{"guid": "7e84818c-4f45-4d0b-aa3b-01329a16eaa6:ee54c715-70e7-4fe4-8c63-311e0463587b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:1207232735.1", "spisova_znacka": "7Cdo/221/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/221/2021 z 13. 12. 2022", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13. decembra 2022, sp. zn. 7Cdo/221/2021, ECLI:SK:NSSR:2022:1207232735.1", "identifikacne_cislo": "1207232735", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Peter Brňák", "sudca_id": 691, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-peter-brnak-691", "datum_vydania": "2022-12-13", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. c) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-2", "nazov": "§ 432 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-432"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-432"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ee54c715-70e7-4fe4-8c63-311e0463587b", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:1207232735.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:1207232735.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:1207232735.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Cdo/221/2021\n1207232735\n13. 12. 2022\nJUDr. Peter Brňák\nECLI:SK:NSSR:2022:1207232735.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu V. B., bývajúceho\nv V. A., ul. Q. W. XXXX, H. T., zastúpeného advokátom JUDr. Andrejom Garom, so sídlom Štefánikova\n14, Bratislava, proti žalovaným: 1/ Ing. B. F., bývajúcom v A., A. 9, 2/ Ing. V. M., bývajúcej v A., L. XX,\nzastúpení splnomocnencom Advokátska kancelária JUDr. M. Mareková, spol. s r. o., so sídlom Záblatská\n28, Trenčín, IČO: 47 241 098, o určenie, že poručiteľ bol ku dňu smrti vlastníkom nehnuteľnosti, vedenom\nna Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 20C/308/2007, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského\nsúdu v Bratislave z 25. novembra 2020 sp. zn. 6Co/114/2020, takto\nrozhodol:\nRozsudok Krajského súdu v Bratislave z 25. novembra 2020 č. k. 6Co/114/2020 - 873 z r u š u j e a\nvec mu vracia na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1.Okresný súd Bratislava II (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 20C/308/2007 - 795 zo dňa 30.\napríla 2019 zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal určenia, že poručiteľ Q. B., zomr. XX.XX.XXXX,\nbol ku dňu smrti vlastníkom bytu č. X nachádzajúceho sa na 1. poschodí bytového domu na A. ul. č. X v\nA. a prislúchajúceho spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu vo veľkosti\n3/1000 (ďalej len ,,byt“) a žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania.\n1.1. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca je synom Q. B., ktorý zomrel dňa\nXX.XX.XXXX (ďalej aj ,,nebohý“ alebo „zomrelý“). Okresný súd Bratislava V uznesením z 20. septembra\n2007 č. k. 1D/807/2006 - 24 dedičské konanie po nebohom zastavil podľa § 175h ods. 2 OSP, keďže\nzanechal majetok neparnej hodnoty a tento majetok vydal V. N.. Nebohý dňa 30.6.2006 uzavrel s C.\nH. (pôvodným žalovaný 1/) zmluvu o prevode vlastníctva predmetného bytu, ktorou sporný byt predal\nC. H.. Následne C. H. kúpnou zmluvou z 15.5.2007 byt predal žalovaným. Žalobca tvrdil, že zmluva o\nprevode vlastníctva sporného bytu, ktorú uzavrel nebohý s C. H., je absolútne neplatná podľa § 38 ods.\n2 Občianskeho zákonníka, pretože jeho otec pri uzavretí tejto zmluvy konal v duševnej poruche, ktorá\nho robila na tento právny úkon neschopným.\n1.2. Súd prvej inštancie vzhľadom na rozpornosť záverov súkromných znaleckých posudkov\npredložených sporovými stranami za relevantný vyhodnotil znalecký posudok vypracovaný súdom\nustanoveným znalcom V. H., znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie: psychiatria, (liečba\nalkoholizmu a toxikománie, gerontopsychiatria), ktorý ustálil, že síce pôvodný vlastník (nebohý) trpel\norganickou duševnou poruchou v čase uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva bytu, nezistil ale v tomto\nčase u zomrelého klinicky rozvinutú demenciu, čo by v takom prípade znamenalo, že sa jedná o\nduševnú chorobu v užšom zmysle slova. Uvedená organická duševná porucha neobsahuje vo svojich\nklinických kritériách chorobne zmenenú schopnosť úsudku (nie je tu ešte nekritickosť a absencia\nsubjektívneho užívania chorobnosti, ako je tomu v prípade demencie) a preto znalec neurčil, že by\nzomrelý Q. B. dňa XX.X.XXXX