{"guid": "262a9e81-094d-405b-86e8-1348e31df73e:94dc3c41-cb4f-4635-85ce-4ededa1df91b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:1315209799.1", "spisova_znacka": "5Cdo/102/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/102/2020 z 15. 12. 2022", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 15. decembra 2022, sp. zn. 5Cdo/102/2020, ECLI:SK:NSSR:2022:1315209799.1", "identifikacne_cislo": "1315209799", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Bajánková", "datum_vydania": "2022-12-15", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-3", "nazov": "§ 449 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/365", "nazov": "zákon č. 365/2004 Z. z. (antidiskriminačný zákon)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/365", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/365-2004"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-2", "nazov": "§ 449 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/94dc3c41-cb4f-4635-85ce-4ededa1df91b", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:1315209799.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:1315209799.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:1315209799.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Cdo/102/2020\n1315209799\n15. 12. 2022\nJUDr. Jana Bajánková\nECLI:SK:NSSR:2022:1315209799.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej\na sudcov JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobcu: Poradňa pre\nobčianske a ľudské práva, so sídlom Krivá 23, Košice, IČO: 37 867 270, zastúpený Mgr. Vandou\nDurbákovou, advokátkou, so sídlom Krivá 23, Košice, proti žalovaným: 1/ Slovenská republika,\nzastúpená Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, so sídlom Stromová\n1, Bratislava, 2/ Mesto Stará Ľubovňa, so sídlom Obchodná 1, Stará Ľubovňa, IČO: 00 330 167, o\nantidiskriminačnej žalobe, vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 11C/351/2015, o\ndovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 29. apríla 2020 č. k. 4Co/260/2017, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky m e n í rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 29. apríla 2020 sp.\nzn. 4Co/260/2017 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 06. októbra 2016 č. k.\n11C/351/2015-387 tak, že vyslovuje, že\nŽalovaní porušili zásadu rovnakého zaobchádzania tým, že neprijali dostatočné preventívne opatrenia\nna ochranu pred diskrimináciou a opatrenia na odstránenie diskriminácie rómskych detí v Základnej\nškole Q. v V. Ľ. na základe ich etnického pôvodu.\nVo zvyšnej časti rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 29. apríla 2020 sp. zn. 4Co/260/2017 a rozsudok\nOkresného súdu Bratislava III zo dňa 06. októbra 2016 č. k. 11C/351/2015-387 z r u š u j e a vec v\nrozsahu zrušenia vracia Okresného súdu Bratislava III na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo dňa 06. októbra 2016 č. k. 11C/351/2015-387 zamietol žalobu\n(znenie, ktorej bolo pripustené súdom na pojednávaní konanom dňa 6.10.2016 ústne do zápisnice),\nktorou žalobca žiadal určiť, že:\nI. Žalovaní porušili zásadu rovnakého zaobchádzania tým, že neprijali dostatočné preventívne opatrenia\nna ochranu pred diskrimináciou a opatrenia na odstránenie diskriminácie rómskych detí v Základnej\nškole Q. v V. Ľ. na základe ich etnického pôvodu.\nII. Žalovaný v 1. rade, prostredníctvom Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej\nrepubliky a žalovaný v 2. rade sú povinní do troch mesiacov od právoplatnosti rozsudku spoločne a\nnerozdielne vypracovať takzvaný desegregačný plán obsahujúci analýzu súčasného stavu vzdelávania\ndeti v Základnej škole Q. v V. Ľ. a v ostatných základných školách v zriaďovateľskej pôsobnosti\nžalovaného v 2. rade, ako aj návrh účinných opatrení na odstránenie diskriminácie rómskych detí na\nzáklade etnického pôvodu v Základnej škole Q. v V. Ľ. vrátane časového horizontu ich realizácie a\npreventívnych opatrení na zabránenie diskriminácie do budúcnosti.\nIII. Žalovaný v 1. rade, prostredníctvom Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej\nrepubliky a žalovaný v 2. rade sú povinní do troch rokov od právoplatnosti tohto rozhodnutia splniť\n\nopatrenia na odstránenie diskriminácie rómskych detí v Základnej škole Q. v V. Ľ. vyplývajúce z\nvypracovaného takzvaného desegregačného plánu.