{"guid": "3685571a-e890-4884-941a-85d6d1e4d164:83fa092d-cd8d-4e01-a1ca-adf871aeffed", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:5112205845.1", "spisova_znacka": "7Cdo/155/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/155/2021 z 13. 12. 2022", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13. decembra 2022, sp. zn. 7Cdo/155/2021, ECLI:SK:NSSR:2022:5112205845.1", "identifikacne_cislo": "5112205845", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Peter Brňák", "sudca_id": 691, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-peter-brnak-691", "datum_vydania": "2022-12-13", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. c) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-3", "nazov": "§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-4", "nazov": "§ 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-17"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/83fa092d-cd8d-4e01-a1ca-adf871aeffed", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:5112205845.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:5112205845.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:5112205845.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Cdo/155/2021\n5112205845\n13. 12. 2022\nJUDr. Peter Brňák\nECLI:SK:NSSR:2022:5112205845.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu PhDr. I. K., bývajúceho v G. L. E., E. XX, zastúpeného\nadvokátom JUDr. Igorom Šafrankom, Advokátska kancelária so sídlom vo Svidníku, Sovietskych hrdinov\nč. 163/66, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom\nv Bratislave, Račianska 71, o zaplatenie sumy 2.019.511,45 € s príslušenstvom, vedenom na Okresnom\nsúde Žilina pod sp. zn. 25C/34/2012, o dovolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v\nŽiline z 28. februára 2020 sp. zn. 8Co/26/2019, takto\nrozhodol:\nDovolanie žalovanej a žalobcu o d m i e t a .\nŽiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Žilina (ďalej aj „prvostupňový súd\" alebo „súd prvej inštancie\") rozsudkom z 18.\nseptembra 2018 č. k. 25C/34/2012-894 uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy\nz titulu výkonu väzby vo výške 25.000 € a z titulu trestného stíhania vo výške 25.000 €, všetko do 30\ndní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol. Zároveň rozhodol, že žalovaná má nárok\nna náhradu trov konania v rozsahu 95 %.\n1.1. Prvostupňový súd vychádzal z názoru, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej začatím\na vedením trestného stíhania (ktoré neskončilo právoplatným odsúdením) a titulom nezákonného\npozbavenia osobnej slobody (nezákonným výkonom väzby) u žalobcu predpokladal skutočnosť, že\ntrestné stíhanie bolo voči obžalovanému zastavené alebo že obžalovaný bol spod obžaloby oslobodený.\nNa základe vykonaného dokazovania dospel prvostupňový súd k záveru, že v dôsledku nezákonných\nrozhodnutí orgánov verejnej moci došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu (života, zdravia,\nobčianskej cti, ľudskej dôstojnosti...), a to z titulu začatia a pokračovania trestného stíhania voči jeho\nosobe (ktoré trestné stíhanie neskončilo právoplatným odsúdením žalobcu) a nezákonným obmedzením\nosobnej slobody žalobcu rozhodnutím o väzbe, vo forme výkonu väzby (viac ako 8 mesiacov). Následok\nzásahu do osobnostných práv žalobcu nebol nezanedbateľný. Žalobca v konaní preukázal (uniesol\ndôkazné bremeno), že nezákonnými rozhodnutiami bola viac ako v značnej miere znížená jeho\ndôstojnosť, vážnosť v spoločnosti, čím v konkrétnom prípade preukázal, že má nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch.\n1.2. Na základe zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že nárok žalobcu na úhradu nemajetkovej\nujmy je čiastočne dôvodný a rozhodol tak, že z titulu nezákonného rozhodnutia mu priznal sumu vo výške\n25.000 €. Pokiaľ ide o následok privodený žalobcovi rozhodnutím o väzbe (výkonom väzby) súd dospel\nk záveru, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na\nspôsobenú ujmu rozhodnutím o väzbe. S poukazom na zistené skutočnosti mal za to, že nárok žalobcu\nna úhradu nemajetkovej ujmy, vzhľadom na opísaný následok, je čiastočne dôvodný a rozhodol tak, že\nz titulu rozhodnutia o väzbe priznal žalobcovi sumu vo výške 25.000 €. Nad priznaných 50.000 € súd\nnepovažoval návrh za dôvodný a v zostávajúcej časti žalobu zamietol.\n\n1.3. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1, 2, 3 CSP. Vzhľadom k tomu, že\nnárok žalobcu v zostávajúcej časti nad 50.000 € bol zamietnutý, súd zohľadniac úspech a neúspech\nžalobcu (úspech a neúspech žalovaného), o trovách konania rozhodol tak, že priznal žalovanej náhradu\ntrov konania v rozsahu 95 %.\n2. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd\") na odvolanie oboch strán sporu rozsudkom z 28. februára\n2020 sp. zn. 8Co/26/2019 (ďalej aj „napadnuté odvolacie rozhodnutie\") zmenil prvostupňový rozsudok\ntak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy z titulu výkonu väzby vo výške\n13.300 € a z titulu trestného stíhania vo výške 15.000 €. Vo zvyšnej časti, a to ohľadom sumy 21.700 €\nžalobu žalobcu zamietol. Vo výroku v poradí treťom zostal prvostupňový rozsudok nedotknutý. Zároveň\npriznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy 28.300 €.\n2.1. Odvolací súd uviedol, že interpretáciou ustanovenia § 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. a tiež jeho\nporovnaním s ust. § 5 a § 6 citovaného zákona treba dôjsť k záveru, že zastavenie trestného stíhania\na oslobodenie spod obžaloby majú v zmysle § 4 citovaného zákona rovnaké dôsledky, ako zrušenie\nuznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť (R 35/1991). Ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie\nzastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov\npodľa ust. § 1 až § 4 citovaného zákona zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o\nvznesení obvinenia. Uvedené právo nemá ten, kto si obvinenie zavinil sám a ten, kto bol spod obžaloby\noslobodený alebo bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný\nčin zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný.\n2.2. V súvislosti so žalovanou namietaným zavinením žalobcu na vzatí do väzby odvolací súd v\npodstatnom uviedol, že dôvody, pre ktoré bol žalobca vzatý do väzby boli status žalobcu, ako policajta\na vyjadrenie obavy z možného marenia vyšetrovania. Neuvádzalo sa tu žiadne konkrétne konanie\nžalobcu, ktorého sa dopustil v čase rozhodovania o vzatí do väzby a ktoré by mohlo byť vyhodnotené\ntak, že si väzbu zavinil sám. Skutočnosť, že žalobca neodôvodnil sťažnosť proti uzneseniu o vzatí do\nväzby, nemožno považovať za správanie, ktorým si zavinil väzbu. Podanie alebo nepodanie opravného\nprostriedku nemožno považovať za (ne)konanie, obvineného, ktoré by malo vplyv na to, či bude alebo\nnebude vzatý do väzby.\n2.3. Vo vzťahu „k posúdeniu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy\" odvolací súd uviedol, že súd\nprvej inštancie postupoval správne, keď z vykonaného dokazovania vyvodil nutnosť odškodnenia\nnemajetkovej ujmy, za ktorú zodpovedá štát, a to aj v prípadoch, na ktoré sa aplikuje zák. č. 58/1969\nZb. Pod pojmom škody, tak ako je výslovne upravený v zák. č. 58/1969 Zb. je potrebné rozumieť nielen\nškodu materiálnu, ale aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy, nakoľko nezákonné rozhodnutie orgánu\nverejnej moci môže predstavovať vážny zásah do individuálnych práv jednotlivca a vyvolávať negatívne\ndopady na jeho osobný, rodinný a pracovný život a privodiť mu tak nemajetkovú ujmu.\n2.4. Vo vzťahu k primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy odvolací súd uviedol, že žalobca\nv konaní preukázal (uniesol dôkazné bremeno), že namietanými rozhodnutiami bola viac ako v\nznačnej miere znížená jeho dôstojnosť, vážnosť spoločnosti, čím v konkrétnom prípade preukázal, že\nmal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výkonom väzby došlo k separovaniu osoby\nžalobcu od rodinného, spoločenského a pracovného prostredia viac ako 8 mesiacov a umiestnenia\ndo traumatizujúceho a ohrozujúceho prostredia. Prvostupňovým súdom bolo prihliadnuté aj na trvanie\nsamotného trestného stíhania a výkonu väzby. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy podporne\nvychádzal z ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z.\nOdvolací súd zohľadniac komplexne doterajšiu súdnu prax a iné právne predpisy slovenského právneho\nporiadku upravujúce odškodnenie (napr. zák. č. 215/2006 Z. z.) považoval prvostupňovým súdom\npriznanú sumu 25.000 € ako náhradu nemajetkovej ujmy z titulu výkonu väzby predstavujúcu sumu 94,34\n€ za 1 deň väzby za nadnesenú. Aj s prihliadnutím na dovolaciu prax (5Cdo/229/2012, 3Cdo/95/2016)\nvzhliadol odvolací súd za primeranú sumu 50 € na deň výkonu väzby, čo pri počte 266 dní je tak celkovou\nsumou 13.300 €, ktorá predstavovala náhradu nemajetkovej ujmy z titulu výkonu väzby.