konal v stave, ktorý by nereflektoval okolitú realitu a teda i seba samého\nv danom čase, priestore a situácii. Uvedená duševná porucha v danom čase nezabraňovala nebohému\npochopiť dôsledky uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva. Cievne poškodenie mozgu má však dopady\nna psychické funkcie a osobnosť pacienta, a platí to aj v prípade nebohého, že tento mohol byť v\n\nčase uzavretia zmluvy sugestibilný, ovplyvniteľný a ľahšie manipulovateľný, obzvlášť za svojej osobnej\nsituácie, kedy mohol pociťovať chýbanie záujmu o svoj zdravotný stav zo strany svojej rodiny. Svoj\nzáver znalec odôvodnil i v rámci vypočutia na pojednávaní, kde uviedol, že v chorobopise nebohého\nsa nenachádza vyjadrenie psychiatra s označením diagnostického záveru, že sa jedná o demenciu.\nUvedené potvrdzujú aj denné záznamy z času podpisu kúpnej zmluvy uvádzané v chorobopise\nnebohého.\n1.3. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku tiež konštatoval, že pre neplatnosť\nprávneho úkonu podľa § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa vyžaduje bezpečné zistenie, že účastník\nprávneho úkonu nedokázal posúdiť následky svojho konania alebo svoje konanie ovládnuť, čo sa v\nprejednávanej veci jednoznačne nezistilo. V konaní bolo nezávislým znaleckým posudkom preukázané,\nže nebohý netrpel demenciou, ale organickou poruchou osobnosti, ktorá má za následok sugestibilitu,\novplyvniteľnosť, zvýšenú reaktibilitu a tiež „že pacient sa pre niečo rozhodne, ale nie je to pasívne\nneuchopenie svojich schopností“. Nebohý mal päť detí, žiadne sa o neho nestaralo, žalobca (syn\nzomrelého) ho išiel navštíviť do nemocnice až na základe listu V. N. v roku 2006, pričom ho nevidel\n10 rokov (od roku 1996). Žalobca v liečebni (podľa vlastných slov) nezaplatil za otca ani nedoplatky.\nZ listov V. N. žalobcovi vyplýva, že nebohý nechcel svoj byt počas svojho života prepísať na nikoho.\nVzhľadom na uvedené sa súdu prvej inštancie rozhodnutie nebohého predať byt nejavil ako prejav\nduševnej choroby, ale ako zúfalý čin nešťastného človeka. Vzhľadom na uvedené, keď sa v konaní úplne\njednoznačne nepreukázalo, že by nebohý nedokázal v čase podpisu kúpnej zmluvy posúdiť následky\nsvojho konania alebo svoje konanie v tom čase ovládnuť, pričom je v tomto smere vylúčené urobiť záver\no konaní nebohého v duševnej poruche iba na základe pravdepodobnosti, na základe čoho súd prvej\ninštancie žalobu zamietol.\n2. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave (ďalej len ,,odvolací súd“) rozsudkom z 25. novembra\n2020 č. k. 6Co/114/2020 - 873 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovaným priznal\nnáhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd poukázal na to, že rozhodnutie záviselo od posúdenia,\nči nebohý v čase urobenia právneho úkonu, t. j. uzavretia kúpnej zmluvy z 23.6.2006, ktorou previedol\nbyt na kupujúceho, konal v duševnej poruche, ktorá ho robila na tento právny úkon neschopným.\nZ vykonaného dokazovania vyplynulo, že zdravotný stav nebohého bol premenlivý. Napríklad v\nošetrovateľskom zázname z 19.6.2006, teda iba 4 dni pred uzavretím predmetnej zmluvy o prevode\nvlastníctva sporného bytu sa konštatuje, že nebohý mal zastreté vedomie a bol dezorientovaný. V\npísomnosti označenej ako Informovaný súhlas hospitalizovaného pacienta z 19.6.2006 sa konštatuje, že\ninformovaný súhlas pacienta nebolo možné vzhľadom na jeho zdravotný stav získať, pričom predmetná\nzmluva bola uzavretá už o 4 dni. Na druhej strane podľa lekárskeho záznamu z 25.6.2006, t. j. 2 dni po\nuzavretí predmetnej zmluvy, nebohý komunikoval a bol orientovaný.\n2.1. Vo veci boli podané štyri znalecké posudky, z čoho súd prvej inštancie ustanovil znalca z odvetvia\nneurológia MUDr. T. X., CSc. a znalca z odvetvia psychiatria MUDr. V. H.. Znalec MUDr. X., CSc., ktorý\nvo svojom znaleckom posudku uviedol, že „Nebohý Q. B. nebol v čase uzavretia zmluvy o prevode\nvlastníctva bytu dňa 23.6.2006 schopný pochopiť a posúdiť obsah a následky tohto právneho úkonu.“ Na\ndruhej strane znalec MUDr. V. H. uviedol, že ,,nemôže určiť, že by zosnulý dňa 23.6.2006 konal v stave,\nktorý by nereflektoval okolitú realitu a teda i seba samého v danom čase, priestore a situácii. Uvedená\nduševná porucha v danom čase nezabraňovala zosnulému pochopiť podstatu a súvislosti - dôsledky\nuzavretia zmluvy o prevode vlastníctva.