{"guid": "4fd18b5d-ac39-4780-aac9-18b9d142d210:646c9526-473f-4e14-94ed-4592c9bfc17b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:1315215557.1", "spisova_znacka": "6Cdo/83/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/83/2019 z 29. 3. 2022", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2022, sp. zn. 6Cdo/83/2019, ECLI:SK:NSSR:2022:1315215557.1", "identifikacne_cislo": "1315215557", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dušan Čimo", "sudca_id": 144, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-dusan-cimo-144", "datum_vydania": "2022-03-29", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-19b", "nazov": "§ 19b OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-19b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-19b"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-118a.odsek-1", "nazov": "§ 118a ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-118a.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-118a"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-19b", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-118a"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/646c9526-473f-4e14-94ed-4592c9bfc17b", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:1315215557.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:1315215557.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:1315215557.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Cdo/83/2019\n1315215557\n29. 03. 2022\nMgr. Dušan Čimo\nECLI:SK:NSSR:2022:1315215557.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkýň 1/ PENTA INVESTMENTS GROUP LIMITED, 3rd\nfloor, Osprey House, 5-7 Old Street, JE2 3RG, St Helier, Jersey,registrovanej Komisiou pre finančné\nslužby v Jersey, Obchodný register, registračné číslo 112251, 2/ Penta Investments Limited, Agias\nFylaxeos & Polygnostopu 212, C&I Center,2nd floor, 3082, Limassol, Cyperská republika, registrovanej\nMinisterstvom obchodu, priemyslu a cestovného ruchu Cyperskej republiky, Oddelením registrátora\nspoločností a konkurzného správcu, registračné číslo HE 158996 a 3/ Penta Investments Limited, 3rd\nfloor, Osprey House, 5-7 Old Street, JE2 3RG, St Helier, Jersey, registrovanej Komisiou pre finančné\nslužby v Jersey, Obchodný register, registračné číslo 109645, všetkých zastúpených splnomocnenkyňou\nŠkubla & Partneri s.r.o., so sídlom v Bratislave, Einsteinova 25, Digital Park II, IČO: 36 861 154,\nproti žalovanej N Press, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Jarošova 1, IČO: 46 887 491, zastúpenej JUDr.\nĽubomírom Zlochom, PhD., advokátom v Bratislave, Kamenárska 17/A, o ochranu dobrej povesti\nprávnickej osoby, vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 44C/482/2015, o dovolaní\nžalobkýň proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 31. mája 2018 sp. zn. 10Co/144/2017, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a .\nŽalobkyne sú povinné zaplatiť žalovanej náhradu trov dovolacieho konania vo výške určenej súdom\nprvej inštancie.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava III (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 10. novembra 2016 č. k.\n44C/482/2015-266 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyne domáhali I. vyslovenia, že žalovaná výrokmi\nbližšie identifikovanými v žalobe, uverejnenými 26. mája 2015 na internetovej stránke Denníka N v\nčlánku „Prečo sa Pente oplatí vlastniť malú zdravotnú poisťovňu“ a vo vydaní Denníka N z 27. mája\n2015 v časti „Komentáre“ na strane 9 v článku „Prečo sa Pente oplatí poisťovňa“ (ďalej tiež len „sporné\nvýroky“) neoprávnene zasiahla do práv žalobkýň na ochranu dobrej povesti; II. uloženia žalovanej\npovinnosti strpieť, aby žalobkyne v súvislosti so spornými výrokmi na náklady a v mene žalovanej\nuverejnili v denníku s celoštátnou pôsobnosťou prostredníctvom platenej inzercie\nza podmienok\nbližšie opísaných v žalobe správu v slovenskom jazyku v znení taktiež formulovanom v žalobe (ktorej\npodstatou malo byť konštatovanie nezaloženia sporných výrokov na pravdivom skutkovom základe\naj neoprávnenosti zásahu Denníka N nimi do práv spoločnosti Penta Investments na ochranu dobrej\npovesti a ospravedlnenie sa Denníka N za takýto neoprávnený zásah) a III. uloženia žalovanej povinnosti\nzaplatiť žalobkyniam 5.000,- € (všetkého okrem náhrady trov konania). Žalobkyniam uložil povinnosť\nspoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanej v plnom rozsahu náhradu trov konania.\n2. Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil (pokiaľ šlo o vec samu) právne ust. § 19b O. z. (Občianskeho\nzákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (príloha oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č.