\n1.1. Právne vec súd prvej inštancie posúdil podľa § 2, § 2a ods. 11 písm. b), § 9 ods. 1, 2, 3, § 9a, §\n10 ods. 1, § 11 ods. 1, 2 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a\no ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „antidiskriminačný zákon“), § 20 ods. 5 zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „školský zákon“).\n1.2. Vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, pretože žalobca neuniesol\ndôkazné bremeno a v spore neoznačil také skutočnosti, z ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať,\nže k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Vyjadril názor, že žalobca musí prioritne\nuniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo ku diskriminácii,\nteda žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy, z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k\nporušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 16/09 zo dňa 30.04.2009). Nestotožnil sa s názorom žalobcu, že vzdelávanie detí v etnicky\nhomogénnej škole, bez ďalšieho, predstavuje porušenie zásady rovnakého zaobchádzania. Vyhodnotil,\nže žalobca nepreukázal, že by žalovaní znevýhodňovali alebo by mohli znevýhodňovať rómskych žiakov\nv porovnaní s nerómskymi. Právne posúdil, že rozdielne zaobchádzanie je vtedy diskriminačné, keď\nnemá objektívne a rozumné zdôvodnenie, keď nesleduje legitímny cieľ a ak tam nie je odôvodnený\npomer proporcionality medzi použitým prostriedkom a účelom, ktorý sa má realizovať. Zaujal názor, že\nrozšírením kapacít základnej školy žalovaný 2/ neuplatnil iný prístup voči rómskym žiakom, ako voči\nnerómskym, ani rozdielne zaobchádzanie, keďže žalovaný 2/ ako zriaďovateľ školy svojím konaním\nrozšíril kapacity školy tam, kde si to situácia vyžadovala, kde pribudli narodené deti, pričom týmto\nkonaním neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania žiakov z dôvodu ich rómskej príslušnosti.\n1.3. Dospel k záveru, že o segregácii ako o neoprávnenom vylučovaní, alebo oddeľovaní jednej skupiny\nobyvateľov od druhej v prípade základnej školy nemožno hovoriť. V konaní nemal za preukázané\ntaké konanie žalovaných, ktoré by sa dalo subsumovať pod pojem segregácia, či diskriminácia, keď\nspôsob výučby na základnej škole nikoho nesegreguje, ani neoddeľuje, základná škola vykonáva\nvzdelávaciu činnosť, ktorá je podmienená zložením obyvateľstva v tejto mestskej časti, keďže pôrodnosť\nrómskych obyvateľov je mnohonásobne vyššia, považoval za pochopiteľné, že sú to práve rómske\ndeti, ktoré školu navštevujú. Zohľadnil, že rozhodnutie rozšíriť kapacity školy vyplynulo z potrieb a\nvôle rodičov, pričom školské obvody sú navrhované tak, aby rovnako rómski aj nerómski žiaci podľa\nsvojho bydliska mali čo najbližšie do spádovej školy, pričom školu si môžu podľa školského zákona\nsami vybrať. Pripomenul, že podľa ustanovenia § 144 ods. 5 školského zákona má zákonný zástupca\nprávo vybrať pre svoje dieťa školu alebo školské zariadenie, ktoré poskytuje výchovu a vzdelávanie\npodľa tohto zákona, zodpovedajúce schopnostiam, zdravotnému stavu, záujmom a záľubám dieťaťa,\njeho vierovyznaniu, svetonázoru, národnosti a etnickej príslušnosti; právo na slobodnú voľbu školy\nalebo školského zariadenia možno uplatňovať v súlade s možnosťami výchovno-vzdelávacej sústavy.\nZ tohto ustanovenia školského zákona vyvodil, že zákonný zástupca má právo vybrať pre svoje dieťa\nškolu aj na základe etnickej príslušnosti, keď toto právo má rovnako rómsky, ale aj nerómsky zákonný\nzástupca. V konaní nemal za preukázané, že by žalovaní svojím konaním neoprávnene, respektíve\nnútene vylučovali alebo oddeľovali jednu skupinu žiakov od druhej, nemal za preukázané, že by škola\nrozdeľovala prijímanie žiakov jednej skupiny od druhej. Konštatoval, že žalobca nepredložil žiadny dôkaz\no tom, že by dieťa rómskeho rodiča odmietli prijať na hociktorú inú základnú školu a naopak, že by dieťa\nnerómskeho rodičia odmietli prijať na danú základnú školu, čo by mohol považovať za skutočnosť, z\nktorej by bolo možné dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.