“ Žalobca si nechal vypracovať súkromný znalecký posudok\nznalcom z odvetvia psychiatria MUDr. Q. V., ktorý v závere svojho znaleckého posudku uviedol, že\nnebohý trpel v inkriminovanej dobe tzv. zmiešanou demenciou, v dôsledku ktorej nebol v čase uzavretia\nzmluvy o prevode vlastníctva bytu schopný pochopiť a posúdiť obsah a najmä následky tohto právneho\núkonu. Súkromný znalecký posudok si nechal vypracovať aj pôvodný žalovaný, a to znalcom z odvetvia\npsychiatria Doc. MUDr. C. M., CSc., ktorý v závere posudku uviedol, že „Na základe rozboru a hodnotenia\nzdravotnej dokumentácie vrátane záznamu o mojom vyšetrení (tri dni podľa inkriminovaného dátumu\npodpisu) s veľkou pravdepodobnosťou bol Q. B. schopný posúdiť a pochopiť obsah a následky právneho\núkonu podpísania zmluvy o prevode vlastníctva.“.\n2.2. Odvolací súd sa po zhodnotení týchto znaleckých posudkov priklonil k záveru znalcov MUDr. T.\nX., CSc. a MUDr. Q. V., teda že nebohý v čase uskutočnenia predmetného právneho úkonu trpel takou\nduševnou poruchou, ktorá ho robila na tento právny úkon neschopným. Je prinajmenšom otázne, či by\nnebohý uzavrel predmetnú zmluvu, ak by bol na tento právny úkon zo zdravotného hľadiska schopný.\nTotiž nebohý uzavretím predmetnej zmluvy stratil svoju jedinú možnosť bývania, takže ak by bol neskôr\nprepustený zo zdravotného zariadenia, v ktorom sa v čase uzavretia predmetnej zmluvy nachádzal,\nnemal by kam ísť. Odvolací súd poukázal na rozdielnosť podpisov nebohého na kúpnej zmluve zo\n\n14.7.1994, ktorou kúpil predmetný byt a na zmluve o prevode vlastníctva bytu z 23.6.2006. Dcéra\ndružky nebohého vypovedala, že keď sa ho jej matka opýtala, či predal byt, tak jej povedal, že on nič\nnepredal. Kúpna cena za byt bola dojednaná sumou 1.000.000,- Sk, ktorú mal C. H. odovzdať v hotovosti\nnebohému dňa 25.6.2006, ale v dokumentácii nachádzajúcej sa v zdravotnom zariadení sa nenachádza\nžiadna zmienka o tom, že by nebohý touto sumou disponoval. Na dôvažok dedičské konanie po nebohom\nbolo zastavené pre jeho nemajetnosť. Odvolací súd bol toho názoru, že za týchto okolností nemožno\nvylúčiť, že tu došlo k podvodnému konaniu C. H.. Možno teda uzavrieť, že predmetná zmluva o prevode\nvlastníctva bytu z 23.6.2006 je absolútne neplatná v zmysle § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Na jej\nzáklade sa teda C. H. nemohol stať vlastníkom predmetného bytu a ako nevlastník ho v zmysle zásady\nnemo plus iuris nemohol platne predať žalovaným.\n2.3. Odvolací súd ale následne poukázal na to, že došlo k zmene judikatúry týkajúcej sa zásady\nnemo plus iuris ad alium transferre potest ipse habet, a to poukazom na nálezy Ústavného súdu\nSlovenskej republiky zo 16.marca 2016 sp. zn. I. ÚS 549/2015 a Ústavného súdu Českej republiky z 28.\njanuára 2016 sp. zn. III. ÚS 247/14. Trendom najnovšej judikatúry pritom je, že v konkrétnom prípade\nna základe konkrétnych skutkových okolností je možné uprednostniť princíp dobrej viery ďalšieho\nnadobúdateľa pred princípom, že nikto nemôže na iného previesť viac práv než sám má. V danom\nprípade tu došlo ku kolízii práv spočívajúcej v tom, že na jednej strane v dôsledku neplatnosti zmluvy\no prevode vlastníctva bytu jeho vlastníkom ku dňu svojej smrti bol nebohý, ale na druhej strane tu\nvystupujú žalovaní, ktorí tvrdili, že boli dobromyseľní v tom, že predmetný byt kupujú od jeho skutočného\nvlastníka. Odvolací súd bol toho názoru, že treba dať prednosť ochrane dobrej viery žalovaných pred\nochranou vlastníckeho práva nebohého. Dobrá viera žalovaných pri nadobudnutí predmetného bytu\nnebola vykonaným dokazovaním spochybnená a v tomto ohľade odvolací súd poukázal na výpoveď\nžalovanej 2/ v odvolacom konaní. Žalovaní sa nemali odkiaľ dozvedieť o okolnostiach, za ktorých sa\n„vlastníkom“ sporného bytu stal C. H. a nebohého nepoznali. Predmetný byt kupovali prostredníctvom\nrealitnej kancelárie, ktorá ich ubezpečila, že C. H. je na príslušnom liste vlastníctva zapísaný ako vlastník\nsporného bytu. Na dokreslenie treba uviesť, že žalobca ako syn nebohého sa o neho nikdy nezaujímal a\nnikdy ho v zdravotníckom zariadení nenavštívil. Napriek neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu z\n23.6.2006 nebolo možné žalobe vyhovieť, pretože žalovaní sa stali vlastníkmi sporného bytu v dôsledku\nsvojej dobromyseľnosti pri jeho kúpe.\n3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj ,,dovolateľ“) dovolanie, ktorého\nprípustnosť odvodzoval z § 421 ods. 1 písm. a/ a c/ CSP.