{"guid": "ec257c9d-35b2-4242-b1ae-66d61efecebf:7c25bcdd-ef87-4703-8e50-b9bc5b9055ca", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:4415217965.1", "spisova_znacka": "5Cdo/27/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/27/2021 z 15. 12. 2022", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 15. decembra 2022, sp. zn. 5Cdo/27/2021, ECLI:SK:NSSR:2022:4415217965.1", "identifikacne_cislo": "4415217965", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Kolcun", "sudca_id": 415, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jozef-kolcun-415", "datum_vydania": "2022-12-15", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Dedičské právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-124.odsek-1", "nazov": "§ 124 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-124.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-124"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-2", "nazov": "§ 432 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-432"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-124", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-432", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7c25bcdd-ef87-4703-8e50-b9bc5b9055ca", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:4415217965.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:4415217965.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:4415217965.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Cdo/27/2021\n4415217965\n15. 12. 2022\nJUDr. Jozef Kolcun\nECLI:SK:NSSR:2022:4415217965.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. a\nčleniek senátu JUDr. Jany Bajánkovej a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobcov: 1/ A. Č., bytom A. I.,\nC. XXX/XX, 2/ Š. Č., bytom M., S. XX, 3/ B. Č., bytom A., I.N. XXXX, Č. U., 4/ H. W., rod. Č., bytom S.,\nO. O.. XX, C., 5/ W. Č., bytom I., R. XX, 6/ N. S., rod. Č., bytom M.Y. T. XXX, 7/ U. Č.X., bytom S. XXX,\n8/ I. Č., rod. Č., bytom S. XXX, 9/ W. S., rod. Č., bytom A. I., Ž. X, 10/ X. I., bytom M. X - O., S. XXX/X,\nČ. U., všetci zastúpení Advokátskou kanceláriou Mgr. Jozef Vida, s.r.o., so sídlom v Nových Zámkoch,\nTurecká 36, IČO: 47 258 250, proti žalovaným: 1/ U. J., bytom A. I., B. M. XXX/X, zastúpený JUDr.\nJurajom Tibenským, advokátom v Nitre, Štefánikova 15, 2/ W. J., bytom A. I., C. XXX/XX, o vydanie\nnehnuteľnosti, vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 9C/581/2015, o dovolaní žalobcov\n1/ až 10/ proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 30. novembra 2020 sp. zn. 6Co/69/2020, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a.\nŽalovanému 1/ priznáva náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcom 1/ až 10/ v plnom rozsahu.\nŽalovanému 2/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Nové Zámky (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom (v poradí druhým) z 12. februára\n2020 č. k. 9C/581/2015-232 žalobu zamietol (I. výrok), žalovanému 1/ priznal nárok na náhradu trov\nkonania v rozsahu 100 % voči žalobcom 1/ až 10/ (II. výrok) a žalovanému 2/ nepriznal nárok na náhradu\ntrov konania (III. výrok).\n1.1. Na odôvodnenie rozhodnutia uviedol, že v predmetnej veci aplikoval zákon č. 141/1950 Zb.\nObčiansky zákonník, Stredný občiansky zákonník, nakoľko poručiteľ W. J. zomrel X. W. XXXX, teda za\núčinnosti označeného zákona, a preto bolo potrebné posudzovať uplatnený nárok v súlade s §§ 509,\n557 a 558. Žalobcovia sa v konaní domáhali určenia vlastníckeho práva, resp. vydania nehnuteľností v\nk. ú. B. I. a A. I., podľa predložených listov vlastníctva, keď v pôvodnom dedičskom konaní po nebohom\nW. J., ktoré sa konalo ako dodatočné v roku 1974 s tým, že v tomto prípade došlo k pochybeniu bývalého\nŠtátneho notárstva Nové Zámky, ako aj samotnej dedičky, ktorá neoznačila pri predbežnom vyšetrení\nvšetkých dedičov, ktorí boli uvedení v pôvodnom dedičskom konaní