{"guid": "4fb3cd81-dd24-4dbf-ad96-df55b2cb5183:f2b41e13-ef44-48b5-b8e2-d71407ef061d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:2513206405.1", "spisova_znacka": "5Cdo/140/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/140/2019 z 24. 2. 2022", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. februára 2022, sp. zn. 5Cdo/140/2019, ECLI:SK:NSSR:2022:2513206405.1", "identifikacne_cislo": "2513206405", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Bajánková", "sudca_id": 238, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-bajankova-238", "datum_vydania": "2022-02-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/1969/58", "nazov": "zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1969/58", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/58-1969"}, {"iri": "/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-5", "nazov": "§ 5 zákona č. 58/1969 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/58-1969/paragraf-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-20", "nazov": "§ 20 zákona č. 58/1969 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-20", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/58-1969/paragraf-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-101", "nazov": "§ 101 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-101", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-101"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/1969/58#paragraf-5", "/SK/ZZ/1969/58#paragraf-20", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-101"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f2b41e13-ef44-48b5-b8e2-d71407ef061d", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:2513206405.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:2513206405.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:2513206405.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Cdo/140/2019\n2513206405\n24. 02. 2022\nJUDr. Jana Bajánková\nECLI:SK:NSSR:2022:2513206405.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej\na sudcov JUDr. Viery Petríkovej a JUDr. Jany haluškovej, v spore žalobcu: S.. N. I., nar. XX.X.XXXX,\nbytom P. XX, D., zastúpený JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, advokátom, Jarmočná 2264/3, Šaľa, proti\nžalovanej: Slovenská republika konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR, Račianska 71,\nBratislava, o náhradu škody a zaplatenie nemajetkovej ujmy, vedenom na Okresnom súde Galanta pod\nsp. zn. 26C/201/2015, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 21. novembra\n2018 sp. zn. 11Co/126/2017, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a.\nŽalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanej v celom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Rozsudkom Okresného súdu Galanta zo dňa 12. decembra 2016, č. k. 26C/201/2015-206 bola\nžalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 1.955.000 eur z titulu\nnezákonného rozhodnutia do 3 dní. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol a žalobcovi priznal 96 %\nnáhrady trov konania a trov právneho zastúpenia. Z odôvodnenia rozsudku vyplynulo, že žalobca sa\nžalobou, v priebehu konania zmenenou, domáhal na žalovanej zaplatenia sumy 2.000.000 eur z titulu\nnáhrady škody a nemajetkovej ujmy. Nárok uplatnený žalobou pozostával z dvoch čiastkových nárokov,\na to náhrady škody za začatie a vedenie trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením\nvo výške 1.955.000 eur a náhrady škody za väzbu v trvaní 88 dní vo výške 45.000 eur. Právne súd vec\nposúdil podľa § 27 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003, § 1 ods. 1, § 2, § 5 ods. 1 a 2, § 22 ods. 1, § 23\nzákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu, podľa § 3 ods.\n1, § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 OZ. Súd sa najskôr vysporiadal s tým, ktorý zo zodpovednostných zákonov\ntreba aplikovať na predmetnú vec. Nezákonné rozhodnutia, z ktorých si uplatnil žalobca náhradu škody\naj nemajetkovej ujmy boli vydané dňa 9.9.1999 uznesenie Okresného úradu vyšetrovania PZ Trnava,\nČVS: OUV-415/TT-99 o vznesení obvinenia pre trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia a\ndňa 14.9.1999 bolo vydané uznesenie Okresného súdu Trnava, sp. zn. Tpr 121/99, ktorým bol žalobca\nvzatý do väzby. Obe tieto uznesenia boli vydané za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., takže rozhodujúcim\npre posúdenie danej veci je práve zákon č. 58/1969 Zb. Ďalej sa súd zaoberal, vzhľadom na zásadu\nhospodárnosti, uplatnenou námietkou premlčania proti obom čiastkovým nárokom, kde dospel k záveru,\nže čiastkový nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy 45.000 eur za vykonanú väzbu v trvaní 88 dní je\npremlčaný, a to v súlade s ustanovením § 23 zákona č. 58/1969 Zb., kde rozhodujúcim momentom pre\nzačatie plynutia premlčacej doby je právoplatný, v danom prípade oslobodzujúci, rozsudok. Rozsudok\nOkresného súdu Piešťany sp. zn. 1T/74/2009 nadobudol právoplatnosť dňom 26.5.2010, kde prvým\nnasledujúcim dňom začala plynúť jednoročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 26.5.2011, pričom\nžaloba bola podaná až dňa 9.5.2013. Odlišne súd vyhodnotil námietku premlčania druhého čiastkového\n\nnároku, a to zaplatenia sumy 1.955.000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy (škody podľa zákona č.\n58/1969 Zb.) za vznesenie obvinenia, tu je premlčanie upravené v ustanovení § 22 zákona č. 58/1969 Zb.\nkombináciou subjektívnej trojročnej a objektívnej desaťročnej premlčacej doby. Kým začiatok plynutia\nsubjektívnej premlčacej doby je viazaný na subjektívnu skutočnosť vedomosti o škode, druhou vetou\nprvého odseku špecifikovanou na vedomosť o zrušovacom rozhodnutí, za ktoré v danom prípade treba\npovažovať oslobodzujúci rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26.5.2010, možno vyvodiť záver,\nže subjektívna premlčacia doba uplynula po troch rokoch od jeho právoplatnosti, a to 26.5.2013. Žaloba\nbola podaná pred týmto dátumom. Súd mal za to, že subjektívna trojročná premlčacia doba neuplynula.