročenie. Novoprijatá koncepcia CSP (§ 157 ods. l a 2) vychádza z princípu aktivity strán a za\ntým účelom boli prijaté ustanovenia o procesnom útoku, obrane a koncentrácii konania (§ 149 až § 154\nCSP). Naproti tomu konanie podľa CMP je založené na princípe oficiality a súd pokračuje v konaní aj\nvtedy, keď sú účastníci nečinní (§ 31 CMP).\n18. Matka je taktiež názoru, že súd prvej inštancie vydal dopĺňací rozsudok 24. septembra 2020 v rozpore\ns obsahom § 225 ods. 1 CSP.\n19. Ak v konečnom rozsudku nebol vyčerpaný celý predmet konania, alebo ak súd opomenie rozhodnúť\no nároku na náhradu trov konania, o ktorom sa rozhoduje z úradnej povinnosti (§ 262 ods. 1), prípadne ak\no návrhu strany sporu na rozhodnutie o predbežnej vykonateľnosti rozsudku (§ 233), takéto nedostatky\nje možné napraviť dopĺňacím rozsudkom vydaným buď na návrh strany sporu, alebo za podmienok\nuvedených v zákone aj bez návrhu.\n20. Súd prvej inštancie svojím dopĺňacím rozsudkom z 24. septembra 2020 č. k. 2P/32/2020-96 doplnil\nrozsudok zo 16. septembra 2020 č. k. 2P/32/2020-92, nakoľko opomenul rozhodnúť o zmene ostatného\nrozsudku sp. zn. 2P/39/2019 z 25. novembra 2019 v časti určenia výšky vyživovacej povinnosti. Je\nzrejmé, že súd prvej inštancie nerozhodol o celom predmete konania, a preto vyhlásil dopĺňací rozsudok,\nktorým rozhodol o tom, že týmto rozsudkom sa mení rozsudok Okresného súdu Ružomberok sp. zn.\n2P/39/2019 z 25. novembra 2019 v časti o určení vyživovacej povinnosti otca voči maloletým deťom.\n21. Dovolací súd podotýka, že ako bolo už vyššie uvedené (bod 11.), ani prípadné procesné pochybenie\nodvolacieho, resp. prvoinštančného súdu neznamená automaticky existenciu dôvodov zmätočnosti\nrozhodnutia v zmysle § 420 písm. f/ CSP, pokiaľ nespĺňa všetky atribúty vyžadované právnou úpravou\na to, že tento nesprávny procesný postup znemožnil strane realizovať jej patriace procesné práva a\nzároveň, že intenzita tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces. Ide o prejav materiálneho nazerania na ochranu procesných práv. Dovolací súd v tých\nokolnostiach, ktoré matka vymedzila v dovolaní ako dovolacie dôvody podľa § 420 písm. f/ CSP, nezistil\nprípustnosť ani dôvodnosť dovolania.\n22. K námietke dovolateľky, že súd prvej inštancie novú vyživovaciu povinnosť určil spätne od 2. júla\n2020, pričom retroaktivita je v danej veci neprijateľná, dovolací súd konštatuje, že táto nie je dôvodná.\n23. Vo všeobecnosti platí, že len čo sa vo veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova\n(§ 219 ods. 4 CSP). Táto základná zásada je prelomená § 121 CMP, v zmysle ktorého rozsudky o\núprave výkonu rodičovských práv a povinností a výžive maloletých a o priznaní, obmedzení alebo o\npozbavení rodičovských práv a povinností alebo o pozastavení ich výkonu, možno zmeniť alebo zrušiť\naj bez návrhu, ak sa zmenia pomery. Právna úprava vychádza z koncepcie zmeniteľnosti právoplatných\nrozhodnutí v prípade zmeny pomerov, a to v dôsledku uplatnenia klauzuly rebus sic stantibus\n(výhrada zmeny pomerov). Nové rozhodnutie bude reflektovať zmenené pomery, bez potreby riešiť\nuvedené prostredníctvom systému opravných prostriedkov. Pri zmene takéhoto rozsudku, už súd\nnemôže preskúmavať správnosť pôvodného rozsudku, môže sa zaoberať len otázkou, či došlo k zmene\nrozhodujúcich pomerov. Ak súd vyhovie návrhu na zmenu rozsudku podľa § 121 CMP, musí vo výroku\nrozsudku vyjadriť, že ide o zmenu pôvodného rozsudku. Civilný mimosporový poriadok pod pojmom\n„zmena pomerov“ rozumie len zmenu podstatnú a závažnú, nie zmeny krátkodobého charakteru. Malo\nby ísť o podstatné zmeny v tých skutočnostiach, ktoré tvorili skutkový základ pôvodného rozhodnutia.\nRovnako v zmysle § 78 ods. 1 veta prvá ZoR, podľa ktorého zmenu pomerov v zmysle tohto ustanovenia\nje možné definovať ako taký stav, ktorý je odlišný od stavu, ktorý bol rozhodujúci pri pôvodnom\n(predchádzajúcom) rozhodovaní.\n24. Z ustanovenia § 77 ZoR vyplýva, že právo na výživné sa nepremlčuje, avšak možno ho priznať len\nodo dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch\nrokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. Podľa právnej\núpravy § 24 CMP je konanie začaté dňom, kedy súdu došiel návrh na jeho začatie, alebo kedy bolo\nvydané uznesenie, podľa ktorého sa konanie začína bez návrhu. V prípade podania návrhu sa za deň\nzačatia konania jednoznačne považuje až deň, keď bol návrh súdu doručený.