{"guid": "2954c9cd-1c38-4e74-9046-b2d109eaa290:7268ab22-9d57-4f36-81ef-e987c5897a78", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:5719201666.1", "spisova_znacka": "1Cdo/257/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/257/2021 z 14. 12. 2022", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 14. decembra 2022, sp. zn. 1Cdo/257/2021, ECLI:SK:NSSR:2022:5719201666.1", "identifikacne_cislo": "5719201666", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Erika Šobichová", "sudca_id": 205, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-erika-sobichova-205", "datum_vydania": "2022-12-14", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Odmietajúce podanie"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Dedičské právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7268ab22-9d57-4f36-81ef-e987c5897a78", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:5719201666.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:5719201666.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:5719201666.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Cdo/257/2021\n5719201666\n14. 12. 2022\nJUDr. Erika Šobichová\nECLI:SK:NSSR:2022:5719201666.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne: R. Z., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom Y. XXX/XX, R.,\nprávne zastúpenej JUDr. Vladimírom Kašubom, PhD., advokátom so sídlom Holubyho 51, Martin, proti\nžalovanému: R. Z., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom Y. XXXX/X, R., právne zastúpenému JUDr. Gabrielou\nReichovou, advokátkou so sídlom Pavla Mudroňa 26, Martin, o určenie, že nehnuteľnosti patria do\ndedičstva, vedenom na Okresnom súde Martin pod č. k. 21 C 24/2019-159 zo dňa 4. februára 2020, o\ndovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co 115/2020 zo dňa 28. januára\n2021, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Martin (ďalej len „súd prvej inštancie“ eventuálne „okresný súd“) rozsudkom z 4. februára\n2020 pod č. k. 21 C 24/2019-159 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určiť, že byt č. X\nna prvom poschodí, vo vchode č. XX bytovému domu, súp. č. XX, nachádzajúci sa v meste R. patrí\ndo dedičstva po nebohom S.. J. Z., ktorý zomrel dňa 22.12.2017. S poukazom na ustanovenie § 38\nods. 1, 2 OZ v spojení s § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 OZ súd prvej inštancie na základe vykonaného\ndokazovania vychádzal zo zistenia, že S.. J. Z. mal zdravotné problémy už od roku 1990. Tieto sa\nzhoršili najmä po roku 1996, keď ho manželka B. Š. a dcéra R. Z. (žalobkyňa) opustili ho a odsťahovali\nsa do B.. Po odchode svojej bývalej ženy a dcéry sa S.. J. Z. presťahoval z P. do R., kde si kúpil\ndvojizbový byt. Následne tento byt S.. J. Z. daroval svojmu bratovi R. Z. (žalovanému). Darovacou\nzmluvou bolo zároveň zriadené vecné bremeno doživotného bývania a užívania v prospech darcu - S..\nJ. Z.. Žalobkyňa tvrdila, že predmetná darovacia zmluva je neplatná, nakoľko darca nemal spôsobilosť\nna právne úkony. Okresný súd tu východiskovo vymedzil, že duševná porucha sa musí zistiť v súlade s\npoznatkami príslušných vedných disciplín z odboru zdravotníctva a musí sa viazať na okamih urobenia\nprávneho úkonu. Je pritom vecou konkrétneho posúdenia, či je osoba v prechodnej alebo v trvalej\nduševnej poruche. Pozornosť je potrebné venovať aj tomu, či osoba konajúca v duševnej poruche v\nkonkrétnom prípade nemala tzv. jasný okamih. Je preto veľmi ťažké objektívne zistiť, či pred 20 rokmi\ndňa 12.6.2000 S.. J. Z. vykonal právny úkon darovania v duševnej chorobe, resp., ak aj mal duševnú\nporuchu, či v konkrétnom prípade pri právnom úkone darovania nemal jasný okamih.\n2. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že podľa odborného vyjadrenia č. 260/2019, ktoré vypracoval\nznalec R.. T. Q. a ktoré predložila žalobkyňa, je možné zo súdno-psychiatrického hľadiska retrospektívne\nskúmať duševný stav S.. J. Z. vo vzťahu k jeho schopnosti vykonať v roku 2000 sporný právny\núkon darovania. V konaní vedenom na Okresnom súde v Martine sp. zn. 23Ps/8/2016 o obmedzenie\nspôsobilosti S.. J. Z. na právne úkony ten istý súdny znalec R.. T. Q. vypracoval znalecký posudok\nza účelom vyšetrenia duševného stavu menovaného a to dňa 7.6.2017, teda 17 rokov po vykonaní\nsporného právneho úkonu. V posudku sa konštatuje, že S.. J. Z. trpí vážnou duševnou poruchou v\n\npravom slova zmysle - stredne ťažkou zmiešanou demenciou. Porucha duševného stavu je trvalého\ncharakteru a nie je liečbou ovplyvniteľná. Spôsobilosť na právne úkony S.. J. Z. súdom obmedzená\nnebola, pretože počas konania zomrel.