\n2.5. Pokiaľ išlo o výšku náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutia v súvislosti\nv trestným stíhaním žalobcu na základe prvostupňovým súdom zisteného skutkového stavu,\nktorý v podrobnostiach rozviedol a na základe dovolacej praxe (3Cdo/201/2007, 7Cdo/262/2015,\n3Cdo/228/2012, 6Cdo/60/2016, 3Cdo/18/2016, 6Cdo/168/2010) dospel k záveru, že je dôvodné\npriznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v nižšom rozsahu, než akú priznal prvostupňový súd.\nZa spravodlivé považoval zadosťučinenie v sume 15.000 €, ktoré žalobcovi aspoň takouto formou\nvykompenzuje vzniknuté zásahy do osobnostnej sféry jeho existencie.\n\n2.6. Vo zvyšnej časti, a to ohľadom sumy 21.700 € presahujúcej okresným súdom priznanú a odvolaním\nnapadnutú sumu (50.000 €) žalobu žalobcu zamietol. Vo výroku v poradí treťom zostal rozsudok\nprvostupňového súdu nedotknutý lebo nebol napadnutý odvolaním.\n2.7. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania odvolací súd skúmal úspech vo veci čo do právneho\nzákladu, a nie čo do výšky priznaného nároku. Rozhodujúcou skutočnosťou bolo preto to, že došlo k\nnáhrade škody. Vychádzajúc z uvedeného názoru odvolací súd týmto považoval za dôvodné aj odvolanie\nžalobcu. Priznal preto žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v\nrozsahu 100 % z prisúdenej sumy 28.300 € s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej\ninštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods.\n2 CSP).\n3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu v napadnutom rozsahu [čo do uloženia povinnosti\nžalovanej zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 13.300 € titulom rozhodnutia o väzbe,\nnáhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000 € titulom nezákonného rozhodnutia (trestného stíhania\nžalobcu) a náhradu trov konania v rozsahu 100 %] podala dovolanie žalovaná (ďalej aj „dovolateľka\"),\na to podľa § 420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Po opise priebehu konania a jej dovolacej\nargumentácii navrhla (i) odložiť vykonateľnosť napadnutého odvolacieho rozhodnutia a (ii) aby najvyšší\nsúd odvolacie rozhodnutie zmenil a žalobu zamietol resp. aby ho zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n3.1. V súvislosti s dovolaním podľa § 420 písm. f/ CSP žalovaná v podstatnom namietala, že rozhodnutie\nodvolacieho súdu je zmätočné, nedostatočne odôvodnené, a teda nepreskúmateľné, v dôsledku čoho\nodvolací súd znemožnil žalovanej, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo\nk porušeniu jej práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti namietala predovšetkým nepreukázanie\nexistencie príčinnej súvislosti medzi žalobcom uplatnenou nemajetkovou ujmou a ním namietanými\nnezákonnými rozhodnutiami, resp. rozhodnutím o väzbe. V tomto ohľade poukázala na viacero trestných\nstíhaní a rozhodnutí o väzbe voči žalobcovi. Ďalej ako svojvoľné (arbitrárne) považovala aj rozhodnutie\no trovách konania, ktoré rozhodnutie napadla aj ako výrok závislý.\n3.2. V súvislosti s dovolaním podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP žalovaná poukázala na odklon odvolacieho\nsúdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri riešení otázky „výšky priznanej náhrady\nnemajetkovej ujmy\". Poukázala pritom na dovolacie rozhodnutia 6MCdo/15/2012, 6Cdo/37/2012,\n3Cdo/17/2017, 2Cdo/112/2017, 3Cdo/19/2018, ďalej na ustanovenia zákona č. 215/2006 Z.z. (aktuálne\nzákon č. 274/2017 Z.z.) a judikatúru ESĽP.\n4. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu, a to v časti zamietnutia žaloby o nemajetkovú ujmu\nza trestné stíhanie nad sumu 15 000 € podal dovolanie aj žalobca (ďalej aj „dovolateľ\"). Dovolanie\npodal podľa § 421 ods. 1 písm. c/ CSP, „keď o výške nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie, je\ndovolacím súdom rozhodované rozdielne\". V tomto ohľade (iba) poukázal na dovolacie rozhodnutie\n1Cdo/133/2018 a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave 4Co/106/2013. Navrhol, aby dovolací súd\nodvolacie rozhodnutie v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n5. Žalobca ani žalovaná sa k dovolaniu protistrany nevyjadrili.