{"guid": "f7c61481-bd82-40ef-bf30-5b2b54144896:ccce8a16-92df-4c93-b78b-8a6b72625c22", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:5117207017.1", "spisova_znacka": "5Cdo/146/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/146/2022 z 30. 9. 2022", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. septembra 2022, sp. zn. 5Cdo/146/2022, ECLI:SK:NSSR:2022:5117207017.1", "identifikacne_cislo": "5117207017", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Halušková", "sudca_id": 966, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-haluskova-966", "datum_vydania": "2022-09-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo", "Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo", "Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-134.odsek-2", "nazov": "§ 134 ods. 2 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-134.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-134"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-134.odsek-1", "nazov": "§ 134 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-134.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-134"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311", "nazov": "ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-185.odsek-2", "nazov": "§ 185 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-185.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-185"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-150.odsek-1", "nazov": "§ 150 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-150.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-150"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-134", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-185", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-150", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ccce8a16-92df-4c93-b78b-8a6b72625c22", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:5117207017.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:5117207017.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:5117207017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Cdo/146/2022\n5117207017\n30. 09. 2022\nJUDr. Jana Halušková\nECLI:SK:NSSR:2022:5117207017.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD.\na členiek senátu JUDr. Jany Bajánkovej a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobkyne G. L., nar.\nXX.XX.XXXX, bytom X. R. XX, XXX XX Y. V., právne zastúpenej JUDr. Jánom Zoričákom, advokátom\nso sídlom Lúčna 516/6, 059 35 Batizovce, proti žalovanému Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom\nHodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, právne zastúpenému SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o.,\nso sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, o náhradu mzdy z dôvodu neplatného\nskončenia pracovného pomeru výpoveďou, vedenom na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn.\n5Cpr/1/2018, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 28.10.2021 sp. zn.\n6CoPr/3/2021 takto\nrozhodol:\nI. Dovolanie z a m i e t a.\nII. Žalovaný m á voči žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Ružomberok (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa\n05.01.2021 sp. zn. 5Cpr/1/2018 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za\nobdobie od 07.03.2014 do 31.12.2016 vo výške 24.850,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku\n(výrok I.), v ostatnej časti žalobu zamietol (výrok II.) a žalobkyni priznal voči žalovanému náhradu trov\nkonania v rozsahu 29,11 % (výrok III.) V odôvodnení rozsudku uviedol, že predmetom konania začatého\ndňa 27.02.2017 bolo zaplatenie náhrady mzdy za obdobie od 06.03.2014 do 18.12.2017. Okresný\nsúd mal preukázané, že medzi žalobkyňou a právnym predchodcom žalovaného (Prvá komunálna\nbanka, a. s.) vznikol pracovný pomer pracovnou zmluvou z 23.09.1997. Listom žalovaného z 11.09.2013\nbola žalobkyňa upozornená na porušenie pracovnej disciplíny a možnosť výpovede, ktorá jej bola\nnásledne daná listom zo 04.12.2013, žalobkyni doručeným 23.12.2013. Okresný súd Žilina rozsudkom\nč. k. 6Cpr/7/2014-304 zo dňa 09.12.2016 určil, že skončenie pracovného pomeru medzi stranami\nsporu výpoveďou žalovaného zo dňa 04.12.2013 je neplatné. Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa\n14.11.2017 sp. zn. 11CoPr/4/2017, právoplatným 18.12.2017, rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.\nDovolanie žalovaného proti rozsudku odvolacieho súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní sp.\nzn. 7Cdo/139/2018 uznesením zo dňa 27.05.2020 odmietol. Súd prvej inštancie nepriznal žalobkyni\nnárok na náhradu mzdy za deň 06.03.2014, kedy bola ukončená jej práceneschopnosť a žalobkyňa sa\nschopnou práce stala až 07.03.2014. Námietku premlčania vznesenú žalovaným okresný súd vyhodnotil\nza nedôvodnú vychádzajúc zo splatnosti mzdy pozadu za mesačné obdobie k 11.dňu nasledujúceho\nkalendárneho mesiaca, keď sa premlčujú jednotlivé náhrady mzdy za ten-ktorý mesiac. Splatnosť\nnáhrady mzdy za marec 2014 nastala 11.04.2014, žaloba bola podaná na Okresnom súde Žilina dňa\n27.02.2017, teda v rámci všeobecnej trojročnej premlčacej doby rovnako ako pri nároku na náhradu\nmzdy za ostatné obdobia (apríl 2014 až december 2017). K návrhu žalovaného na zníženie náhrady\n\nmzdy, resp. jej nepriznanie za čas presahujúci 12 mesiacov v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce\nokresný súd uviedol, že žalobkyňa sa po doručení výpovede z pracovného pomeru aktívne snažila\nzamestnať sa a mala príjem od iných zamestnávateľov, čo nemôže byť na jej ťarchu. Za nepredstaviteľné\nokresný súd označil, aby zamestnanec, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, bol počas\nobdobia, od ktorého mu zamestnávateľ opätovne začne prideľovať prácu, bez akéhokoľvek príjmu.