{"guid": "c3498f4a-e946-4322-987f-74ba2220e478:b5233c92-2a15-4f8d-aebc-8ad2f9551077", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:5818201699.1", "spisova_znacka": "7Cdo/148/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/148/2022 z 6. 9. 2022", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 6. septembra 2022, sp. zn. 7Cdo/148/2022, ECLI:SK:NSSR:2022:5818201699.1", "identifikacne_cislo": "5818201699", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Peter Brňák", "sudca_id": 691, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-peter-brnak-691", "datum_vydania": "2022-09-06", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Rodinné právo", "Rodinné právo"], "podoblast": ["Vyživovacie povinnosti", "Starostlivosť o maloletých"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/305/#paragraf-31.odsek-2", "nazov": "§ 31 ods. 2 zákona č. 305/2005 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/305/#paragraf-31.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/305-2005/paragraf-31"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/305/#paragraf-73.odsek-2", "nazov": "§ 73 ods. 2 zákona č. 305/2005 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/305/#paragraf-73.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/305-2005/paragraf-73"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-61", "nazov": "§ 61 ZoR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-61", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/36-2005/paragraf-61"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2005/305#paragraf-31", "/SK/ZZ/2005/305#paragraf-73", "/SK/ZZ/2005/36#paragraf-61"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b5233c92-2a15-4f8d-aebc-8ad2f9551077", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:5818201699.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:5818201699.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:5818201699.1/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Cdo/148/2022\n5818201699\n06. 09. 2022\nJUDr. Peter Brňák\nECLI:SK:NSSR:2022:5818201699.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky A. O., bývajúcej v S. XXX, zastúpenej\nadvokátkou JUDr. Máriou Vevurkovou, so sídlom v Námestove, Mieru 312, proti manželovi O. O.,\nbývajúcom v F. Z. XX, zastúpenému advokátom Mgr. Igorom Paliderom, so sídlom v Zubrohlave, Klinec\nII 215/29, o rozvod manželstva a úpravu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode k maloletým\ndeťom I. narodenej XX. E. XXXX a B., narodenom 2. O. XXXX, vedenej na Okresnom súde Námestovo\npod sp. zn. 4P/43/2018, zastúpení procesným opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny\nNámestovo, vedenej ma Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 4P/43/2018, o dovolaní manžela - otca\nmaloletých detí proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 27. októbra 2021, sp. zn. 10CoP/46/2021, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Námestovo (ďalej aj „súd prvej inštancie\") rozsudkom z 12. marca 2021 č. k.\n4P/43/2018-183 manželstvo A. O., rod. S., nar. XX.X.XXXX, a O. O., nar. XX.X.XXXX, uzavreté dňa\nXX. W. XXXX v S., zapísané v knihe matričného úradu X., vo zväzku X, ročník XXXX, strana XXX, pod\nporadovým číslom XX rozviedol (výrok I.). Maloleté deti O., I., nar. XX.XX.XXXX a B., nar. X.X.XXXX\nzveril do osobnej starostlivosti matky s právom oboch rodičov zastupovať maloleté deti a spravovať ich\nmajetok (výrok II.). Otcovi maloletých detí uložil povinnosť platiť na výživu maloletej I., nar. XX.XX.XXXX\nsumu vo výške 110,- eur mesačne a na výživu maloletého B., nar. X.X.XXXX sumu vo výške 90,- eur\nmesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky maloletých detí (výrok III.). Otcovi maloletých\ndetí umožnil stretávať sa s maloletými deťmi nasledovne: s maloletým B.: každý párny víkend od piatku\nod 12:00 hod. kedy si otec maloletého prevezme v základnej škole, ktorú navštevuje maloletý, do\npondelka do 07:00 hod. kedy otec maloletého zavezie do školy, ktorú maloletý navštevuje, každý nepárny\ntýždeň v stredu od 14:00 hod. kedy si otec maloletého prevezme v základnej škole, ktorú maloletý\nnavštevuje, do štvrtku do 18:00 hod. kedy otec maloletého odovzdá v mieste bydliska maloletého, počas\nletných prázdnin v čase od 01.07. príslušného kalendárneho roka od 09:00 hod. do 14.07. príslušného\nkalendárneho roka do 18:00 hod., a od 01.08. príslušného kalendárneho roka od 09:00 hod. do 07.08.\npríslušného kalendárneho roka do 18:00 hod., počas vianočných sviatkov každý párny rok v čase od\n23.12. príslušného kalendárneho roka od 09:00 hod. do 26.12. príslušného kalendárneho roka do 18:00\nhod., a každý nepárny rok v čase od 31.12. príslušného kalendárneho roka od 09:00 hod. do 01.01.\nnasledujúce roka do 18:00 hod., počas veľkonočných sviatkov každý nepárny rok v čase od Veľkého\npiatku od 09:00 hod. do Veľkonočného pondelka do 18:00 hod., počas jarných prázdnin každý párny rok\nod pondelka od 09:00 hod. do nedele do 18:00 hod. a s maloletou I.: každý párny víkend v nedeľu od\n10:00 hod. do 18:00 hod., kedy si otec maloletú prevezme v určenom čase v mieste jej bydliska, kde ju\nv určenom čase následne odovzdá. (výrok IV.). Vo zvyšku návrh otca zamietol (výrok V.). Žiadnemu z\núčastníkov nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok VI.).\n\n1.1. Rozhodnutie odôvodnil tým, že za preukázané vyhodnotil vážne narušenie vzťahov medzi manželmi.\nKonštatoval v danej spojitosti, že rozvrat ich vzťahu bol zrejme spôsobený tým, že manželia uzavreli\nmanželstvo po krátkej známosti, bez bližšieho spoznania sa. Evidentne vstupovali do manželstva s\nurčitými predstavami, ktoré sa nepodarilo naplniť, čo spôsobilo medzi nimi problémy, ktoré vyústili do\nstavu, kedy je manželstvo len formálnym zväzkom dvoch ľudí, ktorí nedokážu medzi sebou komunikovať\na nedokážu spoločne vychovávať deti. Rozvod je v danom prípade nevyhnutným riešením a to aj v\nzáujme výchovy maloletých detí.\n1.2. Vo vzťahu k úprave rodičovských práv a povinností na čas po rozvode zdôraznil, že osobnú\nstarostlivosť o maloleté deti zabezpečuje matka, pričom ohľadom výkonu starostlivosti o deti neboli u\nmatky zistené žiadne pochybenia. Dodal, že otec maloletých detí z dôvodu svojho zamestnania, ale aj\ns poukazom na vek a potreby maloletých detí by nemohol realizovať plnohodnotnú starostlivosť o ne.