\n3. Okresný súd poukázal na rozsiahle svedecké dokazovanie vykonané za účelom zistenia, ako\nsvedkovia vnímali S.. J. Z. a najmä jeho schopnosti a duševné zdravie. Zisťovanie bolo zamerané najmä\nna rok 2000, keď došlo k podpísaniu spornej darovacej zmluvy. Z výpovedí svedkov a žalovaného\nvyplýva, že S.. J. Z. bol sklamaný z rozvodu a z toho, že jeho bývalá manželka a jeho dcéra - žalobkyňa,\nho v roku 1996 opustili a presťahovali sa do B.. Dcéra ho prišla navštíviť až po 7 rokoch a jeho bývalá\nmanželka ho odvtedy nevidela. Za týchto okolností nebolo prekvapujúce, že sa S.. J. Z. mohol rozhodnúť\na svoj byt darovať bratovi. Rozhodnutie darovať byt si nevyžaduje mimoriadne duševné schopnosti ani\nmimoriadny intelekt. Bolo preukázané, že duševné a intelektuálne schopnosti S.. J. Z. boli v roku 2000\nboli limitované. Okresný súd však dospel na základe svedeckých výpovedí k názoru, že S.. J. Z. bol\nspôsobilý na rozhodnutie darovať byt bratovi. Z tohto dôvodu sám navštívil advokátsku kanceláriu a na\nzáklade jeho žiadosti advokátka Mgr. Katarína Weisová darovaciu zmluvu pripravila. Túto skutočnosť\nS.. J. Z. oznámil svojmu bratovi a vyzval ho, aby navštívili advokáta a túto zmluvu tam podpísali, čo sa\naj stalo. Za účelom overenia podpisov na tejto zmluve S.. J. Z. a jeho brat, žalovaný, navštívili notárku\nIng. Kolcunovú, ktorá ich podpisy na zmluve overila. Advokátku Mgr. Katarínu Weisovú splnomocnili na\nvšetky úkony súvisiace s vkladom do katastra nehnuteľností.\n4. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že svedeckými výpoveďami bolo ďalej preukázané, že S.. J. Z. na\nzáklade dohody o zriadení vecného bremena sporný byt aj po roku 2000 naďalej užíval a sám v ňom\nbýval (do roku 2008). Pri zariaďovaní bytu mu výrazným spôsobom pomohol brat aj so svojou manželkou,\nktorí mu pomohli so sťahovaním a vymaľovaním bytu. Po roku 2000 teda S.. J. Z. zabezpečoval\nprevádzku svojho bytu a o seba sa staral výlučne sám. Nájomné chodil pravidelne platiť každý mesiac\ndo banky a sám realizoval aj platby na pošte. Začiatkom roku 2000 platil aj výživné na svoju dcéru\n(žalobkyňu). Sám navštevoval aj lekára, chodil na nákupy a na návštevy svojich rodičov, ako aj svojho\nbrata. Aktívne hrával tenis a lúštil krížovky. Po roku 2010 sa jeho stav zhoršoval a zhoršila sa mu\nnajmä motorika. Odvtedy chodil s S.. J. Z. k lekárovi jeho brat a viacej mu aj pomáhal. Neskôr mu\nvybavil v sociálnej poisťovni invalidný vozík. Svedkovia vypovedali, že sa venoval rezbárskym prácam\na zhotovovaniu nábytku. Zúčastňoval sa rodinných osláv a každých 5 rokov sa zúčastnil aj stretnutia\nspolužiakov zo strednej školy. Pozitívne sa o duševnom zdraví S.. J. Z. vyjadrovala aj jeho odborná\ninterná lekárka R.. T. Y., v ktorej pravidelnej odbornej starostlivosti bol evidovaný do 27.10.2016, t. j. vyše\n10 rokov. Táto lekárka prehlásila, že J. Z. počas celého obdobia poskytovanej zdravotnej starostlivosti\naktívne a adekvátne spolupracoval, dodržiaval liečebný režim a počas celého obdobia poskytovanej\nzdravotnej starostlivosti nejavil známky zmeny nálad, ani v náznakoch poruchy myslenia. Jeho zdravotné\npostihnutie bolo jednoznačne viazané na pohybový aparát.\n5. Súd prvej inštancie nadväzne vyslovil presvedčenie, že človek s takýmito schopnosťami je schopný\nsa rozhodnúť, že svoj byt daruje bratovi. Nebolo preukázané, že rozhodnutie darovať byt S.. Z. urobil v\nduševnej poruche, ktorá zapríčinila jeho nespôsobilosť a neschopnosť takýto právny úkon (rozhodnutie)\nvykonať. Z tohto dôvodu nepovažoval retrospektívne znalecké dokazovanie za potrebné. Navyše, aj v\nprípade neplatnosti dotknutého právneho úkonu by žalovaný nadobudol vlastnícke právo k spornému\nbytu vydržaním. Neboli totiž preukázané žiadne také okolnosti, ktoré by mohli u R. Z. vzbudiť podozrenie,\nže sporný byt mu nepatrí. Naopak žalovaný bol presvedčený, že byt mu patrí, pretože darovacia zmluva\nbola vypracovaná advokátom a jeho vlastnícke právo bolo riadne zapísané v evidencii nehnuteľností.\nPresvedčenie žalovaného, že je vlastníkom bytu, nebolo od podpísania darovacej zmluvy, teda od\n12.6.2000 (vklad bol povolený dňa 11.7.2000), nijakým spôsobom spochybňované. Prvýkrát mohli\nvzniknúť u žalovaného určité pochybnosti až dňa 21.5.2019, keď mu bola súdom doručená žaloba o\nurčenie, že sporný byt patrí do dedičstva po jeho bratovi, avšak už dňom 12.6.2010 nadobudol vlastnícke\nprávo k spornému bytu vydržaním podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka.\n6. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 255 v spojení s § 262 CSP a žalovanému, ktorý bol\nv spore úspešný, priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.\n7. Na základe odvolania žalobkyne Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako „odvolací súd“) rozsudkom pod sp.