{"guid": "368328fb-caf8-4be6-b456-a8d183254716:ea03fde7-55e0-4d66-af4d-afc42e882340", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:1416204661.2", "spisova_znacka": "7Cdo/157/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/157/2021 z 13. 12. 2022", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13. decembra 2022, sp. zn. 7Cdo/157/2021, ECLI:SK:NSSR:2022:1416204661.2", "identifikacne_cislo": "1416204661", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Peter Brňák", "datum_vydania": "2022-12-13", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-3.odsek-1", "nazov": "§ 3 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-3.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-710.odsek-2", "nazov": "§ 710 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-710.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-710"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-3", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-710"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ea03fde7-55e0-4d66-af4d-afc42e882340", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:1416204661.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:1416204661.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:1416204661.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Cdo/157/2021\n1416204661\n13. 12. 2022\nJUDr. Peter Brňák\nECLI:SK:NSSR:2022:1416204661.2\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy,\nso sídlom v Bratislave, Primaciálne námestie 1, proti žalovaným 1/ P. G., bývajúcej v L., V. 5, 2/ H.\nG., bývajúcemu v L., V. 5, obom zastúpeným Advokátskou kanceláriou JUDr. Jana Uhrinová s. r. o.,\nso sídlom v Bratislave, Bezručova 1, v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Jana Uhrinová,\no vypratanie bytu, vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 6C/103/2016, o dovolaní\nžalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 26. augusta 2020 sp. zn. 4Co/21/2019,\ntakto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a .\nŽalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „prvostupňový súd\" alebo „súd prvej inštancie\") rozsudkom zo\n6. septembra 2018 č. k. 6C/103/2016-110 uložil žalovaným 1/ a 2/ (ďalej spolu aj „žalovaní\") povinnosť\nvypratať a protokolárne odovzdať žalobcovi byt I. kategórie č. XX nachádzajúci sa na 2. nadzemnom\npodlaží domu na V. X v Bratislave, súpisné číslo XXXX, parc. č. XXXX/XXX, evidovaný na LV č. XX,\nk. ú. F. Y., do troch dní od jeho právoplatnosti bez nároku na bytovú náhradu a tiež im uložil povinnosť\nzaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n1.1. Právne vec posúdil podľa § 36 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ\"),\n§ 676 ods. 1, 2 OZ, § 703 ods. 1 OZ a § 710 ods. 2 OZ, keď vyhodnotením vykonaného dokazovania\nmal za preukázané, že žalovaná a žalobca uzavreli dňa 29. septembra 2008 nájomnú zmluvu na byt s\ndobou nájmu na dobu určitú - 3 roky, pričom nájom podľa nájomnej zmluvy trval od 29. septembra 2008\ndo 29. septembra 2011. K otázke trvania nájomného vzťahu poukázal na § 676 ods. 1 OZ, ktorý uvádza,\nže nájom sa skončí uplynutím doby, na ktorú sa dojednal, ak sa prenajímateľ nedohodne s nájomcom\ninak. Reflektoval aj na § 710 ods. 2 OZ, ktorý uvádza, že nájomný vzťah zaniká uplynutím času, na ktorý\nbol dojednaný. Konštatoval, že pri nájme bytu nie je možné automatické predlžovanie nájomnej zmluvy,\npričom ale nie je výslovne vylúčená špecifická dohoda strán. Uviedol, že zákon výslovne vylučuje iba\naplikáciu § 676 ods. 2 OZ.\n1.2. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie nemal žalobcom preukázané a ani to ním nebolo tvrdené,\nže by žalovaní počas prvého nájomného vzťahu v období od 29. septembra 2008 do 29. septembra\n2011 porušili podmienky predpokladajúce automatické obnovenie nájmu, nájom bytu sa automaticky,\naj vzhľadom na zmluvnú voľnosť strán, pretavenú do nájomnej zmluvy v čl. III, obnovil za rovnakých\npodmienok na ďalšie tri roky, pričom súd prihliadol na to, že strany nájomného vzťahu sa v zmysle § 676\nods. 1 OZ síce dohodli na určitom trvaní nájmu, pričom však využili aj dispozitívne ustanovenie daného\nustanovenia za čiarkou, teda že sa dohodli inak, teda tak, že sa nájom obnoví, ak sú splnené podmienky.