{"guid": "bc2aab91-ade3-4b0b-9176-2a45946f0679:9b137111-2449-4c0b-825b-c714413b0e70", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:5714216067.2", "spisova_znacka": "8Cdo/39/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/39/2018 z 23. 2. 2022", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 23. februára 2022, sp. zn. 8Cdo/39/2018, ECLI:SK:NSSR:2022:5714216067.2", "identifikacne_cislo": "5714216067", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr.Ing. Mario Dubaň", "sudca_id": 141, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-ing-mario-duban-141", "datum_vydania": "2022-02-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1991/138/#paragraf-16", "nazov": "§ 16 zákona č. 138/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/138/#paragraf-16", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/138-1991/paragraf-16"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1991/138#paragraf-16", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9b137111-2449-4c0b-825b-c714413b0e70", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:5714216067.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:5714216067.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:5714216067.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Cdo/39/2018\n5714216067\n23. 02. 2022\nJUDr. Mario Dubaň\nECLI:SK:NSSR:2022:5714216067.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Svetlovskej\na sudcov JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v spore žalobcu Mesta Kremnica,\nso sídlom v Kremnici, Štefánikovo námestie 1/1, IČO: 00 320 781, zastúpeného JUDr. Samuelom\nBaránikom, advokátom so sídlom v Bratislave, Podjavorinskej 7, proti žalovanému Vojenské lesy a\nmajetky SR, štátny podnik, so sídlom v Pliešovciach, Lesnícka 23, IČO: 31 577 920, zastúpenému JUDr.\nMilošom Barbušom, advokátom so sídlom v Bratislave, Štúrova 13, o vydanie nehnuteľností, vedenom\nna Okresnom súde Martin pod sp. zn. 21 C 208/2014, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu\nv Žiline z 23. augusta 2017 sp. zn. 7 Co 290/2016, takto\nrozhodol:\nDovolanie zamieta.\nŽalovanému priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Martin (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 19. mája 2016 č.\nk. 21 C 208/2014 - 1544 (v poradí tretím) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému\nvydania pozemkov nachádzajúcich sa v obci W., katastrálne územie W., zapísaných na LV č. XXX, ako\nparcely registra „C“ č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX a ako parcela\nregistra „E“ č. XXXX/X (ďalej len „nehnuteľnosti“). Svoje rozhodnutie založil na právnom posúdení podľa\nustanovení § 16 ods. 1, ods. 2 zákona o majetku obcí č. 138/1991 Zb. v znení jeho novely č. 147/1995 Z.z.\nSúd prvej inštancie po opätovne vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že v danej veci nebola splnená\njedna zo štyroch podmienok, ktorú vyžadovalo ustanovenie § 16 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb.\no majetku obcí (ďalej aj „zákon o majetku obcí“), v znení jeho novely vykonanej zákonom č. 147/1995\nZ.z. na prechod vlastníckeho práva zo štátu na obec a to, že k prechodu mohlo dôjsť iba v prípade\npozemkov nachádzajúcich sa vo vojenských obvodoch. Nebolo sporným, že žalované nehnuteľnosti\nsa vo vojenských obvodoch nenachádzali. Posudzovanie splnenia ďalších podmienok vyžadovaných\npre prechod majetku štátu do majetku mesta považoval potom súd prvej inštancie za bezvýznamné,\npretože podmienky v zmysle citovaného ustanovenia museli byť splnené kumulatívne. Nestotožnil sa\ns argumentáciou žalobcu, že žalované nehnuteľnosti nadobudol skôr (už) na základe ustanovenia §\n16 zákona o majetku obcí, v znení jeho novely č. 245/1994 Z.z. účinnej od 1. novembra 1994 ani s\nnámietkou, že pokiaľ súd prvej inštancie pri rozhodovaní aplikoval ustanovenie § 16 ods. 1, ods. 2 cit.\nzákona v znení jeho (neskoršej) novely č. 147/1995 Z.z. účinnej od 20. júla 1995, závažným spôsobom\nporušil zákaz spätnej retroaktivity právnych noriem. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na\nzávery nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL ÚS 3/2000 zo dňa 24. apríla 2001,\nv zmysle ktorých zákonodarca môže v odôvodnených prípadoch uplatniť aj spätnú účinnosť právnej\núpravy na už existujúce právne vzťahy. Poznamenal, že v prípade zákona o majetku obcí pri schvaľovaní\npôvodného znenia ustanovenia § 16 podľa zákona č. 245/1994 Z.z. si zákonodarca neuvedomil všetky\n\ndôsledky, ktoré táto právna úprava prinesie a na základe krátkych skúseností z uplatňovania tejto\nnovely reštitučné nároky upravil precíznejšie a jasnejšie zákonom č. 147/1995 Z.z. Podľa tejto novely\nprávo na vrátenie majetku pôvodnému vlastníkovi sa vzťahuje len na pozemky, ktoré sa nachádzajú vo\nvojenských obvodoch a prešli z vlastníctva Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky do vlastníctva\nSlovenskej republiky dňa 1. januára 1993 na základe ústavného zákona č. 541/1992 Zb. o delení\nmajetku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, čo však nebol prípad súdenej veci. Okresný súd\npripomenul, že