\nzn. 10 Co 115/2020 zo dňa 28. januára 2021 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, zároveň o náhrade\n\ntrov konania rozhodol tak, že žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania\nv rozsahu 100 %.\n8. Odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne\nsprávny potvrdil. Poukázal na to, že podstata zásadnej odvolacej argumentácie, ktorú možno vyjadriť/\nzhrnúť tvrdením, že okresný súd si atrahoval znalosť vedeckých poznatkov, nie je správna. Podľa čl. 15\nods. 2 CSP je totiž základným princípom civilného sporového konania voľné hodnotenie dôkazov, t. j.\nžiaden dôkaz nedisponuje legálnou silou, ktorú by súd musel zohľadniť predpísaným spôsobom. Inými\nslovami, odborné vyjadrenie, resp. znalecký posudok nemá automaticky (bez ďalšieho) „vyššiu dôkaznú\nsilu“ než iný dôkazný prostriedok (tu výpovede svedkov). Opísaný princíp potom samozrejme implikuje\nzvýšené požiadavky na presvedčivosť a logickú bezrozpornosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia\n(ktoré sa musí náležite vysporiadať s týmto „pnutím“ medzi týmito/jednotlivými “formami“ dôkazných\nprostriedkov).\n9. Odvolací súd mal za to, že v načrtnutých súvislostiach súd prvej inštancie veci „len“ náležite\nvyhodnotil vykonané dôkazy (svedecké výpovede osôb vo faktickom kontakte s otcom žalobkyne,\nošetrujúcej lekárky) a dospel k záveru, že tieto vo svojej vzájomnej súvislosti vytvárajú natoľko ucelený\nrámec skutkového deja, že niet dôvodu pre nariadenie (aj) znaleckého dokazovania (teda bez toho,\nže by si prisvojoval vedomosti na úrovni znaleckých). Odvolací súd sa s týmto záverom stotožňuje,\nargumentáciu predostretú okresným súdom - viď predovšetkým body 5 až 7 tohto odôvodnenia\n- totiž rozhodne nemožno označiť za arbitrárnu, naopak, ide o logickú a konzistentne vystavanú\nkonštrukciu (podporenú dokonca i na výpovedi svedka žalobkyne), ktorá umožňuje konštatovať praktickú\nistotu o spôsobilosti otca žalobkyne na právne úkony v inkriminovanom časovom období. Za takejto\n(procesnej) situácie je potom dôvodnou úvaha súdu prvej inštancie o nadbytočnosti ďalšieho/znaleckého\ndokazovania. Napokon, nad bezprostredne nevyhnutný rámec možno poukázať na racio tvrdenia\nžalovaného o protirečivosti v tvrdeniach a faktickom konaní žalobkyne, ktorá (síce) tvrdí, že jej otec\nnebol schopný samostatnej existencie ani samostatného rozhodovania, avšak ako jeho najbližšia\nosoba neurobila vôbec nič, z čoho by bolo možné usudzovať, že vnímala svojho otca skutočne ako\nosobu neschopnú samostatného fungovania - umiestnenie v osobitnom zariadení, intenzívny dohľad,\ncelodenná starostlivosť, úkony k obmedzeniu spôsobilosti na právne úkony už v danom čase a pod.\nNadväzne na to, po vylúčení úvah o neplatnosti darovacej zmluvy z dôvodu duševnej poruchy otca\nžalobkyne mal za to, že je z hľadiska procesnej ekonómie právne irelevantnou zvyšná/ďalšia časť\nodvolacej argumentácie týkajúca sa vydržania. Napokon bol vecne správnym aj závislý výrok o trovách\nprvoinštančného konania. Žalobca síce rozsudok okresného súdu napadol v celom rozsahu, t. j. aj vo\nvýroku o trovách prvoinštančného konania, ale výlučne iba v súvislosti s namietanou správnosťou výroku\no zamietnutí žaloby. Nadväzne, ako vecne správny potvrdil krajský súd rozsudok okresného súdu aj vo\nvýroku o trovách, ktorý je od meritórneho rozhodnutia bezprostredne závislý. Doplnil, že okresný súd\nnáležite aplikoval zásadu úspechu v spore.\n10. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) v zákonom\nstanovenej lehote. Dovolanie podala z dôvodu podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP, ktoré odôvodnila\nnasledovne:\n11. Rozsudok odvolacieho súdu udáva takmer 90 % obsahu priebehu celého konania, ktoré mu\npredchádzalo, vrátane obsahu podaní strán a rozhodnutia súdu prvej inštancie. Samotná argumentácia\nodvolacieho súdu s ktorou sa vysporiadava so žalobkyňou podaným odvolaním ale aj argumentáciou a\ndôkazmi mu predostretými pred súdom prvej inštancie tvorí jeho minimálnu časť - ide o menej ako jednu\nstranu (26. a 27. odôvodnenia napadnutého rozsudku).\n12. Dovolateľka poukázala na to, že integrálnou súčasťou práva na spravodlivý súdny proces je aj právo\nstrany navrhovať dôkazy. Medzi dôkazné prostriedky patria aj listiny (§ 204 CSP), odborné vyjadrenie\na znalecké dokazovanie (§ 206 a nasledujúce CSP). Každý z dôkazov má svoje nezastupiteľné\nmiesto a prináša svojim vykonaním určitú kvalitnú informáciu a poznania do súdneho konania. V rámci\nvoľného hodnotenia dôkazov je vecou súdu, aby logicky a ucelene odôvodnil svoje rozhodnutie. Ak\nv tomto procese opomenie dôkazy produkované niektorou zo strán, jeho rozhodnutie sa môže stať\nneodôvodneným, nepresvedčivým a teda arbitrárnym. Na tom nič nemení ani, že sa odvolací súd\nstotožňoval s argumentáciou súdu prvej inštancie. V zmysle ustanovenia § 206 CSP ak je potrebné\nposudzovať skutočnosti na ktoré sú potrebné odborné znalosti, súd na návrh vyžiada odborné vyjadrenie\n\nod odborne spôsobilej osoby. V zmysle § 207 ods. 1 CSP ak rozhodnutie závisí od posúdenia skutočnosti\nna ktoré treba vedecké poznatky a pre zložitosť posudzovaných otázok nepostačuje postup podľa §\n206, súd na návrh nariadi znalecké dokazovanie a ustanoví znalca. Položila otázku, či môžu kvalitu\ntýchto dôkazných prostriedkov nahradiť iné dôkazné prostriedky, hoci samozrejme nepoznáme niečo\nako silnejší dôkazný prostriedok ?