\n1.3. Ďalej zistil, že z vyúčtovania služieb za rok 2013 vyplývalo, že žalovaní sú dlžní žalobcovi sumu\n1.223,94 € s dátumom splatnosti tejto sumy do 31. júla 2014. Z uvedeného mal za evidentné, že počas\nobnoveného nájmu (v období rokov 2011-2014) už neboli splnené podmienky ďalšieho obnovenia nájmu,\n\na teda nemohlo ani dôjsť k pokračovaniu nájomného vzťahu po 29. septembri 2014. Dospel k záveru,\nže nájomný vzťah k bytu sa po 29. septembri 2014 neobnovil v zmysle čl. III nájomnej zmluvy a nemohol\nsa obnoviť ani v zmysle § 676 ods. 2 OZ. Právne uzavrel, že nájomný vzťah skončil a byt je užívaný bez\nprávneho dôvodu. Z uvedeného dôvodu preto žalobe, ako dôvodne podanej, vyhovel v celom rozsahu.\n2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd\") na odvolanie žalovaných rozsudkom z 26. augusta\n2020 sp. zn. 4Co/21/2019 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcovi nepriznal nárok\nna náhradu trov odvolacieho konania.\n2.1. Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom prvostupňového súdu o dôvodnosti žalobou\nuplatneného reivindikačného nároku žalobcu a konštatoval správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).\nUviedol, že v odvolaní uvádzané argumenty neboli spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom\nvyslovený právny záver o dôvodnosti žaloby.\n2.2. Odvolací súd najskôr uviedol, že sa zaoberal preskúmaním správnosti a dôvodnosti odvolacej\nnámietky žalovaných o tom, že ochrana ich obydlia je prioritná pred ochranou vlastníctva žalobcu a\nže výkon vlastníckeho práva žalobcu je v rozpore so zásadou súladu tohto výkonu práv s dobrými\nmravmi. Uvedené námietky predstavujú tzv. novoty v odvolacom konaní, na ktoré mohol odvolací súd\nprihliadnuť a vziať ich pri prejednávaní podaného odvolania len za predpokladu naplnenia niektorého\nz taxatívne vymedzených dôvodov podľa ust. § 366 CSP, ktorý však nezistil. Z uvedených dôvodov\nodvolací súd s poukazom na ust. § 366 CSP na tieto odvolacie námietky žalovaných neprihliadal, ani\nnevyhodnocoval ich opodstatnenosť. V súvislosti s dobrými mravmi odvolací súd tiež uviedol, že v danom\nprípade zmluvný nájomný vzťah strán sporu zanikol platne uplynutím doby nájmu, preto na základe\ndobrých mravov nový zmluvný vzťah založený byť nemôže. V tomto ohľade poukázal na dovolacie\nrozhodnutie 4Cdo/53/2015 konštatujúc, že zákonné ust. § 3 ods. 1 OZ má len aplikačný a interpretačný\nvýznam pre výkon subjektívnych občianskych práv a nemá vlastnú normotvornú platnosť. Výkon práv\na povinností podľa tohto ustanovenia predpokladá existenciu práva alebo povinnosti a ak takéto právo\nalebo povinnosť neexistuje, nemôže ho súd založiť svojím rozhodnutím.\n2.3. Ďalej uviedol, že v preskúmavanom spore nájomný vzťah zanikol uplynutím doby, keďže nájom bytu\nbol dohodnutý na dobu určitú a k obnoveniu nájmu nedošlo, keď súd prvej inštancie správne právne\nposúdil, že automatické predĺženie nájmu bytu v zmysle platnej právnej úpravy v prípade nájmu bytov\nnie je možné a odvolací súd sa s právnym posúdením súdu prvej inštancie stotožňuje a poukazuje na\nodôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v tejto časti, hoci viazaný odvolacími dôvodmi nie je povinný\nich správnosť preskúmavať, keďže tieto právne otázky netvorili obsah odvolacích námietok žalovaných.\n2.4. Rovnako sa odvolací súd stotožnil s právnym posúdením súdu prvej inštancie, že žalovaní v\nďalšom období nesplnili podmienky pre predĺženie doby nájmu predmetného bytu porušením povinností\nvyplývajúcich pre nich z nájomnej zmluvy. Z uvedeného dôvodu teda zanikol zmluvný nájomný vzťah\nstrán sporu a v čase začatia preskúmavaného súdneho konania žalovaní užívali byt vo vlastníctve\nžalobcu bez akéhokoľvek právneho dôvodu. Reivindikačná žaloba žalobcu bola preto dôvodná.