{"guid": "3080b4a2-4169-4dd4-b9ba-160e66b5cf8b:9c5abc71-88df-41a3-b9fd-54c6d498ded6", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:1114232280.1", "spisova_znacka": "1Obdo/18/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/18/2021 z 22. 2. 2022", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. februára 2022, sp. zn. 1Obdo/18/2021, ECLI:SK:NSSR:2022:1114232280.1", "identifikacne_cislo": "1114232280", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Erika Čanádyová", "datum_vydania": "2022-02-22", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Odmietajúce podanie"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Bezdôvodné obohatenie"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-419", "nazov": "§ 419 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-419", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-419"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-440", "nazov": "§ 440 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-440", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-440"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/1990/369/#paragraf-13.odsek-5", "nazov": "§ 13 ods. 5 zákona č. 369/1990 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1990/369/#paragraf-13.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/369-1990/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1990/377/#paragraf-17.odsek-3", "nazov": "§ 17 ods. 3 zákona č. 377/1990 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1990/377/#paragraf-17.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/377-1990/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-20.odsek-2", "nazov": "§ 20 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-20.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-21.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 21 ods. 1 písm. b) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-21.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-21"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-419", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-440", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/1990/369#paragraf-13", "/SK/ZZ/1990/377#paragraf-17", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-20", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-21"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9c5abc71-88df-41a3-b9fd-54c6d498ded6", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:1114232280.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:1114232280.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:1114232280.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Obdo/18/2021\n1114232280\n22. 02. 2022\nJUDr. Erika Čanádyová\nECLI:SK:NSSR:2022:1114232280.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto, so sídlom\nVajanského nábrežie 3, Bratislava, IČO: 00 603 147, proti žalovanému H. X., nar. X. H. XXXX, bytom\nR., U., zastúpenému Advokátska kancelária IGAZOVÁ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Koceľova 15,\nBratislava, IČO: 47 233 681, o zaplatenie 10.169,17 eur s príslušenstvom, o dovolaní žalovaného proti\nrozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Cob/136/2019-702 z 22. októbra 2020, takto\nrozhodol:\nI. Dovolanie žalovaného o d m i e t a.\nII. Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nOkresný súd Bratislava I (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 31Cb/99/2015-586 z 15.\njanuára 2019 zaviazal žalovaného, aby zaplatil žalobcovi žalovanú istinu vo výške 10,169,17 eur spolu\ns príslušenstvom (výrok I.). Súčasne zamietol návrh na prerušenie konania (výrok II.) a žalobcovi priznal\nprávo na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100% (výrok III.).\n2. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobca, ktorému bol\nprotokolom hlavného mesta SR - Bratislavy zverený do správy bytový dom, a žalovaný ako nájomca\nnebytového priestoru v tomto bytovom dome, uzatvorili nájomnú zmluvu na dobu určitú do 17. novembra\n2002, pričom tento nájomný vzťah zanikol uplynutím času ako objektívnej skutočnosti podľa § 9 ods.\n1 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov. Žalovaný ku dňu skončenia\nnájmu neodovzdal žalobcovi predmetný nebytový priestor a naďalej ho užíval, v dôsledku čoho podal\nžalobca návrh na vypratanie nebytových priestorov, o ktorom bolo rozhodnuté rozsudkom, na základe\nktorého prebieha voči žalovanému exekučné konanie. Za neoprávnené užívanie nebytových priestorov\nžalovaný neplatí žalobcovi odplatu, pričom súd prvej inštancie ustálil, že za obdobie od 1. októbra 2013\ndo 31. augusta 2014 sa žalovaný obohatil na úkor žalobcu o 10.169,17 eur. Svoje rozhodnutie súd prvej\ninštancie odôvodnil skutočnosťou, že medzi stranami konania existuje záväzkový vzťah z bezdôvodného\nobohatenia, z ktorého má žalobca pohľadávku voči žalovanému predstavujúcu majetkový prospech.\n3. V prvom rade sa súd prvej inštancie zaoberal žalovaným namietanou aktívnou vecnou legitimáciou\nžalobcu v konaní z dôvodu, že hlavné mesto podľa názoru žalovaného nie je vlastníkom predmetných\nnehnuteľností, pričom žalovaný ako sporné videl aj delegovanie správcovstva na žalobcu, jeho\noprávnenie konať v mene vlastníka nehnuteľnosti pred súdmi, ako aj oprávnenie starostu podať žalobu.