\nOkresný súd však zamietol žalobu nad zákonom stanovený maximálny rámec 36 mesiacov náhrady\nmzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, teda za obdobie od marca 2017 do decembra 2017 a\nrovnako za január a február 2017 s odôvodnením, že priznanie náhrady mzdy za ostatné obdobie je\ndostatočným a primeraným zadosťučinením pre žalobkyňu i dostatočnou sankciou pre žalovaného, ktorý\npri rozviazaní pracovného pomeru nepostupoval v súlade so zákonom. Ako premlčaný zamietol súd\nprvej inštancie nárok žalobkyne na zaplatenie dlžnej mzdy vo výške 2.250,- eur pozostávajúcich z tretej\nčasti odmeny za rok 2011 vo výške 1.000,- eur (splatnej 11.12.2014), druhej časti odmeny za rok 2012\nvo výške 750,- eur (splatnej 11.11.2014) a prvej časti odmeny za rok 2013 vo výške 500,- eur (splatnej\n11.10.2014), ktorý si žalobkyňa uplatnila až dňa 07.02.2018, teda po uplynutí trojročnej premlčacej doby.\nAko nedôvodnú okresný súd zamietol aj žalobu o vyplatenie odmien v celkovej výške 2.750,- eur z\ndôvodu nepreukázania takéhoto nároku. Okresný súd teda priznal žalobkyni náhradu mzdy za obdobie\nod 07.03.2014 do 31.12.2016 vo výške 24.850,- eur. Pri určení výšky náhrady mzdy v zmysle § 134\nods. 1,2 Zákonníka práce vychádzal z priemerného zárobku žalobkyne za rozhodujúce obdobie, ktorým\nje kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Žalobkyňa pri\nuplatnení nároku na náhradu mzdy vychádzala zo základného tarifného platu v rozhodujúcom období vo\nvýške 735,- eur mesačne, pričom žalovaný takto vyčíslený a uplatnený nárok nerozporoval. Súd prvej\ninštancie preto podľa § 186 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) pri stanovení výšky\nnáhrady mzdy žalobkyne vychádzal z takto určeného priemerného zárobku. O trovách konania okresný\nsúd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP, keď vychádzal z pomerného úspechu sporových strán v konaní\n(žalobkyňa bola úspešná v rozsahu 35,45 %, žalovaný v rozsahu 64,55 %), s tým, že o výške náhrady\ntrov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným rozhodnutím súdny úradník (§ 262 ods.\n2 CSP).\n2. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (ďalej aj „odvolací súd“) na základe odvolania žalovaného\nrozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 388 CSP vo výroku I. zmenil tak, že žalovaný je povinný\nzaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 07.03.2014 do 28.02.2015 v sume 8.715,- eur do 3 dní\nod právoplatnosti tohto rozsudku (I. výrok) a vo zvyšnej časti, t. j. v časti o zaplatenie sumy 16.135,- eur\nžalobu zamietol (II. výrok). Vyslovil, že vo výroku II. zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý (III.\nvýrok). Žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 54,72 % (IV. výrok).\n2.1. Vo vzťahu k odvolacej námietke, že doručenie žaloby súdu prvej inštancie bez uvedenia sumy, ktorej\nzaplatenia sa žalobkyňa domáha, nevyvolalo spočívanie premlčacej lehoty podľa § 112 Občianskeho\nzákonníka, odvolací súd poukázal na § 43 ods. 3 CSP a skutočnosť, že právne účinky spojené s podaním\nžaloby zostali zachované, žalobkyňa svoje podanie doplnila, teda v konaní riadne pokračovala. Poukázal\nna rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/28/2008 a 6Cdo/202/2016.\n2.2. Odvolací súd moderoval nárok žalobkyne na náhradu mzdy aplikujúc § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka\npráce s poukazom na argumentáciu žalovaného. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 4Cdo/125/2018 zo dňa 26.03.2018 poskytnutie náhrady mzdy v zmysle ustanovení §\n79 ods. 1, 2 Zákonníka práce je osobitným nárokom zamestnanca proti zamestnávateľovi, ktorý s ním\nneplatne skončil pracovný pomer. Pokiaľ celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť\nnáhrada mzdy presiahol 12 mesiacov, môže súd za ďalšiu dobu povinnosť zamestnávateľa na náhradu\nmzdy primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy vôbec nepriznať. Pri rozhodovaní o znížení náhrady\nmzdy nie je súd viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ zníženie požaduje. Odvolací súd uviedol,\nže náhrada mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si\nzamestnanec nemohol zarobiť v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ znemožnil vykonávať prácu,\nna ktorú sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy a ktorú bol aj schopný a ochotný vykonávať, ale má\npovahu satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne aj sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne\npristúpil k skončeniu pracovného pomeru so zamestnancom. Uplynutím obdobia 12 mesiacov odo dňa\noznámenia zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní satisfakčná a sankčná\npovaha náhrady mzdy ustupuje a zvýrazňuje sa jej sociálna funkcia spočívajúca v zabezpečení\npeňažných prostriedkov na základné životné potreby zamestnanca. Pri rozhodovaní o náhrade mzdy za\nčas presahujúci 12 mesiacov súd spravidla zisťuje okolnosti (subjektívne a objektívne), ktoré súvisia so\nzaisťovaním základných životných potrieb zamestnanca; okolnosti týkajúce sa pomerov zamestnávateľa\npre rozhodnutie nie sú významné. Súd je oprávnený prihliadať len k okolnostiam, ktoré existovali po\n\nuplynutí 12 mesiacov z celkovej doby, za ktorú zamestnancovi mala byť poskytnutá náhrada. Priznanie\nnáhrady mzdy za ďalšie obdobie má preto