{"guid": "59750a39-d09e-43df-96fd-47b222902ed0:ac37aeaf-e132-4618-9b54-8350b210bcbc", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:1110250361.1", "spisova_znacka": "7Cdo/114/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/114/2020 z 27. 10. 2022", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. októbra 2022, sp. zn. 7Cdo/114/2020, ECLI:SK:NSSR:2022:1110250361.1", "identifikacne_cislo": "1110250361", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Miriam Szárazová", "sudca_id": 102, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-miriam-szarazova-102", "datum_vydania": "2022-10-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-2.odsek-3", "nazov": "§ 2 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-2.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/365-2004/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-9a", "nazov": "§ 9a zákona č. 365/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-9a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/365-2004/paragraf-9a"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-11.odsek-2", "nazov": "§ 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-11.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/365-2004/paragraf-11"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2004/365#paragraf-2", "/SK/ZZ/2004/365#paragraf-9a", "/SK/ZZ/2004/365#paragraf-11"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ac37aeaf-e132-4618-9b54-8350b210bcbc", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:1110250361.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:1110250361.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:1110250361.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Cdo/114/2020\n1110250361\n27. 10. 2022\nJUDr. Lubor Šebo\nECLI:SK:NSSR:2022:1110250361.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: Poradňa pre občianske a ľudské práva, so\nsídlom Krivá 23, Košice, IČO: 37 867 270, právne zastúpený: Mgr. Vanda Durbáková, advokátka, so\nsídlom Krivá 23, Košice, proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Národnou radou Slovenskej\nrepubliky, Nám. A. Dubčeka 1, Bratislava, o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania a o ochranu\npred diskrimináciou, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 26. septembra\n2017, sp. zn. 14Co/552/2014, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovaný nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava I (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) rozsudkom z 16. mája 2014 č. k.\n12C/231/2010 -132 žalobu zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania.\n1.1 Súd prvej inštancie zistil, že žalobca sa domáhal určenia, že žalovaný prijatím § 3 ods. 4 písm. b)\nzákona č. 383/2013 Z. z. o príspevku pri narodení dieťaťa a príspevku na viac súčasne narodených detí\n(ďalej len ,,Zákon o príspevku“) porušil zásadu rovnakého zaobchádzania podľa zákona č. 365/2004\nZ. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (ďalej len\nako ,,Antidiskriminačný zákon“) ako aj toho, že prijaté ustanovenie § 3 ods. 4 písm. b) Zákona o\npríspevku v znení ,,Nárok na príspevok pri narodení dieťaťa nevzniká oprávnenej osobe podľa § 2 ods.\n1 písm. a), ak po pôrode opustila zariadenie ústavnej zdravotnej starostlivosti spôsobom, ktorý je v\nrozpore s ustanovením osobitného predpisu o prepustení osoby z ústavnej zdravotnej starostlivosti.“\npredstavuje porušenie zásady rovnakého zaobchádzania podľa Antidiskriminačného zákona z dôvodu\npríslušnosti k etnickej skupine a z dôvodu pohlavia. Žalobca mal za to, že v ňom ide o nepriamu\ndiskrimináciu, pretože navonok sa javí ako neutrálny a rešpektujúci zásadu rovnakého zaobchádzania,\nale v praxi znevýhodňuje rómske ženy zo znevýhodneného sociálneho prostredia a ich deti, pretože\nje všeobecne známe, že po pôrode bez súhlasu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti opúšťajú\nzdravotnícke zariadenie predovšetkým rodičky rómskeho etnika.