{"guid": "2aa90f83-c96b-43ec-ae6b-692ae8c32f0f:ae2f9d1c-6b32-42d7-a09f-ce4bb5f1f5e4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:2520010221.1", "spisova_znacka": "1Tdo/28/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tdo/28/2022 z 14. 9. 2022", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 14. septembra 2022, sp. zn. 1Tdo/28/2022, ECLI:SK:NSSR:2022:2520010221.1", "identifikacne_cislo": "2520010221", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Natália Laurenčíková", "sudca_id": 293, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-natalia-laurencikova-293", "datum_vydania": "2022-09-14", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Trestné právo"], "podoblast": ["Život a zdravie"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-14.odsek-1", "nazov": "§ 14 ods. 1 TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-14.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-14"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-155.odsek-1", "nazov": "§ 155 ods. 1 TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-155.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-155"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-257.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 257 ods. 1 písm. b) TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-257.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-257"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-257.odsek-7", "nazov": "§ 257 ods. 7 TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-257.odsek-7", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-257"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/300#paragraf-14", "/SK/ZZ/2005/300#paragraf-155", "/SK/ZZ/2005/301#paragraf-257"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ae2f9d1c-6b32-42d7-a09f-ce4bb5f1f5e4", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:2520010221.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:2520010221.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:2520010221.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Tdo/28/2022\n2520010221\n14. 09. 2022\nJUDr. Martin Bargel\nECLI:SK:NSSR:2022:2520010221.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr.\nPatrika Príbelského, PhD. a JUDr. Emila Klemaniča na neverejnom zasadnutí konanom 14. septembra\n2022 v Bratislave v trestnej veci obvineného Ľ. F. pre zločin ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa\n§ 14 ods. 1 k § 155 ods. 1 Trestného zákona o dovolaní obvineného Ľ. F. podanom proti uzneseniu\nKrajského súdu v Trnave, sp. zn. 6To/1/2021, z 11. februára 2021 takto\nrozhodol:\nPodľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného Ľ. F. odmieta.\nodôvodnenie:\nRozsudkom Okresného súdu Piešťany, sp. zn. 8T/66/2020, z 28. októbra 2020 [pozn.: ktorého\nvyhláseniu predchádzalo zo strany okresného súdu prijatie vyhlásenia obvineného F. o tom, že je vinný\nzo spáchania skutku uvedeného v obžalobe v zmysle § 257 ods. 1 písm. b), ods. 7 Trestného poriadku]\nbol obvinený Ľ. F. uznaný za vinného zo spáchania zločinu ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa §\n14 ods. 1 k § 155 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa dopustil na tom skutkovom základe, že\ndňa 2. apríla 2020 asi o 19:30 hod. v T. na ulici M., vo dvore areálu bývalého doliečovacieho ústavu\nNemocnice A. Wintera (tzv. V.), po tom, čo mu jeho priateľka X. V. oznámila, že sa s ním rozchádza\na berie si svoje osobné veci z doliečovacieho ústavu, v ktorom spoločne bývali, po predchádzajúcom\npožití alkoholických nápojov prišiel na svojom bicykli za svojou priateľkou X. V., pričom mal pri sebe\nmačetu s dĺžkou čepele 44 cm a nôž s hnedou rúčkou zn. Beaver, následne pristúpil ku V. J., dcére X.\nV., ktorej mačetou jedenkrát sekol do oblasti hlavy - od ucha po čelo vpravo, po tom, čo poškodená V.\nJ. začala od neho utekať, tupou stranou mačety udrel raz do oblasti krku X. V., svojím konaním tak V.\nJ. spôsobil sečnú ranu pravej strany hlavy siahajúcu od pravej ušnice až k čelu vpravo v dĺžke asi 20\ncm, zlomeninu pravého jarmového oblúka a bočnej steny pravej očnice s posunom kostných úlomkov\ndo očnice, zakrvácanie do spojivkového vaku pravého očného bulbu s krvným výronom viečok pravého\noka a v dôsledku obranného mechanizmu poškodenej jej spôsobil sečno-reznú ranu IV. prsta ľavej ruky\no dĺžke cca 2 cm, ktoré zranenia si vyžiadali odôvodnenú dobu liečenie štyri týždne, pričom vzhľadom\nna útočný predmet a intenzitu útoku mohlo dôjsť k vzniku ťažkého zranenia ako aj ohrozeniu života\npoškodenej V. J., a tohto konania sa dopustil napriek tomu, že rozsudkom Okresného súdu Piešťany, sp.\nzn. 1T/176/2008, z 10. februára 2010, právoplatným dňa 10. mája 2011, bol obžalovaný Ľ. F. odsúdený\nza zločin zabitia podľa § 148 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona a iné a za to mu bol uložený\núhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 8 (osem) rokov a 4 (štyri) mesiace so zaradením\ndo ústavu so stredným stupňom stráženia, pričom na základe žiadosti obžalovaného Ľ. F. o obnovu\nkonania bola uznesením Okresného súdu Piešťany, sp. zn. 2Nt/1/2015, z 9. marca 2015 povolená\nobnova konania v trestnej veci odsúdeného Ľ. F. a bol zrušený rozsudok Okresného súdu Piešťany,\nsp. zn. 1T/176/2008, z 22. apríla 2009 v časti výroku o treste, následným rozsudkom Okresného súdu\nPiešťany, sp. zn. 1T/176/2008, z 13. apríla 2015, právoplatným dňa 30. júla 2015, bol Ľ. F. odsúdený na\núhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 7 (sedem) rokov a 4 (štyri) mesiace so zaradením\ndo ústavu so stredným stupňom stráženia, ktorý vykonal dňa 26. júla 2017.\n\nZa to okresný súd obvinenému uložil podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona, s prihliadnutím na § 36\npísm. l), písm. n), resp. § 37 písm. m) Trestného zákona a za použitia § 38 ods. 3, ods. 5 Trestného\nzákona trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) rokov a 6 (šesť) mesiacov s tým, že obvineného na\nvýkon trestu podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným\nstupňom stráženia.\nOkresný súd obvinenému uložil podľa § 76 ods. 2, § 78 ods. 1 Trestného zákona ochranný dohľad vo\nvýmere 2 (dvoch) rokov. Podľa § 60 ods. 1 písm. a), písm. b) Trestného zákona obvinenému uložil trest\nprepadnutia veci - 1 ks mačety s dĺžkou čepele 44 cm s perforovanou čepeľou a 1 ks noža s hnedou\nrúčkou s nápisom na ľavej strane čepele ,,Beaver“ a s nápisom na pravej strane čepele ,,Stainless 420\nSteel“ s puzdrom hnedej farby.