\nObjektívna premlčacia doba v trvaní desať rokov začína plynúť od doručenia (oznámenia) nezákonného\nrozhodnutia. V danom prípade sa jedná o uznesenie zo dňa 9.9.1999, ktoré bolo žalobcovi doručené\nnajneskôr dňa 13.9.1999, takže objektívna premlčacia doba uplynula najneskôr 13.9.2009. Dňa 9.5.2013\nbola podaná žaloba, čo je zjavne po uplynutí tejto lehoty. Súd však mal za to, že akceptácia námietky\npremlčania vo vzťahu k tomuto čiastkovému nároku by bola v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 OZ\nz dôvodu, že ku dňu uplynutia objektívnej premlčacej doby ešte nebolo právoplatne ukončené trestné\nstíhanie. Oslobodzujúci rozsudok tu pritom má účinky zrušujúceho rozhodnutia vo vzťahu k uzneseniu\no vznesení obvinenia zo dňa 9.9.1999. Súd sa tu stotožnil so záverom NS SR publikovaným pod\nč. R 70/1994, podľa ktorého ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, alebo kto bol spod\nobžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa ustanovenia § 1 až 4\nzákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia.\nAkceptácia vznesenej námietky premlčania a následný zánik vymáhateľnosti čiastkového nároku by\nv tomto prípade bola v priamom rozpore aj s ustanovením § 3 ods. 1 OZ, preto uvedený čiastkový\nnárok súd za premlčaný nevyhodnotil. Súd preskúmal splnenie všetkých zákonných predpokladov pre\núspešné uplatnenie si nároku podľa § 1 až 4 zákona č. 58/1969 Zb. a dospel k záveru, že ich splnenie je\npreukázané, a to okrem už uvedených vyššie ako aj vo vzťahu k § 3 zákona, kde z pripojeného trestného\nspisu mal za preukázané, že nielen voči samotnému uzneseniu o vznesení obvinenia, ale voči všetkým\nrozhodnutiam vydaným v predmetnom trestnom konaní využil žalobca riadne opravné prostriedky včas\na riadne. K výške škody mal súd za preukázané, že vykonaným trestným stíhaním začatým uznesením\no vznesení obvinenia, ktoré kompletne trvalo 11 rokov, sa žalobca dostal v porovnaní so situáciou\npred vznesením obvinenia do výrazne horšej situácie, a to nielen v rodinnom, súkromnom živote ale\nuvedené stíhanie malo negatívny dopad aj na jeho ekonomickú situáciu. Náhrada nemajetkovej ujmy\nvyčíslená pre daný čiastkový nárok na sumu 1.955.000 eur za celkové trvanie trestného stíhania 11\nrokov konkrétne 3912 dní, je podľa názoru súdu primeraná, ide o sumu približne 500 eur na deň, pričom\nvzhľadom na neexistenciu zákonných limitov pre jej určenie, vychádzajúc z okolností preukázaných\nv konaní vzhľadom na postoj žalovanej vo vzťahu k predbežnému prerokovaniu nároku, vzhľadom k\nintenzite a kvalite ujmy žalobcu, v neposlednom rade aj s prihliadnutím na jeho profesiu a ekonomický\ndopad, je jej primeranosť nesporná. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 CSP, kde žalobca\nako takmer úspešná strana sporu - úspech v pomere 98 % má po zohľadnení miery neúspechu 2 %,\nprávo na náhradu trov konania a právneho zastúpenia vo výške 96 %.\n2. Na odvolanie žalobcu a žalovanej Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 21.\nnovembra 2018 sp. zn. 11Co/126/2017 rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a III. zrušil a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie a vo výroku II. zmenil tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu\n5.000 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.\n2.1. Predmetom odvolacieho konania bolo posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej\ninštancie, ktorým určil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 1.955.000 eur\nz titulu nezákonného rozhodnutia (uznesenie o začatí trestného stíhania) a vo zvyšnej časti súd žalobu\nzamietol (o zaplatenie 45.000 eur za väzbu v trvaní 88 dní) z dôvodu premlčania tohto nároku.\n2.2. Odvolací súd skonštatoval, že z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že uznesením Okresného\núradu vyšetrovania PZ Trnava, ČVS: OUV-415/TT-99 zo dňa 9.9.1999 bolo proti žalobcovi vznesené\nobvinenie pre trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia. Následne uznesením Okresného súdu\nTrnava, sp. zn. Tpr 121/99, zo dňa 14.9.1999, bol žalobca vzatý do väzby, a to od 13.9.1999 od\n10.10 hod. do 9.12.1999, kedy došlo na základe uznesenia Okresnej prokuratúry Trnava, sp. zn. Pv\n897/99-85 zo dňa 9.12.1999 k jeho prepusteniu na slobodu, pričom tak vo väzbe žalobca strávil 88\ndní. Rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp. zn. 1T/74/2009 zo dňa 3.5.2010 došlo k oslobodeniu\nžalobcu spod obžaloby z dôvodu, že nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný. Tento rozsudok\nnadobudol právoplatnosť dňa 26.5.2010. Súd prvej inštancie preto správne určil, ktorá skutočnosť ani\nnie je medzi stranami sporu spornou, že na predmetnú vec je nutné aplikovať zákon č. 58/1969 Zb. o\nzodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu, keď v súlade s ustanovením § 27 ods.\n\n1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané\npred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred\nnadobudnutím účinnosti tohto zákona sa spravuje doterajšími predpismi. Obe uznesenia, z ktorých si\nžalobca uplatňuje nárok, teda uznesenie o začatí trestného stíhania ako aj uznesenie o vzatí do väzby\nboli vydané v roku 1999, teda za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb..\n2.3.V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že nárok na náhradu škody za väzbu zaručuje nielen vnútroštátna\nprávna úprava zákon č. 58/1969 Zb. vykonávajúci článok 46 ods. 3 Ústavy SR, ale aj článok 5 ods.