\nTaktiež tvrdil, že všetky priestory v predmetnej nehnuteľnosti boli odpredané tretím osobám, okrem iných\naj žalovanému s manželkou. Vecná legitimácia vyplýva z hmotného práva a má ju ten, kto je podľa\nhmotného práva nositeľom uplatneného práva alebo povinnosti a jej preskúmavanie je imanentnou\nsúčasťou súdneho konania. K tvrdeniu žalovaného, že hlavné mesto nebolo v roku 2001 vlastníkom\nžiadnych nebytových priestorov v predmetnej nehnuteľnosti z dôvodu ich neexistencie, súd prvej\ninštancie po oboznámení sa s listinnými dôkazmi vzťahujúcimi sa na tieto nebytové priestory uviedol, že\n\nnapriek rozdielnym údajom v nájomnej zmluve, podanej žalobe a na liste vlastníctva nemal pochybnosť\no tom, o aké nebytové priestory sa jedná, nakoľko tieto boli dostatočne vymedzené a identifikovateľné.\nV tejto súvislosti skonštatoval, že parcely v znení uvedenom v žalobe nemohli byť do pôvodnej\nnájomnej zmluvy zapracované z dôvodu ich následného odčlenenia geometrickým plánom (bod 81\nodôvodnenia). Žalobca vysvetlil a odôvodnil chybu v písaní uvedenú v nájomnej zmluve spočívajúcu v\nnesprávnom označení parciel nebytových priestorov nachádzajúcich sa na v danom čase aktuálnych\nparcelných číslach. Z uvedeného vyplýva, že nehnuteľnosť, ktorú má žalovaný vo vlastníctve, je úplne\niná nehnuteľnosť a predmetnej veci sa netýka, dokonca je zapísaná na úplne inom liste vlastníctva.\n4. Ďalej vo vzťahu k aktívnej vecnej legitimácii žalovaný namietal, že hlavné mesto SR Bratislava nie\nje vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, keď spochybnil samotné osvedčenie o vydržaní neoprávnenou\nosobou - starostom mestskej časti namiesto hlavného mesta. V tejto súvislosti súd prvej inštancie\nuviedol, že rozhodujúcou skutočnosťou, od ktorej žalobca odvíjal vlastnícke právo hlavného mesta, bol\nzápis na liste vlastníctva, čo súd prvej inštancie považoval za dostatočné. Z uznesenia Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky 1MObdoV/11/2009 z 30. novembra 2009 vyplýva, že pokiaľ sa nepreukáže opak,\nhodnoverným a záväzným údajom katastra nehnuteľností je údaj o práve k nehnuteľnosti. V predmetnom\nkonaní nebola hodnoverným spôsobom spochybnená, a už vôbec nie vyvrátená materiálna publicita\núdajov katastra nehnuteľností v súlade s § 70 katastrálneho zákona. Súd prvej inštancie skonštatoval, že\nnázor o vyvrátiteľnosti vlastníckeho práva len určovacou žalobou nie je v súlade s rozhodovacou praxou\nsúdov, v zmysle ktorej môže byť vyvrátená aj v inom type konaní, a keď katastrálny zákon predpokladá\ndôkaz o opaku, nemusí to byť nevyhnutne súdne rozhodnutie. V rozsudku sp. zn. 4Sžr/86/2014 zo dňa\n1. apríla 2015 Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že opak sa môže preukázať v nesporovom\nkonaní rozhodnutím katastrálneho orgánu o určení práva k nehnuteľnosti.\n5. Za rozhodujúce v predmetnej veci súd prvej inštancie považoval aj posúdenie, či žalovaný skutočne\nužíva nehnuteľnosť bez právneho dôvodu, keďže táto okolnosť bola taktiež v konaní sporná. Tvrdenia\nžalovaného o neužívaní predmetnej nehnuteľnosti v rozhodnom období sú v rozpore s jeho návrhom\nako povinného na odklad exekúcie, o ktorom rozhodol príslušný súd tak, že povinnému odklad\nexekúcie nepovolil. Na námietku absolútnej neplatnosti nájomnej zmluvy z dôvodu jej podpísania\nzástupkyňou starostu súd prvej inštancie uviedol, že zástupkyňa starostu bola do funkcie zvolená\nmiestnym zastupiteľstvom, ktoré nevymedzilo okruh právomocí, ktoré by nebola oprávnená vykonávať.\n6. K námietke žalovaného, že žalobca označujúci sa za správcu majetku vo vlastníctve hlavného\nmesta koná v rozpore s § 6 ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb., pričom koná ako delegovaný správca\nvo svojom mene a nie v mene vlastníka, a teda nie je v danom spore aktívne legitimovaný pre\nneexistenciu hmotnoprávneho vzťahu, súd prvej inštancie uviedol, že na konanie správcu majetku obce\npred súdmi a inými orgánmi vo veciach týkajúcich sa majetku obce v jeho správe nie je potrebné osobitné\nplnomocenstvo, nakoľko ide o prípad zákonného zastúpenia. Správca majetku má v zmysle zákona\nč. 138/1991 Zb. zákonnú povinnosť majetok obce chrániť pred poškodením, zničením alebo stratou a\npoužívať všetky právne prostriedky na ochranu majetku vrátane včasného uplatňovania svojich práv a\noprávnených záujmov pred príslušnými orgánmi, preto nemožno považovať za správny právny záver\no tom, že správca nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby z dôvodu, že nie je vlastníkom\nnehnuteľnosti. Toto stanovisko týkajúce sa aktívnej vecnej legitimácie subjektu zaujal už aj Najvyšší súd\nSlovenskej republiky v uznesení sp. zn. 1Cdo/86/2017 zo dňa 30. mája 2018. V nadväznosti na uvedené\nsúd prvej inštancie poukázal na samotný štatút, ktorý stanovuje povinnosť pre hlavné mesto a mestskú\nčasť spísať protokol o zverení majetku do správy mestskej časti a taktiež povinnosť žalobcu domáhať\nsa práv spojených so správou zvereného majetku.\n7. Sporným bolo v konaní aj oprávnenie starostu ako jedinej osoby na konanie v mene mestskej časti.\nŽalovaný namietal, že žaloba nebola podpísaná starostom. Oprávnenie vedúcich právneho oddelenia,\nresp. zamestnankyne žalobcu na zastupovanie žalobcu v predmetnom konaní mal súd prvej inštancie\nza preukázané na základe predložených rozhodnutí a poverenia starostu ako štatutárneho orgánu,\nktoré ním boli podpísané, sú určité, zrozumiteľné, pričom starosta bol oprávnený poveriť tieto osoby\nuskutočňovaním právnych úkonov za mestskú časť s tým, že sa jedná o bežnú prax. Čo sa týka\nrozhodnutia Krajského súdu v Bratislave v konaní 4Co/670/2014, na ktoré sa v tejto súvislosti odvolával\nžalovaný, súd prvej inštancie skonštatoval, že je v ňom riešená odlišná právna situácia a nevyplýva z\nneho, že by nebolo možné uskutočniť právne úkony inou osobou ako starostom. Krajský súd v uvedenom\nkonaní konštatoval, že došlo k procesnej chybe, keď v návrhu na začatie konania bola ako žalobca\n\nuvedená mestská časť a návrh nebol podpísaný starostom, ale vedúcim právneho oddelenia, pričom do\nkonania nebolo predložené poverenie preňho na podpísanie a podanie návrhu s tým, že tento nedostatok\nnebol v konaní odstránený.