{"guid": "a5741b11-6bc7-46b2-8e23-6cd1119b7d98:7e9addac-7c34-46b4-bd90-3506752e38a9", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:1517217112.3", "spisova_znacka": "1Cdo/126/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/126/2022 z 24. 8. 2022", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. augusta 2022, sp. zn. 1Cdo/126/2022, ECLI:SK:NSSR:2022:1517217112.3", "identifikacne_cislo": "1517217112", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Martin Vladik", "sudca_id": 355, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-martin-vladik-355", "datum_vydania": "2022-08-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Vyživovacie povinnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "IV. ÚS 50/2023", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:4f96c458-e485-4733-8a9f-c386a3857a10", "datum": "2023-02-07", "vztah": "zamietnute"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/36", "nazov": "ZoR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/36", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/36-2005"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-71.odsek-1", "nazov": "§ 71 ods. 1 ZoR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-71.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/36-2005/paragraf-71"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-75.odsek-1", "nazov": "§ 75 ods. 1 ZoR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-75.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/36-2005/paragraf-75"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-75.odsek-2", "nazov": "§ 75 ods. 2 ZoR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-75.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/36-2005/paragraf-75"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-18", "nazov": "§ 18 ZoR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-18", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/36-2005/paragraf-18"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-25.odsek-4", "nazov": "§ 25 ods. 4 ZoR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-25.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/36-2005/paragraf-25"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/161", "nazov": "CMP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/161", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/161-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/161/#paragraf-52", "nazov": "§ 52 CMP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/161/#paragraf-52", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/161-2015/paragraf-52"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/36#paragraf-71", "/SK/ZZ/2005/36#paragraf-75", "/SK/ZZ/2005/36#paragraf-18", "/SK/ZZ/2005/36#paragraf-25", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/2015/161#paragraf-52"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7e9addac-7c34-46b4-bd90-3506752e38a9", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:1517217112.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:1517217112.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:1517217112.3/text", "citacie_n": 3, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Cdo/126/2022\n1517217112\n24. 08. 2022\nJUDr. Martin Vladik\nECLI:SK:NSSR:2022:1517217112.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Vladika a sudcov\nJUDr. Eriky Šobichovej a Mgr. Petra Melichera vo veci navrhovateľky: X.. A. N., bývajúca D. XX, Š.,\nproti osobe povinnej platiť výživné: K.. J. N., bývajúci N. I. N. XXX, K., právne zastúpený: JÁNSKÝ &\nPARTNERS s. r. o., advokátska kancelária, Štúrova 13, Nitra, o určenie výživného na manželku, vedenej\nna Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 6 Pc 28/2017, o dovolaní K.. J. N. proti rozsudku Krajského\nsúdu v Nitre z 24. januára 2019, sp. zn. 8 CoP 56/2018, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a.\nŽiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Nové Zámky (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom č. k.\n6 Pc 28/2017-300 zo 7. septembra 2018 rozhodol, že K.. J. N., narodený XX.XX.XXXX (ďalej aj ako\n„odporca“ alebo „manžel“) je povinný platiť navrhovateľke X.. A. N., narodenej XX.XX.XXXX (ďalej aj\nako „manželka“) výživné v sume 200 Eur mesačne a to vopred vždy do 15-teho dňa v kalendárnom\nmesiaci, počínajúc dňom 22.11.2017 s tým, že zaostalé výživné za obdobie od 22.11.2017 do 31.12.2017\nv sume 260 Eur je odporca povinný platiť navrhovateľke v splátkach v sume 20 Eur mesačne spolu s\nbežným výživným počnúc dňom 01.10.2018; žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov\nkonania a odporcu zaviazal zaplatiť trovy štátu v sume 16,80 Eur a to do 3 dní odo dňa nadobudnutia\nprávoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že majetkové pomery oboch účastníkov\nsú v podstate rovnaké pričom každý z účastníkov uhrádza náklady na svoju domácnosť a vo vzťahu\nk príjmovým pomerom mal za zrejmé, že príjmové pomery odporcu sú výrazne vyššie ako príjmové\npomery navrhovateľky, ktorá sa stará o domácnosť, ako i o výchovu troch maloletých detí, s ktorými žije v\nspoločnej domácnosti. S poukazom na uvedené okresný súd ustálil, že je v možnostiach a schopnostiach\nodporcu platiť navrhovateľke manželské výživné v sume 200 Eur mesačne, preto podľa § 71 ods. 1\nzákona č. 36/2005 Z. z. o rodine (ďalej len „zákon o rodine“) návrhu vyhovel. Námietku odporcu, že\npriznanie výživného na manželku by bolo v rozpore s dobrými mravmi okresný súd vyhodnotil ako\nnedôvodnú, keďže nebolo preukázané, že oznámenia o priestupku, ktoré podala navrhovateľka, boli\nvykonané v úmysle uškodiť alebo ublížiť druhému účastníkovi a preto súd na túto námietku neprihliadal.\nSúd prvej inštancie dospel k záveru, že priznanie výživného v danom prípade nebude v rozpore s\ndobrými mravmi. Okresný súd zároveň rozhodol o povinnosti odporcu uhrádzať navrhovateľke spolu s\nbežným výživným zaostalé výživné za obdobie od 21.11.2017 do 31.12.2017 v sume 260 Eur v splátkach\npo 20 Eur mesačne spolu s bežným výživným počnúc dňom 1.10.2018. O trovách konania rozhodol súd\nprvej inštancie podľa § 52 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „Civilný\nmimosporový poriadok“ alebo „CMP“) tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal.\n\n2. Krajský súd v Nitre (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 8 CoP\n56/2018 z 24. januára 2019 podľa § 387 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok\n(ďalej len ako „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“) rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých\nvýrokoch potvrdil ako vecne správny. Svoje rozhodnutie vo veci samej po právnej stránke odôvodnil\nustanoveniami § 71 ods. 1, § 75 ods. 1 a 2 zákona o rodine. Odvolací súd dospel k záveru, že súd\nprvej inštancie kvalifikovane zistil osobné, majetkové a zárobkové pomery odporcu ako osoby povinnej\nplatiť výživné, ako aj osobné, majetkové, zárobkové pomery navrhovateľky a odôvodnené výdavky na\nstrane navrhovateľky v rozhodnom období, dôsledne ich preskúmal zo všetkých zákonných hľadísk,\naj sa s nimi skutkovo i právne vysporiadal a vecne správne rozhodol. Z pohľadu odvolacieho súdu\nneboli zistené dôvody pre nepriznanie výživného v zmysle ustanovenia § 75 ods. 2 zákona o rodine\n(pre rozpor s dobrými mravmi). Odvolací súd dospel v danej právnej veci k záveru, že súd prvej\ninštancie sa s odporcom namietanou skutočnosťou (rozpor s dobrými mravmi) dostatočne vysporiadal\nv odôvodnení svojho rozhodnutia, na ktoré odvolací súd poukázal a na zdôraznenie správnosti uviedol,\nže za daného stavu vzťahov medzi účastníkmi konania ako manželmi, vzájomnom obviňovaní z konania\nrozporného nielen s ustanovením § 18 zákona o rodine (nepreukázanom), keď doposiaľ v súvislosti\ns vyššie uvedenými trestnými oznámeniami zo strany navrhovateľky, ohľadne ktorých bolo konanie\nzastavené/odložené, voči navrhovateľke nebolo vydané žiadne rozhodnutie príslušným orgánom o\ntom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok postihnuteľný podľa osobitného predpisu (keď odporca\ntvrdil, že navrhovateľka sa uvedeným konaním mohla dopustiť trestného činu krivého obvinenia,\npríp. nebezpečného prenasledovania), bolo potrebné prijať záver, že konanie navrhovateľky sa bez\nďalšieho nevymyká z rámca ustanovenia § 18 zákona o rodine a podanie trestných oznámení zo strany\nnavrhovateľky na odporcu nepredstavujú porušenie žiadnej právnej povinnosti, keď v konaní nebolo\npreukázané, že navrhovateľka chcela oznamovaciu povinnosť zneužiť v rozpore s dobrými mravmi\nalebo šikanóznym spôsobom, teda nebolo preukázané, že by svojim konaním nebrala ohľad na ústavne\ngarantované práva odporcu. Z uvedeného odvolací súd vyvodil, že návrh navrhovateľky na určenie\nvýživného na manželku bol dôvodne podaný, keďže v konaní neboli preukázané dôvody pre nepriznanie\nvýživného v zmysle ustanovenia § 75 ods. 2 zákona o rodine (pre rozpor s dobrými mravmi). Odvolací\nsúd zároveň považoval odvolanie odporcu za nedôvodné i potiaľ, pokiaľ mal odporca za to, že dôvodom\npre zamietnutie návrhu navrhovateľky je konanie navrhovateľky, ktoré je podľa odporcu v rozpore s\nuznesením č. k. 7 P 346/2017-1251 zo dňa 22. októbra 2018, keďže uvedené súdne rozhodnutie je\nprávne vymožiteľné postupom podľa § 370 a nasl. CMP a konanie navrhovateľky je do budúcnosti\nv prípade vykonania súdnej úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom a jej\nnerešpektovania zo strany navrhovateľky právne postihnuteľné s poukazom na ustanovenie § 25 ods.