\nPostupom podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku okresný súd uložil obvinenému povinnosť nahradiť\nškodu poškodeným: Sociálna poisťovňa, a. s., a Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s., vo výške 398,00\nEur, resp. 700,91 Eur a podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku poškodenú V. J. odkázal s nárokom na\nnáhradu škody na civilný proces alebo na konanie pred iným príslušným orgánom.\nKrajský súd v Trnave ako súd odvolací, rozhodujúci na podklade odvolania obvineného - podaného\nv ,,obmedzenom“ rozsahu, a síce čo do časti voči výroku o treste - proti rozsudku okresného súdu\nrozhodol uznesením, sp. zn. 6To/1/2021, z 11. februára 2021 tak, že odvolanie obvineného podľa § 319\nTrestného poriadku zamietol.\nProti citovanému uzneseniu krajského súdu podal obvinený Ľ. F. dovolanie dôvodiac naplnením dôvodu\ndovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (zásadným spôsobom bolo porušené jeho\nprávo na obhajobu), argumentujúc v podstate nasledovne.\n,,Trvám na tom, že základnou zložkou spravodlivého procesu je právo na obhajobu a v rámci nej\nmožnosť aspoň raz kontradiktórnym spôsobom vypočuť svedka, ktorého výpoveď má podstatný význam\npre rozhodnutie. Túto možnosť som nemal. Neboli vytvorené podmienky pre plné uplatnenie mojich\nprocesných práv obvineného, bolo porušené moje právo na obhajobu garantované čl. 6 ods. 3 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd a aj čl. 50 ods. 3 Ústavy. Právo klásť otázky svedkom,\nktorých výpoveď mala podstatný význam pre rozhodnutie, mi bolo odňaté. Nebol som pri výsluchoch.\nTrvám na tom, že tým boli zásadným spôsobom porušené moje práva na obhajobu. Trvám na tom, že\nsom nebol odsúdený zákonným spôsobom ... mám za to, že pri preskúmavaní zákonnosti napadnutého\nrozhodnutia, proti ktorým je podané dovolanie ako aj správnosti postupu konania, ktoré predchádzalo\nrozhodnutiu so zameraním na dôvody dovolania, bude zistené zásadné porušenie práv na obhajobu, že\nbolo porušené zásadným spôsobom právo obvineného na obhajobu“.\nObvinený s poukazom na § 2 ods. 9 Trestného poriadku doplnil, že ,, ... Táto základná zásada trestného\nkonania bola porušená. Nespočíva totiž len v práve zvoliť si obhajcu a radiť sa s ním, ale aj v celom rade\npráv, ktoré slúžia na dosiahnutie objektívneho a spravodlivého výsledku trestného konania. Medzi ne\nnepatria len práva podávať námietky, opravné prostriedky a podobne, ale aj práva týkajúce sa priameho\nvyjadrenia sa k dôkazom, k návrhom, ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa obvinenému kladú za vinu,\nmožnosť kladenia otázok svedkom, právo byť pri výsluchoch svedkov a podávať návrhy na vykonanie\ndôkazov a podobne. Obvinený má právo v konaní vypočúvať svedkov i znalcov a klásť im otázky.\nObvinený môže uplatňovať svoje práva sám. Pri rozhodovaní o treste nebola vypočutá znalkyňa ani\nsvedkovia. Mám za to, že bude nutné zopakovať konanie, v ktorom bude nutné opätovne a dôsledne za\nmojej účasti - zákonným spôsobom - vykonať výsluch znalkyne a svedkov, ktorých výpovede sú dôležité\npre ukladanie trestu a umožniť mi vyjadriť sa. V konaní nebola venovaná žiadna pozornosť výpovediam\nznalkyne a svedkov, ktorých výpovede mohli mať vplyv na výšku trestu. Rozhodnutie nie je spravodlivé.\nSom poškodený tým, že uvedené výpovede neboli vôbec vykonané. Nemal som možnosť na súde\npoložiť otázku znalkyni ani svedkom - X. V. a V. J.. Považujem za nespravodlivé, že nebolo v mojom\nprípade aplikované príslušné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR. Moje práva na obhajobu boli dotknuté aj\ntým, že súd pri ukladaní trestu nepostupoval podľa zjednocujúceho stanoviska trestnoprávneho kolégia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2017, sp. zn. Tpj 55/2016, publikovaného pod č.\n44 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdom SR 5/2017 (ďalej len ,Stanovisko R 44/2017). Podľa\nstanoviska R 44/2017 v prípade prijatia vyhlásenia obžalovaného o uznaní viny podľa § 257 ods. 1\npísm. b) Trestného zákona (pozn.: správne má byť Trestného poriadku) možno použiť per analogiam\na pri použití argumentu a minori ad maius ustanovenia § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona,\nuložiť trest znížený o jednu tretinu pod dolnú hranicu zákonom stanovenú trestnú sadzbu, keďže v\n\nprípade uznania viny páchateľ (ako procesne obžalovaný) neodvolateľne prijal všetky právne účinky\nuznania viny, dokonca bez toho, aby bolo akýmkoľvek spôsobom predznamenané rozhodnutie súdu o\nvýške uloženého trestu. Keďže ide o uznanie viny bez garancie, mimoriadne zníženie trestu je tu ešte\ndôvodnejšie, ide o procesnú logiku vzdania sa práva na (kompletné) súdne konanie, v rámci ktorého\nje vecne správne mimoriadne zníženie trestu. Rozhodnutie o treste nie je spravodlivé. Urobil som na\nhlavnom pojednávaní vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, že som vinný, čím\nsom sa vzdal práva na kompletné súdne konanie a dokazovanie pred súdom a umožnil som súdu\nzjednodušený procesný postup bez nutnosti dokazovania vo vzťahu k vine, a preto bolo vecne správne\nzmiernenie trestu o jednu tretinu pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby, a to bez ohľadu\nna ďalšie okolnosti. Vtedy by to bolo rozhodnutie, vzhľadom na Stanovisko R 44/2017, spravodlivé.\nKaždý má právo na to, aby jeho trestná vec bola spravodlivo prejednaná. Moja trestná vec nebola\nspravodlivo prejednaná.\nNavrhujem, aby dovolací súd:\n- podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku vyslovil, že rozhodnutím Okresného súdu Piešťany, sp. zn.\n8T/66/2020, z 28. októbra 2020 bol porušený zákon v ustanovení § 2 ods. 1, 2 a 7 Trestného poriadku\na § 34 ods. 1Trestného poriadku v neprospech obvineného,\n- podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku zrušil rozhodnutie Okresného súdu Piešťany, sp. zn. 8T/66/2020,\nz 28. októbra 2020 a rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 6To/1/2021, z 11. februára 2021\nobsahovo nadväzujúce, pretože vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratilo podklad,\n- podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku prikázal Okresnému súdu Piešťany, aby vec v potrebnom\nrozsahu znova prerokoval a rozhodol“.