\n209/1992 Zb., ďalej tiež len „Dohovor“) a čl. 10 a čl. 17 Listiny základných práv a slobôd (uvedenej\n\nústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ďalej tiež len „Listina“); vecne potom názorom o nepreukázaní\nneoprávneného zásahu objektívne spôsobilého privodiť ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození\npráv žalobkýň na ochranu ich dobrej povesti. Za významné považoval, že tu šlo o stret práva žalobkýň\nna ochranu ich dobrej povesti so slobodou prejavu, pri posudzovaní ktorého sporné výroky nešlo\nposudzovať izolovane, ale v celkovom kontexte. V tomto konkrétnom prípade šlo o články zreteľne\nzaradené (na internetovej stránke, ako aj v tlačenej podobe denníka vydávaného žalovanou) v sekcii\nKomentáre, ktoré takto nemali spravodajskú povahu a nešlo o skutkové tvrdenia, ale o hodnotiace\núsudky vyjadrujúce názor ich autora (novinára, teda osoby požívajúcej v zmysle európskej judikatúry\nprivilegované postavenie a v rámci slobody prejavu zvýšenú ochranu). Podstatou článkov neboli tvrdenia\no nezákonnosti, či neoprávnenosti činnosti žalobkýň, ale zhrnutie informácií uverejnených už pred\ndenníkom vydávaným žalovanou inými médiami (Hospodárske noviny a Trend) na témy nakladania s\nverejnými zdrojmi, efektivity modelu jednej či viacerých zdravotných poisťovní, možností dosahovania\nziskov súkromných zdravotných poisťovní a možností pacienta rozhodnúť sa (pri nespokojnosti) pre\nzmenu poisťovne (témy verejného záujmu). Hodnotiace úsudky požívajú vyššiu mieru ochrany, pre\nvyjadrenie nimi subjektívneho názoru nepodliehajú dokazovaniu a keďže požiadavku na preukázanie\npravdivosti hodnotiaceho úsudku nemožno splniť, táto sama o sebe porušuje slobodu prejavu (tvoriacu\nsúčasť práva chráneného čl. 10 Dohovoru). Na neprimeranosť hodnotiaceho úsudku a spôsobenie ním\nzásahu do dobrej povesti by šlo usúdiť len v prípade absencie akéhokoľvek skutkového základu pre\ntakýto úsudok, o ten prípad tu ale nešlo. Aj testom proporcionality (odkaz na nález Ústavného súdu\nSlovenskej republiky - ďalej tiež len „ústavný súd“ - sp. zn. II ÚS 152/08), sledujúcim zachovanie maxima\nz oboch si konkurujúcich základných práv, bolo treba napokon podľa názoru súdu prvej inštancie dospieť\nk záveru o nevybočení článkami obsahujúcimi sporné výroky z medzí definujúcich slobodu prejavu bez\nzneužitia práv podľa čl. 10 Dohovoru, keď ani preháňanie, či zveličenie nerobia samy o sebe hodnotiaci\núsudok nedovoleným, podloženým bol samotný základ záveru o výplate akcionárom poisťovne Dôvera\n(vrátane žalobkýň) dividend vo výške presahujúcej zisk v príslušnom kalendárnom roku (viac než 469\nmiliónov €), aj pri dotknutosti žalobkýň článkom týkajúcim sa bližšie nešpecifikovanej osoby označenej\nako „Penta“ (finančná skupina) treba mať na zreteli hranice prípustnej kritiky, u žalobkýň (pre nakladanie\nich poisťovne s verejnými zdrojmi) širšie a za akceptovateľný bolo treba považovať tiež čas, okolnosti a\nspôsob uverejnenia článkov, ktorých súčasťou boli sporné výroky.\n3. Krajský súd v Bratislave (ďalej tiež len „odvolací súd“) rozsudkom z 31. mája 2018 sp. zn.\n10Co/144/2017 na odvolanie žalobkýň rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 aj 2 Civilného\nsporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z. z. v znení zákona č. 87/2017 Z. z. a dnes už i neskorších\nzmien a doplnení, ďalej tiež len „C. s. p.“) potvrdil ako vecne správny a žalovanej priznal nárok na\nnáhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Nad rámec plného stotožnenia sa (po skutkovej\ni právnej stránke) s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, zopakovania citácie §\n19b ods. 2 a 3 O. z. a vlastnej citácie čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ústavného\nzákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov a jedného nálezu ústavného súdu,\nďalej tiež len „Ústava“), obsahovo zodpovedajúcich čl. 17 Listiny, ako aj viac-menej teoretického rozboru\nproblematiky kolízie Ústavou zaručených práv, rozdielov medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi\núsudkami a analýzy jednotlivých sporných výrokov doplnil, že z obsahu článkov obsahujúcich sporné\nvýroky jednoznačne vyplývalo, že v nich nebola spomenutá (obchodným menom) žiadna zo žalobkýň,\nale len „Penta“ (označenie, ktoré široká verejnosť nesporne vníma ako označenie jednej z najväčších\nfinančných skupín pôsobiacich na Slovensku). V prípade takéhoto označenia však nejde o názov\nprávnickej osoby a finančná skupina nemá právnu subjektivitu, keď tu ide o skupinu, do ktorej patria\nviacerí kapitálovo silní jednotlivci, ako aj určité podniky, koncerny alebo trusty; ich obchodné mená sa ale\nv článkoch so spornými výrokmi nevyskytli (odvolací súd zdôraznil, že ani raz). Podľa názoru odvolacieho\nsúdu je viac než isté, že s obchodnými menami žalobkýň (ako právnických osôb) sa slovenská verejnosť\nnikdy nestretla a preto ani nemohlo dôjsť k neoprávnenému zásahu do ich dobrej povesti, zvlášť ak\ni podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej tiež len „ESĽP“) sa veľké korporácie a\nnadnárodné spoločnosti vedome vystavujú drobnohľadu nad každým ich krokom a konaním a z toho\ndôvodu sú povinné strpieť vyššiu mieru kritiky a polemiky zo strany verejnosti a médií (poukaz na\nrozhodnutie ESĽP vo veci Fayed proti Spojenému kráľovstvu) a legitímny je aj zvýšený záujem médií o\npodnikateľské aktivity realizované prostredníctvom tzv. offshore spoločností, resp. spoločností sídliacich\nv obchodných rajoch.\n4. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podali všetky žalobkyne (ďalej aj „dovolateľky“) dovolanie,\nktorého prípustnosť vyvodzovali z ustanovení § 420 písm. f/ aj § 421 ods. 1 písm. a/ i b/ C. s. p.