{"guid": "9dccdbd7-4593-4395-9039-5f610792c8ef:e420b04e-68c1-4cc0-a1bf-af99e5e25ae1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:1108227645.1", "spisova_znacka": "9Cdo/306/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/306/2020 z 13. 12. 2022", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13. decembra 2022, sp. zn. 9Cdo/306/2020, ECLI:SK:NSSR:2022:1108227645.1", "identifikacne_cislo": "1108227645", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Marián Sluk", "sudca_id": 411, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-marian-sluk-411", "datum_vydania": "2022-12-13", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "I. ÚS 311/2023", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:795b6649-5052-4bcc-a1a4-2ba3e2257883", "datum": "2023-12-14", "vztah": "zrusene"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431", "nazov": "§ 431 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-431"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432", "nazov": "§ 432 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-432"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-431", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-432", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e420b04e-68c1-4cc0-a1bf-af99e5e25ae1", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:1108227645.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:1108227645.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:1108227645.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n9Cdo/306/2020\n1108227645\n13. 12. 2022\nJUDr. Marián Sluk\nECLI:SK:NSSR:2022:1108227645.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu F. V., bývajúceho v F. č. XX, XXXX J., Š., zastúpeného\nJUDr. Lenkou Senčákovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Európska trieda 9, proti žalovanej\nSlovenskej republike, v mene ktorej konaná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom\nv Bratislave, Račianska 71, IČO: 00 166 073, o náhradu škody, vedenom na Okresnom súde Bratislava\nI pod sp. zn. 8C/147/2008, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 20. augusta\n2019 sp. zn. 5Co/132/2019, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovanej proti žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava I (ďalej aj „prvoinštančný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) (v poradí prvým)\nrozsudkom z 2. júla 2010 č. k. 8C/147/2008-350 vo výroku I. zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu\n289.363,57 euro spolu s úrokom z omeškania vo výške 8, 5% ročne z tejto sumy od 01. 03. 2008 až\ndo zaplatenia, a to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, vo výroku II. zaviazal\nžalovanú zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 20.000,- euro spolu s úrokom z omeškania vo\nvýške 8,5 % ročne z tejto sumy od 01. 03. 2008 až do zaplatenia, a to všetko do troch dní odo dňa\nprávoplatnosti tohto rozsudku, vo výroku III. žalobu vo zvyšnej časti zamietol, a vo výroku IV. rozhodol,\nže o trovách konania rozhodne súd samostatným rozhodnutím až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci\nsamej.\n1.1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu i žalovanej (v poradí\nprvým) rozsudkom z 18. júna 2012 sp. zn. 3Co/78/2011 odvolacie konanie o odvolaní žalobcu zastavil,\nspäťvzatie žaloby v časti 6 189,82 eur pripustil, rozsudok súdu prvého stupňa zrušil v časti, ktorou bola\nžalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 6 189,82 eur a konanie v tejto časti zastavil, žalovanej\nnepriznal náhrada trov odvolacieho konania v časti, v ktorej bolo odvolacie konanie zastavené a v časti,\nktorou bolo konanie ohľadom sumy 6 189,82 eur zastavené, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa\npotvrdil v časti, ktorou bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 738,10 eur s príslušenstvom\na vo zvyšku rozsudok zrušil a vec sa v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\n1.2. Okresný súd Bratislava I (v poradí druhým) rozsudkom z 30. júna 2015 č. k. 8C/147/2008-791 vo\nvýroku I. zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 1.991,64 eur ako náhradu škody na zdraví spolu s\núrokom z omeškania vo výške 8, 5% ročne z tejto sumy od 01. 03. 2008 až do zaplatenia, a to všetko do\ntroch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, vo výroku II. zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu\n252.350,87 eur ako náhradu škody za stratu na zárobku spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 %\nročne z tejto sumy od 01. 03. 2008 až do zaplatenia, a to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti\ntohto rozsudku, vo výroku III. žalobu vo zvyšnej časti zamietol, vo výroku IV. zastavil konanie o návrhu\nv časti príslušenstva z nemajetkovej ujmy a vo výroku V. rozhodol, že o trovách konania rozhodne súd\nsamostatným rozhodnutím až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.\n\n1.3. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“), v poradí druhým rozhodnutím, na odvolanie\nžalobcu i žalovanej uznesením z 31. januára 2017 sp. zn. 5Co/136/2016 zrušil druhý rozsudok súdu\nprvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd odôvodnil zrušenie rozsudku súdu prvej\ninštancie jeho nepreskúmateľnosťou, keď výroky rozsudku nekorešpondovali s jeho odôvodnením a\nodôvodnenie druhého rozsudku súdu prvej inštancie je totožné s odôvodnením jeho prvého rozsudku.\n2. Okresný súd Bratislava I (v poradí tretím) rozsudkom z 11. januára 2018 č. k. 8C/147/2008-868\nv spojení s dopĺňacím rozsudkom z 29. mája 2018 č. k. 8C/147/2008-907 zaviazal žalovanú zaplatiť\nžalobcovi sumu 1.991,64 eur predstavujúcu nárok na náhradu škody na zdraví titulom rozhodnutia o\nväzbe a nezákonného rozhodnutia spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne z tejto sumy od\n01. 03. 2008 až do zaplatenia, a to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, zaviazal\nžalovanú zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 5.000,- eur titulom rozhodnutia o väzbe, a to do\n3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, žalobu žalobcu vo zvyšnej časti zamietol, určil, že žiadna\nzo strán nemá nárok na náhradu trov konania a konanie o návrhu v časti príslušenstva z nemajetkovej\nujmy zastavil.\n2.1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 30. 08. 2007 domáhal proti žalovanej zaplatenia\nnáhrady škody 5 082 847.- Sk (168 719, 61 euro), nemajetkovej ujmy 1 000 000.- Sk (33 193, 92 euro) a\nplatenia mesačnej renty od 01. 09. 2007 vo výške 142 002, 97.- Sk (4 713, 64 euro), a to podľa zákona č.\n58/1969 Zb. Počas celého konania súd pripustil tri zmeny žaloby. Tretiu (ostatnú) zmenu žaloby uvedenú\nv odseku 9 tohto rozsudku, súd pripustil na pojednávaní dňa 30. 06. 2015 (čl. 774, 776 spisu), tak že\nžalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1 991, 64 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8, 5%\nročne z tejto sumy od 01. 03. 2008 až do zaplatenia, sumu 252 350, 87 eur spolu s úrokom z omeškania\nvo výške 8, 5% ročne z tejto sumy od 01. 03. 2008 až do zaplatenia, nemajetkovú ujmu vo výške 20.000,eur, sumu 35.020,96 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne z tejto sumy od 01. 03.\n2008 až do zaplatenia.\n2.2. Súd prvej inštancie na vec aplikoval ustanovenia § 1 ods. 1, § 2, § 5 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1 zákona\nč. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym\núradným postupom (ďalej aj „zákona o zodpovednosti za škodu“). Žalobca sa nároku na náhradu škody\nna zdraví (vo výške 1 991, 64 eur spolu s úrokom z omeškania 8,5 % ročne z tejto sumy od 01. 03.\n2008 až do zaplatenia) domáha titulom rozhodnutia o väzbe podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č.\n58/1969 Zb. a titulom nezákonného rozhodnutia podľa ustanovenia § 1, 3, 4 ods. 1 zákona č. 58/1969\nZb., ktorým je podľa žalobcu, s poukazom na právny názor vyslovený v prvom zrušujúcom rozhodnutí\nodvolacieho súdu, uznesenie o vznesení obvinenia. Žalobca v tejto časti uplatneného nároku uviedol,\nže dlhotrvajúce trestné stíhanie (od 27. 01. 1999 do 30. 08. 2006) a jeho pobyt vo väzbe (od 26. 01. 1999\ndo 09. 09. 1999), malo za následok poškodenie jeho duševného zdravia. Poškodenie zdravia žalobca\npreukazoval najmä listinným dôkazom znaleckým posudkom znalkyne Y.. V. L., odbor zdravotníctvo a\nfarmácia, odvetvie psychiatria, č. 19/2007 zo dňa 09. 08. 2007, ktorý žalobca predložil spolu so žalobou.