\n6. Najvyšší súd, vychádzajúc zo žalovanou uvádzanej argumentácie, že v prípade dobrovoľného\nneuhradenia priznanej náhrady žalobcovi tento pristúpi k nútenému výkonu rozhodnutia, nezistil splnenie\npredpokladov pre odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 444 ods. 1 CSP; v\nsúlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie (toto sa vydáva iba v\nprípade vyhovenia návrhu, pozn.).\n7. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie ako strany sporu podali v\nstanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) dovolateľka, na ktorú sa vzťahuje § 429 ods. 2 písm. b/\nCSP a dovolateľ, zastúpený v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorých neprospech boli\ndovolaním napadnuté výroky rozhodnutia vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443\nCSP) preskúmal napadnuté výroky rozsudku odvolacieho súdu a dospel k záveru, že obe dovolania je\npotrebné odmietnuť.\n8. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a\nv záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto\nprávo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní\na rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené\nvšetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre\n\nvšetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015,\n5Cdo/255/2014, 8Cdo/400/2015). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých\nsa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.\n9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,\nktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata),\nmusí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho\nkonania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už\nprávoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad\n(3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3ECdo/154/2013, 3Cdo/208/2014).\n10. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej\nsprávnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo\nna súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd\") sp. zn. II. ÚS 172/03].\n11. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle\n§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To\nznamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho\nsúdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.\n12. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej\nalebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (písm. a), ten,\nkto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu (písm. b), strana nemala spôsobilosť\nsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný\nopatrovník (písm. c), v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo\nkonanie (písm. d), rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd (písm. e), alebo súd\nnesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v\ntakej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (písm. f).\n12.1. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 <Y.> možno odôvodniť iba tým, že v konaní\ndošlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (ods. 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,\nv čom spočíva táto vada (ods. 2).\n12.2. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP nie je významný subjektívny názor\ndovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce\nje výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,\n2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto aj v\ndanom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie žalovanej, že v konaní došlo k ňou tvrdenej vade\nzmätočnosti (bod 3.1.).\n13. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n13.1. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n13.2. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva\nna nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti\ndovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca právna\núprava, pozn.) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.\n14. V neposlednom rade dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku\nspomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v\ndovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Rovnako je dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako\nho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).\n\nDovolanie podľa § 420 písm. f/ CSP\n15. Žalovaná v dovolaní namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu je zmätočné, nedostatočne\nodôvodnené, a teda nepreskúmateľné, v dôsledku čoho odvolací súd znemožnil žalovanej, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý\nproces. Ďalej ako svojvoľné (arbitrárne) považovala aj rozhodnutie o trovách konania (bod 3.1.).