z roku 1955, nie je možné tento nárok\nposudzovať podľa § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „CSP“). V danom prípade ide o žalobu oprávneného dediča a ochrana oprávneného\ndediča je inštitútom dedičského práva, pomocou ktorého má byť vykonaná náprava, ak sa zistí až po\nprejednaní dedičstva, že oprávneným pravým dedičom poručiteľa je niekto iný, než komu bolo dedičstvo\npotvrdené alebo kto podľa výsledku prejednania dedičstvo nadobudol inak. Z tohto dôvodu sa ochrana\noprávneného dediča riadi právnou úpravou, ktorá bola určujúca pre dedičské právo po poručiteľovi, t.\n\nj. aj v súčasnosti bolo potrebné postupovať pri ochrane pravého dediča poručiteľa podľa ustanovení\nStredného občianskeho zákonníka.\n1.2. Súd prvej inštancie posudzoval, či podľa § 558 zákona č. 141/1950 Zb. je nárok na vydanie dedičstva\npremlčaný alebo nie. Bol toho názoru, že nárok žalobcov bol v súlade s § 557 vyššie citovaného zákona\npremlčaný, nakoľko žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia sa stali podľa práva vtedy platného na\nSlovenku v zhode s § 509 Stredného občianskeho zákonníka dedičmi už okamžikom smrti poručiteľa a\nnárok na vydanie dedičstva mohli uplatniť včas i napriek tomu, že ich žalovaní pri prejednaní dedičstva\nako dedičov úmyselne neuviedli, resp. zamlčali. Uviedol, že žalobcovia ako oprávnení dedičia sa mali\ndomáhať ochrany svojho vlastníckeho práva v lehote troch rokov od tej doby, ako sa dozvedeli, že\nneboli úmyselne uvedení alebo zamlčaní v dedičskom konaní týkajúceho sa roku 1974. Iný postup by\nznamenal obchádzanie zákona a aj narúšanie princípov právnej istoty a právneho štátu. V konaní bolo\njednoznačne preukázané, že oprávnení dedičia lehotu uvedenú v § 558 nedodržali, táto im uplynula\na keďže sa jedná o prekluzívnu lehotu, nie je možné sa po jej uplynutí domáhať akéhokoľvek nároku.\nNie je možné sa domáhať a ani určiť, že žalobcovia sú spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností titulom\ndedenia, keď uvedenému nesvedčí žiadne rozhodnutie vydané v dedičskom konaní v zmysle zásad\no dedičskom práve podľa platného Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. Čo sa týka rozhodnutia\nbývalého Štátneho notárstva Nové Zámky pod sp. zn. D 190/55 zo dňa 7. marca 1955, zo spisu zistil,\nže toto uznesenie nebolo doručené všetkým účastníkom, čo je preukázateľné z doručeniek, t. j. nikdy\nnemohlo nadobudnúť právoplatnosť. Pokiaľ by aj bolo právoplatné, potom je nesporné, že bývalé Štátne\nnotárstvo žalobcom priznalo aj podiely k nehnuteľnostiam, ktoré už boli prejednané v dedičskom konaní\nsp. zn. D 190/55, a to konkrétne parcelu č. XXXX/X orná pôda o výmere 25.000 m2 aktuálne zapísaná\nna LV č. XXXX pre k. ú. A. I., okres C. H.. Ide o tú istú nehnuteľnosť, ktorá bola prejednaná v dedičskom\nkonaní v roku 1955, ktorú mal zdediť a ktorej jediným oprávneným dedičom bol otec žalovaných a nie\nprávny predchodca žalobcov. Uvedené je zrejmé z rozhodnutia D 190/55, výpisu z PKV XXXX, zápisnice\nzo súpisu dedičstva, bez uvedenia parcelného čísla, na ktorej je postavený aj dom, ale aj z LV č. XXXX\nz roku 2015, kedy spoluvlastnícky podiel k nej bol ešte písaný na W. J.. Z týchto dôvodov žalobcom\nnemohli vzniknúť žiadne nároky z predmetnej nehnuteľnosti. S poukazom na skutočnosť, že dedičské\nrozhodnutie z roku 1955 nenadobudlo právoplatnosť a nevyvolalo účinky, t. j., že nebol vykonaný žiadny\nprepis v katastri nehnuteľností, nakoľko aj v roku 2015 bola predmetná nehnuteľnosť stále vedená na W.\nJ., zomrelého v roku XXXX, z dôvodu právnej istoty a usporiadania práv k nej, bola táto parcela pojatá\ndo dodatočného dedičského konania v roku 2015. Vzhľadom na uvedené skonštatoval, že dedičské\nkonanie, ktoré bolo prejednané v roku 1974, nie je dodatočným dedičským konaním, ale prvým konaním,\nnakoľko konanie v roku 1955 nebolo právoplatne skončené.