\n2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 29. apríla 2020 č. k. 4Co/260/2017\npotvrdil rozsudok súdu prvej inštancie; žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania\nv plnom rozsahu. V odôvodnení rozsudku uviedol, že segregáciou sa rozumie cielené oddeľovanie\nľudí či skupín ľudí podľa určitých sociálnych znakov (napr. podľa náboženstva, rasy, etnicity, sociálnej\nvrstvy, sexuálnej orientácie) s cieľom zamedziť vzájomným kontaktom medzi takto oddelenými ľuďmi /\nskupinami ľudí. Ide teda o kumuláciu dvoch faktorov, a to oddeľovanie ľudí, resp. skupín ľudí, čo\nv danom prípade naplnené bolo, keďže do základnej školy v Q. chodia výlučne rómske deti, avšak\nžalobcom nebolo preukázané naplnenie druhej podmienky pre účely naplnenia pojmu segregácie, a to,\nže cieľom oddeľovania je zamedzenie vzájomným kontaktom medzi oddelenými ľuďmi alebo skupinami\nľudí. V konaní bolo jednoznačne zistené, že k situácii, že relevantnú základnú školu navštevujú výlučne\nrómske deti, došlo na základe demografického vývinu, so súhlasom a na žiadosť zákonných zástupcov\ndetí školu navštevujúcich, bez úmyslu označených žalovaných dosiahnutia cieľa podmieňujúceho\n\nnaplnenie predpokladov pre posúdenie vzniknutej situácie ako segregácie. Iné konanie žalovaných\nžalobca za antidiskriminačné neoznámil, z uvedených dôvodov preto neprešla na žalovaných povinnosť\nunesenia dôkazného bremena o tom, že ich konaním k diskriminácii nedochádza. Skonštatoval, že\nsúd prvej inštancie zákonu zodpovedajúcim spôsobom vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania\na správne posúdil unesenia dôkazného bremena stranami sporu konfrontujúc ho s ust. § 11 ods. 2\nantidiskriminačného zákona, správne právne posúdil, že skutočnosti, ktoré oznámil žalobca, nezaložili\ndôvodné usudzovanie na porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, keďže konanie žalovaných\nnenaplnilo znaky segregácie pre absentujúci cieľ oddelenia rómskych detí od detí nerómskych, z ktorého\ndôvodu neboli žalovaní povinní preukazovať neporušenie tejto zásady a súd prvej inštancie nebol\npovinný svoje rozhodnutie vo veci konfrontovať so žalobcom predkladanou súdnou judikatúrou, nakoľko\ntáto vychádzala z iného základu veci a z iných skutkových okolností.\n3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie. Prípustnosť\ndovolania odôvodnil poukazom na ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b/ CSP argumentujúc tým, že\nrozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Dovolateľ mal za to, že súd prvej inštancie a následne\naj odvolací súd nesprávne právne posúdili platné právne normy a odchýlili sa tak aj od práva\nEÚ, rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ, Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu a\nmedzinárodných zmlúv o ľudských právach, ktorými je SR viazaná. Jedná sa pritom o posúdenie\nprávnej definície diskriminačného zaobchádzania vo forme segregácie rómskych detí vo vzdelávaní\na súvisiacich inštitútov ako uplatnenie presunu dôkazného bremena v rozsahu, ktorá nebola doposiaľ\ndovolacím súdom právne posudzovaná a vyriešená.\n3.1. Žalobca dovodil, že samotné vzdelávanie rómskych detí v etnicky a sociálne homogénnej škole (čo\nnebolo v konaní medzi stranami sporu sporné) v danom prípade aj v blízkosti segregovanej časti mesta\nQ. obývanej na okraji výlučne osobami rómskeho etnika, predstavuje porušenie zásady rovnakého\nzaobchádzania a štátne inštitúcie a zriaďovateľ majú tzv. pozitívnu povinnosť prijímať opatrenia na\nodstránenie segregácie a na jej predchádzanie do budúcna. V tomto smere poukázal na skutočnosť,\nže tieto závery vyplývajú okrem iného aj z ustálenej rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské\npráva (ďalej aj „ESĽP“) - najmä z rozhodnutia ESĽP vo veci Lavida a ostatní proti Grécku z 30.5.2013,\nsťažnosť č. 7973/10 a ďalších v žalobe a podaniach žalobcu citovaných v rozhodnutí ESĽP.\n3.2. Žalobca namietal, že s ohľadom na článok 3 Medzinárodného dohovoru OSN o odstránení všetkých\nforiem rasovej diskriminácie ako aj judikatúru ESĽP, kompetentné orgány štátu a zriaďovatelia škôl\nsú zodpovední nie len za segregáciu, ktorá vznikla ich úmyselným cieleným konaním, ale aj za\nsegregáciu, ktorá vznikla ich nedbalosťou, alebo nečinnosťou. Zároveň je podľa žalobcu zrejmé, že\nna prenos dôkazného bremena na žalovaného postačovali skutočnosti, ktoré súdu oznámil, tzn. že\nsegregácia predstavuje sama osebe diskrimináciu a zo samotnej podstaty segregácie vzniká chráneným\njednotlivcom ujma. Nie je preto nutné preukazovať špecifické ďalšie znevýhodnenie pre konštatovanie\ndiskriminácie v zmysle článku 2 rasovej smernice Európskej únie.\n3.3. Žalobca súčasne navrhol, v súlade s článkom 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, aby dovolací\nsúd predložil v súvislosti s rozhodnutím o jeho dovolaní nasledujúce predbežné otázky:\nI. Postačujú skutočnosti tvrdené žalobcom v prejednávanej právnej veci na presun dôkazného bremena\nna žalovaných (najmä s poukazom na rozsudok SDEU v prípade „CHEZ Razpredelenie Bulgaria“ AD v\nKomisia za zashtita ot diskriminatsia z 16.7.2015, ods. 84, 87, 108 a 125)?