{"guid": "f97ac64c-4d48-4d30-a606-dacbeab718a2:a1033f0e-0f73-4c5b-abec-b560eacdd35c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:1217207704.1", "spisova_znacka": "1Cdo/91/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/91/2020 z 27. 4. 2022", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. apríla 2022, sp. zn. 1Cdo/91/2020, ECLI:SK:NSSR:2022:1217207704.1", "identifikacne_cislo": "1217207704", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Peter Melicher", "sudca_id": 14, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-peter-melicher-14", "datum_vydania": "2022-04-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "II. ÚS 492/2022", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:832eae3d-f149-4296-b2ce-45c253a5a89b", "datum": "2022-10-26", "vztah": "zamietnute"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "nazov": "§ 220 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "nazov": "§ 393 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432", "nazov": "§ 432 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-432"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-438.odsek-1", "nazov": "§ 438 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-438.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-438"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-162", "nazov": "§ 162 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-162", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-162"}, {"iri": "/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-9.odsek-2.pismeno-k", "nazov": "§ 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-9.odsek-2.pismeno-k", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/129-2010/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-127.odsek-1", "nazov": "§ 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-127"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-46.odsek-1", "nazov": "§ 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-51", "nazov": "§ 51 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-51", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-51"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-220", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-432", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-438", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-162", "/SK/ZZ/2010/129#paragraf-9", "/SK/ZZ/1992/460#paragraf-127", "/SK/ZZ/1992/460#paragraf-46", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-51"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a1033f0e-0f73-4c5b-abec-b560eacdd35c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:1217207704.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:1217207704.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:1217207704.1/text", "citacie_n": 14, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Cdo/91/2020\n1217207704\n27. 04. 2022\nMgr. Peter Melicher\nECLI:SK:NSSR:2022:1217207704.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a\nčlenov senátu JUDr. Martina Vladika a JUDr. Eriky Šobichovej v právnej veci žalobcov: 1/ Z. G.,\nnar. XX.XX.XXXX, bytom H. XX, J., 2/ X. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XX, J., obaja v zastúpení:\nURBAN STEINECKER GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom v Bratislave,\nHavlíčkova 16, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s., IČO: 31 320 155, so sídlom Mlynské\nnivy 1, Bratislava, v zastúpení: ČERNEJOVÁ & HRBEK, s. r. o., advokátska kancelária so sídlom\nv Bratislave, Kýčerského 7, o vydanie bezdôvodného obohatenia a iné, vedenej na Okresnom súde\nBratislava II pod sp. zn. 13 Csp 59/2017, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave\nč. k. 5 Co 148/2018-415 zo dňa 30. apríla 2019, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a.\nNávrhu na prerušenie dovolacieho konania nevyhovuje.\nŽalovanému priznáva voči žalobcom právo na náhradu trov dovolacieho konania v celom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava II rozsudkom č. k. 13 Csp 59/2017-244 zo dňa 22.01.2018 výrokom I. konanie\nv časti o zaplatenie sumy 355,81 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 355,81 Eur od\n21.6.2016 do zaplatenia zastavil. II. Konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne\nzo sumy 2.928,84 Eur od 21.6.2016 do 3.4.2017 zastavil. III. Vo zvyšku nároku na plnenie súd žalobu\nzamietol. IV. Žalobu v časti o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, uvedenej v zmluve o poskytnutí\nspotrebiteľského úveru \"Flexipôžička\", reg. číslo: XXXXXXXXXXXXXXX, uzavretej medzi žalobcom v\n1.rade a žalobkyňou v 2.rade na strane dlžníkov a žalovaným na strane veriteľa dňa 29.6.2012, v\nčlánku I bod 3, v znení: \"výška mesačného poplatku za vedenie úverového účtu je 2,99 €\", zamietol.\nV. Súd určil, že zmluvná podmienka uvedená vo Všeobecných obchodných podmienkach VÚB a.s. na\nposkytovanie spotrebných úverov fyzickým osobám - občanom, účinných dňom 1.6.2012, v článku X bod\n4, v znení: \"zmluvné vzťahy medzi dlžníkom a bankou, ktoré nie sú výslovne upravené v texte úverovej\nzmluvy, prípadne v týchto obchodných podmienkach, sa riadia Obchodným zákonníkom, Zákonom o\nspotrebiteľských úveroch a Zákonom o bankách. Zmluvné strany sa riadia právnym poriadkom platným\nv Slovenskej republike a rozhodovacím jazykom je slovenský jazyk\", je neprijateľná. VI. Žalovanému\npriznal voči žalobcovi 1/ a žalobkyni 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 1/3, pričom o výške\nnáhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie\nkončí, samostatným uznesením.\n1.1. V odôvodnení konštatoval, že svoje rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 144, § 145, § 146\nCivilného sporového poriadku (ďalej aj ako „CSP“), § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 54 ods. 1, 2, § 52 ods. 2\nObčianskeho zákona, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch\n\na iných úveroch a pôžičkách a vecne tým, že žalobou, doručenou súdu dňa 5.4.2017 sa žalobcovia\ndomáhali voči žalovanému zaplatenia sumy 3.284,65 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne\nzo sumy 3.284,65 Eur od 21.6.2016 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobcovia taktiež žiadali,\naby súd rozhodol o určení neprijateľnosti zmluvných podmienok a to v časti o určenie neprijateľnosti\nzmluvnej podmienky, uvedenej v zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru \"Flexipôžička\", reg. číslo:\nXXXXXXXXXXXXXXX uzavretej medzi žalobcom v 1.rade a žalobkyňou v 2.rade na strane dlžníkov\na žalovaným na strane veriteľa dňa 29.6.2012, v článku I bod 3, v znení: \"výška mesačného poplatku\nza vedenie úverového účtu je 2,99 €\", podmienky vo všeobecných zmluvných podmienkach VÚB v\nčlánku X bod 4, v znení: \"zmluvné vzťahy medzi dlžníkom a bankou, ktoré nie sú výslovne upravené v\ntexte úverovej zmluvy, prípadne v týchto obchodných podmienkach, sa riadia Obchodným zákonníkom,\nZákonom o spotrebiteľských úveroch a Zákonom o bankách. Zmluvné strany sa riadia právnym\nporiadkom platným v Slovenskej republike a rozhodovacím jazykom je slovenský jazyk\",.