{"guid": "710370d3-03df-4447-8ed2-c077e4cec9e8:9876249d-894a-4cde-a2a7-844926904584", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:1113201443.1", "spisova_znacka": "5Obdo/52/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/52/2021 z 27. 4. 2022", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. apríla 2022, sp. zn. 5Obdo/52/2021, ECLI:SK:NSSR:2022:1113201443.1", "identifikacne_cislo": "1113201443", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Ivana Nemčeková", "sudca_id": 500, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-ivana-nemcekova-500", "datum_vydania": "2022-04-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-427.odsek-1", "nazov": "§ 427 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-427.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-427"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-26.odsek-3", "nazov": "§ 26 ods. 3 ZRK", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-26.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/244-2002/paragraf-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-40.odsek-1.pismeno-g", "nazov": "§ 40 ods. 1 písm. g) ZRK", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-40.odsek-1.pismeno-g", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/244-2002/paragraf-40"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-36.odsek-1", "nazov": "§ 36 ods. 1 ZRK", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/244-2002/paragraf-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-14.odsek-1", "nazov": "§ 14 ods. 1 ZRK", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-14.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/244-2002/paragraf-14"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-14.odsek-2", "nazov": "§ 14 ods. 2 ZRK", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-14.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/244-2002/paragraf-14"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-17", "nazov": "§ 17 ZRK", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-17", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/244-2002/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-34.odsek-2.pismeno-g", "nazov": "§ 34 ods. 2 písm. g) ZRK", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-34.odsek-2.pismeno-g", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/244-2002/paragraf-34"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-51.odsek-3", "nazov": "§ 51 ods. 3 ZRK", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-51.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/244-2002/paragraf-51"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-427", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2002/244#paragraf-26", "/SK/ZZ/2002/244#paragraf-40", "/SK/ZZ/2002/244#paragraf-36", "/SK/ZZ/2002/244#paragraf-14", "/SK/ZZ/2002/244#paragraf-17", "/SK/ZZ/2002/244#paragraf-34", "/SK/ZZ/2002/244#paragraf-51"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9876249d-894a-4cde-a2a7-844926904584", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:1113201443.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:1113201443.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:1113201443.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Obdo/52/2021\n1113201443\n27. 04. 2022\nJUDr. Ivana Nemčeková\nECLI:SK:NSSR:2022:1113201443.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu\nJUDr. Ivany Nemčekovej a členiek senátu JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD.,\na JUDr. Lenky Praženkovej, v spore žalobcu Eiffage Construction Slovenská republika, s.r.o., so sídlom\nMlynské nivy 73, 821 05 Bratislava, IČO: 35 740 655, zastúpeného zahraničným združením Dentons\nEurope CS LLP so sídlom One Fleet Place 1,\nLondýn EC4P 4GD, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, Združenie\ns obmedzeným ručením (limited liability partnership), číslo zápisu v Obchodnom registri\npre Anglicko a Wales: OC340214, poskytujúcim právne služby prostredníctvom Dentons Europe CS\nLLP, organizačná zložka, so sídlom Štefánikova 15, 811 05 Bratislava,\nIČO: 36 861 391, proti žalovanému MODIFIN, spol. s r.o., so sídlom Tilgnerova 16,\n841 05 Bratislava, IČO: 35 721 260, zastúpenému Ing. Mgr. Vladimírom Hudecom, Fialková 21A, 900\n44 Tomášov, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, vedenom\nna Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 32Cb/12/2013, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského\nsúdu v Bratislave č. k. 1Cob/145/2017-445 zo dňa 24. mája 2018, takto\nrozhodol:\nRozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1Cob/145/2017-445 zo dňa 24. mája 2018 z r u š u j e a\nv r a c i a mu vec na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava I (ďalej tiež „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom č. k.\n32Cb/12/2013-361 zo 16. februára 2017 (druhým v poradí) zamietol žalobu a žalovanému priznal nárok\nna náhradu trov konania v plnom rozsahu. Uviedol, že žalobca\nsa podanou žalobou domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku č.: Rsp V - 156/2011\nz 22. novembra 2012, vydaného Rozhodcovským súdom Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory\nv Bratislave (ďalej aj ,,rozhodcovský súd“ alebo „RS SOPK“), ktorým zaviazal žalobcu (v rozhodcovskom\nkonaní žalovaného) zaplatiť žalovanému\n(v rozhodcovskom konaní žalobcovi) sumu 524.083,42 eur s príslušenstvom.\nZrušenie rozhodcovského rozsudku navrhol z dôvodov podľa ust. § 40 ods. 1 písm. c), g) a h) zákona\nč. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení platnom a účinnom v čase podania žaloby (ďalej aj\n„zákon č. 244/2002 Z. z.“ alebo „ZRK“).\n2. V návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku žalobca poukázal na porušenie rovnosti účastníkov\nkonania a práva na spravodlivý proces, ktoré videl v arbitrárnosti\na nepreskúmateľnosti rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd sa podľa žalobcu nevysporiadal\ns jeho pre rozhodnutie podstatnými námietkami. Namietal, že rozhodcovský rozsudok bol vyhotovený\n22. novembra 2012, pred doručením záverečných rečí účastníkov, a teda nezohľadnil fakty a tvrdenia,\nktoré žalobca uviedol v záverečnej reči.\n\nNamietal, že rozhodcovský rozsudok bol vyhotovený skôr, ako mohol rozhodcovský súd vyhodnotiť\nvšetky dôkazy. Žalobca žiadal súd, aby posúdil aj otázku platnosti rozhodcovskej zmluvy, pasívnej\nlegitimácie a aby odložil vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku.\n3. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku skonštatoval, že v konaní o zrušenie rozhodcovského\nrozsudku nejde o preskúmavanie vecnej správnosti rozhodcovského rozsudku (t.j. o zisťovanie\nsprávnosti skutkových zistení a právneho posúdenia), ale súd skúma, či bolo rozhodcovské konanie\npostihnuté závažnou procesnou vadou.\nPoukázal na závery Krajského súdu v Bratislave v uznesení č. k. 1Cob/4/2014-207\nz 27. novembra 2014, podľa ktorých za pasívne legitimovaného v konaní o zrušenie rozhodcovského\nrozsudku považoval žalovaného a rozhodcovskú doložku posúdil ako platnú.\n4. K námietke porušenia rovnosti účastníkov rozhodcovského konania súd prvej inštancie na základe\npreskúmania rozhodcovského spisu dospel k záveru, že obom stranám bola v rozhodcovskom konaní\nposkytnutá riadne a v dostatočnom rozsahu rovnaká možnosť uplatnenia procesných práv, dostatočná\nmožnosť uplatnenia svojich tvrdení, námietok, dôkazov ako i možnosť vyjadrovať sa k dôkazom,\nskutočnostiam a tvrdeniam druhej strany\na po formálnej stránke boli dodržané príslušné procesné postupy. Zo samotného rozhodnutia\nrozhodcovského súdu vyplýva, že sa záverečnými rečami zaoberal, posúdil ich a až následne\nrozhodoval. Záverečné reči účastníkov konania boli rozhodcovskému súdu doručené\n29. novembra 2012 a rozhodcovský rozsudok bol rozhodcami/senátom rozhodcovského súdu prijatý až\n14. decembra 2012, čo vyplýva aj z úradného záznamu Krajského súdu v Bratislave z 26. novembra\n2014 o otvorení obálky so zápisnicou o porade o hlasovaní k rozhodcovskému rozsudku. Rozhodcovský\nsúd dostatočne vyhodnotil ním zistený skutkový stav na to,\naby vecne rozhodol, a to bez potreby doručovania písomných záverečných rečí účastníkom konania.\nAni záverečná reč žalobcu nebola doručená žalovanému a nie je možné konštatovať porušenie rovnosti\núčastníkov konania.\n5. Súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ žalobca porušenie rovnosti účastníkov rozhodcovského konania\nargumentoval tvrdeným antedatovaním zadávacích listov,\ntak rozhodcovský súd sa vysporiadal dostatočne aj s týmito tvrdeniami, keď za rozhodujúce považoval\nto, že žalovaný predložil zadávacie listy podpísané oprávnenou osobou uvedenou v zmluve o dielo (čl.\n4 bod 4.3 zmluvy), pričom žalobca k tvrdeniu o pozmeňovaní predložených zadávacích listov a o ich\nantedatovaní nepredložil žiaden relevantný dôkaz. Pokiaľ rozhodcovský súd konštatoval, že zadávacie\nlisty boli podpísané oprávnenými osobami, tak je možné dovodiť, že ich považoval za platné, a to\naj v kontexte s podanou námietkou žalobcu o ich relatívnej neplatnosti. Vykonané práce vyplývajú z\npredložených preberacích protokolov jednotlivých častí stavby, ako aj zo skutočnosti, že celé dielo bolo\nskolaudované. Faktúry za vykonané práce vystavené žalovaným žalobca nerozporoval.\nSúd prvej inštancie mal za to, že sa rozhodcovský súd dostatočne vysporiadal aj s týmito námietkami\nžalobcu a nie je možné konštatovať porušenie rovnosti účastníkov konania.\nK námietke podľa § 40 ods. 1 písm. h) ZRK okresný súd uviedol, že neboli dané dôvody,\npre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného zákona. Aj keď sa žalobca návrhom zo dňa\n16. januára 2013 domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku aj z tohto dôvodu, avšak v nasledujúcich\npísomných vyjadreniach ako aj na uskutočnených pojednávaniach tento zrušovací dôvod už neuvádzal.\nO nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015\nZ. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) v spojení s § 255 ods. 1 CSP.\n6. Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Bratislave (ďalej tiež ,,odvolací súd“) rozsudkom\nč. k. 1Cob/145/2017-455 z 24. mája 2018 potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k.\n32Cb/12/2013-361 zo 16. februára 2017 a žalovanému priznal nárok\nna náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie\nje vecne správny, preto ho potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP.\n7. Odvolací súd uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie o\nnedôvodnosti žaloby, ktorý správne skonštatoval, že v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku\nnejde o preskúmavanie jeho vecnej správnosti (t.j. o zisťovanie správnosti skutkových zistení a právneho\nposúdenia), ale súd skúma, či bolo rozhodcovské konanie postihnuté závažnou procesnou vadou.\nOtázka pasívnej legitimácie žalovaného\n\na otázka platnosti rozhodcovskej zmluvy bola riešená aj predchádzajúcim (zrušujúcim) rozhodnutím\nodvolacieho súdu v uznesení č. k. 1Cob/4/2014-207 z 27. novembra 2014.\nZa správne považoval, že súd prvej inštancie sa v ďalšom konaní zaoberal ostatnými dôvodmi\nuvedenými v žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku, a to porušením zásady rovnosti účastníkov\nrozhodcovského konania ako aj tým, či v konaní boli dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania\n[§ 40 ods. 1 písm. g) a písm. h) ZRK. Odvolací súd zdôraznil,\nže právna úprava umožňuje požiadať príslušný všeobecný súd o zrušenie rozhodcovského rozsudku\nlen z formálnych dôvodov vymedzených v zákone o rozhodcovskom konaní\na nie pre porušenie hmotnoprávnych predpisov, a teda napadnúť aj vecnú nesprávnosť rozhodcovského\nrozsudku.\n8. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie považoval za rozhodujúce, že obom stranám bola\nv rozhodcovskom konaní poskytnutá riadne a v dostatočnom rozsahu rovnaká možnosť uplatnenia\nich procesných práv, dostatočná možnosť uplatnenia ich tvrdení, námietok, dôkazov ako i možnosť\nvyjadrovať sa k dôkazom, skutočnostiam a tvrdeniam druhej strany a po formálnej stránke boli dodržané\npríslušné procesné postupy.\nRokovací poriadok rozhodcovského súdu neobsahuje žiadne konkrétne ustanovenie,\na to ani v § 5 tohto rokovacieho poriadku, o povinnosti doručovať záverečné reči stranám. K\nprávu účastníka vyjadriť sa k dokazovaniu a jeho hodnoteniu, k právu na záverečnú reč a ich\nrozdielu, odvolací súd poukázal na závery v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nECLI:SK:NSSR:2022:1113201443.1 z 28. októbra 2010, sp. zn. 2Cdo/154/2009.\n9. K námietke voči úradnému záznamu odvolacieho súdu tento uviedol,\nže ide o obvyklý právny úkon súdnej praxe, pričom Krajský súd v Bratislave vykonal úradný záznam po\ntom ako pristúpil k otvoreniu obálky so zápisnicou o hlasovaní rozhodcovského súdu, z ktorej vyplynulo,\nže rozhodcovský rozsudok bol rozhodcami/senátom rozhodcovského súdu prijatý až 14. decembra\n2012, teda až po doručení záverečných rečí rozhodcovskému súdu 29. novembra 2012. Všetky námietky\nv súvislosti s predmetným úradným záznamom vyhodnotil odvolací súd ako irelevantné.\n10. Ohľadom odvolacej námietky súvisiacej s dôvodom podania návrhu na zrušenie rozhodcovského\nrozsudku, či sú dané dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného predpisu,\nodvolací súd zdôraznil, že nie je možné požiadať súd o zrušenie rozhodcovského rozsudku pre\nporušenie hmotnoprávnych predpisov, a teda napadnúť\naj vecnú nesprávnosť rozhodcovského rozsudku. V prípade obnovy konania ide o mimoriadny opravný\nprostriedok, kedy ten, kto navrhuje obnovu konania, nemal žiadny podiel na tom,\nže sa v pôvodnom konaní nemohli predložiť, použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy. Žalobca\nžiadne takéto relevantné skutočnosti vo svojom návrhu neuviedol. Tiež je pravdou, že v priebehu\nprvoinštančného konania žalobca tento zrušovací dôvod v ďalšom\nuž neuvádzal. S týmto záverom súdu prvej inštancie sa stotožnil aj odvolací súd.\nO trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP\na § 262 ods. 1 CSP.\n11. Rozsudok odvolacieho súdu v zákonnej lehote na podanie dovolania (§ 427\nods. 1 CSP) napadol dovolaním žalobca (ďalej aj ,,dovolateľ“) a domáhal sa rozhodnutia, ktorým dovolací\nsúd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší a vec vráti\nokresnému súdu na ďalšie konanie, eventuálne, ktorým dovolací súd zmení rozsudok odvolacieho súdu\nč. k. 1Cob/145/2017-445 z 24. mája 2018 tak,\nže rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo 16. februára 2017, č. k. 32Cb/12/2013-361\nsa mení tak, že sa zrušuje rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a\npriemyselnej komory v Bratislave z 22. novembra 2012,\nč. Rsp V-156/2011. Zároveň dovolateľ žiadal náhradu trov konania ním vynaložených na súde prvej\ninštancie, odvolacieho konania a dovolacieho konania, vrátane trov právneho zastúpenia.\nK vymedzeniu dôvodov dovolania.\n12. Dovolateľ vymedzil dôvody dovolania kumulatívne, a to tak podľa ust. § 420\npísm. f) CSP, ako aj podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Uviedol, že vadu podľa ust. § 420 písm. f)\nCSP vidí v tom, že odvolací súd ako ani súd prvej inštancie nevykonali kľúčový dôkaz v súlade s CSP, t.j.\n\nna pojednávaní, s možnosťou strán sa k nemu vyjadriť. Podľa neho išlo o nesprávny procesný postup,\nktorým mu bolo znemožnené, aby ako žalobca uskutočňoval svoje základné procesné právo vyjadriť sa\nk rozhodujúcemu dôkazu.