\n15.1. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú a/ zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.\n15.2. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto\npráva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou práva na spravodlivý súdny\nproces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v\nkonaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou\nsúčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov\nSlovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo\nna to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou\npredkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.\nJeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých\ndôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj\nrozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n15.3. Pojem „procesný postup\" bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu\nvydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia\npredchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd\nviedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej\naktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/6/2014,\n3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011, 6Cdo/90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho\nvzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu\" možno teda\nrozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť\nžalobou uplatneného nároku.\n15.4. Za zmätočnostnú vadu v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP dovolateľka označila\nnedostatok dôvodov - nepreskúmateľnosť napadnutého odvolacieho rozhodnutia. Podľa názoru vec\nprejednávajúceho senátu konanie pred odvolacím súdom takouto vadou postihnuté nebolo. I keď\nnepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho riadneho odôvodnenia je takým nesprávnym\nprocesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť sporovej strane, aby uplatňovala svoje procesné\npráva v takej miere, že to má za následok porušenie práva na spravodlivý proces, v prejednávanej veci\no taký prípad nešlo. Dovolaním napádaný rozsudok totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací\nsúd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania,\nobsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení.\nTreba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden\ncelok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú\n(kompletizujúcu) jednotu. Aj keď odvolací súd znížil výšku priznanej nemajetkovej ujmy žalobcovi, treba\nuviesť, že takto konal (iba) v rozsahu právnej úvahy, pri skutkovom stave zistenom súdom prvého\nstupňa, verifikovanom odvolacím súdom. Dovolateľka preto nedôvodne argumentovala, že rozhodnutie\nodvolacieho súdu je nepreskúmateľné; pričom za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP v žiadnom\nprípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sporovej\nstrany, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom.\n15.5. Pokiaľ dovolateľka považovala za procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f/ CSP nesprávny právny\nzáver súdov nižších inštancií, či nesprávne vykonávanie dokazovania, či obstarávanie skutkových\npodkladov v procese zisťovania skutkového stavu, dovolací súd uvádza, že nesprávne právne posúdenie\nveci (nesprávne vyriešenie niektorej právnej otázky súdom) nemožno považovať za vadu zmätočnosti.\nTo isté v zásade platí aj pre námietku o nesprávnom zistení skutkového stavu, či o nesprávnom\nhodnotení dôkazov. V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa ustálil názor, podľa ktorého nedostatočné\nzistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie\nniektorého dôkazu nie je vadou konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP (1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017,\n3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 7Cdo/11/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho\nnázoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval ústavný súd, nedospel však k záveru o jeho ústavnej\nneudržateľnosti (II. ÚS 465/2017, III. ÚS 40/2020).