nadväznosť na správanie sa zamestnanca pri zaisťovaní\nsi zabezpečenia svojich základných životných potrieb. Súdna prax zohľadňuje, či bol zamestnanec\nmedzitým zamestnaný inde, za akých podmienok a zárobkových možností takúto prácu konal, či\nvykonával prácu zodpovedajúcu svojej kvalifikácii, zdravotnému stavu a schopnostiam, či pracoval\nnadčas alebo s mimoriadnym vypätím, či dosahoval iný príjem ako príjem z pracovnoprávneho vzťahu,\nprípadne z akého dôvodu nebol úspešný pri hľadaní zodpovedajúceho zamestnania alebo pre aké\nokolnosti sa do práce vôbec nezapojil. Krátenie alebo nepriznanie prichádza do úvahy v prípade,\nak zamestnanec vlastnou vinou zanedbal možnosť zarobiť si a tak si aspoň čiastočne nahradiť ušlý\npríjem alebo naopak, ak niekde zarábal toľko, že žiadnu ujmu neutrpel. Ustanovenie § 79 ods. 2\nZákonníka práce(ďalej aj „ZP“) má zaistiť zamestnancovi rovnaké plnenie, ako keby prácu vykonával,\nale má aj zabrániť nedôvodnému zvýhodňovaniu zamestnanca. Pri rozhodovaní o náhrade mzdy za čas\npresahujúci 12 mesiacov tak musí súd nájsť v rámci voľnej úvahy mieru zodpovedajúcu účelu a funkciám\nnáhrady mzdy v zmysle § 79 ods. 1 a 2 ZP tak, aby jeho rozhodnutie neodporovalo dobrým mravom,\nale aj zásadám spravodlivosti a primeranosti.\n2.3. Odvolací súd konštatoval, že z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, a medzi\nstranami ani nebolo sporné, že pracovný pomer žalobkyne u žalovanému mal na základe výpovede zo\ndňa 04.12.2013 skončiť dňom 28.02.2014. Rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 6Cpr/7/2014-304 zo\ndňa 09.12.2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11CoPr/4/2017 zo dňa 14.11.2017,\nprávoplatným dňom 18.12.2017, súd určil, že skončenie pracovného pomeru medzi stranami sporu\nvýpoveďou žalovaného zo dňa 04.12.2013 je neplatné. Odo dňa neplatnej výpovede, ktorý nastal až po\ndni oznámenia žalobkyne o jej zotrvaní na pokračovaní pracovného pomeru, t. j. odo dňa 28.02.2014 tak\nzamestnankyni (žalobkyni) s poukazom na § 79 ods. 1 ZP prislúcha voči zamestnávateľovi (žalovanému)\nnáhrada mzdy za čas 12 mesiacov, bez možnosti súdu uvedené obdobie modifikovať. Žalobkyňa si\nuplatnila náhradu mzdy od 06.03.2014, okresný súd žalobu v časti uplatnenej náhrady za tento deň\nzamietol a priznal žalobkyni nárok na náhradu mzdy odo dňa 07.03.2014. Zmenou výroku I. napadnutého\nrozsudku okresného súdu odvolací súd priznal žalobkyni voči žalovanému náhradu mzdy za obdobie od\n07.03.2014 do 28.02.2015, t. j. za obdobie 12 mesiacov v sume 8.715,- eur a vo zvyšnej časti, t. j. v časti\nnároku na náhradu mzdy za obdobie od 01.03.2015 do 31.12.2016 v celkovej výške 16.135,- eur žalobu\nzamietol. Pri výške náhrady mzdy odvolací súd vychádzal zo sumy priemerného zárobku žalobkyne u\nzamestnávateľa v rozhodnom období, t. j. zo sumy 735,- eur mesačne, zistenej súdom prvej inštancie,\nktorá nebola medzi sporovými stranami sporná.\n2.4. Odvolací súd poukázal na to, že súčasťou spisu sú (okrem iného) listiny predložené Sociálnou\npoisťovňou datované ku dňu 09.10.2020, označené ako „Informácia o zmenách stavu individuálneho\núčtu poistenca za roky 2015 až 2017. Vyplýva z nich, že žalobkyňa v čase presahujúcom 12 mesiacov,\nt. j. od 01.03.2015 do 31.12.2016, dosahovala príjem bližšie popísaný súdom prvej inštancie v\nodseku 19. odôvodnenia jeho rozsudku. V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že v konaní zistený\npriemerný mesačný príjem žalobkyne za dotknuté obdobie prevyšuje jej priemerný mesačný príjem\ndosahovaný u žalovaného za rozhodné obdobie, z ktorého súd vychádzal pri rozhodovaní o náhrade\nmzdy. Zároveň bolo nutné dodať, že deklarovaný príjem žalobkyne v uvedenom období nebol medzi\nstranami sporný. Odvolací súd dospel k záveru, že priznaním žalobkyňou uplatneného nároku na\nnáhradu mzdy aj za obdobie od 01.04.2015 do 31.12.2016, v ktorom mala príjem z inej činnosti ako zo\nzamestnania u žalovaného a tiež s prihliadnutím na fakt, že tento jej príjem bol vyšší ako dosahovala\nu žalovaného, by došlo k neprimeranému priznaniu náhrady, keď by žalobkyňa za uvedené obdobie\nde facto „poberala“ dva plnohodnotné príjmy. S poukazom na vyššie uvedené individuálne okolnosti\nprejednávaného prípadu podľa názoru odvolacieho súdu bola satisfakčná a sankčná funkcia náhrady\nmzdy podľa § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce v plnom rozsahu dosiahnutá jej priznaním za obdobie od\n07.03.2014 do 28.02.2015. V prevyšujúcom období odvolací súd nezistil dôvod sanovať sociálnu situáciu\nžalobkyne priznaním náhrady mzdy proti žalovanému, keďže s prihliadnutím na príjem žalobkyne v\ndotknutom období nebolo potrebné zabezpečiť ďalšie peňažné prostriedky na základné životné potreby\nzamestnanca (žalobkyne) práve formou priznanej náhrady mzdy. Priznaním náhrady mzdy za uvedené\nobdobie by nedošlo k naplneniu jej sociálnej funkcie v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 a 2 ZP, ale za\nzistených skutkových okolností by sa mohlo javiť ako rozporné s dobrými mravmi, odporujúce zásadám\nspravodlivosti a primeranosti.\n2.5. V časti nenapadnutej odvolaním, t. j. vo výroku II. o zamietnutí žaloby v ostatnej časti, zostal\nrozsudok okresného súdu rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý.\n2.6. O trovách konania (prvoinštančného i odvolacieho) rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v\nspojení s § 255 ods. 2 CSP s použitím § 396 ods. 1 a 2 CSP tak, že priznal žalovanému ako prevažne\n\núspešnej procesnej strane v spore nárok na ich náhradu v rozsahu 54,72 % proti žalobkyni, ktorá v\nprevažnej časti v tomto spore úspech nemala. Vychádzajúc zo žalobou uplatneného nároku - istiny v\nsume 38.495,- eur a súdom priznanej sumy 8.715,- eur úspech žalobkyne v spore predstavuje 22,64\n%, úspech žalovaného v spore predstavuje časť, v ktorej bola žaloba v celkovej sume 29.780,- eur, t.