\nII. Je vzdelávanie rómskych detí v čisto rómskej škole na ZŠ V. Ľ. Q. postavenej v blízkosti\nmarginalizovanej rómskej komunity v časti Q., tak ako to vyplýva zo skutkového stavu tohto prípadu,\ndiskrimináciou v znení Smernice Rady č. 2000/43/ES z 29. júna 2000, najmä článku 3 a jej Preambuly\n(s poukazom na formuláciu zákazu diskriminácie a segregácie podľa čl. 3 Medzinárodného dohovoru\nOSN o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie, preambuly Charty základných práv pre ľudské\npráva v Štrasburgu, najmä v prípade Lavida a ostatní proti Grécku, rozsudok z 28.5.2013, číslo sťažnosti\n7973/10, § 73)?\nIII. Ak Súd rozhodne, že skutkové okolnosti prípadu predstavujú diskrimináciu v zmysle Rasovej\nsmernice, sú podľa Rasovej smernice relevantné vnútroštátne inštitúcie a zriaďovateľ (žalovaní) povinní\nprijať také účinné, primerané a odradzujúce opatrenia, ktoré povedú k odstráneniu diskriminácie\nrómskych detí a jej predchádzaniu do budúcna (článok 15 Rasovej Smernice, s odkazom na rozsudok\nSDEU v prípade Centrum voor gelijkheid van kansen en voor racismebestrijding proti Firma Feryn NV\nzo dňa 10.07.2008, najmä §§ 35 - 40, čl. 52 a nasl. Preambuly Charty základných práv EU a relevantnej\njudikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, najmä rozsudku v prípade Horváth a Kiss\n\nproti Maďarsku zo dňa 29.01.2009, číslo sťažnosti 11146/11, § 104-105 a rozsudok v prípade Lavida a\nostatní proti Grécku zo dňa 28.5.2013, sťažnosť č. 7973/10, § 73)?\n3.3.1. Dovolateľ argumentoval, že najvyšší súd je posledným vnútroštátnym súdom, ktorý môže\nrozhodnúť v merite veci, keďže sa jedná o konanie iniciované na základe tzv. verejnej žaloby podľa\nantidiskriminačného zákona a je preto otázne, či v danej veci bez konkrétnych individuálnych žalobcov\nvec ústavný súd ako neprijateľnú neodmietne. Najvyššiemu súdu SR preto vzniká povinnosť v danej\nveci podľa čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ predbežnú otázku položiť.\n4. Žalovaný 1/ navrhol dovolanie pre neprípustnosť odmietnuť, resp. zamietnuť, pretože napadnuté\nrozhodnutie je vecne správne. Súčasne žiadal, aby dovolací súd návrh na prejudiciálne konanie nepodal,\npretože dovolateľom nastolené otázky nespĺňajú podmienky uvedené v čl. 267 Zmluvy o fungovaní\nEurópskej únie.\n5. Žalovaný 2/ navrhol dovolanie zamietnuť, pretože napadnuté rozhodnutie je vecne správne a žiadal\nmu priznať náhradu trov dovolacieho konania.\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej\nneprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez\nnariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie\nžalobcu je dôvodné.\n7. Dovolateľ odôvodnil prípustnosť dovolania poukazom na ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b/ CSP\nargumentujúc tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v\nrozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Z obsahu dovolania je zrejmé, že žalobca\nza dosiaľ dovolacím súdom neriešenú považuje otázku, Je vzdelávanie rómskych detí v čisto rómskej\nškole na ZŠ V. Ľ. Q. postavenej v blízkosti marginalizovanej rómskej komunity v časti Q., diskrimináciou\nformou segregácie.\n8. Segregácia je zvláštna forma diskriminácie spočívajúcej v systematickom oddeľovaní príslušníkov\nurčitej skupiny zakázaným diskriminačným dôvodom, a to aj pri absencii pojmu segregácie ako zákonom\nvýslovne uznanej zakázanej formy diskriminácie. Segregácia bráni integrácii menšín a posilňuje\nstereotypy a rasizmus. Sama osebe spôsobuje ujmu, pretože ochudobňuje obeť o výhody začlenenia\ndo spoločnosti a spoločných interakcii s príslušníkmi ďalších skupín a prehlbuje sociálno - kultúrne\nznevýhodnenie. Segregácia všeobecne spočíva v odlišovaní a oddeľovaní určitých osôb alebo skupín\npodľa najrôznejších kritérií či znakov (rasy, etnicity, pohlavia ,veku, majetku a pod.), a to v rôznych\noblastiach ľudskej činnosti.\n8.1. V medzinárodnom práve je segregácia považovaná za obzvlášť závažný typ diskriminácie, ani\ntam nenájdeme všeobecne akceptovanú definíciu. Inšpiráciu môžeme nájsť v právnych predpisoch\nkrajín východnej Európy, ktoré tiež čelia výzve pretrvávajúcej segregácie rómskych detí vo vzdelávaní.\nNapríklad v Bulharsku je segregácia definovaná nasledovne: „Rasová segregácia znamená vydanie\nnariadenia alebo zákona, vykonanie opatrenia alebo opomenutie vykonania opatrenia, ktoré vedie k\noddeľovaniu, odlišovaniu alebo odčleňovaniu osôb na základe ich rasy, etnického pôvodu alebo farby\npokožky.