\nŽalobcovia v podaní zo dňa 12.7.2017 zobrali žalobu v časti o zaplatenie sumy 355,81 Eur s\npríslušenstvom späť, pričom zotrvali na svojej žalobe v rozsahu nároku na zaplatenie sumy 2.928,84\nEur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.928,84 Eur od 21.6.2016 do zaplatenia.\nNásledne predmetom konania vo veci samej zostal nárok na zaplatenie sumy 2.928,84 € s\npríslušenstvom, a určenia neprijateľnosti dvoch zmluvných podmienok.\n1.2. Najskôr skúmal odôvodnenosť žalobného návrhu v časti o uloženie povinnosti zaplatiť sumu\n2.928,84 Eur s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia. Aplikácia inštitútu bezdôvodného\nobohatenia v záväzkovoprávnych vzťahoch prichádza do úvahy za splnenia podmienok vymedzených\nv § 451 a nasledujúce Občianskeho zákonníka. Podľa § 451 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne\nobohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením\nbez právneho dôvodu, plnení z neplatného úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol,\nako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. V tomto prípade odvodzovali žalobcovia svoj\nnárok od tvrdenia, že úverová zmluva z titulu obsahovej absencie zákonných náležitostí, je bezúročná\na bezpoplatková a teda ich plnenie poskytnuté žalovanému nad rámec požičanej istiny je plnením,\nbez právneho dôvodu, teda plnením, na ktoré nevznikol žalovanému nárok. Súd uviedol, že v prípade\nprijatia záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverovej zmluvy, by táto argumentácia obstála. V tomto\nkonkrétnom prípade však súd musel konštatovať, že zmluva zo dňa 29.6.2012 bola zmluvou so všetkými\nzákonnými náležitosťami.\n1.3. Prvým argumentom žalobcov v otázke prijatia záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o\núvere bolo tvrdenie, že žalovaný v obsahu zmluvy nereflektoval nutnosť konkrétneho uvedenia výšky,\npočtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v tom kontexte, že v zmluve absentovalo\nkonkrétne rozdelenie splátok na jednotlivé sumy zodpovedajúce práve výške pripisujúcej sa úhrade\nsamostatnej istiny, samostatných úrokov, prípadne iných poplatkov. Podľa ich názoru nebola splnená\npodmienka zákona, určená ustanovením § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., čo bez ďalšieho\nspôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť celého úveru. K uvedenému súd prvej inštancie uviedol,\nže celé posúdenie aplikácie a najmä výkladu tohto právneho ustanovenia, musí reflektovať viaceré\nhľadiská, spôsoby samotného výkladu, pričom nemožno stratiť zo zreteľa už spomenutú zásadu\nproporcionality a taktiež racionality, ktoré je nutné uplatňovať aj v spotrebiteľskom spore. Súd dospel\nk záveru, že nie je možné pristúpiť k výkladu tohto ustanovenia tak, ako to prezentujú žalobcovia.\nHoci sa jedná o nepochybne kogentné ustanovenie, podľa názoru súdu úmysel zákonodarcu pri\njeho gramatickom vyjadrení jednoznačne smeroval k ustáleniu požiadavky určenia konkrétnej výšky,\npočtu a termínom splátok, ktoré v sebe zahŕňajú istinu, úroky a iné poplatky. Súd sa nestotožnil\nso žalobcami prezentovaným názorom, že sa jedná o jednoznačné gramatické vyjadrenie, ktoré\nnepripúšťa inú interpretáciu ako tú, že každá splátka má byť rozdelená na jednotlivé časti zodpovedajúce\nvýške istiny, úrokov a poplatkov. Gramatickým výkladom možno totižto rovnako dospieť k záveru, že\nzákon vyžaduje určenie výšky, počtu a termínov splátok, pričom ďalšie pokračovanie legislatívneho\nvyjadrenia v podobe \"splátok istiny, úrokov a iných poplatkov\" predstavuje konkretizáciu obsahu každej\nsplátky, ktorá pozostáva z uvedených jednotlivých zložiek. Na výklad tohto ustanovenia však práve\npre možné rozdielne interpretácie nemožno použiť len gramatický výklad. Súd zdôraznil práve potrebu\naplikácie logického, ale najmä systematického výkladu, kedy k interpretácii právnej normy musí pristúpiť\nporovnaním jej znenia a umiestnenia v celom právnom systéme. Práve pri spotrebiteľskom práve je\nnutné právnu normu vyložiť aj v kontexte súladu so sekundárnym komunitárnym právom, ktoré koniec\nkoncov predstavuje v tejto oblasti základný zdroj úpravy, ktorý sú jednotlivé štáty povinné transponovať\ndo národných právnych úprav. Je nesporné, že prijatie právnej úpravy zákona o spotrebiteľských úveroch\nnadväzovalo na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES (ďalej len \"smernica\"), ktorá\nstanovovala rozsah, obsah a jednotlivé aspekty zákonných úprav členských štátov, týkajúcich sa práve\n\nzmlúv o spotrebiteľských úveroch. V zmysle čl. 10 ods. 2 písm. h) tejto smernice zmluva o úvere\nzrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v\nktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami\núveru na účely splatenia. Obom sporovým stranám bol v konaní známy rozsudok SD EÚ č. C-42/15 vo\nveci Home Credit Slovakia c/a F. L. z 9.11.2016. Tento jednoznačne konštatoval, že v zmluve o úvere\nnemusí byť jednoznačne určené, aká časť každej splátky bude započítavaná na istinu, prípadne iné\nčasti splátky. Súd mal za to, že takýto výklad je nutné aplikovať aj na ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k)\ncitovaného zákona a to z viacerých dôvodov. V prvom rade zákonodarcovi pri transponovaní smernice\ndo právneho systému SR bol jednoznačne zrejmý a jasný obsah celej smernice aj povinnosti, ktoré mu\nz nej vyplývali. Táto v čl. 22 ods. 1 jednoznačne určovala, že obsahuje harmonizované ustanovenia,\npričom členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa\nodchyľujú od jej ustanovení. Je teda zrejmé, že aj keď vnútroštátny predpis sa v jazykovom vyjadrení\nlíši od čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice, za žiadnych okolností ho nemožno vykladať rozširujúco, nakoľko\nsamotná smernica kladie dôraz na harmonizáciu a teda stanovenie jednoznačných pravidiel, okrem\niného, aj pri stanovovaní obsahových náležitostí zmlúv o spotrebiteľských úveroch. V žiadnom prípade\nsúd nemôže prisvedčiť názoru žalobcov, že zákonodarca sa vedome odchýlil od ustanovení smernice\na v podstate rozšíril povinnosti dodávateľa. Absentuje teda osvedčenie úmyslu zákonodarcu takýmto\nspôsobom postupovať a