{"guid": "fba41c03-ff39-46eb-8574-a4f956b30122:cde5b255-a25f-46f8-989b-cf2a34707608", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:1110235166.1", "spisova_znacka": "9Cdo/17/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/17/2022 z 13. 12. 2022", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13. decembra 2022, sp. zn. 9Cdo/17/2022, ECLI:SK:NSSR:2022:1110235166.1", "identifikacne_cislo": "1110235166", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Martin Holič", "sudca_id": 75, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-martin-holic-75", "datum_vydania": "2022-12-13", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514", "nazov": "zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-4", "nazov": "§ 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2012/412", "nazov": "Zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (412/2012 Z. z.)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2012/412", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/412-2012"}, {"iri": "/SK/ZZ/2006/215", "nazov": "zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2006/215", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/215-2006"}, {"iri": "/SK/ZZ/2006/215/#paragraf-13", "nazov": "§ 13 zákona č. 215/2006 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2006/215/#paragraf-13", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/215-2006/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-1", "nazov": "§ 432 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-432"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-382", "nazov": "§ 382 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-382", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-382"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "nazov": "§ 450 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-450"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-3", "nazov": "§ 453 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-453"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/514#paragraf-17", "/SK/ZZ/2006/215#paragraf-13", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-432", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-382", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-450", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-453"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/cde5b255-a25f-46f8-989b-cf2a34707608", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:1110235166.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:1110235166.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:1110235166.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n9Cdo/17/2022\n1110235166\n13. 12. 2022\nJUDr. Martin Holič\nECLI:SK:NSSR:2022:1110235166.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej\na členov senátu JUDr. Mariána Sluka PhD. a JUDr. Martina Holiča, v spore žalobcu A. M., bytom T. Xa, R.,\nzastúpeného spoločnosťou AK Mojžiš a partneri, s.r.o., so sídlom Sasinkova 10, 811 08 Bratislava, proti\nžalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Generálna prokuratúra SR, so sídlom v Bratislave, Štúrova\n2, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, vedenom na Okresnom súde Bratislava I\npod sp.zn. 18 C 86/2010, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 29. apríla\n2021 sp.zn. 9 Co 94/2019, takto\nrozhodol:\nRozsudok Krajského súdu v Bratislave z 29. apríla 2021 sp.zn. 9 Co 94/2019 z r u š u j e a vec mu\nv r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava I (ďalej aj len súd prvej inštancie) rozsudkom z 19. marca 2019 sp. zn. 18\nC 86/2010 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 554,68 eur titulom náhrady škody (trovy\ntrestného konania) a ďalej sumu 5.200,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, všetko v lehote 15 dní\nodo dňa právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku (žalobca sa domáhal priznania náhrady nemajetkovej ujmy\nvo výške 10.000,- eur) žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú. Žalobcovi zároveň priznal nárok na\nnáhradu trov konania v rozsahu 76 %.\n1.1. V prípade náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca uplatňoval vo výške 10.000,- eur, dospel súd\nprvej inštancie k záveru o jej čiastočnej dôvodnosti. Žalobca si v konaní uplatnil nemajetkovú ujmu v\nsúvislosti s nezákonným rozhodnutím t.j. uznesením o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia,\nnakoľko od nich sa odvíja kriminalizácia jeho osoby ako aj ďalšie rozhodnutia a postupy orgánov činných\nv trestnom konaní, ktoré prispeli k trvaniu protiprávneho stavu voči jeho osobe po dobu 5 rokov, v\ndôsledku čoho došlo k neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv. Trestné konanie vedené\nvoči jeho osobe vnímal žalobca ako krivdu, nakoľko existovali dôkazy, ktoré vylučovali protiprávnosť jeho\nkonania a na ktorých bol zdokumentovaný celý incident. Vedenie trestného konania psychicky poznačilo\nnielen jeho osobu, ale aj blízku rodinu ako rodičov G. M. a otca G. M., sestru B. Š., ktorí zhodne v\nrámci svedeckých výpovedí potvrdili, že uvedená situácia pôsobila na nich stresovo, nakoľko členovia\nich rodiny nikdy predtým neboli označení za páchateľov trestnej činnosti, nebolo voči nim vedené trestné\nkonanie. Vzhľadom k tomu ako sa trestná vec vyvíjala mali obavu, že žalobca bude odsúdený, čo by\nnegatívne poznačilo jeho život, keďže vždy patril medzi dobrých žiakov, vo svojej profesii dosiahol aj\núspech v zahraničí.