\nj. 77,36 % súdom prvej i druhej inštancie zamietnutá. Čistý úspech žalovaného tak predstavuje 54,72\n% (77,36% - 22,64%).\n3. Proti II. a IV. výroku rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie z dôvodu podľa § 420\npísm. f) CSP s návrhom, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu zrušil a vec\nmu vrátil na ďalšie konanie; uplatnila si nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Nosným dôvodom\ndovolania tak, ako ho vymedzila žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) bol tvrdený nesprávny výpočet\nnáhrady príjmu pri určení náhrady mzdy. Dovolateľka poprela záver súdov nižších inštancií, že ohľadom\nvýšky príjmu 735,- eur mesačne došlo medzi žalobkyňou a žalovaným ku konsenzu, preto odvolací súd\nvýšku tejto čiastky neskúmal. Argumentovala, že pri výpočte náhrady mzdy bol použitý základný tarifný\nplat 735,- eur, ku ktorému však patrili aj provízie za predaj produktov banky a podiel na hospodárskych\nvýsledkoch, a táto suma nezohľadňovala skutočný priemerný mesačný plat žalobkyne. Podľa žalobkyne\nrozhodujúcim obdobím v zmysle § 134 ods. 1, 2 ZP by mal byť tretí štvrťrok roku 2013, pretože žalobkyňa\nbola posledný deň v práci 29.09.2013. Orientačnú výšku priemerného zárobku žalobkyňa vypočítala aj\nza celý rok 2013, aby nedošlo k špekuláciám, že tretí štvrťrok 2013 bol nejaký mimoriadny z hľadiska\njej príjmu. Za svoj priemerný mesačný zárobok označila sumu 1 065,76 eur, keď z potvrdenia Sociálnej\npoisťovne vyplýva hrubá mzda za obdobie od 01.01.2013 do 29.09.2013 (odchod na „PN“) 9.529,73 :\n9 mesiacov = 1.058,86 eur. Žalobkyňa oba uvedené výpočty predložila na okresný súd a prečítala na\npojednávaní vo svojej záverečnej reči. Očakávala, že okresný súd požiada žalovaného o predloženie\nvýpočtu - potvrdenia o priemernej mesačnej mzde žalobkyne a rozhodne, či bude rozhodujúcim obdobím\ntretí štvrťrok 2013 alebo štvrtý štvrťrok 2013. Nestalo sa tak. Je zrejmé, že s týmito dôkazmi sa okresný\nani krajský súd nezaoberali a neodôvodnili, prečo žalobkyňou vypočítanú výšku priemernej hrubej mzdy\nnepovažovali za vypočítanú správne, naopak konštatovali, že k ustáleniu sumy 735,- eur došlo medzi\nžalobkyňou a žalovaným konsenzom. Dovolateľka nepodala proti prvostupňovému rozsudku odvolanie\nz dôvodu, že priznanú sumu 24.850,- eur považovala za dostatočnú kompenzáciu a satisfakciu aj\nvzhľadom na osem ročnú dĺžku trvania sporu. Okresný súd použil na výpočet náhrady mzdy základný plat\nžalobkyne, čo kompenzoval dlhším obdobím náhrady mzdy, s čím bola dovolateľka spokojná. Odvolací\nsúd zobral základný plat za priemernú mesačnú mzdu žalobkyne a s jej námietkami, že základný plat nie\nje skutočnou priemernou mesačnou mzdou, ktorá je podstatne vyššia, sa nevysporiadal. Konštatoval\nvšak, že priemerná mesačná mzda u iného zamestnávateľa bola vyššia ako mzda, ktorú dosahovala u\nžalovaného, čo je nepravdivé zistenie. Okresný súd priznal žalobkyni náhradu mzdy za 34 mesiacov,\nktorými násobil základný plat 735,- eur zohľadniac, že žalovaný znemožnil žalobkyni dlhodobo uplatniť\nsa plnohodnotne na trhu práce v odbore a profesii, na ktorý mala kvalifikáciu a odborné skúsenosti. V\nskutočnosti pri priemernom mesačnom zárobku vypočítanom za III. štvrťrok 2013 ide o náhradu za cca\n23 mesiacov. Odvolacím súdom však bola náhrada mzdy znížená na 12 mesiacov zo základného platu\n8.715,- eur, čo v skutočnosti predstavuje príjem žalobkyne iba za cca 8 mesiacov, hoci bola vedená\nna úrade práce od 06.03.2015 do 06.01.2016 a príjem, ktorý dosiahla po zamestnaní v úplne inej\nsfére, ani za tri roky nedosiahol príjem u žalovaného. Odvolací súd podľa dovolateľky vyššie uvedené\nskutočnosti nezohľadnil a nezdôvodnil, z akého dôvodu na relevantné preukázané právne skutočnosti\nnebral zreteľ a ako dospel k záveru o dostatočnej satisfakcii vo výške 8.715,- eur. Z tohto pohľadu sa\njaví jeho rozhodnutie podľa dovolateľky ako arbitrárne a nepreskúmateľné, keď odvolací súd zmenil\nrozsudok súdu prvej inštancie bez toho, aby sa vyporiadal s dôkazmi predloženými žalobkyňou, z ktorých\nvychádzal prvostupňový súd a bez zdôvodnenia, prečo tieto dôkazy nepovažuje za relevantné, resp.\nneumožnil žalobkyni adekvátne sa proti týmto rozhodnutiam brániť, čím porušil jej právo na spravodlivý\nproces. Krajský súd nezohľadnil ani pracovnoprávny charakter sporu so slabšou stranou.\n4. Žalovaný vo vyjadrení navrhol dovolanie ako procesne neprípustné odmietnuť s poukazom na § 447\npísm. c), resp. písm. f) CSP. Uplatnil si nárok na náhradu trov dovolacieho konania. V úvode svojho\nvyjadrenia poukázal na to, že dovolanie bolo v rozpore s § 82 písm. l) ods. 3 zák. č. 757/2004 Z. z. súdu\ndoručené v listinnej podobe poštou a nespĺňa náležitosti podľa § 127 ods. 1 CSP. Tvrdil, že advokát\nzastupujúci žalobcu dovolanie nepodpísal, pretože jeho podpis sa nachádza iba na titulnej strane v\nzáhlaví dovolania pri označení strán a ich zástupcov. Z abecedného poradia jednotlivých náležitostí\npodania určených v § 127 ods. 1 CSP a významu slova podpis je pritom zrejmé, že ho nemožno umiestiť\nkdekoľvek v texte, ale iba pod textom podania. Text napísaný za podpisom nereprezentuje relevantný\n\nprejav vôle osoby, ktorá sa podpísala. Poukázal na odborný článok autora Feketeho, venovaný