ústavnosť zákona č. 147/1995 Z.z., teda aj nového ustanovenia § 16 ods. 1 a ods. 2,\nktoré individualizovalo majetok a podmienky, za ktorých vlastnícke právo k tomuto majetku prejde na\nobce, bola úspešne otestovaná nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“),\nktorý bol v Zbierke zákonov zverejnený pod č. 130/1996 Z.z., v ktorom sa konštatovalo, že nové znenie\n§ 16 ods. 1 a ods. 2 zákona o majetku obcí v znení jeho novely č. 147/1995 Z.z. nie je protiústavné a\ndodal, že nerešpektovanie právneho názoru ústavného súdu vyjadreného v odôvodnení nálezu zo strany\nvšeobecného súdu by zakladalo porušenie princípu rovnosti, ako aj narušenie právnej istoty občanov,\nktorej neopomenuteľnou súčasťou je dôvera jednotlivcov v rozhodovaciu činnosť orgánov štátu. Pretože\nsporné pozemky nie sú pozemkami vo vojenských obvodoch, podľa § 16 ods. 1 a ods. 2 zákona o\nmajetku obcí k nim vlastnícke právo na žalobcu neprešlo a z tohto dôvodu súd prvej inštancie žalobu\nzamietol.\n2. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom\nz 23. augusta 2017 sp. zn. 7 Co 290/2016 rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, ods.\n2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) ako vecne správny potvrdil a\nžalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu\n100 %. V odôvodnení skonštatoval, že mal z hľadiska meritórneho posúdenia sporu z vykonaného\ndokazovania za zrejmé, že žalované nehnuteľnosti prešli do vlastníctva Slovenskej republiky na základe\nústavných zákonov po zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a delení majetku Českej\na Slovenskej Federatívnej Republiky z majetku, ktorý bol dovtedy vedený vo vlastníctve Českej a\nSlovenskej Federatívnej Republiky. Tiež mal za nepochybné, že ide o pozemky, ktoré sa nenachádzajú\nvo vojenskom obvode. V prípade doslovného výkladu ustanovenia § 16 zákona o majetku obcí v\nznení novely č. 245/1994 Z.z. (účinnej od 1. novembra 1994) by bolo možné dospieť k záveru, že\nreštitúcia podľa tohto zákona sa vzťahuje na majetok vo vlastníctve Slovenskej republiky, ktorým sa\ntáto stala pred účinnosťou pôvodného zákona o majetku obcí, t. j. pred 1. májom 1991 a zároveň aj v\nobdobí od účinnosti tohto zákona do 2. januára 1993. Uvedená novela zákona nešpecifikovala, ktorý\nkonkrétny „federálny“ majetok, ktorý prešiel do vlastníctva Slovenskej republiky, sa stáva vlastníctvom\nobce. Dôraz však kládla na potreby obrany štátu a ukladala povinnosti oprávneným osobám a obci,\nktorá takýto majetok nadobudla, udržiavať a užívať majetok tak, aby boli splnené podmienky nevyhnutné\npre potreby obrany štátu. Krajský súd pripomenul, že podľa dôvodovej správy k zákonu č. 147/1995\nZ.z. dôvodom pre prípravu tohto zákona bola skutočnosť, že predchádzajúci zákon č. 245/1994 Z.z.\nmal vážne legislatívne chyby, ktoré nezodpovedali ex lege dôvodovej správe k tomuto zákonu. Tento\nzákon nadobudol účinnosť 20. júla 1995, avšak retroaktívne upravil vlastníctvo obcí k 1. novembru\n1994 tak, že na obce prešiel aj majetok, ktorého vlastníkom sa stala Slovenská republika na základe\nústavných zákonov o rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky k 1. januáru 1993, pričom\nkonkretizoval tento majetok ako pozemky vo vojenských obvodoch, ktoré boli vo vlastníctve obcí k\n31. decembru 1949 a vo vlastníctve Slovenskej republiky k 31. októbru 1994. Vychádzajúc zo znenia\ntýchto dvoch noviel zákona o majetku obcí, bolo podľa názoru odvolacieho súdu zjavné, že neskoršia\nnovela č. 147/1995 Z.z. upravuje nadobudnutie vlastníctva už raz upravené zákonom č. 245/1994 Z.z.,\npretože obidva zákony sa vzťahujú na rovnaké časové obdobie. Vzhľadom na obsah dôvodovej správy,\nktorá charakterizuje zmysel tejto právnej normy, odvolací súd vychádzal z tzv. teleologického výkladu\na riadil sa jej zmyslom a cieľom, ktorý sledovala a síce, že tento právny predpis sa snažil odstrániť\nnedôslednosť a nepresnosť predchádzajúceho predpisu, ktorý dostatočne dôsledne nerešpektoval\nmoment nadobudnutia vlastníckeho práva Slovenskej republiky podľa osobitných predpisov, neurčoval\nsplnenie podmienky vlastníctva Slovenskej republiky k 1. novembru 1994, neurčoval taxatívne, na ktorý\nmajetok sa tento prechod ex lege na obce vzťahoval. Odvolací súd prisvedčil žalobcovi v tom zmysle, že\nv ústavnom poriadku Slovenskej republiky síce platí zákaz retroaktivity, avšak výslovne iba pre oblasť\ntrestného práva hmotného a nie všeobecne pre celý právny poriadok. Zákaz retroaktivity je všeobecne\nadresovaný zákonodarcovi. V súdenej veci však súlad ustanovenia § 16 ods. 1 a ods. 2 zákona o majetku\nobcí v znení zákona č. 147/1995 Z.z. bol už prieskumu ústavnosti podrobený, pričom ústavný súd vydal\nnález PL. ÚS 30/95 z 2. apríla 1996 zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, čiastka 47, pod\nč. 130/1996. Rozhodol tak, že „1. ustanovenia § 16 ods. 3 a 4 prvá veta a § 17 Zákona Národnej rady\n\nSlovenskej republiky č. 147/1995 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o majetku obcí v znení neskorších\npredpisov, nie sú v súlade s č. 12 ods. 1, č. 13 ods. 4 a č. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, 2. Vo\nzvyšnej časti návrhu nevyhovel.“ Z odôvodnenia nálezu krajskému súdu vyplynulo, že ústavnému súdu\nbol predložený návrh skupiny 34 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, predmetom ktorého\nbola požiadavka vyslovenia nesúladu zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 147/1995 Z.z. s\nÚstavou Slovenskej republiky. Ústavný súd sa zaoberal súladnosťou celého ustanovenia § 16 zákona č.\n147/1995 Z.z. s Ústavou Slovenskej republiky a v závere odôvodnenia nálezu konštatoval, že vo vzťahu\nk § 16 ods. 1, ods. 2 nemožno vysloviť nesúlad s Ústavou Slovenskej republiky s tým, že práve naopak,\ntieto ustanovenia v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou sú precíznejšie a jasnejšie upravujú\njednotlivé stránky (subjekt, objekt, predmet, deň vzniku a obsahové vymedzenie) vlastníctva obcí k\nmajetku upravenému v § 16 ods. 2 zákona č. 147/1995 Z.z. Odvolací súd vychádzajúc z uvedených\nzáverov ústavného súdu uskutočnil výklad ustanovení § 16 ods. 1, ods. 2 zákona o majetku obcí v znení\nzákona č. 147/1995 Z.z. a uzavrel, že právne posúdenie sporu súdom prvej inštancie o zamietnutí žaloby\nbolo vecne správne. O trovách odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP a\n§ 453 ods. 1, ods. 3 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP.\n3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktorého\nprípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné\nproti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie,\nak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací\nsúd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Za nesprávne právne posúdenie veci\nodvolacím súdom považoval spätnú aplikáciu ustanovení § 16 ods. 1, ods. 2 zákona o majetku obcí\nv znení novely vykonanej zákonom č. 147/1995 Z.z. na posudzovaný prípad, čím došlo k porušeniu\nzákazu spätného pôsobenia právnych predpisov (k tzv. pravej retroaktivite). V tejto súvislosti poukázal\nna ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu a ústavného súdu (nález Ústavného súdu Českej a\nSlovenskej Federatívnej Republiky Pl. ÚS 78/92, nález ústavného súdu PL. ÚS 16/95, nález ústavného\nsúdu PL. ÚS 36/95, uznesenie ústavného súdu PL. ÚS 3/00, nález ústavného súdu PL. ÚS 38/99, nález\nústavného súdu PL. ÚS 67/07, uznesenie ústavného súdu I. ÚS 481/10, uznesenie najvyššieho súdu\nsp. zn. 10 Sžr 144/2011 a rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 9/2013, sp. zn. 6 Sžo 94/2014,\nsp. z. 6 Sžo 3/2011), medzi ktorými je plná zhoda v tom, že retroaktivita všeobecne záväzných právnych\npredpisov je v právnom štáte zásadne nežiadúcim javom, nakoľko retroaktivita môže byť prípustná iba\nvýnimočne, keď sú preukázané závažné dôvody všeobecného záujmu a súčasne sú splnené aj ďalšie\npodmienky (ochrana a zachovanie legálne nadobudnutých práv, dodržanie princípov proporcionality a\nvhodnosti). Z pohľadu tzv. pravej a nepravej retroaktivity právnych noriem je podstatnou otázka ochrany\nnadobudnutých práv, ktoré by preto neskoršia právna úprava už nemala rušiť, pripadne zhoršovať, ale\nlen zlepšovať. Dovolateľ vyslovil presvedčenie, že obmedzujúce zákony, ktoré so spätnou účinnosťou\npôsobia na uzavreté skutkové stavy, sú nezlučiteľné s princípmi právneho štátu. Namietal predovšetkým\nskutočnosť, že kým podľa ustanovenia § 16 zákona o majetku obcí v znení jeho novely č. 245/1994\nZ.z. sa reštitúcia od 1. novembra 1994 vzťahovala na pozemky (pri splnení zákonných podmienok)\nbez rozdielu, či sa pozemky nachádzali vo vojenských obvodoch alebo sa nachádzali mimo vojenských\nobvodov, tak zákonom č. 147/1995 Z.z. došlo k tomu, že so spätnou účinnosťou od 1. novembra 1994\nsa reštitúcia vzťahuje už len na tie pozemky, ktoré sa nachádzajú vo vojenských obvodoch a teda sa už\nnevzťahuje na pozemky, ktoré sa vo vojenských obvodoch nenachádzajú. Inými slovami reštitúcia, ku\nktorej došlo ex lege podľa zákona o majetku obcí v znení zákona č. 245/1994 Z.z. pri tých pozemkoch,\nktoré sa nenachádzali vo vojenských obvodoch, sa so spätnou účinnosťou ustanovenia § 16 ods. 1,\nods. 2 zákona o majetku obcí v znení zákona č. 147/1995 Z.z. ex lege zrušila, anulovala, negovala a\nprávna skutočnosť, ktorá bola určujúca pre nadobudnutie vlastníctva podľa zákona č. 245/1994 Z.z. sa\nspätným pôsobením zákona č. 147/1995 Z.z. stala právne irelevantnou; rozhodujúcou sa stala týmto\nzákonom konštruovaná nová právna skutočnosť - poloha pozemkov vo vojenskom obvode, ktorá sa\nstala určujúcou pre nadobudnutie vlastníctva. Nesúhlasil s nálezom ústavného súdu PL. ÚS 30/95 z\n2. apríla 1996 zverejnenom v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, čiastka 47, pod č. 130/1996, na\nktorý v napadnutom rozsudku odkázal aj krajský súd a to z dôvodu, že keby sa ústavný súd skutočne\nzaoberal aj retroaktívnymi účinkami zákona č. 147/1995 Z.z., tak by o tom musela byť v odôvodnení\nnálezu aspoň nejaká zmienka. Z týchto dôvodov navrhol rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu\nvrátiť na ďalšie konanie.