\nŽalobcovi ako vlastníkovi nehnuteľnosti bolo potrebné poskytnúť súdnu ochranu jeho vlastníckeho práva\nproti žalovaným, ktorí byt užívajú aktuálne bez právneho dôvodu, keďže ich nájomný vzťah a s ním\nspojené právo užívania bytu zaniklo uplynutím doby. Z uvedených dôvodov potom nebolo možné dospieť\nk právnemu záveru, že byt je ich Ústavou SR a Dohovorom chráneným obydlím, nakoľko i v prípade\nzásahu do obydlia platí princíp tzv. legality, t. j. zásah do práva na obydlie je daný, ak je zákonný. V\ndanom prípade vlastnícke právo žalobcu má legitímny nárok požívať súdnu ochranu, keďže nájom bytu\nžalovaných zanikol a byt užívajú bez akéhokoľvek právneho dôvodu.\n2.5. Odvolací súd uzatvoril, že zásah do práva žalovaných na ochranu ich obydlia, ku ktorému však\nzaniklo právo nájmu uplynutím doby v dôsledku porušenia povinností vyplývajúcich im z nájomnej\nzmluvy, je zásahom legitímnym v zmysle ust. § 126 OZ o ochrane vlastníckeho práva. Sleduje legitímny\ncieľ, ktorým je umožnenie nájmu iným oprávneným fyzickým osobám, a je nevyhnutným riešením v\nzáujme dosiahnutia tohto legitímneho cieľa.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalovaní (ďalej aj „dovolatelia\") dovolanie podľa § 420\npísm. f/ CSP, v ktorom žiadali, aby dovolací súd zrušil obe rozhodnutia nižších súdov a vec vrátil\nprvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň navrhli, aby dovolací súd odložil vykonateľnosť\nnapadnutého odvolacieho rozhodnutia „keďže vyprataním bytu by hrozila nenapraviteľná, resp. ťažko\nnapraviteľná ujma, pričom následky tohto rozhodnutia by už nebolo možné reštituovať. V dôsledku\nvýkonu rozhodnutia by dovolatelia a ich rodinní príslušníci, vrátane maloletej trojročnej vnučky, prišli bez\nnáhrady o svoje obydlie, na ktoré sa viaže ich trvalý pobyt, a to napriek ich objektívnemu úsiliu splatiť\nvšetky dlhované sumy za užívanie dotknutej nehnuteľnosti\".\n\n3.1. V súvislosti s dovolaním podľa § 420 písm. f/ CSP žalovaní najskôr rekapitulovali priebeh konania\npred nižšími súdmi, poukázali na ustanovenie § 3 ods. 1 OZ a svoju zlú sociálnu situáciu, ktoré dobré\nmravy odvolací súd nezohľadnil, polemizovali s dôvodmi odvolacieho súdu a zvýraznili, že počas celého\nkonania argumentovali predovšetkým tým, „že nájom bytu sa v ich prípade po uplynutí doby nájmu\npredĺžil automaticky ... že nájomný vzťah so žalobcom ďalej trvá\".\n3.2. V rámci doplnenia dovolania žalovaná 2/ oznámila, že pred rokom požiadali o osobný bankrot, ktorý\nim bol schválený, že sa starajú aj o mal. vnučku a že nemajú kde ísť.\n4. Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalovaných navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalovaných\nzamietol. V podstatnom zopakoval jeho predsúdnu argumentáciu. Poukázal na skutočnosť, že žalovaní\nv prvostupňovom konaní nenamietali rozpor s dobrými mravmi. Ďalej uviedol, že žalovaní podľa\nevidenčného listu majú v byte nahlásené 2 plnoleté dcéry a 1 plnoletého syna. Iné osoby tam nie sú\nzaevidované. V tejto súvislosti ďalej uviedol, že pokiaľ 5 zdravých dospelých ľudí nie je schopných\nuhrádzať nájomné a preddavky vo výške 246,83 €/mesiac niekoľko rokov vypovedá o zle nastavených\nprioritách žalovaných a ich rodinných príslušníkov.\n5. V zmysle ustanovenia § 444 ods. 1 CSP dovolací súd môže na návrh odložiť vykonateľnosť\nnapadnutého rozhodnutia, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Najvyšší súd uznesením z 29.\nseptembra 2021 odložil vykonateľnosť oboch rozhodnutí nižších súdov zistiac, že v prejednávanej veci\nexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre vyhovenie predmetnému procesnému návrhu (bod 3).\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd\" alebo „dovolací súd\") ako súd dovolací (§\n35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, zastúpená\nv súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru,\nže dovolanie treba odmietnuť.