\n8. Pri určení výšky bezdôvodného obohatenia, ktorá bola taktiež sporná, vychádzal súd z výšky\nnájomného obvyklého v čase uzatvorenia zmluvy s prihliadnutím na hodnotu prenajatej veci a spôsob\njej užívania a následného rastu cien (inflácie) a zásadu primeranosti k nájomnému hradenému v\ndanej lokalite u obdobných nehnuteľností. V tejto súvislosti vychádzal okrem iného z nájomnej zmluvy\nuzavretej na dobu neurčitú s iným nájomníkom nebytových priestorov v rovnakej nehnuteľnosti, ako\naj z rozhodnutia starostu o minimálnych sadzbách nájomného vydaného na základe § 9 ods. 1\nzákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, pričom dospel k záveru, že reálna trhová cena prenájmu\npredmetných nehnuteľností by bola preukázateľne vyššia ako suma požadovaná žalobcom, ktorá je na\nzáklade zistených skutočností primeraná a nie je v rozpore s dobrými mravmi. Čo sa týka námietky\npremlčania, súd prvej inštancie túto vyhodnotil ako nedôvodnú vzhľadom na skutočnosť, že nárok z titulu\nbezdôvodného obohatenia za obdobie od 1. októbra 2013 do 31. augusta 2014 bol žalobou uplatnený\ndňa 20. novembra 2014, teda žaloba bola v tejto súvislosti podaná včas.\n9. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom č. k.\n4Cob/136/2019-702 z 22. októbra 2020 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti I. a III. výroku\nako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku\n(ďalej aj „CSP“) a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom\nrozsahu.\n10. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, pričom na zdôraznenie\njeho správnosti uviedol, že súd prvej inštancie po posúdení viacerých čiastkových otázok dospel k záveru\no existencii aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní a dôvodnosti ním uplatneného nároku. Žalovaný\nv odvolaní opätovne namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní, keď spochybňoval\nvydržanie nehnuteľností hlavným mestom, a tým pádom i následné delegovanie správcovstva na\nžalobcu. Taktiež žalovaný namietal, že žalobca nekoná v súdnom konaní v mene vlastníka, ale vo\nvlastnom mene, pričom namietal aj oprávnenie zamestnancov žalobcu konať a podpisovať zaňho právne\núkony. Odvolací súd poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie sa s uvedenou argumentáciou\nžalovaného zaoberal a v napadnutom rozhodnutí náležite vysporiadal. Poukázal na to, že žalobca\npredložil v konaní listinné dôkazy preukazujúce vlastnícke právo hlavného mesta k predmetným\nnehnuteľnostiam. Vzhľadom na materiálnu publicitu údajov katastra nehnuteľností vyjadrenú v § 70\nkatastrálneho zákona, ktorý zakladá vyvrátiteľnú domnienku hodnovernosti a záväznosti údajov katastra,\nsa predložením listu vlastníctva presunulo na žalovaného dôkazné bremeno v prípade, ak chcel\npreukázať opak. Žalovaný však žiadne relevantné dôkazy za týmto účelom nepredložil, v dôsledku\nčoho toto dôkazné bremeno neuniesol. Súd prvej inštancie okrem toho správne uviedol, že v prospech\nvlastníckeho práva hlavného mesta svedčí aj pôvodný list vlastníctva, geometrický plán, ako i Protokol\no prechode vlastníctva majetku na hlavné mesto.\n11. Zároveň sa odvolací súd stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie ohľadom skutočnosti,\nže správca majetku obce koná v mene obce pred súdmi a inými orgánmi v tých veciach, ktoré sa\ntýkajú majetku obce v jeho správe a na takéto konanie nie je potrebné osobitné splnomocnenie,\nnakoľko ide o prípad zákonného zastúpenia. Súd prvej inštancie naviac správne upozornil na to, že\noprávnenie žalobcu domáhať sa práv spojených so správou zvereného majetku súdnou cestou vyplýva\ni zo Štatútu hlavného mesta. Ohľadne oprávnenia vedúceho právneho oddelenia na podanie žaloby,\nvedúcej právneho oddelenia na podávanie vyjadrení a zamestnankyne žalobcu na zastupovanie v\npredmetnom konaní sa odvolací súd taktiež stotožnil s konštatovaním súdu prvej inštancie, ktorý mal\noprávnenie týchto osôb na vykonávanie úkonov preukázané na základe predložených Rozhodnutí\nstarostu a poverenia starostu z rozhodných období.\n12. K ďalšej námietke žalovaného, že žalobca nepreukázal zmenšenie majetku v jeho majetkovej sfére\na súčasne nepreukázal bezdôvodné zväčšenie majetku na strane žalovaného, pričom žalobca ani len\nnedokázal konkretizovať nebytové priestory, ktoré mal žalovaný užívať, keď žalovaný reálne dlhodobo\nfyzicky neužíva žiadne priestory žalobcu, odvolací súd uviedol, že žalobca v prejednávanej veci\npreukázal splnenie všetkých predpokladov vzniku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorými\nsú protiprávne získanie bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, majetková ujma na strane\nžalobcu, aj príčinná súvislosť medzi nimi. Žalovaný užíval dotknutý nebytový priestor aj po skončení\nnájomnej zmluvy, keďže ho ku dňu skončenia nájmu neodovzdal žalobcovi, a za toto neoprávnené\n\nužívanie neplatil žalobcovi odplatu. Tvrdenie žalovaného, že žalobca nedokázal identifikovať nebytové\npriestory, ktoré mal žalovaný užívať, je nepravdivé, nakoľko žalobca v konaní jednoznačne vymedzil\na identifikoval dotknutú nehnuteľnosť a súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd, nemali pochybnosť\no tom, o akú nehnuteľnosť sa jedná. Túto námietku odvolací súd naviac vyhodnotil ako účelovú,\npretože v priebehu konania pred súdom prvej