\n4 zákona o rodine. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP\nv spojení s § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\n3. Odporca (ďalej aj ako „dovolateľ“) podal proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie z dôvodov\npodľa § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Porušenie práva dovolateľa na spravodlivý\nproces malo spočívať v tom, že súd prvej inštancie ako aj odvolací súd svoje rozhodnutia nedostatočným\nspôsobom odôvodnili. Podľa dovolateľa sa súdy nižšej inštancie v odôvodnení svojich rozhodnutí\nobmedzili iba na uvedenie zisteného skutkového stavu, aplikovanie právnej normy a konštatovanie\nsvojich záverov, a to bez opísania úvah, ktorými sa spravovali pri hodnotení jednotlivých skutkových\ntvrdení, vykonaných či navrhovaných dôkazov a pri posudzovaní právnej stránky veci, ktoré takto\nprijatým záverom predchádzali. V súvislosti s dovolacím dôvodom spočívajúcim v nesprávnom právnom\nposúdení dovolateľ namietal, že súdy nižšej inštancie dospeli k nesprávnym záverom, že konanie\nnavrhovateľky voči povinnému nie je v rozpore s dobrými mravmi, preto ani priznanie nároku na výživné\nv rozpore s dobrými mravmi nie je a podanému návrhu vyhoveli, hoci boli splnené podmienky pre\njeho zamietnutie. Podľa názoru povinného naopak nemožno navrhovateľke priznať výživné v zmysle\nustanovenia § 75 ods. 2 zákona o rodine z dôvodu, že jeho priznanie by bolo v rozpore s dobrými mravmi.\nS poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu dovolateľ navrhol dovolaciemu súdu, aby zrušil dovolaním\nnapadnutý rozsudok odvolacieho súdu a zároveň zrušil rozsudok súdu prvej inštancie alebo aby zmenil\ndovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu tak, že návrh navrhovateľky v celom rozsahu zamietne\na dovolateľovi prizná voči navrhovateľke nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.\n4. Navrhovateľka sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) uznesením sp. zn. 3\nCdo 132/2019 z 27. januára 2021 dovolanie odporcu odmietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok\n\nna náhradu trov dovolacieho konania s odôvodnením, že rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa parametre\nzákonného odôvodnenia rozhodnutia podľa § 393 ods. 2 CSP, preto dovolanie v časti namietanej vady\nkonania podľa § 420 písm. f/ CSP pre procesnú neprípustnosť odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.\nVo vzťahu k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP\ndovolací súd dospel k záveru o procesnej neprípustnosti dovolania aj v tejto časti a dovolanie podľa\n§ 447 písm. f/ CSP odmietol tvrdiac, že dovolanie podané pre nesprávne právne posúdenie nemožno\nodôvodniť spochybnením skutkových záverov súdov nižšej inštancie na základe tvrdeného nesprávneho\nvyhodnotenia dôkazov. Dovolací súd mal za to, že konštatovanie porušenia dobrých mravov je vždy\nvýsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej\nveci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach, pretože kritériá na určenie\nporušenia dobrých mravov sú rozdielne v každej veci a odlišujú sa od prípadu k prípadu. Vyriešením\ntakto vysoko individuálnej otázky sa ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu.\nPri posúdení a hodnotení zákonom ustanovených východísk na určenie porušenia dobrých mravov\npostupujú totiž súdy vždy diferencovane v každom konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých\nstriktných hraniciach. V takto individualizovanom rámci zovšeobecnenie neprichádza do úvahy.\n6. Na základe podanej sťažnosti odporcu (ďalej aj ako „sťažovateľ“) na Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky (ďalej aj ako „Ústavný súd“) proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n3 Cdo 132/2019 zo dňa 27.01.2021, Ústavný súd svojim Nálezom zo dňa 23.06.2022, sp. zn. III. ÚS\n405/2021-54 (ďalej len „Nález“) rozhodol tak, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. 3 Cdo 132/2019 zo dňa 27.01.2021 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu\na na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“).\nUznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 132/2019 zo dňa 27.01.2021 zrušil a\nvec mu vrátil na ďalšie konanie.\n6.1. Ústavný súd konštatoval, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd\nodmietol dovolanie sťažovateľa z dvoch dôvodov: 1. dovolacie námietky sťažovateľa majú skutkovú,\nnie právnu povahu a 2. otázka rozporu s dobrými mravmi je v každom spore tak jedinečná, že tu ani\nnemožno očakávať, že by existovala ustálená judikatúra.\n6.2. Z obsahu dovolania sťažovateľa podľa názoru Ústavného súdu vyplýva, že problém nastolený\nsťažovateľom v dovolaní sa jednoznačne týka právneho posúdenia, nie skutkovej stránky veci.\nBytostnou súčasťou právneho posúdenia veci je skúmanie subsumovateľnosti ustáleného skutkového\nstavu pod ustanovenie právnej normy. Podľa Ústavného súdu práve tento aspekt sťažovateľ v dovolaní\nnastolil a voči výsledku subsumpcie skutkového stavu zisteného v jeho veci pod § 75 ods. 2 zákona o\nrodine, ku ktorému dospel odvolací súd, vyjadril výhrady. Preto, keď najvyšší súd v bode 19. odôvodnenia\nsvojho uznesenia uviedol, že „obsahom podaného dovolania boli v skutočnosti tvrdenia dovolateľa o\ntom, že súdy nižšej inštancie nesprávne v jeho neprospech vyhodnotili vykonané dôkazy“, podľa názoru\nÚstavného súdu sa dopustil deformovanej interpretácie skutočného obsahu dovolania sťažovateľa.\nĎalej Ústavný súd uviedol, že sťažovateľ v dovolaní zjavne kritizoval, že súdy nižšej inštancie v jeho\nneprospech právne posúdili ustálený skutkový stav; nenamietal, že bolo potrebné vykonať ďalšie dôkazy,\nktoré sa nevykonali, nenamietal ani skutkové závery, ku ktorým konajúce súdy dospeli pri hodnotení\nvykonaných dôkazov, takže zjavne nešlo o dovolaciu argumentáciu, ktorá by atakovala skutkovú stránku\nzákladného konania.\n6.3. Vo vzťahu k druhému dôvodu odmietnutia dovolania sťažovateľa Ústavný súd vyčítal najvyššiemu\nsúdu, že v podstate vytvoril nový dôvod prípustnosti dovolania, a to že nesprávne právne posúdenie sa\nmusí týkať otázky, ktorá svojou povahou musí byť judikatórne stabilizovateľná, inak povedané, musí v\nsebe skrývať potenciál byť predmetom judikatórneho ustálenia. Vice versa, najvyšší súd zaviedol nový\ndôvod neprípustnosti dovolania, ktorým je taká špecifická povaha právnej otázky, že má za následok\njej nestabilizovateľnosť v judikatúre. Uvedeným záverom najvyššieho súdu však podľa Ústavného súdu\nchýba opora v CSP.\n6.4. Ústavný súd uzavrel, že najvyšší súd odmietnutím dovolania sťažovateľa na základe takéhoto\nodôvodnenia odmietol poskytnúť sťažovateľovi súdnu ochranu v kvalite vyžadovanej čl. 46 ods. 1\nÚstavy, pretože nerešpektoval zákonné medze, v rámci ktorých sa sťažovateľ ako dovolateľ súdneho\nprieskumu domáhal (čl. 51 ods. 1 Ústavy). Najvyšší súd pri tomto dôvode odmietnutia dovolania v\npodstate (v bode 20. odôvodnenia) naznačuje, že účelom dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP je\nvýlučne tvorba ustálenej rozhodovacej praxe, čo by znamenalo, že v konaní o takom dovolaní sa vôbec\nneposkytuje ochrana základným právam a slobodám. To však Ústavný súd nepovažoval za súladné\nnielen s judikatúrou Ústavného súdu (I. ÚS 336/2019), ale ani s podstatou súdnej ochrany, ktorou je\nochrana subjektívnych práv. Účelom dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku v aktuálnej\n\nregulácii civilného procesu je teda nepochybne okrem zjednocovania judikatúry aj ochrana subjektívnych\npráv sporových strán.\n6.5. Vychádzajúc z uvedeného, Ústavný súd konštatoval, že výklad a aplikácia ustanovenia § 421 ods.\n1 písm. b/ CSP najvyšším súdom na prípad sťažovateľa je arbitrárna a jeho závery v napadnutom\nrozhodnutí sú z tohto dôvodu ústavne neudržateľné. Najvyšší súd odmietnutím dovolania sťažovateľa\nv dôsledku nesprávnej interpretácie skutočného obsahu dovolania sťažovateľa zamedzil sťažovateľovi\nprístup k dovolaciemu súdu, v dôsledku čoho porušil označené právo sťažovateľa.\n6.6. Zdôraznil, že najvyšší súd je v ďalšom konaní vo veci podľa § 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z.\nz. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) viazaný právnymi názormi Ústavného súdu vyjadrenými\nv tomto Náleze. Východiskom pri opätovnom prejednaní dovolania tak preň bude právna (nie skutková)\npovaha kritiky, ktorú sťažovateľ v dovolaní predniesol. Rovnako tak posudzovanie prípustnosti dovolania\nnemôže byť založené na prípadnej nezovšeobecniteľnosti otázky ním nastolenej.\n7. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej\nneprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 427 ods. 1 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), bez\nnariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), viazaný právnym názorom Ústavného súdu, ktorý\nvyslovil v Náleze (§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné\nzamietnuť.\n8. Ústavný súd v zrušujúcom Náleze zdôraznil, že „18. Z obsahu dovolania sťažovateľa vyplýva, že\nproblém nastolený sťažovateľom v dovolaní sa jednoznačne týka právneho posúdenia, nie skutkovej\nstránky veci.....“ a na inom mieste dal do pozornosti, že „......Najvyšší súd odmietnutím dovolania\nsťažovateľa na základe takéhoto odôvodnenia odmietol poskytnúť sťažovateľovi súdnu ochranu v kvalite\nvyžadovanej čl. 46 ods. 1 ústavy,...“ Vychádzajúc z uvedeného pristúpil najvyšší súd k opätovnému\nposudzovaniu dovolania a skúmal, či sú splnené podmienky dovolacieho konania a predpoklady\nprípustnosti dovolania.\n9. Dovolací súd najskôr skúmal existenciu prvého z dovolateľom uplatnených dovolacích dôvodov,\nktorým je tzv. vada zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Ak totiž dovolanie z dovolacieho\ndôvodu uvedeného v § 420 CSP smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo\nktorým sa konanie končí, potom existencia tohto dôvodu, t. j. existencia niektorej z vád uvedených\nv tomto ustanovení (spôsobujúcich tzv. zmätočnosť rozhodnutia) neznamená len splnenie podmienky\nprípustnosti dovolania, ale zakladá bez ďalšieho aj jeho dôvodnosť. Z ustanovenia § 420 písm. f/\nCSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej\nalebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade\nuvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,\nv čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n10. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa\ntvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver)\ndovolacieho súdu, že k dovolateľom vymedzenému dôvodu zmätočnosti skutočne došlo.\n11. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a) zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva\nna spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na\nnestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym\nporiadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne\nkonanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa\nvšeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným\nvýkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.\nJeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia\nvykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04,\nI. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n\n12. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných\ndo 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca\nčinnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor)\nznemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti\nna konaní (porovnaj R 129/1999 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo\n38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním\naj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný\npriebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného\nnároku.\n13. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v\ncivilnom sporovom, či mimosporovom konaní, potom už „postupom\nsúdu“ vôbec nemôže byť ani\nčasť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť\nodôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (pozri rozhodnutia\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1 ECdo 10/2014, 3 Cdo 146/2013). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu\ntreba pojem „procesný postup“ súdu vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016.\n14. V danom prípade dovolateľ prípustnosť dovolania odvodil z § 420 písm. f/ CSP a porušenie práva\nna spravodlivý proces videl v zmätočnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, keď odvolací súd svoje\nrozhodnutie riadne neodôvodnil, a teda jeho rozhodnutie nespĺňa kvalitatívne požiadavky z hľadiska\njeho odôvodnenia. Namietal, že k jeho právnej argumentácii, ktorou poukazoval na nemožnosť vyhovieť\nnávrhu s poukazom na § 75 ods. 2 zákona o rodine z dôvodu, že priznanie výživného by bolo v rozpore\ns dobrými mravmi, sa súdy nižšej inštancie vyjadrili pomerne stroho a nedostatočne. Podľa názoru\ndovolateľa v rozhodnutí odvolacieho súdu absentujú konkrétne úvahy, ktorými by odvolací súd dôkladne\nvysvetlil ako posudzoval dovolateľom tvrdené skutočnosti a právnu argumentáciu, z akého dôvodu tieto\npovažoval za nesprávne a neprihliadal na ne, prečo je práve argumentácia súdu správna.\n15. S poukazom na vyššie uvedené dovolateľ za zmätočnostnú vadu v zmysle ustanovenia § 420 písm.\nf/ CSP označil nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (teda jeho nepreskúmateľnosť,\npozn. dovolacieho súdu). Podľa názoru vec prejednávajúceho senátu konanie pred odvolacím súdom\nnebolo postihnuté vadou zmätočnosti. I keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho\nriadneho odôvodnenia je takým nesprávnym procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť\nsporovej strane, aby uplatňovala svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie\npráva na spravodlivý proces, v prejednávanej veci o taký prípad nešlo. Dovolaním napádaný rozsudok\ntotiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k\nprerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých\nvyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom\nprvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu\ns potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu; rozhodnutie odvolacieho\nsúdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie.\nDovolateľ preto nedôvodne argumentoval, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné; pričom\nza vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd\nneodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne\nuspokojivým spôsobom.\n16. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky je aj právo účastníka konania, resp. strany sporu na také odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením práva a obranou proti takému uplatneniu.\nVšeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (stranou sporu),\nale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania\n(bližšie pozri rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03, či sp. zn. III. ÚS 60/04).\nTúto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti\nnajmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.\nOdôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať\npodrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom\nna konkrétny prípad.“ (napr. Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, či rozsudok vo veci\n\nRuiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani c. Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303\nA a č. 303 B).\n17. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky\nvyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II.\nÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav\na po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery\nnepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú\nprijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah\nmedzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi\nna strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho\nrozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí\nrovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť\nprijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí\nsúčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana\npráv a oprávnených záujmov účastníkov - od 01.07.2016 strán sporu (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III.\nÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva ale nevyžaduje,\naby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď\nv odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa\nšpecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A,\nč. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis\nc. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).