\n1.3. Vo vzťahu k stanoveniu vyživovacej povinnosti skutkovo ustálil, že matka maloletých detí je\nzamestnaná s príjmom vo výške okolo 700,- eur mesačne. Mesačné výdavky marky sa pohybujú okolo\n414,- eur. Aktuálny príjem otca maloletých detí podľa pracovnej zmluvy predstavuje 580,- eur mesačne.\nOtec tiež poberá čiastočný invalidný dôchodok vo výške 180,- eur. Nakoľko jeho výdavky tvoria sumu\n941,50 eur, je preukázateľne každý mesiac v strate cca 180,- eur.\n1.4. Otec maloletých detí zrušil živnosť, ktorú skutočnosť odôvodnil tým, že práca v stavebníctve je\nneistá. Toto tvrdenie je však v rozpore so súčasným stavom, nakoľko otec detí ja naďalej zamestnaný v\nstavebníctve, avšak ako živnostník dokázal zarobiť mesačne aj sumu 2.000,- eur a ako zamestnanec má\npevnú mzdu vo výške 580,- eur. Otec maloletých detí sa tým dobrovoľne vzdal vyššieho príjmu. Navyše,\npokiaľ pravidelne uhrádza výživné vo výške 200,- eur, bude aj naďalej schopný plniť si vyživovaciu\npovinnosť v takejto výške.\n2. Krajský súd v Žiline (ďalej aj „odvolací súd\") na odvolanie otca rozsudkom sp. zn. 10CoP/46/2021\nz 27. októbra 2021 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu\ntrov odvolacieho konania nepriznal.\n2.1. V odôvodnení uviedol, že v rozpore s obsahom spisu je zásadná odvolacia argumentácia (otca/\nmanžela) o predčasnosti výroku o rozvode manželov. Len dotknuté rozvodové konanie prebieha od\n19.8.2018, t. j. aktuálne beží už viac než 3 roky (pričom už podaniu návrhu na súd logicky predchádzalo\nurčité obdobie nezhôd manželov), pričom žiadna okolnosť nenaznačuje či i len v minimálnej miere\ntendenciu nápravy vzťahov medzi manželmi (skôr naopak). Táto skutočnosť už sama osebe umožňuje\nstotožniť sa so záverom prvoinštančného súdu o trvalom charaktere rozvratu partnerských vzťahov. Čo\nsa týka atribútu vážnosti (rozvratu), okrem rozoberaného časového aspektu (a tvrdení navrhovateľky)\nho potvrdzujú vyjadrenia samotného odvolateľa, ktorý napriek tvrdenému nesúhlasu s rozvodom\nrozsiahlo poukazuje na negatíva spolužitia s navrhovateľkou, čím zásadne znižuje vierohodnosť svojho\nstanoviska o prechodnosti/prekonateľnosti vzájomných názorových rozdielov. Na tomto závere nič\nnemení skutočnosť, že navrhovateľka už v minulosti spoločnú domácnosť opustila a následne sa vrátila.\nVyššie opísaná chronológia veci totiž nasvedčuje trvalému charakteru jej rozhodnutia.\n2.2. Pokiaľ ide o zverenie detí do starostlivosti matky, v zhode s názorom súdu prvej inštancie poukazuje\nna závery vyslovené ustanoveným znalcom, ako i faktický stav, kedy sú deti dlhodobo v starostlivosti\nmatky, v súvislosti s ktorou starostlivosťou neboli zistené žiadne deficity vyvolávajúce potrebu zmeny\nvýchovného prostredia. Pripomenul, že znalkyňa v rozpore s tvrdením otca nezistila manipuláciu s\nnázorom maloletej I.. Konštatoval, že osobitne u nej sú dôvody zverenia matke úplne jednoznačné,\nkeď znalkyňa konštatovala viaceré významné okolnosti vyvolávajúce u maloletej odmietavý postoj k\notcovi - otec nedokáže citlivo reagovať na jej signály o potrebe jeho pozornosti, čo maloletá vníma\nako emocionálny chlad a dištanc, otca pre jeho povahu s tendenciou k výbušnosti, rozčuľovaniu sa\npre maličkosti a náladovosť vníma ako konfliktného, v súčasnej dobe najmä zo strany otca pociťuje\nnedostatok rešpektu a porozumenia, čo negatívne zasahuje do jej rozvoja autonómie a osobnej integrity.\nRovnako považuje za potrebné rešpektovať vôľu maloletej, ktorá je už vo veku (13 rokov), kedy\nchápe súvislosti a dopady prejaveného názoru. Konštatoval, ale, že zverenie detí do starostlivosti\nmatky neznamená vylúčenie otca z výchovného vplyvu nad deťmi, len reflektuje aktuálnu situácia v\ndanej rodine, kde v dôsledku partnerských nezhôd rodičov negatívne vyplývajúcich na deti (znalkyňou\nkonštatovaná/zistená úzkosť maloletej I., ktorá nie je trvalou črtou jej osobnosti, ale je spôsobená\nemocionálnym stresom dôsledkom narušených rodinných vzťahov pri rozpade rodiny) bolo nevyhnutné\nustáliť aktuálne vhodnejšie východné prostredie, ktorým je za daných okolností domácnosť matky.\nUviedol, že pokiaľ dôjde k zlepšeniu, je možné pristúpiť k rozšíreniu úpravy/rozsahu stretávania (či už\nsúdnym rozhodnutím alebo ideálne dohodou rodičov).\n\n2.3. I súvisiaci výrok o úprave styku korešponduje úvahe znalkyne o vhodnosti jeho individuálnej úpravy\nvo vzťahu k deťom (odzrkadľujúcej odlišnú „kvalitu\" väzieb detí k otcovi, ako aj ich rozdielny vek a tým\nvyvolané preferencie) a súčasne zohľadňuje v súdnom konaní prejavenú vôľu maloletej I.. Práve tejto jej\nvôli zodpovedá ustálený (užší) časový rámec (jej) stretávania sa s otcom. Pokiaľ ide o maloletého B., je\nskutková situácia jednoduchšia, napätá situácia medzi rodičmi sa na jeho väzbe k otcovi totiž neprejavila\ntakou intenzitou ako je tomu u maloletej I. (zrejme aj z dôvodu jej „rodového\" inklinovania k matke), preto\nje plne odôvodnený širší rámec stretávania sa s otcom tak, ako to nastavil súd prvej inštancie.\n2.4. K súdom určenej výške výživného uviedol, že základom otcovej odvolacej argumentácie je nesúhlas\ns hodnotením princípu potencionality (v podobe vzdania sa vyššieho príjmu) na strane otca, pričom\ntak odvolateľ ako i súd prvej inštancie zhodne prehliadli, že túto otázku už záväzne vyriešil/uzatvoril\nokresný súd v rámci skoršieho rozsudku č.k. 11P/34/2018-162 zo dňa 22.12.2018, kde (bod 28 jeho\nodôvodnenia), v rámci ktorého vyhodnotil zrušenie živnosti (opäť namietané otcom v tomto konaní/\nodvolaní) za nerozvážne a účelové, bez preukázania nutnosti z takéhoto postupu (zrušenia živnosti)\na (preto) vychádzal z (potencionálneho) príjmu otca dosahovaného počas výkonu živnosti vo výške\ncca 1.000 eur mesačne. Platí, že konajúci súd nie je oprávnený revidovať (opakovane posudzovať)\nuž (súdom) právoplatne ustálené závery o existencii potencionality schopností a možností výživou\npovinnej osoby, ale musí ich rešpektovať (vychádzať z nich). Uviedol, že pomerovaním takto zistených\nvýchodísk/kritérií (t. j. schopností a možností výživou povinnej osoby s odôvodnenými potrebami dieťaťa)\nurčovania výšky vyživovacej povinnosti možno súdom prvej inštancie určenú výšku výživného považovať\nza adekvátnu.