inštancie bola akákoľvek spornosť ohľadom identifikácie\npredmetnej nehnuteľnosti odstránená. Užívanie predmetnej nehnuteľnosti bolo v konaní preukázané\njednak právoplatným a vykonateľným rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave o povinnosti žalovaného\nvypratať nebytové priestory, následne žiadosťami žalovaného ako povinného o odklad exekúcie a\nrozhodnutím exekučného súdu, ktorým žalovanému nepovolil odklad exekúcie. Naopak, žalovaný\nnepreukázal splnenie povinnosti odovzdať priestory žalobcovi. Opodstatnenosť žalobcom požadovanej\nvýšky bezdôvodného obohatenia bola preukázaná nájomnou zmluvou uzavretou na dobu určitú s iným\nnájomníkom, keďže išlo o nebytové priestory v rovnakej nehnuteľnosti v danej lokalite, výpisom z\ninflačnej kalkulačky za rok 2013 a 2014 a rozhodnutím starostu o minimálnych sadzbách nájomného.\n13. Na záver odvolací súd skonštatoval, že nebol daný žiaden z odvolacích dôvodov žalovaného,\nnakoľko nebolo zistené žiadne pochybenie v procesnom postupe súdu prvej inštancie, ani iná vada,\nktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Považoval skutkové zistenia, ako aj právne\nposúdenie zo strany súdu prvej inštancie za správne a zdôraznil, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď\nna všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do\nvšetkých detailov uvádzaných účastníkmi.\n14. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“), ktorý žiadal, aby\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“) obe rozhodnutia súdov nižšej inštancie zrušil\na vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia §\n420 písm. f) CSP.\n15. V dovolaní zároveň v zmysle ustanovenia § 444 CSP navrhol, aby dovolací súd odložil vykonateľnosť\nrozsudku súdu prvej inštancie. Svoj návrh odôvodnil tým, že s poukazom na situáciu pretrvávajúcu\nod marca 2020 musel v celom rozsahu prerušiť výkon svojej podnikateľskej činnosti a je poberateľom\nstarobného dôchodku s tým, že žiadne iné príjmy nemá a plnenie povinnosti uloženej rozsudkom súdu\nprvej inštancie, ktorý nadobudol právoplatnosť v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu, by jeho situáciu\nvýrazne zhoršilo.\n16. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom uviedol, že žalobca uplatnil sám vo svojom mene\nvoči žalovanému peňažný nárok titulom bezdôvodného obohatenia za užívanie nebytových priestorov,\npričom svoju pozíciu správcu majetku vo vlastníctve hlavného mesta zdôvodňoval podpísaným\nprotokolom o zverení majetku do správy. Sporným v konaní však od začiatku bola otázka skúmania\nsplnenia procesných podmienok, za ktorých môže súd konať vo veci, konkrétne skúmanie vecných\nprocesných podmienok týkajúcich sa žaloby, ktorá nebola podpísaná oprávnenou osobou - starostom,\niba zamestnancom žalobcu bez preukázania jeho oprávnenia na takýto úkon. Od posúdenia tejto\nprocesnej otázky závisel ďalší správny procesný postup v konaní, vrátane posúdenia aktívnej legitimácie\nžalobcu v konaní a správcovstva na strane žalobcu. Kľúčový význam malo najmä posúdenie samotnej\nžaloby a právnych účinkov, ktoré zákon s jej doručením súdu spája. Až následne bolo možné pristúpiť k\nposúdeniu sporného vlastníctva predmetnej nehnuteľnosti a rozhodnúť o merite veci. Dovolateľ uviedol,\nže už v odvolaní opakovane namietal nesplnenie procesných podmienok potrebných na to, aby súd konal\nvo veci a že žaloba bola podpísaná neoprávnenou osobou, nakoľko zamestnanci nie sú oprávnení v\njeho mene podpisovať žalobu, ani právne úkony, s ktorými sú spojené hmotnoprávne a procesnoprávne\ndôsledky. Takéto oprávnenie priznáva osobitný zákon výhradne starostovi, prípadne zástupcovi starostu\nza podmienok stanovených zákonom.\n17. Dovolateľ odvolaciemu súdu vytýkal, že napriek povinnosti skúmať podmienky konania v zmysle\n§161 CSP, túto povinnosť v súvislosti s posúdením existencie základných procesných predpokladov\ntýkajúcich sa podanej žaloby (či bola podpísaná oprávnenou osobou) nebral do úvahy, v dôsledku\nčoho potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vydaný v rozpore s hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi\npredpismi. Žaloba podpísaná neoprávnenou osobou v rozpore s ustanoveniami zákona č. 377/1990 Zb.\na č. 369/1990 Zb. z dôvodu jej neodstrániteľných nedostatkov, keďže bez žaloby súd vôbec nemôže\nkonať, nemohla viesť odvolací súd k potvrdeniu rozsudku súdu prvej inštancie. K odstráneniu tohto\nnedostatku žaloby nemohlo podľa názoru dovolateľa dôjsť ani následne, nakoľko na základe výsledkov\nvolieb do orgánov samosprávy v roku 2018 prevzal funkciu nový starosta žalobcu, a teda pôvodná\n\nstarostka už nemohla dodatočne podpísať žiadne prípadné poverenie. Dovolateľ tiež uviedol, že žiadne\niné poverenie nebolo prílohou žiadneho podania žalobcu, ktoré bol súd povinný doručiť žalovanému.\nBol toho názoru, že odvolací súd mal v dôsledku existencie neodstrániteľnej vady konania v danom\nprípade rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na zastavenie konania pre\nnesplnenie podmienok na vydanie meritórneho rozhodnutia. Už súd prvej inštancie nebral do úvahy, že\nneodstrániteľný nedostatok podmienky konania týkajúci sa doručenej žaloby existoval už za účinnosti\nObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a pokračoval v konaní, aj keď pre takýto postup neboli\nsplnené nielen procesné podmienky týkajúce sa žaloby, ale ani procesné podmienky týkajúce sa ďalších\núkonov v mene žalobcu (podpísanie vyjadrení na základe rozhodnutí starostu).