\n1.2 Prvoinštančný súd poukazoval v odôvodnení svojho rozsudku na to, že každé trestné konanie\novplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého je síce do meritórneho rozhodnutia vo veci samej\nhladené ako na nevinného, avšak samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného.\nUž samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje do súkromného života, pracovného a osobného života\njednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, nežije v izolácii, musí sa nielen sám o sebe vysporiadať so\nstresmi a obavami z dopadu na jeho život, ale musí čeliť aj spoločenskému prostrediu, pred ktorým\ntáto skutočnosť nezostane utajená. Zásah je tým skôr intenzívnejší, pokiaľ nepatrí medzi delikventov a\n\nnemá kriminálnu minulosť, ak sa preukáže, že bol protizákonný a z právoplatného súdneho rozhodnutia\nnavyše vyplynie, že skutok z ktorého je jednotlivec obvinený nie je trestným činom tak, ako to bolo aj\nv danom prípade, kedy súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že konanie žalobcu bolo konaním v\nnutnej obrane, pričom obrana bola primeraná.\n1.3 Pokiaľ ide o samotnú výšku nároku, túto súd posudzoval z hľadiska podmienok stanovených v\n§ 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., podľa ktorého výška náhrady\nnemajetkovej ujmy priznaná podľa § 17 ods. 2 tohto zákona nemôže byť vyššia ako výška náhrady\nposkytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu (pričom\nosobitným predpisom sa tu podľa poznámky pod čiarou rozumie zákon č. 215/2006 Z.z.) a to v súlade\ns rozhodnutím NS SR sp.zn. 3Cdo/19/2018. Z uvedených dôvodov nemožno pri rozhodovaní o výške\nnemajetkovej ujmy aplikovať zásadu zákazu retroaktivity a výšku nemajetkovej ujmy posudzovať podľa\nprávnych noriem platných a účinných v čase, kedy došlo ku skutkovým okolnostiam zakladajúcim nárok\nna náhradu škody voči štátu. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy súd vychádzal z ustanovení zákona\nč. 215/2006 Z.z. v znení novely zák.č. 274/2017 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými\ntrestnými činmi, ktorý v § 13 stanovuje, že odškodnenie obetí trestných činov nesmie presiahnuť 50 x\nminimálnej mzdy. Vzhľadom k neaplikácii zásady zákazu retroaktivity z hľadiska použitia právnej normy,\nod ktorej sa má odvíjať výpočet výšky nemajetkovej ujmy, súd pri jej výpočte vychádzal z minimálnej\nmzdy stanovenej, v súlade so zákonom o minimálnej mzde, na rok 2019, t.j. platnej v čase rozhodovania\no nároku žalobcu, určenej vo výške 520,- eur/mesiac a priznal žalobcovi titulom odškodnenia 5.200,eur, t.j. desaťnásobok minimálnej mzdy, čo považuje za primeranú satisfakciu za ujmu spôsobenú\nnezákonným rozhodnutím.\n2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 29. apríla 2021 sp.zn. 9 Co 94/2019 na\nodvolanie žalovanej rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku vo veci samej,\ntýkajúcom sa zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy 5.200,- eur zmenil tak, že žalobu v tejto časti\nzamietol a rozhodol, že žalovaná nemá voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného ani\nodvolacieho konania.\n2.1. Odvolací súd akceptoval odvolacie námietky žalovanej, podľa ktorej súd prvej inštancie priznal\nžalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy bez toho, aby vykonané dokazovanie, zamerané na zistenie\nsplnenia podmienok o existencii morálnej ujmy, preukázalo ich naplnenie. Podľa odvolacieho súdu\nneboli v konaní žalobcom produkované také dôkazy, ktoré by preukazovali také skutočnosti, ktoré by\nzakladali dôvodnosť priznania majetkovej ujmy vo forme peňažnej náhrady. Žalobca pri odôvodňovaní\nuplatneného práva na priznanie mu náhrady nemajetkovej ujmy poukazoval na skutočnosť, že trestné\nstíhanie je vždy veľmi vážnym zásahom do života každého obvineného, vznesenie obvinenia má\nďalekosiahle následky v podobe zásahu do práv a cti obvineného, ktorý je vystavený hrozbe obmedzenia\nzákladných slobôd v prípade väzby, zo vznesenia obvinenia mu vyplývajú administratívne obmedzenia,\nje diskriminovaný na trhu práce. Kriminalizácia žalobcovej osoby trvala niekoľko rokov.\n2.2 Rozhodovanie súdu o priznaní konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy musí vychádzať zo\nskutkového stavu na základe dokazovania zameraného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov\nv jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby, pričom dôkazné bremeno v tomto\nsmere zaťažuje poškodeného (tu žalobcu). Súdom stanovená výška náhrady nemajetkovej ujmy by\nmala byť primeraná spôsobenej ujme. Z toho plynie, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy\nnemožno vyvodiť len zo samotnej existencie nezákonného rozhodnutia, bez ohľadu na následky dopadu\nvzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života poškodeného, bez ohľadu na závažnosť utrpenej ujmy\na okolnosti, za akých k ujme došlo. Trestné stíhanie vždy nepochybne znamená samé o sebe pre\npoškodeného určitú nemateriálnu ujmu, táto nesporná okolnosť však nezbavuje poškodeného povinnosti\npreukázať, že v prípade, ak si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v jej peňažnej podobe, mu vznikla\ntáto nemajetková ujma v jednotlivých oblastiach života, ako aj intenzitu takéhoto zásahu. Predmetom\ndokazovania je vždy posudzovanie, či utrpená ujma je ujmou nepatrnou alebo závažnou, pričom je na\npoškodenom, aby produkoval jednak tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré zvyšujú\nhĺbku tvrdeného zásahu alebo významným spôsobom ovplyvňujú jeho životnú situáciu, a tiež aby tieto\nv konaní hodnoverne preukázal.