\n1.2 Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcom namietané ustanovenie\n§ 3 ods. 4 písm. b) Zákona o príspevku nebolo nepriamou diskrimináciou. Nepriamu diskrimináciu\npriamo vylučuje § 2a ods.3 Antidiskriminačného zákona, podľa ktorého nejde o nepriamu diskrimináciu,\nak predpis je objektívne odôvodnený sledovaním oprávneného záujmu, je primeraný a nevyhnutný na\ndosiahnutie takéhoto záujmu. Súd prvej inštancie mal za to, že § 3 ods. 4 písm. b) Zákona o príspevku\nje objektívne odôvodnený sledovaním oprávneného záujmu, ktorým je ochrana dieťaťa, aby ho matka\nnenechávala v pôrodnici odkázané na umelú stravu, aby dieťa nestrácalo kontakt s matkou dôležitý\npre jeho ďalší citový vývin. Súčasne aj oprávnený záujem ochrany matky, aby po pôrode neopúšťala\nzdravotnícke zariadenie, kde je pod lekárskym dohľadom, bez rozhodnutia lekára, ktorý má vo výlučnej\n\nkompetencii rozhodnúť o ukončení jej hospitalizácie. Podľa súdu prvej inštancie ak sa žena rozhodne\nrodiť v nemocnici, je povinná dodržiavať liečebný poriadok. Ak má žena po pôrode vážne dôvody, pre\nktoré nemôže zotrvať v nemocnici, môže na vlastnú žiadosť podpisom tzv. reverzu, svoju hospitalizáciu\nukončiť a opustiť zdravotnícke zariadenie spolu s dieťaťom, pričom nárok na príspevok pri narodení\ndieťaťa zostáva zachovaný. Uvedené zákonné ustanovenie tak podľa názoru súdu prvej inštancie\nupravuje vyplácanie sociálnej dávky na princípe univerzality, nikoho neuprednostňuje ani nezvýhodňuje.\n2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len ,,odvolací súd“) rozsudkom z 26. septembra 2017, sp. zn.\n14Co/552/2014 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov\nodvolacieho konania. Odvolací súd vyhodnotil, že súd prvej inštancie ustálil skutkový stav zistený po\nnáležitom vykonanom dokazovaní, a vyvodil z neho správne skutkové a právne závery, s ktorými sa\nodvolací súd v celom rozsahu stotožnil a poukázal na neho v súlade s § 387 ods. 2 CSP. Odvolací súd\nmal za to, že v odvolaní žalobca neuplatnil žiadne nové odvolacie námietky, s ktorými by sa už súd prvej\ninštancie riadne nevysporiadal.\n2.1 Odvolací súd poukázal na stanovisko verejného ochrancu práv zo dňa 06.06.2007 k podaniu\nžalobcu, ktorým dal podnet na zmenu Zákona o príspevku. Odvolací súd z neho zistil, že nie je dôvod\nzvýhodňovať určitú skupinu osôb s odôvodnením, že v takejto komunite neprichádza do úvahy, aby\nstarostlivosť o domácnosť a deti prebral hoci na krátky čas muž. Namietané ustanovenie preto nemožno\npovažovať za diskriminačné. Je nepochybne tak medicínsky ako aj psychologický záujem na zotrvaní\nmatky v zdravotníckom zariadení po pôrode. V prípade úteku rodičky zo zdravotníckeho zariadenia,\nmôžu u nej nastať aj zdravotné komplikácie, ktoré neúmerne zvyšujú náklady na pôrod a pôrodnú\nstarostlivosť. Podľa verejného ochrancu práv nebolo cieľom zákonodarcu diskriminovať rómske matky,\nale skôr doplniť a stanoviť podmienky, za ktorých sa zákonodarcovi javí použitie prostriedkov štátu\nna zabezpečenie potrieb novorodenca neúčelné, pretože v prípade bezdôvodného opustenia dieťaťa\nvznikajú ďalšie náklady spojené so starostlivosťou novorodenca. Nejde preto o porušenie zásady\nrovnakého zaobchádzania z dôvodu národnostného alebo etického pôvodu.