\n18. V súvislosti s požiadavkami kladenými na odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska princípov\nspravodlivého procesu, a to najmä pokiaľ ide o ich úplnosť, zrozumiteľnosť a presvedčivosť dovolací súd\npoukazuje aj na po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku naďalej aktuálne stanovisko\nobčianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. decembra 2015, R 2/2016,\nktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241\nods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia\nneobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,\nktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“\nUplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016 predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa\nvýlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu\nneobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny\nsystém” (Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že\nmala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).\n19. V kontexte citovaného stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky dospel dovolací súd po preskúmaní veci k záveru, že odôvodnenie dovolaním napadnutého\nrozsudku odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia rozhodnutia podľa § 393 ods. 2\nCSP, a teda dôvod pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016 daný nie je. V súvislosti s dovolateľom\nnamietanou absenciou úvah odvolacieho súdu, ktoré ho viedli k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej\ninštancie o vyhovení návrhu navrhovateľky na priznanie výživného v zmysle § 75 ods. 2 zákona o\nrodine, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu práva dovolateľa na spravodlivý proces, dovolací súd\npoukazuje na odsek 23. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu. V ňom odvolací súd odôvodňuje\nsvoj právny názor o priznaní výživného tým, že konanie navrhovateľky sa bez ďalšieho nevymyká\nz rámca ustanovenia § 18 zákona o rodine, keďže doposiaľ v súvislosti s trestnými oznámeniami\nzo strany navrhovateľky, na základe ktorých začaté konania boli zastavené/odložené, nebolo voči\nnavrhovateľke vydané žiadne rozhodnutie príslušného orgánu o tom, že bol spáchaný trestný čin alebo\npriestupok. Podľa odvolacieho súdu dôvodom pre nepriznanie výživného nebolo ani povinným opísané\nkonanie spočívajúce v zasahovaní navrhovateľky do výkonu jeho rodičovských práv nerešpektovaním\nvykonateľného rozhodnutia súdu, keďže predmetné súdne rozhodnutie je vymožiteľné postupom podľa\n§ 370 CMP a prípadné budúce nerešpektovanie súdnej úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k\nmaloletým deťom navrhovateľkou je právne postihnuteľné s poukazom na § 25 ods. 4 zákona o rodine.\n\n20. Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu vyššie uvedené kritériá pre\nodôvodňovanie rozhodnutí (zakotvené aj v § 220 ods. 2 CSP a § 393 ods. 2 CSP) spĺňa, preto ho\nnemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie\nrozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých\nčastí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj\nvšeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými\nzisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V\nhodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia\nodvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom\nzvolené aj závery, ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť.\n21. Obsah spisu vedeného v preskúmavanej veci v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľa, že\nodvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil. Odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom\nuviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu; jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a\nrozhodnutím súdu prvej inštancie, nemožno považovať za neodôvodnený. Podľa názoru dovolacieho\nsúdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu náležitosti v zmysle § 393 CSP. Ako už bolo\nuvedené vyššie, za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací\nsúd neodôvodnil svoje rozhodnutia podľa predstáv dovolateľa.\n22. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd ustálil, že dovolateľ neopodstatnene namietal, že\nsúd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva\nv takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f/ CSP. Preto dospel\ndovolací súd k záveru, že konanie vadou podľa § 420 písm. f/ CSP postihnuté nebolo. S poukazom na\nto, že v prejednávanom prípade prelomenie stavu právnej istoty nastolenej právoplatnosťou rozhodnutia\nodvolacieho súdu konštatovaním prípustnosti dovolania do úvahy neprichádza, najvyšší súd dovolanie\npodľa § 420 písm. f/ CSP pre jeho procesnú neprípustnosť podľa § 447 písm. c/ CSP odmietol.\n23. Pretože konanie pred odvolacím súdom nebolo postihnuté vadou vyplývajúcou z § 420 písm. f/ CSP\ndovolací súd pristúpil k posúdeniu dovolania odporcu aj z hľadiska ďalšieho uplatneného dovolacieho\ndôvodu - nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom, kedy dovolateľ namietal, že\nrozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP).\n24. V dovolacom konaní platí, že aby na základe dovolania podaného v zmysle § 421 ods. 1\nCSP mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z\nhľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť (najskôr) splnené predpoklady\nprípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia\nktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem\niného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným\nv ustanoveniach § 431 CSP až § 435 CSP. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže\nbyť pritom len otázka právna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej\nformulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od\ninterpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o\nrodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných\nustanovení).\n25. Dovolací súd zdôrazňuje, že ak dovolateľ zastáva názor, že jeho dovolanie je prípustné podľa §\n421 ods. 1 písm. b/ CSP, musí v dovolaní v spojitosti s týmto tvrdením vysvetliť svoje presvedčenie, že\nodvolací súd riešil dosiaľ dovolacím súdom neriešenú otázku. Namietaná právna otázka pritom môže\nvyplynúť z textu dovolania a nemusí byť formálne vymedzená v jeho konkrétnej časti. Dovolací súd sa\nmá pokúsiť autenticky porozumieť dovolateľovi - jeho textu ako celku, ale na druhej strane nedotvárať\nvec na úkor procesnej protistrany. Nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať“, čo povedal dovolateľ, ale ani\nvyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej otázky (I. ÚS 336/2019, IV. ÚS 443/2020). Rozhodovacia\nprax najvyššieho súdu sa ustálila na názore, podľa ktorého sama polemika s rozhodnutím odvolacieho\nsúdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu\nzvoleného pri právnom posudzovaní veci, ale významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421\nods. 1 CSP, resp. § 432 ods. 2 CSP.\n\n26. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj ustanovenie § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky,\nktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa ustanovenia § 447 písm. f/ CSP je procesnou\npovinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje\nprípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 421 CSP v spojení s § 432 ods.\n1, 2 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý\ndovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n27. Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť\ndovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (ustanovenie § 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že\nposúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje\na náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej\nprávnej otázky, a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie. Predpokladom prípustnosti\ndovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP je sformulovanie právnej otázky dovolateľom,\nktorá podľa jeho názoru v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, pričom musí ísť\no takú právnu otázku, ktorá je pre rozhodnutie vo veci samej kľúčová. Otázka relevantná v zmysle §\n421 ods. 1 CSP musí byť zároveň riešená odvolacím súdom, pričom odvolací súd na jej riešení musel\nzaložiť svoje rozhodnutie a musí ísť o otázku zásadného právneho významu. Otázka, ktorou sa strany\nsporu, prípadne aj súd v konaní síce zaoberali, na vyriešení ktorej ale nie je v konečnom dôsledku\nzaložené dovolaním napadnuté rozhodnutie, nie je relevantná v zmysle tohto ustanovenia (uznesenie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 214/2018). Právna otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/\nCSP musí byť procesnou stranou v dovolaní vymedzená jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom,\nktorý umožňuje posúdiť prípustnosť dovolania. Aj v tomto prípade platí, že samotná polemika dovolateľa\ns právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len\nkritika toho, ako odvolací súd rozhodol, nezodpovedajú významovo kritériu uvedenému v § 421 ods. 1\npísm. b/ CSP. Dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach alebo predpokladoch o\ntom, ktorú právnu otázku má dovolateľ na mysli.