\n3.1. Dovolateľ závery odvolacieho súdu, podľa ktorých dobromyseľnosť žalovaných bez ďalšieho\nprioritizoval nad právom dovolateľa na ochranu vlastníctva, považoval za nesprávne právne posúdenie\nveci. Odvolací súd sa v rozsudku odvolával na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16.marca\n2016 sp. zn. I. ÚS 549/2015, ktorého závery však nesprávne interpretoval a aplikoval, nakoľko posúdenie\naj iných skutočností ako výlučne dobrej viery nadobúdateľov odvolací súd v rozsudku opomenul, čím vec\nnesprávne právne posúdil - nesprávne vyložil a aplikoval závery jednoznačnej judikačnej línie založenej\nním použitým nálezom ústavného súdu. Odvolací súd sa hodnotením výlučne existencie dobrej viery na\nstrane žalovaných, absolútne nezvažujúc „princíp všeobecnej spravodlivosti, všeobecné súvislosti tohto\ntypu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu“, odchýlil\nod ustálenej rozhodovacej praxe a naplnil tým dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.\n3.2. Dovolateľ následne dôvodil i tým, že súdy rešpektujúc judikačnú líniu založenú nálezom Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 549/2015 v obdobných prípadoch zároveň rozhodujú tak,\nže okrem dobromyseľnosti na strane nadobúdateľov zvažujú aj „princíp všeobecnej spravodlivosti,\nvšeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho\nrozhodovaného prípadu“, ako vyžaduje nález. Tým, že odvolací súd takýmto spôsobom nepostupoval\na zaoberal sa výlučne posúdením existencie dobrej viery na strane žalovaných ako nadobúdateľov,\nrozhodol rozdielne ako dovolací súd, ktorý rešpektuje „algoritmus“ postupu pri rozhodovaní o kolízii\nvlastníckeho práva na jednej strane a dobrej viery nadobúdateľov na strane druhej zavedený uvedeným\nnálezom. Táto problematika je preto odvolacím súdom rozhodovaná rozdielne od toho, ako o nej\nrozhodol odvolací súd v rozsudku, nerešpektujúc povinnosť zaoberať sa aj hodnotením všeobecných\nsúvislostí prípadu, individuálnych okolností a princípu všeobecnej spravodlivosti. Odvolací súd preto\nsvojím postupom naplnil aj dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. c/ CSP a to nesprávne právne\nposúdenie veci spočívajúce v rozdielnom rozhodovaní, keďže nerozhodoval tak, že by zvážil aj „princíp\nvšeobecnej spravodlivosti“, všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne\nokolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu.\n\n3.3. Dovolateľ tiež zdôraznil, že nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktorý poukázal odvolací\nsúd bez ďalšieho neprioritizuje ani jednu zo zásad, práve naopak hovorí, že rovnako ako nie je absolútna\nzásada „nemo plus iuris“, tak nie je absolútna ani zásada dobromyseľnosti nadobúdateľov. Ústavný\nsúd vyslovene konštatoval, že každý prípad je potrebné vnímať individuálne vzhľadom na všetky\nokolnosti a prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti a dobrú vieru nadobúdateľov ústavný súd\nprioritizoval pred zásadou „nemo plus iuris“ iba v prípade nedbalého vlastníka. V rozpore s uvedeným\nodvolací súd daný nález dezinterpretoval, kedy na strane žalovaných ako nadobúdateľov posudzoval\nvýlučne iba existenciu dobrej viery, nezvažujúc „princíp všeobecnej spravodlivosti, všeobecné súvislosti\ntohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu“,\nčím sa odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe. Tým, že odvolací sa zaoberal výlučne posúdením\nexistencie dobrej viery žalovaných ako nadobúdateľov, rozhodol rozdielne ako dovolací súd, ktorý\nrešpektuje „algoritmus“ postupu pri rozhodovaní o kolízii vlastníckeho práva na jednej strane a dobrej\nviery nadobúdateľov na strane druhej zavedený nálezom ústavného súdu. Odvolací súd mal vo veci\nzvážiť všetky okolnosti prípadu a princíp všeobecnej spravodlivosti.\n3.4. Dovolateľ súčasne poukázal, že hneď ako sa dozvedel o vzniknutej situácii, pricestoval na Slovensko\na vec ihneď riešil, okrem iného aj trestným oznámením a iniciáciou predmetného súdneho konania. Ak\nodvolací súd poukázal na to, že sa údajne o nebohého nezaujímal a ani ho nenavštívil v zdravotníckom\nzariadení, uvedené sa nezakladá na skutočnosti, pričom až do sklonku života nebohého nevedel, že je\njeho otcom. Vychádzajúc preto z riešenia kolízie ochrany vlastníckeho práva s ochranou nadobúdateľa\ns dobrou vierou, ktoré ponúka uvedený nález ústavného súdu, správnym právnym posúdením veci,\nteda správnym výkladom a aplikáciou predmetného nálezu, ako aj za rešpektovania na to nadväzujúcej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu, mal odvolací súd zohľadniť princíp všeobecnej spravodlivosti a\nindividuálne okolnosti prípadu a predmetný byt vrátiť do dedičského konania po nebohom.