podpisu\nsúkromných listín, publikovaný v časopise Justičná revue č. 2/2008, aj na odbornú literatúru - komentáre\nrôznych autorov, k Občianskemu zákonníku. Vyjadril názor, že vzhľadom na absenciu podpisu pod\ntextom dovolania ide o podanie vadné. Namietol tiež prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP\nvychádzajúc z toho, že nesprávne hodnotenie dôkazov neodôvodňuje prípustnosť dovolania podľa tohto\ndovolacieho dôvodu (rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo/204/2009, 2Cdo/215/2016 a 3Cdo/108/2016),\nčo platí aj pre neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení a skutkových záverov (R 42/93, R\n37/93, R 125/99, R 6/2000, rozhodnutia NS SR sp. zn. 2Cdo/130/2011, 3Cdo/248/2011, 5Cdo/244/2011,\n6Cdo/185/2011 a 7Cdo/38/2012). Zdôraznil, že žalobkyňa, od začiatku konania zastúpená advokátom,\nv prvotnom podaní zo dňa 22.02.2017 požadovala iba priznanie náhrady mzdy bez jej upresnenia. Už\nv doplnení žaloby, ktorým sa domáhala zaplatenia sumy 38.495,- eur, v časti náhrady mzdy vychádzala\npri svojich výpočtoch zo sumy 735,- eur a za obdobie od 06.03.2014 do 21.12.2017 dospela k čiastke\n33.495,- eur (suma 5.000,- eur predstavovala dlžnú časť mzdy za rok 2011 až 2013). Žalovaný výšku\nnáhrady mzdy žiadnym spôsobom nerozporoval. Žalobkyňa do konania nepredložila žiadne výplatné\npásky, žalovaný predložil výplatné pásky (za september 2012, september 2013 a október 2013) na\npojednávaní dňa 12.11.2020 za účelom preukázania, že časť odmeny za rok 2011 a rok 2012 už\nbola žalobkyni vyplatená. Žalobkyňa na pojednávaní dňa 12.11.2020 nenamietala názor okresného\nsúdu, ktorý konštatoval v rámci predbežného právneho posúdenia, že základný plat 735,- eur, na ktorý\nžalobkyňa poukazovala a z ktorého vychádzala pri výpočte náhrady mzdy, nebol spochybnený ani\nrozporovaný. Voči rozsudku súdu prvej inštancie žalobkyňa odvolanie nepodala. Žalovaný zdôraznil\ndispozičný princíp a viazanosť súdu žalobou v zmysle § 216 CSP, ktorú nemôže prekročiť a priznať\nviac, než sa žalobca domáha. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žalobkyňa uviedla, že okresný\nsúd správne posúdil všetky skutočnosti, dôkladne vyhodnotil dôkazy a dospel k správnym skutkovým\nzisteniam, vyvodil správny právny záver, vrátane výšky náhrady mzdy. Odvolací súd viazaný rozsahom\nodvolania a odvolacími dôvodmi nemal dôvod iniciatívne sa zaoberať správnosťou výšky náhrady mzdy,\nosobitne ak jej posúdenie nebolo predmetom odvolacieho prieskumu. Odvolávanie sa žalobkyne na\núdajný problém s určením priemerného mesačného platu a správneho rozhodného obdobia neobstojí.\nŽalobkyňa, resp. jej advokát disponovali v čase podania žaloby všetkými relevantnými premennými\na podkladmi potrebnými pre určenie výšky náhrady mzdy. Žalobkyňa sa dovolaním snaží sanovať\ndôsledky svojej zjavnej procesnej pasivity a v rozpore s elementárnymi zásadami civilného sporového\nkonania uvádza nové skutočnosti a predkladá nové dôkazy. K dovolaniu pripojila celkovo 22 listín, ktoré\nby mali byť podľa nej súčasťou súdneho spisu, avšak jednoduchým porovnaním príloh dovolania a listín\nzaložených v spise možno uzavrieť, že bezmála všetky prílohy, na ktoré odkazuje žalobkyňa, neboli\ndoposiaľ súčasťou spisu, prvýkrát ich predložila až v dovolacom konaní. Žalobkyňa je od podania žaloby\nzastúpená advokátom, preto akýkoľvek apel na ochranu slabšej strany sporu nie je namieste a za daných\nokolností nemôže ospravedlňovať pasivitu žalobkyne v konaní. S odkazom na rozhodnutia Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/40/2019, 4Cdo/110/2018, 4Cdo/148/2018, 5Obdo/73/2019,\nR 39/93 žalovaný poukázal na to, že dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za\nvýznamnú, rovnako ako všetky dovolacie návrhy už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu\nje posúdiť, či tieto argumenty a návrhy odvolací súd riadne preskúmal a zaujal k nim správny právny\nzáver. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie\n(hoci aj neúmyselné) povinnosti vyčerpania riadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych\npráv dovolateľa. Procesnou vadou konania nie je, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv\nžalobkyne. Riešenie presadzované dovolateľkou nezodpovedá funkciám náhrady mzdy a už vôbec sa\nnejaví ako spravodlivé. Odvolací súd postupoval korektne, keď sa stotožnil s odvolacou námietkou\nžalovaného a nepriznal žalobkyni nárok na náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov. Dodatočné\núčelové tvrdenia žalobkyne uvedené prvýkrát v dovolacom konaní nie sú sami o sebe spôsobilé\nodôvodniť priznanie náhrady mzdy za tento čas.\n5. Vyjadrenie žalovaného bolo v súlade s § 436 ods. 4 CSP doručené dovolateľke, ktorá reagovala\nďalším svojím vyjadrením. Najvyšší súd Slovenskej republiky, v zmysle § 436 ods. 3, 4 CSP na toto\nďalšie podanie dovolateľky neprihliadal.\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP; ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací\nsúd) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§\n424 CSP), zastúpená v súlade so zákonom advokátom (§ 429 CSP), bez nariadenia pojednávania (§\n443 CSP) dospel k záveru o nedôvodnosti žalobkyňou podaného prípustného dovolania.