\nK dovolaniu obvineného sa vyjadrila prokurátorka a síce, že\n,,Mám za to, že rozsudok Okresného súdu Piešťany ... v spojení s uznesením Krajského súdu v\nTrnave ... je zákonný, vydaný v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného zákona a Trestného\nporiadku, na základe riadne a zákonne ustáleného skutkového a právneho stavu veci .... Som však toho\nnázoru, že nie sú splnené dôvody dovolania v zmysle § 371 Trestného poriadku, a to z nasledovných\ndôvodov. ... obvinený Ľ. F. bol riadne už v prípravnom konaní poučený o svojich právach a poučenie o\npráve zvoliť si obhajcu sa nachádza v písomnej podobe priamo nad jeho podpisom, ktorým potvrdil, že\npoučeniu porozumel. Vzhľadom k tomu, že obvinený si obhajcu nezvolil a v jeho prípade sa jednalo o\npovinnú obhajobu v zmysle § 37 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, bola obvinenému ... ustanovená\nobhajkyňa Mgr. Zuzana Jedličková. V priebehu prípravného konania sa obhajkyňa aktívne zúčastňovala\nvýsluchov svedkýň - poškodených X. V. a V. J.. Dňa 24. apríla 2020 bola obhajkyňa prítomná na výsluchu\npoškodenej V. J. a dňa 29. júla 2020 bola prítomná na výsluchu poškodenej X. V..\nObžalovaný Ľ. F. na hlavnom pojednávaní konanom 28. októbra 2020 urobil vyhlásenie podľa § 257\nods. 1 písm. b) Trestného poriadku, teda, že je vinný zo spáchania skutku tak, ako mu je kladený za\nvinu obžalobou ... V dôsledku vyhlásenia v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ktoré\nurobil ... okresný súd v zmysle § 257 ods. 5 Trestného poriadku postupoval primerane podľa § 333 ods.\n3 písm. c), písm. d), písm. f), g) a h) Trestného poriadku, pričom obžalovaný na všetky otázky odpovedal\nodpoveďou ,áno´. V zmysle § 257 ods. 6 Trestného poriadku bolo zistené stanovisko prokurátorky, ktorá\nnavrhla vyhlásenie obžalovaného prijať. Okresný súd vyhlásil uznesenie v zmysle § 257 ods. 7 Trestného\nporiadku, ktorým prijal vyhlásenie obžalovaného, že je vinný zo spáchania skutku tak, ako mu je kladený\nza vinu vo výroku rozsudku okresného súdu. V dôsledku prijatia tohto vyhlásenia obžalovaného, ktorý\nsa ku skutku priznal, okresný súd nevykonával vo veci dokazovanie o vine, ale len dôkazy súvisiace s\nvýrokom o treste, o ochrannom opatrení a o náhrade škody.\nVzhľadom na to, že v danom prípade prvostupňový súd v zmysle § 257 ods. 7 Trestného poriadku\nvyhlásenie obžalovaného prijal, nebol dôvod na to, aby boli v predmetnej trestnej veci vypočuté svedkyne\nX. V. a V. J., nakoľko tieto sa vyjadrovali k samotným okolnostiam skutku. Ohľadom nevypočutia znalkyne\nMUDr. Dany Šedivej uvádzam, že na hlavnom pojednávaní 28. októbra 2020 bol prečítaný znalecký\nposudok znalkyne ... a to v zmysle § 268 ods. 2 Trestného poriadku, nakoľko znalkyňa bola pred\npodaním znaleckého posudku poučená podľa § 144 Trestného poriadku, neboli pochybnosti o správnosti\na úplnosti znaleckého posudku a prokurátorka ako aj obžalovaný s čítaním znaleckého posudku súhlasili.\nNevykonanie dokazovania v rozsahu predpokladanom obvineným a hodnotenie dôkazov spôsobom,\nktorý nezodpovedá predstavám obvineného, nie je možné uplatniť ako dôvod dovolania podľa § 371\nods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Podľa ustálenej praxe dovolacieho súdu zásadným porušením práva\nna obhajobu ... sa rozumie stav, keď obvinený vôbec nemal obhajcu, alebo ho nemal po určitú časť\ntrestného konania, hoci ho mal mať a orgány činné v trestnom konaní alebo súd v tomto čase vykonávali\núkony trestného konania, ktoré smerovali k vydaniu meritórneho rozhodnutia.\n\nVzhľadom na vyššie uvedené navrhujem na neverejnom zasadnutí dovolanie obvineného v zmysle §\n382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuť, nakoľko nie sú splnené dôvody dovolania v zmysle § 371\nTrestného poriadku“.\nK vyjadreniu prokurátorky predložil obvinený Ľ. F. vlastnou rukou spísané podanie označené\nako ,,Vyjadrenie k vyjadreniu prokuratúry, lebo boli porušené ľudské práva na obhajobu“, v ktorého rámci\nuviedol nasledovné.\n,, ... ja som svoju vinu priznal od začiatku, aj keď som si vôbec nič nepamätal, čo potvrdila aj MUDr. U.,\nktorá priznala, že išlo o tzv. okno a toto nebolo vôbec prečítané, ako aj námietky na kvalifikáciu skutku,\nktorá bola zaslaná na Okresnú prokuratúru. To, že som spravil vyhlásenie, som urobil z dôvodu výšky\ntrestu, ktorá mi hrozila, lebo sa nikto nezaoberal právnou kvalifikáciou skutku a pritom Krajský súd TT\ntoto však vzhliadol, ale nemohol o tom rozhodnúť, nakoľko toto nebolo spomenuté v odvolaní, ktoré za\nmňa napísala a odosielala moja právna zástupkyňa. Naďalej uvádzam aj to, že vyšetrovateľ zamietal\nmoje návrhy na dokazovanie, ktoré som sa snažil získať, ako aj konfrontácie, aby som preukázal, že\nskutok sa stal úplne inak, ako mi je dávaný za vinu a musel som sa k nemu priznať z dôvodu vysokého\ntrestu. Som za to, že skutok sa stal úplne inak, ako mi ho dali za vinu, lebo na dôkazovom materiáli sa\nnenachádzajú žiadne didaktické stopy a ani odtlačky. Zo strany polície ako aj vyšetrovateľa bolo zmarené\nvyšetrovanie v tom zmysle, že neboli vykonané úkony, ktoré mohli objasniť skutok v tom, ako sa mohol\nstať, nakoľko ja som mal výpadok pamäte. Z vyšetrovania aj obhliadky činu vyplýva, že dvere na dome\nboli odomknuté, stálo tam aj auto, ktoré tam už pri obhliadke nebolo, dôkazový materiál sa našiel až po\nniekoľkých hodinách, a to potvrdili aj príslušníci Mestskej polície vo svojich výpovediach, ako aj to, že\nmenovanú som vôbec neudrel po krku, čo vypovedal aj príslušník polície. Takisto mi bolo zamietnuté aj\nto, aby bol spravený ďalší úkon súvisiaci s posudkom lekára, ktorý vyhotovil, lebo keby to bolo podľa\ntoho, ako to on napísal, tak poškodená by nemohla prejsť vyše 0,5 km v behu na políciu. Z dôvodu, že\nnebolo riadne vykonané vyšetrovanie a ja som nemohol na svoju obranu robiť žiadne úkony, tak bolo\nporušené právo na obhajobu a musel som priznať vinu v plnom rozsahu. Pri vynesení rozsudku mi taktiež\nbolo zamietnuté mimoriadne zníženie trestu, a to len preto, že súd nadobudol presvedčenie a z ochrany,\naby som nepokračoval v ďalšej trestnej činnosti. Chcem uviesť, že veľmi ľutujem toho, čo sa stalo, ale\nsom toho názoru, že skutok a rozsudok sú nespravodlivé a že neboli dodržané práva na obhajobu a\ndokazovanie skutku. Preto žiadam, aby bolo rozhodnuté tak, ako navrhuje moja právna zástupkyňa“.\n+++\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) pred vydaním\nrozhodnutia o dovolaní skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo\npodané proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného poriadku], v zákonnej\nlehote a na príslušnom súde (§ 370 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku) a spĺňa obligatórne obsahové\nnáležitosti dovolania (§ 374 ods. 1 a ods. 2 Trestného poriadku). Okrem toho zistil, že bola splnená aj\npodmienka dovolania podľa § 372 ods. 1 Trestného poriadku, veta prvá, keďže obvinený pred podaním\ndovolania využil svoje právo podať riadny opravný prostriedok (čo do výroku o uloženom treste) a o tomto\nbolo rozhodnuté [hoci rozhodnutiu odvolacieho súdu predchádzalo okresným súdom prijaté vyhlásenie\no vine obvineného v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku].\nTým bola splnená podmienka dovolania podľa § 372 ods. 1 Trestného poriadku pre jeho prerokovanie,\nnakoľko naposledy označené ustanovenie Trestného poriadku vyjadruje zásadu, že podaniu dovolania\n(okrem tých procesných situácií, kedy je subjektom podávajúcim dovolanie minister spravodlivosti)\nmusí predchádzať uplatnenie riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa (v\nkonkrétnom prípade ide o odvolanie podané obvineným F. proti výroku o treste).\nV predmetnej trestnej veci platí, že ak sa obvinený odvolal ,,len“ proti výroku o treste [na podklade\nokresným súdom skôr prijatého vyhlásenia obvineného o vine v zmysle § 257 ods. 1 písm. b), ods. 5 a 7\nTrestného poriadku] a predmetom prieskumu odvolacieho súdu bol práve a len výrok o treste, nemôže\nobvinený právne účinným spôsobom svojim dovolaním napadnúť aj ,,otázku viny“.\nV takom prípade totiž ,,neexistuje“ právny záver odvolacieho súdu ohľadom súdom prvého stupňa\nprijatého vyhlásenia o vine z právno - kvalifikačného hľadiska, nakoľko o ňom krajský súd vecne\nnerozhodoval. ,,Možnosť“ takéhoto rozhodovania v zmysle naznačeného je vylúčená práve s poukazom\nna § 257 ods. 5 Trestného poriadku v spojení s § 372 ods. 1 Trestného poriadku. To znamená, že s\n\npoukazom na skôr vyjadrené nie je splnená podmienka uplatnenia riadneho opravného prostriedku odvolania - v ,,potrebnom“ rozsahu (aj vo vzťahu k výroku o vine).\nAk k uvedenému pristupuje skutočnosť, že vyhláseniu odsudzujúceho rozsudku súdom prvého stupňa\npredchádzalo vyhlásenie obvineného o tom, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe\npodľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, je s takýmto vyhlásením (samozrejme za predpokladu,\nže súd vyhlásenie obžalovaného o vine prijal s poukazom na § 257 ods. 7 Trestného poriadku) spojený\nprocesný následok podrobne opísaný v ods. 8 naposledy označeného ustanovenia Trestného poriadku\n- vyhlásenie súdu, že dokazovanie v rozsahu obžalovaným ,,priznanej“ trestnej činnosti nevykoná.\nZ toho plynie záver, že v dôsledku aplikovania vyššie citovaných ustanovení Trestného poriadku je\nvylúčené ďalej na podklade obvineným podaného dovolania skúmať aj výrok o vine (okrem prípadného\ndôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, nakoľko tento vôbec nebol predmetom\nprieskumu súdom prvého stupňa (v spojení s uznesením odvolacieho súdu) v dôsledku dobrovoľného\nvzdania sa práva na kontradiktórne prejednanie trestnej veci zo strany obvineného. Povedané inými\nslovami, skutkový podklad uvedený vo výrokovej časti podanej obžaloby bol súdom prvého stupňa\nprávne konformným spôsobom v celom rozsahu akceptovaný. To znamená, že pre obvineného\nneexistuje predmet, ktorý by bol spôsobilý byť ,,atakovaný“ dovolacími námietkami akokoľvek sa\ndotýkajúcimi výroku o vine (priznanej obvineným).\nČo sa týka skôr zmienenej prípustnosti dovolania podopretého o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1\npísm. c) Trestného poriadku, tak aj v takom prípade je oprávnenou osobou len minister spravodlivosti a\nnie obvinený (k tomu sa najvyšší súd podrobnejšie vyjadrí v ďalšej časti tohto uznesenia nižšie).\nSúhrnne vzaté platí, že pokiaľ obvinený v konaní pred súdom prvého stupňa využil právo urobiť\nvyhlásenie o vine zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe [§ 257 ods. 1 písm. b) Trestného\nporiadku] a súd prvého stupňa toto vyhlásenie prijal, obvinený tak stratil možnosť predmetné vyhlásenie\no vine ,,odvolať“ a zároveň v tomto rozsahu (t. j. v rozsahu priznania viny) podať riadny, resp. mimoriadny\nopravný prostriedok.\nOdhliadnuc od skôr uvedeného je podstatným záver, že pokiaľ ide o dovolacie námietky obvineného\nuplatnené voči výroku o treste, v tomu zodpovedajúcej časti je obvinený osobou oprávnenou na podanie\ndovolania.\nTým je súčasne založená prieskumná povinnosť najvyššieho súdu ohľadom posúdenia skutočnosti, či\nobvineným namietané chyby zodpovedajú (resp. celkom zjavne nezodpovedajú) niektorému z dôvodov\ndovolania, ktoré obvinený bol oprávnený uplatniť a či tieto boli, alebo zjavne neboli naplnené, príp.\npreukázané.\nNajvyšší súd vyššie formulovaný záver podopiera aj o poukaz na obsah nálezu Ústavného súdu\nSR, sp. zn. II. ÚS 143/2020, zo 7. júla 2020, v ktorého zmysle je povinný zohľadniť okolnosť, že\ndovolanie obvineného smeruje aj proti výroku o treste (nielen proti výroku o vine), nakoľko ustanovenie\n§ 257 ods. 5 Trestného poriadku treba interpretovať ako ,,dotýkajúce sa“ priznania viny a s tým\nspojenej ,,nenapadnuteľnosti“ rozhodnutia dovolaním - čo sa týka výroku o vine.\nNajvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie obvineného Ľ. F. je potrebné odmietnuť na neverejnom\nzasadnutí podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku nakoľko je zrejmé, že nie sú naplnené dôvody\ndovolania uvedené v § 371 ods. 1 Trestného poriadku, a to s poukazom na nasledovné.\n+++\nNajvyšší súd poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, pričom nielen z označenia\ntohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v\nTrestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené na nápravu akýchkoľvek pochybení súdov, ale\nlen tých najzávažnejších - mimoriadnych - procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie\ndôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku.\n\nV porovnaní s dôvodmi, ktoré opodstatňujú podanie odvolania, sú dovolacie dôvody koncipované\npodstatne užšie.\nJe tomu tak z dôvodu, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená.\nPredstavuje tak výnimočný prielom do právoplatnosti rozhodnutia (napadnutého dovolaním), ktoré je\nzásadnou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Právoplatnosť je vlastnosťou rozhodnutia,\nktorá v sebe poníma jeho faktickú nezmeniteľnosť (formálna právoplatnosť) a záväznosť (materiálna\nprávoplatnosť). Nezmeniteľnosť rozhodnutia znamená, že v rámci konania, v ktorom bolo vydané,\nnemožno o veci, ktorá bola jeho predmetom, naďalej pokračovať, resp. ju ,,nanovo“ prejednať. Preto\nsú možnosti podania dovolania (vrátane dovolacích dôvodov) striktne obmedzené; potenciálne ,,široké“\nponímania uplatnenia tohto mimoriadneho opravného prostriedku by nesporne mohla založiť takú\nprocesnú situáciu, kedy by konanie pred dovolacím súdom bolo v zásade konaním pred ,,ďalšou riadnou\nopravnou inštanciou“ a dovolanie tak chápané len ako „ďalšie odvolanie“.