\n1.3. Súd prvej inštancie žalobu zamietol najmä s poukazom na skutočnosť, že žalovaní vzniesli námietku\npremlčania, ktorú vyhodnotil ako dôvodnú. Vychádzal z § 558 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho\nzákonníka s tým, že nárok na vydanie dedičstva po nebohom W. J. (zomrelom X. W. XXXX) mal a musel\nbyť uplatnený oprávneným (pravým) dedičom najneskôr do troch rokov od poručiteľovej smrti, t. j. do X.\nW. XXXX, čo nebolo v konaní preukázané.\n1.4. Ďalším dôvodom, pre ktorý nebolo možné vyhovieť žalobe, je aj zachovanie cieľa zákona č.\n180/1995 Z. z., ktorého účelom je vo všeobecnosti zamedzenie nežiaducemu stavu, ktorý spočíva v\ndrobení poľnohospodárskych a lesných pozemkov. S poukazom na § 21 až § 24 uvedeného zákona\ndochádza k obmedzeniu nielen vlastníkov takých pozemkov v podobe obmedzenia zmluvnej voľnosti v\nrámci ich právnych úkonov, ale aj k obmedzeniu súdu v spôsobe rozhodnutia, či už v rámci konania o\nzrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva alebo v konaní o dedičstve.\n1.5. O trovách konania rozhodol podľa § 255 a § 262 ods. 1, 2 CSP.\n2. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcov 1/ až 10/ rozsudkom z 30.\nnovembra 2020 sp. zn. 6Co/69/2020 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, žalovanému 1/ priznal nárok\nna náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalobcom 1/ až 10/ a žalovanému 2/ nepriznal\nnárok na náhradu trov odvolacieho konania.\n2.1. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobcovia sa podanou žalobou domáhali určenia\nvlastníckeho práva k špecifikovaným nehnuteľnostiam z dôvodu, že sú právnymi nástupcami a\noprávnenými dedičmi po nebohom W. Č., narodenom XX. B. XXXX a zomrelom X. W. XXXX. Pôvodné\ndedičské konanie bolo vedené na bývalom Štátnom notárstve v Nových Zámkoch pod sp. zn. D 190/55,\nktorým bolo potvrdené nadobudnutie dedičstva dedičmi, ktorí boli v tomto uznesení uvedení. Následne\nsa v roku 1974 a v roku 2015 konalo dodatočné prejednanie dedičstva, kde už však ako zákonní\ndedičia boli označení len žalovaní 1/, 2/. Súd prvej inštancie, rešpektujúc právny názor odvolacieho\nsúdu vyslovený v zrušujúcom uznesení z 27. septembra 2019 sp. zn. 6Co/189/2018, žalobu zamietol\n\nprimárne z dôvodu, že nárok žalobcov na vydanie dedičstva je podľa § 558 zákona č. 141/1950\nZb. premlčaný. Odvolací súd po preskúmaní veci skonštatoval, že napadnutý rozsudok zodpovedá\npožiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Prvoinštančný súd\nv odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal\npriebeh konania, stanoviská procesných strán, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne\npredpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Dôvodil, že\nžalobcovia, resp. ich právni predchodcovia sa stali podľa práva vtedy platného na Slovensku v zhode\ns § 509 Občianskeho zákonníka dedičmi už okamžikom smrti poručiteľa a nárok na vydanie dedičstva\nmohli uplatniť včas i napriek tomu, že ich žalovaní pri prejednaní dedičstva ako dedičov úmyselne\nneuviedli, resp. zamlčali. Odvolací súd nevzhliadol dôvod na odklon od učineného právneho výkladu a\nod vysloveného právneho názoru, preto naň poukazuje ako na stále platný. Prebral tiež súdom prvej\ninštancie zistený skutkový stav, keďže dokazovanie vykonal v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie\nv danej veci. Súd prvej inštancie výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym\nskutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku.\nOdvolací súd sa plne stotožnil s odôvodnením preskúmavaného rozsudku a využijúc postup podľa §\n387 ods. 2 CSP sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov, na ktoré odkazuje.