\n\n15.6. Za celkom zjavne arbitrárne nepovažoval najvyšší súd ani rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách\nkonania, ktorým priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy\n28.300 €. Odvolací súd za úspešného v spore považoval žalobcu, čo odôvodnil tým, že pri rozhodovaní\no náhrade trov konania v tomto prípade rozlišoval, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné\npovažoval rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy bola potom\npodľa odvolacieho súdu druhotná a nadväzujúca. Úspech vo veci odvolací súd teda posudzoval čo do\nprávneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku.\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP\n16. Žalovaná podala dovolanie aj podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, a to pre odklon odvolacieho\nsúdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri riešení otázky - „výšky priznanej náhrady\nnemajetkovej ujmy\" (bod 3.2.). V tejto súvislosti polemizovala s právnymi závermi odvolacieho súdu,\nspochybňovala správnosť jeho rozhodnutia resp. kritizovala prístup odvolacieho súdu k právnemu\nposudzovaniu veci, ktoré námietky však významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v ustanovení\n§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Poukázala pritom na dovolacie rozhodnutia 6MCdo/15/2012, 6Cdo/37/2012,\n3Cdo/17/2017, 2Cdo/112/2017, 3Cdo/19/2018 a judikatúru ESĽP.\n16.1. Podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým\nsa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súdu odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu.\n16.2. Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/\nCSP, rozhodovacia prax dovolacieho súdu sa ustálila na tom, že je procesnou povinnosťou dovolateľa\nv dovolaní výslovne uviesť právne posúdenie odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne,\nkonkretizovať, ako podľa jeho názoru mal odvolací súd konkrétnu právnu otázku správne vyriešiť, a\nzároveň musí špecifikovať ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa mal podľa jeho\nnázoru odvolací súd pri svojom rozhodovaní odkloniť (R 83/2018).\n16.3. Pre právnu otázku v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP je charakteristický „odklon\"\njej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda\no situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej\notázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu. Aby mala dovolateľom nastolená otázka relevantný význam v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP,\nmusí byť riešená odvolacím súdom a odvolací súd na jej riešení musel založiť svoje rozhodnutie.\n16.4. Samo tvrdenie, že odvolací súd sa riešením určitej právnej otázky odklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ešte nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.\na/ CSP; relevantným je až zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k dovolateľom tvrdenému odklonu\nskutočne došlo. Dovolací súd preto pristúpil k posúdeniu, či je opodstatnená argumentácia dovolateľky\no odklone odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.\n16.5. Dovolateľka videla odklon pri riešení nastolenej otázky od viacerých rozhodnutí dovolacieho súdu.\nV rozhodnutí z 31. júla 2012 sp. zn. 6Cdo/37/2012 dovolací súd dospel k záveru, že súd je povinný\nvo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníka o neprimeranosti\nodškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných, obdobných veciach; v tomto rozhodnutí\ndovolací súd poukázal na nález ústavného súdu zo 6. decembra 2006 sp. zn. III. ÚS 147/06 a tiež\nna rozsudok ESĽP zo 17. júla 2012 (v prípade Winkler proti Slovenskej republike). Predmetným\nzrušujúcim rozhodnutím ale nebol vyslovený záväzný právny názor, pretože v ňom došlo k zrušeniu\nrozhodnutia odvolacieho súdu pre jeho nepreskúmateľnosť, a teda je zrejmé, že v uvedenom dovolacom\nkonaní sa z formálneho pohľadu neriešila otázka primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy. Napriek\nuvedenému odvolací súd svoje úvahy o primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy v danej veci\npodporil aj súdnou judikatúrou, čo v podstate platí vo vzťahu k všetkým žalovanou označeným dovolacím\nrozhodnutiam.\n16.6. Dovolateľka videla odklon odvolacieho súdu aj od rozhodnutia najvyššieho súdu z 31. júla 2018\nsp. zn. 2Cdo/112/ 2017, ktorým bolo zrušené napadnuté odvolacie rozhodnutie pre vadu zmätočnosti\n- nepreskúmateľnosť, keď sa súdy opomenuli vysporiadať s judikatúrou pre stranu sporu priaznivú, z\nčoho je podľa názoru dovolacieho súdu zrejmé, že predmetná argumentácia žalovanej v tomto smere\nprísne formálne nerieši otázku neprimeranosti náhrady nemajetkovej ujmy.