\n25. Z obsahu spisu vyplýva, že návrh otca bol doručený súdu prvej inštancie 2. júla 2020. Rovnako\nje zrejmé, že nová vyživovacia povinnosť bola súdom určená spätne od 2. júla 2020, ku ktorému dňu\nsúd prvej inštancie konštatoval existenciu podstatnej zmeny pomerov v tých skutočnostiach, ktoré tvorili\nskutkový základ pôvodného rozhodnutia. Nakoľko z vyššie uvedeného vyplýva, že súd môže zmeniť\nvýživné najskôr od podania návrhu na súd, dovolací súd uvádza, že daným určením výšky výživného\nod 2. júla 2020 postupoval súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 78 ZoR a nejde z jeho strany\no žiadnu retroaktivitu.\n\n26. Dovolateľka vytýkala súdom nesprávne zistený skutkový stav veci, resp. nesúhlasila so skutkovými\nzisteniami a ich hodnotením. Dovolací súd v tejto súvislosti pripomína, že už podľa predchádzajúcej\nprocesnoprávnej úpravy nebolo dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka\nkonania (a zakladajúcim prípustnosť dovolania) nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových\nokolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého\ndôkazu (napr. R 42/1993 a sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 5 Cdo 244/2011,\n6 Cdo 104/2010, 7 Cdo 248/2012). Nová právna úprava na podstate uvedeného nič nezmenila.\nRozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania. Pokiaľ\nkonajúce súdy na to, aby ustálili skutkový stav, ktorý im umožňuje meritórne rozhodnúť, vykonajú iba\nčasť navrhnutých dôkazov, konajú v rámci svojich kompetencií, pričom rozsah vykonaného dokazovania\nnie je závislý od vôle účastníkov konania.\n27. Dovolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné dodať, že dovolanie nepredstavuje opravný\nprostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací\nsúd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený\npreskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený\nprehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu)\nv dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - porovnaj ustanovenie § 442 CSP, v\nzmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním sa\npreto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie,\nani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a\nposúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz,\ndeformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté\nskutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a\npodstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle\n§ 420 písm. f/ CSP, avšak dovolací súd takúto vadu v posudzovanom spore nezistil.\n28. Pokiaľ dovolateľka považovala za procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f/ CSP skutočnosť, že súdy\nv danej veci neaplikovali, prípadne nesprávne aplikovali ňou označené ustanovenia Zákona o rodine,\ndovolací súd uvádza, že už podľa predchádzajúcej úpravy občianskeho súdneho konania dospel\nnajvyšší súd k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym\nposúdením (viď R 54/2012 a tiež sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,\n5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Podľa právneho názoru najvyššieho\nsúdu nie je po 1. júli 2016 žiadny dôvod pre odklon od vyššie uvedeného chápania dopadu nesprávneho\nprávneho posúdenia veci (nesprávneho vyriešenia niektorej právnej otázky súdom) na možnosť strany\ncivilného sporového konania uskutočňovať jej patriace procesné oprávnenia. Na tom, že nesprávne\nprávne posúdenie veci nezakladá dovolateľkou tvrdenú vadu zmätočnosti (§ 420 CSP), zotrval aj judikát\nR 24/2017 a tiež viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (porovnaj sp. zn. 1 Cdo 202/2017, 2 Cdo\n101/2017, 3 Cdo 94/2017, 4 Cdo 47/2017, 5 Cdo 145/2016, 7 Cdo 113/2017, 8 Cdo 76/2018).\n29. Najvyšší súd vyššie uvedené dopĺňa poukazom na konštatovanie Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 196/2014 (ktoré sa síce týkalo právneho stavu do 30. júna 2016,\nje však naďalej aktuálne), v zmysle ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním\nnapadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci\nnezakladá vadu zmätočnosti.\n30. Dovolateľka rovnako namietala nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho\nsúdu. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je v danom prípade dostatočne zrejmé, čoho a\nz akých dôvodov sa účastníci domáhali, čo navrhovali, z ktorých skutočností a dôkazov odvolací súd\nvychádzal, akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd a ako tieto úvahy posudzoval odvolací súd.\nSúd prvej inštancie v rámci predmetu konania komplexne posudzoval zmenené pomery účastníkov\nkonania, ktoré majú vplyv na zníženie výživného na maloleté deti a v bode 21. odôvodnenia svojho\nrozhodnutia uviedol, že na základe rodičovskej dohody, ktorá bola schválená rozsudkom Okresného\nsúdu Ružomberok sp. zn. 2P/39/2019 sa otec zaviazal dobrovoľne prispievať na výživu maloletých detí\nvýživným vo výške 350 eur mesačne na každé maloleté dieťa. V tom čase mal otec otvorenú živnosť\n(od 15.10.2019) a pred otvorením živnosti pracoval vo Švajčiarsku, jeho priemerný mesačný príjem vo\nŠvajčiarsku bol vo výške 3.477 eur, pričom vo tom čase otec zvažoval, že sa vráti na územie Slovenskej\nrepubliky. V súčasnej dobe však otec pracuje cez agentúru TRENKWALDER pre spoločnosť K. a jeho\nčistý príjem je cca 850-900 eur mesačne. Príjmové a majetkové pomery matky sa od posledného\nrozhodnutia súdu o výške vyživovacej povinnosti výrazne nezmenili, sú mierne lepšie, pokiaľ sa týka\nnevyhnutných životných mesačných nákladov u maloletých detí, tieto sú nepatrne vyššie vzhľadom na\nskutočnosť, že deti sú vekovo staršie a nastúpili do vyšších ročníkov, resp. staršia dcéra na strednú\n\nškolu. Maloleté deti majú právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov, pričom ak teda otec\nmaloletých detí nedosahuje taký príjem, aby mohol platiť naposledy určené výživné, súd návrhu otca\nčiastočne vyhovel a znížil vyživovaciu povinnosť otca na maloleté deti na sumu 200 eur mesačne\nna každé maloleté dieťa. Príjem otca spolu so splátkou pôžičky, ktorú mu vracia v dvestoeurových\nmesačných splátkach dlžník W. V. dostatočne postačuje na to, aby na každé dieťa platil výživné vo výške\n200 eur a tým pádom boli zabezpečené potreby a oprávnené záujmy maloletých detí. Vo väzbe na\nuvedené potom rozhodoval aj odvolací súd. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu jednoznačne\nvyplýva, že vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, a v bode 13., 14.\nodôvodnenia rozhodnutia uviedol, že nesúhlasí s odvolacími námietkami matky proti rozsudku súdu prvej\ninštancie, že súd v čase posledného rozhodovania v konaní o rozvod manželstva výlučne vychádzal iba\nz toho, že jediným príjmom otca bol príjem z podnikateľskej činnosti, z ktorého potom súd pri rozhodovaní\no výživnom vychádzal. Správne súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia vyvodil, že otec\nvo Švajčiarsku pracoval krátku dobu, mal dohodnutú dobu výkonu pracovnej činnosti na dobu určitú\na nebolo možné od neho spravodlivo žiadať bez znalostí ďalších okolností, že mohol (mal) naďalej\nprácu vo Švajčiarsku vykonávať. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania nebolo možné otcovi\nvytknúť správanie, že by úmyselne a so zámerom po predchádzajúcom rozhodnutí - uzavretím dohody\no výživnom, znižoval svoj príjem, keďže mal uzatvorené živnostenské oprávnenie, z ktorého sa snažil\npríjem pravidelne získavať. K ukončeniu živnostenskej činnosti otca došlo 4.1.2020, podľa jeho tvrdenia\npre nedostatok zákaziek, pričom v konaní neboli produkované dôkazy a tvrdenia, ktoré by preukazovali\nopak. Pokiaľ otec ukončil živnostenskú činnosť a tým aj možnosť dosahovať určitý príjem, zamestnal\nsa v obchodnej spoločnosti Mondi SCP na základe uzatvorenej pracovnej zmluvy. Vychádzajúc teda zo\nsledu týchto udalostí, je zrejmé, že otec mal snahu zabezpečovať si finančné prostriedky prácou, či to\nuž bolo pracovnou činnosťou v zahraničí alebo výkonom podnikateľskej činnosti a neskôr na základe\nuzatvoreného pracovného pomeru. Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu, odvolací súd\nzhodne so záverom súdu prvej inštancie preto dospel k záveru, že oproti predchádzajúcemu rozhodnutiu\nsúdu o výživnom, v súčasnej dobe otec dosahuje príjem už iba z pracovného pomeru, z ktorej výšky bolo\npotrebné pri rozhodovaní o výživnom vychádzať. Na ďalšie okolnosti, že otec nakladá so sumou 20.000\neur - úsporami nadobudnutými za trvania manželstva, ako aj s nehnuteľnosťou - rodinným domom, v\nktorom býva, a ktorý by mohol prenajať, správne súd prvej inštancie neprihliadal, keďže tieto veci tvoria\npredmet BSM účastníkov, a ktoré vo vzťahu k podmienkam uvedeným v § 62 ods. 2 Zákona o rodine by\nmohli byť vyhodnocované v prípade, ak by mal otec z týchto majetkových hodnôt príjem. Správne súd\nna základe zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že nebolo dôvodné návrhu otca na zníženie\nvýživného v plnom rozsahu vyhovieť vzhľadom k tomu, že aj mladšia dcéra nastúpila na strednú školu,\nobidve deti sú vekovo staršie, do budúcna budú potrebovať - vzhľadom na osobné, kultúrne, spoločenské\nvyžitie - viac, z uvedených dôvodov odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, keď\nvo zvyšnej časti návrh otca na zníženie výživného zamietol. Obsah spisu tak nedáva podklad pre\nzáver, že odvolací súd svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil. V konaní boli dostatočne zohľadnené\npomery účastníkov konania, potreby maloletých a možnosti otca a matky. V predmetnej veci sú v\ndovolaním napadnutom rozhodnutí (obsah ktorého nemožno posudzovať izolovane od rozsudku súdu\nprvej inštancie, lebo prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok viď rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08)\nzreteľne vysvetlené jeho podstatné dôvody, uvedenie ustanovení, ktoré aplikoval, a z ktorých vyvodil\nsvoje právne závery, ako i vysvetlenie právnych úvah, ktorými sa pri rozhodovaní riadil. Prijaté právne\nzávery sú primerane odôvodnené spôsobom zodpovedajúcim § 393 ods. 2 CSP.\n31. V reakcii na dovolacie argumenty dovolateľky - matky dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu\nkonania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil\npodľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, pričom to\nrozhodne nie je tento prípad. Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vyplýva, že prípadný\nnedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový\nstav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP. Ako\nvyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym\nnázorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo\narbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06).\n32. Na podklade vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie matky nie je podľa §\n420 písm. f/ CSP prípustné, a preto ho v tejto časti podľa § 447 písm. c/ CSP ako procesne neprípustné\nodmietol.\n\n33. Dovolateľka taktiež namietala právne závery odvolacieho súdu podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.\n34. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n35. Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne,\numožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o právnu otázku, od ktorej záviselo\nrozhodnutie odvolacieho súdu a či sa pri jej riešení odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP).\n36. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, musí mať\nzreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade\nnie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou\nriešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie\nnapríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj\nprocesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť\no právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.\nPrávna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo\nk záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi\nposudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná\nv zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným,\nurčitým a zrozumiteľným spôsobom).\n37. Ako už bolo uvedené, z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP vyplýva, že otázkou relevantnou\npre prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia môže byť len otázka právna (hmotnoprávna alebo\nprocesnoprávna, ktorej vyriešenie viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho\nsúdu), a nie otázka skutková. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní\nspojené s obstarávaním skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania; to znamená, že pri jej\nriešení sa súd zameriava na skutkové okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo\nalebo malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali\npo konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina,\nčo vypovedal svedok, čo uviedol znalec a pod. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (quaestio\niuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej\nnorme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu\ninterpretuje a na podklade svojich skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových otázok)\nprijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy\nna posudzovaný prípad. Ak v dovolaní vymedzená otázka - ktorú má podľa dovolateľa posudzovať\nvo svojom rozhodnutí dovolací súd - nie je právnou otázkou, ale predstavuje skutkovú otázku, nie je\nsplnená zákonná podmienka prípustnosti dovolania uvedená v ustanovení § 421 ods. 1 CSP a takúto\notázku nie je dovolací súd oprávnený vo svojom rozhodnutí riešiť (porovnaj sp. zn. 3 Cdo 218/2017, 3\nCdo 27/2019, 4 Cdo 172/2017, 4 Cdo 148/2018). Tento záver dovolacieho súdu podporuje aj uznesenie\nÚstavného súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2018 sp. zn. IV. ÚS 83/2018 a to, že trovy konania\nmusia byť účelne vynaložené a účelnosť je podmienkou ich priznania. Ak táto podmienka bola splnená\nje vecou úvahy súdu (diskrécie), ktorá však musí byť vždy primerane odôvodnená.\n38. Ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, nevymedzí\nprávnu otázku a neoznačí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho\nnázoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice\nktorého nie sú vymedzené. V takom prípade nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo\ndomnienkach (o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli).\nAk by postupoval inak, rozhodol by bez relevantného podkladu. Na druhej strane ale v prípade absencie\nvymedzenia právnej otázky a bez konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho súdu od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu nemôže najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu\nvšetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací\nsúd a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa (advokáta, ktorý spísal dovolanie a\nzastupuje dovolateľa), z vlastnej iniciatívy vyhľadávať všetky rozhodnutia dovolacieho súdu, týkajúce sa\ndanej problematiky a následne posudzovať, či sa odvolací súd odklonil od názorov v nich vyjadrených;\nv opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum,\npriečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej\nv CSP, ale aj (konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP.\n\n39. Z obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 CSP) je zrejmé, že dovolateľka namieta nesprávne právne\nposúdenie v súvislosti s otázkou určenia primeranej výšky výživného vzhľadom na schopnosti,\nmožnosti a majetkové pomery otca.\n40. Na tomto mieste dovolací súd nad rámec uvedeného poukazuje na už skôr prijaté právne závery\nnajvyššieho súdu vyjadrené v rozhodnutiach sp. zn. 8 Cdo 50/2017, 3 Cdo 88/2017, 3 Cdo 87/2017,\n3 Cdo 226/2017, v zmysle ktorých určenie výšky výživného je vždy výsledkom posúdenia vysoko\nindividuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s\nokolnosťami relevantnými v iných veciach, pretože kritériá na určenie rozsahu vyživovacej povinnosti\n(napr. schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného, ako aj odôvodnené potreby dieťaťa a ďalšie)\nsú rozdielne v každej veci a odlišujú sa od prípadu k prípadu. Vychádzajúc z uvedeného\ndovolací súd zastáva názor, že každé jedno rozhodnutie o výživnom na dieťa (aj plnoleté) je založené\nna riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady. Pri\nposúdení a hodnotení zákonom ustanovených východísk na určenie výživného postupujú totiž súdy\nvždy diferencovane v každom konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach\n(porovnaj sp. zn. 8 Cdo 50/2017, 3 Cdo 226/2017, 3 Cdo 88/2017). V takto individualizovanom rámci\nurčovania konkrétnej výšky výživného zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy (porovnaj sp. zn. 3 Cdo\n226/2017). Zároveň je namieste konštatovanie, že vyriešením takto vysoko individuálnej otázky (akou\nje určenie konkrétneho rozsahu vyživovacej povinnosti) sa ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia\nprax dovolacieho súdu.