\nZ ustanovenia § 385 ods. 1 Trestného poriadku vyplýva, že dovolací súd je viazaný dôvodmi dovolania,\nktoré sú v ňom uvedené. Viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania sa týka vymedzenia chýb\nnapadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie\nprávnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich\nhodnotenia podľa § 371 Trestného poriadku. Podstatné sú teda vecné argumenty uplatnené dovolateľom\na nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku (R 120/2012).\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.\nPodľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo\nporušené právo na obhajobu.\nJednou zo základných zásad trestného konania je zásada práva na obhajobu, vyjadrená v ustanovení §\n2 ods. 9 Trestného poriadku. Právo na obhajobu je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,\nv čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a tiež v čl. 6 ods. 3 písm. b), c), d), Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd. Právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého\nprocesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom na\ndruhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov a práv osoby, proti ktorej sa\nkonanie vedie, pretože bezchybné rešpektovanie práva na obhajobu je dôležitým predpokladom vydania\nzákonného a spravodlivého rozhodnutia.\nZásada „práva na obhajobu“ vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv\na záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného\nvýkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne\nzabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo\nsvojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné\nkonanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale\naj zo záujmu štátu na zistenie pravdy. Podľa názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje\nako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane\nzákladných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu\nmedzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany.\nZásada „práva na obhajobu“ obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného:\n- právo obhajovať sa osobne, alebo\n- právo obhajovať sa za pomoci obhajcu podľa vlastného výberu, alebo\n- právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ak obvinený nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu a vyžadujú\nto záujmy spravodlivosti.\nKonštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c)\nTrestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného\na jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie\nkaždého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú\njednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania.\nPrípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení\n\nobvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c)\nTrestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na\nobhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod.\nV rámci dotknutého dovolacieho dôvodu obvinený F. v zásade namietal, že nemal možnosť aspoň raz\nkontradiktórnym spôsobom vypočuť svedka, ktorého výpoveď má podstatný význam pre rozhodnutie\na bolo mu odňaté právo klásť takýmto svedkom otázky; na ich výsluchoch nebol prítomný. Rovnako\ntak mu nebolo umožnené klásť otázky znalkyniam ani svedkom na hlavnom pojednávaní pred súdom\nprvého stupňa, zatiaľ čo znalkyňa ani svedkovia neboli vypočutí pri rozhodovaní o treste.\nVo vzťahu k takto konkretizovaným dovolacím námietkam obvineného je potrebné poukázať na\nuznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 6 Tdo 3/2016, zo 14. apríla 2016, uverejnené v Zbierke stanovísk\nNajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 12, roč. 2017, v zmysle ktorého\nustanovenia § 257 ods. 5, resp. § 334 ods. 4 Trestného poriadku nemožno vykladať izolovane, ale v\nsúhrne s ďalšími ustanoveniami upravujúcimi postup v konaní o dovolaní, a to ustanoveniami § 369 ods.\n1 a ods. 2 a § 372 ods. 1 (veta prvá) Trestného poriadku. Proti rozsudku, ktorý bol vyhlásený po prijatí\nvyhlásenia obvineného o priznaní viny (§ 257 ods. 5 Trestného poriadku) a proti rozsudku, ktorým súd\nschválil dohodu o vine a treste (§ 334 ods. 4 Trestného poriadku), dovolanie môže podať len minister\nspravodlivosti, a to na podnet obvineného alebo na podnet inej osoby [§ 369 ods. 1, § 371 ods. 1 písm.\nc), § 372 ods. 1 Trestného poriadku].\nZ toho vyplýva záver, že osobou oprávnenou na podanie dovolania proti rozsudku, ktorý bol vyhlásený\npo prijatí vyhlásenia o vine obvineného (v časti týkajúcej sa výroku o vine) je iba minister spravodlivosti,\npričom jeho oprávnenie na podanie dovolania je v tomto prípade limitované uplatnením jediného\ndovolacieho dôvodu, a to dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Keďže\nobvinený na hlavnom pojednávaní pred súdom prvého stupňa 28. októbra 2020 urobil vyhlásenie o tom,\nže je vinný zo spáchania skutku a prvostupňový súd toto jeho vyhlásenie prijal, proti výroku o vine s\npoukazom na vyššie uvedené nie je oprávnený podať dovolanie.\nNajvyšší súd nad rámec uvedeného dodáva, že procesný postup súdu pri rozhodovaní o tom, či\nvyhlásenie obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm. b), prípadne písm. c) Trestného poriadku (ne) prijme,\nje upravený v § 257 ods. 5 Trestného poriadku.\nTento postup spočíva z niekoľkých na seba nadväzujúcich procesných úkonov súdu slúžiacim k zisteniu,\nči obžalovaný\na) rozumie, čo tvorí podstatu skutku, ktorý sa mu kladie za vinu,\nb) bol ako obvinený poučený o svojich právach, najmä o práve na obhajobu, či mu bola daná možnosť\nna slobodnú voľbu obhajcu a či sa s obhajcom mohol radiť o spôsobe obhajoby,\nc) rozumie právnej kvalifikácii skutku ako trestného činu,\nd) bol oboznámený s trestnými sadzbami, ktoré zákon ustanovuje za trestné činy jemu kladené za vinu,\ne) je jeho priznanie a uznanie viny za spáchaný skutok, ktorý sa v obžalobe kvalifikuje ako určitý trestný\nčin, vykonané dobrovoľne.\nS ohľadom na závažnosť dôsledkov súdom akceptovaného vyhlásenia podľa § 257 ods. 1 písm. b),\nresp. písm. c) Trestného poriadku je potrebné, aby bol obžalovaný (v konkrétnom prípade obvinený\nF.) o ich význame poučený predsedom senátu, resp. samosudcom v zásade duplicitným spôsobom.\nDuplicita poučovacej (manudukčnej) povinnosti súdu spočíva v tom, že (prípadnému) vyhláseniu\nobžalovaného podľa naposledy označených ustanovení Trestného poriadku predchádza poučenie\nobvineného predsedom senátu, resp. samosudcom o následkoch tohto vyhlásenia v rozsahu podľa §\n257 ods. 5 a 8 Trestného poriadku (viď § 257 ods. 2 Trestného poriadku).