\nNakoľko podľa dovolateľa išlo o rozhodujúci dôkaz a keďže odvolací súd nezabezpečil nápravu tohto\nstavu ani po odvolaní žalobcu, v ktorom túto skutočnosť namietal, došlo k porušeniu jeho práva\nna spravodlivý proces. Podľa dovolateľa jednou z rozhodujúcich otázok v konaní pred súdmi nižšej\ninštancie bol dátum prijatia a vydania rozhodcovského rozsudku. Ak rozhodcovský súd vyzval strany\nna predloženie záverečných prednesov, hoci rozsudok už existoval, išlo by o procesnú vadu, preto\nbolo podľa dovolateľa kľúčové skutkovo ustáliť, či dátum na rozhodcovskom rozsudku predstavuje\nskutočný dátum vydania alebo ide o chybu v písaní. Skonštatoval, že súdy vychádzali z úradného\nzáznamu krajského súdu o otvorení obálky so zápisnicou o porade a hlasovaní RS SOPK, ktorú však\nžalobca nevidel a nemal možnosť sa k nej vyjadriť. Uvedené namietal aj v odvolaní, na čo odvolací súd\nnesprávne pristúpil k analogickému použitiu ust. § 54 ods. 4 vyhlášky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom\na kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy\nv znení neskorších predpisov (ďalej aj „vyhl. č. 543/2005 Z. z.“), pričom tento procesný postup podľa\ndovolateľa mu znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva a zakladá porušenie práva\nna spravodlivý proces.\n13. Dovolateľ považuje zápisnicu o hlasovaní RS SOPK za dôkaz, od ktorého záviselo rozhodnutie\nv spore, mal (má) preto záujem a zároveň procesné právo sa k tomuto dôkazu vyjadriť. Uviedol, že\ndotknutá zápisnica RS SOPK bola zrejme datovaná 14. decembra 2012 a rozhodcovský rozsudok bol\ndatovaný 22. novembra 2012, pričom práve rozdiel medzi týmito dátumami bol pre spor rozhodujúci.\nDovolaním namietané (ne)vykonanie dôkazu predstavuje porušenie základných procesných práv\nžalobcu. Podľa neho zápisnicu o hlasovaní rozhodcovského súdu nemožno bez ďalšieho identifikovať\nso zápisnicou o hlasovaní súdu, ide o diametrálne odlišné inštitúty. Na rozdiel od zápisnice o hlasovaní\nv súdnom konaní\n[§ 44 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov\n(ďalej aj „OSP“) v znení účinnom v relevantnom čase], ktorá nesmie byť sprístupnená účastníkom\nkonaní, účelom inštitútu zápisnice o hlasovaní v rozhodcovskom konaní je právna istota účastníkov.\nAnalogické použite ust. § 54 ods. 4 vyhl. č. 543/2005 Z. z. je neprípustné\naj z dôvodu, že nejde o analogickú situáciu. Uvedené ustanovenie upravuje oboznamovanie sa so\nzápisnicou o hlasovaní pri rozhodovaní o opravnom prostriedku, čo žaloba o zrušenie rozhodcovského\nrozsudku podľa § 40 ZRK nie je. Preto podľa dovolateľa utajenie zápisnice o hlasovaní rozhodcovského\nsúdu nemožno pripodobniť k utajeniu zápisnice o hlasovaní súdu podľa § 44 OSP.\n14. K namietanej vade podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ uviedol 4 otázky:\na) „Je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku, ak sa rozhodcovský súd v odôvodnení\nrozhodcovského rozsudku nevysporiadal s kľúčovými námietkami jedného z účastníkov?\nb) Je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku, v ktorom sa rozhodcovský súd nevysporiadal\ns námietkou jedného z účastníkov, že kľúčový dôkaz je antedatovaný?\nc) Je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku, ak rozhodcovský súd síce účastníkom formálne\nposkytol možnosť doručiť záverečný písomný prednes, rozhodcovský súd ho však v rozhodcovskom\nrozsudku nebral do úvahy a nevysporiadal sa s jeho obsahom?\nd) Je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku, ak rozhodcovský súd stranám nedoručoval\nzáverečné písomné prednesy, a tým im odoprel možnosť oboznámiť\nsa s obsahom záverečného písomného prednesu druhej strany, a procesne na neho akokoľvek\nreagovať, ak tieto prednesy obsahovali ucelenú skutkovú a právnu argumentáciu?\"\n15. Dovolateľ má za to, že v rozsahu týchto právnych otázok (ďalej aj „otázky a/ až d/“) napadnuté\nrozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci súdmi nižšej inštancie. Namieta\nnepreskúmateľnosť odôvodnenia rozhodcovského rozsudku, že rozhodcovský súd\nsa s námietkami žalobcu nezaoberal, a teda nevysporiadal.\n16. Dovolateľ otázku a/ považoval za takú, ktorá nebola doposiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu\nvyriešená. Uviedol, že dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa ust. § 40 ods. 1 písm.\ng) ZRK (v znení do 31. decembra 2014) bolo porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského\nkonania, a podľa jeho názoru za také porušenie\nje potrebné považovať aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia rozhodcovského súdu.\n\nAk zákon vyžaduje pre rozhodnutie odôvodnenie, nemôže ísť len o formálnu povinnosť uviesť akékoľvek\nodôvodnenie, ale také, ktoré spĺňa kritérium preskúmateľnosti.\nDovolateľ absenciu, resp. nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozhodcovského rozsudku považuje za\nporušenie rovnosti účastníkov v tom zmysle, že ak rozhodcovský súd vysvetlí\nlen úspešnej strane, prečo bola úspešná, ale neúspešnej strane nevysvetlí, na základe čoho bola\nneúspešná, resp. prečo jej argumenty neboli vyhodnotené ako relevantné,\ntak ide o porušenie rovnosti účastníkov. K zrušiteľnosti rozhodcovského rozsudku pre jeho\nnepreskúmateľnosť poukázal na komentár k zákonu o rozhodcovskom konaní, rozhodnutie Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky (bližšie dovolateľom nešpecifikované)\na aj na zahraničnú literatúru a judikatúru. Podľa dovolateľa súdy nižšej inštancie nevenovali\npozornosť nepreskúmateľnosti rozhodcovského rozsudku z hľadiska neposkytnutia odpovede na jednu\nz rozhodujúcich námietok žalobcu, len zhodne skonštatovali, že v konaní o zrušenie rozhodcovského\nrozsudku nejde o preskúmavanie vecnej správnosti rozhodcovského rozsudku. Domáhal sa pritom\nprieskumu procesnej vady rozhodcovského rozsudku spočívajúcej v nepreskúmateľnom odôvodnení, v\nktorom sa rozhodcovský súd nevysporiadal s kľúčovými námietkami žalobcu.\n17. K otázke b/ dovolateľ skonštatoval, že rozhodcovský súd nemôže arbitrárne rozhodnúť na základe\ndôkazov, pri ktorých je vážne podozrenie, že boli antedatované a s touto skutočnosťou sa vôbec\nnevysporiadať. Nakoľko bola táto námietka v rozhodcovskom konaní vznesená, bolo povinnosťou RS\nSOPK sa s ňou vysporiadať\na keďže rozhodcovský súd tak v odôvodnení rozhodcovského rozsudku nevykonal,\nje zaťažený procesnou vadou a je daný dôvod na jeho zrušenie. Ďalej dovolateľ namietal efektívne\nodopretie práva na záverečnú reč, ktoré odôvodnil obdobne ako v odvolaní tým,\nže RS SOPK v rozsudku nereflektoval na obsah záverečnej reči, keďže je pravdepodobné,\nže rozhodcovský rozsudok bol prijatý predtým, než žalobca svoju záverečnú reč predložil. Táto\nskutočnosť je sporná, keďže jediný dôkaz bol v konaní pred súdmi nižšej inštancie vykonaný\nnezákonným spôsobom a bez jeho možnosti vyjadriť sa k tomuto dôkazu, čo podľa dovolateľa zakladá\ndovolací dôvod podľa ust. § 420 písm. f) CSP.\n18. K otázke c/ dovolateľ uviedol, že podľa rozhodovacej praxe majú strany v súdnom konaní právo\nna záverečnú reč a odopretie tohto práva predstavuje zásah do základného práva na spravodlivý\nsúdny proces. Právo na záverečnú reč nemožno naplniť tým, že formálne bude účastníkovi umožnené\nzáverečnú reč predložiť, avšak v skutočnosti bude toto právo iluzórne, pretože rozhodcovský súd buď\nprijal rozhodcovský rozsudok ešte pred doručením záverečnej reči alebo záverečnú reč vôbec nebral\ndo úvahy a v odôvodnení rozhodcovského rozsudku\nsa nevysporiadal ani len s podstatnou námietkou vznesenou v záverečnej reči. Dovolateľ ďalej namietal\nprocesnú vadu spočívajúcu v nedoručení záverečných písomných prednesov stranám, a tým im RS\nSOPK nedal možnosť oboznámiť sa s ich obsahom, príp. v reakcii\nna ne ešte vyvinúť akúkoľvek procesnú aktivitu. Uviedol, že záverečné písomné prednesy tvorili ucelenú\nskutkovú a právnu argumentáciu, čo žalobca namietal ako jeden z dôvodov\nna zrušenie rozhodcovského rozsudku na súdoch nižšej inštancie.\n19. K otázke d/ dovolateľ konštatoval, že dovolací súd opakovane riešil otázku doručovania súdnych\npodaní sporových strán na účely oboznámenia sa druhej sporovej strany s ich obsahom a prípadnej\nmožnosti vyjadriť sa k nim, avšak v kontexte rozhodcovského konania a výkladu dôvodov na zrušenie\nrozhodcovského rozsudku táto otázka ešte vyriešená nebola.\n20. Podporne poukázal na ust. § 26 ZRK s tým, že RS SOPK v odôvodnení rozsudku uviedol, že\nvychádzal aj zo záverečných písomných prednesov, s ich obsahom ale účastníkov rozhodcovského\nkonania neoboznámil. Namietal, že s poukazom na ust. § 2 Rokovacieho poriadku RS SOPK musia byť\nvšetky písomnosti týkajúce sa rozhodcovského konania predkladané v takom počte, aby mal každý z\núčastníkov, všetci členovia senátu RS SOPK, ako aj sekretariát súdu, po jednom vyhotovení. Ak samotný\nrokovací poriadok počíta s tým, že písomnosti predkladané jedným účastníkom sú určené do pozornosti\naj druhému účastníkovi rozhodcovského konania, tak rozhodcovský súd má zabezpečiť doručovanie\npodľa § 5 ods. 3 alebo 4 Rokovacieho poriadku.\n21. Dovolateľ poukázal na § 40 ods. 1 písm. g) ZRK (v znení účinnom do 31. decembra 2014), podľa\nktorého bolo dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku porušenie zásady rovnosti účastníkov\n\nrozhodcovského konania. Išlo o procesné vady rozhodcovského konania, medzi ktoré možno podľa\ndovolateľa zaradiť aj opomenutie rozhodcovského súdu doručovať dôležité podania účastníkov, vrátane\nzáverečných písomných prednesov.\nNedoručenie záverečných rečí stranám je podľa dovolateľa dôvodom na zrušenie rozhodcovského\nrozsudku. Názor odvolacieho súdu, že pri záverečných rečiach ide o akési zhrnutie návrhov strán\nsmerujúcich výlučne voči rozhodcovskému súdu pred jeho rozhodnutím v otázke, z akých záverov by\nmal rozhodcovský súd vychádzať a ako by mal vec po právnej stránke posúdiť, považuje dovolateľ za\nnesprávny ako aj procesne a ústavne nekonformný.\n22. Na záver dovolateľ uviedol, že súdy nižšej inštancie nesprávne vyhodnotili právnu otázku, či je\ndaný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku, pretože RS SOPK opomenul stranám doručovať\nzáverečné písomné prednesy obsahujúce ucelenú skutkovú a právnu argumentáciu. Takýto procesný\npostup RS SOPK podľa dovolateľa zakladá závažnú procesnú vadu, ktorá odôvodňuje zrušenie\nrozhodcovského rozsudku. Ide teda o otázku, od ktorej záviselo napadnuté rozhodnutie, a ktorá, ak by\nbola zodpovedaná správne, mala viesť k zrušeniu rozhodcovského rozsudku.\n23. K dovolaniu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý tvrdenie žalobcu, že boli porušené jeho práva tým,\nže sa súd nezoberal záverečnými rečami a tiež tým, že sa nemohol vyjadriť k dôkazu a jeho vykonaniu,\npovažoval za nepravdivé, neopodstatnené, a teda nedôvodné. K nepreskúmateľnosti rozhodcovského\nrozsudku, porušeniu zásady rovnosti a poškodeniu práv žalobcu uviedol, že tieto žalobcove tvrdenia sú\nnepodložené a nedôvodné.\nNavrhol, aby dovolací súd dovolanie odmietol.\n24. K doručenému vyjadreniu žalovaného podal žalobca repliku, v ktorej, v polemike\nso stanoviskom žalovaného, v podstate zopakoval a zhrnul svoju argumentáciu už obsiahnutú v\npodanom dovolaní.\nK prvému rozhodnutiu o dovolaní, sp. zn. 5Obdo/98/2020.\n25. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) o dovolaní žalobcu\nrozhodol uznesením z 29. januára 2020, sp. zn. 5Obdo/98/2018 tak,\nže ho odmietol so záverom, že ani jedna zo žalobcom formulovaných otázok nespĺňa kritériá prípustnosti\ndovolania podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP a tiež z dôvodu absencie dôvodov prípustnosti a tým\naj dôvodnosti dovolania podľa ust. § 420 písm. f) CSP.\n26. Žalobca podal voči tomuto rozhodnutiu dovolacieho súdu v celom rozsahu,\nako aj proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1Cob/145/2017 z 24. mája 2020, ústavnú\nsťažnosť, o ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj ústavný súd“) svojím nálezom zo dňa 14.\noktóbra 2021, č. k. III. ÚS 117/2021-79 (ďalej tiež „III. ÚS 117/2021“ alebo „Nález“), rozhodol tak, že 1.\nUznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nč. k. 5Obdo/98/2021 z 29. januára 2020 bolo porušené základné právo dovolateľa na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.\n1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\n2. predmetné uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, 3. najvyšší súd zaviazal\npovinnosťou nahradiť dovolateľovi trovy konania v určenej výške a 4. vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti\nnevyhovel.\n27. Ústavný súd na vysvetlenie dôvodov svojho rozhodnutia v odôvodnení nálezu uviedol, že podstata\nnámietok v ústavnej sťažnosti spočívala v tom, či aplikácia noriem zákonného práva [§ 40 ods. 1 písm. g)\nZRK] týkajúcich sa rozsahu prieskumu rozhodcovského rozsudku všeobecnými súdmi bola nesprávna v\ntakej intenzite, že uvedené malo za následok porušenie základného práva na spravodlivý súdny proces.\nZ obsahu ústavnej sťažnosti identifikoval dve podstatné námietky: (i) námietka o spôsobe vykonania\ndôkazu súdmi (zápisnica o hlasovaní rozhodcovského súdu) a (ii) námietka kvality odôvodnenia\nrozhodcovského rozsudku, a to najmä v súvislosti s tým, či sa rozhodcovský súd dostatočne vysporiadal\ns námietkami sťažovateľa (tu dovolateľa) a či rozsah prieskumu, ktorý vykonali súdy vo vzťahu k\nrozhodcovskému rozsudku, bol ústavne konformný.\n\n28. Vo vzťahu k prvej námietke (i), týkajúcej sa spôsobu vykonania zápisnice o hlasovaní\nrozhodcovského súdu, z ktorej vyplýva aj dátum skutočného vydania rozhodcovského rozsudku, a\ntiež k s tým súvisiacemu následnému zohľadneniu záverečného vyjadrenia sťažovateľa (tu dovolateľa)\nv rozhodcovskom rozsudku, ústavný súd konštatoval, že nedošlo k porušeniu základného práva\nsťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej tiež\n„ústava“).\n29. Vo vzťahu k druhej námietke (ii), týkajúcej sa kvality odôvodnenia rozhodcovského rozsudku, ústavný\nsúd poukázal na ustanovenie § 40 ods. 1 písm. g) ZRK, ako právnu normu s najširšou hypotézou v rámci\nprocesného prieskumu, podľa ktorého dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku je porušenie\nzásady rovnosti účastníkov konania.\nUviedol, že otázkou výkladu tohto ustanovenia je, či pod zásadu rovnosti účastníkov rozhodcovského\nkonania je potrebné subsumovať aj požiadavku na riadne odôvodnenie rozhodcovského rozsudku.\nPodľa ústavného súdu rozhodcovské súdy síce nie sú orgány verejnej moci, keďže na základe\nrozhodcovskej doložky sa strany sporu dohodli, že spor budú rozhodovať iné osoby než súdy, avšak sú\nsubjektom disponujúcim oprávnením rozhodnúť spor, a preto treba zvážiť, či sa na ne vzťahujú zásady\nspravodlivého súdneho procesu vyplývajúce z ústavy a dohovoru, ktoré okrem iného požadujú, aby sa\nvšeobecné súdy vyhli arbitrárnemu alebo zjavne nepreskúmateľnému rozhodnutiu.