“ V Rumunsku definujú segregáciu ako „vážny typ diskriminácie, ktorý spočíva v úmyselnom\nalebo neúmyselnom fyzickom oddeľovaní detí patriacich k menšine od zvyšku detí pomocou vytvárania\nosobitných skupín, tried, budov, inštitúcií alebo iných vzdelávacích zariadení, a to tak, že podiel detí\npatriacich k menšine vo svetle celkového podielu detí v danej jednotke je neprimeraný v porovnaní\ns ich podielom v relevantnej vekovej skupine v rámci celkovej populácie danej administratívnej alebo\nteritoriálnej jednotky.”\n9. Rovnosť všetkých ľudí pred zákonom a zákaz diskriminácie je jednou zo základných zásad právneho\nštátu a je neodmysliteľnou súčasťou každého demokratického právneho poriadku. Segregačné\nzaobchádzanie z dôvodov rasy či etnického pôvodu je právne neprípustné, a to obzvlášť vtedy, ak ide\no porušenie práva na rovnaké zaobchádzanie porušenie rovnosti v dôstojnosti a v právach resp. ak je\nsegregácia dôsledkom diskriminácie, a to v súvislosti s realizáciou základného pravá na vzdelanie.\n10. Platný právny poriadok Slovenskej republiky obsahuje princíp rovnosti a zákaz diskriminácie,\nprípadne zásadu rovnakého zaobchádzania v niekoľkých právnych predpisoch rôznej právnej sily. Popri\nvšeobecných a osobitných ustanoveniach o rovnosti obsiahnutých v Ústave Slovenskej republiky č.\n\n460/1992 Zb. (napr. čl. 12, čl. 13 ods. 3, čl. 20 ods. 1, čl. 30 ods. 3 a 4, 34 ods. 4) možno nájsť\nrelevantné ustanovenia o rovnosti a nediskriminácii aj v niekoľkých zákonoch. Ide o niekoľko zákonov\nso špeciálnou úpravou zásady nediskriminácie a rovnakého zaobchádzania, ktorá je záväzná pre oblasť\nspoločenských vzťahov upravenú príslušným zákonom (napr. § 13 a § 41 ods. 8 zákon č. 311/2001 Z.\nz. Zákonník práce v znení neskorších predpisov, § 1 ods. 4 zákon č. 313/2001 Z. z. o verejnej službe\nv znení neskorších predpisov, § 6 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších\npredpisov, § 4 zákona č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a pod.).\nZvláštnu skupinu tvoria normy trestného práva, ktoré postihujú diskrimináciu a prejavy intolerancie (napr.\n§§ 251a, 424a, 425, 432 zákona č. 300/2005 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov). Pojem\nsegregácia je priamo zakotvený v Zákone č. 245/2008 Z. z. - o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a\no zmene niektorých zákonov v § 3 písm. e/, v zmysle ktorého výchova a vzdelávanie podľa tohto zákona\nsú založené na princípoch zákazu všetkých foriem diskriminácie a obzvlášť segregácie.\n11. Významným prameňom práva v oblasti ochrany pred diskrimináciou sú aj medzinárodné\nzmluvy, ktoré Slovenská republika ratifikovala, alebo do ktorých sukcedovala. Spomedzi rozsiahlej\nmedzinárodnoprávnej úpravy je v tomto kontexte potrebné poukázať na dokumenty schválené na pôde\nOrganizácie spojených národov, resp. jej špecializovaných organizácií - Všeobecná deklarácia ľudských\npráv z roku 1948 (ktorá však nemá právnu záväznosť), Medzinárodný pakt o občianskych a politických\nprávach z roku 1966, Medzinárodný pakt o hospodárskych a sociálnych právach z roku 1966, Dohovor\no odstránení všetkých foriem diskriminácie žien z roku 1979, Dohovor o odstránení všetkých foriem\nrasovej diskriminácie z roku 1965, Dohovor o právach dieťaťa z roku 1989, Dohovor proti diskriminácií\nvo vzdelávaní prijatý UNESCO-m, Dohovor Medzinárodnej organizácie práce o rovnakom odmeňovaní\nmužov a žien za prácu rovnakej hodnoty (č. 100) z roku 1951, Dohovor Medzinárodnej organizácie\npráce o diskriminácií (v zamestnaní a povolaní) (č. 111) z roku 1958, ako aj niekoľko ďalších zmlúv a\ndohovorov. Nemenej dôležité pre Slovenskú republiku sú aj záväzky vyplývajúce z dokumentov prijatých\nna pôde Rady Európy, z ktorých má najväčší význam čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd z roku 1950 v znení dodatkových protokolov 1 až 11 (ďalej len „Dohovor“)\n(uverejnenom v Zbierke zákonov pod č. 209 v roku 1992), ktorý v článku 14 stanovuje, že „Užívanie práv\na slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek\ndôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný\nalebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie“ v spojení\ns článkom 2 Protokolu č. 1 k Dohovoru, podľa ktorého sa nikomu nesmie odoprieť právo na vzdelanie.\nPri výkone akýchkoľvek funkcií v oblasti výchovy a výuky, ktoré štát vykonáva, bude rešpektovať právo\nrodičov zabezpečovať túto výchovu a vzdelanie v zhode s ich vlastným náboženským a filozofickým\npresvedčením.