\n16.7. Najvyšší súd v ďalšom žalovanou označenom rozhodnutí z 30. septembra 2013 sp. zn.\n6MCdo/15/2012 dospel k záveru, podľa ktorého určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej\nujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je\nzistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných\n\nsúvislostí. Treba, aby súdy v súvislosti s tým vzali do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce\nodškodnenie, napríklad zákon č. 215/2006 Z.z., v zmysle ktorého, v prípade že trestným činom bola\nspôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej\nmzdy; pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú\nmorálnu škodu stanovuje limit odškodnenia vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Súd sa musí\nzaoberať napríklad aj otázkami, v čom je nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom,\nrodinnom živote spôsobená nezákonným rozhodnutím väčšia v porovnaní so smrteľným následkom\ntrestného činu, respektíve s morálnou škodou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho\nnásilia alebo sexuálneho zneužívania. Odvolací súd v teraz posudzovanej veci v zásade rešpektoval\nvyššie uvedené úvahy (viď nižšie bod 17).\n16.8. Rozhodnutie z 13. júla 2017 sp. zn. 3Cdo/17/2017 celkom zjavne nesúvisí s predmetnou právnou\notázkou, pretože rieši problematiku neplatnosti skončenia pracovného pomeru.\n16.9. Odklon v posúdení primeranosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy videla dovolateľka aj od\nrozhodnutia najvyššieho súdu z 24. júla 2018 sp. zn. 3Cdo/19/2018, z ktorého v podstatnom vyplývalo, že\npri úvahách o určení primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy bolo potrebné prihliadať na iné právne\npredpisy slovenského právneho poriadku upravujúce odškodnenie, ako aj v kontexte s rozhodnutiami\nESĽP a ústavného súdu. V súvislosti s uvedeným rozhodnutím dovolacieho súdu v teraz posudzovanej\nveci platí už uvedené v bode 16.7. in fine.\n17. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu sa odvolací súd právnymi závermi,na ktorých založil\nrozhodnutie napadnuté dovolaním žalovanou, neodklonil v nastolenej otázke (otázka primeranosti\na výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a judikatúry ESĽP)\nod ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorú v danom prípade predstavujú rozhodnutia\nnajvyššieho súdu uvedené vyššie. Dovolací súd v tejto súvislosti predovšetkým uvádza, že odvolací\nsúd svojim zmeňujúcim rozhodnutím redukoval prvostupňovým súdom priznanú celkovú výšku sumy\n50.000 € na sumu 28.300 €, ktorá predstavovala nemajetkovú ujmu spôsobenú žalobcovi nezákonným\nrozhodnutím (vedením trestného stíhania - 15.000 € a väzbou - 13.300 €), a to vzhľadom na preukazne\nnaplnenie zákonných kritérií súvisiacich s výškou nemajetkovej ujmy. Najvyšší súd považuje za dôležité\n- okrem iného - zdôrazniť aj aspekt celkovej dĺžky neoprávnenej väzby - 266 dní a celkovej dĺžky\nneoprávnených trestných stíhaní voči žalobcovi v trvaní 7 resp. 8 rokov. V zhode (teda nie v rozpore,\npozn.) s vyššie uvedenými rozhodnutiami dovolacieho súdu, pri posudzovaní kritérií, podľa ktorých sa\nurčuje výška nemajetkovej ujmy, aj odvolací súd - cez prizmu skoršej súdnej judikatúry - zohľadňoval\nkritéria uvedené v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Zároveň odvolací súd uviedol, že na námietku\nžalovanej v odvolaní o opomenutí ust. § 17 ods. 4 zák. č. 514/2013 Z. z., pri posudzovaní neoprávnene\nvedeného trestného stíhania voči žalobcovi neprihliadol, a to vzhľadom k tomu, že vznesenie a trvanie\nobvinení voči žalobcovi a jeho väzba sa udiali pred 1. januárom 2013, až odkedy platí „zákonné\"\npomerovanie sa s osobami poškodenými násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. Na\nstrane druhej ani strop uvedený v ustanovení § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. - vzhľadom na súdnu\nprax - nepovažoval odvolací súd za nemenný (pozri bod 13 odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia),\ns čím sa v zásade stotožňuje aj prax najvyššieho súdu (napr. 6Cdo/38/2019, 5Cdo/127/2019), ktorá\npripúšťa (aj) princíp úplného odškodnenia, teda nevylučuje vo výnimočných prípadoch priznať vyššiu\nnáhradu nemajetkovej ujmy za predpokladu riadneho odôvodnenia zvýšenej závažnosti zásahu do práva\npoškodeného v dôsledku nezákonného rozhodnutia. Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd v\ntomto ohľade dostatočným a primeraným spôsobom odôvodnil výšku žalobcovi priznanej nemajetkovej\nujmy, ktorá súvisela s nezákonne vedeným trestným stíhaním a nezákonným výkonom väzby voči\njeho osobe, a to tak vzhľadom na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije\na pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov,\nktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v\nspoločenskom uplatnení (bližšie pozri bod 13 odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia v spojení s bodmi\n112 až 134 odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia).\n18. Vzhľadom na to, že sa odvolací súd pri riešení žalovanou nastolenej otázky neodklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu, dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania žalovanej\nz § 421 ods. 1 písm. a/ CSP nevyplýva.\n19. Najvyšší súd navyše dodáva, že otázka - aká má byť výška náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej\nrozhodnutím o väzbe, či o vznesení obvinenia je vždy závislá od výsledku posúdenia individuálnych,\njedinečných skutkových okolnosti každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami\n\nrelevantnými v iných veciach. Závery súdov pri posudzovaní nastolenej otázky sú výsledkom procesu\nkomplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré\nv rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súdy viedli k prijatiu toho-ktorého rozhodnutia. Dovolací\nsúd je navyše v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd.\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. c/ CSP\n20. Žalobca v rámci podaného dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c/ CSP namietal nesprávne právne\nposúdenie v podstate rovnakej otázky, akú formulovala žalovaná (súvisiacej s určením primeranej výšky\nnáhrady nemajetkovej ujmy)], avšak v opačnom garde. Kým žalovaná namietala neprimeranú výšku\npriznanej sumy, žalobca považoval priznanú sumu za nízku. V tomto ohľade poukázal na dovolacie\nrozhodnutie 1Cdo/133/2018 a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave 4Co/106/2013.\n20.1. Najvyšší súd predovšetkým uvádza, že dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. c/ CSP predpokladá\nrozdielnu rozhodovaciu činnosť dovolacieho súdu, za ktorý ex lege nemožno považovať rozhodnutie\nKrajského súdu v Bratislave, teda odvolacieho súdu. Už len z uvedeného dôvodu bolo treba považovať\ndovolanie žalobcu za neprípustné, pretože ustanovenie § 421 ods. 1 písm. c/ CSP nie je založené na\n(prípadne) rozdielnej rozhodovacej činnosti dovolacieho a odvolacieho súdu.\n20.2. Najvyšší súd navyše opakovane (bod 19) dodáva, že otázka - aká má byť výška náhrady\nnemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím (vedením trestného stíhania a väzbou)\nje vždy závislá od výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových okolnosti každej\nprejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Pri posúdení\na hodnotení zákonom ustanovených východísk postupujú totiž súdy vždy diferencovane v každom\nkonkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach. Inak povedané závery súdov pri\nposudzovaní nastolenej otázky sú výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností\nprejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov\nsúdy viedli k prijatiu toho-ktorého rozhodnutia. Dovolací súd je navyše v zmysle § 442 CSP viazaný\nskutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd.\n20.3. Preto (aj) v tomto prípade dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania žalobcu z § 421\nods. 1 písm. c/ CSP nevyplýva.\n21. Dovolací súd odmietne dovolanie, ak a/ bolo podané oneskorene, b/ bolo podané neoprávnenou\nosobou, c/ smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d/ nemá náležitosti podľa\n§ 428, e/ neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f/ nie je odôvodnené prípustnými dovolacími\ndôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435 CSP.\n22. Najvyšší súd odmietol dovolanie žalobcu a žalovanej podľa § 447 písm. c/ CSP (dovolanie žalovanej\npodľa § 420 písm. f/ CSP), a vo zvyšku podľa § 447 písm. f/ CSP (dovolanie žalobcu podľa § 421 ods.\n1 písm. c/ CSP a dovolanie žalovanej podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP).\n23. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 veta druhá CSP).\n24. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}