\n2.3 Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie na základe skutkového stavu zisteného súdom\nprvej inštancie, dospel k záveru, že žalobca neprodukoval v konaní také dôkazy, ktorými by spoľahlivo\npreukázal dôvodnosť ním uplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, pretože nepreukázal vznik\nkonkrétnych nepriaznivých následkov, keď tieto sa v podstate obmedzili len na tvrdenie o tom, že\nvzhľadom na prebiehajúce trestné konanie prežíval (obdobne aj jeho rodičia a sestra) pocity neistoty,\nfrustrácie, obavy z budúcnosti, z toho, ako trestné konanie vedené voči nemu skončí. Nebol schopný\n\npredložiť súdu žiadne dôkazy o tom, aký konkrétny negatívny dopad malo trestné stíhanie na jeho\nrodinný, pracovný život, jeho postavenie v spoločnosti, v ktorej sa pohyboval. Odvolací súd v žiadnom\nprípade nemá v úmysle bagatelizovať negatívne psychické prežívanie žalobcu v súvislosti s trestným\nkonaním, vedeným voči jeho osobe, aj toto jeho tvrdenie však zostalo v podstate len vo všeobecnej\nrovine. Hoci žalobca tvrdil, že nezákonným trestným stíhaním jeho osoby zo strany štátu došlo k\nvýraznému neprimeranému zásahu do integrity jeho osobnosti, ktorý na jeho osobe zanechal negatívne\nnásledky, tieto - s výnimkou negatívnych psychických prežívaní - nijako nekonkretizoval. Súd prvej\ninštancie tak podľa názoru odvolacieho súdu vec nesprávne právne posúdil, keď uzavrel, že žalobcovi\nmožno hoci len sčasti priznať náhradu nemajetkovej ujmy (vo výške 5.200,- eur), a to vzhľadom na\nabsentujúce uvedenie takých relevantných skutočností, ktoré by popisovali intenzitu tvrdeného zásahu,\nči negatívny vplyv na žalobcovu vtedajšiu životnú situáciu (rodinnú, pracovnú, spoločenskú, zdravotnú\na pod.).\n3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktorým sa domáhal jeho zmeny\ntak, že súd potvrdí rozsudok súdu prvej inštancie, resp. jeho zrušenia a vrátenia odvolaciemu súdu na\nďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1\npísm. a/, b/, c/ CSP. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení\nveci v určujúcej otázke. Odvolací súd v napadnutom rozsudku zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v\nčasti náhrady nemajetkovej ujmy tak, že zo skutkového stavu tak ako ho zistil súd prvého stupňa (zákaz\ndotvárania skutkového stavu odvolacím súdom) vo vyhovujúcej časti nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy rozhodnutie sám zmenil tak že nárok zamietol na tom právnom názore, že neboli žalobcom\nprodukované také dôkazy, ktoré by zakladali dôvodnosť priznania majetkovej ujmy vo forme peňažnej\nnáhrady, avšak súčasne na druhej strane odvolací súd uvádza, že trestné stíhanie vždy nepochybne\nznamená samé o sebe pre poškodeného určitú nemateriálnu ujmu. Odvolací súd na tomto mieste\nnevysvetlil, pre aké dôvody sa pri svojich úvahách na rozdiel od súdu prvého stupňa posudzujúci\ntotožný skutkový stav dopracoval k právnemu záveru, že k zásahu spôsobujúceho nemateriálnu\nujmu nedošlo, alebo ak došlo, tak ujma je nepatrnou. Ide o protichodné vyvodzovania určujúcich\nprávnych záverov, ktoré boli bagatelizované paušalizovaným zhodnotením, že žalobca nepreukázal\nbez racionálneho vysvetlenia, ktoré zo skutkových záverov zistených súdom nemali spôsobilosť byť\nviac z pohľadu objektívneho ako nepatrnou ujmou oproti názoru súdu prvého stupňa a kde sú hranice\núsudku, ktorý posudzuje a vstupuje do individuálneho vnímania intenzity zásahu každého jedinca\nako poškodeného osobitne a zvlášť. Odvolací súd sa napadnutým rozsudkom odklonil od ustálenej\nsúdnej praxe dovolacieho súdu, s poukazom na rozhodnutia sp. zn. 4 Cdo/125/2019 a sp. zn. 4\nCdo/130/2020, podľa ktorých každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a\nosobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať\nvznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné a tým\npádom vec spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v neprospech žalobcu.