\n\nVo vzťahu k tvrdeniu o postihnutí napádaného rozsudku tzv. zmätočnostnou vadou v podobe jeho\npostupu na ujmu práva dovolateliek na spravodlivý proces namietali [poukazujúc na viaceré rozhodnutia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) a stanovisko\njeho občianskoprávneho kolégia R 2/2016, ako aj jeden z nálezov ústavného súdu) nedostatkom\nnáležitého odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu (predovšetkým pokiaľ šlo o žalobkyňami namietaný\nprávny záver, že u sporných výrokov ide o hodnotiace úsudky), ako aj nevysporiadaním sa týmto\nsúdom so svedeckými výpoveďami F.. D. S. a F.. Z. I. (ktorí uviedli, že druhý z nich nikdy nebol a\nani nie je spolumajiteľom poisťovne Dôvera) a (do tretice) nevysporiadaním sa s námietkou žalobkýň,\nže vychádzaním (súdu prvej inštancie) z mediálnej analýzy predloženej žalovanou došlo k porušeniu\nzásady koncentrácie konania. Aj odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu podľa dovolateliek spočíva v právnom závere, že sporné výroky predstavujú hodnotiace úsudky\n(nie skutkové tvrdenia, pre ktoré platí dôkaz pravdy), okrem toho však v tom, že na úspech žaloby\nbola postačujúcou objektívna spôsobilosť sporných výrokov narušiť alebo ohroziť práva chránené\nustanovením § 19b O. z., pričom za výraz ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu tu treba\npovažovať rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/171/2005, 4Cdo/212/2007 a 4Cdo/149/2009.\nNapokon dosiaľ dovolacím súdom neriešenou a pre rozhodnutie vo veci nesporne významnou právnou\notázkou je to, či žalobkyniam svedčí aktívna legitimácia aj v prípade nedostatku presnej identifikácie\nosoby, ktorej sa sporné výroky týkali, ak túto možno napriek tomu so subjektom domáhajúcim sa\nochrany podľa § 19b O. z. stotožniť (pričom napádaný rozsudok odvolacieho súdu v tejto veci je aj\nrozporným s iným rozhodnutím rovnakého odvolacieho súdu, ktoré naopak námietku nedostatočnej\nurčitosti neuznalo). Navrhli dovolaním napádaný rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na\nďalšie konanie, eventuálne ho zmeniť a žalobe vyhovieť.\n5. Žalovaná navrhla dovolanie zjavne odmietnuť, majúc za to, že nie je daný žiaden z dovolaním dôvodov\nprípustnosti dovolania. Rozsudok odvolacieho súdu je podľa nej objektívne presvedčivo a aj dostatočne\nodôvodnený, čo sa týka aj vysvetlenia rozdielu medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami.\nNedostatok adresného stanoviska k dôkazom akcentovaným dovolateľkami porušenie ich práva na\nspravodlivý proces nespôsobilo a podobne neobstojí ani námietka porušením tzv. koncentračnej zásady,\nkeď podľa procesného práva platného v rozhodnom čase (Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb.\nv znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „O. s. p.“) o konanie ovládané takou zásadou v\nprejednávanej veci nešlo. Nejde tu podľa nej ani o žiaden z dovolaním tvrdených prípadov nesprávneho\nprávneho posúdenia veci, nakoľko odvolací súd argumentačne nadviazal na svoju rozhodovaciu prax\n(poukaz na viaceré rozhodnutia bratislavských súdov), žalovaná súhlasí s jeho záverom i záverom súdu\nprvej inštancie, podľa ktorých sporné výroky majú povahu hodnotiacich úsudkov a týmito nemohlo dôjsť\nk zásahu do práv žalobkýň na ochranu dobrej povesti i preto, že len v obchodnom registri Slovenskej\nrepubliky figuruje viac než 30 obchodných spoločností, u ktorých je súčasťou ich obchodného mena\noznačenie „Penta“.\n5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie podala za účinnosti C. s. p. v\nstanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C. s. p.) strana, v ktorej neprospech bol napádaný rozsudok odvolacieho\nsúdu (a inak aj jemu predchádzajúci a ním potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie) vydaný (§ 424 C.\ns. p.), a to za splnenia podmienky jej právneho zastúpenia i spísania dovolania na to zákonom určenou\nosobou (§ 429 ods. 1 C. s. p. v spojení s príslušnými ustanoveniami zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii\na o zmene živnostenského zákona v znení neskorších zmien a doplnení), skúmal predovšetkým bez\nnariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou C. s. p.), či sú dané procesné predpoklady\npre uskutočnenie meritórne-ho dovolacieho prieskumu. Dospel pritom k záveru, že dovolanie treba\nodmietnuť. Na odôvodnenie, prečo bol namieste takýto postup (§ 451 ods. 3 veta prvá C. s. p.) uvádza\nnasledovné :\n6. Dovolanie je i za aktuálnej úpravy procesného práva (tak ako v podmienkach skoršej úpravy)\nmimoriadnym opravným prostriedkom (nejde tu o „ďalšie odvolanie“) a dovolací súd nesmie byť vnímaný\n(sporovými stranami ani sebou samým) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné\npreskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (v tejto súv. por. napr. rozhodnutia najvyššieho súdu\nsp. zn. 2Cdo/165/2017, 3Cdo/14/2017, 4Cdo/157/2017, 5Cdo/155/2016, či 8Cdo/67/2017).\n7. Práve naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V\nzmysle § 419 C. s. p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\n\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421\nC. s. p.\n8. Žalobkyne v dovolaní uviedli, že prípustnosť ich dovolaní vyplýva z ustanovenia § 420 písm. f/ C. s.\np., ako aj z ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/ aj b/ C. s. p.\nK prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ C. s. p.\n9. Podľa § 420 písm. f/ C. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n10. Podľa § 220 ods. 2 C. s. p. v odôvodnení rozsudku súd (rozumej súd prvej inštancie - pozn.\nnajvyššieho súdu) uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké\nprostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany\npoužil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty\nstrán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov\nvychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,\nprípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.