\n11.1. Mimoriadne významný právny predpis Európskeho spoločenstva, ktorý dopĺňa už jestvujúce\nkomunitárne právo v oblasti rovnakého zaobchádzania, predstavuje Smernica Rady EÚ č. 43/2000\nz 29. júna 2000, ustanovujúca zásadu rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový\nalebo etnický pôvod bola implementovaná do právneho poriadku SR zákonom č. 365/2004 Z. z. o\nrovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov\n(antidiskriminačný zákon). Tento zákon rozlišuje v § 2a diskrimináciu priamu, ktorou je konanie alebo\nopomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo\nalebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii a diskrimináciu, nepriamu,\nktorou je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú alebo by mohli\nznevýhodňovať osobu v porovnaní s inou osobou; súčasne zakotvuje, že nepriamou diskrimináciou nie\nje, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného\nzáujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu.\n12. Problematiku rasovej diskriminácie a segregácie osobitne v spojení s realizáciou práva na vzdelanie\nriešil aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej „ESĽP“), a to napr. v rozsudku zo dňa 5.6.2008 vo veci\nSampanis a ostatní proti Grécku, č. 32526/05, v rozsudku veľkého senátu zo dňa 16.3.2010 vo veci\nOršuš a ostatní proti Chorvátsku, č. 15766/03, v rozsudku zo dňa 11.12.2012 vo veci Sampani a ostatní\nproti Grécku, č. 59608/09, v rozsudku zo dňa 29.1.2013 vo veci Horváth a Kiss proti Maďarsku, č.\n11146/11, v rozsudku zo dňa 30.5.2013 vo veci Lavida a ostatní proti Grécku, č. 7973/10, v rozsudku\nveľkého senátu zo dňa 13.11.2007 vo veci D. H. a ostatní proti České republike, sťažnosť č. 57325/00.\n12.1. V rozsudku veľkého senátu vo veci D. H. a ostatní proti České republike ESĽP (bod 176.) vylovil, že\n„Diskriminácia založená okrem iného na etnickom pôvode určitej osoby je formou rasovej diskriminácie.\nIde o obzvlášť zavrhnutiahodnú diskrimináciu, ktorá vzhľadom k svojim nebezpečným následkom\n\nvyžaduje od úradov mimoriadnu ostražitosť a ráznu reakciu. Úrady preto musia využívať všetky\nprostriedky k potieraniu rasizmu a posilňovať tak demokratické poňatie spoločnosti, kde rôznorodosť\nnie je vnímaná ako hrozba, ale ako bohatstvo. Súd tiež rozhodol, že v súčasnej demokratickej\nspoločnosti budovanej na princípe plurality a rešpektu k rozličným kultúram nemôže byť rozdielne\nzaobchádzanie, ktoré je založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na etnickom pôvode osoby,\nobjektívne odôvodnené“.\n13. Nepriama diskriminácia sa teda vyznačuje konaním alebo opomenutím založeným na zdanlivo\nneutrálnom pravidle, ktoré znevýhodňuje konkrétnu osobu alebo skupinu osôb oproti iným osobám,\npričom znevýhodnenie nie je objektívne odôvodnené legitímnym cieľom a zároveň primeranými alebo\nnevyhnutnými prostriedkami. Na rozdiel od diskriminácie priamej, nevyžaduje úmysel alebo motív, ide o\nfaktickú diskrimináciu, ku ktorej dochádza v dôsledku určitého rozhodnutia, opatrenia, praxe založenej na\nneutrálnom kritériu, za predpokladu, že odlišné zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené legitímnym\ncieľom, prípadne prostriedkami, ktoré vedú k jeho dosiahnutiu, nie sú vhodné, nevyhnutné a primerané.\n13.1. Pojem zdanlivo neutrálne ustanovenie, kritérium či prax, je treba vnímať v spojení s tým, či ide\no také ustanovenie, kritérium či opatrenie, ktoré je formulované tak, že by ani na prvý pohľad ani\nodvodene nemalo viesť k rozlišovaniu na základe niektorého za zakázaných diskriminačných dôvodov,\nnapriek tomu je však ale jeho aplikácia má v skutočnosti neprimerane nepriaznivý a znevýhodňujúci\ndopad na túto skupinu (por. rozsudok vo veci CHEZ Razpredelenie Bulgara D v. Komisia za zashtita ot\ndiskrimintsia, C-83/14 bod. 76).\n13.2. Či k dosiahnutiu legitímneho cieľa boli použité vhodné, nevyhnutné a primerané opatrenia treba\nposúdiť vždy vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam daného prípadu. Rozhodujúce je však to, či\ntento cieľ nebolo možné dosiahnuť inými nástrojmi, ktoré by menej zasahovali do práva na rovnaké\nzaobchádzanie, teda aby opatrením neboli neprimerane dotknuté oprávnené záujmy znevýhodnených\nosôb. Vo veci Oršus a ostatní ESĽP povedal, že umiestnenie detí v separovanej triede by malo byť prijaté\nlen vtedy, ak je to absolútne nevyhnutné, vždy na základe objektívneho a komplexného testovania, na čo\nnajkratší možný čas (bod 159. a 165.). Naopak ESĽP odmietol ako objektívne zdôvodnený legitímny cieľ,\nak sú vytvárané výhradne rómske verejné školy pri rezignácii na akékoľvek antisegregačné opatrenia, a\nto i vtedy, ak na strane štátu nebol zistený žiadny diskriminačný zámer a ak príčinou výsledného stavu\nboli protesty zo strany rodičov nerómskych žiakov (rozsudok ESĽP vo veci Lavida a ostatní bod 72.).