\nZnalkyňa, s ohľadom na trvalé následky poškodenia zdravia, ohodnotila žalobcove poškodenie zdravia\nna 1 000 bodov, čo predstavuje sumu 1 991, 64 euro. Žalovaná v tejto časti žaloby namietala, že žalobca\nnemá právo na náhradu škody titulom rozhodnutia o väzbe podľa ustanovenia § 5 ods. 2 zákona č.\n58/1969 Zb. pretože si väzbu žalobca zavinil sám. Žalovaná ďalej namietala dôveryhodnosť listinného\ndôkazu znaleckého posudku znalkyne Y.. V. L. č. 19/2007 zo dňa 09. 08. 2007, pretože znalkyňu za\núčelom vyhotovenia znaleckého posudku objednal sám žalobca, čím sa stala znalkyňa nedôveryhodná\na nedôveryhodným sa stal následne i samotný listinný dôkaz, ktorý znalkyňa vyhotovila. Poukazovala na\nto, že poškodenie zdravia žalobcu bolo znalkyňou bodovo ohodnotené v maximálnej možnej miere (200\naž 1000 bodov). Žalovaná ďalej namietala i nepreukázanie príčinnej súvislosti medzi vznikom tejto škody\na žalobcom uvádzanými titulmi, na základe ktorých sa domáha náhrady škody. Žalovaná ďalej namietala,\nže už pred vznesením obvinenia žalobcovi a vzatím do väzby, mal žalobca zdravotné problémy.\n2.3. Súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom uvedeným v zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho\nsúdu, počas konania zisťoval príčinnú súvislosť medzi trestným konaním, výkonom väzby a poškodením\nzdravia žalobcu. Súčasne súd prvej inštancie vypočul ako svedkyňu znalkyňu Y.. V. L., ktorá na\nobjednávku žalobcu vyhotovila znalecký posudok č. 19/2007 zo dňa 09. 08. 2007, k tomu, ako je možné s\nčasovým odstupom 8 rokov od výkonu väzby žalobcu diagnostikovať vážnu duševnú poruchu vzniknutú\npôsobením otrasných zážitkov alebo iných nepriaznivých psychologických činiteľov a tiesnivých situácií.\nSúd pri uvedenom nároku, ktorého sa domáha žalobca, má za to, že je dôvodný titul rozhodnutie o\nväzbe podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., pretože na žalobcovi bola vykonaná väzba\nod 26. 01. 1999 do 09. 09. 1999, a bol spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k.\n2T 61/1999 zo dňa 26. 06. 2006, právoplatným dňa 30. 08. 2006, oslobodený. Súd námietku žalovanej,\n\nže žalobca nemá právo na náhradu škody titulom rozhodnutia o väzbe s poukazom na ustanovenie\n§ 5 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. pretože si väzbu žalobca zavinil sám, na základe vykonaného\ndokazovania ustálil ako nedôvodnú. Žalobca bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Bratislava\nIII č. k. 3Nt 3/1999 zo dňa 28. 01. 1999 a to z dôvodu uvedeného v ustanovení § 67 ods. 1 písm.\nb) Trestného poriadku (kolúzna väzba, pôsobenie na svedkov), v spojení s opravným uznesením č.\nk. 3Nt 3/99 zo dňa 09. 03. 1999. Proti tomuto uzneseniu o vzatí do väzby podal žalobca sťažnosť\nktorá bola Krajským súdom v Bratislave uznesením č. k. 6Nto 49/1999 - 51 zo dňa 19. 04. 1999\nzamietnutá. Uznesením Okresného súdu Bratislava III č. k. 3Nt 686/1999 zo dňa 17. 05. 1999 súd\nvyhovel návrhu príslušného prokurátora a rozšíril tzv. väzobné dôvody o dôvody uvedené v ustanovení\n§ 67 ods. 1 písm. a, c) Trestného poriadku (úteková a pokračovacia väzba). Okresný súd Bratislava III\nuznesením č. k. 2T 61/1999 zo dňa 21. 07. 1999, právoplatným dňa 09. 09. 1999 vo vzťahu ku žalobcovi,\nprepustil žalobcu z väzby na slobodu. Z odôvodnenia tohto uznesenia súd zistil, že po oboznámení sa\nso spisovým materiálom dňa 20. 05. 1999 požiadal žalobca o prepustenie z väzby, a ďalšiu žiadosť o\nprepustenie z väzby podal písomne dňa 30. 06. 1999. Trestný súd v odôvodnení tohto prepúšťajúceho\nuznesenia uviedol, že zo spisu bolo zrejmé, že žalobca má trvalý pobyt v Slovenskej republike. Ak má\nžalobca súčasne povolený pobyt i vo Švajčiarsku tak orgánu činnému v trestnom konaní nič nebráni,\naby žalobcovi ako občanovi trestne stíhanému odňal pas a ďalšími úkonmi prostredníctvom colných\norgánov jeho vycestovaniu zabránili. Žalobca nemal pokus skrývať sa alebo ujsť, aby sa vyhol trestnému\nstíhaniu, teda dôvod väzby je založený na ničím nepodloženom predpoklade. V odôvodnení tohto\nuznesenia je ďalej uvedené, že trestná vec bola vyšetrovateľom ukončená dňa 20. 05. 1999, teda v\nčase vydania tohto uznesenia, podľa názoru súdu, nie je daný dôvod väzby podľa ustanovenia § 67\nods. 1 písm. b) Trestného zákona. Obžalovaní, svedkovia boli vypočutí, vo výpovediach obžalovaných\nnie sú spory. Súd ďalej v odôvodnení uznesenia uviedol, že pozadie trestnej činnosti je nepochybne\nvysoko spoločensky nebezpečné. Toto sa však v rámci prípravného konania nevyšetrilo čo je zrejmé z\nprávnej kvalifikácie konania žalobcu a dokumentačného materiálu. Ak by sa prípravné konanie vyvíjalo v\nnaznačenom smere, súd by neuvažoval a neprepustil žalobcu z väzby. Zo spisu nevyplýva dôvod väzby\nu žalobcu, že bude v trestnej činnosti pokračovať. Ide o ojedinelé špecifikum predmetnej trestnej činnosti,\nktoré nezakladá obavu z pokračovania. Z vyššie uvedených skutočností uvedených v odôvodnení\nprepúšťajúceho uznesenia súd ustálil (vychádzajúc iba z obsahu všetkých trestných vyššie uvedených\nuznesení a nie z dokazovania realizovaného v tomto civilnom konaní), že dôvodný od začiatku vzatia do\nväzby bol dôvod tzv. kolúznej väzby, zatiaľ čo ostatné dva dôvody vyhodnotil samotný trestný súd ako\nnedôvodné. Vzhľadom na tieto skutočnosti, súd s poukazom na ustálenie dôvodnosti dôvodov väzby\npodľa ustanovenia § 67 ods. 1 písm. a), c) Trestného poriadku, vyhodnotil, že námietka žalovaného,\nže žalobca nemá právo na náhradu škody titulom rozhodnutia o väzbe s poukazom na ustanovenie\n§ 5 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. pretože si väzbu žalobca zavinil sám, je nedôvodná. Rovnako\nako nedôvodnú vyhodnotil súd námietku žalovanej o nedôveryhodnosti listinného dôkazu znaleckého\nposudku znalkyne Y.. V. L. z dôvodu, že znalkyňu za účelom vyhotovenia znaleckého posudku si\nobjednal sám žalobca, čím sa stala znalkyňa nedôveryhodná a nedôveryhodným sa stal následne i\nsamotný listinný dôkaz, ktorý znalkyňa vyhotovila. Skutočnosť, že znalkyňu za účelom vyhotovenia tohto\nlistinného dôkazu oslovil sám žalobca, sama o sebe automaticky, nezakladá nedôveryhodnosť žalobcom\nvybratej znalkyne a následne i nedôveryhodnosť ňou vyhotoveného znaleckého posudku. Žalovaný, toto\nsvoje tvrdenie, ktorým rozporuje tento listinný dôkaz však počas celého konania žiadnym spôsobom\nnepreukázal (napr. žalobca si vybral znalkyňu pretože je jej príbuzný, priateľ, pozná ju atd.). Predmetný\nznalecký posudok predstavuje, tak ako to uvádzal žalovaný, listinný dôkaz predložený žalobcom.\nNejde o znalecký posudok ako výsledok znaleckého dokazovania nariadeného súdom, ani o súkromný\nznalecký posudok podľa ustanovenia § 209 Civilného sporového poriadku. Žalovaná mala možnosť\nposudok spochybniť (napr. mohla sama predložiť súkromný znalecký posudok, mohla navrhnúť znalecké\ndokazovanie realizované súdom), čo však žalovaná neurobila. Žalobca sa tohto nároku domáhal i\ntitulom nezákonného rozhodnutia podľa ustanovenia § 1, 3, 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., ktorým je\npodľa žalobcu, s poukazom na právny názor vyslovený v prvom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho\nsúdu, uznesenie o vznesení obvinenia. Súd prvej inštancie, s poukazom na právny názor uvedený v\nprvom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, na strane 5, uvádza, rovnako ako odvolací súd, že\nv danej veci formálne nedošlo k zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia proti žalobcovi príslušným\norgánom. Podľa ustálenej judikatúry, podľa ktorej pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej\nrozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k\ntakémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným,\nmá rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného konania a vznesení obvinenia pre\nnezákonnosť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. M Cdo 15/2009). Takýto záver sa uplatní aj\n\nv prípade, že obžalovaný bol právoplatným rozsudkom oslobodený spod obžaloby, ako tomu bolo u\nžalobcu v prejednávanej veci a nie je žiadny dôvod pre to, aby sa v prípade oslobodenia spod obžaloby\nvyvodzovali pre účely náhrady škody odlišné závery ako v prípade zastavenia trestného stíhania. Súd\nprvej inštancie, s poukazom na záver uvedený v prvom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, ustálil,\nže nezákonným rozhodnutím v prejednávanej veci je uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi, a\noslobodzujúci rozsudok v trestnej veci vedenej proti žalobcovi má teda rovnaké dôsledky ako zrušenie\nuznesenia o začatí trestného konania a uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Keďže súd\nprvej inštancie ustálil, oba tituly, na základe ktorých sa žalobca domáha tohto nároku, ako dôvodné,\nvyhodnocoval ďalej i ďalšie zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu a to vznik škody a\npríčinná súvislosť medzi nimi. Žalobca počas konania preukazoval poškodenie zdravia žalobcu ako\ndôsledok väzby a celého trestného stíhania (listinným dôkazom) znaleckým posudkom znalkyne Y.. V. L.,\nodbor zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria, č. 19/2007 zo dňa 09. 