\n3.1 Procesným postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pokiaľ je\nnesporné, že len na odvolanie a len v prospech žalobcu proti prvému rozhodnutiu súdu prvoinštančného\nzo dňa 31.3.2015 bolo v poradí prvým druhoinštančným rozhodnutím v plnom rozsahu vyhovené\ns vymedzením záväzného právneho názoru odvolacieho súdu, v ktorom nebola obsiahnutá úvaha\ndruhoinštančného súdu o nedostatočnom skutkovom základe pre vyvodzovanie predpokladov danosti\nnároku a v časti ujmy a jeho výšky, potom žalobca nemal a nemohol predvídať a k tomu činiť\nďalšie skutkové tvrdenia a dôkazy ako ich posudzoval odvolací súd, že táto otázka by mohla byť pre\nneho v ďalšom, inštančnom postupe vyhodnocovaná v jeho neprospech. Vychádzajúc z jednoty a\ndvojinštančnej kontroly súdneho konania nemohol druhoinštančný súd bez toho, aby v prvom svojom\nrozhodnutí neuviedol nedostatočnosť skutkových zistení pre vyvoditeľnosť určujúcich právnych záverov,\nrozhodnúť svojím druhým rozhodnutím o absencii podkladov pre svoje rozhodnutie, ktoré formálne\npodriadil pod zodpovednosť žalobcu, keď porušil atribúty elementárnej predvídateľnosti svojej právnej\núvahy k otázke intenzity ujmy, na základe ktorej postavil svoje v poradí druhé rozhodnutie. Je právom\nstrán konania podľa § 181 ods. 2 CSP poznať predbežné právne posúdenie, ktoré ukladá súdu\nsprístupniť v čase pre strany konania uplatniteľnom, také dôvody právneho posúdenia, ktoré umožňujú\nstrane konania pred ukončením dokazovania daných rozsahom a kvalitou uplatniť ďalšie dôkazy, ktoré\nvo vzťahu ku predvídateľnosti právnej otázky o intenzite ujmy či už opodstatnenosť nároku podporujú\nalebo od postavenia strany v konaní zoslabujú. Napadnuté rozhodnutie druhoinštančného súdu bolo\nprekvapivé a neumožňovalo pri elementárnej predvídateľnosti žalobcovi rozšíriť obsah dôkazov na\npredloženie skutkového základu vo vzťahu k podloženiu intenzity zásahu do práv žalobcu spôsobujúcich\nujmu.\n\n4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie žalobcu zamietnuť ako nedôvodné. Podľa nej\nnapadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu nedošlo k odklonu od rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, žalobcom citované rozhodnutia nemožno vykladať izolovane. Podstatným bol záver odvolacieho\nsúdu o neunesení dôkazného bremena zo strany žalobcu. Priznanie nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných\nhľadiskách, vychádzajúc z preukázaného skutkového stavu, dôkazné bremeno v tomto zaťažuje\nžalobcu. V predmetnom spore žalobca relevantnými dôkazmi nepreukázal splnenie kvalifikovaných\npodmienok pre vznik nemajetkovej ujmy. Nie je daný ani dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f)\nCSP, napadnuté rozhodnutie nemožno považovať za prekvapivé, zo strany odvolacieho súdu došlo len\nk inému vyhodnoteniu dôkazov. Odvolací súd akceptoval odvolaciu argumentáciu žalovanej, žalobca\nnevyužil možnosť vyjadriť sa k odvolaniu a sám sa tak zbavil možnosti predložiť súdu svoje právne\nnázory na posúdenie rozhodujúcich otázok.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP, ďalej aj len najvyšší súd alebo dovolací\nsúd) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená v\nsúlade so zákonom (§ 429 ods. 2 písm. b/ CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k\nzáveru, že dovolanie žalobcu je nielen procesne prípustné, ale aj dôvodné.\n6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia,\nv rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (por. 9\nCdo/72/2020, 9 Cdo/260/2021).\n7. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu\nspravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na\nopravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom\nkonaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd\nkonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka\nposúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie,\npatrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (por. 9 Cdo/72/2020, 9 Cdo/260/2021).\n8. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty\nstrán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami\nprípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne\nprelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je\nskôr reštriktívny výklad (por. 9 Cdo/72/2020, 9 Cdo/260/2021).\n9. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je\nposkytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné\npodmienky súdneho konania (I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje\nk podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je procesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti\ndovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva\nlen v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť\nvyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421 ods. 1 CSP. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania\ntreba dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajú opodstatnenosť dovolania.\n10. Vyššie naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti.\nV zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421\nCSP.\n11. Dovolateľ prípustnosť dovolania s poukazom na § 420 písm. f/ CSP videl v nesprávnom procesnom\npostupe súdu, vedúcemu k porušeniu práva na spravodlivý proces z dôvodu, že rozhodnutie odvolacieho\nsúdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvej inštancie, považuje za prekvapivé a nepredvídateľné.