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal otec dovolanie a navrhol ho zrušiť a vrátiť vec odvolaciemu\nsúdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 420 f/ a § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.\n3.1. K vadám konania uviedol, že spočívajú v tom, že súdy nižšej inštancie nepostupovali dôsledne a\nzaťažili celé konanie vadou nedostatočného odôvodnenia, keď nedostal na svoje odvolacie námietky\nzo strany odvolacieho súdu náležitú a presvedčivú odpoveď (čiastočne len v rámci bodov 25 až\n30 odôvodnenia) a vadou prekvapivého a neočakávaného rozhodnutia. Zverenie maloletých detí do\nosobnej starostlivosti matky považuje za predčasné. Konštatoval, že pre rozhodnutie absentovali\naktuálne správy sociálnej kurately a riadne vypočutie detí a rodičov. Matka mu opakovane bránila\nsamostatnému styku s deťmi čo preukazujú podané podnety na políciu a sociálnu kuratelu. Namietal,\nže v tak malom rozsahu akým mu bol upravený styk s maloletou I. sa nedá realizovať žiadne výchovné\npôsobenie a je zjavné, že tento rozsah styku bude viesť k postupnému odcudzeniu s maloletou (II.\n56/2017). Aj vzhľadom na uvedené v odvolaní poukázal na najvhodnejšiu formu styku s maloletou,\nkde by trávila s ním rovnaký čas ako maloletý B.. V tejto súvislosti odkázal na znenie § 24 ods. 4\nZákona o rodine ako i na princíp proporcionality ako základné východisko pri aplikácii akéhokoľvek\npráva v právnom štáte (PL. ÚS 12/01). Podľa dovolateľa súdy nižšej inštancie nesprávne hodnotili i\njeho zdravotný, keď ho posudzovali ho ako úplne zdravého človeka a to aj napriek tomu, že preukázal\nstratu schopnosti vykonávať prácu v rozsahu 60% výkonu zdravého človeka, pričom poberá invalidný\ndôchodok vo výške 191,- Eur. Namietal, že odvolací súd nesprávne poukazoval na závery rozsudku sp.\nzn. 11P/34/2018-162 (bod 28 odôvodnenia), pretože pri rozhodovaní v tomto konaní boli jeho rozhodné\nzárobkové pomery odlišné. Uviedol, že doterajšie výživné 200,- eur na obe deti platil doteraz len vďaka\nfinančnej výpomoci rodiny a navyše súd mal vziať do úvahy, že od času odchodu matky zo spoločnej\ndomácnosti sám zabezpečuje platenie celých mesačných úhrad za hypotéku a náklady na bývanie v\nrodinnom dome, aby túto nehnuteľnosť udržal pre svoju rodinu, nakoľko bez strechy nad hlavou by\nnemal vôbec možnosti na výchovné pôsobenie na deti a uplatňovanie rodičovských práv. Súdy mali\nriadne a dôsledne vyhodnotiť jednotlivé dôkazy a tvrdenia strán, napriek tomu vôbec nebrali do úvahy\núčelovosť argumentácie matky, zaujatosť správ kolízneho opatrovníka a rozpornosť znaleckého posudku\nč. 18/2020, a napokon vydali nepreskúmateľné a nezákonné rozhodnutie nereagujúce na jeho odvolacie\ndôvody. Zdôraznil, že je presvedčený, že uvedené pochybenia a nejednoznačnosť a nepreskúmateľnosť\noznačeného rozhodnutia odvolacieho súdu zakladá prípustný dovolací dôvod podľa § 420 písm. f/ CSP\n- porušenie práva na spravodlivý proces.\n3.2. V závere dovolateľ skoncipoval dovolaciu otázku (zrejme v súvislosti s uplatneným dovolacím\ndôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP): „Umožňuje absencia riadneho odôvodnenia rozhodnutia\nodvolacieho súdu k podstatným odvolacím dôvodom žalovaného a jeho nepreskúmateľnosť z pohľadu\nžalovaného uplatniť výnimočne postup podľa druhej vety stanoviska R 2/2016 s prípustnosťou a\ndôvodnosťou dovolania v tomto konaní?\".\n4. Matka vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že napadnuté rozsudky prvoinštančného a odvolacieho súdu\nvychádzajú z náležite zisteného skutkového stavu veci a rovnako i zo správneho právneho posúdenia,\n\nsú zákonné, riadne odôvodnené a dovolanie otca navrhla podľa § 447 písm. f/ CSP odmietnuť a priznať\njej náhradu trov dovolacieho konania.\n5. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že prvoinštančný súd pred svojim rozhodnutím\nvo veci samej vykonal dostatočné dokazovanie, kde rodičia mali dostatočný priestor vyjadriť sa k danej\nveci, taktiež dokladali množstvo vyjadrení, ktorými sa konajúci súd zaoberal a rozhodoval na základe\npredložených dôkazov. Z jeho strany bolo rodičom a maloletým deťom neustále poskytované sociálne\nporadenstvo a pomoc pri výkone rodičovských práv a povinností. Zdôraznil pritom, že to bol práve\notec, ktorý dňa 29. septembra 2021 na Úrade práce v Námestove podpísal nesúhlas s poskytovaním\nakejkoľvek psychologickej pomoci pre maloletú I., kde uviedol, že maloletá je z uvedených stretnutí s\npsychológom viac traumatizovaná.\n6. Dovolanie je v danom prípade podané vo veci starostlivosti súdu o maloletých. Konanie v týchto\nveciach je od 1. júla 2016 upravené v Civilnom mimosporovom poriadku. Vzájomný vzťah medzi CMP\na CSP je vymedzený v § 2 ods. 1 CMP, podľa ktorého sa na konania podľa tohto zákona použijú\nustanovenia CSP, ak tento zákon neustanovuje inak. Keďže § 76 a § 77 CMP obsahujúce niektoré\nustanovenia o dovolaní „neustanovujú inak\", ak ide o prípustnosť dovolania vo veciach starostlivosti\nsúdu o maloletých, prípustnosť dovolania matky bolo potrebné posudzovať podľa ustanovení CSP.\n7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd\") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,\nže dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník konania zastúpený v súlade so\nzákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorého neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),\nbez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie matky maloletej\nnie je prípustné.\n8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných\nprostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolací súd nie je súdom tretej\ninštancie, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho\nsúdu (viď napr. rozhodnutia sp. zn. 2Cdo/165/2017, 3Cdo/14/2017, 4Cdo/157/2017, 5Cdo/155/2016,\n8Cdo/67/2017). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť\ndovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (1Cdo/6/2014, 3Cdo/209/2015,\n3Cdo/308/2016, 5Cdo/255/2014).