\n2.2 Zároveň odvolací súd zdôraznil, že žaloba vychádza z hypotetických predpokladov a bližšie\nnekonkretizovaných prípadov, kedy majú byť diskriminované najmä matky rómskeho pôvodu a ich\nnovonarodené deti v prípadoch, ak bez súhlasu ošetrujúceho lekára rodičky opustia po pôrode\nzdravotnícke zariadenie s dieťaťom alebo bez neho, a následne im nie je vyplatená štátna dávka pri\nnarodení dieťaťa. Podľa odvolacieho súdu namietanú nepriamu diskrimináciu podľa Antidiskriminačného\nzákona by mohli na súde uplatniť len priamo dotknuté osoby, kedy by bolo možné s prihliadnutím na\nvšetky konkrétne súvislosti preskúmať, či takýmto postupom došlo k diskriminácii matky, resp. jej dieťaťa.\nSamotné prijatie sporného ustanovenie nevykazuje žiadne znaky nerovnakého prístupu a už vôbec nie z\ndôvodu etnickej príslušnosti. Odvolací súd konštatoval, že sú správne závery súdu prvej inštancie, že štát\nmá právo nastaviť podmienky pre vyplácanie štátnych dávok tak, aby rodičia novonarodeného dieťaťa\nmali nielen práva, ale aj povinnosti zodpovedajúce zákonu č. 36/2005 Z. z. o rodine (ďalej len ,,Zákon\no rodine“), pričom v tejto súvislosti sa plne stotožnil aj so stanoviskom verejného ochrancu práv zo dňa\n06.06.2007.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej len ,,dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť\nvyvodzoval z § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Dovolateľ zároveň podal návrh na začatie prejudiciálneho\nkonania pred Súdnym dvorom Európskej Únie (ďalej len ,,EÚ“), pričom navrhol, aby dovolací súd\npoložil Súdnemu dvoru EÚ otázku smerujúcu k výkladu toho, či namietané ustanovenie je v rozpore so\nSmernicou Rady č. 2000/43/ES z 29.06.2000 a so Smernicou Rady č. 2004/113/ES z 13.12.2004.\n3.1 Dovolateľ prípustnosť svojho dovolania odvodzoval od § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Nesúhlasil s\nprávnymi závermi súdov v nižšej inštancie, pričom sa jednalo najmä o posúdenie právnej otázky týkajúcej\nsa antidiskriminačného sporu v prípade namietanej nepriamej diskriminácie a súvisiacich inštitútov\nako možnosti podať tzv. verejnú žalobu a uplatnenie presunu dôkazného bremena v rozsahu, ktorá\nnebola doposiaľ dovolacím súdom právne posudzovaná a vyriešená. Dovolateľ mal za to, že odvolací\nsúd svojou interpretáciou, že namietanú nepriamu diskrimináciu by na súde mohli uplatniť len priamo\ndotknuté osoby úplne vylúčil zákonnú možnosť podania žaloby podľa § 9a Antidiskriminačného zákona.\nUvedené právne posúdenie podľa dovolateľa predstavovalo popretie významu tzv. verejnej žaloby ako\nprávneho prostriedku účinnej ochrany pred diskrimináciou a ako také je v rozpore s právom na prístup\nk spravodlivosti.\n\n3.2 Dovolateľ ďalej poukázal na to, že súdy nižšej inštancie nesprávne právne aplikovali inštitút\nobráteného dôkazného bremena (§11 ods. 2 Antidiskriminačný zákon). Mal za to, že on svoju časť\ndôkazného bremena uniesol - oznámil súdu skutočnosti, z ktorých jednoznačne možno dôvodne\nusudzovať, že zásada rovnakého zaobchádzania bola porušená. Podľa dovolateľa bolo teda na\nžalovanom, aby preukázal, že zásadu rovnakého zaobchádzania neporušil. Žalovaný však v rámci\nkonania uvedené nepreukázal, práve naopak ničím nevyvrátil, že namietané ustanovenie nie je nepriamo\ndiskriminačné.\n3.3 Za nesprávne právne posúdenie dovolateľ ďalej považoval to, že súdy nižšej inštancie nesprávne\nposúdili § 2a ods. 3 Antidiskriminačného zákona, ktorého obsahom je definícia nepriamej diskriminácie.\nPodľa dovolateľa sa súdy vysporiadali s tým, že právna úprava sleduje oprávnený záujem,\nnevysporiadali sa však so skutočnosťou, či prostriedky na dosiahnutie uvedeného oprávneného záujmu\nsú primerané a nevyhnutné. Odvolací súd podľa dovolateľa vec nesprávne právne posúdil aj v rámci\nhodnotenia dôkazov keď pristúpil k selektívnemu hodnoteniu vykonaných dôkazov, keďže v konaní\nneprihliadal na skutočnosti prezentované dovolateľom, ale obmedzil sa len na stanovisko verejného\nochrancu práv.