08. 2007, a výsluchom tejto\nznalkyne ako svedkyne. Podľa súdu, súhlasne s názorom žalobcu, zo záverov uvedených v znaleckom\nposudku a z výsluchu uvedenej znalkyne, ktoré súd považuje za smerodajné dôkazy v tejto časti žaloby,\nvyplýva, že k vzniku duševnej poruchy u žalobcu došlo v priamej kauzálnej súvislosti s trestným stíhaním\na jeho pobytom vo väzbe a toto poškodenie zodpovedá položke 253 - vážne duševné poruchy vzniknuté\npôsobením otrasných zážitkov alebo iných nepriaznivých psychologických činiteľov a tiesnivých situácií,\nžiadny iný zdroj poškodenia zdravia žalobcu nebol počas konania žalovaným jednoznačne preukázaný\n(napr. už pred vzatím do väzby existujúce zdravotné problémy, osobné problémy). Znalkyňa vyhodnotila\nzdravotný stav žalobcu a jeho poškodenie v tomto listinnom dôkaze a vo svojom výsluchu. Znalkyňou\nuvádzané skutočnosti týkajúce sa poškodenia zdravia žalobcu predstavujú odborné skutočnosti, na\npreskúmanie ktorých by súd musel mať odborné znalosti, čo nemá. Preto akékoľvek pochybnosti o\ntýchto skutočnostiach mohla žalovaná spochybniť alebo vyvrátiť rovnako iba odbornými skutočnosťami\nzaloženými\nna odborných znalostiach, a nie iba na všeobecnom spochybnení tohto listinného\ndôkazu. Vzhľadom na trvalé následky poškodenia zdravia ohodnotila znalkyňa žalobcove poškodenie\nzdravia na 1 000 bodov, čo predstavuje maximálne bodové ohodnotenie tejto položky. Keďže podľa\nustanovenia § 7 ods. 1 príslušnej vyhlášky je hodnota jedného bodu 60.- Sk (1, 99 euro), po prepočte,\ntak predstavuje nárok žalobcu v tejto časti žaloby sumu 1 991, 64 euro. Vzhľadom na vyššie uvedené\nskutočnosti tak súd tento nárok žalobcovi priznal v celom rozsahu a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť\nžalobcovi sumu 1 991, 64 eur predstavujúcu nárok na náhradu škody na zdraví titulom rozhodnutia o\nväzbe a nezákonného rozhodnutia spolu s úrokom z omeškania vo výške 8, 5% ročne z tejto sumy od\n01. 03. 2008 až do zaplatenia, a to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.\n2.4. Nárok na náhradu škody predstavujúcej stratu na zárobku počas výkonu väzby od 26. 01. 1999\ndo 09. 09. 1999. Žalobca sa tohto nároku vo výške 35 020, 96 eur spolu s úrokom z omeškania vo\nvýške 8, 5% ročne z tejto sumy od 01. 03. 2008 až do zaplatenia, domáhal titulom rozhodnutia o\nväzbe podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č.\n58/1969 Zb. má žalobca právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, pretože bol spod\nobžaloby oslobodený rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. 2T 61/1999 zo dňa 26. 06. 2006,\nprávoplatným dňa 30. 08. 2006.\n2.5. Žalobca uviedol, že v čase od 26. 01. 1999 do 09. 09. 1999 (226 dní) bol vo väzbe. Jeho denná\nstrata na zárobku, keďže počas výkonu väzby nemohol pracovať, podľa žalobcu predstavovala sumu\n226, 47.- CHF, čo v prepočte na eur predstavuje sumu 154, 96 euro. Strata na zárobku za jeho\ncelý pobyt vo väzbe tak podľa žalobcu predstavuje sumu 41 217, 54.- CHF, čo v prepočte na eur\npredstavuje sumu 35 020, 96 euro. Žalobca v tejto časti žaloby uvádzal, že škoda mu vznikla tým, že\npočas výkonu väzby nemohol pracovať, nemohol za prácu dostať mzdu, nemohol vykonávať akúkoľvek\npracovnú inú činnosť, na základe ktorej by získal nejaký príjem. Ďalej uvádzal, že pred začatím trestného\nstíhania dňa 27. 01. 1999 a vzatím do väzby dňa 26. 01. 1999 žil vo Švajčiarsku, nevykonával tam\nživnostenskú činnosť, ani tam žiadnym právnym spôsobom nepodnikal, nebol zamestnaný v pracovnom,\nani inom pomere. V Slovenskej republike v spoločnosti E., so sídlom I., V. bol spoločník a konateľ,\nale pre nezhody so spoločníkom z nej vystúpil. Papierovo bol síce vo firme, kým nezanikla, avšak v\nskutočnosti v nej nevyvíjal žiadnu činnosť. Žalovaná v tejto časti žaloby namietala, že žalobca nemá\nprávo na náhradu škody titulom rozhodnutia o väzbe podľa ustanovenia § 5 ods. 2 zákona č. 58/1969\nZb. pretože si väzbu žalobca zavinil sám. V tejto časti žaloby, súd rovnako ako v odseku 26 tohto\nrozhodnutia, s rovnakou právnou argumentáciou, uvádza, že táto námietka žalovanej je nedôvodná.\nSúd má za to, že titul rozhodnutie o väzbe, na základe ktorého sa žalobca domáha proti žalovanej\nzaplatenia tohto nároku, je dôvodný. Žalovaná v tejto časti žaloby ďalej namietala, že vychádzajúc z\nustanovenia § 21 zákona č. 58/1969 Zb. a ustanovenia § 445 Občianskeho zákonníka sa pri výpočte\nstraty na zárobku vychádza z priemerného zárobku poškodeného, ktorý dosiahol pred poškodením. Pri\n\nnáhrade ušlého príjmu osoby, ktorá bola vo väzbe sa vychádza zo stavu, aký tu bol pred poškodeným,\npred vzatím do väzby, lebo tým okamžikom poškodený začal strácať príjem, čím mu vznikla škoda.\nPodľa žalovanej je potrebné pri stanovení výšky tohto nároku vychádzať z priemerného zárobku, ktorý\npoškodený žalobca dosahoval pred vznikom škody. Žalovaná poukazovala na to, že žalobca celý rok\n1998 a v januári 1999 (vzatý do väzby bol 26. 01. 1999) nemal žiadny príjem, zárobok, preto žalobu\nv tejto časti považovala za nedôvodnú. Podľa prvého zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, súd\nprvej inštancie mal najprv ustáliť, či žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody podľa ustanovenia § 5\nods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. a až následne porovnať zárobok, ktorý žalobca dosahoval pred vzatím do\nväzby, teda v roku 1998, so zárobkom, ktorý dosahoval po prepustení z väzby, teda po 09. 09. 1999.\nSúd na základe vykonaného dokazovania ustálil, súladne s názorom žalovanej, že žalobca celý rok\n1998 a v januári 1999 (vzatý do väzby bol 26. 01. 1999) nemal žiadny zárobok, dokonca ho nemal od\noktóbra 1997. Túto skutočnosť uvádzal i samotný žalobca, pričom žiadal, aby súd do zárobku, ktorý\nžalobca dosahoval pred vzatím do väzby pojal sumu 200 000.- CHF, ktorú mohol žalobca zarobiť ako\nodmenu na základe v januári 1999 nakontrahovaných sponzorských zmlúv, avšak k realizovaniu tejto\nzmluvy nedošlo, pretože bol vzatý do väzby. Po prepustení z väzby dňa 09. 09. 1999 sa vrátil do\nŠvajčiarska, kde sa snažil začleniť do pracovného života. Od novembra 1999 pracoval v spoločnosti X.\nR. AG, kde však pre vážne zdravotné problémy musel prestať pracovať a od 19. 09. 2003 prestal úplne\npracovať, bol úplne práceneschopný a bol odkázaný na sociálnu výpomoc od švajčiarskeho obecného\núradu, ktorú poberal až do priznania invalidného dôchodku od 01. 05. 2005. Podľa názoru súdu,\nsúhlasne s názorom žalovanej, pri stanovení výšky tohto nároku je potrebné vychádzať z priemerného\nzárobku, ktorý žalobca ako poškodený dosahoval pred vznikom škody. Keďže súd prvej inštancie ustálil,\ntitul, na základe ktorého sa žalobca domáha tohto nároku, ako dôvodný, vyhodnocoval ďalej i ďalšie\nzákonné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu a to vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi.\nKeďže súd na základe vykonaného dokazovania nezistil, že by žalobca pred vznikom škody mal nejaký\nzárobok, alebo akýkoľvek iný príjem, a to preukázateľne od jesene 1997, a žalobca žiadnym spôsobom\nnepreukázal akýkoľvek zárobok v čase pred vznikom škody, súd považuje zákonný predpoklad - vznik\nškody za nedôvodný, a preto žalobu v tejto časti zamietol. Súd má za to, že do zárobku, ktorý žalobca\ndosahoval pred vzatím do väzby nie je možné pojať sumu 200 000.- CHF, ktorú mohol žalobca zarobiť\nako odmenu na základe v januári 1999 nakontrahovaných sponzorských zmlúv, tak ako to uvádzal\nžalobca, pretože tu nejde o konkrétny existujúci zárobok, príjem, ale o virtuálny ušlý zisk, ktorý tak\nnemôže predstavovať reálny finančný zdroj, z ktorého by mohol súd vychádzať pri výpočte straty na\nzárobku ako príjmu poškodeného, ktorý dosahoval poškodený pred poškodením.\n2.6. Nárok na náhradu škody predstavujúcej stratu na zárobku od 01. 