preto ani vnútroštátnu právnu normu nemožno vykladať (práve v kontexte\nsystematického výkladu) tak, že každá splátka má byť rozdelená na jednotlivé komponenty v podobe\nistiny, úrokov a iných poplatkov. V tomto prípade nemožno aplikovať ani ustanovenie § 54 ods. 2\nObčianskeho zákonníka, nakoľko podľa názoru súdu nemožno mať pochybnosti o výklade ustanovenia\n§ 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. Zákonodarca\nvo vnútroštátnej právnej úprave len\njednoducho konkretizoval, z čoho každá splátka pozostáva, pričom vzhľadom na nemožnosť odklonenia\nsa od ustanovení smernice, výklad podávaný žalobcami je neprípustný. Súd na zdôraznenie správnosti\nsvojej argumentácie cituje aj ustanovenie čl. 23 smernice, v zmysle ktorého členské štáty ustanovia\npravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe tejto smernice a\npríjmu potrebné opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávanie. Z uvedeného možno prijať záver, že\nhoci smernica neumožňuje (v zmysle čl. 22 ods. 1) zavádzanie ustanovení, ktoré sa od jej obsahu\nodchyľujú, v otázke sankcií za porušovanie vnútroštátnych ustanovení ponecháva členskému štátu\nmožnosť rozhodnúť sa o ich charaktere, rozsahu a obsahu za podmienky zabezpečenia ich účinnosti,\nprimeranosti a odrádzajúceho účinku. Aj z tohto súd vyvodil záver, že ak je obsahom smernice konkrétne\nustanovenie, určujúce v tomto prípade konkrétne obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere,\nnemožno sa od tohto odchýliť a teda ho ani vykladať v rámci transponovania a aplikácie vo vnútroštátnom\npredpise inak, ako to urobil Súdny dvor EÚ v následnom rozhodnutí. Nakoľko teda súd vylúčil možnosť\nrozšírenia, resp. sprísnenia právnej normy upravujúcej náležitosti zmluvy o úvere vo vnútroštátnych\npredpisoch (oproti úprave prijatej v smernici), nemožno dospieť k inému výkladu ako k tomu, že v\nprípade, ak dodávateľ v zmluve o úvere uviedol konkrétnu výšku, termíny a počet splátok úveru (ktoré\nv sebe zahŕňajú istinu, úroky a poplatky), splnil zákonnú podmienku určenú ustanovením § 9 ods.\n2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. a nemožno zmluvu sankcionovať vyhlásením jej bezúročnosti a\nbezpoplatkovosti. Záverom k tejto otázke súd dodal, že pri ustálení výkladu sporného ustanovenia\nvychádzal aj zo zásady proporcionality. Podľa názoru súdu totiž aj prípadné rozdelenie splátky úveru,\nresp. jej pripísania na konkrétne istinu, úroky, prípadne poplatky, by nemalo žiadny vplyv na ekonomické\nsprávanie spotrebiteľa, nemalo by to pre neho inú ako informačnú hodnotu. Preto aj v tomto prípade,\nkedy na výklad sporného ustanovenia existujú rôzne názory, nemožno za žiadnych okolností pričítať na\nťarchu žalovaného, že sa jeho výklad nezhodoval s následným výkladom žalobcov a sankcionovať to\nkonštatovaním bezúročnosti a bezpoplatkovosti celého úveru.\n1.4. Súd prvej inštancie ohľadne názoru žalobcov, podľa ktorých bola zmluva bezúročná a bezpoplatková\naj z toho dôvodu, že v zmluve o úvere bola uvedená nesprávna celková čiastka, ktorú museli zaplatiť,\nmal za to, že argumentácia žalobcov bola založená na tvrdení, že správna čiastka činila 12.354,58 Eur\na teda, že zo strany žalovaného došlo k nekalému zavádzaniu klienta, kedy ho viedol do omylu o sumu\n0,01 Eur. Súd, už len poukazujúc na obsah a charakter takejto argumentácie konštatoval, že je sama\nosebe účelová a postrádajúca právnu relevanciu. Ak by sa súd stotožnil s názorom žalobcov, prekročil\nby nielen prípustné hranice prijatia dôvodnosti právnej argumentácie, ale úplne poprel zásadu logiky\na zachovania rovnováhy v zmluvných záväzkových vzťahoch, ako i princíp proporcionality pri aplikácii\nsankcie v podobe konštatácie bezúrokovosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru. Jednoducho\npovedané, tvrdenie, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov, nakoľko v zmluve o úvere došlo k\nnesprávnemu uvedeniu celkovej čiastky, pričom odchýlka od správnej sumy činí 1 cent, nemožno pri\naplikácii zásady spravodlivosti zobrať na zreteľ. Primárnym dôvodom, prečo súd argumentáciu žalobcov\n\nv tejto otázke vyhodnotil ako neosvedčenú je však ten, že žalovaný v konaní jasne osvedčil, že ku vzniku\nodchýlky došlo len v súvislosti s matematickým zaokrúhľovaním jednotlivých súm, tvoriacich základ pre\nurčenie súčtu výslednej čiastky, ktorú mali spotrebitelia zaplatiť. Ak teda k rozdielu 1 centu došlo len v\nsúvislosti s aritmetickou odchýlkou, je nemožné prijať záver o adekvátnosti aplikácie sankcie v podobe\nbezúrokovosti a bezpoplatkovosti celého poskytnutého úveru.\n1.5. Ďalším tvrdením žalobcov, s ktorým sa súd prvej inštancie vyrovnal bola konštatácia o nesprávnosti\nuvedenia RPMN v zmluve o úvere. Vzhľadom na záver, ktorý súd prijal v predchádzajúcom odseku\nodôvodnenia tohto rozhodnutia, kedy výška celkovej čiastky, ktorú museli spotrebitelia zaplatiť bola v\nzmluve určená správne, nemožno prijať záver o nesprávnosti výpočtu RPMN práve z dôvodu určenia\nnesprávnej výšky celkovej čiastky, z ktorej bola táto vypočítaná. Okrem toho žalovanému sa v konaní\npodarilo osvedčiť správnosť výpočtu RPMN priamo na pojednávaní dňa 22.11.2017, kedy súd pristúpil\nk jej prepočtu. Výsledkom je konštatácia, že po zadaní všetkých údajov k výpočtu, vyplývajúcich zo\nzmluvy, bola výška RPMN určená v zmluve správne. Rovnako súd nemôže súhlasiť s argumentáciou\nžalobcov, že do výpočtu RPMN nemal byť zarátaný poplatok za vedenie účtu vo výške 2,99 Eur\nmesačne, pričom v tomto závere odkázal na nasledujúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom\nsúd podrobne vysvetlil svoje stanovisko k otázke údajnej neprijateľnosti zmluvnej podmienky v podobe\nurčenia poplatku za vedenie účtu. Nakoľko mal súd za to, že zmluvné dojednanie tohto poplatku\nnepredstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, jeho zarátanie do základu pre určenie výšky RPMN bolo\nsprávne. S poukazom na prezentovanú právnu argumentáciu súd nemohol konštatovať bezúročnosť\na bezpoplatkovosť poskytnutého úveru a teda vznik bezdôvodného obohatenia. Zmluva o splátkovom\núvere bola totiž vo svojom obsahu jasná, zrozumiteľná, priemernému spotrebiteľovi neskresľujúco\na pravdivo uvádzala všetky podmienky úveru, definovala jeho povinnosti a v neposlednom rade\nobsahovala všetky náležitosti predpokladané zákonom č. 258/2001 Z.z. Žalobcom jednoznačne vznikla\npovinnosť zaplatiť nielen istinu ale aj úroky a poplatky, spojené s jeho poskytnutím, čo nepochybne\npredstavuje vyjadrenie základného princípu úverovej zmluvy, kedy veriteľ sa zaväzuje poskytnúť\ndlžníkovi peňažné prostriedky a dlžník sa zaväzuje tieto vrátiť a zaplatiť úroky. Súd z tohto dôvodu žalobu\nv časti o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 2.928,84 Eur s príslušenstvom zamietol.