\n3.4 Dovolateľ žiadal, aby dovolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe vyhovie v celom\nrozsahu a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, prípadne napadnuté\nrozhodnutie zruší a vec vráti odvolaciemu súdu na nové konanie.\n4. Žalovaný sa k dovolaniu vyjadril a žiadal, aby dovolací súd zamietol podané dovolanie v celom\nrozsahu.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že\ndovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté\nrozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), skúmal, či sú splnené ďalšie\npodmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania a bez nariadenia pojednávania (§\n443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobcu ako neprípustné treba odmietnuť.\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP\n6. Dovolateľ namietal, že rozsudok odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení\nveci, nakoľko podľa neho právna otázka týkajúca sa posúdenia možnosti podať verejnú žalobu v\nantidiskriminačnom spore ešte nebola najvyšším súdom riešená. Dovolateľom nastolenú právnu otázku\npodľa obsahu dovolania možno formulovať tak ,,Či je možné podať v rámci antidiskriminačného sporu\n(nepriamej diskriminácie) verejnú žalobu v zmysle § 9a Antidiskriminačného zákona“ Dovolateľ mal\nza to, že právne posúdenie odvolacieho súdu predstavuje popretie významu tzv. verejnej žaloby ako\nprávneho prostriedku účinnej ochrany pred diskrimináciou a ako také je v rozpore s právom na prístup\nk spravodlivosti.\n7. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné\ncharakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie\ntohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka\nhmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného\nzákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na\naplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na\njej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo\nrozhodnutie odvolacieho súdu, i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže\nbyť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods.\n1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní. Dovolací súd je viazaný len tým, ako dovolateľ\nprávnu otázku nastolí, nie už tým, pod ktoré písmeno § 421 CSP ju podradí.\n8. Podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým\nsa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.\n\n9. Najvyšší súd k položenej otázke uvádza, že dôvod, pre ktorý odvolací súd potvrdil rozsudok súdu\nprvej inštancie bolo preukázanie, že sa nejedná o nepriamu diskrimináciu. Nevyhnutnou podmienkou\nprípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je, že sa týka právnej otázky, na riešení ktorej\nzaložil odvolací súd svoje rozhodnutie. Toto ustanovenie dopadá len na takú právnu otázku, ktorú:\nodvolací súd riešil a (zároveň) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.\nOtázka, ktorou sa strany sporu, prípadne aj súd v konaní síce zaoberali, na vyriešení ktorej ale nie\nje v konečnom dôsledku založené dovolaním napadnuté rozhodnutie, nie je relevantná v zmysle tohto\nustanovenia (3Cdo/214/2018). Odvolací súd nezaložil svoje rozhodnutie na riešení otázky, či je možné\nv antidiskriminačnom spore domáhať sa ochrany tzv. verejnou žalobou, ale založil ho na riešení otázky\npreukázania, že sa nejedná o nepriamu diskrimináciu a že sporné zákonné ustanovenie upravuje\nsociálne dávky na princípe univerzality, nikoho neuprednostňuje ani nezvýhodňuje. Vzhľadom na to,\nže dovolateľ v dovolaní nevymedzil právnu otázku, na ktorej založil svoje rozhodnutie odvolací súd,\ndospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie v tejto časti nie je procesne prípustné. Dovolací súd je\nvšak toho názoru, že napadnuté rozhodnutie v bode 17 ohľadom posúdenia tzv. verejnej žaloby v\nantidiskriminačných sporoch je nesprávne. Podľa dovolacieho súdu aplikácia inštitútu verejnej žaloby\nv antidiskriminačných sporoch je možná. Ku kvalifikovanému podaniu verejnej žaloby je potrebné,\naby boli porušením zásady rovnakého zaobchádzania dotknuté práva väčšieho alebo neurčitého\npočtu osôb a aby takýmto porušením mohol byť inak vážne ohrozený verejný záujem. Dovolací súd\nvšak konštatuje, že na tejto otázke posúdenia verejnej žaloby v antidiskriminačných sporoch nestálo\nnapadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.