\n13. Podľa názoru dovolateľky vedecké poznatky nie je možné nahradiť poznatkami inej kvality. Tu však\nk tomu došlo. Súd prvej inštancie výpoveďami svedkov a žalovaného dospel k názoru, že žalobkynin\notec bol spôsobilý uzavrieť darovaciu zmluvu na nehnuteľnosti. S takýmto názorom sa odvolací súd bez\nvýhrad stotožnil. Žalobkyňa pri svojej dôkaznej aktivite sa opierala o stanoviská a vyjadrenie odborne\nspôsobilých osôb. Nešla cestou svedeckých, no laických výpovedí, ktoré so sebou prinášajú rôznu\nmieru subjektivizmu. Poukazovať na výpoveď žalovaného, ktorý má hmotný záujem na výsledku sporu\na pritom opomenúť odborné stanovisko a vyjadrenia osôb u ktorých neexistuje záujem na výsledku\nsúdneho konania nemá žiadnu presvedčovaciu silu, to je sama podstata arbitrárnosti. Taký prístup ako\nzvolil prvostupňový súd nemôže byť odobrený odvolacím súdom, smeruje k neudržateľnému stavu. V\niných súdnych konaniach budú strany vyvracať závery znaleckého posudku týkajúce sa všeobecnej\nhodnoty nehnuteľnosti názormi susedov, ocenenie poškodenia osobného motorového vozidla znalcom\nz príslušného odvetvia a odboru názormi miestneho kutila a podobne. Samozrejme vrcholom takéhoto\nprístupu bude posudzovanie zdravotných otázok, kedy vyjadrenia lekárov nahradia zaručené rady\nvševedov. Žalobkyňa netušila, že priemet správania na sociálnych sieťach do súdneho konania bude\ntaký rýchly.\n14. Žalobkyňa sa obrátila na lekára, psychiatra, ktorý jej otca liečil. Podľa jeho záverov muselo byť aj\nlaickým pozorovateľom jasné, že ide o duševne postihnutú osobu, ktorý nie je schopný pochopiť ani\nelementárne základy akejkoľvek zmluvy. Následne v priebehu konania sa obrátila na súdneho znalca z\nodboru zdravotníctva a farmácie, odvetvie psychiatria, sexuológia, ktorý vypracoval odborné vyjadrenie\nč. 260/2019. Z jeho odborných záverov je zrejmé, že retrospektívne skúmanie duševného stavu jej otca\nje opodstatnené. Už v podanej žalobe navrhla nariadiť znalecké dokazovanie s tým, že formulovala aj\notázku, na ktorú je potrebné znaleckým skúmaním odpovedať. Napriek tomu ako opakovane uvádzala,\nže na tomto návrhu trvá a že je schopná zložiť zálohu k takémuto postupu zo strany súdu prvej inštancie\nnikdy nedošlo a s tým sa stotožnil aj odvolací súd.\n15. Žalobkyňa považuje za arbitrárne to, že súd ignoroval tieto dôkazy a návrhy na vykonanie\ndokazovania a vyvracal ich, resp. potrebu ich vykonania výsluchom svedkov, ktorí vypovedali o tom,\nže jej otec lúštil krížovky a hrával tenis. Jedným z vrcholov arbitrárnosti a to už v takom rozsahu, že je\nnastolená aj otázka dôvodnej pochybnosti o nezaujatom rozhodovaní v danom konaní je tvrdenie súdu\nprvej inštancie, že na rozhodnutia darovať byt netreba mimoriadne duševné schopnosti ani mimoriadny\nintelekt. Na uvedených záveroch nič nemení ani to, že odvolací súd podobne ako žalovaný a ním\nnavrhnutí svedkovia obviňujú žalobkyňu z toho, že nič v danej veci nepodnikla. Žalobkyňa si nevybrala\nto, že jej matka odišla od otca. Na jej názor sa nikto nepýtal, sledovala osud rodiča, ktorý bol spôsobilý\nzabezpečiť starostlivosť o jej osobu. Takéto výroky od stola neprispievajú k vážnosti súdneho konania.\nSúd prvej inštancie ako aj odvolací súd sa vôbec nezaoberali ani žalobkyniným návrhom na vykonanie\ndokazovania, ktorý rovnako urobila už v podanej žalobe. Navrhla pripojiť súdny spis Okresného súdu\nMartin 23 Ps 8/2016. V odvolaní na tento návrh znovu poukázala. Žalobkyňa má za to, že takýmto\npostupom súdov oboch inštancií bolo jej právo navrhovať vykonanie dokazovania v konaní popreté.\nAj v odvolaní sa domáhala nápravy, pričom odvolací súd na tieto vôbec nereagoval. Vyššie opísané\nskutočnosti majú reálny presah aj do ďalšej zložky na práva na spravodlivý proces a síce do práva\nna riadne zdôvodnenie súdneho rozhodnutia. Nereagovať na odignorovanie dôkazných prostriedkov\nodborného charakteru, nereagovať na návrhy jednej zo strán, nereagovať na skutkové zistenia o tom, že\nžalobkynin otec nebol schopný samostatnej existencie a všetko to prekryť absolútnym stotožnením sa so\nskutkovými tvrdeniami žalovaného, ktoré navyše vyplývali len z výpovedí svedkov - rodiny a rodinných\nznámych znamená, že v tomto prípade neexistuje náležité odôvodnené rozhodnutie. To platí vo vzťahu\nk rozhodnutiam obidvoch súdnych inštancií.