\n11.1 Dovolací súd už konštantne uvádza, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu\nuvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny\n\nprocesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala\njej patriace procesné oprávnenia, a to v takej intenzite, v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na\nspravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických\nosôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne\ninštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na\nrelevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle\ncitovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v\nzjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj\nz ústavnoprávneho rámca a ktoré porušenie tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených\nprocesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej\npatriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle\n§ 420 písm. f/ CSP, treba považovať aj taký postup súdu, ktorým sa strane odmieta možnosť domáhať\nsa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ktorým dochádza k odmietnutiu spravodlivosti,\nkeď súdom prijaté závery nemajú svoj racionálny základ v interpretácii príslušných ustanovení právnych\npredpisov, a teda sú svojvoľné a neudržateľné.\n11.2 Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa\núčinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý\nproces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4 Cdo 3/2019, 8 Cdo 152/2018,\nbod 26, 5 Cdo 57/2019, bod 9, 10, 9 Cdo 248/2021) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď\nodvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci\npredvídať, čím bola strane odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke,\nktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie,\nči rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie\nzásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).\n12. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd by svojim\npostupom založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP, a to z namietaného hľadiska\nprekvapivosti či nepredvídateľnosti jeho postupu.\n12.1 Pod „prekvapivým rozhodnutím“ sa v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu rozumie rozhodnutie\nodvolacieho súdu, ktorý pri svojom rozhodnutí aplikuje ustanovenia právneho predpisu doposiaľ\nnepoužitého, bez splnenia podmienky výzvy podľa § 382 CSP (predtým § 213 ods. 1 OSP). Výzva\nodvolacieho súdu podľa § 382 CSP je potrebná vždy, keď odvolací súd dospeje k záveru, že nárok\ntreba posúdiť podľa celkom iného právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej inštancie, alebo síce\npodľa toho istého právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej inštancie, ale podľa iného ustanovenia za\nsúčasného splnenia podmienky, že toto iné zákonné ustanovenie je pre rozhodnutie veci rozhodujúce.\n12.2 Najvyšší súd už v rozhodnutí publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky pod R 33/2011 konštatoval, že pokiaľ odvolací súd nevyzval účastníkov\nkonania v zmysle § 213 ods. 2 OSP (odo dňa účinnosti CSP § 382 CSP), aby sa vyjadrili k možnému\npoužitiu toho ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní nebolo použité a je\npodľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie veci rozhodujúce, odňal účastníkovi konania možnosť\npred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ OSP (odo dňa účinnosti CSP vada konania v zmysle § 420\npísm. f/ CSP).\n12.3 V prejednávanom spore bola rozhodujúcou právnou otázkou otázka nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy, pričom súd prvej inštancie a rovnako aj odvolací súd túto otázku právne posúdili\nv zmysle ust. § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. Odvolací súd pri posúdení otázky nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy neaplikoval iný právny predpis a ani ustanovenie právneho predpisu než tie, ktoré\naplikoval už súd prvej inštancie, a preto odvolaciemu súdu nevznikla povinnosť v zmysle § 382 CSP\nvyzvať žalobcu na vyjadrenie k zmene právneho posúdenia. Otázka nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy bola predmetom rozhodovania súdu prvej inštancie, bola ťažiskom odvolacej argumentácie\nžalovanej, ku ktorej žalobca mal možnosť sa vyjadriť, no túto možnosť nevyužil, žalobca tak mal\ndostatočný procesný priestor uviesť svoju argumentáciu pri posúdení tejto otázky. O prekvapivosti\nrozhodnutia odvolacieho súdu by bolo možné hovoriť len vtedy, ak by odvolací súd svoje zmeňujúce\nrozhodnutie založil na aplikácii právneho predpisu doposiaľ nepoužitého, resp. na posúdení takej právnej\notázky, ktorá vôbec nebola predmetom posudzovania súdom prvej inštancie.\n\n13. Vzhľadom na uvedené dovolací súd vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP nezistil, preto je\ndovolanie v tejto časti procesne neprípustné.\n14. Dovolateľ uplatnil zároveň dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. a), b), c) CSP, namietajúc\nnesprávne právne posúdenie veci.\n15. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n16. V zmysle § 432 ods. 1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že\nrozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa § 432 ods. 2 CSP sa dovolací dôvod\nvymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom\nspočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia, pričom právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej\nzo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu\nnormu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza\nk nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny\npredpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne\nprávne závery.