\n3.5. Na základe týchto dôvodov žiadal rozsudok odvolacieho súdu zmeniť a žalobe vyhovieť, alternatívne\nrozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a zároveň žiadal priznať náhradu\ntrov konania.\n4. Žalovaní vo vyjadrení navrhli dovolanie odmietnuť. Poukázali na to, že dovolateľ neozrejmil právnu\notázku, v čom nesprávne odvolací súd rozhodol. Rozsudok odvolacieho súdu je dostatočne odôvodnený,\nvysporiadal sa s nedbalosťou vlastníka jasne a stručne a za dôvod zamietnutia žaloby označil dobrú\nvieru žalovaných, objasnil, z akých skutkových zistení vyvodil tento právny záver a čo tento záver\nznamená v konfrontácii z jeho iným záverom, že právny úkon bol neplatný. Dovolateľ bol o predaji\nbytu informovaný listami opatrovateľky nebohého, ktorá ho vyzývala, aby prišiel vec riešiť, pričom vec\nneriešil. Poukázali na to, že vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k\nnehnuteľnosti žalovanými na základe ich dobrej viery, aj keď sa práva dostali do vzájomnej kolízie súd\nsprávne vyhodnotil, keď prihliadol na princíp všeobecnej spravodlivosti. Zároveň k dovolaciemu dôvodu\npodľa § 421 ods. písm. a/ CSP poukázali na to, že existuje množstvo rozhodnutí súdov, kde prelomenie\nzásady nemo plus iuris ad alium transfere potest, quam ipse habet bolo riešené pri preukázaní dobrej\nviery v prospech dobromyseľného vlastníka.\n5. Dovolateľ vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaných poukázal na uznesenie Veľkého senátu\nobchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. apríla 2021, sp. zn. 1VObdo/2/2020, v\nktorom veľký senát konštatoval nesprávnosť právnych záverov uvedeného nálezu ústavného súdu, na\nzáklade čoho je možné považovať nesprávny aj napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý je založený\npráve na tomto náleze. Veľký senát vyriešil otázku prelomenia zásady nemo plus iuris dobromyseľnosťou\nnadobúdateľov tak, že uvedené označil za neprípustné, okrem zákonných výnimiek. Odteraz preto pre\nrozhodovaciu prax súdov platí, že ani dobromyseľnosť nadobúdateľov nespôsobí, že títo nadobudnú\nvec od nevlastníka, hoci je nevlastník aj zapísaný v katastri nehnuteľností. Z uvedeného vyplýva, že\nžalovaní nemohli byt platne nadobudnúť od C. H. ako od nevlastníka. Byt má patriť do dedičstva\npo nebohom, na základe čoho je žaloba dôvodná. Dovolateľ preto žiadal, aby dovolací súd zmenil\nnapadnutý rozsudok odvolacieho súdu tak, že žalobe vyhovie a dovolateľovi prizná nárok na náhradu\ntrov, resp. aby napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§\n35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v\nsúlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424\nCSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako\naj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.\n\n7. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna\núprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CCSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie\nprípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti\ntomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť\ndovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v\nustanoveniach § 420 a § 421 CSP.\n8. V zmysle § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n9. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP.\n10. Dovolací súd si plne uvedomuje, že by bolo v rozpore s princípmi spravodlivého procesu, pokiaľ by\nsa pri posudzovaní dovolania uplatňoval prílišný formalizmus. V rozpore s týmito princípmi ale nie je\nprístup majúci na zreteli, že ustanovenia CSP vyžadujú istú mieru formálneho a obsahového vyjadrenia\ndôvodov, z ktorých procesná strana vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania.\n10.1. V prejednávanej veci žalobca prípustnosť svojho dovolania formálne vyvodzoval z ustanovenia\n§ 421 ods. 1 písm. a/ a c/ CSP, v súvislosti s ktorým dovolaním najvyšší súd (aj) s použitím\nvýkladového pravidla uvedeného v § 124 ods. 1 CSP ustálil, že žalobca v podanom dovolaní namietal\nnesprávne právne posúdenie právnej otázky možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti\nod nevlastníka dobromyseľným kupujúcim a spôsob posúdenia tejto dobromyseľnosti. V tejto súvislosti\npoukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16.marca 2016 sp. zn. I. ÚS 549/2015\na Ústavného súdu Českej republiky z 28. januára 2016 sp. zn. III. ÚS 247/14 (bod 2.4.).