\n30. Ústavný súd uviedol, že dovolanie bolo (najvyšším súdom) odmietnuté z dôvodu,\nže sťažovateľ (dovolateľ) nepreukázal, že by ním nastolená otázka týkajúca\nsa nepreskúmateľnosti rozhodcovského rozsudku podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP bola\npre rozhodnutie súdov nižšej inštancie kľúčová, pretože cez námietky nepreskúmateľnosti\nide sťažovateľovi aj o skutkovú a vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku. Ďalej ústavný súd\nvýslovne konštatoval, že: „Hoci možno súhlasiť s tým, že stranám v spore ide vždy\no ich subjektívne vnímanú či už skutkovú alebo vecnú správnosť rozhodnutia, treba uviesť,\nže sťažovateľka formulovala dovolaciu právnu otázku tak, či je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského\nrozsudku, ak sa rozhodcovský súd v odôvodnení rozhodcovského rozsudku nevysporiadal s kľúčovými\nnámietkami jedného z účastníkov. Z formulácie tejto otázky\nje zrejmé, že nadväzuje na to, že krajský súd sa v odôvodnení rozsudku vôbec nezaoberal otázkou, či\nabsencia riadneho odôvodnenia rozhodcovského rozsudku zakladá dôvod na jeho zrušenie podľa § 40\nods. 1 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní. Preto nemožno súhlasiť s tým, že by takto nastolená\notázka nebola pre rozhodnutie či už okresného alebo krajského súdu rozhodná, keďže predmetom ich\nprávneho, nie skutkového posúdenia bola otázka,\nako vykladať všeobecnú zásadu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania tak,\nako je obsiahnutá v § 40 ods. 1 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní. Právnou otázkou teda bolo,\nči súčasťou zásady rovnosti je i všeobecná požiadavka na riadne, hoc aj z pohľadu všeobecného súdu\nnesprávne, odôvodnenie rozhodcovského rozsudku“. Z uvedeného ústavný súd uzavrel, že najvyšší\nsúd v namietanom rozhodnutí nesprávne posúdil dovolateľom nastolenú právnu otázku, a to... „aj z\npohľadu všeobecného významnú právnu otázku odôvodňovania rozhodnutí rozhodcovským súdom“ (III.\nÚS 117/2021, ods. 20, 21).\n31. Podľa ústavného súdu v tomto konaní sa najvyšší súd bude musieť vysporiadať s právnou\notázkou, ktorá je rozhodujúca pre právne posúdenie krajského súdu a ktorá spočíva v tom, či pod\nporušením zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania podľa § 40 ods. 1 písm. g) zákona\no rozhodcovskom konaní účinného do 31. decembra 2014 treba rozumieť aj také odôvodnenie\nrozhodcovského rozsudku, ktoré sa či už vôbec alebo nedostatočne zaoberalo skutkovými a právnymi\nnámietkami účastníka rozhodcovského konania.\n32. Podľa ust. § 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky, ak ústavný\nsúd zruší právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo\nveci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal\niný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe\nje viazaný právnym názorom ústavného súdu.\nK ďalšiemu konaniu o dovolaní sp. zn. 5Obdo/52/2021\n\n33. Dovolateľ následne podal písomné vyjadrenie „k nálezu ústavného súdu a k novému dovolaciemu\nkonaniu“. Uviedol, že mu ide o stručné zhrnutie a doplnenie toho,\nako sa už rozsiahlo vyjadroval v časti D.1 svojho dovolania. Toto vyjadrenie dovolateľa bolo nepochybne\npodané po uplynutí lehoty na podanie dovolania, preto nebolo doručované protistrane s tým, že dovolací\nsúd na jeho vecný obsah ani nemohol prihliadať, keďže podľa samotného dovolateľa obsahovalo\nzhrňujúcu právnu argumentáciu, ktorá sa však časovo viazala na rozhodnutia viacerých európskych\nsúdov, resp. na výstupy z odbornej diskusie konkrétneho právnického podujatia z r. 2021, ktoré v\npôvodnom dovolaní uvedené neboli. Tento postup dovolacieho súdu vyplýva z ust. § 434 CSP, podľa\nktorého dovolacie dôvody možno meniť alebo dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.\nDovolací súd\nlen dodáva, že zrušením jeho prvého rozhodnutia o dovolaní nálezom ústavného súdu a vrátením veci\nna ďalšie konanie, sa dovolacie konanie vrátilo do štádia pred rozhodnutím najvyššieho súdu, a to so\nzachovaním všetkých pôvodných podmienok dovolacieho konania a lehôt, vrátane rozsahu a dôvodov\ndovolania tak, ako boli dovolateľom formulované v dovolaní pôvodne posudzovanom v konaní pod sp. zn.\n5Obdo/98/2018. Po uplynutí lehoty na podanie dovolania, upravenej v ust. § 427 ods. 1 CSP, dovolacie\ndôvody rozširovať, meniť či dopĺňať, a teda ani argumentačne ďalej precizovať, nemožno.\n34. Najvyšší súd Slovenskej republiky, po vrátení veci ústavným súdom na ďalšie konanie, ako súd\ndovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podal včas žalobca, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie\nvydané (§ 424 CSP), zastúpený v súlade s ust. § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho\npojednávania (§ 443 CSP veta pred bodkočiarkou), viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) preskúmal\nnapadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu\nako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu\nnie je v časti tvrdených vád v zmysle § 420 písm. f) CSP prípustné. Avšak vo zvyšnej časti, súc\nviazaný právnym názorom ústavného súdu, vysloveným v jeho náleze (III. ÚS 117/2021) vydanom v\npredmetnej veci (§ 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z.), dospel najvyšší súd k záveru o prípustnosti\ndovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP a následne o jeho dôvodnosti, a preto napadnutý rozsudok\nodvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1 CSP).\nK prípustnosti dovolania.\n35. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie\nodvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho\nprípustnosti v Civilnom sporovom poriadku.\n36. Podľa ustanovenia § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to\nzákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza,\nže dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie\nnemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú\nalebo nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.\n37. Dovolateľ podal dovolanie z dôvodov podľa ust. § 420 písm. f) CSP a súčasne z dôvodov podľa ust.\n§ 421 ods. 1 písm. b) CSP. Je potrebné uviesť, že ust. § 420 zakladá samostatne prípustnosť dovolania\na rovnako samostatne zakladá prípustnosť dovolania\naj § 421 CSP. Zákon medzi nimi neupravuje žiadnu súvislosť, a to ani podmieňujúcu,\nani vylučujúcu (uznesenie ústavného súdu zo dňa 25. apríla 2018, č. k. PLz. ÚS 1/2018-22).\n38. Podľa ust. § 447 písm. c) CSP, dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti\nktorému nie je dovolanie prípustné.\nK prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n39. Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej\nalebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto\nv konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne\nkonať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal\n\nza ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo\nalebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený\nsúd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n40. Citované ustanovenie § 420 CSP upravuje tzv. vady zmätočnosti a je nevyhnutné, aby dovolateľ v\ndovolaní jednoznačne uviedol, ktorou z vád zmätočnosti uvedenou\npod písm. a) až f) je podľa jeho názoru rozhodnutie odvolacieho súdu, resp. konanie, ktoré jeho vydaniu\npredchádzalo, poznačené a zároveň je jeho (procesnou) povinnosťou podľa\nust. 431 ods. 2 CSP uviesť, v čom konkrétne táto vada spočíva.\n41. V danom prípade žalobca v dovolaní namietol vadu zakotvenú v ust. § 420\npísm. f) CSP, spočívajúcu v nesprávnom procesnom postupe súdu, ktorá mala dovolateľovi znemožniť,\naby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na\nspravodlivý proces. Pre naplnenie prípustnosti dovolania podľa\nust. § 420 písm. f) CSP je nevyhnutné kumulatívne splnenie troch znakov, ktorými sú:\n1/ nesprávny procesný postup súdu, 2/ tento nesprávny procesný postup znemožnil strane realizovať jej\npatriace procesné práva a zároveň 3/ intenzita tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu\npráva na spravodlivý proces.\n42. Pod pojmom nesprávny procesný postup je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorý je v rozpore\nso zákonom. Aby bola daná prípustnosť dovolania, musí súd svojím nesprávnym procesným postupom\nznemožniť strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, ktoré jej priznáva zákon. Medzi tieto\nprocesné práva patria v zmysle judikatúry najvyššieho súdu napr.: právo vykonávať procesné úkony vo\nformách stanovených zákonom, právo nazerať do spisu a robiť si z neho výpisky, právo vyjadriť sa k\nnávrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, právo byť predvolaný na súdne pojednávanie,\nprávo strany konať pred súdom vo svojom materinskom jazyku, alebo v jazyku, ktorému rozumie, právo\nna to, aby bol strane rozsudok doručený do vlastných rúk. Naopak medzi tieto práva nepatrí právo\nstrany sporu na to, aby súd akceptoval jej procesné návrhy, aby súd rozhodol v súlade s predstavami\nstrany sporu, alebo aby súd odôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu. Pre prípustnosť\ndovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) CSP musí intenzita zásahu\ndo procesných práv strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu dosahovať mieru\nporušenia práva na spravodlivý proces.\n43. K uvedenej vade malo dôjsť nesprávnym procesným postupom, ktorý predchádzal napadnutému\nrozsudku odvolacieho súdu potvrdzujúceho rozsudok súdu prvej inštancie,\nkeď súd prvej inštancie ani odvolací súd nevykonali podľa dovolateľa kľúčový dôkaz v súlade s Civilným\nsporovým poriadkom, t. j. na pojednávaní, s možnosťou strán sa k nemu vyjadriť. Za taký dôkaz dovolateľ\npovažoval zápisnicu o hlasovaní senátu rozhodcovského súdu\nvo vzťahu k spornému dátumu hlasovania (14. decembra 2012) a teda aj vydania písomného\nrozhodcovského rozsudku, ktorého vyhotovenie uvádza dátum 22. novembra 2012.\n44. Dovolateľ vo vzťahu k vytknutému procesnému postupu pri dokazovaní\nza nepostačujúci považoval úradný záznam Krajského súdu v Bratislave\nz 26. novembra 2014, č. k. 1Cob/4/2014-202, ktorý v predchádzajúcom odvolacom konaní (výsledkom\nktorého bolo rozhodnutie o zrušení v poradí prvého rozsudku súdu prvej inštancie), konštatoval za\nprítomnosti všetkých členov odvolacieho senátu otvorenie obálky „so zápisnicou o porade o hlasovaní\nk Rozhodcovskému rozsudku Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory z\nrozhodcovského spisu RspV-156/2011“. Z predmetnej zápisnice o porade a hlasovaní bolo krajským\nsúdom v úradnom zázname konštatované, že rozhodcovský rozsudok „bol prijatý uvedeným senátom\ndňa 14.12.2012“. Úradný záznam podpísali všetci členovia odvolacieho senátu.\n45. Zo spisu vyplýva, že súd prvej inštancie pred vydaním v poradí druhého rozsudku\nč. k. 32Cb/12/2013-361 zo 16. februára 2017 vykonal dokazovanie na pojednávaní\n24. januára 2017, na ktorom v prítomnosti oboch sporových strán vykonal dokazovanie\naj „obsahom spisu na č.l. 1 až 349“. Súčasťou dokazovania pred súdom prvej inštancie\ntak nepochybne bol aj obsah úradného záznamu odvolacieho súdu z 26. novembra 2014.\n\nPo poučení podľa ustanovení § 182 CSP a § 154 CSP strany zhodne uviedli, že nemajú ďalšie návrhy na\ndoplnenie dokazovania a na záver nič neuviedli. Odvolací súd dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým\npotvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, vydal bez nariadenia pojednávania, pričom v zmysle ust. § 383\nCSP vychádzal zo skutkového stavu, ako ho zistil súd prvej inštancie.\n46. Z vyššie uvedeného vyplýva, že pokiaľ bola žalobcom spochybňovaná okolnosť dátumu vydania\nrozhodcovského rozsudku, pričom aj on sám v podanom dovolaní (bod 23.) uvádza, že v prípade dátumu\n22. novembra 2012 mohlo ísť (len) o chybu v písaní\nvo vyhotovení rozhodcovského rozsudku, tak dokazovanie vykonané k tejto otázke súdom prvej\ninštancie obsahom úradného záznamu odvolacieho súdu z 26. novembra 2014 nebolo žalobcom na\npojednávaní 24. januára 2017 namietané a až po ukončení dokazovania súdom prvej inštancie, v\nodvolaní proti prvoinštančnému rozsudku, žalobca vytýkal nevykonanie dokazovania priamo zápisnicou\no hlasovaní rozhodcovského senátu. Žalobca však bol súdom prvej inštancie procesne poučený podľa\nust. § 154 CSP o zákonnej koncentrácii konania.\nJe dôvodné na tomto mieste pripomenúť, že aj keď konanie o žalobe žalobcu o zrušenie tuzemského\nrozhodcovského rozsudku (ďalej len „rozhodcovského rozsudku“) začalo dôjdením žaloby Okresnému\nsúdu Bratislava I dňa 16. januára 2013, t. j. za účinnosti OSP, tak dovolaním napadnutý rozsudok\nodvolacieho súdu a ním potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie, boli vydané za účinnosti CSP, pričom\nbolo správne, ak súdy od 1. júla 2016 v prvoinštančnom a v nadväzujúcom odvolacom konaní procesne\npostupovali podľa ustanovení CSP. Vyplýva to z prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, podľa\nktorého\nak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho\núčinnosti. Súčasne platí, že právne účinky úkonov, ktoré nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti\ntohto zákona, zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 veta prvá CSP).\n47. Zákonná koncentrácia civilného sporového konania je zakotvená v ust. § 154 CSP, podľa ktorého\nprostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia\nuznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Uvedené znamená,\nže procesné úkony sporových strán, podliehajúce zákonnej koncentrácii, nespôsobujú ex lege\nprocesnoprávne účinky a súd na ne neprihliada, ak sú uplatnené po vyhlásení uznesenia, ktorým sa\ndokazovanie končí. Medzi prostriedky procesného útoku na strane žalobcu nepochybne patria aj návrhy\nna vykonanie dôkazov, čo vyplýva z dikcie ust. § 149 CSP.\n48. Relevantné z hľadiska prípustnosti dovolania z dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP je, že nevykonanie\nurčitého dôkazu by mohlo mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu\nnesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle\nust. § 420 písm. f) CSP (k tomu pozri R 37/1993 obdobne aplikovateľný aj od 1. júla 2016\npre konania podľa CSP).\n49. Dovolací súd pre úplnosť k vyššie uvedenému dáva do pozornosti aj rozhodnutie najvyššieho súdu\nz 28. októbra 2020, sp. zn. 7Cdo/205/2019 (publikované v ZSP 1/2021), podľa ktorého: „Aj keď má\nstrana sporu procesné oprávnenie navrhovať dôkazy, súd nemusí vykonať každý ňou navrhnutý dôkaz,\nmusí však v rozhodnutí vysvetliť, prečo ho nevykonal. Súd môže nevyhovieť návrhu strany na vykonanie\ndokazovania len z dôvodu, že navrhnutý dôkaz: a) sa týka skutočnosti, ktorá je bez relevantnej súvislosti\ns predmetným konaním,\nb) nie je spôsobilý overiť alebo vyvrátiť tvrdenú skutočnosť a c) je vzhľadom na nepochybné výsledky\ndokazovania vykonaného inými dôkazmi nadbytočný. Pokiaľ tieto dôvody\nnie sú dané, súd nevyhovením návrhu na vykonanie dokazovania koná spôsobom zakladajúcim\nprípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP“.\n50. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,\naby sa všeobecný súd stotožnil s jeho názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.\nPrávo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania\npred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi\nnázormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy SR a práva\nna spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať\nsa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého\nspôsobu hodnotenia dôkazov, resp. tohto, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne\n\nzáväzných predpisov, ktoré predkladá účastník konania (pozri Števček M., Ficová S., Baricová J.,\nMesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H.\nBECK 2016, str. 1373). Najvyšší súd Slovenskej republiky a Ústavný súd Slovenskej republiky sa už\nviackrát vo svojich skorších rozhodnutiach vyjadrili, že z práva na spravodlivý súdny proces ale pre\nprocesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a\npredstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol\nv súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať\nsa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu\nhodnotenia vykonaných dôkazov (napr. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97,\nII. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03 a napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/129/2018, 3Cdo/162/2018).\n51. V danom prípade teda dovolateľ v podstate vytýka odvolaciemu súdu, že svoje rozhodnutie v\nskutkovej rovine oprel o výsledky dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorého súčasťou nebola\nzápisnica o hlasovaní rozhodcovského súdu a s vykonaním tohto dôkazu na pojednávaní za účasti\nžalobcu. Tento dôkaz bol navrhnutý žalobcom\nna preukázanie dátumu vydania predmetného rozhodcovského rozsudku.\n52. Pokiaľ išlo o odstránenie pochybností o dátume vydania rozsudku, primárne z hľadiska zistenia\n(ne)existencie chyby v písaní vo vyhotovení písomného rozhodcovského rozsudku, tak podľa názoru\nodvolacieho súdu (v druhom odvolacom konaní) postačoval úradný záznam tohto súdu zo dňa 26.\nnovembra 2014 (v prvom odvolacom konaní)\na v ňom zachytené konštatovanie o dátume hlasovania rozhodcovského senátu\n14. decembra 2012. Tento úradný záznam, verifikovaný podpismi všetkých členov odvolacieho senátu,\nbol súčasťou dokazovania pred súdom prvej inštancie.\nSúčasťou dokazovania bol aj list rozhodcovského súdu zo dňa 24. novembra 2014, adresovaný\nKrajskému súdu v Bratislave - Predloženie originálu súdneho spisu\nRsp V - 156/2011, v ktorom generálny tajomník RS SOPK uvádza o. i. : „V spise založená strana\nobsahujúca zapečatenú obálku (doklad č. 230) obsahuje zápisnicu o porade a hlasovaní zo dňa\n14.12.2012“. Za tohto stavu ďalšie spochybňovanie spôsobu zistenia skutočného dátumu vydania\nrozhodcovského rozsudku dovolateľom poukazovaním\nna procesný postup pri dokazovaní, nie je z hľadiska dodržania procesných práv žalobcu opodstatnené.\nDovolací súd poukazuje tiež na to, že žalobca mal možnosť nahliadnuť\ntak do spisu rozhodcovského súdu ako aj do spisu súdu prvej inštancie, čo vo vzťahu k súdnemu spisu\nrealizoval 20. marca 2013, 11. mája 2017 a 25. mája 2017 (č.l. 135, 410, 412 spisu).\n53. Napokon dovolací súd uvádza, že je to súd, ktorý rozhodne, ktorý dôkaz vo veci vykoná a akým\nspôsobom. Nie je možné súhlasiť s dovolateľom ani v tom, že by súd prvej inštancie, či odvolací\nsúd (v predchádzajúcom odvolacom konaní sp. zn. 1Cob/4/2014) prekročil svoju právomoc a vykonal\ndokazovanie k dátumu vydania rozhodcovského rozsudku nad rámec návrhov sporových strán. Ku dňu\n26. novembra 2014 súd postupoval podľa úpravy OSP a z jeho ust. § 120 ods. 4 vyplýva možnosť\nsúdu výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre\nrozhodnutie vo veci. Pokiaľ ide o samotný úradný záznam zo dňa 26. novembra 2014, tak aj vo vzťahu k\ndátumu vydania rozhodcovského rozsudku ide len o opis, premietnutie totožných údajov zo zápisnice o\nhlasovaní do záznamu konajúceho súdu, avšak s verifikovaním tohto záznamu podpismi všetkých členov\nsenátu. Takýto úradný záznam súdu potom vykazuje určité atribúty verejnej listiny. Podľa ustanovenia\n§ 205 CSP listiny vydané orgánmi verejnej moci v medziach\nich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitným predpisom vyhlásené za verejné, potvrdzujú pravdivosť\ntoho, čo sa v nich dosvedčuje alebo potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak.\n54. Dovolateľ okrem trvania na dokazovaní priamo zápisnicou o hlasovaní rozhodcovského senátu\nvšak konkrétne nevysvetlil, prečo by konštatovanie obsahu zápisnice o hlasovaní RS SOPK zo dňa 14.\ndecembra 2012, zachytené v úradnom zázname konajúceho všeobecného súdu, z procesného hľadiska\nnemalo mať kvalitu zákonného postupu\na z dôkazného hľadiska kvalitu správnosti, pravdivosti a vierohodnosti. Inak povedané, z dovolania\nnie je možné vyvodiť rozumný a logický dôvod opakovania dokazovania zápisnicou o hlasovaní\nrozhodcovského senátu o dátume vydania rozhodcovského rozsudku, ktorý už raz nahliadnutím do\nzápisnice o hlasovaní rozhodcovského súdu zistil a verifikoval odvolací súd svojím úradným záznamom.\nPodstatná pre uvedený procesný postup súdu bola existujúca pochybnosť o správnosti dátumu vydania\n\nrozhodcovského rozsudku, vyvolaná dôvodmi samotnej žaloby o jeho zrušenie, pričom aj žalobca\npripúšťal, že mohlo primárne\nísť o chybu v písaní (či zrejmú nesprávnosť) pri vyhotovení rozhodcovského rozsudku.\nO to viac bol namieste procesný postup odvolacieho súdu, ktorý v predchádzajúcom odvolacom\nkonaní (bez pojednávania) nahliadnutím do zápisnice o hlasovaní rozhodcovského senátu overil údaj\nskutočného dátumu prijatia rozhodnutia RS SOPK hlasovaním v senáte dňa 14. decembra 2012 a aj\ntoto zistenie viedlo k zrušeniu v poradí prvého rozsudku súdu prvej inštancie.\n55. Pokiaľ ide o chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti v písomnom vyhotovení\nrozhodcovského rozsudku, podľa ust. § 36 ods. 1 vety prvej zák. č. 244/2002 Z. z. v znení do 31.\ndecembra 2014 ich mohol opraviť rozhodcovský súd z vlastnej iniciatívy alebo na žiadosť účastníka\nrozhodcovského konania do 30 dní od jeho vydania.\nTo, že tak rozhodcovský súd ex offo nevykonal, resp. že o to nepožiadali účastníci rozhodcovského\nkonania, nie je možné reparovať zrušením rozhodcovského rozsudku v súdnom konaní vyvolanom\nžalobou podľa § 40 a nasl. citovaného zákona.\n56. Dovolateľ podstatnú časť argumentácie, ktorou odôvodnil zásah do svojho práva\nna spravodlivý súdny proces, venoval tiež tomu, že súdy nižšej inštancie mu ako žalobcovi odopreli\nprávo vyjadriť sa k rozhodujúcemu dôkazu (zápisnica o porade a hlasovaní rozhodcovského súdu), hoci\npre utajenie tohto dôkazu neexistoval zákonný predpoklad\nani legitímny dôvod. Podľa dovolateľa išlo teda o nesprávny procesný postup, ktorým bolo žalobcovi\nznemožnené, aby uskutočňoval svoje základné procesné právo vyjadriť\nsa k rozhodujúcemu dôkazu. V nadväznosti na už vyššie uvedené dovolací súd uvádza,\nže pokiaľ išlo o dátum rozhodnutia RS SOPK, dovolateľom nastolená otázka „utajenia“ obsahu zápisnice\no hlasovaní rozhodcovského senátu, resp. či odvolací súd pri nakladaní\nso zápisnicou postupoval obdobne ako upravuje ust. § 54 ods. 4 vyhl. č. 543/2005 Z. z., nebola\nvo vzťahu k procesným právam dovolateľa relevantná. Žalobca, primárne ako účastník konania pred\nrozhodcovským súdom, sa rozhodcovskou zmluvou zaviazal, že sa podriadi pravidlám rozhodcovského\nkonania. Podľa ust. § 26 ods. 2 veta prvá a druhá, ods. 3\nzák. č. 244/2002 Z. z. v znení do 31. decembra 2014, rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovské\nkonanie v súlade s pravidlami dohodnutými účastníkmi rozhodcovského konania. Ak sa nedospeje k\ndohode o pravidlách, rozhodca pripravuje a vedie konanie podľa svojej úvahy, vždy však tak, aby sa\nskutkový stav zistil úplne, rýchlo a hospodárne.\nStály rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovské konanie podľa svojho rokovacieho poriadku\n(§ 14). Ak rozhodcovský súd predložil súdu zápisnicu o hlasovaní rozhodcovského senátu zo dňa 14.\ndecembra 2012 v zapečatenej obálke a pokiaľ odvolací súd pri vyhotovení úradného záznamu zo dňa\n26. novembra 2014 tento postup rozhodcovského súdu rešpektoval, tak rovnako nejde o také porušenie\nprocesných práv ako žalobca namieta v dovolaní v zmysle ust. § 420 písm. f) CSP.\n57. Dovolateľ tiež k okolnosti dátumu vydania rozhodcovského rozsudku uviedol, že: „S touto skutkovou\notázkou sa nižšie súdy mohli vysporiadať rôznymi spôsobmi\n(napr. vypočutím členov rozhodcovského súdu)“. Takýto dôkazný návrh však v konaní\npred prvoinštančným ani odvolacím súdom zo strany žalobcu neodznel.\n58. Pokiaľ ide o právo žalobcu vyjadriť sa k dokazovaniu vykonanému vo veci samej pred súdom\nprvej inštancie, tak toto bolo dodržané tak ako bolo konštatované dovolacím súdom vyššie (ods. 37,\n38), čo nepochybne vyplýva z obsahu spisu, osobitne zo zápisnice o pojednávaní okresného súdu zo\ndňa 24. januára 2017. Preto v danom prípade nebol opodstatnený poukaz v dovolaní na judikatúru\na rozhodnutia najvyššieho súdu a ústavného súdu (bod 28., 29. dovolania) k otázke nevyhnutnosti\nvykonania dokazovania procesne predpísaným spôsobom a k právu účastníka konania vyjadriť sa k\nvykonaným dôkazom\n(R 60/2008, uznesenie najvyššieho súdu zo dňa 30. novembra 2017, sp. zn. 2Cdo/88/2017, uznesenie\nnajvyššieho súdu zo dňa 25. októbra 2017, sp. zn. 6Cdo/155/2017, nález ústavného súdu zo dňa 05.\nnovembra 2008, sp. zn. II. ÚS 136/08). Ani v tejto otázke dovolací súd nezistil, že by súd nesprávnym\nprocesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej\nmiere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n\n59. Dovolací súd dodáva, že vyššie uvedené závery (zhodne vyjadrené v jeho skoršom rozhodnutí vo\nveci sp. zn. 5Obdo/98/2018) boli podrobené ústavnoprávnemu prieskumu, pričom ústavný súd uzavrel\n(III. ÚS 117/2021, ods. 16.), že ak dovolateľ svoju námietku o nemožnosti vyjadriť sa k vykonaniu\ndôkazu zápisnicou o hlasovaní rozhodcovského súdu v prvom odvolacom konaní (výsledkom ktorého\nbola kasácia prvého rozsudku súdu prvej inštancie), neuplatnil po zrušujúcom uznesení krajského súdu\nv konaní pred okresným súdom, nedošlo k porušeniu jeho práva vyjadriť sa ku všetkým dôkazom podľa\nčl. 48 ods. 2 ústavy.\n60. Dovolací súd teda uzatvára, že nezistil prípustnosť a tým ani dôvodnosť žalobcovho dovolania z\ndôvodov podľa ust. § 420 písm. f) CSP a v tejto časti tak boli splnené predpoklady pre jeho odmietnutie\npodľa ust. § 447 písm. c) CSP.\nK prípustnosti dovolania v zmysle § 421 písm. b) CSP.\n61. Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho v súdu záviselo\nod vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n62. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP).\n63. Podľa obsahu dovolania jeho prípustnosť dovolateľ v danej veci vyvodzuje\naj z ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie,\nak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Dovolateľ konkrétne vyvodzuje prípustnosť dovolania podľa\nust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP z dôvodu nesprávneho vyriešenia\nním formulovaných právnych otázok (a/ až d/), ktoré v dovolaní označil tiež nadpisom ako:\na/ „Nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozhodcovského rozsudku“, b/ „Potenciálne antedatované kľúčové\ndôkazy“, c/ „Efektívne odopretie práva na záverečnú reč“\na d/ „Procesná vada v nedoručení záverečných písomných prednesov“.\n64. Pre dovolanie prípustné podľa ustanovenia § 421 CSP platí, že ho možno odôvodniť iba tým, že\nrozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa\nvymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá\nza nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432\nods. 2 CSP). Pokiaľ dovolateľ nevymedzí ním tvrdený dovolací dôvod uvedeným spôsobom, je to\ndôvodom pre odmietnutie dovolania podľa ustanovenia § 447 písm. f) CSP.\n65. Najvyšší súd vo svojej predchádzajúcej rozhodovacej praxi k otázke prípustnosti dovolania ustálil,\nže aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska ust. § 421 ods. 1\npísm. b) CSP, musí mať charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o právnu otázku,\nnie o otázku skutkovú. Z dikcie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa\nrozumie tak otázka hmotnoprávna ako aj procesnoprávna. Musí však ísť o právnu otázku, ktorú odvolací\nsúd riešil a na jej vyriešení založil svoje rozhodnutie. Právna otázka,\nna vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu, teda vyriešenie ktorej neviedlo k záverom\nvyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu, aj keby bola v priebehu konania súdmi posudzovaná,\nnemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Dôvodnosť prípustnosti dovolania\npodľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP predpokladá, že právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej\ndovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto\notázku vyriešil.\nZákladným predpokladom prípustnosti dovolania je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej činnosti\ndoposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci odvolacím\nsúdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí). Ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421 CSP, má\nviazanosť dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti\ndovolania závisí od tohto, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie\n\nodvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na\nktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.\n66. Zároveň platí, že právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom rozhodnutí riešiť, musí byť\nrozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické\n(akademické, teoretické) otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne\nrozhodnutie, ani otázky, ktoré vôbec nesúvisia s rozhodovaným sporom. Prípustnosť dovolania\nnezakladá ani všeobecná nespokojnosť dovolateľa s rozhodnutím odvolacieho súdu (resp. jeho\nprávnymi závermi). Pre prípustnosť dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP nie je relevantný len\nsubjektívny názor dovolateľa, teda čo on sám z hľadiska svojho (ne)úspechu v spore považuje za právnu\notázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej a ani jeho hodnotenie právneho posúdenia veci súdom.\n67. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa opiera o § 421 ods. 1 písm. b) CSP,\nby mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť,\nako ju odvolací súd riešil, b/ vysvetliť, v čom je riešenie právnej otázky odvolacím súdom nesprávne, c/\nuviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená (pozri uznesenie najvyššieho súdu z 28. novembra\n2019, sp. zn. 5Obdo/75/2019). Sama polemika dovolateľa\ns právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo\nkritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu\nuvedenému v § 421 ods. 1 písm. b) CSP (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/203/2016,\n2Cdo/54/2018, 3Cdo/6/2017, 3Cdo/67/2017, 4Cdo/95/2017,7Cdo/140/2017).\n68. Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne,\numožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, ktorá\nv rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená [§ 421 ods. 1 písm. b) CSP].\nZa dovolacím súdom dosiaľ nevyriešené označil dovolateľ otázky, od ktorých podľa neho záviselo\nrozhodnutie odvolacieho súdu, a to : a/ „Je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku, ak\nsa rozhodcovský súd v odôvodnení rozhodcovského rozsudku nevysporiadal s kľúčovými námietkami\njedného z účastníkov?“ Dovolateľ túto otázku uviedol pod nadpisom „Nepreskúmateľnosť odôvodnenia\nrozhodcovského rozsudku“. Ďalej išlo o otázku b/ „Je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku,\nv ktorom sa rozhodcovský súd nevysporiadal s námietkou jedného z účastníkov, že kľúčový dôkaz\nje antedatovaný?“ Dovolateľ túto otázku uviedol pod nadpisom „Potenciálne antedatované kľúčové\ndôkazy“. Otázku c/ „Je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku, ak rozhodcovský súd síce\núčastníkom formálne poskytol možnosť doručiť záverečný písomný prednes, rozhodcovský súd ho však\nv rozhodcovskom rozsudku nebral do úvahy a nevysporiadal sa s jeho obsahom?“, dovolateľ uviedol\npod nadpisom „Efektívne odopretie práva na záverečnú reč“. Otázku d/ „Je daný dôvod na zrušenie\nrozhodcovského rozsudku, ak rozhodcovský súd stranám nedoručoval záverečné písomné prednesy,\na tým im odoprel možnosť oboznámiť sa s obsahom záverečného písomného prednesu druhej strany,\na procesne na neho akokoľvek reagovať, ak tieto prednesy obsahovali ucelenú skutkovú a právnu\nargumentáciu?“ dovolateľ uviedol pod nadpisom „Procesná vada v nedoručení záverečných písomných\nprednesov“.