\n17. V danom prípade, posúdiac dovolanie podľa jeho obsahu, dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania\nv prvom rade z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, keď rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu.\n18. Dovolateľ namieta, že odvolací súd sa napadnutým rozsudkom odklonil od ustálenej súdnej praxe\ndovolacieho súdu, s poukazom na rozhodnutia sp. zn. 4 Cdo/125/2019 a sp. zn. 4 Cdo/130/2020, podľa\nktorých každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného,\na to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy\nnajmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné a tým pádom vec spočíva na\nnesprávnom právnom posúdení veci v neprospech žalobcu.\n19. V rozhodnutí z 27. augusta 2019 sp. zn. 4 Cdo 125/2019 sa najvyšší súd zaoberal otázkou\nunesenia dôkazného bremena pri uplatnení nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, v odôvodnení\nsvojho rozhodnutia skonštatoval: „Za nesplniteľné dôkazné bremeno (dôkaznú povinnosť) v takej situácii\nnajvyšší súd označuje požiadavky odvolacieho súdu na preskúmanie finančného ocenenia nehmotnej\nujmy žalobcu, najmä v oblasti osobných, rodinných, pracovných, sociálnych vzťahov či psychického\nstavu, pretože nemajetková ujma sa nepreukazuje (porov. 4 Cdo 34/2018, bod 4.1.vi.). Nemajetková\nujma vzniká samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby nezákonným rozhodnutím\nalebo nesprávnym úradným postupom. Ide o stav mysle poškodenej osoby, ktorý sa preukazuje\nempaticky, pravda za predpokladu, že sa sudca bude vedieť aspoň elementárne vcítiť do pozície\ntrestne stíhaného človeka; a to sa sudcom odvolacieho súdu v tomto konaní, žiaľ, nepodarilo, lebo aj\noni postavili žalobcu do úlohy púheho objektu, kedy sa stáva iba prostriedkom v rukách štátnej moci\n(orgánov činných v trestnom konaní), ktorý je potom zameniteľný aj so skutočným zločincom, a tak\nsa musí podrobovať excesívnym úkonom orgánov činných v trestnom konaní, hoci vo výsledku bol\nnevinný, čiže aj uznesenie o vznesení obvinenia nemalo byť vôbec vydané. Takéto bezprávie voči\nľudskej dôstojnosti musí byť v právnom štáte odškodniteľné. Škodu teda treba chápať ako ujmu na\nchránenom statku, ako je majetok, osoba, alebo iný chránený záujem, pričom najvyššiu mieru ochrany\npožívajú ľudský život, integrita človeka, ľudská dôstojnosť a sloboda. Každé trestné stíhanie negatívne\novplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je\nspôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo\nod začiatku nezákonné; ide o zodpovednosť absolútne objektívnu a za výsledok trestného konania vo\nveci samej, čím je založená zodpovednosť štátu za škodu obvineného spôsobenú uznesením o vznesení\nobvinenia. Pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie každej fyzickej osoby\nsudcom nesvedčí bagatelizovanie závažnosti ujmy priznávaním neprimerane nízkych, resp. žiadnych\nnáhrad; také rozhodovanie treba považovať za obchádzanie zákona i jeho účelu a pôsobí mnohokrát\n\nveľmi cynicky, bez citu pre elementárnu spravodlivosť, alebo absencie postupu podľa pravidla, podľa\nktorého „nerob druhému to, čo nechceš, aby robili tebe“. Za situácie, kedy žalobca nie je schopný presne\nurčiť a preukázať výšku škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pričom však preukáže a odôvodní,\nže mu taká škoda vznikla, nemôže odvolací súd rozhodnúť, že mu preto škoda nebude vôbec priznaná,\nalebo že medzi protiprávnym konaním žalovaného a vzniknutou škodou nie je príčinná súvislosť. V\ntakejto situácii má určiť výšku vzniknutej škody podľa spravodlivého uváženia a jednotlivých okolností\nprípadu.“\n20. Vyššie uvedené závery dovolací súd zopakoval aj v rozhodnutí z 21. októbra 2020 sp.zn. 4 Cdo\n130/2020, v ktorom svoju argumentáciu doplnil o tieto závery: „Žiadne skutkové okolnosti, ktoré už\nodzneli, totiž nemožno následne, ex post, preukázať s absolútnou istotou. Vždy pôjde o otázku určitej\nmiery pravdepodobnosti. Absolútna istota teda nie je dôkazný štandard, ktorý je možné v súdnom konaní\naplikovať, lebo by pri tom dôkazné bremeno prakticky nebolo možné uniesť. Jedným z aspektov práva\nna spravodlivý proces je čl. 47 ods. 3 ústavy, podľa ktorého sú si všetky strany sporu v konaní rovné\ntak, aby každá zo strán mohla obhajovať svoju vec za podmienok, ktoré ju, z pohľadu konania ako\ncelku, podstatným spôsobom neznevýhodňujú vzhľadom k protistrane. Cieľom zásady rovnosti je potom\ndosiahnutie „spravodlivej rovnováhy“ medzi stranami sporu. Pod takto definovanú rovnosť strán sporu\nspadá nielen realizácia ich procesných oprávnení, ale aj otázky dôkazného bremena, ktoré je na strany\nsporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané, lebo v opačnom prípade nemožno konanie ako celok\npovažovať za spravodlivé. Tento všeobecný princíp rovnosti strán bolo potom nutné premietnuť aj do\nčinnosti nižších súdov pri dokazovaní škody (nemajetkovej ujmy) a jej výšky a príčinnej súvislosti medzi\nprotiprávnosťou a vznikom škody. Nižšími súdmi uloženie nesplniteľného dôkazného bremena iba na\nžalobcov, ako jednu stranu civilného sporu, bolo zjavným porušením zásady rovnosti zbraní (čl. 6 C.s.p.)