\n2.2. Na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia dodal, že v prejednávanej veci bolo\npotrebné aplikovať na rozhodnutie vo veci zákon č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník, Stredný\nobčiansky zákonník. Žalobcovia sa žalobou domáhali určenia vlastníckeho práva, resp. vydania\nnehnuteľností v k. ú. B. I. a A. I., podľa predložených listov vlastníctva, keď v pôvodnom dedičskom\nkonaní po nebohom W. J., zomrelom X. W. XXXX, ktoré sa konalo ako dodatočné v roku 1974 s tým,\nže v tomto prípade došlo k pochybeniu bývalého Štátneho notárstva Nové Zámky, ako aj samotnej\ndedičky, ktorá neoznačila pri predbežnom vyšetrení všetkých dedičov, ktorí boli uvedení v pôvodnom\ndedičskom konaní z roku 1955, teda sa domáhali ochrany oprávneného dediča. Poručiteľ W. J. teda\nzomrel za účinnosti Stredného občianskeho zákonníka. Žalobou uplatňovaný nárok, s ohľadom na\nnámietku premlčania vznesenú žalovanými, bolo potrebné posudzovať podľa § 509, § 557 a § 558\nzákona č. 141/1950 Zb., a to i v dobe po 1. apríli 1964, po prijatí zákona č. 40/1964 Zb. Súd prvej inštancie\nsprávne dospel k záveru, že nárok žalobcov na vydanie dedičstva je premlčaný, pretože žalobcovia,\nresp. ich právni predchodcovia sa stali dedičmi okamihom smrti poručiteľa a nárok na vydanie dedičstva\nmohli uplatniť včas, teda ako oprávnení dedičia sa mali domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva\nv lehote troch rokov od poručiteľovej smrti, t. j. do X. W. XXXX. Doplnil, že z vykonaných dôkazov je\nnesporné, že právni predchodcovia žalobcov sa vydania majetku nedomáhali a nenapádali ani dedičské\nkonanie z roku 1974. Pre úplnosť poukázal na správne a právne výstižné odôvodnenie rozsudku súdu\nprvej inštancie v bodoch 38. a nasl., ktoré vychádzajú z právnych záverov vo veci vydaného zrušujúceho\nuznesenia odvolacieho súdu a toto prebral zo svoje vlastné. S poukazom na uvedené odvolací súd\ndospel k záveru o správnosti zamietnutia žaloby pre premlčanie uplatňovaného nároku žalobcov, preto\nnapadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.\n2.3. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP.\nS ohľadom na plný úspech žalovaného 1/ v odvolacom konaní mu priznal nárok na náhradu trov\nodvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalobcom 1/ až 10/. Žalovanému 2/ nepriznal nárok na\nnáhradu trov odvolacieho konania z dôvodu, že v odvolacom konaní mu preukázateľne žiadne trovy\nnevznikli, čím bol daný dôvod pre aplikáciu článku 4 CSP.\n3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia 1/ až 10/ (ďalej aj ako „dovolatelia“)\ndovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovali z § 421 ods. 1 písm. b) CSP a § 420 písm. f) CSP.\n3.1. Na margo nesprávneho právneho posúdenia veci uviedli, že zamietnutie žaloby z dôvodu existencie\nzákazu drobenia pôdy, ktorý bol do právneho poriadku zavedený až v roku 1995 zákonom č. 180/1995\nZ. z., nemá žiadnu oporu v zákone, a to práve s prihliadnutím na skutočnosť, že poručiteľ zomrel\nešte v roku XXXX, kedy žiadny takýto zákaz neplatil. Aj bežná rozhodovacia prax súdov pri prejednaní\ndedičstva po poručiteľoch, ktorí zomreli pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 180/1995 Z. z., je preto\ntaká, že poľnohospodárske pozemky medzi dedičmi delia, resp. potvrdzujú dedičstvo podľa zákonných\npodielov, a to aj v prípadoch, kedy vznikne na základe rozhodnutia poľnohospodársky pozemok menší\nako 2000 m2. Iný prístup by totiž znamenal jednoznačnú retroaktivitu, ktorá je zakázaná. Z bodu 21.\nnapadnutého rozsudku vyplýva podľa dovolateľov zmätočnosť pri argumentácii odvolacieho súdu, ktorý\ndedičské konanie považuje za pôvodné dedičské konanie, keď na jednej strane uvádza, že pôvodné\ndedičské konanie po nebohom W. J. (zomr. X. W. XXXX) sa konalo ako dodatočné v roku 1974,\npričom na druhej strane následne uvádza, že v roku 1974 dedička neoznačila pri predbežnom vyšetrení\nvšetkých dedičov, ktorí boli uvedení v pôvodnom dedičskom konaní z roku 1955. Je evidentné, že\n\nnie je možné viesť po tom istom poručiteľovi dve pôvodné dedičské konania. Pôvodným dedičským\nkonaním môže byť