\n9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty\nstrán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res\niudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a\ndovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť\nuž právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad\n(3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3ECdo/154/2013, 3Cdo/208/2014).\n10. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej\nsprávnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo\nna súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd\") sp. zn. II. ÚS 172/03].\n11. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle\n§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To\nznamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho\nsúdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.\n12. V zmysle § 420 písm. f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n12.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\n\nzodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny\nproces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej\nprávnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných\npredpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu\nhodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia\nvykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Z práva\nna spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,\nargumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS\n46/05 <G.>).\n12.2. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nie je významný subjektívny\nnázor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia;\nrozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo\n(3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto aj v danom prípade\nskúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľa, že v konaní došlo k ním tvrdenej vade zmätočnosti\n(bod 3.1.).\n13. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom\ntak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).\n14. V danom prípade otec vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, keď\nnamieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého odvolacieho rozhodnutia súvisiace predovšetkým s\nprocesom vykonávaného dokazovania. Postupom súdov oboch nižších inštancií bolo porušené jeho\nprávo na spravodlivý proces tým, že súdy nesprávne a neúplne zistili skutkový stav, vykonané dôkazy\nnesprávne vyhodnotili a tak dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam.\n15. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f/ CSP treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie)\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou\npráva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu v prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku\nvšetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť\nrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na\nrelevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae\n(odmietnutie spravodlivosti).\n16. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súdy po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení zistia\nskutkový stav (resp. v mimosporových konaniach skutočný stav) a po výklade a použití relevantných\nprávnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že\nboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý\nproces (IV. ÚS 252/04). Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou\núčastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná (tu porovnaj\n§ 185 ods. 1 CSP). Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci súdu korigovať návrhy účastníkov\nna vykonanie dokazovania, sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečenie\ntoho, aby sa zisťovanie skutkového (skutočného) stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu\nkonania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V\nprípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou\nv odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 220 ods. 2 CSP a I. ÚS\n350/08).\n17. Konanie odvolacieho súdu v prejednávanej veci však takéto vady nevykazuje. Z odôvodnenia\nrozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, pričom podľa\nnázoru dovolacieho súdu zistené skutkové závery odvolacieho súdu nie sú svojvoľné, neudržateľné\nalebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý (riadny) proces.\nSamotná skutočnosť, že dovolateľ sa nestotožňuje so spôsobom vyhodnotenia týchto dôkazov, nemôže\nbez ďalšieho viesť k záveru, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 420 písm. f/ CSP, pretože do práva\nna spravodlivý proces nepatrí právo účastníka vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých\ndôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov\n(I. ÚS 98/97).\n\n18. Nespôsobilou založiť prípustnosť dovolania je preto dovolacia námietka dovolateľa týkajúca sa\nnesprávneho hodnotenia vykonaných dôkazov odvolacím súdom, ktorú tiež bez ďalších relevantných\nskutočností nemožno považovať za tzv. zmätočnostnú vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu,\na to preto, že (i) hodnotenie dôkazov prislúcha zásadne len tomu súdu, ktorý ich vykonal, teda v\ntomto prípade súdu prvej inštancie, (ii) pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov,\nmôže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, ale táto skutočnosť sama osebe prípustnosť\ndovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nezakladá. Už dávnejšia judikatúra najvyššieho\nsúdu (R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000) ako aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu\n(napr. sp. zn. 2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011 a 7Cdo/38/2012) zastávali názor, že ani\nprípadná neúplnosť či nesprávnosť skutkových zistení a skutkových záverov nie je v rozhodovacej praxi\nnajvyššieho súdu považovaná bez ďalšieho za dôvod zakladajúci tzv. zmätočnostnú vadu konania.\nZmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa\npodstaty a zmyslu týchto judikátov a rozhodnutí nedotkli, preto ich treba považovať za naďalej aktuálne.\n19. Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (bod 13 ostatná veta).