\n(porov. Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Metalco Bt. v. Maďarsko z 1. februára\n2011, sťažnosť č. 34976/05, § 24). ... už len tvrdenie žalobcu o zásahu do jeho osobnostných práv bolo\ndôvodom pre priznanie finančného zadosťučinenia [nemajetkovej ujmy (porov. rozsudok Európskeho\nsúdu pre ľudské práva vo veci Danev v. Bulharsko z 2. septembra 2010, sťažnosť č. 9411/05)].\n21. Dovolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu predstavuje odklon od vyššie\ncitovaných rozhodnutí dovolacieho súdu, keď odvolací súd pri posúdení právnej otázky unesenia\ndôkazného bremena ako podmienky priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle §\n17 zákona č. 514/2003 Z.z. žalobcu zaťažil neprimerane prísnym dôkazným bremenom. Žalobca\nv konaní pred súdom prvej inštancie preukázal a odôvodnil vznik nemajetkovej ujmy (por. bod 10\nodôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu), súdu teda poskytol dostatok takých relevantných tvrdení,\nvrátane podmienky ich hodnoverného preukázania, ktoré neodôvodňujú záver prijatý odvolacím súdom\no tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani len čiastočne. Žalobca tvrdil a preukázal, že\npredmetné nezákonné trestné stíhanie trvajúce pod dobu 5 rokov malo za následok kriminalizáciu\njeho osoby, pričom celé trestné stíhanie vnímal ako krivdu, nakoľko existovali dôkazy, ktoré vylučovali\nprotiprávnosť jeho konania, pričom vedenie trestného konania psychicky poznačilo nielen osobu\nžalobcu, ale aj jeho blízku rodinu, nakoľko žalobca nebol nikdy doposiaľ trestne stíhaný, trestné\nkonanie negatívne ovplyvňovalo osobný život žalobcu. Nemožno preto súhlasiť s právnym názorom\nodvolacieho súdu, podľa ktorého tvrdenia žalobcu o zásahu do jeho osobnostnej sféry boli len všeobecné\na nepreukázané, neodôvodňujúce priznať mu nárok na náhradu nemajetkovej ujmy čo i len čiastočne.\nNaopak, povinnosťou odvolacieho súdu bolo posúdiť určenie výšky vzniknutej nemateriálnej ujmy\npodľa spravodlivého uváženia a jednotlivých okolností predmetného prípadu, zohľadniac výsledky\nvykonaného dokazovania. Pokiaľ aj odvolací súd nesúhlasil s výškou priznanej náhrady nemajetkovej\nujmy zo strany prvoinštančného súdu, mohol rozhodnúť o primeranom znížení tejto sumy, náležite\nodôvodniac svoje rozhodnutie (so zohľadnením všetkých relevantných individuálnych okolností prípadu,\nrozhodovacou praxou v obdobných prípadoch, posúdiac otázku primeranosti priznaného odškodnenia).\nJeho zmeňujúce rozhodnutie a nepriznanie náhrady nemajetkovej ujmy vôbec však nemožno hodnotiť\ninak ako popretie zmyslu a účelu odškodnenia poškodených v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.\n22. Dovolací súd pre úplnosť uvádza nasledovný prehľad rozhodovacej činnosti v otázke výšky náhrady\nnemajetkovej ujmy na základe § 17 zákona č. 514/2003 Z.z.\n23. V rozhodnutí z 24. júla 2018 sp. zn. 3Cdo/19/2018 sa najvyšší súd zaoberal otázkou, či sa\nustanovenie § 17 ods. 4 môže, resp. nemôže vzťahovať na právne vzťahy založené pred 1. januárom\n2013. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí dospel k záveru, že na záveroch najvyššieho súdu o povinnosti\n\nvšeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení\niných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry\nústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, ku ktorým dospel najvyšší súd skôr už v\nrozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969\nZb., nezmenili neskôr nič ani zákon č. 517/2008 Z. z., ani zákon č. 412/2012 Z. z. Určenie maximálnej\nhranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 412/2012\nZ. z. tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov,\nje pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí Európskeho súdu\npre ľudské práva.\n24. V rozhodnutí z 27. apríla 2006 sp. zn. 4Cdo/171/2005 najvyšší súd konštatoval, že i keď je výška\nzadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne\na preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou\nsúdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané či dokonca tak premrštené\nsumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa a ktoré by napríklad pri\nporovnaní „odškodnenia“ zásahu do práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním“ zásahov do iných\nzákladných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky mohli niektoré ujmy na iných základných\nprávach (napríklad ujmy na zdraví či dokonca živote) bagatelizovať.\n25. V rozhodnutí z 31. júla 2012 sp. zn. 6Cdo/37/2012 najvyšší súd dospel k záveru, že súd je povinný\nvo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníka o neprimeranosti\nodškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných, prejednávanej veci obdobných veciach;\nv tomto rozhodnutí poukázal na nález ústavného súdu zo 6. decembra 2006 sp. zn. III. ÚS 147/06 a tiež\nna rozsudok ESĽP zo 17. júla 2012 v prípade Winkler proti Slovenskej republike.