\n5 Dohovoru, v zmysle ktorého každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a každý, kto bol\nobeťou zatknutia a zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie. Podľa\njudikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa škodou v zmysle článku 5 ods. 5 Dohovoru rozumie\nškoda materiálna tak i nemateriálna. K žalovanej uplatnenej námietke premlčania nároku žalobcu na\nnáhradu nemajetkovej ujmy uviedol, že z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu SR napr. sp. zn.\n3Cdo/191/2017 vyplýva, že zákon č. 58/1969 Zb. obsahuje v § 23 osobitnú špeciálnu, vo vzťahu k\nObčianskemu zákonníku právnu úpravu premlčania, podľa ktorej sa právo na náhradu škody spôsobenej\nrozhodnutím o väzbe alebo treste premlčí za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce\nrozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest, alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné\nkonanie zastavené. Podľa všeobecnej právnej úpravy Občianskeho zákonníka (§ 101) premlčacia doba\nje trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Povahu osobitného predpisu vo\nvzťahu k OZ pri posudzovaní premlčania zákon č. 58/1969 Zb. nemá, nakoľko zodpovednostný zákon\npojem právo na náhradu nemajetkovej ujmy nepozná a preto je vylúčené tiež to, aby mohol upraviť\npodmienky výkonu ním nepoznaného práva vrátane premlčania. Odvolací súd tak dospel k záveru, že\nnárok na náhradu nemajetkovej ujmy sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa §\n101 OZ, ktorá doba začala plynúť nasledujúcim dňom po dni, kedy nastala právoplatnosťou rozsudku,\nktorým bol žalobca oslobodený spod obžaloby, t. j. 26.5.2010 došlo k nezákonnosti väzby vykonanej\nžalobcom, nasledujúci deň po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku, t. j. 27.5.2010 začala plynúť\ntrojročná premlčacia doba, ktorá uplynula najneskôr dňa 27.5.2013. Žaloba bola na súd prvej inštancie\npodaná dňa 9.5.2013, teda pred uplynutím premlčacej lehoty, a preto súd prvej inštancie nesprávne\nposúdil nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy za vykonanú väzbu ako premlčaný.\n2.4. Odvolací súd tak mal za to, že nárok na odškodnenie za väzbu v zmysle článku 5 ods. 5 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) sa priznáva aj keď rozhodnutie o\nväzbe bolo zákonné, ak bolo trestné stíhanie zastavené alebo bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby\n(rozhodnutie NS SR 4Cdo/177/2005). Žalobca si žalobou uplatnil výšku nemajetkovej ujmy za väzbu\nv sume 45.000 eur, čo je približne 500 eur za 1 deň väzby, ktorá trvala v danom prípade 88 dní.\nOdvolací súd túto požadovanú sumu považoval za neprimerane vysokú. Uviedol, že v súlade s ustálenou\nrozhodovacou praxou dovolacieho súdu je povinnosťou všeobecného súdu určiť primeranú výšku\nnáhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych predpisov Slovenského\nprávneho poriadku upravujúcich odškodnenie ako aj judikatúry ústavného súdu a ESĽP, ku ktorým\ndospel najvyšší súd skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej\nujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb.. Zákon č. 514/2003 Z. z., ktorý nahradil zákon č. 58/1969 Zb., v znení\nzákona č. 517/2008 Z. z. v ustanovení § 17 ods. 4 stanovuje minimálny limit výšky nemajetkovej ujmy\nspôsobenej nezákonnými rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8 zákona č. 514/2003 Z. z. a to tak, že jej\nvýška je najmenej 1/30-tina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR\nza predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody, pričom\nv zmysle § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. výška náhrady\nnemajetkovej ujmy priznaná podľa § 17 ods. 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná\nosobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, ktorým je podľa poznámky\npod čiarou zákon č. 215/2006 Z. z.. Zákonom č. 412/2012 Z. z. bol teda stanovený maximálny limit\nvýšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Napokon ESĽP zdôraznil,\nže pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady,\nktorá je priznávaná za telesné zranenia, alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom\nnáhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných\ndôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr.\nIlpalehty a Karhuvaara v. Fínsko). Takže z uvedených zákonov vyplýva, že by sa výška priznanej náhrady\nmala pohybovať minimálne od sumy 2.769 eur (1/30-tina nominálnej mesačnej mzdy v hospodárstve za\nrok 2017) do výšky 21.750 eur (50-násobok minimálnej mzdy v roku 2017). Pri úvahe súdu je možné\nvychádzať z terajšej úpravy v zákone č. 514/2003 Z. z., kde sa výška nemajetkovej ujmy určuje s\nprihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,\nna závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov, ktoré\n\nvznikli poškodenému v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení. Žalobca v konaní uviedol, že\nnezákonná väzba vážnym spôsobom zasiahla do jeho súkromia, rodinného života, priniesla mu najmä\nexistenčné problémy v rodine, svedok Q. finančne pomohol rodine, žalobca bol odlúčený od detí, pričom\nnajmä dcéra to znášala ťažko, manželka prežívala intenzívne stavy neistoty ohľadne trvania väzby,\nktorá mala rovnako negatívny dopad na podnikanie žalobcu a jeho povesť. Uvedené skutočnosti svedok\npreukazoval, a to svedeckou výpoveďou svedka X. Q., ktorý potvrdil, že rodina žalobcu strádala finančne\npočas výkonu väzby, požičal im značnú sumu peňazí. Bol to pre okolie šok, nakoľko žalobca bol úspešný\nprávnik, mal širokú klientelu, rozbehnutú firmu, ktorá sa jedného dňa zastavila. Dcéra žalobcu uviedla,\nže v čase vzatia do väzby svojho otca bola ešte malá, navštevovala prvý stupeň základnej školy, myslela\nsi, že ju otec opustil. Keďže sa jej rodičia rozvádzali, matka sa ju snažila pred negatívnym dopadom\ntrestného stíhania chrániť, o otcovi jej nič nechcela hovoriť. Dlhoročne bola v tom, že ju otec opustil, čo\nju poznačilo. Syn žalobcu potvrdil, že zo zadržania otca bol v šoku, bol v tom čase na strednej škole.