04. 2005 (dátum od kedy bol\nžalobcovi priznaný čiastočný invalidný dôchodok švajčiarskou Sociálnou poisťovňou) až do 01. 01. 2010\n(od 01. 01. 2010 si žalobca tento nárok uplatnil na tunajšom súde samostatnou žalobou). Žalobca sa\ntohto nároku dovolával vo výške 252 350, 87 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8, 5% ročne\nz tejto sumy od 01. 03. 2008 až do zaplatenia. Žalobca sa tohto nároku domáhal titulom nezákonného\nrozhodnutia podľa ustanovenia § 1, 3, 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., ktorým je podľa žalobcu, s\npoukazom na právny názor vyslovený v prvom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, uznesenie o\nvznesení obvinenia. Súd prvej inštancie, s poukazom na právny názor uvedený v prvom zrušujúcom\nrozhodnutí odvolacieho súdu, na strane 5, uvádza, rovnako ako odvolací súd, že v danej veci formálne\nsíce nedošlo k zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia proti žalobcovi príslušným orgánom, ale podľa\nustálenej judikatúry, podľa ktorej pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o\nzačatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu\ndošlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky\nako zrušenie uznesenia o začatí trestného konania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť (uznesenie\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. M Cdo 15/2009). Takýto záver sa uplatní aj v prípade, že obžalovaný bol\nprávoplatným rozsudkom oslobodený spod obžaloby, ako tomu bolo u žalobcu v prejednávanej veci a\nnie je žiadny dôvod pre to, aby sa v prípade oslobodenia spod obžaloby vyvodzovali pre účely náhrady\nškody odlišné závery ako v prípade zastavenia trestného stíhania. Súd prvej inštancie, s poukazom na\nzáver uvedený v prvom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, ustálil, že nezákonným rozhodnutím v\nprejednávanej veci je uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi, a oslobodzujúci rozsudok v trestnej veci\nvedenej proti žalobcovi má teda rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného konania a\nuznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Žalobca odôvodňoval tento nárok tým, že v dôsledku\ncelého trestného konania došlo k jeho invalidizácii, následkom ktorej tak nemohol pracovať a vznikla\nmu tým škoda predstavujúca stratu na zárobku. Žalobca v tejto časti žaloby uvádzal, že po prepustení z\nväzby dňa 09. 09. 1999 sa vrátil do Švajčiarska, kde od novembra 1999 pracoval v spoločnosti X. R. AG,\nkde však pre vážne zdravotné problémy musel prestať pracovať a od 19. 09. 2003 prestal úplne pracovať,\n\npretože bol práceneschopný a bol odkázaný na sociálnu výpomoc od švajčiarskeho obecného úradu,\nktorú poberal až do priznania invalidného dôchodku. Žalobca však žiadnym relevantným spôsobom\nnepreukázal, že zdravotné problémy, ktoré v danom čase mal a ktoré ho nakoniec doviedli k invalidite,\nvznikli alebo sa zintenzívnili pod vplyvom trestného konania alebo väzby. Naopak, z rozhodnutia\nšvajčiarskej Sociálnej poisťovne vyplýva, že obmedzenia pri vykonávaní pôvodnej práce má žalobca až\nod apríla 2004, a nie po návrate z väzby 09. 09. 1999 a v nasledujúcich rokoch. A z výpočtov príjmu\nsamotného žalobcu vyplýva, že v rokoch 2000 až 2003 dosiahol príjmy, ktoré nemal pred trestným\nkonaním a vzatím do väzby. Sociálna poisťovňa kantónu Zürich, Švajčiarsko, rozhodnutím zo dňa 05.\n10. 2005 od 01. 04. 2005 uznala žalobcu za čiastočného invalidného dôchodcu, stupeň invalidného\npoistenia mu bol určený na 55%, a to z dôvodu zdravotných problémov - psychické problémy, artróza na\npravej nohe, problémy s chrbticou. V tejto časti žalovaná namietala, že z tohto rozhodnutia nevyplýva,\nže by zdravotné problémy, ktoré viedli k čiastočnej invalidizácii žalobcu boli dôsledkom trestného\nkonania. Po oboznámení sa s týmto listinným dôkazom, má súd za to, že táto námietka žalovanej je\ndôvodná. Zo znenia tohto rozhodnutia, ani zo žiadneho ďalšieho dôkazu predloženého žalobcom počas\nkonania jednoznačne nevyplýva, že by zdravotné dôvody, pre ktoré sa žalobca stal invalidným boli\ndôsledkom trestného konania. Sociálna poisťovňa kantónu Zürich, Švajčiarsko, rozhodnutím zo dňa\n05. 10. 2005 priznala žalobcovi čiastočný invalidný dôchodok vo výške 424.- CHF mesačne od 01.\n04. 2005. Sociálna poisťovňa súčasne uviedla, že od apríla 2004 žalobca bol pri výkone svojej práce\nako správca bytového domu, z dôvodu zdravotných problémov, obmedzený. Sociálna poisťovňa mu\nodporučila z medicínskeho hľadiska činnosť so stredne ťažkým fyzickým zaťažením, prácu bez dlhšieho\nkľačania, zohýbania kolien, dlhšej chôdzi po nerovnom povrchu, po schodoch. Žalobca ďalej uvádzal,\nže dňa 03. 05. 2007 si v slovenskej Sociálnej poisťovni uplatnil nárok na invalidný dôchodok z dôvodu\npoškodenia jeho zdravia. Sociálna poisťovňa o jeho žiadosti rozhodla dňa 13. 05. 2008 a od 03. 05.\n2007 mu priznala invalidný dôchodok mesačne vo výške 2 546.- Sk, a to z rovnakých dôvodov ako\nšvajčiarska sociálna poisťovňa. Rozhodnutím zo dňa 26. 06. 2008 rozhodla Sociálna poisťovňa o zvýšení\ninvalidného dôchodku žalobcu od 01. 07. 2008 na sumu 2 842.- Sk mesačne, a rozhodnutím zo dňa 18.\n12. 2008 rozhodla opäť o zvýšení na sumu 104, 10 eur od 01. 01. 2009. Vzhľadom na uznanie invalidity\nvo Švajčiarsku mu vznikol vo Švajčiarsku i nárok na invalidný dôchodok z druhého dôchodkového\npiliera Allianz Suisse Lebensversicherungs - Gesellschaft, ktorá mu dňa 20. 05. 2007 priznala invalidný\ndôchodok z druhého dôchodkového piliera za obdobie od 01. 04. 2005 do 18. 09. 2005 vo výške 2\n127.- CHF, od 19. 09. 2005 do 30. 06. 2007 vo výške 9 513, 15.- CHF, od 01. 07. 2007 dôchodok\nvo výške 301, 96 eur, od 01. 01. 2008 štvrťročne vo výške 310, 48 eur a od 01. 01. 2009 štvrťročne\nvo výške 318, 96 eur. Prvé zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu vytklo súdu prvej inštancie, že\npočas konania nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi trestným konaním žalobcu, jeho vzatím do\nväzby a zhoršením jeho zdravotného stavu, ktoré malo podľa žalobcu viesť k jeho invalidizácii a jej\nnásledkom k nemožnosti pracovať a k strate zárobku. Žalovaná v tejto časti žaloby namietala, že žalobca\nnepreukázal počas celého konania existenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím ako\ntitulom, na základe ktorého sa tohto nároku žalobca domáha a škodou, ktorá predstavuje stratu na\nzárobku za obdobie od 01. 04. 2005 až do 01. 01. 2010. Súd na základe vykonaného dokazovania\nustálil, že táto námietka žalovanej je dôvodná. Žalovaná namietala i to, že žalobca žiadnym spôsobom\nnepreukázal, že by žalobcova invalidita vznikla v dôsledku trestného konania. Táto skutočnosť nie je\npreukázaná ani rozhodnutím švajčiarskej Sociálnej poisťovne zo dňa 05. 10. 2005, z ktorého vyplýva, že\nžalobcovi bol priznaný polovičný invalidný dôchodok z dôvodu ortopedického ochorenia, ktoré žalobca\nnepreukázal ako dôsledok trestného konania. Žalovaná ďalej namietala, že tento nárok od 01. 09. 2007\ndo 31. 12. 2009 žalobca podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. predbežne so žalovaným\nneprerokoval, pričom toto predbežné prerokovanie je zákonnou podmienkou pre možnosť domáhať\nsa priznania nároku na súde. Žalovaná v tejto časti žaloby namietala, že v žalobe doručenej súdu\ndňa 30. 08. 2007 si uplatnil žalobca nárok na náhradu škody predstavujúcej stratu na zárobku iba za\nobdobie od 01. 04. 2005 do 30. 08. 2007. Dňa 05. 02. 2010 žalobca doručil súdu druhú zmenu žaloby,\nv ktorej žiadal rozšírenie žaloby o predmetný nárok za obdobie od 01. 09. 2007 do 31. 12. 2009. Táto\ndruhá zmena žaloby bola súdom pripustená na pojednávaní dňa 11. 06. 2010. Žalovaný namietal podľa\nustanovení § 22 ods. 1, 2 zákona č. 58/1969 Zb. premlčanie predmetného nároku od 30. 08. 2009\n(oslobodzujúce rozhodnutie súdu bolo právoplatné dňa 30. 08. 2006), pričom druhá zmena žaloby bola\npripustená dňa 11. 06. 2010, teda po zákonnej trojročnej premlčacej lehote. Žalobca k tejto námietke\nžalovanej uvádzal, že ku dňu podania žaloby na súd, si uplatnil žalobca všetky nároky, ktoré boli zročné.\nV priebehu súdneho konania následkom plynutia času, sa rozsah predmetného nároku rozšíril na ďalšie\nčasové obdobie, avšak pri zachovaní podstaty právneho dôvodu tohto nároku. Súd po vyhodnotení\nprávnych argumentácií oboch strán, má za to, že námietka žalovanej, že žalobca nepreukázal príčinnú\n\nsúvislosť medzi právnym titulom a škodou je dôvodná, pretože žalobca skutočne počas celého konania\nnepreukázal, že by jeho invalidita, v dôsledku ktorej mu mala vzniknúť škoda predstavujúca stratu\nna zárobku, pretože už nemohol pracovať, vznikla v súvislosti s nezákonným rozhodnutí. Súd ďalej\nvyhodnotil námietku žalovanej o premlčaní nároku, ktorý si žalobca uplatnil za obdobie od 01. 