\nMožno konštatovať, že zámer zákonodarcu je v tomto smere pomerne zreteľný - spočíva v zabezpečení\nčo najväčšmi možnej miery istoty o dostatočnej ,,vedomosti“ obžalovaného ohľadom vážnosti a významu\nprípadného vyhlásenia podľa § 257 ods. 1 písm. b) alebo c) Trestného poriadku. Obsahom poučenia\npodľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku (ktoré je potrebné zo strany súdu predniesť už po vyhlásení\nobžalovaného) je totiž iba poukaz na neodvolateľnosť vyhlásenia a neprípustnosť podania riadneho\n(odvolania) alebo mimoriadneho opravného prostriedku [dovolania - vyjmúc už skôr zmienený dovolací\ndôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ,,cestou“ ministra spravodlivosti].\n\nProcesným dôsledkom uznesenia súdu podľa § 257 ods. 8 Trestného poriadku [t. j. prijatia vyhlásenia\nobžalovaného podľa ods. 1 písm. b), prípadne písm. c) dotknutého ustanovenia Trestného poriadku]\nje následné nevykonanie dokazovania v rozsahu, v akom obžalovaný (v predmetnej trestnej veci\nobvinený F.) priznal spáchanie skutku a naopak - vykonanie len tých dôkazov, ktoré súvisia s\n(prípadným) ,,nepriznaným“ skutkom alebo skutkami, trestom, náhradou škody alebo ochranným\nopatrením.\nČo sa týka práv obvineného, nemožno opomenúť na postup opísaný v predchádzajúcom odseku\nnadväzujúce procesné ,,strádanie“, spočívajúce v dobrovoľnej strate aktívnej legitimácie (práva)\nobvineného na podanie odvolania v rozsahu čo do výroku o (,,priznanej“) vine a dovolania v zmysle skôr\nvyjadrených právnych úvah. Ide pritom o právne dôsledky, o ktorých je obžalovaný výslovne poučený\npred vyhlásením uznesenia podľa § 257 ods. 8 Trestného poriadku súdom prvého stupňa).\nK tomu pristupuje prezumpcia, že obvinený vykonaním vyhlásenia o vine na hlavnom pojednávaní pred\nsúdom prvého stupňa deklaroval svoju ,,spokojnosť“ s (aj tými - pre jeho osobnú budúcnosť ,,najhoršími“)\ndôsledkami nasledujúcimi prijatiu jeho vyhlásenia o vine - vrátane ,,najvyššie hroziacej“ výmere\nuloženého trestu [viď § 257 ods. 5 v spojení s § 333 ods. 3 písm. g) Trestného poriadku] a ,,dobrovoľne“\nrezignoval na svoje práva, medzi ktoré nepochybne patrí aj jeho právo podať dovolanie. Tým súčasne\nobvinený ,,potvrdil“ znenie odsudzujúceho výroku o vine, ktorý pozostáva zo skutkovej vety a právnej\nvety (právna veta a právna kvalifikácia skutku opísaného v skutkovej vete podľa príslušného ustanovenia\nosobitnej časti Trestného zákona).\nNapriek uvedenému je z obsahu podaného dovolania zrejmé, že obvinený svoje dovolacie námietky\nkoncentruje vo fakticky dominantnej časti voči výroku o vine, a síce spôsobom, že ,,atakuje“ správnosť a\núplnosť zisteného skutku, za súčasného údajného porušenia jeho práva na obhajobu (prostredníctvom\nnámietok, v ktorých podstatnom zmysle došlo k nerešpektovaniu zásady kontradiktórnosti trestného\nkonania).\nS prihliadnutím na zákonom podrobne upravené procesné dôsledky prijatia takéhoto vyhlásenia\nsúdom v zmysle § 257 ods. 5 Trestného poriadku takto formulované dovolacie námietky za daného\nprocesného ,,stavu“ nemôžu pred dovolacím súdom kvalifikovane ,,obstáť“. Ide o skutkové námietky\nsmerujúce proti výroku o vine (z dôvodu, že spochybňujú, resp. poukazujú na nedostatky ohľadom už\nustáleného a obvineným dobrovoľne ,,priznaného“ skutkového stavu a jeho právnej kvalifikácie), ktorého\nďalší prieskum (či už na podklade odvolania alebo dovolania podaného obvineným) je s odkazom na\nskôr rozvedené skutočnosti vylúčený.\nNámietky obvineného smerujúce proti skutkovým zisteniam (napr. proti spôsobu a procesu vykonaného\ndokazovania, resp. hodnotení výsledkov údajne chybne vykonaných výsluchov svedkov a znalca\nako ,,kľúčových“) sú neprípustné, keďže v konečnom dôsledku smerujú proti výroku o vine rozsudku\nokresného súdu, ktorému predchádzalo prijatie vyhlásenia obvineného o vine podľa § 257 ods. 1 písm.\nb) Trestného poriadku. Toto vyhlásenie je zároveň potrebné vnímať ako prejav súhlasu obvineného so\nvzdaním sa práva na kontradiktórne prejednanie výroku o vine pred okresným súdom a súčasne ako\njasný a dobrovoľný prejav vôle, ktorým sa obvinený Ľ. F. v danom rozsahu vzdal aj svojho práva na\nodvolanie, resp. dovolanie.\nPráve vyššie uvádzané skutočnosti predstavujú dôvody, vysvetľujúce postup okresného súdu, ktorý\nnevykonával dôkazy súvisiace s priznaným skutkom - sústredil sa ,,len“ na dokazovanie ohľadom\nskutočností relevantných pre výrok o treste ako aj o ochrannom opatrení, resp. povinnosti obvineného\nnahradiť škodu spôsobenú trestným činom.\nNajvyšší súd poznamenáva, že vyššie vyjadrenými právnymi závermi sa celkom zrejme riadil už odvolací\nsúd, ktorý na str. 8, ods. tretí a štvrtý svojho uznesenia vymedzil rámec svojej prieskumnej povinnosti,\nvzťahujúcej sa výlučne na výrok o treste.\nTak ako odvolací súd, ani najvyšší súd nemôže z dôvodu prijatia vyhlásenia obvineného o vine zasahovať\ndo skutkových zistení, ktoré tvoria podklad skutkovej vety ustálenej rozsudkom okresného súdu a ktorými\nje v konkrétnej trestnej veci viazaný. Tým samým preto podané dovolanie v časti čo do výroku o\n\nvine nespĺňa procesnú podmienku využitia riadneho opravného prostriedku, o ktorom bolo rozhodnuté\nmeritórne (viď napr. R 48/2014-I.) v zmysle § 372 ods. 1 veta prvá Trestného poriadku.\nNajvyšší súd sumarizuje.\nOkresný súd obvineného Ľ. F. ešte pred prijatím jeho vyhlásenia, v súlade s § 257 ods. 5 Trestného\nporiadku poučil, že súdom prijaté vyhlásenie o vine ako aj súdom prijaté vyhlásenie, že nepopiera\nspáchanie skutku uvedeného v obžalobe, je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné\nodvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Citované\nustanovenie § 257 ods. 5 Trestného poriadku pritom podľa stabilnej judikatúry najvyššieho súdu (R\n12/2017, resp. aj ZSP 60/2016) nemožno vnímať izolovane, ale v súhrne s ďalšími ustanoveniami\nupravujúcimi postup v konaní o dovolaní, a to konkrétne s § 369 ods. 1, ods. 2 a § 372 ods. 1 veta prvá\nTrestného poriadku.\nPodľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 podá minister\nspravodlivosti len na podnet. Podnet môže podať osoba, ktorej tento zákon nepriznáva právo na podanie\ndovolania okrem osoby, ktorá nespĺňa podmienku dovolania uvedenú v § 372 ods. 1.\nPodľa § 369 ods. 2 písm. a) a b) Trestného poriadku proti právoplatnému rozhodnutiu súdu druhého\nstupňa môže podať dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 generálny prokurátor proti\nktorémukoľvek výroku, obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.