\n11. Podľa § 383 C. s. p. odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie\nokrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní a podľa § 384 C. s. p. ak má odvolací súd za\nto, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,\ndokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám (odsek 1); odvolací súd môže doplniť dokazovanie\nvykonaním ďalších dôkazov navrhnutých stranou, ak ich nevykonal súd prvej inštancie, hoci ich strana\nnavrhla (odsek 2), odvolací súd môže doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v § 366 (odsek\n3) a aj bez návrhu môže odvolací súd vykonať dôkazy na zistenie, či sú splnené procesné podmienky\n(odsek 4).\n12. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny\nproces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej\nprávnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných\npredpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu\nhodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia\nvykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/ 04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Z práva\nna spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,\nargumentmi a dôkaznými návrh-mi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS\n46/05).\n13. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa\nním rozumie faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu,\nteda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie\nalebo spor), znemožňujúca\núčastníkovi (strane sporu) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti\nna konaní. Pôvodne čiastočne rozdielna a až neskôr zjednotená rozhodovacia prax najvyššieho súdu\npotom dospela k záveru, že diskutovaný pojem principiálne nemožno vykladať extenzívne - jeho\nvzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu (v tejto súvislosti porovnaj najmä\nstanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015, uverejnené v Zbierke\nstanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 2/2016, podľa ktorého\nnepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá tzv. zmätočnostnú vadu, skôr tvoriacu súčasť § 237 ods. 1\npísm. f/ O. s. p. len výnimočne).\n14. Bez ohľadu na diskusie o tom, do akej miery a či vôbec sú závery z práve priblíženého stanoviska\npoužiteľnými aj v podmienkach novej úpravy procesného práva (ktorá najmä v podmienkach dovolacieho\n\nkonania už nepracuje s pojmom „iná vada“, poznaným skoršou úpravou a uvedeným aj v prvej vete\nstanoviska) potom platí, že za postup súdu na ujmu práva strany sporu na spravodlivý proces možno\ni po 1. júli 2016 považovať len tak závažné nedostatky v argumentácii, v dôsledku ktorých buď vôbec\nnemožno získať objektívnu vedomosť o dôvodoch, pre ktoré súd rozhodol určitým spôsobom alebo tu\ntaká možnosť síce je, avšak súdom poskytnuté dôvody buď nezodpovedajú zistenému skutkovému stavu\na/alebo právnemu rámcu, v ktorom sa súd pohybuje, alebo dôvody ponúknuté súdom odporujú zásadám\nelementárnej logiky. Spravidla tu tak pôjde ako o prípady, ktoré vykazujú znaky relevantné i podľa\njudikatúry ESĽP, teda napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie,\nalebo aj vtedy, ak odôvodnenie rozhodnutia obsahuje výkladom neodstrániteľné rozpory (protirečivosti).\n15. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemusí odpovedať na každú\nnámietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre\nrozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v\nodvolacom konaní (II. ÚS 78/05 <http://merit.slv.cz/II.US78/05>). Právo na riadne odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania\n(dnes aj strany sporu, II. ÚS 76/07 <http://merit.slv.cz/II.US76/07>).\n16. V posudzovanom prípade obsah spisu podľa názoru dovolacieho súdu nedáva podklad pre záver,\nže odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti\nv zmysle § 420 písm. f/ C. s. p. Za takú vadu pritom v zmysle záverov ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, na ktorých ani v tomto prípade nevznikol dôvod nič meniť, nemožno považovať to,\nže odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.\n17. Odvolaciemu súdu totiž pri potvrdení rozsudku súdu prvej inštancie a stotožnení sa aj s jeho dôvodmi\nzásadne postačovalo konštatovanie správnosti dôvodov z napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2 C. s. p.,\nprvá časť vety), pričom pri dopĺňaní argumentácie, pokiaľ sa rozhodol i pre túto možnosť (druhá časť vety\nz tu spomínaného ustanovenia), to jediné, na čo bol povinný vziať zreteľ, bolo, aby sa doplnenie dôvodov,\nslúžiacich na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia nedostalo do faktického stretu s takto\ndopĺňanými dôvodmi (teda aby si dôvody použité súdom jednej i druhej inštancie vzájomne neprotirečili)\na aby nevykazovalo znaky prekvapivosti (čím treba rozumieť, aby jednak nedošlo k nečakanému použitiu\nskôr nepoužitej úpravy bez poskytnutia stranám možnosti sa k jej použitiu vyjadriť a na druhej strane\naby tu neboli právne či skutkové úvahy činiace z dosiaľ nesporných skutočností sporné alebo naopak).\nOkrem toho v záujme naplnenia účelu a zmyslu odvolacieho konania samozrejme nutným bolo aj\nvyporiadanie sa odvolacieho súdu s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde\nprvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie (§ 387 ods.