\n1.6. Ďalším uplatneným nárokom žalobcov bolo určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky a to určenie\npovinnosti zaplatiť poplatok za vedenie úverového účtu vo výške 2,99 Eur mesačne. Súd prvej inštancie\npri skúmaní tejto zmluvnej podmienky zistil, že povinnosť úhrady poplatku je zrejmá z obsahu samotnej\nzmluvy (kde je špecifikovaná uvedením výšky a periodicity jeho platenia). Súd sa v tejto otázke priklonil\nk argumentačnej línii českých súdov. NS ČR v rozhodnutí sp. zn. Cpjn 203/2013 konštatuje, že poplatok\nza správu úveru je cenou v zmysle ustanovenia § 56 ods. 2 Občianskeho zákonníka, preto sa na tento\nnevzťahuje požiadavka primeranosti a je vylúčený zo súdneho prieskumu. Obdobne argumentuje aj\nÚstavní soud ČR v náleze III. ÚS 2725/13 zo dňa 10.4.2014. Tento právny názor si osvojil súd aj v\ntomto konaní, pričom dodal, že poplatok za vedenie úverového účtu (vo svojom obsahovom vyjadrení\nzodpovedá poplatku za správu úveru) predstavuje bežnú súčasť poskytovania bankových služieb, kedy\nbanke so spracovaním a spravovaním úveru vznikajú nielen náklady spojené so zabezpečením riadneho\nvedenia úverového účtu, jeho založením, kontrolou, spárovaním jednotlivých splátok, odrátavaním z\nkonečnej sumy a podobne, ale na tento účel je banka nútená mať k dispozícii personálny a technický\naparát. Nemožno preto súhlasiť s názorom žalobcov, že by banka neposkytovala žiadnu službu za\núhradu poplatkov, práve naopak. S možnosťou úhrady poplatkov počíta koniec koncov aj právna úprava\nspotrebiteľských vzťahov, tieto z úhrad nevylučuje a dokonca im vymedzuje podmienky a možnosti ich\nuplatnenia a úhrad (samotný zákon č. 129/2010 Z.z. na viacerých miestach spomína platenie poplatkov\nveriteľovi). Nakoľko poplatky boli v zmluve dojednané zrozumiteľne a zreteľne a tieto predstavujú cenu\nplnenia, sú v zmysle citovaného ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vylúčené z prieskumu\nz titulu ich neprijateľnosti. Okrem toho podľa názoru súdu rozhodne nespôsobujú značnú nerovnováhu\nv právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, nakoľko ich výška zodpovedá\nslužbe, ktorú banka klientovi poskytuje. Súd preto nevyhovel žalobe v časti o určenie neprijateľnosti\nzmluvného dojednania o povinnosti uhrádzať poplatok za vedenie účtu.\n1.7. Jedinou časťou žaloby, ktorej súd prvej inštancie vyhovel, bol uplatnený nárok na\nurčenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ktorá stanovovala aplikáciu Obchodného zákonníka pri\nposudzovaní vzťahov založených zmluvou o úvere. Napriek tomu, že žalobcovia znenie tejto časti petitu\nnaformulovali odlišne od znenia, ktoré je súčasťou výroku rozsudku, kde v podstate odkazovali a do\nvýroku rozsudku chceli zahrnúť aj čl. III bod 6 zmluvy, ktoré len určovalo, že neoddeliteľnou súčasťou\nzmluvy sú Obchodné podmienky, súd pri rozhodnutí vo veci výrok rozsudku prispôsobil praktickým\npotrebám, kladúc dôraz na jeho zrozumiteľnosť. Zo žalobného návrhu ako aj odôvodnenia bolo súdu\nzrejmé, že žalobcovia považovali za neprijateľnú skutočnosť, že vo VOP bolo stanovené, že zmluvné\n\nvzťahy sa riadia Obchodným zákonníkom, napriek tomu, že spotrebiteľský vzťah je svojim obsahom\na charakterom vzťahom občianskoprávnym. Taktiež okrem určenia neprijateľnosti tohto dojednania,\nžiadali určiť aj jeho neplatnosť. Súd aj v tomto prípade korigoval znenie výroku rozsudku, kedy určil\nlen neprijateľnosť zmluvnej podmienky. Vychádzal zo znenia ustanovenia § 298 ods. 1 Civilného\nsporového poriadku, ktorý vyslovene stanovuje, že súd určuje neprijateľnosť podmienky. Určenie aj\njej neplatnosti by bolo nadbytočné, nakoľko tento následok konštituuje priamo zákon v ustanovení §\n53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Súd teda žalobe v tejto časti vyhovel a určil, ž čl. X bod 4 VOP\npredstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Vychádzal zo záveru, že vzťah medzi spotrebiteľom a\ndodávateľom je vzťahom občianskoprávnym. Znamená to, že všetky vzťahy, ktoré nie sú vyslovene\nupravené v samotnej zmluve sa majú riadiť ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Hoci v čase\nuzavretia zmluvy, nebolo ešte účinné znenie novely č. 102/2014 ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka, ktoré jednoznačne konštatovalo, že na spotrebiteľské zmluvy sa použijú prednostne\nustanovenia Občianskeho zákonníka, predsa len možno z tohto znenia vychádzať a konštatovať,\nže v priebehu kryštalizácie právnej úpravy spotrebiteľských vzťahov, sám zákonodarca považoval za\npotrebné tento sporný moment upraviť a etabloval do zákonného znenia ustanovenie jednoznačne\npreferujúce použitie Občianskeho zákonníka pri úprave práv zo spotrebiteľských vzťahov. Nepochybne\naplikácia Občianskeho zákonníka je pre spotrebiteľa priaznivejšia a jej použitie vystihuje charakter\nvzťahu medzi spotrebiteľom a dodávateľom. Súd preto, vychádzajúc zo skutočnosti, že Občiansky\nzákonník nemenuje neprijateľné podmienky taxatívne, ale demonštratívne, má za to, že podradenie\nzmluvných spotrebiteľských vzťahov pod normy Obchodného práva, predstavuje neprijateľnú zmluvnú\npodmienku, spôsobujúcu vznik značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach medzi zmluvnými\nstranami, čo následne reflektoval aj zákonodarca, keď do znenia zákonnej úpravy etabloval nutnosť\npreferencie Občianskeho zákonníka. Súd vychádzal aj zo samotného znenia tejto zmluvnej podmienky,\nktorá jednoznačne konštatovala aplikáciu Obchodného zákonníka na zmluvné vzťahy ako také\n(neobsahovala konštatáciu, že aplikácia Obchodného zákonníka sa obmedzuje na skúmanie zmluvy\no úvere ako zmluvného typu a jej náležitostí). Z takto naformulovaného znenia je zrejmé, že aj\nprípadná otázka premlčania by sa mala riešiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka, kde je\npremlčanie upravené odlišne (v neprospech spotrebiteľa), nakoľko umožňuje dodávateľovi úspešne sa\ndomáhať prípadných nárokov zo zmluvy v dlhšom časovom horizonte. Súd by takto naformulovanú\nzmluvnú podmienku nepovažoval za neprijateľnú práve vtedy, ak by v nej bolo explicitne vyjadrené,\nže Obchodným zákonníkom sa upravujú len podstatné náležitosti zmluvy o úvere. Hoci toto zmluvné\ndojednanie obsahuje aj odkaz na zákonnú úpravu spotrebiteľských vzťahov, predsa len jeho výklad\nneumožňuje použitie Občianskeho zákonníka pri posudzovaní vzťahov, vzniknutých zo zmluvy, resp.