\n10.2. Dovolací súd poznamenáva, že pri rozhodovaní je viazaný iba vymedzením právnej otázky,\nod ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie však\nuž určením, pod ktorý prípad prípustnosti jej riešenia (§ 421 ods. 1 CSP) táto otázka spadá.\nPrípustnosť podaného dovolania teda dovolací súd posudzuje vždy autonómne podľa jeho obsahu\n(porov. 8Cdo/54/2018, I. ÚS 51/2020), keďže povinnou náležitosťou dovolania v prípade uplatnenia\ndovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 432 CSP nie je uvedenie toho, v čom dovolateľ vidí prípustnosť\npodaného dovolania. Rovnako tak dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania nie je viazaný\n(a zároveň obmedzený) rozhodnutiami najvyššieho súdu, ktoré v dovolaní označil dovolateľ (viď\nrozhodnutie veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia sp. zn. 1VObdo/2/2020). Dovolanie podľa\nuvedeného zákonného ustanovenia (§ 421 CSP) je preto prípustné aj vtedy, ak je založené na rozpore\ndovolaním napadnutého rozhodnutia nielen s judikatúrou dovolacieho, ale aj judikatúrou ústavného\nsúdu. Tento zásadný výklad vychádza z konceptu, že nálezová judikatúra ústavného súdu je tiež záväzná\npre všetky všeobecné súdy, vrátane najvyššieho súdu a ďalej z toho, že judikatórna činnosť najvyššieho\nsúdu a ústavného súdu sa (aj napriek tomu, že náplň ich činností je vo všeobecnej rovine iná) reálne\nprekrýva.\n10.3. Vec prejednávajúci senát vychádzajúc z uvedeného a zohľadňujúc vlastnú rozhodovaciu prax\ndovolacieho súdu (teda aj to, či je právna otázka dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne) a tiež\nskutočnosť, že súčasná existencia predpokladov prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP\na § 421 ods. 1 písm. c/ CSP je bez ďalšieho z povahy veci vylúčená (keďže určitá právna otázka nemôže\nbyť dovolacím súdom riešená ustálene a zároveň ním byť riešená rozdielne), prípustnosť predmetného\ndovolania posudzoval iba z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ CSP, nakoľko rozhodnutie odvolacieho\nsúdu záviselo od vyriešenia dovolateľom nastolenej právnej otázky, ktorá dovolacím súdom v čase\nrozhodovania odvolacieho súdu (25. november 2020) aj v čase podania dovolania (16. marec 2021)\nbola rozhodovaná rozdielne.\n11. Keďže žalobcom nastolená právna otázka bola ako v poradí druhá (po vyriešení otázky ne/platnosti\nkúpnej zmluve uzatvorenej medzi pôvodným vlastníkom bytu a prvým kupujúcim, ktorý následne byt\npreviedol na žalovaných) rozhodujúca pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej, dovolací súd\n\nv ďalšom skúmal, či žalobkyňa opodstatnene vytýka, že pri riešení tejto otázky zo strany odvolacieho\nsúdu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.\n12. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že až donedávna existovali dve skupiny rozhodnutí\nnajvyššieho súdu posudzujúce predmetnú právnu otázku, keď do prvej skupiny bolo možné zaradiť\nrozhodnutia zotrvávajúce na zásade nemo plus iuris a do druhej skupiny rozhodnutia, ktoré umožňovali\nprelomenie predmetnej zásady, keď v nich okrem iného boli reflektované závery vyslovené v nálezoch\nústavného súdu zo 16. marca 2016 sp. zn. I. ÚS 549/2015, z 3. mája 2017 sp. zn. I. ÚS 151/2016 a z\n20. decembra 2017 sp. zn. I. ÚS 460/2017, ktorý nález prvý v poradí sa stal kľúčovým pre rozhodnutie\nnapadnutým rozsudkom odvolacieho súdu, a ktorého závery, dá sa uvažovať, že odmietavým spôsobom,\nžalobca rozoberá v dovolaní, resp. aj rozhodnutia, ktoré pripúšťali nadobudnutie vlastníckeho práva (len)\nna základe dobrej viery nadobúdateľa nehnuteľnosti.\n13. Do skupiny rozhodnutí zotrvávajúcich na zásade nemo plus iuris patrili napríklad rozhodnutia\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/146/2012, 2MCdo/20/2011, 3Cdo/144/2010, 3Cdo/223/2016,\n5MCdo/12/2011 a 7Cdo/139/2019.\n13.1. V rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/223/2016 najvyšší súd v kontexte stretu princípov „nemo plus iuris“ vs.