\n4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že prípustnosť spätnej účinnosti predmetnej právnej normy\n(§ 16 ods. 1, ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. v znení zákona č. 147/1995 Z.z.) bola priamo vyriešená\n\nnálezom ústavného súdu PL. ÚS 30/95 z 2. apríla 1996 zverejnenom v Zbierke zákonov Slovenskej\nrepubliky, čiastka 47, pod č. 130/1996, ktorý na základe návrhu poslancov na začatie konania o súlade\nprávnych predpisov posudzoval súlad tohto právneho predpisu s Ústavou Slovenskej republiky v celom\njeho rozsahu a znení. Teda aj keď bol namietaný celý zákon č. 147/1995 Z.z., týmto nálezom ústavného\nsúdu bol zrušený iba v časti jeho ustanovení (§ 16 ods. 3 a ods. 4, § 17). Poukázal na to, že ústavný\nsúd sa zaoberal aj ústavnosťou ustanovení § 16 ods. 1, ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. v znení zákona\nč. 147/1995 Z.z., keď k nim v predmetnom náleze (PL. ÚS 30/95) v odôvodnení zaujal nasledovné\nstanovisko: „V prípade napadnutých ustanovení v čl. I bod 4, t. j. ustanovení § 16 ods. 1 a 2 zákona č.\n147/1995 Z.z., nemožno vo vzťahu k ním vysloviť ich nesúlad s ústavou, ako to v petite návrhu požadoval\nnavrhovateľ. Práve naopak, tieto ustanovenia v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou sú\nprecíznejšie a jasnejšie upravujú jednotlivé stránky (subjekt, objekt, predmet, deň vzniku a obsahové\nvymedzenie) vlastníctva obcí k majetku upravenému v § 16 ods. 2 zákona č. 147/1995 Z.z. Preto ani\nv tomto prípade nemožno vyhovieť petitu návrhu.“ Vychádzajúc z uvedeného mal žalovaný za to, že\nústavný súd sa jednoznačne zaoberal aj otázkou retroaktivity, keďže je zrejmé, že týmito ustanoveniami\ndošlo k zúženiu predmetu, ku ktorému prešlo vlastnícke právo na mestá a obce ex lege na základe\nzákona o majetku obcí. Záverom upozornil na to, že rozhodnutie ústavného súdu o súlade všeobecného\nprávneho predpisu s ústavou podľa čl. 125 má povahu res iudicata a že raz preskúmavaný prameň práva\nmožno znovu podrobiť preskúmaniu až po jeho zmene novelizáciou. Vzhľadom na uvedené žalovaný\nnavrhol podané dovolanie odmietnuť.\n5. Žalobca v dovolacej replike v celom rozsahu zotrval na svojich tvrdeniach a argumentácii uvedenej\nv podanom dovolaní. Zopakoval, že sa nestotožňuje s názorom, podľa ktorého o prípustnosti\nretroaktívneho pôsobenia noriem § 16 ods. 1, ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. v znení zákona č. 147/1995\nZ.z. už rozhodoval ústavný súd v náleze PL. ÚS 30/95 z 2. apríla 1996 a poukázal na to, že konanie na\nústavnom súde je, až na výnimky, vedené dispozičnou zásadou, t. j. že sa ústavný súd zaoberá iba tým,\nčo žiada navrhovateľ. Ustanovenia § 16 ods. 1, ods. 2 zákona č. 147/195 Z.z. sa v predmetnom náleze\nspomínajú na štyroch miestach, ale nikdy nie v kontexte s ich retroaktívnym účinkom.\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 21. augusta 2019 sp. zn. 8 Cdo 39/2018 prerušil\nkonanie o dovolaní žalobcu až do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o súlade\nustanovenia § 16 ods. 2 v časti slovného spojenia „vo vojenských obvodoch“ zákona č. 147/1995 Z.z.\nktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení\nneskorších predpisov s článkom 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v spojení s článkom 12 ods. 1,\nčlánkom 20 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj s článkom 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa najvyššieho súdu § 16 ods. 2 zákona č. 138/1991\nZb. v časti slovného spojenia „vo vojenských obvodoch“ (zavedeného jeho novelou č. 147/1995 Z.z.)\nspätne dopadá i na právne vzťahy dovtedy vzniknuté (pôsobí retroaktívne) a v konečnom dôsledku\nde facto odníma vlastnícke právo obciam k majetku, ktorý tieto dovtedy ex lege nadobudli na základe\nzákona č. 138/1991 Zb. v znení jeho novely č. 245/1994 Z.z. V dôsledku uvedeného je podľa názoru\nnajvyššieho súdu ustanovenie § 16 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. v znení zákona č. 147/1995 Z.z. v\ntejto časti v rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.\nNajvyšší súd tak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o\nsúlade právnych predpisov s Ústavou Slovenskej republiky.\n7. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením z 31. marca 2021 sp. zn. PL. ÚS 3/2021-31 o návrhu\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky, zastúpeného príslušným predsedom senátu, na začatie konania\npodľa čl. 125 ods. 1 písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky o súlade „ustanovenia § 16 ods. 2 zákona č.\n147/1995 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v\nznení neskorších predpisov“, v časti slov „vo vojenských obvodoch“ s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods.\n1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd za účasti vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka konania rozhodol\ntak, že návrh odmieta.\n8. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v\nstanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP),\nv ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia dovolacieho\npojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú dané procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho\n\ndovolacieho prieskumu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru,\nže dovolanie žalobcu je síce procesne prípustné, ale nie je dôvodné a preto ho zamietol (§ 448 CSP).