\n16. Podľa názoru žalobkyne súdy obidvoch inštancií porušili jej právo na spravodlivý proces aj v jeho\nďalšej obsahovej zložke týkajúcej sa zásady rovnosti zbraní, t. j. práva ustanovené v článku 47 ods.\n3 Ústavy Slovenskej republiky ako aj článku 6 ods. 1 Dohovoru. Žalovaný navrhol vykonanie dôkazov\n\na súd prvej inštancie mu ani jeden z týchto návrhov nezamietol. Vykonal ich všetky a odvolací súd sa\nstotožnil so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie, ktoré sa opierajú o žalovaným navrhnuté dôkazy.\n17. Podľa názoru žalobkyne vyššie opísanými nesprávnosťami v procesnom postupe odvolacieho súdu\nako aj prvoinštančného došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Vzhľadom na to navrhla,\naby dovolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Žiline ako aj rozsudok súdu prvej inštancie zrušil\na vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\n18. K dovolaniu podal písomné vyjadrenie žalovaný. Z podaného dovolania nie je zrejmé ako konkrétne\nmali súdy zasiahnuť do práva žalobkyne navrhovať vykonanie dôkazov, dovolateľka mala možnosť\nkonania sa riadne zúčastniť, vyjadriť sa ku všetkým vyjadreniam žalovaného aj v priebehu konania aj\nv priebehu vykonania dokazovania a navrhovať dôkazy na preukázanie vlastných skutkových tvrdení.\nŽalobkyňa toto právo aj využila a v konaní navrhla vykonanie viacerých dôkazov. Právo navrhnúť dôkazy\nvšak neznamená aj právo na vykonanie všetkých navrhnutých dôkazov. Najvyšší súd opakovane vo\nsvojich rozhodnutiach už za účinnosti OSP skonštatoval, že dokazovanie je časť občianskeho súdneho\nkonania v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Súd nie je viazaný\nnávrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy.\nPosúdený návrh na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú vykonané je vždy vecou\nsúdu a nie účastníkov konania. Na tieto závery nadviazala rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Ak\nsúd v priebehu konania nevykoná všetky navrhnuté dôkazy nejde o vadu konania v zmysle § 420 písm.\nf) CSP, lebo to nemožno považovať za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré strany mohli\nuplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčené. Vzhľadom na uvedené navrhol,\naby dovolací súd dovolanie odmietol.\n19. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,\nže dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom\n(§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba\nodmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) dovolací súd uvádza nasledovné:\n20. Dovolací súd je viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (viď § 428 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v\nkonaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak,\nže dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n21. V danom prípade žalobkyňa uplatnila dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP podľa ktorého je\ndovolanie prípustné (proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí),\nak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva k takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n22. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva\npatrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických\na právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním\nvyužívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý\nsúdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s\njej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne\nzáväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k\nspôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu\nhodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).\n23. Dovolateľka v dovolaní namietala, že postupom odvolacieho súdu jej malo byť znemožnené\nuplatnenie jej procesných práv a to v nedostatočnom odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu a tiež\nv tom, že ako uviedla integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces je aj právo strany navrhovať\ndôkazy. Poukázala na to, že v zmysle § 206 CSP ak je potrebné posudzovať skutočnosti na ktoré treba\nodborné znalosti súd na návrh vyžiada odborné vyjadrenie od odborne spôsobilej osoby, resp. v zmysle\n§ 207 ods. 1 CSP ak závisí rozhodnutie od posúdenia skutočnosti na ktoré je treba vedecké poznatky a\npre zložitosť posudzovaných otázok nepostačuje postup podľa § 206 CSP súd na návrh nariadi znalecké\ndokazovanie a ustanoví znalca. V priebehu konania navrhla vykonať znalecké dokazovanie vo vzťahu\n\nk retrospektívnemu skúmaniu duševného stavu jej otca, pričom jej nebolo vyhovené. Rovnako sa súdy\nnezaoberali ani jej návrhom na vykonanie dokazovania a to pripojením súdneho spisu Okresného súdu\nMartin sp. zn. 23 Ps 8/2016, ktoré navrhla pred prvostupňovým súdom a rovnako aj v odvolaní. Mala za\nto, že v konaní bola týmto porušená aj zásada rovnosti zbraní.