\n18. Dovolateľ namietal, že žaloba bola podpísaná v rozpore s ustanovením § 21 ods. 2 OSP, ktorý\nvylučoval aplikáciu § 21 ods. 1 OSP a odkazoval na osobitný zákon, ktorý ustanovuje, že za právnickú\nosobu konajú iné osoby, pričom takýmto zákonom je zákon č. 377/1990 Zb., ako aj zákon č. 369/1990\nZb. Z príslušných ustanovení týchto zákonov v zneniach účinných v čase doručenia žaloby súdu striktne\nvyplývalo výhradné oprávnenie starostu, štatutárneho orgánu mestskej časti, či obce, konať v jej mene\nnavonok vo vzťahu k tretím osobám, a teda aj vo vzťahu k súdom, na čom nemohlo nič zmeniť ani\nvydanie poverenia pre zamestnanca na podpisovanie a podávanie žalôb, nakoľko starostovi zo žiadneho\nustanovenia citovaných zákonov takáto možnosť nevyplývala. Už v čase po doručení žaloby súdu bolo\npotrebné konanie z dôvodu neodstrániteľného nedostatku žaloby zastaviť, čomu zodpovedalo právo\nžalovaného na to, aby súd vo veci nekonal a meritórne nerozhodol, pričom porušením tohto práva\nžalovaného došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n19. Dovolateľ podotkol, že až k podaniu zo dňa 7. marca 2018, t. j. takmer 3,5 roka po podaní žaloby,\nžalobca doložil rozhodnutie starostu, z ktorého vyplýva možnosť zastupovať ho zástupcom starostu\nalebo zamestnancom obce na základe a v rozsahu písomného poverenia starostu. Toto rozhodnutie\nbolo vydané podľa § 17 ods. 3 zákona č. 377/1990 Zb., a teda bolo možné na základe neho vydať\nlen poverenie na konanie v oblasti verejnej správy. Podľa poverenia vyplývajúceho z predmetného\nrozhodnutia bol vedúci právneho oddelenia oprávnený podpísať žalobu v mene žalobcu a konať zaňho\nvo všetkých súdnych konaniach vrátane dispozície s vecou samou. K podaniu žalobcu bola priložená\naj fotokópia poverenia riadením oddelenia právneho a správnych činností zo dňa 30. októbra 2013\nadresované vedúcemu tohto oddelenia, ktorý podpísal žalobu. Ďalšie rozhodnutia starostu doručené\nsúdu spolu s písomným vymenovaním do funkcie vedúcej oddelenia právneho a správnych činností\n(neskôr premenovaného na oddelenie legislatívno - právne) zamestnankyne žalobcu, ktorá podpisovala\nďalšie vyjadrenia v predmetnej veci, mali preukazovať, že bola oprávnená podpisovať a podávať\nvyjadrenia v mene žalobcu a konať v jeho mene pred súdom vrátane dispozície s vecou samou.\nĎalšia zamestnankyňa, ktorá zastupovala žalobcu na pojednávaní, doložila do spisu písomné poverenie\npodpísané starostom, na základe ktorého bola oprávnená konať v mene žalobcu pred súdom v celom\nrozsahu, vrátane späťvzatia žaloby, uzavretia dohody, či zmieru medzi stranami. Žiadny z uvedených\nzamestnancov však podľa dovolateľa nemal oprávnenie na zastupovanie starostu ako štatutárneho\norgánu obce a na konanie v mene obce v súkromnoprávnych vzťahoch, vrátane zastupovania v súdnom\nkonaní.\n20. V rámci zákonnej úpravy danej problematiky videl dovolateľ kolíziu právnych noriem, ktorá mala byť\nriešená prostredníctvom právneho princípu lex specialis derogat legi generali, čiže aplikáciou špeciálnej\nprávnej úpravy uvedenej v § 17 ods. 1 a 3 zákona č. 377/1990 Zb. a § 13 ods. 5 zákona č. 369/1990\nZb. prednostne pred všeobecnou úpravou obsiahnutou v § 20 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej\naj „OZ“) a § 21 ods. 1 OSP, ktoré umožňujú za stanovených podmienok konať za právnickú osobu aj jej\nzamestnancom. Uvedené osobitné zákony v čase podania žaloby podľa názoru dovolateľa umožňovali\na tiež v súčasnosti umožňujú zamestnancom konať za obec striktne iba v prípade rozhodovania o\nprávach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Dovolateľ mal za to,\nže v predmetnej otázke oprávnenia konať za obec je potrebné uprednostniť relevantné ustanovenia\ncitovaných osobitných zákonov účinných v čase podania žaloby, ktoré na rozdiel od všeobecnej úpravy v\nžiadnom prípade neumožňovali podať na súd v mene obce žalobu podpísanú inou osobou ako starostom\nobce, teda ani zamestnancom.\n21. V súvislosti s konaním obce navonok dovolateľ poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/284/2006 z 29. januára 2008, v ktorom bola riešená problematika\nvzájomnej existencie miestneho zastupiteľstva a starostu ako dvoch vrcholných orgánov obce. Dovolateľ\nuviedol, že v danom prípade žalobu podpísal a podal na súd zamestnanec obce namiesto štatutárneho\norgánu takým spôsobom, že ani pri najlepšej vôli nebolo možné určiť, aký orgán obce „vytvoril“ vôľu\nurobiť tento úkon ako prejav vôle obce navonok a u tretích osôb, resp. adresátov tohto právneho úkonu\ndošlo z tohto dôvodu k porušeniu ústavného princípu právnej istoty.\n\n22. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu zo dňa 22. januára 2021 navrhol dovolanie zamietnuť\nako nedôvodné z dôvodu nepreukázania dovolateľom tvrdeného dovolacieho dôvodu. Uviedol,\nže dovolateľom do krajnosti dovedené požiadavky týkajúce sa podpisovania žalôb v mene obce\nvýlučne štatutárom/starostom s výnimkou zástupcu starostu v spojení s tvrdením o tvorbe vôle obce\nrozhodovaním miestneho zastupiteľstva, ktoré je potrebné rozlišovať od jej prejavovania úkonmi\nstarostu, by znamenali, že o bežnom plnení povinností pri správe majetku obce by malo najskôr\nrozhodovať zastupiteľstvo a následne by starosta prejavil jeho vôľu navonok výlučne osobne. Osobitné\nzákony citované dovolateľom (č. 377/1990 Zb. a 369/1990 Zb.) vymedzujú okruh vecí, rozhodovanie\nktorých je vyhradené miestnemu/obecnému zastupiteľstvu. V ostatných oblastiach je oprávnený\nrozhodnúť a konať starosta samostatne a je iba vecou starostu ako štatutárneho orgánu obce, ako\nprostredníctvom organizačného poriadku zabezpečí plnenie funkcií obce a deleguje rozhodovanie na\nvedúcich vecne príslušných útvarov. Žalobca dodal, že dovolateľ s procesnou obranou založenou na\nnulitnosti žaloby z dôvodu jej nepodpísania oprávnenou osobou neuspel na súde prvej inštancie, pričom\nnásledne sa s jeho argumentáciou stotožnil aj odvolací súd. Navyše prax delegovania podpisovania\nžalôb a iných podaní na vedúcich legislatívno-právnych (obdobných) oddelení, je dlhoročne súdmi\nvšetkých inštancií akceptovaná a podané žaloby sú bez výhrad prejednávané.