\nPodľa § 372 ods. 1 Trestného poriadku oprávnené osoby okrem ministra spravodlivosti môžu podať\ndovolanie len vtedy, ak využili svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok a o ňom bolo\nrozhodnuté. Obvinený a osoby uvedené v § 369 ods. 5 môžu podať dovolanie aj vtedy, ak riadny opravný\nprostriedok podal prokurátor alebo poškodený a odvolací súd rozhodol v neprospech obvineného.\nGenerálny prokurátor môže podať dovolanie aj vtedy, ak riadny opravný prostriedok podal obvinený a\nodvolací súd rozhodol v jeho prospech.\nVýrok o vine rozsudku okresného súdu, ktorý bol prijatý na základe vyhlásenia obvineného o vine podľa\n§ 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, neprešiel vecným prieskumom odvolacieho súdu [k tomu pozri\naj § 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku]. Má povahu prvostupňového rozhodnutia, a preto jedinou\nosobou oprávnenou na podanie dovolania [výlučne z dôvodu zásadného porušenia práva na obhajobu\npodľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku] proti takémuto výroku, je minister spravodlivosti v zmysle\n§ 369 ods. 1 Trestného poriadku.\nŽiada sa dodať, že súdom prijaté vyhlásenie o vine ako aj súdom prijaté vyhlásenie obvineného, že\nnepopiera spáchanie skutku, spôsobuje významné procesné následky, keďže v danom rozsahu ex lege\nvylučuje preskúmavanie skutkového stavu konštatovaného výrokom obžaloby a tam určenej právnej\nkvalifikácie v zmysle ich ,,odobrenia“ súdom na podklade pozitívneho stanoviska obvineného.\nInak tomu nebolo ani v prípade obvineného F., ktorý sa dobrovoľne ,,vzdal“ možnosti ustálenia\nskutkového stavu v zmysle § 278 ods. 2 Trestného poriadku (ak nejde o prípad podania obžaloby po\nkonaní o návrhu na dohodu o vine a treste podľa § 232 ods. 5 alebo 6, súd môže pri svojom rozhodnutí\nprihliadať len na skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní a opierať sa o dôkazy,\nktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané). Okresný súd vo vzťahu ku skutku, z ktorého spáchania\nbol obvinený uznaný za vinného, nepostupoval podľa zásady ústnosti a bezprostrednosti a nijak\nnehodnotil kvantitatívny alebo kvalitatívny podklad skutku opísaného v skutkovej vete výrokovej časti\nobžaloby, nakoľko s poukazom na § 257 ods. 8 veta prvá Trestného poriadku okrem iného platí, že súd\ndokazovanie v obžalovaným ,,priznanom“ rozsahu spáchania skutku nevykoná. Jediným ,,podkladom“\npre ,,odobrenie“ skutkových okolností a skutku per se tak, ako je tento uvedený v podanej obžalobe preto\nbolo a zostáva v zásade výlučne priznanie obvineného, čo je procesná konzekvencia plne súladná s\nrelevantnými ustanoveniami Trestného poriadku tak, ako najvyšší súd podrobne konkretizoval v skoršej\nčasti tohto uznesenia.\n+++\n\nAko ale najvyšší súd naznačil v skoršom texte tohto uznesenia, záver najvyššieho súdu týkajúci sa\nvýroku o vine nemožno vztiahnuť aj na dovolaním napadnutý výrok o treste.\nNajvyšší súd po oboznámení sa s obsahom podaného dovolania nezistil naplnenie niektorého z dôvodov\ndovolania (riadiac sa princípom tzv. ,,námietkovej“ viazanosti - viď R 120/2012) a s argumentáciou\nobvineného sa nestotožnil.\nNámietky obvineného Ľ. F., ktorými sa menovaný v zásade domáhal vyslovenia ,,nespravodlivosti“\nuloženého trestu v dôsledku pochybenia skôr vo veci konajúcich a rozhodujúcich súdov, ktorého sa\nmali tak okresný, ako aj odvolací súd dopustiť na podklade ,,nerešpektovania“ záverov stanoviska\ntrestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. Tpj 55/2016, z 27 júna 2017,\npublikovaných v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R\n44/2017, totiž nenapĺňajú žiaden dovolací dôvod.\nNajvyšší súd považuje pre prehľadnosť za potrebné odcitovať aspoň v stručnosti časť dotknutého\nstanoviska:\n,,Ak možno páchateľovi trestného činu pri uzavretí a schválení dohody o vine a treste mimoriadne\nznížiť trest podľa § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona, teda v situácii vopred dohodnutého\ntrestu, možno (teda nie obligatórne) naposledy označené ustanovenie per analogiam a pri použití\nargumentu a minori ad maior [od menšieho k väčšiemu) použiť aj v prípade uznania viny podľa § 257\nods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku (po prijatí takého vyhlásenia súdom)], keďže páchateľ (procesne\nako obžalovaný) neodvolateľne prijal všetky právne účinky uznania viny (dokonca) bez toho, aby bolo\nakýmkoľvek spôsobom predznamenané rozhodnutie súdu o druhu a výške uloženého trestu“.\nVyššie vyjadrená právna veta vychádza z argumentačného podkladu, že je namieste, aby súd po prijatí\nvyhlásenia obžalovaného o vine (rovnako právne rovnocenného vyhlásenia o nepopretí spáchania činu)\nmal možnosť, no v žiadnom prípade povinnosť pristúpiť za použitia analógie k mimoriadnemu zníženiu\ntrestu za rovnakých podmienok ako pri schválení dohody o vine a treste. Keďže ide o uznanie viny\nbez garancie alebo predpokladu určitého (pre obžalovaného priaznivého) rozhodnutia o treste, možnosť\n(opätovne je nutné zdôrazniť, že nie povinnosť) mimoriadne znížiť trest je tu ešte dôvodnejšia. Ide o\nprocesnú logiku vzdania sa práva na (kompletné) súdne konanie [pozn.: čo podopiera vyššie uvádzané\nzávery najvyššieho súdu ohľadom ,,dôsledkov“ akceptovania dobrovoľného vyhlásenia obvineného\nv zmysle § 257 ods. 1 písm. b), resp. písm. c) Trestného poriadku], v rámci ktorej je vhodné a\nvecne správne umožniť, ale nie obligatórne ,,prikázať“ v takýchto procesných situáciách konajúcim a\nrozhodujúcim súdom použiť príslušné ustanovenia Trestného zákona upravujúce mimoriadne zníženie\ntrestu.\nNakoľko výrok o vine v tomto prípade nepodlieha vecnému prieskumu zo strany dovolacieho súdu,\nmožno s ohľadom na obsah podaného dovolania poukázať na závery vyplývajúce zo stanoviska\ntrestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu (S 5/2011), podľa ktorého ak nejde o situáciu, keď výrok o\ntreste nemôže obstáť v dôsledku toho, že je chybný výrok o vine, možno výrok o treste napadnúť z\nhmotnoprávnej pozície zásadne len prostredníctvom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h)\nTrestného poriadku. V označenom stanovisku sa súčasne konštatuje, že hmotnoprávne ustanovenie §\n39 Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody sa svojou povahou a významom\nprimkýna k všeobecným hľadiskám stanoveným pre voľbu druhu trestu a jeho výmeru v § 34 ods. 1, ods.\n3, ods. 4 Trestného zákona a nasl., a preto na rozdiel od ustanovení § 41, § 42 (o ukladaní úhrnného,\nspoločného a súhrnného trestu) alebo § 47 ods. 2 Trestného zákona, ktoré sú taktiež hmotnoprávne,\nale kogentnej povahy, ho nemožno formálne podradiť pod nesprávne použitie iného hmotnoprávneho\nustanovenia v zmysle dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.