\n24. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu do 30. júna 2016 považovala za vady zmätočnosti\nnajzávažnejšie procesné nesprávnosti, ktoré bez ďalšieho viedli k zrušeniu napadnutého rozhodnutia\n(1 Cdo 345/2014, 2 Cdo 43/2012, 3 Cdo 98/2005, 4 Cdo 344/2014, 5 Cdo 101/2015, 6 Cdo 292/2013,\n7 Cdo 500/2014, 8 ECdo 259/2014). Aj za účinnosti novej právnej úpravy je aktuálny právny názor,\npodľa ktorého prípustnosť dovolania nezakladá tvrdenie dovolateľa o existencii vady zmätočnosti, ale\nlen zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1 Cdo 127/2012, 2\nCdo 609/2015, 3 Cdo 29/2016, 4 Cdo 133/2015, 5 Cdo 467/2014, 6 Cdo 5/2014, 7 Cdo 7/2016, 8 Cdo\n450/2015).\n25. Podľa presvedčenia žalobkyne je jej mimoriadny opravný prostriedok prípustný podľa § 420 písm.\nf/ CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné (proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej,\nalebo ktorým sa konanie končí), ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú túto procesnú vadu, sú: a) zásah súdu do práva\nna spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby\n(procesnou aktivitou) uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý\nsúdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v\nkonaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou\nsúčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov\nSlovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo\nna to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou\npredkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami,\nani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou\nnavrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS\n3/97 a II. ÚS 251/03).\n26. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných\ndo 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca\nčinnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor)\nznemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti\nna konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento\npojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť\nsúdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu\nposudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.\n27. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci\nv civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ nemôže byť ani časť rozhodnutia (jeho\nodôvodnenie), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (1 ECdo 10/2014,\n3 Cdo 146/2013). Podľa právneho názoru veľkého senátu vyjadreného vo vyššie uvedenom rozhodnutí\ntreba pojem „procesný postup“ súdu vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016.\n28. Dovolateľka tvrdí, že napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný a\nže ním namietaná okolnosť zakladá vadu zmätočnosti. Už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R\n111/1998) ale zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť rozhodnutia\na prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality\nodôvodnenia) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila (len) tzv. iná vada konania majúca za\nnásledok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Vada tejto povahy nebola\npovažovaná za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania. S týmto názorom sa stotožnil aj ústavný súd\n(I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016).\n29. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241\nods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie:\n„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho\n\nsúdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie\ndôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania\npodľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“ Podľa právneho názoru veľkého senátu\nsa zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016,\nnedotkli podstaty a zmyslu tohto stanoviska; vzhľadom na to treba predmetné stanovisko považovať za\naktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po uvedenom dni.\n30. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska\nR 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých\n(extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské\npráva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne\nodôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik\nproti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný\nomyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací\nsúd citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery; medziiným uviedol\ndôvody, so zreteľom na ktoré dospel k záveru, že nebolo preukázané, že rozhodnutie darovať byt Ing.