\n9. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n10. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd\nneprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím\ndôvodom.\n11. Žalobca vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP (rozhodnutie\nodvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu).\n12. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n13. Namietaná právna otázka môže vyplynúť z textu dovolania a nemusí byť formálne vymedzená v\njeho konkrétnej časti. Dovolací súd sa má pokúsiť autenticky porozumieť dovolateľovi - jeho textu ako\ncelku, ale na druhej strane nedotvárať vec na úkor procesnej protistrany. Nie je úlohou najvyššieho\nsúdu „hádať“, čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej otázky (I.\nÚS 336/2019, IV. 443/2020).\n14. V prejednávanej veci žalobca prípustnosť svojho dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 421 ods.\n1 písm. a/ CSP. Aj napriek absencii exaktného označenia právnej otázky dovolateľom, hľadaním\nobsahu spornej právnej otázky z textu dovolania ako celku (§ 124 ods. 1 CSP) bolo možné vyvodiť,\nže dovolateľom namietaná rozhodujúca právna otázka, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie\nodvolacieho súdu a ktorú odvolací súd nesprávne právne posúdil spočíva v tom, či súdy nižších inštancií\nvec správne právne posúdili, keď na nimi zistený skutkový stav aplikovali zákon o majetku obcí, v\nznení jeho novely č. 147/1995 Z.z. účinnej od 20. júla 1995, ktorá prechod majetku štátu na obce so\nspätným účinkom „obmedzila“ len vo vzťahu k pozemkom, nachádzajúcim sa vo vojenských obvodoch.\nPri aplikácii citovaného zákona potom vyvstala právna otázka, či novelizované ustanovenie § 16 ods.\n2 zákona o majetku obcí - v časti vymedzenia druhu pozemkov, ktorých sa prechod vlastníckeho práva\nzo štátu na obce vzťahuje - t. j. ich vymedzenie ako „pozemky vo vojenských obvodoch“ (vykonané\nnovelou č. 147/1995 Z.z.) zavádza priamu retroaktivitu právnej normy na vzťahy vzniknuté do jej prijatia.\nNa preukázanie svojho tvrdenia, že sa odvolací súd pri riešení rozhodujúcej právnej otázky odklonil od\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (a od ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu ako\njednej z najvyšších súdnych autorít), uviedol nasledujúce rozhodnutia (nález Ústavného súdu Českej a\nSlovenskej Federatívnej Republiky PL. ÚS 78/92, nález ústavného súdu PL. ÚS 16/95, nález ústavného\nsúdu PL. ÚS 36/95, uznesenie ústavného súdu PL. ÚS 3/00, nález ústavného súdu PL. ÚS 38/99, nález\nústavného súdu PL. ÚS 67/07, uznesenie ústavného súdu I. ÚS 481/10, uznesenie najvyššieho súdu\nsp. zn. 10 Sžr 144/2011 a rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 9/2013, sp. zn. 6 Sžo 94/2014,\nsp. z. 6 Sžo 3/2011), medzi ktorými je plná zhoda v tom, že retroaktivita všeobecne záväzných právnych\npredpisov je v právnom štáte zásadne nežiadúcim javom, nakoľko retroaktivita môže byť prípustná iba\nvýnimočne, keď sú preukázané závažné dôvody všeobecného záujmu a súčasne sú splnené aj ďalšie\npodmienky (ochrana a zachovanie legálne nadobudnutých práv, dodržanie princípov proporcionality a\nvhodnosti).\n15. Z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania a náležitého vymedzenia právnej otázky v zmysle §\n432 CSP, dovolací súd považoval dovolanie žalobcu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP za procesne\nprípustné. Následne podrobil rozsudok odvolacieho súdu meritórnemu dovolaciemu prieskumu a\n\npristúpil k posúdeniu dôvodnosti dovolania z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu, t. j. z hľadiska\nprávneho posúdenia veci odvolacím súdom vo vymedzenej právnej otázke.\n16. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca\nv podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a\npovinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich\nriešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne\nposúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa\nprávnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne\nvyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.\n17. Ustanovenie § 16 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení zákona č. 245/1994 Z.z. účinného\ndo 19. júla 1995 (t. j. do nadobudnutia účinnosti zákona č. 147/1995 Z.z.) znelo: „Ustanovenia tohto\nzákona o prechode vlastníctva na obce sa s účinnosťou od 1. novembra 1994 použijú aj vo vzťahu\nk tomu majetku, ktorého vlastníkom sa Slovenská republika stala v období od účinnosti zákona do 2.\njanuára 1993.“\n17.1. Ustanovenie § 16 ods. 1 a 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov\n(t. j. po nadobudnutí účinnosti zákona č. 147/1995 Z.z.) aktuálne znie: „(1) Vlastníctvom obcí, počnúc\n1. novembrom 1994, je aj majetok podľa odseku 2, ktorého vlastníkom sa Slovenská republika stala 1.