\n\n7. Dovolanie z dovolacieho dôvodu daného v § 420 písm. f) CSP je prípustné proti každému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v\n§ 420 písm. f) CSP sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu\nznemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné\noprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb\ndomáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky\nprávne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Ide napr. o právo na verejné prejednanie\nsporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom,\nprávo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti\nstrán v konaní, právo na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so\nzákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Porušením práva na spravodlivý proces v\nzmysle uvedeného ustanovenia zákona treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci\npredovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo\nzákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených\nprocesných práv spojených so súdnou ochranou práva.\n8. Z obsahu dovolania (§ 124 CSP) vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP\nvyplýva, že dovolateľka namietala porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré malo spočívať\nv nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí súdov nižších inštancií, v ich arbitrárnosti a v pochybení v\nprocese dokazovania a hodnotenia dôkazov.\n9. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého\nsúdneho konania, čo vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra\ntohto súdu pritom nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie\nbezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Špecifická odpoveď sa vyžaduje len na\nargument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci (Ruiz Torija c. Španielsko, Hiro Balani c. Španielsko,\nGeorgiadis c. Grécko, Higgins c. Francúzsko). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že súčasťou\nobsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03 ).\n10. Reagujúc na dovolacie argumenty dovolateľky dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania\npodľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa\npredstáv dovolateľky, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom. Ako vyplýva aj\nz judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom\nodvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti\njeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06). Podľa názoru dovolacieho súdu rozhodnutie odvolacieho súdu\nv spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle §\n393 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných\nskutkových a právnych otázok. Z odôvodnení oboch rozhodnutí sú zrejmé právne úvahy odvolacieho\ni prvoinštančného súdu, ktoré viedli k prijatiu konečného záveru. Súd prvej inštancie uviedol, čo je\npredmetom konania, aké skutočnosti tvrdili sporové strany, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov\nvychádzal, ako ich vyhodnotil, jasne a zrozumiteľne vysvetlil, ktoré skutočnosti vzal za preukázané, a\nteda z akého skutkového stavu veci vychádzal, ako vec právne posúdil a zároveň sa vysporiadal s\npodstatnými vyjadreniami a námietkami žalobkyne aj žalovaného. Konanie pred súdom prvej inštancie\na odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s rozsudkom\nokresného súdu vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Odvolací súd vychádzal zo skutkového\nstavu zisteného súdom prvej inštancie. V odôvodnení rozsudku poukázal na relevantné skutkové zistenia\na zhrnul právne posúdenie veci. Zaoberajúc sa výtkou dovolateľky, že sa odvolací súd nevysporiadal\ns jej námietkami, že základný plat nie je priemernou mesačnou mzdou žalobkyne dovolací súd z\nobsahu zistil, že uvedená otázka nebola v odvolacom konaní vôbec a v konaní pred súdom prvej\ninštancie relevantným spôsobom, nastolená. Žalobkyňa uviedla požadovanú náhradu mzdy v doplnení\nžaloby zo dňa 31.01.2018 sumou 38.495,- eur, pri jej výpočte (č. l. 40 súdneho spisu) vychádzala\nzo základného platu 735,- eur mesačne, v závere tohto podania uviedla, že „hrubá mzda obdobie\n01.01.2013 - 29.09.2013 9.529,73 : 9 = 1.058,86 eur“. Na pojednávaní dňa 12.11.2020 (zápisnica č. l.\n\n160) právny zástupca žalobkyne poukázal na spôsob výpočtu mzdy uvedúc, že nie je odborník na mzdy\na financie, nárok vyčíslili v hrubých cifrách. Žalobkyňa doplnila, že výpočet vychádza zo základného\nplatu, jej hrubá mzda je vyššia o 300,- eur, čiže je 1.000,- eur a viac, ale (ona) vychádzala z minimálnej\nčiastky 735,- eur. Na otázku súdu, ako dospela k výpočtu (č. l. 161 p. v. súdneho spisu) žalobkyňa uviedla\nvýpočet požadovanej náhrady vychádzajúc zo základnej mzdy. Okresný súd v predbežnom právnom\nposúdení veci (č. l. 163) uviedol stranám sporu, že základný plat 735,- eur nebol spochybnený ani\nrozporovaný, žalobkyňa ani jej právny zástupca v tomto smere nijako nereagovali. Právny zástupca\nžalobkyne iba uviedol, že žalobkyňa nemá žiadne návrhy na doplnenie dokazovania. Ani vo vyjadrení k\nnásledne podanému odvolaniu žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie sa žalobkyňa nevyjadrila\nk skutočnosti, že pri ustálení výšky náhrady mzdy považoval okresný súd za nesporné, že medzi\nstranami sporu bola nesporná výška priemernej mzdy žalobkyne 735,- eur mesačne. Okresný súd\npritom v bode 22. svojho stranám sporu riadne doručeného rozsudku výslovne uviedol, že: „Pokiaľ ide\no výšku samotnej náhrady mzdy, táto má byť v súlade s ustanovením § 134 ods. 1 a 2 Zákonníka\npráce, kedy sa zisťuje priemerný zárobok žalobkyne, pričom rozhodujúcim obdobím je kalendárny\nštvrťrok, ktorý predchádza štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Žalobkyňa vychádzala zo\nstanoveného základného tarifného platu 735,- eur (výplatné pásky č. l. 54 - 56 spisu), pričom žalovaný\ntakto vyčíslený a uplatnený nárok na náhradu mzdy žiadnym spôsobom nespochybňoval, nenamietal,\nžiadnym spôsobom nerozporoval, preto súd s poukazom na § 186 ods. 2 CSP vychádzal zo zhodných\ntvrdení strán, keďže neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti.“ Odvolací súd sa teda nemohol\nvysporiadať s námietkami žalobkyne (voči spôsobu určenia výšky priemernej mzdy), ktoré prednesené\nneboli. Tvrdenie odvolacieho súdu uvedené v odôvodnení jeho rozhodnutia, že priemerná mesačná\nmzda dosahovaná žalobkyňou bola u iného zamestnávateľa vyššia ako jej priemerná mesačná mzda\ndosahovaná u žalovaného (t. j. 735,- eur mesačne, pozn. dovolacieho súdu), potom nie je nepravdivé\ntak, ako tvrdí dovolateľka. V zmysle uvedeného dovolací súd konštatuje, že rozhodnutie odvolacieho\nsúdu vadou nedostatočného odôvodnenia netrpí.\n11. Ako vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 245/2022 zo dňa 20.\nseptembra 2022 „arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov sú najčastejšie\ndané rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s\npravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a\nskutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou\nproti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať\nmieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v\nčl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 336/2019).“ O arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide aj vtedy, ak sa\nzistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam\naplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú,\nsú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody\nzjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03,\nI. ÚS 301/06). Dovolateľka označila rozhodnutie dovolacieho súdu za arbitrárne z hľadiska toho, že\nodvolací súd nezohľadnil skutočnosti týkajúce sa tvrdení žalobkyne (prednesené až v dovolaní, týkajúce\nsa výpočtu náhrady mzdy pozn. dovolacieho súdu) a nezdôvodnil, z akého dôvodu „na relevantné\npreukázané skutočnosti nebral zreteľ a ako dospel k záveru o dostatočnej satisfakcii vo výške 8.715,eur.“ Dovolací súd poukazuje na body 19. - 25. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu (ich obsah\nje zhrnutý v bodoch 2.2. - 2.4. tohto rozsudku dovolacieho súdu), v ktorých dostatočne zdôvodnil,\nprečo priznal náhradu mzdy žalobkyni iba za čas 12 mesiacov od skončenia pracovného pomeru\n(po ukončení práceneschopnosti žalobkyne) a uzatvára, že vada zmätočnosti v podobe arbitrárnosti\nrozsudku odvolacieho súdu daná nie je.\n12. Dovolateľka vytýkala odvolaciemu súdu aj nedostatky v dokazovaní a v hodnotení dôkazov.\n12.1. Dokazovanie je časť civilného súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné\nna rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť,\nči a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na\njeho vykonanie (I. ÚS 52/03). V dokazovaní sa súd obmedzuje len na zisťovanie skutkových poznatkov\n(poznatkov o skutkových okolnostiach, ktoré zakladajú a odôvodňujú prejednávaný nárok). Súd v\ncivilnom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi strán sporu na vykonanie dokazovania a nie je povinný\nvykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré\nz nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 185 ods. 1 CSP), a nie strán sporu.\n\n12.2. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti\na dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza zo zásady voľného hodnotenia\ndôkazov, majúcej základ v ústavnom princípe nezávislosti súdov. Táto zásada, vyplývajúca z čl. 15\nzákladných princípov Civilného sporového poriadku, normatívne rozvinutá v § 191 ods. 1 CSP znamená,\nže záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho\nlogického myšlienkového postupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými\nprincípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí\nvykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania (v podrobnostiach pozri Števček,\nM., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový\nporiadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729).\n13. V súlade s judikatúrou ústavného súdu Najvyšší súd SR ustálil svoju judikatúru (napr. rozhodnutia sp.\nzn. 4Cdo/100/2018, 5Cdo/202/2018, 5Cdo/138/2018) v tom smere, že procesnému právu strany sporu\nnavrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť,\nale tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo, z akých dôvodov tak neurobil.\nNevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument,\npodľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz, je bez\nrelevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti\ntvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Tretím je\nnadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorého overeniu alebo vyvráteniu\nje dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené.\nAk tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ktoré\ngarantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté\ndôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov,\nale súčasne tiež jeho protiústavnosť.