\nFabian urobil v duševnej poruche, ktorá zapríčinila jeho nespôsobilosť a neschopnosť takýto právny úkon\n(rozhodnutie) vykonať. Z tohto dôvodu nepovažoval retrospektívne znalecké dokazovanie za potrebné.\nJe celkom zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd rozhodol; odôvodnenie jeho rozhodnutia má\nnáležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať\nto, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.\n31. K ďalšej dovolacej argumentácii najvyšší súd uvádza, že už podľa predchádzajúcej úpravy\nplatilo, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi (poznámka dovolacieho súdu: teraz strane)\nneznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4\nCdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Právnym posúdením je\nčinnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje\nkonkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový\nstav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval\nsprávny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov\nvyvodil nesprávne právne závery. Po 1. júli 2016 nie je žiadny dôvod pre odklon od vyššie uvedeného\nchápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci (nesprávneho vyriešenia niektorej právnej\notázky súdom) na možnosť niektorej strany civilného sporového konania uskutočňovať jej patriace\nprocesné oprávnenia. Nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420\npísm. f/ CSP. Pokiaľ žalobkyňa súdom vytýka niektoré nedostatky v procese obstarávania skutkových\npodkladov pre rozhodnutie, prípadne nesprávnosť hodnotenia výsledkov dokazovania, dovolací súd\npripomína, že už podľa predchádzajúcej právnej úpravy nebolo dôvodom znemožňujúcim realizáciu\nprocesných oprávnení účastníka konania (a zakladajúcim prípustnosť dovolania) nedostatočné zistenie\nrozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne\nvyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011,\n3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012).\nNová právna úprava na podstate uvedeného nič nezmenila (viď rozhodnutie veľkého senátu).\n32. Z rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie je v úplnosti zrejmé,\nprečo, z akých dôvodov bol návrh žalobkyne zamietnutý. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania\na rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané je podľa § 185 ods. 1 CSP vecou\nsúdu a nie sporových strán. Ak by aj súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy, alebo\nby vykonal iné dôkazy ako navrhli strany, následkom uvedeného môže byť len neúplnosť skutkových\nzistení (vedúce k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesná vada v zmysle § 420 písm.\nf) CSP. Rovnako, pokiaľ by aj súd niektorý z vykonaných dôkazov vyhodnotil nesprávne, môže byť\njeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť dovolania\nnezakladá a nie je samostatným dôvodom ani vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné.\n33. Odvolací súd sa v predmetnom spore stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý žalobu\nžalobkyne zamietol s odôvodnením, že súd prvej inštancie náležite vyhodnotil vykonané dôkazy\n(svedecké výpovede o faktickom kontakte s otcom žalobkyne, ošetrujúcej lekárky) a dospel k záveru,\nže tieto vo vzájomnej súvislosti vytvárajú natoľko ucelený rámec skutkového deja, že niet dôvodu\nna nariadenie aj znaleckého dokazovania. Odvolací súd sa s týmto záverom stotožnil, argumentáciu\n\npredostretú okresným súdom v bodoch 5. až 7. odôvodnenia ako uviedol rozhodne nemožno označiť\nza arbitrárnu. Naopak ide o logickú a konzistentne vystavanú konštrukciu, ktorá umožňuje konštatovať\npraktickú istotu o spôsobilosti otca žalobkyne na právne úkony v inkriminovanom časovom období.\nZa takejto procesnej situácie je potom dôvodnou úvaha súdu prvej inštancie o nadbytočnosti ďalšieho\nznaleckého dokazovania. Na tento záver nadväzuje aj ďalší bod 27. odôvodnenia rozhodnutia\nodvolacieho súdu. To znamená v nadväznosti na tento bod 27. odôvodnenia odvolací súd podľa názoru\ndovolacieho súdu dostatočne zdôvodnil a vyhodnotil nadbytočnosť ďalšieho znaleckého dokazovania.