iba jedno konanie, ktoré sa viedlo v roku 1955 a skončilo sa vydaním uznesenia číslo\nD 190/55 zo 7. marca 1955 Štátnym notárstvom v Nových Zámkoch po nebohom poručiteľovi W. J.,\nkedy bola prejednaná iba domová nehnuteľnosť, nakoľko v tom čase už platil zákon č. 69/1949 Zb. o\njednotných roľníckych družstvách. Dovolatelia argumentujú, že bez ohľadu na existenciu právoplatnosti\nuznesenia D 190/55 nebolo právne možné viesť ďalšie „prvé“ pôvodné dedičské konanie v roku 1974\na v tomto ďalšom „prvom“ pôvodnom dedičskom konaní znovu vykonávať predbežné vyšetrenie údajov\no okruhu dedičov, ktorý bol už raz zistený v roku 1955. Dodatočné dedičské konanie vedené na\nOkresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 16D/225/2015 nemohlo byť dodatočným dedičským konaním\n„pôvodného” dedičského konania z roku 1974 (ktoré sa malo konať ako „náhradné dedičské konanie“),\nale iba dodatočným dedičským konaním pôvodného dedičského konania z roku 1955. Ak je začaté prvé\ndedičské konanie v roku 1955 po smrti poručiteľa, nemožno viesť ďalšie prvé dedičské konanie v roku\n1974, bez ohľadu na to, ako sa skončilo konanie v roku 1955. Podľa názoru dovolateľov je v rozpore\ns princípom spravodlivej ochrany práv a právom chránených záujmov strán sporu, ak súd argumentuje\nuplynutím 3-ročnej premlčacej lehoty dňom 6. januára 1958. V období od 6. januára 1955 do 6. januára\n1958 dané nehnuteľnosti neboli ani len „prededené”, nieto ešte zapísané v katastri nehnuteľností, preto\nby právni predchodcovia žalobcov nevedeli a ani nemohli označiť žiadneho žalovaného ako pasívne\nlegitimovanú osobu. Tento stav pretrval prakticky až do právoplatnosti osvedčenia o dedičstve sp. zn.\n16D/225/2015, kedy žalovaní predmetné nehnuteľnosti nadobudli a následne žalobcovia už v zákonnej\nlehote podali žalobu na súd proti žalovaným ako pasívne legitimovaným osobám. Dovolatelia tvrdia, že\nsúdom zvolený výklad je absolútne ústavne nekonformný a je v rozpore aj s čl. 20 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, keďže znemožňuje súdnu ochranu vlastníctva dovolateľov tým, že odopiera súdnu ochranu\nich vlastníckeho práva uznanou premlčacou dobou, ktorá uplynula podľa názoru súdu ešte predtým,\nako vznikla pasívne legitimovaná osoba, proti ktorej by bolo možné žalobou si uplatniť práva žalobcov\nako dedičov.\n3.2. Vo vzťahu k porušeniu ich práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP uviedli, že\nosvedčením, ktoré vydal Okresný súd Nové Zámky súdnym komisárom v konaní sp. zn. 16D/225/2015,\nžalovaní nadobudli polovičný podiel poručiteľa v predmetných nehnuteľnostiach rovnakým dielom po 1/4\nk celku, ktorý postup by bol inak v rozpore so zákazom drobenia pôdy podľa zákona č. 180/1995 Z. z.\nTen istý súd teda v konaní, ktoré sa týkalo tých istých nehnuteľností, drobenie pôdy napriek zákonu č.\n180/1995 Z. z. pripustil, na druhej strane žalobu žalobcov zamietol aj s poukazom na zákaz drobenia\npôdy, ktorý zákaz však môže platiť a vyvolať akékoľvek účinky iba vo vzťahu k dedičským konaním\nzačatým po nadobudnutí účinnosti tohto zákona. Takýto postup je jednoznačne diskriminačný vo vzťahu\nk žalobcom a samotný súd ho nijakým spôsobom neodôvodnil.\n3.3. S poukazom na uvedené dôvody dovolania navrhli, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho\nsúdu v celom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, alternatívne, aby napadnutý\nrozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\n4. Žalovaný 1/ v reakcii na dovolanie uviedol, že ho považuje za formálne nesprávne, nakoľko uplatnené\ndovolacie dôvody nie sú vymedzené v súlade s CSP. Napadnutý rozsudok označil za správny a\nzrozumiteľne odôvodnený. Zdôraznil, že žalobe nebolo možné vyhovieť, pretože v zmysle zásad o\nvydaní bezdôvodného obohatenia bol nárok na vydanie dedičstva premlčaný a žalovaní úspešne vzniesli\nnámietku premlčania. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie odmietol alebo zamietol a uplatnil si nárok\nna náhradu trov dovolacieho konania.\n5. Žalovaný 2/ sa k dovolaniu nevyjadril.\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že\ndovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená v súlade so zákonom (§\n429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia\npojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie je potrebné zamietnuť.\n7. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.\nRozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.\n8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n\n9. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia (§ 432 ods. 2 CSP)\n10. Dovolatelia v prvom rade uvádzajú, že ho podávajú z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci\nv zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho\nsúdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola\nvyriešená. Z obsahu dovolania, resp. jednotlivých dovolacích námietok však dovolací súd zistil (§ 124\nods. 1 CSP), že dovolatelia namietajú primárne vadu zmätočnosti konania uvedenú v § 420 písm.\nf) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n11. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak\nzároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou\npráva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku\nvšetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné\nkonanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie\nspravodlivosti).\n12. Preskúmaním obsahu spisu dovolací súd nezistil v postupe odvolacieho súdu v spojení s postupom\nsúdu prvej inštancie žiadne vady, ktoré by boli spôsobilé ukrátiť dovolateľov na ich procesných právach\na založiť tak dôvodnosť podaného dovolania.\n13. Dovolatelia v úvode dovolania argumentujú, že zamietnutie žaloby z dôvodu existencie zákazu\ndrobenia pôdy, ktorý bol do právneho poriadku zavedený až v roku 1995 zákonom č. 180/1995 Z.\nz., nemá žiadnu oporu v zákone, a to s poukazom na skutočnosť, že poručiteľ zomrel ešte v roku\nXXXX, kedy žiadny takýto zákaz neplatil. Predmetnú námietku však dovolací súd vyhodnotil ako\nneopodstatnenú. Ako jednoznačne vyplýva z rozsudku súdu prvej inštancie (bod 38. a 40.) a rozsudku\nodvolacieho súdu (bod 21.), primárnym, resp. podľa slov súdu prvej inštancie „najdôležitejším“ dôvodom\nzamietnutia žaloby bolo to, že žalobou uplatnený nárok žalobcov je premlčaný, ktorú skutočnosť\nsúdy vo svojich rozhodnutiach podrobne riešili a vysvetlili. Na uvedenom nič nemení ani fakt, že súd\nprvej inštancie v bode 41. rozsudku podporne dodal, že ďalším dôvodom, pre ktorý nebolo možné\nvyhovieť žalobe, je aj zachovanie cieľa zákona č. 180/1995 Z. z., t. j. zamedzenie nežiaduceho stavu\nspočívajúceho v drobení poľnohospodárskych a lesných pozemkov.\n14. Dovolatelia ďalej tvrdili, že z bodu 21. napadnutého rozsudku vyplýva úplná zmätočnosť pri\nargumentácii odvolacieho súdu. Poznamenali, že nie je možné viesť po tom istom poručiteľovi dve\npôvodné dedičské konania. Odvolací súd v označenom bode svojho rozsudku zdôraznil správnosť\nprávneho záveru súdu prvej inštancie, že nárok žalobcov na vydanie dedičstva je premlčaný, pretože\nžalobcovia, resp. ich právni predchodcovia sa stali dedičmi okamihom smrti poručiteľa a nárok na\nvydanie dedičstva mohli uplatniť včas, teda ako oprávnení dedičia sa mali domáhať ochrany svojho\nvlastníckeho práva v lehote troch rokov od poručiteľovej smrti, t. j. do X. W. XXXX. Nakoľko poručiteľ W. J.\nzomrel X. W. XXXX, za účinnosti Stredného občianskeho zákonníka, bolo potrebné žalobou uplatňovaný\nnárok posudzovať podľa § 509, § 557 a § 558 zákona č. 141/1950 Zb., a to aj po prijatí zákona č.