\n„bona fides“ dal za pravdu pôvodnej vlastníčke (žalobkyni), keď uviedol, že „[d]obrá viera t... ďalších\nnadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného\ndržiteľa ... Dobrej viere ale súčasný právny poriadok žiadne iné právne následky nepriznáva. Ochrana,\nktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne\nuplatňovať svoje absolútne právo. Inými slovami: pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá\nskutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri“, zároveň ale akceptoval názor právnej\nteórie, podľa ktorého možno pripustiť (aj) dobromyseľné nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka, ale\nlen ako výnimku z pravidla (napr. nadobudnutie vlastníckeho práva pri prevode od tzv. nepravého dediča\npodľa § 486 Občianskeho zákonníka), ktorú možnú výnimku pripúšťal i dovolateľ, v danej veci ju ale\nnevzhliadol (pozn. dovolacieho súdu) <S.>. «Tieto výnimky z pravidla nemožno ľubovoľne rozširovať bez\ntoho, aby takúto možnosť zákonodarca pripustil. Preto je nutné zotrvať na dôslednom uplatnení zásady\n„nemo plus iuris ...“ aj v prípadoch, ktoré sa môžu javiť ako nespravodlivé.». Z uvedeného rozhodnutia\nnajvyššieho súdu nakoniec vychádzal aj odvolací súd v napadnutom rozhodnutí.\n13.2. V rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/71/2011 najvyšší súd vo veci, ktorej predmetom bolo určenie veci do\ndedičstva, zrušil napadnuté odvolacie rozhodnutie z dôvodu nesprávneho posúdenia otázky naliehavého\nprávneho záujmu na určení vlastníctva. Okrem toho tiež uviedol, že «nemožno vylúčiť situáciu,\nkeď proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery\nnového nadobúdateľa. V súvislosti s riešením kolízie týchto princípov dovolací súd zastáva názor,\nže ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než má\nsám“ možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad\nakúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol ...\nDobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému\nnadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako\nspravodlivé. Poskytnutie tejto ochrany sa vo svojich dôsledkoch prejaví ako možnosť dobromyseľného\nnadobúdateľa pokračovať v oprávnenej držbe ... O dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti\nani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu\npožadovať, nemal, prípadne nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné\npochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri\n(evidencii) nehnuteľností, takéto právo nesvedčí.».\n13.3. Dovolací súd k týmto rozhodnutiam najvyššieho súdu uzatvára, že tieto rozhodnutia, zhodne ako\naj skoršie rozhodnutie vec prejednávajúceho senátu - sp. zn 7Cdo/139/2019, pri ich zovšeobecnení\nvychádzajú zo zásady prednosti princípu „nemo plus iuris“, a iba ako výnimku pripúšťajú aj úspech\nprincípu „bona fides“. Dokonca aj dovolateľom rozoberané rozhodnutie ústavného súdu (I. ÚS 549/2015),\nktoré nie je možné považovať za „dovolacie rozhodnutie“, práve na ktoré sa odvolací súd obracal pri\nriešení danej právnej otázky, ju tiež riešil pomerovaním dvoch ústavných hodnôt - princípu ochrany dobrej\nviery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom\nprávnom štáte) a princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp „nemo plus iuris\nad alium transfere potest quam ipse habet“, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko\nsám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, podľa ústavného\nsúdu treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti\ntohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu\n\n(v podstate tak, ako to odprezentoval dovolateľ), a až na základe individuálnych okolností konkrétneho\nrozhodovaného prípadu zvýraznil v prospech „bona fides“ právny názor, že vyššie riziko tu má niesť\nnedbalý vlastník, než nadobúdateľ v dobrej viere. Otázka, či sa súdy v individuálnych okolnostiach\ndaného prípadu neodklonili od všeobecných právnych východísk pri interpretovaní sporu „nemo plus\niuris“ vs. „bona fides“, súvisí s ich skutkovými zisteniami; zodpovedanie tejto otázky je vždy v každom\nkonkrétnom prípade jedinečné.\n13.4. Odvolací súd bez hlbšieho zaoberania sa možnosťou pripustiť (aj) dobromyseľné nadobudnutie\nvlastníctva od nevlastníka iba ako výnimky z pravidla nikto nemôže previesť viac práv, než má sám, ktoré\npravidlo možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, založil rozhodnutie\nv podstate na jednoznačnej preferencii princípu „bona fides“, odvolávajúc sa v zásadnom len na vieru v\nzápis do katastra nehnuteľnosti, podporne na ubezpečenie ďalších nadobúdateľov od realitnej kancelárie\na prekvapujúco i nedostatočným záujmom oprávnenej osoby (syna) o zomrelého pôvodného vlastníka\n(t. j. bez náležitého preskúmania), ktoré okolnosti v danom prípade bez ďalšieho nie sú spôsobilé naplniť\nani prípadnú požadovanú mieru všeobecnej spravodlivosti (na ktorú ako zásadnú sa dovolateľ odvoláva)\nna prelomenie zásady „nemo plus iuris“.