\n34. Vo vzťahu k námietke nevykonania dokazovania vo vzťahu k pripojeniu spisu Okresného súdu Martin\nsp. zn. 23 Ps 8/2016 rovnako ako v predchádzajúcich bodoch aj táto dovolacia námietka vo vzťahu k §\n420 ods. 1 písm. f) CSP je nedôvodná, nakoľko je zrejmé, že žalobkyňa vo svojom odvolaní len tvrdila,\nže súd prvej inštancie tento dôkaz odignoroval. Túto vadu ako vadu návrhu na vykonanie dokazovania\nbližšie nezdôvodnila, preto odvolaciemu súdu nie je možné vyčítať nedostatky odôvodnenia v tomto\nsmere a nejde o vadu zmätočnosti v zmysle § 420 ods. 1 písm. f) CSP. Na rovnaké závery nadviazala\naj rozhodovacia prax dovolacieho súdu a to v rozhodnutiach 2 Cdo 159/2017, 3 Cdo 59/2017, 3 Cdo\n195/2017, 5 Cdo 47/2017, 7 Cdo 42/2017.\n35. Žalobkyňa tiež namietala, že súd prvej inštancie ako aj odvolací súd spôsobom dokazovania\n(nevykonaním nimi navrhovaného dokazovania - znalecké dokazovanie a pripojenie spisu), porušil\nprincíp rovnosti zbraní (zásadu rovnosti procesných strán), čím došlo k porušeniu ich práva na\nspravodlivý proces.\n36. Strany sporu majú v konaní rovnaké postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať\nprostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej\nveci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie\nstrán sporu (čl. 6 ods. 1 CSP).\n37. Rovnosť pred súdom je len výrazom rovnosti strán civilného sporového konania. Rovnosť pred\nzákonom a rovnosť pred súdom je obsahom toho istého pojmu a znamená rovnaké postavenie oboch\nprocesných strán pri aplikácii hmotných i procesných predpisov ktorýmkoľvek súdom voči ktorémukoľvek\núčastníkovi konania. Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých\nprocesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o právach a povinnostiach\nktorých rozhoduje civilný súd (m. m. PL. ÚS 43/95). O tom, ako v tom-ktorom prípade prebiehalo civilné\nsporové konanie, usudzuje dovolací súd na podklade spisu (m. m. 3 Cdo 289/2014, 3 Cdo 321/2015,\n3 Cdo 888/2015, 3 Cdo 156/2016).\n38. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že súd prvej inštancie a odvolací súd porušili zásadu rovnosti\nprocesných strán. Súdy oboch inštancii vytvorili obom procesným stranám rovnakú možnosť vyjadriť\nsa k veci, k vykonanému dokazovaniu, k priebehu konania a k vyjadreniam protistrany. Vzhľadom na\nnámietky žalobkyne smerujúce najmä k nevyváženému spôsobu dokazovania dovolací súd pripomína,\nže dokazovanie je časť civilného súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na\nrozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť\nto, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na\njeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v civilnom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie\ndokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie\ndokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu, nie\nstrán sporu. Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že nedostatočné zistenie\nrozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne\nvyhodnotenie niektorého dôkazu nezakladá vadu zmätočnosti (R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993).\nNová právna úprava na samej podstate uvedeného nič nezmenila. Dovolací súd opakovane zdôrazňuje,\nže do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej\nstrany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať\nnavrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (por. I. ÚS 97/97). Podľa právneho názoru\ndovolacieho súdu teda nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/\nC.s.p. nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.\nTreba tiež zdôrazniť, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia (v bode 12.) uviedol, prečo\nnavrhovaný dôkaz nevykonal, nadväzne na to nadviazal svojou logickou úvahou aj odvolací súd v\nbodoch 26. a 27. odôvodnenia rozsudku.\n\n39. Dovolací súd preto považuje námietku žalobkyne, že jej súd prvej inštancie nepripustením\ndokazovania znemožnil uskutočnenie jej patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu\nich práva na spravodlivý proces, za neopodstatnenú.\n40. Ani všeobecný poukaz na rozhodnutia ESĽP bez konkrétnej súvislosti s prejednávanou vecou\nnestačia na posúdenie prípustnosti dovolania v tejto veci v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n41. Vzhľadom na uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolateľka neopodstatnene tvrdí, že súd jej\nnesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej\nmiere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Prípustnosť jej dovolania v zmysle § 420 písm.\nf/ CSP preto nemožno vyvodiť.\n42. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalobkyne je procesne neprípustné a\nvzhľadom na to jej dovolanie odmietol s poukazom na § 447 písm. c) CSP.\n43. Dovolací súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 veta druhá CSP).\n44. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10Co/115/2020", "guid": "6375be87-91ed-4025-8340-26ce47d44d20:82694c88-7718-40e0-a6b9-0df9b2ccbca6", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}