\n2.5. Odvolací súd tak považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu vo výške 5.000 eur,\na to vzhľadom na spoločenské postavenie žalobcu, jeho povolanie, keď tento bol advokátom. V dôsledku\nväzby sa v jeho rodine zhoršila finančná situácia, čo súd považoval za preukázané výpoveďou svedka\nX.. Q.. Vzatie do väzby zle znášali deti, čo žalobcu trápilo a čo mohol pociťovať ako ujmu, keď ako rodič v\nočiach detí zlyhal. Následky vo sfére súkromného života žalobca nepreukázal a ani intenzitu závažnosti\n(napr. zdravotné problémy svoje alebo členov rodiny vzniknuté v súvislosti s výkonom väzby), následky\nv spoločenskom uplatnení a v profesijnom živote spočívali v tvrdenej strate klientov počas väzby, keď\nnemohol vykonávať riadne svoju prácu, čo súd považoval za možné a pravdepodobné.\n2.6. Pokiaľ sa týka náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie, tak odvolací súd tu poukázal na nález\nÚS SR, sp. zn. III. ÚS 754/2016 z 24.1.2017, v zmysle ktorého ústavnoprávny základ nároku jednotlivca\nna náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré je skončené oslobodením spod obžaloby (či\nzastavením trestného stíhania) je však potrebné hľadať nielen v článku 46 ods. 3 Ústavy a článku 36\nods. 1 Listiny základných práv a slobôd ale vo všeobecnej rovine aj v princípoch materiálneho právneho\nštátu. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca má nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania z dôvodu nezákonného uznesenia o jeho\nzačatí, nakoľko toto sa právoplatne skončilo inak než odsúdením, aj keď bolo trestné stíhanie začaté\nza účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., avšak len za predpokladu preukázania, že mu nemajetková ujma\nvznikla. Pokiaľ sa týka žalovanou namietaného premlčania tohto nároku, odvolací súd mal za to, že\naj pri tomto nároku je potrebné aplikovať na premlčanie ustanovenie § 101 OZ tak, ako už uviedol pri\nnároku nemajetkovej ujmy za väzbu, pričom nárok premlčaný nie je. Odvolací súd však považoval súdom\npriznanú výšku nemajetkovej ujmy 1.955.000 eur za absolútne neprimeranú a doposiaľ nepreukázanú\na navyše v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie žiadnym relevantným spôsobom neodôvodnenú,\nkeď súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení ani neuviedol preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy\na ani výšky priznanej náhrady, uviedol len žalobcom tvrdené skutočnosti, o ktoré opiera svoj nárok a\nskonštatoval, že tieto skutočnosti sú spôsobilé k priznaniu uvedenej sumy, ktorú považoval za primeranú.\nRozhodnutie súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti o priznaní sumy 1.955.000 eur zrušil, vec mu\nvrátil na ďalšie konanie.\n3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovala\nz § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Podľa jej názoru je dovolanie\ndôvodné, lebo napadnutý rozsudok spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).\n3.1. Žalovaná trvala na tom, že nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je možné priznať aj podľa\nzákona č. 58/1969 Zb., a to správnym výkladom pojmu škoda v kontexte čl. 5 ods. 5 Dohovoru a zároveň\nje nevyhnutné z dôvodu existujúcej špeciálnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 58/1969 Zb. aplikovať na\nnárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy ustanovenie § 23 zákona č. 58/1969 Zb. viažuce sa na\ntitul nároku a nie všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní, čo zároveň považovala\nza právnu otázku, ktorá ešte nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená, pretože hoci\nexistuje rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 3Cdo/191/2017, ide len o jediné rozhodnutie, čo nemožno\npovažovať za ustálenú prax dovolacieho súdu. Ustanovenie § 23 zákona presne stanovuje lehotu pre\nuplatnenie tohto nároku, a to 1-ročnú premlčaciu dobu, pri aplikovaní ktorého ustanovenia prišlo v\nposudzovanej veci k premlčaniu nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy 26.5.2011 avšak žaloba\nbola na súd prvej inštancie podaná až 9.5.2013, teda zjavne po uplynutí 1-ročnej premlčacej lehoty.\n3.1.2. Podľa žalovanej zákon č. 58/1969 Zb. neviaže aplikáciu § 23 na formu, resp. typ uplatnenej\nnáhrady škody, ale na samotný titul, na základe ktorého sa žalobca svojho nároku domáha, tzn. že 1ročná objektívna premlčacia doba upravená v § 23 sa vzťahuje na nezákonné rozhodnutie o väzbe alebo\nnezákonné rozhodnutie o výkone trestu odňatia slobody, nie na druh škody, t. j. skutočnú škodu, ušlý\n\nzisk alebo nemajetkovú ujmu. Aj v prípade použitia čl. 5 ods. 5 Dohovoru je totiž základ nároku daný\nustanoveniami zákona č. 58/1969 Zb., a to vrátane ustanovení o podmienkach premlčania nároku, ktoré\nsa naň v celom rozsahu vzťahujú. V posudzovanej veci je potrebné aplikovať § 23 zákona č. 58/1969 Zb.\no premlčaní vo vzťahu k titulu, na základe ktorého sa žalobca náhrady nemajetkovej ujmy domáha a nie\nvo vzťahu k druhu škody. Podľa žalovanej zákon č. 58/1969 Zb. je oproti Občianskemu zákonníku „lex\nspecialis“, pričom niet dôvodu nachádzať titul nároku v zákone č. 58/1969 Zb. a následne ignorovať iné\njeho ustanovenia (o premlčaní) len z dôvodu, že môžu byť pre žalobcu nevýhodnejšie. Žalovaná svoje\ntvrdenia oprela aj o rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 18. januára 2012 sp. zn. I. ÚS\n430/2011, z ktorého vyplýva, že „pokiaľ je premlčanie práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym\núradným postupom zákonom o zodpovednosti štátu za škodu upravené, nie sú splnené predpoklady na\npoužitie všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka.“\n4.1. Žalovaná považovala za nesprávne vyriešenú aj otázku primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy\npodľa zákona č. 58/1969 Zb. s ohľadom na platné a účinne vnútroštátne predpisy upravujúce aj iné\nfinančné kompenzácie. Podľa názoru žalovanej priznaná náhrada nemajetkovej ujmy žalobcovi vo\nvýške 5 000 € za 88 dní väzby je neprimerane vysoká. Poukázala na judikatúru Najvyššieho súdu\nSR, podľa ktorej je potrebné, aby súd pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy aplikoval voľnú\núvahu aj v kontexte s inými hmotnoprávnymi predpismi, ktoré odškodnenie priamo upravujú, a to\nkonkrétne zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi,\npričom v zmysle jeho záverov nie je možné osobám domáhajúcim sa náhrady nemajetkovej ujmy\npriznávať vyššie alebo porovnateľné sumy ako v prípadoch, ak bola trestným činom spôsobená smrť\nalebo ujmy na zdraví (rozhodnutie 6MCdo/15/2012). V tejto súvislosti zdôraznila, že podľa zákona\nč. 215/2006 Z. z. za najzávažnejší dôsledok (smrť) možno priznať maximálnu náhradu nemajetkovej\nujmy vo výške 50 násobku minimálnej mzdy, čo by v prípade žalobcu predstavovalo sumu vo výške\n5 975 € (119,50 € minimálna mzda za rok 1999, kedy bol žalobca vo väzbe x 50). Namietala, že\nodvolací súd náležite nezdôvodnil, v čom je žalobcom pociťovaná ujma za 88 dní strávených vo väzbe\nporovnateľná smrteľnému následku trestného činu. Podotkla, že z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho\nsúdu je zrejmé, že síce poukázal na judikatúru NSSR, Ústavného súdu SR a ESĽP, avšak v danej\nveci už limity tam zakotvené nezohľadnil. Poukázala na rozhodnutie ESĽP Karhuvaara a Iltahethi\nv. Fínsko, rozhodnutia NSSR sp. zn 4Cdo/171/2005, 6Cdo/37/2012, 6MCdo/5/2012, 3Cdo/7/2017 a\n3Cdo/19/2018, z ktorých vyplýva, že všeobecný súd pri rozhodovaní o priznávaní a určovaní výšky\nnáhrady nemajetkovej ujmy je povinný vychádzať z hmotnoprávnych predpisov, ktoré priamo určujú\nvýšku náhrady za spôsobenú ujmu, napr. zákon č. 215/2006 Z. z. Mala za to, že odvolací súd tento\nzákon pri rozhodovaní nebral do úvahy dôsledne, a preto sa dopustil odklonu od ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu, čo zakladá dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.\n4.2. Vzhľadom na uvedené žalovaná žiadala rozsudok odvolacieho súdu podľa § 449 ods. 3 CSP zmeniť\na žalobu v časti nemajetkovej ujmy zamietnuť, alternatívne dovolaním napadnuté rozhodnutie podľa §\n449 ods. 1 a § 450 CSP v napadnutom rozsahu zrušiť a vec vrátiť príslušnému súdu na ďalšie konanie.\n5. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že v danom prípade dovolací dôvod nie je daný, pričom svoje\ntvrdenia oprel o ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu Českej republiky - sp zn. 31Cdo/619/2011\n(R 115/2012), sp. zn. 31Cdo/3916/2008, sp. zn. 25Cdo/762/2004, nález Ústavného súdu Českej\nrepubliky sp. zn. II. ÚS 590/08. Trval na tom, že náhrada nemajetkovej ujmy nie je náhradou škody,\npreto sa na ňu nevzťahujú ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. o premlčaní, pretože tieto upravujú\nlen premlčanie náhrady skutočnej škody a ušlého zisku, nie premlčanie náhrady nemajetkovej ujmy. Z\nuvedeného dôvodu je potrebné aplikovať na tento prípad všeobecnú trojročnú premlčaciu dobu, ktorá\nvyplýva z ustanovení Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené navrhol dovolanie odmietnuť a\npriznať mu náhradu trov dovolacieho konania v plnej výške.\n6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie ako strana sporu podala v\nstanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) žalovaná, na ktorú sa vzťahuje § 429 ods. 2 písm. b/ CSP, a v\nktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§\n443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je prípustné, nie však dôvodné.\n7. Žalovaná vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, podľa ktorého je dovolanie\nprípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej\ninštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej\npraxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Podľa názoru dovolacieho súdu žalovaná v dovolaní\n\nnáležite konkretizovala zásadnú právnu otázku (bod 4.1. tohto rozhodnutia), riešenú odvolacím súdom.\nV ďalšom bolo preto potrebné posúdiť, či ide o otázku, dovolacím súdom neriešenú.\n8. Žalovaná za podstatu nesprávnosti právnych záverov odvolacieho súdu považuje to, že odvolací súd\nnesprávne posúdil parciálnu právnu otázku, keď na nárok žalobcu spočívajúci v náhrade nemajetkovej\nujmy nesprávne aplikoval všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní, namiesto\nšpeciálnej právnej úpravy o premlčaní obsiahnutej v § 23 zákona č. 58/1969 Zb.\n9. „Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu“ je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo\nrozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho\nsúdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax\nvyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca\naj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované)\nrozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto\nnázory akceptovali a vecne na ne nadviazali. Najvyšší súd v tejto súvislosti uvádza, že existuje rozsudok\nnajvyššieho súdu z 21. júna 2018 sp. zn. 3Cdo/191/2017, ktorý totožnú otázku vyriešil.