\n7. V danom prípade dovolatelia uplatnili dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f/ CSP, podľa ktorého je\ndovolanie prípustné (proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí),\nak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n7.1. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n7.2. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu zmätočnosti uvedenú v § 420 písm. f/ CSP,\nsú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci\nprocesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.\n7.3. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto\npráva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou práva na spravodlivý súdny\nproces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v\nkonaní pred ním využívať všetky právne inštitút a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou\nsúčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov\nSlovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo\nna to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil\nsa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a\npožiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou\nnavrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných\ndôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS\n3/97 a II. ÚS 251/03).\n8. Z obsahu podaného dovolania najvyšší súd ustálil (§ 124 ods. 1 CSP), že žalovaní najskôr namietali,\nže sa odvolací súd nezaoberal resp. nezohľadnil aplikáciu ustanovenia § 3 ods. 1 OZ na danú vec (bod\n3.1.).\n8.1. Žalovaní uvedenú skutočnosť namietali už v rámci podaného odvolania. Odvolací súd v súvislosti\ns uvedenou odvolacou námietkou najskôr odcitoval znenie ustanovení § 366, § 149 a § 152 CSP a\nnásledne uviedol, že žalovaní uvedenú námietku prvý krát uplatnili až v rámci odvolacieho konania,\npričom neboli zistené predpoklady v zmysle § 366 CSP, na základe ktorých by odvolací súd na\nuvedenú novotu prihliadal. „Z uvedených dôvodov odvolací súd s poukazom na ust. § 366 CSP na\ntieto odvolacie námietky žalovaných nebol oprávnený prihliadať a vyhodnocovať ich opodstatnenosť,\n\nkeďže ide o reštriktívne pravidlo civilného sporového konania ovládaného zásadou rovnosti zbraní a\nkontradiktórnosti sporu. Pripustením novej odvolacej argumentácie žalovaných by bolo potrebné vrátiť\nspor do štádia konania pred súdom prvej inštancie vzhľadom na potrebu zachovania práva protistrany v\nplnej miere uplatniť svoje prostriedky procesnej obrany proti tejto novej právnej argumentácii, čo by bolo\nv príkrom rozpore so zásadou hospodárnosti ovládajúcou civilné sporové konanie, keďže novopoužitý\nprostriedok procesnej obrany mohli žalovaní skutočne použiť už v konaní pred súdom prvej inštancie.\nUvedeným postupom by došlo k zásahu do práva žalobcu na spravodlivý súdny proces a prejednanie\nveci bez zbytočných prieťahov.\" (body 20 až 23 odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia).\n8.2. Nad rámec vyššie uvedeného a s poukazom na dovolacie rozhodnutie 4Cdo/53/2015 odvolací súd\nkonštatoval, že v danom prípade zmluvný nájomný vzťah strán sporu zanikol platne uplynutím doby\nnájmu a preto ani nebolo možné prihliadať na dobré mravy. Na tieto je možno prihliadať pri výkone práv,\nt. j. pri výkone vlastníckeho práva žalobcu, avšak dobré mravy nikdy nemôžu spôsobiť vznik, zmenu\nalebo zánik práv a povinností a právnych vzťahov (bod 25 odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia).\n9. Najvyšší súd z obsahu súdneho spisu zistil, že žalovaná strana (zastúpená kvalifikovaným právnym\nzástupcom) v priebehu celého prvostupňového konania neargumentovala právnym inštitútom dobrých\nmravov (§ 3 ods. 1 OZ) a uvedenú procesnú obranu prvý krát použila (až) v rámci podaného odvolania.