09. 2007\ndo 31. 12. 2010 za dôvodnú, pretože nárok za toto obdobie si uplatnil žalobca až 11. 06. 2010, teda\npo trojročnej premlčacej lehote podľa ustanovenia § 22 ods. 1 druhá veta zákona č. 58/1969 Zb., ktorá\nzačala plynúť 01. 09. 2006 a skončila 01. 09. 2009. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody, tak\nsúd žalobu v tejto časti zamietol.\n2.7. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20 000 eur (bez príslušenstva). Tohto nároku sa\nžalobca domáha podľa ustanovenia čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\nkeďže zákon č. 58/1969 Zb. uplatnenie takého si nároku neupravuje. Žalobca si tento nárok uplatnil\ns poukazom na titul rozhodnutie o väzbe podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., a to\nvzhľadom na právny názor vyslovený v prvom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, podľa ktorého,\nak je daný titul rozhodnutie o väzbe podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., potom je možné\ns poukazom na ustanovenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd takýto\nnárok žalobcovi priznať. Žalobca sa tohto nároku domáhal i titulom nezákonného rozhodnutia, ktorým\npodľa žalobcu je uznesenie o vznesení obvinenia, a to s poukazom na právny názor uvedený v prvom\nzrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, na strane 5 tohto rozhodnutia. Žalobca vo svojej žalobe,\nani počas celého konania, nevyšpecifikoval, keďže sa tohto nároku domáhal na základe dvoch titulov,\nakej výšky nemajetkovej ujmy sa domáha z jednotlivých titulov, preto mal súd za to, že sa domáha z\njednotlivých titulov rovnakej výšky, z každého po 10 000 eur. Žalobca poukazoval na to, že pri uvedenom\nnároku ide o odškodnenie za stres, úzkosť, frustráciu a akúkoľvek inú škodu, ktorá mu bola väzbou a\ncelým trestným konaním spôsobená. Žalobca nesúhlasil, že ním uplatnená výška nemajetkovej ujmy\nje neprimeraná, tak ako to namietala žalovaná s poukazom na limity určené zákonom č. 215/2006\nZ. z. o odškodňovaní obetí násilných trestných činov. Poukazoval na to, že žiadny právny predpis\nv takýchto prípadoch neustanovuje žiadne limity, naopak, výšku nemajetkovej ujmy určuje iba súd.\nJediným limitom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy je jej primeranosť, ktorú určuje súd s poukazom\nna závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy, okolností, pri ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do\nosobnosti fyzickej osoby, a to, či pôvodca zásahu neposkytol už mimosúdne morálne alebo finančné\nzadosťučinenie. Žalobca v tejto časti uvádzal, že trestné konanie i jeho pobytom vo väzbe, ovplyvnili\njeho súkromný, rodinný život, jeho vtedajšie manželstvo sa následkom toho i rozpadlo, dňa 29. 10.\n2011 sa s vtedajšou manželkou rozviedli, pretože jeho manželka s ním už nechcela žiť, pretože bol vo\nväzbe. Kvôli trestnému konaniu mal problémy i s ďalšou manželkou, s ktorou sa oženil v roku 2002. Táto\nmanželka sa z ich spoločnej domácnosti odsťahovala v roku 2006, a spoločne dňa 22. 11. 2006 podali\nnávrh na rozvod na súd v Zurichu, ktorý však následne zobrali späť a švajčiarsky súd dňa 17. 01. 2007\nkonanie zastavil. Avšak ani toto jeho manželstvo neustálo jeho psychické problémy (depresie, psychické\nnapätie, bolesti hlavy, podráždenosť, nespavosť) spôsobené väzbou a trestným konaním, a nakoniec\nsa dňa 09. 11. 2011, právoplatne dňa 09. 12. 2011, rozviedli. Pod vplyvom celej situácie sa prerušili a\nnaštrbili jeho vzťahy s najbližšou rodinou, dcérami (tri dcéry), kamarátmi a známymi. Ovplyvnilo to i jeho\nprofesný život, pretože stratil vo Švajčiarsku i na Slovensku kredit slušného človeka. Po prepustení z\nväzby, ktorá zanechala na ňom veľkú traumu, sa u neho objavili psychické problémy, ktoré sa snažil pred\nsvetom skryť, aby neprišiel o prácu a pred svetom o dôveryhodnosť. Psychické zdravotné problémy sa\nzačali prejavovať i na fyzickom zdraví (psychosomatika), objavila sa u neho artróza na hornom a dolnom\npriehlavkovom kĺbe. Psychické zdravotné problémy znášal o to ťažšie, že Švajčiarsko, kde po prepustení\nz väzby žil, je konzervatívna spoločnosť, ktorá prísne posudzuje každého prisťahovalca a jeho výkon\npráce (občianstvo Švajčiarskej konfederácie získal až 06. 02. 2001). Psychické problémy trvali u žalobcu\npočas celého trestného konania i po jeho právoplatnom oslobodení, pretože išlo o hlbokú a zjavne už\nnevyliečiteľnú psychickú traumu. Žalovaná i v tejto časti žaloby namietala, že žalobca nemá právo na\nnáhradu škody titulom rozhodnutia o väzbe podľa ustanovenia § 5 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., pretože\nsi väzbu žalobca zavinil sám. V tejto časti žaloby, súd rovnako ako v odseku 26 tohto rozhodnutia, s\nrovnakou právnou argumentáciou, uvádza, že táto námietka žalovanej je nedôvodná. Súd má za to,\nže titul rozhodnutie o väzbe, na základe ktorého sa žalobca domáha proti žalovanému zaplatenia tohto\nnároku, je dôvodný. Súd, súhlasne s právnou argumentáciou žalobcu uvádza, že žalobca si tento nárok\nuplatnil s poukazom na titul rozhodnutie o väzbe podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., a to\nvzhľadom na právny názor vyslovený v prvom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, podľa ktorého,\nak je daný titul rozhodnutie o väzbe podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., potom je\nmožné s poukazom na ustanovenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\ntakýto nárok žalobcovi priznať. Žalobca sa tohto nároku domáhal i titulom nezákonného rozhodnutia,\n\nktorým podľa žalobcu je uznesenie o vznesení obvinenia, a to s poukazom na právny názor uvedený v\nprvom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, na strane 5 tohto rozhodnutia. Podľa názoru súdu titul\ntzv. nezákonného rozhodnutia, nie je právnym základom pre priznanie tohto nároku žalobcovi, pretože\nzákon č. 58/1969 Zb. neupravuje priznanie poškodenému nemajetkovej ujmy titulom nezákonného\nrozhodnutia. Žalovaná namietala neprimeranosť uplatnenej výšky s poukazom na iné právne predpisy,\nktoré odškodňujú osoby, na ktorých bol spáchaný násilný trestný čin, kde maximálna výška nemajetkovej\nujmy je 5 násobok minimálnej mzdy, čo predstavuje sumu okolo 16 000 až 17 000 eur. Súd má za to, že\nžalobca počas celého konania preukázal dostatočným spôsobom stres, úzkosť, frustráciu, ktorá mu bola\nväzbou spôsobená, preukázal, že jeho pobyt vo väzbe, ovplyvnil jeho súkromný, rodinný život, vzťahy s\nkamarátmi, známymi. Súd po ustálení, že v tejto časti žaloby je daný titul, priznal žalobcovi nemajetkovú\nujmu vo výške 5 000 eur titulom rozhodnutia o väzbe, a vo zvyšnej časti žalobu v tejto časti zamietol\n(titul rozhodnutie o väzbe zamietol v časti nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 eur, a titul nezákonné\nrozhodnutie zamietol v celej časti nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 eur).\n2.8. V odôvodnení dopĺňacieho rozsudku súd uviedol, že boli splnené podmienky na zastavenie konania\nv časti príslušenstva z nemajetkovej ujmy, pretože žalobca svojím dispozitívnym úkonom zobral voči\nžalovanej žalobu v tejto časti späť v celom rozsahu a žalovaná na pojednávaní vedenom dňa 26.02.2015\nso späťvzatím v tejto časti súhlasila. Súd postupom podľa § 145 ods. 2 CSP konanie zastavil.\n3. Krajský súd v Bratislave (v poradí tretím rozhodnutím) na odvolanie žalobcu i žalovanej rozsudkom z\n20. augusta 2019 sp. zn. 5Co/132/2019 vo výroku I. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej\nčasti a náhradu trov odvolacieho konania žiadnej zo strán nepriznal.\n3.1. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu\npotrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1, 2, 3 CSP) z hľadiska posúdenia\nopodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 CSP) a na ich\nzáklade dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite,\njasne a výstižne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 CSP).\n3.2. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením\nnapadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho\nrozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvej inštancie v zmysle ust. § 387\nods. 2 CSP.