\nPodľa § 371 ods. 1 písm. i) a h) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak [podľa písm. i)]\nrozhodnutie je založené na nesprávnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného\nhmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať\na meniť, resp., [podľa písm. h)] bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol\nuložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.\n\nVzájomný vzťah dovolacích dôvodov v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) a h) Trestného poriadku možno\nšpecifikovať tak, že ostatne označený dôvod dovolania je špeciálnym hmotnoprávnym dôvodom\nvzťahujúcim sa výhradne k výroku o treste.\nPráve tento právny záver má právno-aplikačný dopad spočívajúci v tom, že okrem prípadov nesprávnej\naplikácie ustanovení kogentnej povahy viažucej sa k rozhodovaniu o treste možno tento výrok napadnúť\nlen prostredníctvom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku.\nPodstatnou je však zásadná skutočnosť, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného\nporiadku - ako ani iný dovolací dôvod - nemôže byť naplnený s poukazom na primeranosť (výšku) druhu\nuloženého trestu, ak je tento v zmysle Trestného zákona prípustný a uložený v rámci zákonom upravenej\ntrestnej sadzby. Týmto spôsobom je súčasne v princípe vylúčená možnosť ,,úspešne“ sa domáhať\nnaplnenia dotknutého dôvodu dovolania napr. na základe okolnosti, že nebolo použité ustanovenie o\nmimoriadnom znížení trestu (§ 39 a nasl. Trestného zákona) - okrem príkladmo takej modelovej situácie,\nak predmetné ustanovenie § 39 a nasl. Trestného zákona síce použité bolo, ale súd v rozhodnutí\nnapadnutom dovolaním neuviedol žiadnu okolnosť, ktorá je podkladom použitia ustanovenia § 39 a nasl.\nTrestného zákona o mimoriadnom znížení trestu (viď napr. R 57/2007, R 58/2007, R 5/2011, R 51/2014\na i.).\nAk sa preto obvinený F. domáha na podklade ním formulovaných dovolacích námietok vyslovenia\nporušenia zákona v intenzite napĺňajúcej dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného\nporiadku je potrebné predovšetkým uviesť, že všetky odseky obsiahnuté v ustanovení § 39 a nasl.\nTrestného zákona sú fakultatívneho charakteru. Povedané inými slovami: na použitie príslušného\nhmotnoprávneho ustanovenia upravujúceho mimoriadne zníženie trestu neexistuje v prípade naplnenia\ntej - ktorej podmienky obsiahnutej v naposledy označenom ustanovení Trestného zákona vo vzťahu\nk obvinenému pozitívny právny nárok. Súd dôvody nepoužitia ustanovenia o mimoriadnom znížení\ntrestu totiž ani nemusí uvádzať v odôvodnení rozhodnutia, pokiaľ skutočnosti nasvedčujúce niektorému\nz do úvahy prichádzajúcich dôvodov takéhoto zníženia neboli predmetnom dokazovania. Iba použitie\nniektorého z ustanovení mimoriadneho zníženia trestu musí súd náležitým spôsobom odôvodniť (viď\nskorší poukaz na R 57/2007, R 58/2007, R 5/2011, R 51/2014).\nDovolací dôvod naviac nie je v trestnej veci obvineného Ľ. F. naplnený zákonne predpokladaným\nspôsobom už len s poukazom na skutočnosť, že hmotnoprávne ustanovenie § 39 a nasl. Trestného\nzákona o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody svojou fakultatívnou povahou a významom\npredstavuje paralelu so všeobecnými kritériami určenými pre voľbu druhu trestu a jeho výmery podľa §\n34 ods. 1, ods. 3, ods. 4 a nasl. Trestného zákona, pričom naproti nemu stoja napríklad ustanovenia § 41,\nresp. § 42 Trestného zákona upravujúce postup súdu pri ukladaní úhrnného, spoločného a súhrnného\ntrestu, respektíve § 47 ods. 2 Trestného zákona, ktoré predstavujú naopak ustanovenia kogentnej\npovahy.\nZ toho dôvodu nemožno - podľa subjektívneho názoru obvineného - cit.: ,,nespravodlivú“ absenciu\naplikácie niektorého z odsekov ustanovenia § 39 Trestného zákona podradiť dokonca ani pod nesprávne\npoužitie iného hmotnoprávneho ustanovenia zakladajúce dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.\ni) Trestného poriadku. Vyššie vyjadrené platí aj v prípade obvineným namietaného ,,nespravovania\nsa“ závermi vyjadrenými v stanovisku č. R 44/2017. Dotknuté stanovisko explicitne pozitívne pripúšťa\nmožnosť - ale v žiadnom prípade nie povinnosť - použitia vyhlásenia obvineného podľa § 257 ods. 1\npísm. b), resp. písm. c) Trestného poriadku ako hmotnoprávne súladný podklad pre postup podľa § 39\na nasl. Trestného zákona napriek absencii výslovnej právnej úpravy upravujúcej aj takúto ,,alternatívu“.\nAk skôr vo veci konajúce a rozhodujúce súdy nevyužili niektoré z citovaných zákonných ustanovení\nzakladajúce ich moderačné oprávnenie tak, ako tomu je vo veci predstavujúcej predmet dovolacieho\nprieskumu a uložený trest v konečnom dôsledku vymerali v rámci zákonom predpokladanej trestnej\nsadzby, nemožno tvrdiť, že by trest bol uložený mimo sadzbu upravenú v Trestnom zákone za trestný\nčin, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného.\nPozornosti najvyššieho súdu neuniklo konštatovanie odvolacieho súdu spočívajúce vo ,,vytknutí“\nnesprávneho priznania poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. n) Trestného zákona pri ukladaní trestu\nodňatia slobody a jeho výmery, konkrétne v zmysle § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona (viď str.\n8 odsek piaty odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu). Tým podľa záveru odvolacieho súdu došlo\n\nk uloženiu trestu v nesprávnej a pre obvineného ,,priaznivejšej“ výmere (nakoľko obvinenému bol v\nzmysle rozsudku súdu prvého stupňa ukladaný trest odňatia slobody za súčasného konštatovania\npoľahčujúcich a priťažujúcich okolností v pomere 2:1 ,,v prospech“ obvineného). Krajskému súdu\nnapriek uvedenému nezostalo v dôsledku absencie podania riadneho opravného prostriedku - odvolania\nprokurátorom v neprospech obvineného nič iné, než ,,zostať pri konštatovaní“, čo treba naostatok vnímať\nako postup, ktorý je úplne súladný s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku a v žiadnom prípade\nnepredstavuje pochybenie hmotnoprávnej, resp. procesnej povahy (tobôž nenapĺňa v naznačenom\nkontexte žiaden dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku).\nV dôsledku zrejmého nesplnenia žiadneho z dovolacích dôvodov podľa § 371 Trestného poriadku\nnajvyšší súd rozhodol tak, ako je vyjadrené vo výrokovej časti tohto uznesenia.\nToto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6To/1/2021", "guid": "f0069f3a-fb6f-460d-9220-eefbfe77fbeb:90b45a24-d9ce-4922-8248-8d80cd74c580", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}