\n3 veta prvá C. s. p.), ktoré (vysporiadanie) je však priamo závislým na ucelenosti argumentácie z\nnapadnutého rozhodnutia a vytvorenia alebo naopak nevytvorenia ním patričného priestoru (na to, aby\nsa bolo s čím vysporiadavať); resp. tiež povinnosť vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v\nodvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá C. s. p.), táto závislá na existencii podstatných tvrdení, o ktorých je reč.\n18. Špecificky k údajne opomenutým dôkazom sa pritom žiada uviesť, že súd v rámci napĺňania úpravy\nz ustanovenia § 220 C. s. p. nemá povinnosť aj v rámci odôvodňovania rozhodnutia (navzdory existencii\npovinnosti dôkazy hodnotiť podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich\nvzájomnej súvislosti a starostlivo pritom prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, tu porovnaj\n§ 191 ods. 1 C. s. p.) vysporiadať sa s úplne každým predloženým či navrhnutým a vykonaným dôkazom\ntak, že pri ňom uvedie, aké (a či vôbec nejaké) skutkové zistenie z takéhoto dôkazu vyplynulo a tiež\naj, aká miera vierohodnosti bola tomu-ktorému dôkazu priznaná. Výsledok hodnotenia dôkazov sa v\nodôvodnení rozhodnutia súdu totiž prejavuje ako sformalizovaný myšlienkový proces, v rámci ktorého\nsúd sústreďuje argumenty na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia a obvykle uvádza, ktoré\nz dôkazov správnosti ponúknutej myšlienkovej konštrukcie zodpovedajú a (po správnosti aj) ktoré jej\nnaopak odporujú (pričom v rámci argumentácie úlohou každého odôvodnenia rozhodnutia s ambíciou\n„prejsť ohňom opravného konania“ je poskytnúť i úvahy, prečo by dôkazy v neprospech zvoleného\nspôsobu rozhodnutia nemali byť považované za relevantné, príp. prečo sa tieto z pohľadu hodnotenia\nvšetkých dôkazov v ich vzájomnej súvislosti ocitli na tej miske obrazných váh, ktorá zamierila nahor). V\nrámci argumentácie je tu potom zákonná povinnosť odôvodniť len nevykonanie navrhnutých dôkazov a\nnie aj nevychádzanie z tých, ktoré vykonané boli, ale z dôkazného hľadiska ich súd považoval za cenné\nlen málo alebo celkom bezcenné, pričom najmä súdu prvej inštancie ťažko pôjde vytýkať tú zdržanlivosť,\npri ktorej sa rozhodne neposkytnúť potenciálnemu odvolateľovi „muníciu“ (tým, že by v odôvodnení\n\nrozhodnutia načrtol aj úvahy či dokonca argumenty nasvedčujúce jeho vlastným pochybnostiam o tom,\nči na posudzovaný problém nešlo nazerať aj inak) a teda sa pri odôvodňovaní obmedzí výlučne na to,\nčo ním zvolený spôsob podporí.\n19. Pri vyjdení z práve uvedeného potom postup odvolacieho súdu pri odôvodňovaní jeho\npotvrdzujúceho rozsudku v prejednávanej veci nešlo považovať za vybočenie zo štandardov\nvymedzených v ustanovení § 387 C. s. p. Odvolací súd totiž - nech aj len stručne - v odôvodnení\nsvojho rozsudku odmietol námietky žalobcu, týkajúce sa právneho posúdenia veci a okrem vlastnej\ninterpretácie rozdielu medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami sa výslovne stotožnil tiež s\ntým záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého sporné výroky majú povahu hodnotiacich úsudkov. V\ntakto formulovanom závere bol zahrnutý - nech aj len implicitne vyjadrený - tiež záver o nespôsobilosti\nčohokoľvek uvádzaného v odvolaní tento záver zvrátiť. Hoci je pravdou, že v odôvodnení jeho rozsudku\nniet o dovolaním uvádzaných svedeckých výpovediach F.. S. a F.. I. zmienky, v tomto prípade podľa\nnázoru dovolacieho súdu nejde usudzovať na takú relevanciu dôkazu, pri ktorej by opomenutie zaujať k\nnemu stanovisko šlo charakterizovať ako porušenie práva na spravodlivý proces. Dovolateľky totiž samy\nuviedli, že podstatou skutkového zistenia, majúceho vyplynúť z týchto dôkazov, malo byť vy-vrátenie\ntvrdenia o čo i len čiastočnom vlastnení poisťovne Dôvera F.. Z. I., z pohľadu zásahu do práv žalobkýň\nspornými výrokmi bolo ale takéto skutkové zistenie celkom bezvýznamné (nakoľko to, či ten, kto bol v\nrámci sporných výrokov daný takpovediac do spolku s „Pentou“, bol spolumajiteľom „Dôvery“ a rovnako\ni to, či aj jemu šlo pripísať profit získaný z takejto poisťovne, nehralo z pohľadu možnosti ovplyvnenia\ntým úspechu žaloby žalobkýň žiadnu rolu).\n20. V prípade tvrdenia o údajnom porušení zásady koncentrácie konania potom nešlo inak, než dať za\npravdu žalovanej upriamujúcej pozornosť na predloženie ňou a aj oboznámenie súdom prvej inštancie\nmediálnej analýzy uvádzanej dovolateľkami ešte v apríli 2016, resp. v prvej polovici roka 2016 a teda\nza účinnosti O. s. p., ktorého ustanovenie § 118a ods. 1 (obsahujúce taxatívny, t. j. úplný, uzavretý a\ninterpretačne nerozšíriteľný výpočet konaní s koncentráciou konania) konanie o ochranu dobrej povesti\nprávnickej osoby nezahŕňalo (a bolo tu bez významu, že sa tak stalo na rozdiel od iných predmetovo\npríbuzných konaní vo veciach ochrany osobnosti - rozumej fyzických osôb a vo veciach ochrany podľa\npredpisov o masovokomunikačných prostriedkoch).\n21. Pokiaľ sa dovolaním namietali (aj) nedostatky v procese dokazovania, dokazovanie je časť civilného\nkonania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci,\nktorej sa návrh (v sporovom konaní žaloba) týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy\nna zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I.