\n28. Dovolateľ je povinný v dovolaní jednoznačne uviesť v čom vidí prípustnosť dovolania, t. j. ktorý z\npredpokladov uvedených § 421 ods. 1 CSP zakladá jeho prípustnosť. Ak má dovolací súd riešiť právnu\notázku (v žiadnom prípade nie skutkovú otázku), ktorou sa dovolací súd ešte nezaoberal (§ 421 ods.\n1 písm. b/ CSP) tak v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení je povinnosťou dovolateľa ako\nprocesnej strany a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť ako ju riešil odvolací\nsúd a b) uviesť ako mala byť táto otázka správne riešená (viď uznesenie NSSR z 22. februára 2018\npod sp. zn. 3 Cdo 146/2017).\n29. S poukazom na uvedené dovolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci dovolateľ prípustnosť\nsvojho dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP a dovolacie otázky formuloval\nv súlade s § 432 CSP nasledovne:\n„1/ Je možno konanie plnoletej osoby spočívajúce vo svojvoľnom, neoprávnenom a bezdôvodnom\nnerešpektovaní vykonateľného súdneho rozhodnutia, v šikanóznom výkone práva a vo svojvoľnom,\nneoprávnenom a bezdôvodnom zasahovaní do výkonu práv iného posúdiť ako konanie, ktoré je v\nrozpore s dobrými mravmi?\n2/ Je možno konanie plnoletej osoby, inak oprávnenej domáhať sa plnenia vyživovacej povinnosti,\nspočívajúce v nerešpektovaní vykonateľného súdneho rozhodnutia, v šikanóznom výkone práva a v\nneoprávnenom a zámernom zasahovaní do výkonu rodičovských práv vo vzťahu k osobe, ktorá je inak\npovinná v prospech tejto oprávnenej osoby túto vyživovaciu povinnosť plniť, posúdiť ako konanie, ktoré\nje v rozpore s dobrými mravmi?\n3/ Je možno vyhodnotiť konanie plnoletej osoby, inak oprávnenej z vyživovacej povinnosti voči osobe\ninak povinnej plniť v prospech oprávnenej osoby túto vyživovaciu povinnosť, ktoré konanie je v rozpore s\ndobrými mravmi, ako dôvod pre zamietnutie návrhu oprávnenej osoby na priznanie výživného v zmysle\n§ 75 ods. 2 zákona o rodine, nakoľko priznanie výživného za danej okolnosti by bolo v rozpore s dobrými\nmravmi?“\n30. Vychádzajúc z uvedeného, dovolací súd ustálil, že dovolateľ vo svojej podstate v dovolaní namietal\nnesprávne právne posúdenie odvolacieho súdu spočívajúce v nepoužití ustanovenia § 75 ods. 2\nzákona o rodine na zistený skutkový stav, keď podľa odporcu rozhodujúcou otázkou pre správne\nposúdenie návrhu na určenie vyživovacej povinnosti na manželku bolo, či správanie navrhovateľky,\n\nktoré odporca opísal, preukázal a navrhovateľka ho nepoprela, je možné vyhodnotiť ako správanie,\nktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Konania, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi sa navrhovateľka\npodľa názoru odporcu dopustila jednak bezdôvodnými trestnými oznámeniami smerujúcimi voči osobe\nodporcu ako aj nerešpektovaním vykonateľného súdneho rozhodnutia upravujúceho podmienky oboch\núčastníkov konania s ich maloletými deťmi. Dovolateľ vyjadril nesúhlas s právnym názorom súdov nižšej\ninštancie, ktoré podľa neho nesprávne právne posúdili otázku, že opísané a preukázané správanie sa\nnavrhovateľky voči odporcovi nie je v rozpore s dobrými mravmi. Mal za to, že oba súdy nesubsumovali\nzistený skutkový stav pod právnu normu vyjadrenú v ustanovení § 75 ods. 2 zákona o rodine z dôvodu,\nže konanie navrhovateľky nevyhodnotili ako konanie, ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi, preto\naj neaplikovali ustanovenie § 75 ods. 2 zákona o rodine. Dovolateľ zastával názor, že z ustáleného\nskutkového stavu bolo možné prijať opačný záver, že navrhovateľka konala v rozpore s dobrými mravmi,\npreto i priznanie výživného by bolo v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko nemožno zaviazať osobou\ninak povinnú plniť vyživovaciu povinnosť k vyživovaniu oprávnenej osoby, ktorá sa vo vzťahu k povinnej\nosobe dopúšťa konania, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Dovolateľ vytýkal odvolaciemu súdu, že\nsa nijako nevysporiadal so skutočnosťou, že navrhovateľka svojvoľne nerešpektuje vykonateľné súdne\nrozhodnutie, neskúmal možný rozpor tohto konania navrhovateľky s dobrými mravmi, toto jej konanie\nponechal nepovšimnuté, pričom dovolateľ zdôraznil, že od podania návrhu na výkon rozhodnutia po\nokamih jeho reálneho výkonu prejde určitý časový úsek, počas ktorého je odporcovi bezdôvodne\nzamedzené vykonávať jemu prislúchajúce rodičovské práva a s konaním o výkon súdneho rozhodnutia\nsú spojené ďalšie výdavky. Ďalej dal dovolateľ do pozornosti, že narušenie príslušných osobných\nvzťahov z relevantných dôvodov zákon sankcionuje tým, že nepovažuje za spravodlivé, aby osoba,\nktorá sa takéhoto konania dopustila, požadovala plnenie založené práve na takomto osobnom vzťahu.\nZáverom konštatoval, že súdy nižšej inštancie mali vyhodnotiť konanie navrhovateľky vo vzťahu k\nodporcovi ako konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a s poukazom na túto skutočnosť mali návrh\nnavrhovateľky zamietnuť v zmysle § 75 ods. 2 zákona o rodine.\n31. Ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach judikoval, že „predmetom dovolania môžu byť\nnielen právne otázky vo forme abstraktných právnych viet bez vzťahu na konkrétny skutkový stav, ale\naj otázky týkajúce sa právneho posúdenia rôznych konkrétnych skutkových stavov“ (III. ÚS 210/2021),\npreto najvyšší súd považoval v posudzovanom prípade vyššie uvedené nastolenie dovolacej otázky,\nresp. dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP za dostačujúce pre účely dovolacieho konania. Uvedené\nkonštatuje dovolací súd aj preto, že v prípade dobrých mravov podľa § 75 ods. 2 zákona o rodine ide o\nrelatívne neurčitý zákonný pojem, ktorý nemožno vždy jednoducho oddeliť od konkrétneho skutkového\nstavu, resp. opäť slovami Ústavného súdu - „odpovede na súčasné a budúce právne otázky sa netvoria\nlen formulovaním abstraktných právnych viet bez vzťahu na konkrétny skutkový stav, ale aj množstvom\nna seba nadväzujúcich odpovedí na právne posúdenie rôznych konkrétnych skutkových stavov z\npohľadu relatívne neurčitých zákonných pojmov“ (III. ÚS 383/2021).\n32. Dovolací súd po preskúmaní veci konštatuje, že dovolateľom nastolené právne otázky v\nrozhodovacej praxi dovolacieho súdu doposiaľ riešené neboli, preto dospel k záveru, že dovolanie je\nv danom prípade procesne prípustné. Po konštatovaní prípustnosti dovolania podrobil dovolací súd\nrozsudok odvolacieho súdu meritórnemu dovolaciemu prieskumu a pristúpil k posúdeniu dôvodnosti\ndovolania z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu, t. j. z hľadiska právneho posúdenia veci\nodvolacím súdom vo vymedzených právnych otázkach.\n33. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca\nv podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a\npovinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich\nriešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne\nposúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa\nprávnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne\nvyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.\n34. Podľa právneho názoru vec preskúmavajúceho senátu najvyššieho súdu spočíva dovolaním\nnapadnutý rozsudok na správnom právnom posúdení veci odvolacím súdom. K dôvodom vedúcim k\ntomuto názoru dovolací súd uvádza nasledovné.\n\n35. Predmetom konania vedeného pred súdom prvej inštancie je návrh navrhovateľky ako výživou\noprávnenej osoby na určenie výživného voči odporcovi ako výživou povinnej osobe titulom vzájomnej\nmanželskej vyživovacej povinnosti, na vyrovnanie životnej úrovne oboch manželov počas trvania\nmanželstva.\nPodľa § 18 zákona o rodine, manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach. Sú povinní\nžiť spolu ,byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a\nvytvárať zdravé rodinné prostredie.\nPodľa § 71 ods. 1 zákona o rodine, manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov\ntúto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch\nmanželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne\nna starostlivosť o domácnosť.\nPodľa § 75 ods. 1 zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby\noprávneného ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti\na majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu\nvýhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané\nmajetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.\nPodľa § 75 ods. 2 zákona o rodine, výživné nemožno priznať ak by bolo v rozpore s dobrými mravmi;\nto neplatí ak ide o výživné pre maloleté dieťa.\n36. Kľúčovou otázkou v danom konaní bolo posúdenie, či súdy nižšej inštancie v prejednávanej veci\nsprávne právne posúdili, resp. vyhodnotili ustálený skutkový stav, keď konanie navrhovateľky vyhodnotili\nako súladné s dobrými mravmi, čo bolo dôvodom toho, že nepristúpili k aplikácii ustanovenia § 75 ods.\n2 zákona o rodine a odporcu zaviazali platiť navrhovateľke výživné.