\nDovolací súd nedisponuje oprávnením dokazovať hmotnoprávne skutky, na to slúži nachádzacie\n(základné) konanie a konanie na odvolacom súde. Predmetom dokazovania pred dovolacím súdom\nsú napr. včasnosť a prípustnosť dovolania; skutkový stav a výsledky dokazovania spred nižších súdov\nsa nemôžu pred dovolacím súdom meniť (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,\nBajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, pri\n§ 442). Dovolací súd bol preto viazaný závermi súdov nižších inštancií ohľadom skutočností, že obe\nmaloleté deti súd dlhodobo v starostlivosti matky, v súvislosti s ktorou starostlivosťou neboli zistené\nžiadne deficity vyvolávajúce potrebu zmeny výchovného prostredia; tiež ohľadom nezistenia manipulácie\ns názorom maloletej I., ale naopak zistenia viacerých významných okolností vyvolávajúcich u maloletej\nodmietavý postoj k otcovi - otec nedokáže citlivo reagovať na jej signály o potrebe jeho pozornosti, čo\nmaloletá vníma ako emocionálny chlad a dištanc, otca pre jeho povahu s tendenciou k výbušnosti,\nrozčuľovaniu sa pre maličkosti a náladovosť vníma ako konfliktného, v súčasnej dobe najmä zo strany\notca pociťuje nedostatok rešpektu a porozumenia, čo negatívne zasahuje do jej rozvoja autonómie a\nosobnej integrity, pričom maloletá rovnako považuje za potrebné rešpektovať i jej vôľu, ktorá maloletá je\nuž vo veku (13 rokov), kedy chápe súvislosti a dopady prejaveného názoru (uvedené skutočnosti celkom\njednoznačne vyplynuli z vykonaného znaleckého dokazovania v prejednávanej veci znalkyňou z odboru\npsychológia, odvetvie: klinická psychológia detí, klinická psychológia dospelých); že maloletá I. prejavila\nvôľou stretávať sa s otcom každý druhý víkend v nedeľu od 10.00 hod. do 17.00 hod. a tým zostať v\nosobnej starostlivosti matky, čo vyplýva z výsluchu maloletej uskutočneného súdom prvej inštancie na\nsúdnom pojednávaní (zápisnica z pojednávania súdu dňa 12. marca 2021, č. l. 176 spisu). Dovolací súd\nv tomto ohľade nemohol prihliadnuť ani na vyjadrenia procesného opatrovníka.\n19.1. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a\ndruhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým\nstavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní\nskutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V\nrámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté\nrôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie\nzásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú\nsvojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na\nspravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP,\navšak tieto vady v prejednávanej veci nezistil.\n20. Akokoľvek by sa najvyšší súd stotožnil s východiskami dovolateľa, ktorý svojím postupom sledoval\npresadenie všeobecne žiaduceho cieľa v podobe zachovania vzájomného vzťahu medzi maloletou a\nním ako druhým rodičom, nemôže v žiadnom prípade akceptovať skutočnosť, že sa ho dovolateľ snaží\ndosiahnuť bez ohľadu na súčasný postoj maloletej.\n21. Najvyšší súd zdôrazňuje, že výchovné pôsobenie rodiča na dieťa, a to aj v zmysle rozhodnutia súdu\no výchove, nikdy nesmie prekročiť racionálnu hranicu a malo by rešpektovať najlepší záujem dieťaťa\ntak, aby boli naplnené požiadavky stanovené článkom 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa.\n\n22. Najvyšší súd tiež uvádza, že vyššie uvedené závery by nemali byť vnímané ako „víťazstvo\" matky či\n„prehra\" otca. Obaja rodičia majú na výber, buď zotrvajú výlučne na svojich postojoch a budú maloletú\nnaďalej vystavovať zjavne traumatizujúcim zážitkom, alebo nájdu spoločnú reč s cieľom spolupôsobiť na\nzabezpečenie jej všestranného rozvoja. Nezostáva než dúfať, že dospelí uprednostnia druhú možnosť\n(spoločnú reč s cieľom spolupôsobiť na zabezpečenie všestranného rozvoja oboch svojich maloletých\ndetí).\n23. Nad rámec uvedeného, ??dovolací súd považuje za vhodné pripomenúť, že rozhodnutia\nvšeobecných súdov o úprave výchovných pomerov nemajú povahu rozhodnutí absolútne konečných\na teda nezmeniteľných, ako správne podotkol i odvolací súd v napadnutom rozsudku. Urovnanie\nvzájomných vzťahov medzi rodičmi, snaha o nájdenie spoločného konsenzu nad spôsobom výchovy\nmaloletých detí (s ohľadom na ich najlepšie záujmy) a teda vyvarovanie sa konaniu, v ktorom sa maloleté\ndieťa a realizácia rodičovských práv stáva akýmsi „nástrojom na vybavovanie vzájomných nezrovnalostí\"\na domnelých krívd medzi rodičmi, by však mali byť predpokladom pre prehĺbenie rodinných väzieb a\ndôvodom na úpravu výchovných pomerov k maloletým deťom v čo najlepšom záujme pre nich samých,\nnie ich cieľom.\n24. Otec smeroval dovolaciu argumentáciu i voči rozhodnutiu o výške určenej mu vyživovacej povinnosti\nna maloleté deti na čas po rozvode manželstva, v rámci ktorej nesúhlasil s hodnotením princípu\npotencionality príjmu (v podobe vzdania sa vyššieho príjmu) na jeho strane, ktorú argumentáciu len\n„preniesol\" z odvolania, s ktorou námietkou sa odvolací súd jasne a zrozumiteľne vysporiadal v bode 29\na 30 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Odvolací súd zdôraznil, že otázku potencionality príjmu otca\nuž záväzne vyriešil okresný súd v rámci skoršieho rozsudku č. k. 11P/34/2018-162 zo dňa 22. decembra\n2018, ktorým upravoval práva a povinnosti rodičov k deťom na čas do rozvodu, pričom otec netvrdil nové\nskutočnosti, ktoré by zakladali zmenu jeho pomerov od tejto predchádzajúcej úpravy, čím súdy nemali\nsplnené podmienky vychádzať z iného príjmu otca. Podľa odvolacieho súdu platí, že konajúci súd nie\nje oprávnený revidovať (opakovane posudzovať) už (súdom) právoplatne ustálené závery o existencii\npotencionality schopností a možností výživou povinnej osoby, ale musí ich rešpektovať (vychádzať z\nnich), ktorý právny záver dovolateľ kvalifikovaným spôsobom v dovolaní nenamietal. Preto i v danom\nprípade platí, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním\" a dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia\ninštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu.\n25. K námietke dovolateľa o zaujatosti správ kolízneho opatrovníka (pokiaľ tým dovolateľ namietal\nzaujatosť procesného opatrovníka maloletých detí) dovolací súd odkazuje na znenie § 73 ods. 2 písm.