\n10. V uvedenom rozhodnutí dovolací súd uviedol, že sa stotožňuje s právnymi závermi najvyššieho súdu\nuvedenými v odôvodnení rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/177/2005,\npodľa ktorých zákon č. 58/1969 Zb. neumožňuje náhradu nemajetkovej ujmy pri zodpovednosti štátu za\nškodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe. Z § 5 zákona č. 58/1969 Zb. okrem iného vyplýva, že právo\nna náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná,\nak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené, alebo ak bol spod obžaloby oslobodený. Keďže zákon\nč. 58/1969 Zb. vo svojich ustanoveniach nedefinuje právny pojem „škoda“, je potrebné podľa § 20\nzákona č. 58/1969 Zb. subsidiárne vychádzať z ustanovení Občianskeho zákonníka. Podľa § 442 ods.\n1 Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná škoda, a to, čo poškodenému ušlo - ušlý zisk. Vo\nvšeobecnosti sa v rovine právnej teórie a praxe považuje za škodu ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére\npoškodeného. Podľa ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich náhradu škody sa nemajetková\nujma neodškodňuje, s výnimkou škody spôsobenej niektorým trestným činom korupcie (§ 442 ods. 2\nObčiansky zákonník) a pri odškodnení bolesti poškodeného a sťaženia spoločenského uplatnenia pri\nškode na zdraví (§ 444 Občianskeho zákonníka). Nárok na náhradu škody za väzbu zaručuje nielen\nvnútroštátna právna úprava - zákon č. 58/1969 Zb., vykonávajúci článok 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, podľa ktorého každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu,\niného štátneho orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, ale aj článok 5 ods.\n5 Dohovoru. V zmysle tohto článku Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a\nkaždý kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok\nna odškodnenie. Podmienkou práva na odškodnenie je porušenie práva niektorého ustanovenia čl. 5\nods. 1 až 4 Dohovoru, alebo že pozbavenie osobnej slobody bolo v rozpore s vnútroštátnym právom.\nPredpokladom tohto nároku je vznik škody v príčinnej súvislosti s namietaným porušením čl. 5 Dohovoru.\nPodľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa škodou v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru rozumie\nškoda materiálna, tak i nemateriálna. Zákon č. 58/1969 Zb. obsahuje v § 23 osobitnú, špeciálnu (vo\nvzťahu k Občianskemu zákonníku) právnu úpravu premlčania, podľa ktorej sa právo na náhradu škody\nspôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste premlčí za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť\noslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým\nbolo trestné konanie zastavené. Podľa všeobecnej (vo vzťahu k zákonu č. 58/1969 Zb.) právnej úpravy\nObčianskeho zákonníka (§ 101) premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo\nvykonať po prvý raz.\n11. Vec prejednávajúci senát sa stotožňuje s vyššie uvedenou právnou interpretáciou a nemá právny\ndôvod sa od nej odkloniť. Odvolací súd v preskúmavanej veci dospel k záveru, že nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho\nzákonníka; premlčacia doba začala plynúť nasledujúcim dňom po dni, kedy nastala právoplatnosť\nrozsudku, ktorým bol žalobca oslobodený spod obžaloby, t. j. 26.5.2010 došlo k nezákonnosti väzby\nvykonanej žalobcom, nasledujúci deň po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku, t. j. 27.5.2010\nzačala plynúť trojročná premlčacia doba, ktorá uplynula najneskôr dňa 27.5.2013. Žaloba bola na súd\nprvej inštancie podaná dňa 9.5.2013, teda pred uplynutím premlčacej lehoty, preto žalovanou vznesenú\nnámietku premlčania odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Podľa názoru dovolacieho súdu, odvolací\nsúd predmetnú právnu otázku správne právne posúdil a v tejto súvislosti dopĺňa, že osobitná právna\n\núprava premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej „nezákonnou“ väzbou nie je\nupravená v zákone č. 58/1969 Zb. a neupravuje ju ani Dohovor. Preto podľa § 20 zákona č. 58/1969\nZb. prichádza do úvahy subsidiárne použitie § 101 Občianskeho zákonníka, ktorý je zároveň podľa jeho\nustanovenia § 853 subsidiárnym predpisom na občianskoprávne vzťahy, pokiaľ tieto nie sú osobitne\nupravené ani týmto, ani iným zákonom, pričom tieto sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré\nupravujú tieto vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. Pokiaľ dovolateľka opätovne poukazuje na\nnález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 18. januára 2012 sp. zn. I. ÚS 430/2011 dovolací súd iba\nodkazuje na záver vyslovený v už spomínanom rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/171/2017,\nktorý uviedol, že toto rozhodnutie nerieši obdobnú problematiku, aká je v posudzovanom prípade,\nnakoľko predmetom sporu vo veci sp. zn. I. ÚS 430/2011 bol nárok žalobcu na náhradu škody v podobe\nušlého zisku, ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom, teda\nnie nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Z tohto dôvodu nemožno právne závery Ústavného súdu\nSlovenskej republiky obsiahnuté v predmetnom náleze k otázke premlčania nároku na náhradu škody\naplikovať na posudzovaný prípad.\n12. Správny je preto právny záveru odvolacieho súdu, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy\npodľa zákona č. 58/1969 Zb. sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101\nObčianskeho zákonníka. Odvolací súd rozhodol v súlade s týmto právnym názorom, a preto dovolateľka\nneopodstatnene tvrdí, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom\nposúdení veci.\n13. Z obsahu dovolania vyplýva, že žalovaná považovala za nesprávne vyriešenú aj otázku\nprimeranosti náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb. s ohľadom na platné a účinne\nvnútroštátne predpisy upravujúce aj iné finančné kompenzácie. Uvedená právna otázka sa týka\nsprávnosti posudzovania primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným\nrozhodnutím a nevyhnutnosti zohľadnenia iných hmotnoprávnych predpisov tuzemského právneho\nporiadku upravujúcich odškodňovanie a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.