\njanuára 1993 podľa osobitného predpisu. (2) Majetkom, na ktorý sa vzťahuje odsek 1, sú pozemky vo\nvojenských obvodoch, ktoré boli vo vlastníctve obcí k 31. decembru 1949 a boli vo vlastníctve Slovenskej\nrepubliky k 31. októbru 1994“.\n18. Podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v prípade, ak sa súd domnieva, že iný všeobecne\nzáväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie o prejednávanej veci, odporuje\nústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 ústavy alebo zákonu, konanie\npreruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1 ústavy. Právny názor ústavného súdu\nobsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.\n18.1. Účelom oprávnenia všeobecného súdu iniciovať konania o súlade právnych predpisov je otvorenie\npriestoru pre ústavný dialóg medzi všeobecnými súdmi a ústavným súdom a vo všeobecnej rovine\nzaistenie vnútornej bezrozpornosti právneho poriadku a ochrana ústavnosti, teda zabránenie vzniku\nnapätia, ktoré by pramenilo z povinnosti súdu aplikovať zákon nesúladný s nadradeným (PL. ÚS 4/2019).\n19. Ústavný súd uznesením z 31. marca 2021 sp. zn. PL. ÚS 3/2021 odmietol ako neprípustný návrh\ndovolacieho súdu na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky a\nskonštatoval, že predmetom konania vedeného na ústavnom súde pod sp. zn. PL. ÚS 30/95 z 2. apríla\n1996 už bolo posúdenie návrhu na začatie konania o súlade celého zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 147/1995 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení\nneskorších predpisov, s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy. Ďalej v odôvodnení uznesenia\nuviedol, že sa nestotožňuje s takou argumentáciou navrhovateľa, podľa ktorej, nakoľko ústavný súd\nv predchádzajúcom konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 30/95 nepreskúmaval súladnosť napadnutej\nprávnej úpravy z pohľadu jej možného retroaktívneho pôsobenia, mal by teraz osobitne pristúpiť k\nposúdeniu (ne)súladu napadnutej právnej úpravy s čl. 1 ods. 1 ústavy. Upriamil pozornosť na to, že keď v\nkonaní vedenom na ústavnom súde pod sp. zn. PL. ÚS 30/95 ústavný súd (už raz) posudzoval súladnosť\nnapadnutej právnej úpravy s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a súčasne ochrana vlastníctva poskytovaná v\nčl. 20 ústavy implikuje hmotnoprávne, ako aj procesnoprávne garancie (PL. ÚS 42/2015), tak k týmto\ngaranciám ochrany vlastníctva sa radí aj zákaz (pravej) retroaktivity právnych noriem upravujúcich\nvlastníctvo. Zdôraznil, že pokiaľ ide o zákaz (pravej) retroaktivity právnych noriem, predstavujú čl. 20\na čl. 1 ods. 1 ústavy materiálne zhodnú referenčnú normu. Ústavný súd následne uzavrel, že v časti\nnávrhu navrhovateľa na začatie konania o súlade právnych predpisov namietajúcej nesúlad napadnutej\nprávnej úpravy s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy ide z materiálneho hľadiska o vec,\no ktorej ústavný súd už rozhodol.\n20. Úlohou dovolacieho súdu bolo zhodnotiť správnosť právneho posúdenia veci krajským súdom, ktorý\nna posudzovaný prípad aplikoval § 16 ods. 1 a 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení\nzákona č. 147/1995 Z.z., čím podľa dovolateľa došlo k porušeniu zákazu spätného pôsobenia právnych\n\npredpisov (k tzv. pravej retroaktivite). K uvedeným výhradám dovolateľa, ktorý vo vzťahu k napadnutej\nprávnej úprave (ktorá z hľadiska svojho obsahu patrí medzi reštitučné predpisy) namieta jej nesúlad\nso zákazom pravej retroaktivity, dovolací súd úvodom upriamuje pozornosť na názor Ústavného súdu\nČeskej republiky (urobil tak už ústavný súd v uznesení z 31. marca 2021 sp. zn. PL. ÚS 3/2021), ktorý,\nvychádzajúc zo svojej predchádzajúcej judikatúry, v náleze Pl. ÚS 24/98 z 22. septembra 1999 o. i.\nkonštatoval: „Je-li vůbec možno u restitučních předpisů hovořit o retroaktivitě, jedná se o retroaktivitu\nnepravou, jež je v právní teorii i v praxi považována za přijatelnou.“\n21. Dovolací súd k problematike reštitučných predpisov vo všeobecnosti uvádza, že zmeny vo\nvlastníckych a užívacích vzťahoch, ktoré si vyžiadala zmenená politicko-sociálna situácia po roku 1989,\nvyústili o. i. aj do prijatia zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Jeho účelom bolo ustanoviť, ktoré z\nvecí z majetku Slovenskej republiky prechádzajú do vlastníctva obcí a upraviť majetkové postavenie a\nhospodárenie obcí s ich majetkom (§ 1 ods. 1 citovaného zákona). Tento zákon nadobudol účinnosť 1.