\njeho použitie vylučuje, alebo minimálne poskytuje priestor na špekulatívne interpretácie tohto zmluvného\ndojednania. V rámci svojej argumentácie žalovaný neuviedol, resp. nekonkretizoval, ktoré inštitúty\nupravené v Obchodnom zákonníku sú menej prísne pre spotrebiteľa a ani súd pri porovnaní úpravy\nObchodného zákonníka a Občianskeho zákonníka takýto príklad nenašiel. Možno zhrnúť, že vzťah\nmedzi spotrebiteľom a dodávateľom má jednoznačne občianskoprávny charakter, sám zákonodarca\nmal za to, že aplikácia Obchodného zákonníka je v neprospech spotrebiteľa, preto zmluvné dojednanie\nodkazujúce na použitie Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté zo spotrebiteľskej zmluvy, je\njednoznačne neprijateľnou zmluvnou podmienkou.\n2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom č.k. 5 Co 148/2018-415 zo dňa 30. apríla\n2019 na odvolanie žalobcov voči výroku III. IV. a V. a žalovanému voči výroku IV. a V. rozsudok súdu\nprvej inštancie potvrdil a rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania tak, že ich žiadnemu účastníkovi\nnepriznal. V odôvodnení rozsudku uviedol, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení preskúmavaného\nrozsudku riadne zaoberal so všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho\nposúdenia veci podstatné, z jeho odôvodnenia sú zrejmé i úvahy, ktoré súd viedli k jednotlivým výrokom\nrozhodnutia, a preto konštatoval správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkázal.\n2.1. Odvolací súd po oboznámení sa so súdom prvej inštancie vykonaným dokazovaním a jeho\nodôvodnením napadnutého rozsudku, ako aj argumentáciou strán sporu v prvoinštančnom a odvolacom\nkonaní v súvislosti s odvolaním žalovaného uviedol, že ustanovenie nachádzajúce sa vo Všeobecných\nobchodných podmienkach VÚB a.s., článku X bode 4, má povahu neprijateľnej zmluvnej podmienky\npodľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka.\n2.2. V tejto súvislosti odvolací súd uviedol, že predmetné ustanovenie, ktoré ustanovuje Obchodný\nzákonník ako právny predpis, podľa ktorého sa riadia zmluvné vzťahy medzi dlžníkom a bankou,\nktoré nie sú výslovne upravené v texte úverovej zmluvy, prípadne v úverových podmienkach, je\nsvojím obsahom neprijateľné. Nakoľko vzťah medzi dlžníkom a veriteľom v predmetnom zmluvnom\n\nvzťahu je vzťahom spotrebiteľským, pričom v rovine súkromného práva a osobitne zmluvného práva\nje pre úpravu právnych vzťahov a spotrebiteľských záväzkov určujúcim právnym predpisom Občiansky\nzákonník, ktorý v tejto sfére predstavuje lex specialis právny režim spotrebiteľských zmlúv ku všetkým\nostatným právnym predpisom s obdobným predmetom súkromnoprávnej regulácie dotýkajúcim sa\nspotrebiteľských zmlúv a záväzkov z nich plynúcich. Ide o prioritné pôsobenie Občianskeho zákonníka\nna všetky záväzkové vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ a ktoré môžu byť upravené aj v osobitných\nprávnych predpisoch. Občiansky zákonník v tejto časti preto pôsobí ako právny predpis nielen osobitnej\nprávnej povahy, ale aj ako právny predpis absolútnej výkladovej priority pre celú sféru spotrebiteľských\nzáväzkov a normatívnu úpravu ich prvkov obsiahnutú v Občianskom zákonníku. Celý právny režim\nsa tak bude spravovať ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Pokiaľ teda v tomto prípade žalovaný\nv niektorom ustanovení všeobecných obchodných podmienok, ktoré sa vzťahujú na úverovú zmluvu\nustanoví, že „zmluvné vzťahy medzi dlžníkom a bankou, ktoré nie sú výslovne upravené v texte úverovej\nzmluvy, prípadne v týchto obchodných podmienkach, sa riadia Obchodným zákonom...“ obmedzuje tým\npráva spotrebiteľa. Hoci v čase uzavretia zmluvy nebolo ešte účinné znenie novely č. 102/2014 Z.z.,\nustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré jednoznačne konštatovalo, že na spotrebiteľské\nzmluvy sa použijú prednostne ustanovenia Občianskeho zákonníka, cieľom tohto ustanovenia bolo len\ndeklaratórne potvrdiť správnosť aj predtým platného výkladu, podľa ktorého mali normy Občianskeho\nzákonníka vždy výkladovú prednosť pred normami Obchodného zákonníka Z tohto dôvodu neprinieslo\npredmetné ustanovenie žiaden nový právny režim a jeho použitie v rámci režimu oddialenia účinnosti\nnemalo nijaký význam pre jeho potenciálnu použiteľnosť už od okamihu jeho platnosti. V tomto smere\nodvolací súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 12/2014,\nv zmysle ktorého „Aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho prokurátora o\ntom, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného (a nie Občianskeho)\nzákonníka je zrejmé, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec\nvrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať na zreteľ § 5b zákona č.\n250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako ,orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej\nzmluvy bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal\nby tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy,\nktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj\nkeď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája\n2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich\núčinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom”.\n2.3. V súvislosti so žalobcami namietanou bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru v dôsledku\nnedodržania podmienok § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., odvolací súd konštatoval, že\nžalobcami bol nesprávne tvrdený nedostatok náležitostí ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č.\n129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene\na doplnení niektorých zákonov, spočívajúcich v rozpise splátok, rozčlenenie splátky na to, koľko z nej\npripadá na splátku istiny úveru a koľko na splátku úrokov, prípadne poplatkov, ktoré rozčlenenie v danom\nprípade nie je uvedené, ktorý výklad žalovaná strana nepovažovala za správny, keď sa dovolávala\neurokonformného výkladu daného ustanovenia. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na rozhodnutia\nNajvyššieho súdu SR k danej otázke, a to sp. zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22.02.2018 a sp. zn. 4 Cdo\n211/2017 zo dňa 23.04.2018. Najvyšší súd SR v týchto rozhodnutiach sa venoval výkladu ustanovenia\n§ 9 ods. 2 písm. k) vyššie citovaného zákona, podľa ktorých je zrejmá možnosť a tým aj nutnosť\neurokonformného výkladu daného ustanovenia s poukazom na článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice\nEurópskeho parlamentu Rady 2008/48/ES zo dňa 23.04.2008, pričom pri svojej argumentácii oba senáty\nNajvyššieho súdu SR reagovali aj na rozsudok SD EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C 42-15 Home\nCredit Slovakia, a.s. proti F. L.. Z odôvodnenia rozhodnutia NS SR 4 Cdo 211/2017 zo dňa 23.04.2018\nvyplýva, že „pokiaľ ide o to, či zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzatvorili strany sporu, obsahuje\nvýšku, počet a termíny splátok úrokov a iných poplatkov, je potrebné mať na zreteli, že eurokonformný\nvýklad § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie\nnevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok,\nto znamená určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť\nspláca bežné úroky a poplatky. Účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal spotrebiteľ už pri\nuzatvorení zmluvy k dispozícii v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť tej-ktorej anuitnej splátky\n(výška ktorej je konštantná) pripadá na istinu, úverový úrok a iné platby“. Obdobný záver vyplýva aj z\nodôvodnenia rozhodnutia NS SR 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22.02.2018, podľa ktorého „eurokonformným\nvýkladom predmetného ustanovenia zákona, ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný,\ndospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od\n\ndodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok\npo častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k)\nzákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“, či „termíny splátok istiny, úrokov a iných\npoplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu potrebné dospieť k záveru, že toto ustanovenie len\nspresňuje, čo splátka úveru zahrňuje“. Preto ani odvolací súd nepovažoval za dôvodnú argumentáciu\nžalobcov k nimi uvádzanej bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.\n2.4. V otázke poplatku za vedenie úverového účtu v hodnote 2,99 eur mesačne bol odvolací\nsúd toho názoru, že správu úveru možno vyložiť ako činnosť úverového veriteľa, ktorá nie je krytá\ninými dojednanými platbami (úrokom ako cenou poskytnutého kapitálu a ostatnými poplatkami za\nkonkrétne služby), a ktorú úverový veriteľ na podklade zmluvy o úvere zabezpečuje službami (typicky\nporadenstvo a klientsky servis, informácie o úverovom vzťahu, zmeny zmluvy, vydávanie rôznych\npotvrdení) úverovému dlžníkovi po dobu trvania úverového vzťahu. Z ekonomického hľadiska každá\ncena odráža náklady predajcu a jeho maržu, a preto nebolo neobvyklé ani nelegitímne, aby náklady\núverového veriteľa na správu úveru kryl príslušný poplatok ako súčasť ceny plnenia. Poplatok za\nspravovanie úveru bol v zmysle občianskeho práva cenou plnenia, preto sa na dojednanie o ňom\nnevzťahuje možnosť súdneho prieskumu jeho primeranosti v zmysle ustanovení o ochrane spotrebiteľa.\nNeexistuje všeobecný zákaz brať na seba v rámci jedného zmluvného vzťahu iné povinnosti než tie,\nktoré pre daný zmluvný typ stanoví zákon a na tom nemení nič ani princíp ochrany spotrebiteľa a\nzakotvený v § 51 Občianskeho zákonníka a v rozhodnutí Rady č. 93/13/EHS. Smernica rady ES 93/13/\nEHS vylučuje z preskúmavania práve dojednávanie ceny, ktoré ponechala na dohodu zmluvných strán\nv súlade so zákonmi trhového hospodárstva a hospodárskej súťaže. Uvedený poplatok bol do zmluvy\no úvere zakomponovaný v súlade so zákonom o bankách, pričom tento je uvedený aj v zákone o\nspotrebiteľských úveroch, a to v čl. 4 ods. 1 písm. i). Tento poplatok, ako všetky iné poplatky, ktoré\npeňažné ústavy účtujú, je teda možné preskúmavať len z hľadiska ich primeranosti k poskytnutému\nplneniu, ktorá neprimeranosť v danom prípade nebola preukázaná.\n3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podali žalobcovia (ďalej ako „dovolatelia“) dovolanie,\nnamietajúc, že im nesprávnym procesným postupom súdu bolo znemožnené, aby uskutočňovali im\npatriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalobcov na spravodlivý proces podľa\n§ 420 písm. f) CSP. Za vadu konania označili dovolatelia nedostatok odôvodnenia rozsudku odvolacieho\nsúdu, ktorá spočívala v nedaní odpovede na viaceré relevantné odvolacie námietky. Prioritne sa\nich námietky týkali toho, že sa prvostupňový a ani odvolací súd nevysporiadali s ich námietkou\ntýkajúcou sa nemožnosti aplikácie Smernice 2008/48/ES o ochrane spotrebiteľa a nemožnosti použitia\neurokonformného výkladu k § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. a to s poukazom na fakt, že\ntakýto výklad je contra legem.\n3.1. Dovolatelia svoje dovolanie odôvodnili aj nesprávnym právnym posúdením v zmysle § 421 ods.\n1 písm. b/ CSP. Za právnu otázku doteraz v praxi dovolacieho súdu neriešenú, od ktorej závisel\ndovolaním napadnutý rozsudok, považoval otázku, prednosti vnútroštátneho práva pred Smernicou v\notázke týkajúcej sa rozpisu splátok na istinu, úroky a poplatky podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č.\n129/2010 Z.z. a nesprávnom právnom posúdení neprijateľných zmluvných podmienok - poplatku za\nvedenie úverového účtu, ktorá vyvoláva podľa ich názoru hrubú nerovnováhu, pričom odvolací súd ju\nnesprávne vyhodnotil.\n3.2. Dovolatelia žiadali odklad vykonateľnosti rozsudku krajského súdu 5 Co 148/2018 zo dňa\n30.04.2019.\n3.3. Dovolatelia žiadali prerušiť konanie vo veci do konečného rozhodnutia SD EÚ vo veci C 331/18,\nktorú predložil dňa 5.4.2018 a ktorá bola doručená SD EÚ dňa 22.5.2018.\n3.4. Dovolatelia sa vyjadrili aj k podanému vyjadreniu žalovaného, pričom zotrvali aj napriek rozhodnutiu\nSD EÚ C 331/18 na svojej argumentácii.\n4. K dovolaniu dovolateľov sa vyjadril žalovaný, ktorý navrhol dovolanie žalobcov zamietnuť ako\nnedôvodné a aby dovolací súd nevyhovel návrhu na prerušenie dovolacieho konania, neodložil\nvykonateľnosť napadnutého rozhodnutia a priznal náhradu trov dovolacieho konania.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,\nže dovolanie bolo podané včas (§ 424 CSP), a to oprávneným subjektom (§ 427 CSP), zastúpeným\npodľa § 429 ods. 1 CSP skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady\nprípustnosti, pričom zistil, že dovolanie je potrebné zamietnuť.\n\n6. Žalobcovia prípustnosť podaného dovolania vyvodzujú z § 420 písm. f/ CSP a svoju argumentáciu o\nexistencii vady v zmysle § 420 písm. f/ CSP založili na tvrdení, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho\nsúdu je nedostatočné, pretože nedal odpovede na viaceré relevantné odvolacie námietky uvedené\nvyššie. Dovolací súd pristúpil k posúdeniu argumentačnej udržateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu\nz pohľadu, či napĺňa záruky garantujúce, že výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny\n(svojvoľný), teda takého práva strany sporu na odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je imanentnou súčasťou\npráva na spravodlivý proces i práva na súdnu ochranu.\n7. Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach, aktuálne napr. v uznesení\nsp. zn. III. ÚS 44/2022 zo dňa 27. januára 2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať\nvo dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných\nustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna (meritórna)\narbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a\nzávermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne\nakceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že\narbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom\nsúvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami\nformálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti\ntakému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej\nrelevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho\nrozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu,\nktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené\nsúdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,\nprípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III.\nÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\n8. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky\nvyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS\n383/2006). Povinnosťou súdu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite\nodôvodniť (§ 220 CSP, I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania\nnajavo, vrátane toho, čo uviedli strany sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah\nmedzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na\nstrane druhej. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne\nnámietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS\n46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, §\n30). Inak povedané, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument\nstrany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.\nAk však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na\ntento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro\nBalani c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,\nHiggins c. Francúzsko z 19. februára 1998).\n9. Dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej\ninštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 CSP a § 220 ods. 2 CSP\nz hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových\na právnych otázok. Oba súdy sa argumentačne vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadali so všetkými\nrelevantnými námietkami žalobcov a uviedli dostatok argumentov prečo považujú žalobu v napadnutej\nčasti výroku o eurokonformnom výklade ust. § 9 ods. 2 písm. k Zákona č. 129/2010 Z.z. za správny a\nto aj s ohľadom na rozhodnutie SD EÚ vo veci C 331/18, ktorý odkázal na rozhodnutie - rozsudok SD\nEÚ č. C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia c/a F. L. z 9.11.2016. Tento jednoznačne konštatoval, že v\nzmluve o úvere nemusí byť jednoznačne určené, aká časť každej splátky bude započítavaná na istinu,\nprípadne iné časti splátky.\n9.1. Prvostupňový a aj odvolací súd taktiež vyčerpávajúcom a argumentačne udržateľným a logickým\nspôsobom zdôvodnili, prečo nepovažovali za neprijateľnú zmluvnú podmienku tú časť úverovej zmluvy,\nktorá sa týkala poplatku za vedenie úverového účtu.\n\n9.2. Z odôvodnení oboch rozhodnutí sú zrejmé právne úvahy odvolacieho i prvoinštančného súdu, ktoré\nviedli k prijatiu konečného záveru v prejednávanom spore. Dovolací súd uvádza, že konanie pred súdom\nprvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu\ns potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú jednotu.\n9.3. Dovolací súd dospel k záveru, že vadou podľa § 420 ods. 1 písm. f/ CSP rozhodnutie odvolacieho\nsúdu v tejto časti netrpí.\n10. K dovolaciemu dôvodu žalobcov podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP dovolací súd uvádza, že podľa\n§ 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo\nzmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ ktorá je dovolacím\nsúdom rozhodovaná rozdielne.\n11. Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva\nna nesprávnom právnom posúdení veci (ods. 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie\nprávne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia (ods. 2).\n12. V preskúmavanej veci dovolateľ prípustnosť dovolania odôvodnil aj poukazom na ustanovenie §\n421 ods. 1 písm. b/ CSP, z ktorého vyplýva, že dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho\nsúdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola\nvyriešená. Za právnu otázku, od ktorej závisel dovolaním napadnutý rozsudok považoval otázku,\nrešpektovania princípu právnej istoty a zásadu pravej retroaktivity a eurokonformného výkladu práva v\nsúvislosti s ochranou spotrebiteľa.\n13. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí NS SR 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22.02.2018, dospel\nk záveru, že „eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia zákona, ktorý je v danom prípade\nnielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa\nzákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej\namortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky).\nPokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“,\nči „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu potrebné\ndospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje“. Naviac toto rozhodnutie\nplne korešponduje aj rozhodnutím SD EÚ vo veci C 331/18, ktorý odkázal zároveň na rozhodnutie rozsudok SD EÚ č. C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia c/a F. L. z 9.11.2016.\n14. Pokiaľ išlo o riešenie nastolenej otázky súvisiacej s poplatkom za vedenie úverového účtu, ktorý\npodľa žalobcov slúžil výlučne v prospech žalovaného, tak dovolací súd uvádza, že uvedený poplatok\nbolo možné od spotrebiteľov požadovať do 10.6.2013, kedy tento poplatok bol v Slovenskej republike\nzrušený. Podľa názoru dovolacieho súdu je argumentácia odvolacieho súdu správna a v celom rozsahu\nju považuje dovolací súd za vecne a právne správnu.