\n14. Dovolací súd zároveň považuje za nevyhnutné upriamiť pozornosť na to, že v otázke prelomenia\nzásady „nemo plus iuris“ a s tým súvisiaceho nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka na základe\ndobrej viery nadobúdateľa, došlo v čase po podaní predmetného dovolania k ustáleniu rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu a to prostredníctvom uznesenia veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia\n(ďalej len „veľký senát“) z 27. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020.\n15. Zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov je podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch [§ 8 ods.\n3, § 20 ods. 1 písm. b/, § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b/] zverené najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu\na kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu\nzákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05). Od 1. júla\n2016 je zabezpečenie jednoty rozhodovania a jednoty judikatúry predovšetkým úlohou veľkého senátu\nnajvyššieho súdu (§ 48 Civilného sporového poriadku) [II. ÚS 252/2019].\n16. K retrospektívnym účinkom zmenenej judikatúry dovolací súd vyjadruje vo svojich rozhodnutiach (sp.\nzn. 8MCdo/4/2014, 3Cdo/223/2016, 3Cdo/198/2017, 9Cdo/67/2020, 7Cdo/20/2021) priebežne stabilný\nnázor, že pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla;\nide o tú istú normu a iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry\nnemožno obmedziť len do budúcnosti, ale nový právny názor je potrebné aplikovať aj na všetky už\nprebiehajúce konania. Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza.\n17. V predmetnom rozhodnutí veľký senát vo vzťahu k nastolenej právnej otázke uzatvoril, že: (i) Na\nzáklade absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani\nv prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností;\n(ii) S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám\nmá (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke\nprávo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu\nvedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností; (iii) Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú\nalebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ\nzákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú\nvieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie\nvlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje; (iv)\nUstanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných\npráv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra, nezodpovedá\nvýklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti zakladá\ndobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník.\n18. Na rozhodnutie veľké senátu už medzičasom nadviazal najvyšší súd rozhodnutiami sp. zn.\n8Cdo/278/2019, 7Cdo/174/2020, ktorú líniu sleduje najvyšší sud i v preskúmavanej veci, preto pokiaľ\nodvolací súd založil svoje rozhodnutie v dovolateľom nastolenej právnej otázke na inom právnom názore,\npodľa ktorého ochrana žalobcu ako právneho nástupcu pôvodného vlastníka sporného bytu zaručovaná\nzásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám“ bola v predmetnej veci prelomená ochranou\ndobrej viery žalovaných ako nadobúdateľov sporného bytu (za situácie, keď nešlo ani o jeden z taxatívne\nvymedzených prípadov, ktoré zákon v súvislosti s nadobudnutím vlastníckeho práva s poukazom na\n\ndobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje), treba mať za to, že jeho rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci.\n19. Vzhľadom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu je nielen prípustné podľa\n§ 421 ods. 1 písm. c/ CSP, ale aj dôvodné (§ 432 ods. 2 CSP).\n20. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej\ninštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).\n21. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na\nďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§\n453 ods. 3 CSP).\n22. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6Co/114/2020", "guid": "b3059439-7186-4f9d-a56e-a3434baff9d7:96be2e48-d7b2-43b3-a404-98f2a14f4102", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}