\nÚS 52/03). Súd nie je v civilnom konaní viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný\nvykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré\nz navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vecou súdu a nie strán sporu. Pokiaľ\nsúd v priebehu civilného konania (prípadne) nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné\ndôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nemožno to považovať za procesnú vadu konania\nznemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (tu por. R 125/1999). V takom prípade\nmôžu byť síce nedostatočne zistené rozhodujúce skutkové okolnosti (čo v konečnom dôsledku môže\nviesť až k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), táto nesprávnosť ale na základe záverov už dávnejšej\njudikatúry najvyššieho súdu nezakladá vadu zmätočnosti (k tomu por. R 37/1993 a 3Cdo/219/2013,\n3Cdo/888/2015, 4Cdo/34/2011, 5Cdo/149/2010, 6Cdo/134/2010, 6Cdo/60/2012, 7Cdo/36/2011 a 7Cdo\n86/2012).\n22. Ani prípadné nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu\npovažované za vadu zmätočnosti, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania. Súdna prax sa ustálila na\nnázore, že ak súd nesprávne vyhodnotí niektorý (alebo aj viaceré) z vykonaných dôkazov, môže byť jeho\nrozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe prípustnosť dovolania\nnezakladá (tu por. R 42/1993, ale aj 1Cdo/85/2010, 1Cdo/18/2011, 3Cdo/268/2012, 4Cdo/314/2012,\n5Cdo/275/2013, 6Cdo/104/2010, resp. tiež 7Cdo/248/2012).\n23. Zo všetkých vyššie priblížených dôvodov preto možné bolo dospieť len k tomu záveru, že žalobkyne\nzaťaženie konanie pred odvolacím súdom (resp. aj súdom prvej inštancie) tzv. zmätočnostnou vadou v\nzmysle § 420 písm. f/ C. s. p. vytýkali neopodstatnene a pretože v prípade tohto dovolacieho dôvodu\nidú prípustnosť a dôvodnosť dovolania takpovediac ruku v ruke (čo znamená, že ak je dovolanie pre tzv.\n\nzmätočnosť prípustným, je aj dôvodným a naopak aj medzi pojmy neprípustnosť a nedôvodnosť treba\nvložiť znamienko praktickej rovnosti), jediným možným spôsobom rozhodnutia o dovolaní (v prípade\njeho opretia o tento dôvod) bolo jeho odmietnutie. Pre úplnosť sa v tejto časti žiada najvyššiemu súdu\nuviesť ešte to, že založenie dovolania aj na tvrdení o zmätočnosti protirečilo (hoc aj len eventuálnemu)\ndovolaciemu návrhu na zmenu napádaného rozsudku odvolacieho súdu (nakoľko nemôže byť zároveň\nopodstatneným tvrdenie o porušení práva na spravodlivý proces aj požiadavka na konečné rozhodnutie\ndovolacieho súdu, naznačujúca, že v prípade dovolateľovi konvenujúceho a už zásadne nezmeniteľného\nrozhodnutia o dovolaní na prinavrátení stavu rešpektovania procesných práv už trvať nie je nutné).\nK prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ C. s. p.\n24. Žalobkyne vyvodzovali prípustnosť svojho dovolania z § 421 ods. 1 C. s. p., podľa ktorého je\ndovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej\nriešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (písmeno a/), a/alebo\nktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebo-la vyriešená (písmeno b/).\n25. Skutkovú podstatu prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. (tvrdiac odklon\nodvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu) tvrdili vo vzťahu k nesprávnej\ncharakteristike sporných výrokov odvolacím súdom (považovanie ich za hodnotiace úsudky a nie za\nskutkové tvrdenia); druhú skutkovú podstatu podľa písmena b/ ustanovenia, o ktorom je reč (tvrdiac stav\ndoterajšieho neriešenia rozhodnej právnej otázky dovolacím súdom) potom vo vzťahu k otázke aktívnej\nlegitimácie žalobcu v druhovo totožných prípadoch, v ktorých sporné výroky neobsahujú jeho celkom\npresné označenie, resp. takéto označenie neprislúcha právnickej osobe, ak napriek tomu výrokmi\ndotknutého žalobcu pôjde s takouto osobou stotožniť.\n26. Podľa § 432 C. s. p. dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie\nspočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (odsek 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (odsek 2).\n27. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 C. s. p., rozhoduje dovolací súd výlučne\nna základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 C. s. p.). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje\nprípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 C. s. p., má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi\n(§ 440 C. s. p.) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí\nod toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu\nzáviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje\ntoto ustanovenie.\n28. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p., by mal dovolateľ: a/\nkonkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a\noznačením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom\nodklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a c/ uviesť, ako by mala byť táto otázka\nsprávne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté\nspochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu\nprávnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.\n29. V prípade dovolacieho dôvodu (a zároveň dôvodu prípustnosti dovolania) spočívajúceho\nv nesprávnom právnom posúdení veci je dovolateľ povinný dovolací dôvod vymedziť tvrdením\nnesprávneho právneho posúdenia takej právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu\na pri ktorej riešení sa odvolací súd buď odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá\nv rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo (nie v tejto veci) ktorá je dovolacím\nsúdom rozhodovaná rozdielne. Dovolateľ je teda povinný jednak sformulovať právnu otázku, ktorá bola\npre rozhodnutie odvolacieho súdu (predstavujúce primárny predmet prieskumu v dovolacom konaní)\nrozhodujúcou a okrem toho v dovolaní jednoznačne uviesť i to, v čom vidí prípustnosť dovolania, t. j.