\n37. V rámci skúmania dôvodnosti návrhu navrhovateľky odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie\nodporcu nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie o určení vyživovacej povinnosti je vecne\nsprávne, keď súd prvej inštancie správne a dostatočným spôsobom zistil skutočný stav veci a posúdil\nho podľa správnych ustanovení zákona o rodine a to v súlade s ustanoveniami § 71 ods. 1, § 75\nods. 1, 2 zákona o rodine a správne rozhodol o povinnosti odporcu ako osoby povinnej platiť výživné\nnavrhovateľke.\n38. Odvolací súd na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia okresného súdu poukázal na to,\nže súd prvej inštancie kvalifikovane zistil osobné, majetkové a zárobkové pomery na strane odporcu\nako osoby povinnej platiť výživné, ako aj osobné, majetkové, zárobkové pomery navrhovateľky a\nodôvodnené výdavky na strane navrhovateľky v rozhodnom období, dôsledne ich preskúmal zo všetkých\nzákonných hľadísk, skutkovo i právne sa s nimi správne vysporiadal a rozhodol vecne správne, ak v\nsúlade s ustanovením § 71 ods. 1, § 75 ods. 1 zákona o rodine stanovil odporcovi povinnosť plniť\nsi vyživovaciu povinnosť k navrhovateľke v rozsahu 200 Eur mesačne, keďže návrh navrhovateľky\npovažoval za dôvodne podaný, keď vecná legitimácia navrhovateľky vznikla z dôvodu, že odporca ako\nosoba povinná platiť výživné ako jej manžel si vyživovaciu povinnosť vo vzťahu k navrhovateľke v\nrozhodnom období neplnil (v ktorom období bola navrhovateľka na rodičovskej dovolenke, jej príjmom\nbol len rodičovský príspevok a mala v osobnej starostlivosti tri maloleté deti), v dôsledku čoho vznikol\nrozdiel v životnej úrovni účastníkov ako manželov a súčasne neboli zistené dôvody pre nepriznanie\nvýživného v zmysle ustanovenia § 75 ods. 2 zákona o rodine (pre rozpor s dobrými mravmi).\n39. Vo vzťahu k odporcom namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie\nspočívajúcom v tom, že vyhovel návrhu navrhovateľky a neprihliadol na rozpor s dobrými mravmi\nz úradnej povinnosti, ktorý mal odporca za preukázaný listinnými dôkazmi, z ktorých vyplýva, že\nnavrhovateľka na odporcu podala viaceré trestné oznámenia, ktoré odporca vyhodnotil ako zjavne\nneopodstatnené a účelovo podané s jediným cieľom, a to spôsobiť odporcovi nepríjemnosti, zhoršiť\nkvalitu jeho života, privodiť mu postih v pracovnoprávnej a trestnoprávnej rovine, odvolací súd uzavrel,\nže návrh navrhovateľky na určenie výživného manželky bol dôvodne podaný, keďže v konaní neboli\npreukázané, resp. zistené dôvody pre nepriznanie výživného v zmysle ustanovenia § 75 ods. 2 zákona\no rodine (pre rozpor s dobrými mravmi).\n\n40. Odvolací súd v namietanej otázke poukázal na rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý sa s danou\nnamietanou skutočnosťou dostatočne vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd prvej inštancie\nkonštatoval: „34. Čo sa týka námietky druhého účastníka, že priznanie výživného na manželku by bolo\nv rozpore s dobrými mravmi súd mal za to, že táto námietka nie je dôvodná, keďže nebolo preukázané,\nže oznámenia o priestupku, ktoré podala navrhovateľka, neboli vykonané v úmysle uškodiť alebo ublížiť\ndruhému účastníkovi a preto súd na túto námietku neprihliadal. Konajúci súd mal teda za to, že priznanie\nvýživného v danom prípade nebolo v rozpore s dobrými mravmi.“\n41. Na zdôraznenie správnosti dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uviedol: „22. ......\nNezhody medzi nimi vyústili až do situácie, kedy ju druhý účastník fyzicky napadol pred deťmi, udrel ju\ndo oblasti ľavého ucha, chytil ju za vlasy, trhal jej hlavou, vytrhol jej prameň vlasov, preto navrhovateľka\npodala na druhého účastníka trestné oznámenie dňa 22.07.2017 na OR PZ Petržalka - stred. Dva dni\npred tým podal otec navrhovateľky na druhého účastníka trestné oznámenie vo veci ublíženia na zdraví\na nebezpečného vyhrážania. Druhý účastník následne podal na navrhovateľku trestné oznámenie dňa\n25.10.2017. ....... navrhovateľka fyzicky napadla jeho matku ....... Navrhovateľka v písomnom vyjadrení\nzo dňa 23.11.2018 (č.l.85 až 89 spisu) uviedla, že nikdy matku druhého účastníka nenapadla, ide zo\nstrany matky druhého účastníka o krivé obvinenie za to, že navrhovateľka podala na druhého účastníka\ntrestné oznámenie za dlhodobé psychické týranie a napadnutie. Uviedla, že trestné oznámenie matky\ndruhého účastníka bolo postúpené na Okresný úrad Bratislava a vec bola odložená. ...... na druhého\núčastníka podala trestné oznámenie z dôvodu dlhodobého psychického týrania a napadnutia dňa\n15.09.2017 a dňa 25.10.2017........ navrhovateľka dňa 29.04.2018 podala oznámenie na druhého\núčastníka pre podozrenie z priestupku proti občianskemu spolunažívaniu ....... disciplinárne konania\nvedené voči nemu\nv súvislosti s trestným oznámením navrhovateľky ohľadne týrania, násilia, že\nmal navrhovateľku nútiť prekladať nejaké veci do angličtiny alebo maďarčiny boli zastavené, tak isto\naj ďalšie trestné oznámenia, bolo ich celkom päť, z toho štyri boli vybavené tak, že boli zastavené\nako nedôvodné, vedie sa len jedno ohľadne sexuálneho zneužívania. ..... navrhovateľka uviedla, že\nnepodala na druhého účastníka „vykonštruované“ trestné oznámenia, vždy vypovedala pred orgánmi\nčinnými v trestnom konaní pravdivo, tá skutočnosť, že niektoré jej trestné oznámenia boli odložené,\nneznamená, že boli „vykonštruované“. ....... Nikdy matku druhého účastníka nenapadla, čo preukazuje\nzáznam o odložení veci č. OU-BA-OVVS2-2018/016614 zo dňa 16.01.2018 (ktoré konanie súviselo\ns podaním trestného oznámenia matky druhého účastníka, podľa ktorej ju mala navrhovateľka dňa\n25.10.2017 fyzicky napadnúť). ........ aktuálne je vedené trestné konanie na MV SR, odbor inšpekčnej\nslužby západ pod ČVS : SKIS-183/OISZ- V-2018 a na OR PZ v Nových Zámkoch pod ČVS : ORP-461/\nŠT-NZ-2018, ....... Druhý účastník predložil súdu rozhodnutie Okresného úradu Nové Zámky, odbor\nvšeobecnej vnútornej správy č. AP- 289/18-4,č.s.OU-NZ-OVVS-2018/009949 zo dňa 13.07.2018 o\nzastavení konania o priestupku (v súvislosti s trestným oznámením navrhovateľky, že druhý účastník\nmal navrhovateľku fyzicky napadnúť dňa 29.04.2018), záznam o zastavení disciplinárneho konania MV\nSR Sekcia kontroly a inšpekčnej služby č. SKIS-00-2018/000059-005 zo dňa 15.01.2018 (v súvislosti s\ntrestným oznámením S. J. tým, že druhý účastník mal dňa 25.10.2017 nadávať osobe S. J.), záznam\no zastavení disciplinárneho konania č. SKIS-00-2018/000707-004 zo dňa 01.03.2018 (v súvislosti\ns trestným oznámením navrhovateľky, že ju druhý účastník mal fyzicky napadnúť dňa 15.09.2017),\nzáznam o zastavení disciplinárneho konania č. SKIS-00-2018/001337-004 zo dňa 20.04.2018 (v\nsúvislosti s trestným oznámením navrhovateľky, že žalovaný mal nosiť z práce rôzne dokumenty\ndôverného charakteru a nútiť navrhovateľku, aby ich druhému účastníkovi spracúvala a prekladala). Z\nvyššie uvedených listinných dôkazov predložených navrhovateľkou (záznam o odložení veci č. OU-BAOVVS2-2018/016614 zo dňa 16.01.2018) a druhým účastníkom súdu (rozhodnutie Okresného úradu\nNové Zámky, odbor všeobecnej vnútornej správy č. AP-289/18-4, č. s. OU-NZ-OVVS-2018/009949\nzo dňa 13.07.2018 o zastavení konania o priestupku, záznam o zastavení disciplinárneho konania\nMV SR Sekcia kontroly a inšpekčnej služby č. SKIS-00-2018/000059-005 zo dňa 15.01.2018, č.\nSKIS-00-2018/000707-004 zo dňa 01.03.2018, č. SKIS-00-2018/001337-004 zo dňa 20.04.2018)\nvyplýva záver, že spáchanie skutku nebolo preukázané, resp. bolo preukázané, že k udalosti tak, ako\nto uviedla oznamovateľka/oznamovateľ, nedošlo.“\n42. Odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 18 zákona o rodine dospel zhodne ako súd prvej\ninštancie k záveru, že manželské spolužitie účastníkov konania bolo zrušené v dôsledku vážne\nnarušených vzájomných vzťahov, čo súviselo v konaní s preukázanými rozhodujúcimi skutočnosťami\n- jednak s konaním spojeným zo strany navrhovateľky, resp. jej blízkej osoby - otca navrhovateľky (v\n\nsúvislosti s navrhovateľkou tvrdeným fyzickým napadnutím navrhovateľky dňa 15.09.2017 zo strany\ndruhého účastníka, v súvislosti s tvrdením navrhovateľky a S. J.