\nmája 1991 a zaraďuje sa medzi tzv. reštitučné zákony. Ako každý reštitučný zákon aj tento upravuje\npodmienky obnovenia vlastníckeho práva, rešpektujúc pritom nielen právo oprávnených osôb, ale i\nvlastnícke právo povinných osôb chránené článkom 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\n22. K vývoju právnej úpravy je potrebné zrekapitulovať, že pôvodné znenie zákona o majetku obcí v\nustanovení § 2 pozitívne vymedzovalo majetok, ktorý prechádza do vlastníctva obcí. Do vlastníctva obce\nprešli z majetku Slovenskej republiky veci, ku ktorým patrilo právo hospodárenia národným výborom,\nna území ktorých sa nachádzali. Jeho novelou zákonom č. 306/1992 Zb. bol upravený prechod do\nvlastníctva obce aj poľnohospodárskej a nepoľnohospodárskej pôdy (t. j. aj pôdy lesnej), ktorá bola\nvo vlastníctve obcí k 31. decembru 1949 a pokiaľ sa nachádzala k účinnosti tohto zákona v majetku\nSlovenskej republiky (§ 15a ods. 1 zákona o majetku obcí v znení novely č. 306/1992 Zb.). Ďalšou\nnovelou, a to zákonom č. 245/1994 Z.z. sa upravili ďalšie podmienky úpravy vlastníckych vzťahov štátu a\nobcí, ktoré boli v období od 25. júna 1992 do 1. januára 1993 majetkom Českej a Slovenskej Federatívnej\nRepubliky a podľa dovtedajšej právnej úpravy ich nebolo možné previesť z majetku Slovenskej republiky\ndo vlastníctva obcí. Podľa § 16 zákona o majetku obcí v znení novely č. 245/1994 Z.z. ustanovenia tohto\nzákona o prechode vlastníctva na obce sa s účinnosťou od 1. novembra 1994 použijú aj vo vzťahu k tomu\nmajetku, ktorého vlastníkom sa Slovenská republika stala v období od účinnosti zákona do 2. januára\n1993. Týmto zákonom sa reflektovalo na skutočnosť, že vznikla samostatná Slovenská republika, na\nktorú na základe ústavných zákonov o rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a vzniku\nSlovenskej republiky prešlo vlastníctvo časti bývalého „federálneho“ majetku. Následne, zákonom č.\n147/1995 Z.z. bol dovtedajší § 16 zákona o majetku obcí v znení predchádzajúcej novely zákona č.\n245/1994 Z.z. zmenený tak, že podľa § 16 ods. 1 vlastníctvom obcí, počnúc 1. novembrom 1994, je aj\nmajetok podľa ods. 2, ktorého vlastníkom sa Slovenská republika stala 1. januára 1993 podľa osobitného\npredpisu (poznámka pod čiarou k odkazu 34/ ústavný zákon č. 541/1992 Zb. o delení majetku Českej a\nSlovenskej Federatívnej Republiky a jeho prechode na Českú republiku a Slovenskú republiku, ústavný\nzákon č. 542/1992 Zb. o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky). Podľa odseku 2 tohto\nzákonného ustanovenia majetkom, na ktorý sa vzťahuje odsek 1, sú pozemky vo vojenských obvodoch,\nktoré boli vo vlastníctve obcí k 31. decembru 1949 a boli vo vlastníctve Slovenskej republiky k 31. októbru\n1994.\n23. Ústavný súd v uznesení z 31. marca 2021 sp. zn. PL. ÚS 3/2021 uzavrel, že v časti návrhu\nnavrhovateľa na začatie konania o súlade právnych predpisov namietajúcej nesúlad napadnutej právnej\núpravy s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy ide z materiálneho hľadiska o vec, o\nktorej ústavný súd už (v minulosti) rozhodol, keď v náleze PL. ÚS 30/95 z 2. apríla 1996 dospel k\njednoznačnému záveru, že zákon č. 147/1995 Z.z. ako celok (vrátane aktuálne napadnutého § 16 ods. 2\nzákona č. 138/1991 Zb.) nie je v nesúlade s čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, resp. s ústavou.\n24. Uvedené vo svojich dôsledkoch znamená (v spätosti s odmietajúcim uznesením ústavného súdu\nz 31. marca 2021 sp. zn. PL. ÚS 3/2021, s ktorým rozhodnutie dovolacieho súdu tvorí kompletizujúcu\njednotu), že ak ústavný súd v náleze č. k. PL. ÚS 30/95 nedospel k záveru o nesúlade zákona č. 147/1995\nZ.z. ako celku (vrátane aktuálne napadnutého ustanovenia § 16 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb.) s čl. 20\nods. 1 a 4 ústavy, ústavný súd v rámci prieskumu napadnutej právnej úpravy nezistil ani možný nesúlad\nnapadnutého ustanovenia § 16 ods. 2 v časti slov „vo vojenských obvodoch“ s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods.\n1, čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, čím ipso iure nezistil ani možný nesúlad napadnutého\nustanovenia so zákazom (pravej) retroaktivity právnych noriem.\n\n25. Ustanovenie § 16 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (vykonané novelou č.\n147/1995 Z.z.) v časti vymedzenia druhu pozemkov („pozemky vo vojenských obvodoch“), ktorých\nsa prechod vlastníckeho práva zo štátu na obce vzťahuje, malo totiž ambíciu legislatívne odstrániť\nnedôslednosti a nepresnosti predchádzajúceho predpisu, ktorý dostatočne dôsledne nerešpektoval\nmoment nadobudnutia vlastníckeho práva Slovenskej republiky podľa osobitných predpisov, neurčoval\nsplnenie podmienky vlastníctva Slovenskej republiky k 1. novembru 1994 a taxatívne ani neurčoval, na\nktorý majetok sa tento prechod ex lege na obce vzťahoval. A keďže v zmysle čl. 144 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky je právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí o návrhu na začatie\nkonania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky pre najvyšší súd záväzný (v tomto\nsmere má dovolací súd ústavnú povinnosť a nemôže názor ústavného súdu modifikovať alebo vec\nrozhodnúť inak), musí rešpektovať závery uznesenia ústavného súdu z 31. marca 2021 sp. zn. PL.\nÚS 3/2021, že v rámci posudzovania prvotnej súladnosti napadnutej právnej úpravy s čl. 20 ods. 1 a 4\npri garantovaní ochrany vlastníctva skúmal aj zákaz (pravej) retroaktivity právnych noriem upravujúcich\nvlastníctvo s tým, že pokiaľ ide o zákaz (pravej) retroaktivity právnych noriem, predstavujú čl. 20 a čl. 1\nods. 1 ústavy materiálne zhodnú referenčnú normu.