\n10. Za nesprávne právne posúdenie súdov nižšej inštancie považoval dovolateľ aj aplikáciu inštitútu\nobráteného dôkazného bremena, pričom mal za to, že táto právna otázka, ešte nebola najvyšším\nsúdom riešená. Dovolateľ poukázal na to, že on svoju časť dôkazného bremena uniesol - oznámil súdu\nskutočnosti, z ktorých jednoznačne možno dôvodne usudzovať, že zásada rovnakého zaobchádzania\nbola porušená. Bolo teda na žalovanom, aby preukázal, že zásadu rovnakého zaobchádzania neporušil.\nŽalovaný však v rámci konania uvedené nepreukázal, práve naopak ničím nevyvrátil, že namietané\nustanovenie nie je nepriamo diskriminačné.\n11. Dovolací súd mal za to, že v tomto smere nejde o opodstatnenú argumentáciu dovolateľa z dôvodu,\nže hoci súd prvej inštancie v dôvodoch rozhodnutia neuviedol, že v konaní o antidiskriminačnej žalobe\ndochádza k preneseniu dôkazného bremena zo žalobcu na žalovaného, z obsahu spisu a kontextu\nodôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorého dôvodmi sa stotožnil aj odvolací súd, je zrejmé,\nže oba súdy nižšieho stupňa prenesenie dôkazného bremena na žalovaného v zmysle § 11 ods.\n2 Antidiskriminačného zákona akceptovali. V tejto súvislosti je však potrebné poukázať na to, že je\npovinnosťou žalobcu preukázať skutočnosti, z ktorých možno dôvodne predpokladať diskrimináciu zo\nstrany žalovaného. Z odôvodnenia rozhodnutí súdov nižšieho stupňa však vyplýva, že napadnuté\nustanovenie, ktoré prijal žalovaný je založené na princípe univerzality, nikoho neuprednostňuje ani\nneznevýhodňuje a nevykazuje žiadne známky nerovnakého prístupu, a už vôbec nie z dôvodu etnickej\npríslušnosti. Na základe vyššie uvedeného je teda zrejmé, že súdy nižšej inštancie správne aplikovali\ninštitút obráteného dôkazného bremena, avšak dovolateľ v konaní nepreukázal skutočnosti, z ktorých\ndôvodne predpokladať diskrimináciu zo strany žalovaného. Vzhľadom na to, dovolací súd dospel k\nzáveru, že dovolanie je v tejto časti procesne neprípustné.\n12. Dovolateľ ďalej za nesprávne právne posúdenie považoval to, že súdy nižšej inštancie nesprávne\nposúdili § 2a ods. 3 Antidiskriminačného zákona, ktorého obsahom je definícia nepriamej diskriminácie.\nPodľa dovolateľa sa súdy vysporiadali s tým, že právna úprava sleduje oprávnený záujem,\nnevysporiadali sa však so skutočnosťou, či prostriedky na dosiahnutie uvedeného oprávneného záujmu\nsú primerané a nevyhnutné.\n13. Podľa dovolacieho súdu súdy nižšej inštancie správne právne posúdili § 2a ods. 3\nAntidiskriminačného zákona a vo svojich odôvodneniach sa vysporiadali nie len zo skutočnosťou\ntýkajúce sa toho, či právna úprava sleduje oprávnený záujem ale aj s namietanou skutočnosťou, či\nprostriedky na dosiahnutie oprávneného záujmu sú primerané a nevyhnutné. Súd prvej inštancie\nvo svojom odôvodnení poukázal na to, že sporné ustanovenie je objektívne odôvodnené sledovaním\noprávneného záujmu, je primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu. Podľa súdu prvej\ninštancie sleduje oprávnený záujem ochrany dieťaťa, aby ho matka nenechávala v pôrodnici odkázané\nna umelú stravu, aby dieťa nestrácalo kontakt s matkou dôležitý pre jeho ďalší citový vývin a tiež\n\noprávnený záujem zdravia matky, aby po pôrode neopúšťala