\n3.3. Ohľadom priznanej nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur odvolací súd poukazuje na to, že túto\nsúd prvej inštancie žalobcovi priznal ako kompenzáciu titulom rozhodnutia o väzbe v súlade s § 5\nods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. a ustanovením čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na už skoršie rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave\nv predmetnej veci sp. zn. 3Co/78/2011 zo dňa 18.06.2012, ktorý sa otázke priznania nemajetkovej\nujmy žalobcovi venuje obšírnejšie a usmerňuje v danej oblasti súd prvej inštancie, pričom ukladá súdu\nprvej inštancie povinnosť za účelom zistenia výšky peňažnej sumy nemajetkovej ujmy vykonať ďalšie\ndokazovanie. Z obsahu predloženého spisu, je zrejmé, že súd prvej inštancie v tejto časti postupoval\nv súlade s pokynmi a usmerneniami odvolacieho súdu a priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške\n5.000 eur. V tomto smere súd poukázal na žalobcom dostatočne preukázaný stres, úzkosť, frustráciu,\nktorá mu bola spôsobená väzbou, taktiež preukázal, že jeho pobyt vo väzbe ovplyvnil jeho súkromný a\nrodinný život, vzťahy s kamarátmi a známymi.\n3.4. V súvislosti s nárokom na náhradu škody predstavujúcej stratu na zárobku počas výkonu väzby\nod 26.01.1999 do 09.09.1999, odvolací súd opätovne upozorňuje na prvé zrušujúce rozhodnutie\nodvolacieho súdu, ktorým uložil súdu prvej inštancie okrem iného aj povinnosť zistenia a porovnania\nzárobku, ktorý dosahoval žalobca pred vzatím do väzby (v roku 1998) so zárobkom, ktorý dosahoval\npo prepustení z väzby, po 09.09.1999. V tomto smere je potrebné vychádzať zo súdom prvej inštancie\nvykonaného dokazovania, z ktorého je zrejmé, že žalobca počas roku 1998 a v rozhodnom čase januára\n1999 (do času vzatia do väzby 26.01.1999) nedosahoval žiaden príjem, ktorý by bolo možné žalobcovi\nv súlade s § 21 zákona č. 58/1969 Zb. a § 445 Obč. zákonníka priznať ako náhradu za stratu na zárobku\npočas výkonu väzby (§ 445 Obč. zákonníka, strata na zárobku, ku ktorej došlo pri škode na zdraví,\nuhradzuje sa peňažným dôchodkom; pritom sa vychádza z priemerného zárobku poškodeného, ktorý\npred poškodením dosahoval). Vzhľadom na čo, je možné uzavrieť, že predpokladom priznania náhrady\nje to, že v dôsledku straty alebo zníženia pracovnej spôsobilosti prichádza poškodený sčasti alebo\ncelkom o zárobok, ktorý by dosiahol, ak by nedošlo k poškodeniu zdravia. Rovnako tak nebolo možné\ndo ušlého zisku žalobcu zahrnúť ani čiastku 200.000 CHF, ako odmenu na základe nakontrahovaných\nsponzorských zmlúv v januári 1999, nakoľko v danom prípade ide iba o určitý možný virtuálny zisk,\nktorého dosiahnutie by bolo pri slede normálneho behu udalostí možné dôvodne očakávať. Ušlý zisk\n\nje ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu\nmajetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje\nzmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného\nprínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto\npostavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti)\nmohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku\nkonania škodcu (uznesenie Najvyššieho súdu, sp. zn. 4 Cdo 319/2008, zo dňa 28. apríla 2010).\n3.5. Nárok na náhradu škody titulom straty na zárobku od 01.04.2005 do 01.01.2010 v dôsledku priznanej\ninvalidity, nie je možné žalobcovi priznať, keďže počas celého konania nepreukázal príčinnú súvislosť s\ninvaliditou a teda znížením pracovnej spôsobilosti a nezákonným rozhodnutím. Žalobca počas konania\nnepredložil súdu na vykonanie žiaden dôkaz, ktorý by priamo spojoval trestné konanie, vzatie žalobcu do\nväzby a zhoršením zdravotného stavu žalobcu, ktoré viedlo k jeho invalidizácii a nemožnosti pracovať,\nteda k strate na zárobku.\n3.6. V súvislosti s nárokom na náhradu škody vo výške 1.991,64 eur a príslušenstva odvolací súd\npoukazuje na to, že pri stanovení náhrady škody na zdraví vychádzal súd z predloženého znaleckého\nposudku Y.. L. č. 19/2007 zo dňa 09.08.2007 a výsluchu znalkyne ako svedka. V konaní bolo preukázané,\nže poškodenie zdravia žalobcu, ako dôsledok väzby a trestného stíhania ako takého. Nakoľko súd nemá\ndostatočné odborné znalosti na posúdenie otázky, na riešenie ktorej sú potrebné odborné znalosti, musí\npri posudzovaní poškodenia zdravia žalobcu vychádzať z vyjadrení, posudkov osôb, ktoré na posúdenie\ntejto otázky tieto vedomosti majú, pričom skutočnosť, že predmetný znalecký posudok bol vypracovaný\nznalkyňou na objednanie žalobcu nie je prekážkou.\n4. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, v ňom označil dovolacie dôvody - §\n420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Navrhol zrušiť rozsudky odvolacieho súdu a prvoinštančného\nsúdu a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\n4.1. V dovolaní sa venoval opisu doterajšieho priebehu sporu. Dovolateľ v dovolaní nerozlišuje medzi\nuplatnenými dovolacími dôvodmi, zrozumiteľne ich nevymedzuje. K dovolaciemu dôvodu v zmysle § 420\npísm. f/ CSP a súčasne aj k dovolaciemu dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP namietal porušenie\nprincípu právnej istoty - lebo bez dokazovania (zmeny skutkového stavu) súd prvej inštancie rozhodol\ninak, a tak jeho rozhodnutie označuje za nepredvídateľné. Vysvetlil prečo nepovažoval za správny záver\nsúdu prvej inštancie, že väzobný dôvod v prípade tzv. kolúznej väzby bol daný. V ďalšom dovolateľ\nopisuje vlastnú právnu argumentáciu vo vzťahu k výške škody spôsobenej výkonom väzby a k výške\nškody spôsobenej po prepustení z väzby. Namietal, že súdy nesprávne vyhodnotili vykonané dôkazy\na že na niektoré dôkazy neprihliadli. Za nesprávny záver súdu prvej inštancie označil premlčanie jeho\npráva na náhradu škody spôsobenej stratou na zárobku po prepustení z väzby.\n5. K dovolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná (č. l. 1025 a nasl. spisu), ktorá žiadala dovolanie žalobcu\nodmietnuť, pretože neuviedol skutočnosti, ktoré by zakladali prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm.\nf/ a § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Dovolateľ neoznačil právnu otázku ani nepoukázal na ustálenú prax\ndovolacieho súdu, od ktorej sa mal odvolací súd odchýliť. Odvolací súd i súd prvej inštancie pri riešení\notázok relevantných pre konanie postupovali predvídateľným spôsobom.\n6. K vyjadreniu žalovanej sa vyjadril žalobca (č. l. 1057 a nasl.), v ktorom zotrval na svojich dovolacích\ndôvodoch a opätovne sa vyjadril k žalobou uplatneným nárokom.\n7. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§\n427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo\nnapadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru,\nže dovolanie treba odmietnuť.\n8. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.\nRozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.\n9. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným\nspôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade\nje vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných\nprostriedkov, a to za predpokladu, že tato nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a\nslobôd.\n\n10. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných\nprostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a\ndovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia\ninštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z\nakýchkoľvek dôvodov a hľadísk.\n11. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,\nktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými\npodmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže\nbyť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho;\nnamieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.\n12. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu\nspravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na\nopravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom\nsporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých\nmôže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho\nkonania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu.\n13. Dovolací súd považuje za prospešné opakovane pripomínať, že dovolanie nepredstavuje opravný\nprostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací\nsúd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený\npreskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený\nprehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v\ndovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, nie je súdom skutkovým. Dovolaním sa preto\nnemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani\nprieskumu nimi vykonaného dokazovania. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového\nstavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle\n§ 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových\nzistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho\nzisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a\nposúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz,\ndeformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi\nprijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel\nzmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), avšak len pri dovolacom dôvode (vade\nzmätočnosti) v zmysle § 420 písm. f/ CSP, nie pri dovolacom dôvode v zmysle § 421 ods. 1 CSP.\n14. V dôsledku spomenutej viazanosti (§ 440 CSP) dovolací súd neprejednáva (ex officio) dovolanie\nnad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatnený dovolací dôvod; ide o posilnenie\ndispozičného princípu v dovolacom konaní (deetatizáciu dovolania), pri plnom rešpektovaní autonómie\na zodpovednosti dovolateľa, pri rozhodovaní o tom, či podá dovolanie, aký dovolací dôvod uplatní a\nakým spôsobom ho vymedzí. S tým súvisí aj procesná pasivita dovolacieho súdu, ktorý pri prípadných\nvadách dovolania tieto pri riadnom zastúpení dovolateľa nenapráva.\n15. Dovolací súd konštatuje aj to, že dovolacie konanie má od účinnosti Civilného sporového poriadku\npovahu typického „advokátskeho procesu“, a to nielen vzhľadom na znenie sporového poriadku.\nSpracovaniu dovolania a celkovej kvalite zastupovania dovolateľa musí advokát, dovolateľ, ktorý má\nvysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, ale aj zamestnanec dovolateľa, ktorý je právnická osoba\nnevyhnutne venovať zvýšenú pozornosť. Dovolací proces je v porovnaní s predchádzajúcou právnou\núpravou podstatne rigoróznejší a odborne náročnejší. Z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania je\nteda podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v zákone (§ 431 až\n§ 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.\nPokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania,\nnemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť vecnému preskúmaniu v\ndovolacom konaní.\n\n16. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým\nspôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP).\nV dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ\nvymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n17. Dovolací súd predovšetkým uvádza, že žalovaná správne konštatuje, že žalobca pri dovolacom\ndôvode v zmysle § 420 písm. f/ CSP neoznačuje nesprávny procesný postup (teda neuvádza súvisiace\nustanovenie CSP, ktoré malo byť súdmi porušené a to ani v spojení s princípom právnej istoty).\nHlavným znakom charakterizujúcim vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP, je nesprávny procesný\npostup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Pri\ndovolacom dôvode v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP žalobca nevymedzil právnu otázku, pri riešení\nktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, neuviedol z akých\ndôvodov považuje právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom za nesprávne, aké je podľa jeho\nnázoru správne riešenie a v tejto súvislosti neoznačil ani ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu,\nod ktorej sa mal odvolací súd odkloniť. So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že zo strany dovolateľa\nnebol preukázaný (ani náležite vymedzený) nesprávny procesný postup súdu v žiadnom jeho aspekte,\nktorým by bol vylúčený z uskutočňovania jemu patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f/ CSP.\n18. Dovolací súd pripomína, že dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (§ 419 a\n§ 421 CSP). Námietky dovolateľa smerujúce voči procesnému postupu i právnemu posúdeniu veci\nsúdom prvej inštancie sú prípustným dovolacím argumentom iba vtedy, ak ich dovolateľ namietal v\nodvolaní a odvolací súd sa ich opodstatnenosťou nezaoberal alebo ich nesprávnosť neeliminoval. Tieto\nsúvislosti je povinný tvrdiť a preukazovať dovolateľ v dovolaní, dovolací súd ex officio tieto skutočnosti\nsám nevyhľadáva, neskúma ani nevyhodnocuje.\n19. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany\nokrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).\nV dovolaní dovolateľ vo veci samej nemá možnosť namietať skutkové zistenia, prípadne ich popierať,\nnavrhovať dôkazy a pod.\n20. Dovolací súd považuje za potrebné opakovane zdôrazniť, že dovolanie nepredstavuje opravný\nprostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Preto\nnapríklad nedostatočne zistený skutkový stav veci, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo\nnesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované\nza vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP (1 Cdo 41/2017, 2 Cdo 232/2017, 3 Cdo 26/2017, 4 Cdo\n56/2017, 5 Cdo 90/2018, 3 Cdo 94/2018, 6 Cdo 69/2020, 9 Cdo 209/2020). Pri posudzovaní ústavnosti\ntohto právneho názoru nedospel ústavný súd (II. ÚS 465/2017) k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti.\n21. Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania aj z nesprávnosti právnych záverov, na ktorých\nodvolací súd založil svoje rozhodnutie, dovolací súd uvádza, že realizácia procesných oprávnení\nsa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením veci (viď R 54/2012 a tiež 1 Cdo 62/2010, 2\nCdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010,\n8 ECdo 170/2014, 9 Cdo 86/2020). Na tom, že ani prípadné nesprávne právne posúdenie veci\nnezakladá dovolateľom tvrdenú vadu zmätočnosti zotrval aj judikát R 24/2017 a tiež viaceré rozhodnutia\nnajvyššieho súdu (l Cdo 202/2017, 2 Cdo 101/2017, 3 Cdo 94/2017, 4 Cdo 47/2017, 5 Cdo 145/2016,\n7 Cdo 113/2017, 8 Cdo 76/2018, 9 Cdo 86/2020). Právne posúdenie môže zakladať dovolací dôvod\nv zmysle § 421 CSP cez prizmu niektorej zo skutkových podstát uvedených pod písmenom a/ až c/\n(§ 421 ods. 1 CSP). Dovolateľ síce v podanom dovolaní označil dovolací dôvodov v zmysle § 421\nods. 1 písm. a/ CSP, tento však náležite nevymedzil. Ex officio ingerencia dovolacieho súdu majúca za\nnásledok reštauráciu dovolacieho dôvodu s novým vymedzením jeho obsahu, patričným komentárom\ni hľadaním a označením vhodnej judikatúry dovolacieho súdu, by mohla byť neprípustným súdnym\nzásahom narúšajúcim samú materiálnu podstatu spravodlivého procesu garantujúceho nestrannosť\na nezávislosť sudcov i princípov rovnosti (vrátane „rovností zbraní“) a kontradiktórnosti civilného\nsporového konania. Z uvedeného plynie, že dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na vlastných\n\ndomnienkach alebo predpokladoch, nemôže nahradzovať kvalifikovaný servis poskytovaný právnym\nzástupcom, lebo vymedzenie predmetu a rozsahu dovolania patrí do výlučnej sféry dovolateľky (porovnaj\nIV. ÚS 372/2020). Dovolací súd pritom rešpektuje limity práva na prístup k súdu v zmysle ktorých\nprávo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesným obmedzeniam a formalitám, pri zachovaní\njeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti obmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup\nk súdu do takej miery, že by bol narušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné,\naby konkrétne obmedzenie sledovalo legitímny cieľ, t.j. aby nebolo svojvoľné (rozsudok Ashigdane\nproti Spojenému kráľovstvu). Je legitímnym cieľom vyžadovať, aby kvalifikovaný zástupca dovolateľa\nnáležitým spôsobom vymedzil dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania. Dovolací súd v tomto prípade\nnerezignoval na svoju povinnosť vykladať podmienky prípustnosti dovolania tak, aby bola naplnená\nústavou ustanovená povinnosť súdov poskytovať jednotlivcom ochranu základných práv a slobôd (k\ntomu porovnaj napr. I.ÚS 186/08, I. ÚS 164/2012). Dovolací súd sa pokúsil autenticky porozumieť\ndovolateľovi - jeho textu ako celku, ale na druhej strane, nemožno dotvárať vec na úkor procesnej\nprotistrany. Má ísť o dialóg, ale nie o právnu pomoc. Nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať“, čo povedal\ndovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu uplatneného dovolacieho dôvodu (porovnaj III.\nÚS 223/2021).