\nktorý z predpokladov uvedených v § 421 ods. 1 písm. a/ až c/ C. s. p. podľa neho zakladá prípustnosť\ntohto mimoriadneho opravného prostriedku. Pri formulovaní rozhodnej právnej otázky pritom treba mať\nna zreteli jednak to, že musí ísť o otázku právnu (questio iuris) a nie otázku skutkovú (questio facti),\n\nako i to, že závislosťou rozhodnutia odvolacieho súdu práve od vyriešenia takejto (nie inej) otázky treba\nrozumieť tiež praktický zákaz vyvodzovania prípustnosti dovolaní aj z takých otázok, ktoré v konaní buď\nvôbec spornými neboli, alebo pre rozhodnutie súdu význam nemali (len otázky akademického rázu bez\nschopnosti akejkoľvek odpovede na ne ovplyvniť výsledok konania v konkrétnej veci).\n30. Pokiaľ dovolatelia v prípade sporných výrokov považovaných súdom prvej inštancie aj odvolacím\nsúdom za hodnotiace úsudky namietali, že tu v skutočnosti ide o skutkové tvrdenia a to také, ktorým\nchýba kladná pravdivostná hodnota a na podporu svojho tvrdenia o odklone (§ 421 ods. 1 písm. a/ C. s.\np.) uviedli tri rozhodnutia najvyššieho súdu (sp. zn. 4Cdo/171/2005, 4Cdo/212/2007 a 4Cdo/149/2009),\nv tomto prípade sa dovolací súd jednak nestotožňuje s tvrdením o odklone, okrem toho ale má tiež za to,\nže túto dovolaním nastolenú otázku (i za stavu možnosti jej považovania za otázku právnu a za splnenia\naj podmienky možnosti zovšeobecnenia odpovede na ňu na všetky druhovo totožné prípady, o čom by\npráve - so zreteľom na vysoko individuálne a jedinečné okolnosti každého podobného posudzovaného\nprípadu - šlo s úspechom pochybovať) treba s prihliadnutím na konkrétne (a v rozhodnej časti stranami\nnerozporované) skutkové okolnosti tohto prípadu považovať za len akademickú.\n31. O odklon odvolacieho súdu od rozhodnutí zmieňovaných v dovolaní nešlo a nemohlo ísť preto,\nže všetky vo všeobecnosti formulovali aj odvolacím súdom v tejto veci zdôraznené rozdiely medzi\nskutkovými zisteniami a hodnotiacimi úsudkami, potrebu rozlišovania medzi jedným a druhým a možnosť\nvztiahnutia tzv. dôkazu pravdy len na skutkové tvrdenia; v ďalšom sa však zaoberali už len analýzou\njednotlivých výrokov, resp. tvrdení urobených predmetom žaloby v tej - ktorej veci práve z pohľadu nimi\ndefinovaných kritérií rozlišovania [pominúc tu fakt, že prvé z rozhodnutí (sp. zn. 4Cdo/171/2005) sa\nnetýkalo ochrany dobrej povesti právnickej osoby, ale ochrany osobnosti; druhé (sp. zn. 4Cdo/212/2007)\npristihlo odvolací súd pri nezopakovaní dokazovania pred zmenou rozsudku súdu prvej inštancie a\ntiež pri založení rozhodnutia v neprospech žalobkyne aj na zjavne nepravdivom skutkovom tvrdení\na tretie (sp. zn. 4Cdo/149/2009) naopak konštatovalo pravdivosť aj u skutkových tvrdení, tvoriacich\npodklad žalovaných hodnotiacich úsudkov, z ktorých dôvodov na takýto súbor rozhodnutí by šlo len s\nextrémnou dávkou fantázie nazerať ako na homogénny celok]. Tvrdenie o odklone sa pritom javí zvlášť\nproblematickým pri porovnaní odôvodnenia ostatného rozhodnutia najvyššieho súdu použitého v tejto\nsúvislosti dovolateľkami a napádaného rozsudku odvolacieho súdu, ktoré vylučuje akýkoľvek iný záver\nnež ten, že odvolací súd v tomto prípade do odôvodnenia svojho rozsudku prevzal nezanedbateľnú časť\nargumentácie dovolacieho súdu.\n32. Tým najpodstatnejším tu ale bolo, že žalobkyniam by nimi požadovanú ochranu nešlo priznať ako\npri považovaní sporných výrokov výlučne za hodnotiace úsudky (tu rozumej nevybočujúce z medzí\ndefinujúcich slobodu prejavu bez jej zneužitia), tak aj pri ich považovaní za pravdivé skutkové tvrdenia\n(kde na základe doterajšieho obsahu spisu nemôže byť žiadneho sporu o elementárnej pravdivosti\nvýrokov v častiach vztiahnuteľných na žalobkyne). Za takejto situácie by ale žalobkyniam odpoveď\nna otázku, či odvolací súd (a pred ním i súd prvej inštancie) sporné výroky správne považoval (i) za\nhodnotiace úsudky, alebo tieto po správnosti mali byť považované za skutkové tvrdenia, nepriniesla\núžitok, lebo na výsledku konania v ich neprospech by to vôbec nič nezmenilo.\n33. Podobne to bolo s druhou dovolaním nastolenou otázkou, podľa dovolateliek dosiaľ dovolacím\nsúdom neriešenou a celkom nepochybne právnou otázkou (§ 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.) aktívnej\nlegitimácie žalobkýň v prípadoch nedostatočne presnej identifikácie dotknutého tým, kto mal spôsobiť\nzásah do dobrej povesti právnickej osoby; tu však pre ešte markantnejší nedostatok závislosti\nnapádaného rozhodnutia odvolacieho súdu na vyriešení takejto otázky.\n34. Nebolo to tak pritom primárne preto, že odvolací súd svoju argumentáciu o nedostatku statusu\nfinančnej skupiny Penta (uvedenej v sporných výrokoch) ako právnickej osoby pojal len ako doplnkovú\n(čo by aj pri nemožnosti stotožnenia sa s touto časťou odôvodnenia malo za následok potrebu\nzaoberania sa tiež tými dôvodmi, ktoré odvolací súd prevzal od súdu prvej inštancie), ale preto,\nže odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie netvrdili, že žalobkyniam (resp. niektorej z nich)\nchýba vecná (tzv. aktívna) legitimácia (nevyhnutná na dovedenie sporu jeho iniciátorom do úspešného\nkonca), ale to, že žalobkyniam sa nepodarilo preukázať neoprávnenosť zásahu (spornými výrokmi\nuverejnenými v denníku vydávanom žalovanou) do ich dobrej povesti [ktorá - pre rozhodnutia súdu\nprvej inštancie aj odvolacieho súdu v tejto veci rozhodujúca - otázka tak nebola v prejednávanej veci\nnikým nespochybňovanou otázkou, či žalobkyne sú nositeľkami práva na ochranu svojej dobrej povesti,\n\nale inou otázkou, či z hľadiska dôkaz-nej situácie možno ustáliť, že sporné výroky na adresu finančnej\nskupiny bez vlastnej právnej subjektivity mohli spôsobiť neoprávnený zásah do dobrej povesti práve\nžalobkýň (resp. prinajmenšom jednej z nich)].