\n14. Dovolací súd pripomína, že dovolaním sa nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení\nurobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Inými slovami, na\nhodnotenie skutkových okolností zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie\nako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorého prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní\nskutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V\nrámci tejto kontroly má síce dovolací súd možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté\nrôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (napr. tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie\nzásady voľného hodnotenia dôkazov atď.) a či konajúcimi súdmi prijaté závery nie sú svojvoľné,\nneudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý\nproces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Z tohto dôvodu dovolací\nsúd nemohol a ani nebral zreteľ na listiny, ktoré dovolateľka pripojila k dovolaniu a pri kontrole postupu\nnižších súdov v procese dokazovania vychádzal iba z tvrdení a z dôkazov, ktoré strany sporu predložili\nsúdom do rozhodnutia odvolacieho súdu.\n15. Podľa § 149 Civilného sporového poriadku prostriedkami procesného útoku a prostriedkami\nprocesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na\nvykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.\nPodľa § 150 ods. 1 Civilného sporového poriadku strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať\npodstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.\nPodľa § 186 ods. 2 Civilného sporového poriadku súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje\ndôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach, na ktorých sa strany\ndohodli, súd neprihliada.\n16. Za nedostatky v procese dokazovania označila žalobkyňa skutočnosť, že súdy pri ustálení výšky\nnáhrady mzdy vychádzali z jej základnej tarifnej mzdy, nie z priemerného mesačného zárobku v\nrozhodnom období. Dovolací súd však poukazuje na záver okresného súdu, prevzatý aj odvolacím\nsúdom, že ustálenie výšky priemerného zárobku žalobkyne sumou 735,- eur rovnajúcou sa jej\nzákladnému tarifnému platu nebolo sporné. Z tejto sumy vychádzala žalobkyňa pri vyčíslení požadovanej\nnáhrady mzdy (viď jej vyjadrenie na pojednávaní dňa 12.11.2020, že jej hrubá mzda bola vyššia,\nale ona vychádzala z minimálnej čiastky 735,- eur) a žalovaný takýto výpočet sporným neurobil. Ani\n\npo poskytnutí predbežného právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie žalobkyňa zastúpená\nosobou disponujúcou právnickým vzdelaním nereagovala spochybnením nespornej výšky priemerného\nzárobku. Dovolací argument žalobkyne, že základný tarifný mesačný plat bol použitý pre problém\ns určením priemerného mesačného platu (zrejme má na mysli priemerný zárobok podľa § 134 ZP,\npozn. dovolacieho súdu), hlavne s určením správneho rozhodujúceho obdobia nemôže pri rešpektovaní\nprincípu rovnosti zbraní obstáť ani z hľadiska ochrany žalobkyne ako slabšej strany sporu. Základnou\npovinnosťou dovolateľky ako žalobkyne bola povinnosť riadne vymedziť predmet sporu; pri plnení tejto\npovinnosti žalobkyňu nemohol zastúpiť žalovaný a už vôbec nie konajúci súd. Žalobkyňa požadovanú\nsumu náhrady mzdy vymedzila doplnením žaloby zo dňa 31.01.2018 a v celom konaní pri jej vymedzení\nvychádzala (viď bod 10. tohto rozsudku) zo sumy 735,- eur žalovaným nezospornenej. Okresný súd\npreto nemohol požiadať žalovaného, aby predložil výpočet priemernej mesačnej mzdy (priemerného\nzárobku, pozn. dovolacieho súdu) ako podľa vlastného dovolacieho tvrdenia očakávala žalobkyňa. Z\nhľadiska dokazovania je relevantné, že žalobkyňa vykonanie takéhoto dôkazu nenavrhla. Okresný súd\nnemohol, aj v prípade zistenia, že priemerný zárobok žalobkyne bol vyšší, rozhodnúť ultra petitum a\npriznať žalobkyni vyššie ako ňou žiadané plnenie.\n17. Dovolací súd žalobkyňou tvrdené vady dokazovania posudzoval, vzhľadom na skutočnosť, že\nodvolanie podal žalovaný a vzhľadom na spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu, aj z hľadiska\npredvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Vychádzajúc z procesnoprávnej úpravy odvolacieho konania,\nnajmä zákonných spôsobov, ktorými môže odvolací súd o odvolaní meritórne rozhodnúť (§§ 387 389 CSP), z odvolacích námietok žalovaného, o ktorých mala žalobkyňa vedomosť a vyjadrovala sa\nk nim prostredníctvom advokáta, ktorý ju zastupoval a zastupuje dospel dovolací súd k záveru, že\ndovolacie argumenty žalobkyne týkajúce sa vád v procese dokazovania nemôžu obstáť ani v tomto\nsmere. Dovolací súd nezistil racionálny dôvod, pre ktorý by dovolateľka v odvolacom konaní mohla\nlegitímne spoliehať na hoci len čiastočný neúspech odvolateľa (žalovaného) vo vzťahu k dĺžke obdobia,\nza ktoré jej bola prisúdená náhrada mzdy súdom prvej inštancie (existenciu takéhoto dôvodu dovolateľka\nnetvrdila) alebo na to, že odvolací súd bude preskúmavať rozsudok súdu prvej inštancie z hľadiska\nsprávnosti záveru o nesporných skutkových zisteniach, medzi ktoré patrí záver o výške priemerného\nzárobku. Ak by odvolací súd z vlastnej iniciatívy preskúmal správnosť výšky priemerného zárobku\nustáleného žalobkyňou, porušil by dikciu zákona o viazanosti odvolacieho súdu rozsahom a dôvodmi\nodvolania.\n18. Vzhľadom na neopodstatnenosť námietky dovolateľky, že konanie pred odvolacím súdom bolo\npostihnuté namietanou vadou vyplývajúcou z § 420 písm. f) CSP, dospel dovolací súd k záveru, že\ndovolanie žalobkyne je prípustné, ale nie je dôvodné a rozhodol o jeho zamietnutí podľa § 448 CSP.\n19. Žalovaný bol v dovolacom konaní úspešný, preto mu dovolací súd podľa § 453 ods. 1 s použitím § 255\nods. 1 CSP priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. O výške\nnáhrady trov dovolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti\nrozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n20. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6CoPr/3/2021", "guid": "3f64a4c6-94fe-4537-92e4-5bfc0775e1b1:147f6f90-871e-40bd-b56b-3dd1cbaf6a01", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}