\nb/ bod 2 zákona č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele, podľa ktorého\nfunkciu kolízneho opatrovníka podľa osobitného predpisu (Zákona o rodine) vykonáva úrad práce,\nsociálnych vecí a rodiny.\n26. V zmysle § 90 ods. 4 písm. a/ zákona č. 305/2005 Z. z. miestna príslušnosť úradu práce, sociálnych\nvecí a rodiny sa spravuje sídlom úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, v ktorého obvode má dieťa\nobvyklý pobyt.\n27. Prílohy č. 1 a 2 zákona č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny\na služieb zamestnanosti, stanovujú zoznam sídiel a územných obvodov úradov práce, sociálnych vecí\na rodiny, medzi ktorými je i Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Námestovo.\n28. V zmysle citovaných ustanovení zákona č. 305/2005 Z. z., miestne príslušným priamo zo zákona na\nvykonávanie funkcie kolízneho opatrovníka podľa § 31 ods. 2 Zákona o rodine je teda ten úrad práce,\nsociálnych vecí a rodiny, v obvode ktorého má maloleté dieťa obvyklý pobyt. Pojem obvyklý pobyt náš\nprávny poriadok, ale ani právo Európskej únie nedefinuje. Z pojmu však vyplýva, že ide o miesto, kde sa\ndaná osoba zdržiava s úmyslom dlhodobejšie sa tam zdržiavať, pričom sa vyžaduje i určité trvanie tohto\nstavu. Z uvedeného vyplýva, že obvyklý pobyt maloletých je v obvode Úradu práce, sociálnych vecí a\nrodiny Námestovo. Tento úrad ako kolízny opatrovník je potom priamo zo zákona miestne príslušným\nna vykonávanie funkcie procesného opatrovníka v danom konaní. Keďže v citovanom zákone ani v\niných súvisiacich právnych normách nejestvuje ustanovenie, ktoré by umožňovalo vylúčenie či zámenu\nzákonom stanoveného miestne príslušného úradu za iný úrad, nejestvuje žiaden zákonný podklad pre\ntakýto postup.\n\n29. Dovolací súd poukazuje, že úrad má zákonnú povinnosť zastupovať výlučne záujmy dieťaťa a nie\nniektorého z rodičov (§ 61 Zákona o rodine) a že za opatrovníka maloletým bol ustanovený predmetný\núrad ako právnická osoba. Je vecou kompetentných zamestnancov úradu, ktorého konkrétneho\npracovníka poveria povinnosťou zastupovať maloletých v konaní. Prípadná otázka vylúčenia takéhoto\npracovníka nejustičného orgánu z dôvodu jeho zaujatosti môže byť potom z podnetu účastníka riešená\nmimo súdneho konania nadriadeným povereného zamestnanca úradu.\n30. V súvislosti s namietanou prekvapivosťou napadnutého rozsudku dovolací súd poznamenáva,\nže o prekvapivé rozhodnutie odvolacieho súdu by v danej veci mohlo ísť vtedy, ak by proti iným\n(odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu nemal otec ako účastník konania možnosť sa vyjadrovať,\nprávne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy. V prejednávanej veci ale o taký prípad\nnejde. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).\nNa posudzovaný prípad neaplikoval žiadne ustanovenie všeobecného právneho predpisu, ktoré pri\ndoterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a bolo pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Navyše dovolateľ\nv dovolaní žiadnym spôsobom nekonkretizoval takéto ustanovenie všeobecného právneho predpisu, len\n„všeobecne poukázal\", že súdy nižších inštancií v danom konaní nepostupovali dôsledne a zaťažili celé\nkonanie vadou prekvapivého a neočakávaného rozhodnutia.\n30.1. Najvyšší súd opakovane zdôrazňuje, že z práva na spravodlivý súdny proces pre účastníka\nnevyplýva právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal\na riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou\na požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom a\ndožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (bod 12.1).\n31. Pokiaľ ide o dovolaciu argumentáciu otca, týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého\nrozsudku, prípadne jeho nepresvedčivosti či nepreskúmateľnosti, dovolací súd pripomína, že už\ndávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že dovolateľom namietaná\nnepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a prípustnosť dovolania;\nnepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila\ntzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci. S tým názorom sa stotožnil aj\nústavný súd (viď I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016).\n32. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá len tzv. „inú vadu konania\" (teda\nnie zmätočnosť) zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie:\n„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho\nsúdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie\ndôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania\npodľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku\". Zmeny v právnej úprave dovolania a\ndovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska\nnedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.\n33. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska\nR 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých\n(extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské\npráva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne\nodôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém\" (pozri\nSutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za\nnásledok „justičný omyl\" (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).\n34. V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle\n§ 387 ods. 1 a 2 CSP. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím\nsúdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom\nvytvára ich organickú jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia\nsúdu prvej inštancie (použitý § 387 ods. 2 CSP odvolacím súdom), stačí, ak v odôvodnení rozsudku\niba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie\nodvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie,\ns ktorým tvorí - ako už bolo spomenuté, jeden celok. V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací\nsúd uviedol, čoho a z akých dôvodov sa matka domáhala, čo sledoval otec, z ktorých skutočností a\ndôkazov súd vychádzal, akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd; odvolací súd zaujal aj závery k\njeho právnemu posúdeniu, s ktorým sa stotožnil. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací\n\nsúd svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil a že pri rozhodovaní nezohľadnil odvolaciu argumentáciu\notca. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd\nneodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.\n35. Dovolací súd v tejto súvislosti uzatvára, že nie je povinnosťou odvolacieho súdu vždy dopodrobna\nreagovať úplne na všetky námietky odvolania. Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky\nnámietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný\nvýznam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov\nrozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).\nOdvolací súd aplikáciou § 387 ods. 2 CSP vyjadruje nielen svoj záver, že napadnuté rozhodnutie\na jeho odôvodnenie považuje za vecne správne, ale zároveň (i keď bez výslovného vyjadrenia) aj\nzáver, že námietky vznesené účastníkom konania v odvolaní nie sú dôvodné, právne významné alebo\nspôsobilé spochybniť správnosť záverov uvedených v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie.\nOdvolací súd môže podľa tohto ustanovenia postupovať, ak sú splnené dve podmienky: a/ výrok\nodvolaním napadnutého rozhodnutia je vecne správny, b/ odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje\ns odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ odvolací súd dospeje k záveru, že tieto podmienky\nsú splnené, má aplikácia § 387 ods. 2 CSP oporu v zákone a nemôže byť spojená s procesnou vadou\nkonania v zmysle § 420 písm. f/ CSP.\n36. Najvyšší súd závermi prezentovanými v predchádzajúcich bodoch dáva zároveň i odpoveď na otcom\nkoncipovanú otázku predostretú v dovolaní. (bod 3.2.)\n37. V nadväznosti na vyššie uvedené dovolací súd pripomína i konštatovanie ústavného súdu uvedené\nv rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 61/2019, v zmysle ktorého aj v právnych veciach, na ktoré sa vzťahuje nová\nprocesná úprava účinná od 1. júla 2016, je opodstatnený názor, podľa ktorého prípadný nedostatok\nriadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo\nnesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP. Nejde totiž o\nnesprávny procesný postup súdu znemožňujúci strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva\nv takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n38. Pre úplnosť dovolací súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne\nodôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f/ CSP,\nsprávnosť právnych záverov, ku ktorým odvolací súd dospel, nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne\nprávne posúdenie prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nezakladá. Ako vyplýva\naj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu\nnestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia\n(napr. I. ÚS 188/06).\n39. Otec podal dovolanie i podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP tvrdiac, že odvolací súd vec nesprávne\nprávne posúdil.\n40. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n41. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n42. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na\nnesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti\ndovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca právna\núprava, pozn.) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.\n\n43. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na\nzáklade dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť\ndovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP)\nkľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho,\nako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto\nustanovenie.\n44. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné\ncharakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o\nskutkovú otázku). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad\nObčianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku\nprocesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť\no právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.\nPrávna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo\nk záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi\nposudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná\nv zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a\nzrozumiteľným spôsobom). Rovnako tak sama polemika s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté\nspochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika prístupu odvolacieho súdu k právnemu\nposudzovaniu veci významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 a § 432\nCSP.\n45. V kontexte vyššie uvedeného, i keď otec dovolanie formálne odôvodňuje nesprávnosťou právneho\nposúdenia veci odvolacím súdom v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, právnu otázku\nzásadného významu - ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil svoje rozhodnutie nijako neformuluje (bod 3.2.). Z obsahu jeho dovolania možno vyvodiť len nesúhlas dovolateľa s\núvahami, skutkovými a právnymi závermi odvolacieho súdu vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu.\nDovolateľ napádal i nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu (3.1), z čoho vyvodzuje prostú\notázku, ktorou sa pýta dovolacieho súdu, či je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné, t. j. či trpí\nzmätočnostnou vadou podľa § 420 písm. f/ CSP, na ktorú otázku dovolateľ už dostal odpoveď v bodoch\n24 a 25.\n46. Pokiaľ by dovolací súd absenciu konkrétne vymedzenej právnej otázky nezohľadnil a napriek\ntomu by pristúpil aj k posúdeniu dôvodnosti podaného dovolania, uskutočnil by procesne neprípustný\nbezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP (porovnaj\n1Cdo/23/2017, 2Cdo/117/2017, 3Cdo/6/2017, 4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017, 8Cdo/78/2017). Ak by\nbez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho\nsúdu [a na tom základe ho (dokonca) prípadne zrušil], porušil by základné právo na súdnu ochranu toho,\nkto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03).\n47. Z vyššie uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že ani na podklade dovolania žalovaného\npodľa § 421 ods. 1 CSP nemožno uskutočniť meritórny dovolací prieskum.