\n69. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ uviedol posúdenie veci uskutočnené odvolacím súdom,\nktoré považuje za nesprávne a uviedol tiež, ako mal predmetné, podľa jeho názoru právne otázky, súd\nriešiť, čím splnil kritériá v zmysle § 432 ods. 1 a 2 CSP.\n70. Ako už dovolací súd uviedol vyššie, právna otázka položená dovolateľom\nv dovolaní musí byť zásadná (určujúca) pre rozhodnutie vo veci, čo znamená, že práve\nod jej vyriešenia záviselo rozhodnutie súdu v spore. Pre záver o tom, že ide o právnu otázku kľúčovú\npre rozhodnutie vo veci samej a pre posúdenie prípustnosti dovolania,\nnie je rozhodujúci subjektívny názor sporovej strany, že daná právna otázka môže\nbyť pre ňu rozhodujúca, ale významný je výlučne záver najvyššieho súdu rozhodujúceho o dovolaní.\n71. Pokiaľ však vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí (sp. zn. 5Obdo/98/2018) dovolací súd uzavrel,\nže dovolateľom položené právne otázky (a/ - d/) uvedené kritérium nespĺňajú (s tým, že ich formulácia\nopomína základné závery rozhodujúce pre právne úvahy súdov nižších inštancií), tak ústavný súd\nv danej veci nepovažoval tento záver k prvej otázke (a/) za ústavne konformný a zrušil uznesenie\n\nnajvyššieho súdu z 29. januára 2020 o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť. V Náleze ústavný\nsúd konštatoval,\nže sťažovateľ (tu dovolateľ) v súdnom konaní namietal, že rozhodcovský\nsúd sa nevysporiadal s kľúčovými námietkami pre rozhodnutie v merite veci, a to najmä otázky platnosti\nzadávacích listov s poukazom na ich pozmeňovanie a relatívnej neplatnosti právneho úkonu pre\nabsenciu písomnej formy zadávacích listov, keďže išlo najmä o posúdenie nárokov zo zmluvy o dielo.\nPokiaľ krajský súd uvedené námietky vyhodnotil,\nže ide o namietanie vecnej nesprávnosti pre porušenie hmotnoprávnych predpisov, ktoré nemôže\npreskúmavať v rámci žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, tak takýto výklad je podľa ústavného\nsúdu „zjavne nesprávny“, keďže námietky sa totiž týkajú toho,\nže v odôvodnení rozhodcovského rozsudku chýba akákoľvek zmienka o tom,\nako sa rozhodcovský súd vysporiadal s otázkou platnosti zadávacích listov s poukazom\nna ich pozmeňovanie a s otázkou relatívnej neplatnosti právneho úkonu pre absenciu písomnej formy\nzadávacích listov. Podľa ústavného súdu teda sťažovateľ (tu dovolateľ) „spochybňuje, že v tejto časti\nide o zjavne neodôvodnený rozhodcovský rozsudok, a nie tak, ako to nesprávne právne posúdil\nkrajský súd, že ide o námietky týkajúce sa vecnej nesprávnosti rozsudku“. Pokiaľ dovolací súd vo\nsvojom predchádzajúcom rozhodnutí konštatoval, že dovolateľ nepreukázal, že by ním nastolená otázka\ntýkajúca\nsa nepreskúmateľnosti rozhodcovského rozsudku bola z hľadiska kritérií podľa § 421 ods. 1 písm.\nb) CSP pre rozhodnutie súdov nižšej inštancie kľúčová, pretože cez námietky nepreskúmateľnosti\nrozhodcovského rozsudku ide dovolateľovi aj o skutkovú a vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku,\ntak ústavný súd sa vyjadril, že hoci možno súhlasiť s tým, že stranám v spore ide vždy o ich subjektívne\nvnímanú či už skutkovú alebo vecnú správnosť rozhodnutia, tak dovolateľ formuloval dovolaciu právnu\notázku tak, „či je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku, ak sa rozhodcovský súd v\nodôvodnení rozhodcovského rozsudku nevysporiadal s kľúčovými námietkami jedného z účastníkov. Z\nformulácie tejto otázky je zrejmé, že nadväzuje na to, že krajský súd sa v odôvodnení rozsudku vôbec\nnezaoberal otázkou, či absencia riadneho odôvodnenia rozhodcovského rozsudku zakladá dôvod na\njeho zrušenie podľa § 40 ods. 1 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní. Preto nemožno súhlasiť s\ntým, že by takto nastolená otázka nebola pre rozhodnutie\nči už okresného alebo krajského súdu rozhodná, keďže predmetom ich právneho,\nnie skutkového posúdenia bola otázka, ako vykladať všeobecnú zásadu rovnosti účastníkov\nrozhodcovského konania tak, ako je obsiahnutá v § 40 ods. 1 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní.\nPrávnou otázkou teda bolo, či súčasťou zásady rovnosti\nje i všeobecná požiadavka na riadne, hoc aj z pohľadu všeobecného súdu nesprávne, odôvodnenie\nrozhodcovského rozsudku“.\n72. Z uvedených záverov ústavného súdu vyplýva, že ak odvolací súd v napadnutom rozhodnutí\nžalobcom nastolené právne otázky týkajúce sa (ne)preskúmateľnosti odôvodnenia predmetného\nrozsudku rozhodcovského súdu, a to z hľadiska (ne)porušenia zásady rovnosti účastníkov\nrozhodcovského konania, neriešil, hoci ich ako zásadné pre rozhodnutie o zrušení rozhodcovského\nrozsudku riešiť mal, tak v tomto dovolacom konaní „sa najvyšší súd bude musieť vysporiadať s právnou\notázkou, ktorá je rozhodujúca pre právne posúdenie krajského súdu a ktorá spočíva v tom, či pod\nporušením zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania podľa § 40 ods. 1 písm. g) zákona o\nrozhodcovskom konaní účinného\ndo 31. decembra 2014 treba rozumieť aj také odôvodnenie rozhodcovského rozsudku, ktoré sa či už\nvôbec alebo nedostatočne zaoberalo skutkovými a právnymi námietkami účastníka rozhodcovského\nkonania“.\nK posúdeniu dôvodnosti dovolania.\n73. Z odôvodnenia dovolania vyplýva, že dovolateľ za dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku\npodľa ust. § 40 ods. 1 písm. g) ZRK v znení do 31. decembra 2014, považuje aj nepreskúmateľnosť\nrozhodcovského rozsudku vyvolanú absenciou jeho odôvodnenia k celej argumentácii žalobcu v\nrozhodcovskom konaní a podľa jeho predstáv, a to najmä k tvrdenej (ne)existencii a relatívnej neplatnosti\nzadávacích listov.\nZ rozhodnutia odvolacieho súdu (ods. 59 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu)\nako aj z rozhodnutia súdu prvej inštancie (najmä ods. 40, 42, 44, 46 odôvodnenia rozsudku súdu prvej\ninštancie) výslovne vyplýva (a dovolateľ to napokon aj sám uvádza v dovolaní),\n\nže súdy nižších inštancií svoje rozhodnutia založili na tom, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo v konaní nebolo preukázané, že by došlo k naplneniu dôvodov pre zrušenie rozhodcovského rozsudku\nzo dňa 14. decembra 2012 podľa ust. § 40 ods. 1 písm. g) ZRK. Z odôvodnenia tak rozsudku súdu\nprvej inštancie ako aj z potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu, ktoré z hľadiska nimi uvádzaných\ndôvodov rozhodnutia spolu vytvárajú celok (§ 387 ods. 2 CSP), vyplýva, že pokiaľ žalobca v súdnom\nkonaní argumentoval\naj nepreskúmateľnosťou rozhodcovského rozsudku, tak súdy nižších inštancií zhodne konštatovali, že\nzásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17 ZRK) nebola porušená a pokiaľ podľa ich\nnázoru žalobcove námietky vo svojej podstate smerujú k vecnej správnosti rozhodcovského rozsudku,\ntak tieto sú z prieskumu všeobecného súdu vylúčené. Zdôraznil to odvolací súd v odôvodnení dovolaním\nnapadnutého rozsudku tak, že „právna úprava umožňuje požiadať príslušný všeobecný súd o zrušenie\nrozhodcovského rozsudku\nlen z formálnych dôvodov vymedzených v zákone o rozhodcovskom konaní a nie je možné požiadať\nsúd o zrušenie rozhodcovského rozsudku pre porušenie hmotnoprávnych predpisov a teda napadnúť\naj vecnú správnosť rozsudku.“ ... „Obom stranám bola v rozhodcovskom konaní poskytnutá riadne a v\ndostatočnom rozsahu rovnaká možnosť uplatnenia si procesných práv, dostatočná možnosť uplatnenia\nsi svojich tvrdení, námietok, dôkazov ako i možnosť vyjadrovať sa k dôkazom, skutočnostiam a tvrdeniam\ndruhej strany a po formálnej stránke boli dodržané príslušné procesné postupy.“\n74. Vo svetle v tejto dovolacej veci záväzných právnych záverov ústavného súdu\n(III. ÚS 117/2021) však zodpovedanie otázok formulovaných dovolateľom, a/ „Je daný dôvod na\nzrušenie rozhodcovského rozsudku, ak sa rozhodcovský súd v odôvodnení rozhodcovského rozsudku\nnevysporiadal s kľúčovými námietkami jedného z účastníkov?“, b/ „Je daný dôvod na zrušenie\nrozhodcovského rozsudku, v ktorom sa rozhodcovský súd nevysporiadal s námietkou jedného z\núčastníkov, že kľúčový dôkaz je antedatovaný?“ a c/ „Je daný dôvod\nna zrušenie rozhodcovského rozsudku, ak rozhodcovský súd síce účastníkom formálne poskytol\nmožnosť doručiť záverečný písomný prednes, rozhodcovský súd ho však v rozhodcovskom rozsudku\nnebral do úvahy a nevysporiadal sa s jeho obsahom?“, bolo nevyhnutné považovať za prípustný dovolací\ndôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\nNiet pochýb, že základom týchto otázok sú námietky o nepreskúmateľnosti rozhodcovského rozsudku,\na to, že podľa dovolateľa táto nepreskúmateľnosť tvorí dôvod porušenia zásady rovnosti účastníkov\nrozhodcovského konania. Dovolací súd je preto povinný k týmto námietkam dovolateľa v súlade s\nNálezom dať odpoveď na kľúčovú právnu otázku, ktorá ešte nebola v doterajšej rozhodovacej praxi\nnajvyššieho súdu vyriešená, a to, či pod porušením zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania\npodľa § 40 ods. 1 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní účinného do 31. decembra 2014 treba\nrozumieť aj také odôvodnenie rozhodcovského rozsudku, ktoré sa či už vôbec alebo nedostatočne\nzaoberalo skutkovými a právnymi námietkami účastníka rozhodcovského konania.\nK posúdeniu otázok a/ až c/ z hľadiska dôvodnosti dovolacieho dôvodu prípustného v zmysle § 421 ods.\n1 písm. b) CSP\n75. Dovolací súd uvádza, že pokiaľ predmetom rozhodovania súdov nižších inštancií bola žaloba o\nzrušenie rozhodcovského rozsudku zo dňa 14. decembra 2012, potom\npre zodpovedanie nastolenej dovolacej otázky vo vzťahu k procesnému postupu rozhodcovského súdu,\nktoré sa viazalo k vydaniu tohto jeho rozsudku, bolo potrebné vychádzať z právnej úpravy platnej a\núčinnej ku dňu podania žaloby o zrušenie tuzemského rozhodcovského rozsudku na (všeobecnom)\nsúde, čo v danom prípade predstavuje predovšetkým zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní\nv znení\ndo 31. decembra 2014.\n76. Podľa ust. § 14 ods. 1 a 2 ZRK, rokovací poriadok stáleho rozhodcovského súdu upravuje a) postup\nkonania pred stálym rozhodcovským súdom, b) pravidlá o trovách rozhodcovského konania, c) pravidlá\nzmierovacieho konania, d) ďalšie náležitosti súvisiace\ns ochranou záujmov účastníkov rozhodcovského konania. (2) Vo veciach neupravených\nv rokovacom poriadku postupuje stály rozhodcovský súd podľa ustanovení tohto zákona.\n\n77. Podľa ust. § 17 ZRK, účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné\npostavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na\nuplatnenie jeho práv a na ich ochranu.\n78. Podľa ust. § 26 ods. 3 ZRK, stály rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovské konanie podľa\nsvojho rokovacieho poriadku (§ 14).\n79. Podľa ust. § 34 ods. 2 písm. g) ZRK, rozhodcovský rozsudok obsahuje odôvodnenie okrem prípadu,\nkeď sa účastníci rozhodcovského konania dohodli, že rozhodcovský rozsudok netreba odôvodniť alebo\nak ide o rozhodcovský rozsudok o dohodnutých podmienkach (§ 39).\n80. Podľa ust. § 40 ods. 1 písm. g) ZRK, účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou\nna príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak bola porušená\nzásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17).\n81. Podľa ust. § 51 ods. 3 ZKR, ak tento zákon neustanovuje inak, na rozhodcovské konanie sa\nprimerane vzťahujú ustanovenia všeobecného predpisu o konaní pred súdmi. 18) [odkaz pod čiarou\n18) Občiansky súdny poriadok]\n82. Podľa ust. § 157 ods. 2 OSP (v znení platnom a účinnom až do 30. júna 2016)\nv odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa\nvo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí,\nktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa\npri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd\ndbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.\n83. Podľa čl. 36 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A\nSLOBÔD ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej\na Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „listina“), každý sa môže domáhať ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.\n84. Podľa čl. 6 ods. 1, veta prvá, Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(publikovaný oznámením Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb.; ďalej len\n„dohovor“), každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote\nprejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych\nprávach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n85. Samotné rozhodcovské konanie je inštitútom súkromného práva, v ktorom rozhodcovia ako osoby\nsúkromného práva rozhodujú spory na základe súkromnoprávneho aktu účastníkov konania. Uzavretím\nrozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky\nsa strany dobrovoľne a vedome vzdávajú práva na súdnu ochranu vykonávanú prostredníctvom\nvšeobecných súdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu, ktorý\nje súkromnoprávnou osobou, pretože ho nemožno vzhľadom na jeho účel a charakter\nbez ďalšieho zaradiť k orgánom verejnej moci. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že\nstrany rozhodcovskej zmluvy si musia byť vedomé možných negatívnych dôsledkov svojho rozhodnutia\nuprednostniť riešenie medzi nimi vzniknutých sporov prostredníctvom súkromnoprávnej osoby rozhodcovského súdu pred súdnym orgánom Slovenskej republiky, čím sa ich základné právo na súdnu\nochranu v istom zmysle stáva okliešteným rozsahom vyplývajúcim z § 40 zákona o rozhodcovskom\nkonaní\n(m. m. III. ÚS 335/2010 <http://merit.slv.cz/III.US335/2010>, I. ÚS 143/2013 <http://merit.slv.cz/\nI.US143/2013>, I. ÚS 234/2013 <http://merit.slv.cz/I.US234/2013>).\n86. Prieskum rozhodcovského rozsudku je možný žalobou o zrušenie tuzemského rozhodcovského\nrozsudku (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“) a je vymedzený v § 40\nods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase podania žaloby.\nRozsah prieskumu rozhodcovských rozsudkov všeobecnými súdmi je výrazne obmedzený taxatívnym\nvýpočtom § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní zameraným najmä\n\nna otázky procesného charakteru. Právnou normou s najširšou hypotézou v rámci procesného\nprieskumu je ustanovenie § 40 ods. 1 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého dôvodom\nna zrušenie rozhodcovského rozsudku je porušenie zásady rovnosti účastníkov konania. Otázkou\nvýkladu tohto ustanovenia je, či pod zásadu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania je potrebné\nsubsumovať aj požiadavku na riadne odôvodnenie rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovské súdy síce\nnie sú orgány verejnej moci, keďže\nna základe rozhodcovskej doložky sa strany sporu dohodli, že spor budú rozhodovať\niné subjekty než súdy, avšak sú subjektom disponujúcim oprávnením rozhodnúť spor, a preto\ntreba zvážiť, či sa na ne vzťahujú zásady spravodlivého súdneho procesu vyplývajúce z ústavy\na dohovoru, ktoré okrem iného požadujú, aby sa všeobecné súdy vyhli arbitrárnemu alebo zjavne\nnepreskúmateľnému rozhodnutiu (III. ÚS 117/2021, ods. 17.).\n87. Podľa názoru ústavného súdu predmetná právna otázka je rozhodná nielen\npre rozhodovanie súdov nižších inštancií v preskúmavanej veci, ale predstavuje „aj z pohľadu\nvšeobecného významnú právnu otázku odôvodňovania rozhodnutí rozhodcovským súdom“ (III. ÚS\n117/2021, ods. 21.).\n88. Zákon o rozhodcovskom konaní z hľadiska jeho pôsobnosti vychádza\nz medzinárodných konceptov arbitrážneho konania a štandardnej akceptácie okruhu právnych vzťahov\nriešiteľných touto formou mimosúdneho riešenia sporov. Rozhodcovské konanie\nsa v zmysle odbornej literatúry zaraďuje medzi tzv. alternatívne metódy riešenia sporov.