Č., že druhý účastník mal dňa 25.10.2017\nnadávať osobe S. J., otcovi navrhovateľky) a jednak s konaním spojeným zo strany druhého účastníka a\nosoby blízkej druhému účastníkovi - matky druhého účastníka (v súvislosti s tvrdením druhého účastníka\na matky druhého účastníka, že navrhovateľka mala dňa 25.10.2017 fyzicky napadnúť matku druhého\núčastníka). Odvolací súd mal za preukázané, že obaja účastníci sa rozhodli pre zrušenie manželského\nspolužitia z obavy pred druhým účastníkom (navrhovateľka uviedla, že z obavy o svoj život a zdravie,\nako aj o život a zdravie maloletých detí, druhý účastník uviedol, že v dôsledku krivého obvinenia zo\nstrany navrhovateľky). Za daného stavu vzťahov medzi účastníkmi konania ako manželmi, vzájomnom\nobviňovaní z konania rozporného nielen s ustanovením § 18 zákona o rodine (podľa odvolacieho\nsúdu nepreukázanom), keď doposiaľ v súvislosti s uvedenými trestnými oznámeniami zo strany\nnavrhovateľky, ohľadne ktorých bolo konanie zastavené/odložené, voči navrhovateľke nebolo vydané\nžiadne rozhodnutie príslušným orgánom o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok postihnuteľný\npodľa osobitného predpisu (keď odporca tvrdil, že navrhovateľka sa uvedeným konaním mohla dopustiť\ntrestného činu krivého obvinenia, príp. nebezpečného prenasledovania), podľa odvolacieho súdu bolo\npotrebné prijať záver, že konanie navrhovateľky sa bez ďalšieho nevymyká z rámca ustanovenia §\n18 zákona o rodine a podanie trestných oznámení zo strany navrhovateľky na odporcu nepredstavuje\nporušenie žiadnej právnej povinnosti, keď v konaní nebolo preukázané, že navrhovateľka chcela\noznamovaciu povinnosť zneužiť v rozpore s dobrými mravmi alebo šikanóznym spôsobom, teda nemal\nza preukázané, že by svojim konaním nebrala ohľad na ústavne garantované práva odporcu. Vo svetle\nuvedeného odvolací súd ustálil, že návrh navrhovateľky na určenie výživného na manželku bol dôvodne\npodaný, keďže v konaní neboli preukázané dôvody pre nepriznanie výživného v zmysle ustanovenia\n§ 75 ods. 2 zákona o rodine (pre rozpor s dobrými mravmi). Odvolací súd dal zároveň do pozornosti,\nže odvolanie odporcu vyhodnotil za nedôvodné aj v tej časti, v ktorej namietal konanie navrhovateľky,\nktoré je podľa odporcu v rozpore s uznesením č. k. 7 P 346/2017-1251 zo dňa 22. októbra 2018, s\nodôvodnením, že dané súdne rozhodnutie je právne vymožiteľné postupom podľa § 370 a nasl. CMP a\nkonanie navrhovateľky je do budúcnosti v prípade vykonania súdnej úpravy výkonu rodičovských práv\na povinností k maloletým deťom a jej nerešpektovania zo strany navrhovateľky právne postihnuteľné s\npoukazom na ustanovenie § 25 ods. 4 zákona o rodine.\n43. V súvislosti s vyššie uvedeným dáva dovolací súd do pozornosti, že vyživovacia povinnosť medzi\nmanželmi v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 zákona o rodine vzniká uzavretím manželstva a končí\nsa jeho zánikom. Prostredníctvom tohto inštitútu sa okrem uspokojenia osobných potrieb sleduje aj\nnaplnenie požadovaného zákonného charakteru inštitútu manželstva z majetkového hľadiska. Tento\ninštitút (inštitút manželského výživného) predstavuje podstatu majetkových vzťahov medzi manželmi\na súčasne vyjadruje hospodársku stránku rovnakého právneho postavenia manželov. Požiadavka\nrovnakej životnej úrovne manželov v zmysle § 71 ods. 1 zákona o rodine je odôvodnená ich rovnakým\npostavením v rodine a vyplýva aj z ich rovnakých práv a povinností v manželstve (§ 18 zákona o rodine).\nZásada rovnakej životnej úrovne však neznamená mechanickú rovnosť medzi manželmi, vyvodzovanú\nlen z ich zárobkov. Aj v tomto prípade platí ustanovenie § 75 ods. 1 zákona o rodine, podľa ktorého pri\nurčení výživného súd prihliadne na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti a možnosti\na majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd\naj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového\nprospechu, rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Výživné\nmožno určiť až od podania návrhu na súd, nemožno ho priznať, ak by bolo v rozpore s dobrými mravmi,\nčo neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.\n44. Oprávnenou osobou z vyživovacej povinnosti, ktorá existuje medzi manželmi, je jeden z manželov.\nManžel alebo manželka je legitimovaný na podanie návrhu na určenie výživného zo strany druhého\nmanžela, ak je jeho životná úroveň nižšia ako životná úroveň druhého manžela, resp. ak mu\ndruhý manžel neprispieva na výživu tak, aby ich životná úroveň bola v zásade rovnaká. Povinným\nje druhý manžel, pričom povinnosť vzniká momentom uzatvorenia manželstva a zaniká spolu so\nzánikom manželstva niektorým zo spôsobov, ktorý upravuje zákon o rodine vo svojich ustanoveniach.\nVyživovacia povinnosť medzi manželmi je základným vyjadrením manželskej ekonomickej solidarity.\nJedinou výnimkou, pre ktorú by bolo možné nepriznať oprávnenému manželovi právo na výživné by\nbol rozpor s dobrými mravmi. V samotnom konaní súd zisťuje stav, či povinný manžel neplní svoju\nvyživovaciu povinnosť, zisťuje osobné rodinné i majetkové pomery manželov a tiež odôvodnené potreby\noprávneného i povinného manžela, ako aj ich možnosti a schopnosti. Zároveň sa súd zaoberá aj otázkou\n\nstarostlivosti o domácnosť a o deti. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi má v systéme vyživovacích\npovinností takmer prioritné postavenie. Zo zásady rovnakej životnej úrovne manželov vyplýva, že nemusí\nbyť splnená podmienka odkázanosti ako je to pri vyživovacej povinnosti detí k rodičom. Prostredníctvom\ntohto inštitútu - výživné na manžela alebo manželku sa teda okrem uspokojenia osobných potrieb\nsleduje aj naplnenie požadovaného zákonného charakteru inštitútu manželstva z majetkového hľadiska.\nUplatňovanie výživného medzi manželmi je preto možné aj v prípadoch, keď sú napríklad obaja manželia\nzárobkovo činní, schopní zabezpečiť svoje osobné potreby, v dôsledku oddeleného hospodárenia však\nvznikla disproporcia v ich celkovej životnej úrovni.\n45. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi je právna povinnosť a nemožno ju považovať za príkaz\nmorálky. Aj napriek tomu sa však do zákonnej úpravy premietajú morálne princípy a sú dôležitým\nkorektorom aplikácie ustanovení, ktorými je vzájomná vyživovacia povinnosť manželov upravená. Z\nhľadiska § 75 ods. 2 zákona o rodine nebude bez významu ani okolnosť, z akého dôvodu došlo\nk neplneniu vyživovacej povinnosti, pretože dôvod neplnenia vyživovacej povinnosti môže poukázať\nna to, či poskytnutie výživného je alebo nie je v rozpore s dobrými mravmi. Je povinnosťou súdu\nzisťovať dôvody neplnenia vyživovacej povinnosti medzi manželmi, pretože práve na tomto základe bude\nmožné posúdiť, či sú splnené všetky podmienky pre určenie vyživovacej povinnosti. Z hľadiska zásady\nrovnakej životnej úrovne manželov má vyživovaciu povinnosť ten z manželov, ktorého príjmy a majetkové\nmožnosti sú vyššie voči druhému manželovi, a to v rozsahu, ktorý znamená vyrovnanie oboch životných\núrovní. Požiadavka na rovnakú životnú úroveň manželov sa však neuplatňuje len z pohľadu výšky príjmu\na rovnako tak nie je možné za rovnakú životnú úroveň považovať matematicky zhodné množstvo peňazí\nu oboch manželov, ale je potrebné skúmať aj potreby oprávneného, schopnosti, možnosti a pomery\npovinného a taktiež prihliadnuť na starostlivosť o spoločnú domácnosť a deti. Až po zistení všetkých\nuvedených skutočností súd môže dospieť k správnemu záveru, teda, či životná úroveň manželov je\nalebo nie je v zásade rovnaká.\n46. Dobré mravy (lat. boni mores) sú právnou kategóriou majúcou pôvod v rímskom práve a\npredstavujúcou súkromnoprávnu hranicu toho, čo je dobré, správne, morálne či etické. Dobré mravy sú\nurčitými morálnymi mantinelmi v správaní ľudí, nemajú zväčša písomnú podobu, ale sú vytvárané vo\nvedomí užšieho spoločenstva, ktoré správanie je možné akceptovať a ktoré správanie je neprijateľné\npre spoločnosť. Každé správanie sa má riadiť určitými vzormi - písomnými či nepísanými, ktoré sa\nvytvárajú v priebehu integrácie ľudí do spoločnosti, sú akceptované a vytvárajú nepísané pravidlá,\npri ktorých porušení nenasleduje priama sankcia z hľadiska trestnoprávneho, či iného hľadiska, ale\nvo všeobecnosti a v spoločenskej rovine sa takéto správanie nepovažuje za vhodné, akceptovateľné,\nktoré by vytváralo nejaký nárok voči ďalšej osobe postihnutej takýmto nemravným konaním (porovnaj\nuznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 30/2018 zo dňa 30.5.2019).\n47. Právo na výživné od povinného (okrem práva maloletých detí na výživné) musí byť v súlade s\ndobrými mravmi. Vo všeobecnosti možno o dobrých mravoch hovoriť ako o pravidlách morálneho\ncharakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná\nslušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel\n(noriem) spoločnosti, všeobecne uznávaných a činnosť namierenú proti uvedeným pravidlám možno\npreto označiť za činnosť proti dobrým mravom (contra bonus mores). Podľa ustanovenia § 75 ods.\n2 zákona o rodine, výživné nemožno priznať len v prípade, ak pre to existujú dôvody na strane\noprávneného (tu navrhovateľky). Predpokladá sa teda také správanie oprávneného voči povinnému,\nktoré spôsobí stratu práva priznať výživné. Dobré mravy sú nepísané pravidlá slušnosti, ľudskosti a\ntolerancie, poctivosti a dôvery. Zákon presne nešpecifikuje, kedy ide o rozpor s dobrými mravmi a kedy\nnie. Vyžaduje sa také správanie, ktoré svojou intenzitou a závažnými dôsledkami je možné objektívne\nposúdiť ako porušovanie dobrých mravov. Posúdenie toho či ide o porušenie dobrých mravov alebo\nnie je v konečnom dôsledku na rozhodnutí súdu. Súd musí vec z hľadiska dobrých mravov posudzovať\nkonkrétne v každom individuálnom prípade v kontexte konania účastníkov a súslednosti ich úkonov v\nčase a mieste.