\n14. Dovolací súd dospel k záveru, že názor, ku ktorému dospeli súdy v základnom konaní, že\nvzdelávanie detí v etnicky homogénnej škole, bez ďalšieho nepredstavuje porušenie zásady rovnakého\nzaobchádzania, pretože rozhodnutie rozšíriť kapacity školy vyplynulo z potrieb a vôle rodičov, pričom\nškolské obvody sú navrhované tak, aby rovnako rómski aj nerómski žiaci podľa svojho bydliska mali čo\nnajbližšie do spádovej školy, pričom školu si môžu podľa školského zákona sami vybrať, nie je správny.\n15. Dovolací súd zastáva názor, že výstavbou nového samostatne stojaceho objektu kontajnerového\ntypu v areáli ZŠ Q. sa síce rozšírili kapacity základnej školy v tom smere, že deti zo spádovej oblasti\nmohli navštevovať školu, čo najbližšie situovanú k miestu bydliska, čím však došlo fakticky k oddeleniu\nrómskych detí od detí majoritnej komunity. Dovolací súd konštatuje, že vzdelávaním rómskych detí v\nškole navštevovanej výlučne rómskymi žiakmi na ZŠ V. Ľ. Q. postavenej v blízkosti marginalizovanej\nrómskej komunity v časti Q. tak došlo k segregácii. Na tento záver, nemá vplyv neexistencia motívu\ncielene diskriminovať rómske deti, ani existencia legitímneho cieľa zabezpečiť prístup k vzdelaniu detí\nnajbližšie ich bydlisku. Pre posúdenie bol najrozhodujúcejší záver o tom, či prostriedok k dosiahnutiu\ntohto cieľa bol vhodný a primeraný. Dovolací súd je toho názoru, že výstavba novej budovy v areáli\nškoly predstavuje neprimeraný a nevhodný prostriedok, ktorý znevýhodňuje dotknuté osoby tak, že ich\nde facto segreguje. Nebola významná ani samotná žiadosť rodičov rómskych detí, aby k vybudovaniu\nstavby rozšírením školy došlo v danej lokalite, ani tá skutočnosť, že rodič má zákonné právo vybrať\nškolu aj mimo územného obvodu pre svoje dieťa. Rodič musí mať dostatok informácií o dostupných\nalternatívach, na základe ktorých môže komplexne zvážiť rozhodnutie o výbere školy (napr. možnosť\ndopravy žiakov do iných škôl v okolí, a to aj prostredníctvom bezplatne organizovanej dopravy, tzv.\nškolské autobusy obce), kde získa jeho dieťa základné vzdelanie (por. aj D.H. a ostatní bod 202.-204.).\n15.1. Štát v spolupráci s obcou musia prijať účinné opatrenia (či už zákonodarnou iniciatívou, vytvorením\nstimulačných podmienok, ako aj tvorbou školských obvodov), aby segregácii zabránili, nie sa iba nečinne\nprizerať a odvolávať sa na strohú, často zle interpretovanú dikciu zákona. Určujúci faktor pri každom\npostupe je najlepší záujem dieťaťa. Je totiž v záujme celej spoločnosti, aby aj z detí, pochádzajúcich zo\n\nsociálne znevýhodneného prostredia, vyrástli plnohodnotní členovia tejto spoločnosti, k čomu výraznou\nmierou prispeje aj desegregačné úsilie v rámci školského vzdelávania.\n16. Pokiaľ ide o otázku prenesenia dôkazného bremena ESĽP v citovaných rozhodnutiach formuloval\nstanovisko, že na preukázanie nepriamej diskriminácie a presun dôkazného bremena je nevyhnutné\nuviesť skutočnosti, z ktorých možno vyvodiť diskrimináciu dôkazom prima facie, následne sa presúva\ndôkazné bremeno na žalovaného, aby preukázal, že k diskriminácii nedošlo. V danom prípade bolo\nžalobcom tvrdené a v konaní nesporné, že Základná škola Q. zabezpečuje vzdelávanie pre etnicky\nhomogénnu rómsku komunitu, bolo preto na žalovaných, aby preukázali, že prostriedky, ktoré použili\n(resp. nepoužili), segregáciu nespôsobili. Súdy v základnom konaní takto nepostupovali a právnu otázku\nvyriešili nesprávne.\n17. Podľa § 449 ods. 1, 2, 3 CSP, ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší.\nDovolací súd zruší aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, len ak nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením\nrozhodnutia odvolacieho súdu. Dovolací súd môže zmeniť napadnuté rozhodnutie, ak je dovolanie\ndôvodné a mal za to, že sám môže rozhodnúť vo veci.