\n40/1964 Zb. Odvolací súd v tejto súvislosti zároveň poukázal na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej\ninštancie, ktorý o. i. v bode 38. uviedol, že dedičské rozhodnutie z roku 1955 nenadobudlo právoplatnosť\na nevyvolalo účinky, teda nebol vykonaný žiadny prepis v katastri nehnuteľností, nakoľko aj v roku 2015\nbola predmetná nehnuteľnosť stále vedená na W. J.; z dôvodu právnej istoty a usporiadania práv k nej\nbola táto parcela pojatá do dodatočného dedičského konania v roku 2015. Súd prvej inštancie uzavrel,\nže dedičské konanie, ktoré bolo prejednané v roku 1974, nie je dodatočným dedičským konaním, ale\n\nprvým konaním, nakoľko konanie v roku 1955 nebolo právoplatne skončené. Námietka o zmätočnosti\nargumentácie odvolacieho súdu preto nie je relevantná a nespôsobuje vadu konania v zmysle § 420\npísm. f) CSP.\n15. Dôvodná nie je ani námietka dovolateľov, že je v rozpore s princípom spravodlivej ochrany práv\na právom chránených záujmov strán sporu, ak súd argumentuje uplynutím 3-ročnej premlčacej lehoty\ndňom 6. januára 1958, kedy ani samotní právni predchodcovia si nemohli ani teoreticky uplatniť svoje\nnároky k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet sporu. Dovolací súd na tomto mieste poukazuje najmä na\nbod 38. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd stotožnil. Podľa súdu\nprvej inštancie sa žalobcovia ako oprávnení dedičia mali domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva\nv lehote troch rokov od tej doby, ako sa dozvedeli, že neboli úmyselne uvedení alebo zamlčaní v\ndedičskom konaní z roku 1974. Iný postup by znamenal obchádzanie zákona a aj narúšanie princípov\nprávnej istoty a právneho štátu. Dedičské právo presne stanovuje postup, ako a v akých lehotách majú\ndedičia, resp. strany sporu postupovať, t. j. tak, ako je to citované v § 558 zákona č. 141/1950 Zb. V\nkonaní bolo jednoznačne preukázané, že oprávnení dedičia lehotu uvedenú v § 558 nedodržali, táto im\nuplynula a keďže sa jedná o prekluzívnu lehotu, nie je možné sa po jej uplynutí domáhať akéhokoľvek\nnároku. Žalobe nemožno vyhovieť, lebo nie je možné sa domáhať a ani určiť, že žalobcovia sú\nspoluvlastníkmi sporných nehnuteľností titulom dedenia, keď uvedenému nesvedčí žiadne rozhodnutie\nvydané v dedičskom konaní v zmysle zásad o dedičskom práve podľa platného Občianskeho zákonníka\nč. 141/1950 Zb. Rozhodnutie bývalého Štátneho notárstva Nové Zámky pod sp. zn. D 190/55 zo 7.\nmarca 1955 nebolo doručené všetkým účastníkom a nikdy nemohlo nadobudnúť právoplatnosť. Pokiaľ\nby aj bolo právoplatné, bývalé Štátne notárstvo žalobcom priznalo aj podiely k nehnuteľnostiam, ktoré už\nboli prejednané v dedičskom konaní sp. zn. D 190/55, konkrétne parcelu č. XXXX/X orná pôda o výmere\n25.000 m2 aktuálne zapísaná na LV XXXX pre k. ú. A. I., okres C. H.. Ide o tú istú nehnuteľnosť, ktorá bola\nprejednaná v dedičskom konaní v roku 1955, ktorú mal zdediť a ktorej jediným oprávneným dedičom bol\notec žalovaných a nie právny predchodca žalobcov. Uvedené je zrejmé z rozhodnutia D 190/55, výpisu\nz PKV XXXX zápisnice zo súpisu dedičstva, bez uvedenia parcelného čísla, na ktorej je postavený aj\ndom, ale aj z LV č. XXXX z roku 2015, kedy spoluvlastnícky podiel k nej bol ešte písaný na W. J.. Z týchto\ndôvodov žalobcom nemohli vzniknúť žiadne nároky z predmetnej nehnuteľnosti. Dedičské rozhodnutie\nz roku 1955 nenadobudlo právoplatnosť a nevyvolalo účinky, to znamená, že nebol vykonaný žiadny\nprepis v katastri nehnuteľností, nakoľko aj v roku 2015 bola predmetná nehnuteľnosť stále vedená na W.\nJ., z dôvodu právnej istoty a usporiadania práv k nej, bola táto parcela pojatá do dodatočného dedičského\nkonania v roku 2015. Ako už bolo uvedené vyššie, dedičské konanie, ktoré bolo prejednané v roku\n1974, nie je dodatočným dedičským konaním, ale prvým konaním, nakoľko konanie v roku 1955 nebolo\nprávoplatne skončené.\n16. V kontexte uvedených dôvodov dovolací súd konštatuje, že konanie pred odvolacím súdom nebolo\npostihnuté dovolateľmi namietanou vadou vyplývajúcou z § 420 písm. f) CSP.