\n48. So zreteľom na uvedené najvyšší súd dovolanie otca, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému\ndovolanie nie je prípustné, odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP (dovolanie podľa § 420 písm. f/ CSP) a\npodľa § 447 písm. f/ CSP (dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP).\n49. Najvyšší súd rozhodnutie o trovách dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá\nCSP).\n50. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10CoP/46/2021", "guid": "30e8435a-eb9f-4c52-ba7d-74abaed8fe47:f617154c-791f-494b-a876-e6800c9f4dbf", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b1625bbc-6291-4f30-843a-cf65144a5545", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.61.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 61/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 61/2019 z 6. 3. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-03-06", "citacie_n": 220, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.61.2019.1"}, {"guid": "ussr:68b04148-719c-4f46-af11-b40b24db0872", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.6.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 6/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/2018 z 17. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-17", "citacie_n": 648, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.6.2018.1"}, {"guid": "ussr:4865ee81-39ad-44a0-a4d1-783a7f383d01", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.547.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 547/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 547/2016 z 14. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-14", "citacie_n": 417, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.547.2016.1"}, {"guid": "ussr:7d786ac1-03df-4301-afb8-a595f9ea76cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 288/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2015 z 25. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-25", "citacie_n": 541, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1"}, {"guid": "ussr:642f3f9f-d215-4faa-86d5-c88f5d0560fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 184/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/2015 z 11. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 551, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1"}, {"guid": "ussr:32c9bb19-7f74-4ad4-846e-4ddcf0fb0cf9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 364/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 364/2015 z 26. 8. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-08-26", "citacie_n": 516, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1"}, {"guid": "ussr:2fc3ccd4-297c-48de-8e85-a00c1df42c0d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 350/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-30", "citacie_n": 1002, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:2fc3ccd4-297c-48de-8e85-a00c1df42c0d"}, {"guid": "ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 2017, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e"}, {"guid": "ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-29", "citacie_n": 2526, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 172/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 172/03 z 27. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-27", "citacie_n": 859, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:01e9b120-2948-45b8-982b-95a1e9fa3d0d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 98/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 98/97 z 18. 12. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-12-18", "citacie_n": 626, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:01e9b120-2948-45b8-982b-95a1e9fa3d0d"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "4e48c1b2-e456-4904-8e06-906395379acb:aed01212-d30d-449f-bc1c-5044f2466bb7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:4314219875.1", "spisova_znacka": "1Cdo/23/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/23/2017 z 27. 2. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-02-27", "citacie_n": 115, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:4314219875.1"}, {"guid": "6b775fa0-528d-40a8-96bd-e32e4c29448d:76de5af9-8bf0-42f5-b62a-774e4a76c78e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:5114236464.1", "spisova_znacka": "8Cdo/78/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/78/2017 z 14. 6. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-06-14", "citacie_n": 396, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:5114236464.1"}, {"guid": "5e3ea0b2-798c-4de2-8793-44b369967a71:c5a2c03c-ab47-42ad-bc48-8947598437e7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:5416200769.1", "spisova_znacka": "8Cdo/67/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/67/2017 z 15. 5. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-05-15", "citacie_n": 225, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:5416200769.1"}, {"guid": "dd32f4ec-3c3b-4690-a7eb-88ddf85d455a:2311b443-7e5c-436d-8b68-429c2c58273a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1194898899.1", "spisova_znacka": "3Cdo/6/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/6/2017 z 6. 3. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-03-06", "citacie_n": 1133, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1194898899.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:823d84fa-cb30-4311-adc2-8b6f4be3eeeb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.376.2026.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 376/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 376/2026 z 17. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-17", "citacie_n": 0, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.376.2026.1"}, {"guid": "ussr:7b40ed6a-52d8-4f46-a3e1-86b109d5424e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.97.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 97/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 97/2024 z 21. 2. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-02-21", "citacie_n": 1, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.97.2024.1"}]}