\n17.1. Podľa § 449 ods. 3 CSP, dovolací súd môže zmeniť napadnuté rozhodnutie, ak je dovolanie\ndôvodné a má za to, že sám môže rozhodnúť vo veci; ide o prípad, ak odvolací súd nerozhodol správne\na ak doterajšie výsledky konania ukazujú, že je možné o veci rozhodnúť. Ani dovolací súd totiž nesmie\nzabúdať, že pri riešení svojich inštančných kompetencií navonok, voči stranám sporu, vystupuje spolu\ns nižšími súdmi ako jeden celok. Vyšší súd je tu preto, aby napravoval meritórne pochybenia nižšieho\nsúdu, a nie aby vyvodzoval procesné „sankcie“ voči stranám, či nižším súdom iba preto, že nepostupovali\nv zmysle jeho požiadavky, či predstavy. Tým sa urobí zadosť aj požiadavke rýchlosti súdneho konania,\nktorá je v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru ústavným princípom. Časový horizont\ntoho, kedy sa stranám sporu dostáva konečné rozhodnutie vo veci, je neoddeliteľnou súčasťou meradla\ncelkovej spravodlivosti konania. Čím je tento časový horizont dlhší, tým sa viac roztvárajú kontúry\nspravodlivosti ako v očiach strán sporu, tak aj vo všeobecnom vnímaní verejnosti a verejnej mienky.\nCelkovo sa tak oslabuje kredibilita štátnej moci a špecificky moci súdnej. Neprimeraná dĺžka konania sa\npotom priamo odráža v dôvere občana v štát, v jeho inštitúcie a v právo, čo je základnou podmienkou\npre riadne fungovanie legitímneho demokratického a právneho štátu, ktorým podľa čl. 1 ods. 1 ústavy\nby Slovenská republika mala byť.\n18. Z uvedených dôvodov dovolací súd vstúpil do trvajúceho sporu a meritórne rozhodol o jeho podstate.\nAj bez opakovaného vykonania dôkazov je najvyšší súd v rámci prieskumu oprávnený urobiť záver po\ntom, čo určité skutkové a právne závery zjavne vyplývajú zo skutočností zaznamenaných v súdnom\nspise, ktoré sú významné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.\nDovolací súd v súlade s § 449 ods. 3 CSP preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto\nrozhodnutia.\n19. Súdy v základnom konaní nesprávne vyriešili otázku segregácie v danej veci, v dôsledku toho je\nnesprávne aj zamietnutie žaloby v ďalších častiach. Pre odstup času, ktorý uplynul od rozhodnutia vo\nveci samej a s prihliadnutím na zásadu, že pre súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku (§\n217 CSP), dovolací súd zamietajúcu časť rozsudku odvolacieho súdu, týkajúcu sa uloženia povinnosti\nžalovaným, zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 450 CSP),\nktorý bude povinný po zistení aktuálneho skutkového stavu vo veci rozhodnúť aj s prihliadnutím na\npožiadavku vykonateľnosti rozsudku.\n20. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, odvolací\nsúd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a\nak vráti vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a\no trovách dovolacieho konania (§ 454 ods. 3 CSP).\n21. Žalobca navrhol, aby dovolací súd podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym\ndvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.\n21.1. Podľa uvedeného článku má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o\nprejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov\nalebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym\norgánom a tento orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže\n\nsa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí v konaní pred\nvnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa\nvnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Túto\npovinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke nemožno vykladať absolútne, t. j. že\nvnútroštátny súdny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia\no predbežnej otázke v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.\n21.2. K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku Súdnemu dvoru\nEurópskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, sa na základe predbežnej otázky\npoloženej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, že „článok\n177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom\nzmysle, že súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho\npráva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa\npráva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie je relevantná alebo\nSúdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo že správne uplatnenie práva\nSpoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné pochybnosti, pričom existenciu tejto\nmožnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s\njeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva“.\n21.3. V prejednávanej veci dovolací súd nevyhovel návrhu dovolateľky, pretože má za to, že otázka\nsegregácie vo vzdelávaní bola viackrát riešená na to kompetentným Európskym súdom pre ľudské\npráva, ktoré rozhodnutia dovolací súd aplikoval aj na danú vec.\n22. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}