\nV porovnaní s klasickým spôsobom riešenia sporov, t. j. prostredníctvom štátnej sústavy súdov,\ndisponuje viacerými špecifickými črtami a vlastnosťami. Rozhodcovské konanie\nje založené na zásadách, pričom niektoré sú totožné so zásadami konania pred štátnym súdom a\nniektoré sú diametrálne odlišné. Spoločným pre oba procesné postupy je cieľ, a to urovnanie sporu.\nSamotný procesný postup a výsledok sú však odlišné. Pri urovnaní sporu prostredníctvom súdneho\nkonania dochádza k usporiadaniu práv a povinností prostredníctvom štátneho súdneho aparátu. V\nrozhodnej dobe (pre preskúmavanú vec) platiaci Občiansky súdny poriadok v § 7 ods. 1 upravoval\nprávomoc súdov tak, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné\nprávne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych\nvzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (s účinnosťou od 1.\njúla 2016 podľa § 3 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne\nveci,\nak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány).\n89. Civilné súdne konanie je vymedzené tak, že ide o spôsob urovnávania vzťahov realizovaný a\ngarantovaný štátnou mocou realizovanou prostredníctvom súdnych orgánov. Z toho vyplývajú a tým sú\ndané viaceré zásady charakteristické pre súdne konanie.\nNaproti tomu rozhodcovské konanie nepožíva niektoré výhody vyplývajúce zo zastrešenia súdneho\nkonania štátnou mocou (predovšetkým nedostatok donucovacej právomoci v rámci fázy dokazovania),\na to sa odráža aj na formulovaní a charakteristike viacerých základných zásad vlastných tomuto konaniu\n(napr. jeho neverejnosť).\n90. Ako už vyššie dovolací súd uviedol, žalobca (dovolateľ), primárne ako účastník konania pred\nrozhodcovským súdom, sa rozhodcovskou zmluvou zaviazal, že sa podriadi pravidlám rozhodcovského\nkonania (uvedené sa rovnako týka žalovaného). Obe strany\nako účastníci rozhodcovského konania tým, že rozhodcovskou zmluvou dobrovoľne prejavili vôľu\npodriadiť sa rozhodcovskému súdu, jeho pravidlám a rozhodnutiu pri riešení\nich právneho sporu, zobrali na seba súkromnoprávny záväzok tak voči sebe navzájom,\nako aj voči rozhodcovskému súdu (tieto záväzkové vzťahy je potrebné vnímať\nako horizontálne). Je možné súhlasiť s názorom, že rozhodca (rozhodcovský súd) právo\nnenachádza, ale utvára (narovnáva, vyjasňuje, ustaľuje) záväzkový vzťah namiesto strán (účastníkov\nrozhodcovského konania). Toto jeho zmocnenie nie je delegované zvrchovanou mocou štátu, ale je\nod nej autonómne, keďže pochádza zo súkromnej vlastnej moci (vôle) strán, ktorú mu rozhodcovskou\nzmluvou zverili (obdobne Ústavný súd ČR, Pl. ÚS 37/08). Pokiaľ platné právo umožňuje rozhodovať\nmajetkové spory aj inými subjektami než štátnymi (súdmi), neznamená to, že ide o orgány verejnej moci,\npričom vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku nezaručuje rozhodcovi postavenie orgánu verejnej\nmoci (porovnaj uznesenie Ústavného súdu ČR zo 6. februára 2007, sp. zn. IV. ÚS 224/07, tiež\n\nuznesenie z 20. júla 2006, sp. zn. III. ÚS 32/06). Hoci rozhodcovský rozsudok, ako výsledok činnosti\nrozhodcovského súdu, je možné definovať ako určitý akt vyvolávajúci účinky res iudicata a tvoriaci\nexekučný titul, vo svojej podstate však nestráca súkromnoprávny charakter, ako inštitút súkromného\npráva, prostredníctvom ktorého strany uskutočňujú vlastnú zmluvnú autonómiu.\n91. Uvedený súkromnoprávny charakter rozhodcovskej zmluvy a rozhodcovského konania, výsledkom\nktorého je rozhodcovský rozsudok, však neznamená úplné vylúčenie\nich podriadenia sa kontrole zo strany štátu [podľa § 42 ZRK v rozhodnom znení ustanovenia týkajúce\nsa zrušenia rozhodcovského rozsudku nemôžu účastníci rozhodcovského konania\nv rozhodcovskej zmluve vylúčiť okrem dôvodu podľa § 40 písm. h)]. Súkromnoprávny charakter\nrozhodcovskej zmluvy a rozhodcovského konania, výsledkom ktorého\nje rozhodcovský rozsudok, rovnako neznamená úplné vylúčenie ich podriadenia\nsa základným princípom, na ktorých sú postavené a z ktorých vychádzajú aj procesné pravidlá\ncharakteristické pre civilné súdne konania a rozhodnutia štátnych justičných orgánov; tie však ponímané\nz hľadiska ich primeranosti pre rozhodcovské konanie. Takýmto základným princípom je aj právo na\nriadny a spravodlivý proces vyplývajúci z článku 36 listiny,\nčl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1 ústavy.\n92. Nepochybne účastníci tuzemského rozhodcovského konania sú súčasne subjektami podliehajúcimi\nprávnemu poriadku Slovenskej republiky, a teda uzavretím rozhodcovskej zmluvy sa automaticky\npodriaďujú právomoci (všeobecného) súdu v prípade, že jeden z účastníkov neskôr podá žalobu o\nzrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle zákona o rozhodcovskom konaní.\n93. Pokiaľ sa účastníci v rámci pravidiel rozhodcovského konania nedohodli,\nže písomný rozsudok rozhodcovského súdu má byť bez odôvodnenia, musí rozsudok obsahovať\nodôvodnenie, v ktorom rozhodcovský súd uvedie dôvody svojho rozhodnutia\n[§ 34 ods. 2 písm. g) ZRK].\n94. Vzhľadom na výraz „primerane“ použitý v ustanovení § 51 ods. 3 ZRK, je potrebné pri interpretácii\ndotknutých ustanovení ZRK zohľadniť ustanovenia OSP, avšak\nza rešpektovania zásad, na ktorých spočíva osobitná úprava rozhodcovského konania. Samotnú\nzásadu rovnosti účastníkov ZRK nepribližuje stanovením konkrétnych práv a povinností účastníkov\nrozhodcovského konania, preto aj v tomto ohľade je potrebné primerane použiť príslušné ustanovenia\nOSP.\n95. Ústavný súd sa už v minulosti vyjadril, že zásada rovnosti občanov pred zákonom ustanovená v čl.\n12 ods. 1 ústavy sa v občianskom súdnom konaní transformuje do zásady rovnosti účastníkov konania\n(čl. 47 ods. 3 ústavy) a vzťahuje sa na všetky materiálne a procesné záruky a na každého. Rovnosť\npred súdom je len výrazom rovnosti strán\npred zákonom, v tomto prípade pred Občianskym súdnym poriadkom. Z toho vyplýva,\nže rovnosť pred zákonom a rovnosť pred súdom je obsahom toho istého pojmu a znamená rovnaké\npostavenie oboch procesných strán pri aplikácii hmotných i procesných predpisov ktorýmkoľvek súdom\nvoči ktorémukoľvek účastníkovi konania. Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje\nvytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o právach\na povinnostiach ktorých rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95).\n96. Pokiaľ účastníkmi individuálne dohodnuté pravidlá rozhodcovského konania, rokovací poriadok\nrozhodcovského súdu, ani zákonná úprava rozhodcovského konania\nv ZRK, náležitosti odôvodnenia rozhodcovského rozsudku neupravujú, v takom prípade\nje možné a potrebné v zmysle ust. § 51 ods. 3 ZRK primerane vychádzať z ust. § 157\nods. 2 OSP, upravujúceho náležitosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia.\nZ hľadiska primeranosti aplikácie a interpretácie tohto zákonného ustanovenia vo vzťahu k náležitostiam\n(rozsahu a kvalite) odôvodnenia rozsudku rozhodcovského súdu, je však súčasne potrebné vychádzať\nz celkového zmyslu a účelu zákona o rozhodcovskom konaní, ktorým je úprava arbitrážneho\nalternatívneho systému a spôsobu riešenia určitých sporov, dobrovoľne zvoleného stranami sporu, ktorý\nmá byť pružný, efektívny, hospodárny\n\na bez zbytočného zaťažovania strán. Aj z tohto hľadiska, ktoré vychádza z dovolacím súdom tu\npreferovanej teleologickej metódy interpretácie právnych noriem, je potrebné pristupovať k výkladu\njednotlivých ustanovení ZRK.\n97. Ustanovenie § 40 ZRK umožňuje účastníkovi rozhodcovského konania, za splnenia zákonom\nstanovených podmienok a z taxatívne vymenovaných dôvodov, podať žalobu o zrušenie\nrozhodcovského rozsudku a takto zvrátiť (pre neho) nepriaznivý výsledok rozhodcovského konania.\nAvšak zrušenie rozhodcovského rozsudku by malo byť ponímané ako najkrajnejší prostriedok a určite\nby k nemu nemalo dochádzať v každom prípade,\nkeď niektorá zo strán nie je spokojná s výsledkom konania pred rozhodcovským súdom. (Pozri Hučková,\nR. Rozhodcovské konanie. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2013). Súdne konanie\no zrušenie rozhodcovského rozsudku je osobitné konanie pred všeobecným súdom, ktoré nenadväzuje\nna konanie pred rozhodcovským súdom\na nie je možné ho chápať ako jeho pokračovanie. V podstate sa takto realizuje kontrolný mechanizmus\nvšeobecného súdu ako justičného orgánu štátu voči rozhodovacej činnosti rozhodcovského súdu, avšak\nlen pokiaľ o to účastník požiada podanou žalobou o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Rozsah tejto\nkontroly pritom musí byť starostlivo uvážený tak,\naby na jednej strane nebolo popreté pravidlo, že v konaní pred rozhodcom má byť poskytnutá ochrana,\na na strane druhej, aby tým neboli zotreté výhody rozhodcovského konania,\na teda aj jeho praktická využiteľnosť. Účelom inštitútu zrušenia rozhodcovského rozsudku\nje umožniť ešte v inom konaní než v konaní o výkon rozhodnutia súdny prieskum toho, či boli splnené\nzákladné podmienky pre prejednanie a rozhodnutie veci rozhodcom (nález Ústavného súdu ČR z 8.\nmarca 2011, sp. zn. I. ÚS 3227/07).\n98. Ustanovenie § 40 ods. 1 písm. g) ZRK nie je možné interpretovať bez ustanovenia 17 tohto zákona,\nupravujúceho rovnosť účastníkov rozhodcovského konania. Je nepochybné, že súd rozhodujúci o žalobe\no zrušenie rozhodcovského rozsudku sa musí obmedziť\nlen na procesnú stránku rozhodcovského konania, teda či prebehlo tak ako podľa zákona (prípadne\núčastníkmi vopred dohodnutých pravidiel) malo. Všeobecný súd nie je oprávnený preskúmavať\nnapadnutý rozhodcovský rozsudok vecne, teda z hľadiska správnosti hodnotenia vykonaných dôkazov,\nsprávnosti skutkových zistení a následného právneho posúdenia veci. Ako už bolo povedané, žaloba na\nzrušenie rozhodcovského rozsudku nemôže predstavovať opravný prostriedok proti rozhodcovskému\nrozhodnutiu. Konanie pred všeobecným súdom o žalobe na zrušenie rozsudku rozhodcovského súdu\npodľa zákona č. 244/2002 Z. z.\nna rozhodcovské konanie nenadväzuje a nie je možné ho považovať za ďalšie opravné konanie.\nPredmetom takého konania všeobecného súdu nie je vecná správnosť rozhodnutia rozhodcovského\nsúdu vo veci samej. Zisťovanie priebehu konania rozhodcovského súdu\na ním vydaného rozsudku je v súdnom konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku predmetom\ndokazovania všeobecného súdu a tým otázkou skutkovou a následne právnou, avšak výlučne z hľadiska\núvah o procesnom postupe rozhodcovského súdu v rámci posudzovaných dôvodov pre zrušenie\nrozhodcovského rozsudku podľa zákona č. 244/2002\nZ. z. (R 56/2020). [Tu dovolací súd len poznamenáva, že na uvedených záveroch zotrváva, pričom na\nich správnosť a aktuálnosť nemá zásadný vplyv to, že základom tohto judikátu bolo práve uznesenie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 5Obdo/98/2018, zrušené v danej veci Nálezom, avšak z dôvodov do týchto\nzáverov najvyššieho súdu priamo nezasahujúcich].\n99. Ustanovenie § 17 ZRK je premietnutím zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania.\nRovnosť účastníkov konania však, okrem zákona č. 244/2002 Z. z. výslovne\npre účely rozhodcovských konaní, upravujú aj iné právne predpisy. Zásadu rovnosti účastníkov konania\nv pre vec rozhodnom čase upravoval Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 18 tak, že okrem\niného účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im\nrovnaké možnosti na uplatnenie ich práv.\nTo znamená, že (tak všeobecný, ako aj rozhodcovský) súd musí účastníkovi konania,\nči už na strane žalobcu, alebo žalovaného, umožniť vyjadriť sa ku všetkému, čo sa v konaní udialo,\nako aj k dôkazom, ktoré boli v konaní vykonané. Účastník konania má tiež právo vyjadriť sa k právnej\na skutkovej stránke prejednávanej veci. Samotná podstata zásady rovnosti účastníkov konania spočíva\nv tom, že všetci účastníci konania (či už občianskeho súdneho, alebo aj rozhodcovského) majú\nrovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok, bez\n\nzvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Explicitne zásada rovnosti účastníkov\nkonania znamená aj to,\nže od žiadneho účastníka sa nebudú vyžadovať procesné povinnosti, ktoré mu neukladá priamo\nprocesné právo, a v prípade nesplnenia procesných povinností vyplývajúcich\nz procesného práva sa budú rovnako u každého účastníka sankcionovať (napr. neunesenie dôkazného\nbremena navrhovateľa). Účastníci rozhodcovského konania rovnako,\nako aj účastníci civilného súdneho konania majú, okrem iného, právo predkladať rozhodcovskému súdu\npotrebné návrhy, navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa ku všetkým skutočnostiam. (Porovnaj Hučková, R.,\nTreščáková, D., Zákon o rozhodcovskom konaní. Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer s.r.o., 2018, 192\ns.).\n100. Niet pochýb, že vo vzťahu ku konaniu všeobecného súdu právo na odôvodnenie rozhodnutia je\nsúčasťou práva na spravodlivý súdny proces zaručeného dohovorom\n(čl. 6 ods. 1). Právom na odôvodnenie rozhodnutia sa zaoberal vo svojich viacerých rozhodnutiach\naj Ústavný súd Slovenskej republiky, v ktorých vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na\nspravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny\nje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne\ndáva odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,\nt. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03), že všeobecný súd\nnemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (napr. III. ÚS\n19/03, III. ÚS 209/04,\nII. ÚS 78/05, II. ÚS 76/07). Judikatúrou súdov je dlhodobo ustálené, že pre oblasť občianskeho\nsúdneho konania platia zásady spravodlivého súdneho procesu vyplývajúce z ústavy a dohovoru, ktoré\nokrem iného požadujú, aby sa všeobecné súdy vyhli arbitrárnemu alebo zjavne nepreskúmateľnému\nrozhodnutiu.\n101. Aj z recentnej judikatúry ústavného súdu vo vzťahu k všeobecnému súdnictvu vyplýva, že jednou\nz garancií obsiahnutých v pojme práva na spravodlivý proces je aj celkom nepochybné právo účastníka\nna riadne odôvodnenie, nielen na uvedenie „aspoň nejakých“ dôvodov, ale dostatočných argumentov\nreagujúcich na relevantné námietky odvolateľa zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom. K naplneniu\ntohto dovolacieho dôvodu\n[§ 420 písm. f) CSP, pozn. dovolacieho súdu] preto nedochádza len úplnou absenciou odôvodnenia, ale\naj jeho nedostatočnosťou alebo nezrozumiteľnosťou či svojvoľnosťou. Striktné oddeľovanie procesného\npostupu súdu a rozhodnutia, ktorý je jeho sumárom a výsledkom, nie je ústavne udržateľným konceptom,\npretože celý faktický proces súdu\na naň nadväzujúci myšlienkový proces hodnotenia skutkového stavu a jeho subsumovania\npod relevantnú právnu normu je stelesnený v odôvodnení rozhodnutia súdu a práve\ncez odôvodnenie rozhodnutia musí byť preskúmateľný (pozri aj nález ústavného súdu\nč. k. II. ÚS 120/2020 z 21. januára 2021, body 37 až 41). Ústavný súd pakovane vo svojej judikatúre\npripomína, že všeobecné súdy pri výklade a aplikácii aj procesných právnych noriem musia uprednostniť\nvždy ten z rôznych do úvahy prichádzajúcich výkladov, ktorý\nje priaznivejší, ústretovejší a zabezpečujúci plnohodnotnejšiu realizáciu práv pre účastníka konania.\nPretože jednotlivec sa obracia na súd s požiadavkou o poskytnutie súdnej ochrany jeho ohrozenému\nalebo porušenému právu s dôverou, že táto ochrana bude poskytnutá spravodlivo a v súlade s právnym\nporiadkom vrátane európskej úrovne štandardov ochrany ľudských práv (II. ÚS 419/2021).