\n26. Rovnako v rozhodnutí z 30. septembra 2013 sp. zn. 6MCdo/15/2012 najvyšší súd dospel k záveru,\nže určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by\nnepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia\núvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Treba, aby súdy v súvislosti s tým vzali\ndo úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad zákon č. 215/2006 Z. z., v\nzmysle ktorého v prípade, že trestným činom bola spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie\nodškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy; pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho\nnásilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu stanovuje limit odškodnenia\nvo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Súd sa musí zaoberať napríklad aj otázkami, v čom je\nnemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote spôsobená nezákonným\nrozhodnutím väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, respektíve s morálnou škodou\nspôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania.\n27. Podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných\nprípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené\nkráľovstvo). Európsky súd pre ľudské práva tiež konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy\ntreba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v.\nSpojené kráľovstvo). Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška\nnáhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v\niných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo Social, S.\nA. v. Portugalsko). Napokon ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných\npráv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je\npriznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala\nbez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú\nza telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).\n28. V novších rozhodnutiach sp.zn. 5 Cdo 127/2019, sp. zn. 6Cdo/38/2019 najvyšší súd vyslovil, že: ...\nprávny názor zastávajúci potrebu podrobnej špecifikácie dôsledkov vydania nezákonného rozhodnutia,\npreskúmateľnosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy a náležité zohľadnenie iných právnych predpisov\nslovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, je pevne zakotvený v rozhodovacej\npraxi najvyššieho súdu prakticky od roku 2006. Tento právny názor predstavuje výklad súladný so\nštandardom ochrany ľudských práv na európskej úrovni, eliminuje ľubovôľu pri stanovení výšky náhrady\nnemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch a zohľadňuje výšku priznaných náhrad pri zásahoch do iných\n\nzákladných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky. Uvedený prístup nepopiera princíp úplného\nodškodnenia, keďže nevylučuje vo výnimočných prípadoch priznať vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy\nza predpokladu riadneho odôvodnenia zvýšenej závažnosti zásahu do práva poškodeného v dôsledku\nnezákonného rozhodnutia. Nejde teda o retroaktívnu aplikáciu ustanovenia § 17 ods. 4 zákona č.\n514/2003 Z. z., pričom poukazuje na rozdiel medzi priamou aplikáciou predmetného ustanovenia\n(ku ktorej nedochádza) a zohľadnením iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku a\njudikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako kritérií pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej\nujmy (ku ktorému dochádza) predstavujú ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu.\n29. Pokiaľ odvolací súd žalobcovi nepriznal náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie\nani len čiastočne, nezohľadnil závery najvyššieho súdu uvedené vo vyššie uvedených rozhodnutiach\na výšku nemajetkovej ujmy neurčil s prihliadnutím na právne predpisy slovenského právneho poriadku\nupravujúce odškodnenie a zohľadniac judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva; v dôsledku toho\nsa odklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu.\n30. Dovolací súd dospel vzhľadom na vyššie uvedené k záveru, že dovolanie žalobcu smeruje proti\nrozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie nielen prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, ale zároveň aj\ndôvodné, nakoľko dovolaním napadnutý rozsudok (práve v riešení predmetnej právnej otázky, od ktorej\nzáviselo rozhodnutie odvolacieho súdu) spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1\nCSP).\n31. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací\nsúd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej\ninštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí\n(§ 450 CSP).\n32. Dovolací súd v súlade s týmito ustanoveniami napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v celom\nrozsahu zrušil (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP) s tým, že právny názor\nvyslovený v tomto rozhodnutí je preň záväzný.\n33. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na\nďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§\n453 ods. 3 CSP).\n34. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "9Co/94/2019", "guid": "02c8e5e9-55a2-42f2-942f-10282eaf31a8:cfa81eda-cce6-4ab4-b118-0d0ca50d37bd", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}