\n14. Podľa názoru dovolateľky sa odvolací súd odklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu, pričom\noznačila rozhodnutia najvyššieho súdu, od ktorých sa mal odvolací súd v napadnutom rozhodnutí\nodkloniť pri riešení vymedzenej právnej otázky. Ide o rozhodnutie ESĽP Karhuvaara a Iltahethi v.\nFínsko a rozhodnutia NSSR sp. zn. 4Cdo/171/2005, 6Cdo/37/2012, 6MCdo/15/2012, 3Cdo/7/2017 a\n3Cdo/19/2018.\n15. Pri riešení nastolenej otázky je potrebné pripomenúť aj staršiu judikatúru, ktorá sa týkala sporov,\nv ktorých išlo o náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. ktorý zákon neupravoval\nnáhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu. K záveru o možnosti priznať\ntúto náhradu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. dospela prax všeobecných súdov Slovenskej republiky až\nv súvislosti s právnym názorom najvyššieho súdu obsiahnutým v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky z 31. mája 2007 sp. zn. 4Cdo/177/2005, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho\nsúdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát Rc 13/2009. V uvedenom rozhodnutí pri\nriešení nastolenej otázky (odškodnenie väzby) najvyšší súd vyslovil záver, podľa ktorého nárok na\nnáhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru, i keď nárok na\nodškodnenie väzby vznikol podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú\nrozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.).\nNajvyšší súd zdôraznil, že ustanovenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru obsahuje tzv. neurčitý právny pojem, ktorý\nvyžaduje jeho aplikáciu na konkrétne skutkové okolnosti prípadu. Neurčité právne pojmy v žiadnom\nprípade nie sú ustanoveniami, ktoré by súdu umožňovali ľubovôľu, alebo ktoré by umožňovali súdu\nabsolútne neobmedzenú úvahu. Ich aplikáciu a výklad je súd povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť\na vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na\nrozsah odškodnenia v iných, prejednávanej veci obdobných veciach (najvyšší súd v tomto rozhodnutí\npoukázal na rozsudok ESĽP zo 17. júla 2012 v prípade Winkler proti Slovenskej republike).V nadväznosti\nna to sa judikatúra začala zaoberať určením výšky odškodnenia, keďže právna úprava v tomto smere\núplne absentovala.\n16. V rozhodnutí z 27. apríla 2006 sp. zn. 4Cdo/171/2005 najvyšší súd konštatoval, že i keď je výška\nzadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne\na preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou\n\nsúdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané či dokonca tak premrštené\nsumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa a ktoré by napríklad pri\nporovnaní „odškodnenia“ zásahudo práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním“ zásahov do iných\nzákladných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky mohli niektoré ujmy na iných základných\nprávach (napríklad ujmy na zdraví či dokonca živote) bagatelizovať.\n17. Danou problematikou sa najvyšší súd zaoberal aj v rozhodnutí z 31. júla 2012 sp. zn. 6Cdo/37/2012, v\nktorom dospel k záveru, že súd je povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými\nargumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných,\nprejednávanej veci obdobných veciach; v tomto rozhodnutí dovolací súd poukázal na nález ústavného\nsúdu zo 6. decembra 2006 sp. zn. III. ÚS 147/06 a tiež na rozsudok ESĽP zo 17. júla 2012 v prípade\nWinkler proti Slovenskej republike.\n18. Rovnako v rozhodnutí z 30. septembra 2013 sp. zn. 6MCdo/15/2012 najvyšší súd dospel k záveru,\nže určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by\nnepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia\núvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Treba, aby súdy v súvislosti s tým vzali\ndo úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad zákon č. 215/2006 Z. z., v\nzmysle ktorého v prípade že trestným činom bola spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie\nodškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy; pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho\nnásilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu stanovuje limit odškodnenia\nvo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Súd sa musí zaoberať napríklad aj otázkami, v čom je\nnemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote spôsobená nezákonným\nrozhodnutím väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, respektíve s morálnou škodou\nspôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania.\n19. Vyššie uvedené rozhodnutia najvyššieho súdu sa týkali sporov, v ktorých išlo o náhradu nemajetkovej\nujmy v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Tento zákon neupravoval náhradu (a teda ani jej výšku)\nnemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu. K záveru o možnosti priznať túto\nnáhradu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. dospela prax všeobecných súdov Slovenskej republiky až v\nsúvislosti s právnymi názormi najvyššieho súdu obsiahnutými v judikáte R 13/2009.\n20. V rozhodnutí z 24. júla 2018 sp. zn. 3Cdo/19/2018 sa najvyšší súd zaoberal otázkou, či sa\nustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., môže, resp. nemôže vzťahovať na právne\nvzťahy založené pred 1. januárom 2013. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí dospel k záveru, že na\nzáveroch najvyššieho súdu o povinnosti všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku\nupravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva,\nku ktorým dospel najvyšší súd skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb., nezmenili neskôr nič ani zákon č. 517/2008 Z.