\n102. V právnom štáte, akým je aj Slovenská republika (čl. 1 ods. 1 ústavy) je rovnosť účastníkov\npovažovaná za jednu zo základných zásad akéhokoľvek konania a tvorí súčasť verejného poriadku.\nV zmysle tejto zásady musí byť konanie (určitý formálny postup) vedené nestranne, bez zvýhodnenia\njedného účastníka oproti druhému. Hoci rozhodcovské súdy\nnie je možné považovať za orgány viazané ústavnoprávnymi zárukami, tak práva vyplývajúce z čl.\n6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy možno považovať za také, ktoré nevyhnutne prenikajú aj\ndo rozhodcovského konania, predovšetkým z hľadiska zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského\nkonania v zmysle § 17 ZRK v rozhodnom znení.\n103. Dovolací súd už poukázal na rozdiel medzi rozhodcovským súdom a súdom všeobecným, preto aj\nz hľadiska rozhodovania o žalobe podľa § 40 ods. 1 písm. g) ZRK\n\nje žiaduce uviesť, že rozsudok súdu je akt verejnej moci, naproti tomu rozhodnutie rozhodcovského\nsúdu predstavuje súkromnoprávny akt vydaný v zmluvne založenom konaní. Práve pre tento rozdiel\nnie je možné očakávať od odôvodnenia rozhodcovského rozsudku rovnako prísny štandard ako je to u\nodôvodnení rozsudkov súdu.\n104. Vychádzajúc z vyššie uvedených úvah, premís a postulátov, aplikujúc ústavne konformný rámec\nposúdenia nastolenej otázky, ktorá sa vo svojej podstate týka vzťahu všeobecného a rozhodcovského\nsúdnictva, dospel dovolací súd k nasledovným záverom:\nI. Aj keď rozhodcovské súdy nie sú orgány verejnej moci, keďže na základe rozhodcovskej doložky\n(rozhodcovskej zmluvy) sa strany sporu dohodli, že ich spor budú rozhodovať\niné subjekty než všeobecné súdy, avšak v konečnom dôsledku sú subjektom disponujúcim oprávnením\nrozhodnúť spor, čo tvorí totožný účel tak súdneho ako aj rozhodcovského konania, niet rozumného\nani legálneho dôvodu, aby sa na konanie pred rozhodcovskými súdmi primerane nevzťahovali zásady\nspravodlivého súdneho procesu vyplývajúce z ústavy a dohovoru, ktoré okrem iného požadujú, aby sa\nsúdy vyhli arbitrárnemu alebo zjavne nepreskúmateľnému rozhodnutiu. Z tohto hľadiska pod zásadu\nrovnosti účastníkov konania v zmysle § 40 ods. 1 písm. g) vo väzbe na § 17 zákona č. 244/2002 Z. z. o\nrozhodcovskom konaní v znení do 31. decembra 2014 je možné subsumovať aj požiadavku na riadne\nodôvodnenie tuzemského rozhodcovského rozsudku.\nII. Porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania z hľadiska preskúmateľnosti\nodôvodnenia tuzemského rozhodcovského rozsudku však možno konštatovať len celkom výnimočne\na ojedinele, a to v prípadoch predstavujúcich extrémny zásah do práva na spravodlivý proces, (a to\nnapríklad vtedy, ak by išlo o úplnú absenciu odôvodnenia rozhodcovského rozsudku, ktoré dohodou\núčastníkov nebolo z jeho náležitostí vylúčené, alebo o celkom chýbajúce zaoberanie sa pre vec\nzásadnými skutkovými a právnymi námietkami účastníka rozhodcovského konania), čo by v konkrétnych\nokolnostiach prípadu znamenalo takú intenzitu zásahu do práv dotknutého účastníka, že by došlo k\núplnému popretiu alebo zjavnému porušeniu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania.\nIII. Porušením zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania nemusí byť také odôvodnenie\ntuzemského rozhodcovského rozsudku, ktoré nereaguje na všetky skutkové a právne otázky nastolené\núčastníkom rozhodcovského konania. Podstatné je,\naby z odôvodnenia rozhodnutia rozhodcovského súdu bolo možno vyrozumieť zásadné dôvody jeho\nprijatia. To, že sa rozhodcovský súd v odôvodnení svojho rozsudku k niektorým skutkovým a právnym\notázkam nastoleným účastníkom rozhodcovského konania výslovne nevyjadrí, ešte nemusí znamenať,\nže neboli pri rozhodovaní o spore predmetom jeho úvah,\nto platí rovnako, ak sa rozhodcovský súd v odôvodnení svojho rozsudku sústredí\niba na rozhodujúci argument, pričom ostatné tým pádom nie sú relevantné. Uvedené bude\nvždy predmetom individuálneho posúdenia súdom rozhodujúcim o žalobe o zrušenie tuzemského\nrozhodcovského rozsudku, a to podľa konkrétnych okolností v tej - ktorej veci.\nIV. Všeobecný súd rozhodujúci o žalobe o zrušenie tuzemského rozhodcovského rozsudku môže\npreskúmať odôvodnenie tohto rozsudku na základe vznesenej námietky jeho nepreskúmateľnosti len\nako namietaný procesný postup rozhodcovského súdu, teda bez toho, aby sa zaoberal skutkovými\nzisteniami a právnymi závermi rozhodcovského súdu z hľadiska vecnej správnosti rozhodnutia. K\nzisťovaniu a záveru, či/že došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§\n17 zákona o rozhodcovskom konaní) z hľadiska dodržania náležitostí (preskúmateľnosti) odôvodnenia\nrozhodcovského rozsudku, musí súd konajúci o žalobe z dôvodov podľa § 40 ods. 1 písm. g) zákona\nč. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení do 31. decembra 2014 pristupovať nanajvýš\nobozretne a skôr reštriktívne, keďže konanie pred všeobecným súdom o žalobe na zrušenie rozsudku\nrozhodcovského súdu podľa zákona č. 244/2002 Z. z. na rozhodcovské konanie nenadväzuje a nie je\nmožné ho považovať za ďalšie opravné konanie.\nPredmetom takého konania všeobecného súdu nie je vecná správnosť rozhodnutia rozhodcovského\nsúdu vo veci samej. Zisťovanie priebehu konania rozhodcovského súdu a ním vydaného rozsudku je\nv súdnom konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku predmetom dokazovania všeobecného súdu\na tým otázkou skutkovou a následne právnou, avšak výlučne z hľadiska úvah o procesnom postupe\nrozhodcovského súdu v rámci posudzovaných dôvodov pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa\nzákona č. 244/2002 Z. z. (R 56/2020).\n105. Najvyšší súd pokiaľ ide o širšie osvetlenie úvah, z ktorých vychádzal pri prijatom výklade ust. § 40\nods. 1 písm. g) ZRK vo väzbe na § 17 ZRK, ďalej uvádza, že zákonodarca pri zostavovaní a prijímaní\n\nakejkoľvek právnej normy vychádza z určitého stavu spoločenských vzťahov, ktoré zamýšľa normovať,\na to (zjednodušene povedané)\nbuď už vzťahov existujúcich, ktoré chce prijímanou normou novo regulovať alebo zamýšľaný stav\n(vzťahy) novo vytvárať. Preto sa pri výklade textu zákona často súd uchyľuje k podpore napr. dôvodovou\nsprávou k tomuto zákonu, keď zisťuje čo bolo úmyslom zákonodarcu,\nním zamýšľaným cieľom úpravy. To však má (časovo) obmedzenú výpovednú hodnotu v zásade len o\ntom, čo bolo pôvodným zámerom normotvorcu v legislatívnom procese tvorby právnej normy. Pokiaľ ale\nide o právnu normu, ktorá v nezmenenej podobe existuje a upravuje spoločenské (právne) vzťahy po\ndlhší čas, je opodstatnené a potrebné sa zaoberať aj tým, či sa (napr. vývojom spoločenských vzťahov,\nktorých sa týka dotknutá právna úprava) nezmenili predpoklady správneho výkladu, pochopenia právnej\nnormy pri jej aplikácii a interpretácii na určitý súdom posudzovaný individuálny vzťah (spor). Zmena\ntýchto podmienok môže byť vyvolaná napr. aj vyvíjajúcou sa judikatúrou všeobecných súdov,\nako aj súdu ústavného, alebo v európskom priestore ESĽP alebo SD EÚ, ak ide o výklad noriem z\nhľadiska skúmania a zodpovedania v spore nastolených otázok možného porušenia práva strany (tu\núčastníka rozhodcovského konania) na spravodlivý proces.\nNapokon aj aktuálne platný Civilný sporový poriadok, ako základný kódex procesného práva, upravujúci\ncivilné sporové súdne konanie, súdom s účinnosťou od 1. júla 2016 ukladá v čl. 3 ods. 1 jeho základných\nprincípov, každé ustanovenie tohto zákona vykladať v súlade\ns Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, s\nmedzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť\npred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to\ns trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené. Základné ústavné princípy, na ktorých spočíva\ncivilný súdny proces, však rovnako platili aj za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (do 30. júna\n2016), v ktorom pokiaľ išlo o úpravu odňatia práva účastníka na konanie pred súdom [napr. § 237 ods.\n1 písm. f) OSP], sa toto právo subsumovalo pod širší pojem práva na spravodlivý súdny proces, ako\njeho súčasť.\n106. Ústava Slovenskej republiky v čl. 152 ods. 4, v znení platnom aj v dobe rozhodnej pre tu\nposudzovanú vec, výslovne stanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a\nostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\n107. Žiada sa najvyššiemu súdu dodať, že možno súhlasiť s názorom Riccarda Guastiniho, podľa\nktorého aplikácia práva a výklad práva majú určité hranice a pravidlá. „Konečné rozhodnutie totiž\novplyvňujú nielen praktické záujmy, ale aj idea spravodlivosti a - samozrejme - právna doktrína, resp.\ndogmatika (ako akási limitácia svojvoľnosti rozhodnutia)“. Aplikačný postup by teda nemal sledovať\nvlastné záujmy sudcu, ale praktické záujmy spoločnosti a rešpektovať limity spravodlivosti a právnej\ndoktríny. (pozri Gábriš,\nT. Preskriptívna teória práva. Metodológia aplikácie práva pre súčasnosť. Bratislava:\nVeda, vydavateľstvo SAV, 2020, s. 88). A tiež „(u)ž Aristoteles v Etike Nikomachovej\ntak upozorňuje na to, že politika a etika sú dve oblasti, ktoré na rozdiel od prírodných vied nevykazujú\nnemennosť a stálosť svojich axiómov, ale naopak, ich predpoklady sa neustále menia, tak ako sa s\ndobou menia náhľady na to, čo je správne, spravodlivé\nči dovolené/zakázané. Podobne pritom to, čo platí pre etiku a politiku, zjavne platí\naj v práve.“ (pozri Gábriš, T., tamtiež, s. 90).\n108. Z hľadiska interpretácie dotknutých ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. v rozhodnom znení niet\ndôvodu pre iný ako uvedený prístup. Ustanovenie § 17 cit. zákona upravujúce rovnosť účastníkov\nrozhodcovského konania platí v rovnakom znení\nod 1. júla 2002 doteraz. Ustanovenie § 40 ods. 1 písm. g) cit. zákona v pre vec rozhodnom znení\nplatilo od 1. júla 2002 do 31. decembra 2014. V tomto období už existovala rozvinutá judikatúra\nk otázke, či preskúmateľnosť rozhodnutia všeobecného súdu tvorí súčasť práva strany (účastníka\ncivilného súdneho konania) na spravodlivý proces a teda, či naopak nepreskúmateľnosť rozhodnutia\nsúdu môže predstavovať porušenie tohto práva patriaceho medzi základné ľudské práva chránené v SR\ntak ústavou ako aj dohovorom. Rozdielne prístupy a rozhodnutia všeobecných súdov k tejto otázke v\nsúdnej praxi napokon zjednotil najvyšší súd prijatím Stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky zo dňa 3. decembra 2015 k výkladu § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho\nsúdneho poriadku, publikovaného ako judikát v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov\nSlovenskej republiky pod č. 2/2016, podľa ktorého „nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu\n\nkonania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné\nvyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,\nmôže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho\nsúdneho poriadku“. [Dovolací súd len pre úplnosť v tomto smere poukazuje na názor ústavného súdu\nvyslovený v uznesení sp. zn. I. ÚS 44/2021 z 26. januára 2021, vo vzťahu k aplikabilite druhej vety\nstanoviska R 2/2016 po 1. júli 2016, v zmysle ktorého aktuálnosť stanoviska po nadobudnutí účinnosti\nnovej právnej úpravy dovolania je potrebné chápať v tom zmysle, že pokiaľ rozhodnutie odvolacieho\nsúdu\nv podstatných bodoch nespĺňa požiadavky vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru\nv takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, zodpovedá táto okolnosť dôvodu\nprípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Včlenením formulácie\no práve na spravodlivý proces do textu zákona sa požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia\nneliberalizovali, ale naopak, sprísnili (obdobne II. ÚS 120/2020, tiež II. ÚS 419/2021)].\n109. Riešenie nastolenej otázky nepreskúmateľnosti odôvodnenia rozhodcovského rozsudku\nnepochybne súvisí so zásadami uplatňovanými v rozhodcovskom konaní, a to nielen so zásadou\nrovnosti účastníkov rozhodcovského konania, ale aj so zásadou zachovania práva na spravodlivý\nproces a zákazu denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti) a zásadou nezávislosti a nestrannosti\nrozhodcov a rozhodcovského súdu. Z ust. § 6a ZRK v rozhodnom znení vyplýva, že rozhodca je povinný\nvykonávať svoju funkciu tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov\núčastníkov a aby nedochádzalo\nk porušovaniu ich práv a právom chránených záujmov, a aby sa práva na ich úkor nezneužívali. Uvedené\núzko súvisí s vyššie uvedenými zásadami uplatňovanými\nv rozhodcovskom konaní, ktorých dodržaním je limitovaná aj činnosť a nezávislosť rozhodcu\n(rozhodcovského súdu). Preto pri hľadaní jednoznačnej odpovede, či preskúmateľnosť rozhodcovského\nrozsudku spadá do pôsobnosti zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, vychádzal najvyšší\nsúd z toho, že tu ide aj o hľadanie rovnováhy medzi nezávislosťou rozhodcu (rozhodcovského\nsúdu) založenou súkromnoprávnou zmluvou účastníkov s ich dobrovoľným záväzkom podriadiť sa\nzmocneniu udelenému tomuto súdu spor účastníkov rozhodnúť na jednej strane a na strane druhej\nprávom účastníka na súdnu ochranu, ktoré znamená súdnu (verejnoprávnu, štátnu) kontrolu zákonnosti\nprocesného priebehu rozhodcovského konania z hľadiska dodržania zásady rovnosti jeho účastníkov.\nUvedené zásady uplatňované v rozhodcovskom konaní sú vo svojej podstate zhodné s tými, ktoré platia\naj pre občianske súdne konanie (civilný sporový proces).\n110. Za súčasť procesného postupu rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní\nje potrebné považovať aj odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodcovského rozsudku, pokiaľ nebolo\ndohodou účastníkov vylúčené [§ 34 ods. 1 písm. g) zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní].\n111. Dovolací súd dospel k záveru, že preskúmateľnosť odôvodnenia rozhodcovského rozsudku je\nmožné subsumovať pod zásadu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania.\nAj tu však musí prevažovať materiálny prístup súdu k ochrane práv nad formálnym, a preto z hľadiska\nnevyhnutného rešpektovania charakteru a špecifík rozhodcovského konania, jeho zmyslu a účelu,\npožiadavky kladené na odôvodenie rozhodcovského rozsudku\n(rozsah, podrobnosť, kvalitu) nemusia a ani nemajú byť totožné s tými, aké sú štandardne kladené\nna rozsudky všeobecných súdov. Dôležité je, či vo výsledku z hľadiska odôvodnenia rozsudku\nrozhodcovského súdu došlo k takému vychýleniu, zásahu do zásady rovnosti\nv (ne)prospech jednej zo strán rozhodcovského konania, ktoré vo svojej podstate predstavuje porušenie\nústavou a dohovorom garantovaného práva na spravodlivý proces. Preto nemôže byť legitímnou\npožiadavka, aby na každú skutkovú a právnu otázku predostretú účastníkom rozhodcovského konania\nmusel dať rozhodca (rozhodcovský súd) v odôvodnení svojho meritórneho rozhodnutia odpoveď, a\nza preskúmateľné môže byť považované aj také odôvodnenie, z ktorého obsahu, hoci by aj na určité\notázky nastolené (neúspešným) účastníkom odpoveď neobsahovalo, je možné jednoznačne porozumieť\ndôvodom rozhodnutia. Aj v tomto ohľade pri hľadaní odpovede, či ide o otázky pre rozhodnutie vo\nveci najzásadnejšej povahy, ktorých riešenie sa malo premietnuť do odôvodnenia rozhodcovského\nrozsudku a či ich absencia v odôvodnení znamená porušenie rovnosti účastníkov konania z hľadiska\nnepreskúmateľnosti rozhodcovského rozsudku, je potrebné okrem ústavne konformného rámca\nposudzovania, prihliadať na súkromnoprávny charakter rozhodcovského konania a z neho vyplývajúce\nšpecifiká, s dôrazom na jeho zásady, zmysel a účel.