\n23. Dovolateľ v ďalšom vyjadrení zo dňa 4. marca 2021 zotrval na dôvodoch, ktoré ho viedli k\npodaniu dovolania, pričom uviedol, že povinnosťou odvolacieho súdu bolo skúmať procesné podmienky\ntýkajúce sa žaloby a oprávnenia osoby, ktorá ju podpísala, konať za žalobcu, avšak tento sa stotožnil\ns odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie a nesprávny procesný postup týkajúci sa týchto\nskutočností potvrdil. Tvrdil, že odvolací súd sa dôsledne nevysporiadal s námietkami žalovaného, keď\nnezistil že konanie bolo poznačené vadou v procesných podmienkach, v dôsledku čoho bolo potrebné\nrozhodnutie súdu prvej inštancie v rámci odvolacieho konania zrušiť. Opätovne poukázal na osobitné\nzákony č. 377/1990 Zb. a č. 369/1990 Zb., z ktorých mali podľa jeho názoru oba konajúce súdy vychádzať\na tiež na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/284/2006, v súvislosti s ktorým\nmal za to, že v čase doručenia žaloby súdu bol starosta výhradne oprávnený konať menom obce a\nprejavovať vôľu voči tretím osobám, a teda aj vo vzťahu k súdu. Interné normy upravujúce vnútornú\nčinnosť subjektu nie sú navonok záväzné a nemôžu mať vplyv na platnosť právnych úkonov vykonaných\nnavonok voči tretím osobám, ani vo vzťahu k štátnym orgánom.\n24. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ďalej aj „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie\nbolo podané včas, na to oprávnenou osobou, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§\n424 CSP), zastúpenou v súlade § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP a contrario)\nnajskôr skúmal, či je dovolanie prípustné.\n25. Z výpisu zo živnostenského registra dovolací súd zistil, že žalovaný, ktorý bol v žalobe označený\nako fyzická osoba - podnikateľ (živnostník), má pozastavenú činnosť do 1. apríla 2024.\n26. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho\nsúdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom týkajúcim sa jeho dôvodnosti. Z\nustanovení § 419 a nasl. CSP, upravujúcich otázku prípustnosti dovolania, je zrejmé, že na to, aby sa\ndovolací súd mohol zaoberať vecným prejednaním dovolania, musia byť splnené podmienky prípustnosti\ndovolania vyplývajúce z ustanovení § 420 alebo § 421 CSP a tiež podmienky dovolacieho konania, t.\nj. aby (okrem iného) dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolacie\ndôvody a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP.\nPritom podľa § 440 CSP je dovolací súd dovolacími dôvodmi viazaný.\n27. Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.\n28. V posudzovanom prípade dovolateľ vyvodzoval prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm.\nf) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces. Pre naplnenie prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP je teda nevyhnutné kumulatívne\nsplnenie troch zákonných znakov, ktorými sú: 1) nesprávny procesný postup súdu, 2) tento nesprávny\n\nprocesný postup znemožnil strane sporu realizovať jej patriace procesné práva a zároveň 3) intenzita\ntohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n29. Pod pojmom nesprávny procesný postup súdu je potrebné rozumieť taký postup súdu v konaní, ktorý\nje v rozpore so zákonom. Aby bola daná prípustnosť dovolania, musí súd svojím nesprávnym procesným\npostup znemožniť strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, ktoré jej priznáva zákon. Medzi\ntieto procesné práva v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“) patrí\nnapríklad právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom, právo nazerať do spisu\na robiť si z neho výpisy, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, právo\nbyť predvolaný na súdne pojednávanie, právo strany konať pred súdom v materinskom jazyku, alebo v\njazyku, ktorému rozumie, právo na to, aby bol rozsudok strane doručený do vlastných rúk a iné.\n30. Pre prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP musí intenzita zásahu do procesných práv\nstrany sporu v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu dosahovať mieru porušenia práva\nna spravodlivý proces. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania\nlen v tom prípade, ak miera porušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného\npostupu súdu, nadobudla značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia práva sporovej strany na\nspravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie\nnesprávny (vadný) procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných\nustanovení, ktoré sa vymykajú zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu a ktorý tak\nzároveň znamená aj porušenie procesných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky.\n31. Dovolateľ v dovolaní ako dôvod, z ktorého vyvodzuje jeho prípustnosť, uvádza ustanovenie § 420\npísm. f) CSP, pričom v dovolaní poukazuje na nesprávnosť procesného postupu súdu prvej inštancie,\ns ktorým sa odvolací súd stotožnil a podľa názoru dovolateľa sa nevysporiadal s jeho argumentáciou\nuvedenou v odvolaní. V rámci tohto dovolacieho dôvodu tvrdil, že súdy nepostupovali v súlade so\nzákonom, keďže pristúpili k meritórnemu prejednaniu veci, keď podľa názoru dovolateľa mali konanie\nzastaviť, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n32. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo strany\nkonania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na\nvšetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. uplatneným\nnárokom a obranou proti takému uplatneniu. Pritom všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky\notázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých\ndetailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré\nstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto\naspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces.\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 204/04).\n33. K namietanej vade zmätočnosti dovolací súd poukazuje na zjednocujúce stanovisko R 2/2016.\nPrávna veta tohto stanoviska znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v\nzmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje\nzásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá\nprípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP.“ Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho\nkonania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu stanoviska najvyššieho súdu\nnedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne (k tomu pozri napr. rozsudok najvyššieho súdu\nsp. zn. 3Cdo 2/2016 z 11. apríla 2017).\n34. Uplatnenie druhej vety stanoviska najvyššieho súdu, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety,\nsa týka výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov. Dovolací súd dospel k záveru, že v\nprejednávanej právnej veci, vzhľadom na obsah odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie ako aj\nrozsudku odvolacieho súdu nie je na mieste aplikovať výnimku z uplatňovania tohto pravidla.\n35. Konajúce súdy v odôvodnení ich rozhodnutí (a to pri spojení rozsudkov súdu prvej inštancie a\nodvolacieho súdu) naplnili požiadavky plynúce zo základného práva žalovaného na súdnu ochranu,\nkeďže odôvodnenie vyhovenia žalobcom uplatnenému nároku možno považovať za uspokojujúce.\nDovolateľ namietal, že sa odvolací súd nevysporiadal s jeho argumentáciou uvedenou v odvolaní.\n\nDovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu obsahuje dostatočnú právnu\nargumentáciu k relevantným odvolacím námietkam a nie je možné ho považovať za nedostatočne\nodôvodnené. Základnými odvolacími námietkami žalovaného sa odvolací súd zaoberal a napriek tomu,\nže už prvoinštančné rozhodnutie dávalo odpovede na ním vznesené námietky, odvolací súd uviedol\nna zdôraznenie správnosti jeho záverov aj ďalšie dôvody. Dovolací súd dospel k záveru, že obidve\nrozhodnutia súdov nižšej inštancie zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.\nSúd prvej inštancie, ako aj odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedli rozhodujúci skutkový\nstav, stanoviská sporových strán k prerokovávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citovali\nprávne predpisy, ktoré aplikovali na daný prípad, a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Súdy\nprimerane vysvetlili, z akých úvah a dôkazov vychádzali pri posudzovaní otázky aktívnej legitimácie\nžalobcu v konaní. Súd prvej inštancie ako aj súd odvolací dostatočne odôvodnili právny záver, že žaloba\nbola v predmetnej veci podaná oprávnenou osobou a tiež, že úkony v ďalšom konaní boli vykonávané\noprávnenými osobami. Postupom súdov teda nedošlo k vade v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP,\nktorá zakladá porušenie práva žalovaného na spravodlivý súdny proces.\n36. Podľa § 13 ods. 5 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení účinnom ku dňu podania\nžaloby, starosta je štatutárnym orgánom obce. Starosta môže rozhodovaním o právach, právom\nchránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy\npísomne poveriť zamestnanca obce. Poverený zamestnanec obce rozhoduje v mene obce v rozsahu\nvymedzenom v písomnom poverení.\n37. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave\nv znení účinnom ku dňu podania žaloby, starosta je štatutárnym orgánom mestskej časti. Starosta\nmôže rozhodovaním o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb\na právnických osôb v oblasti verejnej správy písomne poveriť zástupcu starostu alebo zamestnanca\nmestskej časti. Poverený zástupca starostu alebo zamestnanec mestskej časti rozhoduje v mene\nmestskej časti v rozsahu vymedzenom v písomnom poverení.\n38. Podľa § 20 ods. 2 prvej vety Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu podania žaloby, za\nprávnickú osobu môžu robiť právne úkony aj iní jej pracovníci alebo členovia, pokiaľ je to určené vo\nvnútorných predpisoch právnickej osoby alebo je to vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklé.\n39. Podľa § 21 ods. 1 písm. b) OSP v znení účinnom ku dňu podania žaloby, za právnickú osobu koná\nzamestnanec, ktorý tým bol poverený štatutárnym orgánom.\n40. Podstata dovolacieho dôvodu spočívala v tvrdení dovolateľa, že jedine starosta žalobcu bol osobou,\nktorý mohol podpísať a podať žalobu na súd. Tvrdil, že nebolo v kompetencii starostu rozhodnutím\ndelegovať oprávnenie podpísať žalobu na vedúceho oddelenia právneho a správnych činností žalobcu,\nktorý v čase podania žaloby bol do tejto funkcie vymenovaný a ktorý aj fyzicky podanú žalobu\npodpísal. Poukazoval v právnej argumentácii na to, že na konanie starostu žalobcu je potrebné\naplikovať ustanovenie § 17 ods. 1 a 3 zákona č. 377/1990 Zb. a § 13 ods. 5 zákona č. 369/1990\nZb. o obecnom zriadení, ktoré sú špeciálnym predpisom a aplikovateľné pred všeobecnou normou\nObčianskym zákonníkom (§ 20 ods. 2) a v čase podania žaloby účinným OSP (§ 21 ods. 1), a ktoré\numožňovali striktne iba v prípadoch rozhodovania o právach a povinnostiach fyzických a právnických\nosôb v oblasti verejnej správy na základe písomného poverenia starostu delegovať túto kompetenciu\nna iné osoby.