\n35. V tejto súvislosti napokon rozhodne nebol bez významu ani ten argument z vyjadrenia žalovanej k\ndovolaniu, podľa ktorého len v obchodnom registri Slovenskej republiky je (a zjavne aj v čase uverejnenia\nsporných výrokov bol) zapísaný celý rad právnických osôb, ktorých kmeň obchodného mena obsahuje\noznačenie Penta (z ktorého pohľadu nemá význam, že podľa vedomosti dovolacieho súdu je „len“ 21\ntakýchto subjektov, z ktorých najmenej jeden obsahuje označenie Penta samo osebe). To v spojení so\nskutočnosťou, že u všetkých troch žalobkýň ide o právnické osoby registrované (a tiež sídliace) mimo\núzemia Slovenska oprávňuje k záveru, že skutočný počet subjektov s „Pentou“ v názve bude (a aj v\nminulosti bol) ešte vyšší a toto dovedené do dôsledkov aj podľa dovolacieho súdu musí znamenať, že\noprávnenie brániť sa proti zásahom do dobrej povesti právnickej osoby nejde uprieť žiadnej z takýchto\nosôb (svedectvom, ktorej legitimity je inak aj zaoberanie sa súdmi v prejednávanej veci žalobou vecne\na vykonanie v prvej inštancii tiež dokazovanie zameraného na podstatu sporu, na ktoré by pri zistení\nnedostatku aktívnej legitimácie dôvod nebol), to či však žaloba bude mať úspech, bude závisieť od\ncelého radu faktorov, z ktorých jedným je i schopnosť preukázať, že v tom, kto bol predmetom sporných\nvýrokov, treba objektívne vidieť práve žalobcu (a nie niekoho iného s podobným či sčasti totožným a\npreto zameniteľným názvom alebo obchodným menom).\n36. Ak z obsahu dovolania navyše možno vyvodiť, že dovolateľky okrem už uvedeného nesúhlasia s\nlogickými úvahami a skutkovými závermi súdu prvej inštancie (osvojenými si tiež odvolacím súdom) a to\nvrátane vyhodnotenia zistených skutkových okolností, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady\nvoľného hodnotenia dôkazov odvolací súd a pred ním i súd prvej inštancie viedli k prijatiu ich rozhodnutí\n(najmä pokiaľ ide o parameter pravdivosti vecného základu sporných výrokov uverejnených žalovanou),\nje tak zjavné, že dovolatelia v tomto prípade namietajú nesprávnosť skutkových zistení a vyhodnotenia\ndôkazov odvolacím súdom. Žiadnou takouto nesprávnosťou však nie je možné odôvodniť dovolanie,\nktorého prípustnosť dovolateľ vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p. (bez ohľadu na písmeno),\npričom (ako bolo uvedené už vyššie), len samotné spochybňovanie správnosti skutkových zistení a\nvyhodnotenia dôkazov súdom, či sama polemika s rozhodnutím súdu alebo prosté spochybňovanie\nsprávnosti jeho rozhodnutia, prípadne kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní nárokov\nvyplývajúcich zo žalobného návrhu, významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 a\n§ 432 ods. 2 C. s. p.\n37. Najvyšší súd z už uvedených dôvodov preto dovolanie (neprípustné ako celok) podľa ustanovenia\n§ 447 písm. c/ C. s. p. odmietol.\n38. Rozhodnutie o trovách dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá\nC. s. p.).\n39. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10Co/144/2017", "guid": "5e49d445-ab06-4edf-b875-8604e79829f0:9554659d-3b15-4924-a89f-7040c9698e99", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 152/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-15", "citacie_n": 291, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec"}, {"guid": "ussr:c8ec6738-e84b-4676-832c-3aa10a1d60e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 76/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 76/07 z 6. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-06", "citacie_n": 1787, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c8ec6738-e84b-4676-832c-3aa10a1d60e4"}, {"guid": "ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-29", "citacie_n": 2526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:89b37383-be9c-4e73-a70e-9ca9cb110320", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 52/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 52/03 z 12. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-12", "citacie_n": 1125, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:89b37383-be9c-4e73-a70e-9ca9cb110320"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "5e3ea0b2-798c-4de2-8793-44b369967a71:c5a2c03c-ab47-42ad-bc48-8947598437e7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:5416200769.1", "spisova_znacka": "8Cdo/67/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/67/2017 z 15. 5. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-05-15", "citacie_n": 225, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:5416200769.1"}, {"guid": "ca3093bd-9c8a-4d65-8418-0dc7fef03b04:7fef47fa-30da-4126-9e00-af289c6ea393", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2017:5114206498.1", "spisova_znacka": "10Co/144/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/144/2017 z 29. 11. 2017", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2017-11-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2017:5114206498.1"}], "citovane_v": []}