\nV otázke poplatku za vedenie úverového účtu v hodnote 2,99 eur mesačne bol odvolací súd toho názoru,\nže správu úveru možno vyložiť ako činnosť úverového veriteľa, ktorá nie je krytá inými dojednanými\nplatbami (úrokom ako cenou poskytnutého kapitálu a ostatnými poplatkami za konkrétne služby),\na ktorú úverový veriteľ na podklade zmluvy o úvere zabezpečuje službami (typicky poradenstvo a\nklientsky servis, informácie o úverovom vzťahu, zmeny zmluvy, vydávanie rôznych potvrdení) úverovému\ndlžníkovi po dobu trvania úverového vzťahu. Z ekonomického hľadiska každá cena odráža náklady\npredajcu a jeho maržu, a preto nebolo neobvyklé ani nelegitímne, aby náklady úverového veriteľa na\nsprávu úveru kryl príslušný poplatok ako súčasť ceny plnenia. Poplatok za spravovanie úveru bol v\nzmysle občianskeho práva cenou plnenia, preto sa na dojednanie o ňom nevzťahuje možnosť súdneho\nprieskumu jeho primeranosti v zmysle ustanovení o ochrane spotrebiteľa. Neexistuje všeobecný zákaz\nbrať na seba v rámci jedného zmluvného vzťahu iné povinnosti než tie, ktoré pre daný zmluvný typ\nstanoví zákon a na tom nemení nič ani princíp ochrany spotrebiteľa a zakotvený v § 51 Občianskeho\nzákonníka a v rozhodnutí Rady č. 93/13/EHS. Smernica rady ES 93/13/EHS vylučuje z preskúmavania\npráve dojednávanie ceny, ktoré ponechala na dohodu zmluvných strán v súlade so zákonmi trhového\nhospodárstva a hospodárskej súťaže. Uvedený poplatok bol do zmluvy o úvere zakomponovaný v súlade\n\nso zákonom o bankách, pričom tento je uvedený aj v zákone o spotrebiteľských úveroch, a to v čl.\n4 ods. 1 písm. i). Tento poplatok, ako všetky iné poplatky, ktoré peňažné ústavy účtujú, je teda možné\npreskúmavať len z hľadiska ich primeranosti k poskytnutému plneniu, ktorá neprimeranosť v danom\nprípade nebola preukázaná.\n15. So zreteľom na uvedené dovolací súd uzatvára, že žalobcovia v ňom neopodstatnene vytýkali, že\nnapadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1\nCSP), a preto dovolanie ako nedôvodné zamietol podľa § 448 CSP.\n16. Dovolací súd nezistil okolnosti preukazujúce odôvodnenosť návrhu dovolateľov (žalobcov) na\nprerušenie konania o dovolaní a preto tomuto nevyhovel (§ 438 ods. 1 v spojení s § 162 CSP).\n17. Dovolatelia v dovolaní žiadali odložiť vykonateľnosť napadnutého rozsudku Krajského súdu v\nBratislave v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava II. Dovolací súd návrhu nevyhovel z\ndôvodu absencie takých dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali potrebu odložiť\nvykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.\n18. V dovolacom konaní úspešnému žalovanému najvyšší súd priznal náhradu trov dovolacieho konania\nvoči žalobcom v celom rozsahu (§ 255 ods. 1 CSP).\n19. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"stav": {"sz": "II. ÚS 492/2022", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:832eae3d-f149-4296-b2ce-45c253a5a89b", "datum": "2022-10-26", "vztah": "zamietnute"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "5Co/148/2018", "guid": "a6430376-eebb-435e-b5bd-06a3c4b2dd2f:d8c70779-8ca8-43f1-a243-0dc56c2bbe2a", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2315076f-6140-4eb0-9316-206c0866c42d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.44.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 44/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 44/2022 z 27. 1. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-01-27", "citacie_n": 126, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.44.2022.1"}, {"guid": "ussr:c7cb1c49-09f2-4d46-8c80-ba2cee6af74b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 576/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 576/2012 z 13. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-13", "citacie_n": 203, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c7cb1c49-09f2-4d46-8c80-ba2cee6af74b"}, {"guid": "ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 305/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 305/08 z 25. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-25", "citacie_n": 835, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a"}, {"guid": "ussr:c8ec6738-e84b-4676-832c-3aa10a1d60e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 76/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 76/07 z 6. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-06", "citacie_n": 1787, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c8ec6738-e84b-4676-832c-3aa10a1d60e4"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-29", "citacie_n": 2526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "03d4a577-0d35-4adb-a7c8-531ad0825bfe:f5384e26-7f12-472e-b3f2-8f769c3cb370", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2019:8316200782.1", "spisova_znacka": "5Co/148/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co/148/2018 z 12. 6. 2019", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2019-06-12", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8316200782.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:832eae3d-f149-4296-b2ce-45c253a5a89b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.492.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 492/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 492/2022 z 26. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.492.2022.1"}, {"guid": "7d06b98c-a896-47cf-815d-0b0204f6df57:443d8092-eb20-429f-96fa-ac324c824423", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1117217536.1", "spisova_znacka": "10CoCsp/2/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10CoCsp/2/2025 z 30. 4. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-04-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1117217536.1"}, {"guid": "b25ae4a1-3659-4c84-b95c-884dea649a5f:d7411fe4-1df7-4855-a403-dda07d6b59c5", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2026:8124209066.3", "spisova_znacka": "1CoCsp/24/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 1CoCsp/24/2025 z 21. 4. 2026", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2026-04-21", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2026:8124209066.3"}, {"guid": "8d1af0d2-6975-4dfc-940c-60cd7e4198fb:70fc5438-0440-420e-99dd-e0c455a0afb7", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2026:8125200787.1", "spisova_znacka": "10CoCsp/7/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 10CoCsp/7/2026 z 9. 4. 2026", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2026-04-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2026:8125200787.1"}, {"guid": "428993f8-e140-427d-9ea9-6009c40a3a3c:e834d7b1-2f5e-4927-a835-6a4a4ad82c6b", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8123210179.1", "spisova_znacka": "6CoCsp/16/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6CoCsp/16/2024 z 19. 9. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-09-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8123210179.1"}, {"guid": "ac4ad403-631c-4fc4-ad28-358dd63cb344:121f695c-a9e4-4b62-bd7b-84131640965e", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8123202840.1", "spisova_znacka": "12CoCsp/2/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 12CoCsp/2/2024 z 23. 5. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-05-23", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8123202840.1"}]}