\n17. Pre úplnosť veci dovolací súd považuje za potrebné dodať, že na to, aby mohol pristúpiť\nk meritórnemu dovolaciemu prieskumu rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska namietaného\nnesprávneho právneho posúdenia veci [v danom prípade podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP], musia\nbyť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov\nriešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež\npodmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania\nprípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v § 431 až § 435 CSP. Pokiaľ dovolateľ v\ndovolaní nevymedzí právnu otázku, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach\n(predpokladoch) o tom, ktorú otázku mal dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie\nmohlo minúť zákonom určený cieľ. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky nemôže dovolací súd\npristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili\nprvoinštančný a odvolací súd; v opačnom prípade by uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací\nprieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho\nkonania zvolenej v CSP (pozri napr. rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1Cdo/98/2017, 3Cdo/94/2018,\n4Cdo/95/2017, 8Cdo/100/2019). Treba zdôrazniť, že úlohou dovolacieho súdu nie je vymedziť právnu\notázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorá v rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu ešte nebola vyriešená; zákonodarca túto povinnosť ukladá dovolateľovi.\n\n18. V súdenom spore dovolatelia namietajú nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v\nzmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP, relevantnú právnu otázku však nijako neformulujú a táto nevyplýva\nani z obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 CSP). Dovolatelia teda určitým a zrozumiteľným spôsobom\nneuviedli konkrétnu právnu otázku riešenú odvolacím súdom, neuviedli ako ju riešil odvolací súd a v\nčom je jeho riešenie nesprávne ani to, ako mala byť táto právna otázka riešená správne. Dovolací\nsúd poznamenáva, že sama polemika či nesúhlas s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté\nspochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia, prípadne kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom\nposudzovaní žalobou uplatneného nároku, významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods.\n1 CSP a § 432 CSP. Dovolaciemu súdu tak neostávalo nič iné ako konštatovať, že dovolatelia v podanom\ndovolaní nenastolili právnu otázku, na ktorej riešení odvolací súd založil svoje rozhodnutie spôsobom\npredpokladaným v § 421 ods. 1 písm. b) v spojení s § 432 ods. 2 CSP.\n19. Dovolací súd uzatvára, že dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP je prípustné, ale nie je dôvodné.\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP nie je prípustné, nakoľko dovolací dôvod nie je vymedzený\nspôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP, čo by bolo dôvodom na odmietnutie dovolania podľa § 447\npísm. f) CSP. Vzhľadom na nedôvodnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP ale dovolací súd dovolanie\nzamietol ako celok (§ 448 CSP).\n20. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 v spojení s §\n255 ods. 1 CSP. V dovolacom konaní boli plne úspešní žalovaní 1/, 2/. Trovy dovolacieho konania vznikli\nžalovanému 1/, ktorému preto dovolací súd voči žalobcom 1/ až 10/ priznal ich náhradu v plnom rozsahu.\nO výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho\nsúdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). Žalovanému 2/ dovolací\nsúd trovy dovolacieho konania nepriznal, pretože mu v tomto konaní žiadne trovy nevznikli.\n21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6Co/69/2020", "guid": "c89574b7-2144-430a-af21-c6ae6800931f:8add068a-926e-4778-b5d3-3e40a94df961", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}