\n\n112. To, že všeobecný súd má mať pri rozhodovaní o žalobe o zrušenie tuzemského rozhodcovského\nrozsudku z dôvodov podľa § 40 ods. 1 písm. g) ZRK v rozhodnom znení, považovanej za\nurčitý mechanizmu štátnej (verejnoprávnej) kontroly procesného postupu rozhodcovského súdu v\nrozhodcovskom konaní z hľadiska dodržania zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania,\nobmedzený priestor, vyplýva práve z toho, aby táto kontrola neprimerane nezasahovala do\nsúkromnoprávnych vzťahov založených rozhodcovskou zmluvou, t. j. nad mieru nevyhnutnú pre\ndodržanie základných zásad rozhodcovského konania. K uvedenému, z hľadiska zvýraznenia dôležitosti\nsúkromnoprávneho konsenzuálneho základu rozhodcovského konania a jeho vedenia, dovolací súd v\ndanej veci podporne a len primerane poukazuje na uznesenie ústavného súdu\nz 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 143/2013, podľa ktorého: „V posudzovanom prípade sťažovateľ napáda\npostup rozhodcovského súdu, ktorý v jeho veci nekoná bez prieťahov, teda jeho právna vec sa nachádza\nv štádiu pred vydaním meritórneho rozhodnutia.\nV tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že viaceré aspekty rozhodcovského konania\nsú upravené priamo v zákone o rozhodcovskom konaní, z ktorého súčasne vyplýva jeho konsenzuálny\nzáklad. Podľa § 26 ods. 2 ZRK rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovské konanie v súlade s\npravidlami dohodnutými účastníkmi rozhodcovského konania. Ak sa nedospeje k dohode o pravidlách,\nrozhodca pripravuje a vedie konanie podľa svojej úvahy, vždy však tak, aby sa skutkový stav zistil úplne,\nrýchlo a hospodárne.\nPodľa odseku 3 tohto ustanovenia stály rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovské konanie\npodľa svojho rokovacieho poriadku. Vzhľadom na uvedený zmluvný základ vedenia rozhodcovského\nkonania, a teda jeho rýdzo súkromnoprávny charakter, je vylúčená možnosť ústavného súdu zasiahnuť\ndo vedenia rozhodcovského konania a poskytnúť tak ochranu sťažovateľom označeným právam“.\n113. Keďže dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, podľa právne záväzného názoru\nústavného súdu vysloveného v Náleze, záviselo od vyriešenia otázok\n(a/ až c/) nastolených žalobcom v dovolaní, ústavným súdom abstrahovaných a zhrnutých\ndo kľúčovej právnej otázky, či pod porušením zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania podľa\n§ 40 ods. 1 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní účinného\ndo 31. decembra 2014 treba rozumieť aj také odôvodnenie rozhodcovského rozsudku, ktoré\nsa či už vôbec alebo nedostatočne zaoberalo skutkovými a právnymi námietkami účastníka\nrozhodcovského konania, na ktorú dovolací súd odpovedal kladne, musel zároveň konštatovať, že ak\nsa odvolací súd preskúmateľnosťou rozsudku rozhodcovského súdu napadnutého žalobou podľa § 40\nods. 1 písm. g) ZRK v rozhodnom znení nezaoberal\nso záverom, že žalobca sa v skutočnosti domáha prieskumu skutkových zistení a právnych záverov\nprijatých rozhodcovským súdom, tak išlo z jeho strany o nesprávne právne posúdenie veci. Napadnuté\nrozhodnutie odvolacieho súdu teda záviselo od vyriešenia uvedenej právnej otázky a ako už predtým\nkonštatoval ústavný súd vo svojom Náleze, „krajský súd\nsa v odôvodnení rozsudku vôbec nezaoberal otázkou, či absencia riadneho odôvodnenia\nrozhodcovského rozsudku zakladá dôvod na jeho zrušenie podľa § 40 ods. 1 písm. g) ZRK zákona\no rozhodcovskom konaní. ....predmetom ich právneho, nie skutkového posúdenia bola otázka, ako\nvykladať všeobecnú zásadu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania tak,\nako je obsiahnutá v § 40 ods. 1 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní. Právnou otázkou teda bolo,\nči súčasťou zásady rovnosti je i všeobecná požiadavka na riadne, hoc aj z pohľadu všeobecného súdu\nnesprávne, odôvodnenie rozhodcovského rozsudku“.\n114. Teda to, či v danom prípade ide o rozsudok rozhodcovského súdu, ktorého odôvodnenie\nje nepreskúmateľné a ak áno, či z tohto dôvodu došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov\nrozhodcovského konania (tu v neprospech žalobcu) s následkom zrušenia dotknutého rozhodcovského\nrozsudku, musí byť predmetom opätovného posúdenia podľa konkrétnych okolností týkajúcich sa\nprocesného postupu rozhodcovského súdu v dotknutom rozhodcovskom konaní, a ktoré, vzhľadom\nna dovolacím súdom konštatované nesprávne právne posúdenie, doteraz vôbec nebolo predmetom\nrozhodovania zo strany odvolacieho súdu.\n115. Z uvedených dôvodov bolo dovolanie žalobcu posúdené dovolacím súdom\nako dôvodné. Ak sa odvolací súd z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia nastolenej právnej\notázky, podstatnej pre rozhodnutie vo veci, t. j. preskúmateľnosťou rozhodcovského rozsudku z hľadiska\nporušenia zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania vôbec nezaoberal, jeho rozhodnutie je\n\ntiež predčasné a tým nesprávne. Boli tak naplnené podmienky podľa § 449 ods. 1 CSP pre zrušenie\nnapadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu a dovolací súd podľa § 450 CSP vec vrátil odvolaciemu\nsúdu na ďalšie konanie. Z tohto dôvodu\nuž dovolací súd samostatným výrokom nerozhodoval o odmietnutí tej časti dovolania, v ktorej dovolateľ\nvo vzťahu k postupu oboch súdov nižších stupňov neprípustne a zároveň nedôvodne tvrdil zmätočnostnú\nvadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n116. V ďalšom konaní sa odvolací súd bude opätovne zaoberať odvolaním žalobcu,\nza rešpektovania vyššie uvedeného právneho názoru dovolacieho súdu k otázke namietanej\nnepreskúmateľnosti rozhodcovského rozsudku z hľadiska dodržania zásady rovnosti účastníkov\nrozhodcovského konania v zmysle právnej úpravy zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní\nv znení do 31. decembra 2014.\n117. Vzhľadom na zistenie dôvodov vedúcich k zrušeniu napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vo\nvzťahu k prvej až tretej dovolacej otázke (a/ až c/), ktoré z hľadiska tvrdení žalobcu o nedostatočnom\nodôvodnení rozhodcovského rozsudku súviseli\ns námietkou porušenia zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, ich riešenie musí byť\nprimárne predmetom ďalšieho konania a nového posúdenia veci odvolacím súdom.\nK posúdeniu otázky d/ z hľadiska prípustnosti dovolacieho dôvodu v zmysle § 421\nods. 1 písm. b) CSP\n118. Pokiaľ ide o poslednú otázku d/ „Je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku, ak\nrozhodcovský súd stranám nedoručoval záverečné písomné prednesy,\na tým im odoprel možnosť oboznámiť sa s obsahom záverečného písomného prednesu druhej\nstrany, a procesne na neho akokoľvek reagovať, ak tieto prednesy obsahovali ucelenú skutkovú a\nprávnu argumentáciu?“, dovolateľ ju označil ako procesnú vadu v nedoručení záverečných písomných\nprednesov (účastníkom v rozhodcovskom konaní; pozn. dovolacieho súdu). Z obsahu dovolania vyplýva,\nže dovolateľ v tejto časti napadnutému odvolaciemu rozsudku, ako aj rozhodnutiu súdu prvej inštancie\nvytýka, že uvedenú skutočnosť, považovanú žalobcom za nesprávny procesný postup rozhodcovského\nsúdu, odvolací súd\nani súd prvej inštancie vecne nepovažovali za právny dôvod zrušenia predmetného rozhodcovského\nrozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. g) ZRK. Z dôvodov napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolací súd sa\nnámietkou žalobcu o nedoručení mu písomného záverečného prednesu protistrany v rozhodcovskom\nkonaní z hľadiska porušenia zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského rozsudku zaoberal, keďže\nprijal záver, že: „Obom stranám bola v rozhodcovskom konaní poskytnutá riadne a v dostatočnom\nrozsahu rovnaká možnosť uplatnenia si procesných práv, dostatočná možnosť uplatnenia si svojich\ntvrdení, námietok, dôkazov ako i možnosť vyjadrovať sa k dôkazom, skutočnostiam a tvrdeniam druhej\nstrany a po formálnej stránke boli dodržané príslušné procesné postupy.“ To, že žalobca\nsa nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi odvolacieho súdu z hľadiska posúdenia dodržania\nzásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, ako vyjadril odvolací súd v napadnutom rozsudku,\nsamé osebe nezakladá prípustnosť dovolania z hľadiska nastolenej dovolacej otázky. Dovolateľ síce\nformálne dodržal náležitosti v zmysle § 432 ods. 1 a 2 CSP, keď formuloval dovolaciu otázku, uviedol\nprávne posúdenie veci, ktoré zo strany vec rozhodujúcich súdov nižších inštancií pokladá za nesprávne\na tiež, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Avšak dovolacia otázka (d/) tak ako je\nformulovaná, nedovoľuje najvyššiemu súdu dať z hľadiska správneho právneho posúdenia v danej veci\npožadovanú zovšeobecňujúcu odpoveď, a to interpretovaním príslušnej právnej normy bez toho,\naby súčasne vec skutkovo neprehodnocoval. Odpoveď, či došlo alebo nedošlo k nesprávnemu\nprávnemu posúdeniu veci v zmysle § 40 ods. 1 písm. g) ZRK z hľadiska položenej otázky d/, t.j. vo vzťahu\nk nedoručeniu záverečných prednesov stranám pred písomne vydaným rozhodcovským rozsudkom z\nhľadiska formálneho dodržania procesných pravidiel rozhodcovského konania, totiž v každej jednotlivej\nposudzovanej veci závisí (skutkovo)\nod konkrétnych výsledkov dokazovania, jeho hodnotenia a posúdenia, a to nielen samotného\nnedoručenia vyjadrení, ale aj ich obsahu. Dovolací súd však v dovolacích veciach dokazovanie\nnevykonáva (nie je tzv. skutkovým súdom). Z ust. § 442 CSP vyplýva,\nže je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Pokiaľ však dovolateľ právnu otázku\nformuluje a odôvodňuje všeobecne a hypoteticky (v dovolaní v bode 105 všeobecne, bez konkretizácie\nuvádza, že po oboznámení sa so záverečným prednesom protistrany mohol ešte vyvinúť relevantnú\n\nprocesnú aktivitu, ktorou by výsledok rozhodnutia mohol zvrátiť, napr. mohol urobiť návrh na doplnenie\ndokazovania alebo „žiadať senát o možnosť zaujať stanovisko k novým a prekvapivým skutkovým a\nprávnym argumentom protistrany“),\ntak ako je to v prípade tu nastolenej otázky d/, potom takáto otázka podľa dovolacieho súdu netvorí\nv preskúmavanej veci prípustný dovolací dôvod. Naviac, dovolateľ podľa odôvodnenia dovolania\nodchylne od položenej otázky v skutočnosti vytýka postup rozhodcovského súdu z hľadiska nedoručenia\npísomného záverečného prednesu\nlen dovolateľovi ako žalujúcej strane, ktorá bola neúspešná a nesúhlasil s názorom súdov nižšej\ninštancie, že pre dodržanie zásady rovnosti v danom prípade stačilo, že záverečné prednesy neboli\ndoručené ani jednému z účastníkov rozhodcovského konania. Dovolací súd v tomto ohľade len\npripomína svoju viazanosť dovolacími dôvodmi v zmysle § 440 CSP.\n119. Dovolací súd teda konštatuje, že hoci kľúčovou v odvolacom konaní o zrušenie rozhodcovského\nrozsudku bola v rovine skutkovej ako aj právnej otázka, či (ne)došlo\nk porušeniu zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, avšak nie z hľadiska dovolateľom\nvšeobecne nastolenej otázky d/. V tejto časti preto neboli splnené podmienky prípustnosti dovolania v\nzmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Aj vo vzťahu k tejto časti dovolania platí, že dovolací súd samostatným\nvýrokom nerozhodoval o jeho odmietnutí\npre neprípustnosť z hľadiska nesplnenia podmienok v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP,\nak po zistení prípustnosti a dôvodnosti zvyšnej časti dovolania rozhodol o zrušení napadnutého rozsudku\nako celku (ods. 114).\n120. Len na okraj dodáva dovolací súd k argumentácii dovolateľa, že ani závery\nv rozsudku ESĽP vo veci Trančíková proti Slovenskej republike z 13. januára 2015, sťažnosť č. 17127/12\n(v zmysle ktorého aj keď vyjadrenie odporcu neobsahovalo žiadne nové skutočnosti alebo argumenty,\nku ktorým by sa sťažovateľka už nebola vyjadrila\nv predchádzajúcom priebehu konania a podľa vlády nemalo vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, bolo\nformulované ako právna a skutková argumentácia a sťažovateľke mala byť daná možnosť oboznámiť\nsa s ním a keďže tomu tak nebolo, došlo k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé konanie,\nzaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru), nemožno chápať absolútne, bez vyhodnotenia konkrétnych\nskutkových a právnych súvislostí v tej - ktorej posudzovanej veci. V tejto súvislosti dovolací súd podporne\nodkazuje na rozhodnutie ústavného súdu z 31. marca 2022, sp. zn. I. ÚS 163/2022, v ktorom prehľadne\nzhrnul, že: „Neskôr začal ESĽP k otázke posudzovania kontradiktórnosti pristupovať menej rigidne, a\npripustil, že je potrebné zohľadniť aj to, či vyjadrenie protistrany obsahovalo také skutkové alebo právne\nargumenty, ktoré by mohli ovplyvniť výsledok sporu alebo či zvolené právne riešenie dávalo vôbec nejaký\npriestor na diskusiu (pozri Vokoun proti Českej republike, rozsudok zo dňa 3. júla 2009, ods. 26). Tento\nprístup sa prejavil v ďalšej rozhodovacej činnosti ESĽP napr. Stepinska proti Francúzsku, rozsudok zo\ndňa 15. 6. 2004, č. 1814/02, § 17-20; P. D. proti Francúzsku, rozsudok zo dňa 20. 12. 2005, č. 54730/00,\nods. 31-35; Salé proti Francúzsku, rozsudok, zo dňa 21. 3. 2006, č. 39765/04, ods. 17-20; Fougere\nproti Francúzsku, rozhodnutie zo dňa 19. 9. 2006, č. 10397/03, oddiel B; Société Diffusion Pédagogique\nCalédonienne proti Francúzsku, rozhodnutie zo dňa 12. 10. 2006, č. 26814/02, oddiel 1; Verdú Verdú\nproti Španielsku, rozsudok zo dňa 15. 2. 2007, č. 43432/02, ods. 25-28; Eisenfeld a Duker proti Taliansku\na Flatov proti Taliansku, rozhodnutie zo dňa 2. 9. 2008, č. 541/08 a 625/08, oddiel B; Ringier Axel Springer\nSlovakia, a. s. proti Slovensku, rozhodnutie zo dňa 4. 10. 2011, č. 35090/07, ods. 89-91; Čičmanec proti\nSlovenskej republike, rozsudok zo dňa 28. 6. 2016, ods. 60-65). [ods. 25.] Ústavný súd v tejto súvislosti\nvo vzťahu k vyššie uvedenej otázke uzatvára (zohľadňujúc recentnú rozhodovaciu činnosť ESĽP, pozn.),\nže princíp kontradiktórnosti konania, ktorý je nesporne obsahom práva\nna spravodlivý proces nemožno chápať formalisticky, ale je potrebné dôsledne vyhodnotiť individuálne\nokolnosti situácie, na základe ktorých možno dospieť k záveru, či v konkrétnom prípade bola možnosť\nstrany sporu zaujať stanovisko k vyjadreniu protistrany naozaj reálne zmarená a tým jeho pozícia\nobjektívne oslabená (I. ÚS 145/2021). K tomuto materiálnemu výkladu zásady kontradiktórnosti konania\nsa v poslednom období priklonil i ESĽP (Puškárová proti Slovensku zo 7. 5. 2019, sťažnosť č. 19356/14,\nNerušil proti Slovensku\nzo 7. 5. 2019, sťažnosť č. 37016/15 a naposledy vo veci Sarkocy proti Slovensku\nz 22. 9. 2020, sťažnosť č. 36446/17). Pri posudzovaní porušenia princípu kontradiktórnosti konania\na rovnosti zbraní, ku ktorému dochádza nedoručením vyjadrenia účastníka konania (strany sporu)\nprotistrane, je potrebné zohľadniť obsahový význam neoboznámeného vyjadrenia (napr. rozsudok ESĽP\n\nz 18. 10. 2007 vo veci Asnar proti Francúzskej republike, sťažnosť č. 12316/04; rozsudok ESĽP z 3. 7.\n2008 vo veci Vokoun proti Českej republike, sťažnosť č. 20728/05) (I. ÚS 50/2022).“ [ods. 26.]\n121. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej\ninštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455).\n122. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na\nďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania\na o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).\n123. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v senáte pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "1Cob/145/2017", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}