\nZ obsahu súdneho spisu rovnako vyplynulo, že žalovaná strana bola v priebehu prvostupňového\nkonania opakovane poučená podľa § 152, § 153 a § 154 CSP (č.l. 28, 89 súdneho spisu), teda aj\no tom, že prostriedky procesnej obrany musia uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa\ndokazovanie končí. V sporovom konaní sa uplatňuje zásada koncentrácie konania, ktorá znamená, že\nsú koncentrované vo fáze konania pred súdom prvej inštancie, ktoré s odvolacím konaním predstavuje\njeden celok. V materiálnom zmysle zákonná koncentrácia konania znamená, že vyhlásenie dokazovania\nza skončené pred súdom prvej inštancie predstavuje moment v dokazovaní, po ktorom už na účely\nďalšieho čiže odvolacieho konania nebudú v zásade nové prostriedky procesného útoku a prostriedky\nprocesnej obrany prípustné. Zákonná koncentrácia konania je totožná s princípom neúplnej apelácie,\nktorý platí pre odvolacie sporové konanie. Dovolací súd dáva v tomto smere do pozornosti zásadu\n„vigilantibus iura scripta sunt\" t.j. „práva patria len bdelým\" ktorá platila už v rímskom práve.\n9.1. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že dovolatelia neopodstatnene tvrdili, že\nodvolací súd sa neoprávnene alebo nedostatočne zaoberal ich odvolacou argumentáciou o potrebe\naplikácie dobrých mravov (§ 3 ods. 1 OZ) na danú vec, ktorú povinnosť odvolací súd pre nesplnenie\npodmienok § 366 CSP nemal. Preto k vadám zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP z namietaného\ndôvodu nedošlo.\n9.2. Dovolatelia síce tvrdili, že v okolnostiach posudzovanej veci bola splnená podmienka uvedená v\nustanovení § 366 písm. d/ CSP (novoty možno v odvolaní použiť len vtedy, ak ich odvolateľ bez svojej\nviny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie), čo odôvodňovali tým, že uvedenú námietku\nneuplatnili v prvostupňovom konaní (iba) preto, že „procesná obrana žalovaných v prvostupňovom\nkonaní vychádzala z ich jednoznačného presvedčenia, že nájomný vzťah so žalobcom ďalej trvá\".\nUvedená obrana žalovaných sama o sebe - už na prvý pohľad - nie je spôsobilá založiť predpoklad\nuvedený v § 366 písm. d/ CSP („bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie\").\n10. Najvyšší súd považuje za potrebné zdôrazniť, že jadrom nosnej argumentácie žalovanej strany v\npriebehu tak konania pred nižšími súdmi ako aj v rámci dovolacieho konania bolo ich tvrdenie, „že nájom\nbytu sa v ich prípade po uplynutí doby nájmu predĺžil automaticky ... že nájomný vzťah so žalobcom\nďalej trvá\" (bod 3.1. in fine).\n10.1. Uvedená námietka má však charakter nesprávneho právneho posúdenia veci a nie zmätočnosti\npodľa § 420 písm. f/ CSP. Namietanie nesprávneho právneho posúdenia sporu je možné uviesť ako\ndôvod dovolania len pri dovolaniach prípustných v zmysle § 421 CSP (§ 432 ods. 1 CSP), ktorý dôvod\nžalovaní (kvalifikovane zastúpený advokátkou) v podanom dovolaní neuviedli.\n11. Nad rámec veci dovolací súd dodáva, že nosné dôvody odvolacieho rozhodnutia podľa ktorých\nvzhľadom na ustanovenie § 710 ods. 2 OZ nebola možná aplikácia § 676 ods. 2 OZ, a teda nájom sa v\nokolnostiach danej veci neobnovil (relocatio tacita), ale skončil uplynutím doby, na ktorú sa dojednal, boli\n„de lege lata\" správne a právne konformné. Inak povedané (ani) dojednanie obsiahnuté v zmluve o nájme\nbytu, uzavretej na dobu určitú, podľa ktorého „ak nájomca neporuší povinností nájomcu vyplývajúcich\nz tejto nájomnej zmluvy a príslušných právnych predpisov, bude táto zmluva opäť predĺžená na dobu\nurčitú\", nezakladá automatické predĺženie (alebo obnovenie) nájomného vzťahu.\n\n12. Najvyšší súd preto dovolanie žalovaných ako procesne neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c/\nCSP.\n13. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 veta druhá CSP).\n14. Právoplatnosťou tohto uznesenia sa zároveň ruší uznesenie najvyššieho súdu z 29. septembra\n2021 sp. zn. 7Cdo/157/2021, ktorým bola do právoplatného skončenia konania o dovolaní žalovaných\nodložená vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 26. augusta 2020 sp. zn. 4Co/21/2019\nv spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV zo 6. septembra 2018 č. k. 6C/103/2016-110.\n15. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}