\n41. Verejná správa je činnosť vykonávaná orgánmi štátnej správy, samosprávy a verejnoprávnymi\ninštitúciami pri zabezpečovaní verejných úloh. Jej hlavným cieľom je prevádzkovanie verejného\nblahobytu prostredníctvom posilnenia občianskej spoločnosti a sociálnej spravodlivosti. Verejná správa\nsa v Slovenskej republike delí na štátnu správu a samosprávu. Samospráva pozostáva z a) územnej\nsprávy (ktorá sa ďalej delí na miestnu územná samospráva obce a mesta a regionálnu územnú správu,\nvyššie územné celky), b) záujmovej samosprávy a c) aj tzv. špecializovaného druhu samosprávy\ns verejnoprávnymi inštitúciami, ktoré patria do štruktúry verejnej správy ako napr. Národná banka\nSlovenska, Matica slovenská a pod.\n42. Ustanovenie § 13 ods. 5 zákona 369/1990 Zb. v znení účinnom v čase podania žaloby upravoval (v\nsúčasnosti upravuje) v prvej vete postavenie starostu ako štatutárneho orgánu obce. Z tohto postavenia\nmu ďalej na základe § 20 ods. 2 OZ vyplýva oprávnenie poveriť na vykonávanie právnych úkonov v\nmene obce pracovníka, pokiaľ je to určené vo vnútorných predpisoch alebo je to vzhľadom na jeho\npracovné zaradenie obvyklé. Druhou vetou uvedené ustanovenie § 13 ods. 5 zákona 369/1990 Zb.\nupravuje možnosť starostu písomne poveriť rozhodovaním o právach, právom chránených záujmoch\nalebo povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy zamestnanca obce, čo sa\n\ntýka rozhodovacej činnosti obce v správnych, administratívnych a iných konaniach, ktoré podliehajú\nsprávnemu súdnictvu.\n43. Žalobou uplatnený nárok žalobcu voči subjektu súkromného práva - žalovanému, je nárokom\nv civilných, resp. súkromnoprávnych veciach obce. Tento nárok, vzhľadom na obsah žaloby, resp.\ncharakter sporu, nie je možné subsumovať do oblasti verejného práva. Ustanovenie § 17 ods. 3\ndruhá veta zákona č. 377/1990 Zb., ako aj § 13 ods. 5 druhá veta zákona č. 369/1990 Zb. nerieši\nposudzovanú právnu situáciu a preto ho ako špeciálnu právnu normu vo vzťahu k všeobecnej právnej\nnorme, ktorou je Občiansky zákonník, nie je možné aplikovať. V danom prípade je potrebné vychádzať\nz úpravy zakotvenej v OZ, podľa ktorého sú obce právnickými osobami (§ 18 ods. 2 písm. c/) a ktorý\nv ustanovení § 20 ods. 2 upravuje konanie za takúto právnickú osobu (hmotnoprávne úkony) a taktiež\nv čase podania žaloby účinného OSP upravujúceho konanie v mene právnickej osoby zamestnancom,\nktorý tým bol poverený štatutárnym orgánom (§ 21 ods. 2). V zmysle rozhodnutia Nejvyššího soudu\nsp. zn. 21Cdo/224/2002 a nálezov Ústavního soudu sp. zn. IV. ÚS 576/2000 III. ÚS 721/2000, ktoré\nsa zaoberajú oprávnením starostu obce na hmotnoprávne úkony bez predchádzajúceho rozhodnutia\nobecného zastupiteľstva, prípadne rady obce, je starosta obce oprávnený na podanie žaloby, čo nie je\nhmotnoprávny úkon, ku ktorému by bolo potrebné predchádzajúce súhlasné rozhodnutie orgánov obce.\nŽaloba je procesným úkonom, ktorým sa právo na súdnu ochranu premieta do oblasti práva procesného\na uskutočňuje ochranu konkrétnemu hmotnoprávnemu nároku.\n44. Rozhodnutia starostu je potrebné považovať za interné organizačné akty žalobcu, za vnútorné\npredpisy tejto právnickej osoby v spojení so štatútom a organizačným poriadkom, ktoré sú v súlade s\nustanovením § 20 ods. 2 v spojení s § 18 ods. 2 písm. c) OZ. Na základe uvedeného jednoznačne bolo v\nkompetencii starostu upraviť delegovanie kompetencií na podávanie žalôb v oblasti súkromného práva\nv mene žalobcu aj na iných zamestnancov určených v predmetných rozhodnutiach starostu, v spojení\ns organizačným poriadkom žalobcu a jeho štatútom.\n45. V posudzovanej veci nebolo možné aplikovať špeciálnu právnu úpravu pred ustanoveniami\nsúkromnoprávnej normy Občianskeho zákonníka, nakoľko hodnotená právna situácia sa týka vecí\nsúkromného práva a právna situácia upravená v § 13 ods. 5 druhá veta zákona č. 369/1990 Zb. sa týka\nvecí verejného práva. Žiadnu žalovaným tvrdenú kolíziu právnych noriem nie je možné v preskúmavanej\nveci konštatovať.\n46. Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania podľa § 420\npísm. f) CSP nie je procesné daná a dovolanie neumožňuje, aby bol na jeho základe uskutočnený\nmeritórny prieskum. So zreteľom na uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolanie žalovaného je\nprocesne neprípustné a preto ho podľa § 447 písm. f) CSP odmietol.\n47. Vzhľadom na to, že dovolací súd dovolanie odmietol, je neopodstatnený návrh dovolateľa na odklad\nvykonateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 444 ods. 1 CSP a dovolací súd nie je povinný o\nňom rozhodnúť osobitným výrokom (k uvedenému porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky z 31. marca 2016, sp. zn. 3Cdo/616/2015).\n48. V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti\nžalovanému ako neúspešnej strane (§ 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP). Keďže však podľa\nobsahu spisu žalobcovi v tomto konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli, Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky v súlade s článkom 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim\nprocesnú ekonómiu, žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznal (k uvedenému porovnaj\nuznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7Cdo/14/2018).\n49. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}