\nz, ani zákon č. 412/2012 Z. z. Určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 412/2012 Z. z. tak, aby priznaná náhrada nebola\nvyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, je pokračovaním v už nastolenom\ntrende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva. Podľa názoru\nEurópskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť\nrozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo). Európsky\nsúd pre ľudské práva tiež konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov\npreukazujúcich výšku ujmy (napríklad Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem\ntoho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade\nmusí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa\npoškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko). Napokon\nESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená\nvýška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných\nčinov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných\na dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo\nnásilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).\n\n21. Najvyšší súd aj v rozhodnutí zo dňa 24. júna 2020 sp. zn. 6Cdo/38/2019 vyslovil, že právny\nnázor zastávajúci potrebu podrobnej špecifikácie dôsledkov vydania nezákonného rozhodnutia,\npreskúmateľnosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy a náležité zohľadnenie iných právnych predpisov\nslovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, je pevne zakotvený v rozhodovacej\npraxi najvyššieho súdu prakticky od roku 2006. Tento právny názor predstavuje výklad súladný so\nštandardom ochrany ľudských práv na európskej úrovni, eliminuje ľubovôľu pri stanovení výšky náhrady\nnemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch a zohľadňuje výšku priznaných náhrad pri zásahoch do iných\nzákladných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky. Uvedený prístup nepopiera princíp úplného\nodškodnenia, keďže nevylučuje vo výnimočných prípadoch priznať vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy\nza predpokladu riadneho odôvodnenia zvýšenej závažnosti zásahu do práva poškodeného v dôsledku\nnezákonného rozhodnutia.\n22. V danom prípade žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za 88 dní väzby, ktorú\nvykonal od 13.9.1999 do 9.12.1999, teda za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. Odvolací súd pri úvahách\no určení primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy prihliadol na závery najvyššieho súdu o potrebe\nurčiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po náležitom zohľadnení iných\nprávnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie. Odvolací súd nevybočil\nani z maximálnych limitov stanovaných v inom právnom predpise, čo napokon uznáva aj dovolateľka.\nDovolací súd poukazuje na závery obsiahnuté v rozhodovacej praxi ústavného súdu, ktorý vyslovil,\nže všeobecné súdy disponujú pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za\nvedenie trestného stíhania (obzvlášť v prípadoch, ak nezákonné rozhodnutie bolo vydané ešte za\núčinnosti zákona č. 58/1969 Zb.) širokou mierou uváženia a ich úvahy nemožno limitovať mechanickým\nporovnávaním odškodňovania iných prípadov upravených v iných právnych normách. Je to tak jednak\npreto, že vždy v týchto prípadoch je nevyhnutné vychádzať z osobitných okolností vecí, a jednak preto,\nže v prípade mechanického prenášania limitov právnej úpravy iných prípadov odškodnenia by to muselo\nznamenať predchádzajúce posúdenie tam stanovenej výšky odškodnenia z hľadiska spoločenskej\nspravodlivosti (nemožno limitovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie porovnávaním\nodškodňovania bolesti či obetí trestných činov, pokiaľ všeobecnému súdu nepatrí právomoc posúdiť\ntakúto zákonnú úpravu z hľadiska spoločenskej spravodlivosti). Významným je však i to, že z hľadiska\nústavnoprávneho je zodpovednosť štátu v týchto prípadoch konštruovaná ako objektívna absolútna\nzodpovednosť (štát sa jej nemôže zbaviť). Tieto závery sú osobitne významné pre prípady rozhodovania\no výške náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným\npostupom (orgánov) štátu, ktorý na druhej strane sám ako zákonodarca formuluje kritériá stanovenia\nich výšky, a dokonca v dnes účinnom znení právnej úpravy stanovil zákonom ich hornú hranicu. Z tohto\ndôvodu musí byť poskytnutý všeobecným súdom ako osobitnej a nezávislej zložke štátnej moci široký\nautonómny priestor na realizáciu voľnej úvahy (III. ÚS 754/2016).\n23. Dovolací súd konštatuje, že odvolací súd postupoval podľa ustálenej súdnej praxe a vymedzil kritériá,\nktorých naplnenie skúmal na základe výsledkov vykonaného dokazovania. Určenie výšky nemajetkovej\nujmy zodpovedá a je súladné s požiadavkou spravodlivosti (rozsudok sp. zn. 7Cdo/145/2011 z 12.\ndecembra 2012). K námietke dovolateľky týkajúcej sa nedostatku dôvodov, v čom je žalobcom\npociťovaná ujma za 88 dní strávených vo väzbe porovnateľná smrteľnému následku trestného činu\ndovolací súd neprihliadol, pretože nespadá pod režim dovolacieho dôvodu podľa § 421 CSP. Dovolací\ndôvod podľa § 420 písm. f/ CSP dovolateľka neuplatnila (§ 440 CSP).\n24. Dovolací súd z dôvodov uvedených v tomto rozhodnutí nedôvodné dovolanie žalovanej zamietol\npodľa § 448 CSP.\n25. Žalobca bol v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešný (§ 255 ods. 1 CSP) a vznikol mu nárok\nna náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov rozhodol najvyšší súd podľa ustanovení § 453 ods.\n1 a § 262 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti\nrozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).\n26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\n\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11Co/126/2017", "guid": "10d22316-6b00-483a-9c5c-e5c3b5544e76:a180ec8a-ca7f-45fb-b456-ca63463cf575", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}