\n26. Preto pokiaľ krajský súd za použitia teleologického výkladu na posudzovanú vec aplikoval\nustanovenie § 16 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (vykonané novelou č. 147/1995 Z.z.),\nriadiac sa jeho zmyslom a sledovaným cieľom, spor rozhodol vecne správne. Dovolacia námietka\nžalobcu, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v\nňom vymedzenej právnej otázke, je nedôvodná. Dovolací súd na uvedenom základe dovolanie žalobcu\npodľa ustanovenia § 448 CSP zamietol.\n27. Ak dovolateľ v nadväznosti na uznesenie ústavného súdu z 31. marca 2021 sp. zn. PL. ÚS 3/2021\ndoplnil dovolanie replikou z 29. októbra 2021, bolo potrebné zaoberať sa najprv otázkou, či v tomto\npodaní došlo k uplatneniu iného dovolacieho dôvodu a k jeho zmene, alebo dovolateľ len argumentačne\nspresnil už uplatnený dovolací dôvod. Pokiaľ ide o obsah repliky a možnosť dovolacieho súdu prihliadnuť\nna jej obsah, dovolací súd pripomína, že podľa § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať\nlen do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Ide tu o kvalitatívne vymedzenie rozsahu dovolania.\nPrípadná dodatočná argumentácia v ďalšom podaní dovolateľa (napr. v replike) nemusí byť a priori\nneprípustným dopĺňaním dôvodov dovolania. Avšak nie v situácii, ku ktorej došlo v posudzovanej veci,\nkeď dovolateľ - po rozhodnutí ústavného súdu, ktoré je logickým vyústením pre výsledok dovolacieho\nkonania na základe dovolacím súdom podaného návrhu na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 ústavy\nz podnetu dovolateľa - v doplňujúcom podaní menil od základu vymedzenie dovolacieho dôvodu (§\n432 ods. 2 CSP). Kým v podanom dovolaní za nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom\npovažoval aplikáciu ustanovení § 16 ods. 1, ods. 2 zákona o majetku obcí v znení novely vykonanej\nzákonom č. 147/1995 Z.z., čím malo dochádzať k tzv. pravej retroaktivite. V doplňujúcej replike právne\nargumentoval tým, že mu vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vzniklo podľa skôr účinného\nustanovenia § 16 zákona o majetku obcí v znení zákona č. 245/1994 Z.z. (účinného do 19. júla 1995) a\npreto, po takomto založení vlastníckeho práva už nepovažoval za potrebné a významné skúmať, čo sa\nstalo s touto právnou normou po 20. júli 1995 (kedy zákonom č. 147/1995 Z.z. došlo k jej novelizácii).\nTakéto doplnenie dovolania, v ktorom ide v princípe o celkom iný dovolací dôvod, považuje dovolací\nsúd v okolnostiach prípadu za neprípustné a preto neprihliadol na zmenu dôvodov, ku ktorým došlo po\nuplynutí dovolacej lehoty. Napriek uvedenému konštatovaniu dovolací súd obiter dictum poznamenáva,\nže žalobcovi nemožno uprieť značnú kreativitu pri právnej interpretácii záverov uznesenia ústavného\nsúdu z 31. marca 2021 sp. zn. PL. ÚS 3/2021. Žalobca v podstate tvrdí, že jediný spôsob ako vyložiť\nustanovenie § 16 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. tak, aby bolo v súlade s ústavou spočíva v tom, že\nkeďže ustanovenie § 16 zákona č. 138/1991 Zb. patrí medzi reštitučné predpisy, tak potom vlastnícke\nprávo oprávneného subjektu (obce) vo vymedzenom rozsahu prechádzalo ex lege s účinnosťou od 1.\nnovembra 1994; a že takto (ex lege) nadobudnuté vlastnícke právo dovolateľa už nemohlo následne\nmomentom účinnosti zákona č. 147/1995 Z.z. zaniknúť, pretože by sa jednalo o opätovnú konfiškáciu,\nvyvlastnenie, mimo rámca čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. Ústavný súd v predmetnom uznesení pritom\njednoznačne vyslovil, že ústavnosť zákona č. 147/1995 Z.z. a tým aj ustanovenia § 16 ods. 1 a ods.\n2, ktoré individualizovalo majetok a podmienky, za ktorých vlastnícke právo k tomuto majetku prejde na\nobce s účinnosťou od 1. novembra 1994, bola úspešne otestovaná už nálezom ústavného súdu sp. zn.\nPL. ÚS 30/95 zverejnenom v Zbierke zákonov pod č. 130/1996 Z.z. To znamená, že v posudzovanej veci\nbola na zistený skutkový stav jedinou, do úvahy prichádzajúcou možnosťou, aplikácia ustanovenia § 16\n\nods. 1 a 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení jeho novely č. 147/1995 Z.z. s tým, že žalobca\nbol pre úspech v konaní povinný preukázať splnenie všetkých podmienok na prechod vlastníckeho práva\nzo štátu na obec k 1. novembru 1994 podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení jeho novely\nvykonanej zákonom č. 147/1995 Z.z. a nie zákonom č. 245/1994 Z.z. Výkladové názory žalobcu v jeho\nreplike sú v rozpore s teleológiou interpretovaného ustanovenia právneho predpisu zvolenej ústavným\nsúdom (sú jednoznačne kontradiktórne s jeho závermi o priamej aplikovateľnosti zákona o majetku obcí\nv znení novely č. 147/1995 Z.z.) a preto sú z dôvodu právnej neudržateľnosti en bloc neopodstatnené\na nedôvodné.\n28. Žalovaný bol v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešný (§ 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255\nods. 1 CSP), preto mu dovolací súd proti žalobcovi priznal v súlade s § 262 ods. 1 CSP nárok na\nnáhradu trov dovolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie\npo právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§\n262 ods. 2 CSP).\n29. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7Co/290/2016", "guid": "2acd3a7b-778b-4cf3-8bf6-dab3d504c5b9:8c9b6839-0ad0-470a-acb3-f40e48142ad3", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}