\n41. Pokiaľ dovolateľka nesúhlasí s tým, ako odvolací súd posúdil v danom prípade schopnosti, možnosti\na majetkové pomery otca zistené na základe vykonaného dokazovania, dovolací súd zdôrazňuje, že\nsama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia\nodvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo\nnezodpovedajú predpokladom prípustnosti dovolania, ktoré sú definované v § 421 ods. 1 CSP v spojení\ns § 432 ods. 2 CSP.\n42. Dovolanie podané z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci dovolateľka odôvodnila aj\nnepreskúmateľnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu, čo však rovnako nezodpovedá požiadavkám pre\nvymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP.\nVzhľadom na skutočnosť, že dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP), nie je\noprávnený námietky dovolateľky v tomto smere preskúmavať.\n43. Dovolací súd záverom poukazuje na § 121 CMP, podľa ktorého rozsudok vo veciach výživného\nmožno na návrh zmeniť alebo zrušiť, ak sa zmenia pomery. Dovolateľke teda nič nebráni v budúcnosti\nv prípade zmeny pomerov podať na príslušný súd návrh na zmenu výživného.\n44. S poukazom na uvedené dovolací súd uzatvára, že v dovolaní nie je dovolací dôvod podľa § 421\nods. 1 CSP vymedzený spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 CSP, a preto dovolanie v tejto časti odmietol\npodľa § 447 písm. f/ CSP.\n45. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd podľa § § 453 ods. 1 CSP a § 52 CMP\nrozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\n46. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7CoP/56/2020", "guid": "727bd831-40fb-4cb7-9936-765a067fb56f:8cd3a5d4-0981-46e9-9b8d-6cfe96f459a3", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:417dc3d8-9b9d-4885-87f7-961fdff340e6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.83.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 83/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 83/2018 z 1. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-01", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.83.2018.1"}, {"guid": "ussr:7286c173-ddb8-4994-81d0-261416257e91", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 196/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 196/2014 z 27. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-27", "citacie_n": 284, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7286c173-ddb8-4994-81d0-261416257e91"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 2017, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "24695905-1e6d-4fa0-8f38-fcb9d573e8bb:033b6f00-ccf9-4843-91bf-d04d779d827a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:8412207323.1", "spisova_znacka": "2Cdo/105/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/105/2018 z 29. 3. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-03-29", "citacie_n": 43, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:8412207323.1"}, {"guid": "bf292241-2681-4880-8f82-0b283a0d673a:d1f82024-970e-4031-8af2-0cac48a40353", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:5315207785.2", "spisova_znacka": "3Cdo/27/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/27/2019 z 14. 3. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-03-14", "citacie_n": 102, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:5315207785.2"}, {"guid": "d771c0d1-aa3d-4783-aba7-4abc47441968:235c4ab3-5a4f-4081-a068-0ef2ae6a5f13", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:2113233110.1", "spisova_znacka": "3Cdo/226/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/226/2017 z 22. 2. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-02-22", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:2113233110.1"}, {"guid": "5060fc1d-d2fc-492e-89e9-b0eda5804180:16110789-5bc0-4e9e-86bd-7a89c014cace", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7619203188.1", "spisova_znacka": "7CoP/56/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 7CoP/56/2020 z 22. 6. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-06-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7619203188.1"}], "citovane_v": [{"guid": "45a51801-db72-40d6-98b5-88c222cfbbaa:c50f8c24-d2b4-48e0-99ec-3c654cdb96be", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:8712210169.1", "spisova_znacka": "9Cdo/312/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/312/2021 z 11. 10. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-10-11", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:8712210169.1"}]}