\n48. V nadväznosti na uvedené dovolací súd upriamuje pozornosť na to, že v prejednávanej veci nemal\npochybnosti o správnosti záverov súdov nižšej inštancie, ktoré správne právne vyhodnotili ustálený\nskutkový stav a tento aj náležite subsumovali pod právnu normu obsiahnutú v ustanovení § 75 ods. 2\nzákona o rodine tým, že predmetné ustanovenie zákona o rodine neaplikovali, keďže skúmajúc z úradnej\npovinnosti konanie navrhovateľky ako osoby oprávnenej na priznanie výživného, nevzhliadli dôvod na\n\nvyhodnotenie jej správania, resp. konania za rozporné s dobrými mravmi. Podľa názoru dovolacieho\nsúdu sú z odôvodnení rozhodnutí súdov nižšej inštancie (viď vyššie) celkom zrejmé právne úvahy\nkonajúcich súdov ako aj ich myšlienkové pochody, ktoré k týmto záverom viedli. Dovolací súd uznáva,\nže odporca konanie navrhovateľky môže subjektívne pociťovať ako zákerné a pomstychtivé konanie\nnavrhovateľky zamerané na jeho diskreditáciu, avšak právne závery súdov nižšej inštancie sú náležite\nodôvodnené, logicky vysvetlené a neuplatnenie § 75 ods. 2 zákona o rodine v danej veci nevykazuje\nžiadne vybočenie zo zákonných medzí či exces zo strany súdov nižšej inštancie.\n49. V prejednávanej veci sa navrhovateľka návrhom domáhala určenia vyživovacej povinnosti od\nodporcu. Po vecnom a právnom zhodnotení inštitútu dobrých mravov, s poukazom na právnu\nargumentáciu súdu prvej inštancie a uvedení vlastného právneho vyhodnotenia skutkových okolností\nprípadu vedúcich k posúdeniu, že navrhovateľka, ako manželka odporcu, nekonala voči povinnému\n(odporcovi) spôsobom, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, a preto v zmysle § 75 ods. 2 zákona o\nrodine jej patrí nárok na priznanie výživného, odvolací súd uviedol dôvody, pre ktoré odporcom uvádzané\ntvrdenia nepovažoval za spôsobilé zmeniť správnosť právnych záverov súdu prvej inštancie, na ktorých\nzaložil svoje rozhodnutie. Odvolací súd tak neakceptoval opodstatnenosť dôvodov, na ktoré odporca\npoukazoval vo svojom odvolaní a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387\nods. 1 CSP potvrdil. Odvolací súd nezistil dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie\npoužitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu. Práve pre správnosť a objektívnu\nargumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by postačovalo len\nkonštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (§\n387 ods. 2 CSP). Nakoľko bol vyslovený nesúhlas odporcu s takýmito dôvodmi, a tým vyvolaná\npotreba vysporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami (§ 387 ods. 3 CSP), pre úplnosť odôvodnenia\nrozhodnutia odvolací súd doplnil odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku svojimi vlastnými\núvahami (viď vyššie). Vychádzajúc z uvedeného podľa dovolacieho súdu nemožno považovať postup\nodvolacieho súdu za nesprávny, keď tento považoval konanie navrhovateľky za súladné s dobrými\nmravmi, teda nezistil dôvody pre nepriznanie výživného v zmysle § 75 ods. 2 zákona o rodine a potvrdil\nrozhodnutie súdu prvej inštancie o povinnosti odporcu prispievať navrhovateľke na výživu v sume\n200 Eur mesačne, keďže súdy nižšej inštancie mali za preukázané, že je to v jeho možnostiach a\nschopnostiach.\n50. Podľa názoru dovolacieho súdu konštatovanie porušenia dobrých mravov je vždy výsledkom\nposúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré\nsú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach, pretože kritériá na určenie porušenia\ndobrých mravov sú rozdielne v každej veci a odlišujú sa od prípadu k prípadu.\n51. Pri posúdení a hodnotení zákonom ustanovených východísk na určenie porušenia dobrých mravov\npostupujú totiž súdy vždy diferencovane v každom konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých\nstriktných hraniciach. Preto dovolací súd uzatvára, že na všetky dovolateľom položené otázky v\ntejto konkrétnej veci, bolo nutné odpovedať negatívnym spôsobom, pretože súdy nižšej inštancie\nkonanie oprávnenej osoby právne vyhodnotili ako konanie v súlade s dobrými mravmi, pričom vlastný\nnázor dovolateľa na konanie navrhovateľky nemal právnu relevanciu pri skúmaní subsumovateľnosti\nustáleného skutkového stavu pod ustanovenie právnej normy obsiahnutej v § 75 ods. 2 zákona o rodine\nako súčasť právneho posúdenia veci konajúcim súdom. Pre použitie ustanovenia § 75 ods. 2 zákona o\nrodine je smerodajné ustálenie skutkového stavu konajúcimi súdmi a nie jeho vyhodnotenie účastníkom\nkonania. Ak potom subsumcia náležite zisteného skutkového stavu pod právnu normu zo strany súdov\nnižšej inštancie neviedla k aplikácii ustanovenia § 75 ods. 2 zákona o rodine na daný skutkový stav,\nnemožno súdom nižšej inštancie vytknúť, že by rozhodli v rozpore s účelom spravodlivého rozhodnutia.\n52. Vychádzajúc z uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že podané dovolanie nie je dôvodné a\npreto ho zamietol (§ 448 CSP).\n53. O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 52 CMP v spojení s § 453 ods.\n1 CSP a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\n54. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods.\n9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od\n1. mája 2011).\n\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"stav": {"sz": "IV. ÚS 50/2023", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:4f96c458-e485-4733-8a9f-c386a3857a10", "datum": "2023-02-07", "vztah": "zamietnute"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "8CoP/56/2018", "guid": "859a573b-54e4-4623-95eb-64ed7a0f4a06:86312dfa-a86f-45b1-8832-729b2659979c", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b65c4bd3-50ee-40fc-9d05-6ac77c9c57b6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.405.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 405/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 405/2021 z 23. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-23", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.405.2021.1"}, {"guid": "ussr:ccbfbd90-174b-4b1d-bcaa-8c86816aeaf7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.383.2021.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 383/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 383/2021 z 12. 11. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-11-12", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.383.2021.2"}, {"guid": "ussr:f7214d1e-07d8-4414-8d12-3929a3f7a754", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.210.2021.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 210/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 210/2021 z 26. 8. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-08-26", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.210.2021.2"}, {"guid": "ussr:75a7de53-df8f-41e3-b33e-7dacd549a1f6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.443.2020.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 443/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 443/2020 z 25. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-25", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.443.2020.2"}, {"guid": "ussr:2fb442f0-acc9-4097-888c-1a3b22b5bd72", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 336/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 528, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1"}, {"guid": "ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 332/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 332/09 z 26. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-26", "citacie_n": 1370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db"}, {"guid": "ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 117/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 117/07 z 24. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-24", "citacie_n": 1196, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c"}, {"guid": "ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 174/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 174/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1612, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:4f96c458-e485-4733-8a9f-c386a3857a10", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.50.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 50/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 50/2023 z 7. 2. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-02-07", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.50.2023.1"}, {"guid": "a3e2f8e3-9e96-4e87-be38-9c0e15b6ace6:ed62eb90-625b-48de-bca1-808e57b3867b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:8119204599.1", "spisova_znacka": "8CdoR/12/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8CdoR/12/2025 z 28. 1. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-01-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:8119204599.1"}]}