\n22. Cieľom pravidiel týkajúcich sa prípustnosti dovolania je zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť\nrešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby\nmusia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov\n(podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení práv\ndovolateľov v prípade, ak bolo toto posúdenie vykonané v súlade so zákonom. Ústavný súd v\nuznesení sp. zn.: I. ÚS 215/2022-15 zo 14. apríla 2022, bod 15 odôvodnenia (tiež I. ÚS 214/2022-14\nzo 14. apríla 2022 bod 20 ) k odmietnutiu dovolania pre nesplnenie náležitostí zadefinovania\ndôvodu prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku uviedol, že aj keď jeho súčasná judikatúra\nuprednostňuje materiálny prístup k vymedzeniu dovolacích dôvodov zo strany najvyššieho súdu (I. ÚS\n336/2019, IV. ÚS 479/2021), dovolací súd si bez náležitého vymedzenia právnej otázky dovolateľom\nnemôže túto otázku vyabstrahovať z dovolania sám (II. ÚS 291/2021). Ústavne konformné riešenie\nvyžaduje, „aby právna otázka z dovolania jasne vyčnievala a takisto aby z dovolania vyčnievalo aj\nprávne posúdenie veci, ktoré pokladá dovolateľ za nesprávne s uvedením toho, v čom má spočívať\ntáto nesprávnosť...“ Sťažovateľ, resp. jeho advokát „preto musí pripraviť jasné, vecné a zmysluplné\nvymedzenie namietaného nesprávneho právneho posúdenia spornej právnej otázky“ (I. ÚS 115/2020).\nZa jasné nemožno považovať dovolanie v tejto veci, ktoré vzájomne zmiešava a nerozlišuje vymedzenie\ndovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f/ CSP od dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm.\na/ CSP.\n23. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcu odmietol v zmysle § 447 písm. f/ CSP, ako\ndovolanie v ktorom dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435 CSP.\n24. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 CSP tak, že žalovanej\nich náhradu nepriznal, pretože aj keď výsledok dovolacieho konania obdobný jeho zastaveniu zavinil\nžalobca (§ 256 ods. 1 CSP), žalovanej žiadne preukázané trovy dovolacieho konania nevznikli (R\n72/2018).\n25. Toto uznesenie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"stav": {"sz": "I. ÚS 311/2023", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:795b6649-5052-4bcc-a1a4-2ba3e2257883", "datum": "2023-12-14", "vztah": "zrusene"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "5Co/132/2019", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7ffe3458-9ee4-4e90-b439-b05212e098df", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.215.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 215/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 215/2022 z 14. 4. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-04-14", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.215.2022.1"}, {"guid": "ussr:ba6ab2ed-7627-41f1-a760-0fa61a761257", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.214.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 214/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 214/2022 z 14. 4. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-04-14", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.214.2022.1"}, {"guid": "ussr:89526726-b51b-4b43-ac9a-076a69c01b8b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.223.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 223/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 223/2021 z 10. 3. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-03-10", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.223.2021.1"}, {"guid": "ussr:fc01b533-8fc8-41ad-85cf-eb5058f5f253", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.479.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 479/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 479/2021 z 5. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-05", "citacie_n": 84, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.479.2021.1"}, {"guid": "ussr:ebb49f04-333e-4d00-855e-7af947357ce9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.291.2021.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 291/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 291/2021 z 30. 9. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-09-30", "citacie_n": 98, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.291.2021.2"}, {"guid": "ussr:59c1067a-b431-4cfa-b8e3-65fd02302009", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.372.2020.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/2020 z 10. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-10", "citacie_n": 236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.372.2020.2"}, {"guid": "ussr:47b35879-dd33-43cf-b941-6e3733444a8b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 115/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/2020 z 6. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-06", "citacie_n": 427, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2"}, {"guid": "ussr:2fb442f0-acc9-4097-888c-1a3b22b5bd72", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 336/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 528, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1"}, {"guid": "ussr:68b04148-719c-4f46-af11-b40b24db0872", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.6.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 6/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/2018 z 17. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-17", "citacie_n": 648, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.6.2018.1"}, {"guid": "ussr:38e2b64c-a760-4cf4-88f6-2b7695d0a3cf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.465.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 465/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 465/2017 z 25. 7. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-07-25", "citacie_n": 626, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.465.2017.1"}, {"guid": "ussr:e1927ab0-bd20-40b2-abef-a745f0900205", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 164/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 164/2012 z 3. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-03", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e1927ab0-bd20-40b2-abef-a745f0900205"}, {"guid": "ussr:1de62338-86d2-4aa3-9a03-4331ae8a9d6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 186/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 186/08 z 4. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-04", "citacie_n": 57, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1de62338-86d2-4aa3-9a03-4331ae8a9d6e"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "857679cc-2ccd-4d15-9c96-f01a7f297eba:5b0a0fbb-cfb8-40a6-99df-7442f4ff827f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:4115204936.1", "spisova_znacka": "3Cdo/94/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/94/2018 z 14. 6. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-06-14", "citacie_n": 118, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:4115204936.1"}, {"guid": "8ed4678c-66e0-47ad-b626-cfbf3e751d89:99b68a49-e5b8-43a9-923c-6efeb08286a4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1111244849.1", "spisova_znacka": "4Cdo/56/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/56/2017 z 16. 8. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-08-16", "citacie_n": 537, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1111244849.1"}, {"guid": "a20a16da-0019-4f7e-9cd6-4056351cbc65:74d9ec3f-a100-4f48-951f-1037fd0fd066", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2019:3519202324.1", "spisova_znacka": "5Co/132/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/132/2019 z 14. 10. 2019", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2019-10-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2019:3519202324.1"}, {"guid": "f0356a9a-0d06-4b82-81f0-24503da59f0e:0596bcee-4d16-48b0-b9a3-a600987b8566", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2011:8309203356.1", "spisova_znacka": "3Co/78/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/78/2011 z 1. 11. 2011", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2011-11-01", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2011:8309203356.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:795b6649-5052-4bcc-a1a4-2ba3e2257883", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.311.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 311/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 311/2023 z 14. 12. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-12-14", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.311.2023.1"}]}