zdravotnícke zariadenie. Sporné zákonné\nustanovenie ohľadom vyplácanie sociálnych dávok bolo tak podľa názoru súdu prvej inštancie založené\nna princípe univerzality. Odvolací súd sa v celom rozsahu v napadnutom rozhodnutí stotožnil s\nrozsudkom súdu prvej inštancie, pričom nad rámec poukázal aj na stanovisko verejného ochrancu práv\nzo dňa 06.06.2007, z ktorého vyplýva, že nebolo cieľom zákonodarcu diskriminovať rómske matky,\nale skôr doplniť a stanoviť podmienky, za ktorých sa zákonodarcovi javí použitie prostriedkov štátu\nna zabezpečenie potrieb novorodenca neúčelné, pretože v prípade bezdôvodného opustenia dieťaťa\nvznikajú ďalšie náklady spojené so starostlivosťou novorodenca. Odvolací súd mal za to, že boli správne\nzávery súdu prvej inštancie, že štát má právo nastaviť podmienky pre vyplácanie štátnych dávok tak, aby\nrodičia novonarodeného dieťaťa mali nie len práva, ale aj povinnosti zodpovedajúce Zákonu o rodine.\n14. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že súdy nižšej inštancie svoje\nrozhodnutia nesprávne právne posúdili vo vzťahu k § 2a ods. 3 Antidiskriminačného zákona. Zároveň\nbolo potrebné zohľadniť, že odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby ako\nvecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom\ntvorí pritom jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom\nvytvára ich organickú jednotu.\n15. K uvedenému dovolací súd na doplnenie uvádza, že žiadne zvyklosti akejkoľvek komunity nemôžu\nbyť nadradené najlepšiemu záujmu maloletého dieťaťa, ktorý je prvoradý, ako to vyplýva aj z článku 5\nzákladných zásad Zákona o rodine.\n16. Dovolateľ ďalej namietal, že odvolací súd pristúpil k selektívnemu hodnoteniu dôkazov, keď posúdil\nvýlučne stanovisko ochrancu práv, pričom však nebral ohľad na skutočnosti a dôkazy predložené\ndovolateľom. K uvedenému dovolací súd uvádza, že v antidiskriminačných sporoch je súd oprávnený\nvykonať aj tie dôkazy, ktoré žalobca nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, dokonca súd\naj bez návrhu obstará alebo zabezpečí takýto dôkaz. Súd hodnotí predložené dôkazy, resp. vykonáva\ndokazovanie aj inými dôkazmi, než predložia strany a následne ich hodnotí podľa svojho uváženia\nv zmysle zákona. Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov a táto zásada znamená,\nže záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre\nrozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu, pričom\nhodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a výsledok hodnotenia\ndôkazov majú byť súčasťou rozsudku.\n17. So zreteľom na uvedené najvyšší súd dovolanie žalobcu v časti, v ktorej namietal nesprávne právne\nposúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 CSP, odmietol podľa § 447 písm. f) CSP.\n18. V preskúmavanej veci dovolateľ navrhol predložiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnu otázku\nsmerujúcu k výkladu toho, či namietané ustanovenie je v rozpore so Smernicou Rady č. 2000/43/ES z\n29.06. 2000 a so Smernicou Rady č. 2004/113/ES z 13.12.2004.\n19. Podľa názoru dovolacieho súdu prejudiciálna otázka nevyžaduje výklad Súdnym dvorom EÚ.\nDovolací súd má za to, že namietané ustanovenie nie je v rozpore ani s vnútroštátnou právnou úpravou\n(v rozpore s Antidiskriminačným zákonom) ani s právom Európskej Únie (Smernicou Rady č. 2000/43/ES\nz 29.06. 2000 a so Smernicou Rady č. 2004/113/ES z 13.12.2004) a preto nevzhliadol dôvod na podanie\nnávrhu prejudiciálneho konania a návrh na prerušenie konania v zmysle § 162 písm. c) CSP zamietol.\n20. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie o nároku žalovaného na náhradu trov konania o\ndovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).\n21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}